30. Čoho je veľa‚ toho je príliš

 

„Nie!“ vykríkol Harry a vystrelil do sedu. Pred oči sa mu vracala predstava padajúceho Dumbledora, s vyhasnutým pohľadom a v ušiach počul jeho smiech. Ešte strašnejší ako ten Bellin.

„Harry, čo sa deje?“ Jeho výkrik prebudil dievčatá a on si len želal, aby sa nezaniesol až do dediny. „Čo sa ti snívalo?“ V tme bolo cítiť, že ich to vydesilo. Okamžite si dali dve a dve dohromady. „Koho si videl umrieť?“ pípla Ginny prestrašene a načahovala sa za ním.

„Dumbledora.“

„Čo?“

„Voldemort ho zabil. V nejakej miestnosti, neviem kde. Boli tam, díval sa na nejaký pergamen, bola tam aj Lestrangová. Zabije ho,“ súkal zo seba. Ginny už sedela vedľa neho a objímala ho.

„Počkaj,“ vyhŕkla Hermiona. Ozval sa šuchot, zrejme za niečím v tme habkala.

„Musíme odtiaľto vypadnúť. Okamžite,“ dralo sa z neho, vydesene a takmer panicky. Dostal strach, rovnaký ako pri Ronovi. A uvedomoval si, že aj teraz je to nemožné. Vtedy mal aspoň teoretickú nádej, že sa mu ho podarí zachrániť. Teraz to bolo nemysliteľné. „Musím ich presvedčiť, aby ma do tej jaskyne pustili. Hneď ráno.“

„Nepustia ťa,“ ozvala sa opäť Hermiona, keď sa jej podarilo preniesť oheň z malého ohniska, ktorý udržovali neustále, len preto, aby nevyhasol a zapálila vetvičky v malej miske. Priniesla ho k posteliam. Pozrela do jeho bledej tváre. „Dobre vieš, že musíš dokončiť výcvik.“

„Ten ale teraz nie je dôležitý,“ vrkol protestne. „Jednoducho tam pôjdem.“

„Harry, musíš prejsť celým výcvikom, inak to neprežiješ,“ pridala sa aj Ginny, ktorá sa snažila upokojiť ho hladením po chrbte. Pozrela na Hermionu, obe si uvedomovali, čo ten sen znamená. „Pre niečo to tak Chrabromil zariadil. Nevieš, čo v tej jaskyni je.“

„To je pravda, musíš sa naučiť ovládať všetky zbrane,“ Hermiona si sadla vedľa nich a chytila ho za ruku. „A strieľať z luku si zatiaľ ani neskúšal.“

„Kašlem teraz na celý luk,“ pozrel na ne ublížene. „Vy to nechápete? Zabije Dumbledora. Musíme niečo spraviť,“ naštvane sa postavil a šiel k oknu. Na horizonte sa práve začali predierať prvé slabé slnečné lúče.

„Chápeme to,“ Ginny sa pozerala na jeho chrbát takmer bolestne. „Ale nemôžeme spraviť nič,“ šepla. Len si odfrkol.

„Harry, rozmýšľajme predsa,“ Hermiona si vymenila s Ginny zamračený pohľad. „Chrabromil s kentaurami spravil dohodu. Oni trvali na tom, že tam pustia potomka po dokončenom výcviku.“

„To viem,“ štekol frustrovane.

„A Chrabromil to nejakým spôsobom zabezpečil,“ pokračovala nevšímajúc si jeho tónu. „Bez toho výcviku tam neprežiješ.“

„Aj to viem,“ otočil sa k nim. V slabom svite ohňa videl, že ich to trápi minimálne tak, ako jeho. Možno aj viac, pretože sa obávajú aj oňho. „Prepáčte,“ ospravedlnil sa s povzdychom. „Ale nemôžem nad tým jednoducho mávnuť rukou len preto, že neviem strieľať z nejakého sprostého luku.“

„Iste,“ prikývla Ginny. „A čo ten čas,“ nadhodila. Všetci traja sa na seba pozreli.

„No áno, nejde tu predsa rovnako ako na zemi,“ Hermiona pozrela s nádejou na zamračeného Harryho. „Nezabije Dumbledora do dvoch dní.“

„No, možno ho už zabil,“ prskol ironicky. „Čas tu ide odlišne, to je pravda,“ odsúhlasil s úškľabkom. „Ale vieme my presne aký rozdiel to je?“

„Určite ide pomalšie, na tom sme sa už zhodli,“ Hermiona sa naňho mračila. „Chrabromil ti poskytol čas na výcvik, ale určite nechcel, aby si sa tu zdržoval.“

„Dobre, ale koľko?“ pozrel na ňu bezradne. „Mne sa to snívalo teraz. Kto vie povedať, o koľko ide ten čas pomalšie? Vieme, aký je dnes na zemi deň? Vieme, koľko mám času, kým sa budem môcť pokúsiť nás odtiaľto dostať? A kto prezradí, koľkého dňa či mesiaca sa vrátime? Čo keď bude neskoro? Koľko...“

„Nikto,“ zavrtela hlavou Ginny. Len nešťastne rozhodil rukami, podčiarkujúc tým svoju bezmocnosť.

„Neviem sa spojiť ani myšlienkami. Necítim nič, tu nefunguje nielen mágia, ale všetko, čo má čokoľvek spoločné s mágiou. Len tie sny,“ pokračoval v monológu. „Pokúšal som sa o to a narážal som na akúsi bariéru. Nedostanem stadeto ani jednu myšlienku. Nič.“

„Sny sú prepletením tvojich zážitkov, aj tie predvídavé,“ Hermiona mykla plecami. „Nepotrebujú k tomu, aby sa ti dostali do hlavy, prejsť tou antimagickou bariérou. Máš ich už v sebe.“

„Skvelé,“ prikývol. „Takže nemáme možnosť nič s tým spraviť. Môžeme ísť hneď, za týždeň alebo za mesiac. A vo všetkých prípadoch môžeme prísť neskoro. Zdá sa, že sa môžeme s Dumbledorom rozlúčiť,“ vypustil so slzami v očiach. Ginny vstala a pristúpila k nemu. Videl, že aj ona bojuje so svojím pohnutím. Objala ho, chytil sa jej ako topiaci slamky.

„Stále existuje nádej,“ Hermionin hlas sa zachvel. „Opýtame sa na to Sobriana, možno bude mať predstavu o tom čase.“

„Nebude,“ šepol.

„Nebude,“ prikývla a zachmúrene sklonila hlavu. „Neostáva nám nič iné, len dúfať.“

V ich príbytku zavládlo hrobové ticho. Doslova. Nikto nič nevravel, ale všetci mysleli na to isté. Dlhé minúty premýšľali nad tým, či existuje nejaká možnosť, ako profesorovi pomôcť. Jedinou nádejou bolo spoliehanie sa na čas a na Harryho čo najrýchlejší výcvik. Okamžite po návrate kentaurov sa doň pustí. Neskôr sa pokúsili o nesmelý a zdráhavý rozhovor o tom, čo presne sa mu snívalo. Povedal im o všetkom, na čo si spomenul. Pozeral sa na dianie v sne ako nestranný pozorovateľ, nemal možnosť vidieť to, na čo sa Dumbledore díval, pretože ho videl akoby od protiľahlej steny. Ale videl, že ho to prekvapilo, možno dokonca vydesilo. Nevedel, kde je. Bola to kamenná miestnosť, aké sa nachádzajú v Rokforte. Okamžite im napadol hrad. Netušili, do čoho sa Dumbledore pustil, po čom pátral. Zrejmé bolo len to, že Voldemort vedel, že sa tam Dumbledore objaví a počkal si naňho.

------

Rozhodli sa Sobrianovi nehovoriť o predvídavých snoch. Nielenže sa zhodli na tom, že by im o časových rozdieloch oboch paralelných svetov nevedel povedať nič bližšie, ale chceli sa vyhnúť vysvetľovaniu a prípadnému ďalšiemu vŕtaniu sa v tejto téme. V tú noc medzi nimi vznikla akási tichá dohoda. Nebudú to spomínať, ani slovom. Nechajú to na šťastí.  

„Nie,“ Corian zavrtel rázne hlavou. Vrátil sa do dediny spolu s celým stádom na ďalší deň po Harryho sne a ten si ho hneď odviedol bokom, aby sa aspoň pokúsil predložiť mu svoju žiadosť. Reagoval však podľa očakávania. „Nie preto, že by som sa bál o tvoj život,“ prskol nevrlo a škaredo zazeral. „Ale preto, že sa bojím o naše životy. Pre nás jestvuje len malá nádej a tou si na našu smolu ty. Pokým neuznáme náš výcvik za zdarný, nepustíme ťa z dediny, nikam. Keď si sa teda rozhodol pokračovať vo výcviku a cítiš sa byť v poriadku, môžeš hneď začať.“

Nechal ho tam stáť a so vztýčenou hlavou odcválal. Druhý krát počas niekoľkých dní. Predpokladal to, ale i tak ho to naštvalo. Videl, ako sa mladí kentaurovia poberajú na cvičisko a tak sa tam vybral aj on.

„Najprv tvoj pravidelný beh,“ zaškľabil sa naňho Perne a on mal chuť zotrieť mu ten úškrn s tváre. Najlepšie päsťou. Zaťal zuby a rozbehol sa, nasledovali ho traja malí chlapci, kentauríčatá, ktoré ešte ani poriadne neudržali meč. Prekvapilo ho, že sa nesmejú, ani mu neukazujú svoju rýchlosť. Chcel s nimi udržať tempo a keď sa zdalo, že spomaľuje a oni sa dostávajú pred neho, aj keď len o jeden skok, chcel ich dobehnúť. Takmer hodinu bežal v rovnakom tempe, držiac sa pri ich chvostoch.

Keď zastavili, na cvičisku už dvojice, či trojice kentaurov trénovali. Ozývalo sa rinčanie mečov, aj tupé údery drevených kopijí. Perne mu hodil drevený meč a prikázal niektorému z kentaurov, aby s ním bojoval. Najradšej by okamžite zobral do ruky luk a tulec so šípmi, ale jeho zrak ešte nebol najlepší a Perne zrejme diskutoval so Sobrianom. Niekoľko hodín zvádzal zápasy s mladšími kentaurami a drevenými mečmi, aby ich postupne porážal. Aj keď jeho výhry neboli zďaleka také presvedčivé, aby to Perneho uspokojilo, dokázal poraziť bojovníkov, ktorý boli zrejme niekde pred vrcholom ich pomyslenej vojenskej hierarchie. Nedostal príležitosť k oddychu, meč vystriedala kopija a on musel opäť odrážať útoky dychtivých mladíkov, ktorí ho túžili poraziť. Nedarilo sa ani im. Harry bol celkom spokojný, ale len do chvíle, kedy sa pred neho postavil jeden zo starších bojovníkov a po pol hodine ho porazil. Musel v duchu hrešiť, takýmto spôsobom nemusí na jaskyňu ani myslieť, nieto, že by sa k nej priblížil. Pred zotmením mu aspoň ukázali, ako správne držať luk, ako dostatočne natiahnuť tetivu a ako mieriť. Keď si myslel, že to bude jednoduché a najviac práce bude mať pri mierení, pri naťahovaní pružnej tetivy sa vyviedol z omylu. Aj k tomu bola potrebná sila a rozum. Nehovoriac o tom, že si musel zvyknúť na zarezávanie sa tetivy do prstov.

„Možno je už mŕtvy a celá moja snaha je zbytočná. Sú to dva dni,“ povedal Harry. Vydržal to nespomenúť dva dni, ale možnosť, že čas plynie rovnako, mu to nepríjemne pripomenula. Sedeli spolu s Ginny na posteli, tí dvaja im poskytli niekoľko chvíľ súkromia.

„Možno, ale to je málo pravdepodobné,“ Ginny naňho starostlivo a pozorne pozrela. „Harry, ak je to tak, už s tým nespravíme nič,“ šepla. „A nehovor, že je tvoja snaha zbytočná. Nerobíš to len pre jeho záchranu a nerobíš to ani preto, aby sme sa odtiaľto len dostali, robíš to pre budúcnosť. Počuješ?“ vynútila si jeho pozornosť. Zdvihla mu hlavu a dívala sa mu do očí. Smútok, ktorý v nich videla, ju zabolel. „Jediné, čo môžeš v tejto chvíli spraviť, je snažiť sa, aby si to čo najviac urýchlil. Ten čas tam ide pomalšie, určite tam neprešlo pol roka.“

„Neprešlo,“ zavrtel hlavou a chcel tomu uveriť. Snažil sa v každej voľnej chvíli upnúť na niekoho zvonka svojimi myšlienkami, ale márne. Každý jeho pokus stroskotával, cítil, že všetky jeho myšlienky sa búrajú okamžite po ich vyslaní, akoby sa trieštili okolo neviditeľnej bariéry, ktorá mu obklopila mozog. Nech sa jednalo o kohokoľvek, Snapa, Siriusa, dokonca skúsil aj Malfoya. Bezvýsledne. Ginny ho s povzdychom objala a nepúšťala. Mlčali až kým sa tí dvaja nevrátili.

------

„Ahoj, prišla som ťa pozrieť,“ Susan pozdravila svojho brata a posadila sa oproti nemu. Sedel opretý na stoličke za svojím písacím stolom v kabinete a upieral zamračený pohľad pred seba. Myšlienkami bol vzdialený, ale keď sa objavila, upriamil svoju pozornosť na ňu. Len kývol hlavou a výraz sa mu o niečo zmiernil.

„To je od teba milé,“ natiahol s krivým úškľabkom.

„Nebrbli,“ zahriakla ho. „Máš niečo nové?“

„Čo konkrétne myslíš? Školu a stále mlčiaci Slizolin? Pátranie? Alebo nebodaj môjho záhadne nezvestného synovca?“

„O Slizoline mi zreferuje aj Sirius,“ odvetila pokojne nevšímajúc si jeho iróniu. „O Harrym nevie nikto nič. Myslela som na to pátranie. Stále vravíš, že sa počká na Dumbledora a Harryho. Možno ťa to naťahovanie baví, ale všetci sme zvedaví.“

„Poslal ťa Black?“ zaškľabil sa. „Zrejme ho ide od nedočkavosti roztrhnúť,“ zatváril sa spokojne.

„Neposlal,“ zamračila sa naňho. „Nevravím, že sme sa o tom nerozprávali, ale on teraz rieši situáciu na Ministerstve. Možno by si o tom vedel, keby si niekedy zašiel na Základňu.“

„A musel trpieť to, ako sa na mňa všetci dívajú? Ako na postihnutého. Aj keď, keď tak nad tým premýšľam, tak skutočnosť, že je Potter moja rodina, je istým spôsobom druh postihnutia.“

„Oni majú skôr opačný názor,“ mávla nad jeho reakciou rukou. „Ľutujú Harryho, nevedia pochopiť, ako sa z toho zistenia mohol tak ľahko spamätať,“ pobavene vŕtla.

„Že niečo nechápu, to je už trvalý jav, takže ma opäť neprekvapili,“ vrkol bez záujmu. To bolo to posledné, čo ho momentálne trápilo. Ostatní si mohli svoj názor akurát tak strčiť niekde. „Čo je s Ministerstvom?“ pozrel na ňu.

„Á, tak si predsa prejavil záujem,“ významne natiahla. Venoval jej podráždený pohľad. „Dalton a Artur stále tlačia na správnu radu školy. A majú dojem, že tí sú tlačení aj z opačnej strany,“ nadvihla obočie.

„Logicky, keď chcú smrťožrúti získať dohľad nad Rokfortom,“ zamračene skonštatoval.

„Presne tak. Preto sa snažia presvedčiť členov rady, aby pristúpili k podpísaniu vyhlásenia, ktoré by zaručovalo Rokfortu istú samostatnosť. Minister súhlasil, ešte treba získať ich podpisy. To však bude znamenať, že Rokfotom bude panovať akési bezvládie, čo sa snažia členom neprezradiť a rozhodujúce slovo bude mať minister.“

„Správne predpokladám, keď si myslím, že členom správnej rady nebude oznámená tá maličkosť, z ktorej bude zrejmé, že ich slovo už bude vlastne nepodstatné? Že nebudú mať žiadne rozhodovacie právo?“ mrkol na svoju sestru s úškľabkom. Tá prikývla, jemne, ale významne sa usmievajúc. „No iste, vždy to bola banda povýšeneckých tupcov bez najmenšej snahy o uvažovanie. Takže sa vlastne snažia o to, aby o Rokforte rozhodoval len minister. Dobre, ale aj ten sa dá vymeniť, prípadne ovplyvniť niekým zvonka.“

„Áno, ale Dumbledore s ním už o tom dávnejšie hovoril. Rokfort bude naďalej finančne podporovaný z ministerských zdrojov, ale postupne prejde podpisové právo z ministra na riaditeľa Rokfortu.“

„Hm, tak to vyzerá, že Rokfort bude navonok fungovať ako verejná inštitúcia, ale pritom tu všetko bude tak súkromné, ako ministrova domácnosť sama,“ zazubil sa.

„Je to na dohode medzi ním a Dumbledorom,“ prikývla. „Najprv treba niekoľko podpisov členov, potom jeden ministra a bude to. Nebudeme sa musieť obávať, že by Voldemort svojím typickým spôsobom presvedčil správnu radu a niektorý slnečný deň nám sem napochodoval.“

„Áno, s tým súhlasím,“ prikývol a pohľad opäť zabodol na stenu niekde za Susaniným chrbtom. „Hrad je vlastne svojím spôsobom Chrabromilov majetok a majetok jeho potomkov. Nemyslím, že by som skákal od radosti, keby mi Temný pán vliezol do obývačky,“ predstieral pobavenie. Okamžite ho odhadla.

„Alebo Harrymu, že?“ starostlivo naňho pozrela. „Chýba ti...“

„No iste, že mi chýba,“ pozrel na ňu a hral ublíženie. „Nemá mi totižto kto liezť na nervy. Weasleyovci sú v tomto slabí, Slizolinčania otravní a ani Black ma už tak nebaví,“ zaškľabil sa. „Jednoducho tu nemám vďačný objekt, z ktorého by som si strieľal a ktorého by som provokoval. Lepšie povedané, nie je tu nik, kto by moje úsilie patrične ocenil,“ prskol.

„Si hrozný.“

„Možno,“ vypustil a jeho výraz sa v momente zmenil. „Vieš, bol by som rád, vážne rád, keby neprišiel o život nejakým stupídnym spôsobom,“ predniesol svoje obavy. Uprene sa naňho dívala a mlčky čakala, čo z neho nakoniec vylezie. Trocha dúfala, že by mohol konečne vyjadriť to, čo v skutočnosti cítil. „Rád by som si to potešenie pripraviť ho o život nechal pre seba,“ zaceril sa. Dúfala márne. Len zavrtela hlavou.

„Tak na čo si prišiel pri tých pergamenoch?“ s povzdychom prehodila tému. „A nevrav, že o tom budeš hovoriť, až keď sa vrátia Dumbledore s Harrym.“

„No ale ja o tom skutočne budem hovoriť až vtedy,“ okomentoval. „Dobre, niečo ti prezradím,“ v momente zareagoval na jej výraz. Postavil sa a prešiel k svojmu bytu. Naznačil jej, aby ho nasledovala. Prešiel až do svojho zabezpečeného laboratória a vyniesol odtiaľ zväzok pergamenov. Už nie tých schátralých a polorozpadnutých, ale ošetrených a zrekonštruovaných. „Na týchto sú kúzla, ktoré nepoznám a nemám tušenia, k čomu sa používajú.“ Položil pred ňu niekoľko pergamenov. „Zrejme ich budeme musieť vyskúšať a tak zistiť, k čomu sa používajú. Na týchto sú postupy výroby elixírov, celkom užitočné a zjednodušené postupy tých dnešných. Ide o elixíry používajúce sa v liečiteľstve. Zrejme budú účinnejšie, čo náš milý, malý a protivný priateľ určite ocení, keď sa rozhodol viesť tak búrlivý život plný zranení. Ak však budeme schopní zohnať prísady, ktoré ešte budem musieť rozlúštiť. Väčšina z nich sa už v súčasnosti nevyskytuje. Je tu niekoľko obranných a ochranných zaklínadiel, ich postup je spísaný. Nie je ich však veľa, Bystrohlavovú to zrejme príliš nezaujímalo. Napríklad toto kúzlo môže byť celkom slušné,“ natrčil jej pergamen. „Môže sa ním ovládnuť vietor, nie na dlho, ale dokáže zasiahnuť veľmi veľkú plochu, čo určite nebude na škodu. Čo však môže napáchať? Predpokladám, že to nebude celkom nevinné, na to musíme prísť sami. Ale teba zrejme viac zaujíma zmienka o Nardajskej žiare, však?“ uškrnul sa na ňu. „Tak túto perličku som si skutočne chcel nechať až nakoniec, aby som ju predniesol vo veľkom štýle a tým upokojil vašu zvedavosť a nedočkavosť. Môžem ti povedať len toľko, že vás nepoteším,“ zamračil sa a hľadel na posledný pergamen. „Bystrohlavová bola proste strelená,“ prikyvoval nad vlastnými úvahami. S napätím čakala, čo sa dozvie. „Zanechala hádanku, úplne obyčajnú hádanku,“ pozrel na ňu. Zamračene sa chcela natiahnuť za pergamenom, ale odtiahol ruku. „Až potom.“

------

„Musíš dostať do jednej roviny svoje oko, hrot šípu a terč, ktorý chceš zasiahnuť,“ vrkol po ňom kentaur, ktorý dostal za úlohu naučiť ho strieľať z luku. Harry po ňom podráždene zazeral. To vedel, bolo mu to povedané už asi dvadsaťkrát.   

„Iste a musím brať do úvahy aj silu a smer vetra,“ zaškľabil sa. Najradšej by sa otočil a strelil kentaurovi šíp do zadku. „Čo nie je vôbec jednoduché,“ zavrčal a vystrelil. Šíp, ktorý vypustil, bol vystrelený správnou silou, takže letel dostatočne ďaleko, ale odchýlil sa vplyvom vetra zo smeru a nezabodol sa do terča, ale preletel okolo neho. Spýtavo pozrel na kentaura a rozhodil rukami. Ten prevrátil oči.

„Musíš sa naučiť vedieť to odhadnúť,“ vrkol po ňom kentaur.

„Áno, to určite. Mám si nájsť nejakú trávu a podľa toho, ako sa hýbe, musím zistiť, akým smerom a akou silou fúka vietor,“ nasilu sa ceril snažiac sa skryť svoju netrpezlivosť. „Len pochybujem o tom, že v tej jaskyni nejaká tráva bude,“ sarkasticky natiahol.

„Tam možno nie, ale pri boji je to dosť dôležité,“ okomentoval.

„Teraz ti prezradím tajomstvo,“ mrkol na kentaura a nevinne sa usmial. „Ja nemám v pláne bojovať vašimi zbraňami. Nikdy. Stačí, keď absolvujem výlet do jaskyne a potom si ich môžete pokojne nechať. Ja sa budem spoliehať na svoj prútik. Možno ťa to urazí, prepáč, ale je mi to jedno.“

„Aj ja ti prezradím tajomstvo,“ kentaur ho vraždil pohľadom. „Pokojne sa vráť k svojmu prútiku, nikto ti ho neberie. Ale teraz budeš proste strieľať na ten terč a to dovtedy, kým sa netrafíš. Za akýchkoľvek podmienok, pri akomkoľvek vetre,“ zaceril sa. „A keď ti to bude trvať ešte rok, tak my s tým nič nespravíme. Do jaskyne sa skôr nedostaneš.“

„Fajn,“ prskol nevrlo. Kentaur sa spokojne škľabil a pozoroval jeho úsilie.

Celé týždne sa učil strieľať podľa tráv, ktoré sa prehýbali v závislosti od fúkania. Bolo to únavne, zdĺhavé a liezlo mu to na nervy. Jeho protesty boli dôrazne zamietané. Ich podmienkou bolo naučiť potomka zaobchádzať ich zbraňami a pokiaľ nebude ovládať aj luk, nikam ho nepustia. Bolo úplne jedno, že mečom aj kopijou už bojoval na úrovni, s ktorou sa uspokojil dokonca aj vodca stáda. Stavali pred neho čoraz lepších bojovníkov a on sa učil vyhrávať nad nimi. Prekonával ich silu a rýchlosť svojou nízkou postavou a ohybnosťou a pružnosťou, takže mali problémy ho zasiahnuť. A preto im ich sila bola zbytočná. Ich nemotornosť zneužíval, aby získal prevahu a dokázal ich poraziť. Stačil jeden úder alebo pichnutie kopijou a protivník priznal porážku.

S lukostreľbou to však bolo ťažšie. Trpezlivý a pokojný nebol nikdy, takže ho pozorovanie tráv vytáčalo. Rýchla streľba na kratšie ciele mu po mesiaci nerobila problémy. Naučil sa v okamihu natiahnuť tetivu aj so šípom a vystreliť. Časom začal pravidelne zasahovať aj terč. A to niekoľkými výstrelmi nasledujúcimi tesne po sebe. Skúšal zasahovať pohyblivé terče. V tomto prípade to bolo podobné, ako pri streľbe do diaľky. Tu však mal určitú prax. Aj pri vysielaní zaklínadiel prútikom na pohyblivé terče musel brať do úvahy isté zákonitosti a mieriť o niečo vpred. Postupne sa mu darilo.

Ranný beh striedali súboje s mečom a kopijou a pokračovali lukostreľbou. Celé dni nadával a hrešil, nešťastne a bezradne vrčiac po každom kentaurovi, ktorí sa objavil v jeho blízkosti. Zvykli si na to a škľabili sa mu, čo ho vytáčalo ešte viac. Zatínal zuby aj päste, pred Corianom a Pernem sa snažil predstierať pokoj, ale dusil v sebe sopku, ktorá čakala len na to, kedy vybuchne. Ale nakoniec sa dočkal. Prvotné zdarné pokusy, ktorými zasiahol terč, sa zvyšovali.

Naučil sa rozpoznávať slabé záchvevy tráv od tých silnejších, vštepil si do seba akýsi zvyk odhadnúť, kedy mieriť o niečo viac vľavo, či hore alebo naopak. Snažil sa svoju nadšenie krotiť, pretože si vymysleli, že kým sa netrafí desaťkrát za sebou, výcvik neukončia. Preto začal pred každou skúškou trnúť, ruky sa mu potili a srdce divoko búšilo. Strašne chcel zasiahnuť tých prekliatych desať terčov a konečne začať jednať.

Ale sprvu sa trafil len päťkrát a minul. Potom sedem a opäť bol nepresný. Kentaurovia sa bavili a on zúril. Ochladilo sa a on na cvičisku mrzol. Už nemyslel na Dumbledora, ani Snapa či Siriusa. Nebavil sa ani s Ginny či Hermionou. V hlave mal len Chrabromila a jeho šialený nápad. Trávil cvičením celé hodiny, keď vystrieľal všetky šípy, musel si ich ísť prácne vyhľadať. Večer sa učil ovládať svoje emócie, aspoň na tú chvíľu, kedy sa mu nepodarí úspešne zasiahnuť všetkých desať terčov.  

Corian začal chodiť na cvičisko čoraz častejšie, zachmúrene ho pozorujúc. Viedol tiché rozhovory s Pernem, ktorý sa tváril stále nespokojne. Občas prehodil pár viet aj so svojím synom, ktorý sa zúčastňoval svojho výcviku. A bol dobrý. S Harrym sa nerozprával a on to vlastne ani nechcel. Len sa občas na seba pozreli, významne. Vládlo medzi nimi akési tiché porozumenie, ale bez snahy vŕtať do toho.

Nakoniec sa dočkal. Stojac sám, nikým nerušený, zasiahol všetkých desať terčov. Srdce sa mu od radosti rozbúchalo snáď ešte viac, ako tomu bolo pri jeho nervóznych pokusoch. Skúsil to znova a znova úspešne. A potom ešte raz.

„Zajtra pôjdem do jaskyne,“ oznámil dievčatám, keď sa večer vrátil. „Podarilo sa mi to, meč ovládam a kopiju tiež. Už nemajú prečo ma tu držať,“ usmial sa.

„Aha,“ prikývli obe vediac, čo to znamená. Vrhne sa do nepoznaného nebezpečenstva, len kentaurími zbraňami, netušiac, čo ho tam čaká.

„Budem ti držať palce,“ hlesla Hermiona potichu a zachmúrene. „Určite to dopadne dobre.“

„Budeš v poriadku,“ povedala Ginny úplne pokojne, dívajúc sa mu do očí. „Viem to.“

„Áno, o inom ani neuvažujem,“ vyriekol presvedčivo a objal ju. „Zajtra odtiaľto vypadneme, mám tých koňov plné zuby a aj o kúsok na viac.“

„Harry...“

„Pst.“

Celý večer strávili spolu. Všetci traja. Viedli tiché rozhovory o všetkom, čo za osem mesiacov medzi kentaurami prežili. Nerozprávali o tom, čo je vonku, ani to, čo len bude vonku, keď sa vrátia. Boli spolu a cítili, že je to možno ich posledná spoločná chvíľa. Keď on neprežije, kentaurovia sa s nimi už nebudú chcieť zdržovať. Nielenže stratia možnosť dostať sa odtiaľ a oslobodiť sa od dlhu Chrabromilovi, ale budú sa chcieť niekomu aj pomstiť. A ony budú prvé na rane. A jediné. Nevyslovili to, ale všetci traja to veľmi dobre vedeli.

------

„Už je to k nevydržaniu,“ zavrčal Bill. Sedel spolu s Remusom a Siriusom a preberali záležitosti Rádu. Respektíve to bol ich pôvodný plán, teraz sa ich rozhovor ubral úplne odlišným smerom. Tým, ktorý ich trápil už mesiac. „Ja viem, Sirius,“ pozrel na zamračeného čarodejníka. „Verím, že nevieš, kde sú, ale určite máte nejakú teóriu,“ uprene sa naňho díval. Ten strelil pohľadom na Remusa. Aj na ňom bola vidieť zvedavosť. Zavrtel hlavou.

„Nemáme ani teóriu,“ povzdychol. „Myslíš, že keby sme nemali tušenie alebo podozrenie, kde môžu byť, že by sme už niečo nepodnikli?“ spýtavo nadvihol obočie.

„Áno, pravda,“ pritakal a zvesil hlavu. „Myslel som, že možno Dumbledore, keď sa tak dlho neozval.“

„Ani on netuší, kde môžu byť. Venuje sa niečomu inému,“ vysvetlil.

„A aký máte názor?“ Remus pozrel na svojho priateľa. „Ale úprimne.“

„Stále rovnaký. Že sa vrátia. Nemôžem o tom hovoriť. Je mi to ľúto. Rád by som povedal niečo bližšie, nejako vás viac upokojil, ale na nešťastie vám musí stačiť to, čo stačí nám. Oni sa vrátia, všetci traja. Skôr, či neskôr.“

„Toto hovoríme mamke už mesiac. Len predstiera pokoj. Vždy sa spoliehala na Dumbledorove slová. Čo on povedal, to bolo jednoducho k uvereniu. Ale už to trvá dlho. Už to dlhšie nevydrží.“

„Nepríde o svoju dcéru, to ju trápiť nemusí,“ Sirius vrtel hlavou. „Skús ju ešte presvedčiť, nech ešte vydrží.“

„Snažíme sa o to, všetci a stále,“ zdvihol k nim hlavu a oboch si ich premeral. „Ale už dochádzajú argumenty.“

„Tak jej skúste nahovoriť, že sa budete s Fleur brať,“ navrhol mu. „Možno by ju to na chvíľu odpútalo... Čo je?“ zarazene civel na Billovu tvár. Zbledol a vzápätí sčervenel. Spozornel aj Lupin.

„Čo sa deje?“

„No, možno by sa to dalo skúsiť,“ odvetil až príliš rýchlo. Tí dvaja naňho zarazene civeli.

„Netajíš nám niečo?“ zamračil sa Lupin. Nervózne po nich pokukoval.

„No tak, Bill,“ zaškľabil sa Sirius. „O čo ide?“

„Ehm, že my sa asi s Fleur skutočne budeme brať.“

---------

Sedel v kresle, bez pohybu a zamyslene. Občas skĺzol očami k fotke držiacu v ruke. Potom sa zadíval do ohňa, ktorý mu blčal v kozube a obočie sa mu stiahlo. Nepredpokladal, že by ho táto nevedomosť dokázala až tak trápiť. Keď ležal pozráňaný v nemocničnej posteli, aspoň vedel, kde je. Mohol zúriť na konkrétnu osobu, mal ho na očiach, mohol mu povedať, aký to je tupec priamo do očí. Ale takto?

Ten hnev ho dávno prešiel, miesto neho sa objavilo to, čo väčšina ľudí identifikuje ako starosť a obavy. Strach. Ale to ešte neznamená, že keď sa objaví a on ho znova uvidí, že sa v ňom opäť nerozprúdi žlč. Skôr naopak. Ten zasran ho štval, aj keď bol ktovie kde. On ho štval stále, či ho mal na očiach, či nie. Či spal, bol ticho, rečnil, pozeral sa, kráčal, lietal na tej trafenej metle, sedel, písal, jedol, dýchal. Hlúposť! Bál sa oňho a to ho dusilo. Nevedel, či je živý alebo už nie. Či je v poriadku, či mu nehrozí nebezpečenstvo, či mu nič nechýba. Ale najviac ho štvalo to, že mu on nemôže pomôcť.

Nemôže nič, len si sedieť v kresle, bezducho civieť do ohňa a vzdychať nad fotkou jeho matky. Nespaví nič, ani najmenej, aby bol jej syn v poriadku. Kretén, malý, tupý. Neznáša ho, neznáša ten jeho talent priťahovať problémy. A zranenia. Zabije ho, teda možno ho zabije. Najprv sa presvedčí, či je v poriadku. Zrejme sa mu uľaví, ale len preto, že nepríde o príležitosť zakrútiť mu krkom vlastnoručne. A aj to je blbosť. Nebude nikomu krútiť krkom. Teda možno, podľa toho, ako sa vyspí, keď sa objaví.

-------

„Už to máš opísané?“ spýtala sa Luna Draca. Ten sa šklbol, jej hlas ho vytrhol zo zamyslenia. Miesto opisovania pasáži z knihy Herbológie sa venoval spomínaním na tých niekoľko spoločných, aj keď nevinných chvíľ. Bolo to oveľa horšie, ako spomínať na mŕtveho, pri ktorom je jasné, že sa už nevráti. Tu mohol len predpokladať kde je, čo robí, či sa jej niečo nestalo. A dúfať, že sa vráti čo najskôr a hlavne v poriadku. Ten pocit bol skľučujúcejší, obavy desivejšie a strach intenzívnejší.

„Čo? Nie, ešte to nemám,“ obrátil pozornosť na svoj pergamen. Sedeli v knižnici a pomáhali si s úlohami. Občas si k nim zvykol prisadnúť aj Colin, ale teraz tomu tak nebolo. A Neville bol u McGonagallovej, pretože sa jej nepozdávalo jeho označenie Craba ako prerasteného hoväda a naparila mu trest. Zarazila to skôr, ako sa ten stihol na Chrabromilčana vrhnúť holými rukami.

„Ona sa vráti,“ povedala tým najpresvedčivejším tónom a usmiala sa, keď k nej prudko zdvihol hlavu. „Určite sa vrátia, všetci. Mal by si tomu veriť a venovať sa tomu, čo je teraz prvoradé. Úlohám. Myslím, že sa až príliš upínaš na myšlienky na ňu. Keď príde, jednoducho jej to povedz. Zbavíš sa istého napätia a budeš vedieť, na čom si. Či máš nejakú šancu.“

„Ale... Čo?“ prekvapene vyvalil oči. Alebo tak aspoň chcel pôsobiť. Chcel ju presvedčiť, že nevie, na čo naráža, ale tušil, že to bude zbytočné.

„Myslela som, že ti smrťožrúti dali lepší výcvik, čo sa týka predstierania a pretvarovania. Zrejme im to nevyšlo,“ neprestávala sa usmievať. „Hovorím o Hermione, samozrejme. Povedz jej, že ju miluješ a budeš mať pokoj.“

„Už som jej to raz povedal,“ okomentoval zamračene. „A hovorila, že som len jej priateľ. Kamarát,“ zarazil sa.

„Áno? Ale vtedy ešte žil Ron, však?“ spýtala sa úplne pokojne, bez známky, že by ju táto otázka vyviedla z miery. Len neveriacky prikývol. „Tak vidíš. Vtedy mala Rona, ale teraz je sama. Nehovorím, že ma to teší. Mrzí ma to, to určite. Ale ty žiješ a potláčanie citov je bolestivé. Hlavne, keď existuje nádej, že môže byť tvoja láska opätovaná. Jednoducho sa s ňou porozprávaj, keď sa vráti a budeš vedieť, čo môžeš ďalej očakávať. Kde je napísané, že nemôžeš mať nádej? Aj tá najväčšia bolesť raz prebolí a Hermiona je tiež len človek. Časom si uvedomí, že potrebuje lásku a ty nie si zlý človek. Dokonca si aj celkom pekný, tak nevidím dôvod, prečo by si to nemohol skúsiť.“

„Aha,“ červenajúc skonštatoval. Ešte nikdy sa nehanbil tak, ako v tejto chvíli. Jej slová mu dávali nádej, ale počúval ich od tej najnepravdepodobnejšej osoby, na ktorú by si pomyslel. A ona sa tvárila, ako by to bola tá najsamozrejmejšia vec pod slnkom. Cítil, že horí. „Bol by som rád, keby si mlčala,“ vypustil zo seba a sklonil hlavu.

„Neviem síce, prečo, ale v poriadku. Keď si to želáš,“ zavrtela hlavou stále sa naňho dívajúc. „Draco, za lásku sa hanbiť nemusíš.“

„Dobre,“ v rýchlosti prikyvoval. Trápny pocit ho stále neopúšťal. „Nechajme to tak, radšej,“ obrátil pozornosť na učebnicu a začal zúrivo vypisovať poznámky.

„Uhm, dobre,“ krútiac hlavou si ho prestala všímať.

------

„V poriadku, človek,“ oslovil ho Corian na ďalší deň popoludní. Harry ho doobeda pritiahol na cvičisko a v nesmiernej nervozite mu predviedol desať bezchybných zásahov do terča. Bol rád, že v ten deň fúkal len mierny vetrík, ktorý počas ukážky nemenil silu ani intenzitu a tým mu uľahčil prácu. Bojovať s kopijou a mečom ho videl už veľakrát a to aj s tými najlepšími bojovníkmi z ich stáda, preto nevidel žiaden dôvod, prečo by ho už konečne nemohli pustiť. Celé stádo viditeľne znervóznelo, dovtedy si ho skôr doberalo a bol im na smiech, ale to bolo razom preč a oni si uvedomili, že ich budúcnosť má nielenže v rukách, ale o malú chvíľu s ňou bude aj nakladať. „Si na konci svojej cesty. Vieš všetko to, čo my. Nik nemôže byť dokonalý a my by sme boli pokrytci, keby sme po tebe chceli práve dokonalosť. Berieme do úvahy rozdiely medzi tebou a nami, ktoré ťa znevýhodňujú. Bolo by nespravodlivé, keby sme po tebe vyžadovali, aby si porazil každého z nás. To nie je možné, nik by to nedokázal, ani Chrabromil. Chceli sme, aby jeho potomok ovládal naše zbrane a vďaka nim nás odtiaľto vyviedol. Richard to vedel a podľa toho zabezpečil vyslobodzovací artefakt. Si pripravený k výprave do jaskyne?“ uprene sa naňho zadíval. Zdalo sa, že ostatok stáda ani nedýcha. Dokonca si nevšímali ani Hermionu a Ginny, ktoré sa opatrne priblížili v spoločnosti Sobriana.

„Áno, som pripravený,“ prehlásil pokojne, s presvedčením. Konečne, pomyslel si v duchu. Čas, ktorý tam strávili skrátil o toľko, koľko bol schopný. Či to bude stačiť, na to v túto chvíľu nemyslel. Začul, ako stádo vydýchlo a aj to, ako Perne opovržlivo zafŕkal. Nevšímal si ho.  

„Dobre teda,“ Corianovou tvárou preblysla nervozita. „Vložili sme naše osudy do Chrabromilových rúk a ten sa rozhodol takto. Neostáva nám nič iné, len dúfať, že s nimi naložíš najlepšie, ako bude pre obe strany možné. Kentaurovia veria, že sa z jaskyne vrátiš živý,“ vypustil so sebazaprením. Zrejme mu to robilo problém a Harry cítil aspoň trocha zadosťučinenia. Najradšej by sa im zaškľabil do tvári a spýtal sa, ako sa teraz cítia. Keď ten úbohý, malý a neschopný človek, ktorého osem mesiacov ponižovali, im teraz ide zachrániť zadky. Možno si mysleli, že k tomu nikdy nepríde, ale on ich rád vyviedol z omylu.

„Vrátim sa živý,“ prehlásil a hrdo vztýčil hlavu. Pangharti. „A vy potom splníte sľub, ktorý ste dali Chrabromilovi.“

„Áno, splníme,“ prikývol vodca kentaurov zamračene. „Tak teda choď,“ vyzval ho.

Zaváhal. Nie preto, že by dostal strach, ale uvedomil si, že nevie, kam má ísť. Nikdy mu neukázali cestu k jaskyni, ani nenaznačili, ktorým smerom sa nachádza. A uvedomil si aj to, že je v pasci. Že sú v pasci. On aj Contian. Pozrel naňho, stál v kruhu medzi ostatnými kentaurami, ale mal hlavu sklonenú. Perne sa naňho zaškľabil.

„Máš strach? Alebo prečo váhaš?“ spýtal sa posmešne. Harry sa nadýchol, že mu odvrkne.

„Určite nemá strach,“ ozval sa Sobrianov hlas. Starý kentaur sa odtrhol z kruhu a spravil dva kroky vpred. Harry ho ešte nikdy nevidel až tak veľmi mračiť sa. Zavŕtaval pohľad do Perneho a zdalo sa, akoby ten bol čoraz menší. „Ale možno nevie, kam má ísť,“ pokračoval Sobrian hlasno, aby ho počul každý kentaur na okolí. Contian zdvihol nervózne hlavu, Corian sa tváril nechápavo.

„Sobrian, nechaj to tak,“ skúsil Harry. Odhadol, čo chce starý kentaur spraviť a zaváhal. Pernemu to došlo tiež.

„Nie, Harry,“ jeho meno zdôraznil a opäť pozrel na bojovníka. „Nevie, kam má ísť, pretože nevie, kde jaskyňa je. Nemám pravdu?“ hromovo zahučal. Stádo prekvapene zašumelo.

„Ako to, že nevie, kam má ísť?“ vodca k nim pristúpil. Harry pozrel na Contiana a zavrtel hlavou. Netušil to, nevedel, že Sobrian má podozrenie a nikdy by mu nenapadlo, že bude pripravený to použiť. Mladučkému kentaurovi ovisli ramená.

„Jednoducho som zabudol cestu. Bol som taký dobitý, že si ju nepamätám. Mám amnéziu,“ vysvetľoval Harry a zazeral po starcovi. Perne mu bol ukradnutý, ale nechcel, aby si to odniesol Contian.

„Neklam!“ prikázal mu Sobrian hrozivo. „Myslím, že klamstiev stačilo. Bolo by vhodné, aby sme si to raz a navždy vyjasnili.“

„O čom hovoríš?“ mračil sa naňho Corian.

„Mlč,“ sykol Perne varovne. Corian naňho pozrel.

„Čo s tým máš spoločné?“ vypálil po ňom.

„Človek nikdy nebol pri jaskyni,“ odpovedal miesto neho Sobrian. „Perne sa ho pokúsil zabiť. Každé jedno zranenie, ktoré vtedy utŕžil, mu spôsobil on!“ Stádo prekvapene zabučalo a Perne vraždil starca pohľadom.

„Ako?“ Corianovi to v momente došlo. „Ako si mohol? Dobre vieš, že ten človek nás má odtiaľto vyviesť. Tvrdosť som ti nezakazoval, ale pokus o vraždu ti odpustiť nemôžem. To sú naše zákony. Ty...“

„V tom prípade vylúčiš zo stáda aj svojho syna,“ štekol po ňom mladší kentaur. „Neváhal vziať človeka na ruky a odniesť ho.“

„Čo?“ Corian zamračene pozrel na svojho syna. Znova sa ozvalo pobúrenie a Harry sa díval, ako najbližší kentaurovia stojaci pri Contianovi odstupujú.

„Pretože by som inak umrel!“ vyštekol po Pernem Harry. „Keby ma nezobral, umrel by som tam ako nejaký pes, po tom, čo si ma takmer prizabil. Zachránil vášho záchrancu, nebyť jeho, vaša nádej by vyhasla úplne. Už by nebolo nikoho, kto by mal,“

„Mlč!“ húkol po ňom Corian, keď sa spamätal zo šoku. „V našom stáde sú isté zákony, ktoré rešpektujeme.“

„Tie zákony stoja za hovno!“ vyprskol po ňom Harry. Corian naňho nazúrene pozrel. „Mohli by ste sa správať trocha...“

„Ako trocha? Myslíš ľudsky?“ zasmial sa Perne.

„Ty mlč!“ obrátil sa k nemu Corian. „A polož na zem svoje zbrane. Prestal si byť členom spoločenstva a odídeš od nás. A ty tiež,“ otočil sa na svojho syna. „Sklamal si ma.“

„Nezložím zbrane a neodídem,“ zaprotestoval Perne. „Myslím, že za týchto niekoľko mesiacov sa ukázalo, že nie si hodný toho, aby si viedol naše spoločenstvo.“

„Prosím?“ Corian sa k nemu nechápavo otočil. A Harry vyvaľoval oči. Contian priklusal k svojmu otcovi.

„Počul si dobre. Polovica stáda nesúhlasí s tvojím vedením a podľa zákonov máme právo vymeniť vodcu.“

„Tá tvoja polovica stáda určite zmení názor po tom, čo sa teraz dozvedela,“ Sobrian sa postavil vedľa Coriana a Contiana.

„Nezmení,“ zaškľabil sa. „Načo je vodca, ktorý preferuje starého blázna a má syna, ktorý sa tajne stýka so samicami s tak nízkymi úmyslami, ako je rozprávanie, držanie sa za ruky a podobné ľudské nezmyselnosti, ktorými už vyše tisícročie opovrhujeme?“ zasmial sa. Posmešne pozeral do tváre vodcu. „O áno, Corian,“ jeho meno pohŕdavo vypľul. „To si nečakal, však? Že by tvoj syn klesol až tak hlboko.“

Harry pozrel na vodcu. Bolo na ňom vidieť sklamanie, takmer s odporom sa díval na mladého kentaura, ktorý mu pohľad vracal. Zahanbene a ponížene. Nevšímal si nespokojného a pobúreného šumenia svojho stáda. Nevidel, že sa niekoľkí odtrhli a pridávali sa k Pernemu, kým ostatní váhali.

„Neklesol hlbšie, než ty,“ osopil sa na Perneho Harry. „Skôr naopak, zachoval sa rozumnejšie než ktorýkoľvek z vás.“

„Nestaraj sa do toho,“ vrkol po ňom.

„Ale budem, to si buď istý. Hlavne teraz, keď tie vaše sprosté konské zadky závisia od toho, ako si bude viesť ten, ktorým ste celú dobu opovrhovali.“

„Ako si dovoľuješ?“ sykol pomedzi zuby a namieril naňho kopiju.

„Úplne normálne,“ zaškľabil sa. Bol si istý, že aj keď má teraz Perne stádo na svojej strane, neodpustili by mu zabitie potomka. Perne sa ho túžil zbaviť, ale nie verejne. „No, zabi ma,“ vyzval ho posmešne. „Zabi a oni ti to neodpustia. Sprav to hneď, keď ti to už dvakrát nevyšlo. Teraz máš možnosť skončiť to raz a navždy.“

„Nebudem ťa zabíjať. Vyriešim si to s tebou neskôr,“ vrkol a nezabudol pritlačiť hrot kopije do jeho hrude. „Corian, väčšia polovica spoločenstva si želá tvoj odchod.“

„Je to pravda?“ Corian pozeral po kentauroch. „Ak áno, ctím si naše zákony a odstúpim.“

„Nesúhlasím!“ vykríkol Sobrian.

„Nemiešaj sa do toho, starec.“

„Ticho, Perne!“ húkol po ňom. „Nemyslím, že by bolo niečo zlé na tom, ak sa berie do úvahy názor starého kentaura a rešpektuje sa. Nevidím nič zlé ani na tom, aby sa pomohlo človeku, ktorý nás má, áno, teraz sa to bude asi zle počúvať, ale má nás zachrániť z tejto ničoty. Všetci to chcete, nevidím dôvod, prečo by ste mali počúvať niekoho, kto sa snaží všetky naše sny zmariť!“ Stádo šumelo, Perne zúril a Corian bol sklamaný. Zo svojho syna aj zo stáda.

„A ja nevidím najmenší dôvod, prečo pomáhať akémukoľvek človeku. Prečo sa upínať na nejaký sľub, ktorý dali naši predkovia pred tisícročím akémusi čarodejníkovi. Prečo sa spoliehať na toto ľudské šteňa, ktoré si nevie vážiť ničoho, nie je spoľahlivé, zodpovedné, ktoré nevie nič. Len drístať samé nezmysli, urážať a správať sa nadradene. Corian, vyzývam ťa. Podľa našich zákonov by si mal odovzdať brnenie. Hneď.“

„Vy ho budete počúvať?“ ocapil sa Sobrian na váhajúcich kentaurov.

„Ticho, Sobrian,“ Corian mu položil ruku na rameno. „Oni ma už nemôžu sklamať viac, ako ma sklamal môj syn. Ak si to želajú, majú to mať.“ Ovzdušie bolo presýtené napätím a nervozitou. V stáde to vrelo, v každom z nich sa búrili emócie.

„Ale to je sprostosť!“ vykríkol Harry.

„Otec,“ pípol Contian, ale ten si ho nevšímal.

„To nedovolím!“ Sobrian sa postavil pred Coriana. „Ste blázni. Všetci...“ Nedohovoril. Perne ho zasiahol kopijou do boku.

„Zmĺkni,“ vyprskol. Sobrianovi sa podlomili predné nohy a skĺzol na kolená. Harry na to pozeral s vytreštenými očami. Corian sa neveriacky vrhol k starému kentaurovi. Niektorí nechápavo protestovali. Udialo sa niekoľko vecí naraz. Harry zdvihol nenávistný pohľad na Perneho, ktorý sa spokojne škľabil. Zazneli dva dievčenské výkriky. Hermiona a Ginny utekali k ležiacemu kentaurovi. Perne ich zbadal a dvíhal meč. To Harrymu stačilo. V momente, ako utekali dievčatá k zranenému starcovi, napriahol  svoju kopiju a rúčkou tresol Perneho po ramene. Jeho ruka klesla v polovici pohybu.

„Ani sa ich nedotkneš, ty smrad,“ vypustil ľadovo a výstražne.

„Čo...“ Perne sa k nemu obrátil, berúc do ruky luk. Šíp už mal na svojom mieste a naťahoval tetivu. Kentaurovia sa spamätávali zo šoku a prekvapenia. Dívali sa na starca, ktorému držali na zranení ruky ľudské samičky. Na bývalého vodcu, ktorí sa mu tíško prihováral. Na človeka, ktorý stál pred touto skupinkou, pripravený prijať šíp z Perneho luku.

„Brániš si svoje samice?“ pýtal sa ho posmešne.

„Nie, bránim si svojich priateľov,“ pokojne ho opravil.

„Musíš mu dovoliť ísť do jaskyne,“ ozval sa jeden z tých, ktorí boli zjavne na strane bývalého vodcu.

„Nerob to, Perne,“ upozornil ho ďalší, dívajúc sa na hrot šípu smerujúci Harrymu do hrude.

„Prečo si to spravil? Zaútočil si na jedného z nás!“

„Zaútočil som na starého blázna, ktorý tára dve na tri!“

„Nie si hoden toho, aby si ich viedol!“ Corian sa postavil na nohy. „Nie si hoden vodcovstva. A vy všetci ste slepí a sprostí!“ vykríkol po kentauroch.

„Si vrah!“ ozval sa nejaký odvážlivec. Harry pozrel dozadu, videl, že dievčatá mu narýchlo obviazali ranu, videl jeho zastretý pohľad.

„Treba ho odniesť.“

„Nestaraj sa už do toho, človek!“ zahučal Perne. „Nech zdochne, keď sa tak hlúpo stavia proti pravidlám.“

„A čo robíš ty? Ty úbožiak,“ vrkol po ňom Contian.

„Ty malý smrad.“

„Dosť!“

„Ticho. Ako práve zvolený vodca stáda vám nakazujem, že teraz budete ticho!“ štekol Perne.

„Oklamal si nás. Stal si sa vodcom lžou!“

„Ale teraz ním som a pravda sa ukáže. Nepustím človeka, kým si nezmeria sily so mnou. A ak to prežije a ja umriem, môže sa ísť pokúsiť vás zachrániť,“ rozosmial sa.

„Si blázon. Ty si zošalel,“ vyletel naňho Corian. Sobrian na zemi zachrapčal. Contian mu strkal do úst bylinky.

„Možno som zošalel, áno, možno máš pravdu, ale na tom teraz nezáleží. Som vodca, ty si sa vzdal vodcovstva a pokým sa ho nevzdám dobrovoľne, moje vodcovstvo stále platí.“

„Si podliak,“ vrkol po ňom Harry.

„Stádo to nechce!“ zakričali viacerí. Harry na nich opovržlivo zazeral. Teraz sa rozhýbali, keď je neskoro.

„Na tom ale nezáleží. Poznáte pravidlá. Moje slovo je rozhodujúce. Tak čo, človek? Na čo čakáš? Naučili sme ťa predsa pravidlám boja, tak sa priprav!“ vyzval ho pobavene. Corian naňho pozrel, až teraz mu to došlo. Ginny šepla jeho meno, dívala sa naňho ustarane, rovnako ako Hermiona.

„Čo teraz?“ vrkol potichu po Corianovi, pokým sa Perne rehotal. Kentaurovia vyzerali nespokojne, ale uznávali tie svoje trápne pravidlá.

„Musíš prijať, inak ťa zabije. A nielen teba, ale aj tvoje samice,“ odvetil mu rovnakým, tichým tónom. „Keby som to tušil.“

„Tak by sa stalo možno horšie,“ mračil sa naňho mladý čarodejník. „Pokúsim sa ho poraziť. Nedovolím, aby im dvom ublížil,“ pozrel na Ginny. „Ale ty my niečo musíš sľúbiť.“

„Ak tu spravíš poriadok, sľúbim ti čokoľvek,“ sťažka sa z neho vydralo.

„Odpustíš svojmu synovi,“ uprene sa mu zabodol do očí. Videl, že kentaur váha, že zvádza silný vnútorný boj.

„Dobre,“ šepol a sklonil hlavu. Harry pozrel na Ginny. Jemne sa pousmial, to bolo všetko, čo jej mohol v tejto chvíli ponúknuť.

„No tak, človek,“ naťahoval Perne a jeho tón mu silne pripomenul Lestrangovú. „Ideme.“

Kentaurovia, nespokojne si hundrúc pod nos, sa rozostúpili a rozšírili kruh okolo pripravených bojovníkov. Na jednej strane svalnatý a mohutný kentaur, na ktorom sa blyšťalo kovové brnenie, s ťažkým mečom v jednej a dlhou kopijou v druhej ruke a proti nemu človek, ktorý možno osemmesačným tréningom zosilnel, ale stále bol o polovicu menší, meč zvieral v dvoch rukách, kopiju musel položiť na zem a ošumelý kožený habit na ňom plantal. Už to nebude hra s drevenými mečmi, už sa nebudú len navzájom otĺkať. Teraz pôjde o holý život. O prežitie všetkých zúčastnených.

Pokým sa ticho a spokojne škľabil, Harryho obliala horúčava. Vôbec mu to nevyhovovalo, takto sa zdržovať. Zatínal zuby, nemá proti nemu veľa šancí, bol najlepším bojovníkom zo stáda a on s tými najlepšími doteraz nebojoval. Jednoducho ho musí poraziť, hocakým spôsobom, aj keby mal siahnuť po nečestnosti. Všade zavládlo hrobové ticho, všetci na nich viseli pohľadmi a s napätím čakali, čo bude nasledovať. A so strachom. Ginny sa chvela, Hermiona ju držala okolo ramien a nebola na tom o nič lepšie. Contian držal Sobrianovi hlavu, aby lepšie videl a Corian zúril. Hneval sa sám na seba, že tak hlúpo naletel a dôveroval tomu podliakovi.

Perne sa rozbehol ako prvý. Neuveriteľná chuť zabiť človeka ho poháňala vpred. Aj napriek svojej pokrivenej povahe však rešpektoval zásady kentaurých duelov. Alebo si možno len veril, že na človeka bude stačiť jedna zbraň. Svoju kopiju už predtým odložil a srdnato mával mečom. Zareval a na Harryho dopadala rana ostrej čepele. Zdvihol svoje ruky a odvrátil prvotný útok. Uskočil na bok, pretože by ho konské telo určite zvalcovalo. Napriahol sa a chcel ho zasiahnuť, keď bežal povedľa neho. Mávol naprázdno, Perne sa obracal.

Postavil sa proti nemu, s nevraživým výrazom v tvári a zjavnou chuťou zabíjať. Ozvalo sa rinčanie zbraní, kentaur zúrivo dorážal, kým človek sa urputne bránil. Perne postupoval a Harry ustupoval. Séria tvrdých rán striedala ďalšiu, kým sa Perne hlasno povzbudzoval, Harry zatínal zuby, aby mu neunikol ani najmenší prejav slabosti, ktorý by kentaura ešte viac rozdráždil. Niekoľko skokov vpred a nemotorné odskakovanie. Perneho smiech a Harryho zúrivosť. Skúsil zaútočiť. Tentoraz to bol on, ktorý naštvane mával mečom, dorážal, rýchle a besne, tvrdo a presne. Kentaur musel ustupovať, čo ho nesmierne popudzovalo. Cvengot ostrých zbraní, zúrivé výkriky a nadávky, ktoré sa miešali s hlasným vydychovaním oboch bojovníkov. Nič iné nebolo počuť. Nieslo sa to celou dolinou.

Keď Perne vykryl všetky jeho útoky a pokúsil sa opäť prevziať iniciatívu, Harry odskočil a dostal sa k jeho boku. Využil túto chvíľu a vyskočil kentaurovi na chrbát. Chcel zvíťaziť a mienil preto spraviť všetko. Možno to bolo podlé, ale on bol odhodlaný spraviť pre svoje víťazstvo čokoľvek. Nohami sa mu zakvačil do bokov, telom sa oprel o jeho chrbát a ľavou rukou ho pevne zvieral na krku. Ruku s mečom mu zachytil tou svojou. Nemal svoju zbraň, ale mal miernu výhodu. Snažil sa o to, aby kentaurí mozog ostal pár minút bez kyslíku a on by omdlel.

„Ako sa ti to páči, koník? Keď máš človeka na chrbte?“ provokačne mu šepkal do ucha, kým Perne zúrivo poskakoval a pokúšal sa ho striasť. Stádom sa šíril akýsi odsudzujúci šum, v ktorom sa dalo občas začuť aj škodoradostné uchechnutie. Vzápätí však všetko stíchlo.

„Zabijem ťa,“ prskal Perne a staval sa na zadné. O malú chvíľu vyhadzoval do luftu zadné nohy.

„Veď ja ťa skrotím, ty divoký koník.“ Neprestával ho provokovať. Po tvári mu stekali pramienky potu od úpenlivého držania sa na chrbte. Stehná ho už boleli a kentaur neprestával kopať nohami. Meč mu dávno vypadol, rukou zvieral Harryho ruku ako kliešť a pokúšal sa oslobodiť zo zovretia.

„Pusti ma.“

„Zadusím ťa.“ Ale jeho držanie už nebolo také intenzívne, ako spočiatku. Predsa len mal kentaur oveľa viac sily. A začínal sa vyslobodzovať. V okamihu letel Harry ponad kentaurovu hlavu a tvrdo dopadal na zem. A kentaur šiel rovno za ním. Bez zbrane, ale s tvrdými kopytami.

Na poslednú chvíľu sa prevrátil z chrbta na brucho, v ten istý moment dopadli na miesto, na ktorom dovtedy ležal, kentaurie nohy. Tvrdo, s úmyslom rozmliaždiť ho. Nemal čas ani možnosť sa postaviť na nohy, bol nútený pretáčať sa znova a zas, kentaur sa rozhodol podupať ho, besne a nepríčetne. Až do okamihu, kedy Harry miesto pretočenia sa od kentaura použil úplne odlišný manéver. Vo chvíli, kedy boli Perneho predné nohy vo vzduchu a chceli padať na jeho telo, on sa prevrátil pod jeho telo a kopol. Zúrivo a z celej sily mu oboma nohami zasiahol ľavú zadnú nohu. Priamo pod koleno. Kentaur strácal rovnováhu a padal. Harry využil príležitosti a vrhol sa k svojej kopiji. Bola bližšie ako oba meče ležiace ďaleko od nich.

Zaplavila ho neuveriteľná a nepredstaviteľná túžba bodať do konského tela. Bol šialený a rozhodnutý. Kentaur sa už postavil na nohy a sledoval jeho počínanie. Tentoraz bol on ten bezradne unikajúci pred zásahmi. Skákal zo strany na stranu a vyhýbal sa ostrej čepeli. Harry zúrivo reval, bol vo vytržení. Spamätal sa však rýchlejšie, než bol schopný uštedriť kentaurovi najmenšiu ujmu. Zachytil tyč kopije a ľahučko, takmer bez problémov si ho pritiahol k sebe.

„Ty prašivý, malý, bezvýznamný omyl prírody,“ síkal mu do tváre držiac ho pod krkom a pevne ho zvierajúc. „Teraz ťa zadusím ja.“ Harry pustil ruky, ktoré mu zovreli krk a udrel. Z celej sily vrazil do tej nenávidenej tváre. Stisk povolil a on sa vyslobodil. Lapajúc po dychu pozeral, kde leží niečo, čím by mohol útočiť. Konské kopytá ho zhodili na zem. Po zásahu do jeho chrbta sa ozvalo híknutie. A Ginnin výkrik. To ho prebralo. Nedbal na bolesť, nevšímal si pomliaždený chrbát. Ocitol sa v blízkosti meča a zdrapol ho do oboch rúk.

Obracal sa s novou chuťou do boja. S výrazom absolútneho zošalenia. Pomsta ovládla celé jeho vnútro, každý kúsok jeho tela a doslova z neho sálala. S výkrikom sa vrhol na kentaura, ktorý sa zmocnil ležiacej kopije. S ľahkosťou odrazil Perneho útok, dostal sa do dostatočnej blízkosti a sekol. Hrot čepele skĺzol po brnení, ale zasiahol aj holé telo. Nie však tak, aby mu uškodil, skôr ho len popudil. A sekal znova a znova. Kentaur ustupoval pred silou úderov. Takmer neškodných. Nohy sa mu podlomili a padal. A Harry padal naňho. Jeho besnenie si vyžiadalo väčší úbytok síl, než by chcel. Váľal sa na konskom tele, neprestávajúc sekať. Teraz už údery nemali takú razanciu a silu, ale dopadali na kentaurie telo a zanechávali krvavé stopy. Kentaur vytiahol nôž. Nemal sa ako brániť, jednu ruku mal pod človekom a nohami sa nedokázal zaprieť. A voľnou rukou by ho nedokázal od seba odhodiť. Ale mal ešte jednu zbraň, o ktorej človek nevedel. A tú teraz vytiahol. Harry cítil ostrú bolesť, keď sa čepeľ Perneho noža zarezala do jeho ramena. Prestal útočiť, so syknutím od neho odskočil.

„Ty zákerný...“ zavrčal a s nenávisťou pozeral na kentaura, ktorý sa stále nepozviechal zo zeme. Cítil, ako mu teplá krv steká po ruke a kvapká na zem. Ani ju nemusel kontrolovať. Priskočil k ležiacemu polokoňovi a vykopol mu nôž z ruky. „Nepamätám, že by ste mi niečo vraveli o skrytých zbraniach.“

Kentaur po ňom chňapol, ale Harry jeho ruku zasiahol tupou stranou meča. Na druhú ruku mu stúpil. Z celej sily. Z kentaura sa vydral zvláštny zvuk. Možno zastonanie, možno nadávka. Každopádne mu Harry mieril na odkrytý hrudník špičkou meča. Stačilo tak málo, len bodnúť. Ďalší Perneho pokus o jeho zachytenie odvrátil kopnutím do ruky. Celú svoju váhu pritom preniesol na nohu, ktorou stál na kentaurovej ruke. Konské nohy sa bezradne váľali po zemi.

„No tak ho už zabi!“ ozvalo sa z radov divákov. Rád by to spravil, netúžil po ničom inom, ako po pomste. Ale nie takejto. Potláčal tú nepochopiteľnú chuť o vrazenie meča medzi rebrá.

„Zabi ho, máš na to právo!“

„Porazil si ho, to musí uznať aj on.“

„Tak ma už zabi,“ sykol Perne s odporom. Možno by bola na ňom badať hanba, keby neprevládala nenávisť.

„Ja nie som vrah,“ vypustil mu naspäť. „Uznávaš svoju porážku?“

„Zabi ma,“ zopakoval podráždene. „Radšej umriem, než by som mal žiť s vedomím, že ma porazil človek.“

„Hehe, tak to bude myslím pre teba dostatočný trest,“ zaškľabil sa mu do tváre a odstúpil od neho. Obrátil sa k ležiacemu Sobrianovi a dievčatám. Chcel si nechať narýchlo ošetriť ranu a ísť do jaskyne. Stratil už veľa času, nemienil hazardovať s tým ďalším.

„Mal si ho zabiť,“ Corian po ňom neveriacky zazeral. „Bolo to tvoje právo.“

„To sú vaše zákony, nie tie naše,“ zamračil sa a klesol vedľa Sobriana. Mierne sa naňho usmieval, zdal sa byť celkom v poriadku, rozhodne neutrpel žiadne smrteľné zranenie. Uľavilo sa mu. Na ruku sa mu okamžite vrhla Ginny aj s Contianom.

„Teraz ho musíš pustiť, keď ťa porazil,“ jeden z kentaurov, ktorý bol od začiatku na Corianovej strane, sa pobavene škľabil na už stojaceho Perneho.

„Porazil ma, to je pravda, ale stále som vodca stáda,“ zavrčal nevraživo. Už si nebol sebou taký istý, ale nemienil sa vzdať. „Nikde nepôjde.“

„Ale to nemôžeš,“ Corian sa postavil a podišiel priamo proti nemu. Kentaurovia uzatvárali kruh.

„Môžem,“ zaksichtil sa. „Nikdy som nechcel, aby sme odtiaľto odišli. Nikdy som sa nechcel podvoľovať človeku. Nikdy som nechcel teba za vodcu. To ja som mal byť vodcom, ale bol som príliš mladý. Díval som sa na teba a videl, o čo všetko si ma obral.“

„Boli to zákony,“ mračil sa naňho Corian. „A nechápem, ako môžeš nechcieť odtiaľto odísť.“

„Chceme naspäť Coriana!“

„Odíď Perne! Človek ťa porazil, nemôžeš byť vodca stáda. Vzdaj sa dobrovoľne!“

„Nikdy!“

„On do tej jaskyne pôjde,“ vrkol po ňom Corian.

„Len cez moju mŕtvolu,“ znechutene mu pozeral do tváre a v očiach sa mu zvláštne zalesklo. „Alebo cez mŕtvoly nás oboch,“ šepol tak, aby to počul len Corian. Tomu sa zúžili oči od prekvapenia. Uvedomil si jeho slová, ale už nestihol reagovať.

„Otec!“ zareval Contian a neveriacky sa díval, ako Perne zabodáva nôž do hrudníka jeho otca. Než sa ostatní kentaurovia spamätali a zabodli doňho svoje kopije, než sa doňho zavŕtali desiatky šípov a on padol mŕtvy na zem, zasiahol ho veľakrát. Utŕžil príliš mnoho rán, než aby ich boli schopné aj kentaurie elixíry vyliečiť.

„Prepáč, Contian,“ dralo sa z neho, keď ležal v synovom náručí. „Prepáč mi to.“

„Otec...“

„Som na teba nesmierne hrdý. Nebyť teba, kentaurovia by už nemali šancu.“

„Nehovor, tíško, nevysiľuj sa,“ po lícach mu stekali slzy. Ostatní sa na nich dívali nechápavo, neveriacky a zarazene.

„Chcem, aby si bol vodca,“ z kútika úst mu vytekal pramienok krvi. Hermiona vedľa nich kľačala a plakala. Z okolitých lesov vystupovali kentaurice, dovtedy poskrývané. Aj ony vedeli, že dnes má ísť potomok do jaskyne a pritiahla ich zvedavosť. Teraz ich vylákal smútok. Začali spievať. Smutne a ťahavo. Kentaurovia na ne prekvapene vzhliadli. „Pre mňa je už koniec,“ pokračoval z posledných síl. „Dôveruj človeku,“ pozrel na najbližších kentaurov. „Dôverujte Contianovi a Sobrianovi. A Harrymu,“ vydýchol. Z očí sa mu vytratil lesk. Ticho, ktoré nastalo, bolo rušené len tichými vzlykmi mladého vodcu a ľudskej samičky. A do toho spev, ktorý stále silnel. Kentaurice sa približovali, aby sa rozlúčili so svojím vodcom.

Harry to sledoval zarazene a bolestne. Bolo mu to ľúto, všetko. Sobrian ho držal za ruku a pevne mu ju stískal, dodávajúc mu tým potrebnú podporu.

„Kam mám ísť?“ pozrel na starca.

„Na sever,“ riekol tichým hlasom. „Cez les, za ním je rieka, ktorú musíš prebrodiť, ďalej rozsiahla lúka a tam, na konci cesty narazíš na jaskyňu. Nemôžeš ju minúť,“ vysvetlil. Mlčky prikývol. Ruku mal ako tak ošetrenú, kentaurovia mu priniesli ešte pred incidentom jeho zbrane. Nič ho tam nedržalo. Vedel, že musí ísť. Pozrel na Ginny a nemo sa a ňou lúčil. Nemusel nič vravieť, jej pohľad bol významný. Plný lásky, dôvery a pochopenia. Vtisol jej letmý bozk a postavil sa. Mal pred sebou úlohu, ktorú musí splniť. Ťažkú, ale určite nie neriešiteľnú. 

TOPlist