3. Vysvetlenie


  „Je mŕtvy,“ plakal Sirius, „necítim pulz. Mŕtvy.“
                Neveriacky naňho hľadel uslzenými očami, prstami skúšal tep na zápästí a druhou rukou ho hladil po vlasoch. Hermiona ho prestala triasť, rukami si držala tvár a hlasno plakala. Slzy prelievali takmer všetci. Lupin, ktorému sa podarilo prebrať Tonksovú, teraz stál nad telom a bezmocne sa naň díval. Jeho mokrá tvár vysvetľovala všetko.
                Dumbledore to nevedel pochopiť. Veď podľa jeho predpokladov potreboval Voldemort Harryho živého. Nemohol ho predsa zabiť. A ak áno, tak to bola jeho chyba. On poradil Harrymu, aby proroctvo rozbil a tým Voldemorta vyprovokoval. Harryho zabil vlastne on. Kľakol si vedľa Siriusa a zobral Harryho ruku do dlaní. Vždy rozvážne pôsobiaci čarodejník bol teraz úplne zničený. Potichu ronil slzy. Nastalo ticho, každý sa oddával vlastnému žiaľu.
                Vtom sa sčista-jasna ozval Lunin hlas, ktorá doteraz zízala na ranu viditeľnú cez roztrhnuté tričko. Keby nebolo jej vlhkej tváre, nikto by si nevšimol, že smúti. Celkom pokojne im oznámila:
                „Ale veď on nie je mŕtvy,“ všetci na ňu nechápavo pozreli, „pozrite.“
                Kľakla si vedľa Hermiony, vytiahla svoju vreckovku a odhrnula Harrymu z hrude zakrvavené tričko. Potom utrela ranu najčistejšie ako sa dalo. Prstom na ňu ukázala. Oči v miestnosti sa upierali na zranenie, hypnotizovali ho a čakali. Luna začala vysvetľovať:
                „Keby bol mŕtvy, prestalo by mu biť srdce, to znamená, že by mu krv v žilách neprúdila. A pozrite.“
                V hlbokej ryhe sa objavili malé kvapky krvi. Luna opäť použila vreckovku a nastalo ďalšie napäté čakanie. Po niekoľkých sekundách, ktoré im pripadali ako celá večnosť, sa v rane zase zjavilo pár kvapiek.
                „A keď sa poriadne zapozeráte na hrudník, tak zistíte, že aj ten sa dvíha. Síce len máličko a občas, ale predsa. Takže nie je mŕtvy,“ tým bola z jej hľadiska diskusia ukončená. Postavila sa a odišla k užialenej Ginny.
                „Čo to má znamenať?“ obrátil sa Sirius na Dumbledora, v jeho hlase sa prejavili známky nádeje.
                Dumbledore horúčkovito premýšľal. Chvíľu sa díval na ranu a hrudník. V ryhe bolo teraz viac krvi, to znamená, že srdce pracuje. V duchu počítal, vyzeralo to, že srdce udrie každých desať sekúnd. Šesť úderov za minútu. Plytké dýchanie, pľúca pracujú minimálne, krv je nedostatočne okysličená a preto sú pery belasé. Pozrel mu do očí, zreničky mal stiahnuté. Na chvíľu mu ich privrel a potom otvoril. Zbadal, že sa nepatrne rozšírili. Takže oči reagujú na svetlo. A to zaklínadlo, ktoré Voldemort vyslal... nebol to zelený záblesk, vlastne to bolo kúzlo bez lúča. Dával si do súvislosti jednotlivé fakty až napokon prišiel k záveru. K tak príšernému záveru, že sa neodvážil vysloviť ho nahlas. Pozrel na Siriusa, ktorý netrpezlivo čakal na odpoveď.
                „Viem, čo mu je. V prvom rade ho musíme odtiaľto dostať...“
                „Čo mu je!“ skočil mu do reči Sirius.
                „Vysvetlím to v Hlavnom štábe. Upokoj sa Sirius. Ty musíš odtiaľto hneď odísť. Keď...“
                „Neodídem, pokiaľ mi nepoviete, čo mu je!“
                Ozval sa Lupin:
                „Sirius, profesor má pravdu, musíš odtiaľto odísť. Keď tamtí,“ ukázal na oheň, „keď sa sem dostanú, okamžite ťa zavrú. Nebude im to už dlho trvať. Ja sa oň postarám. Rozumieš?“
                Sirius musel uznať, že majú pravdu. Aj keď s veľkou nevôľou a po ubezpečení, že Harryho dostanú do Hlavného štábu, podvolil sa a odišiel Letaxom. Dumbledore začal horúčkovito rozdávať príkazy. Kingsley s Tonksovou museli tiež zmiznúť, keďže boli obaja aurori, nebolo potrebné, aby ich tu Ministerstvo objavilo. Mundungus dostal za úlohu odniesť mŕtve telo Emmeliny Vanceovej. Doge a Jonesová mali preniesť zraneného Diggla k svätému Mungovi, pretože bol na tom dosť zle. Bill sa už celkom pozviechal, ranu na nohe si kúzlom zahojil a jeho poslaním bolo zohnať z nemocnice prístroj na zaznamenávanie srdcovej činnosti. Moodyho si nechal pri sebe, aby mohli ministrovi vysvetliť vzniknutú situáciu. Lupin mal pomocou prenášadla preniesť Harryho do Hlavného štábu. Potom sa obrátil k pánovi Weasleymu s prosbou, či by nemohol odprevadiť deti do školy na ošetrovňu. To sa im však nepáčilo.
                „Chceme vedieť, čo s ním je, jednoducho nás teraz nemôžete strčiť do školy,“ ohradzoval sa Ron.
                „Okrem toho nám takmer nič nie je, nepotrebujeme ísť na ošetrovňu,“ pridala sa Hermiona.
                „No tak, Albus, do školy sa môžu vrátiť aj neskôr,“ podporil ich Moody.
                Profesor sa napokon podvolil, ale do Hlavného štábu dovolil ísť len Hermione, Ronovi a Ginny. Neville a Luna sa mali vrátiť do školy, odkiaľ mali poslať do Hlavného štábu madam Pomfreyovú a profesora Snapa. Neville sa netváril veľmi nadšene, jednak aj on chcel vedieť, čo je s Harrym a okrem toho musel ísť za Snapom.
                Potom poslal Artura aj s mládežou do Hlavného štábu s odkazom, aby Molly pripravila posteľ pre Harryho. Vôbec nemal v úmysle dopraviť chlapca do nemocnice, pretože by tam nebol v bezpečí, ani v pokoji. A ani ošetrovňa v Rokforte mu nepripadala najvhodnejšia. Vyzul preto Harrymu jednu topánku  a kúzlom Portus ho premenil na prenášadlo. Ešte povedal Lupinovi, že príde čo najrýchlejšie, len čo sa zbavia ministra. Lupin zobral Harryho na ruky a prenášadlom sa premiestnil na Grimmualdovo námestie.   

------

V Hlavnom štábe Fénixovho rádu na Grimmauldovom námestí č.12 panoval čulý ruch. Hoci bolo krátko pred svitaním, pobehovalo tu veľa osôb, šikovne sa medzi sebou vyhýbajúcich. Pani Blacková im pri tom robila skvelú zvukovú kulisu, ale oni si ju radšej nevšímali.
                Keď bola vo večerných hodinách predchádzajúceho dňa vyhlásená pohotovosť a Artur s Billom šli do akcie, okamžite sa sem preletaxovala pani Weasleyová. Dostala len neurčité informácie a so strachom bdela. Vedela, že jej dve deti spolu s Hermionou a Harrym sú v nebezpečenstve. Nedokázala nečinne sedieť,  o spánku ani nehovoriac. Prichystala všetko, čo by bolo potrebné pri zraneniach. Dokrvovacie a povzbudzujúce elixíry, zopár kostrorastov a kostrocelov, rujovníkové elixíry, čisté obväzy, masti na popáleniny, zaceľovacie masti a iné osožné veci na rýchle ošetrenie. Ďalej pripravila veľké množstvo obložených chlebov, litre džúsu a navrch prihodila dve fľaše ohnivej whisky. Nevedela, koľko bude zranených, ani v akom budú stave, pre istotu pripravila štyri postele.
                Nad ránom sa konečne ukázali Sirius, nasledovaný Kingsleym a Tonksovou a povedali jej, čo sa udialo na Ministerstve. Najprv ju upokojili, že jej rodina je v poriadku, len Bill a Ron majú menšie zranenia. Vlastne Bill ani nie, ten si svoje zranenie už vyliečil. Nato jej povedali o smrti Vanceovej, načo sa rozplakala a napokon jej povedali všetko, čo vedeli o Harrym. To bolo na pani Weasleyovú  už príliš vzhľadom k tomu, že považovala Harryho za vlastného syna. Rozplakala sa viac a nevedela sa upokojiť. Spolu so Siriusom si otvorili fľašu whisky.
                O malú chvíľu prišli letaxom pán Weasley s deťmi, ktoré si najprv vypočuli dosť hlasno nadávajúcu a vyčítajúcu pani Weasleyovú. Tá hromžila hlavne na svoje ryšavé deti, ale vzápätí ich všetkých so slzami v očiach vyobjímala a vybozkávala. Hermiona neváhala a s vervou sa pustila do ošetrovania Ronovej poranenej paže. Našťastie to bolo len povrchové zranenie.
                Za pár okamihov tu bol aj Lupin s Harrym v náručí. Molly mu ukázala izbu na prvom poschodí. Keďže sa dnu chceli nahrnúť naraz všetci, pani Weasleyová ich v momente spacifikovala a zostala v izbe len s Lupinom a Siriusom. Celú dobu, čo ho dávali do poriadku, lamentovala a nevedela prestať. Jednoduchými kúzlami ho zbavili zaschnutej krvi a špinavého oblečenia. Navliekli ho do čistého pyžama a uložili do postele. Jediné, čo mohla preňho urobiť pani Weasleyová bolo to, že mu vyčistila ranu.
                Takmer naraz prišli madam Pomfreyová a Bill, ktorý priniesol z nemocnice jednoduchý prístroj na zaznamenávanie srdcovej činnosti. Ako sa vyjadril, bolo to to jediné, čo bol schopný tak narýchlo zohnať. Madam Pomfreyová prezrela Harryho a zo svojej tašky vybrala malú fľaštičku so zeleným obsahom, ktorý naliala pacientovi do hrdla. Keďže ten nemohol prehĺtať, kúzlom namiereným na jeho hrdlo ho prinútila preglgnúť. To bol elixír na rýchle zrastenie kostí. Potom mu prezrela ranu, ale ako sa vyjadrila, tá nikdy nezmizne, pretože na ňu použili kliatbu z čiernej mágie. Nasledovali tri fľaštičky s dokrvovacím a ďalšie dve s okysličovacím elixírom. Nakoniec mu pripla na hruď priamo na srdce jeden snímač, ktorý bol drôtikom pripojený k maličkej škatuľke, z ktorej pri údere srdca vyšlo slabé písknutie. Po zaktivovaní prístroja napäto čakali a dočkali sa. Skutočne sa ozvalo písknutie, ale ďalšie nasledovalo až za deväť sekúnd. Nateraz nemohli pre Harryho urobiť nič. Pani Weasleyová sa ponúkla, že pri ňom zostane .
                Zišli do kuchyne, kde čakali ostatní, viditeľne vyčerpaní a bez nálady. Madam Pomfreyová sa dohadovala so Snapom, ktoré elixíry bude Harry denne užívať. Dohodli sa na troch vyživovacích, dvoch posilňujúcich, dvoch okysličujúcich a jednom dokrvovacom elixíry denne. Snape prisľúbil, že ich bude dodávať a madam Pomfreyová ich ubezpečila, že sa každý deň zastaví. Nato sa rozlúčili. Celkom pochopiteľne sa Sirius so Snapom nehádal. Chvíľu bolo nervózne ticho, ktoré prerušil Lupin obrátiac sa na Hermionu a Rona.
                „Môžete nám vysvetliť, načo ste tam liezli? Ako ste sa tam dostali? Čo ste si chceli dokázať?“ vyštekol na nich.
                Hermiona s Ronom po sebe pokukovali a pohľadmi si dávali prednosť. Ron očervenel a miernym pokrútením hlavy jej naznačil, že on nemieni byť tým, kto si to vypije. Hermiona sa naňho zamračila.
                „No, my sme mali poslednú skúšku,“ začala roztrasená Hermiona, „a Harry v polovici zaspal a...“
                „Čo? Harry zaspal pri skúške?“ trpko sa zasmial Sirius a pozrel na Lupina. „To sa nepodarilo ani nám.“
                „Áno... a mal vidinu, že vás,“ ukázala na Siriusa, „Veď–viete–kto drží a mučí  na Ministerstve, na oddelení záhad. Nedorobil tú skúšku, neskôr sme sa o tom rozprávali a on vás chcel ísť zachrániť. Nedal sa presvedčiť, že to môže byť trik, bol o tom, čo videl, presvedčený. Potom sa nám ho podarilo prehovoriť, aby si to overil. Tak sme chceli ísť do Umbringovej kancelárie ku krbu, aby sa presvedčil, či ste tu. Pri tom nám pomáhala Ginny s Lunou. Našiel tu však len Kreachera a ten mu povedal, že tu nie ste...“
                „On mu povedal, že tu nie som?“ skočil jej do reči nahnevaný Sirius. „Ale veď ja som tu bol! Neskôr si to s ním musím vybaviť, pokračuj prosím.“
                „No a potom nás tam prichytili, zaplietol sa do toho aj Neville. Ja a Harry sme odlákali Umbridgovú do Zakázaného lesa, kde ju chytili kentaurovia. Oni štyria sa vyslobodili a priniesli nám prútiky. Potom sme leteli na testraloch až do Londýna, kde sme vás začali hľadať  na oddelení záhad a tam na nás čakali tí smrťožrúti. Išli po tom proroctve a Harry im ho chcel dať, ak nás prepustia. Tak sme šli hore a ďalej to už viete.“
                Nastalo ticho, každý sa venoval svojim myšlienkam. Boli už trocha pokojnejší, ale aj tak nervózne čakali na Dumbledora. Niektorí sa dokonca pustili aj do chlebov. Sirius ponúkal whisky, Bill a Tonksová neodmietli.
                „Dobre, vás dvoch chápem, že ste šli s Harrym,“ povedal po chvíli pán Weasley. „Ale ty mi vysvetli, ako ste sa do toho zamotali vy traja,“ vyrukoval na svoju dcéru.
                „Nemysli si, že bol Harry nadšený, keď sme chceli ísť. My sme sa mu nanútili,“ odvetila Ginny a Ron na to prikývol.
                „Ale ako to, že mal vidinu?“ zaujímalo Lupina.
                „No hádaj,“ vyštekol Sirius, „Srabus ho mal predsa učiť oklumenciu. Pamätáš, čo nám hovoril vtedy v krbe? Prestal ho učiť! A som si istý, že ani predtým nebol k nemu milý, skôr naopak. Ja ho zabijem, keď sa tu ukáže.“
                „Upokoj sa a nepi toľko,“ zahriakol ho Lupin, keď mu videl  fľašu v ruke.
                „Pche...“
                Nemali náladu na rozhovory. V kuchyni nebolo počuť nič okrem pravidelného zvuku krokov. Sirius pochodoval nervózne po celej dĺžke kuchyne s pohárom v ruke. Každý si v hlave premietal udalosti na Ministerstve a rozmýšľal, čo sa mohlo stať Harrymu. Nikto z nich nepoznal odpoveď, nik sa s ničím podobným nestretol. Po polhodine napätého čakania sa konečne objavil Dumbledore. Najskôr vyšiel pozrieť Harryho a keď si potvrdil svoje domnienky, vrátil sa do kuchyne. Pani Weasleyová s ním nešla, nevládala sa od Harryho pohnúť. Keďže jej deti boli v poriadku, považovala za samozrejmosť zostať pri ňom. Na Dumbledora sa obrátili sústredené pohľady, Sirius si konečne sadol.
                „No? Čo mu teda je?“ nedočkavo sa spýtal.
                „Predpokladám, teda so si takmer istý že kliatba, ktorú Voldemort na Harryho použil, sa volá Alacer Mortalis.“
                „Čo to je? Nikdy som o tom nepočul,“ vyzvedal Kingsley.
                „V preklade to znamená živá smrť. Harry sa nachádza v stave, kedy nie je mŕtvy, ale ani živý. Nie je to nič podobné ako napríklad bezvedomie. Jeho duša síce opustila telo, nekomunikuje s ním, ale ani telo nie je ochotné vzdať sa svojej duše. Je to horšia kliatba ako Avada Kedavra, pri nej sa duša odlúči od tela a ide si vlastnou cestou, táto kliatba zabije telo. Kliatba Alacer Mortalis rozdelí bytosť na dve časti, ktoré prestanú byť v spojení.“
                „Stále tomu nerozumiem. Čo sa s ním teraz deje? Ale prosím vás zrozumiteľnejšie,“ dožadoval sa Sirius.
                „Takže. Harryho telo leží hore v posteli, ale jeho duša sa nachádza v Prázdnote. Prázdnota je,“ rýchlo začal s vysvetľovaním, pretože sa niekoľkí začali mrviť, „niečo podobné ako predsieň večného života. Nie je ešte na onom svete alebo v nebi, ako by povedali muklovia, ale je to niečo veľmi podobné. Harry sa nachádza pred bránou večného života po smrti.“
                „Čo s ním teraz bude?“ opýtal sa znepokojene Lupin. Ostatní sa šokovane pozerali na Dumbledora, nedávalo im to žiaden zmysel.
                „Prežije to? Teda, chcem sa spýtať, či sa preberie,“ šepla Hermiona, ktorá asi chápala viac ako druhí.
                „To bude záležať len a len na ňom. Môže si vyskúšať, ako to tam vyzerá a potom sa rozhodne...“ nedokončil, lebo mu do reči skočil Ron.
                „Samozrejme, že sa preberie, on predsa nemôže takto skončiť!“
                „Pán Weasley, vy by ste sa chceli vrátiť? Po tom všetkom čo tu prežil, čo musel pretrpieť? Keď tam nájde svoj pokoj, bude preňho návrat  veľmi ťažký.“
                „Viete o niekom, kto bol takto zakliaty? Ak áno, ako to dopadlo?“ spýtal sa Sirius.
                „Niekoľko prípadov poznám, je ich však veľmi málo. Ak niekto v minulosti použil túto kliatbu, postihnutého jednoducho pochovali v domnienke, že je mŕtvy. Nemali ako kontrolovať činnosť srdca. Videli ste to dnes, všetci sme si mysleli, že Harry zomrel. Nebyť slečny Lovegoodovej, neviem ako by to dopadlo,“ po týchto slovách nechápavé a zvedavé tváre vystriedali zdesené výrazy. „Ale vráťme sa k veci. Všetky prípady o ktorých viem dopadli rovnako, postihnutí zostali v tomto stave niekoľko rokov, nedokázali sa vrátiť. Napokon boli príbuzní prinútení usmrtiť telo, aby mala duša možnosť postúpiť. Tu platí, že čím dlhšie tento stav trvá, tým je ťažší návrat. Jeden prípad však dopadol dobe. Dotyčný sa po mesiaci vrátil.“
                „Myslel som si, že nám poviete niečo uspokojivé a vy nám tu tvrdíte, že v tomto stave zostane navždy!“ vykríkol Sirius. Vyzeral, že sa každú chvíľu zrúti.
                „Dá sa mu nejako pomôcť?“ hlesla Ginny.
                „My mu nemôžeme pomôcť nijak, môžeme len čakať. A Sirius, osobne som presvedčený, že sa Harry vráti.“
                „Čo potrebuje k tomu, aby sa vrátil? Tvrdíte, že veríte v jeho návrat, ale pritom spomínate jeho trápenia. Prečo ste si taký istý?“ vyzvedala Hermiona.
                „V prvom rade, slečna Grangerová, k svojmu návratu by potreboval silný podnet. Tým najsilnejším je láska. Najväčšiu silu má láska k vlastnému dieťaťu, potom nasleduje láska k rodičom a ďalej je to láska k partnerovi. Keďže všetci vieme, že Harry tu nemá ani dieťa, ani rodičov a ani priateľku, bude sa musieť zamerať na svojho krstného otca a priateľov.“
                „Ale to ste nás veľmi nepresvedčili! Skúste odpovedať na Hermioninu otázku, pretože to, čo ste povedali je presne to isté, čo aj predtým. Že jeho šance nie sú až také veľké,“ vypálil Sirius.
                „Máš pravdu, poviem ti to takto. Harry sa ocitne v pokojnom prostredí a som si istý, že sa stretne so svojimi rodičmi. Viem, teraz by si mohol namietať, že práve preto sa nebude chcieť vrátiť. A máš opäť pravdu, ale ja som Lilly a Jamesa poznal aj z inej strany, ako ty alebo Remus. Preto ti môžem zaručiť, že oni ho už presvedčia, aby sa vrátil. Tým som si istý, ale viac vám k tomu nemôžem povedať. Musíte mi veriť.“
                „Dobre teda, budeme vám veriť. Počkáme, či to bude trvať deň, týždeň, mesiac alebo rok... Čo nám vlastne iné ostáva?“ podvolil sa Sirius a ďalej si nalieval. Otvorila sa aj druhá fľaša, pretože toto bolo na všetkých trochu silná káva.
                „Pán profesor, kto bol ten človek, ktorý sa z toho dostal?“ spýtala sa Hermiona.
                „Ja.“
                Po tomto prehlásení začali preberať, ako to bude vyzerať ďalej. Pán Weasley sa nesmelo opýtal Siriusa, či by sa nemohol aj s rodinou dočasne presťahovať do Hlavného štábu. Predpokladal totiž, že Molly nebude chcieť od Harryho odísť a zároveň by mohli prípadne pomôcť. Sirius nemal námietky, aj keď je nutné poznamenať, že momentálne by súhlasil s hocičím. Jeho fľaša bola takmer prázdna. Decká sa mali vyspať a potom vrátiť do školy, pretože do konca školského roka ešte pár dní zostávalo. Napokon im nezostávalo nič iné len čakať a veriť.                                                                                                                     

TOPlist