3. Prvá lekcia


„Myslím, že to je dobrý nápad,“ žena pozrela na psíča v krabici, ktoré jej priateľ priniesol. A potom pozrela cez okno von.
                Na dvore na hojdačke sedel päťročný chlapec, pomaly sa hojdal a hľadel priamo pred seba. Už dva roky sa snažili, ako najviac vedeli, aby mu pomohli. Sotva rozprával. Uzatváral sa do seba a do svojho sveta, do ktorého nepúšťal nikoho. Každú noc mal nočnú moru, ktorá sa opakovala. Ak by aj spravili nejaký pokrok, vždy sa ráno vrátil späť. Boli zúfalí, nedokázal mu pomôcť liečiteľ a ani muklovský psychiater. Bol podvýživený, hoci dostával pravidelne jesť. Odmietal ho.
                „Nikdy nebude normálny,“ šepla so slzami v očiach.
                „Ale bude,“ zamračil sa muž. „Dostane sa z toho, raz určite. Musí.“
                „Možno by mu pomohli inde viac,“ vyriekla sťažka. Nechcela to, mala ho rada, hoci nebol jej. Bolo jej ho ľúto, bol to nádherný chlapec, ktorému sa stalo hrozné nešťastie.
                „Nie,“ rázne odmietol. „Nedám ho nikde. Dlžím to jeho rodičom. Pomôžem mu, dostanem ho z toho. Spolu ho vychováme a ja ho naučím všetko, čo viem z čarodejníckeho sveta. A ty z muklovského,“ pozrel na ňu takmer prosebne. Rodičia chlapca boli jeho najlepší priatelia. „Nepotrebujeme nikoho.“
                „Nespravíme chybu?“
                „Akú? Všade inde by ho skúmali, vyšetrovali, pripomínali mu to. Bol by atrakcia, štúdijný materiál. To nedovolím. On raz bude silný.“
                „Ale...“
                „Cat, ja to musím spraviť.“
                „Ja viem,“ povzdychla. „Skús to teda.“
                Muž vzal z krabice malé, biele šteniatko a vykročil za chlapcom. Zaregistroval ho, pozrel sa naňho, ale potom zbadal šteniatko, ktoré sa mu v rukách slabučko zmietalo a zvedavo hľadel.
                „Harry, niečo som ti priniesol,“ usmial sa naňho muž. Chlapec naňho pozrel, ale hneď sa díval na psíka. „Tento psík je odteraz len tvoj. Bude to tvoj kamarát. Môžeš ho vychovať, starať sa oňho. Samozrejme ti s tetou Cat pomôžeme. A môžete sa spolu hrať. Čo na to povieš?“
                Chlapec sa mu pozrel do očí. A pozrel na psíka.
                „Ako sa volá?“ spýtal sa. Muža to potešilo.
                „To je na tebe. Môžeš mu dať meno, aké budeš chcieť,“ natiahol ruky so šteniatkom k chlapcovi. Psík zamrnčal. Chlapec sa len díval, aby natiahol ruku a opatrne pohladil psíka.
                Nebol hlúpy alebo zaostalý. Skôr naopak. Venoval sa mu už dva roky, učil ho a on chápal. Veľa nerozprával, ale dokázal napísať niekoľko písmen. Dokonca jednoduché slová pospájal. Kreslil a riešil jednoduché logické hry. Bol inteligentný po svojej mame a dúfal, že bude rovnako odhodlaný, ako jeho otec. A on mu dá všetky svoje vedomosti, ktorých nebolo málo. Nepotrebuje školu. Nedokázal si predstaviť, že by ho mali niekde strčiť a to v hocakom veku. Všetci by sa stále vracali k onej noci a on si to potreboval pripomínať čo najmenej. Nemohol mu dávať donekonečna bezsenný elixír. Ale mohol spraviť čokoľvek, aby ho ochránil.
                „Dáš mu meno?“ Chlapec psíka stále škrabkal za ušami. A psík mu olizol ruku. Usmial sa. Bolo to prvý raz po dvoch rokoch, kedy sa usmial. Muž vedel, že nádej existuje.
                „Bude sa volať Cady,“ zamyslene povedal chlapec. „Od Cadmusa.“
                „Peverell,“ muž to pochopil. Rozprával mu čarodejnícke rozprávky. A chlapec túžil po kameni oživenia, aby si vrátil rodičov. „Je to tvoj psík, bude to Cady,“ prikývol.
                Chlapec si psíka vzal a on chcel okamžite olízať jeho tvár. A Harry sa rozosmial. Muž pozrel na ženu stojacu obďaleč. Nie je všetko stratené.

Harry Potter sa na ňu uprene díval a jej to pripadalo ako večnosť. Chuť sladkého jablka v jej ústach náhle zhorkla. Prehnala to. Určite narazila na niečo až priveľmi citlivé, než aby to mohla takto nahlas pripomínať. Nevyzeral síce naštvane, ani nejako inak podobne. Len na ňu hľadel, najmenej dve minúty a ona znervóznela. Už sa nadychovala, že sa ospravedlní, ale predbehol ju.
                „Áno,“ odvetil nakoniec jednoducho. A pokračoval. „Dokážem to. A robievam to celkom často,“ natiahol zvláštnym tónom. „Ak mi dáte nejakú možnosť, aby moje pocity voči vám boli iné, aspoň o trocha veselšie, než sú teraz, určite sa vám pošťastí vidieť ma usmiať sa.“
                „Zarmucujem vás?“ spýtala sa. Nevyzeral, že by sa ju chystal prekliať. Bol ticho. Povzdychla dosť nahlas a odložila nedojedené jablko. „Asi áno. Rozumiem tomu. Strčili ma k vám proti vašej vôli a nútia vás ma strpieť dlhšie, než tých predo mnou. Som žena, malá a slabá a hoci mám hodnotenia, aké mám, neveríte a nedôverujete mi, bojíte sa, či vás neprivediem do hrobu, alebo či kvôli mne nezošediviete. Najradšej by ste ma poslali do horúcich pekiel, ale to si dovoliť nemôžete. A budete sa snažiť o to, aby som to vzdala sama od seba. Nemám pravdu?“ povytiahla obočie. Celú dobu mu uprene hľadela do očí.
                „Absolútnu,“ prikývol. Zamračila sa.
                „Samozrejme, vždy mám pravdu,“ natiahla sarkasticky, hoci vnútri cítila smútok a sklamanie. Nechcela byť novému šéfovi na príťaž. Chcela si s ním rozumieť a vychádzať s ním. Tomuto nebude rozumieť nikdy a vychádzať si budú ešte skôr. „Snáď vás čo najskôr presvedčím, že skutočne viem všetko, čo sa píše v hodnotení a váš ctihodný zadok bude v bezpečí,“ prskla mu do tváre naštvane. A pozrela na hodinky. Do konca zmeny ostávali ešte tri hodiny. Zošalie tu. „Teraz, ak by ste dovolili, by som sa rada vrátila k internému rádu vyšetrovacieho úradu. Ak však náhodou nemáte pre mňa nejakú inú úlohu. S tým však nerátam, to by ste sa mi museli venovať a ja vás predsa zarmucujem,“ zaprskala ešte dôraznejšie. Rozčuľovalo ju to ticho, ktoré preferoval. To uprené hľadenie, bez najmenšej zmeny vo výraze. Rozčuľoval ju on. Zamračila sa naňho, ale nereagoval. Tak sa zdvihla, zdrapla svoju stoličku a odniesla ju k svojmu stolu, kde si sadla a prestala si ho všímať. Otvorila tú hlúposť, aby nejako zabila nastávajúce tri hodiny.
                Díval sa na ňu a sám pre seba sa usmial. Začínala sa mu celkom páčiť. Nie svojou krásou, tú ocenil hneď, ale svojím prejavom a vystupovaním. Nebála sa a vedela, čo chce. A to bolo dobre. Pre neho samozrejme nie. On bude ten, kto ju bude musieť trpieť, pre jej budúcnosť to bolo ale fajn.  Škoda, že nie je pri niekom, kto by to aj ocenil.
                „Zajtra na nočnej, aurorka Weasleyová,“ vypustil do ticha. Prekvapene zdvihla hlavu a čakala. Spýtavo zdvihla obočie. „Zajtra na nočnej, v tréningovej miestnosti, mi budete môcť ukázať, čo všetko viete a či by to zachránilo môj ctihodný zadok. Tak sa na to dobre pripravte,“ dodal výstražne.
                Prikývla. Keď sklonil hlavu, prehltla. Rozmetá ju na franforce, pomstí sa jej za tie slová, tým si bola istá. A potom povie Shackeboltovi, že jej chabá telesná schránka súboj nevydržala a ju pochovajú. Ale hlúposť. To ona rozmetá jeho a potom uvidí, koho musí strpieť, zamračene si pomyslela.
                Nakoniec tie tri hodiny prežili v tichu. Ozývalo sa len jeho škrabanie brkom na pergamene a jej prevracanie stránok. Keď bolo osem hodín, hodila na seba plášť a s jednoduchým dovidenia zmizla. Potrebuje sa z toho do zajtra večera spamätať. Takých náročných dvanásť hodín nezažila ani na výcviku.

------

Na ďalší deň šla do práce menej veselšie, než včera. Mama ju večer spovedala a ona klamala a vravela, že je všetko úžasné. Seamus jej poslal krátky odkaz, že sa uvidia zajtra pri sťahovaní. Neprišiel za ňou a jej to zvláštne nevadilo. Zrejme by na neho nemala energiu. Celý deň bola prinútená myslieť na svojho nového šéfa. Nevedela sa rozhodnúť, či má byť stále rada za to, že ju pridelili k najlepšiemu, pretože ten najlepší bol zároveň najnemožnejší chlap pod slnkom.
                Každopádne bola v kancelárii dve minúty pred ôsmou.
                „Dobrý večer, auror Potter,“ pozdravila Harryho sediaceho za stolom. Zdvihol hlavu.
                „Dobrý, aurorka Weasleyová,“ potichu odvetil a postavil sa. Mala na sebe to, čo včera. Nebude jej diktovať, ako sa má obliekať. Hoci mala na sebe plášť, nebol dopnutý a on si ju prezeral. Zavrtel hlavou. „Poďme,“ zavelil.
                V rýchlosti položila na stôl svoju nočnú večeru, nočné raňajky a polnovrant, ako to nazvala a náhlila sa za ním. Na úrade bola už len ďalšia dvojica, ktorú pozdravila a ktorá sa na nich zaškľabila. Neboli z ich osmičky, ale vedela, že je to Gregory, plešatý štyridsiatnik a Frank Longbottom, s ktorého synom bola vo fakulte na škole. Jeho manželka už bola mimo službu.
                „Keby sa niečo dialo, nájdete nás v tréningovej miestnosti,“ oznámil im prosto a pokračoval v chôdzi.
                „Dúfam, že ťa ešte uvidíme,“ mrkol na ňu Gregory.
                „Určite áno,“ usmial sa na ňu Frank. „Neboj sa ho, dievča. Možno je tvrdý, ale je férový.“
                „Ja sa ho nebojím,“ odvetila presvedčivo. Dívala sa na jeho chrbát. „Ale aj tak, držte mi palce,“ nasilu sa uškrnula a náhlila sa za svojím šéfom. Dostihla ho na konci chodby.
                „Tu vám predám pár vecí,“ oznámil bez toho, aby na ňu pozrel. Vzal kľúč a odomkol. „Zaklínadlo by dokázal prelomiť každý hlupák,“ vysvetlil muklovský spôsob otvárania.
                „Uhm.“
                Vstúpili dnu a až potom vytiahol prútik, aby ním rozsvietil.
                „Poďte.“ Pokračovali hlbšie do miestnosti. „Komunikačné zariadenie,“ podával jej malú okrúhlu kovovú vec. Nepoznala to. „Vzhľadom k tomu, že ste už svoju prísahu absolvovali, môžem vám bez váhania prezradiť isté odlišnosti medzi aurormi a nami,“ okomentoval jej prekvapený pohľad.
                Na aurorskej škole preberali komunikačné zariadenia, ale nič nebolo takéto. A prisahala u hlavného aurora v kancelárii, inak by nemohla vstúpiť do ich úradu.
                „Aha,“ prikývla.
                „Dnes ste nejaká mlčanlivá, nemyslíte?“ natiahol. Vlastne mal pravdu. „Táto vec slúži okrem alarmu pri zahlásení pohotovosti aj k niekoľkým iným veciam. Podajte mi ruku, budem potrebovať trocha vašej krvi, aby zariadenie patrilo len vám a reagovalo len na vás,“ natiahol k nej svoju ruku.
                „Trocha krvi?“ stiahla obočie.
                „Áno,“ prikývol a pozrel jej do očí. „Máte strach z trocha krvi?“
                „Nemám strach z trocha krvi,“ zaprotestovala. A nadýchla sa, aby mu podala pravačku. K jej prekvapeniu ju jemne uchopil a obrátil dlaňou nahor. Ešte jemnejšie jej prútikom narezal dlaň. I tak to bolelo ako šľak. Sčervenela, ako sa snažila nedať na sebe poznať bolesť. A potom jej vložil do ruky zariadenie, aby jej ruku zovrel a držal ju. Jej päsť sa v jeho dlani strácala. Cítila tvrdé mozole a príjemné teplo. Zdvihla hlavu k jeho tvári, pretože sa pristihla, ako civí na ich spojené ruky. Neprestával ju držať.
                „Musí to trvať nejakú chvíľu,“ vysvetlil. „Zariadenie už nebude reagovať na žiadneho aurora, čarodejníka ani mukla. Ide hlavne o to, že má v sebe protizaklínadlo na Homenum Revelio. Nebolo by dobré, aby sme pri zaisťovaní lokality narátali viac ľudí, než tých, ktorých máme zatknúť.“
                „Aha, to je šikovné,“ úprimne prehlásila.
                „To áno. Zároveň nemôže byť zneužité nikým iným, ak by sa stalo, že by vám ho odcudzili. Preto tá krv. Ďalej má toto zariadenie v sebe zabudované zaklínadlo neviditeľnosti, ktoré sa aktivuje aj bez prútika a bude reagovať tiež len na vás. Budete mať šancu splynúť a uniknúť, aj keď už nebudete mať prútik.“
                „Ešte šikovnejšie,“ usmiala sa.
                „Na nešťastie sa viac do toho nepomestilo. Stále premýšľam, ako to zdokonaliť, ibaže tri a viac zaklínadiel už sa kríži a ruší a nejde to,“ zamračil sa. Potom jej pustil ruku. A prekvapil ju ďalšou vecou a to tou, že jej dlaň okamžite zacelil a dokonca nechal zmiznúť krv. Pozrela mu do tváre. Zvládla by to aj sama. Zrejme nie tak dôkladne, ako to videla u neho, ale zvládla by to. Možno to nebol úplný tupec a žien si vážil. „Tak si to teda vyskúšajme. Skúste vyslať Homenum Revelio.“
                Vytiahla prútik a čarovala. Podľa výsledku by v miestnosti nemal byť nik. Ibaže tam bol on, takže jeho zariadenie toto zaklínadlo blokovalo. Jeho výsledok bol rovnaký. Ani ju si už žiaden kolega v teréne nezmýli s nepriateľom.
                Skúsila aj zaklínadlo neviditeľnosti. Stačilo, keď zariadenie zovrela v dlani a skutočne zmizla. Bez prútika. Toto zaklínadlo síce nebolo také spoľahlivé, ako napríklad neviditeľný plášť, ale dalo by jej to možnosť zmiznúť z miesta, ak by sa nemohla odmiestniť.
                A zariadenie vibrovalo, keď sa aurori mobilizovali, preto ho musela mať stále pri sebe.
                „Kto toto vymyslel?“ zvedavo sa spýtala.
                „Rád by som povedal, že ja. Ja som to však na oddelenie len priniesol a predstavil. Vymyslel to jeden fajn človek preto, aby nám, vyšetrovateľom, uľahčil prácu,“ prezradil pokojne.
                Bol to jeho strýko a chcel chrániť jeho. To bolo prvé, čo jej napadlo a bola si tým istá. Už nepochybovala, že tie reči o jeho výnimočnosti, sú pravdivé. Ak ho takýto človek vychoval a učil, tak potom skutočne vie viac, než ostatní aurori. A ona bude mať možno možnosť sa to naučiť.
                „Výnimočný človek,“ uznanlivo prikývla.
                „To áno. Koľko máte dohromady prútikov?“ pozrel na ňu.
                „No, ehm,“ stiahla obočie. „Po pravde, jeden.“
                „To je...“
                „Viem, že je to málo,“ zamračila sa. „Učili sme sa, že by sme mali mať minimálne dva, ešte lepšie tri. Ale ja...“ povzdychla. A čo? Má sa za to hanbiť? „Nemám peniaze, aby som si mohla dovoliť kúpiť ďalší prútik,“ pozrela naňho pohľadom, v ktorom ho varovala, aby si z nej nerobil žarty. „Doteraz som študovala a peniaze som si odkladala na vlastný byt,“ zamračene prezradila.
                „Aha,“ prikývol a zovrel pery. To bol problém. „Samozrejme vám dám prútik z našich zásob. Vyžadujem, aby moja partnerka mala minimálne dva prútiky, ale je to...“
                „Hlúposť, pretože to bude len požičaný prútik,“ v rýchlosti vyhŕkla. „Viem to a mrzí ma to. Budem musieť počkať na svoju výplatu, aby som si mohla kúpiť ďalší prútik,“ povedala kompletne červená.
                „Dobre,“ prikývol. Chápal to. Nie každý musí nutne zdediť bohatstvo, ako sa to podarilo jemu. „Spravíme to asi takto. Zatiaľ si vyberiete jeden z našich. V pondelok vám požičiam...“
                „Tak to v žiadnom prípade,“ zamračila sa. Nebude do nej strkať peniaze.
                „Vy ste mi nerozumeli, aurorka Weasleyová?“ zamračil sa na ňu. „Vyžadujem od partnerky, aby mala dva prútiky. Prútiky, na ktoré sa môže bez obáv spoľahnúť a ktoré ju budú poslúchať. Už zajtra sa môže stať, že spolu pôjdeme do terénu. A ja si skutočne nemienim robiť starosti naviac. V pondelok vám požičiam peniaze a vy si zaobstaráte druhý prútik. Vrátite mi to po výplate, alebo na dva razy, či tri, ako to bude vyhovovať vám. Súhlasíte?“ mračiac ju prepaľoval pohľadom. Znova sa pýrila.
                „Je to pre mňa dosť...“ hlesla. „Skúsim si požičať od bratov,“ navrhla kompromis.
                „Ako chcete,“ sykol. „V pondelok buď budete mať druhý prútik, alebo vás osobne dovlečiem k Ollivanderovi a kúpim vám ho. A teraz si prezrite naše a jeden z nich si vyberte. Na nešťastie je pred nami víkend a ten budeme musieť nejako prežiť.“
                S problémami sa sústredila na to, aby v polici dokázala nájsť jeden, ktorý sa podobal na jej vlastný. Stál za jej chrbtom a pozoroval ju a ona sa cítila strašne trápne. Vedela, že k tomuto dôjde, ibaže ona musela zaplatiť nájom na rok dopredu a ostalo jej pár galeónov. Aj posteľ si bude musieť požičať, aby mala na čom spávať. Strašne ale túžila po vlastnom bývaní a túto skutočnosť podcenila.
                Napokon našla jeden zodpovedajúci. Stroho jej oznámil, že ostatné vymoženosti vyšetrovacieho úradu sa dozvie za pochodu a zavelil k odchodu.
                Potom spustil prehliadku oddelenia. Bolo dosť veľké, alebo skôr prispôsobené kúzlami. Bola tam ošetrovňa, na ktorej si mohli nechať ošetriť ľahšie zranenia a tie, ktoré si nevyžadovali hospitalizáciu. V nej vyfasovala svoju osobnú lekárničku prvej pomoci, ktorú si hneď zmenšila a ktorá bola preplnená elixírmi. Ukázal jej sledovaciu miestnosť, ako ju nazývali, kde bolo kvantum máp a sledovacích zariadení. V nej jej dal univerzálne prenášadlo, na ktorom stačilo zadať len súradnice a nemuselo sa registrovať. Ukázal jej miestnosti na porady, vyšetrovaciu miestnosť aj miestnosť predbežného zadržania. Ukázal jej laboratóriá, ktoré boli rovnako špičkové, ako tie u Munga. Dokonca tam boli sprchy, mužské aj ženské, či miestnosť, v ktorej hneď vyfasovala skrinku, aby si v nej mohla uložiť rezervné oblečenie. Bolo fajn byť ženou. Boli tri a mali rovnako veľké priestory, ako všetci chlapi dohromady. Dokonca tam boli aj spálne, ktoré sa využívali pri dlhodobých pohotovostiach na zdriemnutie si.
                A bola tam aj tréningová miestnosť, kde si mohli aurori počas služby a relatívneho pokoja precvičovať svoje schopnosti. Prehltla. A teraz si precvičí on ju.
                „Chcete sa vrátiť a niečo zjesť, než začneme?“ spýtal sa.
                „Podľa toho, ako veľmi a dlho ma chcete skúšať,“ snažila sa o pokojný a sebavedomí tón. Srdce však cítila v hrdle.
                „Chcem vás skúšať veľmi a dlho,“ oznámil sarkasticky.
                „Tak potom asi áno,“ privolila, stále sa mierne chvejúc. Verila si, vedela, čo dokáže. Ale aj tak predstava toho, že ju bude skúšať on, bola desivá. Všetky skúšky dohromady, ktoré zažila, boli proti tomuto nič.
                „Tak choďte a dobrú chuť,“ otočil sa jej chrbtom. Zrejme si chcel zastrieľať na terče.
                „Vy nemáte hlad?“ zdvorilo sa spýtala. „Priniesla som nejaké koláče a priniesla som ich dosť,“ vysvetlila.
                „Priniesli ste mi koláče?“ nadvihol obočie, keď sa k nej obrátil. Mykla plecami.
                „Je ich aj na mňa veľa. Mamka si asi myslí, že v noci potrebuje človek jesť viac, aby nezaspal. A okrem toho, vy ste mi ponúkli jablká.“
                „Aha,“ prikývol dívajúc sa na ňu. Znervóznela. Povedala zase niečo špatne? „Nechcete si ma kupovať koláčmi, však?“
                „Nepotrebujem si vás kupovať ničím,“ prehlásila odvážne.
                „Dobre teda. Dám si koláč,“ prikývol a vychytil sa naspäť ku kanceláriám. Cupitala za ním. Ani nevedela prečo, ale mala zrazu o niečo lepší pocit.
                V kancelárii sa skutočne pustili do koláčov a čaju. Nevraveli veľa, vlastne povedal len to, že sú výborné a zjedol hneď tri. Videla, že mu mimoriadne chutia a jedol ich, akoby snáď nikdy v živote nič podobné nejedol. Bolo vôbec možné, aby nejedol nič tak typicky čarodejnícke?
                „Nikdy ste nejedli sirupový koláč?“ odvážila sa spýtať na ceste do tréningovej miestnosti.
                „Nie,“ odvetil.
                „Je to typicky čarodejnícke jedlo,“ stiahla obočie. „Jedol ho každý.“
                „Ja nie,“ zopakoval. Videla, ako stisol čeľusť a premýšľala, či riskovať a pýtať sa ďalej. Zrejme bude najrozumnejšie mlčať. „Vyrastal som v zmiešanej domácnosti,“ rozhodol sa prezradiť. „Môj strýko, nevlastný, je čarodejník, variť a piecť však nevie. Varila teta, nevlastná a vždy to boli muklovské jedlá.“
                „Aha,“ prikývla. Prekvapilo ju to. Bolo to zrejme príliš veľa súkromných informácií, ktoré jej poskytol. U normálneho človeka by to bolo normálne. U Harryho Pottera to bolo šokujúce. „Jedli ste ale aspoň muklovské koláče.“
                „Samozrejme,“ krátko prikývol. „Dobre teda,“ nedovolil jej pokračovať vo výzvedách, ani príležitosti k premýšľaniu. „Sme na mieste. Steny sú zvukotesné a chránené pred zablúdenými zaklínadlami. Ukážte mi, čo viete a neváhajte byť tvrdá. Tak tvrdá, ako len dokážete byť. Nemusíte ma šetriť, som schopný sa ubrániť. A ak by náhodou malo prísť k môjmu zraneniu, zvládnem toho veľa. Počítajte však s tým, že budem tiež tvrdý, aby som otestoval vaše schopnosti. Rozumiete?“
                „Úplne presne,“ prikývla.
                Postavili sa proti sebe, vo vzdialenosti desiatich metrov a on zo seba zložil plášť a pripravil si prútik. Nevedela presne, či v jej vnútri prevláda strach, alebo nedočkavosť. Najskôr to bol ale ten strach. Rovnako ako on si zložila plášť. Obmedzoval by ju a zavadzal.
                Díval sa na to, ako sa postavila do pozície s pripraveným prútikom a striehla. Jej obočie bolo mierne stiahnuté sústredením, jej pohľad odhodlaný, hoci v ňom zbadal obavy. Jej telo napäté a očakávajúce prvý výpad.
                „Zaútočte!“ vyzval ju dôrazne. Chcel vidieť jej zaklínadlá a kúzla, chcel ju vidieť bojovať.
                A ona skutočne zaútočila. Neverbálne, čo ho potešilo. Kliatby k nemu lietali rýchlo a presne, on ich však odkláňal. Poznala veľa zaklínadiel, to pochopil.
                Začal okolo nej krúžiť, stále len odkláňajúc jej pokusy a vytvárajúc štíty. Až potom zaútočil a spravil to tvrdo. S obrovskými problémami vykryla jeho neočakávaný výpad a potom bola prinútená ustupovať a uhýbať sa, zubami nechtami sa brániť. A on nepoľavoval. Stále nepoužil najväčšiu silu, chcel vidieť, čo spraví.
                Nahnevalo ju to. Nebola zvyknutá ustupovať, hoci to uňho predpokladala, nepáčilo sa jej to. Spoza dvoch lúčov vyšiel jej útočný a on prvý raz uhol, pretože mu preletel tesne popri hlave. Dobre.
                „Stále málo sily. Buďte tvrdšia!“
                A ona začala páliť, stískala zuby a príliš sa zaháňala rukou, ako zbadal. Samozrejme musela kompenzovať nízku váhu a tým pádom slabosť výpadov. Hoci by jej nerobilo problém odzbrojiť týmto spôsobom hocikoho, on potreboval, aby sa jej nejako podarilo odzbrojiť jeho.
                „Zlé emócie. Zameriavate sa na hnev a to nie je dobré.“
                Videl, že sa jej výraz okamžite zmiernil, ibaže jej útok oslabol. Nechcel ešte zaútočiť, chcel jej dať príležitosť, aby našla niečo vhodnejšie, na čo by sa upla. Nemala však veľa možností. Bola malá a slabá, čo zrejme nerada počúvala, ale bol to fakt. Nikdy nebude mať toľko sily, koľko chlap. A zaútočil. Chcel ju prinútiť miesto sily vyhrať nejakým úskokom, ak na niečo príde. Tým by mohla kompenzovať nedostatok fyzických síl, pretože o tých psychických nepochyboval.
                Ich kliatby sa krížili, prskali a lámali sa, ozýval sa hukot a výboje statickej elektriny a šíril sa okolo nich smrad spálených lúčov. A potom po nej pálil sériou tvrdých a presných kliatob.
                S ťažkosťami ustupovala a uhýbala sa. Bola rezká a vrtká, šikovná a rýchla. To bolo fajn. Uskakovala zo strany na stranu niekoľko minút v nepretržitých intervaloch. A stále mala dostatok síl, ako videl. Takže vytrvalosť jej skutočne nechýba. Pokračoval ešte chvíľu, potom jej dal šancu na menšie vydýchnutie a len sa bránil.
                Bolo jej jasné, o čo mu ide. Testoval jej hranice. Ak by chcel, zložil by ju do dvoch minút. Ale to asi každého na svete. Nepotreboval, aby zdolala jeho. Potreboval zistiť, ako by vyzerala v teréne pri súboji s nejakým panghartom. Bojovali nepretržite pol hodiny. Ak by uznal, že je neschopná, nestrácal by toľko času. A to ju povzbudilo.
                Ich výpady pokračovali. A on na ňu stále kričal. Nebol však naštvaný. Kričal na ňu rady a tipy, ako má bojovať. Raz kričal, aby držala voľnú ruku pri tele. Aby nerobila zbytočné pohyby stranou, tým by šetrila energiou. Potom kričal, aby stála viac bokom, tým by bola ešte menším terčom, než vlastne aj bola. Následne zvolal, nech sa nebojí ho zraniť. Hoci si v duchu povedala, že by sa musel stať zázrak, aby to dokázala. Zvolal, že on bude za chvíľu drsnejší. A zároveň sa pýtal, ako veľmi tvrdý pád rozdýcha.
                Samozrejme ju naštval. Keď bola nahnevaná, bola silnejšia. To vedela odjakživa. Jemu možno stačila ľadovosť, ona ale musela byť nahnevaná. A teraz, keď ju vyprovokoval, začali byť jej kúzla samozrejme silnejšie. Chcela ho dostať, akokoľvek a akýmkoľvek spôsobom.
                Podľa jeho predpokladov mala byť na konci síl a ona, ako keby sa len teraz nadýchla k tomu pravému. Kliatby po sebe prskali v šialených intervaloch. Uskakoval a ustupoval aj on. Tým pádom neboli ani jeho útoky najpresnejšie a najrýchlejšie. Ďalších pätnásť minút sa naháňali po celej miestnosti. Ocitla sa na zemi, ale rýchlo sa pregúľala na bok a jeho kliatba tresla do zeme. Útočila aj na kolenách a tým si získala ďalší bod k dobru. Bola pohotová a uvažovala rýchlo.
                Následnou sériou presných úderov ju zahnal až do kúta a potom zaútočil s možno až prehnanou silou a ona odletela. Až teraz to ale chcel docieliť.
                „Celkom dobré,“ okomentoval ich duel. Ležala natiahnutá na zemi a nehýbala sa. Zamračil sa. „Ginevra, ste v poriadku?“ spýtal sa a náhlil sa k nej. Nemohol ju prizabiť. Vedel, kam mieri.
                Mala na moment vyrazený dych. Prvý raz po vyše desiatich rokoch sa ocitla rozpleštená na zemi a stratila prútik, ktorý jej niekam odletel. Bola na seba nahnevaná. Zároveň však vedela, že musela vydržať dosť dlho na to, aby ho aspoň trocha presvedčila, že niečo vie. Že vie dosť.
                „Ste v poriadku?“ spýtal sa vážne, keď k nej prikľakol. „Mieril som na nohy.“
                „Nič mi nie je, takmer,“ sykla a posadila sa. Vedela, že jej zasiahol nohy. Dych jej vyrazil pád na chrbát. A ešte predtým dostala zásah do ľavého ramena, po ktorom jej stekala krv.
                „Ukážte,“ siahol jej na rameno. Chcela sa vytrhnúť, ošetrila by si to aj sama, ale jej prútik bol niekde v pekle. Alebo teda, bol od nej niekoľko metrov. „Je to len škrabnutie,“ skonštatoval. Jej chudé rameno zvieral ľavou rukou a tou pravou kúzlil. Akýsi zvláštny pocit ňou prebehol, keď cítila jeho ruku na svojej paži. Vzrušilo ju to, ako si s hrôzou uvedomila. A sčervenela. Jeho prsty prešli po mieste, kde bolo až donedávna krvavé zranenie a ona sa zachvela znova. „Boli ste, k môjmu veľkému prekvapeniu, celkom odolná,“ pozrel jej do očí. Leskli sa. Momentálne netušil, či od sĺz hnevu alebo frustrácie.
                „Nikto ma neporazil už viac ako desať rokov,“ nešťastne z nej vyšlo. Sedela na zemi a on kľačal.
                „Ale ja som Harry Potter,“ okomentoval sebavedomo a bez zmeny výrazu. Prevrátila oči.
                „Len to vedomie ma úplne nezadupalo do zeme.“
                „Ginevra, boli ste dobrá. Skutočne. Budete musieť zapracovať na technike, ale ovládate všetky potrebné zaklínadlá, viete sa šikovne brániť, ste presná a rýchla, obratná a... prešibaná,“ povytiahol obočie. Prekvapene sa naňho dívala. To bolo veľmi lichotivé zhodnotenie ich súboja.
                „Prešibaná... v čom?“ chcela sa dozvedieť. A on si odfrkol. Takmer až pohŕdavo. Chcela naňho vyletieť, aby si z nej nestrieľal, keď sa vystrel a ukázal na brucho. Až teraz si všimla, že mu cez voľnú košeľu presakuje trocha krvi.
                „Už viac ako desať rokov ma nikto krvavo nezranil pri súboji,“ zaprskal. Jeho prskanie však bolo zvláštne spokojné. Prekvapene naňho hľadela. „No áno, jeden zásah som nestihol vykryť, vy ste to však nespozorovali, pretože krv stekala po tele a nepresakovala do voľnej tkaniny, ktorú som vám odporúčal.“
                Mierne sčervenela. Znova mala krátke priliehavé tričko. A ešte viac ju šokovalo, keď si vyhrnul košeľu. Skutočne tam mal reznú ranu. Nie síce veľkú, ale bola tam a bola to ona, kto ho zranil. Cítila, že pocit frustrácie upadá do zabudnutia a nahrádza ho pocit hrdosti. Určite zaslúženej. A sčervenela znova, keď sa dívala, ako čaruje na svojom bruchu. Nádhernom, vypracovanom bruchu. Ak je takýto všade, tak už chápe, že sa musí ženám páčiť. O takomto tele sa ženám zvykne snívať. Nedokázala sa prinútiť odvrátiť pohľad od vypracovaného brucha Harryho Pottera. Spamätala sa, až keď jej výhľad zakryla košeľa.
                „No, ja, ehm,“ zakoktala sa dívajúc sa mu do očí. Vyzeral pokojne a možno spokojne. „Nie, že by som bola rada, že som vás zranila.“
                „Ale ste, neklamte,“ odfrkol pobavene. Pobavene? Áno, celkom jednoznačne pobavene.
                „Áno, som,“ prikývla s úškľabkom. Podarilo sa jej krvavo zraniť Harryho Pottera! Nie, že by zranenie bolo príčinou akejkoľvek radosti, ale ona ju mala. Ako priznal, vyše desať rokov ho krvavo nezranil nikto pri súboji. A teraz to dokázala maličká a slabá žena, ktorú je nútený strpieť. „Tak už veríte, že vo mne niečo je?“ spýtala sa priamo. Mlčal, len ju študoval. Zavrtela hlavou. „Ak by sme boli vonku, pri nejakej akcii a váš život by bol v mojich rukách, môžete si byť istý, že som schopná vám ho zachrániť.“
                „Asi áno,“ prikývol.
                „Určite áno, sakra!“ štekla po ňom.
                „Potrebujete zapracovať na mnohých veciach, aby som bol pokojnejší,“ mykol plecami. „Ešte musí prejsť veľa času, aby som mohol pokojne spávať...“
                „Tak s tým niečo urobte,“ prerušila ho nasrdene. „Máte ma viesť a učiť, máte byť mojím vzorom a učiteľom, tak sa postarajte o to, aby som dokázala bojovať tak, aby to aj vás upokojilo!“
                „Skončili ste?“ spýtal sa po jej nabrúsených slovách.
                „Nateraz.“         
                „Fajn. Ak by ste ma nechali dohovoriť, povedal by som asi to, že potrebuje prejsť veľa čas, aby som mohol pokojne spávať a som pripravený k pokojnému spánku dopomôcť tým, že budeme spolu v každej voľnej chvíli trénovať,“ hľadel na ňu. „Niekedy by ste mohli mlčať a nechať človeka povedať to, čo chce.“
                „A vy by ste niekedy mohli povedať čo chcete rovno a nemuseli by ste začínať slovami, v ktorých ma zadupete do zeme,“ mračila sa.
                „Takýto máte dojem?“
                „Nie, nemám ten dojem. Je to fakt,“ prskla a vstávala. Ruka bola vyliečená, dych sa jej vrátil a vrátili sa aj sily.
                „Dobre,“ znova prikývol. A mykol plecami. Postavil sa. „Vrátime sa do kancelárie. Chcel by som vám ukázať, ako sa vyplňujú hlásenia. Či už z akcií, pozorovačiek, pátračiek, alebo len po nazbieraní potrebných informácií...“

------

„A hotovo.“ Ginny si uvoľnene sadla na pohovku vo svojom novom byte. Bola spokojná a šťastná. Jej bratia jej skutočne pomohli so sťahovaním, respektíve s premiestnením niekoľkých vecí z jej dievčenskej izby, s prenesením postele, ktorú si požičala od Hermiony, skrine, ktorú jej dal Charlie, pohovky, ktorej sa Bill rád zbavil, knižnice, ktorú si kúpila v bazári. Rovnako z bazáru mala aj kuchynský nábytok. Jej matka jej dala niečo na začiatok do kuchyne. A ona si priniesla pár maličkostí, ktoré za roky pokupovala práve za týmto účelom.  
                Nebolo to nič moc, ale celkom sa to k sebe hodilo. A ona si plánovala časom zariadiť všetko podľa svojich snov.  Keď bude mať stabilný príjem a aurori, najmä vyšetrovatelia nezarábali najhoršie, dokáže si šetriť na lepšie a hlavne nové kúsky. A okrem toho bola čarodejnica, takže s niektorými vecami si starosti robiť nemusela.
                „Je to tu fajn,“ usmial sa na ňu Seamus. „Zájdeme niekam na večeru?“ nedočkavo sa spýtal.
                „Skôr nie,“ zavrtela hlavou. „Som unavená ako mača, chcela by som sa dospať,“ vysvetlila. Bola to pravda. Po nočnej spala len tri hodiny a potom sa začalo sťahovanie, ktoré skončilo až teraz. Bill bol úplne super. So strachom a hrôzou mu povedala o svojom šéfovi, alebo teda len o jeho presvedčení, že musí mať nutne druhý kvalitný prútik a nesmelo ho požiadala o pôžičku. Nezaváhal ani na moment. S Charliem boli jedinými, ktorí ju v nápade stať sa aurorkou plne podporovali od samého začiatku. Od doby, kedy mala len dvanásť.
                „Áno, tomu rozumiem,“ prikývol. Cítila v jeho tóne pocit zrady a sklamanie.
                „Spala som len tri hodiny!“ obhajovala sa. Neboli spolu nikde už vyše týždňa. A on si myslel, že keď bude mať voľný víkend, že ho strávia spolu.
                „Chápem to, Ginny,“ mierne sa zamračil. „Môžeš mi povedať, prečo si skoro na celom tele fialová?“ spýtal sa.
                Pozrela na seba. Jej nohy pod šortkami boli fľakaté a ruky pod tielkom tiež. Dokonca aj na krku mala pár modrín. Tréning so šéfom bol skutočne tvrdý. Len dúfala, že sa trafila viackrát a on tiež hýri farbami.
                „Dostala som náročného šéfa. Včera v noci sme proti sebe bojovali,“ mykla plecami.
                „Koho?“ zvedavo sa spýtal. Pracoval na ministerstve, na oddelení športov a niečo málo z aurorských úradov poznal.
                „Toho najlepšieho,“ hrdo sa usmiala. Ešte sa o tom nebavili. „Harryho Pottera.“
                „Koho?“ vyletel naštvane a šokovane. A ona stiahla obočie.

------

„Ahoj, Cat,“ Harry sa mierne usmial na svoju nevlastnú tetu a vtisol jej bozk na líce. Vždy, keď mal chvíľu voľna, ich prišiel navštíviť.
                „Harry, zlato,“ usmiala sa a silno ho objala. „Ako sa máš?“ spýtala sa a skúmavo si ho obzerala. Vyrástol z neho skutočne pekný a silný chlapec. Zo začiatku mala strach, ale postupom času bola stále viac presvedčená o tom, že ich rozhodnutie vziať si malého chlapca k sebe, bolo správne.
                „Ujde to,“ odvetil a nazrel do hrncov. „Čo varíš?“
                „Kurací perkelt. Ten máš rád.“
                „Mám rád všetko, čo uvaríš,“ upozornil. A ona sa zasmiala.
                „To je pravda. Večera bude onedlho. Akoby som tušila, že dnes prídeš, tak som toho navarila viac. Budeš si môcť vziať aj zajtra na obed.“
                „Ďakujem,“ prikývol. „Kde je strýko?“
                „Skús hádať,“ zaškľabila sa. No jasne. Je vo svojej pracovni a niečo znova vymýšľa.
                „Idem ho pozdraviť.“
                „Poteší sa.“
                Harry sa na ženu, ktorá ho vychovala, pár sekúnd díval, aby vykročil smerom k dverám do strýkovej pracovne. Miloval rozhovory s ním. Nielenže ho vychoval a naučil ho všetko, čo vie, ale vždy mu dokázal dobre poradiť a on práve teraz potreboval radu ako soľ.
                „Ahoj, strýko.“

TOPlist