3. Perfektné prázdniny na chvíľu

 

Nechcelo sa mu opustiť telo, ktoré ho tak nadšene prijalo. Jej dych ho šteklil pri uchu a pomaly sa upokojoval. Zdvihol sa na lakťoch a zapozeral sa jej do tváre. Ich prvé milovanie. Drobné perličky potu sa jej leskli na čele aj okolo nosa. Viečka privreté a z pootvorených úst unikajúce výdychy práve doznejúceho vyvrcholenia. Spoločného vyvrcholenia. Všetko bolo iné ako v jeho predstavách. Tak nádherne iné. Dve krásne, mladé telá presýtené priveľkým množstvom nahromadenej túžby a vášne sa hnali k jasnému cieľu. Od prvého bozku a dotyku. Jej tvár bola teraz uvoľnená a pokojná, rozochvené ruky ho nežne objímali. Všetko bolo veľkolepejšie ako v jeho predstavách. Dokonalejšie. Pootvorila oči a spokojne sa pousmiala. Zadívali sa na seba, nemo si vraveli o svojej láske.

Nezmenila by na tejto chvíli nič, neľutovala ničoho. Svoje srdce mu dala dávno, myšlienky ešte skôr. Milovala ho, verila mu a pokojne by vložila svoj život do jeho rúk. A odteraz mu patrila celá. Ich milovanie, tajomstvá, dôvernosť. Nikto im túto chvíľu nevezme, je len ich. V očiach mu videla lásku a nehu. Ich spoločných intímnych chvíľ bude ešte veľa. Počiatočná neistota a nervozita sa stratila v jeho objatiach a dotykoch, bozkoch. Nič na svete nie je bezchybné, ale ich prvé milovanie bolo tým najdokonalejším. Aj keď len pre nich. Výkriky, ktoré zazneli, keď obaja naraz dosiahli vrchol toho najúžasnejšieho, čo doteraz zažili, boli jasnými dôkazmi.

Sklonil sa k nej, aby ju pobozkal. Nech boli ich bozky doteraz akokoľvek náruživé či precítené, v tomto bolo niečo viac. Niečo, čo vedeli identifikovať len ich srdcia. Dôvera v toho druhého a prísľub oddanosti. Nechcelo sa mu vyjsť z tela, ktoré sa pod ním neprestávalo chvieť. Všetko však raz skončí, aj ich spoločne prežitý sen. Veď môžu snívať svoje ďalšie sny. Nikto im ich sny nemôže vziať. S miernym úsmevom pozerala, ako sa natiahol za prútikom a položil jej ho do lona, ktoré zažiarilo na žlto.

„Odkiaľ poznáš toto kúzlo?“ spýtavo zdvihla obočie. „To je predsa kúzlo zabraňujúce otehotneniu,“ doložila a uprene sa mu dívala do očí očakávajúc vysvetlenie.

„Poradil mi to Sirius,“ mykol plecami. „Musel som pretrpieť prednášku na tému bezpečného sexu,“ zarazil sa a tentoraz on zapichol skúmavý pohľad do nej. „A ty ho odkiaľ poznáš?“

„Mne ho poradila Hermiona,“ nevinne sa pousmiala. „Preberali sme ostrov a zhodli sme sa na tom, že chalani sú nezodpovední.“

„Aha.“ No,keby mu to nepovedal Sirius, tak jemu by to určite nikdy nenapadlo. „A Mia ho odkiaľ pozná? V škole sa predsa podobné kúzla neučíme.“

„Tak to ťa trápiť nemusí,“ uškrnula sa.

„Jasne, dievčenské veci. O čom sa vy vlastne vôbec rozprávate?“ podozrievavo zvraštil obočie. Nahodila veľmi cnostný výraz. „Asi to radšej ani nechcem vedieť.“

„To bude pre teba určite lepšie, láska,“ šepla a vtisla mu bozk na líce. „A o čom ti prednášal Sirius?“

„O tom, že najbezpečnejší sex je žiaden sex. Od neho to znelo skutočne veľmi presvedčivo.“

„Tak túto jeho radu budeme ignorovať. Čo povieš?“

Neprotestoval. Učili sa poznávať telo toho druhého do najmenších podrobností. Nikde sa neponáhľali, pomaly a skúmavo prechádzali po tom druhom bruškami prstov za sprievodu vnímavých pohľadov. Dráždilo ju jeho opálené telo, aj keď bolo po posledných udalostiach stále vychudnuté. Prstami prechádzala po jazve, ktorá špatila inak pekne sa formujúci hrudník. Preniesla sa na chrbát a potom na pevný a nádherný zadok, pri ktorom sa zdržala dlhšie. Pokračovala cez úzky driek až na brucho a stehná, schválne sa vyhýbajúc jeho najintímnejším miestam. A on robil to isté. Pátravo sliedil po jej belostnej, hladkej pokožke, po zvodných oblinách jej tela. Vábili ho hnedasté zatvrdnuté bradavky, rovnako aj jej medené chĺpky. Dotykmi sa snažili vybičovať svoje emócie na maximum. Keď si konečne pozreli do očí, ich tep naberal na obrátkach a dych mal ďaleko od normálu. Tušili, že toto bude možno ešte krajšie, ako ich prvé milovanie. Pobozkali sa a nechali sa unášať ďalšími dotykmi.

------

Prebudili ho slnečné lúče a spev meriardov. Tá nádherná melódia zaplavujúca dušu pokojom. Uvedomil si, že sa v noci nezobudil. Asi sa bude musieť zdržovať pri oknách a počúvať ich spievanie. Aj keď dôvodom jeho nezobudenia sa mohlo byť niečo úplne iné. V noci použil prútik ešte dvakrát, aby obaja napokon unavene a vysilene zaspali v tesnom objatí. Bolo to krásne prebudenie. Ani nemusel otvoriť oči, cítil jej vôňu. Pretočil sa na bok, aby ju zobudil jemnými bozkami, ktorými obsypával jej nahý chrbát. Pozoroval, ako sa prebúdza. V očiach sa dalo jasne čítať, ako si spomenula na minulú noc. Úsmev, ktorý mu venovala, vynahradil všetky slová.

„Asi by sme mali vstávať,“ jemne ju upozornil.  

„Ešte chvíľu,“ zamrmlala a znova zavrela oči.

„Budeš sa musieť vrátiť do svojej izby,“ nadhodil a hladil ju. Pozrela naňho a protestne zvraštila obočie.

„A na čo? Môjmu bratovi je aj tak jasné, že jeden z nás vo svojej izbe nespal. Nie je úplne blbý.“

„To je možno pravda, ale keď už nič iné, asi sa budeš musieť ísť obliecť,“ uškrnul sa. „Moje veci by ti boli veľké.“

„Až tak veľmi zase nie,“ zaškľabila sa. „Dobre, potom mi pomôžeš presťahovať sa sem. Alebo chceš ísť ty ku mne?“

„To budeme riešiť radšej až potom.“ Najprv potreboval zistiť, v akom stave sa bude nachádzať jeho kamarát. Nechcel riešiť sťahovanie jeho sestry k nemu prv, než si zistí, či je to vôbec bezpečné. Pochopila to a zasmiala sa mu. „Teraz sa idem osprchovať,“ povedal a obzeral sa, kam mu to vlastne včera odhodila trenky. Snažil sa nereagovať na jej slastné zavrnenie, ktoré sa ozvalo, keď sa postavil a ona si obzerala jeho nahý zadok. S námahou sa navliekol do županu a vybral sa do sprchy bojujúc s túžbou vrhnúť sa opäť k nej. Za dverami zabrzdil.

„Nechaj toho, Ronald,“ chichotala sa strapatá Hermiona a pokúšala sa vytiahnuť si jeho ruku spod županu. V momente sa zarazila a pozerala na Harryho. Ron po stíchnutí spozornel a zdvihol hlavu z jej krku.

„Dobré ráno,“ uškrnul sa na nich. Jeho kamarát stojaci len v trenkách a červený ako zrelá paradajka nenápadne vyťahoval odkiaľsi ruku. „Vidím, že ste sa vyspali dobre,“ provokačne sa zaškľabil.

„Áno, vyspali sme sa výborne,“ odvetil mu Ron a mierne si odkašľal.

„Láska, chcela by som ísť do sprchy s tebou,“ ozvala sa za ním Ginny a uväzovala si župan. Bola strapatá podobne ako Hermiona a cez jeho plece zahliadla postávajúci pár. Tentoraz sčervenel Harry.

„Aha, do sprchy,“ zamrmlal Ron a zamračil sa. Kamaráti po sebe pokukovali a prepaľovali sa očami. Ginny smerom k Hermione spýtavo zdvihla hlavu a obe sa uškrnuli. „Navrhujem, aby ste si vy zobrali tamtú sprchu a my si vezmeme tú druhú. Stretneme sa pri raňajkách,“ povedal Ron diplomatickým tónom a o niečo miernejším výrazom. Otočil sa k Hermione a s rukou na zadku ju tlačil pred sebou.

„Takže, kedy ma to plánuješ presťahovať?“ šepla mu do ucha Ginny.

Atmosféra pri raňajkách bola mierne napätá. Pokým sa Harry a Ron mlčky napchávali koláčmi zo svadby a nalievali sa čajom, Hermiona s Ginny veselo trkotali o ich ďalších plánoch. Dohodli sa, že s varením začnú až od zajtra. Na dnes im tam ostalo pečené hovädzie a večeru chceli odbiť sendvičmi. Po raňajkách sa obe postavili a oznámili im, že by mohli uložiť kuchyňu a umyť riad, keď ony pripravili raňajky.

„Koláče piekla mamka, vy ste len uvarili čaj!“ zakričal za nimi Ron, ale odozvy sa nedočkal. „Fajn,“ nespokojne zavrčal a s prevrátením očí začal odkladať taniere zo stola.

Harry si vzal jednu knihu, ktorú sem dotiahla Hermiona. Našiel kapitolu o umývaní riadov. Pustil vodu a mávol prútikom nad dresom s taniermi a pohármi. S úškrnom hľadel, ako sa taniere a poháre pekne, pomaly umyli. Hrdo sa zazubil na svojho kamaráta.

„To je toho. To ti bolo zaťažko tie štyri taniere a poháre umyť ručne?“ zaceril sa.

„Načo by som sa namáhal, keď mám prútik?“ mykol plecami.

„Harry, chcel som ti len povedať, že už vo svojej izbe nebudem, keby si ma tam náhodou hľadal. Sťahujem sa k Mie,“ opatrne mu oznámil.

„Dobre a Ginny sa zase sťahuje ku mne,“ pozorne sa naňho zadíval.

„Aha, áno, to sa dalo čakať,“ odvetil a taktiež mu uprene hľadel do očí. „No, moja sestra nevyzerala, že by bola nešťastná. Nechcem sa vám do toho montovať.“

„Mohli sme to spraviť už včera a vyhnúť sa robote na viac.“

„To áno, ale nevedel som, ako to dopadne. A okrem toho,“ kamarát sa naňho zaškľabil, „včera by si nebol taký odvážny,“ zaceril sa ešte viac. A Harry mu dal v duchu za pravdu.

Na Hermioninu miernu škodoradosť začalo vonku potichu pršať, takže na more mohli v tej chvíli zabudnúť. Pokračovali v prezeraní a triedení regálov. Našťastie boli Fénixy pri tvorení záznamov prezieraví a každý pergamen označili dátumom na jeho vrchnej strane. Preto im nerobilo problémy postupovať svižným tempom. Hermiona im prečítala o ďalšom stretnutí niektorého Fénixa so Zakladateľmi, tentoraz bol prítomný aj Slizolin. Fénix zaznamenal, že hovorili viac menej o škole. O tom, že chcú vytvoriť fakulty s ich menami a o následnom prijímaní a zaraďovaní žiakov. Spomínal triediaci klobúk, s týmto nápadom prišla Bystrohlavová. Písal sa rok 965. Zaujímavé, ale nič neriešiace. Do večera pretriedili päť regálov, najviac zápalu prejavil na počudovanie Ron, ktorý sa takmer vôbec nezastavil.

„Pôjdeme spraviť večeru,“ ponúkol sa Ron a usmieval sa na Hermionu. Harry naňho podozrievavo pozrel.

„Nechaj tak, aj tak už končíme,“ prekvapene sa ozvala. „Len prezrieme pár posledných pergamenov,“ neveriacky fľochla po Ginny, ktorá začudovane vyvaľovala oči na svojho brata.

„Vy budete zajtra variť, tie sendviče v pohode zvládneme. Čo, Harry?“ obrátil sa na kamaráta a významne nadvihol obočie.

„Áno,“ nechápavo sa zamračil. „Myslím, že to nebude problém,“ vypustil a vstávajúc krútil hlavou.

„Zvláštne,“ mrmlala Hermiona a pozerala sa, ako odchádzajú. Pozrela na Ginny, ktorá sa začala uškŕňať.

„Čo je zvláštne? Jednoducho sa chce ukázať,“ mykla plecami. Po piatich minútach prehrabovania sa v pergamenoch im obe napadla rovnaká myšlienka.

„Myslíš, že je rozumné nechávať ich v kuchyni samých?“ Podozrievavo po sebe pokukovali, aby sa naraz postavili a náhlili sa za nimi.

„Harry! To je syr a nie smrťožrút!“ vykríkla Hermiona a s hrôzou pozerala, ako Harrym začarovaný nôž rozsekáva hrudu syra a on sa ho v panike snaží zachytiť. Okamžite švihla prútikom a preniesla pohľad na Rona, ktorý sa snažil usmerniť natieranie masla z kuchynskej linky na porozkladané sendviče. „Ronald! Ustúp, prosím ťa.“ Nešťastne sa na nich dívala, previnilo po sebe pokukovali a Ginny sa im za chrbtom potichu chichtala. „Sendviče v pohode zvládnete. To nie je problém,“ ironicky po nich vrčala a obzerala si tú spúšť, ktorú spôsobili. Syr sa povaľoval aj na zemi a maslo bolo všade, iba na sendvičoch chýbalo.

„Pardon,“ pípol červený Ron. Hermiona naňho hodila jeden zúfalý pohľad, aby s výdychom a prehltnutím nadávky začala upratovať neporiadok.

„Radšej používajte prútiky na to, čo ovládate,“ vrkla.

„Nechaj ich,“ so smiechom si ich zastala Ginny a začala ručne natierať sendviče. „Aspoň preukázali snahu,“ mrkla na Harryho.

„Tak to pekne ďakujem za takú snahu.“

„Ron,“ šepol Harry, keď sa konečne spamätal zo šoku. „Jednu výhodu to ale má,“ pozrel na rovnako zaskočeného kamaráta. Nechápavo nadvihol obočie. „Do kuchyne nás už nepustia,“ zaškľabil sa.

Počas večere Harry, Ron a Ginny po sebe strieľali pohľadmi a uškŕňali sa. Hermiona sa pomaly upokojovala a keď nakoniec vzala medzi prsty jeden obzvlášť „podarený“ kúsok nakrájaného syra, pomenovala ho Lestrangovou a s pôžitkom doňho zahryzla, všetci vybuchli v smiech. Po večeri si odsúhlasili, že vynechajú prípadné spoločenské aktivity a miesto toho pôjdu spať. Že sa spanie konať tak skoro nebude, to nepovedal nahlas ani jeden, ale jasné to bolo všetkým.

------

Ďalšie tri dni prebiehali takmer identicky. Po raňajších omeletách sa dievčatá pustili do varenia. Ginny dávala pokyny obpozerané od jej mamky a Hermiona švihala prútikom. Ron aj s Harrym sa vždy prišli úslužne ponúknuť na pomoc, ale boli s poďakovaním vyslaní do knižnice. Nenamietali.

Počet pergamenov potrebných na pretriedenie potešiteľne ubúdal, ostával prezrieť už len posledný regál. Hermiona spolu s Ronom zašli na nákup do Rokvillu a zastavili sa aj u Weasleyovcov, aby poprosili mamku o vypranie vecí. Tá ich zdržala, pretože ich potrebovala nabaliť jedlom a samozrejme z nich chcela povyťahovať informácie. Po desiatom ubezpečení, že sú v poriadku a nič im nechýba, ich s posmrknutím nechala odísť.

Hermiona sa s nevôľou vzdala čítania všetkých pergamenov a vrhla sa na tvorenie kôpok z regálu, ktorý ich najviac zaujímal. Počas týchto dní sa stávalo, že občas spŕchlo, meriardi napriek tomu spievali a Harry si uvedomoval, že na mučenie si spomenie len občas. Bolo mu jasné, že najdôležitejšia skúška ho bude čakať až doma, keď bude spať sám, bez Ginny a ostane bez spevu meriardov, ktoré počuli takmer celé dni.

Najkrajšie však boli večere. Po ich prvých milovaniach, kedy sa potrebovali zbaviť priveľkej vášne a túžby, sa začali zaujímať o to, aby priniesli tomu druhému čo najviac rozkoše. Ich predohry boli čoraz dlhšie, hľadali citlivé miesta, dráždili sa, skúšali všetko, dôverne sa poznávali. Našli v tom potešenie, bavilo ich to a milovali to. Pretože sa milovali. Hermiona s Ronom boli na tom približne rovnako. Alebo im tak aspoň pripadali. Vyzerali spokojne, zaľúbene a šťastne.

------

„Viete, čo je na tom najzvláštnejšie?“ obrátila sa k nim Hermiona, keď na štvrtý deň finišovali s triedením a ona pokračovala v robení kôpok. „Sme tu, hrabeme sa v pergamenoch, hľadáme určitý spôsob, ako zničiť Voldemorta. Sme ku všetkému tak blízko, máme to pred očami a pritom sme takí pokojní, bezstarostní. Alebo sa vy tak necítite?“ okomentovala ich výrazy.

„To je tým ostrovom a mágiou,“ pokrčil plecami Harry.

„V poriadku. Ale necítite sa previnilo? Keď si na to spomeniem, je mi zle. Ktovie, čo sa deje doma a nám je tak dobre.“

„Ja sa teda previnilo necítim,“ oponoval Ron.

„Trocha spokojnosti si zaslúžime. Ktovie, čo nás všetko ešte čaká?“ nadhodil Harry. „A keby doma nebolo niečo v poriadku, Dumbledore by určite prišiel. Alebo by som to ja možno cítil,“ doložil, aby ju presvedčil. Ani sám nevedel, či by bola prítomná mágia schopná ovplyvniť a utlmiť jeho pocity.

„Dumbledore robí všetko s určitým zámerom. Zbytočne by nás sem neposielal,“ pridala sa Ginny.

„Áno, možno,“ zamrmlala Hermiona a sklonila sa k svojej práci.

„Navrhujem, aby sme dokončili ten regál a šli konečne k moru,“ povedal Ron stojaci v okne. „Už od včera nepršalo a nejakú odmenu si zaslúžime. Čo poviete?“ otočil sa k nim, ale pozeral na Hermionu. Mierne prikývla.

Len čo vytiahli nos z relatívne chladného hradu, začalo na nich páliť slnko. Ani jeden z nich si nepripúšťal pocit viny, že odchádzajú od práce, ktorú nemali ani na polovicu hotovú. A to dokonca ani Hermiona. Čakalo ich ešte veľa čítania a robenia si poznámok, pretože z ostrova nemohli odniesť ani kúsok pergamenu.

„Mia,“ otočil sa k nej Ron v momente, ako sa mu Harry a Ginny stratili z očí. Oni sa rozhodli zostať na tomto mieste, pokým tí druhí dvaja sa chceli od nich dostať čo najďalej. „Prestaň sa obávať. Boli sme doma predvčerom a Harry má pravdu. Keby sa malo niečo diať, on by to vedel ešte prv, než by sa to začalo diať,“ pokúšal sa ju upokojiť.

„Ja viem. Ide len o to, že nám je tak dobre,“ hlesla a hladila ho po tvári.

„No a čo? A nezaslúžime si to? Aj v tomto má Harry pravdu. Vrátime sa a potom, ktovie, kedy si najbližšie budeme môcť povedať, že nám je dobre. Užime si to, kým máme čas,“ dodal potichu. Dívala sa mu do očí, takéhoto vnímavého a citlivého Rona ešte nezažila. Musela sa pousmiať, vzápätí ho pobozkala. „Keď chceš, môžeme chodiť domov aj každý deň, aby si bola pokojnejšia,“ povedal, keď sa od seba odtrhli.

„To by si spravil?“

„Pre teba som ochotný aj päťkrát denne počúvať mamkino lamentovanie,“ usmial sa a pobozkal ju. Milovala ho, so všetkými jeho slabosťami. Ani nevedela prečo, ale proste milovala. Od prvého okamihu na ostrove sa snažil ju nesklamať. Možno by radšej uvítala to jeho nekonečné frflanie a vyhýbanie sa povinnostiam. Bol roztomilý a ona si to cenila. Miloval ju a dokazoval jej to všetkým. A ona pocítila túžbu po jeho dôkazoch aj v tejto chvíli. Kašľala na more, chcela ho cítiť.

„Myslíš, že sme od nich v dostatočnej vzdialenosti?“ spýtala sa Ginny.

„Neviem to odhadnúť. Rozhodne sa nemáme šancu vidieť.“

„To je fajn. Ale ja by som ich nechcela ani počuť,“ uškrnula sa. „A už vôbec netúžim po tom, aby počuli oni nás,“ laškovne zamrkala.

„Ginn, ty si potvora.“

„Hm, preto navrhujem, aby sme zašli ešte ďalej. Len pre istotu.“

„A potom?“ natiahol.

„Chceli sme predsa vyskúšať more.“

More sa však aj v ich prípade zaradilo až na druhú koľaj. Najprv chceli zistiť, ako chutí milovanie v piesku. A nesťažoval sa ani jeden. Napokon sa dosýta vybláznili aj v mori. Sediac na piesku a objímajúc sa pozorovali, ako sa na horizonte stráca slnko. Všimli si svetlá výletnej lode, ktorá sa približovala. Začala sa pomaly vymykať smeru a obchádzala ostrov. Mukloodpudivé kúzlo zaúčinkovalo na jednotku. Vysmiato sa vracali do hradu s ďalšími zážitkami, ktoré sa im vryjú do pamäti.

------

„Tak,“ spustila Hermiona po dvoch ďalších dňoch. „Tu máš,“ podávala Harrymu hŕbu pergamenov. „Sú to záznamy, v ktorých sa spomína to, ako vyzerá Rokfort. Ty ho poznáš najlepšie, pokús sa nájsť nejakú nezrovnalosť.“ Rezignovane prikývol. „A mám ostávajú pergameny, v ktorých sú spomenutí Zakladatelia,“ ukázala na päť zarovnaných stĺpcov. „Najprv by sme ich mohli zaradiť podľa dátumov. Hľadajte všetko podozrivé, čokoľvek, čo sa vám nebude pozdávať. A všetko treba zaznamenať, aby sme si vytvorili nejaký časový sled udalostí.“

Pustili sa do práce. Harrymu zabralo takmer celé popoludnie, kým zoradil pergameny podľa rokov. Začítal sa do najstaršieho, bol z roka 957. Sedem rokov po založení Rokfortu. Pravdepodobne až v tomto roku vznikol Fénixov rád. Potvrdili mu to aj priatelia, najstaršie záznamy sa spájali s týmto rokom. Takmer z každého roka sa tu nachádzal podrobný opis hradu, ako interiéru, tak i exteriéru.  

Samozrejme im toto nepretržité čítanie liezlo na nervy a stávali sa čoraz zúfalejšími. Zúrivo vypisovali poznámky, radili sa pri každej maličkosti, Hermiona zaznamenávala takmer všetko a Harry mal už tri dni pred očami len Rokfort. Každú jeho chodbu, každú miestnosť. Ron si neustále nervózne naťahoval nohy a Ginny dokonca navrhla kávu. Hermiona bola jediná, kto jej to s nadšením odsúhlasil. Nakoniec však došli k očakávanému koncu. Harry zahlásil dátum, kedy podľa jeho názoru Rokfort prestal byť tým, čo predtým. Vyzeralo to, že stratil svoju slávu.

„Skončite rokom 1183,“ oznámil im. Spýtavo sa naňho zahľadeli. „Fénix tu jasne píše o tom, ako Rokfort prestal dýchať mágiou. Dokonca spomína zmiznutie niektorých miestností. A podľa toho, čo som čítal v predchádzajúcich záznamoch, tak sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o to, čo nás zaujíma. Nebol v podstate odlišnejší ako ten dnešný, ale bola tu obrovská miestnosť v podzemí, slúžila na ich pokusy, vytvorila ju Bystrohlavová, starala sa o ňu, a v tomto roku zmizla. Fénix si to nevie vysvetliť a oni mu nič nepovedali, vlastne len Chrabromil a Bystrohlavová. Slizolin už ich asi zradil a Bifľomorová bola možno mŕtva. Zmizla aj miestnosť pod Severnou vežou, ktorá predtým slúžila Bifľomorovej. Žiadneho Fénixa však do nej nevpustila. Zmizli aj ďalšie menšie miestnosti, Fénix spomína miestnosť za knižnicou, pri kuchyni a na štvrtom poschodí.“

„Dobre, brzdi,“ zarazila ho Hermiona. „Takže rok 1183. A teraz. Zistil si niečo, čo mohlo spôsobiť zmiznutie miestností? Bolo v tom pôvodnom Rokforte niečo iné ako v tom dnešnom? Niečo, čo by ho mohlo oslabiť?“ opatrne sa opýtala.

„Už som povedal, že sa vlastne nelíšil od toho terajšieho. Fénixy písali o jasných chodbách, na ktorých ešte vtedy neboli duchovia. Vyše polovica hradu vlastne nebola ani využitá. Nespomínali tajné chodby. Na stenách neviseli obrazy, aj brnenia sa tam museli objaviť neskôr, spolu so sochami. Ale,“ spravil dramatickú odmlku. Všetci traja ho v netrpezlivosti zabíjali pohľadmi, „nad vstupnou bránou bol od začiatku štít. Veľký štít, ktorý je presne popísaný v jednom z pergamenov, potom ho nájdem. A ten tiež zmizol. A ako dobre vieme, ani dnes nie je nad vstupnou bránou nič,“ usmial sa.

„Nijaký iný rozdiel tam nie je?“ zamyslela sa Hermiona.

„Všetky výrazné zmeny som povedal.“

„Tak potom by to mohlo byť ono.“

„Keď to spomína spolu so zmiznutím miestností.“

„Fajn, vieme, čo asi máme nájsť. Čo spôsobilo oslabenie Rokfortu. Len ešte zistiť, kde to hľadať,“ nadhodil Ron.

„V prvom rade treba vedieť, ako ten štít vlastne vyzerá,“ povedal Harry a hrabal sa v poznámkach aj pergamenoch. Nakoniec našiel potrebný záznam. „Ginn, ty vieš kresliť. Pokús sa podľa toho opisu nakresliť ten štít,“ vyzval ju.

Pustila sa do kreslenia. Po hodine a štyroch zničených pergamenov vznikol obrázok štítu. Hermiona ho ešte začarovala potrebnými farbami. Guľatý štít, krížom rozdelený na štyri zhodné strany. Vo vrchnej časti na červenom podklade bol zobrazený prútik. Na spodnej, žltej časti obrázok hradu. V ľavej, na modro zafarbenej štvrtine sa nachádzala biela guľa a v pravej, zelenej štvrtine zatvorená päsť. Lem, rovnako aj priesečníky, boli čierne.

„To je pekné,“ zamrmlal Ron. „A čo to akože znamená?

„Prútik by mohol znamenať kúzla,“ uvažovala Hermiona. „Hrad Rokfort, zatvorená päsť obranu a tá biela guľa, tak to nemám tušenia.“

„Takmer ste to vystihli, slečna Grangerová,“ s úsmevom k nim pristupoval profesor Dumbledore. Prekvapene ho pozdravili. „Chcem sa ospravedlniť, že som vám sem vpadol bez ohlásenia, ale chcel som sa dozvedieť, ako sa máte, či vám nič nechýba a či ste v poriadku. A samozrejme aj to, ako ste pokročili v pátraní. Smiem si prisadnúť?“ ukázal na stoličku. Horlivo prikyvovali. „Ako som začul, tak ste sa v pátraní o kus posunuli. Môžem?“ ukázal na nakreslený štít. „Toto by mal byť rokfortský štít. Pekný obrázok.“

„Vy ho poznáte?“ spýtala sa prekvapene Hermiona.

„Čítal som o ňom v jednej knihe, ktorú som požičal tvojmu otcovi, Harry. Tie symboly... Hrad skutočne znamená Rokfort, zavretá päsť jeho silu, prútik zobrazuje čarodejníka obývajúceho hrad a biela guľa mágiu, ktorá sa v ňom ukrýva. Spočiatku to bol obyčajný rokfortský znak, úplne iný, aký poznáte vy. Netušil som, že doňho vložili silu hradu a potom ho ukryli. Možno si uvedomili, po Slizolinovej zrade, že by mohol byť Rokfort zneužitý. Podobne, ako sa obávali zneužitia kamienkov a preto ho odniesli. Oslabili jeho silu. Možno vedeli, prečo tak robia. Možno len predpokladali. To zatiaľ nevieme naisto.“

„Ale prečo ste nič nepovedali?“ vyzvedal Harry s miernym sklamaným podtónom.

„Netušil som to. Začul som vás rozprávať o tých symboloch a spomenul som si, že som o ňom čítal. Poslaním Rádu je zničiť náramok, celé stáročia sa zameriavame len na to. V tejto knižnici som bol... hádam len desaťkrát. Všetko potrebné k nájdeniu náramku som mal dávno pripravené. Miesta, kde chodievali Zakladatelia, rovnako aj magické miesta. O navrátení zašlej slávy Rokfortu som počul až od vás. Samozrejme sa tradujú legendy o tom, aký Rokfort kedysi býval. Vedel som o záznamoch spred tisícročia, ale nikdy som ich nečítal. Tušil som, že by sa vám tu mohlo podariť niečo nájsť. Nečakajte však, že by to boli odpovede. Tie tu určite nenájdete. Nemám ani tušenia, kde by mohol byť štít ukrytý. Toto všetko sú len pozorovania Fénixov a ani tí nemuseli vedieť celú pravdu. Môžete tu nájsť rôzne pomôcky.“

„Ako napríklad miesta, ktoré zmizli spoločne so štítom,“ skúsila Ginny a porozprávali mu o Harryho zisteniach.

„Tajomná komnata sa tam nespomína,“ zamrmlal Ron.

„Iste, tú si Slizolin spravil tajne a keď o nej nevedeli Zakladatelia, Fénixy sa o nej nemali ako dozvedieť.“

„Tá Bystrohlavovej miestnosť... Myslím si, že to bude tá, ktorú spomínal otec. Môžu v nej byť ukryté záznamy o ich pokusoch.“

„Áno, pravdepodobne to bude tá. Ale vy ste sa určite niečo dočítali a to niečo môže byť v budúcnosti užitočné. Porozprávajte mi, čo ste sa dozvedeli,“ vyzval ich a pohodlne sa usadil. Síce po sebe pokukovali, ale spustili.

„Dočítali sme sa o všeličom,“ spustila Hermiona a vzala si do rúk svoje poznámky. „Od takých drobností, ako je napríklad to, že najprv bolo na hrade len desať študentov, postupne pribúdali, až vytvorili fakulty, pomenovali ich po sebe. Vymysleli znaky aj farby fakúlt. Cez ďalšie zaujímavosti, ako sú vymyslené kúzla a elixíry. Všetci štyria ovládali svoje zviera. Sú tu záznamy, pravdepodobne sa jedná o tie, ktoré máte aj vy, o miestach, kde sa zdržovali. A nakoniec sme sa dozvedeli aj o tom, čo si oni mysleli o smrti Bifľomorovej,“ pozorne sa naňho dívala.

„Hm, to by ma zaujímalo,“ nadhodil zamyslene a pozrel na ňu ponad okuliare.

„Našli jej mŕtvolu, prehlásilo sa, že zomrela. Verejnosť o jej smrti špekulovala, to ste nám povedali aj vy. Ale oni tu zaznamenali, že jej telo bolo vysušené a že za to mohli mordegraudi. Kto to je?“ nesmelo sa spýtala. Obrátili sa naňho tri ďalšie zvedavé páry očí.

„Mordegraudi,“ povzdychol si a prechádzal ich očami. „Tak dobre, aj tak by ste si to zistili v tamtom regály,“ ukázal na záznamy o temných mociach. „V každej dobe žijú aj temný tvorovia, a pred tisíc rokmi tomu nebolo inak. Mordegraudi sú niečo ako dnešní upíry. Nevyciciavajú však len krv, vycicajú všetky tekutiny, všetku vodu, až napokon zostane z človeka len kôpka kostí obtiahnutá kožou. Samozrejme sa dalo brániť aj proti nim, ale zrejme ich bolo priveľa a dokázali zabiť aj takú schopnú čarodejnicu, akou bezpochyby Bifľomorová bola. Fénixy sa to snažili udržať v tajnosti, verejnosť sa o tom nemala dozvedieť,“ stíchol a pozeral na ich tváre. Neboli vôbec vydesení, už boli pripravení na hocaké správy, nech by boli akokoľvek desivé.

„Pán profesor, podľa týchto záznamov a vlastne aj podľa našich domnienok ju zabili v dobe, kedy už bola sila Rokfortu oslabená. Nemohla ten štít odnášať abaurom?“ skúsila Ginny.

„Mohla. Mohla im ho stihnúť dať a nemusela. Mohla ho zaniesť inam a potom ísť za nimi. Mohli ju prepadnúť mordegraudi a vziať jej ho. Tých možností je veľa, predpokladám, že sa niečo dozviete v godrických katakombách. A keď sme už pri nich. Harry, bol by som rád, keby som vás mohol sprevádzať, keď začnete s pátraním v dome tvojich rodičov,“ spýtavo sa naňho zadíval.

„To je samozrejmé. Nielenže by som tomu bol rád, ale tak nejako som aj dúfal, že tam budete.“

„Výborne. Po pravde, nerobím si starosti, čo sa týka štítu alebo pätice, pretože si môžeme spraviť predstavu, o čo asi ide. Obávam sa sudby, o ktorej som nemal ani poňatia. Mám pocit, že tá nám pripraví najviac starostí,“ doložil zamyslene. Všetci štyria po sebe pokukovali.

„Aha, tých orieškov na rozlúsknutie je veľa,“ nadhodil Harry. Profesor sa naňho pozrel akosi zvláštne, takmer smutne.

„Som si istý, že sa nám podarí rozlúsknuť všetky,“ mierne sa pousmial. „Tieto záznamy si starostlivo uschovajte a vezmite ich do Godricovej úžľabiny. Ak máte záujem, prezrite si aj regál s temnými mocami. Ak by sa v priebehu školského roka stalo, že by ste si potrebovali niečo overiť, poprípade doplniť nejakú informáciu, uvažujem o tom, že budete mať možnosť odchádzať z hradu. Na tom sa však ešte dohodneme, predpokladám totiž, že záležitosť okolo štíta a pätice do konca prázdniny nevyriešime. Zostávajú vám vlastne ešte štyri celé dni na ostrove, poriadne si ich užite. A teraz k záležitostiam mimo ostrov. Pripravujem obhajobu pána Malfoya a chcel som sa ešte raz opýtať, či môžem rátať s vašimi svedectvami.“ Harry, Hermiona aj Ginny prikývli. „Výborne. Tiež som vám chcel oznámiť, že skúška do Rádu sa bude konať štrnásteho augusta. Veľká schôdza by mala byť pätnásteho. A slečna Weasleyová, vy môžete očakávať výsledky vašich VČÚ niekedy v priebehu prvého augustového týždňa.“

S úsmevom odmietol pozvanie na večeru a rozlúčil sa. Ostali sedieť v knižnici, aby ešte raz prebrali nové informácie. Harry sa od kamarátov dozvedel aj to, že Zakladatelia vymysleli okrem iného aj Expelliarmus a Protego, ktorých názvy sa ako jediné preniesli až do súčasnosti. Názvy ostatných spomenutých kúziel im boli neznáme a neboli takí hlúpi, aby skúšali, čo ktoré znamená. Aj tak si boli istí, že toho pred Fénixmi veľmi veľa zatajili. Spomínala sa sila Rokfortu. Nebolo to nič viditeľné, človek to skôr vnímal pocitmi. Spomínal sa nájazd raráškov, ktorí sa pokúsili dobiť hrad a na jeho hradbách stroskotali, hoci bol Rokfort bez obrancov. Bolo to ešte predtým, ako s nimi Chrabromil uzavrel prímerie. Zdalo sa, akoby bol Rokfort neprekonateľným, alebo aspoň obyčajnými spôsobmi keďže naňho v tej dobe nezaútočilo nič z temných síl, nevedeli odhadnúť, či by odolal.

V regály o temných mociach nenašli príliš veľa záznamov. Zakladatelia mali dosť rozumu, aby sa vyhýbali zbytočným nechceným stretom. Záznamy sa týkali väčšinou bežných čarodejníkov, poprípade muklov. Nachádzali sa tu poznámky ako o gordakoch, tak i mordegraudoch. Zaujala ich však poznámka o dementoroch. Už v tej dobe sa začali pohybovať medzi muklami bytosti, ktoré z nich vyciciavali šťastie. Neboli ešte takí rozmnožení, ako tomu bolo v dnešnej dobe. Spravili si poctivé poznámky aj o ďalších informáciách, ktoré sa dočítali, tie im toho však veľa nenapovedali.

„Takže, aké budú naše ďalšie kroky?“ opýtala sa Hermiona deň pred odchodom z ostrova. Množstvo poznámok, ktoré si urobili, už mali bezpečne uschované.

„Zajtra mám sedemnásť, pozajtra pôjdeme do Godricovej úžľabiny,“ odvetil jej Harry. „Tam zistíme, aké budú naše ďalšie kroky. Chcel by som zájsť do Rokfortu, pozrieť sa nad hlavnú bránu a taktiež do podzemia, kde má byť tá Bystrohlavovej miestnosť. Možno sa dá otvoriť ešte pred získaním štítu.“

„Nejako podobne, ako Tajomná komnata?“ nadhodil Ron. Harry len prikývol a mierne pokrčil plecami.

„Nemyslím, že by to šlo takým spôsobom,“ oponovala Hermiona. „Ona sa zviditeľní až po tom, ako uložíme štít na miesto. Aspoň si myslím.“

„Asi, ale aj tak to skúsime. Nemyslím, že by nám to Dumbledore nedovolil.“

„Čo si myslíte o tej sudbe?“ spýtala sa Ginny. „Profesor z nej má jednoznačné obavy,“ opatrne pozrela na Harryho.

„Tiež z nej nemám dobrý pocit, už dávnejšie. Myslím si, že nám všetko skomplikuje.“

„Nech je to ako chce, spolu to zvládneme,“ povzbudila ho Hermiona. „Pozajtra budeme vedieť presnejšie, čo pred nami stojí.“ Harry sa len pousmial. Vedel, že nech ho čaká čokoľvek, môže sa na nich spoľahnúť.

„Takže skúška nás čaká štrnásteho,“ Ron sa snažil prehodiť tému. „Harry, vážne nám nechceš len tak, máličko, naznačiť, čo nás čaká?“ hodil po ňom psie oči.

„Nemôžem, ale malo by vám stačiť všetko, čo ovládate,“ pousmial sa. „Pokiaľ ti neprikážu natierať sendviče maslom,“ zaškľabil sa.

„Ja sa tej skúšky až tak veľmi nebojím,“ mykla plecami Hermiona. „Skôr sa obávam, aby sme stíhali všetko, čo máme v pláne. Schôdze Rádu, škola, Dumbledorova armáda, hodiny Oklumencie, metlobalové tréningy, pátranie a keďže sme plnoletí, nikto nám nič nemôže zakazovať, tak sa vy dvaja budete vrhať aj do akcií Rádu,“ zamračila sa na nich. Mierne sa zaškľabili.

„Na prvom mieste bude to pátranie a ostatné sa uvidí.“

------

Boli to dva nádherne strávené týždne, ktoré si všetci štyria náramne užili. Nechcelo sa im odchádzať, najmä teraz, keď sa im všetko zdalo byť dokonalé. Cítili sa tými najšťastnejšími bytosťami na svete. Museli sa však vrátiť do reality bežného života. Stáli zbalení na bielom námestí a smutne sa dívali na hrad pred sebou. Harry sa mierne pousmial na Ginny. Nič im nebráni prežívať tú krásu aj naďalej. Len sa uškrnula a žmurkla naňho. Chytili sa za ruky, aby sa odmiestnili k Siriusovi.

„Ste všetci v poriadku?“ vyletela na nich Molly a starostlivo si ich obzerala. „Tak to som rada,“ zjavne si vydýchla. „Dúfam, že teraz už konečne budete doma,“ a stratila sa opäť v dome.

„Ako bolo?“ šepol Sirius a všetkých štyroch prebehol šibalským pohľadom.

„Výborne,“ zazubil sa Ron. „Podrobnosti si necháme pre seba.“

„Iste, ani my sa zdôverovať nemienime,“ zaškľabil sa naňho a mrkol po Harrym. Spýtavo zdvihol obočie. Ten sa len zazubil a mykol plecami. Sirius sa zaškľabil ešte viac.

Hermiona s Ronom a Ginny sa odletaxovali do Brlohu len preto, aby sa vybalili. Po dvoch hodinách sa však mali vrátiť, pretože sa chystala Harryho oslava sedemnástky. Molly v spolupráci so Susan k nej všetko pripravovali a Sirius sa zatiaľ pokúšal vyťahovať z Harryho informácie.

„No tak, hovor a preháňaj,“ netrpezlivo sa škľabil.

„Nenamáhaj sa,“ zaceril sa mu naspäť. „Nič ti nepoviem. Prídu na oslavu aj Neville a Luna?“

„Na akú?“ zatváril sa nechápavo.

„Ale prestaň. Netrpezlivo čakáme na moju plnoletosť, ktorá je mimochodom už dnes. Myslíš, že by som zabudol? A okrem toho je tu pani Weasleyová, ktorá ma už tradične odporučila do izby,“ spýtavo zdvihol obočie.

„Neprídu. Longbottomová si po svadbe vystriehla Nevilla a nepozdával sa jej jeho stav. Má zákaz zúčastňovať sa osláv.“

„Chudák Neville,“ skonštatoval. Prišlo mu ho ľúto, veď on mal sedemnásť včera. Pokojne mohli osláviť svoju plnoletosť spolu.

„Áno a Luna ho nechce nechať samého. Malfoy sa tiež ospravedlnil, ale to nie je až také prekvapujúce. Počuj, zdá sa mi to? Alebo si na tom ostrove pár deko pribral?“ zazubil sa.

„Neviem, ale musím uznať, Hermiona a Ginny sú schopné kuchárky,“ uškrnul sa.

Keď sa vrátili jeho priatelia, zavreli sa s ním v izbe len z toho dôvodu, aby sa mohol potom tváriť prekvapene. Špekulovali nad tým, čo sa dozvedia v Godricovej úžľabine.

Vedel, čo sa chystá, ale i tak bol prekvapený. Najmä množstvom hostí, ktorí sa nazhromaždili, aby mu pri obrovskej torte zaspievali a hrnuli sa mu zagratulovať k jeho sedemnástke.

„Milý Harry,“ spustil profesor Dumbledore s úsmevom, v ruke držal pohár so šampanským. „Dosiahol si sedemnásty rok, stal si sa plnoletým. Je to veľký medzník v živote každého čarodejníka. Aj keď bol osud k tebe krutý, mal si sa o koho oprieť. V posledných rokoch určite. Odteraz si zodpovedný sám za seba, už nie je nikto, kto by ťa mohol dirigovať, kto by ti mohol niečo prikazovať alebo zakazovať. Rozhoduješ o sebe sám, o svojich činoch, o svojom ďalšom živote a svojich krokoch. Aj napriek tomu by som bol rád, keby si neprestal prijímať naše rady. Mám totiž vážne obavy, že keď sa nám doteraz nepodarilo vypestovať v tebe istý zmysel pre zodpovednosť,“ uškrnul sa. „teraz je to už nemožné.“

„Ehm, samozrejme,“ hlesol a nahodil neškodný výraz. Všetci sa zachechtali, aby si vzápätí pripili na jeho zdravie.

„Harry,“ pristúpil k nemu Sirius s miernym úsmevom. „To, čo povedal profesor, je absolútna pravda. Aj keď som tvoj krstný otec, už za teba nerozhodujem. Aj tak pevne dúfam, že odtiaľto neodídeš, zajtra predsa získaš dom,“ zasekol sa.

„Nikde nemienim odchádzať,“ uprene mu hľadel do očí. „Aj keď získam dom. Nechcem v ňom bývať, pokiaľ nebude všetko vyriešené. A okrem toho, ja predsa potrebujem, aby sa o mňa niekto staral. Vieš si predstaviť, že by som si musel variť a prať?“ zaškľabil sa. Siriusa to zjavne potešilo, vzápätí mu dali aj so Susan darček. Nové zlaté hodinky, keďže o tie pôvodné ho pripravili smrťožrúti.

„Harry, tvoji rodičia by boli na teba určite hrdí,“ povedal mu Lupin, keď mu spolu s Tonksovou odovzdával darček v mene celého Rádu. Kývali naňho Hagrid aj s profesorkou McGonagallovou. „Nezabúdaj, že tu budeme vždy, ak by si potreboval pomoc,“ pousmial sa a odovzdal mu sériu kníh. Od obrany, cez najrozmanitejšie kúzla až po liečiteľstvo. „Mysleli sme si, že by vám pomohli, keď budete viesť Dumbledorovu armádu.“ 

„Tie si vezmem ja,“ zahlásila Hermiona, ktorá stála za nimi aj s Ronom. „Preštudujem ich a vymyslím nejaký učebný plán,“ povedala akoby nič a zamračene sa pozerala, ako sa ostatní chechcú. „No a čo? Harry sa k tomu nikdy nerozkýva,“ mykla plecami. Potom sa obrátila na Harryho. „S nami môžeš rátať, to vieš. A keďže je plnoletosť špeciálna, tak tu máš niečo špeciálne aj od nás,“ podávala mu zabalený darček. Otváral ho prekvapene, nevyzeralo to na knihu. Vytreštil oči a pobavene po nich fľochol. „Čo sa škľabíš? Chlap by mal mať jemnú tvár,“ okomentovala jeho výraz. Ron si významne a s úškrnom prešiel po tvári. Dostal súpravu na holenie.

„Ešte potrvá, kým si bude mať čo holiť,“ zachechtal sa Sirius. Mierne urazene po ňom zagánil.

„Harry,“ pristúpili k nemu dvojčatá a šepkali mu. „Nevieme síce, kde ste boli ani čo ste robili. Máš však šťastie, že naša sestra vyzerá celkom spokojne. Tak nech to tak aj ostane, je ti to jasné?“ výstražne po ňom vrkli. S úsmevom prikývol. Na to mu už pokojnejšie odovzdali darček, opäť kolekciu výrobkov z ich obchodu. Manželia Weasleyovci mu darovali nový kufor, jeho starý bol už vraj ošarpaný. Podľa jeho názoru by ten posledný rok ešte vydržal. Bill spolu s Fleur a rovnako aj Grangerovci mu venovali oblečenie.  

„Láska,“ šepla Ginny, keď sa ostatní začali venovať rozhovorom a pitiu. „Ja som ti ešte nezagratulovala,“ mierne sa pousmiala a ťahala ho do vedľajšej miestnosti. Najprv ho objala, aby mu venovala poriadnu pusu. „Asi sa to vedľa strely stratí,“ nadhodila, keď si rozbaľoval darček. Boli v ňom dve strieborné retiazky s príveskami fénixov.

„Nemôže sa to stratiť, keď je to od teba,“ povedal s úsmevom a vytiahol jednu retiazku. „Sú nádherní.“

„Je to len taká hlúposť,“ hlesla a jednu mu zavesila na krk. „Chcem, aby si mi tú druhú dal na moju šestnástku.“

„Ginn...“

„Nefilozofuj,“ prerušila jeho protest hneď v počiatku. „Za prvé, nechcem, aby si mi zase niečo kupoval. Za druhé, chcem, aby sme mali niečo rovnaké. Za tretie, vieš vôbec, kedy mám narodeniny?“ spýtavo zdvihla obočie.

„Dobre, ako chceš,“ mierne si povzdychol a pritiahol si ju k sebe. „A predstav si, že viem, kedy máš narodeniny. Plánujem pre teba niečo špeciálne.

„Hm, tak to ma zaujalo,“ zamrmlala mu do ucha. „Asi nehrozí, že by sa nám podarilo niekde sa zašiť na dve hodinky...“

„Keď striehnu tvoji bratia, tak asi nie,“ zasmial sa.

„Tak si budeme musieť vystriehnuť nejakú vhodnú príležitosť,“ povedala zvodne a pritlačila sa na jeho telo.

„Ginn, maj rozum,“ zaprotestoval, ale pravdou bolo, že by ju najradšej zobral do náručia a vyniesol do svojej izby. Neochotne a urazene sa od neho odtiahla.

„Tak tu si,“ ozvala sa Susan, keď ich našla, ako sa na seba nešťastne škľabia. „Tvoj strýko ti posiela toto,“ a s úsmevom mu podávala zabalený balík. Prekvapene nadvihol obočie a spýtavo sa na ňu zahľadel. Len s úškrnom mykla plecami a nechala ich tak. Podozrievavo prevracal balík v ruke. Nepozdávalo sa mu to. Že by strýko myslel na jeho narodeniny? To ho skôr k niečomu dokopala jeho sestra.

„Čo to môže byť?“ vypustil zamyslene.

„Tak to otvor,“ vyzvala ho Ginny. „Alebo si myslíš, že by ti to mohlo vybuchnúť v ruke?“ zachichotala sa.

Začal rozbaľovať balík, vypadol z neho pergamen.

Potter,

chcel by som Vám zablahoželať k Vašim sedemnástinám. Prekvapuje Vás to? Verte, že aj mňa. V balíku máte odo mňa darček. Je to len taká maličkosť, ale dúfam, že Vás privedie k rozumu. Spolieham sa na to, že si po prečítaní knihy uvedomíte, ako hlúpo, tvrdohlavo a detinsky zahadzujete možnosť naučiť sa niečo užitočné. Ak by Vás obsah knihy zaujal, viete, kde ma nájdete. Môžeme sa o nej porozprávať.

Severus Snape

V balíku bola kniha s názvom Základy legilimencie – sila mysle. Uškrnul sa.

„To je veľmi povzbudivé zablahoželanie,“ nadhodila Ginny, keď si prečítala pergamen. „No, ale aspoň si spomenul, to je milé. Čo na to povieš? Budeš sa ju učiť?“

„Rozmýšľal som o tom už dávnejšie. Keď budete chodiť vy k Susan na oklumenciu, ja by som sa mohol u strýka učiť legilimenciu. Mesiac či dva by to šlo, než ma vyrazí alebo skôr zabije.“

S myšlienkou na svojho strýka sa vrátili medzi hostí. Po tradičnej trojitej porcii torty sa bavili všetci so všetkými. Pilo sa pivo, whisky aj medovina a Ron to tentoraz nepreháňal. Než odišiel profesor Dumbledore, dohodol sa s Harrym, Siriusom aj mladými, že sa stretnú na ďalší deň poobede, aby sa premiestnili do Godricovej úžľabiny a tam sa pokúsili o nejaký ten krok posunúť v pátraní dopredu.

------

Harry sa na druhý deň zobudil plný očakávania. S radosťou si uvedomil, že ho v noci nevytrhla zo spánku žiadna zlá spomienka. Meriardi teda poslúžili, aj keď ich on takmer vôbec nebral na vedomie. Potešila ho aj Hedviga, ktorá sa konečne ukázala. Po tom, čo prestala, spolu so Surniou, po Londýne nosiť letáky, cítila sa byť nevyužitá, preto sa urazene niekde stratila. Aj teraz jej musel vysvetľovať, že nemá komu posielať listy, keďže sú všetci poprepájaní letaxom. Vyzerala, že sa urazila nanovo. Otočila sa mu chrbtom a zakryla si hlavičku krídlom. Len si povzdychol a netrpezlivo čakal na poobedie.  

Dumbledore vzal za ruky Hermionu a Rona, Sirius sa postaral o Harryho a Ginny. Premiestnili sa do neďalekého lesíka, aby na seba náhodou svojím náhlym zjavením neupozornili. Nemuseli ísť ďaleko, dom Harryho rodičov sa nachádzal na samotnom konci dediny. Bol poschodový s podkrovím, vyzeral byť priestranný. Záhrada bola zarastená burinou. A takto ho uvidia všetci potom, ako naň uvalí nové Fideliovo zaklínadlo. Nik však nebude môcť doň vstúpiť. Nikto nebude mať šancu zistiť, že sa vnútri niekto nachádza. Kvôli muklom to muselo ostať takto. Dumbledore mu podal kúsok pergamenu a povzbudzujúco sa usmial. Očami prebehol aj ostatných a chytil sa nízkej bránky.

V momente, ako vstúpil na pozemok, zaplavil ho pocit akejsi dôvernosti. Akoby toto miesto poznal už dlho. Vrátil sa domov. Prišiel až k dverám. Vedel, že je to zbytočné, ale napriek tomu siahol na kľučku. Dvere sa nepohli. Naniesol na nich krv z dlane, ktorú si narezal prútikom. Videl, ako sa krv vstrebáva, zažiaril na nich znak, ktorý za okamih zmizol. Prekvapene stihol zaregistrovať, že to bolo maličké CH. Tentoraz kľučka pod jeho tlakom povolila, dom ho prijal. Ešte bolo potrebné obnoviť staré kúzla, preto roztvoril pergamen od profesora a polohlasne prednášal Fideliovo zaklínadlo.

Dom aj s Harrym na chvíľu zmizol, aby ho opäť uvideli, avšak už bez neho. Stále pred nimi stál na prvý pohľad schátraný dom za spleťou bujne rastúcich rastlín. Objavil sa vedľa nich a podal im dopredu vlastnoručne napísanú adresu jeho domova. Mohli vkročiť za bránu, ak by ich niekto sledoval, v tom momente by mu zmizli z očí. Po jednom ich viedol do domu.

Začal sa okolo seba obzerať. Tu kedysi bývali, tvorili šťastnú rodinu až prišiel Voldemort a všetko zničil. V predsieni visel otcov cestovný plášť a aj matkin kabát. Bol koniec októbra a bolo chladno. Vedľa visela malá modrá bundička. Jeho bundička. Sklonil sa k niekoľkým párov topánok pekne poukladaných vedľa seba. Zobral do rúk maličkú tenisku. Kedysi ich nosil on. Keď šli von, matka mu obula topánky a obliekla bundu. Zdalo sa to také reálne, bola to skutočnosť. Nemyslel si, že by ho to tak zasiahlo. V hrudi mu rástla obrovská hrča. Všetko tu ostalo presne tak, ako v ten deň. V ten deň sa všetko zničilo. Jeho rodina, jeho život, jeho určite šťastná budúcnosť. Prehltol slzy a nadýchol sa. Nesmie sa tomu poddať, toto je len predsieň, v dome to bude určite horšie. Postavil sa, vo veľkom zrkadle videl tváre stojace za ním.

Boli ticho, len naňho starostlivo a smutne hľadeli. Sirius bojoval s vlastnými spomienkami, ani preňho sa nič nezmenilo od okamihu, kedy tu bol naposledy. V tichosti k nemu pristúpil a položil mu ruky na plecia.

„Kde je otcova pracovňa?“ spýtal sa ho Harry a snažil sa, aby jeho hlas znel pokojne. „Poďme najprv tam, na obzeranie bude dosť času aj potom,“ doložil.

„Dobre,“ mierne prikývol. Viedol ich cez obývačku do miestnosti pri schodisku. Nepokúšal sa okolo seba obzerať, rýchlymi krokmi prešli až do pracovne a zavreli za sebou dvere. Okamžite sa vrhol na obraz za stolíkom a zložil ho zo steny. Objavil sa za ním trezor.

„Skús opäť krv,“ navrhol mu profesor, keď sa mu ho nepodarilo otvoriť dotykom. Znova si narezal dlaň a nechal svoju krv vpiť sa do dverí maličkého trezoru. Po opätovnom dotknutí sa dvierka otvorili. Vytiahol z nej knihu s názvom Počiatky Rokfortu. Vyzerala byť stará, opatrne ju položil na stôl, Hermiona sa na ňu okamžite vrhla. V trezore bol aj kus pergamenu, pravdepodobne to bol originál Chrabromilovho odkazu. Zaujalo ho čosi iné. Obyčajný list, ničím výnimočný. Zarazilo ho však meno odosielateľa. Evelyna Snapová. Písala Jonathanovi Potterovi, jeho dedkovi. Okamžite zabudol na všetko ostatné. Keď sa nachádza v trezore, má právo si ho prečítať. Možno sú v ňom odpovede. Otočil sa k nim chrbtom, dychtivo ho otvoril a začítal sa.

„Harry?“ oslovil ho po chvíli profesor. Nevnímal. Teraz už chápal otcov odkaz Snapovi. Bolo mu to ľúto, ani sa tomu nedivil. Prišlo mu zle. Všetko mohlo byť úplne inak. Toľko vzájomnej nenávisti, celkom nanič. Teraz je všetko jasné, toto je odpoveď na všetko.

„Harry,“ ozval sa dôraznejšie Sirius. „Čo sa deje?“

Všetkých ich prebehol očami.

„Musím ísť za Snapom. Hneď,“ a rozbehol sa smerom von, neberúc na vedomie ich výkriky, aby im to vysvetlil a nerobil hlúposti.

Okamžite za bránkou sa odmiestnil k Siriusovmu domu. V duchu si stále preberal obsah listu a bol čoraz viac naštvanejší. Pribehol ku krbu a odletaxoval sa do Hlavného štábu. Po vypadnutí naňho prekvapene vzhliadli Longbottomová aj s Barrosovou. Len vrkol pozdrav a otočil sa naspäť ku kozubu, aby sa dostal do bytu svojho strýka.

„Profesor!“ zakričal, keď sa zjavil v jeho obývačke. Bola prázdna, vedel však, kde by mohol byť. V spálni videl otvorený priechod do laboratória.

„Potter, čo...“ vyštekol po ňom Snape, keď ho zaregistroval. Nenechal ho dohovoriť.

„Priniesol som vám list. Dôkaz o tom, aká svätica bola vaša matka a aký strašný hajzeľ bol môj starý otec,“ sarkasticky zavrčal a hodil mu ho na stôl. „Niečo takéto ste asi hľadali v dome mojich rodičov po ich smrti.“

Snape naňho chvíľu uprene hľadel a potom sa natiahol za listom.

TOPlist