3. Nový domov

                Harry sa zo spánku strhol, keď začul podivné zvuky. Uvedomil si, že leží na pohovke, s hlavou vo voňavom vankúši a je prikrytý mäkkou dekou. Bolo vážne hotovo. Chcel sa začať radovať, ale bol zvláštne prázdny. Nie zvláštne, veľmi dobre vedel, čo cíti. V tom momente necítil nič, ale vedel, že ho zaplaví hnev a potom strach, ľútosť a bolesť, hanba a nechuť. Žiadna pozitívna emócia. To sa ale môže zmeniť. Bolo hotovo a jemu chýbal už len malý krôčik k tomu, aby znovu cítil aj niečo pozitívne. Jeho syn ho mal rád, ako mu bolo povedané, čiže nájsť si k nemu cestu by mohlo byť ľahšie.

                Samozrejme, že cítil radosť, keď videl Hermionu, Remusa a Tonksovú. Alebo si aspoň myslel, že to pohnutie môže byť radosť. Radosť necítil už tak dávno, že zabudol, ako sa cíti radosť. Ale asi takto nejako. Zvuky sa ozvali znova a on sa obrátil. Tonksová stála v kuchyni a snažila sa čo najtichšie variť.

                „Zlepšila si sa,“ zaškľabil sa, keď sa prudko obrátila.

                „Zobudila som ťa,“ prevrátila oči.

                „Áno, ale len tichým hrmotom,“ vypustil. „Preto vravím, že si sa zlepšila.“

                „Absolvovala som zvláštny výcvik,“ uchechtla sa a dívala sa, ako sa hrabe z pohovky. Pretrel si oči a siahol po prútiku. „Budeš chcieť niečo zjesť? Alebo počkáš? Teplé jedlo bude za moment.“

                „Počkám, nemám ktovieaký hlad,“ priznal a šiel za ňou do kuchyne.

                „Tak si daj aspoň čaj,“ ponúkla a naliala mu šálku čaju.

                „Nešla si do práce?“ spýtal sa, keď sa usadil. Skontrolovala hrnce, všetko sa varilo tak, ako malo.

                „Bola som v práci zahlásiť si voľno,“ prezradila a sadla si so svojou šálkou oproti nemu. „Spal si takmer sedem hodín. Je to dosť?“ skúsila z neho vytiahnuť informácie. Prekukol ju a uškrnul sa.

                „Chceš sa odo mňa dozvedieť podrobnosti z obdobia mojej smrti a ideš na to okľukou tým spôsobom, že najskôr zistíš ako dlho, ako často a kde všade som spával?“ uprene sa na ňu zadíval. Mierne sa zapýrila.

                „Samozrejme som zvedavá,“ zamračila sa.

                „Si profesionálne zdeformovaná,“ zaprskal. „Chápem to. Keď sa prevalí, že žijem, každý bude chcieť vedieť aj to, kde...“ stíchol, „To by som asi pred dámou vysloviť nemal,“ zavrtel hlavou a uchopil šálku s čajom. Bol výborný.

                „Nemôžeš sa tomu ale čudovať,“ vyriekla potichu.

                „Nečudujem. Ale nechcem hovoriť. Možno raz nastane chvíľa, kedy nájdem odvahu a silu o tom hovoriť, ale momentálne to nie je. A rozhodne to nebude pre verejnosť.“

                „Budeme musieť vymyslieť niečo, čo uspokojí zvedavosť do tej miery, aby ti dali všetci pokoj,“ nadhodila. Nasilu sa zasmial.

                „Nikdy mi nikto nedá pokoj,“ zdvihol hlavu a pozrel na Tonksovú. „Najradšej by som ostal v anonymite, ale to nebude možné. Uvedomujem si to. Mal som dosť času premýšľať. Chvíľu v tej anonymite ostať môžem a súčasťou tejto anonymity je aj tá skutočnosť, že sa o tom nebudeme rozprávať, dobre?“ prebodol ju pohľadom. Prikývla.

                „Niečo by si mi však predsa mohol povedať,“ opatrne nadhodila. „Vieš, kde pracujem...“

                „Iste,“ vypustil so sklonenou hlavou. „Vedúca aurorského vyšetrovateľského úradu,“ uškrnul sa. „Než sa na mňa Hermiona nahnevala, dostal som riadne školenie,“ zdvihol pohľad.

                Dívala sa naňho mierne odsudzujúco. Hermiona jej volala len chvíľu predtým a požiadala ju, aby na toho korunovaného idiota dala pozor, aby nespravil nejakú hlúposť. Skutočne nedokázali odhadnúť, čo od neho čakať. Povzdychla a zavrtela hlavou.

                „V ten deň tam bolo vyše sto smrťožrútov. Za tých jedenásť a pol roka sa nám podarilo chytiť a uväzniť len zhruba polovicu. Niekoľkí museli byť zabití. Na našom zozname hľadaných osôb z toho obdobia figuruje ešte tridsaťpäť mien... a Snape medzi nimi nikdy nebol. Bolo veľmi zložité vytvoriť ten zoznam a tvoje svedectvo...“ stíchla, keď sa náhle postavil a začal sa nervózne prechádzať plieskajúc si rukou o stehno. Po pravde, tak trochu dostala strach. Nie, dostala veľký strach. Fľochla pohľadom na linku, kde ležal jej prútik. Potom zrazu náhle zastal a otočil sa k nej.

                „Ja som ich všetkých zabil, Tonksová,“ potichu z neho vyliezlo. „Som masový vrah,“ krivo sa zaškľabil. „Vieš, tak nejak sa na to snažím zabudnúť. Snažím sa presvedčiť sa, že to... nebolo zase až také hrozné, vieš?“ Nepokojne zovrel operadlo stoličky. Videla, ako mu zbeleli hánky. „Keď sa toto prevalí, pôjdem do väzenia a...“

                „Ale hlúposť,“ prskajúc ho prerušila, keď si uvedomila, čo presne ho trápi. Samozrejme, vraždiť ľudí nie je bežná disciplína, ale jeho viac trápilo práve to väzenie. Trápilo ho, ako by sa na to díval jeho syn. Nemohol by s ním byť. To jediné ho trápilo. „Keby si bol auror a dostal by si desiatich smrťožrútov, vyfasoval by si akurát tak Merlinov rád. Boli to smrťožrúti. Hľadaní zločinci, po ktorých prahneme viac ako jedenásť rokov. Po vojne, po tom nešťastnom dni, keď sa ministerstvo ako tak pozviechalo a aurori začali znova fungovať, sa začal vytvárať tento zoznam. Každý človek na tom zozname má byť uväznený, prípadne zabitý. Je to naša najvyššia priorita. Viac ako jedenásť rokov sa snažíme nastoliť poriadok, nekompromisne a bez výnimiek. Keď sme chytili jedného, dostali sme z neho mená ďalších. Vo väzení skončili Malfoyovci, napríklad. A hnijú tam už jedenásť rokov. A neprestaneme, pokiaľ nebude zoznam vyčistený,“ mračila sa naňho. „Ten zoznam je poslednou známkou Voldemortovej existencie a musí byť vymazaný,“ potichu dodala.

                Chvíľu panovalo absolútne ticho. Opieral sa o stoličku a díval sa do zeme. Vstrebával jej slová.

                „Takže, ak by raz vyšla pravda na svetlo Merlinovo a ja by som sa musel zodpovedať... bralo by sa to nejako tak, že som bol externý spolupracovník tvojho úradu a pomáhal som čistiť zoznam?“ zaškľabil sa.

                „Áno,“ vypustila úplne vážne a jeho výraz skamenel. Zamračil sa.

                „Myslíš to vážne?“ Neveril. Odfrkla si.

                „Predpokladám, že ak vtedy Severus vyberal smrťožrútov, ktorí ti mali pomôcť, vyberal tých najsilnejších, aby boli ich kliatby čo najsilnejšie... a my sme stále nedolapili napríklad Averyho. Alebo Lestrangeovú. Rodolphusa. Macnaira... Povedz, Harry, že sa aspoň jeden z nich nestretol v priebehu uplynulých jedenástich rokoch s tebou a ja si tu odhryznem z tohto stola,“ tresla doň. „A ak to tak bolo... pre Merlina,“ odfrkla si a zavrtela nohou. „Sám minister by ti poďakoval za ďalší prínos pre túto spoločnosť,“ zacerila sa naňho.

Uprene sa na ňu díval. Vážne to tak mohlo byť? Neľutoval, že ich zabil. Možno pri prvých dvoch ho žrali výčitky svedomia. Potom sa ale akosi obrnil. Snape ho k tomu dokopal. Musel to jednoducho spraviť, aby zrušil kliatbu. A oni boli... vlastne ani nevedeli, kto boli. Len sa bál dôsledkov. Toho, ako sa bude naňho dívať jeho syn. Preto nemohol hovoriť o minulosti nič konkrétne.

„Asi by si mala skontrolovať to jedlo,“ upozornil potichu. Okamžite vyskočila k sporáku.

Keď o čosi neskôr jedli, stále mlčal. Vlastne to bolo jeho prvé teplé jedlo po veľmi dlhej dobe. A jedol s chuťou.

„Je to výborné,“ priznal, keď si vypýtal priložiť.

„Keď myslíš,“ nedôverčivo sa zaškľabila. Nevedela dobre variť.

„Je, skutočne. Ako je to teraz s Rokfortom? Profesori môžu chodiť domov?“ spýtal sa.

„Áno, keď chcú, majú tú možnosť. Čarodejnícky svet je teraz voľnejší, slobodnejší. A platí to aj pre Rokfort,“ usmiala sa. „Deti môžu prísť cez víkend domov, keď k tomu majú vážny dôvod. Alebo je ich rodič profesorom,“ nadvihla obočie. Harry sa uchechtol.

„Takže Tedy býva pravidelne doma?“

„Prvé dva roky. Predpokladám ale, že na ďalší rok, keď už bude môcť ísť do Rokville, tak sa domov ponáhľať nebude.“

„Alebo keď si nájde dievča.“

„Alebo,“ prikývla. Dívala sa na to, ako doňho padá druhý tanier mäsa zo zemiakmi. Zaregistroval jej pohľad.

„Naučil som sa nevnímať hlad,“ priznal potichu. „Keď sa ale dostanem k jedlu, jednoducho sa potrebujem... prežrať, doslovne. S tým ale budem musieť prestať,“ pozrel jej do očí. „Nedostatkom jedla už trpieť nebudem a ľahko by sa mohlo stať, že by som vyzeral ako strýko Vernon,“ zaksichtil sa.

„Tvoji príbuzní stále žijú v Surrey,“ prezradila, pretože predpokladala, že o tom sa v noci nebavili. Mykol plecami.

„Na návštevu sa nechystám. Nech žijú... teraz už zrejme šťastne, keď som mŕtvy,“ zaškľabil sa. Povzdychla a vzala zo stola taniere.

„Je to rovnako ťažké pre teba, ale aj pre nás, Harry,“ vypustila, keď sa usadila vedľa neho. „Pre teba to musí byť samozrejme ťažšie...“

„Nebavme sa o tom, prosím,“ prerušil ju nervózne. Už znova začal poklopávať prstami o stehno. „Nechcem sa o tom rozprávať takto skoro.“

A tak nejak si práve Tonksovú k takejto konverzácii nepredstavoval. Vlastne nikoho. Nechcel pitvať svoje vnímanie reality s nikým. Bola to ich realita, nie jeho. On si svoju novú realitu bude musieť vytvoriť.

Skúsila sa s ním rozprávať aspoň o Rokforte, aurorskom úrade, Tedym a Remusovi. Jej rodičoch, ktorí sa presťahovali do menšieho domčeka, kde chceli dožiť. A Harry získal ďalšie informácie, ktoré mu prezradili, ako spokojne si všetci nažívali svoje dni.

„Dáš mi kus pergamenu? A nejaké brko?“ spýtal sa jej podvečer, keď sa rozhodla začať chystať večeru.

„Samozrejme,“ prikývla a siahla do zásuvky, aby vytiahla pero a blok. Díval sa na obe veci trocha podozrievavo. „Je to skladnejšie ako brká s atramentom a stohy pergamenov,“ zaškľabila sa. „Doba išla trocha vpred.“

„Všimol som si. Mobilné telefóny, elektrina, prepisovačky,“ zavrtel hlavou.

„Ron a dvojčatá majú autá a vodičské preukazy,“ zachichotala sa.

„Keď čarodejníci zostavia svoju prvú vesmírnu raketu... až vtedy sa asi začnem čudovať,“ zaškľabil sa. Pozrel na ňu. „Napíšem ti tie mená,“ prezradil. Nervózne zamrkala očami. „Ak sa ale bude dať, vynechaj ma z toho všetkého. Asi to nebude možné, ale chcem, aby si to skúsila.“

„Spravím všetko, čo bude v mojich silách. Rozhodne za to nebudeš stíhaný. A keď budem musieť prezradiť zdroj, zametieme to pod koberec,“ sľúbila nedočkavo. Prikývol. Veril jej. Jej a Remusovi. A Hermione.

                Chytil pero do roztrasenej ruky a otvoril blok. Tak nejak sa mu pri napísaní každého mena pred očami objavil ich osud a on začal nervózne podupkávať nohou. Tonksová napäto čakala. Napokon odložil pero, aby sa nadýchol a s výdychom jej podal blok. Okamžite doňho nazrela, aby prekvapene vyvalila oči.

                „Harry, teda...“ vydýchla a pozrela sa naňho. Videl šok, úctu a obdiv. Zaškľabil sa. „Severus vybral skutočne tých najsilnejších.“

                „O to ťažšie bolo dostať sa k nim,“ prikývol. „Keby vybral niekoho slabého, možno by to na Voldemorta stačilo... ale ja by som sa dostal naspäť... asi aj o šesť rokov skôr,“ trpko vypľul. Stiahla obočie. Vedela na čo myslel. Vedela ale aj to, ako sa správal, keď sa o tom rozprával s Hermionou. A ona s ním podobný rozhovor viesť nechcela.

                „Nechcel riskovať zlyhanie pri ničení Voldemorta,“ vypustila pevne zvierajúc blok, kde sa nachádzali mená deviatich smťožrútov s tou najvyššou prioritou k zabitiu. „Ale toto, Harry... nikto ani na sekundu nepouvažuje nad tvojím uväznením. Pokiaľ si sa s tým dokázal zmieriť vnútorne, všetko by malo byť v poriadku. Aspoň čo sa tohto týka,“ zamávala blokom. „A pokiaľ si pamätám, ty si chcel kedysi aurorom byť. A keby si ním bol, tak toto by bolo náplňou tvojej práce,“ znova mávla blokom.

                Len krátko prikývol. Možno by práve toto mohol hodiť za hlavu. Za jedenásť rokov dostal toľko užitočných prednášok, že výčitky svedomia ho netrápili ani z desatiny tak, ako v minulosti. Keď sa vinil aj za zlé počasie. Možno ho občas tie hrôzy trápili, trhali ho zo snov, dokázal sa s tým však vyrovnať. Boli iné veci, ktoré ho desivo mučili a týrali. Ale o tých rozprávať nebude. A keď sa mu Tonksová zaručila, že mu väzenie skutočne nehrozí, zbavil sa toho najhoršieho, čo ho trápilo a čoho sa desil. Po jedenástich rokoch vonku by ho zrejme zavretie zabilo. Nehovoriac o tom, že by stratil aj svojho syna.

                Keď sa Tonksová pustila do varenia a pri tom mu rozprávala o práve prebiehajúcej metlobalovej súťaži, započúval sa do jej hlasu. Bolo to upokojujúce. Bolo fajn počuť iný hlas. A bolo úžasné počúvať niečo také obyčajné, hoci to jemu nepatrilo. Nepoznal to, ale možno to spozná. Preto bolo dobré zapamätať si čo najviac.

                Krátko po šiestej sa priletaxoval Remus, ktorý zahlásil, že Pomfreyovú ubezpečil o jeho dobrom zdravotnom stave a presvedčil ju k ďalšiemu mlčaniu.

                „Kedy sa rozhodneš povedať o sebe aj ostatným?“ spýtal sa ho pri večeri. Tentoraz jedol umiernene. Nehltal všetko, akoby to malo byť posledné jedlo nasledujúceho týždňa. Zovrel v ruke vidličku. Zrejme mali právo vedieť o tom, že ich priateľ nie je mŕtvy. Predpokladal, že stále priateľom bol. Nemal dôvod nebyť priateľom.

                „Už čoskoro,“ sľúbil neisto. „Chcem najprv, aby sa moje veci dali do pohybu. Nechcel by som ale znova prejsť vysvetľovacím procesom,“ pozrel na Remusa. „Nechcem o tom znova hovoriť,“ stiahol obočie. Tonksová pozrela na svojho manžela.

                „Dobre, niečo vymyslíme,“ sľúbil Remus. „Ja neviem... nejak by sme ich dopredu upozornili a vysvetlili všetko, než by si sa pred nich postavil... alebo oni pred teba,“ slabučko sa pousmial. „Zrejme budú potrebovať čas, aby ten šok strávili, ale všetci budú mať radosť, tým som si istý,“ pousmial sa.

                Niekomu by však mohol veľmi znepríjemniť život, pomyslel si. Stále ale bolo dosť ľudí, ktorých skutočne chcel vidieť. Nezatrpkol až tak veľmi. Molly, Ron, dvojčatá. Bill. Určite McGonagallová a Hagrid. Pár bývalých spolužiakov. Ale najviac Charlie.

                „Volala mi Hermiona,“ pokračoval Remus. „Príde pre teba. Vraj si ona môže dovoliť byť doma na rozdiel od nás... a nechcela si to nechať vyhovoriť,“ stiahol obočie.

                „Komplikujem vám život,“ trpko sa zaškľabil.

                „Nie, tak to nie je, Harry,“ okamžite ho zahriakol Remus. „Nejde o to, že by si komplikoval život. Akurát by sme ťa nechceli nechať samého, vieš?“

                „Prečo?“ spýtal sa.

                „Je to príliš čerstvé. Pre teba ale aj pre nás. A jednoducho, či sa ti to bude pozdávať alebo nie, potrebuješ, aby pri tebe niekto bol, kým si veci nedáš do poriadku tak, ako chceš. Kým si zvykneš na nové skutočnosti. Kým sa aspoň trocha usadíš. A my tu sme a chceme byť pre teba. Akurát ja musím učiť a Dora chytať zločincov. Hermiona je jedinou, ktorá si môže nosiť prácu domov a pritom ti so všetkým pomáhať,“ trpezlivo a pomaly vysvetľoval. Harry mykol plecami.

                „Dobre.“

                „Vravela, že pre teba príde, doma ti nachystala hosťovskú izbu a na zajtra dohodla stretnutie s právničkou, ktorá sa postará o tvoj dom,“ usmial sa. „V nedeľu oslavuje Ronov syn sedem rokov. Stretnú sa tam všetci. Chcel by si sa toho stretnutia zúčastniť aj ty?“ opatrne nadhodil. „Samozrejme by sme všetkým predtým o tebe povedali. Ron sa od radosti pominie, keď sa jeho kamarát vráti...“

                Harry sa naňho pozrel. Pôvodne sa chcel dostať najskôr do Brlohu, ibaže nevedel, kde presne bude ona. Preto sa rozhodol pre Remusov dom. Bývalý dom Tonksových. Keby to tak nebolo, teraz by zrejme sedel vedľa Molly a Rona, možno dvojčiat s ich rodinami. Nemá na čo čakať. Nemôže ostať mŕtvy navždy, keď je už raz živý. Tešil sa a zároveň sa toho desil.

                „Dobre,“ vypustil po dlhej chvíli. Tonksová sa s úľavou pohla a usmiala. Remus spokojne prikývol.

                „Všetko bude zase dobré, Harry.“

------

                „Tak, tu bývam,“ privítala ho Hermiona vo svojom byte po tom, čo ho vyzdvihla u Tonksových. „Susedia sú komplet muklovia, ktorí nemajú o našom svete ani poňatia a mne to tak vyhovuje,“ zaškľabila sa a viedla ho dnu. „Kuchyňa s obývačkou a dve izby. Táto je tvoja,“ otvorila dvere do miestnosti.

                Nazrel do miestnosti s jednoduchým nábytkom. S posteľou, nočným stolčekom, skriňou a komodou. Za oknom sa zmrákalo.

                „Super,“ okomentoval svoje útočisko.

                „Dovolila som ti kúpiť niekoľko vecí a áno...“ zarazila jeho nadýchnutie, „peniaze mi potom dáš. Ale potrebuješ úplne všetko, tak som na začiatok aspoň niečo splašila,“ zaškľabila sa naňho a zdrapla ho za ruku. Usadila ho v obývačke. „Tu máš mobil. Vieš narábať s mobilom?“ spýtala sa, keď mu ho vrazila do ruky. Prikývol. „Výborne. Máš tam zatiaľ číslo na mňa, Remusa a Tonksovú. Krb tu síce je, ale je nefunkčný. V chladničke je nejaké jedlo, keby si mal hlad. Kúpeľňa je napravo od tvojej izby, spolu s toaletou. Amanda Brooksová príde zajtra ráno o deviatej... to je tá právnička. Ja som si priniesla prácu domov, takže zajtra nikam nejdem. A ešte niečo,“ pozrela sa na jeho klopkajúce prsty. Mierne stiahla obočie. „Myslím, že by ti mohlo pomôcť toto...“

                Strčila mu do rúk akúsi kovovú vec, ktorá sa zmestila do jeho dlane. Respektíve veľa malých kovových vecí, veľa kociek, ktoré zrejme držali pohromade len vďaka kúzlam. Keď ich zovrel v ruke, pohli sa. Zvedavo na ňu pozrel.

                „No, ehm, malo by ti to pomôcť pri nervozite, vieš?“ vypustila. Zamračil sa. „Všimla som si, ako neustále poklopkávaš prstami, keď si nervózny. Toto môžeš stláčať, medzi prstami prehadzovať jednotlivé kocky... malo by ťa to zamestnať.“

                „Aha,“ pozrel sa do dlane a skúsil to. Najprv len opatrne, potom ale zrýchlil a skutočne dokázal hýbať kockami medzi prstami. Nerobilo to hluk, ako predpokladal pri kove. A bolo to upokojujúce. Niekoľko sekúnd sa díval na činnosť svojich prstov a kociek, ktoré sa medzi nimi mihali. Nerozpadlo sa to. Uškrnul sa. „To je šikovné,“ zdvihol hlavu. Viditeľne jej odľahlo.

                „Bála som sa, či ma neprekľaješ,“ priznala úprimne.

                „Prečo?“ nechápal a potom sa uchechtol. „Lebo si upozornila na moju... čudnosť?“ zavrtel hlavou. „Aj keby si upozornila na celú radu mojich čudností, nemám dôvod ťa preklínať, pre Merlina.“

                „Tak výborne,“ prikývla. „No a... ja som dnes nespala. Chcem sa osprchovať a ísť si ľahnúť.“

                „Dobre,“ prikývol. „Ja odtiaľto neutečiem,“ uškrnul sa. „Mám fajn hračku,“ zdvihol ruku s kockami. Uchechtla sa a zavrtela hlavou.

                „Niečo ti dám. Ale upozorňujem, že sú tam fotky, ktoré... by ťa mohli rozčúliť. Ibaže ty sa budeš musieť postaviť realite čelom, tak prečo sa na to nepripraviť takýmto spôsobom?“ povytiahla obočie. Díval sa na ňu s kamenným výrazom. Povzdychla. „Chceš si pozrieť môj album fotiek?“

                „Iste,“ prikývol.

                „A sľubuješ, že nespravíš nejakú šialenosť?“

                „Ja? Nie, samozrejme.“

                „Tak dobre, budem ti veriť,“ smutne sa pousmiala. Bola unavená a mlela z posledného. Dokázala však spod televízora vytiahnuť veľký fotoalbum a položila ho na stolík. „Televízor... keby si sa nudil. Alebo knihy,“ mávla ku knihovničke. „Niektoré by ťa možno mohli baviť...“

                „Ja sa nejak zabavím, Hermiona. Bež sa vyspať,“ pousmial sa. Prikývla. „A ďakujem, za všetko,“ zakričal ešte za ňou.      

                Potom sa oprel na pohovke a poobzeral sa okolo seba. Bývala muklovsky. Vravela mu predsa, že chcela z čarodejníckeho sveta odísť, ale ostala najmä kvôli Charliemu. Zaregistroval zvuky sprchy. Pozrel na album. Ruka s kockami sa dala do pohybu a on sa pri tej novej činnosti zarazil. Pozrel sa na ruku. Vážne to asi potreboval. Zavrtel hlavou a šiel pozrieť, čo mu kúpila.

                Na posteli ležala malá igelitka, v ktorej boli holiace potreby, sprchový gél, šampón a dokonca kolínska. Pričuchol k nej a mykol plecami. Prezeral si jednu kôpku oblečenia, kde mal pyžamo, štyri tričká, dve košele, dvoje nohavice a jednu teplákovú súpravu. V druhej boli dve tielka, pätoro boxeriek a päť párov ponožiek. Hneď vedľa ležala prechodná bunda a škatuľa s teniskami. Skúsil si jednu, padla ako uliata. Zrejme mu všetko padne ako uliate. Mierne sa pousmial.

                „Je to v poriadku?“ spýtala sa Hermiona stojaca vo dverách zabalená v župane. Rýchlo na ňu pozrel.

                „Predpokladám, že si všetko odhadla na výbornú,“ mierne sa zaškľabil.

                „Mám chlapov tak trocha v oku,“ vrátila mu úškľabok. „Neponocuj dlho, zajtra nás čaká veľa práce. Ja idem, dobrú.“

                „Dobrú noc,“ odvetil, ale už bola preč. Otvoril skriňu a naukladal si veci do nej. Nejaký čas sa tu zrejme zdrží. Nechal vonku len pyžamo a hygienické veci a zaliezol do kúpeľne aj on.

                O čosi neskôr si sadol v obývačke na pohovku a opatrne siahol na album. Tušil, čo tam uvidí a bol zvedavý, samozrejme. Na prvých stránkach boli fotky z Rokfortu. Jeho, Hermiony a Rona. Bola tam fotka bývalej Dumbledorovej armády. Uvidel fotku Rona a Hermiony a tiež jeho a Ginny. Mala vtedy čerstvých sedemnásť a začali sa skrývať v Rokforte. Rovnakú fotku mal aj on. Na jej sedemnástku sa tešili, pretože si sľúbili, že v ten deň ich vzťah naplnia. Samozrejme predtým čo to skúšali, ale ten deň mal byť výnimočný. Nielen že ju požiadal o ruku, prvýkrát sa aj milovali. Trpko sa pousmial a prevrátil stránku.

                Ďalej nasledovali fotky jeho syna. Krátko po narodení, v perinke, v kočíku pod stromom zrejme v Brlohu. Výlučne fotky Charlieho, chronologicky zaznamenaný jeho rast a vývoj a on každú fotku dychtivo hltal očami, z ktorých mu tiekli slzy. Zbadal fotku päťročného Charlieho v detskom smokingu. Zrejme šiel na svadbu svojej matky. Videl ho v plavkách pri jazere. S knihou v ruke. Smejúceho sa pod vianočným stromčekom. S nejakým psíkom. Pri novorodencovi v perinke, zrejme jeho brat Frank. A s ďalším bábätkom. To by mala byť Luna. Jeho syn pred ním rástol stále ďalšou a ďalšou fotkou. Prenikavé zelené oči pod hustou šticou čiernych vlasov. Úsmev, ktorý vídaval v zrkadle. Prišiel až k najaktuálnejším fotkám. Hermiona všetko fotila muklovským fotoaparátom. Nehýbal sa, ale jemu to stačilo. Dlhé minúty sedel nad fotkou svojho syna a plakal. Plakal ako malý chlapec a nevedel prestať. O toto všetko prišiel. Až po dlhej chvíli sa dokázal upokojiť do tej miery, aby pokračoval, pretože ani zďaleka nebol na konci.

                Keď prevrátil list, stuhol. Pri vianočnom stromčeku bola s Charliem jeho matka. Díval sa na takmer dvadsaťdeväťročnú Ginny. Nedíval sa. Civel. Bola snáď ešte krajšia, než si pamätal. Mala ženskejšie črty tváre, menej pieh, než si pamätal, vlasy snáď ešte červenšie. Bola chudšia, alebo sa mu to možno len zdalo, pretože porodila tri deti a jej postava bola iná. Výraznejšia. Oblejšia na istých miestach. S útlym driekom. Prsia mala rozhodne väčšie, než si pamätal... Musel prudko vydýchnuť a prevrátiť stránku.

Chvíľu mu trvalo, než si usporiadal myšlienky a díval sa na Molly pri stromčeku a okolo nej osem malých detí. Charlieho spoznal okamžite. Držal okolo krku chlapca s okrúhlou tvárou. Jednoznačne Nevillov syn Frank. A za ruku držal malé dievčatko s ryšavými vlasmi. Malá Luna. Ronovho syna Artura taktiež spoznal hneď. Bol druhým najstarším dieťaťom na fotke. Dve takmer rovnaké deti, dvojčatá. Amin a Amira, deti Billa s jasne egyptskými črtami tváre. A to znamenalo, že druhé dievčatko je Amélia, dcéra Rona a chlapec je Percy, syn Freda. Molly bola presne taká, ako si ju pamätal. Šťastná v kruhu svojich vnukov. Po stratách, ktoré vo vojne utrpela, musela mať znova radosť zo života.

Na ďalšej fotke bol jeho kamarát Ron so svojou manželkou a ich dvoma deťmi. Vôbec sa nezmenil. S úškrnom hľadel na kamaráta, ktorý zjavne pri fotení trpel. Takmer sa nahlas zasmial, keď si prestavil komentár, ktorý k tejto akcii musel utrúsiť. Vzal si Susan Bonesovú. Nebola škaredá, to ani náhodou. Naopak. Bola celkom pekná. Len si nemyslel, že jeho kamarát má práve takýto vkus. Nikdy nerozprával o blondínkach, keď sa náhodou bavili o dievčatách. Veď oni sa porozprávajú...

Na ďalšej fotke bol Bill s dvojčatami a nádhernou Egypťankou. Teda vážne, klobúk dole. Po tom, čo sa svojho času špekulovalo o jeho možnom vzťahu s vílou Fleur, z ktorého napokon zišlo, si vzal ďalšiu krásku, tentoraz exotickejšieho razenia. Nevedel, že sa po vojne vrátil do Egypta. Zjavne sa ale rozhodol správne.

Keď prevrátil stránku, musel sa uchechtnúť. Hoci bol Fred ženatý a na fotke mal byť vyfotený so svojou manželkou Alicou a synom Percym, George na túto tradíciu zvysoka kašľal a primontoval sa im do záberu. Na tvárach mali takmer také isté šibalské úškrny, aké si pamätal. Mal pocit, že mysleli na to isté. Pri všetkom, čo sa mohlo za tých jedenásť a pol roka stať, ho oženenie sa Freda prekvapilo najviac. V tom dobrom slova zmysle.

Pokračoval a znova stuhol. Díval sa na rodinu Longbottomovú. Áno, Ginny bola nádherná, to si už priznal a Neville sa v tvári tiež príliš nezmenil, len nechápal, skutočne netušil, prečo si vzala práve jeho. Žena, ako ona si mohla predsa vziať niekoho oveľa... krajšieho a mužnejšieho a nie tohto medvedíka. Držal Ginny okolo ramien a ona sa pri ňom absolútne stratila. Ale usmievala sa, takže bola zjavne spokojná. Charlie stál po jej boku a druhé dve deti sa k nej tisli. A len Luna sa na ňu ponášala. Alebo sa skôr bude ponášať, pretože bola stále ešte maličká. Frank bol celý Neville. A Charlie komplet Harry. So zavrtením prevrátil stránku.

Nasledovali fotky Hermiony s jej krstným synom. Vedel, že vtedy spravil dobre, keď si ju želal ako krstnú matku. Milovala ho, akoby bol jej vlastný. A on ju tiež miloval. Smiali sa na lavičke, obaja v ruke držali knihu a on zavrtel hlavou. Vyvaľovali sa na piesku na pláži zrejme niekde na juhu Anglicka. Možno v zahraničí. A on si pri pohľade na Hermionu uvedomil, že aj ona je kus nádhernej ženy. Nechápal, prečo ho prinútila uvedomiť si to jej polonahá fotka. Všimol si, že hoci je Charlie chudý, nie je taký vyziabnutý, ako bol svojho času on. Mal šťastné detstvo. Mal svoju matku a mal Hermionu. A asi aj potom mal šťastné detstvo. V konečnom dôsledku bol za to rád.

------

                „Nespal si, alebo si už vstal?“ spýtala sa Hermiona ráno, keď našla Harryho motať sa po kuchyni.

                „Spal som. A vstal som,“ zaškľabil sa. Asi áno, mal na sebe tepláky a tričko. „Trochu som ti musel prehrabať kuchyňu a hádam som to nezabudol... ale robím palacinky,“ mávol rukou k sporáku.

                Všimla si, že kocky ležia na stole spolu s prútikom. Je zamestnaný, nervozitu tým zabíja. Asi bude potrebovať nejakú činnosť.

                „Nemusel si síce, ale je asi dobré, že si sa niečím zamestnal,“ nazrela do hrnca, kde bolo cesto na palacinky.

                „Správne, niečo musím robiť. Nemôžem len brať... a nič nedávať,“ pozrel na ňu. Mala síce župan, ale i tak videl jej štíhle lýtka. Díval sa na ňu a musel uznať, že je skutočne pekná. Vždy vedel, že je pekná, ale nejak sa nad tým nikdy nezamýšľal. „A nejde o nejaký prípadný dlh, nemysli si,“ okomentoval jej následný pohľad. Prikývla.

                „Dobre teda, nechám ťa pokračovať,“ zaškľabila sa a otočila sa, aby zašla do kúpeľne umyť sa a prezliecť.

                Skutočne za tie roky palacinky nezabudol robiť. Cesto bolo v poriadku, nelepili sa a on mal za chvíľu niekoľko pripravených. A mali by aj chutiť. Robil ich presne tak, ako ho vycvičila Petúnia. Našiel nejaký džem a keď pričuchol, mohol ho použiť.

                „Sú výborné,“ pochválila ho Hermiona pri raňajkách. „Po pravde, čerstvé palacinky som jedla naposledy...“ prižmúrila oči. „Nie, nespomeniem si,“ zasmiala sa. „Nie som príliš na varenie.“

                „Robieval som ich povinne každý víkend, kedysi,“ prezradil.

                „Jasne, Dursleyovci,“ prikývla. „Ale kašľať na nich. Čo fotky?“ spýtala sa opatrne. Našťastie sa usmial.

                „Fajn, aspoň viem, ako kto vyzerá. Predpokladám, že sú z posledných Vianoc?“ pozrel na ňu. Študovala ho.

                „Áno. V pivnici mám ďalšie, zo všetkých Vianoc, ale Charlieho mám tu.“

                „Ďakujem ti, Hermiona. Ja viem, že oňho bolo postarané viac ako výborne, že má okolo seba ľudí, ktorí ho milujú, ale som rád, že má teba,“ usmial sa. A ona mu úsmev opätovala.

                „A bude mať teba,“ rozhodne prehlásila. „Amanda tu bude onedlho... Chceš s ňou jednať v teplákoch?“ zaškľabila sa.

                „Chcem ešte upratať kuchyňu...“ rýchlo sa postavil, ale ona ho zadržala.

                „Spravím to prútikom za chvíľu. Ty sa bež prezliecť.“

                Poslúchol. Navliekol na seba nohavice a košeľu. Remusove šaty položil v predsieni na komodu, vraj ich vezme do práčovne, než mu ich vrátia. A ako mu povedala, ráno dáva prednosť káve. On kávu v živote nepil, ale skúsil ju a nebolo to zlé. Každopádne bude uprednostňovať čaj.

                Presne o deviatej prišla Amanda Brooksová. Žena v stredných rokoch s hrubými okuliarmi, Hermionina priateľka a podľa jej slov dôveryhodná osoba. Kocky v jeho ruke sa pohli, keď sa s ňou zoznamoval, nevyzerala však nebezpečne.

                „Harry Potter,“ so záujmom si ho prezerala. „Záchranca čarodejníckeho sveta, hrdina poslednej vojny, stratený, považovaný za mŕtveho...“ vyhŕkla s pohľadom do jeho tváre. Kocky sa pohli rýchlejšie. „Prepáčte, pán Potter, ale musela som to povedať,“ mierne sa pousmiala. „Je to neskutočné a svet zrejme zošalie, keď sa o tom dozvie. Nie, nebudem tu teraz omdlievať ani nič podobné, súkromie mojich klientov je mi sväté, ale mať takéhoto klienta...“ mierne zavrtela hlavou.

                „Amanda, dáš si kávu?“ spýtala sa Hermiona a s úškľabkom fľochla po Harrym. Vyzeral, že by to stretnutie mohol ustáť a Amanda skutočne nebola nejaká cintľavka. Kávu už ale nalievala.

                „Iste, drahá. Bez troch káv ani na krok,“ usmiala sa. Pozrela na Harryho. „Tak sa posaďme, pán Potter.“

                „Ďakujem, že sa budete venovať mojim záležitostiam,“ opatrne vypustil. Kocky mu však v ruke lietali neuveriteľne rýchlo. Bol vďačný, keď si k nemu Hermiona prisadla a upokojujúco mu stisla predlaktie. Amanda sa hrabala v papieroch.

                „Bláznite?“ Amanda naňho pozrela ponad okuliare, až mu pripomenula jedného starého muža z minulosti. „Zastupovať právne veci Harryho Pottera? Možno len keby za mnou prišiel Merlin, tak by vás prekonal,“ potichu sa zasmiala. Harry pozrel na Hermionu. Mrkla naňho. „Tak... keď za mnou včera Hermiona prišla,“ spustila dívajúc sa na Harryho, „tak trochu som sa na to pozrela. S domom nebude najmenší problém. Je váš, vždy bol. Váš syn je síce dedičom, ale právne by mu patril až po jeho sedemnástinách. Vtedy by zrejme nastali problémy, keby ste sa neobjavili. Síce vás vyhlásili za mŕtveho, ale mágia na niečo takéto kašle. Ak by sa on pokúsil po svojej sedemnástke manipulovať s domom alebo ostatným vaším majetkom, zrejme by ním nepohol. Keďže mŕtvy nie ste. Ale ste tu. Čiže tu je to takmer bez práce. Hoci...“ pozrela na oboch. „Odporúčam kompletnú rekonštrukciu, vrátane záhradného architekta,“ mierne stiahla obočie.

                „Ty si sa bola na ten dom pozrieť?“ neverila Hermiona.

                „Samozrejme. Keď ide o pána Pottera, má moju plnú pozornosť,“ usmiala sa.

                „V akom je vôbec stave?“ spýtal sa Harry. „Je aspoň trocha obývateľný?“

                „Pri trocha dobrodružnejšej povahe možno,“ s úsmevom sa naňho dívala. Dokázal jej pohľad opätovať. Nevyzerala nebezpečne. „Je mi jasné, že v tej dobe ste na také niečo nemysleli, ale po dosiahnutí svojej plnoletosti ste mali k tomu domu ísť a uvaliť naňho aspoň Fidelius. Celé tie roky bol voľne prístupný. Nie je zdemolovaný, to zase nie. Stále pôsobil a pôsobí ako... čo ja viem? Svätostánok? Zastavili ste v ňom Toho-hlupáka už ako maličký. Po vašej údajnej smrti sa jeho významnosť ešte zvýšila. Je tam pamätná tabuľa s odkazmi... avšak nie pre každého je svätostánok svätým. Bola som v ňom... je vybrakovaný. Zrejme si tam niekto prišiel niečo vziať na pamiatku? Neviem pochopiť rozmýšľanie niektorých jedincov.“

                „Takže sa bude musieť kúpiť komplet celé zariadenie?“ spýtala sa Hermiona.

                „Odporúčam to. Predsa len, doba šla vpred. Nejaký nábytok tam ostal, ale je toho málo. A elektrina. Budete chcieť natiahnuť elektrinu, pán Potter?“

                „Určite, je to pohodlnejšie,“ prikývol. Amanda sa naňho chvíľu uprene dívala.

                „Hermiona vie, aké mám možnosti a konexie. Rekonštrukciu by som dokázala vybaviť muklovsky, ale aj čarodejníckym spôsobom. Ten je rozhodne rýchlejší, ale v čarodejnom svete ste známy. A pochopila som, že chcete ostať v anonymite čo najdlhšie. V tom prípade muklovsky, to by ale trvalo a niekto by si všimol, že niekto niečo robí s domom Harryho Pottera.“

                „A samozrejme financie,“ prikývol zamračene. Dom je síce jeho, ale problémy s ním budú ohromné.

                „To je ďalší problém,“ prikývla a odpila si z kávy. „Nie problém, ako problém. Problém je v utajení. Pán Potter, môžem vám vybrať peniaze, môžem vybaviť šeky, tým sa v poslednej dobe platí, môžeme vybaviť podpisový vzor, môžem spraviť revíziu vášho trezoru... ale akonáhle naňho siahnem, keď čo i len podám žiadosť, keby som doňho chcela len nazrieť, do dvoch dní bude vaše utajenie... v nenávratne,“ povzdychla a oprela sa v kresle.

                Hermiona pozrela kútikom oka na Harryho. Kocky v ruke sa hýbali neuveriteľnou rýchlosťou. Vedela, na čo myslí. Ak sa chce pohnúť z miesta, ak si chce budovať vlastný život, bez prezradenia to jednoducho nepôjde. Bez prezradenia svetu. Dokázala si predstaviť ten ošiaľ. Hrdina žije. Je späť. Vrátil sa... To by zrejme nebolo to najhoršie. Ibaže ten svet bude chcieť vedieť, kde bol, čo robil, prečo sa neozval. S tým bude mať nesmierne problémy.

                „Dobre,“ povedal po hodnej chvíli, kedy obe ženy mlčali. Amanda pochopila, že zvádza obrovský vnútorný boj. Nebola hlúpa. „Dobre teda,“ povedal znova a pozrel na Amandu. Kocky v ruke sa prestali hýbať. „Dám vám plnú moc. Dom sa zrekonštruuje čarodejníckym spôsobom... čím rýchlejšie, tým lepšie. A pustím vás aj do trezoru... neviem síce, koľko presne, ale naposledy, keď som tam bol, tak tam bolo... no, bolo tam toho dosť,“ spomenul si na veľké kopy galeónov. „Vybavte všetko, čo bude potrebné. Samozrejme si stanovte vašu cenu. Na záležitostiach ohľadne môjho syna sa ešte dohodneme... zrejme sa budem musieť porozprávať s jeho matkou. S týmto všetkým však začnite až od pondelka. Musím najprv svojim najbližším povedať, že žijem...“

 

TOPlist