3. Grangerová a Weasleyová

 

„Čo tu chcete?“ sykla Hermiona naštvane, keď prehltla počiatočné prekvapenie a šok.

„Myslel som si, že sa starí známi zvítavajú oveľa viac vrúcnejšie,“ natiahol Snape a drzo jej vstúpil do bytu. Obzeral sa okolo seba. „Máte to tu, hm, útulné,“ pohrdlivo nadvihol kútik úst. Očami kriticky prebehol maličkú chodbičku, značne ošumelú, len naoko pôsobiacu ako obývateľnú vďaka niekoľkým doplnkom. Steny aj podlaha vyzerali, že by nutne potrebovali rekonštrukciu.

„Vás je do toho hovno, aké to tu mám,“ zavrčala, keď zabuchla dvere. Udivene na ňu pozrel. Stisnuté päste, takmer bojovný postoj, nepriateľstvo v tvári a nenávisť v očiach. K tomu mierne nervózne chvenie, netrpezlivosť a podráždenosť. Vedel, že ju z niečoho vyrušil. Stále mala na sebe tesné bledomodré džínsy a fialový top, ktoré zvýrazňovali jej postavu súcu k povšimnutiu. Zvedavo a okato si ju prezrel, jej hnev len vzrástol. „Vypadnite odtiaľto, nie som na vás zvedavá!“

„To je určite pravda,“ zatváril sa posmešne. „Ale vzhľadom na to, že ste zavreli dvere, tak sa odvážim domnievať sa, že po mojom odchode až tak veľmi netúžite. Preto, s vaším dovolením, vkročím ďalej a niekde sa usadím. Myslím, že nás čaká zábavný rozhovor,“ otočil sa jej chrbtom a šiel do ďalšej miestnosti, kde tušil obývačku. Obývačka bola spojená s malým kuchynským pultom a on sa spokojne zvalil do kresla.  

„Tie dvere som zavrela len kvôli zvedavým susedom!“ prskla. Pár sekúnd stála na mieste a vzápätí sa hnala za ním. „Zoberte sa a zmiznite. Nezaujímate ma, nezaujíma ma Anglicko, ani vojna, ani čarodejnícky svet,“ stlmila hlas. „Je mi jedno, pre čo ste ma vyhľadali, ale dopredu upozorňujem, že mi na tom nezáleží.“

„Iste,“ unavene prerušil jej vášnivý prejav. „V opačnom prípade by ste sa nezašili na tak odpornom muklovskom mieste a nesnažili by ste sa, aby vás nik nenašiel.“

„A na to, aby ste na to prišli, ste museli použiť všetku svoju prirodzenú inteligenciu?“ ironicky natiahla. Prebodol ju pohľadom.

„Nie.“

„Keď teda nie, tak použite svoju bystrosť na niečo iné a snažte sa pochopiť, čo znamená moja žiadosť o to, aby ste odtiaľto zmizli!“

„Slečna Grangerová, ja odtiaľto nemienim odísť. Nie, pokým sa s vami pokojne neporozprávam, ale to asi nebude možné, pretože vám zjavne chýba niečo, vďaka čomu by ste sa upokojili,“ zmračene pozrel do kúta miestnosti. Nemusela tam pozrieť, vedela, na čo naráža.

„Opakujem znova, že vás do toho nič nie je.“

„Keď vám to teda pomôže, tak si vyrovnajte hladinu alkoholu v krvi, a potom, snáď, bude s vami reč.“

„Zmiznite!“

„Nechápem, ako ste mohli tak hlboko klesnúť,“ znechutene na ňu zazeral.

„Nestarajte sa.“

„Ako sa zdá, tak alkohol pomohol k tomu, že sa vaša slovná zásoba zoštíhlila. Tri vety, ktoré používate stále dokola naznačujú, že...“

„Ste idiot! A tupý kretén!“ prerušila ho nazúrene. „Kto vám dal právo prísť a hodnotiť môj život? Nič o ňom neviete, tak nesúďte!“

„Prišiel som sa porozprávať. Svojím správaním mi ale dávate dôvod na to, aby som si povedal svoj názor.“

„Ten by ste si neodpustili nikdy a za žiadnych okolností.“

„Správne. Keď si teda spomínate na toto, spomeniete si aj na to, že ja sa nevzdám a nenechám sa vyhodiť nejakou hysterkou. Jednoducho tu budem sedieť dovtedy, kým sa s vami pokojne neporozprávam,“ mykol plecami.

„A môj názor vás zjavne nezaujíma.“

„Iste, že nie.“

Dívali sa na seba. Ona zúrivo, on úplne flegmaticky. Ich očný súboj trval niekoľko desiatok sekúnd. Videl na nej, že je vytočená do najvyššej možnej miery, ale bolo mu to jedno. Nech sa stalo počas vojny čokoľvek, nech sa rozhodla odísť z akýchkoľvek príčin, nech si zažila hocičo, nezáležalo mu na tom. Aj keby sa denne upíjala k smrti, aby sa jej podarilo zabudnúť, on sa rozhodol, že sa jej pripomenie. A nielen on. Mal ju nájsť, našiel ju. Mal jej odovzdať žiadosť rokfortskej riaditeľky, aj to spraví. Mal sa pokúsiť presvedčiť ju k návratu, čo sa mu páčilo presne tak isto, ako zloženie Neporušiteľnej prísahy kedysi v minulosti, ale keď si to Minerva želá, pokúsi sa o to. Ale to bolo z jeho strany všetko. Rozhodne sa tejto roztrasenej alkoholičke nebude doprosovať.

„Tak fajn,“ precedila pomedzi zuby spolu so škaredou nadávkou. Severus vytiahol obočie a ona vyštartovala do jedinej izby, zrejme spálne. Prevrátil oči. Z bytu mu ujsť nemohla a on tušil, čo má za lubom. Hermiona vletela do spálne a zatresla dvere. „Hajzeľ,“ kopla do komody. Fľaša stojaca na nej a do tretiny zaplnená whisky sa zatriasla. Siahla po nej a poriadne si odpila. „Ako chce, bastard,“ v tichosti zúrila a otvárala zásuvky. Prehrabovala sa medzi spodnou bielizňou. „Sakra, kde v prdeli je?“ Otvorila ďalšiu zásuvku, na posteľ dopadli jej nočné košele. „Ten smrad. Hnusný netopier,“ častovala bývalého profesora kvetnatými titulmi. Až v tretej zásuvke našla to, čo hľadala. Pevne uchopila prútik, ktorý nedržala v ruke už tri roky. Ruka sa jej roztriasla. Zrazene sa dívala na paličku, ktorú kedysi milovala a s ktorou dokázala veci, o ktorých sa ostatným mohlo len snívať. V očiach sa jej zaleskli slzy. Boli to kruté, bolestné a desivé spomienky. „Kurva,“ prehltla slzy a tiež zvyšok alkoholu vo fľaši. Rozhodne sa postavila. „Veď ja mu dám,“ s odhodlaním sa otočila k dverám. Nikto jej sem nebude loziť a pripomínať jej to, na čo sa jej už celkom darilo zabudnúť. Opatrne nazrela. Severus sedel pokojne v kresle, zdalo sa, že sa ani nepohol. Pripravila si prútik.

V momente, ako zdvihla ruku s prútikom a chcela vykríknuť zaklínadlo, rukou jej šklblo a prútik vyletel z dlane. S ľahkosťou priplachtil do Severusovej pripravenej ľavačky. 

„Hádam ste si nemysleli, slečna Grangerová, že by sa vám podarilo ma prekliať?“ spýtal sa s úsmevom a mieril na ňu svojím prútikom. Dokonca sa mu zazdalo, že sa začervenala. Z úst jej však vyšlo len rezignované zavrčanie.

„Nie, chcela som vám vyčarovať kvetinku, keď sme sa teda stretli po takej dlhej dobe.“

„Myslel som si,“ sebavedomo prikývol. „Je to od vás vskutku milé, ale mám pocit, že sa pokojne zaobídem aj bez vašej kvetinky. Tak, keď ste sa teraz presvedčili, že sa ma tak ľahko nezbavíte, čo keby ste si sadli a konečne by sme sa porozprávali?“

„Ale ja sa nechcem rozprávať, vy bezkonkurenčný tupec!“

„Ale ja áno a mám prútik. Tak si buď sadnite dobrovoľne, alebo vám jednoducho ten pekný zadok prilepím k stoličke.“

„Dobre!“ rezignovane rozhodila rukami. Zrejme bude najlepšie, keď si ho vypočuje a on potom vypadne. A ona sa bude môcť venovať tomu, čomu chce. „Neznášam vás,“ oznámila mu, keď si sadla. Siahla po škatuľke cigariet. Severus ju zamračene pozoroval.

„Krásny spôsob, ako si dopomôcť k rýchlejšiemu koncu.“

„To viete, keď ma Avady počas bojov míňali, človek siahne po akomkoľvek spôsobe ako sa dopracovať k rýchlejšiemu koncu,“ odvetila s úškľabkom a s pôžitkom natiahla. „Tak čo vzrušujúce mi chcete oznámiť?“ vrkla.

„Je po vojne,“ sucho oznámil. „A...“

„No vidíte? A ja som sa tak strašne snažila prísť na to, prečo ste vystrčili nos a ukázali ste sa tu, keď ste sa osem rokov snažili byť neviditeľný, nenápadný, anonymný,“ významne sa zasmiala. „Že je po vojne, to mi teda nenapadlo,“ sarkasticky natiahla.

„Budete mlčať?“ zamračil sa. „Mňa skutočne nezaujíma, ako strašne ublížene sa cítite. Nezaujíma ma, prečo sa tu skrývate. Ani v najmenšom,“ zavrčal tvrdo. „Minerva McGonagallová ma požiadala, aby som vás našiel a ja som to spravil. Možno vás prekvapí, ale tá stará žena sa nevzdala a bojovala až do konca. Neutiekla sa skryť tak, ako to spravilo mnoho zbabelých čarodejníkov. Vrátane vás.“

„Držte hubu!“ štekla po ňom. „Viete o tom veľké guľové.“

„Viem o tom viac, ako si myslíte. Každý, kto bojoval, utrpel straty. Viem o tom, že ste prišli o Weasleyho, aj o rodičov,“ na moment zmĺkol. Jej bojový výraz zmizol. Nahradila ho bolesť a ona sklonila hlavu. „Ale máte pravdu. Netuším, za akých podmienok to bolo,“ pokračoval o niečo miernejšie. Nezdvihla hlavu. „Nebudeme súťažiť o to, kto utrpel viac strát, krutejších, pretože ja by som určite prehral. Minerva sa dívala, ako jej zabíjajú študentov. Videla umierať našich aj cudzích bojovníkov, takmer denne. Dokázala to ustáť, vydržala do konca a teraz chce začať s novým životom. A ja jej chcem pomôcť, pretože Rokfort je aj môj život. Je riaditeľkou a od vás chce, aby ste sa vrátili, aby ste robili to, čo ste určite celý život chceli. Aby ste učili.“

„Ja sa nemôžem vrátiť,“ povedala potichu vrtiac hlavou. Konečne ju zdvihla a pozrela naňho. Slzy jej stekali po tvári. Mala neuveriteľnú chuť siahnuť po fľaši a splaviť ten smútok. „Profesorka chce pokračovať kvôli deťom, ktoré mali to šťastie a prežili. Ja nemám kvôli komu pokračovať. Nemám nikoho. O všetkých som prišla. Ron, rodičia, Weasleyovci, priatelia.“

„Je tu ešte Potter,“ skúsil.

„No áno, ten,“ vrkla. Zarazil sa. Sálala z nej nenávisť, opäť zaujala bojovú pozíciu. „Bolo jasné, že prežil, keď je po vojne. Pochybujem, že Voldemort umrel na infarkt. Pamätám, ako nás nútil prisahať, že neprezradíme znenie proroctva. Prekvapuje vás to?“ zaškľabila sa na jeho výraz. „Neviem, čo všetko sa snažil Dumbledore spolu s vami vyšpekulovať, ale do istého okamihu bol Harry tým, čím aj predtým. Naším priateľom. Potom akoby uťalo. Takmer polrok bol odťažitý a ten idiot Ron mu veril. Do konca mu veril! Ušiel kvôli nemu, pretože mu chcel pomôcť. Do posledného výdychu mu veril.“

„Potter nespravil nič zlé,“ Snape na ňu hľadel takmer nechápavo. „Spravil to, o čo ho požiadal Dumbledore.“

„Boli sme priatelia, takmer šesť rokov a potom sa na nás vykašľal.“

„To je hlúposť.“

„Možno, ale Ronovi to nikto nedokázal vysvetliť. Šiel za ním ako slepý, aj keď nevedel, kam má ísť. Stačilo len slovo...“

„Nemohol povedať ani to slovo.“

„Mohol naznačiť.“

„Vy ste vedeli, že to robí s nejakým zámerom.“

„Len som tušila a niečo si domyslela. Ale to nie je to isté, ako pravda. Alebo aspoň nahovorenie nejakých upokojujúcich hlúpostí. Kým Ron ho hľadal, ja som sa snažila dohliadnuť naňho.“

„Prepáčte, slečna Grangerová, ale toto nie je môj problém.“

„Presne tak. Rovnako, ako nie je mojím problémom, že Harry prežil,“ sykla nazúrene. Už sa nesnažila pred Severusom na nič hrať. Pokojne si zobrala fľašu a upila si. Neveriacky sa na ňu díval. Dobre, vojna ľudí mení. Ale u nej by nečakal až takú nenávisť. Zavrtel hlavou.

„Dobre, chápte to ako chcete. Potter osem rokov šiel za jedným cieľom, pritom sledoval, ako umierajú jeho blízki. Jeden po druhom. Pomáhal tam, kde sa dalo a kde mohol,“ vypustil. Dívala sa naňho takmer pohŕdavo. „Ako chcete, nenáviďte ho.“

„Vy ho snáď milujete?“ zacerila sa. „Nechce sa mi veriť.“

„Nemilujem ho, ale keď niekoho trpíte osem rokov, tak si naňho zvyknete. No, osem rokov. Boli chvíle, kedy bol v bezvedomí a vtedy sa s ním celkom dalo vyjsť. Nanešťastie som ho rýchlo dal dohromady,“ uprene sa na ňu díval. Zdalo sa mu, že sa jej výraz zmiernil. Dokonca sa možno v jej očiach blysli pobavené iskričky.

„Som naňho naštvaná,“ postavila sa a začala pochodovať po izbe. S fľašou v ruke. „Kvôli Ronovi, kvôli mne, kvôli tomu, že s nami nebol. Nebol so mnou, keď som ho potrebovala. Keď umrel Ron, keď ma zachránil Sirius, aby krátko nato umrel, aby so mnou prišiel do domu mojich rodičov, ktorých som našla mŕtvych, aby bol so mnou, keď som sa z diaľky bezradne dívala na to, ako vraždia Molly a Artura. Nebol s nami...“ hlas sa jej zlomil a ona sa oprela o stenu. Neplakala. Miestnosť však bola zaplnená jej bolesťou a smútkom a on to cítil. „Na všetko som sa vykašľala, pretože som už proste nevládala,“ pozrela sa naňho. „Nebol nikto, nikto,“ šepla. „Len vy a Harry. A vy ste si predsa vystačili aj sami. Ani Minerva nevedela, kde vás hľadať.“

„Bol tu ešte Charlie Weasley.“

„Ó, iste, Charlie,“ prikývla. „Bojujúci po celej Európe. Kde som asi tak mala hľadať?“

„Mohli ste pomáhať Minerve.“

„Nie po tom všetkom!“ prebodla ho pohľadom. „Netušíte, v akom stave som našla vlastných rodičov. Nemala som dôvod ďalej bojovať.“

„To sú všetko výhovorky.“

„Výhovorky? Vydržala som päť rokov, ďalej to už nešlo.“

„Dobre, možno. Ale už je po všetkom.“

„Nezáujem,“ zasmiala sa a uhla si z fľaše. Videl, že jej krok je neistý, ale ona bola pritom zvláštne pokojná a spokojná.

„Potter šiel nájsť Ginevru Weasleyovú,“ oznámil. Zbadal v jej očiach nefalšovaný záujem.

„Žije?“

„Áno.“

„Tak to je dobre,“ prikývla. „Ale ani to ma príliš nezaujíma,“ mykla plecami. „Nepočula som o nej osem rokov.“

„Nezaujíma vás, čo sa s ňou stalo?“ neveril.

„Viete, že ani nie? Prečo by malo?“ opäť si sadla na stoličku. „Žije, to je dobre. Ale ak sa ma pokúšate nalákať k návratu kvôli nej, keď sa vám to nepodarilo s Potterom a Minervou, tak sa zbytočne namáhate. Nemám už záujem o čarodejnícky svet, ani o čarodejníkov.“

„Prútik ale stále máte,“ zamával ním. „Nezlomili ste ho, nezahodili. Držíte ho pri sebe akoby ste nad návratom stále v kútiku duše premýšľali.“

„Páni, vy ste teda nevídaný psychológ,“ zasmiala sa mu do tváre. „Nechala som si ho ako suvenír.“

„Nevrátite sa?“

„Nie!“

„Fajn, výborne. Čo som vám mal povedať, to som aj povedal.“

„Zbohom.“

„Slečna Grangerová,“ vrkol, keď sa postavil. „Zo svojho života ste si spravili bordel. Doslova.“

„To ale nie je vaša vec, nemám pravdu?“

„Máte, úplnú. Je mi vás ľúto. Neskutočne ľúto,“ pohrdlivo sa zaškľabil. Penila. „Každopádne ja nie som oprávnený na to, aby som vás súdil, ako ste už naznačili. A je mi to vlastne aj jedno. Minerva sa o vás chcela čo–to dozvedieť a ja jej s radosťou oznámim svoje zistenia. Predpokladám, že vás navštívi.“

„Neviem sa dočkať.“

„Nepochybujem,“ vrkol. „Tu máte,“ podával jej prútik. „Možno by bolo dobré, aby ste si cvičili Accio. Načo stále vstávať a chodiť si pre fľaše?“ zaškľabil sa a kráčal preč.

„Bastard!“ štekla za ním. Fľaša letela vzduchom, aby sa rozbila na pribuchnutých dverách. „Do čerta,“ sykla a rozplakala sa. Severus si len povzdychol, keď sa mu za chrbtom ozval zvuk rozbíjajúcich sa fliaš.

------

„Potešenie je na mojej strane, slečna Weasleyová,“ odvetil úplne pokojne a pustil jej ruku. Zdalo sa mu, akoby jej neuveriteľne odľahlo, aj keď sa snažila pôsobiť vyrovnane. Toto predstierané zoznámenie mu jasne napovedalo, že tu niečo nehrá. Snažil sa z jej očí vyčítať viac, ale nedala mu k tomu príležitosť, pretože sklonila hlavu.

„Výborne,“ ozval sa mladý Mills. „Asi by sme mohli pristúpiť k večery, aby sme sa potom mohli venovať obchodom.“

„Je načase, aby sme zvedavcom predstavili čestného hosťa,“ povedal starý Mills Harrymu a zachechtal sa. Ten len krátko prikývol a díval sa na ruku Edmunda Millsa mladšieho, ktorou uchopil Ginny pod pažu a viedol ju do salónu. Mal pocit, že by to zovretie mohlo byť aj o niečo miernejšie, nehovoriac o tom, že Ginnino telo sebou nepatrne myklo. Zamračil sa. „Vážení a milí!“ zakričal starý pán do miestnosti a tá okamžite stíchla. „S nesmiernou hrdosťou vám predstavujem svojho čestného hosťa, ktorý svojou návštevou poctil tento dom. Nie je ním nik iný, ako samotný Harry Potter!“

Jeho najhoršie predstavy sa spĺňali do bodky. Prvotné hrobové ticho vystriedalo pár nadšených výkrikov a všetci sa hrnuli dopredu, aby mu potriasli rukou, nehovoriac o uznanlivých buchnátoch do ramena a dokonca sa objavilo aj niekoľko tichých žiadostí o schôdzku z úst čarodejníc rôznych vekových kategórií. Mal čo robiť, aby nevytiahol prútik a všetkých tých snobov nepreklial. Dokonca sa prinútil vyčarovať niečo ako milý úsmev, ale neveril, že sa mu toto kúzlo podarilo. Po očku sledoval Ginny. Tá nahodila oveľa presvedčivejší úsmev a ako správna hostiteľka sa venovala čarodejníkom, ktorí si už vybavili ospevovanie hosťa z Anglicka. Nechápal, ako môžu byť všetci okolo nej takí slepí a nevšímaví. Jej oči doslova kričali bolesťou, jej strnulosť a pretvárka boli hmatateľné. Ale čo sa čudoval, boháči ignorujú všetko okolo seba, keď sa ich to bytostne netýka. Hľadia len na seba a na svoj prospech. Boli radi, že majú svoje šampanské v ruke a že sa na nich páni domu usmievajú. Pozrel na jej snúbenca. Pôsobil rovnako ako všetci naokolo, rozmaznaný a namyslený panghart. I tak však občas strelil pohľadom po svojej snúbenici, akoby kontroloval jej správanie. Vyzerala pred ním ako ranené a vystrašené zviera zahnané do kúta, dávajúce si veľký pozor na to, ako vystupuje. Aby ho nesklamala.  Harrymu stačilo niekoľko pozorných a skúmavých pohľadov, aby toto vypozoroval. A vôbec sa mu to nepáčilo.

„Tuto, pán Potter,“ starý Mills ukázal na miesto vedľa svojej pravice. „Ste náš čestný hosť, a preto vám patrí čestné miesto. A z druhej strany Ginevra. Tak, teraz som spokojný,“ zasmial sa a všetci sa zasmiali spolu s ním. Všetci okrem jeho syna, ktorý zjavne sedával po pravici svojho otca a teraz sa musel uspokojiť len s miestom po ľavici svojej snúbenice. „Môžeme drahá?“ pozrel na svoju nastávajúcu nevestu. Tá prebehla očami celý dlhý stôl a keď zistila, že všetci sedia, dala pokyn domácemu škriatkovi. Luskol prstami.

Na stole sa objavila polievka, poháre sa naplnili. Hostia sa pustili do jedla a začali sa viesť tiché rozhovory. Harry vedel, že to bude musieť nejako pretrpieť. Pozrel na Ginny, ktorá striktne dodržiavala predpísanú etiketu. Podarilo sa mu prežiť polievku, kedy nedával lakte na stôl, nenakláňal sa nad tanier a tváril sa, že toto všetko ovláda.

„Pán Potter, nemohli by ste nám povedať niečo zaujímavé o vojne?“ začul otázku odniekiaľ zo stredu stola, keď polievku nahradilo hlavné jedlo. Tiché rozhovory umĺkli a všetci nastražili uši. Pred niekoľkými rokmi by sa začervenal, keby sa naňho uprelo toľko pohľadov. Teraz však len stisol čeľusť a v rýchlosti premýšľal nad odpoveďou, ktorá by nikoho neurazila.

„Prepáčte, ale interview poskytnem až pánovi Millsovi,“ mierne sa pousmial. Starý Mills sa zachechtal.

„Nechceme od vás interview,“ nevzdávala to žena v stredných rokoch. „Všetci sa tu poznáme a ťaháme za jeden povraz. A okrem toho, nik tu nie je vlastníkom novín ako pán Mills. Ani časopisov.“

„To je pravda, skutočne by ste nám mohli povedať niekoľko zážitkov z vojny,“ pridal sa k nej mladý muž.

„Určite to bolo vzrušujúce a nebezpečné dobrodružstvo,“ dodal ďalší. Severus odviedol dobrý kus práce pri trénovaní Harryho sebaovládania. Bojoval proti chuti vynadať im do debilov. Ale keď videl ich dychtivé tváre, chcelo sa mu smiať.

„Nebolo to vzrušujúce dobrodružstvo,“ zabodol pohľad do jedného z tých idiotov. „Vy si to predstavujete zrejme ako africké safari, kam si idú muklovskí snobi prevetrať svoje guľovnice s cieľom uloviť si nejakú šelmu. Omyl. Vojna bola krutá, desivá a nemilosrdná. Bol to boj o holý život.“ Chlap, do ktorého vrážal pohľad, sklonil hlavu.

„To je pravda. Vyslaní reportéri nám posielali správy, aj z bojísk,“ prikývol starý Mills. Harry pochopil, že on sa vojne venoval dôsledne, štafetu po ňom prebral nadšenec Noah, kým dedič novinového impéria na to kašľal. Aj teraz vyzeral znudene a bez záujmu. Naproti tomu Ginny pozorne počúvala každé slovo. „Bolo to ohavné, rovnako ako nepretržité oznamy o obetiach.“

„Na konci to boli najmä mená amerických a európskych bojovníkov,“ ozval sa Mills mladší s jasným cieľom. „Tých anglických veľa nebolo,“ sarkasticky dodal. Jeho otec sa nadýchol, ale Harry mu nedal šancu.

„Možno preto, že na konci už neostalo veľa bojaschopných Angličanov. Boli totiž mŕtvi,“ okomentoval flegmaticky. Nezabudol však mladého muža zavraždiť pohľadom. Nevedel síce, čo mu spravil, ale cítil z neho pohŕdanie a chcel mu to vrátiť rovnakou mincou. Keď už pre nič iné, tak pre jeho správanie sa k Ginny. Rozhodne sa nesprávali ako snúbenci, skôr to vyzeralo tak, že proste tými snúbencami musia byť za akýchkoľvek podmienok. A okrem toho, cítil, že Ginny má z neho strach. Bojí sa ho. A keď sa má jeho takmer sestra niekoho báť, tak nech sa ten niekto bojí potom aj jeho.

„Ostali nejakí Angličania okrem vás? Teda tí, čo bojovali od začiatku?“ spýtala sa žena, ktorá vyzerala o niečo inteligentnejšie než zvyšok. Nechcel o tom hovoriť, ale pán domu nenamietal. A nemohol si ho rozhádať, pretože tu musel ostať, až kým sa s Ginny neporozpráva osamote.

„Nie,“ sykol potichu. „Ostalo ich veľa, ale len tých, ktorí otvorene nebojovali. Pomáhali so zásobami, verbovaním, ranenými. Jednou z nich je aj profesorka McGonagallová, toho času riaditeľka Rokfortu,“ povedal. Vlastne len posunul informáciu Ginny nepozerajúc pritom na ňu. „Ostal som ja a môj profesor, ktorý bol so mnou celé tie roky. A nedávno som sa dozvedel, že moja najlepšia priateľka prežila. Odišla do Španielska, po piatich rokoch boja,“ kútikom oka videl, ako strnulosť Ginniných pliec na okamih s úľavou zmizla.

„To je všetko?“ neverili.

„Áno. Stále čakám, či sa niekto z mojich známych neobjaví. Keby som sa teraz dozvedel, že niekde niekto je, bez váhania by som ho šiel nájsť,“ riskol jeden krátky pohľad do veľkých hnedých očí. Leskli sa.

„To je smutné.“

„To je,“ prikývol. Edmund Mills sa naňho uprene díval, zjavne nad niečím uvažujúc.

„Ginevra, aj ty predsa pochádzaš z Anglicka,“ otočila sa na ňu jedna žena. „Ani po dvoch rokoch sme sa vlastne nedozvedeli, ako ste sa s Edmundom zoznámili.“ Tentoraz stuhol Edmund.

„Čisto náhodne.“ Aj napriek všetkému, čo sa Harrymu podarilo vypozorovať, tentoraz jej hlas znel rozhodne a bez váhania. „Prišla som do Salemu pred štyrmi rokmi navštíviť tetu, ktorá umierala. Rozlúčiť sa s ňou. S Edmundom sme sa stretli náhodne, keď, no,“ nervózne si odkašľala. „Keď som vyberala kvetinovú výzdobu hrobu. Zaľúbili sme sa do seba. Ostala som bývať v dome svojej tety.“

„Museli sme to spočiatku tajiť,“ Edmund sa na svoju nastávajúcu jemne pousmial a chytil ju za ruku. „Krátko predtým zomrela moja matka. Teraz sme ale šťastní.“

„Aha,“ okomentovali viacerí.

Lož, lož, lož. Ako málo stačí tým tupým kreténom, aby mali zavreté huby. Vždy vedel, že Ginny je dobrá herečka. Už v dobe, kedy potrebovali dvojčatá krytie a ona klamala na všetky strany. Všimol si, ako nádherne sa vyhla otázke o krajine svojho pôvodu. Prečo klamú? Nechcú prezradiť, že pomáhali pri úteku jednému dievčaťu? Ale prečo? Títo by ich na rukách nosili, keby to vedeli. Hlavne teraz, keď považujú každého, kto sa vo vojne len mihol, za hrdinu. Napadlo mu však niečo iné. Ktorému Millsovi Charlie priviedol Ginny? A prečo nevedia, že jeho sestra bola v kontakte s Harry Potterom? Riskol jeden pohľad na starého Millsa. Pozeral na svojho syna a budúcu nevestu s úsmevom. Sileným.

Rozhovory pokračovali, starý Mills nakoniec odvrátil niekoľko pokusov trápiť Harryho debatami o vojne. Po dezerte sa stôl v zlomku sekundy vyprázdnil. A zmizol. V salóniku sa vytváralo niekoľko skupiniek, ktoré pokračovali v rozhovoroch.

„Ehm, pán Potter,“ oslovil ho Noah tichým hlasom a odviedol ho trocha ďalej tak, aby unikli sluchu prípadných zvedavcov.

„Áno?“

„Nedá mi nespýtať sa,“ nervózne začal a odpil si z pohára. Harry stiahol obočie. „Viete, píšem o vás a o vojne už päť rokov. Dostali sa mi do rúk kdejaké informácie. Ja, no, mám slečnu Ginny veľmi rád,“ nadhodil. Tentoraz znervóznel Harry. On vie o ich spojení v minulosti.

„A? Čo má byť? Ste snáď do nej zamilovaný?“ potichu zavrčal. „Ani by som sa nedivil.“

„Nie, zamilovaný nie som,“ zavrtel hlavou.

„Tak o čo ide?“

„No, zistil som, že Harry Potter chodil do Rokfortu.“

„Áno, to je pravda.“

„A že v tej dobe chodilo do Rokfortu veľa Weasleyovcov. Viete, toto meno ma zaujalo, keďže aj Ginny je Weasleyová. No a v zoznamoch sa objavovali obete s týmto menom,“ pokračoval.

Harry pozorne zachytával každé jeho slovo, pripravený okamžite zakročiť. Ginny ho nepriamo požiadala, aby ich spojenie zatajil. A on to mienil splniť. Pozrel do salónika. Dievča s ryšavými vlasmi, s možno menšou postavou, ktorej však nechýbalo absolútne nič a v tesných zelenkavočiernych šatách sa nádherne vynímala, s rovnakými pehami, aké si pamätal, ale s oveľa jemnejšími a dospelejšími črtami tváre, ktoré ho prekvapili a na ktorej ho vydesil ten zbitý výraz bez iskry, stála spolu so svojím snúbencom a načúvala rozhovoru zjavne obchodnému v snahe tváriť sa zaujate. Ich pohľady sa stretli. Neusmiala sa, ani nijako inak nedala vedieť, že sa na seba dívajú, ale v očiach jej zbadal vďačnosť. Nie, nedovolí, aby bolo jej tajomstvo, nech je akékoľvek, vyzradené.

„Čo odo mňa chcete?“ sykol Noahovi. „Áno, pamätám, že v tej dobe chodilo na Rokfort veľa Weasleyov. A čo má byť? Je to len zhoda mien.“

„Možno,“ prikývol. „A možno ani nie. Viete, v tejto rodine sa pohybujem už päť rokov. Nie je pravda, že sem Ginny prišla pred štyrmi rokmi. Neviem, kedy to presne bolo a za akých podmienok, ale tá ich historka o zoznámení je lož.“

„Kde potom bola, keď sa na verejnosti ukázala len pred dvoma rokmi?“

„Netuším. U tety však nie.“

Minerva vravela, že ju tu mali držať aj násilím, keby to bolo nutné. Nemala prútik. Pred dvoma rokmi vyhodila Charlieho, keď už bola celá jej rodina mŕtva. Ukázala sa na verejnosti, prijala zasnúbenie. Vzdala boj. Bojí sa, má strach. Pred ním. Vydierajú ju. Čo všetko sa vlastne stalo?

Pozrel na mladíka. Mal úprimný pohľad. Mal Ginny rád. Nie je to bohatý snob, ale len vnímavý redaktor, ktorý sa dostal dovnútra tejto rodiny a ktorý má city.

„Čo sa tu vlastne deje?“ spýtal sa potichu.

„Neviem presne,“ zavrtel hlavou. „Pravdou je, že Ginny nevychádza z domu. Nikam. Keď je sama, len hľadí do prázdna. Keď je so svojím snúbencom, je zakríknutá. Keď je so starým pánom, je odmeraná. Mám pocit, akoby bola plachým vtáčaťom zavretým v zlatej klietke. Oni ju tu držia... vo väzení.“

„Myslel som si to,“ prikývol. „Prečo mi to hovoríte? Zjavne starého pána milujete.

„To je pravda, mám ho rád. Dal mi prácu, staral sa o mňa, prakticky ma vychoval, čo sa profesionálnej kariéry týka. Milujem ho ako vlastného otca. On nie je zlý a má Ginny úprimne rád...“

„Ale svojho syna miluje viac,“ sykol naštvane. Dávalo to zmysel. Všetko. Charlie zrejme priviedol Ginny k starému pánovi. Možno vie o spojení Ginny a Harryho. Možno ani nie. Čo sa vlastne udialo behom tých ôsmich rokov?

„Áno.“

„Prečo mi to teda vravíte?“

„Pretože mám rád aj Ginny. Rovnako ako starého pána. A mladý Edmund si ju nezaslúži, ani v najmenšom. Tuším, že ste neprišli poskytnúť interview, ale že ste prišli za starým pánom práve kvôli Ginny.“

„Povedali ste to niekomu?“

„Nie, samozrejme, že nie.“

„Tak budete mlčať, inak si vás nájdem a verte, budete ľutovať moment, kedy sme sa my dvaja stretli.“

„Nemusíte sa mi vyhrážať.“

„To som rád.“

„Čo chcete robiť?“

„Keby bola Ginny šťastná, tak nič. Ale ona zjavne nie je šťastná. Preto ju odtiaľto odvediem.“

„Súhlasím. Môžete sa spoľahnúť na to, že budem mlčať.“

Na to odišiel medzi skupinky ľudí. Harry ostal stáť vo výklenku, zamyslene sa dívajúc na tmu, ktorá sa vznášala nad obrovskou záhradou. Nemala prútik, nevychádzala z domu. Nechcela? Blbosť. Ginny milovala voľnosť a slobodu. Pobehovanie po weasleyovskej záhrade. Nikdy by dobrovoľne neostávala vnútri domu. Alebo teda aspoň tá Ginny, ktorú si pamätal. Teraz mu skôr pripomínala to malé jedenásťročné dievča, ktoré nechcelo rozprávať. Nie. Ona sa nemohla dostať von. Vedel si predstaviť, ako musela šalieť, keď ju odtrhli od rodiny a dovliekli sem. Pozemok bude zrejme začarovaný. Letax im tu zrejme nefunguje. Nemá prútik, nedokáže si pomôcť, bez neho sa nepremiestni. Škriatkovia majú zrejme zákaz pomáhať jej. A ona sa tu dusí. Dusil sa kvôli nej. Keď je toto všetko pravda, mal chuť vraždiť. Weasleyovci si ho takmer adoptovali. Poskytli mu domov, útočisko, jedlo, lásku, priateľstvo. Rodinu. Oni dvaja sú poslednými členmi, ktoré z tejto rodiny ostali. Dostane ju odtiaľto.

Otočil sa od okna a zadíval do salónika. Stále tu bolo dosť ľudí. Ginny tentoraz nestála pri dverách a nelúčila sa s odchádzajúcimi hosťami. Ale nestála ani pri svojom snúbencovi, ktorý už mal celkom zjavne vypité. Zbadal vo dverách knižnice mihnutie červených vlasov. Vykročil.

Nečujne sa dostal dovnútra. Začul tlmený výdych, plný bolesti a utrpenia. Musela prísť sem, aby si mohla aspoň trocha uľaviť. Stál jej za chrbtom.

„Ginny,“ opatrne položil ruku na jej rameno. Trhla sa a prudko otočila. Jej vystrašený výraz ho zaskočil. Nebolo to obyčajné preľaknutie sa, kedy niekto niekoho nečakane osloví. Toto bol doslova úskok. V očiach sa jej odrážal panický strach spojený s akýmsi očakávaním. Neveriacky stiahol obočie. Ona sa bála aj najmenšieho fyzického kontaktu. Preto to trhnutie, keď ju snúbenec chytil pod pažu. Preto to takmer odtiahnutie ruky, keď ju za ňu vzal. On ju bije. „Ginny, čo sa to tu, do čerta, deje?“ spýtal sa potichu.

„Harry,“ vydýchla s povzdychom. „Prosím ťa, odíď. Odíď odtiaľto a už sa nevracaj.“

„Ginny...“

„Miláčik, tak tu si.“ 

TOPlist