29. Výcvik

 

„Človek, teraz si vyskúšame tvoju obratnosť,“ vypustil Perne pomedzi zuby po týždni úmorného naťahovania sa s mečom. Nakoniec sa zdalo, že sa s ním celkom zžil, aj keď bol istejší pri zvieraní ho oboma rukami. Corian, ktorý sa párkrát prišiel pozrieť, aby si overil, ako výučba pokračuje, dokonca prejavil náznak spokojnosti. Keď sa tým dá nazvať skutočnosť, že ostal potichu a pri odchode zavrčal niečo v znení, že človeku neostane nič iné, len bojovať obojručne, čo je tiež istý spôsob boja, aj keď kentaurovia dávajú prednosť tomu jednoručnému. Dalo by sa povedať, že tým zastavil Perneho celkom očakávané pokračovanie nútenia Harryho, aby držal meč jednou rukou.  

Ten s úľavou odložil meč, aj keď sa Sobrian postaral o to, aby svoje zničené paže príliš necítil a každý večer sa nechal od Ginny omývať a natierať, kedy túto chvíľu využívali na tú trochu súkromia, ktoré sa im v týchto podmienkach dostávalo, pretože sa Hermiona aj s kentaurom ohľaduplne vzdialili, bol rád, že sa zbrane zbavil. Netušil, čo má Perne na mysli, ale vedel, že tentoraz dostane poriadne zabrať niektorá iná časť jeho tela.

„Budeš len v tomto kruhu,“ ukázal kentaurí bojovník na celkom zrejmý vyšliapaný kruhový priestor v tráve. Tu už vlastne tráva nebola, len tvrdá, hlinená zem. „Okolo budú stáť bojovníci s kopijami, samozrejme bez hrotu, aby ti neublížili,“ natiahol jedovito. „Budú do teba bodať a ty budeš uhýbať. Za každé opustenie kruhu ťa čaká rana. Každý úder bude tvrdý, tak sa snaž, aby si žiaden neschytal,“ posmešne sa zaškľabil.

Okolo neho vo vzdialenosti troch metrov bolo päť kentaurov, vrátane Perneho. Neboli to ešte úplne vycvičení bojovníci, stále mali na sebe kožené brnenia čo naznačovalo, že nepostúpili v pomyselnom rebríčku na vyššiu úroveň, ale už teraz boli šikovní a triafali skutočne precízne. Hlavu mu nezasahovali, zameriavali sa na hrudník a končatiny. Dokonca neútočili ani odzadu. Úplne stačilo, že sa zameriavali na prednú časť tela. Inkasoval množstvo rán, takmer každá tretia si našla svoj cieľ. Obozretne sledoval dlhé zbrane v ich rukách, uskakoval pred zásahmi, ale nebol dostatočne pohotový, aby sa vyhol každému jednému zásahu. Hlavne Perne nečakal na to, kedy sa pozviecha a sústrední na ďalší výpad, nedával mu prestávku a čas na vydýchnutie, či skonsolidovanie síl, bodal takmer zákerne a tvrdo. Každé opustenie kruhového priestoru sprevádzal ešte tvrdší úder najbližšieho stojaceho kentaura. Sobrian sa v nasledujúcich dňoch musel opäť zamerať na liečenie pomliaždenín a odrenín a on znova zaspával takmer okamžite po ľahnutí si na lôžko. Denne si hrýzol do jazyka a zatínal zuby s pevným odhodlaním sa nevzdať a snažiac sa nepreukázať ani najmenší náznak zaváhania. Vedel, že tým by spravil Pernemu ohromnú radosť a on toho kentaura proste nemal rád.

------

Hermiona s Ginny a Sobrianom sa počas týchto dní venovali svojim aktivitám. Lepšie povedané, blúdili po horách a lúkach, kedy im starý kentaur vysvetľoval, aké rastliny kde rastú a na čo sa používajú. Vo väčšine prípadov to boli byliny existujúce aj v dnešnej dobe, len boli silnejšie a účinnejšie. Natrafili aj na neznáme a snažili sa im prisúdiť využitie v súčasnosti. Napríklad taká beldaria, o ktorej Sobrian povedal, že je veľmi účinná pri výrobe takmer všetkých protijedov, našťastie ju nevyužíva, pretože ich tu okrem obyčajnej zmije nemôže nič iné ohroziť, ich milo prekvapila. Možno by mohla byť v súčasnosti náhradou za fénixove slzy. Zbierali najmä byliny, z ktorých potom vyrábali elixíre a masti pre Harryho, na zahojenie jeho rán, na povzbudenie, dokonca na dokrvenie. Niekoľkokrát šli v noci pre oftralec, nevyhnutnú súčasť elixíru pre zlepšenie Harryho zraku. Spoločne sa zavreli v Sobrianovom príbytku, ktorý im nápadne pripomínal Snapovo súkromné laboratórium.

Dedinu opúšťali zozadu, za svojím príbytkom a mimo dosah sliedivých očí zvyšku spoločnosti, ako ich nazývali. Našťastie ich kentaurovia ignorovali, pokiaľ im neprišli na oči. A oni sa snažili neukazovať sa im. Spočiatku chodili tajne na cvičisko, ale ako sa zdalo, kontrola výučby synom vodcu Perneho prinútila mierniť sa. Upokojilo ich to. Harry sa síce vracal zmorený, vysilený a často krát aj doudieraný, ale stále stál na vlastných a nesťažoval sa. Zrejme by sa nesťažoval aj tak. Jednoducho to musel vydržať a to čo najskôr, inak sa odtiaľ nikdy nedostanú. Nemuseli o tom hovoriť nahlas, všetci traja si to uvedomovali a dievčatá v duchu ďakovali kamienku a jeho pozitívnemu vplyvu. Vďaka nemu toho zniesol oveľa viac a prvé úspechy sa už začali prejavovať.

„Je to zvláštne, že sa dajú prísady z čarovných tvorov nahradiť bylinami,“ nadhodila Hermiona pri ich ďalšom výlete.

„Áno,“ prikývol Sobrian s úsmevom. „Ale nenazval by som to náhradou. Vy to však tak vnímate. Kentaurovia nikdy nepoužívali čarovné tvory k výrobe elixírov, ani keby tu nejaké žili. Lístky, kvety, korienky, stonky, šťavy z jednotlivých rastlín, či už byliniek, kríkov alebo stromov. Prípadne, v minulosti, to boli rôzne živočíchy ako napríklad červoplaz. Ale nie čarovné tvory. Povedal by som, že týmto by kentaur využíval nejakého svojho... bratranca, či vzdialeného príbuzného. Rozumiete?“

„Áno,“ prikývli obe mierne sa červenajúc.

„A okrem toho, elixíre, ktorých súčasťou sú prísady z čarovných tvorov,“ pokračoval so zjavným znechutením, „kentaurovia ani nepotrebovali. Tie, ktoré potrebujeme, si dokážeme vytvoriť aj inak.“

„Našťastie pomáhajú aj ľuďom,“ povedala Ginny ešte stále sa červenajúca nad ich nešetrným zásahom do kentaurových citov. Chcela ešte niečo povedať, ale svoj úmysel vzdala. Aj keď bol kentaur ústretový, aj on rešpektoval isté zásady a zákony nesúce sa ich spoločenstvom cez tisíc rokov. Tu ich nemôžu ohroziť ani dementori, ani vlkolaci či iné nebezpečné tvory. V opačnom prípade by potrebovali roh či vlas jednorožca, slzy fénixy, dračie srdce či krv alebo čokoľvek iné. A on by zrejme zareagoval negatívne.

„Snapovi by sa tu ohromne páčilo,“ Hermiona s úškrnom odvracala rozhovor z nebezpečných vôd. Kľačala pod stromom a nožíkom opatrne oddeľovala hubu mantiovku z kmeňa.

„No, keby sa mu podarilo zabudnúť kde a prečo je, tak možno áno,“ zachichotala sa Ginny.

„Kto je Snape?“ vyzvedal Sobrian pokojne a oni si vydýchli.

„Je to Harryho strýko,“ vysvetlila Ginny. „U nás je vlastne to isté, čo ty. Učí Elixíry, experimentuje s nimi, vymýšľa niečo nové. Pozná ich úplne dokonale a vždy odhadne, aký elixír má kedy, komu a za akých podmienok podať.“

„Je liečiteľ?“

„Nie, liečiteľ nie je. Aspoň nie oficiálne. Na to máme madam Pomfreyovú.“ Hermione sa podarilo zmocniť sa huby.

„Oficiálne nie, ale myslím, že toho vie viac ako ktorýkoľvek iný liečiteľ,“ dodala Ginny.

„Tiež si myslím. V pohode strčí Pomfreyovú do vrecka.“

„A Munga k tomu, ako bonus.“ Obe sa smiali.

„Máte ho rady, však?“ spýtal sa Sobrian s úsmevom. Prestali sa smiať a pozreli na seba. „Je to celkom zrejmé. Rešpektujete ho, uznávate, ale máte aj rady.“

„No,“ opatrne sa ozvala Hermiona. „Kedysi sme ho nenávideli.“

„Pravda a stále je rovnako protivný ako v minulosti,“ dodala Ginny.

„Povedzte mi niečo o ňom,“ vyzval ich s pozdvihnutým obočím.

A oni sa rozrečnili. Zdalo sa, že Sobriana jeho „kolega“ zaujal. A to hlavne jeho vzťah k elixírom a liečeniu, kvôli ktorým si obľúbil aj tieto dve ľudské samičky. A samozrejme aj skutočnosť, že bol pokrvným príbuzným Chrabromila a Harryho. Do podrobnosti mu povedali o jeho povahe, aj o tom, ako sa začal meniť, keď si uvedomil a priznal, že jeho život bol až do určitého momentu klam. Cítil túžbu zoznámiť sa s ním, vymeniť si skúsenosti a poznať ho. Je to zvláštne, kentuar si želal spoznať človeka. Bol určite prvým kentaurom nielen v tisícročnej histórii, ale vlastne vôbec, ktorý sa chcel odtiaľto dostať aj pre niečo iné, ako pre slobodu.

„Môžete mu zaniesť nejaké byliny, keď budete odchádzať,“ navrhol im. „Určite to ocení a môže ich vyskúšať, keď v tom má záľubu.“

„To áno, určite má záľubu v skúšaní čohokoľvek nového,“ odvetila opatrne Ginny. Potom sa zaškerila. „Ale väčšiu záľubu má vo fiktívnom vraždení Harryho. Keď sa objavíme, tak to posledné, na čo bude myslieť, budú nejaké bylinky.“

„Najprv ho bude chcieť zavraždiť a to veľmi.“

„A popri tom aj nás.“

„Ja som nadobudol dojem, že on skôr len reční. Určite by mu neublížil.“

„To možno nie, ale nenechá si ujsť príležitosť ho poriadne zvoziť.“ Znova sa rozchichotali.

Keď sa o tom v ten večer bavili s Harrym, ten so Sobrianovým návrhom okamžite súhlasil. Nadhodil, že by mu mohli priniesť bylinky, elixíre, huby, čokoľvek a hlavne nech je toho plný mech. To nech mu strčia pod nos ešte pred tým, ako zbadá jeho. Možno v tej chvíli zabudne na všetko, čo sa stalo a vrhne sa aj s mechom do svojho podzemia. A nevylezie z neho dlho, dostatočne dlho na to, aby ho prešla akákoľvek chuť k jeho fyzickému týraniu. Mali z toho ohromnú zábavu a Sobrian ich po očku sledoval. Bol si istý, že rovnako, ako profesor Snape má rád svojho synovca, tak aj ten má rad jeho. Alebo tak nejako to medzi ľuďmi chodí.

------

„No tak! Lepšie sa vykrývajte!“ Malfoy stál pri stene miestnosti a pozoroval súboj Nevilla a Luny, ktorí stáli proti Colinovi, Seamusovi, Parvati a Lavender. Ostatní stáli taktiež pozdĺž stien a čakali, kedy príde na nich rad. To, o čom sa rozprával s Potterom, chcel zaviesť do praxe. Zmiešané súboje. Sledoval, ako letia na jeho dvoch priateľov rôznofarebné lúče a oni ich odvracajú a vykrývajú. „Snažte sa aj zaútočiť! Nebráňte sa len! To vám príliš nepomôže!“ nabádal ich.  

Colin zúrivo vysielal zaklínadlá, plne sa sústredil na Nevilla a Lavender sa k nemu občas pridala. Seamus a Parvati naproti tomu pálili po Lune, ktorá už toho mala zjavne plné zuby, zdalo sa, že o chvíľu padne na kolená. Jej bezstarostný a zasnený výraz bol razom preč, nahradil ho výraz odhodlania a bojovnosti. Malfoy sa uškrnul sám pre seba. Keď už ona začala brať ich hodiny zodpovedne a odhodlane, nebude to problém pre nikoho z nich. Nevillovi sa podarilo vyslať dobre mierené odrážacie zaklínadlo a on zakričal na zviechajúcu sa Lavender, že je diskvalifikovaná. Už mal zľahčenú úlohu proti osamotenému Colinovi, bol odhodlaný zneškodniť aj neho a brániť svoju priateľku. Keď si Parvati všimla, že jej priateľka sa už boja zúčastniť nemôže, rozhodla sa pridať ku Colinovi, pretože Nevilla považovali za zdatnejšieho súpera ako bystrohlavskú blondínu. Vzápätí sa pridal aj Seamus, zlomil Lunin odpor a tá bola taktiež diskvalifikovaná. Neville sa ešte nejakú chvíľu statočne bránil, ale nakoniec sa presila troch jeho spolužiakov nadala prekonať a padol aj on.

„Výborne a teraz spravte ďalšiu dvojicu a proti nej štvoricu!“ zavelil do miestnosti, kde sa ozval šum a začali sa vytvárať požadované formácie. Celkom sa mu to pozdávalo. Nie preto, že ho počúvajú na slovo, na čo bol vlastne zvyknutý, ale preto, kto ho počúval na slovo. Otočil sa k práve dobojujúcej skupinke. „Bolo to dobré,“ pozrel na Nevilla a Lunu. „Ťažko očakávať, že by ste sa hneď dokázali popasovať s presilou.“

„Ale budeme sa to musieť naučiť,“ zafrflal Neville.

„Určite. Treba cvičiť,“ prikývol a pozeral, ako sa proti sebe postavili Ernie Macmillan so Zachariasom Smithom a proti nim stáli dvaja chrabromilskí odrážači, Susan Bonesová a Terry Boot. Miestnosť zaplavili ďalšie lúče. Našťastie im Sirius poradil vyčarovanie nepriepustnej kopuly, ktorá chránila ostatných pred zaklínadlami a nebola zvukotesná.

„Mali by sme prebrať aj miesto strážcu v družstve,“ nadhodil opatrne Colin dívajúc sa na svojich bojujúcich spolužiakov. „Ktovie, kedy sa Harry a Ginny vrátia a teraz, keď Ron...“ nedokončil a pozrel zo Seamusa na Draca. „Ty si najskúsenejší a mal by si byť kapitánom, do ich návratu,“ Luna sa nervózne zavrtela, kým Finnigan aj s Parvati a Lavender čakali, že z nich vylezie niečo viac.

„Dobre,“ jednoducho prikývol bez úmyslu vŕtať v tejto téme hlbšie. „Budeme musieť vyhlásiť konkurz čo najskôr, na miesto strážcu. Oni dvaja sa vrátia, takže ich miesta nemusíme obsadzovať,“ povedal presvedčivo. Sám v to veril, ona sa vráti. „Viete o niekom, kto by mal záujem?“

„Jasne, Stephen Shaw, štvrták a Martin Bayfield, piatak,“ vyhŕkol Colin. Malfoy len krátko prikývol a venoval sa súboju. Toto ho teraz netrápilo, ale musel sa tváriť flegmaticky, nevyvolávajúc zbytočné otázky. Sám teraz robil to, čo robili všetci štyria pred Vianocami. Kontroloval mapu, ktorú mu zveril Sirius, sledoval spolu s Nevillom a v priebehu dňa aj s Lunou slizolinských. Mal v dŕžave aj jeho neviditeľný plášť, pripravený použiť ho len v prípade nutnosti. Stýkal sa hlavne so Siriusom, pretože so Snapom nebola žiadna reč a začal chodiť každý večer aj na Základňu. Musel tu na to dohliadnuť a bol na to prakticky sám.

------

„Tak si to zhrňme,“ spustil Zabini na začiatku slizolinskej porady. „Vieme toho dosť, ale čo je pre nás dôležité?“

„Tá ich mapa, ktorou nás môžu sledovať,“ zareagovala Parkinsonová.

„Určite ju má Malfoy. Vláči so sebou podobný batoh, aký nosil Potter,“ ozrejmil Mulvey.

„To by naznačovalo, že tam má aj ten neviditeľný plášť, či čo to je,“ zabrblal Nott. Toto všetko sa dozvedel Temný pán od Weasleyho a tým pádom o tom vedeli aj oni.

„Áno, môžem sa na to staviť,“ prikývol šéf mladých smrťožrútov. „Sledovali nás predtým a sleduje nás aj teraz. Minimálne Malfoy aj keď vieme, že mu pomáhajú tí idioti Longbottom a Lovegoodová.“

„Budeme im musieť tú mapu zobrať, aby o nás nevedeli,“ významne natiahol Mulvey.

„Správne, keď nás nebudú vidieť, nebudú vedieť ani to, čo sa chystáme spraviť,“ zaškerila sa Parkinsonová. „Myslím, že by sme si ich mohli niekde odchytiť a tú mapu si jednoducho zobrať.“

„Iste, sme siedmi, kým on chodí maximálne s tými dvoma.“

„Kde sa často zdržuje?“ Zabini povytiahol obočie a pozrel na Craba a Goyla. No, tí asi neporadia nič, dôležitejšie bude, keď splnia rozkazy.

„Po vyučovaní idú trénovať. Stále vedú tú trápnu DA.“

„Medzitým niekoľkí odídu, na hodinu slečny Snapovej,“ Pansy sa pohŕdavo zachechtala.

„Uhm, takže si ho môžeme vyčíhať buď, keď pôjde z večere, alebo keď sa bude vracať z ich hodiny do chrabromilskej klubovne.“

„Navrhujem tú večeru. Predsa len nebude podozrivé, keď ho budeme pozorovať. A taktiež nemôže sledovať mapu na ceste do učebne.“

„Počas večere sa štyria skryjú a vyčíhajú ho a ostatní ho budú sledovať z Veľkej siene.“

„Výborne, vraždiť ho nemôžeme, ale dobre mu tiež nemusíme spraviť.“

„A potom? Snape asi ťažko.“

„Snape nie, jeho sestra možno. Predsa len budeme mať mapu. Ako to znelo? Slávnostne prisahám,“ smial sa Mulvey.

„Tak sme sa dohodli,“ s úškľabkom uzavrel Zabini.

„Ale my budeme vo Veľkej sieni,“ ozval sa Crabe a paprčou ukázal na svojho kamaráta. „Neprídeme predsa o večeru.“ Ostatní len prevrátili oči.

------

„Ja budem musieť odísť, opäť,“ prehlásil Dumbledore, keď sa stretol s manželmi Blackovými a Malfoyom. Dokonca aj so Snapom, ktorý bol prinútený vystrčiť nos. „Pôjdem do Európy, do Brasova, ako som vás už informoval. Chcem zistiť, prečo sa Voldemort zaujímal pred dvadsiatimi rokmi o spoločenstvo Ostrá dýka.“

„Je to nebezpečné? Alebo sa niečo za tie roky zmenilo?“ pýtala sa Susan s obavami.

„Určite to je nebezpečné,“ s úsmevom odvetil. „Ale to je vlastne všetko, do čoho sa pustíme. Nechcem, aby ste si o mňa robili starosti. Chcem, aby ste sa zamerali na dianie tu. Severus, zistil si niečo špeciálne?“ pozrel na zamračeného profesora Elixírov.

„Nie,“ zavrtel hlavou. „Ešte niekoľko pergamenov ostáva, ale neverím.“

„Áno, to sa dalo očakávať,“ povzdychol. „Som si istý, že sa vrátia, keď k tomu nastane čas,“ povedal už po niekoľký krát behom posledných dní. Ostatní po sebe pozerali, ťažko skrývajúc pochybnosti. „Treba tomu veriť.“

„Jasne,“ prikývol Sirius. „Mimochodom, Lupin s Tonksovou už vedia o tom, že si Harryho strýko,“ povedal akoby nič Snapovi, ktorý ho za to odmenil vražedným pohľadom.

„A môžem sa spýtať, akým záhadným spôsobom sa im to podarilo zistiť? Zrejme si si nedával pozor na hubu.“

„Severus, upokoj sa,“ vložil sa Dumbledore.

„Máš pravdu, preriekol som sa,“ odvetil flegmaticky. Susan strieľala pohľadom z jedného na druhého a nadychovala sa k vysloveniu nejakej poznámky. Nedostala priestor. „Už mi to liezlo na nervy, to ich neustále vyzvedanie, dotieranie. A moje klamanie. Proste mi to vyletelo.“

„Vyletelo,“ prikývol s úškľabkom. „Tak nabudúce rozmýšľaj, kým ti niečo vyletí, pretože...“

„Severus, za to môžem ja. Bránila som ťa, pretože sa im nezdal tvoj prístup k Harrymu.“

„Ešte aj ty?“

„A čo je na tom také hrozné?“ vyprskol Sirius. „No tak to vedia. No a? Náhodou, chvíľu boli prekvapení, nechceli tomu uveriť, ale nakoniec to vzali.“

„Tak to ma neskutočne potešilo, že to nakoniec vzali. Nechápem, prečo by sa do toho mal starať nejaký...“

„Aj tak to o chvíľu praskne, Slizolinčania nebudú mlčať.“

„Ale budú, kým im to bude vyhovovať, kým budú mať dôvod veriť, že im to bude prospešné.“

„Už stačilo,“ zarazil ich riaditeľ. „Prestaňte sa tu dohadovať kvôli zbytočnostiam.“

„Pravda.“

„Nie je to zbytočnosť, je to súkromie,“ zavrčal Snape na Malfoya, ktorý si dovolil ozvať sa. „Dúfam, že si to nevykotkodákal ešte niekomu.“

„Dávaj si pozor na ústa.“

„Ja si dávam pozor na ústa na rozdiel od niekoho, komu by zjavne nestačilo ani Antiveritaserum.“

„Dosť!“ zahrmel Dumbledore. „Toto je skutočne malichernosť. Nevidím najmenší problém, keď o tom oni dvaja vedia.“

„Ani ja,“ prikývol Sirius a úškľabkom provokoval Snapa.

„No, hlavne, že si spokojný. Ale neodpovedal si mi. Mám sa pripraviť, že to ty alebo niekto iný opäť nevydržíte a budete tárať na všetky strany?“

„Môžeš byť pokojne aj naďalej zašitý v tej svojej kobke. Lupin aj Tonksová budú mlčať.“

„Sirius, prosím.“

„Neskutočne sa mi uľavilo,“ prskol nebezpečne.

„Tak, keď sme konečne pokojní,“ Dumbledore ich prebehol skúmavým pohľadom. Sirius so Snapom na seba zazerali, Malfoy sa tomu škľabil a Susan s povzdychom rezignovala. „Tak by sme mali prebrať vyhrážky Slizolinčanov.“

------

„Nejaké zlepšenie?“ pýtal sa Sobrian, keď priniesol Harrymu ďalší elixír na zlepšenie zraku. Aspoň už nepotreboval toľko hojivých odvarov a mastí, ako na začiatku takzvaného výcviku obratnosti, ako ho pomenoval. Celkom schopne uskakoval pred kopijami a aj keď sa mu ešte nejaká rana ušla, už aspoň neopúšťal kruh a tým sa šetril pred poriadnymi údermi. Mal oproti kentaurom výhodu, keď ležal na zemi, mohol sa v rýchlosti pregúľať z dosahu ich dlhých zbraní. Oni toto nedokázali a preto to dosť často, na Perneho nevôľu, používal.

„Neviem, vidím zle, začala ma bolieť hlava,“ informoval.

„Určite to robia tie okuliare,“ Hermiona si ho starostlivo premeriavala. „Zrejme sa ti zrak trocha zlepšil a teraz ti robia zle.“

„Asi.“

„Už ich nepotrebuješ, potreboval by si nejaké slabšie,“ povedala Ginny s úsmevom. „Začínaš vidieť lepšie, čo je výborné zistenie.“

„Dobré to bude, až ich budem môcť odložiť,“ zabrblal protestne. „Teraz nevidím s nimi, ale ani bez nich.“

„To prejde,“ potichu a chlácholivo mu dohovárala. Zložil si ich a šúchal si čelo. Už začal ľutovať, že sa na nejaké očné liečenie dal. Skutočne nevidel ani keď ich mal na nose. A keď si ich dal dole, tak to bolo ešte horšie. Sobrian vytiahol elixír proti bolesti a navrhol zaspanie. Ako obvykle sa potom s Hermionou vzdialili.

„Nebude ti vadiť, keď nebudem musieť nosiť okuliare?“ spýtal sa jej s miernym úškľabkom.

„Prečo by mi to malo vadiť?“ zatvárila sa nechápavo.

„Ja ani neviem,“ mykol plecami a zažmurkal. „Ide o zvyk.“

„Figu o zvyk,“ usmiala sa. „Ty máš tuším pocit, že s nimi prídeš o kúsok osobnosti,“ nadhodila. Pozrel na ňu, ale videl ju zle. Možno mala pravdu, nosil ich celý život a prísť o ne znamenalo spraviť bodku za istým spôsobom života.

„Harry Potter bez okuliarov bude ako Harry Potter bez jazvy,“ zazubil sa.

„Fakt?“ zasmiala sa. „V tom prípade to bude niečo rovnako neskutočné, ako Harry Potter so svalmi,“ provokačne mu stisla ramená.

„Parádne, že?“ Hrdo otrčil rameno.

„No, videla som už aj lepšie,“ kriticky zhodnotila.

„Čo? No, Rambo zo mňa bude možno za rok-dva, ale toľko tu neostaneme, takže prestaň frflať.“

„Neviem síce, kto je Rambo a zrejme by sa mi ani nepáčil, ale človek musí byť vďačný aj za to, čo má,“ vŕtala ďalej. „Vážne to nie je také hrozné,“ smiala sa jeho protestnému výrazu. „Dokonca sa ti niečo tvorí aj na tvári,“ chichotajúc mu prešla po rašiacom sa náznaku strniska.

„Sme tu už dva mesiace. Samozrejme, že zarastám.“

„A ty si zarastal už aj predtým?“

„Prestaň,“ zamračil sa. „Ty si zase prestala byť taká bledá, ako si bola. To slnko a pobyt vonku ti prospieva. Nevyzeráš tak, hm, choro.“

„Choro!“ demonštratívne ho udrela. „Ja ti dám choro, Potter,“ mračila sa, ale kútikmi úst jej mykalo. „Kentaurovia by ťa mali naučiť holiť sa nožom. O chvíľu sa nebude dať ti ani pusa.“

„To by som neriskoval, mohli by tým nožom zamieriť aj na krk.“

------

Problémy so zrakom sa stupňovali, cez okuliare už videl len o niečo ostrejšie, ako bez nich. Boli príliš silné, jeho zrak nebol nijako závratne vyliečený, ale bez okuliarov zatiaľ nevidel dobre. Určite by potreboval nejaké slabšie, ale tu si príliš nepomohol. Preto sa po niekoľkých dňoch rozhodol dať ich dole a skúšať zaostriť na drevené meče, ktorými teraz trénoval. Už mu nijako pomôcť nemohli a len dúfal, že Sobrianove elixíry a taktiež elixíry proti bolesti hlavy, ktorú pociťoval intenzívnejšie ako akékoľvek ich rany, mu pomôžu čo najskôr. Perne sa ním s opovržlivým zafŕkaním prestal zaoberať. Vyjadril sa, že slepec nie je najvhodnejší k nacvičovaniu nejakých bojových prvkov, preto sa mu venovali mladší kentaurovia. Samozrejme na Corianov príkaz.

Už vedel, kto z nich je Contian, Corianov syn. Zistil to už dávno. Správal sa o niečo miernejšie, ako jeho druhovia. Aspoň po ňom nevrčal a neurážal ho. Dokonca mu občas poradil nejaký krok, alebo vysvetlil, čo robí zle. Robil to však len vtedy, keď nebol nablízku žiaden kentaur, ktorý by ho za to mohol odsúdiť. Nechápal tomu, mali ho niečomu naučiť, ale miesto toho, aby mu vysvetlili, čo a ako má robiť, nechávali ho, aby sa k správnemu počínaniu dopracoval sám.  

Lukostreľbu dôrazne zamietli všetci, čomu sa ani nedivil. Dovidel tak na dva metre, ťažko by po ňom mohli chcieť, aby strieľal do terčov vzdialených aj päťdesiat metrov. Preto sa denne oháňal atrapou zbrane, viedol súboje s kentaurami, nevyhral však ani jeden. A nevyhováral sa ani na zlé videnie, či skôr nevidenie. Ani keby mal orlí zrak, ten by mu bol teraz k ničomu. Jediné, čo dosiahol za ďalší mesiac bolo to, že sa nevracal ako zbitý pes a dokonca sa mu podarilo celkom šikovne a hlavne tvrdo zasiahnuť aj protivníka.

------

„Ale to je odporné,“ zamrmlala Hermiona, keď sa dívala na obrázok pred sebou. Prehovorili Sobriana, aby ich vzal pozrieť sa na to, ako žijú kentaurie samice. Popravde ich takmer štyri mesiace lozenia po horách a vyvárania elixírov pomaly prestávalo baviť.  

„Sú na to zvyknuté,“ odvetil Sobrian možno o niečo tvrdšie, ako mal pôvodne v pláne.

Videli pred sebou podobný obrázok, ako dole v dedine. Tu bola však práce rozmanitejšia. Niekedy tvrdšia, keď zbadali samice, ako obrábajú polia. Ďalšie zbierali zo stromov ovocie, na neďalekom pasienku ohraničenom hustým lesom sa pásli kravy, pri provizórnych chlievoch sa v bahne váľali prasce. Videli štyri ženy, ako na ramenách nesú drevené vedrá s vodou. Štyri kilometre od ich miesta vyvieral horský potôčik a oni prekonávali niekoľkokrát denne trasu tam a späť, aby mali dostatok vody. A aj tú väčšinou minuli na obilie, ovocie a zeleninu, pre zvieratá a svoje deti. Ďalšie piekli chlieb, so zabitím kravy už skončili, práve spracovávali mäso, ktoré dávali piecť. Rovnako ako chleba. Vedeli, že tak, ako oni chodia niekoľkokrát denne pre vodu, niekoľkokrát denne chodia aj chlapci z dediny pre jedlo. Všetku prácu, vrátanie tej mužskej, robili ich samice, kým samce dole len kálali drevo, vyrábali brnenia, meče, spracovávali kožu, pokúšali sa o hrnčiarstvo, či niečo, ako stolárstvo.

„A je to nespravodlivé,“ protirečila znova. Zbadali aj pár ich mláďat, žriebät o ktoré sa starala jedna samica, kým ich matky pracovali na poliach či záhradách alebo robili niečo iné. Bolo to niečo ako škôlka. O tie najmenšie sa ich matky starali, ale tie nebolo vidieť, pretože boli hlboko v lese, kde mali vytvorené akési diere slúžiace na nocľah. „Malo by sa s tým niečo spraviť,“ mračila sa.

„A čo si myslíš, že by sa s tým malo spraviť?“ opatrne sa jej spýtal Sobrian a pozorne ju sledoval.

„No jednoznačne by sa mali voči tomu ohradiť a dožadovať sa svojich práv,“ vrkla takmer znechutene. „Nechápem, prečo musia robiť, toto všetko, kým chlapi sa bavia tým, ako sa strašne pripravujú na vojnu. Uznávam, vojna teraz príde, ale čo tých tisíc rokov predtým? To im s ničím nepomohli? Miesto trieskania sa kopijami mohli ísť vykopať nejaké zemiaky alebo...“

„Už mlč, prosím,“ dôrazne ju prerušil. „A žiadam ťa, aby si toto nahlas nehovorila už nikdy. Inak ťa zabijú a bude jedno, či si samica Chrabromilovho potomka...“

„Nie som žiadna samica,“ ohradila sa napaprčene.

„Hermiona, ticho,“ upozornila ju Ginny, ktorej sa to síce tiež nepozdávalo, ale boli to ich zákony a ich život.

„Sú na to zvyknuté. Ak by ste sa ich náhodou spýtali, čo však nebudete robiť, tak povedia, že to robia rady. Vždy to tak bolo. Samce bojovali, starali sa vždy o nové a nové územia a samice sa starali o ich spokojnosť. Toto sa zmeniť nemôže a ak nebudeš ticho, nikto ti túto trúfalosť neodpustí. A samce už vôbec nie.“

„Ale...“

„Nevracaj sa už k tomu,“ zamračene sa na ňu díval, až kým naštvane nevydýchla a nestisla pery.

Z diaľky ich pozorovali a videli, že aj ony zbadali dve ľudské samičky. Neboli nijako prekvapené, o ich prítomnosti vedeli hneď od začiatku, len si ich zvedavo obzerali a niečo medzi sebou šomrali. K Sobrianovi priklusala jedna staršia samica, ale tie dve akoby ani nevidela. Niečo si v tichosti hovorili a on jej dal prútený košík plný fľaštičiek s elixírmi. Ako sa dozvedeli, ich mláďatá mali nejaké zažívacie problémy a on im ponúkol pomoc. Na toto ale zvláštne povolenie nepotreboval. Aj samcom šlo o zdravie ich mláďat, najmä malých samčekov.

------

„Niečo nové?“ Sirius zastavil pred Veľkou sieňou blonďavého Chrabromilčana.

„Nie,“ Draco inštinktívne zovrel päsťou uško batoha. Neville s miernym úsmevom venovaným Siriusovi sa okolo nich prešmykol a vybral sa smerom k ich stolu na večeru. Luna sa od neho oddelila a smerovala k tomu bystrohlavskému. Siriusovi v hlave prebehla myšlienka, že by si už pokojne mohla sadať aj k nim, aj keď to by Minerva s najväčšou pravdepodobnosťou nedovolila. „Sú síce stále pokope, ale o nič sa nepokúšajú. Už dva týždne.“

„Je to zvláštne, ale je to dobre,“ zaškeril sa. „Dnes bude taká menšia schôdza. Prehoď si plášť a po večierke príď,“ povytiahol obočie a s predstieranou veselosťou sa vychytil k učiteľskému stolu, kde sedel aj zachmúrený Snape. V pergamenoch nenašiel nič konkrétne, s čím aj počítal. Bolo tam niekoľko neznámych kúziel, na čo slúžia zistia, až ich vyskúšajú, k čomu sa v uzavretom hrade neodvažoval. Bolo tam niekoľko kúziel a elixírov, k čomu bolo spravených pár poznámok a nakoniec našiel aj zmienku o nardajskej žiare. Alebo aspoň v to dúfal, keďže vylúštenie jedného z pergamenov prinieslo len ďalšiu hádanku.

Malfoy si sadol vedľa Nevilla a zamyslene sa pustil do jedla. Nejaká menšia schôdza. Ak by šlo o tých troch, Black by mu to určite povedal na rovinu. Dumbledore sa ešte nevrátil a aj keby sa vrátil, určite by ich záležitosti neriešili na schôdzi, ale niekde v súkromí. Mohlo by ísť o nejakú informáciu o smrťožrútoch, ale najskôr pôjde o niečo, čo sa týka Ministerstva. Iné mu nenapadalo nič.

„S Lunou pôjdeme na hodinu so Susan,“ oznámil Neville Dracovi, keď dojedol. Ten len nezúčastnene prikývol.

„Ja nejdem na hodinu,“ zavrtel sa Colin. „Bojovať je pre mňa teraz dôležitejšie, ako dokázať si uzatvárať myseľ,“ nadhodil s miernym úškľabkom.

„Ako chceš,“ mykol plecami Neville a otočil hlavu k bystrohlavskému stolu. „Tak ja idem. Dnes sa už zrejme neuvidíme,“ zaškľabil sa. Chcel sa s Lunou niekde zašiť.

„Dobre,“ Malfoy odložil vidličku.

„Pôjdem s tebou,“ navrhol Colin. „Seamus šiel niekde s Parvati, zrejme majú prefektské povinnosti,“ významne sa zaceril. Zrejme sa chceli niekde zašiť, čo nebolo tajomstvom. „A s Lavender sa mi nechce ísť,“ šepol. Malfoy sa rozchechtal. Jeho malý kamarát mal pravdu. Najradšej by sa k nim, alebo len k nemu, nenápadne prilepila. Dracovo stíhanie ju zatiaľ neopúšťalo.

„Tak poď...“

Nevšimli si, že ich sledujú štyri páry očí, ani to, že sa za nimi okamžite postavili. Profesor Snape už videl len vychádzať zo siene štyroch Slizolinčanov, nevidel, že sa za niekým pustili. Zamračil sa.

Cestou na štvrté poschodie Colin nezavrel ústa a rečnil o formách vykrývania súperových útokov. Zlepšil sa, bol rozhodnejší, cieľavedomejší, za čo si vyslúžil uznanie nielen od spolužiakov, ale aj od Draca a to posilnilo jeho sebavedomie. Začal si veriť.

„Nazdar, Malfoy,“ ozvalo sa na vyprázdnenej chodbe. Okamžite siahol po prútiku, Colin taktiež. Ale už bolo neskoro.

„Nič neskúšaj,“ varoval ich hlas za chrbtami. Otočili sa. Boli obkľúčení, mierilo na nich sedem prútikov.

„Čo chcete?“ zamračene gánil z jedného na druhého.

„Skús hádať,“ zachechtal sa Zabini. „Samozrejme, že by sme ťa najradšej zabili, ale bude stačiť, keď ťa poriadne zmlátime.“

„A myslíte, že to dokážete?“

„O tom nepochybuj, zradca,“ prskla Pansy.

„Škoda, že si pritiahol aj toho krpca,“ Mulvey zazeral po svojom spolužiakovi. „Ale keď je už tu, schytá to aj on. Jeho smola.“

„Skôr schytáš niečo ty,“ prskol po ňom Creewey.

„Ticho,“ Zabini umlčal nastávajúcu hádku. „Dajte nám prútiky.“

„Zabudni.“

„Fajn, tak si ich vezmeme! Teraz!“

Hodili sa k stene, aby mali aspoň chrbty kryté a odvracali útoky. Všetko trvalo len niekoľko sekúnd, ale i tak to boli veľmi dlhé sekundy. Zistil, že používajú Sectumsempru. Štyri lúče vykryl, piaty mu rozťal rameno. Jeho spoločník kľačal na zemi a zúrivo sa bránil štítom. Nevydareným a nedokonalo sformovaným ohňovým štítom. Ich kliatby si cez veľké diere nachádzali cestičku, aby k nemu prileteli. On pred sebou mal svoj štít, ale útočníci stáli medzi stenou a začiatkom ohnivých plameňom, ktoré ho kryli spredu. Obrátil sa k nim, ale tým si odkryl chrbát. Ucítil, ako mu naň dopadla spŕška kliatob. Jeho štít mizol a on padal tvárou k zemi. Presila siedmych bola veľká, jeho obrana padla rovnako rýchlo, ako on padal do ničoty.

------

„Sme všetci?“ spýtal sa Bill pred začiatkom schôdze.

„Áno.“

„Nie, chýba Draco Malfoy,“ zamračil sa Sirius. Snape sa znepokojene poobzeral po miestnosti. Bola zaplnená, preto si jeho prítomnosti nevšimol skôr. „Hovoril som mu pred večerou, že má prísť.“

„Snáď sa ešte dostaví,“ Bill chcel začať.

„Myslím, že nie,“ zamračila sa McGonagallová. „Tesne pred večierkou som stretla Finnigana a Patilovú, vraj im dnešná hodina odpadla. Malfoy sa po hodine oklumencie neukázal.“

„Kedy mala začať?“ spýtal sa McCrea.

„O deviatej.“

„Je pol jedenástej.“

„No, možno chcel len vypnúť.“

„Tiež si myslím.“

„A ja si to nemyslím,“ zamračil sa Snape. „Keby chcel zrušiť hodinu, tak by o tom niekomu povedal.“

„Že by ďalšie zmiznutie?“

„A rovnako podozrivé, ako zmiznutie Pottera a tých dvoch dievčat?“ ozvala sa ironická poznámka od jedného člena. Molly smrkla.

„Je plnoletý, môže si robiť čo chce.“

„Ale je aj zodpovedný, na schôdzu by určite prišiel, keby mohol.“

„Severus, ty si myslíš, že neprišiel, pretože nemohol prísť?“ spýtala sa ho sestra. Miestnosť stíchla a visela na Snapovi.

„Presne to si myslím,“ odvetil s neskrývaným nepokojom. „Myslím, že sa mu niečo stalo.“

„Myslíš slizolinských, Severus?“ Minerva sa zamračila. Ten len prikývol. „Vždy sme tie ich vyhrážky predsa brali so značnou rezervou. Len ako vyhrážky.“

„Od slov k činom nie je tak ďaleko,“ rozhodne sa postavil. „Pôjdem ho nájsť.“

„Pôjdem s tebou,“ ponúkol sa Sirius. „Ty sa do chrabromilskej veže nedostaneš.“

„Keď si myslíte, že je to potrebné...“

„Aj keby nebolo, preveriť sa to musí,“ profesor Elixírov sa mierne zamračil na McGonagallovú. Tá len prikývla.

„Zvláštne, aj on je váš synovec? Ako Harry? Aj oňho si budete robiť rovnaké starosti?“ Zaznelo v miestnosti. Dvadsať párov očí pozrelo na ústa, z ktorých vyšli tieto slová, aby sa vzápätí prekvapene otočili na Snapa. Ten svojím nebezpečným a vražedným pohľadom prebodával dve vedľa seba stojace osoby.  

------

Od drevených mečov, k dreveným kopijam. A k tomu prechod na trénovanie výdrže a rýchlosti. Každé ráno behával niekoľko kilometrov, kedy pri ňom kentaurovia klusali. Čo najrýchlejšie. Potom sa bránil v súbojoch. Začalo mu to ísť, dostával sa meču na koreň a dokázal už dvoch mladších aj poraziť. Odzbrojiť. Pri kopiji bol stále neohrabaný, ale mierne sa zlepšil aj pri nej. Strieľať z luku ešte neskúšal, ešte stále poriadne nevidel.  

Pojal výučbu takmer fanaticky. Keď sa naučil zvládať zvádzať súboje bez toho, aby sa pravidelne ocitával na zemi, začalo ho to dokonca baviť. Nič iné mu neostávalo, len zúrivo pokračovať. Jeho kondícia sa zlepšila, vydržal až do večera. Dokonca sa s dievčatami dokázal večer rozprávať aj dve hodiny, než zaspal ako batoľa. Začal si veriť, pristupoval k súbojom už nie ako porazenec, ale ako možný víťaz. Stával sa z neho Chrabromil. Možno by už poprosil aj o ozajstný meč, ale predsa len bola jeho viera v seba samého len v plienkach.

Dnes to bolo ale iné, ako v predchádzajúce dni. Na cvičisku ho čakal len Perne s odôvodnením, že ostatní šli na lov medveďov. Potrebujú kožušiny a keďže im dali tri roky pokoj, snáď sa rozmnožili a oni si dokážu spraviť zásoby teplých kožušín na zimné mesiace. Hlavne pre mláďatá. Harry len mykol plecami. Chápal to, keďže tu mohli bojovať maximálne medzi sebou, taký lov na medvede mohol byť príjemnou zmenou.

Ale Perne nevymenil túto zábavku za cvičenie človeka len tak. Len preto, že mal dobré srdce a obetoval by dva-tri dni lovu človeku. Aby ho niečomu naučil, posúril jeho výcvik. Ostal preto, aby využil príležitosť, že nebude mať dozor, ktorý nenávidel a ktorý ho urážal. Neznášal tohto človeka a neznášal aj ich vodcu. Jeho otec sa mal stať vodcom spoločenstva, ale zomrel, keď sa pokúsil priniesť oslobodzujúci predmet z jaskyne. On bol vtedy maličký a vodcovstvo prevzal Corian. Keby to tak nebolo, on by bol teraz vodcom. Nenávidel Coriana, nenávidel tohto človeka a nenávidel aj predmet, pre ktorý sa nestal vodcom. Musel škodiť.

„Takže najprv ranný beh,“ zavrčal na Harryho. Ten už vedel, čo bude nasledovať. Rozbehol sa s úmyslom robiť okolo cvičiska toľko koliesok, koľko bude Perne považovať za dostatočné. Prebehol ho trikrát, kým ten ho s nechuťou pozoroval. „Beháš pomaly! Zrýchli!“ kričal naňho, keď sa pri ňom zjavil už piaty krát. Zrýchlil, zľahka dýchajúc. Toto mu nerobilo problémy.

Keď bežal okolo Perneho šiesty krát, uvedomil si silný povraz, ktorý sa mu omotal okolo trupu a rúk a pevne sa stiahol. Zastavil, nechápal, pozrel na Perneho, ktorý sa škľabil.

„Povedal som, že beháš pomaly,“ zasmial sa. „Prinútim ťa behať rýchlejšie.“

Než sa spamätal, povraz sa natiahol. Než stihol pokúsiť vyvliecť sa z neho, trhlo ho a zvalilo na zem. Potom vnímal len kamene a ostré steblá trávy, po ktorých ho kentaur vliekol. Okolo celého cvičiska. A zrýchľoval. Nakoniec klusal, rýchlo a on sa ocitol raz na bruchu, raz na chrbte. Odieral sa o zem, jeho habit sa trhal a trhala sa aj jeho koža. Nevidel, z rán na hlave mu valila krv a stekala mu do očí. Zanechával za sebou krvavú stopu. Nadnášalo ho a vyhadzovalo, aby vzápätí dopadal na zem. Udrel si hlavu, matne si uvedomoval, že klus prestal, že sa zastavil.

Stále bol zviazaný, keď ho chytili niečie ruky. Nevedel, či ležal minútu alebo hodinu.

„Poď, odnesiem ťa...“

Do úst mu niečo pchal. Rozumel dobre? Alebo rozumel, ale nechcel chápať? Zastretým vedomím pochopil len jedno. Keď sa toto prevalí, zabijú ho. Mal dojem, že ten hlas už začul. Tichý. Už raz ho zachraňoval. Tak mäkký. Zastonal, keď ho dvíhal zo zeme. Zrejme má polámané kosti. Opäť. Chcel protestovať, odhovoriť ho od toho. Bola to samovražda. Zobral ho do náručia a pri zdvíhaní cítil neuveriteľnú bolesť nôh aj rúk. Tak silnú, že už nedokázal vnímať.

------

„Aký synovec?“ Takmer okamžite zareagovala Molly uprene sa dívajúc na Snapa. Pochopila, že od neho sa vysvetlenia zrejme nedočká a strelila očami naspäť na svojich dvoch synov. Zamračene sa dívali na bývalého profesora, odhodlane a provokačne.

„Vy si myslíte, že práve toto je tá najvhodnejšie chvíľa k riešeniu takýchto nezmyslov?“ sykol po nich. Pohľadom ich vyzýval, aby si to čo najrýchlejšie rozmysleli a svoje slová zobrali naspäť. Nemienili ustúpiť a nepresvedčil ich ani jeho výraz, ktorý by dokázal prinútiť aj mŕtveho utekať. „Ja si myslím, že nie...“

„Nie je to nezmysel. Prečo to nepriznáte?“ skočili mu do reči. Ich zamračenie sa razom zmenilo na úškľabky. Čakali na svoju príležitosť dlhé roky. Celú večnosť sa pokúšali dostať nenávideného profesora do úzkych, vrátiť mu všetky tresty, ktoré schytali zaslúžene, ale ja tie, ktoré im pridelil len preto, že boli Weasleyovci a z Chrabromilu. Len preto, že vôbec boli. Pokúšali sa o to už veľakrát, ale vždy bez úspechu. On jediný dokázal vyviaznuť z ich pascí a žartíkov. Hrýzlo ich svedomie? Ani najmenej, nie je to nič, čo by musel skrývať, ale veľmi dobre vedeli, že on si to prizná ako posledný. A tak mu treba. S úsmevmi hľadeli do jeho tváre, na ktorej sa dalo nádherne čítať, ako veľmi sa premáha, aby ich na mieste nezavraždil. Oni vedeli, že s touto túžbou bojuje.

„Nie je to nezmysel?“ spýtala sa McGonagallová. Pery sa jej stiahli a obočie zvraštilo pri uvedomení si týchto slov. Odsudzujúco hľadela na svojho kolegu. S totožným výrazom sa k nemu obrátila aj Molly. Už sa nadychovala k tomu, že mu poriadne vynadá.

„Iste, že je to nezmysel,“ zavrčal Snape do miestnosti. Zabije ich. Pri najbližšej možnej príležitosti ich zavraždí. Budú trpieť, pomaličky a postupne ich pripraví o tie biedne životy, v ktorých sa zameriavajú len na nezmysli, zbytočnosti a úbohé žartíky. Nevedel síce, odkiaľ to vedia, ale bolo mu to srdečne jedno. Dovolili si až príliš. „Malfoy nie je môj synovec,“ nasilu sa zaškľabil. „A teraz odchádzam zistiť, kde sa nachádza,“ vypustil pomedzi stisnuté zuby. Daroval dvojčatám posledný pohľad, ktorým ich ubezpečil, že si počká na príležitosť vyriešiť si to z očí do očí.

„Počkaj, idem s tebou!“ Sirius sa za ním ponáhľal s pobaveným výrazom.  

„Môžete to vysvetliť?“ otočil sa Artur na dvojčatá, keď sa za Siriusom a Snapom zavreli dvere. Všetci zvedavo natrčili uši.

„Tiež si nemyslím, že by sa to malo riešiť teraz a takto,“ ozval sa Lupin, ale sledoval Susan, ktorá nepekne zazerala po Fredovi s Georgeom. „Určite to nie je naša vec.“ Tá po ňom strelila vďačným pohľadom.

„Ale...“ namietla Molly, ktorá sa zvedavosťou doslova užierala.

„V poriadku,“ prikývol McCrea. „Nebudeme to riešiť.“

„Mohla by som s vami hovoriť?“ spýtala sa Susan dvojčiat zamračene. Tí len mykli plecami.

„Asi by ste mali ísť vedľa,“ nadhodila Tonksová.

„Asi by sme tam mali ísť viacerí,“ zareagovala Molly. „Teda aspoň tí, ktorí sú Harrymu blízki. Aj tak mi to budete musieť vysvetliť,“ nepekne sa zamračila na svojich synov. „Je jedno, či to bude teraz alebo neskôr. Nebude ti to vadiť, zlatko?“ pozrela na Susan. Rezignovane zavrtela hlavou.

„Od neho sa aj tak nič nedozviete, ale poviem len to, na čo mám právo,“ upozornila. Molly horlivo prikývla. Chcela sa dozvedieť pravdu, chcela vedieť, či má byť na profesora nahnevaná. Tento pocit ju okamžite zaplavil, keď si uvedomila, že ho nechal u tých otrasných príbuzných dlhé roky a pritom to bol jeho synovec. Musela zistiť, či to vedel. A keď áno, či mal k tomu dôvod. V opačnom prípade by bola schopná ho uškrtiť holými rukami. „Odkiaľ to viete?“ vypálila Susan na dvojčatá hneď, ako prešli do vedľajšej miestnosti.

„Počkaj, zabezpečím to tu,“ navrhol Lupin. Šiel aj s Tonksovou, nemalo zmysel ostávať, keď o všetkom vedeli. Spolu s nimi prišli komplet všetci Weasleyovci. McGonagallová sa ošívala, ale napokon odolala a Hagrid si pomyslel, že sa na to spýta Harryho sám. Nik iný sa neodvážil medzi nich votrieť, spoliehali, že sa k nim niečo dostane aj tak.

„Počuli sme vás, keď ste o tom rozprávali Lupinovi a Tonksovej,“ vysvetlili pokojne. Na svoju matku, ktorá sa stále mračila, radšej nepozerali.

„Vy ste nás špehovali?“ spýtala sa neveriacky. „Úplne normálne ste stáli za dverami a načúvali?“

„Ako ste mohli? To vás kto učil?“ vyprskla Molly, ktorá by sa najskôr zbláznila, keby v tejto chvíli nemohla nič povedať.

„Áno, špehovali sme,“ pritakal Fred.

„Chceli sme zistiť, čo za tajnosti to máte,“ doplnil George.

„Tušili sme, že niečo skrývate.“

„Niečo ohľadne zmiznutia Ginny a tých dvoch.“

„Prešiel už týždeň, keď sa naša sestra stratila, bez stopy.“

„Čo ste čakali? Že budeme nečinne sedieť?“

„A keď ste sa potom zavreli, tak sme si otvorili. Dúfali sme, že niečo začujeme.“

„Niečo o nich. Netušili sme, že vypočujeme práve toto.“

„Vaša chyba, mali ste sa zabezpečiť.“

„Fred!“ upozornila ho Molly. Ten len ublížene zagánil.

„Čo všetko ste počuli?“ spýtala sa Susan. Chápala ich pohnútky a vedela, že spravili chybu. Alebo možno ani nespravili, možno bolo dobre, že sa to prevalilo.

„Všetko. Keď sme to začuli, samozrejme sme chceli počuť čo najviac.“

„Aha, takže viete skoro všetko,“ prikývla. Vlastne to bola široká informácia bez konkrétnych podrobností, ktoré poriadne nepoznal ani Sirius. „ A prečo ste to, pre Merlina, museli vyťahovať práve teraz?“ pozrela na nich mierne zamračene, vyčítavo a takmer bolestne.

„No,“ zaváhali. Ich matka bola príliš blízko na to, aby si mohli dovoliť byť úprimní. „Pretože to bola najvhodnejšia príležitosť k tomu, aby, aby sa aspoň raz cítil, uhm, porazený?“

„Porazený?“ nechápavo sa zamračila. A nebola sama.

„Áno, presne tak.“

„Ani nevieš, ako dlho sa o to pokúšame.“

„Fred, George!“

„A toto bol ten najlepší nápad?“

„Veď na tom nie je nič zlé po tom, čo sme počuli.“

„Nechápeme, prečo to tají.“

„Harry nevyzeral, že by tým nejako trpel.“

„A on zrejme tiež netrpí. A keď to prežili títo dvaja, tak to prežije celý svet.“

„Aj tak je už vlastne všetko vyzradené, keď to vedia smrťožrúti.“

„Keď im to Ron vyzradil,“ dodali potichu. Molly smrkla, ich otec sa mračil, Bill sa díval do zeme.

„Tiež si myslím,“ prikývla. Pozrela na Lupina. „Vlastne sa veci len urýchlili.“

„Áno, je len otázkou času, kedy začnú rozprávať a kedy sa to dozvie Skeeterová a s ňou celá verejnosť,“ prikývol vlkolak.

„Aj tak ste si to mohli odpustiť a nechať to na nich dvoch.“

„Oni by sa k tomu nikdy neodhodlali,“ zamračili sa. Len prikývla.

„Ale aj tak vás zabije.“

„Nikoho nebude zabíjať,“ ozvala sa Molly. „Tak? Ako to teda je?“ vyzvedala. A Susan im s povzdychom porozprávala časť príbehu. Molly pozorne načúvala, naoko pokojne, avšak zuby mala mierne stisnuté. Vždy tušila, že Snape mal ťažký život aj detstvo, jednoducho to vedela odhadnúť, ale ani to nemohlo byť dostatočným ospravedlnením, prečo sa o toho chlapca nestaral. Nechápala toľkú nenávisť, ktorá už bola síce zabudnutá, ale bola tam, vtedy, keď ho najviac potreboval. Ale Harry mu to nevyčítal a neboli to len prázdne slová, videla to na ňom. A to by malo byť najdôležitejšie.

------

„Počkaj!“ Sirius sa rýchlymi krokmi pridal ku Snapovi.

„Mlč,“ upozornil ho popredu. Nemienil to teraz rozoberať a bol si istý, že Black práve teraz cíti neskutočnú potrebu viesť rozhovor na túto tému.

„Nestalo sa nič také hrozné...“ stihol zo seba dostať, než sa ozvalo varovné...

„Mlč.“

„Fajn,“ prikývol a zaškľabil sa. „Myslím...“

„Tak dobre,“ Snape prudko zastavil a otočil sa naňho. Sirius zabrzdil tiež. „Keď chceš myslieť, nech sa páči, držím ti pri tom palce. Netúžim však poznať tok tvojich myšlienok. Ani najmenej. Tak mysli mlčky,“ precedil pomedzi zuby, zaškaredil sa a kráčal ďalej. „Ideme do chrabromilskej klubovne,“ sucho oznámil osobe, ktorá sa škľabiac vydala za ním.

Niekoľko chrabromilských študentov, ktorí zjavne ignorovali večierku, vyvaľovalo na profesora Elixírov oči. Od Nevilla sa dozvedeli, že Draco je zrejme niekde pod neviditeľným plášťom, čo im pošepol. Seamus prihodil informáciu, že ktorýsi šiestak spomínal, že ani Colin sa neobjavil v spálni. Prezreli celú vežu, toalety aj sprchy, ale bezvýsledne. Nevillovi nakázali, aby sa snažil udržať prekvapených spolužiakov za portrétom a náhlili sa preč.

„Môžu byť hocikde. Nemáme šancu ich nájsť,“ vrkol Sirius. „On má mapu. Ibaže by sme poprosili duchov a portréty, aby nám pomohli.“

„Fajn, duchov a portréty pros ty.“

„Áno, neverím, že by sa šli pretrhať, aby pomohli práve tebe,“ neodpustil si Sirius, za čo vyfasoval znudený pohľad svojho švagra. Požiadal najbližšie obrazy, aby sa rozpŕchli a poobzerali sa po všetkých chodbách a učebniach. Nech to po ceste oznámia každému portrétu, cez ktorý sa preženú. Zavolal Takmer bezhlavého Nicka a slušne mu oznámil, o čo ide. Neváhal. Prehlásil, že dá hneď vedieť a že nazrú aj tam, kde sa portréty nedostanú, aj do obyčajnej miestnosti na odkladanie metiel, či čistiacich prostriedkov. Nemali veľa možností, povedali, že ostanú na mieste, aby nemuseli nakoniec hľadať aj nich.

Po polhodine útrpného vyčkávania boli obaja nájdení. Oznámil im to práve Nick, ktorý sa k nim vydesene prirútil. Ak len duch dokáže vyzerať vydesene. Natrafil na nich v miestnosti plnej starých zhrdzavených a nefunkčných brnení na štvrtom poschodí. Okamžite sa k nim vybrali, aby ich našli v kalužiach krvi, ktorá pomaly zasychala. Snape ich v rýchlosti skontroloval. Žili, ale stratili veľa krvi. Prelevitovali ich na ošetrovňu.

„Zájdi na Základňu pre Pomfreyovú a Susan. Tá nech príde okamžite sem a Susan nech zájde ku mne pre elixíry,“ zavelil znepokojený Snape.

„Prežijú to?“ s obavami sa pýtal Sirius.

„Dúfam, že áno. Bude to tesné,“ vrkol a vpadol do ošetrovateľkinej miestnosti. Keď odtiaľ vychádzal s podnosom plnými fľaštičiek, Siriusa už tam nebolo. Začal s rýchlym ošetrovaním. Nalial do nich všetky dokrvovacie elixíre, ktoré tu našiel, ale vedel, že to stačiť nebude. Ošetril a zacelil rany, skontroloval rozsah zranení. Colin mal štyri rezné rany, jednu na ramene a tri na hrudníku. Odhadol, že ho skolilo nejaké omračovacie zaklínadlo. Malfoy bol na tom o poznanie horšie. Celý chrbát mal popretínaný množstvom rán. Okamžite vedel, o čo ide a v tichosti zúril.

„Čo sa presne stalo?“ Dnu vpadla ako Pomfreyová, tak i McGonagallová.

„Slizolinskí splnili svoje vyhrážky,“ jednoducho im oznámil. Pomfreyová ich prehliadala, ale došla k záveru, že potrebné ošetrenie už dostali. McGonagallová pozorne počúvala svojho kolegu. „Našťastie nebolo neskoro, potrebujú ešte niekoľko elixírov a dostanú sa z toho. Obaja. I keď noc bude dlhá a kritická.“

„Nenapadlo by mi, že by mohli prejsť od rečí k činom,“ neveriacky stiahla obočie. Snape prevrátil oči, toto im tvrdil takmer pred hodinou.

„Prešli,“ sucho skonštatoval. Keď prišla Susan so Siriusom a priniesli od Snapa ďalšie fľaštičky, naliali do nich aj tie. Bolo potrebné presvedčiť obrazy a duchov, aby mlčali. McGonagallová namietala a vyjadrila pochybnosti, že by súhlasili, ale uznala, že by bolo potrebné túto záležitosť utajiť. Ako neskôr zistili, obrazy sa podvolili želaniu rokfortskej zástupkyne, ktorá ich o to požiadala v mene riaditeľa. Nevedeli o tom všetky portréty a tie, čo boli zainteresované, prisľúbili diskrétnosť. Nick zahlásil, že nestihol zburcovať všetkých duchov, ale len poniektorých. Sám sa ponúkol, že zariadi, aby mlčali. Našťastie o tom nevedel Zloduch, takže sa toho najhoršieho nemuseli obávať. Chceli zabrániť tomu, aby sa tento incident dostal na verejnosť a vyvolal by ďalšiu paniku v radách rodičov a verejnosti. Nakoniec Snape presvedčil McGonagallovú, aby túto záležitosť nechala na ňom. Nerada, ale predsa súhlasila s podmienkou, že bude informovaná o každej maličkosti.

„Obrazy a duchovia prisľúbili pomoc,“ nadhodil Sirius sediaci medzi posteľami Colina a Draca. Pozrel na svojho švagra, ktorý bol usadený naproti nemu na druhej strane Dracovej postele. „Budú mlčať. A čo s ostatnými? Neverím, že by Chrabromilčania nechali bez odozvy skutočnosť, že si sa objavil v ich klubovni.“

„Je mi jedno, ako budú reagovať, hlavne, aby ich Minerva dokázala presvedčiť,“ mykol plecami. Boli tu sami. Pomfreyová ich nechala tak, začarovali dve postele, aby ich nikto nevidel, keď vstúpi na ošetrovňu. Najmä dotieraví Chrabromilčania.

„Náhle zmiznutie Malfoya môže za istých okolností vyvolať tvoju zvýšenú pozornosť,“ zaškľabil sa Sirius. „Aj keď je to už Chrabromilčan, môžeš sa oňho zaujímať. Dúfajme, že im to bude stačiť. A čo Colin?“

„Ten bude mať nehodu,“ strelil pohľadom po vedľajšej posteli. „Aspoň si to bude namýšľať. Už som to zariadil.“

„Čo ty všetko nepostíhaš,“ natiahol naoko obdivne. Snape naňho podráždene pozrel. „Takže on si bude myslieť, že spadol zo schodov. Malfoy svojvoľne utiekol z hradu, za čo dostane od Minervy mesačný trest, toto im sama narozpráva. A čo Harryho batoh a Slizolinčania?“

„Batoh nie je problém, zobrali ho oni. Jednoznačne. Dostanem ho naspäť, aj s jeho obsahom čo najskôr. A Slizolinčania? Keď útok zatajíme, nebudeme mať dôvod k ich vylúčeniu. Ale oni už sú problémom,“ vrkol zachmúrene.

„Najradšej by som ich vyhodil,“ zaťal päsť. „To ale nechceme zdôvodňovať. V tom prípade by som ich najradšej zadrhol.“

„Nie si sám.“

„To ale nemôžeme.“

„Nie.“

„Čo navrhuješ? Myslíš, že to, čo navrhovala Minerva, je dostatočné riešenie?“

„Ak bude toto riešenie vhodne a pochopiteľne podané, tak myslím, že bude účinné,“ prikývol s úškľabkom, za ktorým sa dalo cítiť niečo nebezpečné. A Sirius to dokázal odhadnúť.

„Čo im chceš spraviť?“

„Nič výnimočné,“ pozrel naňho a významne povytiahol obočie. „Len sa s nimi porozprávam.“

„Aha,“ prikývol a zaceril sa. „No, necháme to na majstra,“ povedal s nádychom uštipačnosti. Snape ho pohľadom priklincoval k stoličke. Nevinne sa uškrnul. Jeho švagor prevrátil oči a zavrtel hlavou. „A čo povieš na dvojčatá?“ Sirius pokračoval v podpichovaní.

„Nič,“ nebezpečne sa zamračil.

„Nič? To ani ničím neokomentuješ ich trúfalosť?“ uchechtol sa.

„Nenazval by som to trúfalosťou. Nanajvýš tak idiotizmom.“

„Podľa mňa to bolo dosť odvážne,“ vŕtal ďalej. „Počuj, Snape, vážne si nemyslím, že by šlo o niečo strašné. Za chvíľu to bude vedieť každý čarodejník v krajine a možno aj mimo nej. Prečo nezačať u členov Rádu?“

„Black, ja ti z celého srdca gratulujem,“ sarkasticky natiahol. „Skutočnosť, že si začal rozmýšľať, je významným medzníkom v tvojom doterajšom živote. Ale už som ti povedal, že ma vôbec nezaujíma, na čo tak ohromné si pri tejto, u teba nanajvýš neočakávanej udalosti, prišiel,“ zatváril sa kyslo. „Už je to teraz jedno. Nemienim však túto záležitosť rozoberať. So žiadnym zvedavcom.“

„Si úžasný,“ usmial sa Sirius. „Vážne. Tiež by som chcel vedieť tak nádherne vŕkať a komentovať každú, pre mňa nepríjemnú situáciu. Ty nevieš jednoducho povedať, že je to v prdeli. Ty to musíš obohatiť rôznymi kvetnatými a šťavnatými poznámkami. Obdivujem ťa,“ horlivo prikyvoval s námahou potláčajúc výbuch smiechu. Snape nepekne zazeral.

„Dojal si ma. Ale tvoj obdiv mi je viac nepríjemný, ako tvoja nenávisť.“

„Uhm, tiež ma stojí dosť úsilia.“ Pokračovali vo vzájomnom vyrypovaní. „Môžem dúfať, že im nijako neublížiš?“

„Nie, že by ťa po tom niečo bolo, ale nezavraždím ich, keď chceš počuť to.“

„Tak to sú chlapci nakoniec veľmi šťastní.“

„Aj ja mám ten pocit. Odnesú si to inak.“

„Ako?“

„Nestaraj sa. Ale môžeš sa zúčastniť.“

------

„Máš problém, Contian,“ posmešne sa zaškľabil Perne na mladučkého kentaura, ktorý vyšiel z príbytku, kde položil na posteľ polomŕtveho človeka. Pozrel do očí staršieho bojovníka a vzkypela v ňom žlč.

„Chcel si ho zabiť!“

„Buď ticho,“ arogantne ho prerušil. Áno, pokúšal sa o to, keď začul konský dupot a skryl sa. Aké prekvapenie ho potom čakalo. „Poďme sa poprechádzať a porozprávať. Za chvíľu sa vráti Sobrian a nechcem, aby nás tu našiel.“

„Nejdem s tebou nikde.“

„Ale ideš. Nemyslím, že by si mal na výber,“ výstražne sa zamračil. Mladý syn vodcu stáda vedel, že toto je zrejme jeho koniec v spoločenstve, nepomôže mu ani jeho následníctvo. Skončil, ale on pôjde s ním.

„Čo chceš?“

„Dohodnúť sa,“ sucho skonštatoval a vychytil sa preč. Mal obavy ísť s ním. Takmer zabil človeka, len dúfal, že prísne pravidlá mu zabránia v chuti zabiť kentaura.

„Prečo to robíš? Má nás odtiaľto dostať,“ vypálil, keď ho dobehol. Perne sa zákerne uškrnul. On nemal záujem dostať sa odtiaľto. Nie, keď nemá to, čo mu patrí. Obrovská frustrácia, ktorá v ňom driemala, sa prebrala v okamihu, ako sa zjavil človek. Krivda, nenávisť, odpor.

„Pretože si myslím, že človek je tým posledným, kto by mal riadiť a ovplyvňovať životy kentaurov. A svoje ďalšie pohnútky si nechám pre seba,“ zastavil a pozrel mu priamo do očí. „Ty si si práve vykopal hrob. Tým, že si mu pomohol, že si ho vôbec zobral do rúk a odniesol ho, ako nejaký...“ znechutene vyprskol. „Toto ti neodpustí ani vodca spoločenstva. A ty to veľmi dobre vieš. Skončil si, Contian.“

„To je možno pravda, ale ty si skončil tiež,“ prskol mu do tváre. „Nezmyselné a neodôvodnené vraždy sa tiež trestajú smrťou. Nemysli si, že budem mlčať.“

„Ale budeš. Budeme mlčať obaja.“

„Čo máš vlastne v pláne?“ zvraštil obočie.

„Jednoducho sme ho našli pred jaskyňou, v bezvedomí. Odtiahli, opakujem, odtiahli sme ho do príbytku, pretože by tam umrel. Stádo odišlo, Sobrian a samice tam nechodia. Nikto by ho tam nenašiel, preto sme ho odtiahli, preto tie zranenia. Niektoré mu spravila tá obluda, čo sa tam skrýva. Nikto nevie, čo to je. Budú nám veriť.“

„To je predsa hlúposť. Keď sa preberie...“ zamračil sa naňho mladší kentaur. „Okrem toho, my neklameme.“

„Drž už hubu,“ sykol s odporom. „Keď sa preberie, pochopí, že o tebe viem a preto bude lepšie, keď bude s naším nápadom súhlasiť,“ posmešne sa zazubil. „Je to idiot, ale čomusi rozumie. Nebude ťa chcieť zradiť.“

„Prečo to robíš?“ chcel vedieť.

„A prečo to robíš ty?“ zaškľabil sa.

Ani jeden neodpovedal. Perne si bol istý, že môže vo svojom pláne pokračovať aj napriek tomu, že sa mu dnes takmer podarilo všetko zničiť. Podľahol slabosti a nenávisti, ale nakoniec to môže byť k úžitku. Slovo syna vodcu dosť zaváži. A mladý je teraz zahnaný do kúta. Jeho vina je stokrát horšia ako tá jeho. Môže s jeho spoluprácou počítať. Nakoniec ten deň nebude až taký stratený.

------

„Harry, počuješ?“ Začul hlas, ktorý sa k nemu niesol akoby z veľkej diaľky. Necítil nič, len únavu. Hlavou mu prebleskla otázka, čo sa vlastne stalo. „Ako sa cítiš? Je ti už lepšie?“ Už to počul zreteľnejšie. Spoznal hlas Ginny. Mrvil sa a ona sa ho hneď pokúšala prebrať.

„Čo sa stalo?“ zamrmlal. Otvoril oči, jasne videl jej ustarostený výraz. Jasne videl. Elixíry podávané Sobrianom na zlepšenie zraku, steny ich príbytku vystavaného medzi hustými stromami a vlastne aj postava kentaura stojaceho vedľa Hermiony. To všetko mu pomohlo uvedomiť si realitu. Perne.

„Ako ti je?“ spýtala sa Hermiona. Spomenul si na to, čo sa stalo. Ako ho len veľmi neznáša.

„Dobre.“

„Tak to je vzhľadom na okolnosti potešujúce zistenie. Mal si zlomenú nohu, aj pravé predlaktie. Bol si doškriabaný a doudieraný. Nechal som ťa spať, kým sa ti nezahojilo takmer všetko,“ vysvetlil kentaur.

„Aha,“ skonštatoval. Ani sa nedivil po tom, čo ho za sebou ťahal.

„Prečo si šiel do tej jaskyne?“ Ginny sa naňho vyčítavo mračila. Nechápavo zvraštil obočie. Do akej jaskyne? „Mal si predsa počkať na koniec výcviku.“

„Harry, my chápeme, že ťa to už nebaví a máme rovnaký pocit. Ale takto hlúpo riskovať život. Máš šťastie, že si neumrel a že ťa tí dvaja našli včas,“ vrkla po ňom Hermiona.

„Čo? Akí dvaja? Aká jaskyňa?“

„Nevieš, čo sa stalo?“ Ginny sa naňho uprene zadívala. A on pozeral z jedného na druhého pokúšajúc sa pochopiť, o čom to vlastne rozprávajú. Nadýchol sa.

„Si idiot,“ oznámila mu Hermiona. Prehltol otázku. „Ale to nie je novinka.“

„Hermiona, prosím...“

„A čo? Veď je to pravda,“ pozrela na svoju kamarátku. „A on si nedá povedať. Keby ho Perne a Contian nenašli a nepritiahli, už by bolo po hrdinovi.“

„Dobre, máš úplnú pravdu. Ale dá sa to predsa pochopiť.“

„Nedá.“

„Ticho,“ vrkol po oboch. Chcel vedieť, o čom ide. „Nehádajte sa a povedzte mi, čo sa stalo,“ zamračil sa. Sobrian mlčal, len ho so zvrašteným obočím pozoroval. Nepozdávalo sa mu to.

„Stádo šlo na lov a ty si sa zrejme začal nudiť. Tak si sa rozhodol, že pôjdeš do jaskyne a pokúsiš sa priblížiť koniec nášho pobytu tu. Nie, že by sme s tvojou snahou nesympatizovali. Ale zabudol si, že na to potrebuješ výcvik dokončiť. Nie nadarmo ho predsa s tebou vedú. Perne a Contian ťa našli dolámaného a dotiahli ťa sem. Na poslednú chvíľu. Contian mal pocit, že nejakú podobnú hlúposť vyvedieš a vrátil sa vyhľadať Perneho. Našťastie,“ vysvetlili.

Nechápavo sa ne na díval a chcel zakričať, že je to lož. Do žiadnej jaskyne predsa nešiel. Je to nezmysel. Perne ho vláčil po celom cvičisku. Nenašli ho pred jaskyňou. To on ho dolámal. A čo s tým má spoločné Contian? Pripadal mu, ako celkom správny a prístupný kentaur. Prečo klame? Začali sa mu vracať aj ďalšie detaily. Ten hlas, ktorý začul. Tie ruky, ktoré ho dvíhali. Bol to Contian, jednoznačne. Určite to nebol Perne. Pomohol mu, znova. Svitlo mu. On musí klamať, pretože ho Perne prinútil. Jednoznačne. Nevedel síce ako, zrejme ho videl niesť jeho telo. Veď tu boli len oni dvaja okrem samíc a Sobriana. Keď teraz otvorí ústa, Contiana čaká odsúdenie. A to nechcel. Možno by súdili aj Perneho, ale zároveň aj mladučkého kentaura, ktorý mu pomáhal aj inými spôsobmi a ktorého mal tiež rád. Rovnako ako Sobriana. Musí zistiť viac, pred ostatnými musí mlčať a pokúsi sa vrátiť všetko Pernemu aj s úrokmi.

„Áno, našťastie,“ prikývol. „Už som si spomenul,“ presvedčivo zaklamal, za čo si vyslúžil ďalšie napomínanie naštvanej Hermiony a vyčítavý Ginnin pohľad. A Sobrianovo zachmúrenie. „Vidím už dobre,“ nadhodil po Hermioninom monológu.

„Ale to je fajn,“ usmiala sa Ginny a pomohla mu posadiť sa. Mierne ho objala. Ako mu nakoniec vysvetlili, preležal štyri dni. Sobrian umožnil jeho telu postupne sa spamätať a preliečiť. Perne a Contian ich našli krátko po tom, ako medzi sebou uzavreli dohodu a povedali im túto historku. Našli svoje stádo, kde to oznámili aj vodcovi. Slová jeho syna mu stačili, nemal tušenia, že je to všetko lož. Z lovu sa vrátili po troch dňoch a Perne bol viac ako spokojný.

------

„Človek, rozhodol si sa nerešpektovať naše zákony,“ zavrčal naňho Corian. Dal si ho zavolať za ďalšie dva dni, kedy sa jeho stav zlepšil už do tej miery, že sa mohol bez problémov hýbať. Najprv mal v pláne vyhodiť ho zo spoločenstva, skončiť s jeho výcvikom, nechať ho, aby si poradil sám, keď sa už o to raz pokúsil. Nech sa stará, keď je taký namyslený a tvrdohlavý. Chcel to preberať pred celým spoločenstvo, aby si uvedomil, kde sa nachádza a k čomu sa podvolil. Ale rozmyslel si to. Dá mu ešte šancu. Musí mu ju dať, aj keď sa mu to prieči. „Zrejme si myslíš, že si už zrelý k tomu, aby si podnikol túto výpravu,“ frkol  pohŕdavo. „Ako si sa presvedčil, ani zďaleka na to nemáš a to ťa možno donúti podvoliť sa nášmu výcviku,“ dodal posmešne.  

„Spravil som chybu,“ precedil pomedzi zuby dívajúc sa pri tom vodcovi kentaurov priamo do očí. „Popravde mi už všetko lezie na nervy a rád by som to skončil čo najskôr.“

„To by sme boli šťastní viacerí,“ okomentoval jedovito. „Keby si bol o niečo schopnejší, už by sme sa ťa zbavili skôr. Ale prešiel polrok a ty si nezaznamenal žiadne významné pokroky,“ mračil sa. A Harry mu odpovedal rovnako. „Keby nebolo Contiana, ktorý sa vrátil a zabránil ti v tvojej hlúposti, bol by koniec nielen pre teba. Dávam ti čas na premyslenie. Týždeň. Potom chcem priamu odpoveď, či má zmysel s tebou strácať aj naďalej čas alebo či to vzdáš a odídeš od nás, aj so svojimi samicami. Nepotrebujeme niekoho, kto koná v rozpore s našimi zákonmi.“

V to prípade sa zbav Perneho a svojho syna vlastne tiež, pomyslel si v duchu.

„Súhlasím,“ vrkol a snažil sa kontrolovať svoj tón. Bol naštvaný, na nich všetkých. Corian od neho odcválal. Zrejme mu dajú týždeň pokoj alebo ho budú týždeň trestať a skúšať jeho trpezlivosť. Stisol zuby. Po ceste sem sa snažil zahliadnuť Contiana, ale nemal šťastie. Vracal sa s rovnakým úmyslom, chcel s ním hovoriť, ale buď bol mladý kentaur niekde mimo dediny alebo sa mu úspešne vyhýbal. Na Perneho však narazil.

„Už si sa postavil na nohy?“ sykol arogantne, potichu a s úškľabkom.

„Kde je Contian?“ ignoroval jeho poznámku.

„Netuším a je mi to jedno.“

„Vydieraš ho len tým, že mi pomohol? Alebo je za tým niečo viac?“

„Nie je to jedno? Hlavne, že to funguje.“

„Si hajzeľ,“ vrkol naštvane. Bolo mu jedno, či kentaura vytočí. „Čo vlastne chceš? Že ma nenávidíš, to chápem. Ale toto sa ti môže vypomstiť.“

„Ako? Tým, že zabijem jedného domýšľavého čarodejníka? Ťažko. Čo nespravím ja, to spraví jaskyňa. A potom sa dokáže, že moje reči sú pravdivé. Ostaneme tu naveky, ty nám rozhodne nepomôžeš.“

„Ty si v mojom hodnotovom rebríčku na poslednom mieste a pred tebou sú kilometre prázdneho miesta, komu by som chcel pomôcť. Prečo to robíš?“

„To ťa trápiť nemusí. Ak sa rozhodneš za ten týždeň pokračovať, priprav sa na to, že sme ťa doteraz len hladili,“ posmešne natiahol a odcválal. Harry stisol päsť. Mal chuť rozbiť mu papuľu, ale sledovali ho oči ďalších nie príliš priateľsky tváriacich sa kentaurov. Prebehol ich očami, Contiana nezahliadol.

------

Colin Creewey si skutočne myslel, že sa pošmykol na nejakej lepkavej kaluži, za ktorú mohol Zloduch a zletel zo schodov. A myslel si, že škrabance, ktoré sa nepodarilo Snapovi doliečiť, než sa prebral, sú dôsledkom jeho nehody. S týmto výmyslom sa vracal do klubovne, Malfoyova prítomnosť na druhej posteli bola pred ním utajená. Oficiálne sa vytratil z hradu a pátra sa po ňom. Chrabromilčania si domýšľali, že šiel na vlastnú päsť hľadať stratených spolužiakov, v čom ich nevedomky podporoval aj Neville, ktorý im prezradil, že Snape je členom Rádu. Tým sa zdôvodnila jeho prítomnosť v ich klubovni. Portréty a duchovia mlčali a po troch dňoch sa už rozprávala aj taká historka, že do hradu vnikol Voldemort a Malfoya uniesol. Vcelku im to vyhovovalo.  

„Sadnite si,“ vrkol Snape na siedmich Slizolinčanoch po tom, čo si ich dal zavolať do kabinetu. Cítili hrozbu, ale keby neuposlúchli, profesor by prišiel za nimi možno ešte viac naštvaný, ako predpokladali a ako bolo na ňom vidieť. „Na stoličky,“ ukázal na sedem vedľa seba postavených stoličiek.

„A keď nie?“ Zabini sa pokúsil zaprotestovať.

„Držte jazyk za zubami a robte, čo vám kážem,“ sykol po ňom naštvane. „Uisťujem vás, že toto bude dlhý rozhovor a nohy vás po chvíli môžu viac, ako bolieť,“ dodal varovne.

„Robte, čo hovorí,“ upozornil ich Sirius. Vyšiel spoza tieňa z rohu miestnosti. Slizolinčania si premeriavali jedného aj druhého.

„Aha, mohlo nám napadnúť.“

„Drž hubu a sadaj!“ štekol po ňom Sirius tváriac sa nebezpečne. Radšej si sadli, tvárou oproti Snapovi. Siriusa mali za chrbtom a on mrkol na svojho švagra.

„Pekne,“ zhodnotil profesor Elixírov s úškľabkom. „Ale najprv spravíme toto,“ švihol prútikom. Nemohli sa pohnúť. „A potom aj toto,“ švihol druhý krát a na stole pred ním sa objavili ich prútiky.

„Ale...“

„Ticho, lebo vás aj umlčím,“ vystríhal. „Slečna Parkinsonová, smiem sa spýtať, ako ste mohli byť vy a vaši spolužiaci takí naivní a myslieť si, že vám to prejde?“ otočil sa na ňu.

„Ja nechápem...“ zabrblala celá červená.

„Iste, to ma ani neprekvapuje,“ natiahol. Sirius sa potichu uchechtol. „Tak vám to teda vysvetlím, aj keď je to zbytočná strata času. Vy veľmi dobre viete, že je pán Malfoy členom Rádu. Ďalej veľmi dobre viete, že nie je mimo hrad, ale že sa lieči po útoku kliatob spadajúcich do čiernej mágie. Je vám aj jasné, kto v hrade je schopný podobné kliatby používať. A určite vás neprekvapí ani fakt, že pán Malfoy vyzradil totožnosť útočníkov. Zrejme ste si domysleli, že sme umelo vytvorili reči, ktoré sa šíria po hrade. A určite ste takí hlúpi, aby ste si mysleli, že my sami im veríme a vám to prejde. Je moja analýza správna?“ pozeral z jedného na druhého.

„Ja si myslím, že je veľmi správna,“ pridal sa aj Sirius a prestúpil pred nich. „Ľudská tuposť je bezhraničná a oni sú nádherným príkladom,“ veselo sa na nich škľabil. „Vaša sprostosť sa ale dá chápať, predsa len treba plniť Voldemortove chúťky. Však? Nečakajte však, že vás v nich budeme podporovať alebo nebodaj, tolerovať, či odpúšťať.“

„Naopak, dostanete to, čo si zaslúžite.“

„Nemôžete nič,“ osopil sa Zabini. Ostatní boli ticho a zarazene civeli.

„Ale môžeme, to vás ubezpečujeme,“ natiahol Sirius. „V prvom rade prídete o svoje prútiky,“ hlavou ukázal na kôpku.

„Ale...“

„Ticho,“ vrkol Snape. „Momentálne zdieľam rovnaký názor ako školník Filch. Najradšej by som zaviedol fyzické tresty. Na nešťastie to nie je možné.“

„Uhm, to je najväčšia chyba v školských pravidlách,“ prikývol Sirius. „Preto prídete, len, o svoje prútiky. A sme zvedaví, ako budete teraz plniť Voldyho príkazy,“ zasmial sa.

„Čo škola?“ vyhŕkol Nott.

„Čo by? Pred dvoma rokmi ste podporovali princíp teoretickej výuky, ktorý zaviedla vaša priateľka Dolores,“ uškŕňal sa. „Nebude to pre vás problém. No a čo sa týka školy a študentov, tak tu vám veľmi neporadíme. Ak vám budú chcieť ublížiť, neviem, či sa nám podarí prísť včas, aby sme im v tom zabránili.“

„A my sa o to budeme pokúšať?“ Snape prekvapene pozrel na Siriusa. Zaceril sa.

„Myslím, že si nohy nedolámeme,“ zachechtali sa. „Budete sa musieť popasovať s novým problémikom. Ako ubližovať holými rukami? To je niečo, čo je pre vás tabu. Možno by sa dvaja z vás dokázali pobiť,“ mrkol na Craba a Goyla. „Ale proti prútikom zvyšku študentov, ktorí, verte mi, vás nemajú príliš v láske, to bude ťažké.“

„To iste a keď si k tomu ešte predstavíme, že najmä tí menší sa budú chcieť pomstiť a kúzla príliš neovládajú,“ dodal Snape. „No neviem,“ zavrtel hlavou. „Môže to s vami dopadnúť nedobre a my s tým ale vážne nebudeme môcť spraviť veľa.“

„Toto vám neprejde. Naši sa budú sťažovať správnej rade,“ vyprskol Zabini.

„Tak nech. Môžu už zajtra,“ flegmaticky pokrčili ramenami obaja. „Ani my sa nebudeme príliš riadiť pravidlami. A teraz k ďalšej záležitosti. Chceme vedieť, kde je batoh, ktorí ste zobrali Malfoyovi. A celý jeho obsah.“

„Aha,“ zaškľabil sa Zabini. „Ale to my nevieme,“ natiahol posmešne. Mulvey sa zachechtal.

„Tak neviete,“ prikývol chápavo Snape. „Tak to vám budeme musieť osviežiť pamäť,“ vstal a pristúpil ku svojej skrini. „Koľko vás je?“

„Sedem, Severus.“

„Sedem. Myslíš, že bude potrebných sedem elixírov?“

„Nie, myslím, že postačí len jeden. Ostatní sa budú prizerať,“ pozeral na Slizolinčanov, ktorí zjavne váhali.

„Tak dobre. Jeden,“ prikývol Snape, otočil sa k nim a zamával fľaštičkou s čírou tekutinou. „Hádajte, čo to je?“ vyzval ich.

„To nemôžete,“ vyhŕkol zamračený Zabini.

„Čo to je?“ vyzvedal Goyle.

„A prečo by sme nemohli?“ Snape sa naňho milo a nevinne pousmial. „Pretože sa to nesmie? Pretože to je protizákonné? To má byť dôvod, pre ktorý by sme to nespravili?“

„Zrejme si myslia, že dvaja profesori sa neodhodlajú k vypočúvaniu študentov pomocou Veritasera.“

„Aha,“ Goylovi to zaplo.

„No, ale to sa veľmi mýlia.“

„Budete mať problémy.“

„Rozhodne nie väčšie ako vy behom pár dní,“ usmial sa na Mulveyho Sirius.

„Posledná možnosť,“ vrkol Snape. „Kde je ten batoh?“ vypustil do miestnosti. Zavládlo hrobové ticho. Dali im pár sekúnd.

„Podľa očakávania,“ zhodnotil Sirius. „Si si istý, že je to Veritaserum?“ pozrel na kolegu.

„Samozrejme,“ zamračil sa a pozrel na elixír. „Je číry.“

„To iste, ale podľa kníh, ktoré sa nachádzali v našom dome, aj oslepujúci elixír je číry.“

„Pravda, nad tým som nerozmýšľal. Ale také ja predsa nevyrábam.“

„Ktovie, keď si ten hnusný smrťožrút.“

„Dobre, tak to upresním, už dlho som nič podobné nevyrábal.“

„Čo keď si na nejakú fľaštičku zabudol?“

„Že by?“ nadvihol obočie. „To sa dá ľahko zistiť. Kým Veritaserum je bez zápachu, tá dobrota nepríjemne smrdí.“

„A my ju budeme čuchať?“

„Budeme sa zdržovať čuchaním?“ fľochol na Siriusa. Ten mykol plecami. „Nie, nebudeme. Veď oni nám povedia, čo to bolo.“

„Takže koho?“ Sirius si okato začal vyberať spomedzi nervóznych Slizolinčanov. „Páni Crabe a Goyle vypadávajú zo súťaže,“ zaceril sa.

„Slečna Parkinsonová,“ vrkol po nej Snape. Vystrašene naňho pozrela. „Poviete nám, kde je ten batoh?“

„Ja...“

„Mlč,“ zahriakol ju Zabini.

„Ale čo keď...“

„Klamú, je to Veritaserum.“

„Tak, že by vy?“ Snape zazeral na Zabiniho.

„Strčte sa.“

„Takže vy.“

Pokúšal sa vzpierať, kričal, ale v zabezpečenej miestnosti mu to nebolo nič platné. Naliali doňho Veritaserum a vyťahovali informácie. Otázky pokladali tak, aby nemohol odpovedať dvojzmyselne. Nakoniec sa dozvedeli, že batoh je spálený, plášť skrytý v sovinci a mapa v matraci Zabiniho postele. Vytiahli aj ich najbližšie plány, ktoré zahŕňali vyčíhanie si Susan. Snape musel šteknúť po Siriusovi, pretože už naňho mieril prútikom. Prinútili Mulveyho, aby odprevadil Snapa k Zabiniho posteli a odovzdal mu mapu, taktiež, aby si spravili spoločnú prechádzku do sovinca. Neverili, že by sa týmto vypočúvaním niekde chválili a so slovami, v ktorých prejavili svoju vieru, že sa dokážu dostatočne ubrániť, ich prepustili.

Bol rád, že sa vyriešilo aspoň toto a aspoň takýmto spôsobom. Malfoy sa nakoniec vylízal zo všetkých rán, Minerva ho oficiálne potrestala mesačným trestom a on bol prinútený vymyslieť si historku o tom, ako pátral v jednej dedine. Mapa aj plášť sa k nemu vrátili, teraz mal sledovanie uľahčené, pretože sa Slizolinčania rozhodli tráviť čo najviac času vo svojej klubovni a keď aj vyliezli, príliš sa netrhali.

Tak ako predtým, aj teraz sa vyhýbal návštevám Základne. Keď tam však zašiel na schôdzu, ktorá bola kvôli Malfoyovi prerušená, čakalo naňho mlčanie všetkých zúčastnených a opatrné zazeranie. Už chcel po nich šteknúť, aby sa nesprávali ako tupci, ale nakoniec mu to bolo jedno. Nech po ňom civia, akoby bol ťažko chorý. Počas schôdze nebezpečne zazeral po dvojčatách, ktoré po ňom občas fľochli. Nemohol si to odpustiť, jednoducho nemohol pripustiť, aby im to prešlo beztrestne. Nenápadne švihol prútikom a bez toho, aby sledoval, čo sa preberá, s pobavením sledoval tých dvoch.

Prišlo to pomaly, pozvoľna a takmer nebadane. Najprv sa poškriabal na hlave jeden, o chvíľu na to aj druhý. Ďalšie poškriabanie sa zjavilo o pár sekúnd, tentoraz na ramene a stehne. Nasledovalo ďalšie už s oveľa menším časovým intervalom na bruchu. Dvojčatá sa mračili a zbavovali nepríjemných pocitov. Pozreli na seba, teraz im došlo, že ich oboch svrbí telo rovnako. A čoraz častejšie a dôraznejšie. To už sa nepretržite škriabali raz na jednej noha a potom aj na chrbte. Všimlo si toho už aj okolie. Nechápavo pozerali, ako sa dvojčatá, celé červené, drapkajú, šúchajú, drhnú a trú. Už vedeli, ktorá bije. Pozreli na Snapa, ktorý ich odmenil úškľabkom a kývnutím hlavy.

„Kedy to prejde?“ štekli po ňom.

„Neprejde,“ nevinne sa pousmial a pozeral do ich zúrivých, rozhorúčených tvári. Nemohli to už vydržať, ten pocit bol neúnosný, vypálili preč. S dupotaním a nadávkami. Kým polovička zúčastnených sa smiala, druhá nepekne zazerala.

„Čo ste im to spravili?“ Molly vyzerala, že ho na mieste prizabije. Artur ju držal pod pažou, ale rovnako, ako Bill, aj on sa pochechtával.

„Obyčajné svrbivé kúzlo,“ mykol plecami a prevrátil oči. „Určite nečakali, že by dostali nejaký príjemný darček za svoju hlúposť.“

„A to akože neprejde? Ako ste mohli!“

„Určite to prejde, však Severus?“ Susan sa mračila a Sirius sa vedľa nej zadúšal smiechom.

„Ja neviem, ešte som to neskúšal,“ natiahol. „Dobre, za tri hodiny ich to prejde,“ zareagoval na jej následný výraz.

------

„A mám týždeň voľna,“ zaškľabil sa Harry na Ginny a Hermionu. Práve obedovali, bez Sobriana, ktorý im povedal, že príde o niečo neskôr. „Zrejme ma chcú potrestať,“ oznámil  vlastné úvahy.

„Nemyslím,“ zavrtela hlavou Ginny. „Aj keby si si to zaslúžil, avšak za to, že klameš.“ Povedal im pravdu, ale pred Sobrianom mlčal. Predsa len to bol kentuar. Nemusel vedieť, o čo v skutočnosti ide.

„Poviem to hnusne,“ zabrblala Hermionu. „Majú práve obdobie párenia. Vieš? Spomenuli si, že sú tu aj samice a budú o ne prejavovať záujem,“ vrkla uštipačne. „A ony ich majú s nadšením očakávať. Je to také odporné.“

„Preto ten týždeň?“ pozrel na ne. Len prikývli.

„Lezie mi to už na nervy. Všetko,“ pokračovala Hermiona. „Tie ich zákony, to nič nerobenie, ten ich nechutný prístup.“

„Viem, ale už to dlho nepotrvá,“ zamračil sa. Nevedel, o čom sa tie dve rozprávajú v priebehu dňa. Teraz sa takto zišli vlastne prvýkrát, keď sa opomenie jeho ležanie na lôžku. Nič nehovorili, aspoň večer, keď sa rozprávali. Ale keď im to vadilo len spolovice tak, ako jemu, tak sa divil, že podobné reči nepočul už skôr.

„To nie je nič proti tebe,“ zavrtela hlavou. „Len by som sa chcela vrátiť.“

„To my všetci,“ pridala sa aj Ginny. „Nikoho to tu nebaví.“

„Ja viem,“ povzdychla a postavila sa. „Viete čo? Myslím, že by to chcelo zmenu. Nehnevajte sa na mňa, ja vás mám rada, ale byť s niekým polroka je dosť otravné. Ja s Ginny a Sobrianom, ty s Pernem, Ginny so mnou a Sobrianom, Sobrian so mnou a Ginny,“ vyprskla škľabiac sa. „Lezie mi to na mozog. Potrebujem pauzu. Ginny, nehnevaj sa na mňa, mám ťa strašne rada, ale šesť mesiacov vkuse stačilo. Máš tu Harryho, tak si to užite. Ja využijem príležitosť, že tu tí... nie sú a poprezerám si to tu. Snáď ma niektorí nezabije.“

„Počkaj!“ zavolal za ňou Harry. „Hermiona!“ zbadal už len jej chrbát, ktorý zmizol medzi stromami. „Dávaj si pozor!“ stihol ešte zavolať.

„Budem,“ ozvala sa tlmená odpoveď.

„Nemám z toho dobrý pocit,“ povzdychol.

„Sobrian vravel, že tu týždeň nebudú,“ povedala Ginny stojaca pri ňom. „Ja ju chápem, lezieme si na nervy už pár týždňov, ale väčšinou je to Sobrian, ktorý drží emócie na uzde. Malo by tu byť bezpečne,“ dodala na upokojenie. Všade vládol absolútny pokoj a ticho. Neozývali sa kopytá, ani zvuky činností. Bolo tu takmer mŕtvo.

„No, keď to vraví Sobrian,“ zamrmlal a otočil sa k nej. „Aj ja by som sa chcel vrátiť,“ hlesol dívajúc sa jej do očí.

„Vrátime sa čoskoro,“ šepla a objala ho. Obaja si uvedomovali, že šesť mesiacov je dlhých, príliš dlhých na to, aby sa nemohli navzájom dotýkať a láskať.

„Chýbala si mi.“ Na uchu ju pošteklil jeho dych, to už si razil cestu cez jej líce k perám.

„Aj ty mne,“ vydýchla mu do úst, v ktorých sa začala odohrávať chtivá a nenásytná vojna ich jazykov. Príliš dlho potláčali svoje city a túžby. Boli tak blízko a pritom tak vzdialení. Jemne ju zatláčal dovnútra, nerušiac ich vášnivý bozk.

„Chcem ťa, hneď,“ vzrušene jej zachrapčal na krku, jednou rukou nepúšťajúc zovretie a druhou odtláčajúc taniere na stole. Vyhrnul  jej habit, ktorý nosili na striedačku so svojím oblečením, až k bokom a vysadil ju na stôl. Jeden dotyk a zistil, že jej túžba je rovnako veľká ako tá jeho, ktorú začal nedočkavo pritláčať k jej telu. „Ginn,“

„Počkaj,“ zadýchane ho brzdila. „Tu nie,“ jedným malým kúskom svojej bytosti bola ešte schopná triezveho uvažovania. „Môže sa vrátiť Hermiona alebo Sobrian.“

„Kašlem na to,“ vrkol.

„Upokojme sa, dobre?“ Musela mu chytiť tvár do dlaní a zdvihnúť ju k sebe. Tváril sa nespokojne. „Musíme rozmýšľať,“ jemne mu dohovárala.

„Keď ide o kúzlo, dám si pozor.“

„Áno, aj to je vo veci, ale teraz to nie je nebezpečné.“

„Čo...“

„To je jedno. Pôjdeme k jazierku, v ktorom sa kúpeme. Oni tam nechodia, ani Sobrian. A som si istá, že Hermiona bude mať dosť rozumu, aby tam teraz nešla,“ vysvetlila.

„Jazierko,“ prikývol, kým ona vyberala jeho ruky spod svojho habitu. „Tak dobre, na čo čakáme?“

------

„Vážne tu nikto nie je,“ oznamovala im Hermiona pri večeri, ktorú im priniesol Sobrian. „Zblízka som si prezrela ich vyhňu a musím povedať, že je to veľmi premyslené. Len keby vyrábali viac pluhov a menej mečov a občas si vyskúšali, ako sa s nimi pracuje,“ vrkla nespokojne.

„Dúfam, že s tým nemáš v pláne niečo robiť?“ spýtal sa Harry. „Stačí, že ich provokujem ja.“

„Najradšej by som každému z nich zakrútila krkom. Ale nebudem s tým robiť nič. Sú to predsa ich zákony a oni nie sú príliš milí hostitelia. Vlastne je to banda...“ prehltla nadávku. „Ale aj tak je to zaujímavé,“ zabrblala. Potom na nich pozrela. „Dúfam, že ste si to aspoň užili,“ podarilo sa jej zaškľabiť. Ginny sčervenela, ale úškľabok jej vrátila.

„Uhm, príjemná zmena,“ zasmial sa Harry.

„Tak to som rada,“ prikývla. „Aspoň vy môžete prísť na iné myšlienky.“

------

Doobeda robili výskumné obhliadky spolu s Hermionou, poobede chodil Sobrian. Niekoľkokrát šli spolu do lesa, ale väčšinu času trávili pri jazierku, kde doháňali to, čo zameškali a chystali sa zažiť pár príjemných chvíľ aj dopredu. Na dobu, kedy k tomu nebudú mať opäť príležitosť. Milovali sa už takmer všade, potom len tak ležali vedľa seba na slnku, rozprávali sa, alebo len jednoducho mlčali. Užívali si jeden druhého a boli za to vďační.

„Poďme, vrátime sa,“ nadhodil a jemne ju hladil po nahom chrbte. „Ešte sa poprechádzame.“

„Uhm,“ pritakala, ale nechystala sa opustiť jeho náruč.

„Ginn,“ so smiechom ju upozornil. Nespokojne po ňom strelila pohľadom.

„Dobre, no,“ prevrátila oči. Prehodili si na seba kentaurie predstavy o habitoch a vydali sa ruku v ruke k dedine. Mlčky si užívali posledné slnečné lúče dnešného dňa.

„Pst,“ zamračene ju upozornil a pribrzdil. Pozrela naňho a spozornela aj ona. Začula tlmený hovor a šuchot lístia. Vytiahnutým obočím sa ho pýtala na jeho názor, len kývol hlavou smerom, z ktorého k nim prichádzali zvuky. Vychytili sa tam.

Stromy rástli čoraz hustejšie a oni museli odhŕňať konáre, ktoré padali pomaly až k zemi. Spôsobili tým menší šuchot, čo zapríčinilo zbystrenie pozornosti aj na strane tých, ktorí boli predmetmi ich záujmu. V okamžiku sa stretli štyri prekvapené pohľady. Na jednej strane Harry a Ginny a na druhej Contian a mladá kentaurica.

„Čo tu chceš?“ prvý sa ozval vodcov syn a prekvapenie sa zmenilo na prestrašenie a vzápätí znechutenie.

„Začuli sme šuchot, tak sme to šli overiť,“ zamračene mu odpovedal. Uvedomoval si, že kentaurica je zrejme jeho priateľka, čo bolo viac ako prekvapivé a úžasné. Bolo to nepredstaviteľné a bola to určite rarita. Nebezpečná.

„Našiel som ju tu a chcel som ju poslať naspäť,“ v rýchlosti vysvetľoval Contian.

„Prečo klameš?“ Harry pozrel na kentaurie dievča. Mladučké, rovnako staré ako Contian a zdalo sa mu, že môžu mať presne toľko rokov ako on a Ginny. I keď u kentaurov to bolo ťažké odhadnúť.

„Neklamem,“ vrkol.

„Nemáš sa za čo hanbiť,“ vložila sa Ginny. Takmer ju zabil pohľadom. Kentaurica na ňu pozrela, ale už to ďalej nevedela zniesť a zutekala.  

„Počkaj!“ zakričal na ňu Contian. Nezastavovala, razila si to priamo medzi kmeňmi stromov. „Tak fajn,“ pozrel opäť na Harryho. „Teraz to môžeš na mňa zradiť. Nielenže pomáham človeku, ale ešte sa starám aj do kentauríc.“

„Nebudem to zrádzať.“

„Prečo by si to nerobil?“

„Nemám dôvod.“

„A ja ti mám byť akože vďačný? Alebo čo čakáš?“

„Ja som ti vďačný. Zachránil si ma už dvakrát.“

„Neverím ti.“

„Tvoj problém.“

„Čo vlastne chceš?“

„Vedieť pravdu. Pre toto ťa Perne vydiera? Alebo je tam len tá pomoc?“ vypálil Harry. Contian zaváhal.

„Nestaraj sa o to,“ vrkol a otočil sa k odchodu.

„Contian, treba ho zastaviť.“

„Vážne? A ako?“ s úškľabkom sa otočil. „Nevieš o tom nič, človek. Nechaj to tak, zbytočne to nerozoberaj,“ šiel preč.

„Contian!“ zavolal za ním. Nereagoval. „Blbý kôň,“ vrkol podráždene.

„Nechaj ho. Zrejme má strach.“

„To je možno pravda, ale takto ho bude mať celý život.“

„Začínaš sa správať ako Hermiona,“ upozornila ho Ginny. „Harry, kým neskončí výcvik, nerob radšej nič.“

„Fajn.“

Krátko na to Hermiona prehlásila, že mimo Sobriana je Contian ten najmúdrejší kentaur, akého sa im pošťastilo stretnúť. Okamžite to zhodnotila ako zakázanú lásku a plne obom fandila. Hlavne, aby to udržali v tajnosti, inak by zrejme v tejto bande obaja prišli o život.

------

Profesor Dumbledore stál uprostred kruhovej miestnosti, pred ním sa nachádzal malý stolík. Ležal na ňom čarovný pergamen. Pergamen s nakresleným stromom. Rodovým stromom. Našiel ho náhodou pri kontrole hradu v Brasove, ktoré slúžilo ako centrum spoločenstva Ostrá Dýka. Hrad sa zdal byť prázdnym, žiadne kúzla neodhalili prítomnosť niekoho ďalšieho. A on sa odhodlal získať viac informácií. Pergamen odhalil jednoduchým kúzlom. Oveľa zložitejším kúzlom sa mu podarilo zviditeľniť strom. A teraz naňho hľadel, nechápavo, prekvapene, neveriacky a zarazene.  

„To nie je možné,“ hlesol do ticha. Toto zistenie bolo také ohromujúce, že utlmilo všetky jeho zmysli. Nečakal to, toto nie. A nečakal ani nasledujúce okamihy.

„Zdravím, Dumbledore,“ ozval sa hlas za jeho chrbtom. Prekvapene sa otočil a vzhliadol do tvárí Voldemorta a pochechtávajúcej sa Lestrangovej. Obaja naňho mierili prútikmi. „Ani to neskúšaj,“ vrkol Voldemort na jeho letmý, rýchly pohyb a v zlomku sekundy švihol prútikom. Zmocnil sa prútika hlavného Fénixa a schuti sa rozosmial. „Tak je to tu, konečne som sa dočkal. Prišiel tvoj koniec.“

„Aha, áno, pravda,“ prikývol pokojne Dumbledore a pozorne ich sledoval. „Zrejme to tak bude. Teraz, keď si ma odzbrojil, Tom.“

„Hovoril som ti už niekoľkokrát, aby si ma nevolal Tom,“ vrkol po ňom zúrivo.

„Môj pane, dovoľte mi ho zabiť,“ zaskuhrala Lestrangová.

„Nie, tento je môj,“ Voldemort spravil dva kroky k Dumbledorovi. „Zrejme si to nečakal, však? Zdá sa, že ti prišli slová, starec,“ zaškľabil sa. „Tvojmu chránencovi sa o tomto muselo snívať pred dvoma dňami, to je tá jeho schopnosť predvídať smrť,“ pohŕdavo sa zaškľabil. „Ale ja viem, že zmizol. No, uvidíme, či zmení svoj sen. Bella, sleduj dvere,“ povedal svojej služobníčke a potom naspäť k Dumbledorovi. „Avada...“ pozrel zo zamračeného starca na Bellu.

„Nič, môj pane,“ zachechtala sa.

„Tom, počúvaj...“

„Mlč! Avada,“ skúsil. „Uhm, tak sa zdá, že náš Harry skutočne nemôže prísť,“ smial sa. „Avada, Avada,“ dráždil.

„Robíš chybu.“

„Vážne?“ s úškľabkom ho prerušil. „Ja si naopak myslím, že robím tú najúžasnejšiu vec, na ktorú čakám celý svoj život,“ mával mu prútikom pred nosom.

„Túto vojnu nemôžeš vyhrať.“

„Ale môžem,“ horlivo prikyvoval. „Rozlúč sa so svojím životom, Albus Dumbledore,“ spokojne sa natiahol a namieril naňho. „Ja si to vychutnám.“

„Tom...“

„Avada Kedavra!“ Z Voldemortovho prútika vystrelil zelený lúč a narazil do hrudníka rokfortského riaditeľa. Jeho telo s vyhasnutými očami pomaly dopadalo na zem. A on sa smial. Nepríčetne sa rehotal na svojom veľkom úspechu.

„Nie!!!“ vykríkol Harry do tmy a vystrelil do sedu.

TOPlist