28. Rande


„Proste si sa s Hermionou stavil, aha,“ prikývol Harry vážne a potom sa rozchechtal. A nevedel prestať. „Prepáč,“ zahíkal sa. „To sa nedá ani predstaviť si, ani keby som sa ako snažil,“ chechtal sa. Severus po ňom ublížene gánil.
                „Skonči,“ zamračene prskol.
                „Dobre, prepáč, už prestanem,“ skoro sa zadusil, ako sa snažil upokojiť. Potom naňho pozrel.
                „Ak sa začneš smiať, na mieste ťa prekľajem,“ varoval, keď videl jeho boj. Harry v zmierlivom geste zodvihol ruky, ale aj tak si musel odkašľať. „Potter,“ zasipel ľadovo.
                „Ako to chceš spraviť?“ Harry sa už tváril seriózne.
                „Keby som to vedel, asi by som nedoliezol za tebou a nenechal zo seba spraviť idiota,“ napaprčil sa.
                „Máš pravdu, to zvládneš aj bez mojej pomoci,“ nevinne natiahol.
                „Tak babo raď,“ vyzval ho Severus bez toho, aby zareagoval na jeho zavŕtanie.
                „Ja neviem,“ mykol plecami.
                „Čo nevieš?“ nechápal.
                „Neviem, ako má vyzerať romantická stránka duše. Kde som to asi mohol zistiť? Vedľa teba? Experta na romantiku, ktorý neváha vsadiť svoju česť v boji s bezbrannou ženou?“ vyprskol.
                „Ale tak nejaké tušenie snáď máš, nie?“ zamračil sa. „Nikdy si nečítal nejakú knihu? Och, nie, ty si vážne nikdy nečítal, dokonca ani učebnice, tak čo sa čudujem?“ prevrátil oči.
                „No vidíš. Tak nechápem, prečo si za mnou prišiel.“
                „Potter, zapoj fantáziu,“ netrpezlivo ho súril. „Nemám za kým ísť. Nemôžem ísť za Minervou, má chabé srdce a teba skoro trafil šľak. Čo by to asi spravilo s ňou?“ pokúsil sa mu hrať na city.
                „Musíš byť strašne zúfalý,“ Harry sa naňho uprene zadíval. „Prečo si sa vlastne vsadil, keď ani poriadne nevieš vysvetliť termín romantika?“
                „Pretože,“ zagánil.
                „Veľmi hodnotná odpoveď.“
                „Proste som sa tak nejako nechal nalákať. Dobre vieš, že neznesiem, keď má niekto navrch. A jej sa to stáva čoraz častejšie. Chcel som ju nejakým spôsobom usadiť, stiahnuť na zem. No a dopadlo to tak, že som to vyslovil a potom som to už nemohol vziať späť. To snáď pochopíš, nie?“ stiahol obočie. Harry mlčal, len sa naňho díval. Severus prevrátil oči. „Pod pojmom romantika si predstavím niečo nechutne sladké,“ zaškľabil sa. „Lupene kvetov v tvare srdca a podobné nezmysli. Jahody so šľahačkou, príliš veľa čokolády, čo by mi zase asi ani nevadilo, sviečky a trápnosti...“
                „Vskutku desivé predstavy,“ prikývol sústrastne. „Nemyslím, že je to len o tom,“ zavrtel hlavou. „To sú zrejme extrémy.“
                „Tak mi niečo poraď. Niečo, čo by som mohol zniesť a čo by sa dalo nazvať romantikou.“
                „Severus, ja ti neporadím. Najromantickejšie, čo som kedy zažil, bolo bozkávanie sa s Čcho pod imelom. Potom to boli len šľapky a tie mi príliš romantiky neukázali.“
                „A čo ty a Ginevra?“ povytiahol obočie.
                „Neviem či to, čo prežívame, je romantika.“
                „A čo prežívate?“
                „To ťa zaujímať nemusí.“
                „Ale no tak, Potter,“ Severus už vyzeral skutočne zúfalo.
                „Možno by ti poradila Ginny,“ navrhol Harry. „Je to žena, musí niečo vedieť o romantike.“
                „Pche, aby sa na mne chechtala ako ty pred chvíľou? To určite.“
                „A aké máš ďalšie možnosti?“ Harry povytiahol obočie. „Keď ju zasypeš lupeňmi kvetov, tak sa len strápniš. To je jasné aj mne. Za Minervou ísť nechceš, pretože ju nechceš zabiť. Ja ti neporadím. Nič som nečítal, nezaujímal som sa o to ani v najmenšom a v dobe, kedy som sa o to aj mohol začínať zaujímať, som bol s tebou a večera v stuchnutej pivnici polorozpadnutého domu, ktorá sa skladala z tvrdého chleba a vody, sa romantikou nazvať nedá. Ginny je tvoja jediná nádej, ak zo seba nechceš spraviť somára.“
                „Máš pravdu,“ súhlasil skleslo. „Dobre teda, zavolaj ju, ale upozorni ju, aby nebola ku mne až taká krutá.“
                „Takže jej mám vlastne povedať, o čo ide, aby sa vysmiala vonku?“ pobavene nadhodil.
                „Potter, netráp ma,“ takmer zakňučal.
                Harry sa s úškrnom vybral von. Nečudoval sa Severusovi. Bol svedkom toho, ako mu napadli už iné šialenosti, ktoré neváhal realizovať. Iste, žiadne neboli také vyhrotené, ako jeho predvedenie očakávanej romantickej scénky. Kradnutie muklovského oblečenia, kedy sa s Harrym hádal, pretože nechcel na seba obliecť žlté tričko, ale to Harryho zelené, ktoré si poctivo uchmatol skôr než Severus. Kúpanie sa v nahote v jazierkach, aby zo seba zmyli špinu. Niekoľkokrát sa museli preobliecť za niekoho iného a Harry videl, ako Severus predvádza zaujímavé predstavenie. Azda najlepší bol, keď presvedčil jedného kňaza, že je jeho oddaným služobníkom a ten ich bez váhania nasýtil a dobrovoľne im dal niekoľko stoviek libier. Severus vtedy nemusel ani použiť prútik. Prezliekali sa aj za ženy... Takých drobností bolo viac. Harry si zvykol, že Severus Snape už proste nie je ten mrzút zo žalárov v čiernom habite, ktorý neznáša všetkých a ktorým to dáva patrične najavo. Ale toto bolo aj naňho príliš.
                „Ginny, môžeš na chvíľu?“ s láskou ju oslovil. S úsmevom zdvihla hlavu k nemu.
                „Jasne,“ prikývla. Aj keď to bolo zbytočné, natiahol k nej ruku a pomohol jej zo zeme. Pritiahol si ju bližšie. Na tvári mala šmuhu od hliny. Pokúsil sa ju naslineným prstom zotrieť, ale len ju zväčšil.
                „Tak toto nezabralo,“ zafrflal. Vytiahol prútik a vyčistil jej tvár. Ani jej nenapadlo robiť si obavy, keď hrot jeho prútika smeroval k jej tvári.
                „V poriadku?“ uškrnula sa. Milovala ho za každú takúto maličkosť. Nikdy sa s ničím podobným nestretla.
                „S tou špinkou si bola síce viac sexy, ale áno. Je to v poriadku,“ usmial sa. Zahihňala sa, po červenaní ani pamiatka.
                „A ruky?“ natiahla k nemu dlane zašpinené od hliny. Jedným mávnutím jej očistil aj tie. „Fajn, ak by som bola ešte niekde špinavá, večer ma môžeš namydliť a umyť,“ šepla. Teraz už s miernym zapýrením. A jemu sa rozžiarli oči. Po tej prvej noci si netrúfli pokračovať. Podvedome a bez slov sa zhodli na tom, že pomalé tempo je lepšie. Vyhovovalo im. A okrem toho, tie letmé dotyky a náznaky, bozky a pohladenia, boli pre oboch ďaleko výhodnejšie, ako neustále milovanie sa. Ich vzťah predsa nebol založený len na sexe. Na všetko mali dosť času.
                „Aspoň sa zoznámim s tvojím šampónom, ktorý mi je neuveriteľne sympatický,“ zaboril nos do jej vlasov. Miloval jej vôňu. Potichu sa zasmiala. „Ginn, Severus potrebuje pomoc, preto som ťa vyrušil,“ prezradil jej vzápätí. Objatia jej pása sa ale nevzdal. A ona si svoju ruku omotala okolo toho jeho. Prsty voľných rúk mali poprepletané.
                „Vážne?“ prekvapene k nemu vzhliadla. „To vyrušenie ale vítam, tie buriny sú otrasné,“ zamračila sa na kvetináče. „Čo môže odo mňa potrebovať?“
                „No, najprv sľúb, že sa nebudeš príliš smiať.“
                „Čo?“
                „Ginny, on je zúfalý a tvoj smiech by ho zrejme rozhádzal ešte viac,“ zaškľabil sa. Spýtavo sa naňho dívala. „Vsadil sa s Hermionou. Nechal sa uniesť a spadol do pasce. Teraz musí spraviť niečo, o čom nemá ani poňatia a čo sa absolútne vymyká jeho povahe.“
                „O čo ide?“
                „Nebudeš sa smiať?“ nadvihol obočie.
                „Ťažko súdiť, keď neviem čomu.“
                Opatrne jej začal všetko rozprávať. No, opatrne. Stačilo začať a už jej musel rukou jemne zavrieť ústa. Ani to ju nevydesilo. Jeho možno aj trochu áno a miesto toho sa ju snažil umlčať bozkom. Keď sa od nej odtiahol, rozhihňala sa nanovo a on ju zase musel tíšiť. Nie, že by proti tomu spôsobu protestoval. To nie. Len pokukoval po dverách do domu, ale Severusa nevidel. Až po desiatich minútach bola natoľko pokojná, že sa odvážil od nej oddialiť. Oči jej žiarili a on postrehol akýsi podivný záblesk. Weasleyovský.
                „Ginny, nerob mu zle,“ upozornil ju mierne zamračene.
                „Nemám v pláne robiť mu zle,“ tvárila sa nevinne.
                „Iste, ten tvoj pohľad poznám. Už premýšľaš, ako si ho vychutnáš.“
                „Je to až tak vidieť?“ zaškľabila sa.
                „No tak.“
                „Dobre.“
                Dve minúty ešte stáli na záhrade, počas ktorých sa Ginny snažila nahodiť vážny výraz. Severusa našli nervózne pochodovať po obývačke. Hneď, ako ich zbadal, s veľmi diplomatickým výrazom si sadol na svoje miesto, vyhýbajúc sa pohľadu na Ginny.
                „Predstavil som Ginny tvoju situáciu,“ začal Harry. Pozrel na Ginny, ktorú musel pohľadom varovať, pretože začala pomaly červenieť a vyzeralo to, že sa rozchechtá znova.
                „Uhm,“ vyliezlo zo Severusa. Očami hypnotizoval dvere do záhrady.
                „No,“ pomrvila sa v kresle. „Pravdou je, že ani ja som nezažila nič romantické,“ mierne sčervenela. Tiež jej táto situácia pripadala nanajvýš trápna a absurdná. „Michael ma svojho času pozýval na rande a čas, ktorý sme spolu trávili, sa zameral len na podrobné študovanie dutiny ústnej toho druhého a nesmelé bádateľské výpravy po spoznaní odlišností tela toho druhého,“ zachichotala sa. Harry vyprskol. A Severus zagánil. „To je moja celá romantická prax,“ pokračovala. Mykla plecami. „Ale kedysi som čítala. Romantika v knihách je ale prehnaná, nie je to nič reálne, tak sa nemôže správať nikto normálny.“
                „Súhlasím,“ prikývol Severus. „Teda, nie že by som niekedy niečo čítal. Najväčšia romantika, ktorú som prečítal, bola Využitie Diablovho osídla v elixíroch a jedoch.“
                „Iste,“ prikývol Harry. „To vysvetľuje úplne všetko.“
                „Potter nerýp,“ prskol po ňom Severus. „Ginevra,“ otočil sa k nej. „Pozri sa na mňa a zhodnoť moje možnosti. Čo môžem spraviť, aby to bolo romantické, ale aby nebolo také okaté, že to hrám?“
                Severus a Ginny si hľadeli uprene do očí. Niekoľko dlhých sekúnd. Obaja nanajvýš vážne. Až potom, akoby Severusovi docvaklo, čo vlastne vypustil z úst. Prihral jej rovno na smeč. Teraz ho zrejme zotrie. Asi by si mal dávať pozor na ústa.
                „Čítala som v knihách o romantických večerách pri sviečkach,“ rozhodla sa nevŕtať.
                „Sviečky,“ prskol znechutene. „Počuješ, Potter?“
                „O objatiach sediac niekde na lavičke, pozorujúc západ slnka a počúvajúc zurčanie neďalekého potôčika. V úplnej tichosti vychutnávajúc si blízkosť toho druhého,“ pokračovala. Severus zozelenel znechutením. „V tvojom prípade tá večera pri sviečkach ale nie je nereálna,“ nadhodila.
                „Nebudem sa strápňovať niekde pri sviečkach, to mi neuverí ani ten, kto ma nepozná,“ protirečil.
                „Správne,“ súhlasila s úškrnom. „No ale nemuselo by ísť o klasickú večeru.“
                „Čo ti napadlo?“ zaujala ho.
                „Niečo, čo by si mohol zrealizovať aj ty a nevyzeralo by to ako klišé vyčítané v knihách. Každý si predstavuje romantiku inak. Pre každého znamená romantika niečo iné. Pochybujem, že by sa Hermione zdalo romantické a že by ju roznežnelo, keby si jej priniesol kyticu kvetov, ktorá by bola väčšia než ona.“
                 „Ginny, ty máš plán,“ usmial sa Harry. Severus pozrel na Harryho a potom naspäť na Ginny.
                „Vážne?“
                „Počúvaj...“
                Ginny mu predostrela svoj plán. Počas dolaďovania jeho väčšej časti alebo skôr celého plánu, sa pár krát pohádali, kedy Severus požadoval vyškrtnutie určitých krokov alebo minimálne ich prispôsobenie jeho možnostiam. Nakoniec ho úplne zmenili. Severus bol vcelku spokojný. Ginny už menej, podľa nej nemusel ten plán až tak okresať. Skutočne si ho vedela predstaviť, ako daruje Hermione jednu ružu. Pre Harryho bola predstaviteľnejšia skôr úponica jedovatá. Napokon to Severusovi prišlo ako realizovateľné a so zaprisahaním, aby o jeho návšteve mlčali sa s odmietnutím večere odletaxoval.
                „Čo myslíš?“ spýtala sa Ginny, keď Severus zmizol. Prešla k Harrymu a sadla si mu do lona. Okamžite ju pevne zvieral a ona tento kontakt vítala. Automaticky si mu sadala na ľavé stehno, aby jeho pravá noha netrpela, aj keď ju presviedčal, že pri sedení necíti skoro nič. Cítil. Vedela to. Stále tú nohu cítil.
                „Že to obaja pojali ako hru,“ zamyslene zhodnotil. „Ani jeden nepriznal, že by chcel niečo viac, nie?“ pozrel na ňu. S Hermionou sa rozprávala ona, kým Severus sa zdôveroval Harrymu. Celkom pochopiteľne.
                „Uhm. Doteraz priznala len to, že si už o ňom nemyslí to, čo si myslela v minulosti, či už vzdialenej alebo blízkej. Ale keď si to preložíme do našej reči, tak už aj to je dosť veľký pokrok,“ zazubila sa. „A nakoniec spolu skončia.“
                „V tom prípade asi nehovoríme rovnakým jazykom,“ namietol opatrne. „Netuším, o čom hovoríš,“ nevinne zamrkal.
                „Pred mesiacom ho neznášala, teraz sa z nich stali celkom dobrí priatelia,“ vysvetľovala.
                „Áno, to som pochopil.“
                „Ja som zase pochopila, aj keď to jasne nepovedala, že túži byť s ním alebo teda skôr túži po jeho priateľstve a to v mnohých prípadoch prerastie do niečoho viac. Priateľstvo medzi mužom a ženou je zriedkavým javom. Väčšinou aj tak skončia v posteli.“
                „Dobre, ale ako to pomôže ich vzťahu? Skončia v posteli a automaticky z toho vznikne láska?“
                „Nie,“ zahihňala sa. „Ale oni veľa možností nemajú. Nikto iný vlastne v ich blízkosti nie je. Hermiona sa zaprisahala, že nepôjde von s tým zámerom, aby si našla nejakého milenca. Severus by mohol ísť niekde a tak...“ zapýrila sa pri tej predstave, „ale je to len jedna noc. Len uspokojenie jeho fyzických potrieb. Merlin! Hovorím o Snapeovi!“ zavrtela hlavou. Harry sa zachechtal. „Aj Severus potrebuje niekoho, o koho by sa mohol oprieť. Ty si jeho najlepší priateľ, ale nemôžeš mu poskytnúť úplne všetko,“ zasmiala sa, keď sa zatváril vydesene. „Aj on potrebuje nehu, chápeš? Aj keď je to Severus. Možno skĺznu a vyspia sa spolu. Hermiona to v minulosti vyhľadávala,“ mierne sa zamračila. „A Severus tiež nie je z kameňa. Ale aj keby, nikoho iného nemajú. Ich vzťah je momentálne v úrovni vzájomného vyrypovania a doberania. Oboch to zjavne baví. Keby mali viac príležitostí k tomu, aby o tom druhom začali premýšľať aj inak, než ako o obeti svojich vtipov, tak sa stavím, že by to vyzeralo pre nich oveľa príjemnejšie,“ rozhodne prehlásila.
                „Čo s tým môžeme spraviť my? Budeme ich k sebe nejako postrkovať?“
                „Jasne!“
                „Aha, no dobre, toto chápem,“ prikývol. Pozrel jej do očí. Už znova tam našiel ten výraz. „Ginn, dnes sa s tvojimi plánmi roztrhlo vrece,“ uškrnul sa.
                „Uhm,“ spokojne zapriadla.
                „A zveríš sa mi?“ stíchol. Ozval sa krb a prichádzala návšteva. Reflexívne si pripravil prútik. Zjavila sa Hermiona a jemu odľahlo.
                „Nazdar,“ vyhúkla na nich s úsmevom. Zatvárila sa nanajvýš spokojne, keď ich našla zastrčených v kresle a zakliesnených do seba.
                „Zverím, neskôr,“ šepla mu do ucha a postavila sa, aby sa privítala s kamarátkou. Automaticky ju objala, na čo si už Hermiona zvykla a neprekvapilo ju to. Ani fakt, že sa Ginny riadila jej radou a všetko bolo medzi nimi úžasné, ako sa jej už zverila.
                „Všetko v poriadku?“ Hermiona nadvihla obočie, keď spolu vyšli von. Harry im sľúbil džbán s džúsom, než bude večera.
                „Jasne,“ prikývla Ginny. Neušlo jej, že Hermiona by sa najradšej spýtala, či nemali nejakú mimoriadnu návštevu. Alebo skôr návštevu s mimoriadnou novinkou. Povedali však Severusovi, že budú mlčať a okrem toho, momentálne Severusovi fandili, takže mlčať budú. „Aj u teba?“ nadvihla obočie.
                „Áno, zajtra skončíme s prácami a potom budeme mať desať dní dovolenky, než začne škola,“ usmiala sa. „Tak rozprávaj, čomu ste sa dnes venovali? Zvládli ste všetko? Potrebuješ s niečím pomôcť?“
                Takmer hodinu preberali jej učenie. Harry sa pridal aj s novým krčahom chladeného nápoja, čo všetci privítali, pretože už niekoľko dní bolo nechutné horko. Hermiona zhodnotila, že Harryho výučba bola dnes dostatočná a to aj pri transfiguračných zaklínadlách, pri ktorých nemal toľko praxe ako pri obranných a útočných, ktoré sa Ginny aj tak učila najľahšie. Chceli využiť teplého počasia čo najdlhšie sa dalo, preto Elixíry odsunuli do ústrania. Prídu aj chladné dni, kedy bude zavretie v provizórnom laboratóriu vítané. Hermiona sľúbila, že svoju dovolenku strávi u nich, aby toho Ginny naučila čo najviac. Po tomto prehlásení Ginny nenápadne mrkla na Harryho, ale ten aj tak nepochopil, čo tým mrknutím myslela.
                „Dobre, to bolo moje učenie. A čo ty?“ nadhodila Ginny, keď sa Harry ponúkol, že pripraví stôl k večeri. Hermiona sa síce chvíľu krútila, ale potom pozvanie neodmietla. Aj tak by to isté jedla na hrade.
                „Hm, myslím, že je všetko v poriadku. Robert sa mi nepripomínal,“ mykla plecami.
                „Prejde ho to,“ Ginny mávla rukou. Hermiona jej o Robertovi povedala už pred dvoma dňami.
                „Dúfam,“ prikývla. „A neuveríš,“ zaškľabila sa na mladšie dievča. „Severus sa mi zajtra pokúsi predviesť svoju romantickú stránku duše,“ povytiahla obočie.
                „Čo?“ Ginny sa zatvárila nanajvýš prekvapene a nechápavo.
                Harry začul z dvora hlasné chichotanie. Musel sa zaškľabiť. Hermiona sa zrejme zdôverila a Ginny dokázala byť kedysi výbornou herečkou, čo dnes už raz potvrdila, keď sa nechechtala pri pohľade na zúfalého Severusa.
                „Ale aj tak,“ spustila Ginny, keď sa dohihňali. „Prečo by v sebe nemohol mať kúsok romantiky?“
                „Ginny, je to Snape,“ protirečila s pobavením. „Vrcholom jeho romantiky musel byť moment, kedy čo najnežnejšie vypitval červoplaza.“
                „Nemyslím,“ odvetila vážne. Zadívala sa na Hermionu. „Stále sa musel pretvarovať. Stále musel predstierať. Nemyslíš, že predstieral aj tú svoju nenávisť voči svetu, voči študentom, voči Chrabromilu? Čo my vieme, čo všetko tajil?“
                „Možno,“ privolila. „Ale je to Snape!“
                „Maska.“
                „Sarkastický a ironický necita.“
                „Maska.“
                „Ginny! Ty si vážne myslíš, že pod tou maskou je nežný chlap?“
                „To zrejme nie, ale som presvedčená, že jeho život bol len klam a my by sme sa možno nestihli čudovať, čo všetko musel skrývať. Harry mi pár momentov z ich spolužitia už prezradil. A ja viem, že Snape nie je TEN Snape.“
                „Dobre,“ rezignovane a zamyslene privolila. „Tiež som si všimla, že je iný. A možno bol takýto vždy, len musel hrať svoju úlohu. Pripúšťam,“ prikývla. „A som mimoriadne zvedavá, čo pre mňa pripraví.“
                „Ktovie,“ mykla plecami. „Možno ťa zahrnie kvetmi, vezme ťa na romantickú večeru do najromantickejšieho podniku v Anglicku, ak taký pozná. Alebo ťa možno niekde unesie, budete veslovať na pokojnej hladine jazera a budete sledovať hviezdne nebo,“ zahihňala sa.
                „To určite,“ rozosmiala sa aj Hermiona.
                „Potom mi to prezradíš, že?“ dožadovala sa.
                „To určite, ak ma teda ten večer nedovedie k hraniciam šialenosti,“ vyprskla.
                „Ale tomu neverím. Myslím, že ťa Severus prekvapí.“
                „Iste, že ma prekvapí. Čímkoľvek, čo spraví,“ zachechtala sa.
                „Hermiona, nebuď naňho taká zlá,“ mierne sa zamračila. „Je celkom fajn.“
                „Vážne?“ prekvapene vyvalila oči. Ginny len pokojne a vážne prikývla. „Dobre, je celkom fajn.“
                „Takže pripúšťaš, že by zajtrajší akt mohol viesť k niečomu viac?“
                „Nezačínaj zase,“ zavrtela hlavou. „Nič také som nikdy nepovedala.“
                „Nie je dôležité, čo si povedala, ale čo si myslíš,“ povytiahla obočie.
                „Nič si nemyslím,“ stíchla.
                „Dobre,“ mykla ramenami. „Ja som prorokovala mesiac. Ešte je času dosť.“
                „Čo? Ginny!“
                „Čo, Hermiona?“ zahihňala sa nad Hermioniným pohoršeným výrazom.
                „Si neuveriteľná a neodbytná,“ zavrtela hlavou. „A to je dobre,“ pousmiala sa. „Pre teba, samozrejme. Nie pre mňa, pretože dokážeš dosť nepríjemne vŕtať,“ zaškľabila sa. Pokračovali by, keby ich Harry nezavolal na večeru.
                Počas večere nepadlo o Severusovi ani slovo. Hermiona sa nepýtala, či tam nebol. Nechcela sa vypytovať, aby nevyzerala, že ju to snáď zaujíma. S Ginny sa občas na seba zaškľabili. Dohodli sa, že to nepovedia ani Harrymu. Akoby to už nevedel. A akoby si Hermiona nemyslela, že mu to Ginny aj tak povie. Ale to je jedno. Len nadhodila, že sa so Severusom dohodla na spolupráci pri liečbe jeho kolena. Pri tejto téme sa ale nezdržali dlho. Nechceli si kaziť večer. Ostala aj po večeri. Užívali si večerného vánku pod altánkom a rozprávali sa o jej dovolenke. Nadhodila, že chcela niekde vypadnúť na niekoľko dní, ale to si rozmyslela a radšej vynahradí Ginny čas, kedy ju zanedbávala. Tým spraví viac úžitku. Síce ju od toho odhovárali, ale bola neodbytná. Dlho sa však nezdržala. Tušila, že tí dvaja potrebujú čas pre seba.
                „Hermionu sa mi podarilo oklamať,“ nadhodila Ginny, keď sa od nich Hermiona odletaxovala. „Vyzerá čím ďalej, tým lepšie,“ usmiala sa. „Je dobré, že sa jej myšlienky začali zaoberať niečím iným, než vojnou a alkoholom.“
                „Severusom?“
                „Bystrý,“ uškrnula sa. „A mne niečo napadlo, čím by som docielila, aby sa začali na seba pozerať trochu inak, než doteraz. Alebo aby prípadné myšlienky na toho druhého vystúpili do popredia.“
                „Zasvätíš ma?“
                „Jasne, budeš musieť prehovoriť Severusa.“
                „Ginny, buď trocha konkrétnejšia.“
                „To má čas,“ šepla. Postavila sa a prešla k nemu. Natiahla k nemu ruku. „V tej hline som sa asi trocha zašpinila,“ zamrmlala mu do úst. Celkom zjavne vytiahla hru na zvedenie. Bolo mu jedno, kde k tomu prišla. Automaticky ju nasledoval do jej izby.
                Nezdržoval sa ani tým, aby si zašiel pre oblečenie na spanie. A načo. Doviedla ho do kúpeľne, kde z neho okamžite stiahla tričko a začala dlaňami skúmať jeho hrudník. Navzájom sa povyzliekali a vliezli do sprchy. Netušil, kde sa to v ňom všetko berie. Ale proste vedel, čo má kedy robiť. Alebo to skôr len skúšal a ona nevyzerala nespokojne. Zoznámil sa s jej šampónom. Dbal o to, aby na jej tele neostala žiadna hlina, ktorá tam aj tak nebola. A ona mu venovala rovnakú očistu. Každý dotyk len zvyšoval ich vzrušenie a očakávanie. Oprel si ju chrbtom k sebe, aby ju postupným a čoraz intenzívnejším dráždením priviedol k vrcholu. A ona cítila, že by potreboval tiež viac. Vyzvala ho, aby sa k nej zozadu dostal. A mala čo robiť, aby sa vôbec udržala na nohách. Tentoraz sa sústredila len na to, aby si to užil on. Pokračovali ďalej. Pri sušení sa snažili znova vybičovať emócie toho druhého do čo najvyššej možnej miery. Spoznávali sa a skúmali. Užívali si každého nového poznatku o tele toho druhého. Páčilo sa im to. Bolo to vzácne a úžasné.

------

Hermiona bola celý deň ako na tŕní, ale nedala na sebe nič znať. Stretla sa so Severusom pri raňajkách, kde ju len s úsmevom pozdravil a potom sa venovali rozhovoru s Minervou. Doobeda kúzlami rozvešali rokfortské a fakultné zástavy a erby všade tam, kde bolo potrebné. Ani Severus a ani Robert sa nedržali v jej blízkosti. Vždy sa nejakým spôsobom zameriavali na inú časť hradu, než ona. U jedného jej to celkom vadilo. Z krajčírskej firmy prišli aj baldachýni a povlečenia na postele. Minerva mala poobede stretnutie s ďalšími škriatkami, ktorí prejavili záujem o prácu na hrade. Svojim podriadeným dala krátko po obede voľno. Desaťdňové. Nastúpiť mali až tridsiateho prvého večer.  
                „Dobrý večer, prajem,“ usmial sa na ňu Severus, keď otvorila dvere po zaklopaní. Prekvapene vydýchla. Dobre, videla ho už v muklovskom oblečení, keď ju stíhal v Huelve. Ale vtedy jej to bolo srdečne jedno. Teraz mal na sebe čierne nohavice a tmavomodrý sveter. Po habite ani pamiatky. Ležérne sa opieral o stenu vedľa dverí a milo sa usmieval. Neceril, nezubil, neškľabil... usmieval sa.
                „Dobrý,“ opätovala mu úsmev.
                „Šokovaná?“ nedalo mu.
                „Mierne,“ prikývla.
                „Za posledných šesť rokov som nosil muklovské handre, keď sa môj habit dotrhal,“ vysvetlil pokojne. „Musel som,“ mykol plecami. „Čarodejníci si nezvykli sušiť habity tak, ako muklovia svoj odev, na dvoroch a záhradách, kde sme ich dosť často kradli,“ neprestával sa usmievať.
                „Pôjdeš ďalej?“ odtiahla sa, aby mu uvoľnila cestu do bytu.
                „Nie, pôjdeme von, ak si pripravená,“ premeral si ju od hlavy po päty. Mala na sebe letné šaty, dosť výrazne obtiahnuté okolo hrudníka.
                „Som,“ pripustila. „Akosi som na tento moment čakala,“ zaškľabila sa.
                „Vyzeráš výborne,“ zhodnotil. A neklamal. Skutočne vyzerala dobre. Zaregistroval mierne zapýrenie a v duchu sa zaškľabil. Dokázal ju šokovať hneď v úvode a to sa ani nemusel príliš snažiť. Len žiadny sarkazmus a škľaby! Upozorňoval ho Ginnin hlas. „Môžeme ísť?“ nadvihol obočie.
                „Jasne,“ prikývla a zavrela za sebou dvere. „Tak, čo sa bude diať teraz? Povedal si, že ma vezmeš von. Kam?“
                „To je prekvapenie,“ dôležito šepol. Rýchlo naňho pozrela. Len sa mierne usmieval a vykročil. Vydala sa za ním. Zrejme by jej mal teraz ponúknuť rameno, aby sa doňho zavesila, ale tu v hrade, kde ich môže vidieť hocikto, to nebolo najrozumnejšie. Aj tak ich pozoroval jeden zlostný pohľad z okna v prvom poschodí, keď kráčali pozemkami k premiestňovaciemu územiu.
                „Prosím,“ podal jej ruku. Musel, nevedela, kam by sa mala premiestniť. Jeho ruka bola príjemné teplá, stisk mierny, ale i tak v ňom zacítila silu. Pocítila známe šklbnutie, aby zmizli a zjavili sa niekde inde. „Premýšľal som, že by som ťa vzal na večeru. A je to vcelku dobrý nápad vzhľadom k tomu, že o večeru vlastne prídeme.“
                „To áno,“ obzerala sa okolo seba. Museli byť v nejakom parku alebo kde. Ešte sa síce nestmievalo, ale videla verejné osvetlenie. Chodníky a plochy zelene. Stromy a udržiavané kríky. Cez park viedol potôčik. Vyzeralo to fakt romanticky, zarazene skonštatovala. Až na to, že tu nevidela ani živej duše.
                „Trošku som to tu začaroval,“ vysvetlil, akoby čítal jej myšlienky. „Zvykol som si na samotu. Pottera teraz neberiem na vedomie. Alebo minimálne na to, že nepotrebujem okolo seba zbytočne veľa ľudí. A momentálne je tento môj zvyk vcelku príhodný vzhľadom na predstavenie mojej romantickej povahy, nie?“ pozrel na ňu.
                „Začaroval si jeden celý park?“ neveriacky vyvalila oči.
                „Uhm,“ prikývol. „Hádam si si nemyslela, že by som ťa vzal na večeru do nejakej reštaurácie so sviečkami, kde by sa nám čašník stále vtieral a nedoprial nám súkromie,“ nevinne natiahol. Žiadna irónia, Severus!!!
                „Nemôžem uveriť,“ zavrtela hlavou. Chcela rýpať, ale on bol zvláštne pokojný a ona vedela, že by ju to za týchto podmienok nebavilo.
                „Čo je na tom neuveriteľné?“ tváril sa nechápavo a dotknuto. Uverila mu tú pretvárku. „Jednoducho som rád, keď som sám. V tomto prípade, keď nám môžem dopriať súkromie. Čím menej ľudí, tým lepšie. A úplne najlepšie, keď v mojej blízkosti nie je nikto. Samozrejme existujú mimoriadne situácie, ako práve táto. Poprechádzame sa?“ navrhol. Mykla plecami. Ešte stále sa nespamätala zo šoku.
                Viedol ju pomalým krokom okolo potôčka. Najprv len potichu, aby jej doprial čas na zvyknutie si na prostredie. A musel si hrýzť do jazyka, aby nezačal rýpať a nespomínal tento moment. Keď sa dostali na koniec začarovaného územia, zastavil ju. Ponúkol jej svoje rameno a vracali sa späť. Pritom začal rozprávať.
                „K tomuto miestu sa do zajtrajšieho obeda nedostane ani noha,“ uškrnul sa. Cítila jeho silnú pažu a tá zamestnávala jej myseľ. „Takže budeme môcť pokojne povečerať.“
                „Povečerať?“ spozornela.
                „Iste, jeme predsa všetci.“ Nie, vôbec to nemalo vyzerať ako romantická večera. „Tam, pod tými stromami som nám pripravil pohostenie.“
                „Jedlo vo voľnej prírode pri stmievaní? Piknik? Severus, to JE romantické!“ zahihňala sa.
                „Samozrejme,“ zatváril sa akože nechápe, čomu sa čuduje. „Aj keď, v posledných ôsmich rokoch, keď sme náhodou netrpeli hladom, sme toto robili s Potterom vždy. Myslíš, že sme sa správali romanticky?“ natiahol. A ona sa nad tou predstavou rozosmiala. „Iste, záleží od toho, kto ti robí spoločnosť, však?“ pousmial sa. „Som rád, že som vymenil Pottera za niekoho príťažlivejšieho,“ zložil jej kompliment. Prestala sa smiať a neveriacky po ňom fľochla.
                „Ehm, ďakujem.“
                „Nie je za čo.“ Aj keď, hocikto iný je príťažlivejší než Potter, vskutku. „Sadneme si?“ prehltol svoju poznámku. Mávol prútikom a zjavila sa pred nimi deka.
                „Milé,“ zacerila sa na deku.
                „Nebudeme sedieť v tráve, no nie?“ mykol plecami.  
                Usadili sa na deku. Hermiona sa poobzerala. Sedela so Severusom na deke v parku a okolo nich nebolo nikoho. Čo má v pláne? Zatiaľ všetko vyzeralo, akoby toto skutočne robil celý život. Mal rád samotu a jesť musel. Vonku trávil posledné roky. Nevyzeralo to, že by bolo niečo umelo naaranžované. Len prispôsobené. Nevzal ju do jaskyne, ale do parku. Nesedeli na holej zemi, ale na deke. Nebolo tu ani živej duše, ale chcel pokoj. Všetko zatiaľ chápala. A SKUTOČNE to vyzeralo romanticky.
                „Máš hlad?“ spýtal sa, keď si napoly ľahol a oprel sa lakťami o zem. Díval sa na modrú oblohu. Ale aj to mohlo znamenať len to, že kontroluje počasie a nie, že ho obloha fascinovala. Alebo...?
                „Ešte ani nie,“ obzerala si jeho profil. Zacítil na sebe jej pohľad. A ona prešla do útoku. Nasledovala jeho príklad a ľahla si obdobným spôsobom. Až na to, že jej vystrčený hrudník bol rozhodne dráždivejší, než by pripustil.
                „Dobre, tak neskôr. Tak spusti, Hermiona. Aký máš zatiaľ dojem z nášho večera?“ pokojne sa spýtal.
                „Z nášho večera?“ uškrnula sa.
                „Áno, z nášho večera,“ pritakal so samozrejmosťou. „Blíži sa večer a široko ďaleko nikoho nie je. Sme tu len my dvaja a v tom prípade by sa to dalo klasifikovať, ako náš večer.“
                „Pravda,“ privolila. „Je to príjemná zmena.“
                „A? Šokoval som? Mám v sebe kus romantiky?“
                „Záleží od toho, čo si pod pojmom romantika predstavuješ.“
                „Dobre, tak inak. Splnil som tvoje očakávania?“
                „Nič som neočakávala, bola som zvedavá,“ usmiala sa. Nervózne sa pomrvil. Potom si sadol a zadíval sa na ňu. Na tvár sa dívaj, Severus!
                „Hermiona, možno neuveríš, ale som skutočne zvedavý,“ namietol protestne.
                „Uverím,“ obrátila svoju tvár k nemu. „Vyjadrím sa ale až na konci. Dobre? Ešte totiž stále existuje nádej, že by si to niečím pokazil.“
                „To vskutku áno,“ prikývol. Hlavne, keď sa musí, ale vážne musí zdržať akýchkoľvek pripomienok, ktorými by si ju doberal. „Ako budeš tráviť dovolenku?“ vyzvedal.
                „Zrejme s Ginny,“ jednoducho odvetila a znova sa zadívala na šero, ktoré sa nad nimi začalo rozťahovať.
                „Aha,“ prikývol. „Ja som chcel tráviť dovolenku tiež s nimi,“ stiahol obočie.
                „Tak sa tam zrejme stretneme,“ okomentovala flegmaticky. V duchu sa ale zaradovala. Myslela si, že sa niekde zašije a nebude ho desať dní vidieť. Zrejme to už skutočne nie je ten Snape, ktorý dáva prednosť samote len vo výnimočných prípadoch. Ako je aj tento.
                „Zrejme. No, myslel som si, že pôjdeš niekde na chatu, alebo tak nejako,“ nadhodil. Severus. Nezačínaj!
                „Chcela som, ale dlžím to Ginny. A Harrymu vlastne tiež. Naučí ju toho veľa, ale v niečom jej vážne nedokáže pomôcť,“ zahihňala sa.
                „Iste, aj po ôsmich rokoch som mu musel radiť, aké prísady použiť. Ale o nich dvoch sa baviť nebudeme, nie? Bavme sa o nás,“ navrhol opatrne.
                „Dobre,“ pokojne súhlasila. „Tak spusti,“ vyzvala ho s úškrnom.
                „Uhm,“ premýšľal, s čím začať. O čom sa s ňou má, sakra, baviť, aby nerýpal? „Veľmi zaujímavá téma, vskutku,“ mierne sa zamračil. „Akým spôsobom budeš učiť?“ zbadal svetielko na konci tunela.
                „Severus, ale to sa budeme baviť o mne, nie o nás,“ nevinne upozornila. Už ho prekukla. Videla, že sa mimoriadne snaží udržať seriózny prístup. Bolo to zábavné, sledovať, ako bojuje, ako sa trápi. Snahu ale oceniť vedela, to áno. „Dáme si tú večeru?“ rozhodla sa ho pre túto chvíľu zachrániť. A mala hlad. A bola zvedavá, čo bude nasledovať.
                „Môžeme,“ prikývol. Mávol prútikom a spod neďalekého kríka k nim priletel skutočne piknikový košík. Alebo by ho tak Severus pomenoval, keby ten názov poznal. Zjavne to tu všetko dopredu prichystal. „Ale aj tak, nejde mi to do hlavy, skutočne nie je niečo, o čom by sme sa mohli baviť a čo by sa týkalo nás?“ nadvihol obočie a otvoril košík. Vybral z neho úplne jednoduché obložené sendviče. Aspoň, že sa neschýlil k nejakým blbostiam, ako kaviár a podobne. To by mu fakt neuverila.
                „Je, ale my predsa nechceme pokaziť výnimočnosť tejto chvíle, nie?“ sprisahanecky naňho mrkla a posadila sa. Odfúkol si. Aspoň jej hrudník nebol taký výrazný. Prijala od neho sendvič s úsmevom.
                „To asi nie,“ mykol plecami. Vytiahol fľašu vína. „Je to síce víno, chutí to ako víno, ale nie je v ňom ani kvapka alkoholu,“ okomentoval jej protestný výraz. „Prisahám na svoju česť.“
                „Ja ti verím.“
                „Takže ti môžem ponúknuť? Nechcel som brať džús alebo vodu. To by sa nehodilo,“ uškrnul sa.
                „Áno, dám si,“ prikývla a zasmiala sa, keď vytiahol umelohmotné poháriky.
                „Chceš niečo viac... romantické?“ zamračil sa na poháriky. Čo je na nich k smiechu? Sú praktické, jednorazové, nerozbitné, ľahké a skladné.
                „Nie, nechcem,“ zavrtela hlavou. „Len, že premýšľaš prakticky.“
                „Áno, občas sa mi to podarí,“ prikývol a nalial jej do pohárika. S milým ‚nech sa páči‘ jej ho podal. Skutočne to chutilo ako víno, ale hneď posúdila, že je plané. Respektíve jej vytrénované chuťové bunky nezaregistrovali ani náznak alkoholu. A on zo solidarity pil ten vínový výluh. „Chutia ti? Sendviče?“ spýtal sa, keď sa pustila do toho svojho.
                „Uhm, sú dobré,“ prikývla. „Tuniaka mám rada.“
                Áno, ja viem. A k tomu hromadu zeleniny...
                „Mám známych medzi škriatkami,“ mykol plecami. A ona sa rozosmiala. Nechápavo gánil.
                „Vieš byť vtipný,“ mykla plecami, keď videla jeho výraz.
                „Aha, už som si myslel, že som povedal niečo nevhodné,“ zaceril sa.
                „Mohol by si prestať byť taký opatrný,“ mrkla naňho. Na moment prestal prežúvať.
                „Uchm?“
                „Mohol by si sa začať aspoň trocha správať ako Severus, nie ako niekto, kto si dal za úlohu nepokaziť túto výnimočnú chvíľu.“
                „Ehm?“
                „Presvedčil si ma,“ zachichotala sa. „Áno, uznávam, Severus Snape vie byť romantický.“
                „Vážne?“ prehltol zavadzajúci kus sendviču.
                „Vážne. Keď sa teda veľmi snaží.“
                „Fajn,“ prikývol. „Takže bude nasledovať tvoj romantický večer?“
                „Keď chceš,“ mykla plecami. „Ale aj tak. Bolo to len hrané, však, Severus?“ uprene sa mu zadívala do očí.
                „Ani veľmi nie,“ protestoval. „Dobre, musel som sa kontrolovať, aby som sa dokázal správať galantne. Musel som čarovne prispôsobiť toto prostredie, aby to tu nebolo zamorené stupídnymi zvedavcami. Musel som dokonca prefiltrovať víno! aby sme mohli piť. Ale väčšinu som nehral,“ pousmial sa.
                „Vážne?“ tentoraz neverila. Skutočne by dokázal správať sa tak milo a príjemne? A prečo nie? K Ginny, aj k Minerve bol milý. Možno by mohol byť aj k nej. Len mykol plecami a otázku nechal nezodpovedanú. Dojedli sendvič a dopili víno. Severus dokonca otvoril tabuľku čokolády, ktorú si rozdelili.
                Zotmelo sa a parčík mierne osvetľovali lampy. Zhodli sa na tom, že by sa už mohli vychytiť do hradu. Pomohol jej postaviť sa zo zeme. Nechal zmiznúť deku aj s košíkom. A objal ju okolo pliec.
                Dobre, zaregistroval, že sa začala trocha chvieť. Predsa len už bolo o niečo chladnejšie a on si myslel, že by ju aspoň trocha zohrial. A ona. No, prijala tento dotyk o niečo neistejšie, ale po pár sekundách sa oňho oprela a nechala sa viesť.
                „Aha!“ spozornel, keď prešli k miestu, z ktorého sa chceli premiestniť. Zbadal záhon s fialovými klinčekmi. Jeden odtrhol a s úsmevom jej ho podával.
                „Kvet?“ prekvapene vyvaľovala oči.
                „A čo? Vo svojom živote som natrhal viac rastlín, než tridsať záhradníkov dohromady za celý ich život,“ mykol plecami.
                „No dobre, ale kvet?“
                „Poobzeraj sa. Vidíš tu snáď niekde mandragoru?“ natiahol.
                „Dobre, jasne,“ prikývla a usmiala sa. „Ďakujem.“
                „Nemáš za čo,“ krátko prikývol.
                Potom sa už skutočne premiestnili pred hrad. Nad hlavami im svietili hviezdy. Pomaly vykračovali, v tichosti, stále do seba zavesení.
                „Tak ako zhodnotíš dnešný večer?“ nadhodil pred jej dverami.
                „Ako príjemne strávený večer so svojím priateľom,“ usmiala sa. „Musím podotknúť, že takýto večer som snáď ešte nezažila.“
                „To má byť kompliment alebo zúfalý výkrik po nedostatku priateľov?“
                „Tak si to predsa nevydržal celý večer,“ zaškľabila sa. „Čakala som, kedy niečo sarkasticky prskneš.“
                „Stálo ma to dosť namáhania.“
                „Ale stálo to za to,“ mrkla naňho. Začala otvárať dvere.
                „No, možno som ti dal podnet k novým snom,“ nadhodil.
                „To každopádne,“ zachichotala sa. „Zrejme budem snívať o paralelnom vesmíre.“
                „O čom?“ stiahol obočie.
                „To máš jedno. Dobrú noc,“ rýchlo mu zavinšovala a zavrela pred ním dvere.
                „Dobrú,“ odvetil dverám. Stál tam a premýšľal, či nezaklopať a nežiadať si vysvetlenie. Alebo aspoň bozk na dobrú noc. No to určite. Zamračil sa na tie prekliate dvere. Potom sa otočil na opätku a zmizol. Dnes predviedol jeden zo svojich najlepších hereckých výkonov.
                Hermiona ani netušila, koľko pravdy bude na Severusových slovách ohľadne jej snov...

TOPlist