28. Obete boja

 

„Nie, Sirius je v poriadku,“ ubezpečila ho. Zo srdca mu spadol obrovský kameň a celé jeho vnútro zaplnil pocit úľavy. Aspoň, že si nezabil krstného otca.

„Kto to teda bol?“ Pocit viny ho neopúšťal. Ginny nevyzerala byť nadšená, zrejme to nechcela byť ona, ktorá mu bude musieť o tom povedať.

„Harry, mal by si...“

„Nie, Ginny,“ prerušil ju rozčúlene, „prosím ťa, povedz mi to. Chcem vedieť, kto umrel miesto mňa.“

„Toto sme už preberali niekoľko krát. Nebola to tvoja chyba. Vedeli sme, že si to budeš vyčítať, aj Dumbledore tu už bol. Harry, ty za to nemôžeš,“  v rýchlosti sa mu to snažila vysvetliť. Nechápavo sa na ňu pozeral.

„To je jedno, ja chcem vedieť, kto to bol, chápeš?“ skúsil naliehavejšie a uprene na ňu pozeral. „Moody alebo Susan?“

„Harry, v prvom rade si tam vôbec nemal byť...“

„Ginny!“ vyhúkol na ňu nahnevane až od úľaku nadskočila. Zarazil sa, nechcel na ňu kričať. Vedel pochopiť, že povedať mu o tom bolo pre ňu ťažké. „Prepáč, rozhodne nemám v úmysle na teba kričať,“ chytil jej dlaň do svojich rúk a ospravedlňujúco na ňu pozeral, „chcem len, aby si mi povedala to meno, prosím.“

„Bol to Moody,“ vyliezlo z nej nakoniec. Ustarane naňho hľadela, vedela, že by bolo úplne jedno, aké meno by vyslovila. Bude sa obviňovať rovnako, nech by to bol ktokoľvek. A ona sa tomu chcela vyhnúť, nemienila sa pozerať na to, ako sa bude opäť trápiť. Videla mu na očiach, že si to vyčíta. Už pred chvíľou, keď si viditeľne spomínal, uzrela v jeho očiach výčitky a bolesť. A ju to tiež bolelo.

„Harry, on ťa tam vôbec nemal brať,“ vysvetľovala mu, „na tom sa zhodli všetci...“

„To je ale úplne jedno,“ opäť ju podráždene prerušil, „on sa postavil predo mňa, zachránil mi život, ďalší človek, ktorý  sa za mňa obetoval,“ stíchol. Už len vyrieknutie tých slov mu robilo problémy. Pustil jej ruku a ľahol si naspäť do postele. Už ho to unavovalo, bol zo všetkého znechutený. Zase sa bude mučiť výčitkami svedomia? Spomenul si na Moodyho a to jeho typické: Vždy v strehu. Na jeho vrčanie, nedôveru, podozrievanie. Svojím spôsobom ho mal rád, veril mu, dalo sa naňho spoľahnúť. Až tak, že nakoniec umrel miesto neho. Spôsobil ďalšiu smrť. Tentoraz svojou neschopnosťou. Nedokázal sa v osudovej chvíli správne rozhodnúť. A pritom stačilo len uhnúť. Len sa hodiť nabok. Je nemožný, slabý, nestojí za nič. Čo chce vlastne dokázať? Má zabiť Voldemorta? Tak to sa mu určite podarí. Ironicky sa zaškľabil nad neschopnosťou seba samého.

Utápajúc sa vo svojich myšlienkach si nevšimol, kedy Ginny odišla z izby. Mala jasný zámer, zobudiť Siriusa a priviesť ho k Harrymu. Boli tak dohodnutí v prípade, žeby sa prebral v noci. Preto sa čo najtichšie zakrádala na druhé poschodie a dbala nato, aby nepobudila takmer plný dom. Bolo nadránom, takže nemala obavy, žeby tých dvoch v niečom vyrušila. Potichu vkĺzla do jeho izby.

„Sirius,“ šepla a mykala ho za plece. Presne ako predpokladala a ako sa stalo samozrejmosťou, ktorú rešpektovali všetci, vrátane jej mamky, Susan spala vedľa neho.

„Hm...“

„Vstávaj, Harry sa prebral,“ budila ho potichu. V okamihu mal otvorené oči. „Počkám na chodbe,“ zašuškala a prášila preč.

Za pár minút bol Sirius vonku, doupravoval sa a pretieral si oči. Ani on v predchádzajúcich dňoch veľa nenaspal.

„Ako to vyzerá?“ opýtal sa zívajúc a vybrali sa smerom ku schodom.

„Ešte stále má horúčku, ale inak je na tom prekvapivo dobre, po fyzickej stránke,“ zasekla sa a on na ňu netrpezlivo hľadel.

„Spomenul si?“ čakal na prikývnutie. „A samozrejme má výčitky.“ Opäť mu prikývla. „Dobre, ďakujem, Ginny, bež sa vyspať, ja to s ním skúsim.“

Trocha neochotne, ale predsa sa vybrala smerom k jej a Hermioninej izbe. Dobre vedela, že jediný, na koho Harry dá, je práve Sirius. Ten počkal, kým sa za ňou zavreli dvere a potom sa odhodlane vybral schodmi dole. Harryho našiel ležiaceho na posteli a pozerajúceho do stropu.

„Harry,“ usmial sa a počkal, kým si sadne, aby sa mohli objať, „som rád, že ti je už lepšie.“

Keď sa odtiahli, zadíval sa do očí svojho krstného syna a hľadal v nich známky nepokoja. Ten sa naňho slabo usmial.

„Uľavilo sa mi, že si to nebol ty,“ vyriekol podozrivo pokojne.

„Bol by som to ja, keby som bol bližšie.“ Jeho pokoj ho prekvapil. „Alebo aj Susan. Spravil by to každý Fénix.“

„To ma ale nezbavuje pocitu viny. Stačilo len uhnúť...“

„Vtedy si bol úplne na dne,“ začal ho presviedčať, „videli sme to. Keď to je niekoho vina, tak moja. Už predtým som videl, že to nevydržíš. Mal som ťa odniesť. To kvôli mne si skončil v takom stave, svojou hlúposťou som spadol z toho útesu. Keby si ma tam nedržal, nestalo by sa to. Harry, ty za to rozhodne nemôžeš,“ vysypal zo seba a čakal jeho reakciu.

„Možno máš pravdu. V tej chvíli som si nedokázal spomenúť ani na jedno zaklínadlo, dokonca som nechápal ani ten lúč. Ale aj tak, Moody za mňa položil život.“

„Harry, aj sám Dumbledore uznal, že Moody spravil chybu. Nemal si tam byť. Možno to nakoniec spravil schválne. Vieš, Susan sa zdalo, že by mal čas pokojne sa vrhnúť na teba a odstrčiť ťa, ale on sa rozhodol takto.“

„To myslíš vážne?“ Sirius prikývol. Nemohol tomu uveriť. Že by nakoniec uznal Moody svoju chybu a takýmto spôsobom sa ju pokúsil napraviť? Dosť drastický spôsob. Zahnal myšlienky do úzadia.

„Čo bolo potom?“

„Keď si odpadol a Moody... Susan použila na smrťožrútov pár zaklínadiel z čiernej mágie. Nie je z toho nadšená, ale inak by sme neutiekli. Pár smrťožrútov na ňu nebude spomínať v dobrom. Odniesol som ťa ku kruhu a privolali sme Moodyho telo, a premiestnili sme sa. Boli sme poslední, všetci tu už boli.“

Nevedel, čo si má myslieť. Mal rozpoltené pocity, na jednej strane cítil vinu, avšak druhá mu nahovárala, aby sa nevinil. To, čo mu povedal Sirius, znelo vierohodne a on sa potreboval zbaviť ťaživého pocitu.

„Harry, teraz by si si mal pospať. Potrebuješ to. Keď sa vyspíš, všetko sa dozvieš, dobre?“ s napätím ho pozoroval. Cítil sa ešte slabý a unavený, takže prikývol a ľahol si späť do postele. Nepotreboval dlhý čas na zaspanie, hlavu mal ubolenú a spánok prišiel takmer vzápätí.  

------

Zo spánku ho prebrali tlmené hlasy. Cítil sa lepšie a keď pootvoril oči, nepálili ho tak ako predtým. Okuliare mu Sirius nezložil. Všimol si, že v izbe je miesto umelého svetla to slnečné. Niekto sa pošepky rozprával, ale obsah rozhovoru k nemu neprenikol. Opatrne sa posadil a uvidel sedieť pri okne u stolčeka Siriusa, Hermionu, Ginny a Rona.

„Nazdar,“ húkol smerom k nim s úsmevom. Sirius sa naňho zarazene otočil, zrejme ho začal okamžite kontrolovať.

„Harry,“ Hermiona sa k nemu natešene rozbehla a vrhla sa mu do náručia, „ty si taký blázon,“ pucovala ho pomedzi slzy a vyzerala, že ho tak skoro nepustí. Uškŕňal sa na Rona, ten sa na svojho kamaráta spokojne usmieval.

„Už ho pusti, lebo bude mať tie rebrá skutočne dolámané,“ zachechtal sa Sirius. Harryho dobrá nálada ho viditeľne potešila. Hermiona mu ešte dala na každé líce bozk než sa rozhodla, že ho pustí.

„Ako ti je?“ opýtala sa, keď si sadla k nemu na posteľ. Ostatní si prisunuli stoličky bližšie k posteli.

„Celkom dobre, len ma hlava ešte trocha bolí,“ povedal a pozeral od jedného na druhého. Pohľadom na pár sekúnd dlhšie zavadil o Ginninu tvár. Nemohol si nevšimnúť, že vyzerala odpočinutejšie a kruhy sa stratili. Pousmiala sa a jemu pohľad na ňu robil neskutočne dobre.

„To sa ani nedivím,“ vrátil ho do reality Siriusov hlas, „Harry, najprv ťa chce prezrieť Pomfreyová a potom sa chce s tebou porozprávať Dumbledore.“

„On je tu?“ to ho prekvapilo.

„Áno, vrátil sa v sobotu. Tam, kde bol a nedal sa zastihnúť, nevedel o pripravovanom útoku. Ale keď napadli Azkaban, už to nebolo tajomstvo a on číta čarodejnícke noviny aj v zahraničí. Preto sa vrátil a hovorí, že než zase odíde, musí sa s tebou porozprávať,“ vysvetlil mu.

„A načo ma chce prezrieť Pomfreyová? Veď som v poriadku. A čo tu vlastne robí?“

„Trvá na tom. A prečo je tu, to sa dozvieš neskôr.“

S touto skutočnosťou sa zmieril a Ron sa ponúkol, že zájde pre oboch. Pomfreyová vyhodila všetkých na chodbu a prezrela mu hrudník, o ktorom sa vyjadrila, že je v dobrom stave. Zakázala mu vstať z postele skôr ako nasledujúci deň ráno, dovolila mu jesť a naordinovala mu elixíry. Potom odkráčala s mrzutým výrazom. Harry hral poslušného pacienta a nevyjadroval sa radšej k ničomu. Vzápätí sa do izby nahrnuli Molly a Fleur, aby ho vystískali. Harryho však najviac zaujímal Dumbledore, ktorý stál pri okne a na scénku sa pozeral s typickým úsmevom.

„Harry, Sirius ti už určite vysvetlil, ako to bolo s Moodym,“  spustil, keď si vyčaroval kreslo a usadil sa doň. V izbe zostali Sirius a všetky deti. Harry prikývol, nevyzeral však nadšene.

„Chcel by som ti povedať, že to, čo spravil, bola veľká chyba. Možno si ju uvedomil, ťažko o tom teraz hovoriť. Podozrenie slečny Gravesovej môže byť pravdivé, ani o tom sa už nedozvieme. Ty si však nebol v stave, kedy by si bol schopný to ovplyvniť. Dúfam, že si to uvedomuješ,“ skúmavo sa naňho díval. A na odpoveď netrpezlivo čakali ďalšie štyri páry očí.

„Neviem, možno,“ odpovedal vyhýbavo. Chcel tomu veriť.

„No, na teraz som iné ani nečakal,“ pokračoval profesor, „rád by som sa s tebou porozprával o tom, čo sa udialo za posledné dni. Týka sa to Rádu a školy. Predpokladám, že pred priateľmi a Siriusom nemáš tajnosti, takže by sa mohli zúčastniť nášho rozhovoru, čo povieš?“

„Keď sa to týka iba Rádu a školy, tak nie,“ pozorne sa naňho zadíval. A profesor ho pochopil, vpil sa mu do očí.

Harry, myslím, že viem na čo narážaš. Slečna Weasleyová pravdepodobne o Voldemortovi a tvojej veci nevie. V tomto smere ti môžem povedať len toľko, že nie je nič nové. Miest na preskúmanie je veľa, postupujeme pomaly a zatiaľ sme nič neobjavili. A čo sa týka tvojej veci, už som sa rozprával so slečnou Grangerovou, takže viem, kde sa v pátraní nachádzate. A hovorila mi aj o vašom podozrení, čo sa týka slizolinských študentov. A práve o tom sa chcem s tebou rozprávať. Tvojim priateľom taktiež neunikli isté rádové informácie, ktoré tu počas toho týždňa začuli a viem, že by si im to povedal, takže nevidím dôvod, prečo by tu nemohli zostať. Súhlasíš?

„Dobre teda,“ povedal po chvíli očného kontaktu.

„Vy ste sa rozprávali pomocou myšlienok?“ spýtala sa prekvapene a nadšene Hermiona a Harry si všimol, že na nich tí štyria civia.

„Nerozprávali, pán profesor rozprával, ja som mu ale neodpovedal,“ ozrejmil Harry.

„Ale to je veľká vzácnosť, to som nevedela,“ vyhŕkla a potom sa zarazila, „prepáčte,“ pípla smerom k Dumbledorovi.

„To nič, slečna Grangerová. Skutočne je to vzácnosť a počul som, že Harry by sa to dokázal naučiť,“ povedal s úsmevom.

„Ako to myslíte?“ zaujímalo Siriusa. Harry okamžite vedel, o čom hovorí a šípil problémy.

„Myslím to, že bol Harry na poslednej hodine schopný vyslať slečne Gravesovej obrázky, ktoré ona vo svojej mysli zachytila a takýmto spôsobom by sa naučil komunikovať s podobnou mysľou, poprípade by sa dokázal prihovárať cez myšlienky každému z vás.“

A bolo to vonku. Fajn, pomyslel si Harry. Hermiona aj Sirius naňho hľadeli prekvapene a Ron vyzeral nechápavo. Ginny smerom k nemu zdvihla obočie.

„Prečo si to nepovedal? Hovoril si len to, že sa nechceš učiť legilimenciu. Môžeš to vysvetliť,“ vypálil Sirius.

„Hovoril som, že na to nemám čas, pokiaľ sa dobre pamätám,“ snažil sa hovoriť pokojne a bezstarostne, ale fľochol smerom k profesorovi, ktorý sa však stále usmieval a jemu to liezlo na nervy, „a to stále platí, nemám na to proste čas.“

„Ale na toto by si si mal nájsť čas. Vieš, čo by to znamenalo, keby si sa to naučil?“ Hermione sa to nepáčilo.

„Harry, takú príležitosť by si nemal pustiť. Prečo to vlastne Susan nepovedala?“ pridal sa k Hermione podozrievavo Sirius.

„Pretože som to nechcel,“ celá táto situácia sa mu nepáčila a začalo sa mu to vymykať spod kontroly, „mal som sa naučiť oklumenciu a tú som vedel. Legilimencia ma neláka a musím sa venovať iným veciam, dôležitejším, chápete to?“ opýtal sa smerom k Siriusovi a Hermione.

„Ale tu nejde o legilimenciu,“ zavŕtala Hermiona. Harry na ňu hodil vražedný pohľad, to ju však neodradilo.

„Čo je za tým? A nehovor, že nemáš čas!“ nahneval sa Sirius. „Mám zavolať Susan? Možno by nám to ona vedela vysvetliť.“

„Nič za tým nie je, keď chceš, tak ju zavolaj,“ riskol to a ukázal smerom na dvere. Sirius sa ani nepohol, len sa naňho mračil. „Výborne, keď vám na tom záleží, pretože mne nie, tak sa to budem učiť. Ale v utorok, vtedy majú John a Robert pľuvadlíky.“

Profesor sa stále usmieval a vyzeral, že presne toto chcel dosiahnuť. Sirius naňho nedôverčivo zazeral a on mu odpovedal taktiež nepekným pohľadom.

„Harry, malo by ti na tom záležať,“ Hermione to stále nedalo pokoja.

„Dobre, záleží mi na tom,“ vrkol na ňu. Už by za tým rád spravil bodku.

„Čo sa stalo medzi tebou a Susan?“ nedalo Siriusovi, Harry sa k nemu otočil a začal v duchu zúriť.

„Sirius, aj keď sa medzi nimi náhodou niečo stalo,“ vložila sa do toho Ginny, „tak je to ich vec. My by sme sa do toho nemali starať, keď budú chcieť, tak to vysvetlia. A tiež si myslím, že by sme mali preberať dôležitejšie veci.“

„Slečna Weasleyová má úplnú pravdu. Koniec koncov, Harry predsa povedal, že sa bude naďalej učiť, takže načo to zbytočne rozoberať,“ súhlasil s ňou Dumbledore.

Harry zazeral na Siriusa, až kým sa od neho neodvrátil. Potom pozrel smerom k Dumbledorovi s veľmi vďačným pohľadom. A on sa stále usmieval. Napokon pozrel na Ginny, ktorá sa na neho dívala a videl na nej, že s touto témou zďaleka neskončila.

„Tak fajn,“ privolil napokon Sirius. Asi sa rozhodol nechať to teraz na pokoji, ale Harry si bol istý, že začne s vypočúvaním Susan. Dúfal, že sa z toho nejako vyhovorí.

„Určite ťa zaujíma, aké následky má bitka o Azkaban,“ začal Dumbledore. „Na našej strane je osem mŕtvych, zatiaľ. Jeden člen je stále v kritickom stave,“ vymenoval mu osem mien, ktoré mu boli síce povedomé, ale okrem Moodyho nepoznal bližšie nikoho.

„Kto je v kritickom stave?“

„Albert Dale,“ povedal potichu a keď videl Harryho spýtavý pohľad pokračoval, „áno, je to ten, ktorého si na skúške omráčil. Madam Pomfreyová hovorí, že dlhšie ako dva dni už nevydrží. Ďalej je v Hlavnom štábe, okrem teba, ešte šesť zranených. Dohromady vás bolo sedemnásť, postupne sa prepúšťali. Medzi tými, pre teba známejšími, ktorí sa tu ešte nachádzajú, je aj Nymphadora. Bola na tom dosť zle, prebrala sa pred dvoma dňami, sama od seba. Nikto nevedel, čo jej bolo. Už je na tom celkom dobre, pozdravuje ťa a do školy by ste sa mali vrátiť v nedeľu, aj s ňou.“

Nato mu vyrozprávali, ako Lupin priniesol Tonksovú a Pomfreyová nevedela prísť na žiaden spôsob, ako jej pomôcť. Lupin bol zúfalý, vyzerala, akoby len spala, ale nič na ňu nezaberalo. Napokon sa prebrala sama od seba, síce značne oslabená, ale inak v poriadku. Na strane aurorov bolo oveľa viac obetí a aj zranených. Mŕtvych hlásili sedemnásť a zranených, s ktorých sa ešte stále nachádzalo u Munga veľa, bolo dvadsaťosem. Minister označil útok na Azkaban ako zdrvujúci s katastrofálnymi následkami. Pomoc údajne vyslali neskoro, Azkaban bol nenávratne poškodený. Postihnutým rodinám sľúbili finančnú pomoc, na rodiny mŕtvych Fénixov však nikto nemyslel. Svoje pochybenie minister nepripustil. Nové väzenie by sa malo vybudovať na zatiaľ neznámom mieste. Z Azkabanu bolo oslobodených okrem dvanástich smrťožrútov aj takmer štvorstovka ďalších väzňov, ktorí sa okamžite pridali k Voldemortovi. A že to bola pestrá zmeska rôznych vrahov a násilníkov.

„A vojna už začala,“ pokračoval Dumbledore, „predvčerom vyhodili do vzduchu v jednom menšom mestečku vlakové nástupisko a druhým cieľom bolo miestne nákupné centrum. To síce nezničili celé, ale i tak bolo tridsaťosem mŕtvych a päťdesiatšesť zranených. O škodách sa vyjadrovať nebudem.“

„To je hrozné,“ viac zo seba nedostal.

„Áno, a čo sa týka Rádu, v prvom rade ti musím oznámiť, že za zástupcu bol vymenovaný Bill. Keďže Kingsley, vzhľadom k tomu, že je auror, to nemohol byť, Remus nie je k dispozícii úplne celý mesiac a Sirius zatiaľ nebol zbavený obvinenia, tak sme sa dohodli na ňom. V prípade Siriusovho oslobodenia si pozície vymenia. Dúfam, že súhlasíš?“ opýtal sa s úsmevom.

„Samozrejme,“ vyhŕkol a vlastne mu to bolo jedno.

„Dobre, teraz k úlohám Rádu v nastávajúcom období. Samozrejme nebudeme zabúdať na smrťožrútov a Voldemorta. Ale v prvom rade sa zameriame na Rokfort. Severus priniesol správu a tvoje domnienky boli správne. Na Rokforte sa nachádzajú traja škodcovia. Cez víkend sa dostali cez Zakázaný les preč a navštívili svojho pána a skutočne sa jedná o pána Malfoya a pána Zabiniho a taktiež slečnu Parkinsonovú. A keďže sa k nim pridali aj páni Crabbe a Goyle, rozhodli sme sa, že sa v Rokforte budú nahádzať aj ďalší členovia Fénixovho rádu pod neviditeľnými plášťami, ktorých má rád k dispozícii niekoľko.“

„Ako sa mohli dostať preč, veď Rokfort je predsa chránený,“ dožadoval sa odpovede.

„Za Zakázaným lesom je dosť miest, kde sa dá nepozorovane odmiestniť. A nanešťastie sa všetky miesta nedajú strážiť,“ vysvetlil profesor s miernym úsmevom.

„A čo mali robiť?“ spýtal sa zvedavo ďalej.

„Mali útočiť na študentov s muklovským pôvodom, ale vďaka vášmu varovaniu sa pohybovali po chodbách skupinky žiakov a preto k tomu nemali príležitosť. S touto situáciou sú oboznámení vedúci fakúlt, takže od pondelka je to už oficiálne a dúfajme, že k útokom nebudú mať príležitosť.“

„Malfoy je však divný, väčšinou s nimi ani nie je.“

„Aj to Severus spomínal a začul rozhovor medzi Luciusom a Narcissou. Pán Malfoy musí spraviť niečo do Vianoc preto, aby presvedčil Voldemorta a hlavne svojho otca o svojej oddanosti. Nevieme však, o čo ide. Severus sa pokúsi zistiť to od mladého pána Malfoya, keďže to bol vždy jeho obľúbený profesor, možno sa mu zdôverí.“

„A čo budú robiť tí Fénixy?“

„V prvom rade dohliadať na spomínaných slizolinských študentov. Keď sa k nim pridali dvaja, môžu sa k nim pridať i viacerí. A teba chcem požiadať, aby si sa Fénixom do toho neplietol, aby si na seba zbytočne neupozorňoval,“ Harry sa zatváril urazene a nechápavo a tak pokračoval, „viem, že prvé, čo ti napadne, bude pozorovať záškodnícku mapu a obaja vieme, aký si zvedavý, nechaj ich, nech svoju prácu robia tak, ako vedia a zbytočne ich nevyhľadávaj.“

Ozvalo sa Ronove zachechtanie. Dumbledore sa naňho s úsmevom pozrel.

„Harry, ale to je myslené smrteľne vážne,“ upozornil ho Sirius.

„Ja viem,“ pod nosom sa však uškrnul.

„Ešte by som s tebou rád prebral dve veci,“ pokračoval Dumbledore, „tou prvou je Percy Weasley. Už sa zistilo, prečo spolupracoval s Dolores Umbrigovou.“ Harry pozrel nechápavo na Rona, ktorý prikyvoval hlavou a aj na Ginny, ktorá sa tvárila neurčito.

„Prečo teda?“ opýtal sa netrpezlivo.

„Vydierali ho, uniesli jeho tehotnú priateľku. Tá je už však po smrti,“ vysvetlil mu.

„Pamätáš si na Penelopu Clearwaterovú, hlavnú prefektku z Bystrohlavu?“ spýtal sa ho Ron. Keď prikývol a zároveň mykol plecami, tak pokračoval. „Žili spolu a chceli sa zobrať.“

„A teraz mu pod vedením Umbridgovej dávajú nejakú drogu, chcú si získať jeho vôľu.“

„Prečo?“

„Snape počul iba to, že ju na ňom chcú vyskúšať a pravdepodobne ho potom chcú k niečomu využiť. Môžeme len hádať, avšak Umbridgová chce teba, tak možno k tomu,“ dodal Sirius.

„Ako by sa jej to asi podarilo?“

„Od soboty za dva týždne je výlet do Rokvillu a taktiež v decembri. Možno sa o niečo pokúsia vtedy,“ vysvetlil Sirius.

„Dúfam, že nechcete, aby som zostal na hrade?“ Z toho mal obavy. Zostať trčať vnútri a neužiť si voľnú sobotu?

„To samozrejme nie, ty by si sa tam dostal iným spôsobom,“ usmial sa profesor a v očiach mu zaiskrilo, „len sa na túto možnosť pripravíme. Ale o tom sme už hovorili na schôdzach. Tento mesiac si schôdzu prespal a nasledujúca bude až v novembri. No a nakoniec ťa chcem informovať o ďalšej novinke, ktorú priniesol Severus. A tá je taká, že Bellatrix a Peter Pettigrew sa nemajú príliš v láske, tak je veľmi pravdepodobné, že odíde k svojmu bratovi.“ Harry mrkol na Siriusa a ten sa veselo škľabil. „Kvôli Azkabanu stráženie domu Petrovho brata prestalo, ale je už opäť obnovené a na prípadnú akciu bol miesto Moodyho dosadený Artur Weasley. Vtedy bola Tonksová v bezvedomí, ale keď sa uzdraví, tak si pozície tiež vymenia. No a napokon sú ešte dve veci, ale tie s tebou preberie slečna Grangerová. Ja sa budem musieť rozlúčiť, čakajú na mňa ešte nejaké povinnosti, ktoré budem musieť vyriešiť, než znova odcestujem.“

„Ja pôjdem s vami, musím ísť za Remusom,“ povedal mu Sirius a čakal, kým sa rozlúči s deťmi a odstráni vyčarované kreslo. Hneď ako sa za nimi zavreli dvere, Harry si zobral zo stolíka prútik a začaroval miestnosť.

„Čo máš so mnou prebrať?“ vrhol otázku po Hermione.

„No,“ zarazila sa a významne sa pozrela na Ginny. Harry sa nechápavo tiež na ňu zahľadel. Tá pozerala zamyslene niekde na gombík Harryho pyžama, keď však stíchli, zdvihla k nim hlavu a keď uvidela tri nedočkavé pohľady, pochopila.

„Jasne, chápem,“ zdvihla sa zo stoličky, „dávam vám dvadsať minút, potom sa vrátim a prinesiem ti niečo na jedenie,“ a odišla. Izbu však zabudol znova zabezpečiť.

„Tak?“ nedočkavo sa obrátil na Hermionu.

„V prvom rade ide o tie tvoje pocity, tá predvídavosť alebo ako by som to nazvala,“ uprene sa naňho zahľadela.

„Áno, to je pravda,“ zamyslel sa, „cez leto ten Brloh a aj teraz pri Azkabane som mal pocit, že niečo nie je v poriadku.“

„Rozprávali sme sa o tom s Dumbledorom a aj so Siriusom,“ vysvetľoval Ron, „a profesor si myslí, že za to asi môže strela.“

„Asi to tak bude, nikdy som nemal takéto predtuchy,“ pravdou však bolo, že na to príliš nedbal, „na a tá druhá vec?“

„Snape vravel Dumbledorovi, že sa na teba vypytoval Vol... Volde...mort,“ vysúkala zo seba sťažka, „zaujímali ho zmeny, ktoré na tebe spozoroval.“

„A načo to chce vedieť?“ nechápal.

„Ide o kameň a o to, ako ťa ovplyvnil. Aspoň to si myslí Dumbledore,“ pridal sa Ron.

„Asi chce vedieť, aký máš kameň. Pravdepodobne má každý z nich nejakú moc. A nevie, v čom ho máš, to je pre nás dobre,“ doplnila Hermiona.

„A čo mu povedal?“

„Len toľko, že si sa zlepšil v učení, že si bystrejší. No a to mu viditeľne stačilo, vyzeral byť spokojný,“ vysvetlila Hermiona.

„Veď to je aj pravda.“

„Nie, Harry. Ty si sa zmenil v mnohých oblastiach,“ protirečila Hermiona a Ron jej prikyvoval, „možno si to neuvedomuješ, ale my ostatní sme si to všimli. Napríklad to, ako zvládaš emócie. Snape ťa nedokáže vytočiť, svoje city dobre skrývaš,“ významne nadvihla obočie, „celkom sa ti darí klamať, keď chceš. Si presvedčivý. Alebo to, že keď sa do niečoho pustíš, tak sa nevzdáš. Sirius nám hovoril, ako si ho držal. Myslíš, že by to niekto dokázal? Tak dlho udržať v jednej ruke takú záťaž? Si proste vytrvalejší, odhodlanejší. A to platí aj o učení. Ako dlho ti trvalo, než si sa naučil neverbálne a oklumenciu? Rozmýšľal si nad tým? Lebo ja áno. Strela ti nepomohla naučiť sa to, ale naučiť sa to rýchlejšie. Okrem toho aj tvoje správanie sa zmenilo, si ústretovejší a ja neviem, ako by som to nazvala, citovejší?“ Ron sa zachechtal. „Nesmej sa,“ vrkla po ňom, „je to pravda. Harry tých zmien je veľa a on sa uspokojil, keď zistil jednu, chápeš?“

„Nie, nechápem,“ povedal úprimne a pri jej monológu si nevšimol, že prehovorila na Rona.

„Ani ja, ale niečo na tom bude, niečo, čo musíme zistiť.“

„A čo potom tá tvoja teória o liečivom kameni?“ opýtal sa jej. Len mykla plecami a začala uvažovať.

Harry sa tiež zamyslel. Niečo na tom bude. Voldemortovi stačila jediná informácia, ale to, čo hovorila Hermiona dávalo zmysel. Skutočne sa zmenil v mnohých veciach.

„Ahoj, neruším?“ Vo dverách stála Susan a uprene sa dívala na Harryho. „Len som ťa chcela pozdraviť, Sirius mi povedal, že si sa zobudil.“

Harrymu sa v momente vybavila ich posledná hádka.

TOPlist