28. Krok pred pádom

 

      Brloh, Vydrí svätý Dráb, 14.3.2002
               
„Ty si mu radil...“ Ronovi sa zlomil hlas. Bolo to možné? „Čo všetko si mu radil?“ vyletel naňho naštvane. Priskočil k nemu a zdrapil ho za pažu, druhú ruku zovretú v päsť. „Hovor, Percy, inak prisahám, že to z teba vytlčiem!“
                „Ron,“ pípla Molly nešťastne. „Percy...“
                „Poradil som mu ten elixír,“ vzlykol. Dvojčatá sa postavili zo zeme a neveriacky civeli. Ginny len krútila hlavou. Nemohla tomu uveriť. „Keby ste sa vzali a boli rodina, všetko by bolo v poriadku,“ zavzlykal. Plakal ako malý chlapec. Bill aj s Charliem naňho hľadeli opovržlivo. Rovnako ako Harry. „Nevedel som ale, že si potratila. To som samozrejme nechcel. Zmizol a neozval sa mi,“ kolená sa mu podlomili. Ron ho pustil. Hnusil sa mu. Percy padol na kolená. Pocit viny bol neznesiteľný.  
                „Čo všetko si ešte robil?“ zamračene ho vyzval Bill k rozprávaniu.
                „Ja som... snažil som sa, aby sa dostala preč od Harpyí,“ priznával sa. Stále sa díval na svoju sestru, ktorá mala zvraštené obočie. „Neverili sme, že ťa nezmenia. Sú to Harpye, pre Merlina. Tá kliatba...“ stíchol a pridusene zastonal.
                „To si bol ty?“ neveriacky sa spýtala Ginny.
                „Percy!“
                „Chcel som len, aby si mu bola verná,“ zakvílil. „Chcel som... ak by sa stalo, že by si mu zahla, aby si si uvedomila, že len on je ten pravý,“ zafňukal.
                „Ty hajzeľ.“
                „A potom zmizol a ja som bol stále presvedčený, že on je ten pravý. Nemala si byť šťastná s nikým, len s ním a ja som ho hľadal, stále ho hľadám...“
                Nedohovoril. Ron sa zahnal a vrazil mu päsťou do úst, až mu hlava odletela a on sa prevrátil na chrbát, kde ostal vzlykať. Molly kričala na Rona, aby ho nechal. Artur stál a šokovane sa díval na syna, ktorý zničil svoju sestru. A Ginny vrtela hlavou a nechcela, nemohla tomu uveriť. Nemohol to byť jej brat, nech bol akýkoľvek.
                „Videl si, ako sa trápi... vedel si o tom, že sa musí trápiť a nechal si ju tak?“ Charlie zdvihol fňukajúceho brata a šmaril ním o stoličku. Percy rezignoval, z úst mu stekala krv a z očí slzy.
                „Áno,“ vydýchol a smrkol. Chcel prestať plakať. Musel prestať plakať. „On sa nikdy nemal objaviť,“ kývol hlavou k Harrymu. „Mala vydržať dovtedy, kým by sa vrátil John a potom by bolo všetko v poriadku.“
                „To ty si šialenec,“ vyhŕkla Ginny s odporom sa dívajúc na Percyho. „Nie ja, to ty si chorý.“
                „Robil som to pre tvoje dobro, Ginny. Musíš mi veriť!“ zakričal na ňu. „Metlobal je hlúposť, nedá sa to robiť do konca života. Mohla si mať spokojný život. Takto budeme tŕpnuť, kedy sa zraníš. Akoby toho nebolo stále dosť. Na čo budeme čakať? Kým sa neprizabiješ na tribúne, ako sa to mohlo stať jemu? Mohlo a malo. Nie je pre teba dobrý.“
                „Si úbožiak, Percival,“ zasyčala mu do očí s odporom. Tentoraz musela ona držať Harryho, inak by mal zrejme rozbitú aj druhú polovicu perí. „Znechucuješ sa mi, si mi odporný a nenávidím ťa.“
                „Ginny, som tvoj brat a chcem pre teba...“
                „Nie, ty už nie si môj brat,“ vypľula tie slová s takou nenávisťou, až ho striaslo.
                „V tejto rodine si skončil,“ pridal sa aj Ron.
                „Spamätajte sa!“ štekol Percy po bratoch. „Je to nebezpečné, môže sa zabiť!“
                „Majú pravdu, Percy,“ ozval sa Artur smutným a sklamaným tónom. „V tejto rodine si skutočne skončil. To, čo si spravil svojej sestre, je neodpustiteľné. Už tu nie si vítaný.“
                „Mami!“ skríkol po Molly, ktorá plakala nanovo. Len vrtela hlavou. „Máš rovnaký názor, ako ja!“
                „Mala som, Percy,“ tichučko odvetila. „Ale len do chvíle, kedy som svoju dcéru a hanbím sa za to, že to trvalo tak dlho, kedy som sa ju snažila pochopiť a myslím, že sa mi to podarilo. Otec má pravdu.“
                „Mama!“
                „V tejto rodine už nie si vítaný,“ vzlykla nahlas.
                „Ak by ti to nevadilo, Floriana by hlavne mama rada občas vídala,“ Bill sa postavil a podišiel k sestre. „Ak by si nemal nič proti tomu, Audrey by ho mohla priviesť sem.“
                „Zbláznili ste sa všetci?“ nechápavo na nich zazeral.
                „Rozmýšľaj nad tým, čo si spravil,“ zaprskal Charlie naštvane. „A ak ti Ginny niekedy odpustí, my to spravíme tiež.“
                „Ginny...“
                „Neprihováraj sa jej, ak ťa môžem poprosiť,“ zarazil ho Harry ľadovým hlasom. „Svoje ti už povedala.“
                „Môžeš za to ty,“ štekol po ňom Percy, „Tušil som to, keď som ťa tu videl.“
                „Tak ti to nevyšlo, zmier sa s tým,“ zavrčal po ňom Fred.
                „A teraz odtiaľto vypadni,“ zahlásil aj George.
                „Meno Weasley ti síce vziať nemôžeme...“
                „Ale zabudni na to, že ešte niekde nejakí Weasleyovci sú...“
                „A aby som nezabudol...“ Charlie ho zdrapil pod pažu a vytiahol na nohy. Ťahal ho preč. Bill vzal jeho kabát. „To, čo tu dnes zaznelo, si vezmeš do hrobu.“
                „Ak sa dozvieme, že si o niečom niekedy niekde povedal, prídeme a zmlátime ťa tak, že sa z toho nespamätáš,“ vrkol aj Bill a vrazil mu do rúk kabát.
                „Ginny! Mama!“ kričal z kuchyne, kam ho vytiahli, aby ho vyrazili z Brloha preč.
                „To sa mi snáď len sníva,“ vrtela hlavou Molly a klesla do kresla. „To nemôže byť pravda. Percy...“
                „Percival je minulosť, mami,“ povedal Ron vážnym tónom.
                „Artur, daj mi panáka, prosím,“ požiadala manžela. „Ako mohol?“ neprestávala vrtieť hlavou duchom neprítomná.
                „Úžasná rodinka,“ zabrblal Fred.
                „Zbavili sme sa buriny, konečne,“ prikývol George.
                „Si v poriadku?“ spýtal sa potichu Harry Ginny.
                „Som,“ mierne sa pousmiala a oprela sa oňho. „Som šokovaná a sklamaná, znechutená a čo ja viem aká, ale som v pohode,“ ubezpečila ho.
                „Chceš ostať? Alebo odísť?“
                „Ostať, aspoň chvíľu.“
                „Dobre, budem s tebou,“ prikývol a vtisol jej bozk do vlasov.
                „Bude ťažké sa s tým zmieriť, ale zvládneme to,“ prehlásil Artur presvedčene dívajúc sa na svojich synov.
                „My s tým problém mať nebudeme, ver nám.“
                „Dobre, Fred, George, zájdite do pivnice a prineste zo dve fľaše. Viem veľmi dobre, že viete, kde ich skrývam,“ zavrtel hlavou. Nebolo potrebné im to hovoriť dvakrát. Artur si potom čupol k svojej manželke, aby jej potichu dohováral.
                „Zaujímavé rozuzlenie,“ Ron podišiel k objímajúcej sa dvojici. „Je ti dobre?“ spýtal sa sestry. Prikývla. „Myslím, že ten kretén nebude chýbať nikomu.“
                „Je to nepochopiteľné,“ Harry stiahol obočie.
                „Ani sa to nesnažím pochopiť,“ prezradil Ron.
                Po pár minútach sa vrátili Bill s Charliem a prehlásili, že sa postarali o to, aby skutočne odišiel. Dvojčatá priniesli fľaše whisky.
                „Poď so mnou,“ Ginny chytila Harryho za ruku a viedla ho do kuchyne. „Pozriem sa, čo tu mama má. Teraz nemá určite náladu starať sa o jedlo.“ 
                „Tiež si myslím,“ súhlasil. Molly sedela zničene v kresle a Artur jej neprestajne dohováral. Najprv sa dozvie pravdu o dcére a následne pravdu o tom, čo spravil jej syn. Bolo toho na ňu príliš. „Vážne si v poriadku?“ nedalo mu sa znova nespýtať.
                „Nie, Harry,“ priznala sa. Náhle na ňu doľahlo úplne všetko. Zachytil ju a ona sa mu rozplakala v náručí. Dlhú dobu ju držal a chlácholil a ona sa upokojovala len veľmi sťažka. Percy ju zradil, vedome ju držal takmer v nepríčetnosti a to len pre akúsi predstavu jej šťastného života. Ani keby to myslel akokoľvek dobre a dbal o jej spokojnosť, toto bolo neodpustiteľné. „Nebudem sa o ňom už baviť, dobre? Ani o ňom a ani o tom druhom,“ vypustila, keď prestala plakať.
                „Súhlasím,“ šepol a vtisol jej jemný bozk na pery.
                „Dobre. A teraz pozohrievajme to jedlo, Možno bude mať niekto chuť jesť...“

      Bar Fénix, Liverpool, 18.3.2002
               
Harry sa o podniku, kam sa chystal vziať Ginny na akési dvojité rande, dozvedel od Siriusa. Vraj je to čisto čarodejnícky klub, ibaže trocha viac  výstredný, čo sa mu osobne nepozdávalo, ale pitie, rovnako ako jedlo, tam bolo výborné. Každopádne by tam nikto neočakával troch známych metlobalistov a aj keby, aj tak by ich tam zrejme nikto nepoznal. A to im vyhovovalo.
                Spolu s Ronom a Lunou sa teda podľa inštrukcií premiestnili do Liverpoolu, aby spolu strávili spoločensko-zvykací večer, ako ho pomenovala Ginny. Stále sa poriadne nedokázala zmieriť s myšlienkou, že jej brat chodí s jej priateľkou a hlavne že sa umúdril.
                „Je to tu... zaujímavé,“ skonštatovala Luna, keď ich čašníčka viedla do zadnej časti podniku, kde mali rezervovaný box. Nebolo tu príliš veľa ľudí, preto Harry nechápal, na čo bola potrebná rezervácia. Ale nech. Aspoň budú mať súkromie.
                „Čo si dáte na pitie?“ spýtala sa ich čašníčka. Sotva sa na nich pozrela, o úsmeve sa im mohlo len snívať.
                „Je príliš smelé pýtať sa, či máte Guinnessa?“ Harry pozrel opatrne na mladú ženu. Tá sa naňho konečne pozrela a stiahla obočie. Myslel si to. Určite to nepoznali.
                „Máme,“ prikývla.
                „Vážne?“ prekvapilo ho. Zamračila sa ešte viac.
                „Áno, máme tu najlepšie pivá z celého sveta. Najlepší alkohol z celého sveta, aby som bola presnejšia. Takže štyrikrát?“ vrkla. Len prikývol. Otočila sa na päte a odišla.
                „Je rovnako milá, ako profesor Snape,“ usmiala sa Luna.
                „Možno je to nejaká jeho zatajená príbuzná,“ zahihňala sa Ginny. Ron s Harrym svojim partnerkám pomáhali z kabátov, aby sa vzápätí zbavili aj svojich.
                „Ani sa nečudujem, že je tu tak málo hostí,“ uškrnul sa Harry.
                „Presne. Keby som tu bol sám a ona by sa na mňa pozrela, tak asi tiež zdrhnem,“ zazubil sa Ron.
                „Čo doma?“ šepol Harry. Stáli pri vešiaku neďaleko dievčat a bál sa, či mu Ginny nepodáva skreslené informácie keď vraví, že doma je všetko v poriadku.
                „V poriadku,“ potvrdil mu to aj Ron. „Mama sa už spamätala, Percy sa v Brlohu nespomína a otec sa mu v práci vyhýba, ako čert kríža,“ vypustil s povzdychom. „A som rád, vážne, pretože mám stále chuť zakrútiť mu krkom.“
                „Ginny sa s tým tiež vyrovnáva,“ pozrel na ňu. Práve sa smiala niečomu spolu s Lunou. Bolo fajn, keď sa smiala.
                „Nikto nemôže za to, akých má príbuzných.“
                „Presne. A ja som rád, že sa to vyriešilo aspoň takto. Nie, že by som chcel, aby bol jeden z Ginniných bratov totálny kretén, ale aspoň sa nemusí pátrať po kreténovi číslo dva.“
                „Tiež mi to napadlo,“ prikývol Ron a pozrel uprene na Harryho. „Chcel som ho nájsť, aby som mu zakrútil krkom. Aj keď je už Ginny v pohode, aj tak som ho chcel nájsť. A zrejme ho stále chcem nájsť, hoci za kliatbou on nestál. Chcel by som ho nájsť a zakrútiť mu krkom len tak, z princípu. Rozumieš?“ povytiahol obočie.
                „Trocha kostrbato sa vyjadruješ, ale rozumiem,“ zaceril sa Harry.
                „Hlavne, že je ona v poriadku,“ zadíval sa na sestru. „Je taká, aká bola predtým,“ mierne sa pousmial. „A to je dobre, vážne. Síce by mohla byť občas menej rýpavá, ale som rád,“ pozrel na Harryho. A usmial sa ešte viac. „Vedel som hneď, ako som vás prvý raz videl, že ju z toho dostaneš, kamoš,“ uznanlivo prikývol a tresol ho do ramena.
                „Tiež som za to rád, ver mi,“ uškrnul sa spokojne.
                „Máte tam rande spolu?“ zavolala na nich Luna. Pivá už boli na stole aj s jedálnymi lístkami. „Sme tu samé a opustené,“ posťažovala sa Ronovi, keď si k nej prisadol a objal ju. Ginny na nich pokukovala trocha podozrievavo. Zrejme si bude musieť zvyknúť.
                „Aj tak to nechápem,“ zavrtela hlavou dívajúc sa na Lunu. „Keď sme vtedy boli u teba a ja som ťahala pravdu z Hermiony a obvinila som ju, že chodí s Ronom...“
                „Čože to?“ vyprskol Ron. „Grangerová? Ani vo sne...“
                „Nepovedala si nič,“ nevšímala si brata.
                „Nemysli si, že ma tá predstava neznepokojila. Že by Ron chodil zároveň s ňou a so mnou.“
                „Ani vo sne, opakujem!“ zhrozene prehlásil. Harry sa uchechtol.
                „Pochopili sme to, upokoj sa,“ usmiala sa naňho Luna a vtisla mu bozk na líce. Skutočne sa trocha upokojil. „Rozhádzalo ma to, ale vydržala som to,“ významne zamrkala. „Nemohla som ti to povedať vtedy.“
                „Ja viem, to sme si už vysvetlili.“
                „A s kým teda chodí Grangerová?“ natiahol Ron. „Prinútila nejakú encyklopédiu, aby jej robila partnera?“
                „Hovoríš o našej kamarátke, tak sa kontroluj,“ upozornila ho zamračene Ginny. Luna slabo prikývla. „A koniec koncov, s Harrym sme uvažovali, že by toto mohlo byť aj trojité rande,“ zaškľabila sa na brata. „Že by sa pridala ona aj s Remusom Lupinom.“
                „S kýmže?“ prekvapene povytiahol obočie. „Chudák Lupin,“ skonštatoval.
                „Chudák Luna.“
                „Chudák Harry.“
                „Tak to pozor. Ja si nesťažujem ani náhodou,“ zazubil sa na kamaráta.
                „Tiež nie som chudák. Už,“ povedala vážne mladá liečiteľka. „Neobjednáme si jedlo?“ pozrela na nich. Ginny s Ronom sa prepaľovali pohľadmi.
                „To je výborný nápad,“ prikývol Harry a pod stolom dosť významne stískal Ginnyinu ruku. „Jedlo... mám hlad, ako vlk.“
                Napokon to bol celkom príjemne strávený večer. Ron s Ginny nakoniec do seba prestali vŕtať. A hlavne Ginny potrebovala trocha odreagovania po tom všetkom.  
                Harry si od nej vymámil sľub, že na podobné rande pôjdu predsa len aj s Hermionou a Remusom. Hoci je pravda, že si ten sľub mámiť ani nemusel. Ginny mala vážne dobrú náladu, hoci ju to všetko vnútri trápilo. Jej tím cez víkend vyhral a udržal si vedúcu pozíciu so stopäťdesiatimi bodmi pred Netopiermi. Harryho tím zahral tiež výborne. Udržal si tretiu priečku a trocha dohnal náskok Netopierov, ktorí sa veľmi potrápili s Drakmi, ale nakoniec vyhrali. A Oliverov United si upevnil štvrtú priečku. Všetko šlo dobre.

      Dom Potterových, Godricova úžľabina, 27.3.2002
               
Od priznania sa Ginny svojej rodine a taktiež Percyho, už ubehli dva týždne a ona vyzerala skutočne vyrovnane. Niekoľkokrát boli v Brlohu a Molly bola tiež zmierenejšia. Ako im prezradil Artur, Percy sa ho stránil rovnako, ako to robil on.
                Harry s Ginny boli na dvojitom rande s Hermionou a Remusom a raz sa k nim pridali aj Sirius s Gwen. Len si nevedeli predstaviť rande, na ktorom by boli Hermiona a Ron dohromady. Vlastne si ho ani nechceli predstavovať.  
                Cez víkend, ako Harpye tak i Kanóny, svoje zápasy vyhrali a v tabuľke sa veľa nezmenilo. Harpye získali desať bodov na Netopiere a Kanóny stiahli náskok Netopierov o dvadsať bodov. Nikto však neveril, že by sa pred nich dokázali prepracovať. Naopak, najdôležitejší zápas sezóny sa odohrá siedmeho apríla a zrejme jedine tam budú mať Netopiere šancu predstihnúť Harpye. V prípade výraznej výhry Harpyí budú mať Kanóny ešte šancu predbehnúť Netopierov.
                To boli ale špekulatívne teórie ohľadne vyvrcholenia ligovej sezóny. Jamesa Pottera však oveľa viac zaujímal vývoj Majstrovstiev sveta. Podvečer sa vrátil z Paríža, kde sa rozhodovalo, akí súperi sa stretnú v tej ktorej skupine. Jednotlivých súperov žrebovali z takzvaných košov výkonnosti a Anglicko bolo v štvrtom, najslabšom koši, pretože bolo až dvadsiate ôsme na svete. Ich výhry nad Írskom a taktiež nad Švédskom, či ostatnými družstvami, v tomto nehrali žiadnu rolu. A keďže chcel, aby sa jeho syn dozvedel výsledky skôr, ako ostatní z novín, zavolal ho na akúsi poradu.
                „Nie je to také strašné,“ oznamoval James v momente, ako prišiel spolu s Gwen. Harry ho už čakal doma a nikoho neprekvapilo, že s ním bola Ginny. Tá sa vítala so svojou trénerkou.
                „Von s tým,“ vyzýval ho Harry.
                „Nenalejeme si?“ natiahol James s úmyslom trocha potrápiť syna.
                „Príde mama a ucíti to,“ vystríhal.
                „Aj tak si myslím, že toto nebol až taký hrozný žreb,“ James nevinne zamrkal. „A na to si musíme pripiť aspoň trocha.“
                „Ty si rodič, ty rozhoduj a ty sa potom obhajuj,“ uškrnul sa Harry. Ginny sa potichu zahihňala.
                „Veď ja to mame vysvetlím,“ mykol plecami otec a švihol prútikom. Okamžite k nim priletela fľaša vína a štyri poháre.
                „Ako chceš. Tak, koho sme dostali? Podľa vašich reakcií by to nemalo byť ani Írsko, ani Bulharsko, či Rusko, Japonsko...“  
                „Nie, dostali sme Indonéziu, Argentínu a Mexiko,“ oznámil stroho. „To sa dá,“ povedal sám pre seba. Harry pozrel na Gwen, len mykla plecami.
                „Tiež si myslím, že k nám bol žreb vcelku milosrdný.“
                „Ale Indonézia hrala minule o medaily,“ protirečila Ginny zamračene.
                „Mohlo to byť horšie,“ Gwen sa mierne pousmiala. „Nad Indonéziou ale nutne nemusíme vyhrať, aby sme sa vyhrabali zo skupiny.“
                „Hm, Argentína síce minule neexcelovala, ale vždy hrala výborne,“ podotkol Harry.
                „Argentína minule smolne prehrala s Čínou. Videl som ten zápas. Skončili by určite lepšie, než na konečnom trinástom mieste,“ James sa zamračil. A zavrtel hlavou. „Len to Mexiko sa zdá byť vcelku prijateľné.“
                „To nám ale stačiť nemôže,“ Gwen to vravela celkom veselo. Podľa nej bolo predčasné robiť akékoľvek závery a hlavne tie negatívne.
                „Jasne,“ prikývol Harry. „Porazíme Mexiko a dokázali sme, že pokojne môžeme poraziť aj Argentínu a dokonca aj Indonéziu. Nie sú zase až takí dobrí,“ zaškľabil sa.
                „Uhm,“ zamyslene vyšlo z Jamesa. „Ak sa nám náhodou podarí dostať sa zo skupiny, čo sa musí podariť, tak by sme sa mali potom utkať zo Švédmi alebo Novozélanďanmi, pokiaľ neprekvapia Maďari.“
                „No vidíš, nad Maďarmi sme už vyhrali, nad Švédmi tiež, dokonca s rezervným tímom a Nový Zéland je austrálska škola a tá je prekonateľná.“
                „Iste, ale Argentína a Mexiko je juhoamerická škola a to bude ťažký oriešok.“
                „Ty si už ale dokázal rozlúskať dosť orieškov, takže si obavy nerobím,“ prehlásil Harry a mrkol na Gwen, ktorá súhlasne prikývla. Bolo potrebné trocha Jamesa povzbudiť.
                „A my budeme veľmi učenlivé tĺčiky na tie oriešky,“ pridala sa aj Ginny. James sa trocha pousmial.
                „Aspoň, že budeme mať také tĺčiky, ako ste vy dvaja,“ prikývol a pozrel na Gwen. „Pár dobrých tĺčikov a oriešky sa budú lúskať jeden po druhom,“ konečne sa uvoľnenejšie zaškľabil. „Zajtra začnú novinári vo veľkom špekulovať,“ upozornil.
                „Tak nech si špekulujú. Myslím, že by sa nám všetkým lepšie dýchalo, keby si prestal brať vážne to, čo oni napíšu,“ Gwen sa naňho zamračila. Harry spozornel. Toto bola novinka, aby Gwen prskala. Iste, bola prísna a tvrdá, ale nikdy ju nevidel rozčúliť sa, pokiaľ teda nešlo priamo o zápas. A Ginny civela tiež.
                „Ale veď prestanem,“ James trocha skrotol. A Harry sa uchechtol. „Čo sa škľabíš?“ zamračil sa na syna.
                „Nič, v pohode,“ mávol rukou.  
                „To som rád,“ jeho mračenie sa trocha zmiernilo. „Každopádne vieme, čo nás čaká a podľa toho sa budeme vedieť zariadiť. V prvom rade Juhoameričania a silná Indonézia. A potom...“ mykol plecami.
                „Potom to už bude jedno,“ doplnil ho Harry. „Ja nám verím,“ presvedčene prikývol a pozrel na Ginny. Tá súhlasne prikývla tiež. „A ty niečo vymyslíš.“
                „A ako dopadli ostatní? Íri, Bulhari, Rusi...?“ spýtala sa Ginny.
                Rozprúdila sa živá diskusia, kde im zvestovali rozdelenie skupín. Začali vo veľkom špekulovať, ako by asi mohol celý turnaj prebiehať. Nemali ešte presný program, ale odhadovali, ako by ktorý zápas mohol dopadnúť a kam by sa to ktoré družstvo mohlo dostať. Hoci tieto úvahy nemohli byť zatiaľ vôbec k ničomu dobré, bavili sa o tom, čo všetci milovali.
                A v družnej debate ich našla Lily, keď sa vrátila z práce. Len prevrátila oči a zdvorilo sa spýtala na výsledky žrebovania, hoci jej mená anglických súperov absolútne nič nevraveli. Ginny vyskočila zo stoličky, aby jej pomohla pripraviť večeru.
                „Mám v pláne rozpracovať ďalších desať projektov, aby som sa dostala domov čo najmenej,“ priznala sa, keď začali kuchtiť. Harryho odtiaľ dosť rázne vyhnali. „Bude to len gradovať,“ s povzdychom pozrela do obývačky.
                „To bude, určite,“ Ginny priliala olej do ohňa. „Vážne sa vám to zdá až také hrozné?“ zvedavo na ňu pozrela. Pre ňu to bolo nepredstaviteľné, aby niekoho nezaujímal metlobal.
                „Samotný metlobal možno nie, hoci ho nemám rada. Zvykla som si už aj na zranenia a podobne. Ale keď mi ešte večer v posteli vysvetľuje James nejakú stratégiu a vie, že tomu rozumiem zhruba tak, ako on Herbetiho litorovej skúške, tak to pekne ďakujem,“ nespokojne zafrflala. Ginny sa mierne uchechtla. 
                „Čomu to nemá rozumieť?“ zahihňala sa. Lily na ňu pozrela.
                „No jasne, zabudla som, s kým sa rozprávam,“ mierne sa uškrnula.
                „My sa s Harrym v posteli bežne bavíme o metlobale,“ vyhŕklo z nej skôr, než si stihla uvedomiť, s kým sa vlastne rozpráva. Ibaže Lily jej pripadala skutočne ako jej kamarátka a nie ako matka jej priateľa. Sčervenela.
                „Ehm, dúfam ale, že nie v rámci predohry,“ vyšlo z Lily a Ginny zaznamenala náznak škodoradosti. Jasne, že jej to prišlo vtipné. A nielen prerieknutie sa priateľky jej syna. „Je to v poriadku,“ pohladila ju po ramene. „Nemusíš sa hanbiť a prosím! Nezačni si predo mnou dávať pozor na jazyk. Samozrejme nepotrebujem vedieť o všetkom a ani nechcem, ale chcem sa s tebou rozprávať otvorene. Dobre?“
                „Uhm, jasne,“ prikývla Ginny o niečo pokojnejšie. 
                „Dobre. Takže otvorene,“ Lily sa nadýchla. A pozrela sa zamyslene na Ginny, ktorá koordinovala činnosť začarovaného nožíka. „Ako to bude v národnom tíme? Myslím liečiteľov,“ dodala opatrne a potichu. Ginny sa okamžite pozrela na hlúčik v obývačke.
                „Tak to netuším,“ zavrtela hlavou a povzdychla si. „Tak sa na to teším, že nad týmto radšej nepremýšľam,“ pozrela na Lily. Tá prikývla.
                „Bola by pre Anglicko obrovská škoda, keby si kvôli tomu nemohla hrať. To som z Jamesových a Harryho rečí pochopila.“
                „Budem musieť s pravdou von. Aspoň, čo sa Jamesa a Gwen týka. A samozrejme reprezentačného liečiteľa,“ sťažka z nej vychádzalo.  
                Uvažovala už nad tým. Aj s Harrym sa o tom bavili. Ťažko mohli dúfať, že dokážu meniť aj takéto záznamy a mazať liečiteľovi pamäť. Hlavne, keď tam zrejme nebude Agáta, ktorá to výborne ovládala. Ísť s pravdou von, pred verejnosťou, by sa zrejme rovnalo samovražde jej kariéry. Ale im dvom sa bude musieť zveriť. A nejako prehovoriť Gwen, aby si to nechala pre seba. Snáď to pochopí a nevyhodí ju od Harpyí. Potom by mohla dať metlobalu zbohom navždy.
                „Mám hrozný strach, čo to nakoniec spôsobí,“ prezradila potichu.  
                „Tak to si neodvážim predpokladať, ale čo sa týka Jamesa, on to určite pochopí. Metlobalovo vyrástol v inom prostredí, než je to anglické. Uňho by som problém nevidela,“ prehlásila Lily. Bola si istá, že potrat spred dvoch rokov by určite nebol dôvod, aby nebral hráčku, ako Ginny, na majstrovstvá sveta. 
                „To hovoril aj Harry,“ prikývla. „Z Gwen mám obavy...“
                „Má ťa rada,“ povedala pokojne. „A mám taký dojem, keď sa tak na vás dívam, že to už s metlobalom nemá nič spoločné. Aj ona by to pochopila. Určite. Horšie to bude vieš s čím...“
                „Falšovaním dokumentov, klamaním všetkých a mazaním pamäte našej liečiteľke,“ prikývla a oprela sa o linku. V hrncoch to bublalo, v trúbe sa pieklo a v obývačke sa smialo. A ona mala náladu pod psa.
                „Sirius pomôže,“ Lily sa mierne pousmiala. Ginny sa síce usmiala, ale bol to kŕčovitý úsmev.
                „Ako?“
                „To netuším, ale on niečo vymyslí,“ upokojujúco zahlásila.
                „Je to zvláštne. Pred pár mesiacmi o tom vedeli traja ľudia. A teraz to vyzerá, že každým týždňom o tom tajomstve vie čoraz viac ľudí,“ zavrtela hlavou.
                „Chceš to mať ale za sebou, nie?“ spýtala sa staršia žena. Tá mladšia s krivým úsmevom prikývla. „Sama to nezvládneš, budeš k tomu potrebovať priateľov. A tých máš, našťastie, dosť,“ Lily sa na ňu usmiala.

      Kancelária Draca Malfoya, štadión v Londýne, 1.4.2002
               
„Čo ťa ku mne privádza, drahá tetuška?“ spýtal sa Draco bezfarebným tónom a neráčil ani zdvihnúť hlavu od papierov, ktoré študoval.  
                „Nemôžem ťa prísť pozrieť... len tak?“ natiahla a dívala sa do vitríny, kde mal vystavené všetky poháre, ktoré kedy Draci vyhrali. Na jeho smolu, ten najmladší už mal jedenásť rokov.
                „Nie, to ty nezvykneš robievať,“ natiahol uštipačne. Zdvihol hlavu. Teta pohŕdavo prezerala klubové trofeje. Boli jej absolútne ukradnuté, ale boli pekné, to skutočne.
                „Neviem, nerozumiem tomu veľmi,“ mierne sa uchechtla, „ale do tejto zbierky svoj pohár tento rok nepridáš, nie?“ spýtala sa a otočila sa k nemu. Draco stískal pevne zuby. „Draci znova prehrali a do konca sezóny...“
                „Viem to určite lepšie, než ty,“ vrčaním ju prerušil. Do konca chýbalo už len šesť kôl a jeho Draci to totálne pokazili. Aj ich doterajšie piate miesto, ktoré zabezpečilo aspoň nejaké dotácie, sa otriasalo v základoch.  
                „Mrzí ma to, skutočne,“ prehlásila a sadla si do kresla oproti nemu. Skutočne vyzerala, že jej to je ľúto.
                „Na čo presne si prišla?“ spýtal sa tvrdo. „Chceš do postele niektorého Draka? Ktorého?“
                „Nechcem tvojho Draka,“ tentoraz ho prerušila ona. „Mám vyššie ambície,“ dodala uštipačne. Draco od hnevu sčervenel.
                „Ako sa opovažuješ?“
                „Upokoj sa, Draco. Ja nie som tvoj nepriateľ,“ zamračila sa. Povedala to dosť dôrazne na to, aby sklapol. Mal rešpekt. Určite mal vybudovaný dosť veľký rešpekt. A poznal ju. Až príliš dobre. „Myslím, že to vieš aj sám.“
                „Tak na čo si prišla? Nevrav, že ťa zrazu začal zaujímať metlobal,“ vypustil pokojnejšie. Rozhádať si ju sa neoplatilo. Či bola rodina, alebo nie.
                „Skutočne ma začal zaujímať,“ mykla plecami. „Alebo istí metlobalisti...“
                „Nehovor,“ musel sa uškrnúť. „Stále sa chceš snažiť dobiť Pottera? Nepáčilo sa ti, že ti povedal nie?“ nevedel zabrániť takmer až škodoradostnému tónu.
                „Ona ti tiež vraví nie a to niekoľko rokov a s dobíjaním si neprestal,“ milo sa naňho pousmiala. Stisol čeľusť a pevne zovrel päsť.
                „To je o niečom inom.“
                „Iste, urazila tvoju hrdosť a ponížila ťa a napriek tomu sa ju snažíš pritiahnuť do svojho klubu a do postele, nemýlim sa?“ nežne sa naňho usmiala. Strieľala si z neho celkom jednoznačne.  
                „Je to výborná metlobalistka,“ zavrčal. „Samozrejme, že ju chcem v klube. A jeho tiež, ak by súhlasil.“
                „Nie, jeho nie. Túžiš po tom ich rozdeliť, aby si ju mal len pre seba,“ uprene sa naňho dívala. „Draco, nehrajme spolu túto hru na mačku a myš. Skutočne som tvoj priateľ, som tvoja rodina a chcem pre teba len to najlepšie. Poznám ťa a viem, čo chceš. Je krásna, to nepopieram. Hrá zrejme tiež dobre, inak by sa o nej nepísalo. A rovnako, ako ich chceš rozdeliť ty, tak ich chcem rozdeliť ja. Z takmer identického dôvodu, ako ty.“
                „Možno,“ prskol rezignovane. „Ale obom nám musí byť jasné, že sa to nikdy nestane.“
                „Nie, nikdy sa nestane to, že bude s tebou naveky. Rovnako ako on so mnou. Na rozdiel od teba ho ja však nechcem naveky. A ty by si sa mal zmieriť s tým, že ju tiež nebudeš mať naveky. Ale niekoľko nocí by sme mohli mať obaja,“ povytiahla obočie. A on sa zamračil.
                „Čo vieš?“ vypálil správne predpokladajúc, že má nejaký plán.
                „Hm, tam, kde si ty bol celkom laxný, flegmatický a absolútne bez iskry, som ja trocha pohla rozumom,“ spokojne sa usmiala. Uprene sa na ňu díval.
                „Tak vrav,“ vyzval ju netrpezlivo.
                „Mám dosť peňazí, veľmi veľa času a ešte viac ambícií,“ zachechtala sa. „Podarilo sa mi najať šikovného chlapíka, ktorý zistil veľmi zaujímavé veci,“ významne povytiahla obočie. Draca šlo od napätia a zvedavosti roztrhnúť.
                „Mám ťa poprosiť, aby si mi to povedala?“ vyprskol podráždene.
                „Občas by si skutočne mohol poprosiť, nezaškodilo by ti to. Ale dobre!“ zareagovala na jeho podráždený výraz. Ani ona nezvykla prosievať. „Najala som chlapíka s tým, aby zistil čokoľvek, čo by mi pomohlo prinútiť pána Pottera k spolupráci. A on skutočne niečo zistil. A to niečo pomôže aj tebe, aby si sa dostal medzi nohy slečny Weasleyovej,“ jemne sa naňho usmiala.
                „To ma zaujíma,“ prikývol potešene.
                „Tak počúvaj...“

      Byt Harryho Pottera, Londýn, 3.4.2002
               
Ginny bola u Harryho doma a spolu sa dívali na nejaký film, ktorý vychvaľoval a ktorý vraj nutne potrebovala vidieť. Nebola vôbec pokojná. Cez víkend síce vyhrali ako Kanóny, tak aj jej Harpye, ale pred nimi boli rozhodujúce zápasy. Harpye sa stretnú v priamom súboji s Netopiermi a na Harryho Kanóny čakajú zákerní Draci, ktorí posledný zápas prehrali a práve pre to sa budú chcieť ukázať. Nehovoriac o tom, že budú určite chcieť ublížiť Harrymu.
                K jej nepokoju prispievalo aj rozhodnutie povedať Jamesovi a Gwen pravdu skôr, než bude úplne neskoro. Snažila sa oddialiť túto nutnosť a povinnosť, čo najdlhšie sa dalo, ale vedela, že mlčať nebude môcť. Harry bol jednoznačne za. Otec to pochopí a Gwen ju má príliš rada na to, aby ju potopila. A reprezentačný liečiteľ, o ktorom sa zatiaľ ani len netušilo, kto to bude, by sa tiež mohol nechať nahovoriť, aby mlčal. Aspoň podľa Harryho názoru. Kiež by mala takúto istotu aj ona.
                Harry toto všetko vedel a snažil sa ju nejakým spôsobom odpútať od tých myšlienok. Film bol jedným z nápadov, ale po pár desiatkach minútach mu bolo jasné, že nápad úspešný nebude.
                „No tak, Ginn,“ povedal po tom, ako vypol televízor. „Všetko bude dobré, uvidíš,“ pritiahol si ju do objatia.
                „Snažím sa tomu veriť, vážne,“ hlesla a pritisla sa k nemu.  
                „Tally už podobnú sprostosť nespraví a vy vyhráte. Budú príliš nervózni, pretože oni budú musieť. Vy, ak si budete hrať svoju hru, tak vyhráte bez problémov,“ chlácholil ju. „Máte dostatočne veľký náskok a do konca ostáva už len málo. Trofej je vaša,“ usmial sa.
                „Áno, možno,“ povzdychla. „Určite. Ibaže sa trápim viac tým druhým.“
                „Aj to dobre dopadne.“
                „Ale nemusí!“ prskla takmer až zúfalo. „Prepáč, že kričím. Ale keď si predstavím, ako sklamem Gwen a vlastne aj tvojho otca...“
                „A čím by si ich mohla sklamať? Nebola to tvoja vina a ani jeden z nich nie je hlupák, aby to nepochopil. Bola to nehoda, pre Merlina. Nespravila si to schválne. Vlastne ty si nespravila vôbec nič. Stále si myslíš, že za to môžeš. Nemala si to ako ovplyvniť, pretože si to nevedela. A Gwen to pochopí, uvidíš.“
                „Možno, ale falšovanie záznamov a mazanie...“
                „Áno, to je problém, to uznávam. Ale ja sa na to dívam ako na zúfalý čin, ktorým sa zúfalí ľudia snažili pomôcť zúfalému človeku, ktorý bol schopný pre metlobal spraviť čokoľvek. Otec to tak chápať bude. A Gwen už je dosť dlho pri otcovi, aby sa na anglické spôsoby dívala triezvejšími očami. Nepochvália ťa, ani jeden, ale nezadupú ťa za to do zeme.“
                „Pôjdem pred súd,“ pípla. 
                „Som si istý, že sa to vyrieši aj bez súdu.“
                „Ako, Harry? To nejde.“
                „To uvidíme, až to prezradíme. Siriusovi. On niečo vymyslí, má k tomu prostriedky.“
                „To by ale znamenalo, že mi to prejde beztrestne?“ zavrtela hlavou.
                „Myslím, že si bola trestaná už dosť dlho. Dva a pol roka. Za niečo, čo si nezavinila a nespôsobila. Vinný je Percy a John, nie ty. Tak už si to priznaj aj ty. Svoju mieru viny za to všetko si si už vypila dostatočne. To je môj názor a určite nielen môj. A spravím všetko pre to, aby sa ti ďalej už nič nestalo.“
                „Kiež by som mala tvoju vieru,“ pípla nešťastne.
                „Ak ju nemáš, nevadí. Ja ju mám a ja sa o teba postarám. Povieme to, ale až po víkende. Potrebuješ sa teraz sústrediť na Netopiere. Dobre?“ šepol a pobozkal ju do vlasov. „Vyriešime to.“
                „Vyriešime,“ slabučko prikvýla.
                „Určite...“ náhle zmĺkol. Zarazil ich zvuk tiahnuci sa od okna. Celkom jednoznačne na sklo ťukal zobák. „Ďalšia pozvánka na rozhovor do časopisov?“ znechutene natiahol. Chcel sovu ignorovať, ale neprestávala ťukať.
                „Asi by si ju mal pustiť. Nevyzerá, že by to vzdala. Sovy to nevzdávajú. “
                „Tak buď, ako sova,“ vtisol jej bozk na pery a zdvihol sa, aby vytrvalú sovu pustil.
                „Kto píše?“ spýtala sa a napriamila sa na pohovke. Doteraz bola v polohe napoly ležiacej, prakticky ako vždy, keď boli spolu. Dívala sa, ako otvoril okno sove a tá mierne nabrúsene vlietla dnu. Nechala si odviazať odkaz z nohy a potom odletela. „Hm?“ vyzvedala dívajúc sa naňho, ako číta list.
                Videla, ako zarazene zbledol, na lícach zbadala pevne stisnutú čeľusť, keď mu oči behali po riadkoch a dostával sa stále ďalej. Zdvihol k nej pohľad, v ktorom vyčítala problémy, hnev a strach.
                „Harry, kto ti píše?“ s obavami sa spýtala.
                „Draco Malfoy,“ odvetil potichu. „Chce, aby som sobotňajšiu strelu nechal Brixovi a aby som lietal pod psa,“ vyprskol.
                „Čože?“ vytreštila oči. „To je až taký tupý? Kretén jeden.“
                „Vie, že to spravím,“ pomaly prešiel až k nej. Zamračila sa.
                „Prečo by si to robil?“
                „Vie o tom potrate a falšovaní záznamov...“

TOPlist