28. Bez kúziel uprostred ničoho

 

„Kde to sme?“ Všetkých troch hmla doslova vyhodila a oni dopadli na tvrdú zem.

„Ste v poriadku?“ Harry sa na ne pozrel. Vlastne dopadli na neho, takže si len počkal, kým mu to prikývnutím potvrdia. Potom sa zvedavo, ale aj s obavami poobzeral. Za nimi sa týčila vysoká skala, pohmatom ju vyskúšal, ale nič nenasvedčovalo, že ich z nej len pred pár sekundami vychrlilo. Bezradne po nej pobúchal a kútikom oka fľochol po tých dvoch. Nechápavo sa rozhliadali. Všade okolo nich rástli kroviny rôznych veľkostí, len vpravo bol ihličnatý les s riedko rastúcimi stromami. Celú krajinu pred sebou mali ako na dlani, rovinatú s kríkmi, len v diaľke sa dali zahliadnuť ďalšie lesy.

„Naspäť sa už nedostaneme,“ Hermiona sa otočila naspäť k skale.

„Je to nejaké zabudnuté magické miesto? Podobné, ako to s mordengraudami?“ Ginny pozrela na Harryho.

„Je to možné,“ prikývol váhavo. „Alebo niečo iné. Ale určite to nebude nič obyčajné, keď sa to nachádza v Rokforte,“ krivo sa pousmial. Nadýchol sa čerstvého vzduchu. Bolo tu leto, čo bolo v úplnom rozpore s ich decembrovým počasím. Slnko síce pálilo, ale osviežoval ich mierny vetrík. „Neviem, čo je to za miesto.“

„Už nie sme v Rokforte, je to niečo úplne iné ako Bystrohlavovej miestnosť,“ zhodnotila Hermiona.

„Ale veľmi podobné Bifľomorovej miestnosti,“ pozrel na ne.

„Asi,“ prikývla Ginny. „Myslíte, že sa odtiaľto nejakým spôsobom dostaneme? Keď to tou stenou nejde?“

„Neverím,“ zavrtela hlavou Hermiona. Obaja na ňu okamžite pozreli. „Nie sme v normálnom svete,“ zvraštila obočie. „Možno to bol kedysi normálny svet, ale niekto ho začaroval. Silným kúzlom. Najskôr Chrabromil,“ prikývla, keď videla, že im napadlo to isté.

„Rovnako ako Bystrohlavová a Bifľomorová,“ nadhodila Ginny.

„A zrejme mi má nejako pomôcť,“ Harry sa poobzeral. Keď sa nachádzal v miestnosti Bifľomorovej, tá naňho čakala, okamžite ho oslovila, ale tu bolo ticho, len občas zaznal vzdialený spev vtákov. „Skúsim ten priechod, alebo čo to je, opäť požiadať, aby sa otvoril.“ Pozeral sa na ne. Vyzerali byť v pohode, ale on si bol istý, že sa cítia rovnako ako on. Nervózne, neisto a zmätene. Nemuseli to hovoriť nahlas, keď tu už raz boli, jednoducho sa tu museli poobzerať. Museli nájsť niečo, čo tu možno Chrabromil zanechal. Ale vedieť, že sa dá dostať aj naspäť, by ich určite povzbudilo. Kamienok ešte stále zvieral v ruke a preto zopakoval rovnaký postup, ako na druhej strane skaly. Bez výsledku, žiadna sila nerezonovala, žiadna hmla sa neukázala. Zrejme to všetci traja očakávali a ich nálada v momente klesla k bodu mrazu.

„Výborne,“ zamrmlala Hermiona a roztrpčenie sa už nesnažila skryť. „Toto je vchod dnu, ktorý očividne neslúži aj ako východ,“ zhodnotila. „Aká je nádej, že tu, na začarovanom mieste, existuje ešte nejaký podobný výstup?“ zamračila sa na Harryho.

„Ja neviem, som tu prvýkrát rovnako ako ty,“ odvetil mierne dotknuto, ale jedno mu to nebolo. „Nejako sa ale odtiaľto musí dať dostať.“ Tušil, že je to zbytočné, ale i tak si pritiahol Ginny k sebe a navrhol premiestnenie. Hermiona neveriacky súhlasila a ich predpoklady sa naplnili. Nedalo sa stade premiestniť.

„Bezva,“ napaprčila sa Hermiona. „Mala som ostať tam a priviesť pomoc.“

„Nijako by nepomohli bez kameňa.“

„Prečo len musíš do všetkého pchať nos?“ mračila sa naňho.

„Skôr ruku,“ pridala sa Ginny.

„Tak fajn,“ vrkol na ne. „Je mi z toho na nič rovnako ako vám,“ zazeral. „Ale už sme raz tu a s tým nespravíme nič. Čo však môžeme spraviť je to, že sa pokúsime nájsť nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostať.“

„A máš nejaký konkrétny nápad?“ rýpla Ginny.

„Poobzerať sa tu, najskôr,“zaškľabil sa.

„A kam asi tak máme ísť?“ Hermiona rozhodila rukami, upozorňujúc tým na rozľahlosť krajiny.

„Netuším,“ zamračil sa. „Ale keď tu budeme stáť, tak asi ťažko na niečo prídeme.“ Videl na nich pochybnosti a obavy, sám ich cítil. Netušili kde sú, ako sa odtiaľ dostať a ani to, čo ich tam môže stretnúť. „Niekto tu musí predsa byť. Alebo niečo. Chrabromil by nenechal len prázdne miesto, bez možnosti návratu,“ uvažoval nahlas. Chcel ich svojimi myšlienkami upokojiť a pritom povzbudiť aj sám seba. Niekoľko minút po sebe mlčky pokukovali, schválne sa navzájom vyhýbajúc pohľadmi, strieľali očami po krajine a rozhodovali sa, kam ísť. „Tak idete?“ už to nevydržal, vykročil smerom na východ, po niekoľkých krokoch zastal a obzrel sa. Videl, že stále váhajú.

„Je tá strana správna?“ skúsila Hermiona, kým Ginny sa k nemu pridala.

„Ja neviem, môžeme ísť opačným smerom,“ vyšlo z neho zúfalo a prevrátil oči.

„Čo keď...“

„Ideme správne,“ vyhlásila Ginny a ukazovala do trávy. Zvedavo nazreli. „Možno by ste si to všimli aj vy, keby ste po sebe nevrčali,“ spustila a keď sa nadychovali k obhajobe, pokračovala. „Je to dosť podupaná tráva, takže tu nie sme sami. A toto. Hovorí vám to niečo?“ ukazovala na jednu z dvoch výraznejších stôp, ktoré boli na kúsku zeme tak husto nepokrytej trávou. Zrejme sa vytvorila v daždivom období, keď bola zem nasiaknutá vodou a potom vyschla.

„Vyzerá to ako kopyto,“ zamrmlal Harry študujúc nevýrazný obrázok. „Je to kôň? Že by tu boli ľudia na koňoch?“ s nádejou sa k nim obrátil.

„Nie,“ zavrtela hlavou Hermiona a pozrela na Ginny. Zrejme medzi nimi prebiehalo mĺkve porozumenie, ktorému on nerozumel.

„Čo to teda je? Nejaký iný nepárnokopytník?“

„Ty si nedával pozor ani na Hagridových hodinách,“ skonštatovala Hermiona ako skutočnosť. „Máš pravdu a nemáš pravdu.“

„Je to kôň,“ riekla Ginny. „Ale nie obyčajný kôň.“ Obe sa naňho pozreli a dávali mu čas na vylúštenie záhady. Nervózne sa pomrvil a dotknuto zagánil. Ale potom mu to došlo.

„Myslíte, že je to kentaur?“ stiahol obočie.

„Áno, určite je to kentaur,“ Ginny sa otočila na Hermionu a tá prikývla.

„Ako viete? Podľa mňa je to obyčajná stopa konského kopyta.“

„Toto pred nimi nikdy nepovedz,“ vrkla Ginny.

„Oni nemajú nohy podkované,“ Hermiona k nemu zdvihla hlavu. „A toto nám Hagrid vysvetľoval,“ odsudzujúca zazerala. „Kým obyčajný kôň potrebuje pravidelne podkúvať, kentaur sa už s podkovou narodí. Vlastne to nie je podkova, ako majú kone, z kovu. Im narástol výbežok v tvare podkovy, ktorý chráni ich kopyto pred poškodením. Niečo ako topánka, len si ju nemusia prezúvať. Chápeš?“

„Asi hej. A to ste vyčítali z tej stopy?“ začudoval sa.

„Keď si uvedomíš, že kôň potrebuje k prichyteniu podkovy klince, kým kentaur ju má napevno a bez klincov, tak je to hádam jasné,“ Ginny povytiahla obočie. Zadíval sa na stopu. Skutočne sa v hline nachádzal odtlačok podkovy, hladkej, bez nerovností, ktoré by spôsobili klince. V hlave sa mu objavil obrázok akéhosi prírodopisného seriálu, ktorý sledoval strýko Vernon v dobe, keď nebol Dudley doma a neokupoval televízor svojimi reláciami. Spomenul si na stopu konskej podkovy, celkom zrejmú.

„Odkiaľ to viete?“ Obe prevrátili oči.

„Hagrid nám ukazoval obrázky.“

„Skutočne nechápem, čo si robil na tých hodinách.“

„Dobre, takže tu máme minimálne jedného kentaura. Čo keby sme ho našli a spýtali sa ho, kde vlastne sme?“

„Keď bude aspoň trocha ústretový,“ nadhodila Ginny. Kentaurovia, aspoň tí zo Zakázaného lesa, s výnimkou Firenzeho, príliš priateľskí neboli.

„Poďme teda,“ zdvihol sa a rozhodol sa ísť smerom, ktorým sa ťahala pošliapaná tráva. „A nemôže to byť Pegas?“ skúsil.

„Tí nie sú podkutí,“ Hermiona zavrtela hlavou a povzdychla. Len mykol plecami.

Vlastne v tom momente skutočne nemali na výber a povzbudilo ich aspoň toto malé zistenie, že tam nie sú sami. Je tam niekto, kto im hádam bude vedieť čo to vysvetliť, poradiť. Ak bude mať náladu a bude to jeden z priateľskejších kentaurov. Ticho sa rozprávali o kentauroch, spomínajúc na všetko, čo o nich počuli, prípadne zažili. Spomienka na Banea v prvom ročníku Harryho príliš nepovzbudila a ani fakt, že jedného zo svojich vyhodili zo stáda, či komunity a on do dnes učil na Rokforte. S nádejou vykračovali, v rukách pripravené prútiky. Prekročili malý potôčik, ktorý musel kentaur zrejme preskočiť. Po polhodine kráčania, kedy padli aj otázky, či toto miesto má aj koniec, prestali byť ostražití, ich hovor už nebol tichý a opatrný. Okrem kríkov sa objavovali prvé stromy menšieho lesíka, kde začala nahrádzať trávu tvrdá, tmavá zem. S horkosťou si uvedomovali, že bola až príliš tvrdá na to, aby sa v nej zachytávali výraznejšie stopy. Vďaka hustým korunám stromov sem nedokázalo dopadnúť dostatočné množstvo dažďa, ktorý by pôdu rozmočil. Ale to už malo byť jedno.

„Pozor!“ skríkol Harry, keď zbadal pohyb medzi stromami. A nebol nepatrný, hrnulo sa k nim niekoľko kentaurov, so štrngotaním ich kovových brnení, s rinčaním mečov o štíty, dupotaním a bojovým pokrikom. So svišťaním okolo nich dopadlo niekoľko šípov, kopije sa zabárali tesne pred ich nohy. Všetci traja po nich vysielali zaklínadlá. Alebo sa aspoň o to pokúšali. S hrôzou si uvedomili, že ich prútiky nie sú schopné vyslať žiadne kúzlo, ani náznak záblesku. Akoby prišli o svoju čarovnú moc a prútiky im boli teraz na nič. Ani nestačili hlesnúť, ani na seba pozrieť, museli sa sústrediť na dvanásť mohutných kentaurov. Úplne odlišných od tých rokfortských. Srdce cítili až v krku, striaslo ich strachom. Hľadali jedného, našli hneď dvanástich. A ani jeden nevyzeral, že by s nimi mienil viesť priateľský rozhovor a už vôbec nie, že by mal v pláne poskytnúť im pomoc.

„Ani sa nenamáhaj, človek,“ vrkol po ňom jeden z nich. Pravdepodobne náčelník, vodca, alebo niečo podobné. Videl Harryho zúfalé pokusy o presvedčenie vlastného prútika. „Toto miesto je chránené voči akýmkoľvek kúzlam, takže to neskúšaj.“ Výborne, aspoň vedeli o prútikoch. Vyhnú sa vysvetľovaniu.

„Môžete nám povedať, kde to sme? A ako...“ aj napriek strachu prehovoril. Obe dievčatá stáli pri ňom, prútiky im bezmocne viseli pozdĺž tela a ostražito sledovali nevraživé tváre v úzkom kruhu okolo nich.

„Mlč!“ prerušil ho kentaur, ktorý prehovoril. „Najskôr si overíme, či si skutočne ten, ktorého čakáme.“ Harry spozornel. Zrejme bude tým, ktorého čakajú. Nikto iný by sa sem nemal predsa dostať. Potlačil zvedavosť a ostal ticho. V jednej ruke zvieral Ginninu dlaň, druhou držal Hermionin habit.

„Je príliš mladý,“ zamračil sa ďalší, zjavne mladší. „Malý a slabý, nedokáže to, nemá šancu naučiť sa to,“ opovržlivo si ho premeriaval. Harry sa odvážil opätovať mu znechutený pohľad.

„V tom prípade si budeme musieť dať záležať na tom, aby to dokázal,“ zhodnotil vodca. Tri kopije sa od ich nôh zdvihli, ostali však vo vzdialenosti, ktorá vyvolávala rešpekt a marila akýkoľvek pokus o protest. Sklonili sa aj luky s napnutými tetivami a lesknúce sa meče. „Richard by sem neposielal nikoho, kto by nemal nádej uspieť,“ vyšlo z neho. Všetci traja sa pomrvili.

„Richard Chrabromil?“ spýtala sa Hermiona. Podráždene a znechutene po nej strelili pohľadmi, aby si ju v zlomku sekundy prestali všímať. Harrymu to neušlo, tie dve jednoducho ignorovali, akoby pri ňom ani nestáli.

„Ako sa voláš, človek?“ vodca sa naňho zadíval.

„Harry Potter,“ odvetil zamračene. „Môžem sa...“

„Otázky tu budeme klásť my,“ dôrazne ho prerušil. „Keď si to budeš môcť dovoliť ty, tak ti to oznámim. Harry,“ uprene sa naňho zadíval. „Nemyslím, že by si mal byť prekvapený z tohto miesta. Mal by si vedieť, kde sa nachádzaš, čo máš spraviť a aký dlh voči tebe máme.“ Harry stiahol obočie. Nechápal tomu a on to okamžite vypozoroval. „Netušíš,“ okomentoval so znechutením. „Dobre, v skratke to zhrniem. Sme poslednými žijúcimi zástupcami bojových kentaurov. Pred tisíc rokmi celé naše spoločenstvo zachránil Richard Chrabromil. Daroval nám pôdu, kde sme mali slobodne žiť. Čo sa vtedy stalo, ťa nemusí zaujímať. Nepatríme však medzi tých, ktorí by nevedeli svoj dlh splatiť. To by sme nikdy nepripustili. Zaviazali sme sa mu, že v prípade potreby mu budeme k dispozícii a prijmeme jeho rozkazy, ktoré splníme. Náš dlh bol veľký a on si ho po čase prišiel vybrať. Povedal, že náš dlh prenesie na jedného zo svojich potomkov, ktorému tým budeme zaviazaní. Súhlasili sme. Vytvoril toto miesto, ktoré kopíravalo našu domovinu. My síce nevieme čarovať, ale poznáme iné spôsoby, ktorými by sme sa stadeto dostali. Celé miesto zbavil akejkoľvek magickej moci. Len jedno miesto má v sebe kúsok mágie, ktorú môže ovládať len jeho potomok a tým otvoriť cestu na svet. Ten skutočný. Našou úlohou je pripraviť jeho potomka, naučiť ho všetko, čo vieme, aby mohol podstúpiť ťaženie k jaskyni, v ktorej sa ukrýva predmet ovládajúci priechod na pravý svet a týmto predmetom má možnosť zavolať nás, keď príde čas. K záverečnému meraniu síl. Netušíme, čo tým myslel, ale sme hrdý národ a ani sme sa nedožadovali vysvetlenia. Jednoducho jeho žiadosti splníme, ale zaráža ma, že o tom nevieš. Musíš to byť ty, keď si sa sem dostal. Tvrdil, že tu budeme v bezpečí až do chvíle, kedy nás nezavoláš,“ stíchol. Harry po ňom nervózne pokukoval. Došlo mu to, síce nechápal veľa veciam, ale to základné mu neuniklo. V napätom tichu ho hypnotizovalo dvanásť párov očí a on sa zameriaval len na ich vodcu. „Zrejme ťa pália na jazyku otázky,“ na jeho tvári s drsnými črtami sa objavilo niečo, ako úsmev.

„Áno,“ prikývol. Kentaur pokýval hlavou, pochopil, že sa môže pýtať. „Pochopil som, že sa odtiaľto nedostaneme, pokiaľ nenájdem v jaskyni niečo, čo ten priechod otvorí? Z tejto strany?“

„Áno,“ prikývol. Mladší kentaur, ktorý sa ozval už predtým, namrzene zafrčal.

„A tým istým spôsobom vás zavolám?“ Opäť prikývnutie. „Čo na to budem potrebovať?“

„Prútik určite nie. Na tomto mieste sa nedá čarovať. Budeš musieť prebrať niečo z nášho umenia skôr, než sa odvážiš na cestu k jaskyni.“

„Čo to je?“

„Umenie bojovať so zbraňami,“ vypustil rázne. Harry zamrkal. To sa bude musieť naučiť mávať mečom, strieľať z luku a oháňať sa kopijou?

„A je to nutné?“ spýtal sa prekvapene, za čo ho ostatní odmenili nespokojným šomraním a ťažko skrývanými posmeškami.

„A ešte k tomu je to hlupák,“ zavrtel hlavou mladší kentaur, ktorý sa Harrymu nepáčil už predtým. Nadýchol sa k slovnému výpadu.

„Pokoj, Perne,“ vodca sa k nemu obrátil. „Ešte stále nechápe,“ pozrel opäť na zamračeného Harryho. „Cesta do jaskyne určite nie je pokojná. Nemyslíš, že keď tvoj predchodca chcel, aby si nás získal na svoju stranu a mal našu plnú dôveru, pretože riskovať život bez rozmyslu môžu len tí, ktorí mávajú prútikmi, keď sa k ničomu inému nezmôžu, budeš musieť preukázať, že to za to stojí? Richard Chrabromil nebol hlupák, ktorý by sa nepoistil. Vedel, že sa môže na nás spoľahnúť, keď budeme dostatočne presvedčení. Ale vedel aj to, že by sme si dokázali v prípade neistoty nájsť spôsob, ako z celej záležitosti beztrestne odísť. Súhlasili sme, že tu budeme zavretí čakať na jeho nasledovníka a vložíme do jeho rúk naše životy. Ale s podmienkou, že to k niečomu bude. S podmienkou, že po tom všetkom bude môcť naše spoločenstvo žiť pokojne, bez vojen, slobodne a bezpečne. Ty nás musíš presvedčiť, že existuje nádej.“

„Na ceste k jaskyni budú prekážky,“ prikývol. „Prečo ale zrušil magické možnosti? Prečo jednoducho nemôžem použiť prútik?“ spýtal sa. Kentaurovia sa rozosmiali, urazene zazeral.

„Pretože prútik je tá najhlúpejšia vec na svete a keď má kentaur spojiť svoje sily s človekom, čarodejníkom, musí ten prijať ich spôsoby.“

„To bola vaša podmienka?“ došlo mu.

„Iste. Zaviazali sme sa, že potiahneme do boja s Chrabromilom. K tomu ale potreboval naše vazalstvo,“ významne doložil. A Harrymu to v momente všetko zapadlo do tých správnych políčok. Chrabromil mal ich slovo, že mu pomôžu. Ale vedel, že sú vynaliezaví, rafinovaný, prefíkaní a ľstiví.

„Keď prijmem vaše spôsoby a získam ten predmet vašimi schopnosťami, až vtedy mi začnete byť verní,“ skonštatoval. Videl na tvári vodcu, že sa nemýli, zbadal Perneho znechutený výraz. Zrejme sa mu protivilo všetko chrabromilské, všetko ľudské. „A prečo ma chcete naučiť, ako na to ísť?“

„Pretože aj kentaur chce byť slobodný, bez záväzkov a dlhov. Chce žiť v miery a pokojne. Nemyslíš, že by sme si to už za tých tisíc rokov zaslúžili?“

V napätom tichu, ktoré nastalo, bolo počuť len šum lístia v korunách stromov. Pochopil, že sa dnes nikde nedostanú. Ba ani zajtra, či o týždeň. Pozrel na dievčatá, zdieľali rovnaké myšlienky. Hermiona sa podozrievavo mračila, Ginny ho povzbudzovala pohľadom. Odľahlo mu, keď v jej očiach našiel porozumenie. Bola to predsa jeho úloha, ktorou ho poveril Chrabromil. Len ho mrzelo, že tu s ním stvrdnú aj ony dve. A nechápal ani to, prečo ho jeho príbuzný dopredu neupozornil. Spravil predsa všetko preto, aby sa sem nejakým spôsobom dostal, aby ich získal. Asi sa na nich spoliehal, možno nechcel dopredu mútiť jeho myšlienky. Kentaurovia nikdy neboli priateľskí, kolovali o nich len negatívne chýri. Zrejme sa mal s touto situáciou popasovať sám, bez pomoci, inštinktívne a bez prípravy. Alebo možno len na to úplne obyčajne zabudol. Zaškľabil sa nad vlastnými úvahami.

„Dobre teda,“ prikývol po chvíli s povzdychom. „Spravím všetko, čo mi poviete.“

„Výborne,“ prikývol. „Teraz pôjdeme do našej osady, kde už máš pripravené ubytovanie. Snažili sme sa, aby vyzeralo celkom ľudsky. A ja som Corian, vodca nášho spoločenstva,“ predstavil sa a Harry zaregistroval o niečo pokojnejší, mierumilovnejší tón. Ostatní sa možno tiež trocha upokojili, ostražitosť však bola zrejmá.

„A čo s nimi?“ spýtal sa Perne a bez toho, aby na ne pozrel, ukázal kopijou na dievčatá.

„Sú prekážkou,“ ohodnotil Corian prebodávajúc ich pohľadom. Nato obrátil pozornosť k zamračenému Harrymu. „Očakávali sme Richardovho potomka, muža. Miesto toho prišiel chlapec s dvoma dievčatami,“ opäť sa zatváril znechutene. „Budú musieť byť bokom. Nemáme o ne záujem a nemienime sa nimi zdržovať. Pôjdu preč. Nechceme na ne ani pozerať...“

„To v žiadnom prípade,“ skočil mu do reči Harry. Okamžite mal k hrudi namierené zbrane. „Ostanú so mnou...“

„V našej osade samice neznesieme,“ zavrčal Perne. „To je zákon.“

„Ja vám na taký zákon kašlem,“ osopil sa naštvane. Dievčatá sa neodvažovali ozvať. Nezmĺkol, ani keď mu hrot kopije pichol do krku. „Nedovolím, aby ste ich niekde strčili.“

„Pôjdu k ostatným samiciam,“ Perne podráždene zahrabal nohami.

„Nikde nepôjdu. Keď chcete moju spoluprácu, budú so mnou.“

„Ticho!“ Corianov hlas zaburácal. „Nie si v situácii, aby si si mohol klásť podmienky. Samice s nami nie sú a toto bude platiť aj pre tieto, ľudské,“ mávol rukou, ale nevšímal si ich. Akoby tam ani neboli, akoby sa bavili o niekom, kto je na míle vzdialený. Akoby sa bavili o odpade, o niekom podradnom.

„V tom prípade so mnou ani nemusíte počítať,“ zavrčal znechutene a arogantne strhol kopiju zo svojho krku. Spôsobil v ich radách ešte viac nepokoja a nervozity. Teraz hrabali nohami viacerí. „Môžete nás zabiť. Nech sa páči, poslúžte si,“ provokačne sa na nich zaceril. „Absolútne sa mi nepozdáva tón, akým o nich rozprávate. Možno je to vo vašej komunite normálne, ale u nás majú rovnaké postavenie ako muži,“ zdôraznil.

„Ty malý...“ Perne pristúpil k nemu, hrudníkom doňho drgol, dosť nešetrne, až takmer stratil rovnováhu.

„Perne, odstúp!“ zavelil Corian. Díval sa na Harryho, zamračene, zjavne rozmýšľajúc, ako to vyriešiť. „Zrejme máš pocit, že si môžeš dovoľovať...“

„Samozrejme,“ skočil mu do reči, schválne, aby videli, že sa nebojí a že je odhodlaný stáť si za svojím slovom. Ginny mu nervózne stískala ruku.

„Samozrejme,“ vypustil pomedzi zuby. „V poriadku, ako chceš,“ skonštatoval. Perne chcel začať protestovať, umlčal ho mávnutím ruky. „Môžu ostať pri tebe, ale nebudú sa plieť pod nohy. Budú sa snažiť ukazovať čo najmenej. Bolo by najlepšie, keby vôbec nevystrkovali hlavy. Je im to jasné?“

„Spýtaj sa ich,“ prskol podráždene, zabúdajúc na ich pripravené zbrane, ktoré sa chveli nedočkavosťou bodnúť, či vystreliť.

„Pre ich dobro dúfam, že pochopili,“ sykol a odstúpil. „Ideme.“

Neodvažovali sa ani hlesnúť. Nasledovali kentaurov, ktorí ich viedli cez les dosť rýchlym tempom. Len sa na seba občas pozreli dúfajúc, že sa čoskoro budú môcť porozprávať. Ani kentaurovia nerozprávali, len ich pozorne sledovali, neskrývajúc odpor. Toto boli hádam ešte horší kentaurovia ako tí v Rokforte. Popudlivejší, rozhodnejší a krvilačnejší. Možno zákernejší. Nevedel pochopiť, prečo si ich Chrabromil zaviazal. Nevyzerajú, že by mali najmenšiu chuť pomôcť, aj keď tvrdili opak. Nad svojou budúcnosťou radšej ani nerozmýšľal. Trápilo ho len to, aby ony dve ostali v bezpečí. A keď bude musieť siahnuť k vydieraniu týchto tvorov, bez váhania to spraví. I keď sa mu to protivilo.

Po polhodine prešli les, ktorý hustol, aby sa dostali na čistinku. Už prvý pohľad naznačil činorodosť. Kentaurovia kálali drevo. Vo vyhniach pod holým nebom sa vyrábali brnenia a zbrane. Jeden z nich zbíjal drevené lišty, zjavne vyrábal plot, ďalší naťahoval kožu zo zvieraťa. Bol to neočakávaný a šokujúci pohľad, pracujúci kentaurovia a ešte k tomu venujúci sa ľudským činnostiam, ich zarazil. Strelili po sebe prekvapenými pohľadmi. Možno boli frustrovaní, že sa museli znížiť k niečomu takémuto.

„Je to nutné,“ precedil Corian pomedzi zuby. „Už tisíc rokov sa musíme starať o vlastné prežitie. Museli sme sa naučiť veci, ktoré by sme nikdy, nikdy nerobili,“ sprevádzalo ho súhlasné a protestné mrmlanie bojovníkov. „Tam,“ ukázal, keď sa dostali cez pracujúce skupinky až k ďalšiemu lesu. Zanechávali za sebou zarazené, zvedavé a pobúrené pohľady. „To je vaše ubytovanie. Na tvoju smolu sme počítali len s tebou, tak si to vnútri zariaďte,“ Corianov hlas znel tentoraz posmešne. „A upozorňujem, že keď sa chceš pohybovať po dedine, môžeš. Ale pamätaj, že ťa budú sprevádzať ostražité pohľady. Tak sa o nič nepokúšaj. A svoje samice drž vnútri, ak sa bude dať.“ Na to sa obrátili a nechali ich tam stáť.

Pozerali na húšťavu pred sebou. Kentaurovia mu spravili ubytovanie vnútri hustých krovín, ako vzápätí pochopili. Dokonca malo obydlie dvere a jedno okno spravené z drevených líšt. Vnútri bola napodobenina postele. Mierna vyvýšenina pokrytá machom a papradím. Bola na nej prikrývka zo zvieracej srsti, zrejme medveďa, ako skonštatovala Hermiona. Miesto stoličiek boli dve drevené pníky, rovnako ako stôl.

„To je úplne super,“ zavrčala Hermiona, keď si sadla na pník. Harry sa usadil na posteľ. „Sú otrasní. A my sme tu bez kúziel, uprostred prírody, bez náznaku civilizácie.“

„Je mi to ľúto,“ zamrmlal Harry. „Netušil som...“

„To nám je jasné,“ povzdychla Hermiona. „Neostane nám nič iné, len si zahryznúť do jazykov a pretrpieť ten ich odpor. Snáď to nebude dlho trvať. Čo sa týka mňa, nevytiahnem stadeto päty. Aj keď neviem, čo budem robiť.“

„Nie je to také hrozné,“ ozvala sa z rohu miestnosti Ginny. „Pozrite, dokonca sú to hrnčiari,“ okomentovala s nádychom irónie a ukazovala im dve hlinené misky a niečo, čo sa podobalo na krčah. „Ale strašne zlí. A je tu niekoľko koží,“ rozprestrela jednu z nich pred seba. „Podobá sa to na habit,“ pozrela na nich.

„Asi sa snažili skutočne to tu prispôsobiť ľudskému obydliu,“ povedal Harry. V duchu ich snahu ocenil. „Neviem síce, čo všetko sa po mne bude chcieť, ale sľubujem, že sa pokúsim dostať nás odtiaľto čo najrýchlejšie.“

„My vieme, Harry,“ Ginny si k nemu s povzdychom prisadla a mierne sa pousmiala. „Zrejme sa tu budeme nudiť, ale určite bude pre teba lepšie, keď tu niekto bude s tebou. Čo?“ pozrela na Hermionu.

„Samozrejme,“ pritakala. Zdalo sa, že sa začína pomaly upokojovať. „Tej nudy sa desím,“ pozrela na nich. Myslela to úplne vážne a oni sa začali pochechtávať. „Nesmejte sa,“ uškŕňala sa aj ona. „Čo budem celé dni robiť?“ zaškľabila sa.

„No, určite tu nemajú knižnicu,“ Ginny jej opätovala úškľabok. „A aj keby mali, rozhodne ťa do nej nepustia.“

„Uhm,“ prikývla. „A zrejme nepoznajú ani metly, takže ani ty si príliš zábavy neužiješ,“ vyprskla pomedzi smiech. Zrazu im celá situácia pripadala absurdná a strašne smiešna. „Zrejme nestihneme MLOK-y,“ chichotala sa Hermiona.

„Komu teraz záleží na skúškach?“

„Mne určite, aj keď tu stvrdneme. Ale nie je to také dramatické, do značnej miery sa zžijeme s prírodou, čo môže byť do budúcnosti celkom užitočné.“

„Ktovie, k čomu?“

„Zabijú nás, keď sa vrátime.“

„Záleží od toho, kedy sa vrátime.“

„Možno za pár rokov a oni už budú takí senilní, že si na to nespomenú.“

„Snape má dobrú pamäť.“

„Iste, sme mŕtvi, všetci traja.“

V podobnom duchu sa chechtali ešte nejakú dobu. Harry chcel ísť pozrieť do dediny, ale nielenže ich nechcel nechať samé, ale neveril, že by ho tam privítali s úsmevom. Chcel začať okamžite konať, ale pochopil, že bude rozumnejšie ostať na mieste a počkať na ich rozhodnutie. Rozprávali sa o svojom úbohom a takmer bezvýchodiskovom postavení, keď začuli tlmený klopot kopýt.

„Smiem?“ bez zaklopania sa v dverách zjavila hlava. Nečakala na odpoveď a dnu vstúpil sivý, starý kentaur. Niekoľko sekúnd si ich so záujmom prezeral a potom položil na stôl drevený podnos s krčahom, pečeným mäsom a chlebom. „Toto je vaša večera,“ oznámil pokojným tónom. Nechápali, ale vyžarovala z neho rozvaha a pôsobil príjemne. Na kentaura. „Netvárte sa tak prekvapene,“ na vráskavej tvári sa zjavil úsmev, čo ich udivilo ešte viac. Len sa usmieval a Harrymu pripomenul Dumbledora. „Zrejme si myslíte, že kentaurovia sa, podobne ako kone, pasú len na tráve.“

„To nie!“ Hermiona začala okamžite protestovať.

„To nič,“ okomentoval ich výrazy. „Je to celkom logická úvaha. Ale nie, kentaur je napoly človek a preto potrebuje aj ľudské jedlo. Môžem?“ spýtal sa a ukázal na zem. Nechápali, ale prikývli. „Tak sa do toho pustite,“ vyzval ich, keď sa usadil na zem, uložiac konské nohy pod telom. Nenachádzali slová. „No tak jedzte, určite máte hlad a ja by som vám mohol zatiaľ porozprávať, ako to tu chodí. Vlastne som sa stal akýmsi vyslancom, spojením medzi vami a Corianom. Ale nemyslite si, že by som to robil s nechuťou,“ pozeral s úsmevom na dievčatá, čo ich zarazilo ešte viac. „Nečudujte sa, už mám dosť rokov a tá bojovná povaha už je dávno preč. A mám dosť rozumu na to, aby som sa dokázal preniesť cez predsudky.“ Trocha sa upokojili a váhavo sa pustili do jedla. „Volám sa Sobrian a v našej komunite zastávam miesto akéhosi liečiteľa, bylinkára,“ pustil vysvetľovanie. Zvedavo načúvali a kŕmili sa celkom slušným jedlom. Aspoň hladom nezájdu. „Vlastne ich dávam do poriadku, keď sa medzi sebou posekajú. Áno, je to v našej krvi, bojovnosť. Tu vlastne nemajú čo robiť, nemajú proti komu bojovať a aj keď v kútiku duše túžia po pokoji a pokojnom živote, stále je tu dlh Richardovi, ako to my nazývame a to ich núti byť v neustálom strehu. Už tisíc rokov, naše generácie sa niekoľkokrát obmenili, stále sme čakali na jeho potomka, ktorý nás má viesť na ceste k mieru a pokoju. A teraz si tu,“ pozrel na Harryho. „Sú z toho trocha rozladení, chcú to, ale navzdor tomu si na tento život zvykli. A cítia sa neisto, napriek tomu s ohromným očakávaním. Nedivte sa im. Tisíc rokov sme odkázaní na vlastné sily, na vlastné schopnosti ako prežiť. Naučili sme sa mnoho vecí, ktoré by sme za normálnych okolností nerobili. Napríklad ako piecť chleba. Množíme sa, ale za bojovníkov sa vyberajú len tí najlepší a najschopnejší jedinci. Ostatné mláďatá sú vedené k rôznym prácam, čo je v konečnom dôsledku tiež dôležité. Zrejme vás prekvapil náš postoj, alebo lepšie povedané všeobecný postoj k samiciam, vo vašom prípade k ženám. Áno, je to tak. Kentaura zaujíma samica len v období párenia. Inak ju nepotrebuje a opovrhuje ňou. Naše samice sú držané vysoko v horách, kde pracujú na poliach, pasú dobytok, starajú sa o mláďatá, ktoré ešte nemôžu byť vedené k výučbe a robia ostatné, drobné práce. Nechceli vás tu a ani nikdy chcieť nebudú. Ale neostane im nič iné, len vás, keď už nič iné, tak prehliadať a ignorovať. Keď medzi nich pôjdete, radšej sa im neprihovárajte.“

„Prečo nezdieľate rovnaký názor?“ spýtala sa Ginny zvedavo.

„Pretože ma, na rozdiel od nich, zaujímate. Som starý a zvedavý kentaur. Keď bude potomok s našimi samcami trénovať, ja sa rád povyzvedám niečo od ľudských samičiek.“ Mierne sa nadýchli a chceli zaprotestovať, ale zrejme to nemalo cenu.

„A mohli by ste nám niečo ukázať aj vy?“ skúsila Hermiona nesmelo. Bála sa, či neprestrelila. Sobrian zaváhal.

„Áno, nevidím dôvod, prečo by som vám nemohol ukázať niečo z nášho umenia, hoci nie bojového,“ povedal po chvíli rozhodovania.

„Nebudete riskovať? Keď sa im budete venovať?“ spýtal sa Harry. Na jednej strane bol rád, že nebudú musieť trčať vnútri obydlia, ale na druhej strane sa obával o starého kentaura, ktorý mu bol sympatický.

„Nie, moje názory berú vážne. Samozrejme nie tie, ktoré sa dotýkajú ich hrdosti. Rešpektujú ma, som tu najstarší a vlastne jediný slobodný. Nemusím prijímať rozkazy od nikoho, dokonca ani od Coriana. Ten ale zase vie, že sa na mňa dá spoľahnúť, že mi vlastne žiadne rozkazy ani dávať nemusí.“

„Kedy začnem s tréningom?“

„Tréning? To slovo som ešte nepočul. U nás je to výučba. Najskôr zajtra, pozajtra. Možno ťa chcú niekoľko dní ignorovať, aby ti ukázali, kto tu velí. Prekvapil si ich, pozitívne. Nenúť sa im, nepripomínaj. Nech ti je jasné, že oni majú väčšiu túžbu po tom, aby si to zvládol, ako ty sám.“

„Aha, nepripadalo mi to tak.“

„Zaiste. Neukážu ti nikdy, čo si myslia. S tým musíš počítať. A ja dúfam, že bude vaša spolupráca aspoň spolovice taká dobrá ako tá moja a vás dvoch. Aby som nezabudol. Traja chlapci vám o chvíľu prinesú lístie, papradie a mach, aby ste mali na čom spať. Kentaur starajúci sa o drevo už dostal za úlohu pripraviť nejaké ležadlo alebo ako sa to u vás volá. Za dva dni už nebudete musieť spať na zemi. Musíte uznať, že kentaurovi je jedno, kde spí, ale hlavu i my máme radi na mäkkom. A taktiež dostanete ďalšie kože, ktoré vy nazývate odevom. Možno sa medzi nimi nájde aj niečo lepšie ako laicky spracovaná kravská koža,“ usmial sa. „Ale medveďov, líšok a zajacov je tu už poriedko, preto sa musíme uspokojiť len s tým, čo máme a čo si dochováme. Vlastne túto kožu používame na výrobu prvých brnení, pre tých mladších a neskúsenejších bojovníkov a ľudský odev sme videli len niekoľkokrát, pred mnohými rokmi, preto je možno ten výsledok pre vás smiešny.“

„Nie, je to naopak obdivuhodné.“

„Áno? Hm, je to od vás milé, ale im to nehovorte. Môžu to brať ako výsmech.“

„Neviete, čo za dlh máte voči Chrabromilovi?“ vyzvedal Harry.

„Nehovoríme o tom,“ mierne sa zamračil. „Je to minulosť, tisícročná, na ktorú sme uviazaní.“

„Aha. A neviete čo mám priniesť z tej jaskyne? Kde to je a pred čím si mám dať pozor?“

„Kentaurovia sa tam pokúšali dostať, na začiatku tohto všetkého, potom svoje pokusy obmedzili a teraz to neskúšajú. Kto tam šiel, už sa nevrátil,“ prehlásil. Harrymu v momente prestalo chutiť. „Ešte sa musím vrátiť k času, ktorý tu strávite. Je dosť problematický. Niekedy to, čo tu vyzerá ako jeden deň, môže byť v skutočnosti hodina tam u vás. A niekedy naopak. Keď to tu Richard začarovával, zrejme vedel, prečo tak robí.“

„Takže keď tu budeme mesiac, u nás môžeme byť preč len napríklad päť dní?“ opýtala sa Hermiona.

„Áno. Alebo rok. Čas je menný, prispôsobuje sa.“

„V tom prípade sa nevrátime až tak neskoro,“ skonštatovala s úsmevom.

„Prečo si myslíš?“

„Chrabromil počítal s tým, že ti k výučbe týždeň stačiť nebude, ani keby si bol akokoľvek šikovný. A zároveň nechcel, aby si sa vrátil po mesiacoch, či rokoch, keď je vojna tak blízko.“

„Áno, tak nejako to bude,“ prikývol Sobrian.

Sobrian s nimi strávil celý večer, kedy ich postupne zasväcoval do základných pravidiel dediny. Vysvetlil im, čo a ako sa u nich robí, akými formami prechádzal ich postupný vývin, ich prispôsobovanie sa podmienkam k prežitiu v časopriestore. Medzitým prišli kentaurí chlapci a bez toho, aby im pozreli do očí, naukladali na zem lístie, papradie a mach a vytvorili dve celkom mäkké lôžka. Priložili aj prikrývky, tentoraz však kožené. Vysvetlil, že v lese pod skalami sa potok rozširuje a budú sa tam môcť okúpať. Dokonca im povedal, že v spolupráci so samicami ich bylinkári vymysleli akýsi voňavý odvar, ktorý síce kentaurovia nepoužívajú, ale ich samice po ňom občas siahnu. Z nudy. Keď ste niekde zavretý tisíc rokov, znížite sa aj k vytváraniu šialeností. A teraz bude aspoň k úžitku. Hovoril, že ich jedálny lístok sa určite rozšíri aj o zeleninu a ovocie, ktoré pestujú staršie samice.

„Nakoniec sa to bude dať prežiť,“ zamrmlala Hermiona, keď si ľahli do pelechov.

„Určite áno a nebude ani nuda. Ten Sobrian je akoby z inej planéty. Vôbec sa k nim nehodí,“ doložila Ginny z provizórnej postele. Harry jej uvoľnil miesto, kým on si ľahol na druhú kôpku.

„Je milý a keď si predstavím, že nám ukáže jeho spôsob výroby rôznych elixírov,“ nadchýnalo sa druhé dievča.

„Tak to mi je jedno,“ zafrflala Ginny. „Skôr ma budú zaujímať tie jeho spôsoby liečenia.“

„No, aspoň že ste preukázali trocha nadšenia,“ zabrblal Harry skrúšene.

„Už nemrmli,“ napomenula ho Ginny. „Vrátime sa včas. Hermiona dokonca stihne aj MLOK-y,“ zasmiala sa.

„Ozaj, keď budete chcieť trocha súkromia, stačí povedať,“ nadhodila Hermiona. Našťastie bola tma a oni nevideli, ako sa začervenala.

„Nerob si starosti,“ zaprotestovala Ginny.

„Keď si predstavím, čo ma čaká a keď popri tom budem mať ešte k niečomu silu, tak ťa poprosím o súkromie,“ zaškľabil sa Harry do tmy.

„Jasne. Ja pôjdem na bylinky,“ zasmiala sa Hermiona.

------

Na druhý deň ráno ich prebudil dupot kopýt. Harry zvedavo vykukol, ale zbadal len chrbty siedmych kentaurov, keď mu výhľad zakrylo sivé telo Sobriana.

„Dobré ráno,“ usmial sa na nich. „Čerstvo upečený chlieb, vajíčka varíme len vo vode a nejaké sušené mäso. K tomu pár jabĺčok a čistú vodu. Tentoraz nebolo mlieka na viac, všetko vypijú naše mláďatá,“ dodal na ospravedlnenie.

„To je v poriadku, my mlieko príliš nepijeme,“ ubezpečovala ho Hermiona.

„Ako kto,“ zafrflal Harry.

„Ja by som skôr uvítala kávu.“

„Sú to výdatné raňajky,“ zamračila sa na nich Hermiona. „Nevďačníci,“ vrkla potichu.

Po raňajkách obe dievčatá pálili po Sobrianovi zvedavé otázky, kým Harry čakal, či poňho Corian pošle. Obe by šli najradšej k Sobrianovi domov, či k diere v skale, ktorú obýval. Niekoľkí kentaurovia s významnejším postavením žili v takýchto úkrytoch, ale valná väčšina sa musela uspokojiť s nocľahmi pod konármi stromov. Nechceli však odísť od Harryho. Dohodli sa, že kým on odíde cvičiť, ony sa pôjdu vzdelávať a vlastne zabíjať nudu.

Nemusel čakať dlho. O malú chvíľočku prišiel mladý kentaur v koženom brnení a vyzval ho, aby ho nasledoval. Prešli cez dedinu. Už si nevšímal pohľady, ktoré sa naňho upierali zo všetkých strán. Dokonca prestal byť nervózny, nabral odvahu a rozhodnosť. Predsa je tu aj kvôli nim, tak nech pokojne zazerajú. Na konci dediny odbočili a dostali sa na rozľahlú planinu s množstvom vydupaných kruhových miest. Zjavne ich spôsobili zúrivo dupotajúce kopytá rozdivočených bojujúcich kentaurov. Tentoraz však nebojoval nik, stálo tam asi päť mladých kentaurov a s nimi nepríjemný Perne.

„Corian ma poveril, aby som začal tvoju výučbu,“ zavrčal naňho v momente, ako sa pred neho postavil. „A prijal som to nesmierne rád,“ provokačne sa zaškľabil. „Toto sú nováčikovia, ktorí sa začali učiť len pred niekoľkými dňami, takže nám môžu sekundovať.“

„V poriadku. Čím začneme?“ odhodlane sa spýtal.

„Tu máš,“ hodil mu k nohám dlhú drevenú palicu. „Na meč ani kopiju zatiaľ nemáš, skúsime to s týmto. Budem útočiť a ty sa budeš pokúšať brániť. Buď rýchly, pružný a hlavne pozorný. Nemienim ti darovať ani jeden útok.“

Harry zdvihol palicu a ani si ju nestihol poriadne pozrieť, keď zaregistroval Perneho útok a jeho zdvihnutú palicu do výšky. Na poslednú chvíľu zdvihol tú svoju, aby ju odrazil do strany, ale druhej rane sa už nevyhol. So syknutím klesol na kolená a padla naňho ďalšia rana.

„Si ešte viac ako neschopný, ako som si myslel,“ posmešne natiahol Perne. Ostatní kentaurovia ich len mlčky pozorovali. Harry mal ľavé rameno ako v ohni, dva jeho útoky cielene smerovali na jedno miesto. S ťažkosťami sa postavil. S tvárou skrivenou od bolesti sa zameriaval na počínanie protivníka. Ďalšie útoky chaoticky a neohrabane odvracal, uhýbal a odskakoval, kým súper nasledoval jeho príklad a skočil opačným smerom ako on. Údery dopadli tentoraz na jeho pravú pažu a stehno a on opäť klesol. Nasledovali Perneho posmešky, kentaurie pochechtávanie a jeho stískanie zubov. Harryho zaplavila frustrácia, bezmocnosť a strašný hnev. Chcel mu to vrátiť, aspoň raz, ale v nasledujúcej polhodine sa len úzkostlivo bránil. Tentoraz neschytal, ale sily mu ubúdali a strácal koncentráciu. Musel pretrpieť ďalších päť tvrdých úderov, nohy aj ruky mal dobité, ale kentaur mu zámerne nezasiahol hlavu. Preto držal s vypätím všetkých síl.

„Si málo pružný, pomalý. Takto nedokážeš nič.“ Rana na jeho hrudník. Na okamih mu vyrazil dych. Uhol pred palicou a lapal po dychu, stratil rovnováhu a padol. So slzami v očiach sa zdvíhal. „Úbohý človek,“ smial sa Perne. „Ó, čarodejník. Aké to je, keď nemáš v ruke tú svoju paličku? Keď nemôžeš okolo seba metať kliatby? Úplne nezmyslene a zbytočne? Aké je to bojovať vlastnými rukami? Vlastnými silami?“ Úder. Ďalšia modrina. Bolesť a prehltnuté slzy. „Ste nanič. Vy, čo si myslíte, že ste páni sveta.“ Odvrátil útok, ruky mu klesli. Rana do ramena a následné odskočenie pred nasledujúcim zásahom. „Tak zaútoč!“ Výkrik a rana. Zakvílenie. „Hehe, tuším začneš aj plakať, ty hrdina.“ Napriahnutie ruky s palicou, jeho zohnutie. Drevo vo vzduchu a jeho odskok. Zakopnutie o kameň a pád. „Čo sa váľaš?“ spokojne sa smial. „Nedokážeš sa ani udržať na nohách...“

„Drž už hubu!“ štekol po ňom a s vypätím posledných síl sa postavil. Pochyboval, že sa na jeho tele, okrem hlavy, bude nachádzať miesto bez pomliaždeniny, modriny, či povrchovej rany. „To sa ti húka, že? Ty hrdina! Keď máš štyri nohy, tak to sa ti na zemi stojí...“ Nedohovoril. Perne od zúrivosti zosinavel a posledná rana skončila na Harryho chrbte. Taká prudká, silná a vyslaná v amoku, že sa Perneho palica zlomila a drevené triesky lietali všetkými smermi. Harry padol na tvár, myslel si, že má chrbát prelomený na dve časti, z očí mu vytryskli slzy bolesti a zúfalstva, zatmelo sa pred ním.

„Už nikdy,“ zasyčal stojac nad ním. „Nikdy si nebudeš robiť z nás žarty. Nikdy nepoukážeš na rozdiely medzi nami a tebou. Nikdy, rozumieš?“

„Tak som to nemyslel,“ síkal od bolesti snažiac sa ho zamerať. Nemal šancu, jeho okuliare ležali niekde vedľa neho.

„To ma nezaujíma,“ vypustil s besným výrazom a jeho kopyto prudko dopadlo na Harryho lýtko. Zvreskol od bolesti. „Poďme, necháme ho tu, keď na to má, tak sa doplazí do dediny aj sám.“ Začul tesne pred tým, ako ho obklopila čierňava a oslobodzujúce bezvedomie.

„Počuješ? Človek...“

Z diaľky k nemu doliehal mäkký chlapčenský hlas. Pokúsil sa pohnúť a uvedomil si doudierané telo. Bolesť zo zlomeného predkolenia vyslala ďalšiu intenzívnu vlnu nepríjemných pocitov, stisol zuby a slabo zastonal. „No tak, ukáž...“

Pod lícom ucítil ruku, ktorá ho obracala k sebe.

„Kto...“ zachrapčal. Pokúsil sa otvoriť oči, mal pred sebou rozmazaný obrázok tváre, zvláštnej, mladej a pritom drsnej. Nevidel ju ostro, pretože mu chýbali okuliare, ale bol to jednoznačne kentaur. A vtedy si vybavil všetko, čo sa udialo pred malou chvíľou. Ruka mu otvárala ústa. „Nechaj, pusť,“ zaprotestoval.

„Toto ti pomôže.“ Dnu mu niečo pchal. „Rozžuj to, dá ti to trocha sily.“ Ucítil chuť dajakej trávy alebo niečoho podobného. Pokúsil sa to vypľuť, ale ruka mu v tom zabránila. „Počúvni ma, nechcem ti ublížiť.“ Čo horšie sa mu môže ešte stať? Pomyslel si, keď začal žuvať bylinu. „Zájdem pre pomoc, niekoho ti sem pošlem. Počuješ? Rozumel si?“ Cítil, že jeho telo naberá trocha sily. „Tu máš, ešte žuj a vydrž,“ dodal, keď mu položil hlavu opäť na zem. Matne si uvedomil, že sa kentaur zdvihol.

„Kto si?“ jeho hlas znel o niečo hlasnejšie a rozhodnejšie.

„To je jedno,“ znela jednoduchá odpoveď a počul už len zvuk kopýt. Pokúsil sa nahmatať okuliare, s ubolenou rukou sťažka šmátral po okolí. Myslel si, že začne opäť strácať vedomie, ale nestalo sa tak. Skúsil sa zdvihnúť, trocha sa mu to podarilo, ale vzápätí klesol naspäť. V duchu nadával, na Perneho, kentaurov, Chrabromila a nad celým ich pobytom nikde. Ležal na zemi, ako zbitý pes, asi polhodiny, s občasnými pokusmi o zdvihnutie, ktoré boli síce čoraz zdarnejšie, ale aj tak nič nevyriešili, keď začul dupot ďalších kopýt.

„Harry!“ Ozvala sa zmes prekvapených, rozhorčených a vydesených hlasov. Obidve dievčatá si od podlahy najprv zanadávali a nasledovalo prezeranie a kontrolovanie Harryho, ktoré ešte prinieslo pár štipľavých poznámok.

„Upokojte sa,“ rozoznal Sobrianov hlas, ktorý znel síce pokojne, ale roztrpčenie v ňom bolo zrejmé. „Tu máš. Rozžuj to,“ strkal mu do úst trávu. „Dá ti to silu, aby sme sa dostali k vášmu príbytku. Potom ťa ošetrím.“

„Už som dostal,“ slabo oznámil. Ginny mu našla okuliare, z ktorých bolo však jedno sklíčko prasknuté. „Teraz by sa zišiel prútik,“ krivo sa uškrnul. Pomohli mu posadiť sa, nohu sa snažil nevšímať.

„Áno?“ Sobrian naňho pozrel a on poslušne žuval. „Zrejme to bol ten, kto nám dal vedieť,“ zachmúrene sa zamyslel.

„Dal vedieť?“

„Áno,“ prikývla Ginny a starostlivo ho prehliadala. „Šli sme do lesa, Sobrian nám chcel ukázať, kde sa dajú nazbierať... ale to je vlastne jedno,“ zamračila sa na jednu obzvlášť škaredú odreninu. „Nevideli sme nikoho, len sme začuli zastrený hlas, ktorý nám napovedal, že na cvičisku leží zranený človek. No a Sobrian neváhal.“

„Počuli ste len hlas?“ zamrkal, keď si kentaurova ruka vyhrnula jeho nohavicu. Opatrne mu prechádzal po zlomenine. Obe prikývli.

„Musíš vedieť, že kentaur sa nezníži k tomu, aby pomohol človeku. Nepomáha nikomu, okrem seba a členov vlastného spoločenstva. A aj tu platí pravidlo, že čím má vyššie postavenie, tým menej musí pomáhať,“ vysvetlil počas prehliadky. „Tento dosť riskoval.“

„Bol to niekto mladý,“ precedil pomedzi zuby, bolesť do nohy sa vracala.

„A pochabý,“ zamrmlal starec. „Keby to zistili, mohli by ho vylúčiť z pomedzi svojich radov.“

„Presne ako kentaurovia u nás vylúčili Firenzeho,“ nadhodila Hermiona.

„Tak o tom mi poviete inokedy. Teraz sa musíš vzchopiť a odkráčať. Nohu ti zabezpečím, pomôžu ti samičky. Ja ťa nemôžem ani oprieť.“

„A ošetrovať ma môžete?“ dotknuto sa ohradil. Tie kentaurie zákony mu už dosť liezli na nervy.

„Ošetrovať ťa musím. Počkajte tu, vrátim sa o chvíľu,“ nečakal na odpoveď a odcválal.

„Musíš ešte nazbierať sily,“ Ginny si k nemu sadla. „Zrejme šiel pre niečo do svojho príbytku.“

„Čo mi to vlastne dal?“

„To je schizandra. Používa sa pri výrobe povzbudzujúceho elixíru, v dnešnej dobe,“ vysvetlila Hermiona.

„Toto je ale prostredie spred tisíc rokmi a my už vieme, že vtedy bolo všetko silnejšie,“ doložila Ginny. „Táto rastlina je tu taká silná, že úplne stačí, keď ju rozžuješ. Pomáhajú jej šťavy. Kým my musíme variť elixíry, im stačí, keď vedia, kde majú hľadať.“

„Ale aj tak ho varia. Je potom ešte silnejší.“

„Tak to si ho ani neviem predstaviť, už teraz mi to dosť pomohlo,“ zhodnotil. Vážne sa cítil oveľa lepšie, sily mu pribúdali stále viac v závislosti od žuvania rastliny.

„Zrejme to bude ešte treba,“ Ginny naňho pozrela a jemne ho hladila po doudieraných pažiach a chrbte.

„Bol to Perne, však?“ šepla Hermiona. „To on ťa takto doriadil.“

„Áno, bol to on, ale to je úplne jedno.“

„Nie je. Corian povedal, že ťa budú cvičiť a nie, že ťa zabijú.“

„Nezabil by ma,“ opovržlivo si odfrkol, aby sa vzápätí bolestne zaškľabil. Mal síce viac sily, ale bolesť cítil stále. „Dával si pozor, kam udiera a zjavne ho to bavilo. Ale keď si myslí, že sa vzdám, že ma tým zlomí, tak to sa šeredne pletie. Ja mu ukážem, tomu...“

„Dávaj si pozor na ústa,“ zarazila ho Ginny okamžite. „Neuraz ich.“

„Vážne sa budem snažiť,“ vypustil pomedzi zuby uštipačne. Myšlienky mu zaleteli k neznámemu kentaurovi ponúkajúcemu rastlinu, ktorá ho prebrala k životu závratnou rýchlosťou. Nejasná tvár, s hnedými vlasmi a mäkký mužský, či skôr chlapčenský hlas. Ktovie, či to nebol jeden z tých mladých kentaurov, ktorí sa na to divadlo pozerali. Ale tento hlas k nim nepasoval, zdalo sa mu, že patril niekomu ešte mladšiemu. Obe dievčatá pokračovali v tichom nadávaní na spôsob, ktorý si vybrali kentaurovia k Harrymu výcviku. Až do doby, kedy sa vrátil Sobrian.

Ponúkol mu elixír proti bolesti a ku zlomenej nohe priviazal širokými pásmi kože dve rovné palice. Zrejme bude musieť do dediny dohopkať na jednej nohe, dievčatá ho budú musieť podopierať. Už dopredu povedal, že on mu jednoducho pomôcť nemôže a oni sa ani nedivili. Vyplávala na povrch spomienka, kedy ho Firenze odniesol na chrbte a s akým ostrým odmietnutím sa tento akt stretol zo strany ostatných kentaurov.

Aj keď bol utlmený elixírom proti bolesti, ktorý bol silnejší a účinnejší, ako ten z ich doby a to vedel posúdiť s určitosťou, pretože ich vypil už neúrekom a rozžul niekoľko rastlín, hneď po postavení na jednu nohu a chabom podopretí na tej zlomenej vedel, že to bude viac ako ťažké a komplikované. Udretý chrbát sa okamžite ozval a nútilo ho klesnúť na zem. Hlava sa mu zatočila a na čelo vystúpili kropaje potu. Obe ho chytili z každej strany a on na pár sekúnd rezignoval, nechávajúc svoju váhu na ich ramenách. S nádejou pozrel na Sobriana, ale ten mu odmietol dať ďalšiu schizandru, vraj môže byť návyková. No jasne, droga, pomyslel si, keď ho prvotná malátnosť opustila a on sa odhodlal k prvému skoku.

Skokov, ktorými sa nakoniec dostal k ich príbytku, musel absolvovať cez príliš. Obe sa zapotili, aby udržali jeho rovnováhu, sprevádzalo ich jeho vrčanie a nadávanie, síkanie od bolesti, keď omylom, či automaticky stúpil na zafixovanú nohu. Údery, ktoré vyfasoval, si nevšímal, pretože ich zastierala bolesť vystreľujúca z chrbta. Nakoniec však s úľavou klesol na ležovisko.

„Toto je odvar z alchemilky a defigora, pomáha pri hojení rán a odstráni slabosť končatín a svalov,“ vysvetlil starý kentaur, keď ho opatrne nalieval na Harryho telo, až Ginny nevytiahla vreckovku a nezačala namáčať tú. Nalial doňho obdobu kostrocelu. Dúfal, že bude mať rovnako lepšie a výraznejšie účinky ako predchádzajúci elixír. Aj keď sa Ginny vyjadrila, že aj keby tu mágia fungovala, zrejme by sa obávala skúšať kúzlo na zrastenie kostí. Asi si bude musieť pár dní poležať, kým elixír spraví robotu, ktorú po ňom vyžadujú. A možno mu zatiaľ zmizne aj množstvo modrín, ktorými bolo jeho telo pomaľované.

„Snáď ťa teraz nechajú na pokoji,“ zamračila sa Ginny, keď skončila s ošetrovaním. Sobrian mu ešte poukladal na chrbát akési listy, ktoré predtým pomrvil v dlaniach a sľúbil, že do rána vyrobí masť. Tá by mala byť účinnejšia ako pred malou chvíľou použitý odvar.  

„Načo to vlastne máš?“ Sobrian pozeral, ako Harry nepekne prezerá svoje prasknuté okuliare, držiac oči otvorené už len so sebazaprením. „Máš problémy s očami?“

„Áno,“ prikývol a s povzdychom si ich nasadil na nos. „Bez nich nevidím. Teda vidím, ale rozmazane. Som bez nich stratený. Keď mi ich rozbijú a ja si ich nebudem môcť opraviť kúzlom, budem až po krk v...“ prehltol nadávku.

„Je krátkozraký,“ doložila Hermiona, ktorá sa až doteraz držala bokom. Až keď si na seba navliekol kentauriu obdobu habitu, až potom si prisadla na pník, ktorý si najprv prigúľala.

„Krátkozraký?“ kentaur povytiahol obočie. „Neviem, čo ten výraz znamená, ale možno by som ti mohol pomôcť.“

„Ako pomôcť?“ skočil mu do reči prekvapený Harry. Razom zabudol na únavu. „To akože by som už nepotreboval okuliare?“ neveriacky zvraštil obočie.

„Povedal som, že by som možno vedel pomôcť,“ zdôraznil a zamračil sa. „Neviem, či by to šlo.“

„Zrejme poznáte nejaké rastliny,“ Hermionu aj s Ginny to zaujalo.

„Áno,“ prikývol. „Pozrite sa na mňa. Do polovice tela sme presne ako ľudia,“ zmĺkol.

„Takže máte telesné funkcie podobné tým ľudským,“ nadhodila Ginny.

„Veľmi podobné.“

„A zrejme sa aj vám kazia oči. Nie všetkým, ale niektorým určite,“ doplnila Hermiona.

„Správne,“ usmial sa na ne a pozrel znova na Harryho. „Určite nikoho neprekvapí, že aj kentaur má nejaké problémy, úzko súvisiace s tými ľudskými. Aj keď oni to považujú za niečo podradné, je to proste tak. Skutočne sa niektorým jedincom, najmä tým starším, zhoršuje zrak. Používame jeden elixír, ale je dosť vzácny, na riešenie tohto nedostatku. Je veľmi účinný, ani jeden z kentaurom nemal problémy s očami. Nikdy za tých tisíc rokov.“

„No, rozhodne by to bolo, aspoň v tejto chvíli, veľmi výhodné,“ skonštatoval stále prekvapene a pozrel na dievčatá. „Keď sa Pernemu podarí mi ich rozbiť, tak... Už teraz k tomu nemal ďaleko.“

„Nezaručujem úspech,“ svojimi slovami ho ťahal z výšin naspäť k zemi. „Ty máš asi zrak veľmi poškodený, možno to nebude účinkovať. My ho užívame hneď, ako zistíme, že začíname horšie vidieť.“

„Koľko by to mohlo trvať?“ oči mu opäť začali klipkať.

„Nemám tušenia, s týmto som sa ešte nestretol. Ale rozhodne to vyskúšame,“ mrkol naňho. „A teraz spi. Potrebuješ to,“ doložil tichým hlasom. Než zaspal, začul, ako sa Sobrian a dievčatá spustili debatu o spôsobe liečenia v oboch ich dobách.

------

„Môžeš mi vysvetliť, ako sa ten človek ocitol v takomto stave?“ Corian sa mračil na Perneho. Stáli spolu pri kraji lesa, v dostatočnej vzdialenosti od dediny a od zvedavých uší. Toto sa muselo vyriešiť len medzi nimi. I keď sa Corianovi, rovnako ako takmer všetkým kentaurom, nepáčila minulosť a ich puto, ktoré ich viazalo k Chrabromilovmu potomkovi, tak pripustil, že inú možnosť jednoducho nemajú. Pokiaľ nechceli na veky trčať v ničote. „A ešte máš tú drzosť ohradzovať sa tým, že neprišiel na dnešné cvičenie? Bol som to overiť. Tie modriny by som ešte chápal, ale tá zlomená noha sa mu určite nespravila omylom!“

„To nie,“ odvážil sa protestne dívať na svojho vodcu. „Robil si žarty z kentaurov. A to nestrpím u nikoho a už vôbec nie uňho!“

„Vzhľadom k tomu, že nás tu už tisíc rokov nikto neurážal, je toto tvoje prehlásenie celkom zbytočné, nemyslíš?“ zamračil sa ešte viac. Perneho ukrivdený výraz sa v momente zmenil na urazený. „Tie modriny sú v poriadku, sám som ťa nabádal k tvrdosti, pretože len s tou má možnosť uspieť. Ale už nechcem zistiť, že mu budeš robiť napriek, že mu budeš ubližovať,“ precedil pomedzi zuby so sebazaprením. „Nech cíti bolesť. A poriadnu. Ale to je všetko. Rozumieš?“

„Iste.“

„Výborne. Odteraz bude na váš výcvik dohliadať Contian.“

„Nemyslím, že je to potrebné,“ podráždene sa ohradil.

„Ja si myslím opak a ty by si nemal protestovať,“ zamračil sa.

„Dobre teda,“ prskol nespokojne. „Počúvnem.“

„Určite,“ pokyvkal hlavou a odcválal. Perne tam stál, zúrivo stískajúc zuby a nadávajúc na toho človeka, ktorému je dovolené priniesť niečo, čo ich možno zachráni. Kým on bude stáť len v úzadí, bez uznania a pochvaly a ešte mu k tomu musí pomáhať. A prijímať rozkazy.

------

„Čo ste to vraveli o dnešných kentauroch?“ opýtal sa Sorbian na piaty deň Harryho liečenia. Modriny začali miznúť, odreniny mal vyliečené, škaredá rana na chrbte, ktorá sa ťahala od ramena až k ľavému boku síce ešte pretrvávala, ale i ona sa začala pomaly hojiť. Zlomeninu už mal tiež zocelenú, skúšal sa stavať na nohu a darilo sa mu. Sorbian mu začal po dvoch dňoch od ich rozhovoru na tému krátkozrakosti dávať elixír. Najskôr však musel nazbierať dosť vzácne byliny. Nepozoroval zatiaľ žiadnu zmenu, avšak pozerať na svet cez prasknuté sklíčko mu liezlo na nervy. Už tu mali dokonca aj sľúbené postele, pravidelne im mladí chlapci nosili jedlo a dva razy prišiel nazrieť Corian. Nie na návštevu, ale spýtať sa na jeho stav a hlavne vyzvedieť, kedy bude môcť pokračovať s výcvikom.

„Že ich viac zaujímajú hviezdy,“ zopakovala Hermiona, o čom sa bavili v predchádzajúcom rozhovore.

„Hm, áno, oni to môžu,“ prikývol zamyslene.

„Ako?“ Harry naňho fľochol, pokým si naťahoval nohu.

„Oni majú kde sledovať hviezdy,“ smutne sa pousmial. „Všetci kentaurovia sú od nepamäti astronómovia. Podľa hviezd vedia predpovedať budúcnosť,“ vysvetľoval. Prikyvovali, toto vedeli. „Oni majú nebo a hviezdy, ktoré sa menia každý deň, každým ročným obdobím, stále. Kým nám Chrabromil začaroval územie, aj s oblohou. Avšak musím uznať, že rovnako, ako počasie, tak aj pri oblohe sa snažil, aby bolo pestrejšie,“ vypustil s náznakom roztrpčenia. „Na nešťastie bola táto jeho snaha veľmi chabá. Strieda sa síce deň s nocou a dokonca aj ročné obdobia, avšak najdlhšie je leto, kým jar a zima sú kratšie a jeseň si takmer ani neuvedomíme. Prší, sneží. Ale obloha... Tam bola tá snaha mizivá. Hviezdy síce menia svoju polohu, ale s ničím to nesúvisí. Nemáme možnosť venovať sa astronómii. Tento náš dar tu úplne zanikol. Závidím im,“ povzdychol si. „Rád by som videl oblohu, nočnú oblohu obsypanú hviezdami a pokúsil sa z nej niečo vyčítať. Viete, nemal ma to kto naučiť, rovnako ako naše deti. Prví obyvatelia tejto vyčarovanej existencie to ešte zvládali, ale potom, potom to zmizlo.“

„Som si istý, že ju raz uvidíte,“ ozval sa Harry. Sobrian k nemu zdvihol zachmúrený pohľad. „Určite,“ presvedčivo prikyvoval. „Zoznámime vás s Firenzem a potom, po vojne, s ním budete môcť študovať oblohu.“

„To by som bol rád,“ mierne sa pousmial. „Neviem síce, o čo ide, ale môj dedo mi veľa rozprával,“ zasnene zaspomínal.

„To ale znamená, že sa musíš čo najskôr vrátiť k cvičeniu, človek,“ odfrkol Perne, ktorý sa pri nich objavil. Nevšímal si ani starca a ani Ginny s Hermionou, ktoré mu venovali škaredý až znechutený pohľad.

„Som už v poriadku, čo určite všetkých nepoteší,“ Harry sa odhodlane postavil s očami upretými do kentaurových.

„Bol by som rád, keby som sa mohol zúčastniť výcviku, Perne,“ oslovil ho Sobrian autoritatívnym tónom. Ani netušili, že je starec niečoho takého schopný.

„Nebude to potrebné,“ vypustil s rešpektom, až uznaním. „Corian to už nakázal Contianovi,“ zaškľabil sa. Harry pozrel na Sorbiana. Povedal mu o tom, že ich vodca, aj napriek nesmiernej dlhoročnej snahe, splodil len jedno žriebä. A to práve Contiana.

„Contian určite dohliadne na to, aby sa Corianova vôľa plnila, ale neovláda liečenie.“

„Tvoja prítomnosť nie je nevyhnutná,“ prehltol nadávku. „V nasledujúcich dňoch nebude nič, čo by mohlo ohroziť človeka,“ znechutene zagánil. „Čakám o pol hodiny na cvičisku.“

------

„Zmizli.“ Toto slovo sa opakovalo v posledných troch hodinách až príliš často. Po tom, čo sa Harry, Hermiona a Ginny nedostavili na obed, začala Molly s pátraním. Zburcovala najskôr Lupina, pretože bol v tej chvíli po ruke a potom aj Susan, ktorá sa primotala do kuchyne. Potom prebrala iniciatívnu práve ona a zašla za Siriusom. Nerobili zatiaľ žiadnu paniku, zrejme sa niekde zabudli, predsa len bol posledný prázdninový deň, hrad bol stále prázdny a tak možno len niekde cvičia. Aspoň toto tvrdili vystresovanej Molly. Sirius a Susan však vedeli o čosi viac a keďže sa Dumbledore s Malfoyom stále nevrátili, rozhodli sa zájsť do prázdnej Chrabromilovej miestnosti, v ktorej však nenašli ani nohu. Len Harryho batoh opretý o stenu. Sirius sa okamžite vrhol na mapu, ale po malej chvíli len nechápavo pozrel na Susan. V hrade ani na pozemkoch po nich nebola ani známka.

„Ako to, že zmizli?“ vyprskol Snape a zatváril sa, že Siriusa na mieste roztrhne na polovičku. Akoby bol on príčinou, že bol Potter niekde preč.

„Jednoducho zmizli,“ hodil sa na stoličku s nepríjemnou predtuchou. „Nemyslím, že by odišli z hradu,“ pozrel na svoju manželku a aj jej brata. „Zmizli v tej miestnosti.“

„To nemôžeš s určitosťou tvrdiť,“ zamračil sa. „Už predsa raz ubzikol.“

„Teraz k tomu nemal dôvod,“ pridala sa Susan na stranu svojho manžela.

„Potter nepotrebuje dôvod k tomu, aby robil blbosti. On ich robí len preto, aby nevyšiel z cviku.“

„Severus, prestaň!“ obula sa doňho Susan. „Rozhodne by do toho nezaťahoval dievčatá.“

„Ehm, vážne?“ ironicky si odkašľal. „Nech je kdekoľvek, s určitosťou na seba pritiahne len problémy. A hádaj, kto zmizol spolu s ním,“ zaškľabil sa. Nebol to však presvedčivý úškľabok, skôr len zúfalý pokus o presvedčenie, že mu je to jedno. Obaja naňho podozrievavo pokukovali. „Radšej poďme tam,“ vrkol po nich. S povzdychom ho nasledovali.

„Kde mohli zmiznúť?“ ďalšia otázka, ktorá ich trápila, keď sa konečne dohodli, že z hradu neodišli. Pridal sa už aj Dumbledore s Malfoyom. Ten v duchu zúril a preklínal Pottera sľubujúc mu hocičo, keď sa jej niečo stane. Dumbledore zamyslene stál a pozeral na jednu zo stien v Chrabromilovej miestnosti. Otočil sa k nim. Pochopil, že otázka smeruje naňho.

„Neviem, skutočne,“ povzdychol a opäť obrátil pozornosť k stenám. „Toto je Chrabromilova miestnosť. Predpokladajme, že tu ukryl svoje tajomstvo. Predpokladajme aj to, že to tajomstvo mohol odhaliť len jeho potomok, zrejme opäť chrýzosom, ako takmer všetko. To by znamenalo, že je teraz niekde, kde mu to sám Chrabromil pripravil. Vedel, že to tajomstvo odhalí jeho potomok, vedel, akú úlohu bude jeho potomok mať, určite sa snažil mu to uľahčiť. Zrejme zmizli niekde v časopriestore, ktorý on vytvoril. Čaká tam naňho nejaká úloha, určite, možno je to časť pätice.“

„Tú má predsa na starosti Bystrohlavová,“ zavrčal Snape.

„Áno. Potom je to možno niečo, čo mu pomôže v konečnom boji. Ja skutočne netuším,“ pozrel na nich. Takmer zúfalo a v koncoch. „Neviem. Neostane nám nič iné, len čakať na ich návrat.“

„Úžasné,“ Sirius prevrátil oči. „A opäť sme pri tom. Nedá sa tam nejako dostať? Neexistuje možnosť, ako by sme... ja neviem, otvorili niečo, čo tu je? Cez čo sa tam dostali oni?“

„Nie, myslím, že sa to dá skutočne len chrýzosom. A ten my nemáme.“

„A keby sa o to pokúsil jeho potomok?“ významne nadvihol obočie a pozrel na Snapa. „Možno k tomu netreba kameň, možno k tomu stačí len jeho potomok. A tým ty predsa si,“ povedal, ale bez irónie. Bol zúfalý a myslel to vážne. Ako poslednú možnosť.

„Nie, pretože to by mohol skúšať každý jeho potomok,“ zareagoval Snape úplne pokojne. Respektíve nereagoval na poznámku o svojom pôvode, čo bolo celkom zvláštne. Ale aj on bol zúfalý. „Musel to byť pravý potomok. S kameňom.“

„Áno, aj ja si myslím,“ pritakal riaditeľ. „Severus, skúsiš niečo pozrieť v tých pergamenoch. Sirius, my budeme musieť, neviem, nejako upokojiť Molly aj Grangerovcov. Pán Malfoy, vy by ste mali mlčať.“

„A čakať kým sa neobjavia samí od seba.“

Nikto na Základni túto novinu neprijal pokojne. Dumbledore im tentoraz povedal pravdu, že netušia, kde sú. Na dodatočné otázky taktiež neklamali. Nevedeli to a ostatným neostalo nič iné, len to prijať. V rámci možností. Molly sa opäť rozklepala s mrmlaním, že o ďalšie dieťa už nechce prísť a Grangerovci najprv dotknuto zazerali po Dumbledorovi, akoby on za to mohol a potom odišli.

„Ako mohli len tak zmiznúť?“ vŕtal do Siriusa Lupin. „Existuje niečo, kde sa dá len tak, z ničoho nič, zmiznúť?“

„Existuje,“ prikývol, pretože už bol z jeho dotierania v koncoch.

„Tichošľap, chcem pravdu,“ zamračil sa. Zrejme si myslel, že si z neho strieľa. Aj keď sa tomu zdráhal uveriť, v tomto by určite nežartoval.

„Pravdu ti nemôžem a ani nechcem povedať. Skutočne zmizli bez stopy. Niekde, nevieme kde. Ani ako sa tam dostať, ako im pomôcť, keby to potrebovali.“

„Myslíš, že tu v hrade sa nachádza niečo ako čierna diera?“

„Je to dosť možné.“

„Ale to je blbosť!“

„Možno je to blbosť, možno je to čierna diera a možno je to niečo iné. Chápeš? Jednoducho nevieme, čo to je,“ zavrčal a vyštartoval preč. Mal toho plné zuby, všetkých tých otázok a pohľadov. Snape sa zašil vo svojom podzemí, Malfoy sa uzavrel do svojej nepriepustnej ulity, o Susan nevedia, že je informovaná a Dumbledore sa rozhodol ďalej pátrať. Len on tam musel ostať a byť prítomný pri ich smútku. Vedel, že s otázkami zďaleka neskončili a on ich bude musieť odrážať.

------

„Skús zdvihnúť ten meč jednou rukou,“ zaškľabil sa naňho Perne. Harry pozrel podozrievavo na zbraň pri svojich nohách. Že by chcel nechať palice palicami a rozhodol sa ho rovno zabiť? Napravo od nich skupinka mladých kentaurov nacvičovala súboje proti sebe, tiež používali zatiaľ palice a napravo od neho strieľali ďalší do vzdialených terčov. Aj tak tu bola jedna skupinka, ktorá ich pozorovala. „No čo je? Nechápeš, čo po tebe chcem?“ vyzval ho posmešne.

„Chápem,“ vrkol po ňom. Zobral meč do jednej ruky a zdvihol ho. Ostražito čakal na kentaurov útok, pripravený brániť sa zubami-nechtami. Ten však neprichádzal, miesto toho si uvedomoval, že meč je masívny a ťažký, vyrobený zo zvláštneho kovu, ktorý naberal takmer zelenkavý nádych.

„Tak a teraz s ním zamávaj. Takto.“ Perne vytiahol z pošvy visiacej pri boku svoj meč, zdvihol ho jednou rukou nad hlavu a niekoľkokrát ním obkrúžil. Harry síce nechápal, načo je to potrebné, ale spravil, čo mu povedal. Už pri zdvíhaní si uvedomoval hmotnosť meča, musel mať minimálne šesť kíl, možno viac a nedokázal ním a najmä svojou rukou krúžiť dostatočne nad hlavou. Meč ho prevažoval raz dopredu, potom zase dozadu a Pernemu sa na tvári rozlieval spokojný úškľabok. „Myslel som si,“ ironicky natiahol. „Si príliš slabý, nedokážeš ním bezpečne bojovať. Musíš najprv zosilnieť, meč má byť tvojou súčasťou, tvojou predĺženou rukou a v tejto chvíli ti skôr prekáža. No, prútik to nie je, ako si sa presvedčil.“ Niektorí kentaurovia z obecenstva sa potichu zachechtali. „Kopija síce nie je taká ťažká, ale určite ti bude prekážať,“ dodal. „K tej sa ale dostaneme neskôr.“

„Dobre, tak čo teda...“

„Budeš posilňovať, až kým si tvoja ruka na meč nezvykne. Až pokým ho nebudeš držať s ľahkosťou a istotou, inak ťa môže skôr zabiť, ako ti pomôcť. A samozrejme aj ľavú ruku. Je výhodnejšie, keď vieš bojovať oboma rukami.“

Nato sa s úškrnom otočil a odcválal ku skupinke trénujúcich lukostreľbu. Harry sa za ním díval a potom zagánil na skupinku mladých kentaurov. S napätím ho pozorovali. S povzdychom pozrel na meč a stisol zuby. Dvíhanie meča, posilňovanie svojich paží a mávanie ťažkou zbraňou, práve takto si svoj výcvik nepredstavoval.

Počas nasledujúcich dní sa mu Perne vyhýbal. Nezabudol ráno posmešne zavŕtať, čo sa Harry snažil odignorovať vidiac, že tento nezáujem o slovné prestrelky kentaura zjavne vytáča a poctivo trénoval. Perne odchádzal, z diaľky ho pozorujúc a ostávali s ním len traja mladučkí kentaurovia, ešte nespôsobilí k tomu, aby začali s vlastným tréningom a robili mu spoločnosť. Nerozprávali sa s ním príliš, len mu občas poradili, kde robí chybu a čo má vylepšiť. Ako napríklad, ako položiť nohy pri výpadoch meča. Nevedel, ktorý z nich je Corianov syn, nepredstavili sa mu a on ich k tomu ani nevyzýval uvedomujúc si kentaurí postoj k ľuďom a hlavne čarodejníkom. Nechcel zbytočne vyvolávať konflikty, ale za ich blízkosť bol vďačný.

Po prvotnej nakladačke, ktorú vyfasoval, neboli Sobrian a dievčatá prinútení dávať ho do poriadku, len si každý večer umýval ubolené svalstvo odvarom z alchemilky a defigora. Sobrian mu už schizandru nedal žuvať, aj keď by potreboval nejaký príval nových síl. Nechcel, aby si mladý čarodejník na rastlinu príliš zvykal, miesto toho mu denne robil elixír na zlepšenie zraku.

„Tvoje srdce je vyprahnuté, smúti a utápa sa v spomienkach.“ Sobrian sa postavil k Hermione, ktorá pozorovala prichádzajúcu noc nad dedinou. Odišla z domčeku, nechala Harrymu a Ginny chvíľu na súkromný rozhovor. Zabolelo ju pri srdci, keď si Harry nesmelo a opatrne pritiahol svoju priateľku do náručia, po očku ju pozorujúc. Vedela, že sa obaja snažia byť k nej ohľaduplní, aby zbytočne nezasahovali do jej citov. A ona sa pri nich cítila ako piate kolo u voza. Boli spolu počas dňa len krátko a ani to si nemohli poriadne užiť. Kvôli nej. Cítila sa zle, priala im to a pritom aj trocha závidela. Nenávidela sa za to.  

„Je to na mne tak vidieť?“ spýtala sa starého kentaura s úsmevom, zle skrývajúc slzy, ktoré sa jej drali pri spomienke na Rona.

„Áno,“ jednoducho prikývol. „Aj keď ťa nepoznám, smútok v tvojich očiach sa nedá prehliadnuť,“ pozrel na ňu. Opätovala mu pohľad. „Neviem, možno sa mýlim a všetko je inak, ale všimol som si, ako sa občas zamyslíš, zadívaš niekde do diaľky a tvoj pohľad zosmutnie. Chvíľu nevnímaš a tvoja kamarátka ťa vtedy neruší. Aj ona zosmutnie pri pohľade na teba. Potom sa snažíte rozveseliť navzájom a chvíľu je opäť všetko v poriadku. Ale ona má jeho. Jej srdce je naplnené šťastím. Spája vás podobný smútok, rovnaká strata, ale tvoja bolesť je väčšia, nemáš kde zabudnúť, pri kom,“ stíchol. Hermiona prehltla. Zamrkala a odvrátila od neho pohľad.

„Je to pravda,“ šepla a nadýchla sa. „Zomrel jej brat a môj priateľ,“ doložila o niečo rozhodnejšie.

„Kentaur nevie, čo je láska,“ pokračoval. „Nepochopí túto ľudskú vlastnosť.“

„A ty vieš, čo je láska?“ opäť naňho pozrela. Bolo zvláštne počuť podobné slová z úst kentaura, ktorí boli považovaní za necitlivých. A vlastne ju všetci o tom presviedčali.

„Neviem, či viem, čo je láska,“ zachmúril sa. „Kentaur sa o samičky zaujíma len v období párenia. Možno by sa dalo láskou nazvať to, že si vždy vyberá len jednu samičku, cielene a premyslene.“

„Tak to v žiadnom prípade nemôže byť láska,“ zavrtela hlavou, tvárou jej prebehol odsudzujúci výraz.

„Asi áno,“ prikývol zamyslene. „Dá sa láskou nazvať bolesť, keď kentaur príde o samičku a vlastné žriebä pri jeho privádzaní na svet?“ pozrel na ňu. Prekvapene vyvalila oči, pochopila, čo tým chce povedať.

„Zomrela ti samička?“ vydýchla. Smutne sa pousmial.

„Bolo to už dávno. Bol som na výslní svojich síl a rovnako, ako každý kentaur, aj ja som chodil hore, do hôr, za samičkami,“ rozrečnil sa. „Vždy len za tou jednou. Dá sa to nazvať láskou? Asi nie. Moje tri pokusy boli neúspešné, nedokázal som si spraviť vlastné žriebä, bol som všetkým na smiech. Vieš, nie všetky žriebätá sú dosť silné, aby prežili, aby sa mohli zaradiť medzi nás. Moje zlyhanie bolo odsúdeniahodné, aspoň na kentaurie pomery. Nabádali ma, aby som vyskúšal inú samičku, ale ja som nechcel. Možno preto, že ako žriebä, než som bol ako muž prizvaný sem dole, medzi bojovníkov, som vyrastal práve s ňou. Boli sme dosť často spolu a potom nás odtrhli. Po dospení, keď som už mohol, no, rozmnožovať sa, vybral som si ju. Znova sme sa stretli a ona ma neodmietla. Bolo to však márne, ale ja som dúfal, že budem mať žriebä práve s ňou. Napokon sa to podarilo, dostal som správu, že príde na svet moje žriebä a bol som šťastný. Áno, šťastný. Druhý to tak necítili, bolo im to jedno, nestarali sa o to. Ja som sa však na svoje žriebä tešil. A potom som dostal ďalšiu správu. Obaja umreli.“

„Je mi to ľúto,“ vyhŕkla Hermiona. Všimol si, že jej po lícach stekajú slzy.

„Áno, aj mne to bolo ľúto. Ale časom to prešlo, len som sa už nesnažil mať žriebä. Nechcel som prežiť rovnaké sklamanie.“

„Bolesť,“ opravila ho. „Toto sa dá nazvať láskou.“ Medzi kentaurami určite, doložila v duchu.

„Bude lepšie, keď sa to nikto nedozvie.“

„Samozrejme.“

„Po čase som si uvedomil, že to bola chyba. Po veľmi dlhom čase, kedy som už nevládal mať vlastné žriebä,“ významne na ňu pozrel.

„A ja si mám uvedomiť včas, že nie je dobré upínať sa na spomienky,“ prikývla. Toto vedela aj sama, nebolo nutné, aby to počula aj od starého kentaura. Len to bolo veľmi ťažké. Zrejme pochopil, nad čím rozmýšľa.

„Nie je vo vašom svete nejaký samec, ktorý by si zaslúžil tvoje myšlienky? Tak to u vás funguje, nemýlim sa?“

„Tak nejako,“ prikývla a opäť sa zahľadela do tmy. Schválne mu neodpovedala na otázku.

„Bolo by dobré, keby tvoje myšlienky zaplnila nádej.“

Začula, že sa Sobrian vychytil do svojho príbytku. Premýšľala nad jeho slovami a zároveň ju zaplavil pocit zrady. Pred očami sa jej mihol obraz blonďavého chlapca, ktorý okamžite zahatala, miesto neho si dosadila spomienku na Rona. Nemôže ho zrádzať, ani v myšlienkach. Okrem toho, k Dracovi nič necíti, len vďačnosť a priateľstvo. Môže naňho myslieť ako na kamaráta, tým snáď Rona nezradí. A znova si predstavila Draca, jeho šedé oči a úsmev. Nie krivý úškľabok, ale milý úsmev.

------

V Rokforte začal druhý polrok školským prejavom profesora Dumbledora, ktorý poukázal na smrť dvoch chrabromilských študentov. Zainteresovaných prekvapilo, že sa nerozšírila informácia o príbuzenských vzťahoch profesora Snapa, profesorky Blackovej a Harryho Pottera. Malfoy prekvapene pozeral na Nevilla, občas pozreli k Bystrohlavskému stolu. A Snape ostražito sledoval slizolinský stôl tušiac, že toto je len ticho pred búrkou. Občas si vymenili so Siriusom významné pohľady.

„Vrátil som sa,“ odhodlane prehlásil Colin, keď sa Chrabromilčania stretli vo svojej klubovni. „Naši mi v tom chceli zabrániť, ale prehovoril som ich. Dennisovu smrť môžem pomstiť práve tu.“ Maličký Chrabromilčan viditeľne pochudol a bol ešte vetchejší, ako pred Vianocami. Ostatní Chrabromilčania, ktorí boli pri útoku pozráňaní, už boli v poriadku. Vrátane Seamusa.

„Presne tak,“ prikývol a pozrel na Nevilla s Malfoyom. „A pomstíme aj Ronovu smrť. Kde vlastne zmizol Harry?“ spýtal sa ich. Klubovňa nastražila uši.

„Nevieme,“ zavrtel hlavou Neville. „Ani Hermiona a Ginny.“

„Zobral ich zase on?“ Lavender vyvalila oči, kým klubovňou sa niesol nervózny šepot.

„Áno, asi áno,“ Draco sa rozhodol pre túto lož. „Jednoducho ich niet, nikto nevie, kde zmizli.“

„Aurori na tom pracujú?“ spýtala sa Parvati, keď zanikla ďalšia vlna nespokojného, vydeseného šumu.

„To skôr Fénixy. Aurori majú dosť inej práce.“

„Zistiť, kde alebo kto má Harryho Pottera, je predsa dosť dôležité!“ vykríkol akýsi druhák.

„Viditeľne nie je,“ sarkasticky natiahol Draco.

„Čo môžeme robiť my?“ Seamus ho prebodával pohľadom, už však nie nenávistným.

„Čo by sme mali robiť?“ odpovedal mu otázkou.

„Minimálne viac trénovať, keď sa nedá zistiť, kde sú.“

„V poriadku, budeme trénovať.“

„Budeš nás viesť ty? Než sa vráti Harry?“ na rovinu sa ho opýtal Finnigan. Malfoy prekvapene zamrkal. V klubovni bolo hrobové ticho.

„Ja?“ zvraštil obočie. „Ešte pred mesiacom si ma nemohol ani cítiť.“

„To je pravda a ani ťa nemám rád,“ zamračil sa. „Ale videl som ťa v Rokville. Tesne pred tým, ako ma zasiahli tie kamene. Bojoval si a bol si na našej strane. Chránil si Hermionu a Ginny. A Rona. A okrem toho, tiché tamtamy nám prezradili, že si ho šiel s Harrym zachrániť.“

„Ako?“

„Sršeň a jeho zvláštne vydanie,“ vložil sa Colin. „Okrem presvedčovacích článkov, že sa môžeme pokojne vrátiť na Rokfort, sa objavilo aj to, ako ste zobrali Rona spred Voldemortovho nosa,“ uškrnul sa. Neville s Dracom na seba pozreli. O tomto nevedeli, Sršeň sa na Základni už nečítal tak, ako spočiatku. Mal ho na svedomí Lovegood a všetci tomu strelenému chlapovi dôverovali.

„Všetci to prečítali, ale neveria tomu,“ pridal sa Robert, odrážač. „Berú časopis na vedomie, ale stále sa tam, okrem dôležitých informácií, zjavujú aj nezmyselné články ako v minulosti. A tento sa tiež pokladá za blud. Ale my tomu veríme.“

„Aha, ale to je...“ skúsil Draco pozrúc na Nevilla. Okamžite im napadlo, kto za to mohol. Dvojčatá to pustili do sveta, zámerne ako zavádzajúcu informáciu s vedomím, že ten, kto bude chcieť a mať rozum, tak tomu uverí.

„Nezahováraj,“ prerušil ho Seamus. „Verím tomu, už konečne,“ vypustil a podával mu ruku. Malfoy ju zarazene prijal. „Keď nás má niekto viesť, než sa Harry a dievčatá objavia, pretože oni sa objavia, tak to máš byť ty. Myslíme, že ich zmiznutie je len súčasť niečoho veľkého a my chceme byť pri tom. Nemusíte nám nič vysvetľovať, len nás nauč, ako sa lepšie brániť.“

------

Na ďalší deň začalo vyučovanie. Sirius mal ten deň hodinu ako so siedmakmi, tak i so šiestakmi, ale nepadla ani jedna otázka, či nevhodná poznámka. Len si všimol úškľabkov slizolinských, ktorí zjavne vedeli o tom, že jeho krstný syn je synovcom ich vedúceho a jeho manželka dokonca jeho sestrou. Všimlo sa aj zmiznutie troch chrabromilských študentov, ktoré sa oficiálne vysvetlilo ako odcestovanie do zahraničia, pri ktorom sa bude dbať na ich výučbu, ale netuší sa, kedy sa vrátia. Aspoň rodičia to profesorom nevysvetlili. Kým si slizolinskí mysleli, že je za tým nejaké ich pátranie, o ktorom boli okrajovo oboznámení vďaka svojim rodičom, ostatok študentov si myslel, že ich má práve Voldemort. Tí, ktorí nenavštevovali DA, ich už pomaly pochovali, kým väčšina dúfala, že je v tom nejaký skrytý zmysel a ich spolužiaci sa vrátia. Tak či onak, Sirius bol nervózny a mal čo robiť, aby svoje rozpoloženie dostatočne maskoval. Dúfal, rovnako ako Draco, že Chrabromil nechcel svojmu potomkovi uškodiť.

Snape mal obdobné starosti. Na konci dvojhodinovky siedmakov zavrčal ich domácu úlohu a vyhodil ich z triedy. Už mal hotovo a chcel sa pustiť do ďalšieho dešifrovania pergamenov, v ktorých dúfal, že by mohol nájsť niečo, čím by sa dostal k tomu idiotovi a pomohol mu.  

„Čo tu ešte pohľadávate?“ prskol po pätici slizolinských, ktorí ostali v triede. „Dvere sú za vami. Keď sa otočíte, určite ich na ceste von neminiete,“ zaškľabil sa.

„Buďte ticho,“ odvážil sa Zabini. Snape nadvihol obočie v očakávaní, kam až budú chcieť zájsť. Tušil, čo bude nasledovať. „Nie ste v situácii, kedy by ste mohli rozkazovať,“ doložil. Parkinsonová sa nervózne pomrvila, Nott sa snažil byť nenápadný a nezúčastnený a Crabe s Goylom aj tak nechápali, čo sa deje.

„Nie? Tak to mi vysvetlite,“ posmešne ho vyzýval.

„Vieme o tom všetko,“ spustil.

„Iste, to ma neprekvapuje,“ prerušil ho a prevrátil oči. „A neprekvapuje ma ani to, že doteraz mlčíte. Takže? Akou úlohou vás poveril Temný pán? Nepýtam sa preto, že by som mal v úmysle jeho podmienku splniť. Len som zvedavý,“ natiahol.

„Keď chcete, aby vaša sestra a Potter prežili, tak ju splníte. Vzdáte sa.“

„Ale nehovorte,“ zasmial sa a pritom ich prebodával vražedným pohľadom. „Očakával som viac fantázie.“

„Vzdáte sa?“ arogantne ho prerušil. „Temný pán chce výmenu. Váš život za život tých dvoch. A naše mlčanie.“

„A k čomu by asi tak bolo, keď sa vzdám?“ sarkasticky zavrčal.

„Inak to prezradíme,“ skúšal ďalej.

„Pre mňa za mňa,“ mykol flegamaticky plecami. „Aj keby som nad tým, len na maličký okamih, začal uvažovať, vy nebudete mlčať. Aj tak to prezradíte, takže mi to je fuk,“ nevinne sa im uškrnul do tvári. „A čo sa týka výmeny životov,“ zatváril sa chlácholivo, dávajúc na vedomie, čo si myslí o ich duševnom zdraví, „toto je skutočne trápny pokus hodný dvojročného decka. To vymyslel Temný pán sám? Alebo mu niekto musel našepkávať?“ zaceril sa. Od hnevu červeneli. Nemohli dovoliť, aby urážal ich Majstra.

„Takže nesúhlasíte.“

„Samozrejme, že nesúhlasím,“ znudene prikývol. „A nemienim sa zdržovať ani zadávaním školských trestov. Skutočne som na vás menej ako zvedavý, takže sa zoberte a vypadnite. Robte, ako uznáte za vhodné. Len vás žiadam, aby ste ma podobnými nezmyslami už viac nezaťažovali, neotravovali a hlavne nezdržovali. Dvere sú tamto,“ vyštekol.

„V tom prípade ešte poznámka,“ nenechal sa odradiť Zabini. Snape po ňom strelil znechuteným pohľadom, odhodlane a odvážne zazeral. „Potter tu nie je, však?“ posmešne natiahol. „Nie je, všimli sme si aj my. A preto bude zábavné o niečo sa pokúsiť teraz, keď tu nie je a nemôže varovať pred smrťou nikoho. Ani vás,“ hovoril pomaly. „Ani vašu sestru,“ dodal varovným šepotom. „Čo taká nehodička?“

„Zmiznite,“ prskol po nich nazúrene a potichu. „Nebudete sa vyhrážať nikomu, ani mojej sestre. Varujem vás,“ namieril naňho prútik potláčajúc chuť niečo mu venovať. „Jeden pokus...“

„Pre niekoho môže byť ten pokus posledným,“ Pansy sa konečne rozhodla zapojiť.

„Vy...“ obrátil prútik na ňu, s výrazom čírej šialenosti, až ju prinútil o niekoľko krokov odstúpiť. „Nevymyslíte nič. Jednoducho na to nemáte ani keby ste sa pretrhli.“

„Aby ste sa nedivili.“

„Budem sa veľmi diviť, ak sa vám podarí odtiaľto zmiznúť, bez ujmy na zdraví,“ významne pokýval prútikom. Nott to pochopil ako prvý, kým ostatní len odstupovali a gorile ich napodobovali. „Na čo čakáte? Počítam do troch. Jeden...“ Nemusel pokračovať, zatresli za sebou dvere. A on sa posadil preberajúc v duchu, ako veľmi vážne má brať ich vyhrážky.

------

„Je to na nervy. Všetko. Musí to mať nejaké vysvetlenie.“ Lupin sedel oproti Siriusovi a už po niekoľký krát doňho hučal. Teda nehučal, len sa dôrazne dožadoval vysvetlenia. A práve preto nemal Sirius rád návštevu Základne. Štyri dni sa zašíval v škole, ale musel sem chodiť. Aspoň po večeroch.

„Sirius, keď niečo vieš, mal by si to povedať,“ pridala sa Tonksová. „Molly je z toho zúfalá a nie je sama. Kam zmizli?“

„Neviem, skutočne neviem,“ zopakoval znova a očami hľadal pomoc u Susan.

„Aj ty o tom niečo vieš,“ obvinil ju Lupin. Nadychovala sa k odpovedi.

„Nevie o tom nič,“ zavrtel hlavou Sirius. „Húka do mňa rovnako ako vy.“

„Nezdá sa nám,“ Tonksová pozrela na svoju kamarátku vyčítavo. „Ale možno húka do svojho brata, ktorý o tom tiež zjavne vie viac, ako je ochotný priznať.“

„To je pravda a všimli si toho už všetci,“ prikývol Lupin. „Sirius, keď už nechceš povedať, kam zmizli...“

„Ale ja to neviem!“

„Tak by si mohol aspoň povedať, čo je medzi Snapom a Harrym.“

„Čo? Nič, samozrejme.“

„Neklam.“

„Neklame.“

„Neveríme.“

„Snape sa správa až s podozrivým záujmom,“ nadhodila Tonksová. „Až s takým, že mu to vôbec nepasuje. Či sa na mňa budeš hnevať alebo nie.“

„Samozrejme, že si robí starosti,“ zastávala si ho zamračene. „Vieme predsa, aký je Harry dôležitý.“

„To vedel aj v minulosti a nebránilo mu to správať sa k nemu...“

„Remus, prestaň!“ vyzvala ho.

„Už to všetko proste presahuje hranice trpezlivosti. Už po nás nikto nemôže očakávať, že budeme ticho znášať tie vaše tajnosti,“ pokračoval vlkolak. „Snape tomu všetkému nasadil korunu.“

„No a čo?“ ohradila sa Susan.

„Čo no a čo?“

„Nehovorte o ňom ako o...“

„Susan, prepáč,“ vložila sa Tonksová. „Len je to zvláštne, divné a podozrivé.“

„Prečo by ho nemohol začať mať rád?“ vyletelo z nej ani si neuvedomujúc, čo vlastne hovorí.

„Prečo by ho mal mať rád, pre Merlina?“ uškrnul sa Lupin.

„Pretože je to jeho strýko!“ vyletel Sirius, ktorému to už začalo liezť poriadne na nervy.

„Čo?“

„Snape je Harryho strýko. Je to Johnov syn, nevlastný Jamesov brat,“ prskol do tváre prekvapenému Lupinovi. Zavládlo hrobové ticho. Susan si zložila hlavu do dlaní.

Lupin s Tonksovou neboli jedinými, ktorí ostali zarazene a neveriacky civieť. Za poodchýlenými dverami sa do seba zabodli dva páry zaskočených pohľadov.  

TOPlist