27. Vianoce

 

„Teraz by sme mali asi prebrať naše plány,“ prehlásil Dumbledore, keď sa na druhý deň po Ronovom pohrebe stretol so Snapom, Siriusom a mládežou. Vrátane Malfoya. Harry mu predchádzajúci večer povedal takmer o všetkom. Podrobnosti ohľadne svojho strýka si nechal pre seba. Okrem nich dvoch a Ginny to nemusí nikto vedieť. A dúfal, že sa to ani nikdy neprevalí. Malfoy to zobral pokojne, takmer flegmaticky. Nie, že by ho to nezaujímalo, skôr naopak, ale zdalo sa, akoby bol na to pripravený, akoby niečo podobné čakal. Samozrejme nemohol tušiť, o čo všetko ide, ale vedel, že to bude niečo veľké. Začul reči pri Harryho väznení, narážky a naznačovanie. Niečo si domyslel aj sám. Položil pár upresňujúcich otázok, na ktoré mu Harry odpovedal a on chápal dosť rýchle. Ich rozhovor trval dobrú hodinu, počas ktorej dokázali do seba nerýpať.  

Obe dievčatá vedeli dopredu, že chce Malfoyovi povedať pravdu a súhlasili hneď po pohrebe. Dumbledore toto jeho rozhodnutie privítal s miernym, tajuplným úsmevom. Sirius mal na tvári nič nehovoriaci výraz, keď mu vravel, že je to vlastne jeho vec, koho zasvätí. I tak v ňom cítil protest, ktorý sa snažil skryť. Nevyjadroval sa k tomu. Aj sám Sirius bol prinútený opäť niečo vyzradiť Susan, ktorá bola pri tom, keď sa riešilo zmiznutie Harryho a Draca a padli slová o snoch a predvídaní smrti. Nenaliehala, ale Sirius nechcel urážať jej inteligenciu a tak jej niečo naznačil. Nehovoril o konkrétnych veciach, len sa okrajovo zmienil o základných bodoch. Určite jej to nestačilo, ale nenaliehala. Snapovi sa dopredu nehovorilo nič, dozvedel sa o tom len chvíľu pred ich stretnutím od Dumbledora. Mlčal.

„Voldemort vie o všetko, čo sme sa doteraz dozvedeli,“ pokračoval riaditeľ. „Je toho priveľa, ale v tom hlavnom pátraní stále stojíme na mieste a pre túto chvíľu je to to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Takže budeme pokračovať tam, kde sme skončili,“ pozrel na Harryho. Mierne pokrčil ramenami. Teraz veľa možností nemajú. Vlastne nemajú inú možnosť, ako spoliehať sa na Snapa a veriť, že sa mu podarí dešifrovať pergameny. A pri tomto čakaní sa môžu zamerať na svoju obranu.

„Možno by ste mohli pozrieť do nášho domu,“ ozval sa Malfoy, zvláštne opatrne a váhavo. Dumbledore naňho pozrel a s úsmevom ho povzbudzoval. „Keď hľadáte jeho dieťa, Lucius patril medzi prvých, kto sa k nemu pridal, ešte počas školy. A prvé roky ho sprevádzal, ešte aj po tom, čo sa oženil s mojou matkou,“ pozrel na Snapa. „A pamätám, ako v mojom detstve mama niekoľkokrát vravela, aby ten denník so zápisníkmi zničil, že ho vďaka nemu môže Ministerstvo usvedčiť,“ vysvetľoval akoby čisto len jemu. Snape flegmaticky pokrčil ramenami.

„A vy si myslíte, že by tam mohli byť nejaké poznámky o jeho krokoch, pán Malfoy?“

„Veď ho Ministerstvo prezrelo od pivnice po strechu už niekoľkokrát,“ ozval sa Sirius.

„Ale neboli tam, kde som bol ja s Potterom, keď sme šli po to kúzlo,“ prehlásil.

„O tom sme ešte nemali čas podebatovať,“ sarkasticky natiahol Snape.

„Vplyvom okolností sme nemohli prebrať veľa vecí,“ Dumbledore naňho zmierlivo pozrel. Snape len prevrátil oči. „Ku všetkému sa dostaneme. Vy teda vravíte, že vo vašom dome je nejaké tajné miesto, kde si váš otec ukladal podozrivé záznamy?“

„A nielen to,“ zamračil sa.

„V poriadku. Vezmem vás tam a spoločne to prehľadáme. Predpokladám totiž, že sa dnu môže dostať len vaša krv, čo je klasickým bezpečnostným opatrením v čarodejníckej komunite. Ale stane sa tak až po Vianociach. Vlastne by som bol rád, keby sa tieto tri dni počkalo, než začneme ďalej jednať. Chcem vás požiadať, aby ste tieto sviatky prežili v pokoji, so svojimi blízkymi. Aj keď nebudú veselé, pokúste sa aspoň na chvíľu zabudnúť na to, čo sa deje. Viem, že to bude ťažké,“ okamžite zareagoval, pretože zbadal protestný výraz Harryho aj Snapa, „ale všetci si to zaslúžime,“ dodal potichu a obrátil pozornosť z Harryho na Hermionu, ktorá mala pohľad vrazený do zeme. „Nebudeme môcť pokračovať, pokým budú naše srdcia zarmútené, pokiaľ bude bolesť príliš čerstvá.“ Hermiona mierne prikývla. Pozrel na Ginny, ktorá stála vedľa Harryho a po profesorových slovách ucítil, ako sa jej dlaň v jeho ruke kŕčovito stiahla. Zovrel ju, cítil sa presne tak isto a aj keď dokázali komunikovať celkom pokojne, každého smrť Rona vnútorne ubíjala. A vedeli, že len sviatky nebudú stačiť k tomu, aby sa úplne upokojili.

„Dobre teda,“ prikývol Sirius. „Počkáme po Vianociach, aj keď neviem, ako sa po nich posunieme ďalej.“

„Nijako výrazne,“ Dumbledore sa obrátil k nemu. „Ja budem pokračovať v pátraní. Najprv spolu s pánom Malfoyom a potom sám. Tentoraz s dôrazom na sledovanie Voldemortových aktivít. Aj keď to bude problematické, keď nemáme priamy kontakt, ale stále sa dokážeme dostať k istým informáciám, z ktorých si vieme spraviť predstavu, čo asi bude podnikať.“

„Zrejme sa zameria na vyhľadanie si svojho dieťaťa,“ zamrmlal Harry.

„Áno, určite ho bude chcieť dostať do bezpečia,“ prikývol.

„Ale zrejme ani sám netuší, kde by mal hľadať,“ skúsil Sirius. Bolo to však skôr vyslovenie želania, ako tvrdenie faktu.

„No, za predpokladu, že sa Voldemort vždy spával tak, ako počas študentských rokov a najmä teraz, v posledných rokoch, tak môžem s istotou tvrdiť, že ani sám nevie, kde presne by sa mohla jeho krv nachádzať.“

„Nie,“ vložil sa Snape. „Nikdy nespomenul svoje dieťa. Ani raz počas tých rokov. Nemal o ňom ani poňatia, ale svoje potreby si pravidelne uspokojoval.“

„Áno, to určite a vieme aj to, že by sa mukelky nikdy nedotkol.“

„A taktiež nemá rád, keď mu niekto odporuje. Nerád počuje slovo nie.“

„To znamená, že znásilňoval čarodejnice?“ Hermiona konečne zdvihla hlavu.

„Spočiatku nemusel,“ Dumbledore sa mierne pousmial. „Vieme, akým bol kedysi. Nepotreboval to.“

„Postupom času bol k tomu prinútený,“ dopĺňal Snape. „A v posledných rokoch mu nič iné neostávalo,“ zaškľabil sa.

„Áno a určite v tom pokračuje,“ Malfoy sa zatváril znechutene. „Bol taký pohodlný, že posledné dva roky si nechal nosiť čarodejnice. Môj otec mu nevedel povedať nie,“ zavrčal znechutene.

„Tak, z toho nám vychádza, že jeho potomok môže byť hocikde, či už v Anglicku, Európe alebo hocikde, kde sa Voldemort ukázal,“ zdalo sa, že Dumbledore túto tému mieni uzavrieť.

„Ale v posledných rokoch ich po použití zabíjali,“ precedil pomedzi zuby Malfoy. Spomenul si, ako si na nich skúšal kliatby, kým boli ešte súce reagovať. Ostatní zrejme odhadli prúd jeho myšlienok. Nervózne sa pomrvili.

„Toto vyriešim ja,“ povedal Dumbledore. „Voldemort je v rovnakej situácii ako my. Sám nevie, kde hľadať. Severus, čo tie pergameny?“

„Počítam, že by som do mesiaca mohol skončiť. Zatiaľ som prišiel len na nejaké kúzla a elixíry, ktoré budú užitočné. Nebudem to teraz rozoberať, spravím tak, až bude hotovo a až si vypijeme prispôsobovací elixír. Ani naňho som však zatiaľ nenatrafil, takže o pergamenoch nateraz uvažovať ani nemusíme,“ zamračene zhrnul svoje zistenia.

„Nardajská žiara?“ Sirius naňho zvedavo fľochol.

„Povedal som, že to teraz nebudem rozoberať. Je to snáď celkom jednoduché k pochopeniu,“ zavrčal.

„Natrafil si na nejakú zmienku o nej?“ pokračoval flegmaticky, nevšímajú si jeho tón.

„Keď niečo zistím, ty budeš prvý, komu to budem utekať oznamovať,“ natiahol posmešne.

„Pokoj,“ zasiahol Dumbledore. Harry na nich pozeral a prevrátil oči. „Keď budú pergameny vylúštené, určite nám niečo naznačia.“ Obaja vyzerali, že vyletia z kože, ale aspoň nepokračovali v rýpaní.

„A čo my?“ spýtal sa Harry, ktorý by rád pokračoval v hocičom, ale nateraz boli z pátrania odsunutí, čo sa mu nepozdávalo.

„Vy budete robiť to, čo doteraz,“ Dumbledore po ňom opatrne fľochol. „Keďže sa škola zajtra vyprázdni, nepovažujem za potrebné, aby ste sa tam vracali. Počkáte a po Vianociach sa budete venovať vlastnému trénovaniu. Máme tu na to miestnosť. A budete pokračovať v cvičení si svojich myslí,“ usmial sa. Harry vedel, čo tým sleduje. Kým Hermiona a Ginny budú bezproblémovo pokračovať so Susan, jeho čaká stret so strýkom. Umiernene prikývol a Dumbledore prekvapene nadvihol obočie. Snape svojho synovca prebodol pohľadom, ale ten si ho nevšímal.

„Bol by som rád, keby sa povedala aj Susan celá pravda,“ nadhodil Sirius. „Niečo si domyslela, niečo som jej povedal, stále jej ale kopu vecí tajíme, čo si myslím, že si nezaslúži,“ spýtavo pozrel na Harryho. Keď sa pravda povedala Malfoyovi, pokojne by sa mohla povedať aj jej.

„Nesúhlasím,“ vrkol Snape. „Bol by som rád, keby sa do toho všetkého nezaťahovala.“

„To ja tiež, ale už je vlastne do toho zatiahnutá,“ protirečil jeho švagor.

„Tak si sa mal postarať o to, aby zostala mimo. A to hlavne teraz, keď sa vie, že je to moja sestra a Temný pán po nej pôjde. Uvítal by som, keby si ju držal v hrade a nedovolil jej vystrčiť hlavu.“

„Severus, Susan je členkou Rádu. Má svoje povinnosti, ktorým sa zaviazala,“ profesor zareagoval bleskurýchlo. „Jej aktivity obmedzíme na minimum, ale nemôžeme ju úplne odstaviť.“

„Ale môžete.“

„Nech sa rozhodne sama,“ dovolila si ozvať sa Ginny. Hermiona zamračene prikyvovala.

„Zabudni na to, že by si ju pripútal v hrade,“ zavrtel hlavou Sirius.

„Takže ju budeš zbytočne ohrozovať?“

„Šibe ti?“ prskol. „Nechcem ju ohrozovať, ale nechcem jej ani klamať. Nechcem riskovať, ale ani ju nebudem obmedzovať. Je dospelá a má svoj vlastný rozum. Môžem spraviť maximálne to, že dám na ňu pozor.“

„No, tak to má vskutku výnimočnú ochranu.“

„Drž hubu, Snape!“

„Tak teraz ti nevyhoviem,“ provokačne sa zaceril. „Nezabúdaj, že je to moja sestra a ja...“

„A je to moja manželka, pokiaľ si spomínaš.“

„Ticho buďte. Obaja!“ húkol po nich Harry. „Nemám nič proti tomu, aby vedela pravdu,“ povedal pokojnejšie, keď naňho obaja zagánili. „A nikto nemôže čakať, že by sedela na zadku so založenými rukami,“ dodal potichu, za čo ho strýko doslova prepálil pohľadom.

„Presne tak,“ pritakal profesor. „Povedal som, že jej aktivity mimo hrad obmedzím na minimum. A len Harry má právo zaťahovať do toho ďalších ľudí.“

„Tak to sme teda vyhrali,“ zavrčal Snape.

„Verím, že sa ti to nepáči, ale je to skutočnosť,“ zamračil sa naňho riaditeľ. „Sirius, porozprávaj sa so Susan, povedz jej o vypočutí Voldmortovho plánu a upozorni ju na obozretnosť.“

„Dobre, ale to neznamená, že ju budeme zapájať.“

„Nie, ale nemysli si, že by sa nechala odstaviť,“ okomentovala Hermiona s miernym úsmevom.

„No veď práve,“ zhodnotil zamračene.

„Úžasné,“ vrkol Snape.

Dumbledore ho varoval pohľadom, ale ten si ho už nevšímal. Riaditeľ im oznámil novinky z rokforstkej ošetrovne. Spálené dievčatko nakoniec museli preniesť k Mungovi, Terry Boot aj Seamus Finnigan už boli prepustení rovnako ako chrabromilskí odrážači, ktorí však mali naordinovaný prísny šetriaci režim. Stret s dementormi ich príliš oslabil, ale našťastie nemal tragickejšie následky.

Znova začali preberať to, čo zistil Voldemort. Pravdu o spojení kamienkov, sudbu, proroctvo a ich doterajšie pátranie po pätici. Vedel, že sa ostatní Zakladatelia spojili proti Slizolinovi v jeho chuti po ovládnutí sveta. Pochopil ich vzájomné pripútanie sa k životu, jeho schopnosti získané kamienkom, jeho silnú mágiu, predvídavé sny. Zistil pravdu o Rokforte, o tom, že sa všetko skončí práve tam. Porozumel ich plánom, aspoň predbežným a zhodli sa, že je to nebezpečné. Našťastie nevedel o ich ďalšom pátraní, netušil, kam budú smerovať ich kroky a boli si istí, že on sa vydá vlastnou cestou. Teraz vedel, že môže čakať tvrdý odpor a bolo jasné, že sa bude chcieť ozbrojiť niečím ešte silnejším. Malfoy nakoniec povedal, že to bude akési naháňanie sa za časom, súťaž o to, kto z koho. Či bude Voldemort schopný zaútočiť skôr, ako oni skonsolidujú obranu. Dumbledore však znova upozornil na jeho slabosť a túžbu po pochopení absolútne všetkého. Možno majú menšiu výhodu v tom, že pokým sa oni zamerajú na svoju „vec“, jeho bude lákať sledovať ich počínanie. Mohlo by ho to mierne odpútavať.

Taktiež sa predpokladalo, že smrťožrútske deti prídu po sviatkoch do školy s úžasnou novinkou a skutočnosť, že je Snape Harryho strýko, sa rozšíri asi ešte vo vlaku. Jedinú otázku, ktorou sa Snape pýtal Harryho, či mu nebude vadiť prezradenie ich príbuzenského vzťahu, okomentoval jeho synovec významným úškľabkom. Nie, toto ho netrápilo, skôr dúfal, že sa rodičia na Vianoce trocha upokoja a dovolia svojim deťom vrátiť sa na Rokfort. Kroky k tomu už spravili, vyšlo zvláštne vydanie Sršňa a taktiež McGonagallová poslala kvantum upokojujúcich sov ešte skôr, ako deti odišli na prázdniny.

Krátko na to sa konala aj schôdza Fénixovho rádu. Dokonca sa zúčastnil aj McCrea, ktorý sa začal zviechať zo svojich zranení. Preberali najmä Ministerstvo a zvýšenú opatrnosť aurorov pri ochrane nového väzenia. Dumbledore vyjadril svoje obavy, aby sa nezopakovalo niečo podobné, ako v prípade Azkabanu. Bolo takmer jasné, že sa smrťožrúti nebudú chcieť vzdať svojej špičky, ktorá si odpykávala tresty. Nadhodil aj správnu radu Rokfortskej strednej školy, ktorá sídlila práve na Ministerstve. Nehovoril nič konkrétne, len to, aby sa dohliadalo na členov rady. Už dopredu hovorili o tom, že Voldemort sa bude chcieť cez ňu dostať bližšie k Rokfortu. Bude chcieť získať nad ňou moc a dostať sa tým nielen k jej tajomstvám a ich skrýši, ale hlavne bude chcieť zlikvidovať ich hlavný obranný val. Znemožniť im ich snahu a protest, o bránenie slobodného čarodejníckeho sveta. Bolo im to jasné. Teraz mali karty vyložené na stole ako oni, tak i Voldemort a mohla začať hra. Alebo vojna.

„Chcel by som pokračovať v hodinách legilimencie,“ Harry po schôdzi zastavil Snapa. Ten sa už doobeda vyjadril, že jeho nejaké Vianoce nezaujímajú a nemieni nimi krátiť svoj čas, ktorý môže stráviť lúštením pergamenov. A to najmä teraz, keď začali prázdniny a hrad bol vyprázdnený. „Ak teda súhlasíte.“

„Iste,“ prebehol ho skúmavým pohľadom. Možno o niečím opatrnejším, ako bol jeho bežný štandard. „Pre tvoje dobro som dúfal, že to tvoje odúvanie nebude trvať dlho.“

„Nie neopodstatnené odúvanie,“ pripomenul ironicky. Snape sa nadýchol, ale vzápätí vydýchol. Asi by mal byť rád, že po zistení pravdy o zrade jeho rodičov, s ním vôbec komunikuje. Ale na druhej strane by on mal byť rád, že ho za tú jeho tuposť nezadrhne.

„Hm a pritom také typické,“ prskol podráždene. Harry nemihol ani brvou, len naňho pozeral. Tak zvláštne pokojne, odhodlane a zatrpknuto. Snapa to mierne vykoľajilo, takýto pohľad uňho ešte nezažil. „Súhlasím, samozrejme,“ prikývol vážne, stále uvažujúc nad tým, čo tento jeho nový postoj vlastne znamená. „Už dávnejšie sme sa rozprávali, že je legilimencia veľmi dôležitá a mňa fascinuje, že si to pochopil až teraz,“ zavŕtal.

„A chcel by som pomáhať aj pri lúštení tých pergamenov,“ dodal ignorujúc poslednú poznámku.

„Tak to nie, Potter,“ okamžite sa začal škľabiť. „Je rozdiel v tom, keď ti budem dávať súkromné hodiny alebo v tom, že vás musím trpieť pri trénovaní nových kúziel. Až taký ústretový rozhodne nebudem. Nemôžeš po mne chcieť, aby som sa až tak veľmi obetoval a znášal ťa stále. Aj vtedy, keď je tvoja prítomnosť viac ako nežiaduca,“ opäť sa ho pokúsil vyprovokovať. Harryho tvárou prebehol protestný záchvev, ale ten sa razom zmenil.

„Škoda. Myslel som si, že keď vám pomôžem, dopracujeme sa k nejakému výsledku oveľa skôr. Nehnevajte sa na mňa, ale trvá vám to neuveriteľne dlho. Skoro by som si myslel, že vám to robí problémy,“ nasilu sa zaškľabil.

„Ty si myslíš, že by tvoja prítomnosť priniesla nejaký osoh?“ kontroval, ale jeho úškľabok bol oveľa presvedčivejší. „Neverím. Nebudem riskovať. Aj kartónový papier by sa pred tebou chvel strachom, nieto tisícročný chatrný pergamen. Nie, Potter, keď chceš ničiť, nájdi si iný objekt záujmu, nie moje pergameny.“

„Vaše pergameny?“ významne natiahol. „No, dobre, veď sa predsa Chrabromil spojil s Bystrohlavovou a preto máte trocha právo nazývať ich svojimi pergamenmi,“ prikyvoval.

„Ako inak.“ Pokým bol Harryho úsmev teraz prirodzeným, Severus sa musel k jednému úškrnu prinútiť. „Tak sme si to vyjasnili. Vy ste dostali od Dumbledora dôležitú úlohu, tak sa jej venuj. Staraj sa o svoju duševnú pohodu a...“

„Chcel som len pomôcť,“ vrkol potichu.

„Ja viem, ale teraz ťa nepotrebujem,“ vrkol mu naspäť. Zamračil sa. „Pozri, keď sa k niečomu dopátram, keď prídeme na ten prispôsobovací elixír, tak potom sa vás už nezbavím. Budeme trénovať a vyrábať elixíry, experimentovať. Tak buď taký milý a zbytočne ma dopredu nemuč.“

„A čo mám teda robiť po Vianociach?“

„Už som povedal, môžete zájsť do tréningovej miestnosti, mávať prútikmi, vykrikovať zaklínadlá a tváriť sa, že ste čím ďalej lepšími,“ zaceril sa. „Alebo môžete vyjsť von, hrad bude prázdny a môžete stavať snehuliakov,“ otáčal sa k odchodu.

„Čo tá Chrabromilova miestnosť?“ zastavil ho.

„Mne je ukradnutá, Potter,“ prskol po ňom. „Zrejme je rovnako nanič, ako bol on. Je prázdna,“ mykol plecami.

„To sa mi nezdá,“ zavrtel hlavou.

„No a máš čo riešiť. Skús zistiť, na čo slúži. Môžeš sa realizovať. Aj keď si myslím, že je to zbytočná strata času, je to celkom bezpečné a nebude hroziť, že si pri tom zlomíš väzy. Teda aspoň dúfam,“ dodal a už sa nenechal zastaviť.

Harry stisol zuby a otočil sa. Toto mu nevyšlo a nepredpokladal, že by jeho strýko mienil ustupovať vo svojom rozhodnutí. Zacítil na sebe pohľad a keď sa pozrel do rohu miestnosti, videl klbko Európanov a hlavne Elenu, ktorá ho pozorovala. Mierne kývol hlavou na pozdrav, ale neplánoval sa zdržať. Šiel do akejsi spoločenskej miestnosti na ich poschodí. Hermiona sa tam ponáhľala hneď po schôdzi s Lupinom, ktorého spolu s Tonksovou trápil prvý spln v živote ich syna. Toto bola téma, ktorá sa preberala vo veľkom a dokázala aspoň na chvíľu prebiť smútok nad Ronovou smrťou. Snape sa vyjadril, že pred východom mesiaca príde k nim do bytu, aby zistil, čo to s chlapcom bude robiť. Nemal by byť čistokrvným vlkolakom, ale určité známky si ponesie.

„Najviac ma štve, že nebudem pri ňom,“ sklamane povedal Lupin a bral si svojho syna z Ginniných rúk. Sebastian pokojne spal, zmenu náručia si nijako nevšimol. „Nebudem mu môcť pomôcť, keby sa niečo dialo. Najskôr by som ho roztrhal.“

„Ale neroztrhal,“ upokojovala ho Tonksová, aj keď sa občas zdalo, že by to ona potrebovala rovnako. „Ešte ani nevieme, ako to bude všetko prebiehať. Severus spomínal akýsi miernejší elixír.“

„A okrem toho má len dva týždne,“ vložila sa Ginny. „Aj keby bol pravým vĺčaťom, je príliš maličký, neublíži si a už vôbec nikomu z nás,“ dodala. Veľmi dobre vedela, že Lupina trápi práve toto. Aby neublížil svojej matke. Nemôže brať normálny protivlkolačí elixír, nebude tušiť, čo sa s ním deje. Aj keď z toho ešte nemá rozum, ako polovičné zviera môže všetko vnímať inak, citlivejšie, pudovejšie. Mal strach a bol frustrovaný, že sa to deje jeho vinou a ani pritom nakoniec nebude.

„Nebudeme sami,“ Tonksová ho hladila po stuhnutých ramenách. „Bude s nami Harry aj Ginny, Susan a Hermiona. Nemusíš sa obávať, vážne,“ šepkala mu s pohľadom upretým do maličkej tváričky. Obavy ho neprechádzali, ale aspoň veril, že to bude všetko v poriadku. Keď vyrastie, o všetkom sa s ním porozpráva, všetko mu vysvetlí a budú môcť byť spolu počas splnu. Veril tomu. Ale dnes mu nedokáže byť ani tou najmenšou oporou.

------

„Harry,“ opatrne ho oslovil Sirius. Našiel ho stáť pri provizórnom okne, s pohľadom upretým do vyčarovanej predstavy exteriéru, kde práve jemne padal sneh. Bolo chvíľu pred večerou a pokým sa Ginny s Hermionou a Susan zdržovali pri Tonksovej, on sa na chvíľu vyparil. Robil si starosti o svojho krstného syna, to určite, ale momentálne premýšľal nad niečím iným.

„Hm,“ bezmyšlienkovite zareagoval.

„Viem, ako sa musíš cítiť,“ pomaly vypustil a položil mu ruku na plece. Harry naňho pozrel a prikývol. „Aj ja som prišiel o najlepšieho priateľa. Zavraždili mi ho, spolu s kamarátkou.“

„Viem,“ šepky ho prerušil a zamrkal. Ešte sa o tom nerozprávali, ani mu nič nevyčítal, okrem toho prvotného vynadania krátko po príchode s Ronom. Vtedy ešte žil. Keď umrel, nikto mu už nič nevyčítal. A hlavne on. Pamätal si, ako prvý mesiac v Azkabane zo zúfalstva škriabal nechtami o kamennú stenu. Pokračoval v tele psa, keď si svoje nechty zodral do krvi. Chcel sa dostať na slobodu a pomstiť ich. Keď bol úplne vysilený, uvedomil si, že im už nepomôže a šetril sa. Na to, aby mohol odolávať dementorom. „Ako si to zvládol?“

„Už som ti vravel, že ma pri rozume držala moje nevina. A oni. Nedalo sa nič robiť, ani teraz sa už nedá. Túžil som vydržať, dostať sa na slobodu a pomstiť sa. Trvalo to dlho. Ty ho môžeš pomstiť skôr, len nesmieš začať zúfať. Susan o tom istom hovorila s dievčatami, hlavne s Hermionou. Weasleyovci, keď sú spolu, sú veľmi silní a toto zvládnu, určite. Každý smútok raz prejde, aj tá najväčšia strata raz prebolí.“

„Áno, ja už som sa s tým vlastne zmieril, pri jeho hrobe,“ povedal zvláštne zastretým hlasom. Sirius si len povzdychol a objal ho. „Sľúbil som si, že nebudem plakať. Ron si zaslúži viac, ako moje slzy. Tými nič nedokážem.“

„Nie. To je pravda,“ prikývol a nepúšťal ho.

„A dlžím mu pomstu. Zničím Voldemorta, kvôli tomu som ochotný spraviť čokoľvek,“ vypustil tvrdo a nebezpečne. Sirius sa z jeho tónu podvedome zachvel.

„Máš moju podporu, ale len s podmienkou, že si dvakrát premyslíš, keď budeš chcieť niečo podniknúť.“

„Keď na to bude čas, tak určite,“ vypustil. Sirius sa od neho odtiahol, ale ruky nechal stále na jeho pleciach.

„Harry...“

„Ja viem ako to myslíš, Sirius,“ mierne prikývol. „Nebudem sa nezmyslene vrhať do nebezpečenstiev, keď si nebudem istý, zverím sa tebe alebo ostatným.“

„Nie, keď si nebudeš istý,“ zamračene ho napomenul. „Ty sa budeš s nami radiť pred každým krokom. A bez námietok,“ upozornil prísne a vážne. Tak vážne, že sa Harry musel uškrnúť.

„Jasne, chápem.“

„To nie je sranda...“

„Dobre. Čo Susan?“ spýtal sa. Sirius naňho pár sekúnd hľadel, aby sa vzápätí obaja otočili k oknu a dívali sa na drobné vločky.

„Čoby? Najprv neverila, potom sa vypytovala a nakoniec mi vynadala, že som jej to nepovedal skôr.“

„A čo povedala na Voldemorta?“

„Nič zvláštne. Že ju ten kretén nemôže rozhodiť,“ mykol plecami. Obaja sa potichu zachechtali.

„Nenavrhoval si jej, že má ostať v hrade?“

„Len som niečo naznačil, nemal som odvahu povedať jej to na rovinu. Ale pochopila.“

------

„Vyber ho z perinky, vyzleč ho a polož do košíka,“ nakázal Snape Tonksovej, keď sa k nim pripojil krátko pred východom mesiaca v splne. Sirius šiel s Lupinom, ktorý si síce dal elixír, ale i tak sa chcel premeniť na psa a plánovali odbehnúť spolu do Zakázaného lesa. Tonksová poslúchla. Sebastianovi sa nahota zrejme nepáčila a začal potichu mrnčať. Jeho protest silnel až sa napokon rozplakal a rozhadzoval ručičkami a nožičkami. Jeho matka ho začala okamžite upokojovať, ale nereagoval a to dokonca ani vtedy, keď začul Ginnin hlas. Dovtedy to vždy zabralo, ale teraz sa zdalo, akoby svoju nahotu bral ako osobnú urážku. Trvalo to síce len pár minút, ale Severusovi sa to zdalo ako celá večnosť.

Susan ich vzápätí upozornila. Tentoraz bolo okno začarované, aby kopírovalo skutočné vonkajšie prostredie a hneď, ako sa ukázal mesiac, dala im vedieť. Keby boli v tej chvíli v tom skutočnom hrade alebo vonku, začuli by úzkostlivé vlčie zavytie, tak strašné a silné, že po ňom tuhla krv v žilách. Remus volal svojho syna a sprevádzal ho štekot veľkého čierneho psa.

Sebastian v tej istej chvíli náhle stíchol a prestal sa metať. Spozorneli. Tri sekundy sa nič nedialo. Náhle začal kňučať, potichu a bolestne. Čakali, že sa bude meniť rovnako, ako jeho otec. Že sa mu budú predlžovať končatiny, meniť tvár a rásť srsť spolu s pazúrmi a zubami. Niečo pravda bola. Ale nie všetko. Akoby sa im pred očami strácal. S vytreštenými očami sledovali jeho premenu. Z maličkého chlapca ležalo razom v košíku skutočné, malé vĺča. Ani známka po vlkolakovi. Pokým jeho otec mal takmer ľudskú tvár, s ostrejšími a tvrdšími črtami, pokrytú srsťou, Sebastian bol vĺčaťom. Obyčajným malým vlkom, akoby bol skôr malý zveromág, ako pretransformovaný vlkolak. Ležal na boku a pokúsil sa postaviť. Nohy, teda labky, sa mu podlomili a s tichým zakňučaním padol naspäť.

„Ale, to je...“ ozvala sa prekvapená Tonksová.

„To je vlk,“ zhodnotil Snape podráždene holú skutočnosť. „V tom prípade som tu zbytočný.“

„Severus,“ Susan po ňom fľochla.

„No čo?“ mykol plecami a obzeral si zvieratko. „Protivlkolačí elixír naňho nezaberie,“ začal ho prezerať. Pozrel mu do tlamy, natiahol laby, prezrel uši. Sebastianovi sa to zjavne nepáčilo a pokúšal sa vzpierať. „Určite bude vyrastať ako vlk, až do dospelosti. Zatiaľ nie je nebezpečný, pokým sa dieťaťu neprerežú zuby, ale pazúry mu aj tak ostrihaj, má ich dosť ostré. O podobnom prípade som ešte nepočul, žiaden vlkolak necítil túžbu sa rozmnožovať,“ zamrmlal s dávkou uštipačnosti. „Neviem, azda sa vám ho podarí skrotiť než vyrastie. Určite z vás bude cítiť rodinu, keď bude vlkom a neublíži vám. Tým som si istý. Môžem ho sledovať, prípadne sa mu môže podávať upokojujúci elixír. Nie však v tomto mladom veku. Ale bojuje statočne,“ mierne sa zaškľabil, keď mu bezzubá čeľusť chňapla po prstoch. „Ráno bude v poriadku a nebude si to pamätať. Vlastne si nebude nič pamätať zo „svojej“ noci nikdy. Je to vlastne také malé šteniatko,“ natiahol a zdvihol ho do výšky. Sebastian sa pokúsil zavrčať, ale vydralo sa  neho len slabučké zakňučanie. „Tu máš,“ vložil ho matke do rúk. „Zatiaľ ma nebudete potrebovať,“ pozrel na každého z nich a odkráčal. Susan sa ponáhľala za ním.

„Takže z neho bude raz za mesiac obyčajný vlk,“ vypustila Hermiona. „Žiaden nebezpečný vlkolak, len vlk, ktorý určite bude krotký. Bude nás cítiť a aj keď to nebude chápať, bude vedieť, že sme mu blízki.“

„Ktovie, možno tým získal výhodu. Možno vďaka Remusovým génom preskočil úmorné učenie sa premeny a stal sa z neho zveromág,“ nadhodil Harry a hladkal svoje krstniatko za ušami. Chcelo sa vyšmyknúť z matkinho náručia.

„Myslíš, že sa bude vedieť meniť hocikedy?“ Tonksová naňho pozrela.

„Neviem,“ mykol plecami. Sebastian sa už načahoval za jeho prstami a pokúšal sa ho uhryznúť. Musel sa zasmiať. „Ktovie, čo sa stane, keď sa zmieša metamorfmág a vlkolak.“

„Hm, na tom niečo môže byť,“ prikývla Ginny. Tonksová položila zápasiaceho Sebastiana do košíka. Chcel z neho utiecť, ale labky ho nechceli poslúchať. Opäť spadol na ňufáčik a protestne zakňučal. „Sebie,“ prihovorila sa vĺčatku. To spozornelo a otočilo sa za hlasom. Natiahla k nemu ruku a chcela ho poškrabkať na krku. „Určite bude skôr ako psík,“ usmiala sa. Sebastian však chňapol aj po jej ruke a stisol jej prsty. „Ale keď s tým neprestaneš, nebudeme ťa môcť hladiť, keď ti narastú zuby. Nemysli si, že sa necháme okusovať,“ mierne ho napomínala. Zdalo sa, že sa urazil. Odvrátil sa od nej a pokúšal sa nejakým spôsobom dostať z košíka von. Opäť spadol, ale nevzdal svoju nádej na voľnosť.

„Tak toto Remusa azda trocha upokojí,“ zamrmlala Tonksová a sledovala zápas svojho syna. Skúsil to ešte niekoľkokrát za sprievodu tichého chichotania sa oboch dievčat. Vrátila sa Susan, ktorá zo svojho brata vytiahla aspoň jeho predpoklady. Vlastne sa potvrdilo to, čo hovoril Harry. Je dosť možné, že sa narodil metamorfmág Lupin so zveromágskymi schopnosťami ovplyvnenými práve splnom. Vtedy sa premení či chce alebo nie. A vráti sa naspäť až po splne.

„Vôbec to nie je také hrozné, ako sme si mysleli,“ Tonksová sa napokon usmievala. Ktovie, či nebude zo Sebastiana počas splnu nebezpečná šelma, ale aspoň nie je vlkolakom a zrejme nebude ďalej šíriť túto pliagu. Sebastian svoj sedemnásty pokus o vylezenie z košíka nakoniec vzdal a vysilene zaspal zmotaný v klbku. „Ešte stále chcete byť jeho krstnými?“ Tonksová váhavo pozrela na Harryho a Ginny.

„Prečo by sme nemali chcieť byť?“ Ginny na ňu prekvapene pozrela.

„Tonksová, prestaň s tými rečami,“ v Harryho hlase zaznel záblesk výčitky. Využíval toho, že Sebastian spí a hladil ho po mäkučkej srsti.

„Kedy budú vlastne krstiny?“ spýtala sa Hermiona.

„Po Vianociach,“ vyhŕkla Tonksová. „Viem, že to nie je nič moc, takto krátko potom... Ale vy potom odídete. Budete sem síce chodiť, ale Molly neuvažuje nad tým, že by chodila aj Ginny. I keď my vieme svoje,“ zasmiala sa. Bolo jasné, že Ginny využije aj najmenšiu príležitosť dostať sa na Základňu. „Takže s vami môžeme počítať?“ ubezpečovala sa ešte raz. Harry s Ginny na seba pozreli a usmiali sa. Spomenuli si na darček, ktorý svojmu krstniatku vybrali. V tej chvíli si ani neuvedomili, ako sa im podarí trafiť sa.

„Jasne,“ usmiala sa Ginny a vtisla vĺčatku bozk do sivej srsti.

Lupina toto zistenie potešilo azda najviac. Uľavilo sa mu, že zo svojho syna nespravil rovnakú obludu, akou bol on sám. I keď si toto len myslel. Len ho mrzelo, že počas splnu spolu asi nebudú môcť byť. Aspoň nie tak skoro.

------

Nasledujúce dva dni sa Harry motal po Základni a nevedel, čo si počať. Všade začali prípravy na Vianoce alebo sa všetci tvárili, že ich táto téma zaujíma. Správali sa opatrne, hlavne keď šlo o Weasleyovcov, takže to vlastne vyzeralo tak, že sa zdobilo a pieklo, ale v tichej, ponurej atmosfére. Rád by šiel do hradu a vliezol do Chrabromilovej miestnosti, ale sľúbili Dumbledorovi, že toho nateraz nechajú. Neukázal sa tam, dokonca aj McGonagallová prišla len zo dva razy a Rád ďalej pracoval vonku. Stále prichádzal niekto nový, aby za moment odchádzal preč. Luna bola s Nevillom a pomáhali pani Longbottomovej, ktorá sa rozhodla, že proste a jednoducho Molly pomôže, pretože toho má vyše hlavy. Ale vzala si k tomu kuchyňu o poschodie nižšie. Ginny bola buď pri matke, ktorej pomáhala alebo pri Sebastianovi, ktorého sa jej znova a znova pokúšala nenápadne podstrčiť. Mala úspech a Molly vyzerala, akoby sa jej pri všetkej aktivite darilo aspoň na vzácne momenty zabudnúť na bolesť. Hermiona bola väčšinou s nimi a pridali sa k nej aj Grangerovci. Najmä pán Granger bol pre Artura výborným spoločníkom, keď sa ten vrátil z práce. A s Dracom, ktorý tiež vyzeral, že nevie, čo si začať, sa mu baviť nechcelo. Ale i tak občas prehodili pár viet.

„V DA by sme sa mali zamerať na duely, keď sa blíži ten turnaj,“ nadhodil flegmaticky Malfoy a pozeral na druhú stranu kuchyne, kde Hermiona kúzlami zlepovala cukrovinky.

„Áno, ale rozmýšľal som skôr nie nad duelmi, ale rovno nad zápasmi,“ prikývol Harry a upil si z piva. Draco po ňom hodil jeden zvedavý pohľad.

„Myslíš, ako jeden na dvoch?“

„Uhm, alebo jeden na troch, či dvaja na štyroch alebo tak nejako podobne. Nemôžeme čakať, že na nás bude vonku čakať smrťožrút s úmyslom podstúpiť férový duel.“

„Bolo by to rozhodne zaujímavejšie.“

„A určite by im to dalo viac.“

„Pripravuješ sa na vojnu,“ skonštatoval. Neodpovedal. „Dobre, nejako to zariadime. Prihlásiš sa na turnaj?“

„Asi nie, aj keď bude Sirius určite sklamaný. Ale ostatní sa zrejme prihlásia.“

„Bolo by dobré, keby sme Slizolinčanov odstavili už v úvodných kolách,“ zaškľabil sa Draco. Myslel tým celú DA. „No, budeme musieť trocha viac potrénovať, ale môže to sláviť úspech.“

„Musí to sláviť úspech,“ opravil ho roztrpčene. Všetci musia vedieť bojovať viac ako dostačujúco. Ani nemuseli ďalej rečniť, oboch im napadlo to isté a premýšľali o tom. O tréningu, ktorý musí byť minimálne taký účinný, aby im všetkým dokázal aspoň zachrániť život, keď už nič iné.

„Ahoj,“ podišli k nim dievčatá s miernymi úsmevmi a prisadli si oproti. Znudene kývli hlavami.

„Vy dvaja teda máte náladu,“ Ginny na nich pozrela a postavila na stôl fľaše s pivom. Hermiona pridala tanier s čerstvými koláčmi.

„Hm, tak to vyzerá, keď sa niekto nudí,“ mierne sa na ňu zaškľabil Malfoy.

„Nič vám nebráni pomáhať so zdobením,“ Hermiona sa naňho mračila.

„Tak to nie, ďakujem,“ prerušil ju významným gestom. Všetci štyria na seba pozreli a rozchichotali sa. Možno prvýkrát v posledných dňoch.

„Mamka má novú záľubu,“ začala Ginny a pozrela na Hermionu. Tá len ťažko skrývala úškrn. Ani jedna z nich tichý zrakový kontakt nevydržala a obe sa rozosmiali ešte viac.

„Čo sa deje?“ vyzvedal Harry. Draco ju opatrne pozoroval. Dávno sa takto schuti nezasmiala.

„Zatúžila po vnúčati,“ odvetila Hermiona.

„Tak dlho nosila Sebastiana na rukách, že zatúžila po niečom, čo by jej bolo bližšie,“ pridala sa Ginny.

„Aha. A má nejaké konkrétne želanie?“ Harry znervóznel. Obe sa upokojili a pozreli naňho. Stačilo, aby videli jeho výraz.

„Nemaj strach, teba sa to netýka,“ vyprskla Hermiona.

„Tebe by dolámala nohy, keby sa dozvedela, že medzi nami niečo je,“ Ginny sa rovnako dusila. „Nechci vedieť, čo by s tebou spravila, keby som ostala tehotná.“

„Tak to si ho teda upokojila,“ pridal sa k nim so smiechom Draco.

„Ha-ha.“

„O čo ide?“ zaujímalo Malfoya.

„Už dve hodiny hučí do Fleur s tým, že kedy bude svadba a kedy bude vnúča. Vraj už chodia spolu dosť dlho a je to trocha zvláštne. Normálne dievča by sa už dávno vydalo a malo rodinu,“ spustila Ginny.

„Nezabudla mierne naznačiť, že čím dlhšie to bude odkladať, tým viac sa jej nazbiera rokov.“

„A to teda rozhodne nemala robiť.“

„Fleur sa už hodinu pokúša niekde zmiznúť, aby to nemusela počúvať.“

„Dokonca požiadala o pomoc aj nás. Ani Tonksovú a ani Susan nemá po ruke, aby jej pomohli. A my jej rozhodne pomáhať nebudeme,“ zaškerila sa Ginny.

Pokračovali v rozprávaní a smiatí. Harry strelil pohľadom po pani Weasleyovej. Tri straty boli pre ňu bolestivé a asi by chcela niečo, na čo by sa upäla. Maličký Weasley by bol možno tým pravým. Stála pri sporáku a niečo hovorila Fleur. Rozhadzovala pri tom rukami a jasne bolo vidieť, ako mladšia žena hľadí, kam by zmizla. Musel sa zaškľabiť aj on.

------

Aj keď bolo na Základni všetko poprepletané a všetci chodili, kam sa im chcelo a každý navštevoval každého, Vianočnú hostinu pojal každý osve. Pokým sa Longbottomová venovala utečencom a ostatku Rádu, Molly sa na vrchnom poschodí starala o to najbližšie. Na čele štedrovečerného stola sedel Dumbledore, vedľa neho boli usadené McGonagallová a Pomfreyová. Nasledovali Blackovci a Grangerovci, pri ktorých sedeli manželia Weasleyovci. Lupinovci aj s kolískou sedeli úplne na konci, pred nimi to boli ešte všetci Weasleyovci a študenti. Snape sa nezúčastnil. Ako sa vyjadril, niekto musel ostať aj vo Veľkej sieni, keďže tu stále boli prítomní profesori. Ale vraj sa možno ukáže.

Boli Vianoce a nikto nechcel sedieť zachmúrene. Dumbledore vtipkoval, až sa k nemu nakoniec pridali aj dvojčatá, takže prvotná opatrnosť bola razom preč. Pri dezerte a niekoľkých padnutých fľašiach vína sa už smial aj Artur. A keď po večeri všetci ďakovali Molly za skvelé jedlo a mládež ju vyhodila z kuchyne s tým, že sa o riad postarajú, dokázala sa zasmiať aj ona.

Všetci sa premiestnili do spoločenskej miestnosti, k obrovskému stromu, ktorý sem priniesol Hagrid. Objavil sa aj on, ale len na moment, aby zavinšoval príjemné sviatky, každému venoval nejakú maličkosť, s ospravedlnením si nechal zbaliť nejaké jedlo, asi vlečku a ponáhľal sa do jaskyne za svojím bratom.

Molly sedela pod stromčekom, v náručí držala Sebastiana a niečo mu hovorila. Zrejme mu vysvetľovala, ktorá ozdoba je čo a ktorá sviečka svieti akou farbou. Keď k nej po chvíli prišla Tonksová s tým, že ju od uzlíčka oslobodí, doslova ju vyhodila baviť sa. A tak sa pridala k manželovi a Blackovcom, ktorý diskutovali s Grangerovcami a hlavne s Arturom o muklovských výdobytkoch.

Dvojčatá plánovali o polnoci nechať na pozemkoch vybuchnúť obrovský ohňostroj a pýtali sa mladých, či sa pridajú. Boli za, prečo nie. Ešte než Dumbledore odišiel spolu s rokfortským sprievodom, zamerali sa na odovzdávanie si darčekov. Najviac toho dostal Sebastian, aj keď je nutné podotknúť, že ho to príliš nezaujímalo, pretože sa rozhodol zaspať Molly v náručí. Tonksová ešte neodchádzala, vedela, že sa ešte raz zobudí a bude si pýtať jesť. Malfoy stál s pohárom v ruke a sledoval tú činorodosť, smiech a radosť. Nepredstieranú, všetci sa mali tak radi a boli šťastní, že môžu byť spolu, až na moment nemysleli na Rona. Ani jeden z nich. Možno.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Hermiony. Zdalo sa mu, že je posmutnená a že úsmevy len predstiera. Vlastne ju pozoroval celý večer, takže mu táto zmena neunikla. Prisadol si na koberec k nej.

„Ale nič,“ zamrmlala a pozerala, ako si Ginny otvorila darček od Harryho a aj keď vedela, čo dostane, i tak sa mu nadšene vrhla do náručia. Ten neodolal a začal ju bozkávať ignorujúc dva údery, ktoré mu uštedrili naoko pohoršené dvojčatá. Pousmiala sa.

„Ale no tak,“ nedalo mu. „Nie som slepý,“ zmĺkol, pretože sa mu zadívala do očí.

„Nechaj toho,“ šepla a oči sa jej zaliali slzami. Potlačila ich a preglgla. „Ja teraz...“

„Ja ťa chápem,“ prerušil ju rovnakým tónom.

„Nechápeš,“ zavrtela hlavou. „Myslela som si, že sa mi podarí nemyslieť a dokonca sa mi to aj darilo. Ale proste to nejde.“

„To je pochopiteľné, sú Vianoce. Na každého by to vplývalo rovnako. Aj na nich,“ ukázal hlavou do klbka. „Sú proste lepšími hercami ako ty. Určite naňho myslia.“

„To ja veľmi dobre viem,“ nervózne sa pomrvila.

„Tak čo sa deje?“ zopakoval otázku. Opatrne sa naňho zadívala.

„Možno sa ti budem zdať šibnutá,“ nesmelo spustila. Pohľadom ju vyzýval, aby pokračovala. „Len som si teraz spomenula, keď si všetci začali dávať darčeky a začali ich dávať aj mne,“ hodila rukou po kôpke nerozbalených balíčkov, „že ja vlastne nemám komu čo dať,“ vydýchla. „Proste mi to prišlo také... Všetky darčeky, ktoré sme kúpili, mal pri sebe Ron, keď ho, keď...“

„Prestaň,“ prerušil ju. Stačil len moment a rozplakala by sa. „Nikomu na darčekoch nezáleží.“

„Ja viem, ale...“

„Ale nič,“ mierne sa zamračil. „Kašli na to. Pozri, aj ja som dostal darčeky a nikomu som nič nedal. Nemal som komu čo dať a na mňa pritom myslel takmer každý. Ako sa mám asi cítiť ja?“ pousmial sa.

„Blbo,“ skonštatovala zamračene. „Začali ťa medzi seba počítať, mohol si s tým rátať.“

„Mohol, ale neveril som.“

„Ale ja s Ronom sme neplánovali ti dať nič,“ vytiahla obočie.

„Áno, tým som si istý,“ zasmial sa. „Ani ja by som jemu nič nedal, asi nikdy. Jemu nie,“ hlas sa mu strácal.

„Prečo si ho šiel zachrániť?“ spýtala sa ho potichu. Díval sa jej do očí a váhal s odpoveďou. „Kvôli Harrymu to nebolo.“

„Nie,“ pritakal. „Videl som teba a chcel som, aby si bola znova šťastná. S ním,“ vydýchol.

„Draco,“ zamračila sa. „Ja som si myslela, že by...“

„Že by ma to prešlo?“ bolestne sa pousmial. Prikývla. „To nie je také jednoduché, vieš? Nedá sa len tak niekoho vytrhnúť si zo srdca.“

„Ale v tom mojom je stále on a neverím, že by sa tam niekedy dostal niekto iný.“

„Ja viem,“ sklonil hlavu. „Ale verím. Raz to prebolí a ja tu budem,“ zdvihol k nej zrak. Leskli sa mu v nich slzy. „Budem dúfať,“ postavil sa a odišiel naspäť ku krbu. Zmätene sa za ním dívala, aby sklonila hlavu k balíkom pred sebou. Nie, Ron bol jej láska. Tá najväčšia a ona nemôže len tak zabudnúť. A ani nechce.

„Hermiona, Snape nás všetkých volá,“ vytrhol ju z myšlienok Harryho hlas. Pozrela hore, stál nad ňou s Ginninou rukou v tej svojej. „Máme ísť do Susaninho bytu. Vraj sa nezdrží dlho a ja aspoň využijem príležitosť a nebudem musieť otravovať Dobbyho,“ zamával s rukou, v ktorej zvieral balíček.

Premiestnili sa do spomínanej miestnosti. Oni traja spolu s Malfoyom. Snape im stále otočený chrbtom, ale keď začul zatvárať dvere, otočil sa. Prebehol ich zamračeným pohľadom.

„Drahý strýko, keďže sú Vianoce a na Vianoce sa zvyknú dávať darčeky,“ veselo spustil Harry. Zrejme pôsobilo niekoľko pohárov vína, ktoré požil. Snape nadvihol jedno obočie a zaškľabil sa naňho. „Dovolil som si vám, spolu s Ginny, darovať tiež niečo,“ zaceril sa a podával mu balík. „Je to len kniha, ale aj tak dúfam, že ju ešte nemáte,“ musel mu ju strčiť do ruky, pretože strýko nevyvíjal aktivitu, ktorou by sa balík chystal uchopiť. „Veselé Vianoce,“ natiahol so širokým úsmevom.

„Šašo,“ okomentoval ho Snape a podozrievavo pozrel na knihu. „No, nečakal som, že by som si niečo zaslúžil a to zrejme ani vy,“ prebodol ich pohľadmi. „Ale keďže sú tie Vianoce a zvyknú sa dávať darčeky,“ prevrátil oči. „Aj ja som si dovolil vám všetkým niečo darovať,“ zaškľabil sa.

„Vážne?“

„Vážne.“

„Vy nám vážne chcete dať darček?“ Harry sa na svojho strýka neveriacky škľabil. Ten ho prebehol zamračeným pohľadom, aby pozrel na Ginny, ktorá mala pre istotu sklonenú hlavu, ale i tak bolo vidieť, že sa uškŕňa. Fľochol po Dracovi. Ten dával svojím pobaveným výrazom najavo, že zdieľa Harryho názor.

„Hermiona,“ obrátil pozornosť na ňu. Jediná bola vážna, alebo sa aspoň tak tvárila. „Vy ste rozumeli tomu, čo som pred chvíľou povedal, však?“

„Áno, úplne dokonale,“ odvetila a mala čo robiť, aby jej ostal naďalej relatívne seriózny výraz.

„Myslel som si. Problém nie je na mojej strane, dokážem sa vyjadrovať zrozumiteľne. Čo na tom, Potter, že ty stále nechápeš a potrebuješ, aby ti bola každá informácia dodávaná aj s podrobným návodom k použitiu,“ zaceril sa naňho.

„Tak hrozné to určite nebude,“ namietol a neprestával sa zubiť. „Len ma šokovalo, že ste si práve vy všimli niečoho tak bezvýznamného, ako sú Vianoce.“

„Mrzí ma, že ťa dokážem šokovať. Skutočne,“ významne natiahol. „Budem na to v budúcnosti pamätať, aby som zbytočne nezasahoval do tvojej citlivej duše.“

„A úplne ma dorazilo zistenie, že ste si dokázali spojiť Vianoce s niečím takým primitívnym, ako je rozdávanie darčekov.“

„Hm, aké bystré uvažovanie. Zarážajúce.“

„Skôr by som sa vsadil, že vám niekto musel poradiť.“

„Ale nemusel, Potter. Ja sa nepotrebujem obklopovať ľuďmi, ktorí by mi šepkali rozumy.“

„Áno, aj na moje narodeniny ste prišli úplne sám.“

„Samozrejme, že som prišiel,“ stiahol obočie, pokým Harry sa neprestával uškŕňať. „Prečo ti trocha nespraviť radosť?“

„Hehe, iste.“

„Iste.“

„Stále vás to baví?“ zamračene ich prerušila Hermiona.

„Iste,“ odpovedali naraz a obaja po nej fľochli. Vzápätí sa prebodli pohľadmi.

„Asi by sme sa mali vrátiť k tomu, prečo som vás vlastne zavolal. Nechce sa mi s vami zdržovať viac, ako je nevyhnutné.“ Položil svoj darček na stôl možno o niečo ráznejšie, než mal v pláne a siahol pod habit. „Myslím, že som sa mohol vyjadriť konkrétne, ale keď sa na každom kroku stretáte s vetvičkami, svetlami a ozdobami, jednoducho to na vás zapôsobí. Hoci aj negatívne,“ znechutene sa zaškľabil. „Toto je niečo, čo si každý z vás zavesí na krk,“ ukázal im štyri malé fľaštičky, z ktorých viseli čierne kožené šnúrky. „Zafixuje sa to a zmizne to. Zjaví sa to až pri vašej myšlienke, až to budete prinútení použiť. Keď bol Potter vo väzení, dostal toto isté, len s tým rozdielom, že vtedajší elixír účinkoval hodinu. Tento je vylepšený a vydrží dva dni. Mám informácie, že sa vaša oklumencia zlepšuje a onedlho dosiahne uspokojivého bodu. V tom prípade pri vašom možnom uväznení príde k vypočúvaniu a práve Antiveritaserum v týchto fľaštičkách spôsobí, že budete môcť klamať. Môžeme tým predísť problémom, ktoré nás postretli pred niekoľkými dňami,“ dodal významne. Nemusel pokračovať, každému bolo jasné, čo tým myslí.

„Aký netradičný a neočakávaný darček, ktorý sme mohli od vás dostať,“ natiahol Harry ironicky, ale v duchu priznal, že je to viac ako praktické.

„A čo si čakal? Že ti podarujem pár ponožiek?“

„Skôr nejaký jed,“ nevinne pozrel.

„Možno nabudúce. Nanešťastie neviem vyrobiť tekutý rozum, ktorý by ti určite prospel,“ zaškľabil sa. „Takže ti bude musieť stačiť toto.“

„Je to dobrý nápad,“ hlesla Hermiona potichu.

„Hm a čo keď budú pokračovať vo vypočúvaní po tých dvoch dňoch?“ ozval sa Draco prevracajúc svoj darček v ruke.

„V prvom rade sa budete snažiť nedostať sa do ich rúk. Ak by sa tak stalo, zvyčajne vypočúvajú len raz a potom mučia a zabíjajú. Ak by sa tak nestalo, môžete si na krk zavesiť dúšok živej smrti a v prípade opätovného vypočúvania nás môžete ušetriť problémov a vypiť ho. Umriete hrdinsky a s vedomím, že ste nezradili,“ zaškľabil sa. Hermiona ho prebehla zamračeným pohľadom.

„Viete zdvihnúť náladu,“ zamrmlala Ginny.

„Tak sa budete musieť riadiť mojou prvou radou a pokúsite sa im zďaleka vyhnúť. Nebude to príliš komplikované?“ pozrel na Harryho.

„Za pokus to stojí,“ pousmial sa.

„Pán profesor, pridáte sa k oslave?“ skúsila Hermiona v rýchlosti, pretože sa Snape rozhodol pre odchod. Jednoznačne, keďže po pichľavom pohľade, ktorý venoval svojmu synovcovi, vykročil k dverám.

„Nie,“ zarazene sa k nej otočil a povytiahol obočie. „Nemám čas na to, aby som sa sviatočne pretvaroval. Niekto musí robiť aj niečo užitočné,“ zatresol za sebou dvere.

„Nabudúce ten jed dostaneme,“ uškrnula sa Ginny.

„Nepochybne,“ prikývol Harry.

„No, zrejme je to ten najužitočnejší darček, ktorý sme mohli dostať alebo darovať,“ zhodnotila Hermiona.

------

chvíľu sa dozvedeli, že Susan, Sirius a dokonca aj Dumbledore, dostali od Snapa úplne rovnaký darček. Zavesili si ho na krk, aby naňho vzápätí zabudli a pokračovali v tom, od čoho boli vytrhnutí. Porozdávali sa ostatné darčeky, pustilo sa rádio, viedli sa rozhovory a popíjalo sa. Krátko pred polnocou dvojčatá zavelil k odchodu pred hrad a zašli aj na nižšie poschodie, aby zahlásili mladým ich plány.  

V hrade sa v tej dobe nenachádzal ani jeden študent a z profesorov ostala tradične len Trelawneyová a Flitwick. Preto bolo k nepochopeniu, prečo sa Snape zdržoval pri večeri vo Veľkej sieni, aj keď Harry predpokladal, že to bola len výhovorka a jeho strýko odignoroval aj sviatočnú večeru. Nemal v pláne zdržovať sa zisťovaním, ako to v skutočnosti bolo.

Nádvorie hradu bolo preto takmer tmavé, len niekoľko fakieľ svietiacich na chodbách hradu narúšali túto temnosť. To sa však za moment zmenilo, keď dvojčatá naštartovali svoj povestný ohňostroj plný svetiel a farieb, sprevádzanými výbuchmi, rachotom a smiechom zúčastnených.

Harry držal Ginny za pás a obaja pozerali na oblohu, na rôzne výjavy a obrázky, ktoré sa na nej formovali a menili. Trvalo to dlho, zasnene si užívajúc svoju blízkosť a v túto chvíľu zabúdajúc na všetko. Keď predstavenie skončilo, osvetlili nádvorie niekoľkými vatrami a vyzvali sa k polnočnej guľovačke. Dvojčatá začali naháňať Angelinu a Lunu, bez váhania sa k nim pridal Neville. Sirius sa bláznil spolu s Billom, pokým Lupin ich pozoroval s úsmevom a s miernym odstupom. Susan aj s Fleur sa v momente ocitli v hromade snehu.

Harry už chcel navrhnúť Ginny, že sa k nim pridajú, keď si všimol upretého pohľadu Eleny. Absolútne sa mu nepozdával a keď sa po ich očnom kontakte začala usmievať, úspešne ignorujúc jej európskych kolegov, nepáčilo sa mu to ešte viac. Nie, že by mu jej záujem nelichotil, ale prekvapilo ho, že sa o niečo pokúša aj v blízkosti Ginny. Na schôdzach to bolo iné, tam sa jeho priateľka nedostala, ale teraz... Otočil si Ginny k sebe, majetnícky ju objal a pobozkal. Dosť významne, dosť vášnivo a dosť jednoznačne. Opätovala mu objatie aj bozk. Keď sa od seba odtrhli, zbadal, že nedosiahol takmer nič. Elena sa naňho stále dívala, i keď bol teraz jej úsmev strnulý a nútený.

„Čo sa deje?“ ozvala sa Ginny a pozrela naňho. Len sa pousmial.

„Čo by malo?“ mykol plecami. „Len, že ťa strašne milujem,“ šepkal jej do ucha a pritom po očku sledoval blondínu. Jej priatelia ju volali a ťahali k sebe.

„To sa veľmi dobre počúva,“ podozrievavo sa od neho odtiahla. Zahliadla jeho pohľad upretý niekde za ňu. Obzrela sa, ale videla už len zabávajúce sa klbko. „Harry,“ opäť naňho pozrela. Nevinne sa usmieval. „Čo je na tých Európanoch také zaujímavé?“ stiahla obočie.

„Nič. Len, že Krum začal sledovať Hermionu. A to sa mi nepáči,“ odvetil presvedčivo v duchu si nadávajúc do hlupákov. A zbabelcov a pokrytcov.

„Myslím, že ona sa dokáže o seba postarať,“ zdalo sa, že jej jeho vysvetlenie stačilo. A on sa cítil ešte mizernejšie.

„Uhm, asi áno,“ privolil a objal ju ešte silnejšie. „Ale aj tak dáme na ňu pozor. Chceš sa nechať zguľovať?“

„A myslíš, že by si to zvládol?“ provokatívne mrkla. Zasmial sa. Rozhodne sa teraz nebude zaťažovať nejakou Elenou. Nie, keď má pri sebe Ginny. A vlastne ani potom. Nikdy. Hodil posledný pohľad na chechtajúci sa hlúčik, kde sa najviac ozývala práve oná slečna. Viac pozornosti im ale venovať nemohol, pretože sa mu na tvári rozpleskla snehová guľa.

„Ty potvora!“ zvolal s úsmevom, keď sa otriasol a vydal sa k jej prenasledovaniu. Schválne ju naháňal smerom od ostatných skupiniek. Nemienil sa zapliesť do hlúčika, v ktorom by mu mohlo hroziť akékoľvek nebezpečenstvo, či skôr pokúšanie.

Hermiona smutne pozerala po jašiacich sa priateľoch. Ohňostroj ju na chvíľu upokojil, na niekoľko minút sa sústredila len naň a na nič iné nemyslela. Nemyslela na Rona. Keď však videla, ako Neville hodil Lunu do snehu, ako Sirius pomohol Billovi polapiť Fleur, pretože sa im Susan úspešne vyšmykla a pomáhala Ginny pridržať pri zemi Harryho, ktorý od nich schytával poriadnu snehovú nádielku, srdce jej opäť bolestivo zovrelo. Možno ju na moment zasiahla žiarlivosť, možno hnev, pretože sa dokázali baviť, mali jeden druhého, mali sa o koho oprieť, kým ona ostala sama. Zatláčala tieto nepríjemné myšlienky do úzadia. Predsa im to priala, všetkým. Nemohli za to, že boli šťastní, alebo že dokázali byť šťastní.

„Hermiona,“ vyrušil ju známy hlas, tentoraz súcitný, bez irónie. „Prečo sa aspoň nepokúsiš baviť?“ spýtal sa potichu a ona by prisahala, že sa pred ňu postavil Viktor spred niekoľkých rokov. Nie tento arogantný votrelec dožadujúci sa svojich fiktívnych práv, ale Viktor, do ktorého sa zamilovala. Alebo len zbláznila, pretože to nikdy nebola láska. Teraz to vedela. Po tom, čo zažila s Ronom vedela, že medzi nimi nebolo nič viac len príťažlivosť, sympatie a takmer infantilná pobláznenosť.

„Nemám náladu na bavenie sa, ani na predstieranie bavenia sa,“ odvetila síce pokojne, ale zamračene. Nevedela mu odpustiť jeho nástup medzi Fénixov a momentálny záujem, nech by bol s akýmikoľvek dobrými úmyslami, ju nemohol dojať. „Bola by som radšej, keby si ma nechal na pokoji a šiel sa zabaviť.“

„Nechcem ťa nechať na pokoji. Mám o teba strach a chcem ti pomôcť,“ zaprotestoval.

„Klamala by som, keby som tvrdila, že si toho cením, pretože to ani zďaleka tak nie je,“ prebehla ho pohľadom. „Povedala som ti, aby si sa ku mne nepribližoval. Varovala som ťa, aby si ma nechal na pokoji. Jednoducho si ma nevšímaj.“

„Nejde to,“ povzdychol a spravil krok k nej. Odstúpila o dva kroky. „Hermiona,“ hlesol nešťastne. „Nechápeš...“

„Nechápem a nechcem pochopiť,“ vrkla po ňom už podráždene. „Daj mi...“

„Nie, nedám,“ zamračil sa. „Po tom, čo sa medzi nami stalo...“

„Len nezačni tvrdiť, že máš na niečo nárok, pretože ťa na mieste prekľajem,“ prerušila ho s úškľabkom. Chcela byť sama a keby jej to nemalo vyjsť, tak on bol ten posledný človek, z ktorým by chcela tráviť čas.

„Samozrejme, že mám, teraz, keď je mŕtvy.“

„Ticho buď!“ vyletela rozzúrene.

„Hermiona...“

„Už som ti to povedala raz a nebudem sa opakovať. Lezieš mi na nervy a je mi z teba zle. Vyhýbaj sa mi, inak budeš mať problémy,“ soptila výhražne. Díval sa na ňu takmer frustrovane.

„Chcel by som ti len pomôcť,“ povedal skrúšene a zrak mu padol niekde za ňu.

„O tvoju pomôcť stojím najmenej.“

„Ja sa ťa ale nemienim vzdať.“

„Viktor, naposledy...“

„Dobre, pochopil som,“ vrkol naštvane už opäť s pozornosťou upriamenou na ňu. „Ale to neznamená, že si nevyberiem to, čo mi dlžíš. Najtiaž budeš sama,“ sykol a odkráčal.

„Panghart,“ prskla za ním.

„Problémy?“ ozvalo sa za ňou. Prekvapene sa otočila, zrak jej padol na blondiaka.

„Počúval si?“ vrkla po ňom. Stále bola naštvaná a možno nechtiac vyletela aj naňho. „Áno, problémy. A ty sa drž ďalej, nechcem ich mať ešte viac.“

„Hermiona, posledné čo chcem, je robiť ti problémy,“ ozval sa dotknuto. „A počul som len koniec. Viem, čo sa stalo na začiatku a on sa ti teraz vyhrážal.“

„Ale to je moja vec a ja si ju vyriešim.“

„A keď to nezvládneš?“

„Zvládnem, nemusíš si robiť starosti.“

„Dovoľ mi, aby...“

„Nedovolím,“ zamračila sa. „Prosím ťa, nechaj ma tak,“ takmer zašepkala.

„Hermiona,“ pokúsil sa ju zastaviť. Vytrhla si ruku a náhlila sa do hradu. Dal jej náskok, ale potom sa vychytil za ňou. Stále mal pred sebou tvár Viktora Kruma keď hovoril, že si počká, kým nebude osamote. A on nedovolí, aby bola osamote.

------

Bolo po Vianociach. Do návratu do školy ostávalo niekoľko dní a všetko sa vracalo do starých koľají. Aspoň čo sa týkalo činnosti Fénixovho rádu. Čoraz častejšie mizli členovia mimo Základňu s rôznymi úlohami a vracali sa neskoro v noci, prípadne sa neobjavili vôbec. Vrátane Siriusa, ktorý odišiel spolu s Lupinom. Snape sa na Základni vôbec neukázal, čo ich ani trocha neprekvapilo a čakali tiež na Dumbledora.  

Doobeda si všetci šiesti spravili časť úloh, ktorú im naložili na prázdniny a poobede sa zašili do tréningovej miestnosti, v ktorej však mohli byť len chvíľu, keďže ju používali aj Fénixy. Preto sa po prvých dňoch rozhodli ísť do hradu, do učebne, ktorú používali na cvičenie DA a tam zúrivo trénovali. Najmä na Hermione bolo vidieť, koľko energie a zlosti, smútku do duelov vkladá. Skvele jej sekundoval Neville, u ktorého bolo zlepšenie zjavné každým uskutočneným zápasom.

Niekoľkokrát zašli aj do Chrabromilovej miestnosti. Bola rozsiahla, asi ako Veľká sieň, ale prázdna. Nikde ani známka po niečom, čo by ju mohlo prebudiť k životu, ako sa vyjadril Draco. Harry skúsil vytiahnuť kameň, prezerali steny aj podlahu, či nenarazia na niečo podozrivé, ale všetko bolo márne. Jediné, čo by mohli s miestnosťou spraviť, ako sa momentálne zdalo, bolo to, že by tam pritiahli matrace, vankúše, rôzne prekážky a trénovali by presne tak isto, ako v učebni DA len s tým rozdielom, že by bola miestnosť pred cudzím zrakom utajená, pokiaľ by sa Harry nerozhodol inak.

Okrem Draca a Harryho chodila mládež k Susan po večeroch na hodiny oklumencie. Harry bol za svojím strýkom len raz, ale ten ho celkom milo požiadal o pokoj a nevyrušovanie aspoň pokiaľ neskončí s pergamenmi, ktoré ho sfanatizovali.

Draco aj s Harrym dávali podvedome pozor na Hermionu, aj keď o sebe nevedeli. Pomaly sa upokojovala, aspoň sa im zdalo. Rozprávala, ale i tak pochopiteľne menej a to najmä s Ginny a v jej reči sa až tak často nevyskytovali poučky, rady a vysvetlenia. Pozajtra mali ísť do školy, ale ešte predtým sa mal uskutočniť krst malého Sebastiana.

„Fleur, všetky ženy v našej rodine sa vydali do dvadsiateho roka života. Hlavne Prewettové, Weasleyových veľa nebolo,“ pokračovala Molly vo vysvetľovaní rodinných tradícií pri večeri. Mladá Francúzka už bola poriadne vytočená, ale na jej smolu pani Weasleyová vedela presne, kedy útočiť. Za stolom chýbal jej manžel, Bill a aj Susan, takže sa nemala o koho oprieť.

„Ale ja som Delacour,“ zamrmlala potichu a podráždene. „Ani Prewett, ani Weasley.“

„To máš jedno, zlatko,“ Molly prilevitovala na stôl taniere so šiškami. „Bill je Weasley a podľa tradícií by sa mal oženiť s dievčaťom do dvadsiatky. A ty už máš dvadsaťdva.“ Fleur dosť významne prevrátila oči a hľadala pomoc u Siriusa. Ten sa nemienil hádať s Molly, ale statočne potláčal smiech. Deti sa naopak dosť významne smiali do dlaní.

„Ešte nemám. Budem mať až v sephtembhri,“ zamračila sa a urazene gánila.

„V tvojom veku už každá Weasleyová mala dieťa. Minimálne jedno. Bill sa narodil, keď som mala osemnásť, Charlie, keď som mala dvadsať.“

„Ale to nie je chorhoba, nemať dieťa v dvadsiatich rhokoch,“ vrkla.

„Dvadsaťjeden, zlatko,“ natiahla provokačne Ginny, za čo sa dvojčatá rozrehlili.

„Ty mlč,“ Molly po nej fľochla. „Je to úplne normálne a zdravé. Čo na to povieš, Jane?“ s nádejou pozrela po pani Grangerovej. Tá len nešťastne pokrčila ramenami.

„U muklov je to zrejme niečo iné,“ spustila nesmelo. „A berie sa do úvahy aj to, či chce dievča ďalej študovať. Ja som sa vydávala v dvadsiatich štyroch.“

„Aha,“ Molly na ňu pozrela zamračene a s miernym nádychom zrady, kým Fleur na ňu hodila vďačný pohľad. „Ale ty neštuduješ,“ otočila sa naspäť k Fleur, ktorej nádej z tváre v ten moment vyprchala. „Vlastne ani teraz nepracuješ, keď nechodíš do banky. Preto je to ešte viac divné, že nemáš dieťa. Čo si o tom povedia ostatní?“

„Veď tu je ešte Frhed a Georhge. Nech tí majú dieťa, keď po ňom tak strhašne tužite,“ už zavrčala.

„Nie, nie, nie,“ zaprotestovali naraz. „Dvadsať budeme mať až v apríli a nie sme dievčatá,“ zaškľabili sa na ňu.

„Chlapcov sa to netýka,“ pokračovala a kuchyňou lietali poháre. „Oni sa môžu ženiť hocikedy, tam to nie je nič divné.“

„Ale musia si nájsť ženu do jej dvadsiatky,“ zaškľabila sa im Hermiona. Odpovedali jej rovnako.

„To je pravda. Mala by mať najviac dvadsať,“ prikývla Molly. Fred zasyčal. Začal sa totiž zbližovať s Angelinou, čo bola ich rovesníčka a keď mal uspokojiť nároky svojej matky, mal by sa oženiť v priebehu niekoľkých mesiacov.

„Aha, tak prhi nich by mala mať dvadsať,“ zdôraznila Fleur napaprčene. „Ale ja už musím.“

„Ty ich dávno máš. Aj si prekročila normu.“

Harry ich už nepočúval. Úplne ho pohltil pohľad na Ginny. Hlboko sa naňho zadívala a pomaly smerovala jednu šišku k svojim ústam. Neodhryzla z nej, len si ju priložila k perám a odtiahla ju od nich. Ostali na nich stopy po cukre. Opatrne a jemne si zlizovala biely prášok z červených pier, s vyzývavým pohľadom, provokačne a odvážne. Pokým sa ostatní zadúšali smiechom nad hádkou dvoch žien, ona sa rozhodla rozdráždiť ho. Cítil, že mu je horko a naprázdno preglgol. Nevnímal nič, len jej ústa, ktoré pevne obomkli šišku a kĺzali sa po nej, ako z nej stierala ďalší cukor. A potom znova. Srdce sa mu rozbúchalo a ona sa významne pousmiala. Celé to bolo tak sexi a tak jednoznačné, až mu napadlo, že po ňom v blízkej budúcnosti nikto nebude môcť chcieť, aby sa postavil. Jej prsty laxne putovali cez krivku krku až do dekoltu. Premýšľal, kedy sa naposledy milovali, či toto nie jej spôsob ako prejaviť svoje túžby. Čo by to aj iné mohlo byť, že? Zamračil sa, ona sa uškrnula. Nevedel pochopiť, prečo tak riskuje. Ale to, že on bol úplne mimo ešte neznamenalo, že ona nevie, čo robí. Prevrátila oči a zahryzla do šišky. Tak prudko, až mu z toho zamrelo a potichu zaúpel.

„Samozrejme, že budem mať dieťa do dvadsiatky, Fleur,“ otočila sa na ňu. Nechápal, kde presne sa rozhovor nachádza. „Je to predsa weasleyovská tradícia,“ zaškľabila sa. Keby ju nepoznal, prisahal by, že to myslí vážne.

„Tak ty na niečo takéto ani nepomýšľaj,“ zamračila sa na ňu jej matka.

„Ha, vidite. A je to tu znova,“ vyletela Fleur.

„Ešte má len šestnásť a musí si dokončiť školu.“

„Budem mať sedemnásť.“

„Mlč,“ zarazila ju matka nahnevane. „Ona je ešte príliš mladá a s takým niečím neexperimentuje,“ zamračila sa na Fleur a potom pozrela na svoju dcéru. „Nemám pravdu?“

„Jasne, mami,“ zahlásila a zahryzla do šišky. Fľochla po Harrym.

„To dúfam,“ Molly po ňom strelila podozrievavým pohľadom. Stále nevedel, kde presne sa rozhovor nachádza a radšej sa díval na pohár pred sebou. V absolútnom napätí. „Ale ty už máš skutočne najvyšší čas...“

Našťastie sa večera chýlila ku koncu a on sa upokojil do tej miery, že mohol bez obáv vstať od stola. Chvíľu sa zdržal pri Siriusovi a Hermione a potom šiel pozrieť svojho krstného syna. Neprekvapilo ho, že u Tonksovej už bola Ginny a rozoberali zajtrajší krst. Nechcel pred Tonksovou preberať udalosť pri večeri, len sa na Ginny mierne mračil, kým ona mu venovala nevinný úsmev. Keď odchádzal šepla mu, aby na ňu počkal.

„Ginn, to bolo nerozumné,“ namietol, keď sa uňho zjavila neskoro v noci a vypustila všetky možné bezpečnostné zaklínadlá. „Čo keby...“ chcel pokračovať, ale umlčal ho jej bozk. Vášnivý a žiadostivý. Okamžite zabudol na protest.

„Nič by sa nestalo,“ mierne sa pousmiala, keď sa od neho odtrhla. „Vedela som, čo robím. Sedeli sme na konci stola a ja som mala ruku v takej úrovni, že nikto nemohol vidieť čo robím. A počúvala som všetko. Keby pozreli na teba, videli by len jeden neprítomný pohľad, ktorý u teba nie je nijako výnimočný,“ zachichotala sa.

„Tak to ďakujem.“

„Keby si začal slintať, alebo niečo iné, prestala by som,“ neprestávala sa smiať.

„Keby niekto chcel, aby som sa postavil a niečo mu priniesol, napríklad, tak by sme veľmi nenápadní neboli,“ vyčítavo sa zamračil.

„Až tak veľmi?“ vyprskla.

„Prečo si to vlastne robila?“

„A prečo nie?“

„Za iných okolností by to bolo... Ale takto?“

„Jednoducho bolo tých rečí o dieťati už veľa a ja som dostala chuť,“ mykla plecami a očervenela.

„Na dieťa?“ zhrozil sa.

„Nie!“ rovnako zhrozene zavrtela hlavou. Potom sa uškrnula. „Na proces, ktorým sa robia deti,“ šepla a očervenela ešte viac. Odhodlane však pristúpila k nemu a začala mu rozopínať gombíky na košeli. „Dostala som proste chuť na teba, Potter. Tak s tým hľaď niečo spraviť. Hneď.“

------

Krst Sebastiana Remusa Lupina sa konal v tej istej miestnosti, ako Ronov pohreb pred takmer dvoma týždňami. Tentoraz však nebola miestnosť pochmúrna, ale prevládali tu svieže a jasné farby, biela v kombinácii s modrou a žltou, všade plno kvetín a zapálených sviečok. Množstvo stoličiek bolo obsadených, tentoraz sa prítomní usmievali, i keď sa kde tu objavili aj slzy. Ale boli to slzy šťastia.  

Manželia Lupinovci stáli pred úradníkom a pozorne sledovali svojho spiaceho syna, ktorý sa však nachádzal v absolútnom bezpečí. V náručí Ginny, pri ktorej stál Harry. Počas úradníkovej reči sa díval na chlapčeka, tentoraz s fialovými vláskami, ktoré okopíroval ráno od svojej matky. Spokojne spinkal rozhodnutý nenechať sa ničím vyrušiť. Pohľad uprel na Ginny, jemne sa usmievajúcu a opäť sa pristihol pri myšlienke, koľko šťastia sa mu napriek všetkému dostalo. Bol odhodlaný vziať jej dieťa z náruče vo chvíli, kedy by prejavila najmenší náznak únavy či presilenia, ale ona sa svojho krstniatka nehodlala vzdať. Rovnako ako on, aj malý Sebastian mal hneď na začiatku veľké šťastie. Neodvažoval sa odhadnúť, akým smerom sa bude vyvíjať jeho budúcnosť, ale vedel, že v Ginny bude mať tú najväčšiu oporu, istotu a bezpečie. Keď na ňu hľadel, s láskou a hrdosťou, hlavou mu preletela myšlienka, že keď si raz bude môcť dovoliť mať dieťa, tak jedine s ňou. Možno vycítila jeho myšlienky a usmiala sa naňho. A on ju objal pevnejšie, láskyplnejšie a so zvláštnym pocitom, ktorý ho zrazu zaplavil a on netušil, čo znamená.

Úradník sa pýtal Lupinovcov, či súhlasia s nimi dvoma, ako s náhradnými rodičmi. Remusov hlas sa chvel pohnutím, keď pritakal, Tonksová s úsmevom smrkla. Položil im dvom otázku, či sú si vedomí, akú zodpovednosť týmto krokom na seba prenášajú, či chápu, k čomu všetkému sa týmto aktom zaviažu a či sú pevne rozhodnutí stať sa Sebastianovými krstnými rodičmi. Bez zaváhania, s pevným odhodlaním prikývli.

Sebastian sa počas obradu neprebudil, ani nepohol. Až keď úradník predniesol kúzlo, ktorým ich troch k sebe pripútaval, zväzoval ich životy do jedného a okolo nich sa začali krútiť strieborné stuhy, mierne sa pomrvil. Otvoril oči až vo chvíli, kedy na nich začal padať zlatý dážď a jeho tváričku pokropili jemné kvapky, okamžite sa strácajúce. A keď sa ozval potlesk prítomných, sprevádzaný nadšenými výkrikmi, mierne zamrnčal a hlava mu opäť sčervenela pri pohľade na svoju krstnú mamu.

Sebastian Remus Lupin bol zvláštne dieťa. Neplakal príliš, vnímal a chápal. Akoby prevládali jeho zvieracie zmysli a pudy. Po otcovi bol pokojný, ale presvedčili sa, že počas splnu sa z neho stáva šidlo. Rovnako ako tomu bolo v matkinom bruchu. Zdalo sa, akoby sa v detskom telíčku nachádzala komplikovaná duša, alebo skôr nezvyčajná a unikátna. A tá sa prejavovala v jeho správaní, ktoré nezodpovedalo bežnému detskému vývinu. Vďaka zvieracím génom videl, dokázal okamžite rozoznávať detaily, zdalo sa, že vedel, čo robí, aj keď sa ešte nedokázal prejavovať dôslednejšie. Boli si istí, že jeho vývoj bude neštandardný, možno urýchlený, prekvapujúci a neobvyklý. Ale ani raz si nepripustili myšlienku, že by mal byť nebezpečný.

Mierne protestujúc prijímal gratulácie, alebo len trpel, keď ich prijímali jeho rodičia a aj noví, krstní rodičia. Mrnčal, keď cestoval z rúk do rúk, statočne trpel usmiate tváre, ktoré sa nad ním skláňali z každej strany, keď ho položili do kolísky. Dostal darčeky, od šiat, cez hračky, kdejaké výživy a plienky. Krstní rodičia mu darovali zlatú retiazku na ktorej visel zlatý vlk. Silný a mohutný, majestátny a oni si želali, aby bol práve takým v jeho dospelosti. Možno by na tom dare nebolo nič zvláštne, keby sa im v spolupráci s Hermionou nepodarilo prívesok začarovať, aby menil farby. Presne podľa jeho nálady, presne podľa toho, akú farbu sa rozhodne v tej ktorej chvíli nosiť. Keď mu ho zavesili na krk, stále mal na hlave červenú a vlk sa zafarbil na červeno. Mal na krku vlka, ktorý ho charakterizoval a ktorý menil farbu, čím vystihoval aj jeho druhú špecifickú črtu.

Po obrade nasledoval slávnostný obed. Aj on sa naobedoval a potom opäť zaspal. Unavila ho tá zvýšená pozornosť a nechal dospelých, aby sa bavili ďalej. Aby na Základni zavládlo veselie, tak starostlivo potláčané v posledných dňoch. Sebastian sa stal symbolom nového začiatku, nového odhodlania a novej viery. S Ronom sa rozlúčili, aby jeho prijali medzi seba a aby nahradil to prázdne miesto, ktoré tu tak náhle a neočakávane vzniklo.

------

„Môžeme, pán Malfoy?“ opýtal sa Dumbledore napätého mladíka. V priebehu mesiaca sa už druhýkrát ocitol v dome o ktorom si myslel, že ho už nikdy nenavštívi. Rozhodne sa k tomu nehrnul, ale vedel, že teraz je to nevyhnutné. Profesor zmizol po Vianociach, aby sa opäť objavil na krste. Oni sa mali zajtra vrátiť na Rokfort, lepšie povedané, mali si zbaliť svoje veci a prejsť hradom do svojich klubovní. A preto bolo dôležité, aby prezreli podzemie Malfoy Manor ešte dnes.

„Áno,“ prikývol a uvoľnil prístup ku dôkladne stráženým veciam svojho otca.

Dumbledore miestnosť letmo preletel skúmavým zrakom, pričom mierne prikyvoval. Netváril sa nijako prekvapene, tušil, čo môže očakávať. Dopredu sa dohodli, že zatiaľ veci neodovzdajú Ministerstvu. Aj on sám pripustil, že Lucius za tie roky, ktoré slúžil Voldemortovi, dokázal nazhromaždiť čokoľvek a aj keď zastával názor, že použitie týchto vecí nebude najšťastnejším nápadom, úplne túto myšlienku neodsúdil.

Pozreli police, na ktorých sa nachádzali škatule a nazreli do nich. Hľadali niečo ako zápisník, diár alebo zošit s osobnými Luciusovými poznámkami. Nenašli tam nič. S rozporuplnými pocitmi a s nechuťou otvárali truhly, opatrne prekladali rôzne artefakty. Police s knihami si nechávali na záver. Keď sa k nim napokon, po hodine zbytočnej práce dostali, vybrali každú knihu, aby ju otvorili a prevrátili. Bolo ich tam veľa, prezreté ukladali na kopu a púšťali sa do ďalších. Znova a znova, z niektorých stierajúc prach, iné berúc do rúk opatrne, pretože boli chatrné. Niektoré museli začarovať, pretože im pri dotyku mohli ublížiť. Boli nasiaknuté jedom a jednoduchým kúzlom kontrolovali každú, ktorú sa rozhodli vziať do rúk. Toto bola ešte úmornejšia a zdĺhavejšia práca a oni našli to, čo hľadali, po dvoch hodinách.

„Mám to,“ ozval sa Malfoy, s odporom držiac v ruke zápisník v čiernych doskách. Úzky, malý a starý.

„S dovolením,“ profesor sa naňho usmial, aby si ho vzal. „Na týchto miestach som už bol,“ zhodnotil, keď sa začítal do prvých stránok. „Váš otec píše...“

„Prosím, pán profesor,“ prerušil ho zamračene a s ospravedlňujúcim výrazom v tvári. „Môžeme ho volať Lucius?“

„Iste,“ skúmal ho pohľadom. Nemuseli túto situáciu ďalej rozoberať, vedel, čo sa chlapcovi deje v hlave. „Lucius tu píše o rôznych misiách a to hlavne v juhovýchodnej Európe. Na tých miestach som už bol,“ študoval ďalšie stránky. „A severná Afrika, áno,“ uvažoval. Draco ho pozorne sledoval. „Albánsko, to už vieme dávno. Len som netušil, že tam bol ešte predtým. Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, Poľsko. Toto je veľmi zaujímavé, spoločenstvo Mordax pugio. O tom som počul naposledy pred sedemdesiatimi rokmi.“

„Čo to znamená?“

„Možno nič,“ mykol plecami a pozrel do sivých očí. „Ale skôr to niečo znamenať bude. Voldemort sa pred dvadsiatimi rokmi pokúsil dostať do vnútra tohto spoločenstva, ale neúspešne. Lucius píše, že ich chcel prikloniť na svoju stranu. Nič viac tu nie je,“ opäť hľadel do denníka.

„Ale čo je to za spoločenstvo?“

„Spoločenstvo Ostrá dýka. Pred päťsto rokmi známi ako Dračí rád,“ zamrmlal. „Mlčia už sedemdesiat rokov, ale pred dvadsiatimi rokmi ešte fungovali. Pôsobili rovnako ako Voldemortovi smrťožrúti. Ich zámer nebol nikdy zrejmý. Nikdy za nič otvorene nebojovali, za nič sa nehlásili. Hovorí sa, že chceli to, čo chce vlastne každá takáto organizácia. Vládnuť.“

„Týka sa nás to?“

„Všetko zlé, temné sa nás týka, keď existuje možnosť, že by sa spojili. A práve toto vylúčiť nemôžeme. Treba to overiť. Budem musieť ísť do Brasova.“

------

Telo ležalo na posteli, vystreté, bez pohnutia, keď sa náhle mierne vznieslo. Len niekoľko centimetrov, ale i tak jasne. Nereagovalo, nachádzalo sa v silnom spánku, miernom bezvedomí, či akomsi tranze. Komunikovalo so vzdialenou osobou, nachádzajúcou sa stovky, možno tisíce kilometrov od tela. Ale i tak bolo toto spojenie silné, prijímalo príkazy a vysielalo informácie.  

On nám stojí v ceste, on nám bráni získať to. Buď jeho vôľa alebo jeho smrť. Inú možnosť nemáme. Silný chlapec, čierny muž, ozveny minulosti, múdry starec. Daj pozor na múdreho starca, čierny muž kríži plány, silný chlapec je nebezpečenstvo. Odstrániť. Jedného po druhom.

Áno, môj pane.

------

„Niečo tu musí byť, do čerta,“ zavrčal Harry a prechádzal po Chrabromilovej miestnosti. Strašne túžil svojmu strýkovi dokázať, že toto miesto je k niečomu určené, že má nejaký zmysel a tým mu chcel vyvrátiť jeho predstavu o jej zbytočnosti. Jednoducho to vedel, cítil to, bol o tom presvedčený. Hermiona a Ginny naňho hľadeli, unavené z ďalšieho pátrania a hľadania niečoho zvláštneho, či podozrivého. Draco bol s Dumbledorom a on sa chcel niečím zamestnať.

„Harry, žiadne kúzla nezaberajú, skúsili sme už všetko. Kamienok si strčil už do každej škáry, na ktorú sme natrafili,“ Hermiona sa oprela o stenu.

„Ja viem,“ prikývol a zastavil sa. Pozrel na ne, zúfalo a bezmocne.

„Dobre,“ zamrmlala Ginny. „Keď nefungujú žiadne kúzla,“ pozrela na Harryho, „skús sa jednoducho ozvať. Dožaduj sa svojich práv. Je to Chrabromilova miestnosť a ty si predsa jeho potomok,“ vystrčila bradu.

„Myslíš?“ zdalo sa mu to až príliš jednoduché.

„Hm. Nemáš čo stratiť, no nie?“ uškrnula sa.

„Pravda,“ pritakal a poobzeral sa. „Som Chrabromil!“ zvolal do miestnosti. Nič sa nedialo. „Ja, Chrabromilov potomok, sa hlásim k tomu, čo mi patrí!“ skúsil. Hermiona sa zasmiala, zamračene zagánil. „Otvor sa, vyzývam ťa v mene Chrabromila!“ Opäť nič. Bezradne dupotal po miestnosti. Dievčatá ho pozorovali.

„Kamienok?“ nadhodila Ginny. Vytiahol ho. V ruke mu začal žiariť.

„Som Chrabromilov potomok!“ zvolal do miestnosti, ruku držal nad hlavou, kamienok zvieral medzi prstami. „Som v Chrabromilovej miestnosti! Chcem odhaliť tvoje tajomstvo! Mám na to právo!“ Kamienok sa zablyšťal výraznejšie. Spozornel. „Plním proroctvo aj sudbu! Chrabromil ma tým poveril a ja žiadam, aby si mi odkryla svoje tajomstvá!“ zakričal. Kameň zareagoval, dievčatá sa podvedome stiahli. Cítil jeho silu v prstoch, akoby sa začal prebúdzať k životu. „Chrabromil žiada k tvojmu odhaleniu!“ Miestnosť zaplavilo zlaté svetlo, lámajúce sa na stenách, vzduch sa zatriasol. Nezľakol sa, pevne stál na nohách, odhodlane čakal, čo všetko sa udeje. Po minúte svetlo začalo miznúť, zanechávajúc za sebou len jemné chvenie a rozporuplné pocity.

„Čo to je?“ Hermiona hľadela niekde za Harryho. V stene sa nachádzal okrúhly otvor veľkosti dospelého človeka, zaplnený akýmsi mliečnym oparom.

„Priechod do iného sveta, myslím,“ zamrmlal Harry. Pristúpili k nemu.

„Nemali by sme o tom povedať niekomu? Siriusovi alebo Snapovi? Keď tu Dumbledore nie je?“ spýtala sa Ginny a chytila Harryho za ruku.

„Áno, mali,“ prikývol a fascinovane hľadel do hmly. Niečo ho k nej silne priťahovalo, nejaká nadpozemská moc ho vábila. Stáli pred dierou a uprene na ňu hľadeli. Všetci traja.

„Zájdem pre niekoho,“ navrhla Hermiona, ale nechystala sa odísť. Niečo ju prikovalo k zemi a držalo ju na mieste.

„Bež,“ zamrmlal Harry a natiahol ruku pred seba.

„Harry...“ zaprotestovala Ginny a zovrela ho pevnejšie.

„Nemalo by to byť nebezpečné. Je to Chrabromil,“ šepol s úctou. Prstami sa dotkol hmly, prešli ňou ako nôž maslom. Cítil teplo, ktoré sa nachádzalo na druhej strane.

„Harry! Ginny!“ vykríkla Hermiona vystrašene. Začula už len ich krik, ako ich hmla ťahala k sebe. Akoby niečia ruka zdrapila tú Harryho a vťahovala ho dovnútra. A Ginny s ním. Držala ho za ruku a odmietala pustiť. Harry bol už preč, keď sa začala strácať aj Ginny, neváhala. Schmatla ju za ruku a pokúšala sa ju vytiahnuť. Nemala šancu a keď sa aj jej ruky začali strácať v opare, na protest už nemala sily. Všetkých troch to vtiahlo dovnútra a hmla zmizla. Akýkoľvek náznak niečoho, čo sa tu nachádzalo, bol preč. Ostala len holá, kamenná stena.

TOPlist