27. Pomoc knižnice

                „Kde ste sa s tými menami stretli?“ vyhŕkol Harry netrpezlivo. Hermiona preniesla pohľad z Ginny na neho a zamyslene stiahla obočie. Keď upadne na ďalších desať minút do tranzu, tak ho asi porazí, pomyslel si Harry. Nestalo sa.

                „V Genealógii rodov, samozrejme,“ vypustila. „Alebo možno v Sprievodcovi čarodejníckych rodokmeňov. Nespomeniem si. Tých kníh je veľa. Keby ste chvíľu vydržali...“

                „Nie, to nebude potrebné. Len nám tie knihy nájdite, ak vás môžeme poprosiť,“ Severus sa na ňu pousmial.

                „Dobre, sadnite si. Chvíľu to asi bude trvať.“

                Harry so Severusom si sadli, ale Ginny sa pridala k Hermione a spolu šli pohľadať potrebné knihy.

                „Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa Severus, keď osameli. „O tom všetkom. O tom sne a spomienke. Nemyslím podivný výber zamestnania slečny Grangerovej.“

                „Iste,“ prikývol Harry. Dobre vedel, na čo sa strýko pýta. „Niečoho som strážca. Nie, že by som to tak chcel, ale to zrejme nik z mojich predkov. Podľa otca stačí, keď budem žiť vo svojom dome a splodím potomka. Syn by bol najlepší. To by nemusel byť problém, dokážem sa predstaviť aj v úlohe otca, keď už som videl toho svojho. Mal mi zanechať vysvetlenie, alebo mi to mal vysvetliť sám. Nestihol ani jedno. Možno to vysvetlenie obsahovalo aj návod k ochrane, pretože podľa rodičov je toto strážcovstvo nebezpečné. Môže sa niečo stať, hoci sa dvetisíc rokov nič nestalo,“ zamračene vykladal. „Rodina Royceovcov stála na strane dobra, keď pred dvetisíc rokmi bojovali proti temnote. Tak to tu bolo vždy. Dobro proti zlu. No a ja som strážca. Zrejme strážim mier, ktorý pred dvetisíc rokmi zavládol a Reid, ak sú naše úvahy správne, chce vojnu. Výhru temna a s najväčšou pravdepodobnosťou démonov. Prečo práve Kasadya, to nám možno niekedy vysvetlí. No a toto všetko napovedá, že pokiaľ je na svete Royceova krv, vládne mier. Zabil rodičov, z nejakého dôvodu. Prečo chce zabiť mňa, to je jasné. Umriem a temnota sa môže rozrásť. A z toho dôvodu možno prahne aj po Ginevre. Čo keď je už v tejto chvíli tehotná?“ pozrel na strýka.

                „To by najmä Cat veľmi potešilo,“ zahlásil potichu. Premýšľal nad synovcovými slovami a vlastne si to sám tak vysvetlil.

                „Nie je, užíva elixír,“ ubezpečil ho a zadíval sa do miest, v ktorých zmizli dievčatá.

                „To som nepotreboval vedieť,“ ohradil sa Severus. Harry naňho pozrel. „No ale je potešiteľné zistenie, že si sa naučil aj takéto veci, keď som ťa to ja nebol schopný naučiť. A Cat si to nedovolil.“

                „Som samouk,“ prikývol Harry. „A teraz ma učí Ginevra,“ zahlásil. Severus sa cítil neisto. „Ale no tak, strýko. Ako by si ma mohol učiť o sexe, keď už zmienka o elixíre proti otehotneniu ťa pohoršuje?“ zaškľabil sa.

                „Nejde o pohoršovanie,“ obhajoval sa Severus. „Len o tom neviem hovoriť. Ty ten problém zjavne nemáš.“

                „Nie, mal som väčší problém,“ zafrflal. Že si ale mýlil sex s milovaním, o tom, v tejto oblasti precitlivenému strýkovi, radšej hovoriť nebude.  

                „No ale, aby som sa vrátil k tvojej úvahe,“ Severus prevrátil list, „zdá sa mi absolútne presná. Tiež si myslím, že ak niečo bolo, bolo to presne tak. Potrebovali by sme ale zistiť čo strážiš a kde to je. Ak však skutočne neexistuje záznam tej legendy, ako tvrdí slečna Grangerová, sme nahraní.“

                „Ale sme menej nahraní, než sme boli pred mesiacom. Vtedy sme si mysleli, že ide páchateľovi len o niečo také nevinné, ako vyvolanie démona chaosu. A že je to Reid, tak to sme vylúčili,“ trpko sa zaškľabil. A pozrel na strýka.

                „Zlepšuješ sa v sarkazme,“ skonštatoval Severus.

                „Zlepšujem sa v mnohých veciach,“ opravil ho Harry.

                „Merlinovi vďaka,“ usmial sa strýko. „Alebo skôr vďaka Ginny.“

                „Správne.“

                Stíchli, pretože k nim prišli dievčatá v rukách mali hŕbu kníh, ktoré sťažka dopadli na stôl.

                „Toto sú všetko knihy, v ktorých sa píše o čarodejníckych rodoch,“ oznámila Hermiona. Bolo ich asi pätnásť. „Dosť nudné čítanie. Vo všetkých je prakticky to isté. V niektorých je toho ale viac a siahajú do hlbšej histórie. Táto by vás mohla zaujímať,“ vytiahla starú a hrubú kroniku a podala ju Harrymu. „V tejto je toho tiež dosť,“ druhá pristála v Severusových rukách. „A my s Ginny prezrieme tie ďalšie.“

                „Nemáte vlastnú prácu?“ zvedavo sa spýtal Harry. Ginny sa uškrnula pod nos, ale začala listovať v jednej z kníh.

                „Ani nie,“ uprene sa naňho zadívala. „Štyri knihy, ktoré som dnes mala za úlohu dať čarovne dohromady, už sú v poriadku. A inú prácu na dnes nemám. A keďže tu riešite niečo, v čom by som vám zrejme mohla pomôcť, tak sa pridám, ak nemáte námietky,“ sadla si na stoličku a siahla po knihe. Severus s úškrnom pozrel na Harryho. Ten pozrel na hodiny, ktoré viseli v knižnici. Mohla byť v práci dve hodiny a spravila úlohy, ktoré jej mali zabrať osem hodín. To dievča asi nebude úplne márne.

                „Dovolila som si povedať Hermione o tom, čo nás zaujíma,“ vysvetlila Ginny dívajúc sa na Harryho. „Vzhľadom k tomu, že má legendy v malíčku... a vlastne všetko, čo sa týka histórie, kníh... pre Merlina, zrejme má v malíčku úplne všetko!“

                „Nepreháňaj,“ Hermiona sčervenela, ale nos mala vrazený v knihe.

                „Môže nám pomôcť,“ Ginny sa pozerala na Harryho. Ten preniesol pohľad zo svojej snúbenice na jej kamarátku. Mykol plecami.

                „Fajn, ako chcete. Uznávam, že môže byť užitočná,“ súhlasil. Hermiona mu venovala podráždený pohľad.

Severus celú scénku pobavene sledoval. Všetci ale začali čítať a tak i on otvoril svoju knihu.

„Nie, v tejto to nebolo,“ ozvala sa po piatich minútach Hermiona a odložila knihu, aby vzápätí vzala ďalšiu.

Toto sa opakovalo asi trikrát. Hermiona sa jednoducho začítala do knihy, potom sa jej vybavila celá, chvíľu sa zamyslela a zistila, že v nej nie je to, čo hľadá. Bolo to úžasné. A keď sa niekomu zdala Harryho mágia desivá, toto vyzeralo ešte hrôzostrašnejšie.

„Mám to,“ zahlásil Harry po polhodine listovania v starej kronike. „Zmienka o prvom Royceovi, Edwardovi, z roku 955 prZ. Čo je prZ?“ spýtal sa. V histórii nebol dobrý. Nezaujímala ho. Severus sa nadýchol, ale Hermiona ho predbehla. 

„Pred Zakladateľmi,“ dívala sa na Harryho. „Čarodejníci si v minulosti históriu delili na obdobie pred Zakladateľmi a po Zakladateľoch. Neuznávali muklovský systém datovania pred a po Kristovi. Iste, v súčasnosti je to úplne bežné, ale kedysi nebolo. Preto sa v starých kronikách objavuje toto datovanie. A keďže vieme, že Zakladatelia vytvorili Rokfort v roku 945 po Kristovi, je to pre čarodejníkov nultý rok. Teraz je, podľa historického čarodejníckeho meradla, rok 1060 po Zakladateľoch. A rok, kedy sa objavili Royceovci, je vlastne rok 10 pred Kristom,“ usmiala sa naňho. Fascinovane sa na ňu díval. A zamračil sa.

„No waw,“ vydýchla Ginny. „Mohla by si to zopakovať?“ požiadala Hermionu. „Trocha som sa v tom stratila.“

„Nie je potrebné. Royceovci sú skutočne rodina s hlbokými koreňmi,“ mierne potriasol hlavou. „Tak sa na to pozrime...“

„Moment,“ zarazila ho Hermiona a nahla sa, aby si prečítala malé číslo nad menom Edwarda Roycea. „Podľa tohto čísla nájdeme jeho rodinný strom. Bude to prehľadnejšie, ako čítať po riadkoch kto s kým, kedy a koľko detí...“ zaškľabila sa. „Zrejme to bude ale obrovský rodokmeň. Prinesiem ho.“ Nečakala na odpoveď a náhlila sa do zadnej časti knižnice.

„Je...“ Harry nenachádzal slov. Severus si od neho vzal knihu.

„Úžasná, že?“ zazubila sa Ginny. „A toto robila v škole skoro stále,“ zavrtela hlavou a zaklapla knihu.

„Je hrôzostrašná,“ zaškľabil sa na Ginny. „Musela tým liezť dosť na nervy, nie?“

„Väčšinou. Priznávam, že občas aj mne,“ úprimne prezradila.

„No to je zrejme jedno,“ zhodnotil Harry. „Pomohla. Bez nej by sme sa tu hrabali dlho.“

„Navrhujem, aby si ju neodohnal,“ nadhodila. Severus sa uchechtol. „Vážne. Môže pomôcť, vie toho veľa, keď sa do niečoho zahryzne, tak neprestane, kým to nevyrieši... a ak zabudneme na knihy, ktorých je tu milión, nemá tu prakticky čo robiť. Prácu, ktorú jej zadajú, spraví obratom a potom číta. A číta. A znova číta...“

„Je tak trochu strelená, nie?“ zamyslene zhodnotil. „Ale dobre, necháme si ju,“ uškrnul sa. Severus sa potichu pochechtával.

„Nebudem komentovať tvoju poslednú poznámku,“ zamračila sa naňho Ginny a na znak svojho nesúhlasu a ukončenia rozhovoru otvorila knihu.

„A ty? Čo tam študuješ?“ spýtal sa Harry Severusa.

„Hľadám Reida...“

Ginny sa s ním nerozprávala, Severus si čítal a Harry sa postavil, aby sa nervózne prechádzal po knižnici dívajúc sa na to kvantum kníh. Stavil by sa o pol majetku, že Hermiona Grangerová do konca života, ale zrejme ešte skôr, prelúska všetky.

„Mám ho,“ zahlásila Hermiona, keď sa vrátila. V ruke držala kus obyčajného pergamenu. Harry na ňu spýtavo pozrel. „Je to začarované. Keby sa rozložil pergamen s takým dlhým rodokmeňom, zrejme by pokryl celé ministerstvo. A možno aj viac. Budete ho postupne odkrývať,“ vysvetlila. Severus pozrel na Harryho a prikývol.

„Tak poďme na to. Kúzlo na odkrytie?“ spýtal sa Hermiony. Prekvapene naňho pozrela. „Nebude to asi čierna mágia, nie?“ zaprskal. „V tom prípade ho nepoznám.“

„Ovládam ho, Harry,“ Ginny ho chytila za ruku a obrátila k sebe. „Pustíme sa do toho, dobre? Budeme odkrývať vrstvu po vrstve a možno na niečo prídeme.“

„Dobre.“

Pokým oni, spolu so Severusom, odkrývali rodokmeň, Hermiona si sadla do kresla a vzala knihu s popisom Royceovcov. Bude musieť zájsť s Ginny na obed. Počula už o Harrym Potterovi, samozrejme. Bola to hviezda aurorského oddelenia a než ho videla prvý raz, počula kdečo. Potom sa párkrát objavil v knižnici, keď niečo potreboval. A nezdal sa jej až taký úchvatný, ako opisovali ministerské pracovníčky, ktoré začula na obede. Bol pekný, to zase áno, ale aby sa jej kvôli nemu podlamovali kolená? To ani náhodou. Každopádne má Ginny a ona má jeho, a jej kamarátka nevyzerá nespokojne, takže fajn.

„Je to len priama línia,“ vypustil Harry po polhodine skúmania, kedy boli stále pred Zakladateľmi.

„No iste,“ Hermiona vykukla spoza knihy. „Keby tam bol zaznamenaný každý, nemohlo by sa to volať rodokmeň, ale rodoprales,“ natiahla nevinne. Ginny sa zahihňala. „Vám ide o vašu priamu líniu, v tom prípade je toto ideálne. V opačnom prípade by ste mohli zistiť, že je Ginny vaša sesternica z trinásteho kolena,“ usmiala sa.

„Merlin chráň,“ zaškľabila sa aurorka.

„Je to pravda,“ prikývol Severus. „Kedysi bolo oveľa viac čarodejníkov, ktorí sa ale generáciami tak poprepletali, že teraz je zrejme príbuzný každý s každým. Rodov je veľa a ich vetvy sú poprepletané.“

„Zaujímavé,“ skonštatoval Harry. „No ale, nás zaujíma skutočne len priama línia Royceovcov, tak pokračujeme.“

Odkrývali rodokmeň vrstvu po vrstve ďalšiu polhodinu, keď Harry zamračene zavrčal.

„Aha,“ Severus stiahol obočie. Ginny chvíľu trvalo, kým pochopila ich nevôľu. Ona sama sa zamerala len na priamych potomkov, najstaršie deti. Tie mladšie, ktoré sa ženili a vydávali, príliš nevnímala.

„Reid,“ vyhŕkla.

„Tak tam som to meno videla,“ prikývla Hermiona. „Pretože v tejto knihe sa nenachádza. Jeho línia začína možno až tam,“ ukázala na miesto, kde mali pichnuté oči všetci traja.

Istý Harryho predok v roku 38 poZ., ktorý sa volal Xavier Patel, mal tri deti. Najstarší syn, John, bol strážcom. A mal dve dcéry, z ktorých jedna si vzala istého Gregoriusa Reida a ten mohol byť predkom Alfreda Reida.

„Bude to len náhoda. To meno...“ zamračil sa Harry.

„Nemusí,“ ozval sa Severus skôr než Hermiona. „Keď si to vezmeš... v tvojej línii ide o najstaršie dieťa. Ak je to dievča, vydá sa a strážcovia majú nové priezvisko. Uňho nie. Narodí sa chlapec a nesie meno Reid. A je jedno, v akom poradí.“

„Iste, to uznávam. A uznávam aj to, že je málo pravdepodobné, aby to bola náhoda,“ povzdychol. „Nechce sa mi len veriť, že ten chlap je moja rodina.“

„Ako som povedala, aj Ginny môže byť vaša rodina. A ktovie, možno aj ja, hoci som mukelka. Pred tisíc rokmi mohla byť moja praprapračosi čarodejnica,“ usmiala sa. Harry na ňu podráždene pozrel.

„Výborne, som rád, že sme rodina,“ nervózne zavrčal. „Pokračujeme.“

Postupne sa dostali až na samotný koniec rodovej línie. Záverečné meno, ktoré sa objavilo, bol Harry Potter. Takže toto mali overené. Bol Royceovým priamym potomkom.

„To by sme mali,“ Harry zamračene odložil pergamen. „Kam odišla?“ zazrel prázdne miesto, na ktorom donedávna sedela Hermiona. Nikto nevedel. „No, to je jedno. A čo teraz?“

„Skúsiť pohľadať legendu?“ navrhla Ginny. Harry sa zúfalo pozrel do regálov s knihami. Do nekončiacich radov regálov s knihami.

„Bude to zbytočné,“ ozval sa Severus. „Podľa mňa prvé, čo si slečna Grangerová vybrala na čítanie, boli práve legendy. A keď nevie ona, legenda tu nie je.“

„To je pravda. A ešte rozprávky,“ ozvalo sa im za chrbtom. Hermiona niesla podnos s kávou a pod pazuchou mala akúsi knihu. Keby niesla kabelku, Harryho by to zrejme šokovalo. „Premýšľala som, znova, a legenda, ktorá by zodpovedala, tu nie je. Zašla som za svojím šéfom. Je odborník. A ten tvrdí, že kedysi v dávnej minulosti, existovali len písomné formy legiend. Čo je pochopiteľné. Kníhtlač vynašli až neskôr. Konkrétne pán Guttenberg, nemecký čarodejník. No a...“ zamyslela sa, „podľa môjho šéfa veľa takýchto legiend proste zmizlo. Časom sa na ne zabudlo. Alebo ich proste niekto zničil.“

„Niektorý z mojich predkov,“ Harry pozrel na Severusa. „Mohol tú legendu zničiť zámerne, aby zabránil niekomu po nej pátrať. A zneužiť ju.“

„Možno áno,“ privolil Severus.

„Vďaka za kávu,“ usmiala sa Ginny na Hermionu. Chlapi tiež zamrmlali poďakovanie. V ovzduší bolo cítiť sklamanie. Chceli si tú legendu naštudovať a pochopiť ju. Zrejme sa jej znenie predávalo už len ústnou formou medzi strážcami... čohosi.

„To je v poriadku,“ prikývla Hermiona. „A pokým ste vy skúmali rodokmeň, ja som si ho prečítala v riadkovej forme. Všetci žili v Godricovej úžľabine,“ pozrela na nich.

„Iste, mám ostať bývať vo svojom dome a ten tam bol vždy,“ prikývol Harry pozorne sa dívajúc na Hermionu.

„Správne. No a, keďže všetci dobre vieme, že legendy sú z veľkej časti pravda... a my legendu nemáme... čo tak nazrieť do histórie Godricovej úžľabiny? Z jej histórie by sa možno dalo vyrozumieť, o čo v tej legende šlo,“ povytiahla obočie. Ginny sa musela už znova usmiať.

„Málo pravdepodobné, ale za pokus by to stálo,“ zhodnotil Harry ten nápad. „Už len nájsť knihu o histórii Godricovej úžľabiny.“

„Tu je,“ Hermiona mu podala knihu, ktorú priniesla so sebou. Harry na ňu prekvapene pozrel. „Dovolila som si ju nájsť,“ mykla plecami a otočila sa k Ginny pohodiac pri tom vlasmi. „Je len jeden exemplár, tak na ňu dávajte pozor. Teraz si zájdem na obed. Nepôjdete aj vy?“

„Strýko do ministerskej jedálne nemôže, zájdeme si na obed von,“ odvetil Harry. „No ale...“ Harry sa díval na Ginny, „vy dve by ste si ten obed mohli zájsť spolu. Čo?“

„Dobrý nápad.“

------

                „Máme večeru,“ hrdo oznámila Ginny Harrymu, keď za ním prišla do obývačky. Sedel na pohovke a čítal knihu, ktorú mu dala Hermiona na ministerstve. Po obede sa stretli znova v knižnici, ale keďže sa v nej v ten moment nedalo už nič nájsť, rozlúčili sa. Hermiona aj tak sľúbila, že sa skúsi ešte pozrieť do kníh s legendami a ak jej náhodou niečo ušlo, čomu neveril, zastaví sa za nimi na vyšetrovacom úrade.

                Harryho prekvapilo, že keď je kvantum kníh o démonoch, rodokmeňoch a ktovie o čom, o Godricovej úžľabine je len jedna. Hermiona ho opravila, že ich je viac, ale každá ďalšia nestojí ani za deravý knut. Tá, ktorú mu dala, je najrozsiahlejšia, najpodrobnejšia a siaha tak hlboko do minulosti, ako to len bolo možné. Napokon si o Hermione vytvoril celkom schopný úsudok. Iste, dokázala liezť na nervy zrejme rovnako často, ako on, ale vedela toho skutočne veľa a bola ochotná pomôcť. To si cenil.

                „Jedlú večeru?“ spýtal sa a odložil knihu na stôl. Chvíľu už nad ňou dumal a momentálne bol za to vyrušenie rád.

                „No, v to dúfam aj ja,“ uškrnula sa a chytila ho za ruky, aby ho z pohovky vytiahla. „Spravila som ryžu a dusené mäso,“ oznamovala vcelku spokojne. „Na koláč nebol čas, ale máme ešte puding, ktorý nám poslala Cat.“

                „To je fajn,“ usmial sa a nechal sa odviesť do kuchyne. „Vonia to dobre,“ zahlásil zistenie. „Bude to chutiť dobre,“ presvedčene prehlásil.

                „Nedostala som chuť to vyhodiť z okna, keď som to degustovala, tak hádam to bude chutiť aj tebe.“

                Harry musel uznať, že sa Ginny lepšila každým ďalším pokusom. Nevyžadoval nič veľké. V skutočnosti, pokiaľ býval sám, na jedlo vcelku kašľal. Zjedol hocičo a hocikedy. A ona zatiaľ varila len jednoduché jedlá, ale získavala prax a darilo sa jej. Aj táto večera bola dobrá a on ju úprimne ocenil.

                „Čo si sa dočítal?“ spýtala sa počas jedla.

                „Všeličo zaujímavé. Žiadna vojna dobra a zla. Vlastne žiadna vojna. Dokonca aj muklovské vojny akoby prebiehali pomimo,“ stiahol obočie. „Godricova úžľabina je jednou z deviatich čisto čarodejníckych dedín. Počet obyvateľov nikdy nepresiahol číslo 700. Nenachádza sa tu nič výnimočné. Je tu akurát jedna reštaurácia, pošta, magický úrad a jedna detská a jedna dospelácka liečiteľka. Dokonca ani aurori tu nemajú svoje stanovište,“ zaškľabil sa. „Jediná vec, ktorou sa dedina preslávila bolo to, že tu svojho času býval Chrabromil. Preto sa z Norkovej doliny stala Godricova úžľabina, čo, podľa môjho názoru, znie oveľa viac normálnejšie,“ vyprskol s úsmevom. „Práve čítam o tom, že sa chcela dedina trocha vyšvihnúť. Osamostatniť, respektíve stať ziskovou, možno rozrásť, prilákať viac ľudí, dať im prácu... Za dedinou na východnej strane objavili ložisko horniny, z ktorej sa dá vyrábať letaxový prášok a hneď vedľa je kameňolom, z ktorého by bol dobrý stavebný kameň. Obe ložiská vyzerali nedotknuté.  Začali to skúmať a objavili sieť podzemných chodieb pod celou dedinou. Nič tam nenašli, ale chceli to využiť a napojiť sa na ne... a voziť tade kameň a letaxovú horninu. Infraštruktúru mali vybavenú, hoci pod zemou. Keby im to vyšlo, dedina by bola sakra ziskovou. Letax je vzácny.“

                „A prečo sa do toho nepustili?“

                „To je záhada. Oni sa do toho pustili. Všetko pripravili... zhruba pred dvoma stovkami rokov. Dokonca s ťažbou začali. Ibaže záhadne pomrelo veľa robotníkov a baníkov,“ díval sa na ňu uprene. „A to ich odradilo. Pokúsili sa obnoviť ťažbu ešte raz, pred sedemdesiatimi rokmi, ale skončilo to rovnako. Smrťou štyroch baníkov a odvtedy už nič neskúšali. Povrávalo sa, že je to miesto prekliate. V súčasnosti si na to sotvakto spomenie,“ zamrkal. Medzi obočím sa jej objavila vráska sústredeného zamyslenia.

                „To by mohlo byť ono. Tie ložiská nebudú ložiská,“ pozrela naňho. Prikývol.

                „Tiež si myslím, že tieto nešťastia súvisia s tým, čo sa tu odohralo v minulosti. Niečo tam bude a my to budeme musieť zistiť. Rovnako tak chcem zistiť, ako vyzerá sieť podzemných tunelov pod dedinou. Kde sú vchody a východy... mám pocit, že Alfred Reid môže byť zalezený ako potkan práve v týchto tuneloch.“

                „Tie nešťastia... nemyslíš, že ich mal na svedomí vtedajší strážca, pretože strážil to niečo, do čoho oni zabŕdli?“ spýtala sa neisto.

                „Je to možné,“ prikývol samozrejme. Zamračila sa. „Ale skôr si myslím, že to tak nebude. Podľa otca mám len žiť v tomto dome a množiť sa... sám vravel, že by to chcelo pár kliatob, aby to nebolo také nudné. Nie, Ginevra, za tými nešťastiami stojí niečo iné.“

                „Tak to mi odľahlo. Nebola by som rada, keby sa z teba mal stať masový vrah,“ zaškľabila sa. Potom ale zvážnela. „Zajtra máme službu. Mohli by sme pritom na ministerstve, na pozemkovom oddelení, pohľadať mapu tých podzemných chodieb, ak niečo také existuje. Prípadne zájdeme na úrad tu, v dedine. A potom zájdeme k tým baniam prezrieť si ich.“

                „Súhlasím. Tie tunely zrejme súvisia aj s Reidovým únikovým plánom. Možno sa na takýto tunel napojil a ten končí v lese. Alebo si ho do toho lesa dotiahol. To je jedno. Už vieme, ako unikal z domu. A zrejme vieme aj to, kde sa skrýva. Musíme to najprv overiť, než požiadame Tonksovú o ďalší zatykač na Reida, tentoraz pre vyšetrovateľský úrad.“

                „Dobre,“ zahlásila a postavila sa. „Možno sme to aspoň sčasti vyriešili. Ale teraz... naservírujem nám puding a nechcem počuť už o Reidovi ani slovo, dobre?“ zadívala sa naňho. Nadýchol sa, ale hneď aj vydýchol. Bolo toho veľa, to uznával. Aspoň na pár hodín si obaja zaslúžia oddych.

                „Dobre,“ prikývol s úsmevom a postavil sa aj on, aby jej pomohol s taniermi. Vlastne ich len položil do dresu a o ostatné sa postaral prútik. Toto sa naučil veľmi rýchlo. „Ako bolo na obede s kamarátkou?“ spýtal sa, aby zmenil tému. Kútikom oka naňho pozrela a zaškľabila sa.

                „Bolo to dosť zaujímavé a záživné stretnutie,“ prezradila a položila im na stôl puding. „Dosť dlho vyšetrovala náš vzťah. Chcela si overiť, či tie reči, ktoré o tebe počula, sú pravdivé,“ pozrela naňho.

                „Mohla sa spýtať mňa,“ pustil sa do pudingu.

                „To asi nemohla,“ uškrnula sa. A zadívala sa naňho. „Šírili sa o tebe dosť veľké kecy. Teda, chcem veriť, že to boli len kecy.“

                „Poznáš ma, vieš iste, že to boli kecy,“ opätoval jej pohľad. „Teda, tá časť o tom, ako preťahujem všetko v dosahu pol kilometra,“ natiahol s úškľabkom. „A to ostatné? No áno, asi som bol veľmi... svojráznym človekom a svojimi názormi som naštval dosť ľudí. Ale nebudeme sa baviť o mojej minulosti, nie?“

                „Nie, máš pravdu. Ja som jej čo to povedala, pretože z teba mala zmiešané pocity a neverila, že by som bola šťastná. Ubezpečila som ju, že šťastná som,“ významne zdôraznila. Usmial sa. „No a tiež vyzvedala, prečo neovládaš jednoduché odhaľovacie zaklínadlo, keď si hviezda aurorského oddelenia,“ zavrtela hlavou. „Musela som jej povedať, že si vyrastal odlišnejšie, než bežný čarodejník, a že si sa naučil len istý druh zaklínadiel,“ stiahla obočie.

                „To je v poriadku, aj tak sa to o mne vie. Slečna Grangerová zrejme potrebuje počuť pravdu z dôveryhodnejších zdrojov, než sú ministerské tamtamy. Má bod k dobru,“ uznanlivo zhodnotil. Aspoň nedala na reči. To bolo chválitebné. Možno by s ňou dokázal aj vyjsť, keby si zvykol na to jej večné poučovanie. Taký z nej mal dojem. „Vieš, tak som premýšľal,“ vypustil a odložil prázdny pohár. „Keď niekedy v budúcnosti budeme vyšetrovať niečo, čo bude chcieť rozum a rozhľad, možno by sme mohli za ňou zájsť.“

                „Myslíš, že by mohla pôsobiť ako externá spolupracovníčka?“ zamyslela sa. Neznelo to zle. „No, rozhodne by sme do jej života vniesli trocha... života.“

                „Tiež mám ten pocit, že je tam zbytočne zahrabaná. A pozná veľa vecí. Nikdy by mi nenapadlo, že existuje kniha o histórii Godricovej úžľabiny,“ mierne sa zaškľabil.

                „Ubezpečujem ťa, že vie oveľa viac,“ prehlásila.

                „Stavím sa,“ prikývol.

                „Fajn. No ale, keď som vravela, že nechcem počuť nič o vyšetrovaní, mala som na mysli, že nechcem počuť skutočne nič, čo aspoň trocha súvisí s vyšetrovaním,“ natiahla a postavila sa, aby prešla až k nemu. „Mala som skôr na mysli, že by sme mohli čas stráviť trocha... intímnejším spôsobom,“ vkĺzla mu do lona.

                „Nemám námietok,“ povedal tichým hlasom. Jeho ruky už boli omotané okolo jej tela a ona ho objímala okolo krku. „A máš nejakú konkrétnu predstavu, ako by sme sa mohli intímnejšie zblížiť? Kde presne sa chceš intímne zbližovať? A koľkokrát si to intímne zbližovanie zopakujeme?“ šepkal s perami na jej krku. Spokojne zamrnčala.

                „Navrhujem najskôr spoločnú sprchu. Tam by mohlo naše intímne zbližovanie začať.“

                „Myslím, že intímne zbližovanie už začalo,“ okomentoval jej pohyby vo svojom lone. Áno, rozhodne už začalo.

------

                Harry bol na ďalší deň v práci spokojný. Intímne sa zblížili predchádzajúci deň hneď niekoľkokrát a jemu sa podarilo pár hodín nemyslieť na nič, čo by aspoň náznakom pripomínalo prácu.

                Ibaže teraz v nej bol a jeho snúbenica, momentálne jeho šéfka, dala dohromady všetko, čo sa týkalo organizovaného lúpenia vlkolakmi na severe Anglicka. A on s ňou šiel za Tonksovou, aby jej zahlásila koniec vyšetrovania.

                „Je to jasné,“ vravela mladá aurorka svojej nadriadenej, ktorá si čítala jej závery. „Je ich päť, zdržujú sa v tejto budove,“ ďobla prstom na fotografiu. „Sú mladí vo veku trinásť až sedemnásť. Predpokladáme, zrejme správne, že si tam skladujú lup, čiže dôkazy zaistíme na mieste. Podľa svedkov sú to oni. Chcem požiadať o... zatykače. Aspoň zatiaľ. Chcela by som, aby boli umiestnení v sanatóriu. Len jeden z nich je plnoletý.“

                „V poriadku,“ prikývla Tonksová a pozrela na Harryho, ktorý sa tváril spokojne. „Celé vyšetrovanie ste viedli vy, aurorka Weasleyová?“ vrátila sa pohľadom na mladú ženu. Ginny prikývla.

                „Ale pod dohľadom aurora Pottera, samozrejme,“ doplnila.

                „Dohliadal som ale minimálne,“ ozval sa Harry.

„Dobrá práca. Rýchla a bezchybná,“ pochválila ju s úsmevom Tonksová. Ginny mierne sčervenela. Iste, bolo to síce vyšetrovanie v ich kompetencii, pretože šlo o sériu lúpežných prepadnutí, ale dôkazy boli jasné, páchatelia mladí a naivní a všetko šlo ako po masle. Bolo to takmer až primitívne, ale postupy dodržať musela, pamätať musela na každý krok a všetko to zvládla sama. „Zatykače vybavím ešte dnes. Zajtra by ich mohli zatknúť kolegovia.“

„A to sanatórium?“ skúsila Ginny. Po zoznámení sa s Remusom Lupinom a po vyšetrení svojho prvého prípadu a hlavne pochopení dôvodov, prečo k vyšetrovaniu došlo, si vytvorila na vlkolakov iný názor.

„Nemyslím, že by bol problém s tými mladšími. A uvidím, čo sa bude dať spraviť pre toho plnoletého,“ povedala Tonksová a potom jej pohľad padol na ruku mladej vyšetrovateľky. „Aha, takže váš vzťah je už oficiálny?“ spýtala sa a pozrela na Ginevru.

„Najoficiálnejší, aký len môže byť,“ Harry sa postavil a pristúpil k stolu. „A prezradím, že už koketujeme s myšlienkou svadby. Jej termín sa začne kryštalizovať až po vyriešení tohto,“ podal jej zložku, ktorú poznala. Pozrela naňho zamračene. „Máme nové stopy a zrejme vieme, kde sa Reid nachádza. Celá moja jednotka sa chce venovať práve tomuto,“ ďobol prstom do papierov.

„Ste v ohrození života, Harry. Nerada to pripomínam, ale vy dvaja budete dodržiavať rozkazy a vystrkovať nos len minimálne. Nerada by som prišla o dvoch vyšetrovateľov...“ ktorých mám rada... pomyslela si. Našťastie jej skočil do reči.

„Ale ja vravím, že máme nové dôkazy,“ vypustil, veľmi sa snažiac o trpezlivosť. „Pod Godricovou úžľabinou sa nachádza sieť podzemných tunelov, ktoré kedysi, Merlinvie kedy, Merlinvie kto vytvoril. To je nepodstatné. Dôležité je to, že Reid jeden takýto tunel využíval, keď sa nepozorovane dostával z domu. A zrejme ich využíva naďalej. Supermuklovská polícia po ňom pátra už tri týždne a nevypátrala nič. Prečo asi? Pretože je zakrtkovaný pod zemou. Potrebujem od teba oficiálne poverenie, aby sme sa dostali do ministerských záznamov a našli tam mapu týchto tunelov. Potrebujem vedieť, kde je vchod do tých tunelov a potrebujem Reida konečne dostať. Blížia sa totiž Vianoce a hoci mne na nich pramálo záleží, poznám ľudí, ktorí by ich radi prežili v pokoji,“ zasyčal. Štvala ho už.

Tonksová preniesla pohľad na Ginny. Potom pozrela znova na Harryho.

„Chceš vliezť do tých tunelov?“ spýtala sa. Prikývol. „A spravíš to, aj keby som ti to oficiálne nepovolila.“

„Iste, bude to síce komplikovanejšie, ale asi to tak bude musieť byť.“

„A budeš ohrozovať svoj život?“

„Vravel som, že sa chce tomu venovať celá moja jednotka. Nepôjdem tam sám, pôjde nás tam deväť.“

„Vás je ale len osem.“

„Strýko sa pridá.“

„Berieš do partie externistov?“

„Beriem hocikoho, komu na nás záleží,“ prevrátil oči. „Takto sa žiť nedá, uvedomujem si to. Pokým bude on na slobode, bude znamenať hrozbu pre mňa a Ginevru. A možno šokujem celý vesmír prehlásením, že keby šlo len o mňa, možno by som sa takýmto životom zabával. Ale nejde len o mňa,“ zdôraznil.

Tonksová pozrela na Ginny, ktorá mala sklonenú hlavu.

„Tonksová,“ Harryho netrpezlivosť prechádzala do zlosti. „Som presvedčený, že on je tam dole. Nemám hmatateľný dôkaz, nemôžem ti dať nič, čím by som svoje slová podložil, ale ubezpečujem ťa, že v minulosti skutočne niečo je.“

„Čo?“ spýtala sa. Harry frustrovane zafunel.

„Existuje kniha o Godricovej úžľabine, v ktorej sa spomína systém podzemných tunelov,“ ozvala sa Ginny. „Keby sme získali mapu týchto tunelov, jeden by určite prechádzal popod dom Alfreda Reida. A keď prišiel na jeden, mohol nájsť všetky. Mohol to tam preskúmať a naučiť sa orientovať. Mohol si tam nazhromaždiť zásoby, aby tam prečkal toľko, koľko by potreboval. On predsa prahne po nás. Prečo by odchádzal niekde sa skryť, keď sa nám môže skryť rovno pod nosom? A vyčíhať si nás? Už takto predsa postupoval,“ dodala nesmelo.

„Vidíš?“ Harry pozrel na Nymphadoru ukazujúc na Ginevru. „A nevrav, že na tom nie je kus pravdy,“ vyprskol. Potom pozrel na snúbenicu. „Výborná práca, Ginevra.“

„Takto to znie logickejšie, ako to tvoje podráždené vrčanie požiadaviek,“ zamračila sa naňho Tonksová. Harry prevrátil oči. „Povolenie vám dám, ale nepôjdete tam deviati...“

„Čo zase?“ spýtal sa Harry zúfalo. „Chcem tam ísť sám, nepáči sa ti to. Chceme tam ísť deviati, nepáči sa ti ani to. Čo vlastne chceš?“ zavrčal. Zamračila sa.

„Je to mimoriadne nebezpečný sériový vrah, to sa mi nepáči,“ vrkla po ňom aj ona. „Ak budeme mať mapu tých tunelov, budeme vedieť, kde je vchod, východ alebo viac vchodov a východov... a budeme mať predstavu, ako to tam dole vyzerá, nepôjdete tam deviati, Harry,“ mračila sa naňho. A pozrela aj na Ginny. „Pôjde tam celý vyšetrovateľský úrad so mnou v čele...“

------

                „Hotovo?“ spýtal sa Harry Ginny, keď sa vrátila do kancelárie. Musela zájsť za Hanckom Greenom, ktorý mal na starosti bežných aurorov, aby mu dala podklady a zatykače na mladých vlkolakov. Bola to rutinná práca. Keby šlo o niečo komplikovanejšie, zapojili by sa. Keby sa zahlásilo, že Alfred Reid je v Buckinghamskom paláci, šli by ho zatknúť aj oni dvaja. Keby teda neboli ich životy ohrozené. Ale mierne nebezpečných vlkolakov  nezatýkali vyšetrovatelia. To bola práca iných.

                „Áno a musela som mu pripomenúť to sanatórium,“ stiahla obočie.

                „Som si istý, že na to bude pamätať. V opačnom prípade by mohol očakávať tvoju ďalšiu návštevu,“ uškrnul sa. Potom si ju k sebe pritiahol a jemne ju pobozkal na pery. „Som na teba hrdý,“ povedal s istotou. Zapýrila sa a pozrela k dverám. Okamžite ju pustil. „A vrátime sa k profesionalite,“ vypustil a tváril sa, akoby sa nič nestalo. Uchechtla sa.

                „Takže zájdeme na pozemkové oddelenie?“ spýtala sa.

                „Správne,“ prikývol a pozrel na hodiny. „Ale až poobede, teraz tam nikto nebude,“ zamračil sa.

                „Len dúfam, že tie tunely niekto zmapoval,“ nadhodila.

                „Mal by. Chceli ich predsa využiť ako infraštruktúru, ktorá by slúžila na zvážanie horniny a kameňa. Museli mať predstavu, kadiaľ a kam to majú voziť.“

                „Čiže by mali byť minimálne dva vchody.“

                „Asi ich bude viac.“

                O tuneloch sa rozprávali aj počas obeda s Dawn a Gusom. Ostatní členovia ich jednotky nemali také konkrétne informácie. Vedeli, čo sa deje, čo sa bude diať, a že zrejme dolapia Reida, nevedeli ale, prečo tomu tak je. O Harryho akomsi strážcovstve by nemalo vedieť príliš veľa ľudí, hoci sú to ich kolegovia.

                „Povedzte mi, že si robíte len žarty!“ štekol Harry po úradníkovi na pozemkovom oddelení. Ten v momente zbledol a čelo mu orosilo pot.

                „Nemohli ste sa zmýliť?“ spýtala sa Ginny diplomatickejšie. Zazerala na Harryho, ktorý ale vyzeral, že zinfarktuje skôr než úradník.

                „Kontroloval som to už päťkrát, aurorka,“ chlap sa sústredil na ňu. „Pri poslednej kontrole tu tie mapy boli. Neviem ako a nechám to prešetriť, ale proste zmizli. Nie sú. Sú preč. Niekto ich musel ukradnúť.“

                „Vskutku príhodné,“ zavrčal Harry. Boli tak blízko, sakra.

                „A neexistujú kópie?“ skúsila. „Niekde v archíve by mohli byť kópie tých máp.“ Harry s nádejou pookrial.

                „Archív nemáme,“ hlesol. Harrymu klesla nálada. „Ale ak sa spravia kópie pozemkových máp, ukladajú sa v archíve ministerskej knižnice. Je rozsiahlejšia a pojme toho viac...“

------

                „Mohli ste za mnou ísť hneď,“ okomentovala ich s výčitkou Hermiona, keď jej vysvetlili, čo potrebujú. „Hneď by som vám povedala, že čarodejníci robia kópie skoro zo všetkého, čo sa dá a to potom strkajú k nám. Ale upozorňujem, že to nebude také rýchle...“

                „Merlin nám pomáhaj,“ hlesol Harry. Ginny civela. Ocitli sa v miestnosti, ktorá vyzerala ako celé námestie a vôbec nedokázali dovidieť na koniec. Regály boli také vysoké, že by sa pred nimi topoľ hanbil. A všade boli knihy a pergameny.

                „Náš archív,“ hrdo ukázala. Harry na ňu preniesol pohľad.

                „Keď robia kópiu zo všetkého, prečo je o Godricovej úžľabine len jedna kniha?“ spýtal sa.

                „Povedala som všetkého, čo sa dá. Ak je kniha opatrená kúzlom, čo sú vlastne všetky, záleží od druhu kúzla, tak sa kopírovať nedá. Vaša mapa by mala byť niekde tu,“ rozhodila rukami.

                „A ako ju nájdeme?“

                „Vravela som, že to nebude také rýchle,“ pripomenula. „Počkajte na mňa. Skúsim presvedčiť škriatkov, ktorí tu pracujú, aby nám pomohli. Mohli by. Sme priatelia,“ usmiala sa a odišla. Harry pozrel na Ginny.

                „Stavím sa, že toto je jej prechodný pobyt,“ natiahol sarkasticky.

                „Nebuď zlý,“ stiahla obočie. „Urobí všetko preto, aby nám pomohla.“

                „Ale to ja viem,“ povzdychol. „Je to zaujímavé, však? Zmizol záznam o legende, zmizli mapy. Legendu zrejme zničili moji predkovia. Reidova arogancia ale nepozná hranice... vlámať sa na ministerstvo, aby na jar zničil mapy,“ zavrtel hlavou.

                „A na jar zrejme prišiel Jewit o svoju sošku,“ pripomenula.

                „Iste, zapadá to do seba,“ prikývol.

                Na Hermionu čakali dobrých dvadsať minút, než sa objavila s hrdým úsmevom na perách. Povýšeneckým, ako ho zhodnotil Harry.

                „Tu je vaša mapa. Škriatkovia sa veľmi snažia udržiavať tu poriadok, ale popravde, príliš sa im nedarí,“ natiahla s miernym úškrnom. „Našťastie je ale toto bežný pergamen, čiže ho vcelku ľahko lokalizovali.“

                „Ako?“ spýtal sa Harry.

                „Tak to neviem,“ priznala. Harry zdvihol obočie. Ona nevedela? „Mágia škriatkov je úplne odlišná od tej našej. A veľmi silná.“

                „A legendu by nenašli?“ skúsil. Hermiona naňho pozrela. Ľútostivo.

                „Legenda tu nie je. Keď ste včera odišli, skúsila som to.“ Harry si ju uznanlivo premeriaval.

                „Ďakujeme, Hermiona,“ usmiala sa na ňu Ginny. „Za všetko. Keď toto všetko skončí, budeme sa musieť my traja stretnúť a poriadne sa pozhovárať,“ sľúbila tajomne.

------

                Harry sa spolu s Ginny premiestnili večer po službe na premiestňovacie územie za domom. Mali predstavu o tom, ako to vyzerá pod Godricovou úžľabinou. Vedeli, že tunel prechádza popod dom Alfreda Reida. Našli sedem vchodov. V lese nič nebolo, tam si musel tunel dotiahnuť. Zbadali dva vchody v mieste, kde boli nerastné a kamenné bane. Zahlásili poznatok Tonksovej a na ďalší deň sa mali stretnúť všetci vyšetrovatelia na ministerstve, aby naplánovali akciu.

                Harry by sa do tunelov vrhol najradšej hneď, ale sám uznal, že akcia vo väčšom počte by mala väčšiu nádej na úspech. On by možno spod zeme ani nevyliezol.  

                Pohľadom automaticky zavadil o dom Alfreda Reida a zamračil sa. Dohodli sa však na pokojnom strávení večera pri sledovaní filmu, ktorý vybrala ona. A niesli si pizzu. Tentoraz od hladu nezomrú.

                Po otvorení zadných dverí a vstúpení do domu, kedy si pri chôdzi do obývačky vyzliekala kabát spolu so šálom, on zaregistroval  istú nesúrodosť a odlišnosť vo vzhľade miestnosti.

                „Sakra,“ zasyčal, keď zbadal to niečo, čo do obývačky nepatrilo a vyťahoval prútik. Krabice s pizzou padali k zemi, lenže skôr, než stihol vyčarovať ochranný štít, zmeravel v pohybe. V tom istom okamihu letel lúč aj k Ginny, ktorá stihla akurát otočiť hlavu k Harrymu, aby zistila, čo sa deje.

                „Vitajte doma, moji milí,“ ozval sa hlas a zviditeľnil sa pred nimi Alfred Reid. Na stolíku v obývačke stála soška démona Kasadye. „Už som sa vás nevedel dočkať..."

TOPlist