26. Azkaban II.

 

MOODY

„Budeme musieť ustúpiť!“ zreval Moody na Fénixov. Boj pred väzením začali jednoznačne prehrávať. Aurori boli vyhnaní z budovy a teraz sa bili pred ňou. Osoby v čiernych plášťoch a maskách na tvárach začínali mať navrch. Dementori boli odháňaní niekoľkými vyčarovanými Patronmi, našťastie sa do konfliktu nezapájali. Niekoľko osôb ležalo na zemi mŕtvych, zo všadiaľ sa ozýval ston ranených. Bolo jedno, či to boli aurori, alebo postavy v červených či čiernych plášťoch. Všetci, ktorí ešte mohli bojovať, sa skrývali za vysokými kameňmi a odtiaľ vysielali kliatby.

„Treba začať s premiestňovaním. Poberte mŕtvych a pomôžte raneným,“ v chvate vydával pokyny a popritom sa snažil zasiahnuť čo najviac smrťožrútov. Do pohybu sa dalo niekoľko členov Rádu. Privolávacím zaklínadlom si poslali pre ležiace telá, nebolo čas skúmať, či sú ešte živí a taktiež sa nikto neodhodlal k ich rátaniu. Na všetko bude čas. Pomáhali aj raneným, aspoň im chceli pomôcť dostať sa do premiestňovacieho kruhu.

„Bill, postaraj sa o to, starajte sa len o Fénixov,“ zakričal na najstaršieho z weasleyovských synov. Bill si zavolal niekoľkých členov Rádu a spoločnými silami začali s presunom. Chrbát im kryli nespočetné množstvá výkrikov kliatob. Aurori začali robiť to isté, taktiež im došlo, že si budú musieť zachrániť holé životy. Tu sa už nedalo nič robiť, nič brániť a nič zachraňovať. Každému bolo jasné, že väzni boli oslobodení smrťožrútmi nachádzajúcimi sa vo vnútri.

HLAVNÝ ŠTÁB

„Bill, čo sa tam deje?“ vykríkla Fleur v momente, ako sa jej priateľ primiestnil do zväčšenej kuchyne v Hlavnom štábe a hodila sa mu do náručia. Madam Pomfreyová si kľakla k telu jedného z členov, ale mohla skonštatovať už len smrť. Molly sa taktiež vrhla na svojho syna a všetci s napätím čakali na prvé správy.

„Je koniec, nemáme šancu,“ hovoril zadýchane a siahol po pohári s vodou, keď sa napil, začal rýchle vysvetľovať, „napadli nás z vnútra. Nevieme, ako sa tam dostali, než sme sa dostali k slovu, zneškodnili takmer štvrtinu aurorov. Teraz nám neostáva nič iné, ako čo najrýchlejšie odtiaľ zmiznúť.“ Medzitým sa primiestnil ďalší člen Rádu s telom, ktoré si okamžite zobrala na starosť Poppy.

„Čo otec a bratia?“ netrpezlivo a vystrašene sa vypytovala Molly. Deti okamžite spozorneli, McGonagallová zatiaľ vylevitovala mŕtve telo na chodbu.

„Otec bojuje s nami a dvojčatá sme nechali so Siriusom. Oni bránia prechod pri útesoch. Neviem, čo s nimi je. Naposledy sme ich videli, keď sa strhla hlavná bitka. Mali tam niekoľko smrťožrútov a dementorov, ale o tých sa postaral Harry. Určite sú v poriadku, mami,“ pokúsil sa upokojiť vydesenú Molly. „Budem sa tam musieť vrátiť, pripravte sa na to, že je dosť zranených.“

SUSAN

„Ústup!“ začuli kričať Moodyho. Podarilo sa im zneškodniť posledného skrývajúceho sa smrťožrúta a prechod pri útese bol ubránený. Susan sa bezmocne pozerala na miesto, kde naposledy videla Siriusa a Harryho. Teraz bolo miesto prázdne a nebolo po nich ani pamiatky. Zdalo sa jej, že začula vykríknuť Harryho, ale nebola si celkom istá. Pokojne sa mohla nechať oklamať, toho hluku a výkrikov tu bolo priveľa. Rozhodovala sa, čo spraviť. Srdce jej nahováralo ísť okamžite hľadať Siriusa, ale musela počúvnuť rozum. V prvom rade musela odviesť do bezpečia dvojčatá.

„Kde je Sirius a Harry?“ opýtal sa Fred.

„Neviem. Vy sa teraz musíte ísť premiestniť,“ odvetila mu Susan nervózne. Najradšej by sa rozbehla smerom k útesom.

„Nemôžeme len tak odísť. Čo keď potrebujú pomoc?“ protestoval George a snažil sa jej vyšmyknúť.

„To ale nie je vaša starosť,“ húkla po ňom nahnevane, „som za vás zodpovedná a teraz vás odtiaľto dostanem. Potom sa po nich poobzerám. No tak, poďte!“

Chvíľu protestovali, ale potom sa podvolili. Počuli jasný rozkaz a museli ho poslúchnuť. Rozbehli sa smerom k premiestňovaciemu kruhu, cestu mali voľnú, nič im nebránilo dostať sa v pokoji do bezpečia. Pred Azkabanom stále zúrila bitka, aurori aj ostatok Fénixovho rádu boli stále viac a viac potláčaní do úzadia. Udýchane a čo najrýchlejšie dobehli k miestu určenému na premiestnenie. Susan počkala, kým sa obidve dvojčatá premiestnia. Musela na nich prísne gániť, pretože sa im to vôbec nepáčilo. Nakoniec však zmizli obaja.

Susan sa rozbehla smerom k bojisku. Chcela sa presvedčiť, či tam náhodou Sirius a Harry niekde nie sú, aj keď do tohto predpokladu nedávala veľa nádejí. Premiestniť sa a zachrániť si tým svoj krk bolo to posledné, načo teraz myslela. Srdce jej zvierala úzkosť a strach, potrebovala nájsť Siriusa. Pribehla k bojujúcej dvojici, ktorá sa čupila za kameňom.

„Remus, nevidel si niekde Siriusa a Harryho?“ spýtala sa v zhone a začala vysielať zaklínadlá aj ona. Ten sa k nej udivene otočil.

„Nevidel. Čo sa stalo?“ jej otázka ho vystrašila. Tonksová taktiež spozornela.

„Rozdelili sme sa pri útese, ja som bola s dvojčatami a oni niekde zmizli. Odvtedy sme ich nevideli. Zdalo sa mi, že počujem Harryho kričať. Remus, ja ich musím nájsť,“ tajne verila, že tu niekde budú, teraz jej posledné nádeje zhasli a ju zachvátila panika.

„Dobre, pôjdem s tebou,“ privolil Remus.

„Tak to v žiadnom prípade,“ ohradila sa Tonksová a prudko sa k nemu otočila, „pôjdeme obaja...“ nestihla dohovoriť. Oranžový lúč ju zasiahol rovno medzi lopatky, vyvalila oči a stratila dych. Bezvládne sa sklátila k zemi, rovno k nohám zhrozeného Lupina.

„Tonksová, nie!“

HLAVNÝ ŠTÁB

V Hlavnom štábe vládla činorodá aktivita, ktorá bola prekvapivo perfektne usporiadaná. Mali to na svedomí madam Pomfreyová a najmä Molly, ktoré lietali z miestnosti do miestnosti, vydávali rozkazy a organizovali prácu pre všetkých. Na chodbe ležalo prikrytých už päť mŕtvych tiel. V knižnici a salóniku boli umiestnené provizórne lôžka, na ktorých ležalo jedenásť zranených členov Rádu. Väčšinou boli zranení kliatbou Sectumsempra, veľmi to obľúbenou medzi smrťožrútmi. Telá mali rozsekané v rôznych stupňoch poškodenia. Starala sa o nich Fleur za pomoci Hermiony. O ťažšie zranených, ktorí boli dolámaní, v bezvedomí alebo sa nevedelo, aká kliatba bola na nich použitá, sa starala Poppy a za pomocníčku si vybrala Ginny, keďže ako prípadná budúca liečiteľka prejavila najviac zdatnosti a vedomostí s ošetrovaním. Molly a Ron behali medzi miestnosťami a nosili všetko, o čo si tieto dvojice zažiadali. A McGonagallová sa pohybovala v kuchyni, kde poskytovala ošetrenie ľahšie poraneným, starala sa o jedlo a pitie.

Keď sa primiestnili dvojčatá a profesorka ich zhliadla, musela si vydýchnuť. Aspoň, že to nie je nikto zranený alebo nebodaj mŕtvy. Okamžite ich zásobila dostatočným množstvom tekutín a strčila im do rúk suché šatstvo. Keďže to boli Weasleyovci, rozhodne sa odtiaľto ponáhľať nebudú a premočení tiež nemusia nikde pobehovať. Unavene si sadli ku krbu, aby sa zohriali.

„Fred, George!“ vykríkla natešená Molly a vrhla sa smerom k synom.

„Ale no tak mami, prestaň. Budeme sa červenať,“ pokúsili sa o vtip, ale obaja boli šťastní a vďační za matkino objatie. Na Rona sa veselo zaškľabili a on ich s úľavou poplieskal po pleciach. Mollyn výkrik privolal aj ostatných. Ginny sa k nim natešene rozbehla a obom, aj napriek protestom, vtlačila na líca bozky. Hermiona si vydýchla, polovica Weasleyovcov bola v poriadku.

„Kde je Harry? Bill predsa hovoril, že ste boli s ním a Siriusom,“ opýtala sa ich s nepríjemnou predtuchou. Všetci spozorneli a upriamili na nich netrpezlivé a zvedavé pohľady. Dvojčatám razom klesla nálada.

„Boli sme s nimi. Potom sme sa rozdelili a my sme ostali so Susan a oni...“ Fred nedokázal svoju myšlienku dokončiť.

„My nevieme, kde sú,“ dokončil zaňho George a sklopil oči.

„Čo sa stalo? Ako to, že neviete, kde sú?“ súrila ich k vysvetleniu Ginny a ruky sa jej roztriasli. Hermiona k nej pristúpila a objala ju okolo ramien. Vedela, ako sa jej kamarátka asi cíti. Jej vnútro zachvátila panika a pocit bezmocnosti, strachu a neistoty. Do očí jej vystúpili slzy. Ron aj Molly s hrôzou hľadeli na zarmútené dvojčatá.

„Nevšimli sme si, kedy zmizli. Stratili sa medzi kameňmi, keď sme prestali bojovať, už tam neboli. Chceli sme ich ísť hľadať, ale Susan nás zarazila a poslala preč. Moody začal vyzývať k ústupu a ona sa tam vrátila, aby ich pohľadala,“ vysvetlili im. Hemriona sa okamžite rozhodla odviesť preč Ginny, ktorá bola zjavne vydesená. Vyviedla ju na poschodie a tam ju objala. Ani jedna už nedokázala potláčať slzy.

„Ginny, on bude v poriadku,“ upokojovala kamarátku, ale sama o tom nebola presvedčená, „je to predsa Harry, ten sa dostane z každej šlamastiky. Musíme sa upokojiť a veriť, rozumieš?“

Ginny sa jej úzkostlivo držala. Po tom, čo si dokázala priznať, že Harryho stále miluje a po tom, čo sa rozhodla počkať na svoju ďalšiu príležitosť, ktorú už nemienila zahodiť, sa jej začalo všetko rúcať. Presviedčala samú seba, že je v poriadku, on musí byť v poriadku. Hermiona má pravdu, je to Harry, doteraz sa zo všetkého dostal. A je s ním predsa Sirius, ten by nedovolil, aby sa mu niečo stalo. Musí sa pozbierať a neprezradiť svoje city. Musí veriť, musí byť silná a schopná ďalej normálne fungovať. Nemôže sa zosypať.

„Máš pravdu, určite bude v poriadku,“ pomaly sa upokojovala. Pozrela sa Hermione do očí a usmiala sa. Tá jej úsmev opätovala. Chvíľu tam zostali potichu stáť, dívali sa jedna druhej do očí a zbierali odvahu zísť dole.

HARRY

„Tichošľap, máme problém...“

Harry nespúšťal oči zo smrťožrúta, ktorý naňho mieril prútikom. Sirius zdvihol hlavu a zbadal čiernu postavu týčiacu sa vysoko nad ním. Nahlas si uľavil a vypustil z úst veľmi škaredé slovo.

„Idioti,“ zavrčala postava a sklonila sa k okraju útesu, „najradšej by som ťa tu nechal visieť, Black, ale moja sestra si ťa celkom obľúbila a asi by mi to v živote neodpustila.“

„Snape,“ zaškľabil sa Sirius, ale v hlase mu bola cítiť úľava, „tá maska ti fakt sekne.“

Snape si odfrkol a zložil si masku. Na tvári mal svoj typický ironický úškľabok a prepaľoval Siriusa svojím upretým čiernym pohľadom.

„Tvoj štýl boja ma veľmi zaujal,“ spustil pohŕdavým tónom, „konečne sa dostaneš z domu a miesto toho, aby si bojoval ako chlap, si tu visíš ako nejaká chuderka.“

„Mohli by ste prestať?“ zachrapčal Harry. Nikdy nevidel profesora Elixírov radšej, ako práve v tejto chvíli. Ale tlak na hrudník prestával byť únosný a taktiež začínal pociťovať kŕče v ruke zvierajúcej tú Siriusovu. Jeho oči sa stretli so Snapovými. „Pokiaľ ste si nevšimli, ja ho držím,“ neodvrátil od neho oči, zapichával sa doňho, avšak tentoraz to nebol nenávistný, ale bolestný pohľad, „a už to dlhšie nevydržím. Takže ak máte v úmysle nám pomôcť, tak to urobte.“

Snape sa na chvíľu zarazil a vyzeral, že nad niečím uvažuje. Možno vymýšľal nejakú štipľavú poznámku, ktorou by mu odvrkol. Keď však videl Harryho pohľad uznal, že toho musí mať skutočne plné zuby. Obrátil pozornosť naspäť na Siriusa a podával mu ruku.

„Chyť sa, Black. Spolu ťa vytiahneme,“ povedal mu celkom pokojne.

Sirius mu zovrel podávanú pravicu a Snape začal ťahať. Pridal sa k nemu aj Harry. Pokúsil sa do ťahu vložiť všetku silu, ktorá mu ešte zostala, musel si siahnuť až na samotné dno svojich možností. Napokon sa im podarilo vytiahnuť Siriusa hore. Harry si ľahol na chrbát. Nevnímal chlad, ktorý sa mu začal okamžite zahryzávať do prepoteného chrbta, ani ľadový dážď kropiaci jeho tvár. Hrudník ho neznesiteľne bolel, dýchal s problémami a aj keď nemal polámané rebrá, jeho hrudný kôš si to určite odnesie. Ruku mal roztrasenú a uvedomil si aj rozrezané lýtko.

„Harry, si v pohode?“ vyzvedal Sirius a starostlivo si ho obzeral.

„Už áno,“ zaškeril sa, ale vôbec sa tak necítil.

„Nemali by ste ležať na tej studenej zemi, Potter. Prechladnete,“ profesor si k nemu čupol a začal si obzerať jeho poranenú nohu. V momente mu zastavil krvácanie a dokonca sa mu ju podarilo kúzlom trocha zaceliť, „bude sa musieť na to pozrieť Pomfreyová. Tu máte,“ podával mu fľaštičku s elixírom.

Harry naňho neveriacky zazeral a Sirius bol tiež prekvapený. Poslúchol však svojho profesora a posadil sa. Podozrievavo si od neho vzal elixír.

„Nevravte, že nepoznáte obyčajný posilňujúci elixír,“ zaškľabil sa mu do tváre, „kde máš prútik, Black,“ odvrátil svoju pozornosť na Siriusa.

„Spadol dole,“ oznámil mu sucho a sledoval Harryho, ktorý sa napokon rozhodol ponúkaný elixír vypiť. Snape si opäť ironicky odfrkol a privolal Siriusov prútik.

„Susan sa postarala o dvojičky Weasleyové, ale hovorila im, že sa vráti vás pohľadať,“ oznamoval im, „za to, že som ti zachránil život, sa postaráš o to, aby sa mojej sestre nič nestalo.“

„To by som spravil, aj keby si mi nepomohol,“ prerušil ho podráždene. Snape sa rozhodol nereagovať a pokračoval.

„Väzni sú už pravdepodobne prepustení, smrťožrúti sa dostali dnu zozadu, spravili si tam poriadnu dieru. Tí aurori, ktorí mali strážiť južný primiestňovací kruh konali pod Imperiom, pomáhali im celú dobu. Už sú mŕtvi. Moody zavelil k ústupu. Vy nájdete Susan a dostanete ju odtiaľto preč. Ja budem musieť zmiznúť...“

„Ale, ale, ale, čo to tu máme,“ ozval sa im za chrbtom hlas a podišli k nim maskované osoby s natiahnutými prútikmi, „nikto z vás sa ani nepohne,“ vyštekol smrťožrút, „chceme vidieť vaše ruky. Takže toto je ten zradca, náš drahý Severus. Temný pán bude rád, keď mu prezradíme meno človeka, ktorý nás celú dobu zrádza.“

SUSAN

„Tonksová, nie!“ zreval Lupin a vrhol sa na bezvládne telo. Susan neváhala a aj napriek zdeseniu ju začala prezerať. Jej liečiteľské schopnosti boli chabé, dokázala sa postarať iba o jednoduché zranenia a s týmto nedokázala nič urobiť.

„Remus,“ húkla po ňom. Zdvihol k nej tvár a nešťastne na ňu zazeral. „Žije, ale ty ju musíš čo najrýchlejšie odtiaľto dostať, jasné? Neviem, ako dlho vydrží.“

Remusovou tvárou prebehla vlna pochopenia a nádeje. Susan sa poobzerala okolo seba, potrebovala nájsť aspoň jedného schopného Fénixa, ktorý by Lupinovi kryl chrbát. Neďaleko zazrela tri bojujúce postavy v červených plášťoch. Zavolala na nich a oni sa presunuli k nim.

„Čo tu ešte robíte?“ vrkol po nich Moody a vyslal ďalšieho Patrona v tvare líšky, aby ich chránila pred dotierajúcimi dementormi. Keďže sa väčšina aurorov aj Fénixov už premiestnila, nebolo dostatok vyčarovaných Patronov, ktorí by ich držali v dostatočnej vzdialenosti a oni si dovoľovali čím ďalej, tým viac.

„Tonksová je na tom zle, Remus potrebuje pomoc,“ začala narýchlo vysvetľovať Susan a sledovala pritom Lupina, ako zdvíha do náručia bezvládne Tonksovej telo.

„Fajn, Artur a Bill mu budú kryť chrbát a my tiež odtiaľto vypadneme, zostali sme tu už len my,“ nato sa obrátil k Weasleyovcov a vydal im rozkaz. Okamžite súhlasili. Okolo nich bojovala asi dvadsiatka aurorov.

„Nemôžem odísť, Sirius a Harry niekde zmizli. Musím ich pohľadať,“ namietla nervózne a nepokojne smerom k Moodymu.

„Ako to, že zmizli?“ otočil sa k nej Bill.

V rýchlosti im vysvetlila, čo sa stalo a ubezpečila ich, že dvojičky sú už v bezpečí. Nato sa jej Bill ponúkol, že ich pôjde hľadať s ňou.

„To nedovolím,“ zavrčal nesúhlasne Moody, „všetci odtiaľto vypadneme...“

„Tak na to rýchle zabudnite,“ prerušila ho podráždene, „ja odtiaľto neodídem, kým ich nenájdem a vy mi v tom nijako nezabránite. Kašlem nato, či je to rozkaz.“

„V poriadku,“ húkol po nej netrpezlivo, „tak pôjdem ja, ale vy odtiaľto rýchle zmiznite,“ otočil sa k Lupinovi a Weasleyovcov. Tí sa dali do pohybu a pomedzi kamene sa preplietali k premiestňovaciemu kruhu. Bill a Artur obozretne postupovali a vysielali veľké množstvá zaklínadiel smerom k bojujúcim hlúčikom. O malú chvíľu sa im stratili z dohľadu.

„Dobre, kde si ich videla naposledy?“

HARRY

„Takže náš milý Severus je ten, čo zrádza,“ zachechtal sa ďalší maskovaný smrťožrút a pristúpil k Snapovi. Stiahol mu kapucňu a chytil ho za vlasy. Druhý mieril na Siriusa a Harryho, ktorí mali ruky v takej polohe, aby na nich smrťožrúti videli. Harryho opäť zachvátila panika, dostali sa z jednej kaše, aby sa vzápätí dostali do väčších problémov. A na viac ho začala striasať zima a rozbolela ho hlava. Cítil, že mu stúpa teplota a to dosť rýchle. Snape mal pravdu, zrejme prechladol.

„Davies a Carson,“ prehodil Snape ironicky a prekvapivo pokojne. Nenávistne na nich zazeral a v duchu rátal ich možnosti.

„Jasne Snape, sme to my a podozrenie sme mali už dávno. Takže sme ťa sledovali.“

„Tohto nepoznám,“ riekol druhý, ktorý stiahol Siriusovi kapucňu, „ale, nezdá sa ti nejaký povedomý?“ obrátil sa na kolegu. Sirius si snažil vytrhnúť hlavu z jeho zovretia, ten ho s chechtaním pustil a obrátil sa k Harrymu, aby aj jeho odhalil.

„Ale, no nehovor. Pozri koho tu máme. To je Harry Potter,“ vyhŕkol nadšene.

„Nechaj ho na pokoji,“ vyštekol Sirius a smrťožrút mu jednu vrazil.

„Drž hubu,“ húkol po ňom a otočil sa naspäť k Harrymu, „toto je výnimočný úlovok. Temný pán bude mať ohromnú radosť, keď mu privedieme tohto svišťa. Odmení sa nám a ešte k tomu mu privedieme zradcu, dnes máme dobrý deň, Davies,“ zaškľabil sa a surovo mu zodvihol bradu.

Harry sa pozrel na Siriusa, pohľady sa im stretli a on doslova cítil, ako Sirius premýšľa nad spôsobom, ako sa z tejto situácie dostať. Snapa držal prvý dosť pevne, prútikom mu mieril na krk. Aj Harry sa pokúšal na niečo prísť, smrťožrúti sa medzi sebou veselo bavili. Prútiky im zobrali, takže veľa šancí nemali. Za smrťožrútmi zazrel pohyb. Nemal tušenia, či si ho len neprestavoval vo svojej fantázii, hlava ho neuveriteľne bolela a zrak sa mu zahmlieval. Zadíval sa na kamene za smrťožrútmi a prisahal by, že tam zbadal krčiacu sa postavu a hneď vedľa sa mihol ďalší človek. Keby to boli smrťožrúti, rozhodne by sa neskrývali. Takže to bude musieť byť niekto, kto by im možno chcel pomôcť.

HLAVNÝ ŠTÁB

„Poppy, rýchle!“ zahučal Lupin, len čo sa zjavili v kuchyni. Stále držal Tonksovú v náručí. McGonagallová okamžite pochopila situáciu a viedla ho do knižnice, kde ležali momentálne dvaja ťažšie zranení. Uložili ju do postele a Poppy sa na ňu hneď vrhla.

„Nie, slečna Weasleyová. Ďakujem, pomohli ste mi doteraz dosť, ale bola by som radšej, keby ste mi k tomuto zavolali Fleur,“ milo ju odstrčila od postele, „a vy tiež, Remus. Teraz ju potrebujem prezrieť, počkajte v kuchyni. Poviem vám hneď, ako budem vedieť niečo bližšie.“

A oboch vystrčila z izby. Lupin sa nešťastne a nervózne pobral nazad do kuchyne, kde si bezradne sadol za stôl a zložil hlavu do dlaní. Ginny medzitým odtiahla Fleur od Billa, ktorého rozradostene stískala a povedala jej o žiadosti rokfortskej ošetrovateľky. Celá weasleyovská rodina vrátane Hermiony sa teraz radostne vítala, Molly od šťastia, že má zdravých všetkých štyroch, plakala.

„Kto ešte chýba?“ opýtal sa unavene Artur, keď sa posadil vedľa Lupina.

„Okrem Moodyho, Gravesovej, Blacka a Pottera sú tu už všetci,“ ozrejmila im McGonagallová a ponúkala im jesť.

„Moody ich šiel nájsť spolu so Susan,“ vysvetlil Bill a bola na ňom vidieť nespokojnosť, „chcel som ísť s ňou, ale nedovolil mi to.“

„Neostáva nič iné, iba čakať, kedy sa objavia tí štyria,“ dodala profesorka Transfigurácie.

Molly sa nešťastne pobrala za ranenými s úmyslom skontrolovať, či niečo nepotrebujú. Ron stál pri krbe, oči upieral do neznáma a nechával sa oddávať vlastným myšlienkam. Hermiona pozerala za odchádzajúcou Ginny, ktorá sa rozhodla miesto nečinného a nervózneho čakania nejako zamestnať a šla pomôcť mamke.

HARRY

Harry cítil narastajúcu, pulzujúcu bolesť vo svojej hlave. Dunelo mu v nej a cítil tlak pri jej najmenšom pohybe. Začali ho páliť oči, bolo mu nevoľno a striasala ho zima. Chrípka ako vyšitá. Zastieralo sa mu racionálne myslenie a žalúdok mu plával. Stále civel na kamene za smrťožrútmi, za ktorými zbadal pohyb. Teraz bol však presvedčený, že si to len predstavoval. Bolo to len jeho zbožné želanie, prial si, aby tam bol niekto, kto by im mohol pomôcť.

„Takže, teraz sa pekne postavíte a pôjdete s nami. Zoberieme aj tohto blonďavého, zdá sa mi známy,“ vyriekol smrťožrút a namiereným prútikom dával Siriusovi pokyn, aby sa postavil. Ten ho poslúchol len veľmi neochotne.

Vtom spoza kameňov vyšľahli dva červené záblesky, boli veľmi precízne namierené a neminuli svoj cieľ. Obaja smrťožrúti sa v bezvedomí sklátili k nohám prekvapených, doteraz väzňov. Snape zareagoval takmer v tej istej chvíli a vyšklbol z ruky jedného z nich prútiky, ktoré im pred nedávnom odobrali. Svoj namieril na kamene a druhé dva podal prekvapenému Siriusovi. Ten ich zobral.

„Severus!“ ozvalo sa od kameňov a vybehla odtiaľ rozradostená Susan, ktorá sa mu v momente vrhla do náručia. Chvíľu ostala v jeho objatí a obrátila svoju pozornosť na Siriusa, s ktorým spočinula v dlhom a vášnivom bozku. Snape sa od nich so znechutenou grimasou odvrátil.

„Čo sa tu stalo?“ vyzvedal Moody, „ale rýchle, musíme odtiaľto zmiznúť,“ obrátil sa na Snapa, pretože mu Sirius momentálne nebol schopný odpovedať.

Harrymu to bolo jedno, nestaral sa ani o jednu dvojicu. Mal závrat, cítil, že za okamih z neho vyletí všetok čaj a čokoláda, ktoré nestihol stráviť. Pokúsil sa postaviť, musel sa zaprieť rukou. Hlava sa mu točila, ale podarilo sa mu otočiť a oprieť sa o najbližší kameň. Bolo to práve včas, inak by mal obsah jeho žalúdka na svojom plášti Snape. Tým si však vyslúžil pozornosť, nechtiac vyrušil zaľúbenú dvojicu.

„Harry, čo sa deje?“ priskočil k nemu Sirius nasledovaný Susan a chytil ho za plecia.

„Je mi zle. Myslím, že mám teplotu,“ vydralo sa z neho sťažka. Keby sa neopieral o kameň, určite by sa zrútil k zemi.

„Ty nemáš teplotu, ty úplne horíš,“ povedala Susan, keď odtiahla svoju ruku z jeho horúceho čela.

„Musíte okamžite odísť. O týchto dvoch sa postarám, upravím im pamäť. Tu máte, Potter. Vypite to,“ vyriekol Snape a podával mu ďalší elixír, „je to ešte jeden posilňujúci, musíte sa dostať ku kruhu,“ strčil mu ho do ruky a pozeral naňho pohľadom, v ktorom sa zračili obavy? Prekvapene si ho vzal.

„Aj tak ho asi vyvrátim,“ zamrmlal, cítil sa strašne slabo, neveriacky sa díval na profesora, ale elixír napokon vypil. Okamžite pociťoval príliv nových síl, ktoré sa mu rozlievali do celého tela.

„Odkiaľ si zobral zásobu elixírov?“ opýtal sa šokovaný Sirius a stále držal Harryho za ramená.

„Keby si sa pohyboval v smrťožrútskej komunite vedel by si, že sa bez nich jednoducho nepohneš,“ zavrčal znechutene, „a teraz už vypadnite, na reči nie je čas.“

Vedeli, že má pravdu. Museli sa pohnúť a nepozorovane dostať k premiestňovaciemu kruhu, ktorý bol od nich takmer štyristo metrov. Čarodejnícke väzenie zachvátili už pred časom plamene a teraz sa k nim pridali aj výbuchy. Smrťožrúti sa ho rozhodli ak nie zdemolovať, tak aspoň riadne poškodiť.

Všetci štyria sa pohli smerom na sever a za sebou zanechávali osamoteného Snapa, ktorý upravoval smrťožrútom spomienky. Harryho pocit trvalého odporu k profesorovi na moment nahradila vďačnosť. Uvedomil si, že ani Sirius a ani on sám mu neprejavil ani najmenšiu známku vďaky. Možno na to nebol čas, možno k tomu príde neskôr. Bez Snapa by Siriusa nedokázal udržať a on si to uvedomoval. Ale vzápätí sa dostal do popredia odkaz jeho otca a dlhé roky vzájomnej nenávisti a jeho pocit odporu sa vrátil. I keď nebol možno taký silný ako predtým.

Na podobné myšlienky mu však sily neostávali, jeho momentálna slabosť, roztrasenosť a malátnosť ho oberala aj o tie umelo vytvorené zvyšky síl, ktoré si navodil vďaka elixíru. Nechcel ich zdržovať, ponáhľali sa obozretne, ale čo najrýchlejšie a jeho prípadné váhanie by im mohlo spôsobiť problémy. Už takmer nevidel, zrak sa mu zastieral čoraz viac, nohy mal akoby z gumy, svalstvo ho bolelo. Musel zastaviť, pretože ho opäť premohla nevoľnosť, nevedel si pomôcť a opretý o kameň dávil.

„Harry, zvládneš to?“ opýtal sa ho ustarane Sirius a podopieral ho, „Ja ťa odnesiem...“

„Nie, to bude v poriadku,“ prerušil ho slabým hlasom, ale mal vážne obavy, že to nebude vôbec v poriadku.

Možno by sa dostali ku kruhu tak, aby sa vyhli pozornosti smrťožrútov, ktorí postávali pred väzením a pozerali na vybuchujúci Azkaban, avšak pozornosti dementorov, ktorí ich cítili, sa vyhnúť nedokázali. Harry začul klokotavý zvuk. Teraz sa nedokázal poriadne sústrediť ani na prepletanie nôh nieto, aby vyčaril Patrona. Proti dementorom však vyštartovali líška, pes a zistil, že Susaniným Patronom je antilopa. Vyzerala tak. Týmto však na seba upútali pozornosť dosiaľ nevšímavých smrťožrútov.

Aj keď boli dementori zaháňaní vyčarovanými ochrancami, unikajúci sa museli rozbehnúť. K premiestňovaciemu kruhu mali asi dvesto metrov. Harry ledva prepletal nohami, Sirius sa ho snažil podopierať, ale nešlo to tak, ako by si želali a hlavne tak rýchlo, ako by potrebovali. Susan aj Moody sa držali pri nich. Na kamene, okolo ktorých sa predierali začali dopadať kliatby. Oni im utekajúc odpovedali rovnako.

Harryho hlavou prebiehala jediná myšlienka, musel dokázať prinútiť nohy k aktivite. Sústredil sa len na prekladanie jednej nohy pred druhú. Bolo mu zle, už takmer nevidel, držal sa Siriusovej ruky, ktorá ho viedla. Sily ho opúšťali, mlel z posledného a ku kruhu im chýbalo posledných sto metrov. Počul okolo seba výkriky, za sebou začul dupot smrťožrútskych čižiem, ktoré sa k nim nebezpečne približovali. Zakopol a rozpleštil sa na chladnej zemi. Ešte to im chýbalo, pomyslel si a pokúšal sa vstať. Zazrel Siriusa, ako pribrzdil a vrhol sa k nemu. Niečo kričal, ale on už nebol schopný vnímať. Pokúšal sa prinútiť vstať a začal opäť zvracať. Susan naňho zhrozene pozrela a spolu s Moodym brzdili nával smrťožrútov.

Už nevládal. Siriusovi sa mu podarilo ho aspoň posadiť, zasiahlo ho jedno zaklínadlo a on odletel niekoľko metrov dozadu, kde sa začal zviechať s úmyslom okamžite sa vrátiť k Harrymu. Harry sa otočil k smrťožrútom, ktorí boli dočasne pribrzdení Moodyho kúzlom, chcel aspoň pomôcť, ale nevedel si spomenúť na žiadne zaklínadlo. Len malátne sedel a bezmocne, nemohúcne a bezradne upieral zahmlený zrak na dianie pred sebou. Prestával chápať, čo sa deje, nerozumel tomu.

Zbadal, že k nemu smeruje zelený záblesk a vo svojej hlave si ho nedokázal dať s ničím do súvislosti.

„Harry! Nie!“ počul kričať Siriusa.

Nechápavo pozeral na približujúci sa zelený záblesk, zelené svetlo smerujúce rovno naňho. Niečo mu nahováralo, že by mal uhnúť, on však nebol schopný najmenšieho pohybu. Začal strácať vedomie, stále upieral zrak na zelený záblesk, klátil sa k zemi. Zrazu sa pred neho niekto postavil a znemožnil mu tak výhľad. Zelené svetlo už nevidel, prestával vidieť úplne, začala ho zahaľovať tma. Obklopovala ho čierňava a on upadal do bezvedomia. Posledné čo zazrel, než stratil vedomie, bola postava v červenom plášti, ktorá padla na zem mŕtva

TOPlist