26. Avada Kedavra


Zbledol. A neveriacky sa naňho díval. To aj predpokladal. Potešilo ho zistenie, že nevyzerá nejako nechápavo, takže mu došlo, čo po ňom chce. Nebolo to nič príjemné, to určite. A nebude to ani jednoduché.
                „No tak, Potter,“ prevrátil oči. „Potrebujem zajtra pre prvákov minimálne štyridsať červoplazov. Musia sa ich naučiť pitvať. Určite uznáš, že pre ich ďalšiu existenciu a správne fungovanie na tejto škole je znalosť pitvania červoplazov žiaduca. Nechcem, aby im urezávali hlavy, chcem, aby mali mŕtve červoplazy pekne vcelku,“ snažil sa odľahčiť túto situáciu. Či sa mu to však podarí práve takýmto príhovorom, to si nebol celkom istý. Harry, stále bledý ako stena, len civel. „Žiješ?“
                „Áno, žijem,“ stiahol obočie a pozrel zo strýkovej tváre na krútiaceho sa červoplaza. „To sa mi nikdy nepodarí,“ zavrtel hlavou. „Nechápem, ako môžeš po mne žiadať niečo také,“ znechutene zavrtel hlavou.
                „Nenúť ma pripomínať ti...“
                „Ja viem, aké je to dôležité,“ štekol po strýkovi. „Ale tak snáď existuje iná možnosť, ako zabiť Voldemorta.“
                „Aká?“ zvedavo povytiahol obočie.
                „Čo ja viem?“ zasyčal. Už len tá predstava ho odpudzovala.
                „Uštveš ho snáď Expelliarmom?“ sarkasticky natiahol. Harry ho prizabil pohľadom. Severus z toho nebol nadšený. Vedel, že ak sa človek naučí zabíjať smrtiacou kliatbou, zmení to aj jeho osobnosť. Jeho dušu. Cítil to na sebe. Videl to na Malfoyovi. Čím viac človek zabíja, tým väčší šialenec sa z neho stáva. Sám doteraz nikoho nezabil. Vyhýbal sa tomu. Ale vedel to a cítil, že to nie je v poriadku. „Počúvaj, Harry,“ opatrne spustil. „Temného pána by si ťažko prekonal aj vo férovom súboji. Mimochodom, keď sme pri súbojoch, aj pri tomto sa budeš musieť zdokonaliť. Nebude jednoduché sa pred neho postaviť a bojovať s ním, aj keby si sa ho pokúsil zlikvidovať nejakým pacifistickejším spôsobom.“
                „Ja to všetko viem,“ zamračene zagánil. „Je mi jasné, že keď príde, tak sa nenapíše vo Veľkej sieni na tabuľu a nebude čakať, kým jeho výzvu prijmem,“ nasilu sa zaškľabil. „Viem, že keď príde, bude zabíjať. A ani ty, ani nikto iný ho nedokážete zastaviť dostatočne na to, aby s tým prestal. Jediným spôsobom, akým ho definitívne zastavíme, je zabiť ho. A viem, že to musím spraviť ja. Len...“ zarazil sa. Zvraštil obočie. „Len som si myslel, že by sa dal nejako zneškodniť. Zviazať, zajať, zavrieť a potom...“ frustrovane dosadol na stoličku za svojím chrbtom.
                „Potom čo? Necháme ho vyhladovať až k smrti?“
                „Napríklad, sakra,“ štekol po Severusovi. „Možno sa ti to zdá zábavné, ale mňa ani v najmenšom neláka predstava naučiť sa Avadu.“
                „Nezdá sa mi to zábavné ani náhodou,“ zasyčal naňho rovnako naštvane. „Možno neuveríš, ale nemám najmenšiu radosť z toho, že sa to musíš naučiť. On sa totiž nenechá zajať a zviazať ako nejaký amatér. Príde sem, bude zabíjať a tvojou jedinou možnosťou bude zabiť ho skôr, než pozabíja všetkých, ktorých máš rád. Ja to za teba spraviť nebudem môcť. Jeho syna zabijem, ak k tomu budem mať príležitosť. Zabijem kohokoľvek, ak ti to uľahčí prácu. Ale jeho nie.“
                „Ja viem,“ Harry takmer zastonal. Chápal a vedel, že to tak proste bude musieť byť. Jeho tajné predstavy, že by to snáď mohlo ísť iným spôsobom, boli len zbožné želania, ako sa vyhnúť nevyhnutnému. Naučiť sa smrtiacu kliatbu znamenalo poškodiť si vlastnú dušu a ak ju niekedy aj použije, čo to s ním spraví? Vedel, že k tomu človek musí mať v sebe niečo zlé. A on, nie, nemyslel si o sebe že je najlepším človekom pod slnkom, že nemá jedinú zlú vlastnosť a že je dokonalosť sama. Veľmi dobre vedel, že tých zlých vlastností má viac ako dosť, ale nech sa snažil pátrať v sebe akokoľvek dôsledne, nedokázal nájsť nič, vďaka čomu by to bolo jednoduchšie. „Nedokážem to,“ zavrtel hlavou. „Nebude to ľahké,“ šepol.
                „Keby som po tebe chcel niečo ľahké, poslal by som ťa zalietať si na metle,“ vypustil Severus. Harry naňho pozrel. Nezaregistroval ani náznak irónie či sarkazmu. Povedal to úplne vážne, takmer až zúčastnene. „Nemám z toho radosť,“ dodal s takmer smutným výrazom. „Dá sa to naučiť.“
                „Ako?“ šepol.
                „Chceš sa to naučiť?“
                „Zrejme budem musieť, nie?“ stiahol obočie.
                „Čo ja viem? Možno by sme mohli počkať, kým umrie na starobu. Alebo kým ho nezabije cholesterol, alebo kým...“
                „Mlč,“ zavrčal Harry.
                „Snažím sa túto situáciu odľahčiť,“ zavrčal mu naspäť.
                „Iste, ale ani keby si mi predviedol kabaretné predstavenie, tak by si ma nepobavil, to ti garantujem.“
                „Tak fajn, tak vážne,“ zamračil sa. Potom však jeho výraz zmäkol. „Musíš nenávidieť.“
                „Možno ťa to prekvapí, ale to som vedel. Je to ako pri Cruciate, tiež o tom musíš byť presvedčený. Pochybujem však, že by som Voldemorta nenávidel do tej miery, že by som ho dokázal zabiť.“
                „Ani po tom všetko, čo napáchal?“
                „Neviem, nie,“ zavrtel hlavou.
                „Aha,“ prikývol Severus. „Dumbledore a vlastne všetci, ktorí ťa poznajú, sa v momentálnej situácii strašne mýlia. Vravia totiž, že to najlepšie, čo v tebe je, je tvoje srdce. A to je chyba, ako určite sám uznáš. Ty by si ho možno chytil, zajal, zavrel, nosil by si mu jedlo a choval ho ako zvieratko, ale nezabil by si ho ani po tom, čo zabil tvojich rodičov, tvojho krstného otca, tvojich priateľov, hromadu ľudí a o ktorých sa vyjadruješ, ako veľmi ich máš rád.“
                „A to je zlé?“ zamračil sa.
                „Nie je to praktické.“
                „Nenávidím ho,“ presvedčene prehlásil.
                „Do tej miery, že by si po ňom vyslal Avadu?“
                „Neviem.“
                „Neverím,“ zavrtel hlavou Severus. Harry naňho uprene hľadel. „Tvoja nenávisť k Temnému pánovi nikdy nebude dostatočne veľká, aby ťa prinútila zabíjať, hoci len červoplazy. Pretože aj tu je rozdiel zabiť červoplaza a zabiť človeka. Nie nenávisť k Temnému pánovi. Ty v sebe musíš nájsť inú nenávisť. Veľkú a silnú nenávisť a spomenúť si, aký je to pocit. A potom to bude musieť ísť,“ stíchol.
                Harry naňho zarazene hľadel. Potom pozrel na červoplaza, ktorý bol už unavený a pomaly začal rezignovať. Nenávisť. Iste, cítil v sebe hnev a zlosť. Často krát. Ale bol to prchavý pocit, ktorý nikdy nevydržal dlho. Nie dostatočne dlho, aby v ňom vypestoval nenávisť. Voldemortom skôr opovrhoval a znechucoval ho. Zabil mu rodičov. To áno. Ale to bol maličký a nepamätal si to poriadne. A potom, veď on vlastne ani nezabíjal. Len vydával pokyny a smrťožrúti ich vykonávali. To nebolo nič, čo by v ňom vypestovalo nenávisť až takú silnú, aby jej vplyvom dokázal zabíjať. Mučil ho, vtedy trpel, vtedy ho nenávidel, ale bola to jeho osoba, bol to on a na sebe mu nikdy príliš nezáležalo.
                Lestrangová zabila Rona, Siriusa a Susan. A hromadu ďalších ľudí. Nenávidel ju? Iste, že ju nenávidel. Kto by ju za to aj miloval, že? Ibaže neveril, že by ho tá osoba prinútila zabíjať. Predsa sa díval, ako ju Neville drží na Ministerstve v šachu. Nebol to on osobne, ale existovala príležitosť, ako jej ublížiť. A on mu v tom zabránil. Ublížil by jej, keby oproti nemu stála? Po tom všetkom, čo doteraz napáchala? Prinútila by ho spomienka na Siriusa zabiť ju? Zavrtel hlavou. Tej osoby mu bolo skôr ľúto.
                Možno Dean Thomas. Keď sa dozvedel, že sa pokúsil ublížiť Ginny, kypela v ňom žlč. Keby vtedy mohol, tak... Čo by spravil? Zabil by? Ťažko. Ale...
                Predsa už cítil nenávisť, ktorá mu zatemňovala mozog. Vedel, aký je to pocit. Stretol sa s ním. A keby mal vtedy v ruke prútik, vtedy by bol schopný zabíjať. Určite. Veď už aj teraz, keď na to len spomenie, srdce sa mu rozochvieva a cíti nutkanie pokračovať tam, kde skončil. Videl pred sebou zakrvavené Ginnino telo. Vtedy prišli o dieťa. Spomenul si, ako sa cítil po informácii, že už žiadne mať nebudú. Pamätal na to, ako to zapôsobilo na ňu. A vedel, že keby vtedy mohol pokračovať, že by ho zrejme zabil. Vtedy sa len sťažka ovládal. Sľúbil si, že na to myslieť nebude, pretože ho to vždy dokázalo zaručene rozhádzať. Ale teraz to bude nevyhnutné.
                Jediné, čo by ho mohlo prinútiť vysloviť smrtiacu kliatbu so skutočným úmyslom zabiť, bolo práve toto. A najmä to, čo sa stalo s ňou. A vedel, že ak by táto spomienka nefungovala, jediným silnejším podnetom by bola smrť Severusa alebo Ginny a s tým sa skutočne stretnúť nechcel.
                Preto si to práve teraz vytiahol zo spomienok a zameral sa na pocity nenávisti, ktoré vtedy cítil a ktoré sa vynárali a postupne sa oživovali. Nenávidel ho tak veľmi, že bol schopný zavraždiť ho holými rukami. Ubiť ho a zničiť. Teraz vytiahol prútik a postavil sa. Trasúcou rukou zamieril na červoplaza. Nevidel ho však. Privrel oči a predstavil si jeho úškľabok. A svoju bolesť a zlosť. A jej utrpenie, sklamanie a nešťastie. Dovolil, aby ho tieto pocity ovládli, aby nad ním prebrali kontrolu.
                „Avada Kedavra,“ zasyčal so znechuteným výrazom.
                Severus ho celú dobu pozorne sledoval a snažil sa v ňom vyčítať jeho myšlienkové pochody. A vedel, že ho číta správne. V duchu ho povzbudzoval. Nebol z toho nadšený, ale iná možnosť skutočne neexistovala. Keď sa postavil, spozornel. Keď natiahol ruku s prútikom videl, ako sa trasie. Bojoval nielen so spomienkami, ale aj s nechuťou nad tým, čo sa chystá spraviť. Samozrejme. Kto okrem smrťožrútov a teroristov má radosť zo zabíjania? A nakoniec to zo seba vypustil. A hneď na to klesol na stoličku.
                „Uhm, červoplaz je mŕtvy. Len neviem, či neumrel na vysilenie,“ natiahol. Harry mu venoval znechutený, unavený a podráždený pohľad. „Tvoje okamienkované kúzlenie ale dáva zaklínadlám a kliatbam mimoriadnu silu, takže verím, že si ho nakoniec zabil ty,“ neprestával ho prebodávať pohľadom. „Blaise Zabini, nemýlim sa?“ povytiahol obočie. Len v tichosti prikývol. „Mysleli sme si to, ja a Hermiona,“ dodal, keď videl jeho spýtavý pohľad. Harry neveriacky zavrtel hlavou. „Kúzlo bolo slabé a rozhodne by si ním nezabil ani šteňa, nieto človeka, ale tréningom sa dopracuješ k lepším výkonom.“
                „Tréningom? K lepším výkonom?“ rozchechtal sa. Z pocitu bezradnosti. Severus to chápal viac, než dával najavo. Harry sa chechtal a nedokázal prestať. A Severus ho nechal tak. Videl, že sa z očí jeho synovca pustili slzy. Najradšej by sa za to nakopal do zadku. Pamätal si, ako sa to učil on. Koľko premáhania a presviedčania ho to stálo. Koľko síl. Nenávisť voči Potterovi a voči matke ho napokon prinútili brať zabíjanie ako samozrejmosť. Hoci to nikdy nespravil vedel, že by toho bol schopný.
                „Harry,“ šepol, keď sa Harry prestal smiať a už si len držal tvár v rukách a plakal. „To, že sa to napokon naučíš ešte nebude znamenať, že sa staneš zlým človekom, chápeš?“ prinútil ho pozrieť sa naňho. Videl na ňom, že začal nenávidieť sám seba za to, čo práve teraz spravil a čo s najväčšou pravdepodobnosťou bude robiť aj naďalej a zrejme v tom bude dobrý. Znelo to dosť hrozivo, ale bol to fakt. Zavrtel hlavou. „Nebudem ťa teraz nútiť pokračovať, ale na ďalších hodinách musím trvať.“
                „Ja viem,“ zapípal. „Budem sa snažiť.“
                „Viem, že ťa mučí skôr to, na čo musíš myslieť a pripomínať si to. V tom ti nepomôžem. Neexistuje nič, čo by ti to mohlo uľahčiť.“
                „Ja viem.“
                „Napokon to pôjde ľahšie. Tá spomienka už nebude musieť byť taká intenzívna, ako teraz.“
                „Sú to len červoplazy,“ zavrtel hlavou. „Malfoy rozprával. Budeš nosiť stále väčšie tvory. On skončil u šteniat,“ bľakotal scestne.
                „A dokázal by zabiť aj človeka. Teraz už áno. Vždy sa zameriaval len na svojho otca a po tom, čo mu zabil matku je schopný zabiť kohokoľvek. A nemusí si to už ani pripomínať. Najhoršie sú začiatky.“
                „Chápem,“ prikývol a zotrel si slzy. Postavil sa zo stoličky a pristúpil k sudu s červoplazmi. Nechal za sebou kľačiaceho Severusa. „Takže keď sa dostanem cez červoplazy, budú to pavúky. Potom zrejme mačatá a šteňatá, nejaké ňucháče a ohňové kraby. Potom zrejme ovce, hipogryfy a testraly. Môžeme skúsiť nejakého kentaura alebo zebru, no a napokon to bude Voldemort, Dacian, Lestrangová, ty, keď ma neprestaneš štvať,“ vycedil ironicky.
                „Harry...“
                „Ja viem, že z toho nemáš radosť,“ naštvane sa k nemu otočil. „Ja z toho tiež nemám radosť a som znechutený sám zo seba. Ale robím to pre väčšie dobro, nie?“ zachechtal sa.
                „Počúvaj, Potter...“
                „Dosť,“ sykol nešťastne. Severusovi rezignovane ovisli ramená. „Ja to všetko chápem, vážne,“ rozhodil rukami. Severus k nemu spravil krok, ale Harry zavrtel hlavou. „Sľubujem, že budem spolupracovať,“ zabodol do strýka bolestný pohľad. „Ale teraz ma nechaj,“ hlesol takmer nečujne. „Chce sa mi vracať a nerád by som to spravil tu.“
                Severus klesol na stoličku a díval sa na dvere, za ktorými jeho synovec zmizol. Cítil podobné znechutenie, ako Harry. Nikdy by si nepomyslel, že ho bude učiť práve toto. A keby existovala možnosť, ako sa tomu vyhnúť, tak by ju využil. Nech by to znamenalo čokoľvek. Ale neexistovala. Preto sa bude musieť premôcť, ale vedel, že on sa bude musieť premáhať viac.
                Nedalo sa tomu vyhnúť. Nepotreboval sa ubezpečovať, len si pripomínal, že ho snáď jeho rodičia za to neodsúdia. Musia predsa vedieť, že to inak nepôjde.
                Harry sa ponevieral po chodbách hradu zdarne sa vyhýbajúc niekoľkým skupinkám študentov náhliacich sa z knižnice alebo do knižnice. Sústredil sa len na to, aby sa mu podarilo potlačiť to znechutenie a zasunúť nepríjemné  spomienky znova na bezpečné miesta svojej mysle. Nepochyboval o tom, že je to síce hnusné, odporné, až úchylné, ale aj tak nevyhnutné a možno, veď predsa iná možnosť nie je, je to aj správne. Naučí sa to, to z neho skutočne nespraví zlého človeka. Akurát bude vedieť niečo, čo väčšina čarodejníkov nechce vedieť. A možno sa s tým napokon naučí pokojne spať.
                Checht, kyslo sa zachechtal vo vlastnej hlave. Jeho strýko predsa nie je zlý človek. Malfoy je síce kretén, ale vlastne tiež nie je zlý. A on sa zlým nestane. Naučí sa to, použije to len raz a hádam v správnej chvíli a keď sa mu to podarí a on dostane príležitosť žiť ďalej, tak sa na to pokúsi zabudnúť a žiť. Pred tromi rokmi by po tom možno chcel aj umrieť. Ale teraz nie. Pred tromi rokmi by zrejme s takým niečím nesúhlasil a totálne by sa zosypal. Teraz mu k tomu síce veľa nechýbalo, ale napokon to ustál. A ustáť to bude musieť aj naďalej. S tými myšlienkami sa dohrabal až do bytu.
                „Dobrý večer,“ pozdravil dvojicu netrpezlivo a nervózne vyzerajúcich dievčat. „Ehm, mám taký pocit, že ste ma stihli prebrať zo všetkých možných aj nemožných strán,“ zaškľabil sa na Hermionu.
                „Harry, povedala som o tom Ginny, pretože som predpokladala, že ty by si sa tomu vyhýbal a...“
                „Mýliš sa,“ povzdychol. „Práve som sa pripravoval na to, ako to svojej manželke čo najšetrnejšie oznámim,“ nasilu sa zachechtal a vytiahol zo skrine fľašu whisky, ktorá tam ostala ešte po Siriusovi. „Dáte si?“ zdvorilo im ponúkol. Obe zavrteli hlavou.
                „Nechystáš sa opiť, že?“ spýtala sa ho Ginny so stiahnutým obočím.
                „Nie, len si chcem dať panáka,“ ako povedal, tak aj spravil. Kopol ho do seba a posadil sa oproti nim. Díval sa na to, ako ho dôsledne skúmajú. „Som v pohode,“ zasmial sa nad ich výrazmi. Nevyzerali, že by ich presvedčil. „Vážne, nevravím, že skáčem od radosti. Bol by som radšej, keby ma učil nejaké zaujímavejšie zaklínadlá a nie tú najčernejšiu mágiu, ale viem, že to musím vedieť a dokonca som zabil jedného červoplaza, takže mi to vcelku ide,“ zazubil sa.
                „Vieme, že to musíš vedieť,“ šepla Ginny. Vyzerala, že to vážne chápe. Jeho predstieraná veselosť bola preč. Hrdlo sa mu stiahlo. Chcelo sa mu revať a plakať a kopať do niečoho.
                „Preberali sme hlavne to, akým spôsobom sa to musíš naučiť,“ Hermiona stiahla obočie a uprene sa pozerala na svojho najlepšieho priateľa.
                „Fajn,“ prikývol, ale díval sa na Ginny. „Nechcem sa o tom baviť, dobre?“ postavil sa. „Idem do kúpeľne a potom by som šiel spať,“ vlastne Hermione naznačil, aby sa vrátila do svojho bytu.
                „Harry...“
                „Som v pohode, len sa o tom nechcem baviť,“ mračiac odkráčal do kúpeľne. Chcelo sa mu za sebou zatresnúť dvere, ale rozmyslel si to. Bolo pochopiteľné, že si oňho robia starosti. Nestávalo sa každý deň, aby sa niekto učil Avadu Kedavru. Vlastne to bolo niečo výnimočné, dostane sa medzi tú hŕstku vyvolených, ktorí túto kliatbu ovládali. Zachechtal sa nad svojimi úvahami. Už znova. Začínal si pripadať ako šialenec.
                „Nemusel si ju vyhodiť,“ vyčítala mu Ginny, keď o niečo neskôr vyliezol von. Sprcha mu možno trocha pomohla.
                „Nechcel som ju vyhodiť, len som...“ zarazil sa. Díval sa na svoju manželku, ktorej pohľad ho dokázal zaručene dostať tam, kam aj chcela. Ovisli mu ramená a posadil sa na posteľ vedľa nej. „Nechcel by som sa o tom rozprávať, len...“
                „Najhoršie na tom je spomínať, že?“ silno ho objala. Zrazu sa jej v náručí rozochvel. Cítila, že sa potichu rozplakal. „Nikto ti nebude nič vyčítať a nikomu sa neznechutíš. Mne určite nie. Viem si predstaviť, čo si vtedy musel cítiť. Keby som vtedy mohla, zrejme by som postupovala podobne. Dostal to, čo si zaslúžil a keď ti to teraz pomôže, tak je to len dobre. Zabudni na to, čo to spôsobilo. Predsa raz budeme mať deti,“ pousmiala sa zdvihla si jeho uslzenú tvár k sebe. Chcelo sa jej plakať rovnako ako jemu. Teraz ale nemohla. „Zabini je hajzeľ,“ pohladila ho. „A ty si nás pomstil. Nech ti to teraz pomôže pomstiť všetkých,“ hlesla a vtisla mu jemný bozk na pery.
                „Budem musieť zabiť človeka,“ namietol opatrne.
                „Keď nie je príliš odvážne titulovať Voldemorta človekom,“ mierne sa pousmiala.
                „Budem ovládať Avadu.“
                „Aspoň budeš zabíjať kurence k nedeľnému obedu nekrvavým spôsobom,“ zaškľabila sa. Neveriacky sa na ňu díval.
                „Nebudem sa ti...“
                „Nebudeš sa mi,“ zamračila sa. „Nikomu sa nebudeš znechucovať. On musí umrieť a inak to nejde.“
                „Si neuveriteľná,“ podarilo sa mu pousmiať. Cítil, ako sa mu zo srdca odvalil obrovský balvan pochybností a jemu sa uľavilo. Jej viera a dôvera ho napokon dokázali presvedčiť.
                „Že ťa to ešte stále prekvapuje,“ zachichotala sa. Cítila, že je konečne pokojný. „Milujem ťa.“
                „Ja teba tiež,“ vypustil už odvážnejšie a pobozkal ju. „No a my budeme mať kurence?“ povytiahol obočie.
                „Iste a sliepky, kohúta, záhradných trpaslíkov...“
                „A kopu detí.“
                „A kopu detí...“

------

„Poď so mnou,“ pokynul Voldemort svojmu synovi po porade, ktorú práve ukončil. Lestrangová sa závistlivo dívala, ako sa spoločne a sami vzďaľujú. Všetci dostali úlohy. Dacian im predostrel ďalší plán a Temnému pánovi sa veľmi páčil. „Som s tebou mimoriadne spokojný,“ vypustil o niečo menej ľadovým tónom, než ktorý venoval pred chvíľou všetkým na porade. Zavrel za nimi dvere. Dvere vedúce do jednej z Voldemortových osobných komnát, kde nemal prístup žiaden smrťožrút. Jedine jeden malý a ustráchaný škriatok, ktorý im aj teraz servíroval víno.
                „To som rád,“ odvetil Dacian a myslel to vážne. Voldemort mu pokynul, aby počkal, kým škriatok nezmizne.
                „Na našu nasledujúcu hodnotnú a plodnú spoluprácu,“ predniesol prípitok s čašou v ruke.
                Dacian cítil, že sa blíži zlom, na ktorý čakal. Jeho otec mu určite nezačal dôverovať, pretože on nedôveroval a neveril nikomu. A ich spoločná krv v tom rozhodne nebude hrať žiadnu úlohu. Ale zrejme sa mu rozhodol odkryť časť tajomstiev, zrejme sa ho pokúsi využiť a zneužiť, ale zároveň mu ponúkne časť moci a tú on potrebuje. Nehovoriac o tom, že by chcel aj trocha slobody a pokoja, o ktoré bol okradnutý.
                „Už niekoľkokrát si dokázal, že nielen rozum máš, ale že ho dokážeš používať v náš prospech, čo je niečo, s čím sa pri svojich smrťožrútoch nestretávam. Myslím, že tvoj ďalší nápad, ktorý začnú moji verní pomaly realizovať naznačí, že sa ti to v hlave nápadmi len hemží. Nielen nápadmi, ale nápadmi, ktoré majú šancu k úspechu. Šancu k úspechu má aj tento posledný. Nevravím, že ním nutne dosiahneme to, čo chceme, ale zredukovať ich rady by sme mohli,“ na moment stíchol.
                Dacian už znova cítil, že mu nazerá do myšlienok. Nemal tam však nič, čo by chcel pred otcom skrývať. Nechuť k smrťožrútstvu dával najavo často. Snahu o zapáčenie sa otcovi sa nesnažil skryť. Svoje ambície netajil, chcel moc a tú mu mohol otec poskytnúť. Túžbu po slobode potláčať by bolo nezmyselné. Nenávisť k Potterovi mohla otca len povzbudiť. Smútok za Elenou bol stále veľmi silný. A vzťah s Lestrangovou, niekde si uľaviť predsa musel.
                „Niečo som ti sľúbil a to hodlám dodržať,“ natiahol. Dacian spozornel. „Najmä preto, že si moja vlastná krv a že máme spoločnú minulosť, prítomnosť a keď sa všetko podarí, tak hádam aj budúcnosť.“ Ani jeden si nemyslel, že by na tom poslednom prehlásení bolo za mak pravdy. „Históriu Rokfortu si si prečítal. Vieš, ako to bolo so Zakladateľmi, že od nich Salazar Slizolin odišiel, pretože sa s nimi nepohodol,“ zabodol do syna červené oči. Dacian prikývol. „Určite si prišiel aj na to, že sme obaja potomkovia Salazara Slizolina,“ s pýchou vytrčil hruď. Dacian znova len prikývol. Na rozdiel od otca ho táto informácia nijako zvlášť nenadchla. „No a je tu Potter, čoby potomok Richarda Chrabromila. Toho Chrabromila, ktorý sa spolčil s ostávajúcimi dvoma Zakladateľkami a spoločne Salazara vyhodili, aj keď nahovorili svetu rozprávku o jeho dobrovoľnom odchode. Nie je to pravda,“ zavrčal. Klamal. Ale to Dacian nespoznal. „Keď boli ešte spolu, dohodli sa na spoločnej vláde. Chrabromil sa však zbavil najprv Salazara, potom Brigity a nakoniec aj Brunhildy. Tie dve sa nikdy k moci nehrnuli na rozdiel od tých dvoch. A Chrabromil mal to šťastie, že si tie dve dokázal omotať okolo prsta a tak obrali Salazara o to, čo mu právoplatne patrí. A preto vznikla sudba, ktorá v skratke znie, že si to Chrabromil a Slizolin musia vybaviť na pôde Rokfortu. Preto tá moja snaha dostať sa na hrad. Preto to Potterove bránenie hradu za asistencie svojho strýka a ostatných.“
                „A preto ho môžeš zabiť len ty,“ prikývol Dacian.
                „Správne,“ pritakal Voldemort. Skutočne to chlapcovi výnimočne pálilo. „Aby sa moc dostala tam, kam patrí, to jest do našich rúk, musím ho zabiť ja.“
                „Nemôže to byť nikto iný, lebo tak povedala sudba.“
                „Áno a preňho to platí tak isto.“
                „To chápem.“
                „Takže keď ho niekedy stretneš, nezabíjaj ho kvôli drakom. Musím ho zabiť ja.“
                „V poriadku.“
                „Pokračujeme,“ Voldemort si odpil z čaše. „Existujú kúzla, ktoré zanechali Zakladatelia Chrabromilovmu potomkovi. Napríklad ten štít, ktorý obklopuje Rokfort. Ten vzdušný vír, ktorý zničil tvojich drakov a zrejme je toho viac,“ nemusí zachádzať do podrobností. Boli tu ešte mondengraudi. O kamienkoch hovoriť nebude, ani o krvi príbuzných. „No a Slizolin svojho potomka tiež nechcel nechať nepripraveného. Tvoje draky boli jednou zo zbraní, ktoré Slizolin nechal nám. Niektoré zbrane boli ošetrené, vy ste sa starali o drakov,  niektoré zbrane však nevydržali,“ znechutene zovrel pery. Po chvíli pokračoval. „Mám tu zoznam tvorov, z ktorých však už väčšina vymizla. Slizolin nemohol vedieť, že bude trvať vyše tisíc rokov, než sa začne sudba napĺňať. Zanechal niekoľko kúziel, ale mágia spred tisíc rokov bola mocnejšia, než dnešná. Niektoré kliatby zanikli, niektoré sa nedajú identifikovať, niektoré už ovládam,“ zaškľabil sa. „Od teba budem chcieť, aby si sa na tie zoznamy pozrel, aby si použil svoj mozog a aby si priložil ruku k nášmu spoločnému ovládnutiu sveta.“
                Voldemort klamal, až to nebolo pekné. Ale Dacian nemal dôvod nedôverovať tejto teórii, pretože inú nepoznal. Neveril mu však. Žiadne spoločné ovládnutie sveta sa konať nebude. Otec sa o vládu deliť určite nehodlá. Len ho využije a potom zabije. Ale on bude pripravený. Podarí sa mu zabiť ho skôr. Najprv to bude Chrabromilov potomok, Snape, potom Slizolinov potomok a nakoniec ostane len posledný žijúci potomok Zakladateľov. On.
                „Pozriem sa na tie kliatby,“ prikývol. Musel si odpiť z vína aj on. Od vzrušenia sa začal mierne chvieť. Musí sa ovládať. Radšej nech si nevšimne jeho entuziazmus, nieto jeho ciele.
                „Naučíš sa ich aj ty. Budeš ma istiť,“ zazubil sa Voldemort.
                „To je samozrejmé. Som tvoj syn. Som si istý, že by si postupoval rovnako,“ povedal vážne. Nemyslel si to však. A Voldemort si to nemyslel tiež. Nemohol zabrániť posmešnému vykriveniu kútikov úst.
                „Iste,“ prikývol predstierajúc vážnosť. „Napokon sa hádam zúčastníš aj nejakých mojich pátracích misií, aby sme si poriadne natrénovali našu spoluprácu.“
                „Ak to pomôže spoločnej veci,“ Dacian sa pousmial.
                „Pomôže, o tom nepochybujem,“ Voldemort sa zaceril. „A teraz poď. Poď sa pozrieť, čo nám zanechal veľký Salazar Slizolin a s čím budeme pracovať pri naprávaní spravodlivosti.“
                Samozrejme že mu neukázal všetko. Vybral pár vecí, ktoré boli takmer neškodné. Vybral veci, s ktorými si nevedel rady a dúfal, že by ich mohol Dacian rozlúštiť. A hlavne skryl všetko, čo by mohlo Dacianovi naznačiť, akú úlohu v tejto hre hrá.
                „Napríklad toto,“ krotko ukázal Voldemort pergamen s kúzlom. „Týmto by som ten ich štít rozbil,“ zlovestne sa usmial. „Ale chcem ísť na istotu. Nechcem nič riskovať. A chcem, aby to všetko bolo tradičnejšie, hodné samotného Salazara Slizolina, rozumieš?“
                Rozumel. Jeho otec bol ešte väčší šialenec, než si myslel. Mal na dosah dobitie Rokfortu, ale on chcel nazhromaždiť všetko, čo mu zanechal Slizolin, aby to bolo tradičnejšie.
                „To kúzlo sa naučíš aj ty. Verím, že ti napokon bude veľmi prospešné,“ Voldemortovi v hlave skrsol plán. Už dávno nad tým uvažoval a teraz sa mu zdal ešte nádhernejší a dokonalejší.

------

„Hermiona prepáč,“ hlesol Harry na ďalší deň, keď sa spolu s manželkou dohrabali do Veľkej siene. Podarilo sa mu v jej náručí zaspať a napokon to nebolo ani také hrozné, ako sa mu pri odchode zo žalárov zdalo. „Nechcel som byť nepríjemný, ale za tým, že o tom nechcem hovoriť ani teraz a ani nikdy, si stojím,“ ospravedlňujúco po nej fľochol. Musel využiť chvíľu, kedy tam nebol ani Severus a ani Bill. Hoci sa to jeho švagor skôr či neskôr dozvie, ak už to náhodou nevie.
                „Je to v poriadku, nebol si nepríjemný,“ usmiala sa naňho. „Ja som sa hlavne nemala do toho starať.“
                „Ale mala. Poznáš ma až príliš dobre. Váhal som, či o tom povedať Ginny.“
                „Harry, tajomstvá by ste predsa nemali mať,“ vyčítavo naňho pozrela.
                „To určite nie, ale toto je niečo, s čím sa zdôverovať je dosť ťažké,“ povzdychol.
                „Zase tie tvoje pocity?“ prevrátila oči.
                „Áno,“ zamračil sa. „Ale teraz to nebol môj klasický problém, teraz som sa skôr hanbil,“ šepol.
                „Aha,“ stiahla obočie a chytila ho za predlaktie. „Harry, nemusíš sa hanbiť. Každý na tomto svete pochopí, prečo to musíš vedieť.“
                „Ja viem,“ usmial sa. „Ginny mi to už vysvetlila,“ zazubil sa.
                „Tak potom je to fajn...“ stíchla. Blížil sa k nim totiž Severus so stiahnutým obočím. Zabrblal pozdrav a Harry mu trocha váhavo odpovedal. Strýko bol mimoriadne tichý. Spýtal sa len, či je všetko v poriadku a po kladnej odpovedi sa pustil do raňajok. Vymenil si s Hermionou sprisahanecký pohľad.

------

„V poriadku?“ spýtal sa ho Severus znova. Po večeri v žalári po tom, čo Harry zabil ďalšieho červochvosta.
                „Áno,“ prikývol. V jeho vnútri sa znova všetko búrilo a vzpieralo, ale tentoraz sa ovládol a neutiekol zvracať na záchod na druhom poschodí.  
                „Bude to len lepšie,“ povzbudil ho strýko. „Po dvoch mesiacoch som prestal zo seba zvracať aj ja.“
                „Čo?“ vyvalil naňho oči.
                „Počul si,“ zamračil sa. „Nie je jednoduché vedome pripraviť o život hoc len červoplaza. S človekom to zamáva a ak je niekto precitlivený ako ty, tak potom zvracia.“
                „Ty si zvracal dva mesiace,“ pripomenul mu.
                „No, tak zrejme som bol precitlivený,“ zaškľabil sa. „Pôjdeš teraz za svojou manželkou? Alebo stráviš trocha času so svojím strýkom?“ povytiahol obočie.
                „Ach jaj, zase ma čaká nejaký vážny rozhovor, ktorý nevieš, ako začať?“ zachechtal sa. Jeho dobrá nálada sa Severusovi pozdávala. Vedel, že to nie je nič hrané a rád by vedel, kto za to mohol. Zrejme Ginevra, kto iný, že?
                „Nie, len som s tebou chcel prehodiť pár neškodných viet. Je to zakázané?“
                „Nie, je to vítané. Tak poďme,“ postavil sa a nechal sa Severusom viesť do jeho bytu. „ Ginn je ešte stále v Rokfortskej armáde,“ vysvetľoval po ceste. „A keď sme už pri nej, pomôžeš mi s niečím?“
                „Bude ma to stáť nervy?“ podozrievavo naňho pozrel. Harry ale vedel, že len žartuje.
                „Nemyslím,“ zasmial sa. „Chcel by som pripraviť to bojové cvičenie zároveň pre Základňu aj pre hrad. Chcel by som, aby si mi pomohol pripraviť pár pascí. A chcel by som to skôr, než padne prvý sneh.“
                „Mám to chápať tak, že keď padne prvý sneh a Temný pán sa sem bude hrabať, tak ho pekne požiadate, aby prišiel až na jar, pretože ste si nič nenatrénovali cez zimu?“ zaceril sa. Harry sa zachechtal.
                „Nie, to nie. Nejaká bojovka by mohla byť aj v zime, to je pravda.“
                „Pomôžem ti. Povedz mi, ako si to asi predstavuješ,“ vyzval ho.
                Sedeli pri víne a diskutovali. Severus bol prekvapený, ako relatívne v pohode vzal Harry svoju druhú vraždu. Hoci len červoplaza. Určite sa spočiatku musel premáhať a pretvarovať, ale neskôr nabral sebavedomie a hlavne pokoj a dalo sa s ním celkom rozumne rozprávať.
                Tú jeho hru napokon ohodnotil ako vcelku prospešnú. Samozrejme až po tom, čo mu synovec odsúhlasil jeho účasť a rolu zlého smrťožrúta, ktorý bude nesmrteľný a ktorý bude škodiť všade. Harry sa k nemu pokojne pridá spolu s Billom. Takže budú traja škodcovia a zároveň budú dohliadať na to, aby sa nikto neprizabil.
                Na presne stanovenom mieste v Zakázanom lese, ktorý už bol rovnako bezpečný ako Veľká sieň, umiestnia artefakt, ktorého sa budú musieť jednotlivé skupiny zmocniť. Zároveň bude zabezpečený kúzlami, takže si ho budú musieť odčarovať. A samozrejme sa budú snažiť cudzí tím zneškodniť, poškodiť, zbaviť sa ho.  
                Obaja vedeli, že táto hra sa dočká pozitívneho ohlasu. Už sa aj dočkala, hoci bola len vo fáze plánovania. Zúčastnení budú proti sebe bojovať, budú sa musieť naučiť spolupracovať, improvizovať, plánovať, premýšľať takpovediac za pochodu. A vlastne aj naostro, pretože vyhrať bude chcieť každý a vyhrať bude môcť len jeden.

------

„V poriadku?“ spýtala sa Ginny Harryho, keď prišiel v piatok večer od strýka. Začínalo ho unavovať, ako sa ho každý pýtal, či je v poriadku.
                „Začína sa mi to páčiť,“ natiahol sarkasticky. Dnes sa mu podarilo zabiť až dvoch červoplazov. Pozrel na svoju manželku, ktorá ho prepaľovala ublíženým pohľadom. „Prepáč,“ stiahol obočie a objal ju. Najprv ale musel odložiť Blesk, ktorému venovala údržbu. „Nechcem byť protivný, len som unavený.“
                „Ja viem,“ povzdychla aj ona. Nedokázala si ani predstaviť, čo musí zažívať, keď zabíja. Vtisla mu bozk na líce. „Sľubujem, že ti už tú hlúpu otázku nepoložím.“
                „Dobre a ja sľubujem, že sa postarám o to, aby si sa netvárila ako kôpka nešťastia,“ uškrnul sa a zobral do rúk Blesk. Vydral sa z nej zúfalý ston. „V prvom rade dokončíme jeho údržbu,“ prezrel si ho. „Myslím, že by sa malo ustrihnúť pár vetvičiek, začali ti prerastať cez metlu,“ uchechtol sa.
                „Práve som sa na to chystala,“ prevrátila oči a pustila sa do zastrihávania vetvičiek. Harry videl, že sa k Blesku správa ako k nejakému duchovnému predmetu, hoci to bol jej majetok. Zavrtel hlavou. Vedel, čo ju trápi. „Ginny, zajtra budeš výborná a strelu chytíš, nemaj strach,“ pokúsil sa ju povzbudiť.
                „O tom sa presviedčam už týždeň,“ zavrtela hlavou.
                „A aj to tak bude. Ver mi. Slizolin sa dokonca nepokúsi ani o nejaké podlosti. Teraz nie.“
                „Kiež by si mal pravdu. Nemáme ktovieako silný tím.“
                „Ale figu, ste dobrí,“ usmial sa. Spustila rozprávanie o tréningoch, ktoré viedli v poslednej dobe. Nebolo to zase až také tragické. Ona ale cítila dvojnásobnú zodpovednosť. Bola nielen kapitánkou, ale aj stíhačkou a na jej pleciach toho bolo navaleného až príliš. Hoci šlo len o metlobal. Vedela však, že jej tím ju v tom nenechá samú.
                „Dobre a teraz by si sa mala úplne uvoľniť,“ zašeptal, keď konečne odložila Blesk, ktorý vyzeral snáď ešte lepšie, než za novoty. „Navrhujem sprchu, masáž a milovanie,“ uhryzol ju do ucha.
                „Aha a to mi má pomôcť uvoľniť sa?“
                „Minimálne tá stredná pasáž áno.“

------

Harry sa cítil v sobotu zradene. Teda, na malý moment ho ovládol ten pocit. Videl počas neskorších raňajok tri fakulty zabalené do chrabromilských farieb, ako vyvolávajú mená hráčov chrabromilského družstva. Slizolinčania síce sedeli ticho, ale tvárili sa bojovne. Rád by bol v strede toho diania. Rád by znova okúsil to vzrušenie z očakávania začiatku zápasu. Ten adrenalín, ktorý sa rozprúdil jeho telom v momente, ako vyletel nad štadión. Teraz bude sedieť na tribúne.
                „Nie, nikdy to nepochopím,“ zavrtela hlavou Hermiona dívajúc sa na študentov svojej fakulty, ktorí vykrikovali bojové a víťazné heslá.
                „Ja tiež nie, nič si z toho nerob,“ podporil ju Severus. „Proste sa tvár zúčastnene. Im bude aj tak jedno, či ťa to zaujíma.“
                „Tak si to robil počas tých rokov?“ Harry naňho zvedavo pozrel. „Aj vtedy, keď ste sa nám v druhom ročníku votreli na štadión, pretože ste chceli zacvičovať toho svišťa Malfoya?“
                „Ehm,“ Hermiona si odkašľala.
                „No nie,“ otočil sa k nej Harry. „Pamätáš, že potom Ron zvracal slimáky?“
                „Na Weasleyho aj to bol úspech,“ zaškľabil sa rokfortský riaditeľ.
                „Pamätám si to, Harry,“ s miernym úsmevom ho ubezpečila kamarátka. „Len mi zabehla hrianka.“
                „No tak snáď budete svojim fakultám fandiť,“ neveriacky na nich gánil.
                „To určite!“ so samozrejmosťou prehlásila Hermiona.
                „Slizolin hrá proti Chrabromilu,“ natiahol Severus. „To určite!“ pridal sa s úškľabkom k Hermione.
                „Ste neuveriteľní,“ zavrtel hlavou profesor Obrany proti čiernej mágii. Pri odchode zo siene mu Colin nenápadne podal malý odznak Chrabromilu a on si ho pripol pod habit. A čo. Aj keby mával chrabromilskou zástavou veľkou ako dom, každému to môže byť jedno. Veď predsa bude hrať jeho manželka, sakra. Komu inému má fandiť?

------

„Pekné počasie,“ zapriadol riaditeľ sadajúc si na štadión vedľa Harryho. Hermiona už bola usadená po Harryho ľavici a vedľa nej sedel Bill. „Skvelé k porážke Chrabromilu,“ zavŕtal.  
                „Je slnečno,“ prikývol Harry. „Slizolinskí trolovia by chvíľu mohli vydržať.“
                „Uhm, nebude ťa svrbieť zadok? Že na ňom musíš sedieť tu? Na štadióne?“
                „Raz sa to muselo stať a ty si aspoň môžeš dosýta užiť zápas a nemusíš sa strachovať, či sa mi niečo nestane.“
                „Upozorňujem, že na metle bude Ginevra, takže pokojný zrejme nebudem ani ja a ani ty.“
                „Vážne?“ Harry pozrel prekvapene na strýka. „Budeš si robiť obavy o Ginny?“
                „Je to predsa moja neter, nie?“ zazubil sa. „Aha, my o vlčici...“ hlavou ukázal na štadión.
                Obe družstvá práve prilietali nad štadión za búrlivých ovácií divákov. Nervózne zatlieskal. Aj na tú diaľku videl, že je Ginny nervózna tiež. Snáď to čoskoro prekoná.

TOPlist