25. Kamienok v tvare srdca


Nesmelo zaklopala na dvere. Dnes večer s niekým musí byť, niekto jej musí pomôcť nezakopnúť. Sama ostať nemôže a predsa jej vravela, že môže prísť hocikedy, keď bude potrebovať. Hermiona v duchu ubezpečovala samú seba, že klopať na dvere riaditeľky Rokfortu o pol dvanástej večer vôbec nie je šialený nápad.
                Nemohla ísť za Harrym a Ginny. Nemohla ísť ani za Snapeom a za Robertom už vôbec nie. Preto jej Minerva napadla ako jediné možné rozumné východisko, kam utiecť pred svojou chuťou a slabosťou. Určite by jej pomohla. Ale len v prípade, ak už náhodou stará žena nespí, čo bolo vzhľadom na neskorú hodinu a na fakt, že jej neotvára, celkom logické. Ibaže to jej príliš nevyhovovalo. Samozrejme, že nechcela Minervu nasilu budiť. Ale ona práve teraz niekoho potrebovala. Nepokojne a frustrovane zaklopala ešte raz a opatrne zavolala aj jej meno. Nechcela si ani predstaviť, že by sa teraz mala vrátiť do svojho bytu a byť tam sama. Možno bude musieť predsa len za tým Snapeom ísť. Dvere sa však potichu otvorili.
                „Slečna Grangerová.“
                Keď počula syknutie svojho mena, pripadalo jej to, akoby sa ozvala rajská hudba. Keď začula niekoho druhého, už sa necítila tak sama a bezradne, ako predtým. Ibaže...
                „Čo... čo tu robíte?“ Oči sa jej prispôsobili tme vychádzajúcej z bytu a prekvapene zažmurkala na zamračenú tvár profesora Snapea. Čo, pre Merlina, robil o pol dvanástej u riaditeľky v byte? Prebehla ho pohľadom. Ani netušila prečo, len jej to prišlo logické. Bol oblečený...
                „Pst,“ jednoducho odvetil a hlavou pokynul k protiľahlým dverám, zrejme do riaditeľkinej spálne. Stiahla obočie. Okomentoval to prevrátením svojich čiernych očí a zavrtením hlavou. Jemne ju zdrapil za pažu a vtiahol dnu. Potom opatrne prešiel k dverám do spálne, nazrel dnu a čo najtichšie ich privrel.
                „Čo...“
                „Ticho,“ šepol a rýchlo sa k nej obrátil. Potom švihol tri razy prútikom. V krbe sa rozblčal oheň a dvere za ňou sa zavreli. „Teraz už z tejto miestnosti nevyjde ani najmenší zvuk,“ zamračene jej oznamoval sadajúc si do kresla. Rukou jej pokynul, aby sa k nemu pridala a prisadla si. Do druhého kresla. „Najprv k vašim šialeným myšlienkam. Nie, nie som tu preto, že by som snáď mal nejaké pletky s Minervou,“ zaškľabil sa jej do tváre. Okamžite sčervenela.
                „Na to som ani nepomyslela,“ dotknuto sa ohradila.
                „Iste a ja som niekoľkonásobným víťazom súťaže časopisu Čarodejnica o najžiarivejší úsmev,“ zazubil sa. „Nedivím sa, že vám to napadlo. Moja prítomnosť na tomto mieste v tejto neskorej hodine je viac ako podivná. Aby som uspokojil vašu zvedavosť, Minerva občas potrebuje pomoc pri zaspávaní. Jej nočné mory sú niekedy neznesiteľné. Elixír na pokojný spánok berie len zriedka, proti nočným morám ešte zriedkavejšie. Často po nociach chodí po chodbách v snahe oddialiť spánok, ale v jej veku je to čoraz ťažšie. Pomáham jej. A nie, nedržím ju za ruku a nerozprávam sa s ňou, ani jej nespievam uspávanku a ani do nej nelejem žiadne iné elixíry. Proste ju len uspím. Prútikom.“
                „Ale to je...“ stiahla obočie. Vedela, že násilne vyvolané bezvedomie môže zapríčiniť celý rad vedľajších účinkov a v konečnom dôsledku aj trvalé následky. Dá sa to praktizovať občas, ale nie pravidelne. Najmä nie u niekoho v takom, Minerva spí, tak sa jej to hádam nedotkne, vysokom veku.
                „Nebezpečné,“ doplnil ju vážne. „Ja to viem a ona to tiež vie. Rozhodla sa pre tento spôsob, pretože ani elixíry nie sú práve najbezpečnejšie, však? Nestáva sa jej to zase až tak často,“ mávol rukou k dverám spálne, „ale občas ju prepadne taká veľká depresia, beznádej a zúfalstvo, že jej nedokáže pomôcť nič iné, len bezvedomie. Dobre viete, že toto bezvedomie nie je totožné s bežným Stupefy. Je to vlastne spánok. Ale to je jedno,“ zakrútil hlavou. „Aby som sa vrátil k jadru veci. Minerva už nemá dvadsať, ani tridsať. Jej organizmus sa už nedokáže vyrovnať so spomienkami tak, ako napríklad Potterov, aj keď aj tam je to na hrane. Potrebuje akúkoľvek pomoc, aby sa dokázala aspoň trocha vyspať a aspoň trocha normálne fungovať,“ uprene sa díval Hermione do očí.
                „Nevedela som to,“ šepla prekvapene. „Teda, vedela som, že má problémy, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sú až také rozsiahle.“
                „Pretože ste sa starali len sami o seba a vaše problémy sa vám zdali tými najvážnejšími a najdôležitejšími,“ prskol zamračene.
                „Áno, na tom sme sa už zhodli,“ vrátila mu zamračenie. Znova sa začala pýriť. Vedela, že má pravdu, ale nemusel jej to práve teraz pripomínať. „Sama to veľmi dobre viem, nemusíte mi to vyčítať.“
                „Nevyčítam, len konštatujem.“
                „U vás je to to isté.“
                „Možno, ale o tom sa skutočne baviť nemusíme,“ zavrtel hlavou a unavene si pretrel oči prstami. „Slečna Grangerová, aby som vás trocha upokojil, ani mne sa Minerva nezdôverovala, hoci som v jej blízkosti najdlhšie a dovolím si tvrdiť, že sme priatelia. A mala k tomu dosť príležitostí. Nikomu nie je príjemné na to spomínať. Požiadala o elixíry. Preberali sme jej stav, vravel som o hrozbách a napokon požiadala aj o tento dnešný spôsob úniku. Keď jej je najhoršie, zavolá ma. Ale odmietla so mnou hovoriť o podrobnostiach. A platilo to aj obrátene. Nemyslím, že aj keby ste tušili, ako špatne na tom je, že by vám dovolila priblížiť sa viac. A vás by som chcel poprosiť, aby ste nikomu nevraveli o tom, čo ste tu dnes v noci videli.“
                „Ale prečo? Ak by som mohla...“
                „Nemohli by ste nič, pretože vám Minerva nič nedovolí,“ trpezlivo pokračoval. „Chce len jediné. Aby sa škola znova rozbehla, aby všetko fungovalo tak, ako pred ôsmymi rokmi. O nič iné jej nejde a nič iné ani nechce.“
                „Nemám jej prezradiť, že o tom viem,“ Hermiona zhrnula do jednej vety celý ich doterajší rozhovor. Alebo skôr Snapeov monológ.
                „Presne tak.“
                „A keď neposlúchnem?“
                „Ublížite jej, Hermiona,“ vydralo sa zo Snapea. Prekvapene naňho pozrela. Počula v jeho hlase zvláštny tón, zúčastnenosť a bolesť. Uvedomila si, že musí mať Minervu veľmi rád a že robí všetko preto, aby to starej žene uľahčil.
                „Nebudem jej nič hovoriť,“ zavrtela hlavou. „Ste zvláštny,“ stiahla obočie, ale dočkala sa len zamračenia.
                „Prečo? Pretože mám city?“ zaprskal.
                „Áno, presne pre to, pretože máte city a nanešťastie to človek môže odhaliť len za veľmi nepríjemných okolností.“
                „Minervu poznám takmer celý svoj život a vo vojne zo seba vydala úplne všetko. Preto ju musím rešpektovať a svojím spôsobom obdivovať. Ak sa vám na tom zdá niečo zvláštne, tak to ma neskutočne mrzí,“ sarkasticky natiahol.
                „To je pochopiteľné. Ide o to, že vy ju máte rád,“ protirečila.
                „Aha, no dobre, aj keby som s vami náhodou súhlasil, čo je na tom také zvláštne? Aj Pottera mám rád. Aj Ginevru.“
                „To je fajn,“ prerušila ho s úsmevom. Nespúšťal z nej zachmúrený pohľad. „Som rada, že som mala možnosť poznať vašu druhú tvár.“
                „Netuším síce, kam týmto rozhovorom smerujete, slečna Grangerová, musím vám však oznámiť, že rozhovor sa práve blíži ku svojmu koncu. Potrebujem ešte skontrolovať Minervu a potom by som si aj ja rád odpočinul.“
                „V poriadku,“ prikývla a vstala. „Myslím, že aj ja si pôjdem odpočinúť. Dosť ma tento rozhovor... unavil. Môžete si byť istý, že Minerve nič nepoviem.“
                „Dobre, ďakujem,“ mierne prikývol a nasledoval ju ku dverám. „Skutočne ste si istá, že už budete spať?“ spýtal sa ešte.
                „Áno,“ usmiala sa. „Asi som len potrebovala poriadne sa vyčerpať.“
                „Keď budete niekedy v budúcnosti potrebovať poriadne sa vyčerpať, môžete prísť za mnou,“ diplomaticky prehlásil. „Rozhovorom samozrejme... sa vyčerpať,“ dodal, keď si uvedomil, čo z neho vyliezlo.
                „Samozrejme,“ zaškľabila sa naňho. „Čím iným by ste ma mohli vy vyčerpať?“ natiahla ironicky.
                „Minervu radšej vynechajte,“ pokračoval ignorujúc jej poznámku. „A keď sa nechcete vmiešavať do postele Potterovi a Ginevre, tak som logickým riešením ja.“
                „Budem na to pamätať.“

------

Hermiona si po nočnom stretnutí Snapea v riaditeľkinom byte začala všímať oboch. Na jednej strane bola Minerva. Poznala jej tajomstvo a ľutovala, že nie je dosť blízko, aby jej stará žena dôverovala. Mohla si za to sama. To určite. A mrzelo ju to. Možno by sa s tým dalo ešte niečo spraviť a ona sa o to aj pokúsi. Pomáhala so všetkým, čo bolo na hrade potrebné. A bola odhodlaná aj pokračovať. Chcela Minerve dokázať, že sa zmenila. Riaditeľka jej postupnú zmenu prijímala s potešením a keď už nič iné, tak môže aspoň priniesť trocha radosti do života rokfortskej veteránky. Nehovoriac o tom, že pomôže aj sama sebe. Uvedomila si, že nie je jediná, kto trpí. A ona vážne mohla niečo so svojím životom spraviť.
                A na druhej strane bol Snape, ktorého si všímala viac. Už predtým vedela, že nie je úplne bez citov. Videla to na jeho správaní k Harrymu. Aj k Ginny. Ale až noc, kedy pred sebou videla človeka, ktorý má vážny záujem a obavy o starú ženu ju presvedčila, že aj on dokáže skutočne mať rád. Nebol to len rešpekt a obdiv, ako jej tvrdil. Bola to láska. A ona sa pristihla pri tom, že sa naňho občas usmiala, čo síce neprivítal s búrlivým nadšením, ale ju za to ani nepreklial, čo sa dá považovať za úspech. Vzniklo medzi nimi akési tiché porozumenie. Mali spoločné tajomstvo.
                Popri pozorovaní Minervy a Severusa sa sústredila aj na ďalšie veci. Pomoc Ginny pri kúzlach a pomoc Harrymu pri tajnej organizácii Ginniných narodenín. Spravila to s radosťou. A keď pred dvoma týždňami na Harryho narodeniny šla so sebazaprením, teraz sa na ne tešila. Organizácia im dala riadne zabrať, pretože museli odpútať Ginninu pozornosť. Najprv ju vzal Harry na záhradu, kým ona prinášala potichu tortu. Potom ju ona vzala hore do izby a držala ju tam dovtedy, kým Harry všetko nepripravil a kým neprišli ďalší hostia. Severus a Minerva.
                Ginny spoľahlivo prekvapili. Všetko sa zdalo byť také dokonalé, až získala dojem, že sa niečo musí pokaziť. Videla na Minerve, že sa uvoľnila. Snape nebol nepriateľský a hoci nebol ani prehnane priateľský, aspoň bol neutrálny. Harry sa k nej správal ako za starých čias, z čoho ešte pociťovala výčitky svedomia. Ale tým sa teraz nechcela trápiť. Teraz tu bola jej kamarátka a tá oslavovala svoje dvadsiate tretie narodeniny. Venovala jej, k všeobecnému prekvapeniu, šaty. Severus a Minerva to však plne vynahradili a darovali jej užitočné knihy. Najviac ale zabodoval Harry. Pritiahol zo Šikmej dva podlhovasté balíčky a hoci ona stále nechápala, ako môže mať niekto radosť z metly, Ginny bola nadšením bez seba.
                „Nikdy to nepochopím,“ zasmiala sa Hermiona, keď Harry s Ginny zmizli, aby Blesky hneď aj otestovali. „Vždy sa mi zdvíhal žalúdok. Nechápem, ako niekto môže mať radosť z lietania.“
                „Bude to znieť podivne, ale tentoraz s vami musím súhlasiť,“ zabrblal Snape.
                „Ja som kedysi rada lietala,“ priznala Minerva. „Ale vtedy boli metly ešte veľmi pomalé. Nie ako teraz. A samozrejme som bola oveľa mladšia.“
                „Hodiny lietania boli asi jediným predmetom, ktorý som neznášala.“
                „Pokiaľ ste mali v obľube Elixíry, tak je všetko v poriadku,“ zaškľabil sa na ňu Severus.
                „Elixíry som skutočne mala v obľube,“ prikývla s potmehúdskym úškrnom. „Dokonca aj Obranu... hoci ju učila Umbridgeová.“
                „Bod pre vás, slečna Grangerová,“ smiala sa Minerva, pokým Severus sa tváril dotknuto.
                „Nemohol som byť horším učiteľom, než ona,“ zavrtel hlavou. „Nevravím, že som bol obľúbeným, ale...“
                „To samozrejme nie,“ skočila mu do reči bývalá študentka. „Obľúbeným ste skutočne neboli, to však neznamená, že ste boli zlým odborníkom.“
                „Znova dvojzmyselná odpoveď. Stáva sa z vás nebezpečný súper, drahá kolegyňa.“
                „Ako inak.“
                „Dobre, deti,“ familiárne ich oslovila Minerva, čím ich oboch zarazila. „Keďže pochybujem, že sa Harry s Ginny tak skoro vrátia a keďže vidím, že vy si skvele vystačíte aj sami,“ šibalsky na nich žmurkla, „ja sa vrátim na Rokfort. Vy sa samozrejme ešte bavte!“ zarazila ich protesty. „Je nedeľa, máte voľno, avšak ja si radšej tie zmluvy prezriem dnes a v pokoji. Zajtra sa to zase začne hemžiť a ja nebudem vedieť, kde mi hlava stojí. Bavte sa!“ A s týmto prianím, nedbajúc na ich pokusy o zdržanie, zmizla v krbe. 
                „Tak fajn,“ skonštatovala Hermiona zrazu sa cítiaca neisto. „Dáme si ešte tortu?“

------

„Nemôžu nás vidieť?“ Ginny sa poobzerala po lúke. Ťažko predpokladať, že by sa takto vysoko v horách vyskytovalo viac muklov, ale nejakí turisti sem predsa len mohli prísť a zbadať ich.
                „Začarujem nás splývacím zaklínadlom, takže nás neuvidia,“ ubezpečil ju Harry. „Najlepšie by bolo začarovať lúku, ale to by som tu behal minimálne hodinu a to sa mi vážne nechce,“ usmial sa. „Neuvidia nás, pokiaľ sa na nás nesústredia a keďže nemajú dôvod hľadať niekde vo vzduchu dvoch čarodejníkov na metlách, tak sa nemáme čoho obávať. Severus ma naučil použiť toto kúzlo tak, aby sme sa my dvaja videli. Bolo nutné vedieť, kde sa ktorí z nás nachádza, ale čudujem sa mu, že nevyužil túto príležitosť na to, aby ma začaroval a dovolil mi stratiť sa. Aspoň by ma mal z krku,“ zachechtal sa.
                „Možno to nechcel spraviť,“ so smiechom mykla plecami.
                „Skôr to nemohol spraviť,“ opravil ju.
                „Alebo,“ zahihňala sa. „Dobre teda,“ zovrela v ruke metlu a okamžite zvážnela. Podozrievavo na ňu pozrela. „Skúsim to.“
                „Keď si sa raz naučila lietať, nemohla si na to zabudnúť,“ povzbudzoval ju, pretože videl, že má z lietania strach. A to bolo niečo, čo si pred pár rokmi ani nedokázal predstaviť.
                „Ja viem,“ prikývla. „Ibaže toto je rovno Blesk,“ prehlásila s rešpektom. „Doma som lietala na Ometlách, v škole na Kométach. Nikdy som si ani nevyskúšala lietať na Nimbusoch. O Blesku radšej pomlčím. A nelietala som osem rokov. Čo keď bude na mňa príliš rýchla, ja to nezvládne a zabijem sa na nejakom strome?“ vychrlila zo seba.
                „Ale nezabiješ sa,“ usmial sa na ňu. „Nezabúdaj, že dokážem poskytnúť prvú pomoc.“
                „Keď si mi chcel týmto zdvihnúť sebavedomie, tak sa ti to nepodarilo,“ mierne sa zamračila.
                „Nechcel, len som ťa chcel odpútať, čo sa mi aj podarilo,“ nadvihol obočie.
                „Dobre,“ prevrátila oči. „Ale len na chvíľu. A teraz vážne,“ znova pozrela na svoju novú metlu. „Čo keď sa prizabijem a...“
                „Neprizabiješ,“ jemne ju pohladil po pleci. „Ale keď váhaš, tak sa najprv preletíš so mnou. Budem ťa istiť. Zistíš, že to stále vieš a stavím sa, že úplne parádne. Čo myslíš?“
                „Myslím, že to tak asi bude najlepšie,“ vďačne naňho pozrela. „Necháš ma riadiť, ale až po chvíli, dobre?“ potrebovala si vymámiť jeho sľub.
                „Bojíš sa úplne zbytočne, ale ako myslíš,“ prikývol sadajúc si na svoju metlu. „Tak nasadaj,“ vyzval ju pokojne. A ona si váhavo zaňho prisadla.
                Najprv sa párkrát preleteli len tesne nad zemou, než zmenil taktiku a rýchlo vyštartoval smerom k oblohe. Prvé minúty ho kŕčovito zvierala, kým si nepripomenula pocit, ktorý jej lietanie na metle prinášal. Rovnaký pocit, aký mal aj on. Pocit absolútnej slobody a voľnosti. Potom bola odvážnejšia. A keď zosadli, aby si vymenili miesta a ona skúsila riadiť ich let, začala si veriť. Najprv síce len opatrne, ale potom stále smelšie viedla ich metlu vzduchom. A keď sa pokúsila o rýchle oblúky a prudké zmeny smeru, povedal jej, že už môžu zletieť k zemi a že môže pokojne letieť sama.
                Lietali skoro tri hodiny. Najprv len pokojne vedľa seba. Potom súťažili, kto rýchlejšie obletí päťkrát lúku, aby vzápätí skúsili prudkú nálety na seba samých. Pripomenula mu Ginny z piateho ročníka, ktorá sa úspešne vyhýbala dorážačkám. S rovnakým nadšením a odhodlaním. A s rovnakým smiechom po zdarnej akcii.
                Napokon zletel k zemi, aby si oddýchol. Ale ona stále pokračovala. Na lietanie sa nedá zabudnúť, rovnako ako na bicyklovanie či plávanie. Ak sa to raz naučíš, ovládaš to navždy. Ani netušil, že sa dá z Blesku vytiahnuť až taká rýchlosť, akú mu previedla ona, keď letela z oblakov prudko k zemi, aby sa elegantne vyhla pádu a vzlietla znova nahor. Nepamätal si, že by ju niekedy videl podobne šťastnú, ako práve v tejto chvíli.
                Ležal na zemi, odkiaľ pozoroval jej bláznenie, takmer hodinu, než sa napokon nasýtila a so sčervenenými lícami od vetru pristála na zemi. S radostným výrazom malého dievčaťa. Ľahla si vedľa neho do trávy.
                „Bolo to úžasné!“ oznámila mu celkom zrejmú vec. V jej hlase počul stopy smiechu. „Ďakujem ti. Takto som sa necítila, ani neviem kedy naposledy,“ nadvihla sa na lakťoch a obrátila sa k nemu. Vtisla mu bozk na líce. „Mám pocit, že teraz už dokážem hocičo,“ šepla vážne. „Možno je to len dočasné. Možno stále lietam s hlavou v oblakoch, ale mám pocit, že skutočne zvládnem všetko, čo budem chcieť.“
                „Určite zvládneš,“ usmial sa. Pozrel jej do očí. Hrali v nich veselé ohníčky, ktoré nedokázali ani jej posledné slová zahasiť. „A keby si začala pochybovať, môžeme si dnešné lietanie zopakovať.“
                „To by bolo skvelé,“ opätovala mu pozorný pohľad. „Harry, práve som prehlásila, že zvládnem všetko, čo budem chcieť, však?“ nespúšťala z neho zrak. Len mierne prikývol. „Chcela by som ti pomôcť,“ prehlásila rozhodne. „Pretože to chcem a ty to potrebuješ,“ okamžite dodala, keď videla jeho výraz. „Nech si hovoríš čo chceš. Sám si to priznal a ja to na tebe vidím. Len niekedy sú tvoje oči pokojné, vieš?“ hlesla. Civel na ňu a nedokázal v sebe sformulovať žiadne slová. Na obranu alebo na odvrátenie pozornosti. Nedokázal si v sebe utriediť ani myšlienku na to, či je rád, že je taká odvážna, alebo či mu to vadí, pretože sa sústredí naňho. A na koho iného by sa mala práve teraz sústrediť? „Aj keď sa snažíš tváriť normálne a silne, aj keď sa snažíš o to, aby si mi zdvihol náladu, aj keď sa spolu so mnou smeješ, ešte nikdy som nevidela v tvojich očiach, že si o tom presvedčený. Máš radosť, to určite, ale tvoje oči sú stále zastreté bolesťou. Dovoľ mi ti pomôcť, Harry,“ dodala potichu.
                Musel sa posadiť. Cítil na svojej paži jej zovretie. Emócie sa v ňom búrili a miešali a on nevedel, ako zareagovať. Ani čo povedať. Iste, už sa pokúšala z neho niečo dostať, ibaže vtedy ešte nebola taká presvedčivá, ako teraz. A on vedel, že zrejme už jeho pomoc až tak často potrebovať nebude. Možno sa začína karta obracať a teraz to bude on, kto bude potrebovať záchranu.
                „Neviem, ako by si mi mohla pomôcť,“ šepol posledný chabý pokus o únik. Ona si to nenechá vyhovoriť a on tušil, že jej podlieha. A jedna časť jeho duše kričala, že to aj sám chce.
                „To neviem ani ja,“ priznala. Prisunula sa k nemu a zdvihla jeho tvár k sebe. Videla na ňom zmetenie a paniku. „Len pokoj, mne môžeš dôverovať,“ pohladila ho po tvári. „Nezradím ťa,“ mierne sa pousmiala. „Skús mi veriť a skús sa zveriť. Uľaví sa ti. A potom, keď budem vedieť, o čo ide, tak hádam nájdem spôsob, ako ti pomôcť.“
                „Ja...“ prudko sa nadýchol. „Bojím sa,“ hlesol a zažmurkal. Videla v jeho očiach slzy. Videla, že začal trhane a plytko dýchať.
                „Najprv sa upokoj,“ pevne ho zovrela v náručí a upokojujúco hladila po chrbte. „Bojíš sa tých hrôz, ktoré si videl?“ potichu sa spýtala po chvíli neprestávajúc ho objímať. Počula, že jeho dych sa pomaly upokojuje. Nikdy by si nepomyslela, že sa Harry dokáže zosypať, ale teraz k tomu nemal ďaleko.
                „Nie,“ zvoľna sa od nej oddialil. Aj tak boli stále blízko vedľa seba. Držali sa za ruky a ona na ňom videla, že sa pomaly odhodláva k tomu, aby sa zveril. „Sníva sa mi o tom,“ šepol s výdychom. „Všetky tie vraždy...“ rýchlo sa na ňu pozrel.
                „Môžeš hovoriť o všetkom,“ ubezpečila ho pokojne. Bola pripravená aj na to, aby počula nepríjemné podrobnosti.
                „Dobre,“ prikývol. Na moment sklonil hlavu, aby v sebe našiel odvahu zveriť sa s najhoršou spomienkou, ktorá ho trápila. „Mám hromadu nočných môr,“ opatrne sa na ňu pozrel. „Takmer v každej vidím niekoho mŕtveho. Tie zverstvá, ktoré boli na nich páchané. Krv, dolámané končatiny, vnútornosti po zemi,“ striasol sa. A ona sa musela vydýchať. „A prežívam všetku bolesť, ktorú som vtedy cítil. Nielen to koleno. Bol som prinútený vraždiť,“ priznal so sebazaprením. „A nielen Voldemorta. Okrem neho som zabil štyroch ľudí. Možno bola vojna a ja sa tým ospravedlňujem. Aj tak som vrah,“ vypustil zamračene a sklonil hlavu. „Ale o to nejde,“ trpko prehlásil po krátkej odmlke. Zavrtel hlavou. „Nočné mory to síce sú, ale už som sa s nimi naučil žiť. Ich sa nebojím. Viem, že snáď raz prestanem o tom všetkom snívať. Bojím sa toho, že sklamem znova.“
                „Harry,“ stisla mu dlane, pretože myšlienkami odišiel niekde ďaleko. Znova k nej zdvihol hlavu. Preľakla sa toho, čo videla v jeho tvári. Nielen bolesť a strach, ale aj znechutenie sebou samým.
                „Vieš, čoho sa najviac bojím? Čo hádam v živote nedostanem z hlavy a bude ma to strašiť do konca života? A mučiť?“
                „Netuším, ale nech sa stalo čokoľvek, ty za to nemôžeš, pretože...“
                „Jej očí,“ šepky ju prerušil. „Severus mi z hlavy tú spomienku vybral, ale tie oči a ten pohľad, ten sa mi zahryzol do mozgu a nejde dostať von!“ štekol zúfalo. „Nesníva sa mi o tom, ale viem o tom a tie oči...“
                „Čo sa stalo? Harry, no tak!“ skríkla po ňom a zatriasla mu ramenami. Vydesil ju, ale teraz sa nemohla vzdať. Nepoznávala ho, ale keď sa dostali až sem, dotiahnu to do konca. Verila mu. Nech sa vtedy stalo čokoľvek, nech ho desilo čokoľvek, on sa nezosype. Snape mu nepomohol, ona možno pomôže. Verila aj sebe. „Harry,“ šepkala mu do ucha. Cítila jeho slzy, jeho rozrušenie. „Ver mi, prosím. Uľaví sa ti. Pomôžem ti.“
                „Ja viem,“ šepol zvláštne zastreným hlasom. Držal sa jej ako kliešť. „Viem, že sa mi uľaví. Ale bojím sa, že o mne začneš zmýšľať špatne. Možno ťa nedesí predstava toho, že som vrah, ale toto... Nie je to taká hrôza, ako celý rad hrôz, ale...“
                „Toho sa bojíš?“ neveriacky sa spýtala.
                „A tých očí...“
                „Pst,“ prerušila ho. Už pred ňou nesedel ten muž, ktorý jej pomáhal a stál pri nej. Miesto neho tam sedel malý, prestrašený chlapec, ktorého desila predstava straty blízkeho človeka. „Viem aký si človek,“ potichu mu dohovárala. „Nič na svete nemôže spôsobiť, aby som ťa začala vnímať inak, ako doteraz. Viem, čo si pre mňa urobil. Nech sa stalo vo vojne  hocičo, nezáleží mi na tom. Záleží mi jedine na tom, aby si sa ty cítil lepšie. Aby sa ti uľavilo. Pretože chcem, aby ti nič nebránilo ma milovať. Pretože ťa milujem. Chápeš?“ dodala rozhodne. Zažmurkal a prikývol.
                „Dobre teda,“ súhlasil napokon. „Poviem ti o svojom najhoršom zážitku,“ nadýchol sa. „Príliš sa to nelíšilo od toho, čo sme prežili dovtedy,“ na chvíľu sa odmlčal. Pustil jej ruky a odvrátil sa od nej. Nechala ho tak. Keď sa rozreční, nech rozpráva, nech si nevšíma okolie a už vôbec nie ju. A on skutočne začal. Najprv opatrne, neskôr jeho rozprávanie nabralo na istote. Mohol si to dovoliť, pretože rozprával len o informáciách, o ktorých vedel. Ktoré ho v hlave nemučili. Až na ten pohľad...

Vojna trvala už sedem rokov. Všetci boli unavení, nielen obrancovia, ale aj útočníci. A všetci tušili, že by už konečne mohol prísť koniec, nech by bol akýkoľvek.
                „Si si istý, že sem príde nejaká záchranná garda?“ zabručal Harry Severusovi. „Alebo máme čakať samotného  pána Neohrozeného?“
                „Potter, odpusti si tie ironické poznámky,“ vrkol mu naspäť. „Horcruxy sú zničené, už skutočne ostáva len on. Ale keď si myslíš, že mu stačí poslať pozvánku, tak sa spamätaj.
                „To bol pokus o vtip.“
                „Chabý.“
                „Nemám tvoj talent.“
                „Tvoje mínus.“
                „Pôjdeme bližšie?“
                „Na čo?“
                „Asi tam niekto potrebuje pomoc, nie?“
                „Všetci potrebujú pomoc.“
                „A?“
                „Počkáme na spojencov.“
                „Rozkaz, šéfe.“
                Skryli sa pod stromami. Pod nimi sa rozprestierala malá dedinka, v ktorej sa udomácnili smrťožrúti. Nebolo ich veľa, hádam nejakých desať, ale stačilo to k tomu, aby terorizovali pár desiatok anglických dedinčanov. Tí sa báli postaviť na odpor. Harry mal pocit, že keby sa do toho oni dvaja pustili, dokázali by zneškodniť desiatku nepriateľov. V pohode. Ibaže Severus rozhodol, že počkajú na spojencov a nechajú ich robiť čiernu prácu. Oni sa možno zapoja a možno ani nie. Pod sviečkou býva najväčšia tma. Keď tu sú smrťožrúti, nikto ich dvoch nebude hľadať na tomto mieste. A oni si budú môcť relatívne bezpečne oddýchnuť.
                Aj keď Harry spočiatku toto Severusovo rozhodnutie prijal pokojne a bral ho ako celkom rozumné, na ďalší deň  už mal plné zuby nárekov a výkrikov z dediny. Spojenci neboli nikde a smrťožrúti ďalej veselo mučili mužov, týrali deti a znásilňovali ženy. To, čo robili radi všade a úplne bežne. Stále mal pocit, že by mohli spraviť niečo viac. Severus sa síce potreboval v pokoji vystrábiť zo zranení, ale on bol fit. Tak by mohol spraviť aspoň niečo. Už v minulosti predsa sám zneškodnil viac ako desiatku nepriateľov. Počkal, kým Severus nezaspí, aby na okolie uvrhol niekoľko zaklínadiel, ktorým mu zabezpečil bezpečný spánok. A on sa rozhodol konať.
                Dostal sa do jedného kedysi domčeka, z ktorého ostalo len pár trosiek. Všade blčali ohne. Dedinskí muži boli poviazaní na zemi a prinútení dívať sa na znásilňovanie nielen žien, ale aj mladých dievčat. Harry napočítal štyroch smrťožrútov, to znamenalo, že ďalší šiesti sú niekde v blízkosti. Skryl sa pod hromadou dosiek a sena, v prítmí, kde len slabo dopadali lúče z vatier.
                „Ty nie si jeden z nich, však?“ vyrušil ho tichý hlas. Okamžite mal prútik v pohotovosti, ale jeho pohľad sa vpil do zelených očí malého, sotva päťročného ryšavého dievčatka zviazaného len kúsok od neho. Díval sa do uslzenej a doškriabanej tváre, ktorá sa mu zdala niečím povedomá. Jeho mama. Takto mohla vyzerať jeho mama, keď mala päť rokov.

                „Neprezradíš ma?“ mierne sa zamračil, ale stále ju fascinovane pozoroval. Len zavrtela hlavou. Hluk a krik bol taký veľký, že sa len sťažka počuli. A od plameňov by ho ani nemali vidieť. „Kde sú ostatní?“
                „Neviem,“ šepla a odvrátila od neho hlavu. Aj keď mala päť, uvedomovala si, že by mohla na nich prilákať pozornosť. „Prišiel si nám pomôcť?“ spýtala sa.
                „Áno, asi áno,“ pripustil zamyslene.
                „Ten prvý, na tom kole, bol môj brat,“ hlesla. Pozrel sa, čo má na mysli. A prišlo mu zle. Na ostrých koloch boli ponapichované mŕtve telá malých chlapcov. Vydesilo ho, že to hovorí tak pokojne. Keď sa však pozrel, videl čerstvé slzy stekajúce po jej tvári. „A mojej sestre ten človek ubližuje,“ pípla. Smrťožrút znásilňoval sotva dvanásťročné dievča. „Chcem, aby prestali,“ smrkla. „Aby jej už neubližovali, ani mojej matke, ani otcovi,“ pozrela sa mu do očí. Videl v nich obrovskú bolesť. „Nechcem, aby niekto z nich šiel za Gregom do neba,“ hlas sa jej zlomil. „Pozabíjajú nás všetkých.“
                „Nie, to sa nestane. Príde pomoc, určite,“ dohováral jej. Túžil po tom, aby sa mohol postaviť, objať ju a upokojiť vo svojom náručí. Nemohol sa však ani pohnúť.
                „Vážne?“ s nádejou sa spýtala.
                „Sľubujem, pomoc je už na ceste,“ mierne sa usmial. „Prestanú ubližovať aj tvojej sestre, aj všetkým ostatným.“
                „Prisahaj,“ vyzvala ho.
                „Prisahám,“ odvetil najpresvedčivejšie, ako vedel. Záchrancovia už museli byť niekde blízko.
                „Verím ti,“ usmiala sa aj ona. „Nie si ako oni. Si dobrý,“ potom sa od neho odvrátila späť k ohňom. „Chcem, aby to už prestalo, aby už neplakala.“ Do jej sestry smrťožrút stále dorážal a nevyzeral, že by mal tak skoro skončiť. A ona kričala ako ranené zviera.
                „Už to prestane.“
                Ibaže v nasledujúcich minútach sa všetko odohralo tak rýchlo, že aj keby mal možnosť, nestihol by spraviť nič. Bez upozornenia do dediny vtrhli ďalší smrťožrúti. Nie záchrancovia, ktorých čakali. Ale smrťožrúti a tí prišli s jediným zámerom. Vyvraždiť celú dedinu. V prvom momente chcel vyskočiť a bojovať s nimi. Ibaže ich bolo oveľa viac. Rozum mu vravel, aby utiekol čo najrýchlejšie. Niečo ho však držalo na mieste. Pritlačil sa ešte viac k zemi a čakal. Ani nevedel na čo.
                Malé dievča vliekli k ohňu, aby ju prinútili dívať sa na to, ako rozťali jej sestre brucho a ona pomaly vykrvácala. Všade padali na zem mŕtve telá a tie, ktoré už ležali na zemi, tie sa prestávali protestne zmietať. Jej pohľad sa vpil do jeho očí. Prosila o pomoc. Boli to veľké, zúfalé, zelené oči, ktoré žobrali o to, aby už nikto nešiel za Gregom a jej sestrou do neba. Slzy sa mu kotúľali po lícach a on sa nezmohol ani na najmenší pohyb. Ani na útek, ani na pomoc. Ani na to, aby sa začal modliť k tomu, aby jeho úkryt neodhalili. Len sa jej díval do očí, v ktorých sa prosba menila na výčitky. Sľúbil jej predsa, že sa nikomu nič nestane. Prisahal jej. A zabili otca. A potom matku. Zradil jej dôveru. Predsa jej dal sľub! Planý. Vo svojej detskej naivite mu uverila. Na pár minút sa stal stredom jej vesmíru a ona doňho vložila celú svoju vieru. Pasoval sa za jej záchrancu a potom ju zradil. Skôr, než v jej očiach vyhasol oheň, zbadal v nich nenávisť. Napriek tomu ho neprezradila. Dokázal sa znova pohnúť, až keď  pustošiace plamene začali olizovať a ničiť jeho úkryt. Vtedy už boli všetci preč. A všetci boli mŕtvi. Pristúpil k dievčatku, aby sa jej ospravedlnil. Aj keď ona už nemohla vedieť o ničom.

„Ostalo mi po nej len toto,“ siahol do vrecka a vytiahol čiernu šnúrku s maličkým kamienkom, ktorý mal tvar srdca. „Mala to na krku,“ pípol. Ginny ho zozadu objala. „Viem, čo sa vtedy stalo, ale necítim to, čo som vtedy cítil,“ pokračoval pošepky. „Vidím len jej oči.“
                „Nemohol si spraviť nič. Netušil si, že sa blížia smrťožrúti,“ prestala ho objímať a presadla si pred neho. Pozreli sa na seba. Neplakal. Len sa tváril zvláštne. Ona bola tá, ktorá pozvoľna prestávala plakať. Zaujato si ju obzeral.
                „Ja viem, Ginny,“ prikývol. „Mali sme len zlé informácie,“ mykol plecami. „Ale spraviť som predsa len mal niečo. Nemal som jej nič sľubovať. Nemal som prisahať. Nemal som tam vôbec chodiť.“
                „Harry,“ chytila mu ruky do svojich dlaní. „To dievčatko malo päť rokov. Vedela, že sa deje niečo zlé, ale nemohla odhadnúť nebezpečenstvo.“
                „Dal som jej sľub.“
                „Zmýlil si sa a mýliť sa je ľudské. Aj keď to malo tragické následky. Neskončilo by sa to dobre za nijakých okolností. Záchrana proste nemala prísť a aj keby si sa pokúsil o niečo sám, nemal by si šancu. Umrel by si tam aj ty.“
                „Aspoň by som umrel bez výčitiek svedomia,“ prskol a prehltol slzy.
                „Aha, no iste,“ zamračila sa naňho. „Keď je toto to, čo ťa najviac trápi, tak to prepáč. Ale práve si povedal tú najstupídnejšiu vetu, akú si len mohol.“
                „No,“ zdvihol k nej pohľad. Videl, že je totálne vytočená. „Dobre, tak to nie je. Ibaže ona mi verila a ja som sklamal jej dôveru. Zradil som ju. Nechal som ich všetkých v štichu.“
                „A čo by si chcel spraviť?“
                „Neviem. Rozhodne by som nič nesľuboval. Ginny... ja ten pohľad mám pred očami. Nenávidela ma,“ šepol.
                „Možno na malý okamih áno,“ pripustila. Neveriacky sa na ňu pozrel. „Bolo to malé päťročné dievča. Skončilo by to zle. Aj tak by tam všetci umreli. Ty si jej na pár minút dal vieru, že to neskončí zle. Spravil si chybu, ale som si istá, že práve táto chyba spôsobila, že to dievča bolo aspoň na malú chvíľu znova šťastné. Chápeš?“
                „To isté mi vravel Severus,“ stiahol obočie. „Ale od teba to znie inak.“
                „Ale chápeš to, nie?“ s nádejou sa spýtala.
                „Chápať a prestať vidieť tie oči, je rozdiel,“ zavrtel hlavou. „Nikdy sa ich nezbavím. Mohla tak vyzerať moja mama. Niečo som k nej vtedy pocítil, keď som sa s ňou rozprával. Neviem čo to bolo. Možno som bol očarený jej výzorom a prisahal by som na čokoľvek. Ja neviem. Ale viem, že to dievča bude mojou najhoršou morou. A ja už nechcem zažiť podobný pocit. Nechcem niekomu niečo sľúbiť a potom to nesplniť...“
                „Vieš čo spravíme ako prvé?“ prerušila jeho monológ. Prekvapene na ňu pohliadol. „Daj mi tú vec,“ natrčila pred neho ruku. Roztvoril dlaň a díval sa na kamienok. „Keď sa máš zbaviť pocitu viny, začnime od začiatku.“ Vytrhla mu prívesok z ruky. „Zahodím ho.“
                „Ginny! Ale...“ nechcel sa ho vzdať. Načiahol sa po nej, ale šikovne sa mu vyhla. Zlomok sekundy sa len bezradne díval, ako sa postavila a zamierila k stromom na začiatku lesa. Vzápätí stál na nohách a náhlil sa za ňou. „Ginny...“
                „Čo chceš robiť?“ naštvane sa k nemu otočila. Vyvalene na ňu civel. „Chceš si brať ten kamienok do ruky a pripomínať si ju? Mučiť sa spomienkou? Trápiť sa? Keď sa chceš zbaviť toho pohľadu, tak sa najprv zbav tohto,“ neprestávala sa mračiť.
                „Ja to mám v hlave,“ zaprotestoval držiac jej dlane, v ktorých zvierala kamienok.
                „Mať niečo v hlave a mať to na očiach, je rozdiel,“ šepla. „Harry, začni sa odpútavať od tej spomienky. Hneď teraz. A ja ti sľubujem, že raz zabudneš. A keď nie, tak si spomenieš, ale už bez výčitiek svedomia. Si to najlepšie, čo ma mohlo v živote stretnúť a ja nedovolím, aby si sa takto ničil,“ hlesla. Po dlhej chvíli, kedy len držal jej ruky a díval sa do očí, v ktorých videl dôveru, ale inú než toho dievčatka, jej pomaly ruky pustil.
                „Zahoď to, prosím,“ vypustil takmer nečujne. Privrel oči, keď sa obrátila a zahodila kamienok do lesa najďalej, ako dokázala.
                „Všetko bude dobré,“ prehlásila, keď sa k nemu znova otočila. „Ver mi, Harry, presne tak, ako ja verím tebe.“
                „Veríš mi,“ zopakoval jej slová a opatrne k nej zdvihol hlavu. Pousmiala sa a prikývla. „Aj po tom, čo som ti povedal? Nemyslíš si o mne nič zlé?“
                „Nič zlé si o tebe nemyslím,“ usmiala sa a objala ho. Nesmelo jej objatie opätoval. „Nechápem, čo zlé by som si o tebe mala myslieť,“ jemne ho pobozkala na pery. „Sľúb mi niečo, Harry.“
                „Ja by som nechcel dávať sľuby,“ skúsil znova stále pod vplyvom výčitiek toho zeleného pohľadu.
                „A ja by som sa nechcela motať v tomto rozhovore ako v bludnom kruhu,“ prerušila ho. „Milujem ťa, verím ti a chcem, aby si veril ty mne. Sľúb mi, že mi dovolíš ti pomôcť tak, ako ty pomáhaš mne. A sľúb mi, že budeš pri mne stáť vždy,“ hlesla. „Nech sa deje čokoľvek,“ dodala.
                „Sľubujem,“ prikývol s nesmelým úsmevom. „To ti môžem sľúbiť.“

TOPlist