25. Jasno v živote

                Ginny bola nervózna. Netušila, aké záhady sa chystá Harry riešiť. Zrejme šlo stále o Alfreda Reida. Hoci boli v službe a oni dostali nové prípady k vyriešeniu, Harryho to stále zaujímalo a ona bola na tom rovnako. Ibaže netušila, prečo by k tomu mal využívať večeru.

                „Harry, o tom prípade sme sa mohli predsa rozprávať aj doma. Nemuseli sme chodiť na večeru. Alebo chceš riešiť niečo iné?“ spýtala sa, keď spolu sedeli v muklovskej reštaurácii. Úplne obyčajnej a hlavne na úplne odlišnom mieste, aké bežne používali.

                „Jesť predsa musíme a Kenny sa k nám už nedostane,“ vysvetlil. „Jedine, že by som mu to umožnil. Ibaže mám isté obavy, či by to bolo bezpečné. Chápeš? A prepadávať vašich alebo Cat... to mi nepríde správne.“

                „Asi máš pravdu,“ kladne zhodnotila jeho úvahu. „Vážne sa budem musieť naučiť variť. Takto sa fungovať nedá donekonečna,“ posťažovala si. „Dobre, raňajky a niečo rýchle a nenáročné zvládnem, prípadne pripálim. A ty to z lásky ku mne zješ. Ale aj tak,“ zavrtela hlavou. „Už vidím matku, ako víťazoslávne prehlasuje, že mi to tvrdí od mojich jedenástich rokov,“ zahundrala.

                „Môžeš požiadať Cat. Rada ťa naučí variť. Hoci ti predvedie muklovský spôsob,“ navrhol. „Dal by sa však skombinovať muklovský spôsob s tým čarodejným. Kúzla predsa ovládaš, nie?“

                „Niektoré áno,“ pritakala a zadívala sa naňho. „Takže ty si tiež myslíš, že by som sa mala naučiť variť, že?“

                „Na škodu by to nebolo,“ mierne sa zaškľabil a ona ublížene gánila. „Pravdou ale je, že by to zrejme nezaškodilo ani mne,“ pokrčil ramenami. Chvíľu počkal, kým im čašník naservíruje objednané jedlo. A naleje víno. Toto bola nevýhoda oproti čarodejníckym reštauráciám, že to vždy tak trvalo. „Tiež som sa mohol naučiť postarať sa sám od seba,“ potom zodvihol pohár s vínom. „Navrhujem prípitok. Na naše následné spoločné spolužitie,“ vypustil dívajúc sa na ňu.

                „Aby bolo harmonické a čo najmenej hádavé,“ usmiala sa. Odpili si z vína. Stále mala pocit, že chce riešiť niečo vážnejšie. „Takže... aké záhady si mal na mysli?“ spýtala sa, keď sa pustili do jedla.

                „Muklovia by mali zajtra prestať prehľadávať Reidov dom,“ prezrádzal. „Hoci netuším, čo tam chcú nájsť. Kingsley tvrdí, že to tak muklovský premiér chce. Že možno existuje niečo, čo sme mohli prehliadnuť,“ zaškľabil sa. „Ako by to bolo možné, že? Každopádne sa muklovia držia svojej verzie a pátrajú. Vraj sa v novinách aj televízii objavilo upozornenie.“

                „Áno, toto všetko bolo logické. A ty čakáš len na to, kedy vypadnú z toho domu, aby si tam nastúpil so strýkom,“ uškrnula sa.

                „Správne. So strýkom a s tebou, samozrejme. Môžeš od neho odpozerať ešte viac, než odo mňa. Je síce pravda, že ma v súbojoch nepremôže, ale v zaklínaní je stále lepší.“

                „To by bolo fajn,“ tá myšlienku ju samozrejme uchvátila. Dúfala, že ju od súkromného pátrania nebude chcieť držať ďalej, hoci to bolo, podľa takmer všetkých, nebezpečné s ohľadom na fakt, ktorý zanechal Reid vo svojom dome. Všetci si mysleli, že po nich pôjde. Ale keď bude s Harrym a ešte k tomu s jeho strýkom, nemôže sa jej stať nič.

                „Ako ale bolo povedané, budeme to môcť robiť len vo voľnom čase,“ vyšlo z neho nespokojne. „Stále si myslím, že keby sa nám niečo podarilo odhaliť, viedlo by to k nemu. Môžu pátrať aj sto rokov, nedostanú ho,“ zamračil sa.

                „Asi nie,“ prikývla roztrpčene. Tiež si to myslela. Nenaplánoval všetko tak dokonalo len preto, aby sa potom nechal chytiť ako nejaký amatér. „Kde môže byť?“ vypustila poznámku, ktorá trápila dva svety.

                „Hocikde,“ zamračil sa. „Ale on sa objaví,“ uprene sa na ňu zadíval. „Nepodnikal všetko pre to, aby to nedotiahol do konca. Možno je niekde zalezený a venuje sa vyvolávaniu toho svojho démona. Nemyslím ale, že by to bolo všetko, čo chce.“

                „Chce teba,“ prikývla a jedlo jej prestalo chutiť, čo bolo alarmujúce zistenie.

                „Áno. A zrejme aj teba,“ vypustil to, čoho sa obávala. „Nie je to tak, že by bol nahnevaný len preto, lebo som mu to vtedy pokazil. Keď tak nad tým zauvažuješ, vybrala by si si k prvým obetám dvoch aurorov? Nezamerala by si sa na nejakého slabšieho protivníka, ako to robil v súčasnosti?“

                „Možno to vtedy nemal také premyslené. Možno s tým len začínal a oni sa mu ponúkali ako prví.“

                „Iste, tá možnosť tu je,“ zamračene jedol. „Ale aj tak... prečo potom ten záujem o mňa, alebo o nás? Nepotrebuje nás zabiť, podľa Hicksa. Je to osobné. Nezdá sa mi ale, že by ho moje prekazenie v minulosti rozčúlilo až do takej miery, že by sa potreboval mstiť,“ uvažoval. Ginny sa znova pustila do jedla. Niečo na tom bolo.

                „Petúnia ho poznala,“ nadhodila po chvíli. „Alfred sa zrejme v minulosti... vtieral do tvojej rodiny,“ podotkla.

                „Nemal nikoho, oni bývali najbližšie, boli to aurori... zrejme si mali čo povedať. Už som nad tým premýšľal, a tak nejako si naňho neviem spomenúť. Niektoré spomienky sa mi vrátili, ale nie všetky.“

                „Pre Merlina, Harry, mal si tri roky. Na čo všetko si myslíš, že si môžeš pamätať?“ vyhŕkla pobavene. Ublížene zagánil. „Ja si z toho obdobia nepamätám nič. Ale ty si zrejme myslíš, že si musíš pamätať aj svoj pobyt v matkinom lone, nie?“

                „Nebuď ironická, prosím,“ preniesol potichu. „Rád by som vedel, čo Alfreda k mojej rodine tak ťahá. Akoby... ja neviem,“ znova sa mračil. „Akoby ňou mal byť posadnutý. Hoci neviem prečo.“

                „Keď ho chytíme, dozvieš sa. Alebo možno v jeho dome, skryté pred muklami a čarodejníkmi, nie však pred tebou a strýkom, niečo nájdeme.“

                „Na to sa spolieham,“ priznal. „Dáme si dezert?“ spýtal sa, keď dojedli.

                „No jasne. A ďalšiu fľašu vína. Mám pocit, že to nie je jediná záhada, čo chceš riešiť.“

                „To je pravda,“ súhlasil a zavolal čašníka, aby objednal ďalšie víno a aby si vybrali zákusok. „Ráno som nechal úplne odpojiť krb a obnovil som len spojenie s krbom na našom úrade,“ díval sa na ňu. „Cat letaxový krb nikdy nechcela a strýko má voči nemu tiež výhrady. A cez víkend chcem ísť do Brlohu. Nechcem nás úplne izolovať. A ty potrebuješ spojenie s rodinou. Ibaže... chcem overiť, či to bude bezpečné, rozumieš?“

                „Áno,“ prikývla. „Naše zabezpečenie je bežné. Fideliove zaklínadlo a pár ochranných, ktoré zariadil Bill.“

                „To viem, to som zistil,“ prezradil. Prekvapene zamrkala. „No, chodili sme k vám často,“ mykol plecami na vysvetlenie. Zasmiala sa.

                „Si skutočný profesionál,“ odfrkla si pobavene. „Ale viem, čo ťa trápi. Náš krb je pospájaný s mnohými inými a každým ďalším spojením sa jeho bezpečnosť znižuje.“

                „Dávala si v škole pozor,“ prikývol na súhlas. „Nechcem, aby prestal byť pospájaný s ostatnými. Chcem len uvrhnúť ďalšie bezpečnostné kúzla pred tým, než ho spojíme s tým naším. A to budeme musieť vašim vysvetliť,“ díval sa na ňu.

                „Dobre,“ súhlasila. „Niečo vymyslíme, čo našim povieme. Nebude to také niečo ako... Mami, ide po nás sériový vrah a keďže chceme vcelku pravidelný prísun jedla, tak ti musíme trocha zamávať okolo krbu...“ nasilu sa zaškľabila. Musel sa uchechtnúť. Nejako si obaja zvykali na myšlienku, že sú ich životy ohrozené viac, než si vyžaduje bežná služba. „Ja to nejako obkecám, nemaj obavy,“ sľúbila s úsmevom. Musela však stíchnuť, pretože dostávali svoje dezerty a fľašu vína.

                „Myslím, že už viac zabezpečiť našu ochranu nedokážem,“ pokračoval Harry po odchode čašníka.

                „Zabezpečil si ju dostatočne,“ natiahla sa, aby chytila jeho ruku do svojej. Zadíval sa na ňu.

                „Áno, asi áno,“ prikývol a opätoval jej stisk dlane. Uprene na ňu hľadel a ona znervóznela.

                „Čo si mi ešte nepovedal?“ podozrievavo sa spýtala. Mlčal, len sa pozeral a ona si musela odpiť vína.

                „Nepovedal som to najhlavnejšie,“ vyšlo z neho vážne. Stiahla obočie. „Ale tu to hovoriť nebudem. Dojedzme ten koláč a poďme preč.“

                „Kam preč?“ zvedavo sa spýtala. Mierne sa pousmial.

                „Proste preč odtiaľto. No tak, zjedz ten koláč. Broskyňový máš rada,“ vyzval ju.

                „Ja mám rada všetky koláče.“

                „To je vlastne pravda,“ zasmial sa.

                Od zvedavosti ju šlo roztrhnúť, ale on sa vážne pustil do svojho koláča, zamyslene zmĺkol a ona nemala odvahu rušiť jeho myšlienky. Neostal zadumaný dlho. Víno síce nedopili, koláče ale dojedli a on zaplatil.

                „Kam ideme?“ aj tak sa spýtala, keď vyšli von a zabalili sa do kabátov.

                „Na prechádzku,“ vypustil a objal ju okolo ramien. Pritisla sa k nemu a pomaly vykročili.

                „Dobrovoľne sa chceš bezcieľne prechádzať? To znie romanticky.“

                „Má to byť romantické. Aspoň sa chcem snažiť o to, aby to bolo romantické,“ prezradil. Po očku naňho pozrela. Vyzeral napäto. „A keď mi dáš ešte chvíľu, možno to romanticky aj dopadne,“ vypustil a pozrel, ako po ňom pokukuje. Usmial sa.

                A ona sa nadýchla, pretože chcela okamžite zažiadať o vysvetlenie. Zarazene vydýchla, pretože jej začalo dochádzať, čo chce spraviť. A potom sa nadýchla, pretože chcela začať protestovať.

                „Nekaz mi to, prosím,“ nedovolil jej zareagovať. „Zrejme to zvládnem aj sám skaziť,“ povedal potichu. „Rozhodne to ale chcem skúsiť. A ty mlč,“ pozrel jej do očí, keď zastali.

Ocitli sa v bežnom muklovskom parku, v ktorom nebol ani náznak snehu. Pouličné lampy ho matne osvetľovali a skutočne dodávali prostrediu nádych romantickosti. Boli tam sami, ako si uvedomila. Možno, keby boli stromy zelené alebo, naopak, zasnežené, bolo by to to pravé. Ale vzal ju do parku a už to bol úspech. S napätím poslušne mlčala a došlo jej, čo chce asi spraviť. Ak teda mysleli na rovnakú vec. Neraz sa stalo, že ho nepochopila. Neuvažoval ako bežný smrteľník.

„Takže...“ mierne stiahol obočie. Vyzeral absolútne strateno. „No, po pravde, premýšľal som nad tým, čo ti poviem, ale v hlave mi to šlo ľahšie,“ mierne sa uškrnul. Díval sa jej do očí a zvážnel. „Asi sa zamotám do vlastných myšlienok a budem hovoriť scestne, ale ty ma pochopíš. Tým som si istý,“ mierne sa pousmial. „Vzhľadom na všetko, čo sa v posledných dňoch udialo... na to, ako sa všetko prevalilo a na to, aký tlak je teraz na nás vyvíjaný som sa rozhodol požiadať ťa o ruku,“ vypustil a napäto sa na ňu díval. Prehltla. „Ale aby si si nemyslela, nechcem to spraviť len preto, lebo sme to tak prezentovali v práci a očakáva sa to od nás. Ani preto, lebo som to už raz spravil, dosť trápnym spôsobom a mal by som to napraviť. Tieto situácie to vlastne len urýchlili. Tvoje nasťahovanie sa ku mne ma prinútilo premýšľať. A dokonca sa mi podarilo aj dosť vecí pochopiť a to je veľký úspech,“ trochu sa zaškľabil stále sa na ňu dívajúc. „Teda, hádam som to pochopil dobre. Ak nie, tak ma opravíš. Ide o to, že viem, že sa musíš pri mne cítiť neisto. Nesprávam sa ako normálny človek. V podobných situáciách sa neviem správať. Chcem ťa požiadať o roku hlavne preto, lebo chcem, aby si bola úplne pokojná. Pochopil som, že vzťah so mnou ti prináša viac zmätku, než čohokoľvek iného. Ja proste neviem city dávať najavo. Len potrebujem, aby si vedela, že s tebou skutočne počítam. Pretože už do môjho života jednoducho patríš a chcem ťa v ňom a budem dúfať, že aj ty chceš mňa v tom svojom,“ stiahol obočie. „Asi už začínam pekne trepať, nie?“

„Len pokračuj, prosím,“ šepla potichu. A dojato. Predpokladala, že keď sa niekedy k niečomu takémuto odhodlá, bude to vyzerať ako bľabotanie pomätenca u Munga. Príliš sa ale nestrácal.

„No, uhm. Vďaka tebe... alebo nie vďaka, pretože to za prínos do svojho kultúrneho povedomia nepovažujem... každopádne som spolu s tebou videl niekoľko filmov, ktoré obľubuješ ty a odpozeral som, ako sa to asi robí,“ zaškľabil sa už poriadne.

„Ako sa žiada o ruku?“ Znova musela prehltnúť.

„Správne. Ale nekľaknem si, aby si vedela. Niežeby som si zašpinil koleno. To by ma netrápilo. Ale musíš uznať, že je to dosť stupídne,“ otriasol sa. A ona sa zasmiala. Tiež si to myslela. Romantika a žiadosť o ruku, to áno. Ale preháňať to nemusí.

„Takže,“ šepol a siahol do vrecka. Prekvapene zamrkala. „Nemám kvety, nebudem kľačať, prostredie je, aké je... nič iné mi nenapadlo a príhovor tiež za veľa nestojí, ale niečo predsa mám, čo by som ti rád dal ako dôkaz, že to všetko myslím smrteľne vážne.“ Vytiahol z vrecka prstienok, zrejme z bieleho zlata s drobným bielym drahokamom uprostred. „Krabičku vlastne tiež nemám,“ hlesol a natiahol k nej ruku s prstienkom. „Vezmeš si ma, Ginevra?“ šepol.

Od prvého slova, ktoré vypustil z úst vedela, kam to všetko smeruje. Napriek tomu ju prekvapil a šokoval. V dobrom slova zmysle. S chvejúcou sa rukou siahla na tú jeho. V živote by nečakala, že by jej dokázal dať prsteň.

„Áno, Harry, ale...“ hlesla dívajúc sa mu do očí. So spokojným úsmevom jej navliekol prstienok. Padol dokonalo. „Odkiaľ máš prstienok? Po pravde, čakala by som svoj druhý náhradný prútik,“ mierne sa pousmiala stále tráviac ten šok.

„Prútik dostaneš na Vianoce,“ sľúbil vážne. „Je po mame, zrejme,“ prezradil.

„Po mame...“ šepla a fascinovane sa dívala na svoju ruku, na ktorej sa šperk pekne vynímal. Bol skôr nenápadný, ale keďže nemala nikdy žiaden šperk, teraz doslova kričal z jej ruky.

„Áno. Niečo ostalo v dome, niečo bolo v trezore. A Cat mi povedala, že sa na zásnuby hodí biely kameň. Tak som vybral tento.“

„Harry, ja...“ hlas sa jej zadrhol a z očí predsa len vytryskli slzy dojatia. „Ja ťa milujem,“ šepla a omotala si ruky okolo jeho krku. A on sa sklonil, aby ju pobozkal. Z druhého vrecka vytiahol zapaľovač slúžiaci ako prenášadlo.

„Ja ťa tiež milujem,“ povedal tesne pred tým, ako aktivoval prenášadlo. Preniesli sa do ich spálne, kde už toľko netápal.

------

                „Máme novú úlohu,“ zavrčal Harry, keď sa zjavil v kancelárii po návšteve Tonksovej. Vyzeral nespokojne a ona vedela, prečo tomu tak je. Chcel sa venovať prípadu Reid aj naďalej. Dúfal, že by na nich mohli všetci zabudnúť a oni by pokračovali v pátraní.

                „O čom to je?“ spýtala sa a vzala papiere, ktoré nahnevane šmaril na stôl.

                „Ja neviem... niečo o sérii lúpežných prepadnutí v čarodejníckych dedinách,“ zavrtel hlavou. „Sériové prepadnutia sa zdajú byť dôležitejšie, ako sériový vrah.“

                „Zajtra predsa ideme so strýkom do toho domu,“ namietla zmierlivo. „Máme v práci voľno, pamätáš?“

                „Samozrejme,“ pozrel na ňu podráždene. A v momente sa upokojil. „Prepáč,“ vytasil mierovú vlajku. „Na teba sa nehnevám, len ma to štve.“

                „Na to by som vážne neprišla,“ natiahla a otvorila zložku k novému prípadu. Díval sa na ňu.

                „Ginevra, čo keby si vyšetrovanie nového prípadu viedla ty?“ spýtal sa. Aspoň, že si prestali v práci vykať. Ginny jej snáď nikdy nepovie ani po tom, čo už z neho vyliezlo, že ju miluje. Prekvapene naňho pozrela. Potom sa zamračila.

                „Za normálnych okolností by mi prejavenie toľkej dôvery zalichotilo, samozrejme. Ale ty sa len chceš zbaviť zodpovednosti a chceš sa venovať Reidovi.“

                „Správne,“ pripustil bez vytáčok. „Ale aj tak... mala by si zbierať skúsenosti a toto sa zdá byť ako dobrý začiatok,“ nevzdával sa. Neprestávala naňho podozrievavo zazerať. „Samozrejme by sa všetko dialo pod mojím velením, ale rozdávala by si rozkazy, koordinovala pátranie a viedla vyšetrovanie sama. Čo povieš?“

                „A keď ti dám nejakú úlohu, budeš sa jej venovať naplno?“ neverila.

                „Podľa toho, ako časovo náročná úloha by to bola,“ nevinne sa pousmial. „No tak... potrebujem zájsť za aurormi pátračmi, ako ich my nazývame. Chcem vedieť, kde všade majú zbytočne pichnuté nosy. A som si istý, že ty to zvládneš na výbornú. Pod mojím vedením, samozrejme,“ neprestával dobiedzať. Zavrtela hlavou.

                „Keď sa to dozvie Tonksová, zatrhne to.“

                „Ale nezatrhne. Mám ti odovzdávať čo najviac svojich skúseností, tak nech sa páči. Máš prvý prípad. Nazri doň, vydaj rozkazy a vyšetruj. A ak by sa dalo...“ podišiel k nej, sklonil sa a pobozkal ju na pery. „Mňa si nevšímaj,“ uchechtol sa.

                „Harry, ale...“

                „Som tu, neboj. Len som to skúsil, taký som zúfalý. Ale na svoje povinnosti nezabúdam,“ mierne sa pousmial. „Ak pre mňa budeš mať úlohu, samozrejme ju splním. Myslím to však vážne. Prípad je tvoj.“

                „Skutočne?“ vyhŕkla fascinovane.

                „Určite,“ prikývol vážne. „No a, šéfka, kým budeš nahliadať do toho spisu, mohol by som si odskočiť za aurormi pátračmi?“ natiahol nevinne. „Nebudem dlho!“ Musela prevrátiť oči.

                „Doobeda nech si naspäť.“

                „Rozkaz!“

------

                Ginny sa skutočne ujala vyšetrovania svojho prvého prípadu. Stále tomu neverila. Mala prvý prípad a to ani nie po ôsmich mesiacoch služby. Hoci boli okolnosti zverenia prípadu viac ako diskutabilné, bola na seba hrdá. Jej kolegovia sa vážne obracali na ňu a ona vážne rozdávala rozkazy, hoci sa každý po každej poznámke najprv automaticky obracal k Harrymu a ten ich s úškrnom odkazoval k nej, neskôr si zvykli.

                „Takže si myslíte, že by mohlo ísť o organizovanú skupinu mladých vlkolakov?“ spýtal sa jej strýko na ďalší deň ráno, keď k nim zavítal. Mali ísť spolu do susedného domu, ibaže prišiel prv a musel počkať, kým sa tí dvaja naraňajkujú. Mali však na to celý deň, takže sa nikam príliš neponáhľali.

                „Mohla by som vás o niečo poprosiť?“ spýtala sa miesto odpovede. Severus povytiahol obočie. „Teraz, keď som už oficiálne snúbenicou vášho synovca... nemohli by ste mi tykať?“

                „Fajn nápad,“ súhlasil Harry stojac pri chladničke. „Cat ti už tyká a stačí, aby sa pridal strýko.“

                „Keď sa jednalo o tykanie medzi nami, nebol si taký ústretový.“

                „Ja som šéf.“

                „Nie, momentálne som šéf ja.“

                „Vskutku,“ uškrnul sa Severus. „Bude mi samozrejme potešením. Rád by som bol ale, aby si aj ty tykala nám, keď už prakticky patríš do rodiny.“ Harry sa otočil a usmial sa na strýka. Ginny naňho opatrne civela.

                „No... ehm. To by som asi nechala až po svadbe,“ nadhodila neisto.

                „V poriadku. Ako chceš,“ súhlasil strýko. Harry si k nim prisadol a položil na stôl džem, tvaroh a čokoládu. Palacinky, ktoré už ležali na stole, boli jasným polotovarom. Vážne budú musieť zapracovať na tom, aby sa tí dvaja naučili normálne stravovať. „Tak, čo tí vlkolaci?“ spýtal sa.

                A potom počúval rozprávanie Ginevry o tom, ako všetky stopy vedú k jednej skupinke mladých vlkolakov, ktorí boli zjavne bez peňazí a bez práce, ktorí sa navzájom podporovali a kryli, ktorých zrejme vyhodili rodičia z domu po tom, čo sa zmenili, a ktorí mali dosť rozumu na to, aby skutočne len lúpili mimo spln a nevraždili. A ktorým bude treba pomôcť. Bol rozdiel medzi týmito mladými a ďalšími skupinami, ktoré na severe počas splnu organizovali hon na muklov. Sakra rozdiel.

                A pritom sa díval, ako v nej zmizlo hneď päť palaciniek, pokým jeho synovec zjedol tri a vyzeral sýty. Ona však siahla ešte po jablku. Keď bude správna chvíľa, tak sa spýta, kde to v nej môže miznúť, pretože vyzerala, že sotva zje na raňajky hrsť vločiek rovnako, ako jeho Cat. Mierne sa uškrnul.

                Potom sa však všetci traja vybrali k susednému domu. Prezradil im, že hoci niekoľkokrát navštívil Potterovcov v ich dome, nikdy nemal tú česť zoznámiť sa s Alfredom Reidom. Stretol sa s ním len raz. Len keď si prišiel do nemocnice pre Harryho a Alfred tam s ním čakal.

                V dome šli priamo do stále odhalenej časti pivnice, ktorá bola síce vytvorená magicky, ale muklovský mozog tento fakt nebol schopný spracovať. Pre nich to bola len pivnica.

                „Jednoznačne tu niečo je,“ zahlásil strýko po pätnástich minútach pátrania. Harry pozrel významne na Ginny. Tušili to, ale neboli dosť silní na to, aby odhalili Alfredovu mágiu.

                „Nejaká ďalšia miestnosť? Skrýš? Alebo nebodaj tunel?“ spýtal sa Harry. „To by vysvetľovalo, ako sa dostával z domu nepozorovane,“ vysvetlil Ginny. Tá zvedavo podišla bližšie.

                „To je logické,“ prikývla. Severusova tvár bola zamračene napätá.

                „Tu, v týchto miestach je mágia iná, než vo zvyšku miestnosti,“ zahlásil svoj poznatok stojac pred stenou oproti schodom. Harryho orientačný zmysel vyhodnotil oné miesto ako vedúce na sever, čiže smerom k lesu.

                „Ak by to bol tunel, mohol by končiť hlboko v lese. Mohol si chodiť z domu do domu denne stokrát a my by sme nespozorovali nič,“ zamračil sa. „Dokážeš to kúzlo prelomiť?“ spýtal sa.

                „Netuším,“ skonštatoval Severus zamračene. „Mala by to byť kombinácia zakrývacích a splývacích zaklínadiel. Nedá sa ale odhadnúť ani pomer.“

                „Ten nemusí byť dôležitý. Bolo by dobré zistiť, koľko zaklínadiel skombinoval.“

                „To asi nepôjde,“ Severus sa zamračil a pritiahol si stoličku. Sadol si oproti stene a civel na ňu. „Musí ich byť viac ako desať. Inak by sme niečo cítili.“

                „Ty by si niečo cítil. Ja som necítil nič. Ani teraz, keď viem, na čo sa zamerať, necítim nič,“ skonštatoval Harry s nechuťou.

                „Musí byť ešte geniálnejší, než som predpokladal,“ Severus pozrel na Harryho. „Toto sa dá odkliať len s presným návodom,“ zamračil sa. „Nezvládnem to,“ priznal po chvíli. Harry frustrovane zafunel.

                „Smiem byť taká smelá a smiem sa spýtať, o čom to vlastne hovoríte?“ ozvala sa Ginny. Absolútne im nerozumela. Harry na ňu pozrel.

                „Ako iste vieš, existujú zakrývacie a splývacie zaklínadlá. Ak je čarodejník dostatočne magicky silný a skúsený, dokáže nimi hocičo zakryť a nechať splynúť. A rovnako šikovný čarodejník je schopný zaklínadlá prelomiť.“

                „Áno, potiaľto rozumiem.“

                „No a potom existuje kombinácia týchto dvoch zaklínadiel. Skombinovať jedno splývacie a jedno zakrývacie kúzlo si vyžaduje značnú dávku magickej sily. Bežný čarodejník je toho schopný, ak má skúsenosti. Výnimočný čarodejník ich dokáže skombinovať... do desať. Ale len...“ stiahol obočie a zamračil sa. „Vieš, ide o to, že čím viac kombinácií, tým je kúzlo efektívnejšie. A toto je dokonalé,“ ukázal na stenu. A znova frustrovane zafunel. „Keď si predstavím, že ten Alfred, ktorý vyzeral, že nevie do päť napočítať, hoci to bol auror, disponuje až takouto silou...“ zavrtel hlavou.

                „Mať tak jeho mozog...“ zabrblal Severus neprestávajúc hypnotizovať stenu.

                „Koľko sa ich podarilo skombinovať strýkovi?“ zvedavo sa spýtala.

                „Práve desať. Mne len šesť. Preto som tu nič necítil. Jeho mágia je silnejšia, než moja. Merlinžiaľ aj než strýkova. Preto zrejme ovláda aj dvojitú mágiu. Preto je taký...“

                „Príliš silný súper,“ prikývla a dívala sa, ako si aj Harry nešťastne sadol. „Ako dlho by mu trvalo, než by to začaroval tak, ako to začaroval?“ Severus sa k nej otočil.

                „Záleží od toho, koľko kombinácií použil. Pri správnom a presnom čarovaní čarodejníkovi ako mne trvá dve minúty, než začarujem jednu kombináciu,“ mykol plecami. „To znamená, že ak je ich tu minimálne jedenásť, absolútne dokonalých zaklínadiel, tak minimálne dvadsaťdva minút.“

                „Uhm, dlhá doba na to, aby toľko čaroval vonku, hoci aj v lese, nie?“ spýtala sa oboch. A obaja sa na ňu pozreli, aby vzápätí prebodli pohľadmi seba.

                „Správne,“ prikývol Harry. „Vonku, v lese, keď nevieš čo a kde máš hľadať, mu nemuselo až tak záležať na krytí.“

                „Menej kombinácií a možno aj žiadna,“ prikývol Severus.

                „Minimálne by sme zistili, či šlo skutočne o tunel, cez ktorý sa promenádoval hore dole,“ doplnila ich Ginny. „Ak by sme nič nenašli, bude tam ďalšia tajná miestnosť, ktorá by sa dala odhaliť... dala by sa vôbec odhaliť?“

                „Nie. Už som chcel tú stenu proste nechať vybuchnúť, ale keď to neodkľaješ, zničíš to,“ vysvetlil Harry.

                „To viem. Od Billa. Len som myslela, že možno viete o nejakom menej drastickom a spoľahlivom spôsobe.“

                „Chytiť Alfreda Reida a dostať z neho kombináciu,“ Severu sa postavil zo stoličky. „Dobrá práca, aurorka. Budeme musieť prezrieť les, aby sme mali istotu. Ak to bol tunel, zrejme tam nič neskladoval. A potom budeme musieť prísť na niečo iné.“

                „Zájdem aspoň pre Gusa, hoci má voľno,“ nadhodil Harry. „Budeme potrebovať kryť chrbty, keď budeme pátrať. Nemôžeš byť sám.“

                „Dobre, súhlasím. Zájdi za ním.“

                „Nemal by si ísť sám,“ namietla Ginny.

                „Ku Gusovi sa prenesiem,“ vytiahol zapaľovač a prútik, aby naň zadal správne súradnice. „Ale ty zostaň so strýkom. A nič nepodnikajte,“ pozrel na Severusa.

                „Budeme disciplinovane čakať,“ sľúbil. Harry prikývol, vtisol Ginny bozk a aktivoval zapaľovač.

                „Má strach,“ obrátila sa k Severusovi, keď Harry zmizol. „Bol presvedčený, že vy na to prídete. Ako sa zdá, tak Reid je...“ stiahla obočie.

                „Schopnejší, než ja,“ dokončil za ňu Severus. „No, ak zabudneme na to, že je to desaťnásobný vrah, tak je obdivuhodný. A je to unikát. Nechcem nejako umelo navyšovať svoj kredit, koniec koncov som len polovičný, ktorý sa všetko naučil za pochodu. Reid ale musí byť čistokrvný a musí mať skutočne silnú krv. Hoci netuším, či nosil niektorý zo starých rodov meno Reid,“ zamračil sa. „Neexistuje, aby bol takýto silný čarodejník polovičný alebo nebodaj mukel.“

                „Čistota krvi ale automaticky nezaručuje silu mágie,“ namietla. A on sa usmial.

                „Určite. Ak máš však obe, je to výhoda. A ty máš čistú krv a silnú mágiu, ako mi prezradil Harry,“ usmial sa ešte viac a ona sa začervenala. „Samozrejme sa dá všetko vylepšiť tréningom ako v mojom a Harryho prípade. A sú jednotlivci s čistou krvou, ktorým by nepomohol ani storočný intenzívny tréning, aby dosiahli niečo viac...“ zaškľabil sa. „Poznal som takých vo svojom ročníku, v Slizoline,“ zamračil sa.

                „Vy ste boli v Slizoline?“ vydýchla takmer s hrôzou. A on sa rozosmial.

                „Vyzerám ako disciplinovaný Bystrohlavčan? Alebo nedaj Merlin Chrabromilčan?“ zavrtel hlavou. „Moja minulosť, ako som spomínal, bola pestrá práve kvôli tomu, že som bol príslušníkom tej veľactenej fakulty,“ vypustil s nechuťou. Potom však potriasol hlavou, akoby sa snažil zahnať nepríjemné spomienky a pozrel na ňu. Usmial sa. „Slizolin ale zase nie je synonymom zla. Nájde sa pár jednotlivcov, ktorých talent nevyšiel nazmar. A Snape je jedným z nich,“ mrkol na ňu.

                „Myslíte, že keby chodil Harry na Rokfort, tiež by skončil v Slizoline?“ opatrne sa spýtala. Výchova je dôležitá. Formuje osobnosť a povahu. Ale aby bol Harry v Slizoline? Merlin, zrejme by s ním neprehovorila ani pol vety. Ale to radšej nahlas nepovie.

                „Pochybujem,“ zavrhol tú myšlienku a jej sa uľavilo. „Jeho rodičia boli Chrabromilčania. Zrejme by skončil tam. Ostatné sa vyvíjalo postupne. Nikdy nebol hlúpy, skôr naopak. A nechýbalo mu logické uvažovanie, takže mohol skončiť ešte v Bystrohlave. A po tom, čo sa stalo, sa zatvrdil a stal sa odhodlaným, pevne zameraným na svoj cieľ, takže by to mohol byť pokojne aj Bifľomor. Hoci, nemal priateľov, takže tam by asi strádal. Slizolinskú stránku som mu venoval až ja,“ významne sa na ňu usmial akoby presne vedel, nad čím uvažovala. Zamračila sa.

                „Bol by v Chrabromile,“ pevne prehlásila.

                „Asi áno,“ povzdychol. „Na nešťastie.“

                „Ja som bola v Chrabromile,“ upozornila, pretože sa jej nepozdával jeho postoj k jej fakulte.

                „Aj Lily bola v Chrabromile a napriek tomu som ju mal veľmi rád. Keď tak nad tým uvažujem, tak som mal priateľov len v Chrabromile. Nie je to divné?“ neprestával sa usmievať. „James, Remus, dokonca aj Sirius. Hoci je pravda, že sa mojimi priateľmi stali až po tom, čo Lily začala chodiť s Jamesom. A všetci, snáď s výnimkou Remusa, boli typickými Chrabromilčanmi. Hŕŕ a bŕŕ bez rozmyslu,“ uchechtol sa. „A Harry... bol vždy zvláštny. Nemyslím tým, že ho trápila tá trauma. Tým jeho zvláštnosť nemyslím. Veľmi rýchlo sa učil, jeho mágia bola silná aj na polovičného,“ zavrtel hlavou. „Častokrát ma šokoval, v tom dobrom slova zmysle. Rozumiete?“ pozrel na ňu. V tichosti a pozorne ho počúvala. Takýto rozhovor patril ale Harrymu, nie jej.

                „Keď mal tri, ozvala sa v ňom mágia,“ pripomenula osudný okamih v jeho živote.

                „Správne, to mám na mysli. Skutočne netuším, v akej fakulte by ten chlapec skončil, ak by mohol chodiť na Rokfort...“ stíchol, pretože sa do miestnosti preniesli Harry s Gusom.      

                „Už sme naspäť.“

                „Zdravím vospolok. Šéfka,“ Gus sa na ňu zazubil.

                „Čo riešite?“ spýtal sa Harry, ktorý vycítil mierne napätie v miestnosti. Strýko sa síce usmieval, ale Ginny vyzerala vykoľajene.

                „Skončil by v Chrabromile,“ tvrdohlavo povedala dívajúc sa na Severusa. Harry spýtavo povytiahol obočie.

                „Riešil som s Ginny rokfortské fakulty. Nepozdáva sa jej môj postoj ku Chrabromilu, ktorého príslušníčkou je, rovnako ako boli tvoji rodičia. Myslím, že sú to všetko aktivisti bez základného pudu sebazáchovy. Naopak, Slizolin, ktorého som príslušníkom ja, nenosí príliš v srdci,“ prezradil pokojne a pobavene.

                „Ja som Bifľomorčan, ak to niekoho zaujíma,“ zahlásil Gus.

                „To sedí,“ prikývla Ginny.

                „Hej!“ ohradil sa Gus.

                „No, predpokladám, že mne by musel riaditeľ Rokfortu vymyslieť vlastnú fakultu,“ zaškľabil sa Harry. „Poďme ale z akademickej pôdy do tej zemitej. Poďme prezrieť les...“

                A že to nebude jednoduché a rýchle, pochopili okamžite. Harry a Severus pátrali po známkach Alfredovej mágie a Ginny s Gusom im kryli chrbty. Harry chcel samozrejme Ginny pri sebe, ale pochopil, že Severus s Gusom si nemajú čo povedať, preto svoju snúbenicu priradil k Severusovi a Gusa si nechal. Ibaže ich pátranie malo byť zdĺhavé. Les bol príliš rozsiahly, prípadný tunel mohol ústiť kdekoľvek. Bola zima, november sa končil a znova napadal sneh. Harryho prvý raz trápilo, že žili tam, kde žili, a že tam zima vždy prišla skôr a trvala dlhšie. Za jeden deň svoju prácu zrejme neskončia. A možno im nebude stačiť ani niekoľko dní.

                „Zájdem do domu a prinesiem sendviče,“ zahlásila Ginny po niekoľkých hodinách pátrania. Alebo skôr chodenia po lese. Iste, Severus mával prútikom a ona striehla po okolí, ale vlastne len chodili. „Narobila som ich dosť. A uvarím čaj a kávu. K normálnemu obedu sa ešte do zajtra nedostaneme,“ prezradila. Krb do Brlohu bol stále odpojený a oni ho obnovia až zajtra, keď budú práve tam na návšteve.

                „Dobre, ale idem s tebou,“ Severus sa vystrel a natiahol. Bola mu zima. Teplý čaj by uvítal.

                „To nie je potrebné, je to len kúsok,“ mávla za seba, kde stál Harryho dom. Medzi stromami bol sotva vidieť.

                „V poriadku,“ usmial sa. „Idem s tebou. Máme si kryť chrbty, nie? Možno sa tebe nič nestane, ale ja tu nebudem trčať a čakať, kým ma Reid zasiahne,“ povytiahol obočie.

                „Pravda,“ pripustila. A zamračila sa. Kým ho nechytia, budú musieť takto žiť. „Tak poďme.“

                Ten deň skutočne nemali šancu prezrieť celý les. Keď sa začalo stmievať a svetlo prútikov bolo nedostatočné, keď boli všetci premrznutí až na kosť, zahlásil Harry koniec. Navrhol, aby pokračovali na druhý deň, až mu musela Ginny pripomenúť, že sa nahlásili v Brlohu. Bola to dôležitá návšteva. Nielen pre opätovné zapojenie krbu. Ginny chcela svojej rodine oznámiť ich zasnúbenie. A Harry, hoc nechcel premrhať ani minútu drahocenného času uznal, že toto je skutočne prioritné.

------

                „Merlin, aj tu je sneh,“ zamrmlala Ginny, keď sa dostali k Brlohu. Začala sneh z duše neznášať. Hoci, večerná teplá kúpeľ a následné spoločné zahrievanie tiel, po výdatnom a výbornom zasýtení ich žalúdkov v kuchyni Snapeovcov, boli veľmi príjemným zakončením pátracieho dňa, radšej by zahrievaním tiel trávila celý deň niekde v teple.

                „Sneh je celkom fajn,“ povedal Harry. „Sú v ňom veľmi dobre vidieť stopy, aj keď sa ich čarodejník snaží skryť,“ pozrel na Ginny, ktorá sa uškŕňala. „Čo som zase povedal?“

                „Ale nič. Poď,“ chytila ho za ruku a viedla k Brlohu. Ako zbadala, mamka ich už čakala v okne a keď sa priblížili, dvere sa otvorili.

                „Ginny, Harry!“ privítala ich roznežnene a Harry takmer uskočil, keď zdrapla do náručia aj jeho. Ginny sa pobavene uškŕňala. „Poďte ďalej, do tepla. Vonku je hrozná zima. A ten sneh... neznášam sneh,“ zabrblala a hnala ich dnu.

                Harry si pamätal na to, aký dojem naňho spravila jeho prvá návšteva Brlohu. Bola to prvá čisto čarodejnícka domácnosť, ktorú navštívil a uchvátilo ho všetko. Ničomu síce nerozumel, ale bolo tu tak presýtené mágiou, že sa jej takmer mohol dotknúť. A on miloval mágiu, hoci úplne odlišnú od tejto. Dokonca aj ten chaos, ktorý tu vládol, bol svojím spôsobom príťažlivý. Mal síce rád pokoj a poriadok, ale neustála činnosť, ktorá tu panovala, mu imponovala.

                Artur na nich čakal v obývačke. Ako si všimol, žiaden z Ginniných bratov nebol prítomný.

                „Takže, najskôr sa naobedujeme a potom nám poviete, čo potrebujete?“ spýtal sa ich Artur. „Alebo to chcete vziať obrátene?“ povytiahol obočie smerom k svojej dcére, ktorá sa nechápavo zamračila.

                Harry videl, ako sa Molly nervózne pomrvila. Ako zvierala v ruke utierku. Ginny sa naňho pozrela a on stiahol obočie.

                „Na ministerstve skutočne fungujú tamtamy a vy ste už boli informovaní. Nemám pravdu?“ spýtal sa Harry Artura. Ginny pozrela na otca a potom aj na matku.

                „Len je potrebné vedieť, ktorá informácia sa k tebe dostala, otec.“

Nebolo by práve vhodné, aby sa dozvedeli, že po nich ide sériový vrah. Molly smrkla a Artur sa zamračil. A Ginny sa rezignovane podišla k Harrymu odhodlaná biť sa za svoje miesto na ministerstve a po jeho boku. Nech by bol následný výstup akýkoľvek, nech by zaznelo hocičo, je dospelá a svoj život si riadi sama...

 

TOPlist