25. Epidémia II.


„Tuším sa mi ani nechce zisťovať, ako veľmi sa situácia zhoršila,“ Harry stiahol obočie a pozrel z Dobbyho na Hermionu. Vyzerala poblednutejšia. S nákazou to ale nesúviselo, vydesila ju Dobbyho správa. Harry pozrel naspäť na Dobbyho. „Koľkí sú už mŕtvi?“ spýtal sa opatrne.
                „Sedemnásti,“ zapípal Dobby. Z Hermiony vyšiel pridusený ston.
                „Dobre, počúvaj Dobby,“ Harry si prikľakol k škriatkovi. Ten prekvapene cúvol o krok vzad. „Máme protijed, prišli sme naň. Ako vidíš, Malfoy je už v poriadku. Povedz to všade. A povedz, že do polhodiny budeme mať prvé dávky protijedov, pre ktoré budete vy, škriatkovia, chodiť a posúvať tým najkritickejším prípadom. A ešte niečo,“ siahol na stôl, na ktorom bol kus pergamenu popísaný Hermioniným rukopisom. „Toto vezmi do laboratória na Základňu a povedz Nottovi, nech začnú vyrábať toto. Bude treba ešte viac protijedu. Musí ho dostať úplne každý, pretože sú určite nakazení všetci a je len otázkou času, kedy sa začne prejavovať aj u ostatných. Rozumel si?“
                „Dobby rozumel všetkému, pane,“ rozhodne prikývol. „Dobby spraví všetko presne tak, ako ste povedali a o pol hodiny sem prídu škriatkovia, aby roznášali protijed. A Dobby je rád, že ste v poriadku,“ pozrel na Malfoya s miernym úsmevom. „A Dobby vie, že už bude všetko v poriadku,“ dodal a chystal sa zmiznúť.
                „Dobby, počkaj,“ zastavila ho Hermiona. Dobby na ňu prestrašene pozrel. „Ako ste na tom vy, škriatkovia? Nemáte aj vy príznaky otravy?“ skúmavo sa naňho zadívala. Dobby prekvapene zamrkal.
                „No...“ zaváhal a netrpezlivo sa obzeral okolo seba. Draco sa na stoličke napriamil a Harry stiahol obočie.
                „Dobby, ste nakazení aj vy?“
                „Dobby si myslí, že je to len nevoľnosť. Dobby si myslí, že majú škriatkovia lepšiu ochranu proti tomu jedu. Dobby si myslí, že škriatkovia nebudú umierať.“
                „Koľkí ste chorí?“ prerušil ho Harry nervózne.
                „Všetci,“ šepol škriatok vyzerajúc previnilo.
                „Neopováž sa trieskať,“ upozornil ho Draco, pokým sa Harry a Hermiona na seba pozerali šokovane.
                „Ten protijed musia dostať aj oni. A musia sa prezrieť aj všetky ostatné zvieratá.“
                „Ako ste chorí?“ spýtala sa Hermiona Dobbyho.
                „Škriatkom je zle. Ale nie tak, ako ľuďom. Na nás to tak nepôsobí.“
                „Dostanete ho všetci,“ rozhodol Harry.
                „Ale čo keď to na nich bude pôsobiť inak?“ nepozdávalo sa Hermione. Rada by im pomohla, to určite, ale nevedela odhadnúť, ako by pôsobil protijed na tie maličké stvorenia.
                „Tak budeme musieť zobudiť Severusa, aby to odsúhlasil,“ povzdychol. Pozrel znova na Dobbyho. „Zvládneš to?“
                „Dobby to určite zvládne, pán Harry, nemusíte si robiť obavy. Dobbymu je len nevoľno, ale inak je v poriadku,“ usmial sa a zmizol so správami aj s pergamenom.
                „Ďalší ušľachtilí a pravdu skrývajúci hlupáci,“ zabrblal Harry na miesto, z ktorého zmizol Dobby.
                „Pomáhať ľuďom je ich hlavná povahová črta,“ zastal si Dobbyho Malfoy.
                „Chudáci si mysleli a možno ešte stále myslia, že je to ich chyba a preto chceli ľuďom pomôcť aj napriek tomu, že sami bojujú proti tomu jedu. Sú statoční,“ šepla Hermiona. Obaja na ňu pozreli, ale radšej sa zdržali komentárov.
                „Poďme to dokončiť,“ Harry pozrel na kotlíky.
                Výroba protijedu našťastie nebola veľmi zdĺhavá. Celkovo zabrala tri hodiny.  Do pol hodiny mali uvarených päť kotlíkov a Malfoy sa už predtým pustil do krájania prísad na ďalšie dávky. Než všetky kotlíky schladili a obsah rozdelili do fľaštičiek, diskutovali o škriatkoch. Nie o ich spôsobe uvažovania a konania, ale o tom, či im protijed pomôže. Už pri otrave dokázali, že reagujú inak, než ľudia, hoci sa ich vnútorné orgány nemôžu veľmi líšiť od tých ľudských. Možno za to mohla ich mágia, ktorá bola iná a oveľa lepšia než tá ľudská. Ale aby na nich zisťovali účinky protijedu, to si netrúfali. Preto poposielali protijedy do hradu a na Základňu k najkritickejším prípadom, aby zabránili ďalším úmrtiam a dúfali, že sa počet dvadsiatich mŕtvych ešte nezvýši a preto si aj nechali dve fľaštičky, aby prebrali Ginny a Severusa.
                „Vítame vás naspäť medzi živými,“ pozdravil ich Harry, keď sa po prebratí a rozkašľaní pomaly upokojovali. Uľavilo sa mu, že to kladne pôsobilo aj na nich. Snáď to bude účinkovať úplne na všetkých. Vrátane škriatkov. Zvieral Ginny v náručí a tá sa ho držala, ako kliešť. Hermiona ich skontrolovala, ale už spolu s Dracom pripravovali ďalšiu várku.
                „Obdivuhodné,“ natiahol Severus trochu skleslo a slabo. To mu ale nebránilo v tom, aby sa už hrabal z postele.
                „Hermione sa to podarilo.“
                „To mi je jasné, inak by som už zrejme počúval blchavého Blacka,“ prskol. Pozrel vedľa seba, aby sa zorientoval. A zbadal Ginny. „Och Merlin,“ prevrátil oči. „Hádam sa to nestane tvoj zvyk, striedať postele profesorov, Ginevra,“ zaškľabil sa.
                „Týmto sa moje exkurzie rozhodne končia,“ prskla mu naspäť. „Viac negatívnych zážitkov by moje srdce už nemuselo zniesť.“
                „Tak, som rád, že ste obaja zjavne v poriadku,“ zazubil sa Harry. Kútikom oka sa díval, ako sa Severus sťažka stavia na nohy. Chvíľu mu ešte bude trvať, než sa dá úplne do poriadku.
                „Som totálne v šoku a nemôžem tomu uveriť,“ vypustil Severus, keď sa postavil a natiahol. „Niečo sa tu deje, niečo, pri čom sú ošetrovne plné a zrejme je aj niekto mŕtvy a ty... tebe sa nič nestalo. To tu ešte nebolo,“ zavrtel hlavou. „Fascinujúce,“ zabrblal a hrabal sa do laboratória.
                „Mne sa zdá šokujúce, že som ti ten bezoár vôbec strčil do úst,“ zakričal za ním. Severus si stále niečo brblal pod nos. „A čo ty?“ Harry preniesol pozornosť na svoju manželku.
                „Už som v poriadku,“ snažila sa posadiť.
                „Určite?“ pomáhal jej.
                „Iste,“ prikývla. „Čo všetko sa stalo? Kto je mŕtvy?“ šepla.
                „Prestali sme zbierať mená,“ prezradil zastretým hlasom. „Je ich dohromady dvadsať, zatiaľ,“ pozrel na ňu. „No a z tých známejších... Lovegood,“ hlesol.
                „Čo?“ zdesene vytreštila oči. „Úbohá Luna. Budem musieť za ňou ísť.“
                Severus po vkročení do laboratória ocenil Hermioninu prácu pochvalným zamrmlaním a tiež zabrblal niečo ako vďaku za včasné podanie protijedu, na prípravu ktorého ju vlastne poriadne pripravil. A keďže sa protijed vyrábal už aj v laboratóriu Základne, v ktorej bolo viac priestoru, viac rúk a viac kotlíkov, tak ich po hodine rozpustil. Draco chcel čo najrýchlejšie vypadnúť z miestnosti, v ktorej sa nachádzala jeho bývalá priateľka. Preto sa tejto príležitosti chopil takmer okamžite, ale na dlh, ktorý voči Hermione mal, nezabúdal. Hermiona ostala dovárať túto várku protijedu s prehlásením, že bude pokračovať na Základni.
                Harry s Ginny sa pridali k Dracovi a náhlili sa na Základňu, aby pozisťovali, koľko škody narobil jed. Potvrdilo sa dvadsať mŕtvych. Boli medzi nimi tri deti z hradu, Lovegood a šestnásti dospelí zo Základne, medzi ktorými bola aj Čcho Čangová a aj Nevillova babička. Potvrdil im to Michael Corner sediaci skrúšene pri svojom otcovi, ktorý dostal protijed našťastie včas. Rovnako ako dvojčatá a Artur, Tonksová a ostatní bezvedomí, ktorí sa začali preberať, ale ktorí budú na regeneráciu zrejme potrebovať viac času ako Ginny, Draco a Severus. Zrejme za to mohol bezoár. Postaral sa o to, aby jed prestal účinkovať, pokým títo s ním museli zápasiť sami.
                Hneď, ako sa Ginny presvedčila o tom, že je jej rodina v poriadku, chcela nájsť Lunu a Nevilla. Obaja ostali behom pár hodín úplne sami. Chcela im aspoň vyjadriť sústrasť, prípadne im ponúknuť svoju pomoc, či spoločnosť, aj keď tušila, že tí dvaja si vystačia aj sami. Našla ich vonku, pri jazere. Uslzenú Lunu a smutného Nevilla. Ako predpokladala, zvládnu to napokon spoločne. Ale aj tak pri nich strávila takmer hodinu.
                „Zvieratá vyzerajú byť v poriadku,“ skonštatoval Harry stojac s Remusom pri výbehu s hipogryfmi.
                „Sú v poriadku,“ prezradil im Hagrid. „Cítili, že je niečo s vodou a nepili ju. Napájali sa len z dažďových kaluží. Ňucháče nie sú také inteligentné, ako hipogryfy a testraly,“ oznámil smutne. „Obaja mi pred chvíľou umreli.“
                „A ostatné zvery?“
                „Niekoľkým deckám pomreli potkany a žaby. Mačky boli radšej smädné, rovnako ako sovy alebo si našli vodu v kalužiach.“
                „Fajn,“ prikývol Remus. „Potkanov a žiab škoda nebude. Zvieratám sa dá prevarená voda, škriatkom sa podá protijed.“
                „Vzhľadom k tomu, že jednorožce a kentaurovia majú svoje vlastné pitné zdroje, tak by mali byť v poriadku.“
                „Áno, toto by sme mali mať vybavené,“ prikývol Remus. „A teraz to čerpadlo,“ nadýchol sa a pozrel sa smerom k metlobalovému štadiónu. Podľa profesora Dumbledora sa čerpadlo nachádzalo medzi Zakázaným lesom a metlobalovým štadiónom. Harry, rovnako ako Remus a všetci ostatní, si myslel že kopec, cez ktorý museli k štadiónu prejsť, je kopec. Zjavne nebol.
                „Bude to fungovať?“ spýtal sa Harry. Hagrid sa s nimi rozlúčil a šiel svojim miláčikom prevárať vodu.
                „Snáď áno. Bill sa na to bude musieť pozrieť, keď sa postaví na nohy. Spolu so Severusom. Ale to až zajtra.“

------

Protijedy sa vyrábali až do neskorých hodín piatkového večera a postupne sa ponúkli všetkým obyvateľom hradu aj Základne. Vrátane škriatkov. Harry sa ponúkol, že si vezme nočnú. Pridali sa k nemu tí, ktorí boli ako tak pozviechaní. Hoci bolo dvadsať mŕtvych, nakoniec ich situácia nedopadla až tak hrozne, ako sa to javilo spočiatku.
                Hermiona si vydýchla až keď upratala posledný kotlík v laboratóriu na Základni. Ginny jej donedávna pomáhala, ale potom na ňu dopadla únava. Predsa len bola otrávená a dostala sa z toho len prednedávnom, takže nepodávala taký výkon, aký by zrejme chcela predviesť. Vedela, že Neville s Lunou ešte stále sedia pri jazere a že na ňu teraz zvedaví nie sú. Zastavila sa na ošetrovni pozrieť všetkých svojich priateľov aj známych. Potešilo ju, keď našla dvojčatá síce bledé a slabé, ale aj tak baviace vyše polovice ošetrovne. Vrátane ich otca, Billa a Tonksovej.
                Jej rodičia boli toho najhoršieho ušetrení. Aj tak im osobne priniesla protijed. A postarala sa aj o to, aby Dobby odniesol flakóniky s protijedom všetkým škriatkom. Chcela sa ešte po ceste do svojho bytu zastaviť v knižnici, pretože vedela, že by tam našla Severusa ako hľadá riešenie na ich ďalší problém na odporúčanie Dumbledora, ale mala toho plné zuby. Chcela do seba hodiť aspoň jeden sendvič a potom zaľahnúť. Bola dosť vystresovaná, s nervami na pochode a netúžila po ničom inom, len po spánku.
                „Ahoj,“ ozvalo sa potichu z prítmia panujúceho v kuchyni. Na stole našla hromadu pripravených sendvičov, tak si jeden uchmatla a chcela ho zjesť. S džúsom. Pozdrav ju ale mierne zaskočil.
                „Ahoj,“ prekvapene odvetila Dracovi, ktorý sa pred ňou vynoril. „Prečo ešte nespíš?“ stiahla obočie. Vyzeral vyčerpane. Ale to sa po tom všetkom dalo očakávať.
                „Chystám sa,“ odvetil a opatrne si prisadol oproti nej. Udivene ho pozorovala.
                „Rozprávaš sa so mnou?“ skúsila opatrne. Uprene sa jej díval do očí.
                „Chcel som sa ti poďakovať, ale to si dnes už asi počula nespočetne krát,“ potichu vypustil. „A chcel som ti povedať, že si dnes znova dokázala, aká si výnimočná čarodejnica a že ťa obdivujem,“ dodal nesmelo. Obočie jej vyletelo nahor. A mlčala. Čakala, čo zo seba ešte vypáči. „Si v poriadku?“
                „Som,“ prikývla. „Trochu unavená a vystresovaná, ale inak som v pohode,“ doložila. Nebude mu hovoriť o tom, ako ju Severus prezrel ešte poobede v žalároch a že je aj dieťa v poriadku po tom, čo vypila protijed. Ak by ho to náhodou zaujímalo, tak nech sa pýta.
                „To je fajn,“ mierne sa pousmial. Na moment sklonil hlavu, aby ju vzápätí zdvihol. „Som rád a ešte raz, ďakujem ti za záchranu života,“ postavil sa. Prekvapene zamrkala a dívala sa na jeho chrbát, ktorý sa vzďaľoval.
                „To je všetko?“ sykla za ním. Zastavil sa a otočil. To nemohol myslieť vážne. Po tom mesačnom mlčaní, kedy ju sťažka pozdravil, z neho konečne vyjde niekoľko súvislých viet a to má byť všetko?
                „Mala by si ísť oddýchnuť. Dobrú noc,“ vypustil takmer nečujne a zmizol za dverami. Dve minúty jej trvalo, než sa sama rozhýbala a zamierila do bytu. Nechápala ho. Čo vlastne chcel? Keď teda náhodou niečo chcel? Alebo už nechcel nič? A čo ona? Chcela vôbec ešte niečo? Po tom všetkom ignorovaní a nechuti? Má význam čakať, kým si to, milosťpán, rozmyslí? Najradšej by ho nakopala do zadku. Somára. A raz ho zrejme do tej prdele aj nakope.

------

„Všetci vieme, ako asi vyzerá naša momentálna situácia,“ spustil Remus v sobotu po raňajkách na porade Rádu, na ktorom sa už vlastne nezúčastňovali len členovia Rádu, pretože tých veľa nebolo, ale aj ostatní spôsobilí čarodejníci, ktorí prešli prísnym Remusovým výberom.  
                „Na prd,“ ozvali sa dvojčatá, za čo si vyslúžili Mollyno pohoršené syknutie.
                „Áno, tak nejako,“ prikývol Remus s miernym úsmevom. Nesmelo sa pochechtávali viacerí. „Zamorili nám prísun pitnej vody a ako vieme, existuje niekoľko možností, ako sa z tejto situácie dostať.“
                „Napríklad sem pozvať Voldemorta a oni nám dovolia vyčistiť horské jazierko,“ sarkasticky sa zachechtal Krum.
                „Áno, hneď po tom, ako nás veľkoryso nechajú žiť, aby sme si tú vodu mohli dosýta užiť,“ zaškľabil sa Harry.
                „Skôr dopitna,“ opravil ho Lee Jordan. Dvojčatá sa zachechtali. Michael Corner sedel vedľa nich ako kôpka nešťastia.
                „Čakajú nás tam, však?“ spýtala sa Angelina. Táto teória kolovala po Základni od včerajšieho rána.
                „To každopádne,“ prikývol Harry. „A nikto z nás nebude taký hlúpy, aby to šiel overovať,“ dodal. Severusovo obočie vyletelo od prekvapenia veľmi vysoko a prebodol svojho synovca pohľadom.
                „Čakal by som, že navrhneš nejakú ušľachtilú samovražednú misiu, ktorej cieľom by bolo odvrátenie ekologickej krízy úzko súvisiacej s naším pitným režimom,“ zaškľabil sa. V duchu bol ale rád, že mu tá šialenosť nenapadla.
                „Nevravím, že som nad tým neuvažoval,“ vrátil mu úškľabok. Tak napadla, ako mohol byť naivný a dúfať v mentálny rozkvet svojho synovca? „Ale bola by to blbosť. Určite tam na nás číhajú a striehnu po každom pohybe. Musíme ostať tu a vyriešiť to interne.“
                „Interne, správne,“ zazubil sa riaditeľ Rokfortu.
                „Prevárať vodu, aby sa dala piť, to by šlo,“ pokračoval Remus. „Rovnako ako používať balenú vodu. Ale je tu ďalší problém. Čo s vodou, ktorá sa používa v sprchách a v kúpeľniach? Tú ťažko prevaríme.“
                „Filter?“ nadhodili dvojčatá teóriu, s ktorou už boli oboznámení všetci.
                „Skúsime to,“ prikývol Bill a pozrel na Severusa. „Ešte máme možnosť vytvoriť niečo ako obrovský varný kotol, ktorý by do hradu púšťal prevarenú vodu, ale...“
                „Ale to je veľa práce,“ prerušil ho Severus. „Takže ten filter. Nápad dostal Weasley, Dumbledore s ním súhlasil. Našiel som všetko, čo sa nášho čerpadla týka,“ tresol na stôl knihu spolu s popísanými pergamenmi. „Keďže k tomu nie je potrebná veľká sila, vy všetci sa pôjdete venovať tomu, čomu máte.“
                „Treba zorganizovať pohreby,“ Remus pozrel na Tonksovú a Molly. Tá smrkla a prikývla.
                Vedeli, čo majú robiť. Na Základni sa nachádzali rodiny všetkých troch zosnulých študentov. Bifľomorskej tretiačky a štvrtáčky a bystrohlavského druháka. Pani Grangerová spolu s Barrossovou a Molly ich už včera večer upokojovali. Nedá sa povedať, že by boli hysterickí. Veď aj oni mali problémy rovnako ako deväťdesiat percent Základne a sledovali, ako ľudia pomaly umierajú. Samozrejme ich to zasiahlo. A poriadne. Ale mali pri sebe ďalšie deti, kvôli ktorým museli ísť ďalej. Nie hneď, ale budú sa musieť pozviechať. Rovnako ako rodičia Čcho Čangovej. Rovnako ako deti tých, ktorí pomreli. Rovnako ako Luna s Nevillom.
                „Čau, ako sa cítiš?“ spýtal sa Harry Nevilla po porade.
                „Celkom dobre, vážne,“ mierne sa pousmial. „Babička už bola dosť stará. Nevravím, že musela nutne umrieť. Nemusela. Mohla žiť ešte dlho. A mala žiť ešte dlho,“ trepotal takmer scestne. „Chcem tým povedať, že sa s tým zmierim určite skôr, ako Luna a ostatní.“
                „Je mi to ľúto,“ stiahol obočie.
                „Ja viem, to je jasné,“ pobúchal ho po pleci. „A od Ginny vieme, že si to nevyčítaš, čo je dobre. Keby sme boli vonku, mohli sme umrieť už všetci a oveľa skôr.“
                „Pravda,“ prikývol. Chcel sa s kamarátom rozprávať ďalej, ale Severus po ňom nervózne zasyčal. Ospravedlnil sa a náhlil sa za ním. Neville sa šiel zavrieť do skleníkov. Lunu tentoraz zanechal v opatere Ginny a Hermiony.
                Harry si uvedomil, že jed horšie pôsobil na tých starších. Presne tak, ako nad tým uvažovali na začiatku. Deti mali prvotné príznaky skôr a vydržali dlhšie. Z tých mladších zomreli tri deti na hrade a Čcho. Ostatné obete mali skorší ročník narodenia. A samozrejme to boli tí, ktorí uprednostňovali čistú vodu pred čajmi, džúsmi, kávami a podobne. Pohreb naplánovali na nedeľu. Rovnako ako smútočnú hostinu na hrade aj Základni. To ale budú najprv musieť vyriešiť problém s vodou.
                Harry sa díval, ako Severus odkryl časť zeme z kopca. Alebo teda z toho, čo si mysleli, že je kopec. Odhalilo sa pred nimi obrovské vodné čerpadlo. Keď porušil aj ostatné kúzla, ktoré čerpadlo chránili, tak si Harry uvedomil, že nechránili len čerpadlo, ale aj študentov a obyvateľov hradu. Zrazu sa po okolí rozľahol obrovský hluk, ktorý spôsobovala vec v zemi a ktorou sa poháňalo veľké množstvo pritekajúcej vody trúbkami do rozvodného systému hradu.
                „Aha,“ okomentoval Harry sám pre seba. Skutočne mu nikdy nenapadlo pátrať po tom, odkiaľ sa v hrade berie voda. Severus sa naňho po očku pozrel. Asi ho začul.
                „Takže toto je tá mašina!“ zakričal Remus cez hluk. Napokon ani nebolo potrebné tak kričať. Počuli sa celkom normálne a Harry videl, že za tým je Severus, pretože podráždene pretočil očami.
                „Začaroval som to tu, Lupin. Nemusíš zavýjať ako na mesiac, nie je úplnok,“ zaškľabil sa naňho.
                „Tak prečo si zrušil kúzlo odstraňujúce hluk z čerpadla?“ zamračil sa naňho vlkolak.
                „Kvôli atmosfére.“
                „Kvôli atmosfére,“ prikývol Remus. „No ako myslíš.“
                „Fajn, teraz ten filter,“ vložil sa Bill. „Snáď to bude fungovať.“
                Najprv museli zastaviť čerpadlo. O to sa postarali Remus a Harry. Bill spolu so Severusom kúzlili podľa starej knihy vodný filter, ktorý chceli namontovať do prívodnej hrubej trubice. Podľa výsledkov, ktoré nazhromaždil Severus deň predtým, zvláštne začarovávali filter tak, aby zachytával všetky zložky jedu a do hradu sa dostávala len čistá voda. Lepšie, ako vyčarovať a zakopať kotol, v ktorom by sa voda prevárala. Filter by podľa Severusových aj Billových odhadov mal vydržať päť rokov. Rozhodli sa ho ale meniť každý rok vždy cez prázdniny. Teda v prípade, že tento spôsob bude fungovať.
                Harry a Remus potom odmontovali prívodnú trubicu. Voda sa im rozlievala pod nohy, ale keďže tam teraz nebol žiaden tlak, po chvíli voda prestala tiecť. Aj tak boli skoro celí mokrí a špinaví od rozblatenej zeme. Sušili najmä tú zem, aby mohli ďalší dvaja novodobí inštalatéri v pokoji montovať filter, nad ktorým ešte stále kúzlili.
                Po dvoch hodinách práce vyzeralo byť všetko v poriadku. Alebo teda bolo všetko namontované tak, ako predtým, chod čerpadla bol obnovený a ľudia v hrade a na Základni dostali povel pootvárať kohútiky na všetkých vodovodoch, ktoré sa tam nachádzali, aby sa voda povymieňala.  
                Severus šiel spraviť sériu ďalších testov, na výsledok ktorých netrpezlivo čakali všetci. Musel skontrolovať vodu, ktorá sa do hradu dostala po namontovaní kúzelne upraveného filtru. Vyšlo to. Voda vyzerala byť znova čistá a pitná.  

------

„Snáď bude aspoň chvíľu pokoj,“ zabrblal Harry v sobotu večer, keď si ľahol do postele vedľa svojej manželky. Úplne vyčerpaný, pretože po svojej nočnej službe nedospával, ale sa hneď zapojil do budovania filtračného systému. A potom spolu s dvojčatami preberali bojové pokroky obyvateľov Základne a nápad, ktorý mu vnukol Colin.
                „Čo by si ešte mohli vymyslieť?“ Ginny naňho pozrela. „Aké by mohli mať ešte šance? Mali by sme tu byť v bezpečí.“
                „Zjavne nie sme,“ mykol plecami. „Neviem, ale podľa toho, čo vymysleli teraz, tak sa ešte určite o niečo pokúsia. Aj to premiestňovacie územie budeme musieť obmieňať. Už sme sa o tom bavili, aby im nenapadlo číhať na nás na známych miestach.“
                „To by nemal byť problém. Von už predsa chodia len škriatkovia pre jedlo rovno do skladu, Krum so Smithovcami a občas Remusom pre Denného proroka, Tonksová s Angelinou a Alicou pre šatstvo a ostatné hygienické veci a tiež pre prísady do elixírov. No a tvoj strýko sa ani neobťažuje oznamovať, kam chodí po premiestnení,“ vymenovala na prstoch.
                „Nemal,“ zamrmlal bojujúc so spánkom. „Oni ešte s niečím prídu. Je to frustrujúce, ako pre nás, tak aj pre nich, čakať ktovie na čo. Preto pristúpia na hocakú šialenosť.“
                „Myslíš Daciana,“ prikývla. „Mohol by zaklopať na bránu, aby sa všetko pohlo dopredu,“ zaškľabila sa. Udivene na ňu pozrel.
                „Bola by si schopná ho zavraždiť?“ zvedavo sa spýtal.
                „Ja? To ťažko,“ zavrtela hlavou. „Ale Severus by mohol.“
                „Áno, napríklad ten,“ povzdychol. „Čo Luna?“
                „Už je to o trochu lepšie,“ smutne sa pousmiala. „Berie to vážne statočne a obdivuhodne, ale som si istá, že za to môže Neville.“
                „To určite,“ prikývol a zívol. „Uľahčí jej to.“
                „Teraz už ale vážne bež spať,“ pohladila ho po líci. Už ledva udržal otvorené oči, preto túto výzvu veľmi rád prijal. Uvedomoval si už len to, ako ho upokojujúco hladí po hlave, keď sa stratil v tme.

------

„Hm, dvadsiati mŕtvi, to je úspech,“ prikývol Voldemort. Dacian s Bellou mu priniesli správy. Všimol si, že medzi nimi zavládlo akési tiché súznenie a že si začali rozumieť. Vyhovovalo mu to. Aby si rozumel jeho najinteligentnejší služobník s jeho najšialenejšou služobníčkou.  
                „Áno, pane,“ prikývla Bella, „len škoda, že Snape prišiel na to, ako zneutralizovať jed tak skoro. Mohli pokapať viacerí.“
                „A smutné je, že z tých dôležitých neumrel nikto,“ zamračil sa. Alebo by sa zamračil, keby mal obočie. Vďaka tomu jeho tvár nabrala len desivejší výraz. „Ani Snape, ani Draco či tá humusáčka, Potter nie, toho musím zabiť ja.“
                „Pane...“ v Belle sa znova zobudila zvedavosť. Rovnako ako v Dacianovi, ale ten vedel, že má držať jazyk za zubami.
                „Mlč,“ zasyčal po nej. „Môj syn nám dokázal, že to ide. A keďže som ja na svojej poslednej výprave nezožal žiaden úspech, z ktorého by sme mali prospech, ostáva na vás vymyslieť, ako tú ich obranu prelomiť.“
                „Ten štít je veľmi silný. Skúšali sme už najsilnejšie kliatby čiernej mágie a nezabrala ani jedna,“ ospravedlňovala Bella ich zlyhanie.
                „Áno, to viem aj sám. Majú štít, na ktorý súčasné kliatby pôsobiť nebudú, preto musíme prísť s niečím, čím by sme sa im vyrovnali,“ zamyslene natiahol. On bude musieť prísť s niečím, čo by sa vyrovnalo ich prastarej mágii. Všimol si Dacianov pohľad. Čo by sa stalo, keby svojmu synovi povedal pravdu? Nie tú, že ho bude chcieť tlupa okolo Pottera zabiť, aby sa dostali k nemu, ale tú pravdu o prastarej mágii. Je ako on vo svojich najlepších rokoch. Je mimoriadne inteligentný a bystrý. Určite by mu pomohol. „Čo na mňa tak civíš?“ zavrčal po Dacianovi.
                „Premýšľam o tom ich štíte,“ nevšímal si otcov tón. Veľmi dobre vedel, že ho zaujal a keby ho zaujal ešte niečím, začne si ho otec viac vážiť, alebo sa ho pokúsi minimálne zneužiť a zasvätí ho. Aspoň trocha. Alebo možno aj viac.
                „A čo si vymyslel?“ uškrnul sa. „Počúvaj, Bella, toto bude určite zaujímavé. Mám pocit, že nás môj syn znova prekvapí a vymyslí niečo, pred čím sa vy ostatní budete môcť akurát tak od hanby prepadnúť. A keďže ma s najväčšou pravdepodobnosťou poteší a zdvihne mi náladu, tak vás za to ani nepozabíjam.“
                Alebo možno preto, že tých prisluhovačov nemáš až toľko, aby si s ich životmi mohol hrať poker, pomyslel si Dacian.
                „Čítal som o ochranných zaklínadlách. O všetkých, ktoré mohli použiť.“
                „Používajú štít, ktorý vytvorí ochranu v dnešnej dobe sa nenachádzajúcu,“ podotkla Bella. Toto vedeli, pretože inak by sa do hradu už dávno dostali.
                „To nevadí,“ s úsmevom na ňu pozrel. Potom pozrel na otca, ktorý ho svojím pohľadom prebodával. „Štít začína na zemi, na všetkých svetových stranách a týči sa do výšky, kde sa spája a vytvára akúsi ochrannú kopulu.“
                „No a?“ zvedavo zavrčal Voldemort. Toto vedeli. Nechápal, na čo to zdôrazňuje.
                „Študoval som to a zistil som, že ich ochrana má minimálne dve slabiny, ktoré sa dajú využiť. A ja už viem, ako využiť jednu zo slabín. A som si istý, že existuje niečo, vďaka čomu by sa dala využiť aj ich druhá slabina.“
                „Počúvam,“ Voldemort sa nahol k synovi.
                „No ale...“ opatrne a nesmelo z neho vyšlo. „Ak by sa odsúhlasil tento môj nápad a podotýkam, že je to momentálne jediný nápad, ktorý máme, potreboval by som na vlastné oči vidieť terén okolo hradu. Môžem študovať mapy, dokonca ich už poznám naspamäť, ale to nestačí k tomu, aby som vybral správne miesto, z ktorého zaútočiť.“
                „Chceš sa dostať von,“ s úškľabkom prikývol Voldemort. „Dobre. Ak ma teraz presvedčíš, že to vážne bude stáť za to, dovolím ti vyliezť von, k hradu. Ale bez prútika a pod dozorom.“
                „Súhlasím.“

------

Nedeľa sa niesla v znamení pochmúrnej nálady. Na svedomí to mali samozrejme pohreby a smútočné hostiny, rovnako ako smútočné reči, ktoré predniesli kompetentní. Luna s Nevillom napokon vyzerali zmierene, dokonca sa aj usmievali. Rodičia zosnulých detí boli v opatere Molly, Grangerovcov a Barrossovcov. Harrymu napadlo, či by sa pozostalým nemal ísť osobne, nie ospravedlniť, ale aspoň nejakým spôsobom naznačiť, že ho táto situácia mrzí. Ginny ho zarazila a povedala, že obyčajná prejavená sústrasť bude stačiť. Aby mu ani nenapadlo otvoriť ústa viac, než to bude nevyhnutné, pretože sa dalo predpokladať, že by vplyvom okolností začal trepať, brať vinu na seba a podobné potterovské nezmysly. Ublížene na ňu zagánil, ale počúvol ju.
                Pochovali všetkých dvadsať obetí na miesta vedľa Rona, Dumbledora, Siriusa, Susan, McGonagallovej a ostatných. A hroby zviditeľnili. Už to nebol len súkromný cintorín. Už na ňom neboli pochovaní len bojovníci, ale aj civilisti a všetci mali právo vedieť, kde budú odpočívať ich najbližší. Ron, Sirius a vlastne všetci už konečne budú docenení. Alebo nie docenení, to nie je správny výraz. Konečne svet pochopí, kto umrel a prečo umrel. Rozhodne si to zaslúžia. Harry to videl. Díval sa, ako vyše päťsto ľudí chodí pomedzi hroby a číta si mená. Ako sa zastavujú pri Dumbledorovi a s úctou o ňom hovoria. Rovnako ako pri Siriusovi, či Minerve. Rona tiež poznali. Všetkých.
                „Mala by sa sem dať nejaká pamätná tabuľa,“ šepol Ginny, Hermione a Severusovi, ktorí stáli v blízkosti. „Aspoň slovom by boli spomenutí Charlie, Percy, Lucy, Tonksovci, Dennis Creewey, Vanceová, Dale, Diggle a vlastne všetci, ktorí umreli v tomto boji. Zaslúžia si, aby sa o nich vedelo.“
                „To je dobrý nápad,“ prikývla Ginny a stisla mu ruku.
                „To je výborný nápad,“ prikývla aj Hermiona. „Pustíme sa do toho?“ pozrela na Ginny. Tá jej to prikývnutím odobrila.
                „Nechystáš sa začať písať pamäte, že?“ Severus ho prebodol pohľadom. „Na to si príliš mladý.“
                „Nie, tie napíšem až bude po všetkom. A rozhodne ťa v nich spomeniem, nemaj strach.“
                „Som rád. Z toho tvojho príhovoru som začínal nadobúdať pocit, že ťa chytá sentimentalita a to by nebolo vhodné.“
                Pamätná tabuľa sa na cintoríne objavila ešte v ten deň. Postarala sa o to Hermiona s Ginny za výdatnej pomoci Remusa a Tonksovej. Dokonca aj Harry s Dracom pomohli kúzlami vyrývať do bieleho mramoru zlatými písmenami mená obetí vojny s Voldemortom, ktorá trvala už vyše dvadsať rokov a ktorí tu nemohli mať svoj hrob. Objavili sa na ňom všetci, vrátane Harryho rodičov, či Dursleyovcov. Aj oni umreli na pokyn Voldemorta. Dokonca aj Narcissa Malfoyová či Penelopa Clearwaterová. Bol to strašný, dych vyrážajúci a desivý zoznam. A Harry vedel, že ešte zďaleka nie je konečný. A dúfal, že sa na ňom neobjaví už nikto z jemu blízkych.

------

Nedeľa napokon skončila a začal nový týždeň. Každý sa snažil dostať do pohody. Všetci chceli pokračovať tam, z čoho ich v piatok vyrušili. Harry si v pondelok večer pozrel súboj Chrabromilčana Carla Yorka s Bystrohlavčanom Marcusom Belbym, v ktorom k jeho potešeniu pridelil desať bodov bývalému súkmeňovcovi a tiež súboj Slizolinčana Baddocka, ktorý si poradil s Bifľomorčanom Summerbym.
                Severus pokračoval v dohliadaní na svoju fakultu. Informácia, že boli jedom postihnutí aj jeho študenti, ho roztrpčila. Ale inak, než ako by sa predpokladalo. Bol by rád, keby z jeho fakulty neochorel nikto a jeho teória, že sa predsa len nejako dorozumievajú s vonkajškom, aj keď nemal ani najmenší dôkaz, by nabrala reálnejšiu formu. Takto len snoril, ale bez výsledkov.  
                Bill s Remusom pokračovali v pátraní po funkčnosti Bystrohlavovej kúziel. Dvojčatá s Krumom a Smithovcami viedli na Základni bojové hry. Tonksová pozbierala všetky malé vecičky po Sebastianovi a pripravila ich pre Hermionino dieťa. Prinajhoršom sa zmení farba zo zelenkavej a modrej na ružovú, keď to bude dievčatko.
                Hermiona začala pravidelne navštevovať chrabromilský súbojnícky klub a Draco sa jej už nemal ako vyhýbať. Jedine, že by doňho prestal chodiť úplne a to by mu Colin nikdy nedovolil. Tak začal pravidelne pred svojou vedúcou vyhrávať jeden súboj za druhým. Len s Ginny mal občas problémy. A nie, nenechal ju vyhrať len preto, aby nevyzeral ako Superman. Niekoľkokrát sa jej podarilo vyhrať, preto jeho náskok nebol až taký drvivý. Teda pred Ginny. Obaja mali pred ostatnými až zastrašujúci náskok.
                No a obaja sa zamerali na metlobalové tréningy, pretože sa mal v sobotu uskutočniť šláger každej sezóny. Zápas so Slizolinom.

------

„Poďme,“ zavelil Severus, keď sa uňho zjavil Harry v stredu večer. Severus ho o návštevu požiadal. Spomenul súkromné hodiny, z čoho Harry usúdil, že prišiel na nejaké nové kúzlo a keďže nepozval aj ostatných, zrejme ho bude chcieť vyskúšať len s ním, aby sa ukázalo, koľko škody by mohol kúzlením, už znova, napáchať.
                „Čo to bude za kúzlo?“ zvedavo sa spýtal, keď sa zastavili v jednom prázdnom a priestrannom žalári, či skôr mučiarni a strýko za nimi zabuchol dvere.
                „Skôr kliatba,“ zaškľabil sa na Harryho. Z veľkého suda vybral, Harry vytreštil oči, obyčajného červoplaza, ktorého položil na stolček pred Harryho a ktorý sa nechutne krútil zanechávajúc po okolí mazľavú stopu. „Všeobecne známa Avada Kedavra,“ vypustil s nechuťou. Harry vytreštil na strýka oči ešte viac. „No tak, vytiahni prútik a zabi toho červoplaza.“

TOPlist