24. Splň svoju povinnosť

 

V nasledujúcich dvoch týždňoch sa toho veľa neudialo. Hermiona aj Ron si stihli všimnúť, že Harry nechodí na hodiny oklumencie. Bol prinútený na dvakrát vysvetľovať, prečo sa tak stalo. Kým Ron jeho výhovorke, že má málo času, bez problémov uveril, s Hermionou to bolo o niečo ťažšie. Niekoľkokrát sa pokúsila vyzvedieť pravú príčinu, pretože nechcela uveriť jeho rozprávaniu. A on sa jej ani nečudoval. Darilo sa mu však úspešne odrážať jej dotieravé otázky a nepovedal jej nič. V tomto svojom rozhodnutí nemienil cúvnuť ani o krok.

Vzťah medzi Ronom a Hermionou uviazol na mŕtvom bode. Prehliadali sa, nekomunikovali spolu, ignorovali sa. A Harry sa im prispôsobil. Ronov vzťah s Lucy začal naberať vážnejší charakter. Trávil s ňou čoraz viac času, okrem metlobalových tréningov si spoločne robili aj úlohy. Jej blízkosť mala na Rona dobrý vplyv. To musel Harry uznať. Ponúknuté doučovanie v novovzniknutej, i keď značne preriedenej Dumbledorovej armáde, s ospravedlnením odmietol. Vyjadril sa, že nechce vedľa Grangerovej tráviť viac času, ako je nevyhnutné.

Od incidentu pri obede sa Slizolinčania stiahli a nesnažili sa vyprovokovať žiaden konflikt. Čo bolo podľa Harryho dosť podozrivé. Akoby aj v škole zavládlo akési očakávanie niečoho veľkého. Zvláštne bolo, že vodcovstvo prevzala Parkinsonová spolu s Crabom a Goylom. Zabini sa k nim často pridával. Čo však všetkých zarážalo, bolo dištancovanie sa Malfoya od tejto štvorky. Aj jeho vzťah s Pansy sa stal minulosťou. Keď sa však ocitol v blízkosti týchto štyroch, neodpustil si provokácie.

Fakulty mali stále na pamäti upozornenie zo začiatku školského roka a na chodbách sa dali stretnúť minimálne päťčlenné skupinky študentov, najmä tých mladších. S tými sa však väčšinou pohybovali aj starší žiaci.

Harry musel uznať, že Hermionin nápad so stretaním sa v Núdzovej miestnosti nebol vôbec zlý. Keďže sa dokázal ovládať a nereagovať na Snapove pokusy o vyprovokovanie a následné udelenie trestu, mal dosť času venovať sa aj tomuto. Okrem metlobalových tréningov nemal žiadnu inú aktivitu. V škole problémy nemal, išlo mu všetko, do čoho sa pustil. Obaja sa jednoznačne zhodli na tom, že to má na svedomí strela. Podľa Hermiony nebol nikdy Harry úplne hlúpy a strela posunula do popredia práve jeho ‚rozum‘. Len mykol plecami.

Sám na sebe si začínal uvedomovať aj ďalšiu zmenu. A to dosť výraznú. Zistil, že sa s ním začína diať presne to isté, čo sa stalo aj jeho otcovi. Dokázal zvládať svoje emócie, stával sa pokojnejším a vyrovnanejším. Výnimku tvoril snáď iba profesor Elixírov, pri ktorom mu robilo ovládanie sa značné problémy. Aj tak sa však nenechával vyprovokovať. A nemožno zabudnúť ani na Ginny. V jej blízkosti sa musel veľmi premáhať, keď nechcel prezradiť svoje city. I keď s veľkými problémami, správal sa k nej ako ku kamarátke. Ak bola v blízkosti Deana, vôbec si ju nevšímal. Nechcel jej robiť zbytočné problémy.

Ale späť k DA. Muselo prebehnúť niekoľko stretnutí a bol prinútený na Hermionu a Nevilla pár krát poriadne zakričať, aby sa prejavili zlepšenia v ich pokusoch neverbálne kúzliť. Pritom videl, ako veľmi mu strela v tomto pomohla. Dokonca aj Hermiona, vo všetkých oblastiach veľmi zdatná, dokázala Harryho odzbrojiť až po niekoľkých pokusoch. Neville mal ešte väčšie problémy a trvalo mu to dlhšie.

„Dobre, teraz by ste mohli prejsť k vytvoreniu štítu,“ prikázal im raz večer, keď sa navzájom odzbrojovali a on sa hrabal v knihe. Luna a Ginny skúšali ľahšie kúzla, privolávali pergameny a brká.

„Môžeš nám povedať ako?“ vrkla po ňom podráždená Hermiona.

„Tak, že na to pomyslíš,“ s úškľabkom pripomenul jej vlastné prázdninové slová. Keď videl Hermionin hrôzu naháňajúci pohľad, tak dodal: „Je to to isté, sústreď sa na Protego. Ale neútočte na seba, skúšajte ho vytvoriť len tak. Pôjde to, uvidíš,“ doložil, keď zbadal jej neveriacky zvraštené obočie. Mykla plecami a začala sa sústreďovať. Pozrel na Nevilla a ten mal stiahnuté obočie v snahe prehovoriť svoju myseľ.

„Musíte sa presvedčiť, že nechcete, aby vám bolo ublížené, na mne to fungovalo,“ povzbudil ich. Potom prešiel k Lune a Ginny.

„No, že si si nás aj všimol, pekný učiteľ,“ vyčítala mu Luna.

„Už ste niečo privolali?“ tváril sa, že si nevšimol jej tón a prisadol si k nim.

„Myslíš, či sme privolali niečo iné ako hnev Slizolinčanov?“ uškrnula sa Ginny, „Tak to teda nie. Ako sa máme presvedčiť?“

Vytiahol prútik, namieril na pergamen a ten k nemu priletel.

„Jednoducho nemyslite na nič iné, len na ten pergamen, pozerajte naň a nechcite nič iné, len pergamen. No skúšaj,“ vyzval Lunu, ktorá naňho hľadela nedôverčivo. Potom sa pozrela na pergamen a namiereným prútikom sa sústreďovala. Po pár minútach k nej pergamen skutočne priletel.

„No vidíš,“ chválil ju s úsmevom. Potom sa chcel obrátiť k Ginny, keď mu z ruky vyletel prútik a pristál v Ginninej ľavačke. A tá sa chichotala. Prekvapene sa k nej otočil.

„Strašne som ho chcela,“ ospravedlňujúco mykala plecami.  

„Dobre, ale nabudúce chci niečo iné, na svoj prútik som dosť háklivý,“ s úsmevom si ho zobral a nechal ich cvičiť. Vrátil sa ku knihe a opäť ju študoval. Medzitým sa podarilo Hermione aj Nevillovi vyčariť štít, z čoho mali obaja veľkú radosť. Potom sa ho pokúšali vytvárať v situáciách, kedy sa navzájom odzbrojovali. Začalo sa im dariť. V takomto duchu sa niesli ich spoločné stretnutia.

------

„Pán Potter, mohli by ste prísť po večeri do môjho kabinetu?“ pristavila sa pri ich stole Tonksová. Vyzerala nahnevane a jej hlas znel viac ako rozkazovačne. Prekvapilo ho to.

„Iste, pani profesorka,“ zarazene na ňu pozrel.

„Budem vás čakať,“ zamračila sa a odchádzala.

Nechápavo za ňou hľadel. Niekoľko dní od ich konfliktu na Hermioninej oslave naňho nepekne zazerala, ale potom sa ich vzťah vrátil do starých koľají. Všetko bolo v poriadku, preto ho jej dnešná odmeranosť viac ako zarazila.

„Čo sa stalo?“ šepla mu Hermiona najmä preto, lebo sa na nich okolie dívalo. Ron, ktorý sa nachádzal niekoľko stoličiek od nich, zdvíhal obočie v snahe dozvedieť sa viac. Smerom k nemu mykol plecami a pokrútil hlavou.

„Neviem, ale vôbec sa mi to nepáči,“ zašepkal jej naspäť.

„Myslíš, že to môže súvisieť s Azkabanom?“ vyjadrila svoje obavy.

„Je to dosť možné. Inak si neviem vysvetliť to jej správanie. Nemá byť prečo na mňa naštvaná,“ zamrmlal.

„Harry, sľúb, že tam nepôjdeš,“ hovorila dosť prosebne a v očiach jej videl strach.

„Hnať sa tam nebudem, to ti môžem sľúbiť,“ uisťoval ju s úsmevom.

Po večeri sa s nepríjemným pocitom vybral k Tonksovej. Bol si istý, že to s Azkabanom súviselo a Dumbledore sa zatiaľ neukázal. Pre neho to znamenalo, že v prípade Moodyho tvrdohlavosti do bitky pôjde. A zistil, že si to v kútiku duše aj praje.

„Ahoj, čo sa deje?“ začal opatrne, keď ho po zaklopaní vyzvala k vstupu. Nevyzerala šťastne.

„Pôjdeme do Hlavného štábu,“ vysvetlila a začala si obliekať plášť.

„Čo sa deje?“ zopakoval otázku a nechápavo na ňu hľadel.

„Uvidíš,“ riekla prosto a tlačila ho ku krbu.

Po odletaxovaní sa objavil v kuchyni, kde naňho netrpezlivo čakali. Mamka Weasleyová ho začala objímať a on si nemohol nevšimnúť jej ustaraný výraz a začervenané oči. Sirius ho privítal krátkym objatím a nesmelým úsmevom. Lupin mu podal ruku, tváril sa neutrálne. V miestnosti bola aj Susan a nesmelo ho pozdravila. Vyzerala napäto, určite čakala na Harryho reakciu. On jej len odzdravil, na viac sa zatiaľ nezmohol.

„Poviete mi, čo sa deje?“ netrpezlivo sa opýtal a pozeral z jedného na druhého. Medzitým sa k Lupinovi postavila Tonksová a on ju objal okolo ramien.

„Snape priniesol správu, že zajtra podvečer napadnú Azkaban,“ začal Lupin, „bude to veľký útok. Očakáva sa asi stovka smrťožrútov, ku ktorým sa pridajú dementori, tých bude minimálne dvesto. V Azkabane sa momentálne nachádza šesťdesiat aurorov a k nim sa má pridať asi štyridsať členov Rádu. A Ministerstvo nemá záujem posilniť obranu Azkabanu.“

„Za chvíľu príde. Ahoj, Harry, rád ťa opäť vidím,“ do kuchyne vstúpil pán Weasley a s úsmevom potriasol Harrymu rukou.

„Dobrý večer, pán Weasley,“ pozdravil ho aj on a potom sa obrátil späť na Lupina. „Prečo to Ministerstvo nespraví? Veď ste im museli povedať, čo sa chystá.“

„Harry, veci sa majú tak,“ odpovedala mu Tonksová, „že my môžeme Ministerstvu maximálne navrhnúť možnosť posilnenia Azkabanu. My mu nemôžeme povedať prečo tak robíme, pretože by sme museli zároveň prezradiť, odkiaľ to vieme. A túto informáciu nemôžeme vyzradiť.“

„Aha, takže šesťdesiat aurorov a štyridsať Fénixov. To je všetko, čo bude obraňovať Azkaban?“

„Presne tak. Sv. Mung sa pripravuje na príval ranených aurorov, pretože ich bude určite dosť. Hlavný štáb sa taktiež pripravuje, ale na ranených Fénixov,“ doložil pán Weasley.

Harry si musel sadnúť. Sto obrancov proti stovke smrťožrútov a dvojstovke dementorov. To vyzeralo jedine na masaker. Teraz začínal chápať Tonksovej výraz a keď ho tam Moody bude chcieť dostať... Jeho hlad po dobrodružstve klesal závratnou rýchlosťou. To sa nemohlo skončiť inak, ako zle. Pozrel na Siriusa a ten ho uprene pozoroval.

„A mňa ste zavolali preto, lebo ma chce Moody stále povolať?“ pozrel na Lupina. Pani Weasleyová zavzlykala.

„Áno, nechce sa nechať prehovoriť. Za chvíľu by mal prísť. Pokúsime sa ho ešte raz presvedčiť,“ odvetil Lupin.

„Vieš, Moody má na svojej strane takmer polovicu Rádu. Tú, ktorá ti nie je až taká blízka,“ hovoril Sirius, „a tí mu dali voľnú ruku. Keďže tu nie je Dumbledore, ktorý je momentálne nezastihnuteľný. Moody má podľa stanov Rádu neobmedzenú moc a vôľu pri rozhodovaní. Ale som si istý, že keď si svoje presadí, nebude ďalej zastupujúci.“

„Samozrejme, že nebude. Veď toto by Dumbledore nikdy nedovolil,“ hovorila Molly pomedzi slzy.

„A čo mám robiť ja? Nezavolali ste ma predsa len tak,“ opýtal sa Harry a pozeral pritom na Siriusa.

„Ty nebudeš robiť nič. On bol totiž zásadne proti tomu, aby si vstúpil do Rádu,“ odpovedal mu, „a stále sa nevie cez to preniesť. Má na teba ťažké srdce. Jednoducho necháš hovoriť nás. Keď sa skončí rozhovor, tak ti povieme, načo sme ťa zavolali.“

Už chcel niečo namietnuť, keď do kuchyne dokráčal, podopierajúc sa o svoju palicu, Moody. Zastavil sa a jeho čarovné oko kontrolovalo všetkých v miestnosti, pristavilo sa na Harrym a niekoľko sekúnd ho sledovalo. Potom sa pretočilo vzad.

„Rýchle, čo ste chceli, nemám veľa času,“ vrkol po nich. „Ponáhľajte sa, niekto musí byť aj na ostrove.“

„Ide o to, o čo aj minule,“ začal Lupin, „nemôžeš tam povolať Harryho.“

„Prečo nie? Jeho Patronus je vynikajúci, to sú tvoje slová.“

„Ale tu predsa nejde len o Patrona, je to nebezpečné,“ rozčúlila sa Tonksová.

„Veď je to len chlapec,“ pridala sa Molly.

„Chcel ísť do Rádu? Chcel. Prisahal? Prisahal. Tak o čo vám, dočerta, ide?“ protirečil.

„Veď sa spamätajte,“ ozvala sa Susan, „budeme šťastní, keď tam nebude priveľa mŕtvych. Ako ho tam môžete vziať?“

„O tomto sme už hovorili neraz, zbytočne s vami strácam čas,“ a otočil sa k odchodu.

„To nemôžeš myslieť vážne, Moody!“ skríkol po ňom Artur.

„Vy ste šialený,“ krútila hlavou Susan.

„Možno som šialený,“ zavrčal nevraživo vo dverách, „ale som aj zástupca. Väčšia polovica Rádu ma podporila a ako iste všetci viete, nie sme v situácii, kedy by sa dalo špekulovať. Aj tak nás je stále málo. Je to člen Rádu? No povedzte!“

„To áno, ale...“ Lupin chcel protestovať, ale Moody ho netrpezlivo prerušil.

„Takže ako člen Rádu je povinný splniť sľub, ktorý zložil.“

„On chcel ísť do Rádu len kvôli schôdzam,“ namietala plačúca Molly.

„No, ale merlinžiaľ, to ma vôbec nezaujíma. Chlapček si zmyslel, že chce chodiť na schôdze a vy ste mu to umožnili, však? Na dôsledky ste mali myslieť skôr, mohli ste čakať, že sa niečo takéto stane.“

„Spamätajte sa, Moody,“ húkla Tonksová, „Dumbledore by to nikdy nedovolil.“

„Ale ten tu nie je. Všetci poznáte stanovy Rádu. Potter bude zajtra k dispozícii a pripravený bojovať. Chcel som každý prútik, pamätáte? A pokiaľ dobre vidím, on má prútik, takže pôjde.“

„Ste blázon,“ prskla Susan.

„Áno, podľa vás som šialený blázon. Ale momentálne mám hlavné slovo. Takže ma teraz ospravedlňte, idem robiť niečo užitočnejšie.“

Odchádzal von a zanechával za sebou ich zúfalé pokusy o protesty. Harry celú dobu sedel a pozoroval hádku. Keď Moody odišiel, pani Weasleyová si sadla a hlavu zložila do dlaní. Zajtra bude mať pri Azkabane polovicu rodiny: manžela, Billa, Freda a Georga. Ako sa medzičasom dozvedel, Charlie zatiaľ nemôže opustiť Rumunsko kvôli nejakej nevyjasnenej záležitosti ohľadne Rádu. Aspoň, že tak. Nechcel si ani predstaviť, čo musí prežívať.

„Čo teraz?“ spýtal sa ich, ale oči mal zapichnuté v Siriusovi.

„Budeš musieť ísť,“ povedal potichu.

„Dobre,“ privolil po chvíľke, kedy naňho všetci upierali nešťastné pohľady, „môžem odháňať tých dementorov.“

„Boli by sme radi, keby si sa držal niekde vzadu,“ protestoval Lupin. To sa mu však nepáčilo. Nebude trčať predsa  niekde vzadu. Rozhodol sa však mlčať, uvidí sám podľa situácie, ktorá nastane. Možno sa nakoniec k Siriusovi skutočne pridá a budú bojovať spolu.

„Dobre teda,“ súhlasil po chvíli uvažovania.  

Začali mu predávať informácie. Dozvedel sa, že Azkaban leží v strede malého ostrova v Severnom mori, pre muklov nezmapovateľnom. Jeho pobrežie je skalnaté z množstvom útesov, priepastí a prepadlín. Má priemer približne tri kilometre. Zem na ňom  je väčšinou kamenistá, málokde sa nájde kúsok pôdy. Primiestňovať na ostrov sa dá len na dvoch miestach, jedno je na sever od hlavného vchodu vo vzdialenosti asi tristo metrov a druhé je hlboko na juhu. A aj tieto miesta sú presne ohraničené. Inak je celý ostrov chránený pred nežiaducim primiestňovaním. Smrťožrúti pravdepodobne použijú južnú časť, pretože severná je sledovaná aurormi. Povedali mu, že zranení aurori budú prenášaní do nemocnice, kým Fénixy do Hlavného štábu. Tu sa už všetko pripravuje, robia sa zásoby potrebné k ošetreniu, pripravujú sa postele. V Hlavnom štábe ostane Molly spolu s McGonagallovou a Fleur a pripojí sa k nim madam Pomfreyová. Viac si dovoliť nemôžu, keďže je dom chránený.

Zhruba mu načrtli, ako bude vyzerať obrana Azkabanu. Budú sa musieť postaviť tak, aby im smrťožrúti neodrezali prípadnú únikovú cestu k severnému premiestňovaciemu kruhu. Väčšina aurorov s najväčšou pravdepodobnosťou zaujme postavenie v budove, odkiaľ budú útočiť. Fénixy sa postavia vonku, za kamenné masívy, ktoré sa tam teraz vytvárajú. Práve na ich pleciach bude udržať nádej na možný únik. Zhodli sa na tom, že ich obrana nebude mať dlhé trvanie, avšak pokúsia sa pre to spraviť všetko.
                Harry sa mal vrátiť do školy a zajtra na obed prísť teplo oblečený. Od Hlavného štábu sa potom premiestni spolu so Siriusom na ostrov, kde si prevezme inštrukcie od Moodyho. Rozprávali sa dlho, preberali prípadné šance na úspech, ktoré boli všeobecne mizivé. Keď sa Harry pozrel na hodinky, s hrôzou zistil, že je krátko po polnoci. Začali ho vyháňať späť.

„Harry, je mi ľúto, že to takto dopadlo,“ hovoril mu pán Weasley. Jeho manželka šla užialená spať už dávno.

„Aj tak si to Moody odskáče,“ pritakala Susan a uprene mu hľadela do očí. Nevedel na ňu dlhšie pozerať, tak od nej odvrátil pohľad. Ešte ho to stále bolelo.

„Harry, nech je to akokoľvek, nespustím z teba oči, nedovolím, aby sa ti niečo stalo,“ sľuboval mu potichu Sirius, keď ho tuho objímal, „to proste nepripustím.“

„Ja viem, dostaneme sa z toho, obaja.“

------

Keď sa konečne odletaxoval a vystúpil u Tonksovej v byte, bolo po jednej hodine. Vedel, že dnes s najväčšou pravdepodobnosťou nezaspí. Cestou do chrabromilskej veže si neustále opakoval ich rozhovory. Tak, ako všetkým, aj jemu bolo jasné, že táto bitka je dopredu prehraná. Treba ju však prehrať s čo najmenším počtom obetí. Keď tak kráčal zadumane, zahrabaný vo vlastných myšlienkach, stalo sa mu to takmer osudným. Na poslednú chvíľu zbadal približujúcu sa hrozbu.

Sakra, Filch, pomyslel si a zastrčil sa do výklenku, kde potichučky čakal, kým školník šuchtavo neprejde okolo neho. Začul, ako pod nosom nadáva na Zloducha, ktorý robil niečo s brneniami v podzemí. Mal na sebe neviditeľný plášť, ale mapu zabudol pozrieť. Keby ho tu teraz objavil...

Bucľatú dámu musel zobudiť a pravdaže sa jej to nepáčilo. Najprv mu vynadala, potom sa vyhrážala, že ho nepustí, ale nakoniec ho po úpornom presviedčaní pustila. V klubovni si všimol, že študenti nechali horieť oheň o čosi dlhšie, než bolo obvyklé. Za normálnych okolností by bol dávno dohorený, teraz však stále blčal. Mykol plecami, ale keď sa chcel vydať smerom ku schodom, zbadal na gauči pred kozubom hlavu s dlhými červenými vlasmi.

„Ginny?“ šepol neveriacky. Čo tu, preboha, robila tak neskoro?

„Ahoj, Harry,“ potichu mu odsúhlasila jeho domnienku.

„Ako vieš, že som to ja?“ opýtal sa hlasnejšie a podišiel pred ňu. Videl na nej, že sa muselo stať niečo vážne.

„Kto iný by sa mohol v túto dobu potulovať po hrade?“ slabo sa uškrnula a zdvihla k nemu oči. Všimol si, že sú začervenané.  

„Čo sa stalo? Čo tu robíš?“ čupol si k nej a starostlivo na ňu hľadel. Bolo jasné, že sa niečo stalo, niečo, čo ju rozrušilo. A jeho to znepokojilo.

„Nemohla som spať, tak som prišla sem. A kde si bol ty?“ opätovala mu pohľad.

„Najprv mi povedz, čo sa ti stalo,“ vyzval ju. Ležala na gauči schúlená v klbku, pravú ruku vloženú pod hlavou a ľavú vedľa tela. Odvrátila pohľad z jeho tváre do ohňa.

„Nič,“ povedala pokojne.

„No tak, Ginny,“ chytil ju za ruku a druhou rukou ju začal hladiť po vlasoch, „nevrav, že sa nič nestalo, keď tu ležíš utrápená uprostred noci,“ srdce sa mu rozbúchalo, keď naňho opäť pozrela. „Čo sa stalo?“ zopakoval otázku.

Začínal tušiť, čo sa mohlo stať. A bolelo ho, že ju to tak trápi.  

„Stalo sa presne to,“ rozhodla sa mu odpovedať, hovorila však bezstarostne, „k čomu to spelo od začiatku,“ viac nepovedala. Opäť sa zadívala do ohňa a on v momente vedel, o čo ide.

„Rozišla si sa s Deanom?“ počkal, kým mu to prikývnutím potvrdí a bez rozmyslu sa opýtal, „Bolo to kvôli mne?“ okamžite sa zarazil. Už bolo neskoro.

„Nielen kvôli tebe...“ potom jej došlo, čo vlastne povedal. Zabodla do neho oči a chvíľu rozmýšľala. „Odkedy si to vedel?“ Prestal s hladením, nechal však svoju ruku položenú na jej hlave. Odvrátil oči pred jej skúmavým pohľadom. Vedel ale, že bude lepšie povedať jej pravdu.

„Tušil som to od prázdnin,“ opäť na ňu pozrel, „a v škole sa to potvrdilo. Od začiatku na mňa nepriateľsky zazerá,“ díval sa jej do tváre a zbadal, že sa to snaží pochopiť, „prisahám ti, že som mu nedal najmenšiu príčinu, aby...“

„Ja viem,“ prerušila ho potichu, „takže preto si sa správal tak divne. Nevšímal si si ma, keď som bola s ním.“ Prikývol.

„Nechcel som ti robiť zbytočné problémy.“

„To nebolo len tebou,“ ubezpečovala ho, ale nepozerala naňho.

„Mrzí ťa to? Preto sa teraz trápiš?“ znova ju začal hladiť.

„Vôbec ma to nemrzí,“ povedala roztrpčene, „dalo sa to čakať, on je nepoučiteľný,“ potom sa naňho zase zadívala. „Povedala ti to Hermiona, že?“ neznelo to však vyčítavo. Opäť prikývol.

„Tak prečo tu teda ležíš?“ rýchlo sa opýtal, aby sa vyhol hrozbe prípadného vysvetľovania.

„Len som rozmýšľala, nevedela som proste zaspať.“

„Takže sa trápiš,“ nedal sa odradiť.

„Nie, Harry. Nejde o samotný rozchod,“ stále si hľadeli do očí, „ale o dôvod rozchodu. Už som povedala, bolo len otázkou času, kedy sa tak stane. Ja len ľutujem zabitý čas s ním. Ten vzťah, aj keď som sa snažila, ako som vládala,“ oči sa jej zaliali slzami, „bol nanič. Od samého začiatku. Uvedomila som si, že dám radšej prednosť priateľstvu s tebou,“ z očí sa jej začali kotúľať slzy, „ako vzťahu so žiarlivým a majetníckym Deanom,“ rozplakala sa a vytrhla si ruku z jeho zovretia. Sadla si na zem, nohy pritiahla k telu a vzlykajúcu tvár položila na kolená.

Zarazene hľadel pred seba. Priateľstvu s tebou. Ale toto predsa vedel. Od začiatku vedel, že ho má za kamaráta. Ona sa s ním rozišla, ale preňho sa tým nič nemení. Je len jej kamarát. Nemá šancu, nádej, nič. Len kamarát. Pozeral sa, ako plače. Chcel ju aspoň utešiť, upokojiť, nejako jej pomôcť. Objal ju a ona sa rozplakala ešte viac. Srdce mu šlo vyskočiť z hrude. Určite začuje, ako splašene tlčie.

„Ginny, nájdeš si niekoho lepšieho,“ šepol jej do vlasov a z tej vône sa šiel zblázniť. „Už neplač,“ chlácholil ju.

„Ale ja si nechcem hľadať nikoho,“ povedala pomedzi slzy a nervózne sa pomrvila.

„To prejde, dostaneš sa z toho, neplač,“ položil si líce na jej vlasy a bojoval s vlastnými slzami, „mala by si sa ísť vyspať,“ stále ju však držal. Objímal ju dovtedy, kým sa neupokojila. Kým sa neupokojil aj on. Potom ju opatrne zdvihol zo zeme, bola roztrasená, ale neplakala. Nedokázal jej pozrieť do očí a ona mu dovolila, aby ju odviedol k dievčenskému schodisku. Tam bez slova odišla.

Ležal na posteli a nedokázal zaspať. Nedokázal sa sústrediť ani na vyprázdnenie mysle. Pozeral do tmy a z očí mu tiekli slzy. O poschodie nižšie, v dievčenských spálňach, ležala na posteli Ginny, pozerala do tmy a potichu plakala.

------

Ráno vyliezol Harry z postele hneď, ako začul, že sa hýbe prvý zobúdzajúci sa spolubývajúci. Ani sa nesnažil zistiť, kto to je. Zobral si oblečenie a zamieril do kúpeľne. Pustil prúd vody a postavil sa do sprchy, dlhé minúty nechal stekať vodu po svojom tele. Ako predpokladal, v noci nezažmúril oka. Keď prestal plakať a upokojil sa, do hlavy sa mu vrátila predstava Azkabanu a nedovolila mu zaspať. Rozhodol sa, že nikomu nepovie o svojej účasti. Hlavne nie Hermione, vedel si predstaviť, aké tornádo by dokázala spustiť.  

Konečne sa vyhrabal z kúpeľne a našiel svojho kamaráta sedieť na posteli a čakať. Inak tam nikto nebol.

„Už som si myslel, že si sa utopil,“ zaškeril sa naňho, „ja pôjdem, Lucy už na mňa určite čaká. Porozprávame sa na Herbológii.“

Odsúhlasil mu to prikývnutím hlavy a počkal, kým kamarát odíde. Potom si postrkal do batohu k neviditeľnému plášťu teplejšie oblečenie. Mal prísť až o jednej, ale s Tonksovou sa dohodol, že príde o niečo skôr, aby sa mohol v Hlavnom štábe prezliecť. Až potom sa vybral na raňajky.

„Daj jej pokoj!“

Na schodoch začul Rona, ako po niekom húka.

„Nestaraj sa do toho, Ronald,“ zakričala po ňom jeho sestra, „a s tebou som si to vysvetlila včera! Pusti ma!“

„Ale ja to tak nenechám!“ začul vrieskať Deana.

„Nedotýkaj sa jej,“ zahučal znova Ron. To ho prinútilo zbehnúť zo schodov a v spoločenskej miestnosti zbadal, ako sa tí dvaja začali navzájom naťahovať a prišlo aj k bitke. Zostal prekvapene stáť a pozeral, ako si uštedrujú poriadne údery. Dean sa snažil Ronovi udrieť do brucha a ten ho v záchvate zúrivosti trieskal do hlavy. Vedľa nich stáli vydesené Lucy, Ginny a Hermiona. Šarvátku pozorovala vcelku zaplnená spoločenská miestnosť. Seamus chytil Deana za pás a snažil sa ho odtrhnúť od Rona, s ktorým bol teraz zakliesnený v nejakom divnom zápasníckom chvate. Rona sa snažil skrotiť Neville, ale dosiahol len to, že mu niektorí z nich lakťom rozbil peru.

„Prestaňte!“ skríkla Lucy.

„Nechaj ho, Dean!“ húkla po svojom expriateľovi Ginny.

„Len nech sa bijú,“ zasmial sa niekto.

„Ron, prestaň!“ konečne sa spamätal aj Harry a skočil za svojho kamaráta. Zdrapil ho, rovnako ako chytil Seamus Deana, za pás a pokúšal sa ho odtrhnúť. Jeho kamarát mal ale v amoku ohromnú silu. Všetci štyria sa naraz zvalili na zem a začala ruvačka v zmenenej polohe. Ron ležal na Deanovi a snažil sa mu zasiahnuť tvár, ten sa ho snažil zasiahnuť kolenom do rozkroku. Seamus ležal vedľa nich.

„Chyťme im ruky,“ navrhol Harry Seamusovi. Ten narýchlo prikývol a snažil sa zachytiť zmietajúceho Deana. Neville priskočil na pomoc a podarilo sa mu uväzniť Ronovu ľavačku vo svojom zovretí. Mal však čo robiť. Harry ho chmatol za pravačku a pomaly ho začali odťahovať od Deana, na ktorom ležal Seamus. Ten však stihol kopnúť Rona do predkolenia.

„Pusti ma, Harry, ja ho zabijem!“ vrieskal nepríčetný Ron, tvár celú červenú a okrem natrhnutého obočia mal rozbitú aj spodnú peru.

„Zmizni zo mňa, vypadni!“ ziapal Dean na Seamusa, ktorému pribehol na pomoc nejaký siedmak. Ten nevyzeral o nič lepšie. Z nosa mu tiekla krv a pod ľavým okom sa mu rysoval parádny monokel.

„Ron, upokoj sa,“ prehovárali ho Harry aj s Nevillom a pokúšali sa ho posadiť do najbližšieho kresla. Vzpieral sa, chcel sa im vyšklbnúť. Obaja sa museli doňho oprieť telom, ruky mu stále držali. Nakoniec sa im to podarilo a aj keď sa zmietal, bol aspoň usadený. Pribehla k nemu Lucy a začala mu dohovárať.

„Môžete mi vysvetliť, čo sa to tu deje?“ ozvala sa od portrétu nahnevaná McGonagallová. V okamihu bolo ticho. Všetkých spražila prísnym pohľadom a zastavila sa na dvoch krvácajúcich. Dean sa ešte stále zmietal na zemi, avšak razancia jeho protestov klesala.

„Pán Finnigan, odprevaďte pána Thomasa na ošetrovňu a potom príďte do môjho kabinetu,“ nariadila Seamusovi a ten začal zdvíhať zo zeme kamaráta, ktorý sa pod pohľadom profesorky konečne upokojil. Ten ešte hodil jeden pohľad plný nenávisti na Harryho.

„Aj tak je to tvoja vina, Potter,“ ziapol po ňom a potom sa nechal odviesť.

Na Harryho sa obrátila ako začudovaná tvár profesorky, tak aj nechápavý Ron. Ten len mykol plecami.

„Na čo tu čakáte?“ obrátila sa profesorka do klubovne, „Nemáte ísť náhodou na raňajky a potom na vyučovanie?“ húkla po nich a čakala, kým sa začnú hýbať, „Slečny Grangerová a Weasleyová a páni Potter a Weasley tu zostanú, ostatní rozchod. Pán Longbottom, vy si tiež zájdite na ošetrovňu.“

Kým sa začali rozchádzať, Harry vytiahol prútik a aj napriek Ronovým protestom mu zastavil krvácanie z obočia a úst. Profesorka im pokynula, aby ju nasledovali do chlapčenskej izby. Všetci sa tvárili začudovane, netušili, čo po nich môže profesorka chcieť. Keď sa za nimi zavreli dvere, profesorka začarovala miestnosť. Harry si sadol na svoju posteľ spolu s Hermionou a Ron s Ginny si sadli oproti. McGonagallová sa postavila pred nich a začala vysvetľovať.

„Pravdepodobne vám pán Potter povedal, čo sa práve deje,“ prechádzala po nich pohľadmi, oni sa však udivene pozreli na Harryho.

„Ešte nebol čas, aby som im to povedal, pani profesorka,“ použil ospravedlňujúci tón a pozeral jej do očí. Tej sa ústa stiahli do úzkej čiarky a obočie zvraštilo pod úporným rozmýšľaním. O pár sekúnd vypálila.

„Môžete mi povedať, kedy ste sa včera vrátili?“ jej hlas znel nebezpečne.

„No,“ nervózne sa pomrvil a zabodol oči na jej topánky, „dosť neskoro.“

„Čo znamená, podľa vás, dosť neskoro?“ vyštartovala po ňom nahnevaným tónom, „a prosím pravdu.“

Opäť sa jej zadíval do očí. A čo, aj tak sa to dozvie.

„O pol druhej?“ povedal najnevinnejšie ako dokázal. Ona mala iný názor.

„Tak to sa stalo naposledy,“ vyhúkla po ňom a hrozivejšie už vyzerať nemohla. „Nemôžete si robiť, čo sa vám zachce len preto, že ste člen Rádu. Budete dodržiavať školské predpisy, budete sa vracať do večierky. Teraz vám to budem tolerovať, keďže je výnimočný stav, ale nebude sa to viac opakovať. A v Hlavnom štábe si to budú musieť uvedomiť tiež.“

Potrebovala chvíľu na upokojenie. Harry pozeral do zeme, ale cítil na sebe zvedavé a netrpezlivé pohľady.

„Ale vráťme sa k tomu, prečo som si vás sem zavolala. Všetci štyria dnes nepôjdete na vyučovanie a  neukážete sa ani na raňajkách. Prezlečiete sa do civilu a krátko po ôsmej, keď začne vyučovanie, prídete do môjho kabinetu. Odtiaľ sa prepravíte do Hlavného štábu. Myslela som si, že vám pán Potter už vysvetlil, o čo ide, tak to bude môcť spraviť teraz,“ zazrela naňho a potom sa obrátila k Ronovi. „Pán Weasley, potrebujete ísť na ošetrovňu?“ keď zavrtel hlavou, pokračovala, „Ošetria vám to teda tam a taktiež sa tam s vami porozprávam o vašom konflikte s pánom Thomasom.“

Keď sa za ňou zavreli dvere, Harry opäť začaroval miestnosť, ale nepozrel sa na nich.

„Čo sa deje?“ spýtala sa ho Hermiona. Konečne na nich pozrel.  

„Dnes napadnú Azkaban,“ a porozprával im všetko, čo o tom vedel. Naschvál im zabudol povedať, že musí ísť aj on. Díval sa na nich, ako vstrebávajú nové informácie. Všetci boli zdesení, aj keď to čakali už dva mesiace, poznanie, že to konečne príde, s nimi riadne zacvičilo. Hlavne s Ronom a Ginny, ktorí si uvedomili, že tam budú mať štyroch členov rodiny.

„Ale načo tam chcú nás?“ opýtal sa Ron. Harry videl, ako Hermiona nenápadne prevrátila oči. Zrejme mala odpoveď pripravenú, ale vďaka ich novému vzťahu sa rozhodla mlčať.

„Asi preto, lebo sme príbuzní a možno aj preto, lebo by sme mohli pomôcť,“ odpovedala mu Ginny, jej hlas znel roztrasene. Harry sa na ňu pozrel a cítil neuveriteľné nutkanie vstať a objať ju.

„Dumbledore sa ešte nevrátil, však?“ spýtala sa po chvíli potichu a zdvihla k nemu vlhký pohľad. Zavrtel hlavou.

„A Moody? Presvedčili ho?“ Hermiona sa v momente vydesila ešte viac. Opäť zavrtel hlavou.

„Ale, to nemôže myslieť vážne,“ zhrozene vyletela. „Čo budeš robiť?“

„Presne to, čo musím. Pôjdem,“ mykol plecami.

„Prečo si mi to nepovedal skôr?“ vyčítal mu Ron.

„A kedy som ti to asi mal tak povedať?“ vyprskol naňho. „Keď som vyliezol z kúpeľne, ponáhľal si sa preč.“

„Ja som tam ale netrčal pol hodiny!“ štekol naspäť.

„Chcel som ti to povedať na Herbológii,“ Harry nechcel zostať pozadu.

„Prestaňte sa hádať!“ schladila ich Ginny.

„Spal si vôbec?“ zaujímalo Hermionu. Prekvapene sa k nej otočil, „Prepáč, ale vyzeráš hrozne,“ dodala na ospravedlnenie.

„Ďakujem, takže žiadna zmena nenastala,“ pokúsil sa zavtipkovať, ale videl, že jeho pokus neslávi žiaden úspech. „Nie, vôbec som nespal, ale asi by ste sa mali ísť prezliecť, nemyslíte?“

Ginny sa naňho zahľadela a vzápätí odišla. Hermiona ju nespokojne nasledovala a oni sa začali prezliekať. Harrymu narastala v hrudi obrovská hrča. Hrča strachu.

TOPlist