24. Rokfort

 

      Stredná škola čarodejnícka, Rokfort, 24.1.2002
               
„Drahá slečna Grangerová,“ usmieval sa Severus Snape, keď mu v byte vypadla z krbu, „priznávam, že ma neskutočne potešil váš odkaz, v ktorom ste mi oznámili svoju dnešnú návštevu. Čím som si zaslúžil toľkú pozornosť? Váš záhadný priateľ doslúžil a vy ste sa rozhodli dať mi šancu?“ povytiahol obočie.
                „To v žiadnom prípade,“ prizabila ho pohľadom. „Prišla som vás požiadať o pomoc.“
                „Ja som vedel, že dotyčný nezvláda svoje povinnosti uspokojivo. Som vám k dispozícii,“ zazubil sa. Prevrátila oči.
                „Prosím, vynechajme podobné témy z nášho rozhovoru,“ vyriekla zúfalo. Už ju unavoval.
                „Zrejme vás neobmäkčím,“ hral nešťastného.
                „Nie, neobmäkčíte,“ oznámila dôrazne.
                „Dobre, rezignujem. Ale keby si to Lupin rozmyslel, som tu a čakám na vás,“ povedal, akoby nič. Vytreštila naňho oči.
                „Ako?“ vyšlo z nej prekvapene. Samoľúbo sa usmial.
                „Povedzme, že vyhrala moja zvedavosť a ja som si to zistil...“
                „Vy ste ma špehovali?“ naštvane vyletela.
                „Áno,“ prosto oznámil. „Ako som povedal, bol som veľmi zvedavý, kohože to skrývate. Aké bolo moje prekvapenie, keď som videl Lupina zakrádať sa do vášho bytu.“
                „Ste... nechutný,“ zamračila sa.
                „Nuž, čo už,“ mykol plecami. „Jednoducho som chcel vedieť, kto to je, aby som dokázal odhadnúť protivníka.“
                „Protivníka?“
                „Iste. Povedal som vám predsa, že o vás mám záujem. Pozýval som vás na rande... a to niekoľkokrát. Povedzme, že ma vaše odmietnutie mrzelo a ja som chcel vedieť, komuže ste to dali prednosť pred mojou dokonalosťou. Vlkolakovi,“ pohŕdavo odfrkol.
                „Komu ste to povedali?“ neprestávala sa mračiť. A hnevať naňho.
                „Nikomu, nemajte obavy. Hoci vám výber vášho kamaráta neschvaľujem, rešpektujem vaše rozhodnutie tajiť ho. Vlastne sa tomu ani nečudujem. Tiež by som ho tajil.“
                „Ja ho ale nechcem tajiť. To on sa tak rozhodol,“ zavrčala nepriateľsky.
                „Vskutku samaritánske.“
                „Je to naša vec,“ zaprskala podráždene. Rozčúlil ju. Najradšej by mu zakrútila krkom.
                „Iste, je to vaša vec,“ prikývol s úsmevom. „No tak, slečna Grangerová,“ prevrátil oči vidiac jej výraz, „zakopte vojnovú sekeru. Nie som váš nepriateľ. Len sa mi podarilo odhaliť vaše tajomstvo, ktoré vám sľubujem, že udržím, až pokým sa nerozhodnete povedať svetu túto mimoriadnu správu,“ znova sa usmial.
                „Keby záležalo na mne, vedel by to celý svet,“ oznámila pokojnejšie.
                „Šľachetné gesto,“ prikývol. Prebodla ho pohľadom. Usmial sa. „No tak, čo vás ku mne privádza?“
                „Potrebujem pomoc,“ oznámila pokojnejšie. „Potrebujem, aby ste vybavili povolenie vstupu na Rokfort dvom osobám, ktoré by tu nemali čo hľadať, ale keďže sa do toho zaangažujete vy, som si istá, že povolenie dostanú. Mohli by to spraviť aj mimo tejto oficiality, ale predpokladám, že s dovolením by toho videli viac, než v noci.“
                „Aha,“ prikývol chápavo. „A prečo nejdete priamo za riaditeľom?“
                „Pretože tie dve osoby potrebujú, aby neboli videné spolu, aby sa o nich nevedelo.“
                „Zvláštne, ako sa tými tajnými vzťahmi svet hemží,“ zaškľabil sa. „Keď ale prídu cez deň, budú videní, nie?“
                „Nie, keď si prehliadnu Rokfort počas vyučovania.“
                „Možno, ale isté riziko tu hrozí.“
                „Nehrozí. Jedna z tých osôb vie, kde sa skryť, aby nebola videná,“ významne sa uškrnula.
                „Aha,“ prikývol. „Takže... mám ísť za riaditeľom a požiadať ho, aby sa tu mohli dve osoby tajne pohybovať. Pochopil som to?“
                „Úplne presne.“
                „Hm a vy ste presvedčená, že to spravím aj po tom čo ste mi dali košom?“ povytiahol obočie.
                „Ak nie kvôli mne, tak kvôli inej osobe áno.“
                „Tých tajných osôb je už príliš. Poďme hovoriť k veci,“ vyzval ju a sadol si za stôl.
                „Dobre teda,“ prikývla. „Ginny Weasleyová za mnou prišla s prosbou, aby som šla za vami. Chcela Harrymu ukázať Rokfort ešte cez vianočné sviatky, kedy by tu nebolo nikoho, ale nedostali sa k tomu. Oficiálne sú rozídení, ale je medzi nimi istý vzťah, o ktorom nevie nikto. Len pár zainteresovaných ľudí. Oni dvaja, jej dvaja bratia, jedna spoluhráčka, ja... a teraz aj vy. Nikto iný o tom zatiaľ nemôže vedieť. Ani jeho rodičia,“ zamračila sa naňho významne.
                „A od vás, keďže máte Lily celkom rád a keďže jej syn nikdy nevidel Rokfort,  by bolo pekné, keby ste preňho podnikli tento ústretový krok,“ milo sa pousmiala.
                „Aha,“ prikývol. „Pochopil som to tak, že slečna Weasleyová by si našla cestičku, ako sa dostať do hradu, bola by však rada, keby tu mohla byť cez deň, aby toho mladý pán Potter videl čo najviac... a pozná zákutia Rokfortu, kde by sa mohli skryť, aby študenti nevideli dve metlobalové hviezdy, ktoré majú byť rozhádané, ako si to špacírujú po Rokforte?“
                „Presne tak. Ste veľmi bystrý.“
                „Iste,“ súhlasne zamrmlal. „Môžem vedieť, prečo Lily o nich nevie? Videl som ju, je z toho rozchodu nešťastná. Keby to vedela, jej nálada by sa zdvihla.“
                „Ja viem, pracujem s ňou,“ súhlasila smutne. „Zatiaľ ale nič nemôže vedieť. Ginny vravela, že je to veľmi citlivá téma. Ani my by sme to nevedeli, keby nechcela Harrymu ukázať svoju školu. Povedala mi to len preto, lebo vie, že spolupracujeme a že ste celkom znesiteľný... a máte vplyv na riaditeľa.“
                „Slečna Weasleyová ma ohodnotila veľmi kladne,“ zaškľabil sa. „Dobre teda, ako ústretový krok pre syna svojej priateľky a ako isté ospravedlnenie za to, že som sa vám pchal do súkromia, to u riaditeľa vybavím. Budú mať povolenie, ak by ich náhodou objavila nežiaduca osoba.“
                „No a riaditeľ...“
                „Slečna Grangerová, môžete si byť istá, že bude Albus Dumbledore mlčať. Zaujíma ho metlobal ešte menej, než mňa... a to je už čo povedať,“ zazubil sa.
                „Dobre teda, ďakujem.“
                „Ozvem sa vám. A ešte niečo,“ zarazil ju pri odchode ku krbu. „Ak by vás Lupin prestal baviť, viete, kde ma hľadať...“

      Dom Potterových, Godricova úžľabina, 26.1.2002
               
V sobotu sa v dome Potterových uskutočnila oslava Lilyných narodenín. Keďže sa malo od nasledujúceho týždňa opäť trénovať a James sa mal vrhnúť do záverečného finišu v príprave na majstrovstvá sveta, rozhodli sa osláviť jej narodeniny o čosi skôr.  
                Pozvaní boli len najbližší priatelia. Nebola to ktovieaká extravagantná oslava, po pravde si Lily nechcela pripomínať, koľko má už rokov.
                „Si v najlepších rokoch, Lily,“ zubil sa na ňu Sirius.
                „To mi hovoríš každý rok,“ zamračila sa naňho.
                „A každý rok to myslím vážne.“
                „Či to budeš vravieť aj za dvadsať rokov,“ usmiala sa.
                „Samozrejme, vždy budeme v najlepších rokoch, nie? Čo myslíš, Moony?“ obrátil sa k svojmu priateľovi.
                „Iste, štyridsaťdva nie je tak veľa,“ pousmial sa.
                „Na Harrym vidím, aká som vlastne stará,“ pokrútila hlavou a pozrela na syna, ktorý sa bavil o niečom s Hermionou. Zo svojho pracovného života zavolala len ju a to najmä preto, aby tu mal jej syn niekoho v jeho veku, keď už tu nemohla byť Ginny. Povzdychla.  
                „Nie si stará, akurát máš dospelého syna,“ uchechtol sa Sirius. Remus si musel zahryznúť do jazyka.
                „Niekedy by som ťa najradšej...“ prskla po ňom a zavrtela hlavou. Šla radšej za svojím manželom, ktorý preberal s Gwen metlobal. Ako inak. Na svete už boli prvé metly a oni plánovali, ako na ne, čo najrýchlejšie, navyknúť hráčov.
                „Je ale milé, že každý rok frfle na to isté,“ podotkol Remus s úsmevom sa dívajúc na Lily.
                „Pravdou ale je, že už nemáme dvadsať,“ zamyslene a vážne povedal Sirius. Remus naňho skúmavo pozrel.
                „To už dávno, pravda,“ prikývol.
                „A niekedy mám pocit, že už by bolo skutočne načase niekde zakotviť,“ pozrel na priateľa, ktorý naňho hľadel šokovane. „No nepozeraj. Aj my máme štyridsaťdva,“ zaškľabil sa.
                „Myslíš, že by si sa už konečne ustálil a požiadal Gwen o ruku?“ povytiahol obočie.
                „Skúsil by som to, ale zrejme by ma poslala do pekla,“ uchechtol sa. „Je to Harpya... aj keď už vo výslužbe,“ šepol.
                „Ako vo výslužbe? Koľko má rokov? Tridsať? Tridsať päť? Je v ideálnom veku.“
                „Moony, ty si niekedy vážne vtipný,“ zasmial sa Sirius. „Myslel som to tak, že už nie je aktívna Harpya... hoci, srdcom ostane Harpyou navždy a s nimi bola vždy ťažká robota,“ povzdychol.
                „Ginny taká nie je, nie?“ vyzvedal. Poznal Weasleyovcov a tiež Ginny, ale nikdy k nim nemal tak blízko, ako jeho priateľ.
                „Myslím, že nie,“ zavrtel hlavou a pozrel na svojho krstného syna. „Hawk je hlupák. Nechať si ujsť také dievča ako Ginny,“ zavrtel hlavou. Remus sa pozrel tam, kam jeho priateľ. „Dúfam, že sa čo najskôr spamätá, inak prisahám, že ho osobne splieskam tak, že si mesiac nesadne na zadok,“ zaprskal.
                „Nikdy si nebol násilnícky,“ povedal Remus, díval sa však na Hermionu.
                „A bola to chyba. Mali sme byť tvrdší. Iste, James bol tvrdý, ale len čo sa toho stupídneho metlobalu týka. Myslím, že sme náš prínos vo výchove Hawka trocha podcenili.“
                „Ja si naopak myslím, že tvoj vplyv bol niekedy až na škodu.“
                „Ale sprostosť. Každý si musí prejsť fázou skúmania a naberania vedomostí. Keď sa ale zjaví dievča, ktoré skutočne stojí za to, je potrebné vedieť všetko ukončiť a nenechať si ju ujsť. James to spravil. Hawk to pokazil,“ roztrpčene skonštatoval dívajúc sa naňho. „Vážne neviem, kde ten chlapec dal rozum. Keby som bol na jeho mieste, tak sa Ginny nevzdám za žiadnych okolností.“
                „Ty by si sa žiadneho dievčaťa nevzdal za žiadnych okolností,“ upozornil ho priateľsky.
                „Nie, Moony, toto je o niečom inom. Ver mi. Len dúfam, že v tých sprostostiach nebude pokračovať a nezačne si niečo so slečnou Grangerovou,“ kútiky sa mu mierne vykrivili.
                „Čože?“ Remus ho prebodol pohľadom. To ani náhodou!
                „Nie že by nebola kus. Je a riadny. Ibaže mám pocit, že on patrí k Ginny. A že si to čo najskôr uvedomí.“
                „Aký kus?“ nechápal Remus.
                „Merlin, Moony, ty si vážne stratený prípad. Nevrav, že si si nevšimol, že Hermiona je kus nádhernej baby,“ vyprskol a zadíval sa na červenajúceho sa Lupina. Prevrátil oči. „Ty sa nikdy nezmeníš,“ zavrtel hlavou.
                „Vieš prečo...“
                „To, že máš jednu noc v mesiaci istý problém ešte neznamená, že zatrpkneš a nebudeš chcieť niečo viac. Čo? Čo moja praneter?“ potichu sa uchechtol. „Čo Tonksová?“
                „Nymphadora a ja sme len priatelia, Padfoot. Vravím ti to asi po tristopäťdesiaty krát a dúfam, že naposledy.“
                „No ako myslíš,“ mykol ten plecami. „Len aby si nezmeškal vlak...“
                Práve v tej chvíli sa Hermiona otočila, akoby na sebe cítila niečí pohľad a pozrela sa na Remusa. Slabučko sa pousmiala, ale potom sa venovala Harrymu, pretože jej priateľ len civel a ani rozšírením nozdier nenaznačil, že je preňho niečo viac, než len známa z Lilynej práce. Tvrdohlavec zadubený...

      Stredná škola čarodejnícka, Rokfort, 28.1.2002
               
Ginny dostala odkaz od Snapea prostredníctvom Hermiony, že jej nápad s návštevou Rokfortu riaditeľ schválil, a že sa môžu dostaviť v pondelok o deviatej ráno do riaditeľne. Preto zdrapila Harryho za ruku a premiestnila sa s ním k Brlohu. Ron mal za úlohu zabaviť matku, pokým sa oni budú preletaxovávať do Rokfortu. Toto spojenie existovalo ešte z čias, kedy chodili do školy a hoci ho už nikto nepoužíval, nikto to spojenie doteraz nezrušil.
                Harry sa o tomto výlete dozvedel len pár minút predtým, ako ho Ginny doslova uniesla. Nevadilo mu to, skôr naopak. Túžil po tom vidieť školu, ktorú navštevovali jeho rodičia a ktorú by navštevoval aj on, nebyť zásadného a tiež osudového rozhodnutia jeho matky v minulosti.
                „Slečna Weasleyová, rád vás opäť vidím po rokoch,“ usmieval sa na nich starý pán, keď vypadli u neho v krbe.
                „Dobrý deň,“ pozdravila s úsmevom, „chcela by som sa vám poďakovať za to, že nám umožníte trochu presnoriť Rokfort.“
                „O áno,“ prikývol neprestávajúc sa usmievať a upretým pohľadom prezerať Harryho. „Syn Lily Evansovej a Jamesa Pottera.“ 
                „Zdravím,“ prikývol Harry so sileným úsmevom. Bol z pohľadu starého pána nervózny.
                „Som neskutočne rád, že som vás mohol poznať osobne, pán Potter,“ riaditeľ k nemu pristúpil a zovrel mu pravicu. „Mrzelo ma rozhodnutie vašich rodičov. Úprimne... želal som si, aby ste navštevovali Rokfort. Potomok dvoch takých mimoriadnych čarodejníkov by bol pre Rokfort určite prínosom.“
                „Nerád by som vám kazil ilúzie, pán profesor, ale na škole som príliš neexceloval. Zrejme by som bol sklamaním,“ úprimne sa ho snažil dostať do obrazu. Dumbledore sa zasmial, Ginny sa uškŕňala pod nosom.
                „Nie, to by sa určite nemohlo stať,“ neveril. „Byť mimoriadnym čarodejníkom neznamená len mať dobrý prospech. Skrýva sa v tom oveľa viac,“ pozrel sa naňho ponad okuliare. „No nič, rád by som s vami strávil viac času a popýtal sa na úroveň stredných škôl v zahraničí, ale musím zastupovať na jednej z hodín. Za chvíľu bude zvoniť a vy máte toho na pláne veľa, nemám pravdu?“ obrátil sa k Ginny.
                „Veľmi veľa,“ prikývla.
                „Každopádne by ma potešilo, keby ste prijali moje pozvanie na čaj, či pohárik a my by sme prehodili pár viet,“ znova sa díval na Harryho.
                „Myslím, že by sa určite dal nájsť čas,“ sľúbil Harry neurčito. Zdalo sa, že to Dumbledorovi stačilo. S úsmevom ich vyviedol z riaditeľne.
                „Ďalej to už zvládnete sami, nemám pravdu?“ zasmial sa kráčal za svojimi povinnosťami. Harry sa porozhliadol okolo seba. Dýchala tu na neho tisícročná história, zo všetkých strán naňho vplývala mágia Rokfortu. Takéto niečo vo svojej škole nezažil. Iste, budova jeho školy nebola nová, predsa len stála už takmer päťsto rokov, ale takmer všetko v Amerike šlo s dobou a týkalo sa to aj čarodejníckych škôl.
                „Rodičia mi toho porozprávali dosť. Pripadalo mi to, ako keby rozprávali o nejakom historickom filme, ktoré ma nikdy nebavili,“ zaškľabil sa. „Je to sila...“ vydýchol.
                „A ubezpečujem, že to nie je všetko. Poď, chcem ti ukázať všetky miesta, ktoré ti spomínali tvoji rodičia. Aby si sa ich mohol dotknúť,“ s úsmevom vykročila.
                „Ginn, ako to, že ti to riaditeľ dovolil? Myslel by som, že sa mu to nebude páčiť,“ vyzvedal, keď pri nej kráčal.
                „Poznáš niekoho, kto by ma nemal rád a kto by pre mňa nespravil všetko na svete?“ natiahla dívajúc sa naňho kútikom oka.
                „Nie, vlastne ani nie,“ zavrtel hlavou.
                „To je pekné,“ zahihňala sa. „Ale ide o to, že riaditeľ a môj otec mali vždy dobré vzťahy. Nehovoriac o tom, že ich návštevy v Rokforte boli veľmi pravidelné, keď sem chodili dvojčatá,“ vysvetlila.
                „Aha, jasne. Preto ten krb?“
                „Áno, v prvom roku štúdia dvojčiat bolo pre mojich rodičov náročné absolvovať niekoľkokrát do mesiaca cestu z Rokville až do riaditeľne a tak dal riaditeľ prepojiť krby,“ vyprskla.
                „Dokážem si to predstaviť,“ prikývol. „Ale ty si bola vzorná študentka, nie?“
                „No samozrejme!“ vyhŕkla s úškrnom. „Ako môžeš pochybovať?“ zatvárila sa nevinne.
                „Vážne netuším,“ uchechtol sa.
                „Prvé roky som držala s dvojčatami... ibaže, na rozdiel od nich, ma nikdy pri ničom neprichytili,“ vysvetľovala s úsmevom. „No a potom som sa trocha upokojila,“ zamračila sa. V preklade to znamenalo, že začala chodiť s Johnom. O ňom sa ale baviť vážne nemusia. „Ošetrovňa.“ Zastavili v nemocničnom krídle.
               „Veľmi populárna miestnosť,“ uškrnul sa.
                Doobeda prezreli značnú časť hradu. Ukázala mu, aspoň zvonka, kde sa nachádzaj ktoré učebne. Z rozprávania to tušil, ale vidieť to na vlastné oči bol úplne iný zážitok. Keď prechádzali okolo učební, boli ticho ako myšky. Duchov nezaujímali a obrazy sa tiež tvárili nevšímavo. Ginny správne pochopila, že im Dumbledore umožnil skutočne nerušené prezeranie hradu. Ibaže niečo nemohol ovplyvniť ani riaditeľ. A to bolo hrnutie sa študentov na obed do Veľkej siene, ktorú už tiež prezreli.
                Na poslednú chvíľu ho vtlačila do malého a tmavého výklenku v jednej z prepojovacích chodieb.
                „Tajná skrýš,“ šepla a nazerala do chodbičky, kde prechádzali diskutujúce decká.
                „Veľmi intímna,“ šepol aj on. Bola to pravda. On sa tisol k stene, kde bola úplná tma a ona striehla do chodby. Bola blízko neho. Veľmi blízko, až mohol ucítiť teplo sálajúce z jej tela. Už načahoval ruku, že sa jej dotkne. Neodvážil sa však. Doteraz ho len raz chytila za ruku, keď sa s ním premiestňovala. Vyhýbala sa kontaktu. „Skrývala si sa tu často?“
                „Dosť často,“ prikývla nič nehovoriacim tónom. Díval sa do jej tváre, na ktorú predsa len dopadalo trocha svetla z chodby. Vyzerala vážne a mračila sa. Iste. Skrývala sa tu s Johnom. Zasiahla ho ďalšia z vĺn žiarlivosti. Potriasol hlavou. Je to minulosť. „Vďaka takýmto miestam, ktorých je na hrade mnoho, ma nikdy nenachytali, keď som pomáhala Fredovi a Georgeovi,“ slabo sa uškrnula a strelila pohľadom do tmy, kde predpokladala jeho tvár.
                „A oni to schytávali aj za teba,“ potichu sa zasmial.
                „Schytávali hlavne kvôli sebe,“ mykla plecami. „A Ron tiež. To len ja som bola tá najlepšia a najšikovnejšia,“ zaškľabila sa.
                „O tom nepochybujem,“ prikývol s úsmevom.
                „Určite,“ prikývla a znova striehla do chodbičky. So záujmom ju pozoroval. Bavilo ho to robiť, rád sa na ňu díval pri akejkoľvek činnosti. „Už budeme môcť ísť, chodba je prázdna, všetci sú na obede,“ zahlásila správy z výzved.
                „A kam teraz?“ spýtal sa. Rád by navštívil chrabromilskú vežu, ale tam sa asi nedostanú. Do knižnice sa mu ísť nechcelo.
                „Nemáš hlad?“ jej otázka už zaznela hlasnejšie.
                „Chceš vpochodovať do Veľkej siene a sadnúť si vedľa Snapea?“ uchechtol sa. „Hoci... rád by som videl jeho výraz.“
                „Nie, to riskovať nebudem,“ zasmiala sa aj ona. „Zbalila som nám obed.“
                „To vyzerá zaujímavo. A kde sa najeme?“
                „Poď,“ vyzvala ho a vkročila do chodbičky. „Vezmem ťa na ďalšie tajné miesto.“
                „Samé tajné miesta. Tu by sa mi určite páčilo.“
                „Určite áno. Rokfort je plný tajných miestností, chodieb a skratiek. A vďaka dvojčatám som ich mnohé aj objavila. Hoci túto tajnú miestnosť objavil Neville...“ prezradila.
                Viedla ho na siedme poschodie.
                „Počkaj, siedme poschodie a tento portrét...“ zamyslel sa.
                „Správne.“
                „Nemala by sa objaviť ale len vtedy, keď je človek vo veľkej núdzi a potrebuje pomoc?“
                „My ale potrebujeme pomoc, nemáme kde zjesť obed,“ zahihňala sa. A trikrát prešla popred prázdnu stenu, kde sa zjavili dvere.
                „Šikovné,“ kladne ohodnotil. Tu by sa mu určite páčilo, ako sa stále viac presviedčal. „Takéto niečo sme my nemali. No páni...“ vydýchol po vstúpení do miestnosti, ktorá kopírovala jeho obývačku.
                „Prispôsobí sa tomu, čo v danej chvíli chceme. Kuchyňu som nechcela. A keďže sa ti v mojej obývačke nepáči, pretože je podľa teba zbytočne zelená, tak tu máme tvoju,“ spokojne sa hodila na pohovku a vybrala z kabelky sendviče, šaláty a fľaše s vodou. Dokonca aj ovocie a koláče. „Kabelka s nezistiteľným zväčšovacím kúzlom. Darček od Hermiony. Zmestil by sa do nej celý tvoj byt. A môj zrejme tiež,“ vysvetlila, keď zbadala jeho šokovaný výraz po tom, čo z kabelky vyťahovala stále ďalšie veci.  
                „Čím ma ešte prekvapíte, slečna Weasleyová?“ zavrtel hlavou a spokojne si sadol oproti nej, do kresla. Podvedome sa vyhýbali bližšej vzdialenosti. Ich vzťah sa upokojil, stretali sa a rozprávali, v predchádzajúci dňoch si s nimi dokonca zahrala jednu hru, ale to bolo všetko. Stále vystupoval ako jej psychoterapeut a ona mu vravela o každom jednom pocite, ktorý sa jej vynáral v hlave.
                A zvláštne ju to upokojovalo. Ten ich vzťah na akejsi duchovnej úrovni. Nedokázala si predstaviť, že by sa s ním bozkávala alebo niečo viac. Stále ju to znechucovalo a obaja sa mlčky zhodli na tom, že na takéto pokusy majú ešte čas. Cítila, že sa jej situácia zlepšuje, nechcela však nič riskovať. A on už vôbec nemienil hazardovať.
                „Tie hlavné tromfy Rokfortu som ti už ukázala,“ mykla plecami a ponúkala mu jedlo. S chuťou sa zahryzol do sendviča, napchávajúc sa aj jej šalátom. „Alebo je ešte niečo, čo by si chcel vidieť?“ povytiahla obočie.
                „Jasne. Zakázaný les,“ bez váhania vyhŕkol.
                „Checht, jasne,“ so smiechom prikývla. „Pochybovala by som o tvojej kompletnosti, keby si nechcel. Ale to nepôjde. Nemôžeme sa pohybovať po pozemkoch, mohol by nás hocikto zahliadnuť. Nemôžeme ísť ani na metlobalový štadión.“ 
                „Skutočne je to preto?“ naoko sa zadivil. „Už som si myslel, že by si snáď mala strach...“
                „Figu strach,“ zamračila sa naňho. „Náhodou som bola v tom lese niekoľkokrát a nikdy som sa nebála.“
                „Vážne?“ pobavene na ňu hľadel.
                „Samozrejme,“ presvedčivo vyhlásila. Uprene sa na ňu díval neprestávajúc sa usmievať. „Tak dobre, no,“ rezignovala so stiahnutým obočím, „mala som strach, určite. A kto by nemal? Vieš, aké hrozné zvuky sa tam dajú počuť v noci?“
                „Neviem, preto by som tam chcel ísť.“
                „Chápem tvoje nadšenie. Od otca a Siriusa si toho musel počuť dosť. Ale vážne, nemôžeme vystrčiť nos z hradu, už takto riskujeme.“
                „Dobre teda, ale sľúb, že sa raz so mnou pôjdeš poprechádzať do Zakázaného lesa,“ pýtal si prísahu. A ona mykla plecami.
                „Pokojne, hocikedy... ak to nebude znamenať prezradenie.“
                „Platí.“
                „Platí.“
                „Dobre,“ usmial sa. „A čo tak Astronomická veža? Aj o tej som počul hromadu historiek,“ uchechtol sa. A ona sa zatvárila, akoby jej prišlo zle.
                „Vážne chceš vidieť hlavné miesto perverzností a nechutností? Na Rokforte existuje toľko fajn miest, kde sa dá zašiť a stráviť pekné rande. Na vežu chodili študenti len súložiť, pretože sú tam fajn lavice... a ktovie prečo to niekto nazval tým najromantickejším miestom na Rokforte,“ zaškľabila sa.
                „Sirius mi ho dosť často spomínal,“ nevinne natiahol.
                „No a tým to máš potvrdené,“ zahihňala sa. „Samozrejme ti ukážem vežu, ak chceš,“ mykla plecami.
                „Do lesa sa nedostaneme, ani k štadiónu, jazeru, či do sovinca... a v hrade si mi už všetky významné veci poukazovala, ak teda nerátam učebne a iné miesta, do ktorých sa nedostaneme, tak ostávajú len tie veže.“
                „Mali sme sem ísť cez vianočné prázdniny,“ zamračila sa hryzúc do jablka. Pozrela naňho.
                „Cez leto mi môžeš poukazovať ostatné veci,“ mierne sa pousmial. „Aj v jazere by sme si zaplávať mohli, aj na štadióne zalietať, čo?“ snažil sa jej trocha zdvihnúť náladu.
                „Áno... a do toho lesa tiež zájdeme a ja uvidím, či nemáš strach,“ usmiala sa.
                „Správne,“ prikývol. „A strach mať budem.“
                „Tým som si istá.“
                Dojedli obed v Harryho obývačke v Rokforte a keď Ginny odhadla, že sa už môžu vydať na misiu do Astronomickej veže, pretože začalo poobedňajšie vyučovanie, zbalili zvyšky do jej kabelky a vybrali sa tam. Na myseľ sa mu drali predstavy, aké by to bolo, keby pred pár rokmi spolu kráčali po chodbách, aby sa zašili na nejaké jej tajné miesto a venovali sa tam jeden druhému. Možno jej napadlo niečo podobné, pretože ho počas pokojnej prechádzky chytila za ruku. Spýtavo sa na ňu zadíval, len sa mierne pousmiala.
                Lavice na Astronomickej veži boli skutočne ako robené k tomu, aby sa na nich pohodlne prevádzal sex. Okolo samotnej veže bolo niekoľko výklenkov poskytujúcim súkromie a v každej bola pohodlná lavica. Bolo jasné, že výklenky aj s lavicami mali slúžiť k tomu, aby mohol dotyčný pohodlne a ničím nerušene sledovať astronomickým teleskopom hviezdnu oblohu hoc aj celú noc. Študenti si tieto výklenky prispôsobili vlastným potrebám.
                „Pozri,“ vyrušil ho z obhliadky lavíc jej hlas. Podišiel k nej, stála pri kraji veže a jemu sa naskytol úžasný obrázok. Rozprestieral sa pred ním takmer celý Rokfort, aj s pozemkami.
                „Nádhera,“ ohodnotil úprimne.
                „Že áno,“ usmievala sa. „Milovala som Rokfort. Keď človek zabudol na učenie, eseje a hlavne elixíry,“ pokrčila nosom, „tak tu človek zažil len pekné chvíle,“ povedala so zvláštnym smútkom v hlase.
                „Aj moji rodičia milovali Rokfort,“ prezradil. „Sirius s Remusom ho tiež ospevovali. A ja som bol v St.Louis, v hypermodernej škole, kde si poriadne cítila kúzlo len vtedy, keď si sama čarovala,“ zaškľabil sa.
                „Nebolo to až také hrozné, že nie?“ otočila sa k nemu.
                „Nepripadalo mi to tak. Bola to pre mňa najúžasnejšia škola a na tie reči svojich rodičov som len prevracal oči a premýšľam nad tým, ako môžu mať radi starú barabizňu,“ uchechtol sa. „Vidím, že nekecali.“
                „Určite nie,“ s povzdychom sa zahľadela do diaľky, niekde až za jazero.
                „Myslíš, že keby sme vtedy neodišli a ja by som chodil na Rokfort, že by sme sa do seba zamilovali?“ hlesol šepky. Okamžite sa naňho pozrela.
                „Neviem. Myslím ale, že to vôbec nie je nepredstaviteľné.“
                „A všetko by bolo teraz v poriadku,“ stisol pery.
                „Možno by bolo všetko ešte horšie,“ stiahla obočie. „Možno by sme spolu chodili len chvíľu. Možno vôbec. Možno by sa mi John nejako votrel do života aj tak. Čo my vieme, čo by bolo?“
                „Máš pravdu,“ opatrne k nej pristúpil. Zareagovala na to, okamžite bola ostražitá. Nie odmietavá, ale napätá. „Je jedno, čo by bolo keby. Dôležitejší je tento okamih a všetko, čo bude nasledovať,“ šepol a opatrne jej siahol na rameno. Bojovala s nutkaním okamžite od neho uskočiť. A on riskujúc siahol na jej vlasy, aby ich zastrčil za ucho a končekmi prstov jej prešiel po tvári. „A všetko bude nakoniec v poriadku...“
                „Harry,“ prosebne pípla s privretými očami.  
                „Prepáč,“ odstúpil od nej. Jednoznačne bojovala s tým, aby ho neposlala do čerta. A on, somár, zdolaný silou jedného okamžiku, skoro všetko zbabral.  
                „Nie, ty prepáč,“ šepla zúfalo. „Snažila som si nás predstaviť, keby sme tu boli pred niekoľkými rokmi, alebo ani nemuseli, mohlo by to byť dnes... proste som si nás chcela predstaviť na našom rande tu, v hrade a nedokázala som to. Nemôžem myslieť na niečo také, pretože... okamžite...“
                „To je v poriadku,“ snažil sa pôsobiť iste.
                „Za ruku ťa ale držať môžem,“ povedala snažiac sa aspoň o nejaký ústretový krok a chopila sa jeho dlane. „Zrejme to nie je nič moc,“ vyšlo z nej rezignovane. Bola naštvaná sama na seba. Tak strašne mu chcela dať viac, ale zatiaľ to nešlo. A ona začala mať strach, či to niekedy vôbec pôjde.
                „Je to viac, ako dosť,“ ubezpečil ju s úsmevom a zovrel jej dlaň pevnejšie. „Nepúšťaj ma ale, prosím,“ dodal prosebne.
                „Pokúsim sa,“ sľúbila.
                Ostali na veži ešte pár chvíľ, aby sa pred skončením vyučovania dostali k riaditeľovi a odletaxovali sa preč. Celú dobu sa držali za ruky...

      29.1. – 9.2. 2002
               
V priebehu nasledujúcich takmer dvoch týždňov sa život metlobalistov vrátil do prerušených koľají. Skončilo prestupové obdobie a začali tímové tréningy. Tréner Kanónov, ak bol náhodou aj trocha prekvapený, že jeho triafači hrajú inak, ako pred prestávkou, nedal na sebe nič znať. A nikto mu ani nič nevravel. Pravda bola ale taká, že Ginnina prítomnosť na ich dvoch tajných tréningoch, im toho dala dosť. Jej rady boli prínosné, hoci šlo skutočne len o drobné rady a triafači sa nijako okato nezlepšili, úspech by mohol prísť už onedlho. 
                Z továrne na metly konečne vyšla prvá kompletná sada metiel. James sa rozhodol ich prvý raz použiť pri tréningoch reprezentantov pred stretnutím s Írskom. Jednotliví hráči si svoj Nimbus MS02 nastavia podľa vlastných potrieb a tak, aby im metla maximálne vyhovovala. Týmto vylepšením sa ich nové metly odlišovali od ostatných a stálo to Regulusa, respektíve firmu, hromadu galeónov, ako prezradil Sirius. Ten stále randil s Gwen a Harrymu prezradil, že ak to vydrží aj po majstrovstvách sveta, tak to riskne a požiada ju o ruku.  
                Harry sa s Ginny stretával stále tajne a Agáta začala znova kryť svoju priateľku. Občas prehlásila, že Ginny šla na rande a ich spoluhráčky nemali dôvod neveriť svojej kapitánke. Nebolo to ešte tak dlho, čo obaja strádali. Od ich kritického večera neubehli ešte ani tri mesiace a hoci to bolo pre Ginny ťažké, rozhodla sa nezradiť Harryho tým, že by si ulovila nejakého chlapa. Netušila však, ako dlho to dokáže vydržať. Harry ju momentálne sexuálne nepriťahoval, stále sa jej protivila predstava niečoho intímneho práve s ním. I tak si predsavzala, že to urobí až vtedy, keď bude abstinencia neznesiteľná. Aj o tom sa oni dvaja rozprávali.

      Byt Harryho Pottera, Londýn, 10.2.2002
               
„V sobotu vás porazíme a staneme sa víťazkami ligy,“ oznámila Ginny Harrymu pokojne pri sledovaní akéhosi filmu, ktorý zapol len tak, aby mali zvukovú kulisu. Sedeli vedľa seba na pohovke a držali sa za ruky. Pred nimi ležalo na stole otvorené víno.
                „Nevypili sme ešte toľko, aby si z toho bola opitá,“ naoko sa začudoval.
                „Nemusím byť opitá, aby som vedela takúto samozrejmú vec,“ pousmiala sa.
                „My vyhráme... a priblížime sa k vám na dohľad,“ skonštatoval.
                „Nie, nie, všetky sme odhodlané vrátiť vám tú prehru,“ pozrela naňho vážne.
                „My sme tiež odhodlaní,“ upozornil s úsmevom. „A vyhráme.“
                „Nevyhráte,“ zavrtela hlavou.
                „Vyhráme,“ tvrdohlavo si stál za svojím.
                „Ale nie.“
                „Chytím strelu.“
                „Nechytíš ju včas.“
                „Chytím ju dosť skoro.“
                „Áno, aby nebola vaša porážka taká bolestivá.“
                „Nemôžem prehrať,“ zavrtel hlavou. „Čo by na to povedal metlobalový svet?“ doložil s úškľabkom.
                „Ja vám musím nasúkať gólov, čo sa do vás zmestí. Čo by v opačnom prípade povedal metlobalový svet?“ uchechtla sa. 
                „Máme to obaja ťažké,“ povzdychol s úsmevom.  
                „A na to si pripijeme,“ prikývla a natiahla sa za vínom, aby ho podala aj jemu. Nechcelo sa mu vzdať držania jej ruky. Bol vďačný aj za to málo. Charlie si myslel, že kliatba zaniká. Že už nebude dlho trvať a on ju prelomí. Kiež by mal pravdu.
                „Aj tak vyhráme,“ povedal po chvíli.
                „Zabudni, Potter,“ srdečne sa zasmiala.
                Výhra bola pre oba tímy dôležitá. Harpye by si skutočne takmer s určitosťou zabezpečili výhru v lige. Boli by minimálne o jednu výhru lepšie, než Netopiere a ďalšie zaváhanie je v prípade týchto dvoch družstiev málo pravdepodobné. Draci a United už boli ďaleko nehovoriac o Kanónoch, ktoré mali stále zlé skóre. A Kanóny by samozrejme nestratili kontakt s vedúcim tímom, hoci by mali na konte o dve prehry menej než Harpye, dotiahli by sa na nich bodovo. 
                A Harry si neželal nič iné, len aby už bolo po zápase, samozrejme víťaznom pre jeho tím, pretože toto neustále doberanie bolo síce priateľské, a nebolo myslené vôbec vážne, ale viac sa mu páčilo, keď si doberali iné tímy a nie sami seba.    

      Zápas Holyheadské harpye - Kudleyovské kanóny, Cardif, 17.2.2002
               
Presne, ako sa predpokladalo, bol nadchádzajúci zápas šlágrom kola a pútal ešte väčšiu pozornosť, než ich prvý stret zo začiatku sezóny, keby boli všetci zvedaví, či Potter chytí strelu aj tímu, akým sú Harpye. Už v sobotu vyhrali ako Netopiere, tak i Draci. Dnes mal hrať ešte United. Všetci boli zvedaví, či zápas vyhrajú Harpye a ak, tak o koľko. Ich prvé miesto by bolo isté a rátalo by sa, či v prípade prehry nepadnú Kanóny až za Netopiere. Draci by sa pred nich dostať nemali, ale ak budú mať Harpye svoj deň a ak bude trvať zápas dostatočne dlho, mohli by ich vystrieľať až na piate miesto.
                A to, samozrejme, nechcel nikto z Kanónov dopustiť. Celý týždeň trénovali tvrdo a niektorí pokračovali tajne aj poobede v Brlohu. Najhoršie však bolo to, že ich najlepší odrážač a tiež náhradníčka triafačov, dostali silné angíny a ich liečiteľka ich nedokázala dať do zápasu dohromady. A obávala sa aj toho, aby niečo neliezlo aj na ostatných. Vlastne v každom tíme niekto maródoval, novinári vraveli nahlas o epidémii medzi metlobalistami. 
                Obávaného tria triafačiek Harpyí sa to však netýkalo, ako si s nevôľou pripomenuli v šatni pred zápasom. Chýbala im však strážkyňa Jackie Fisherová a Eddie Drury navrhol, aby zneškodnili hneď na začiatku jej náhradníčku a mali by vystarané. Minimálne by Harpye riadne rozhádzali. Mohli by síce postaviť, respektíve zavesiť pred obruče nejakú inú hráčku, boli by to však dievčatá z iných postov.
                Harrymu sa tento nápad zdal neférový, ibaže on nebol trénerom, nerozhodoval a nezadával úlohy a ich tréner sa tohto nápadu hneď chytil.
                „Je to podlé,“ vrkol Harry, keď kráčal s Ronom na štadión.
                „V metlobale a láske je dovolené všetko,“ mykol plecami jeho kamarát. Nevyzeral však, že by ho to tešilo. „Draci spravia všetko pre výhru, aj by ťa prekliali. Netopiere zrážajú oveľa väčších chlapov, než sme my dvaja. Harpya by sa ťa pokúsila pretiahnuť aj na metle uprostred zápasu. Prečo neskúsiť nejakú špatnosť? Môže nám to len pomôcť.“  
                „Nepáči sa mi to,“ roztrpčene vypustil. To už ale kráčal na štadión, ktorý bol tentoraz v zelených farbách. Výborne, aspoň to nie je dráždivá oranžová. Teraz sa musel sústrediť viac, než kedykoľvek predtým a oranžová by ho otravovala.
                Harry tušil, že nápad Eddieho a odobrený trénerom, nebude vôbec taký dobrý, ako sa zdal. Harpye sú profesionálky a napriek tomu sa metlobalom bavia. Dokážu vo vzduchu znervózňovať súperov rôznymi posteľnými návrhmi a javia sa, ako by im na výsledku nezáležalo. Sú priateľské, niekedy až príliš. Ale keď sa jedná o tú druhú, zmenia sa v skutočné harpye a rozbesnia sa. Aspoň to mu vravela Ginny. Ak Harpye zbadajú, že sa snažia o zlikvidovanie ich strážkyne, nedarujú to ani jednému z nich. Eddie sa však rozhodol to risknúť.
                Oproti nim nastupovali už Harpye za búrlivého vítania svojich fanúšikov...

TOPlist