24. Epidémia I.


„Ginny, počkaj,“ zarazil ju. „Prosím ťa, ako zle sa cítiš ty?“ zadíval sa na ňu s obavou v očiach. To jej ranné nechutenstvo sa mu nepozdávalo. Aby bola tehotná, to bolo málo pravdepodobné, takmer až utopické. A toto všetko, čo sa začalo diať...
                „Celkom dobre, vážne,“ presvedčivo sa naňho usmiala.
                „Ale ráno...“
                „A na jedlo nemám chuť ani teraz,“ prerušila ho. „Nemá to nič spoločné s týmto všetkým, ver mi,“ zovrela mu dlaň. Potom, nech sa na nich pozeral kto chcel a nech si myslel, čo chcel, mu vtisla bozk na pery a náhlila sa na druhé poschodie do bytu svojej vedúcej. So stiahnutým obočím sa za ňou chvíľu díval.
                Veľká sieň sa vyprázdňovala, Sproutová odprevádzala svoje klbko študentov. Hagrid sa rozprával so zvyškom profesorského zboru. Zrejme mu dal Severus nejaké inštrukcie, alebo čo. Rozhodol sa nepočkať naňho a náhlil sa na Základňu. Cestou sa zastavil v zborovni, ale ako predpokladal, tá bola prázdna.
                „Čo sa to, do prdele, deje?“ privítal ho Michael Corner. Bol bledý a nervózny. „Skoro polovica Základne stoná, niekoľkí sú aj na ošetrovni. Vrátane Čcho a dvojčiat. V noci odišli z veží hneď štyria, pretože im bolo zle. A ráno nenastúpili tí, čo mali.“
                „Netuším,“ zamračene ho prerušil. Spolu sa náhlili do rokovacej miestnosti, kde panoval ruch a zhon, takmer až panika. Nikto nevedel, čo sa to deje a samozrejme z toho bol nervózny. Severus tu nebol a preto sa Harry pridal k Remusovi.
                „Musíme počkať na Severusa,“ prezradil mu to, čo aj tak sám vedel. „Zatiaľ som vydal príkaz nič nejesť a nepiť, až pokým sa nezistí, kde je zdroj nákazy, ak ide o nákazu,“ zamračil sa. „Tonksová ráno zvracala,“ mierne sa striasol.
                „A Sebastian?“ Harry sa vydesil.
                „Ten je zatiaľ v poriadku. Ja s nimi pani Grangerová. Molly je na ošetrovni, majú plné ruky práce. Dokážu len zmierňovať príznaky.“
                „A ako sa to prejavuje?“
                „Zrejme u všetkých rovnako. Nechutenstvo, potom nevoľnosť a zvracanie, závrate, kŕče v bruchu, najťažšie prípady sú v bezvedomí,“ šepol. Vymenoval mu tých, ktorí už boli v bezvedomí. Dvojčatá ani Čcho to zatiaľ neboli, ale bude zrejme len otázkou času, kedy sa tak stane. S počiatočnými príznakmi sa objavovalo čoraz viac osôb najmä po tom, čo sa táto novina rozniesla a skutočnosť, že sa niekto ráno zobudil a bolo mu zle, nechcel prejsť bez povšimnutia.
                Molly spolu s Goldsteinom dokázali len zmierňovať, prípadne odstraňovať prvotné príznaky. Nevedeli si rady s tými, ktorí už boli v bezvedomí. Dolievali do nich výživové elixíry, ale nedokázali prísť na to, čo túto epidémiu vyvolalo, preto proti tomu ani bojovať nemohli. Preto museli čakať na Severusa.
                A ten sa objavil po pár minútach aj s Hermionou, Ginny a Malfoyom. Harrymu odľahlo. Hermiona vyzerala byť v poriadku. Zdravo a bez príznakov. Ginny bola síce od prírody bledá, ale teraz sa mu zdala ešte bledšia. Alebo si to len nahováral. Každopádne sa jej znova spýtal, či je v poriadku. Odvetila mu, že áno, ale mal pocit, akoby mu klamala. A na Malfoyovi by nezbadal nič, ani keby sa snažil, pretože ten bol kriedový stále.
                „Rozdal som do fakúlt príkazy. Profesori budú dohliadať v jednotlivých fakultách na ich dodržiavanie. Weasley sa k nám o malú chvíľu pridá, musel odprevadiť na ošetrovňu jedno malé dievča, ktoré zrejme v najbližšej hodine tiež upadne do bezvedomia,“ zamračene oznámil. Po jeho príchode všetko utíchlo. „Poprosil by som aspoň troch čarodejníkov, aby šli na rokfortskú ošetrovňu pomôcť Poppy,“ pozrel na Remusa, ktorý prikývol. „Ty nie, Ginevra,“ zarazil ju, pretože sa chcela vychytiť za Remusom. „Teba, Hermionu, Pottera, Malfoya a Notta budem potrebovať.“
                „Máme aspoň nejakú predstavu, čo by to mohlo byť?“ spýtal sa ktosi.
                „Mám bujnú fantáziu, predstavami sa mi to v hlave len hemží,“ prskol nervózne. „Pôjdeme sa to pokúsiť zistiť.“
                „A čo máme zatiaľ robiť?“
                „Napríklad by ste mohli obsadiť prázdne veže, aspoň tí, ktorí sú toho schopní. Neverím, že sa tu nenájde tridsiatka nepostihnutých ľudí,“ zavrčal. „Ostatní čarodejníci nech idú do laboratória, budeme postupovať tak, ako doteraz. Viem, že toho nie je veľa, ale viac sa zatiaľ spraviť nedá. Keď sa vráti Weasley, nech dohliadne na to, aby sa vyrábali vo veľkom vyživovacie a posilňujúce elixíry. Možno elixíry proti kŕčom. Ale rozhodne nie proti nevoľnosti. Potrebujeme vedieť, v akom štádiu postihnutia sa ten ktorý človek nachádza. Myslím, že Goldstein a Molly budú vedieť, čo robiť. Poďme,“ vrkol smerom k Harrymu.
                „Najprv budeme musieť zistiť, čo zapríčinilo tento rozsiahly problém,“ spustil Severus v jeho súkromnom  laboratóriu. Že je problém rozsiahly a sakra vážny, napovedal aj fakt, že tam dovolil zájsť Nottovi. „Keď to budeme vedieť, budeme vedieť aj to, ako prípadne postupovať. A až potom by sme sa zamerali na hľadanie zdroja a na jeho odstránenie.“
                „Vo vzduchu by nemalo byť nič, to by sme boli postihnutí všetci,“ nadhodila Hermiona.
                „Súhlasím,“ prikývla Ginny. „Ale záležalo by aj od obranyschopnosti jednotlivca.“
                „Niečo bude v jedle alebo, a to skôr, vo vode,“ zamračil sa Nott.
                „Nemyslím, že by sa jednalo o nejakú nevinnú nákazu,“ Harry pozrel postupne na všetkých. Vrátane Malfoya.
                „A bude zaujímavé zistiť, ako to sem dostali,“ pridal sa Malfoy.
                „Myslíte nejaký jed?“ vyhŕkli obe dievčatá naraz. Harry s Malfoyom prikývli.
                „Rád by som povedal, že vás prepadla paranoja,“ zasyčal Severus, „ale s najväčšou pravdepodobnosťou to tak bude.“
                „Takže voda, k jedlu sa nemajú ako dostať,“ skúsil Harry.
                „A ako by sa dostali k vode?“ nepozdávalo sa Nottovi.
                „Čo ja viem?“ mykol plecami.
                „Skúsime všetko. Zavolaj, prosím ťa, toho svojho škriatka,“ Severus pozrel na Harryho.
                Škriatkovia už vedeli, čo sa deje. A dalo by sa povedať, že ich to poriadne zasiahlo. Dobby si chcel rozbiť hlavu, pretože si mysleli, že za to mohli práve oni. Že nejako ľudí otrávili, alebo čo. Harry ho musel desať minút presviedčať, že to tak nie je aj napriek Severusovmu netrpezlivému výrazu, v ktorom sa dalo jasne čítať, že by škriatka najradšej zadrhol.
                Dobby im priniesol vzorku z každej suroviny, ktorú mali v kuchyni. Potom ponúkol svoju pomoc, rovnako ako pomoc všetkých škriatkov, ktorí teraz variť nemohli a ktorí sa aj napriek ubezpečeniu cítili vinní. Harry ich poslal na obe ošetrovne, aby boli nápomocní, ak by sa to od nich vyžadovalo.
                „Najprv budem musieť uvariť elixír, ktorý by identifikoval jed, ak teda ide o jed, na čo by som vsadil celé svoje úspory,“ vypustil Severus. Hermiona sa spolu s Nottom a Dracom pustili do preverovania potravín. Na odhalenie jedu stačilo kúzlo, ale na jeho identifikáciu museli použiť elixír. Bezpečné potraviny potom odkladali na bok.
                „Rád by som poznamenal, že s tým nesúhlasím, pretože by si mohol prísť o možnosť zaplatiť nám svadobnú cestu, ale keďže je situácia vážna, zdržím sa poznámky,“ povedal Harry snažiac sa o nadnesený tón, ktorý sa mu ale nedaril. Kútikom oka pozoroval Ginny, ktorá sa mu nezdala byť vo svojej koži.
                „Vystrojenie tvojho pohrebu by ma vyšlo lacnejšie,“ vrkol mu strýko.
                „Je to jednoznačne vo vode,“ Ginny zdvihla hlavu od fľaštičky s vodou z vodovodu. „Ale preveriť sa musí všetko,“ pozrela smerom k Hermine.
                „Správne a vy dvaja my teraz pomôžete uvariť ten elixír. Spravil by som to síce aj sám a veľmi rád sám, ale nemám čas sa hrať so sekaním všetkých prísad,“ krivo sa zaškľabil. „Zrejme pôjde o každú minútu.“
                A že má pravdu, to im prezradil po hodine Dobby. Priniesol správu, že sa niekoľko detí na rokfortskej ošetrovni nachádza v kritickom stave a elixíry prestávajú účinkovať. Situácia na Základni vyzerala podobne. Do bezvedomia padli už aj dvojčatá s Čcho, Leem Jordanom a Lovegoodom.
                Hermiona s Dracom, s ktorým sa nerozprávala, zato s Nottom viedla živú diskusiu, preverili všetko jedlo, ako v rokfortskej kuchyni, tak i zo zásob Základne a vyjadrili sa, že je úplne čisté. Nott sa potom ospravedlnil. Chcel ísť do laboratória pomáhať vyrábať elixíry. Severus mu to odsúhlasil.
                „Je to zaujímavé,“ zamračil sa Harry. „Koncentrácia toho niečoho, čo sa nachádza vo vode, sa zmierňuje v závislosti od poschodia.“ Spolu s Malfoyom preverovali vzorky, ktoré im nosil Dobby.
                „To je celkom logické, nemyslíš?“ natiahol Severus od svojho kotlíka.
                „To áno,“ odvetil nevšímajúc si jeho tón. „Ale dáva to odpovede na veľa otázok.“
                „Napríklad?“ vyzval ho.
                „Napríklad na to, prečo to zasiahlo Bifľomorčanov viac, ako Chrabromilčanov. Prečo je skoro celá Základňa postihnutá. Prečo je na tom niekto horšie, niekto menej. Prečo...“
                „Ale nevysvetľuje to, prečo nie sme postihnutí všetci, keďže sa kuchyňa nachádza v tej najkritickejšej zóne.“
                „Na to máme odpoveď,“ ozvala sa Ginny.
                „Treba na Základni povedať, že už pri výrobe elixírov nemusia používať kupovanú vodu z plastových fliaš,“ pridala sa Hermiona. „Jed bodom varu zaniká.“
                „Toto je hodnotná pripomienka,“ pochválil ich Severus. „Za hodinu bude elixír uvarený, potom zistíme, ktorý jed sa vo vode nachádza a buď budeme vedieť, aký protijed pripraviť pre postihnutých, alebo budeme musieť improvizovať.“
                Dobby pendloval hore dole. Od nich na Základňu, odtiaľ na Rokfort a zase naspäť a roznášal novinky. Bill spolu s Remusom na Základni špekulovali nad tým, ako sa mohol dostať jed do rokfortského vodovodného potrubia. Neexistovala možnosť, že by ju niekto infikoval znútra. Jed by identifikovali kúzla, ktoré však boli zjavne neúspešné pri identifikácii vo vode. Tu ale zapôsobil fakt, že sa jed nachádzal vo vodovodnom potrubí, ktoré je v hrubých stenách hradu a nebol voľne dostupný. A vo vode, v pohároch, v polievke a všade inde, tam bola jeho koncentrácia kúzlami nedosiahnuteľná. Ale i tak stále nebezpečná.
                To bolo ale v tejto chvíli jedno. Dôležitejšie bolo zistiť, čo je to za jed a ako proti nemu bojovať. Prípadne ako ho odstrániť. Nad tým špekulovali Bill s Remusom. A Severus vlastne tiež, aj keď sa teraz sústredil na svoj elixír. Preto si nemohol dôkladne všímať dianie okolo seba. V jeho laboratóriu sa to zvrtlo behom niekoľkých minút.
                „Ginny!“ Harry takmer zapišťal, keď sa jeho manželka zviezla k zemi. Už proste nedokázala ignorovať narastajúcu nevoľnosť.
                „Je mi zle,“ hlesla. Tvár už nemala bledú, ale zelenú. „Asi budem zvracať.“
                „A ja zrejme tiež,“ ozval sa aj Draco. Harry pozrel nešťastne z jedného na druhého.
                „Ako som si mohol myslieť, že by sme mohli byť my všetci v poriadku?“ zavrčal. Zdvihol Ginny zo zeme a preniesol ju do Severusovho bytu. Uložil ju na posteľ. „Malfoy, poď sem aj ty!“ húkol do laboratória.
                „Tak poď,“ Hermiona ho chcela podoprieť. Hrdosť a ich momentálny nevzťah mu ale nedovolili prijať jej pomoc. Dotackal sa do bytu a zvalil sa vedľa Ginny.
                „Lavóry!“ štekol po nich Severus. „Nie aby mi povracali koberec!“
                Hermiona vyčarila dva. Harry ho pridržiaval pred Ginny, ktorá už začala dáviť. Draco s tým ešte stále zápasil, ale svoj lavór mal bezpečne pri sebe.
                „Ginny, prečo si mi klamala?“ skúsil ticho, keď na moment prestala vracať. Len sa naňho ubolene pozrela. „Pretože by som ťa poslal do postele a ty by si nemohla byť pri tomto všetkom?“ povzdychol.
                „Správne. Ale vážne mi nebolo až tak zle. Len poslednú hodinu sa mi priťažilo a snažila som sa to ignorovať.“
                „Podobne..“ pridal sa Draco. Možno toho chcel povedať viac, ale v tom momente nevoľnosť vyhrala aj nad ním.
                Obaja zvracali niekoľkokrát a potom ostali vysilene ležať na posteli. Harry pri nich ostal. Severus dokončil svoj elixír a zavolal k sebe Hermionu, ktorá aj tak vedľa postele nemala čo robiť. Pokúsila sa Dracovi aspoň nejako pomôcť, ale on to odmietol a nasilu sa vnucovať nechcela. Preto privítala Severusove odpútanie. Aspoň bude užitočná.
                „Myslím, že to má súvislosť s tým, čo sme pili,“ vravel Harry obom. „Celkom logicky,“ natiahol ironicky sám pre seba. „Hermiona pije vlastne len čaj, kde je voda prevarená. Ja skôr pijem džúsy,“ stiahol obočie.
                „To aj ja,“ hlesol sťažka Malfoy.
                „Metlobalový tréning,“ zabrblala Ginny premáhajúc kŕče v žalúdku. „Občas sa napijeme vody v šatni priamo z vodovodu.“
                „Pravda,“ Dracova tvár sa skrivila bolesťou.
                „Áno,“ pritakal Harry dívajúc sa na nich. Teraz im nemohol pomôcť nijako. Keby do nich nalial elixír proti nevoľnosti, možno by sa im uľavilo. Ale nevedeli by, v ktorej fáze ochorenia, alebo skôr otrávenia, sa nachádzajú. A zo Základne pred malou chvíľou prišla informácia, že prvý postihnutý svoj boj dobojoval. Po dvanástich hodinách bezvedomia. Plus mínus. A v bezvedomí už bolo dosť ľudí. Vrátane dvojčiat. Majú menej než dvanásť hodín k tomu, aby niečo vymysleli. A nie je zaručené, že to niečo, čo vymyslia, bude aj fungovať.
                Postihnutí museli byť prakticky všetci. Nielen tí, ktorí pili výhradne čistú, a mysleli si že aj pitnú, vodu. Ale aj tí, ktorí sa len sprchovali. Ťažko predpokladať, že by si pri oplachovaní vlasov nechlipli vody. V tom prípade musel byť postihnutý aj on. A Severus. A Hermiona tiež.
                „Len pevne dúfam, že sa Temný pán nerozhodol použiť niečo, čo mu zanechal Slizolin,“ vyjadril svoje obavy Severus. Pred ním a Hermionou stálo niekoľko fľaštičiek s vodou, ktorú Dobby odobral pri kuchyni a bifľomorskej fakulte, kde bola jeho koncentrácia najvyššia.
                „Ja tiež. Na to by neexistovalo nič,“ striasla sa pri tej myšlienke. „Tu je, prefiltrovala som vodu cez čistivku. Myslím, že toto by mal byť čistý jed.“
                „Ukáž,“ natiahol sa za jej rukou. Mierne sa zachvela, keď sa ich prsty stretli. Potriasla hlavou. Draco leží v kŕčoch vedľa a ona sa bude striasať pri dotyku jej a Severusovej ruky? Veď je to smiešne! „Máš pravdu,“ prikývol po tom, čo skontroloval jej prácu. „Je to čistý jed, dobrá práca,“ ocenil ju. Mierne sčervenela, ale to vidieť nemohol, pretože sa skláňal nad ďalšou úlohou.
                So zaujatím sledovala, ale kvapol sedem kvapiek svojho elixíru do jej prefiltrovaného jedu. Mala len letmé tušenie, ako sa identifikuje jed. Alebo teda vedela, ako sa to robí, ale nepamätala si presne, čo sa pri tom musí sledovať.
                „Treba sa zamerať na farbu,“ vysvetľoval, akoby si prečítal jej myšlienky. „Na víry, ktoré sa začnú tvoriť na hladine. Pri niektorých jedoch sú to charakteristické zápachy...“ zmĺkol.
                Jed začal najprv meniť farbu. Číra tekutina sa zmenila na slabučko žltú. Miesto vírov sa však objavili bubliny, akoby pod jedom zapálili oheň a priviedli ho do varu. Smrad, ktorý v momente zaplavil laboratórium, ju takmer omráčil. Po niekoľkých minútach bolo po všetkom, ale Severus nevyzeral, že by sa chystal vyriecť verdikt. Zamyslene civel niekde na drevenú dosku svojho stola.
                „Tak?“ netrpezlivo sa spýtala, keď jej čakanie pripadalo dlhé.
                „No,“ s povzdychom sa vystrel. „Potešujúce je zistenie, že sa Temný pán nerozhodol použiť žiaden jed, ktorý by mu mohol zanechať Slizolin. Tento jed je známy. Nielen mne, ale aj všetkým smrťožrútom. Len nechápem...“ stiahol obočie. Hermiona ho pohľadom vyzývala k pokračovaniu. „Žiaden zo smrťožrútov by nedokázal s týmto jedom takto manipulovať. Ani Temný pán. Niekto musel tisícnásobne zväčšiť jeho účinok a to by nedokázala ani Lestrangová. Museli zabezpečiť, aby bol aj pri zriedení s veľkým množstvom vody dostatočne účinný a tento je účinný viac ako dosť. Jedna jediná kvapka čistého jedu by dokázala zavraždiť pol Základne.“
                „Kto to mohol byť?“ aj Hermiona sa mračila. Niekoľko sekúnd sa na seba dívali. „Napadá mi len jediný človek, ak to nebol nikto z tých, ktorých osobne poznáš.“
                „Správne, Dacian Miloševič sa zdá byť veľmi nebezpečným protivníkom,“ zasyčal.
                „Ale vieš, aký protijed na to použiť?“ spýtala sa. Zadíval sa na ňu. „Nevrav, že to bude ako pri Ronovi,“ roztriasla sa. „Nie je ten jed tak zmutovaný, aby...“
                „Nie, nemaj obavy,“ pristúpil k nej a chlácholivo ju pohladil po chrbte. „Nebude to ľahké. Nebudem klamať, je to značne zosilnený jed, ale našťastie pre nás je dosť zriedený, takže nie je smrteľne nebezpečný, teda okamžite smrteľne nebezpečný,“ spresnil svoj výrok. „Protijed neexistuje,“ uprene sa na ňu zadíval. „Musíme ho vyrobiť a v tom mi určite pomôžeš.“
                „Samozrejme, ale... Ako dlho?“ neprestávala sa chvieť.
                „Neviem,“ sťažka dosadol na stoličku. Najhoršie na tom bolo, že mu začínalo byť poriadne zle. Rovnako ako Ginevra a Malfoy, aj on sa snažil zatĺkať prvotné príznaky. Zrejme najmenej postihnutou bude práve Hermiona, ktorá do seba liala len čaje. Na nej bude asi napokon záležať osud ich všetkých.
                „Sú v bezvedomí,“ potichu zabrblal Harry, ktorý sa tam zjavil. Snažil sa nepripúšťať si najhoršie. Hermiona zbledla. „Obaja. Nalial som do nich elixíre. S čím môžem pomôcť?“
                „Moment,“ zarazil ich Severus. Vytiahol ruku z vrecka a natiahol ju k Harrymu. „Daj toto svojej manželke a Malfoyovi.“
                „Bezoár?“
                „Správne. Bohužiaľ ho nemáme dostatočné množstvo a chodiť medzi ľuďmi a strkať ich len poniektorým sa mi nezdá správne.“
                „Ale...“
                „Žiadne ale,“ štekol po ňom strýko. „V celom hrade sa nachádza len asi tridsať bezoárov. Povieš zvyšku, že na nich proste nevyšlo? Zháňať teraz bezoáre je nemysliteľné. Pomreli by skôr, než by sme sa k nejakým dostali."
                „Je to kruté,“ pípla Hermiona. „Aspoň dvojčatám a...“
                „Nie a hotovo,“ zaprskal Severus. „Títo mali šťastie, že ostali tu. Keby boli tam, tak by som ho nedal ani im. Neostáva nám nič iné, len vytvoriť ten protijed, aby sa uľavilo vášmu svedomiu.“
                Potom mu porozprávali všetko, čo doteraz zistili. Hermiona prefiltrovávala z vody čistý jed, aby sa na ňom dali skúšať rôzne kombinácie možného protijedu. Po hodine a ďalších naliatych elixírov do Ginny a Draca, toho začínal mať Harry plné zuby. Bol nervózny, frustrácia v ňom narastala. Nevedel im poriadne pomôcť, skôr zavadzal. Prišla správa, že sú ďalšie dve osoby mŕtve. Bill začal zvracať. Niekoľkí sa vrátili z veží, pretože sa u nich objavili prvotné príznaky. Aj z Rokfortu prichádzali nepriaznivé správy. Dve deti boli v bezvedomí od večera. Preťahovali tú dvanásťhodinovú métu. Možno to bola priaznivá informácia, že sa mladší organizmus vyrovnáva s pôsobením jedu lepšie. Možno.
                „Bež radšej zistiť, čo vymyslel Lupin a prestaň tu tak nervózne pochodovať,“ spražil ho Severus. „Znervózňuješ aj nás.“
                „No, asi áno,“ zarazene sa zastavil uprostred ďalšej púte z jednej strany miestnosti na druhú. „Len do nich ešte nalejem elixíry a potom... Zvládnete to tu?“
                „Myslím, že áno, keď nás prestaneš rušiť dupotom,“ strýko sa naňho zamračil. Ešte mu síce nebolo až tak veľmi zle a nezačal ani pociťovať závrate, ale onedlho tomu tak nemusí byť. Dovtedy snáď na niečo prídu.
                „Dobre.“
                Harry šiel vedľa pozrieť bezvedomé telá. Nešťastne sa zadíval na Ginny. Nemohol pre ňu spraviť nič. Keby mu aspoň povedali, aby robil to, či ono, tak by to robil. Možno neskôr bude môcť niečo robiť. Teraz by sa však skláňal nad kotlíkom spolu s ďalšími dvoma plne sústredenými hlavami a on ani nepochopil, na čo sa vlastne sústredia.
                Informácie zo Základne mal. Ale nečakal, že bude tak desivo tichá. Vždy sa dal počuť zvuk, hlas alebo hocičo iné. Teraz bola tichá, nikde sa nič nepohlo, dokonca ani nešepkalo. V kuchyni našiel Remusa. Ani on nedokázal bezmocne sedieť vedľa svojej bezvedomej manželky.
                „Ako je na tom Sebie?“ spýtal sa ho Harry. Remus k nemu zdvihol unavenú tvár. Mierne sa pousmial.
                „Je v poriadku. Pil len čaje a mlieko. Je po mne, ani ja som nedokázal chlípať vodu pri kúpaní. A našťastie bol spln dávno, vtedy ešte nebola voda nakazená, takže sme ani jeden z nás nemuseli...“ zmĺkol a povzdychol si. „Tonksová je v bezvedomí už štyri hodiny.“
                „Ginny dve,“ priznal. „Severus už vymýšľa protijed.“
                „Jeho bystrá myseľ by teraz mohla predviesť obdivuhodný výkon.“
                „Áno, to by mohla,“ prikývol a prisadol si k nemu. „Je to nechutné.“
                „Je vojna, Harry. Voldemort alebo ten jeho syn sa rozhodli pritvrdiť,“ nasilu sa zaškľabil. „To im za zlé nemôžeme mať. Chcú vyhrať rovnako ako my. Len používajú drsnejšie metódy.“
                „Drsnejšie?“ Harry zavrtel hlavou a prisadol si k Remusovi. „Sú to netvory.“
               „To sú, to je pravda. Ale my sa nevzdáme,“ povzbudivo sa usmial. „Nedokáže nás ničím zlomiť.“
                „A nedokáže?“ Harry sa pozrel na Remusa. Ten sa neprestával slabo usmievať a zavrtel hlavou. „Nedokáže,“ sklonil sa nad pergamen, ktorý mal Remus rozložený pred sebou. „Nad čím dumáš?“
                „Prekvapivo nad vodou,“ posunul pred neho pergamen. „Je to mapa Rokfortu. Bill ju vyhrabal z knižnice, predtým než ľahol na lôžko aj on. Mapa Rokfortu s priľahlými pozemkami, konkrétne vodovodný systém.“
                „Aha,“ Harry si skúmavo prezeral mapu a snažil sa pochopiť tú spleť čiar. „Vodu berieme stadeto?“ ďobol prstom do miesta, v ktorom bolo zaznačené jazero zhruba pol kilometra od hraníc Rokfortu.
                „Áno, stade. Je to najbližší zdroj pitnej vody. Aspoň donedávna to bola pitná voda. Horská, ako vidíš. Absolútne čistá, možno aj vďaka kúzlam, ktoré na ňu uvalili predpokladám, že ešte Zakladatelia. A tam to museli zamoriť. Voda sa potom dostala trúbkami až na hrad. Toto tu je čerpadlo,“ ukázal ďalšie strategické miesto v blízkosti metlobalového štadióna, ktoré však bolo skryté v zemi. „To kúzlami vylepšil Dumbledore, ako mi sám prezradil. Možno, ale skutočne len možno by sa tam dalo vyčariť niečo ako filter, pretože nepredpokladám, že by sme mali v úmysle ísť vyčistiť priamo jazero.“
                „Iste, určite sa tam skrývajú a číhajú na nás,“ prikývol Harry. Pozrel na Remusa. „Dalo by sa niečo také vymyslieť?“
                „Neviem,“ mykol plecami. „Premýšľam tu nad tým už niekoľko hodín. Buď prestaneme používať vodu z vodovodov, alebo skúsime vyčistiť priamo jazierko, alebo skúsime ten filter. Lenže nemám ani tušenie, či sa niečo také dá spraviť a Bill je už v bezvedomí.“
                „Už aj on?“ Harry stiahol obočie. Remus mykol plecami. „Sakra,“ zavrčal. „Nadhodím to Severusovi hneď, ako prestanú skúmať ten jed. Nech sa teraz sústredia na to.“
                „Správne.“
                „No, odtoky poznám, vďaka Tajomnej komnate a Trojčarodejníckemu turnaju,“ krivo sa zaškľabil. Spomenul si na Umrnčanú Myrtu. „Ale na toto som nikdy ani len nepomyslel.“
                „Je jednoduché zabúdať na veci, ktoré človek berie ako samozrejmosť.“
                „Harry, Remus!“ vyrušil ich Hagridov hromový hlas. Zadychčane sa k nim prihnal. Obaja naňho pozreli s obavami. Asi nesie ďalšie neradostné správy. „Priletel čierny vír. Zrejme ho tie vražedné netopiere pustili a priniesol toto. Už som to čítal.“
                „Asi pozdrav od Voldemorta,“ vypustil Harry a natiahol sa za pergamenom. Kto iný by im písal na Rokfort a posielal správu pomedzi vražedné netopiere? Spolu s Remusom sa začítali do správy.
                Ak nechcete, aby sa vaša situácia ešte zhoršila, okamžite sa vzdáte. Sme ochotní poskytnúť vám protijed a ako protislužbu požadujeme otvorenie brány do Rokfortu a nekladenie odporu pri jeho obsadzovaní.
                „To ani náhodou,“ zasyčal Harry a pokrčil papier. „To radšej pomrime na ten jed.“
                „Si si istý, že vravíš za všetkých?“ Hagrid naňho opatrne pozrel. Harry ho prizabil pohľadom. „Nemysli si, že sa chcem vzdať! To nie! Len, že by niekto mohol mať rozdielny názor.“
                „Ak má niekto odlišný názor, nikto ho tu nedrží násilím,“ neprestával sa mračiť. „Ale nech všetci zabudnú na to, že by sme im otvorili cestu na obsadenie Rokfortu! Ak existuje protijed, Severus na to príde aj sám.“
                „Nikto im nebude nič otvárať,“ Remus mu upokojujúco položil ruku na rameno. „Hagrid, obídeme všetkých a navrhneme im to. Ale len za podmienky, že ich premiestnime mimo hrad. Na ich podmienky nie som ochotný pristúpiť ani ja ako vodca Fénixov, ani Harry a určite ani Severus, ako riaditeľ Rokfortu.“
                „Jasnačka,“ prikývol Hagrid neprestávajúc pokukovať po Harrym. „Len, že by to mali vedieť.“
                „Budú to vedieť, poďme.“
                Harry sa za nimi zamračene díval. Drzosť smrťožrútov už prekračovala hranice. Vážne si myslia, že budú takí sprostí a pozvú ich dovnútra v domnienke, že im prinesú spásu v podobe nejakého protijedu? Možno vytvorili jed. Ničenie im problém nerobí. Ale asi sa ťažko zameriavali na niečo také komplikované a pozitívne, ako vytváranie protijedu. Zavrtel hlavou.
                Pobral sa na ošetrovňu aspoň pozrieť, ako to tam vyzerá. Množstvo zaplnených lôžok ho vydesilo. Ošetrovňa bola preplnená, poniektorí sedeli na lavičkách pred ňou. Pomedzi postele prechádzal Goldstein spolu s pánom Grangerom. Molly sedela vedľa Artura, ktorý sa zvíjal v kŕčoch. Videl bezvedomé dvojčatá vedľa Tonksovej, Billa a ďalšiu radu jeho priateľov.
                „Vydrž, zlatíčko,“ ševelila svojmu manželovi do ucha. „Bude to dobré...“
                „Molly,“ šepol, aby nerušil tých, ktorí ešte vnímali.
                „Harry. Ako to vyzerá?“ s nádejou sa spýtala. Arturova tvár bola bolestne skrivená, zrejme ich prestával vnímať.
                „Začali vytvárať protijed,“ mierne zaklamal. Alebo možno ani nie. Stať sa mohlo všeličo.
                „Aj Ginny?“ uprela naňho strachom zaplavený pohľad. Stiahol obočie a prehltol.
                „Aj ona,“ zaklamal už poriadne. Mala ale v ústach bezoár, tak by to nemuselo dopadnúť katastrofálne.
                „Aspoň že tak, aspoň ona je v poriadku,“ smrkla a znova upriamila pozornosť na svojho manžela.
                „Kde je Neville?“
                „Neville? Aha, ten pomáha s Lunou na Rokforte.“
                „Dobre,“ uľavilo sa mu. Aspoň dvaja jeho priatelia sú v poriadku.
                „Pán Harry,“ zapípal mu za chrbtom Dobby. Molly sa preľaknuto pozrela na škriatka.
                „Čo sa stalo, Dobby?“
                „Slečna Hermiona vás volá,“ vypustil zvláštne zastrene.
                „Čo? Prečo?“ zaplavila ho nepríjemná predtucha.
                „Volá vás, pane,“ zopakoval a zmizol. Harry naštvane zahrešil.
                „Bež za ňou, Harry. Zrejme prišli na ten protijed,“ usmiala sa naňho Molly. Kiež by mala pravdu.
                „Asi áno.“
                Kto by si kedy pomyslel, že bude do žalárov a do učebne Elixírov bežať? Teraz ale bežal a jeho zvláštny pocit sa stupňoval každým metrom, ktorý ubehol. Správanie Dobbyho ho v tom len podporilo. Do laboratória dobehol zadýchaný a zapotený.
                „Harry,“ Hermiona znela vystrašene.
                „Čo sa stalo?“
                „Severus...“
                „Čo je s ním?“
                „Je na toalete a zvracia. Prišlo to aj naňho.“
                „Sakra,“ sykol a vrhol sa k dverám toalety. „Severus!“ štekol na zamknuté dvere. Znútra sa nič neozývalo. Bolo tam absolútne ticho. „Keď sa okamžite neozveš, vyvalím dvere!“ varovne zakričal.
                „Muselo mu byť zle už dlho,“ hlesla vedľa neho Hermiona. „Pretvaroval sa ešte lepšie, než Ginny a Draco.“
                „Áno, pretvarovanie mu vždy šlo výborne. Severus, počuješ? Aspoň kopni, keď nemôžeš odpovedať!“ dal mu ešte pár sekúnd. Keď sa však nič nedialo, kúzlom vyvalil dvere. Severus napoly ležal a napoly sedel vedľa toalety. Musel chvíľu po tom, ako dovracal, odpadnúť. Žiadne kŕče ani bolesti. Všetko musel preťahovať a vydýchavať. Až keď to prestalo byť únosné, až vtedy to vzdal. „Do čerta aj s ním,“ zavrčal a ťahal ho zo zeme. „Nehnevaj sa na mňa, ale Malfoy bude musieť ísť na gauč.“
                Hermiona sa nehnevala ani náhodou. Bolo zrejmé, koho bude chcieť uložiť Harry do pohodlnej postele. A Draco to nebol ani náhodou. Najprv prelevitoval Dracove telo na gauč, kde ho aspoň prikryla dekou a pohladila ho po tvári. Harry následne vzal Severusove telo do postele vedľa Ginny. Keď sa preberú, asi budú mať obaja nesmiernu radosť. Vrhol sa ku komode, kde správne predpokladal bezoár. A vrazil ho strýkovi do úst. Bolo zvláštne ticho, keď bol v bezvedomí.
                „Ty si v poriadku?“ zamračene sa pozrel na Hermionu. Len krátko prikývla. „Fajn, o ďalšie prekvapenia už nestojím.“
                „A ty? Si v poriadku?“
                „Áno, v úplnom. Voldemort poslal správu, chce sa dostať na hrad výmenou za protijed,“ oznámil jej.
                „Ale veď to je blbosť!“
                „Nikto ho ani vítať nebude, nemysli si. Ako ste na tom s tým protijedom?“
                „No,“ zaváhala. A zbledla. Akoby si až teraz uvedomila, že ostala na všetko sama. „Do riti,“ šepla. „Ja, ja...“
                „Hermiona!“
                „Spravili sme toho dosť, ale neboli sme na konci,“ zavrtela hlavou. „Merlin, budem na to musieť prísť ja.“
                „Mám zavolať Notta? Alebo niekoho...“
                „Nie. Severus vydržal nakoniec dosť dlho,“ stiahla obočie. „Musím vyskúšať ešte niekoľko prísad, aby to fungovalo. Teda, Severus si myslel, že by to mohlo fungovať. Hovoril to, vysvetľoval mi to. Musím...“
                „Pomôžem ti hneď, ako do nich nalejem elixíry,“ sľúbil. Prikývla. Pár sekúnd stála na mieste a vytriešťala na Harryho oči. Potom sa rozbehla do laboratória. Harry pozrel na elixíry. Toto boli Severusove súkromné zásoby. A pomaly sa míňali. Vedel, že situácia na Základni a Rokforte je takmer identická. Tam to míňanie ale nebolo také dramatické, ako tu. Tam ho predsa len niekto vyrábal. Vo veľkých kotloch.
                „Čo mám robiť?“ spýtal sa, keď sa pridal k nervóznej Hermione.
                „No, asi,“ stiahla obočie. Videl, že má na čele kvapky potu, že sa jej ruky chvejú, že je neistá a nepokojná.
                „Hermiona, počúvaj ma,“ dôrazne ju oslovil a chytil ju za ramená. Uprene sa jej zadíval do očí. „Ty to dokážeš. Severus s najväčšou pravdepodobnosťou vedel, čo sa stane a určite ti všetko povedal dopredu. Rozprávali ste sa, predsa. Tak sa upokoj a premýšľaj. Zabudni na to, že to teraz leží na tvojich ramenách. Proste len rob to, čo si robila predtým a ver si. Si dosť bystrá a rozumná, aby si to zvládla. Si tá najchytrejšia čarodejnica, ktorú poznáme, nezabúdaj na to.“
                „Dobre, Harry,“ prikývla, keď sa zhlboka nadýchla. „Bude to v pohode.“
                „To teda bude,“ usmial sa na ňu.
                „Fajn, poďme na to.“
                „Poďme. Čo mám teda robiť?“
                V nasledujúcej polhodine pomáhal so sekaním prísad, ktoré pridávala do čistého jedu. Naučila ho, ako prefiltrovávať vodu, pretože jedu potrebovali stále veľa. Potom sa díval, ako hľadá čo najpresnejšie množstvo prísady, aby bol protijed účinný. To sa zopakovalo ešte dvakrát, než si bola istá, že by mohli pristúpiť k určovaniu poslednej prísady.
                Dobby im prišiel povedať, že umrel Lovegood. Niekoľko minút nedokázali robiť vôbec nič. Len sedeli a dívali sa do prázdna. Hermione pri pomyslení na ich kamarátku vyhŕkli z očí slzy. Pre Lunu to bude veľmi ťažké. Ale ona to napokon zvládne presne tak, ako to musela zvládnuť ona.
                Čas sa neúprosne posunul ďalej. Pri oznámení smrti siedmej osoby Dobbyho poprosili, aby im už tieto správy nenosil. Aby sa zameral len na nosenie vody z najnižšieho podlažia. Prefiltrovával vodu a modlil sa, aby bol Hermionin ďalší pokus ten správny.
                „Ja neviem,“ pípla dívajúc sa na svoj výsledok. „Nie som si istá.“
                „Je to protijed?“ stiahol obočie.
                „Mal by to byť protijed, ale neviem, či bude účinný.“
                „Tak to vyskúšame,“ siahol po ňom.
                „Harry, môžeš ich zabiť,“ zachytila mu ruku.
                „Hermiona, je to ten protijed?“
                „Mal by to byť on, ale...“
                „Ale čo? Nebudeme to vedieť, kým to nevyskúšame. Ľudia umierajú, nemôžeme už čakať.“
                „Ale...“
                „Žiadne ale. Proste si ho vyrobila a...“
                „Nemusí byť účinný u všetkých. Môže im dokonca aj uškodiť. Nemôžeme vedieť...“
                „Čo ti hovoril Severus, keď ste sa o tom bavili?“
                „Presne to, čo hovorím ja tebe.“
                „A čo si myslíš, že by Severus práve v tejto chvíli spravil?“
                „No, zrejme by to vyskúšal na jede.“
                „To si spravila už niekoľkokrát,“ stále ju presviedčal. „A vyzeralo to tak, že to pomáha.“
                „Ale ľudský organizmus...“
                „To je jedno!“ prerušil ju už podráždene. „Proste si priznaj, že sa ti to podarilo a hotovo. Vyskúšame ho na Malfoyovi?“ spýtal sa. Prebodávala ho pohľadom. Nie nahnevaným, ale stále neistým. Nadýchla sa a vydýchla. Potom pozrela na protijed. Čo mohli stratiť? Môže ho testovať donekonečna a výsledok by bol s najväčšou pravdepodobnosťou rovnaký. K takémuto výsledku sa snažil dopracovať aj Severus.
                „Neverím, že by si súhlasil s tým, aby sme ho vyskúšali na Ginny, že?“ stiahla obočie. „Rada by som poznamenala, že tým mi príliš dôvery neprejavuješ,“ zafrflala s ďalším povzdychom.
                „Je maličká.“
                „No to mi je teda dôvod,“ zaškľabila sa naňho.
                „Viem, že to bude fungovať, len by som ju rád vynechal z fázy testovania, chápeš?“ nadvihol obočie. Pripleštila ho pohľadom.
                „Chápem,“ vrkla. „Dobre teda. Draco je mladý a silný. Teda jeho organizmus. Mal by sa s prípadnými problémami, ktoré však nenastanú! popasovať najlepšie. Tak to teda vyskúšajme a keď to klapne, budeme musieť uvariť desiatky litrov protijedu.“
                Nervózne pristúpili ku gauču, na ktorom ležal priesvitný Draco. Pozreli sa na seba, aby obaja prikývli. Hermiona otvorila Dracovi ústa a po vytiahnutí bezoáru mu vliala nový protijed do úst. Kúzlom ho prinútila niekoľkokrát prehltnúť.
                Nasledujúce minúty boli dusivo tiché a napäté. Sledovali každú zmenu, ktorá by mohla nastať. Stále sa však nič nedialo. Stále len ležal, bez života, v desivo pokojnom bezvedomí.
                „Zdá sa mi, že chytá farbu,“ skonštatovala s nádejou Hermiona.
                Harry sa uprene díval na blondiakovu tvár, ale žiadnu zmenu si nevšimol. Stále sa mu zdal rovnako biely, ako vždy. Hypnotizovali ho pohľadom. Čím viac času ubehlo, tým viac bezmocnosti ich zaplavovalo. Až po ďalších niekoľkých nekonečných minútach sa pohol a následne rozkašľal.
                „Draco!“ skríkla po ňom. „Si v poriadku?“
                „Čo...“ vydýchol, keď ovládol svoj kašeľ. Posadil sa na gauči a Hermiona na ňom okamžite visela. Prekvapene vyvalil oči. Potom si ale uvedomila, čo robí a odtiahla sa od neho.
                „Takže ten protijed funguje,“ obrátila sa k Harrymu, ktorý sa usmieval. „Musíme v rýchlosti začať variť,“ zdvihla sa zo zeme a náhlila sa do laboratória.
                „Čo...“ zopakoval Draco nie príliš múdro dívajúc sa na Harryho.
                „Práve ti zachránila život,“ poplieskal ho po ramene. „A pri záchrane bolo prítomné aj vaše dieťa, tak na to nezabúdaj,“ nedalo mu, aby si nerýpol. „Keď budeš vládať, príď nám pomôcť.“
                Draco ostal sedieť na gauči ako prikovaný. Zarazene civel pred seba. Potom sa obzrel a videl v ďalšej miestnosti na posteli Ginny a Severusa. Skúsil sa postaviť a šlo mu to. Na to, že bol v bezvedomí, sa cítil dosť dobre. Spravil pár krokov a bolo mu fajn. Mohol im pomôcť, ak mu povedia, čo robiť.
                Počas práce sa na Hermionu nedíval. Poďakuje jej. To určite. Ale až keď bude mať k tomu súkromie. Len v tichosti robil to, čo mu povedali a počúval ich nadšený hovor. Vyzeralo to, že bude všetko v poriadku. V rámci možností. Ktovie, koľko ľudí ešte pomrelo od doby, kedy zakázali Dobbymu nosiť novinky. Päť veľkých kotlov bublalo a varilo sa v nich dostatočné množstvo protijedu.
                „Pán Harry, slečna Hermiona!“ zapišťal Dobby, ktorý sa pri nich s puknutím objavil. „A pán Malfoy!“ Jeho vydesené oči v momente radostne zažiarili. Bolo jasné, že na niečo prišli a to niečo bolo pozitívne, keď tu stál jeho bývalý majiteľ vyslobodený z bezvedomia.
                „Dobby, čo sa deje?“
                „Dobby nechce súriť, ale situácia sa veľmi zhoršila.“

TOPlist