23. Všetci za jedného


Sedela zamračene v kresle a očami hypnotizovala tri plné fľaše, ktoré boli len päť metrov od nej.
                Mala za sebou dosť silné zážitky. Možno by si za odmenu, že sa jej všetky podarilo ako tak zvládnuť, mohla dopriať pohárik či dva. Kto by jej to mohol vyčítať? Nemala v úmysle spiť sa. Vedela, že by sa už dokázala kontrolovať. Alebo si to teda aspoň myslela. V krku jej nepríjemne vyschlo.
                Najprv ju takmer znásilnili. Už to bol sám o sebe dosť divoký zážitok. Potom strávila niekoľko hodín v prítomnosti celkom mierneho Snapea. A dohovoril jej. Určite. V ten večer nedokázala zaspať, celú noc presedela na verande a premýšľala. Napokon sa dopracovala k záverom, o ktorých si myslela, že sú správne.
                Skoro ráno, keď sa ešte len začalo brieždiť, sa vrátila na Rokfort. Predpokladala, že všetci spia, že sa ešte neprebúdzajú do nového dňa. A na to vlastne aj vsádzala, niektorých ľudí netúžila stretnúť.
                Ibaže jej predstavy sa líšili od reality. Minerva na ňu čakala vo vstupnej hale. Pri pohľade na starú ženu ju prepadla neuveriteľnú chuť začať jej vyčítať prehnanú starostlivosť a nasadenie Snapea ako špeha. Ibaže sa jej slová zadrhli na jazyku. Videla na nej starosť a záujem. Privstala si, aby si ju vystriehla a porozprávala sa s ňou.
                Napokon k výčitkám neprišlo. Hodila za hlavu tú skutočnosť, že jej profesorka McGonagallová nedôverovala a kontrolovala ju. Vlastne o tejto skutočnosti nepadlo ani slovo. Len jej povedala, že už takmer všetko vie od Severusa. Len vtedy padla zmienka o jeho zaangažovaní sa do jej dovolenky. A stará žena čakala výčitky. Nedočkala sa. Hermiona sa takmer zosypala, keď jej vravela o svojich zážitkoch. Priznala sa k alkoholizmu a Minerva, aj keď mala informácie od Severusa, v duchu žasla nad tým, kam sa až Hermiona pri svojom ‚polepšení‘ dopracovala. Vyslovila ľútosť a sľub, že sa pokúsi všetko napraviť. O podrobnostiach sa nerozprávali a to od nej vlastne riaditeľka ani neočakávala. Aj napriek všetkému jej vyjadrila svoju podporu a ponúkla pomoc a obom ženám sa uľavilo.
                Stretnutie s riaditeľkou dopadlo lepšie, než by sa odvážila predpokladať. Ťažkosti začali až o niečo neskôr. Bola si istá tým, čo chce Robertovi povedať a navrhnúť mu. Ale keď ho videla, jej istota bola preč. Jej rozhodnutie kolísalo ako na rozbúrenom mori. Takmer až majetnícky ju objal a ona v jeho náručí strácala presvedčenie. Musela to však spraviť. V hlave si premieľala všetky vety, ktoré sa rozhodla mu povedať. A aj ich napokon zo seba vysúkala. Ibaže jej tón bol na kilometre vzdialený tomu, ktorý chcela použiť. Chcela hovoriť pevne, bez váhania, presvedčivo a bez možnosti protestov a námietok z jeho strany. Miesto toho koktala, drali sa z nej nesúvislé myšlienky. Nakoniec sa pristihla pri tom, že ho takmer prehovára k tomu, aby sa rozišli. Aj keď bola sprvu rozhodnutá rázne ich vzťah ukončiť. Nemohla mu povedať o pravej príčine, prečo sa s ním rozchádza.
                A on? Počas jej splašeného monológu nepovedal ani slovo. Neprerušil ju, ani sa nepohol. A čo ju desilo najviac bol fakt, že nežiadal o vysvetlenie. Proste a jednoducho prijal jej oznam o rozchode mlčky a zmierene. Neprehováral ju, aby si všetko rozmyslela. Možno to všetko očakával. Alebo teda, on vedel, že sa to takto skončí. Pred odchodom z jej bytu povedal len to, že ju stále miluje, že tu stále bude a že bude čakať na svoju príležitosť.
                A podarilo sa mu dosiahnuť presne to, o čo mu šlo. Hermione výčitky svedomia. Boli až také veľké, že sa pristihla pri myšlienke zradiť všetky svoje predsavzatia a rozbehnúť sa za ním. Možno dokonca až žobrať o odpustenie a návrat. Iste, bolo to od nej nefér, že sa s ním rozišla bez vysvetlenia. Ale rozísť sa jednoducho musela. Nemohla zneužívať jeho lásky, keď mu ona city neopätovala. Medzi tým, mať niekoho rád a milovať niekoho, je zásadný rozdiel. Nemilovala ho, to mu priznala. Už len toto priznanie muselo stačiť, aby sa s ním rozišla. Iné dôvody nespomínala. Ale ublížiť mu nechcela, aj keď vedela, že mu práve ubližuje. Preto v nej zahoreli výčitky svedomia. Nemôže si ho však držať pri sebe len preto, aby mu neublížila. Ešte pred nedávnom nástojil na tom, aby mu o sebe povedala a práve to spraviť nemohla. Nemohla mu povedať ani to, že ho vlastne zneužívala.
                Možno sa raz do niekoho znova dokáže zamilovať. Možno to bude práve Robert. Ale momentálne toho nebola schopná. Ak sa tak raz stane, musí to byť Hermiona, asi už nie taká, akou bola pred vojnou, ale musí to byť žena zmierená s vlastnou existenciou. Minulosťou aj prítomnosťou. A musí si byť istá svojou budúcnosťou. Ak to dokáže, potom sa môže pokúsiť otvoriť svoje srdce láske.
                V noci nad týmto všetkým uvažovala a rozhodla sa to skúsiť. Našla v sebe odvahu, o ktorej netušila, že ju ešte niekde v duši má. S jasnou hlavou sa vrátila na Rokfort a ani pri Minerve jej rozhodnutie nezakolísalo. Ale pri Robertovi... Našťastie v byte nemala skryté nič, čo by jej dopomohlo k tomu, aby od svojich novovybudovaných hodnôt upustila priskoro. Zvládla ten enormný tlak, odolala nutkaniu zabudnúť. A možno, keď sa nedostane k prameňu jej najväčších problémov, keď sa jej podarí vydržať tú chuť, keď sa jej podarí presvedčiť samú seba, že jej Ron odpustil, možno sa zo všetkého dostane. Musí tomu veriť!
                Presedela v byte dlhú dobu. Cítila, že sa potrebuje vyspať a podvedome sa pripravovala na to, čo sa jej bude snívať. Musí s tým bojovať! Spánok však odložila na večer. Musela spraviť niečo iné. Keď sa má začať vyrovnávať s minulosťou, tak s tým musí začať okamžite. Kým je jej odhodlanie, hoci značne naštrbené po stretnutí s Robertom, stále veľké. Rozhodla sa. Preletaxovala sa do Harryho bytu s úmyslom pokúsiť sa vydiskutovať si aspoň niečo. Nenašla však v dome ani jeho a ani Ginny.
                Sedela u Harryho v obývačke a dívala sa na fľaše, ktoré mal položené na barovom stolčeku. Len tak, pretože sa do obývačky hodili. Pretože by mohol prísť niekto, aj keď v Harryho prípade príliš na návštevy neverila, koho by mohol ponúknuť pohárikom škótskej. Minervu asi ťažko a ju ešte ťažšie. Zaškľabila sa. Možno len toho Snapea, ktorého od včera večera nevidela. Pristihla sa pri myšlienke, že ju to celkom mrzí. Merlin! Bude ju mrzieť fakt, že sa s netopierom nestretla? Asi áno. Nevedela prečo, ale priala si ho stretnúť. Porozprávať sa s ním. Včera večer sa s ním dalo rozprávať. Mala pocit, že sa pred ním môže otvoriť. Aj keď to nechápala. Zrejme budú jeho slová pravdivé. Ona sa vlastne nemá s kým porozprávať, pretože všetkých od seba odháňa. Ale teraz to prišla napraviť.
                „No to sú teda veci. Dobrý podvečer prajem,“ pozdravil ju Snape, keď sa priletaxoval do domu. Teatrálne rozhodil rukami vidiac prútik v jej ruke. „Neprekľajte ma, slečna Grangerová! Prišiel som v mieri.“
                „Dobrý večer,“ odzdravila potichu. Ešte vlastne nestihla prestať premýšľať o Snapeovi a on sa tu náhle zjavil. Sklopila ruku s prútikom. Severus si ju pozorne prezrel. Netvárila sa vôbec nepriateľsky, čo bola pri nich dvoch novinka.
                „Môžem predpokladať, že ste prišli pre to, o čom sme sa včera večer rozprávali?“ nadvihol obočie. Prebodla ho pohľadom.
                „Chce sa mi povedať, že vás do toho nič nie je, ale...“
                „Ale vlastne už na mňa útočiť netúžite.“
                „...ale...“ zasekla sa. Uprene sa na ňu díval, mierne sa uškŕňal a tým ju strašne vytáčal. Zamračila sa. „Možno máte pravdu,“ pripustila.
                „Tak to som nesmierne potešený,“ natiahol a poobzeral sa. „Kde je Potter? A Ginevra? Nezabili ste ho a jeho mŕtvolu ste nezahrabali, odvážim sa dúfať. A Ginevru nestihol podobný osud, ak sa náhodou stala svedkom vášho zločinu. Čo?“ zaškľabil sa.
                „Nie sú doma,“ jeho rýpanie ignorovala. „Čakám tu na nich.“
                „Ak mi dovolíte prisadnúť si, rád by som počkal s vami.“
                „Čo tu vlastne chcete vy?“ spýtala sa a pozerala, ako si sadol do vedľajšieho kresla.
                „Chodím pravidelne,“ opätoval jej pohľad. „Kontrolujem Potterovo koleno. A aj keby nebolo kolena, oni sú moji priatelia, preto si myslím, že môžem chodiť často, dokonca denne, pokiaľ by im to nevadilo. A zatiaľ som sa protestu z ich strany nedočkal, takže im zrejme moje návštevy nevadia. A čo vy?“
                Chvíľu mlčala so sklonenou hlavou. Bolo jasné, na čo naráža. Iste, on tu vítaný je. Ona nie. A musela si zvyknúť, že aj keby bol vzťah medzi ňou a profesorom Snapeom na tej najmierovejšej rovine, on si proste neodpustí vŕtanie podobného typu, aký práve predviedol. Akoby testoval jej hranice. A ona už nebude reagovať tak, ako on očakáva.
                „Prišla som navštíviť Ginny. Je to moja priateľka. A prišla som sa pokúsiť porozprávať s Harrym,“ zdvihla hlavu. Videl odhodlanie a potešilo ho to. A vedel, že sa pred ním kontroluje, čo ho tiež potešilo. A hlavne mu bolo jasné, že sa ani nemusí snažiť pred ním príliš premáhať. To ho potešilo zo všetkého najviac. Má šancu sa z toho dostať.
                „Takže ešte žijú, nie sú niekde zahrabaní,“ uškrnul sa.
                „Iste, že nie!“ vyprskla. Až potom si naplno uvedomila, že si z nej vlastne strieľa. Zrejme bude jej mozog unavený viac, než si pripúšťala. „Nemôžete sa so mnou baviť normálne?“
                „Isteže by som mohol, ale to by potom naše konverzácie stratili na príťažlivosti,“ mykol plecami. Chvíľu sa naňho dívala a až po chvíli zavrtela v rezignácii hlavou.
                „Aspoň že sa vám začali zdať príťažlivé.“
                „Je to rozdiel oproti tým vražedným slovným výmenám, to uznávam. A ani mi to príliš nevadí.“
                „Nevadí.“
                „Nie, je to príjemná zmena.“
                „Neviem síce, či to myslíte vážne, pretože pri vás človek skutočne nemôže vedieť, kedy čo myslíte vážne, ale fajn.“
                „Dobre. Tak to zhrniem, aby ste mi porozumeli, pretože vyzeráte, že máte za sebou ťažkú noc, predpokladám že úplne triezvu, takže strácate na bystrosti, ktorá vás tak významne charakterizovala v minulosti,“ zaceril sa. Zamračila sa naňho. A hodila po ňom vankúšom, ktorý mala pri ruke. Zľahka ho zachytil. „Pokiaľ po mne mienite metať vankúše a nie kliatby, tak to je teda ale vážne významný zvrat vo vašom vnímaní mojej osoby,“ nevinne natiahol. „Ale pokiaľ očakávate, že vám váš detinský útok vrátim, tak to sa mýlite.“
                „Nič nečakám. Miernejším spôsobom som demonštrovala svoje vnímanie vašej osoby. Strašne rada by som vás zadrhla, pretože vy sa proste nedokážete rozprávať dospelo. Stále musíte vyrypovať, aj keď je jasné, že to robíte čisto priateľsky. Mimochodom, moje hodenie vankúša a vaše vŕtanie sa zase od seba toľko nelíšia, nie? Tiež mi prídete detinský a úplne nesnapeovský, čo zrejme nie je najlepšia reklama vašej osoby, ktorú v minulosti charakterizovala kamenná tvár a sarkastické poznámky, ktorých cieľom bolo spraviť z každého úplného idiota.“
                „A vás moje momentálne správanie sa zrejme fascinuje,“ usmial sa.
                „Skôr prekvapuje,“ usmiala sa aj ona. „Zabiť by som vás aj napriek tomu stále chcela.“
                „O tom nepochybujem. K môjmu momentálnemu správaniu. Som postihnutý chorobou s nemom potterizmus. Taká nová, len prednedávnom objavená, liek ešte nikto nevynašiel. Liečiť sa zatiaľ dajú len vedľajšie príznaky. Mňa choroba našťastie nezasiahla v plnom rozsahu, mám výborný imunitný systém. Jedinca so zníženou obranyschopnosťou by choroba mohla úplne zadupať,“ predniesol. Nemohla inak, musela sa smiať. A uvedomila si, že sa už dávno nesmiala s takou chuťou. Pozorne sa na ňu díval. „Ale k veci, slečna Grangerová,“ vypustil miernejšie, keď stíchla zarazená vlastným smiechom. „Zopakujem to, čo som povedal včera večer. Pokiaľ budete mať vážny záujem niečo so sebou spraviť, môžete so mnou rátať,“ povedal vážne.
                „Alebo pokiaľ si nenájdem niekoho, kto by ma počúval, že?“ vyšlo z nej potichu. „Respektíve niekoho, s kým by som sa chcela rozprávať za predpokladu, že by bolo o čom sa rozprávať.“
                „Preto ste tu, nie? Aby ste sa zmierili s Potterom.“
                „Netuším, či sa s Harrym zmierim.“
                „Každopádne to už je Harry a nie Potter.“
                „To je jedno,“ odsekla nervózne. „Viem len to, že sa s ním chcem porozprávať. Či budeme schopní viesť normálnu diskusiu, to netuším.“
                „Chcete to?“ nadvihol obočie.
                „Či chcem, aby sme viedli normálnu diskusiu? Alebo aby sme sa zmierili?“
                „To je vlastne jedno, pretože keď budete schopná sa s ním normálne rozprávať, tak som si istý, že k uzmiereniu zákonite musí prísť.“
                „Vážne?“
                „Iste. Pottera som takmer vychoval,“ zaškľabil sa. „Preto viem, že dokáže reagovať celkom rozumne. A okrem toho, on s vami problém nemá, nie? Preto nemusíte mať strach z jeho reakcie. Radšej si ujasnite v hlave, čo vlastne chcete skôr, než sa do niečoho pustíte. Aby ste nespravili nejakú hlúposť.“
                „Ale...“ chcela začať protestovať. Ibaže si náhle uvedomila, že nie je proti čomu protestovať. Mal pravdu. „Je zvláštne, že sa o tom rozprávam práve s vami. Začínam byť presvedčená, že mi chcete pomôcť.“
                „Až teraz o tom začínate byť presvedčená?“ naoko sa podivil.
                „Doteraz ste ma o tom príliš nepresviedčali,“ zaprotestovala. Pripadala si ako malá škôlkarka, ktorej pani vychovávateľka trpezlivo dohovára, pokým ona je príliš svojská a tvrdohlavá, aby to pochopila na prvý raz.
                „Nenúťte ma pripomenúť vám, ako ste sa doteraz správali,“ upozornil.
                „Tiež ste neboli ktovieako prívetivý.“
                „Toto sme už predsa preberali. Nemusíme sa k tomu vracať. Vy ste dostali rozum a, dobre, uznávam, ja som ho dostal tiež. Čo s tým spravíme?“
                „Čo by sme s tým mali spraviť?“ prekvapene po ňom fľochla.
                „Ja neviem,“ mávol rukou k stene. „Nepripijeme si na to?“ natiahol.
                „Teraz ešte nie,“ nevinne sa pousmiala. „Ale sľubujem vám, že ak táto návšteva dopadne dobre a ak ešte stále budete túžiť po tom, dať si so mnou pohárik, rada vášmu želaniu vyhoviem.“
                „Beriem vás za slovo.“
                „Neopijete ma,“ upozornila.
                „Nepokúsil by som sa o to.“
                „Neverím.“
                „Verte.“
                „Chcete ma vyprovokovať?“
                „K čomu?“
                „Čo ja viem, čo vám behá po rozume?“
                „Jeden pohárik predsa nikoho neopije.“
                „Mňa by mohol nakopnúť.“
                „Som rád, že si svoj problém uvedomujete v plnom rozsahu.“
                „Ste odporný!“
                „Takže pohárik nebude?“
                Stíchli. Mračila sa naňho podobne, ako to robievala pred pár dňami.
                „Robíte to schválne?“
                „Čo?“
                „Nehrajte sa na idiota!“
                „Ešteže sa podľa vášho názoru naňho len hrám,“ zazubil sa. „Samozrejme to robím schválne, slečna Grangerová. A budem vám robiť schválnosti až do tej doby, dokedy ma nepresvedčíte, že ich robiť nemusím.“
                „A samozrejme to budete robiť s tými najlepšími úmyslami.“
                „Iste, som predsa dobrodinec.“
                „Ste...“ zmĺkla. Chcela mu vynadať. Chcela, ale realizácia akosi skrachovala. Alebo bola len príliš unavená, aby reagovala nejako zodpovedajúco. Jasne si uvedomovala len jedno. Že nech vŕtal, rýpal a provokoval akokoľvek úspešne, nerobil to so zlými úmyslami. Dokázal o jej probléme hovoriť jasne a priamo. Nesnažil sa brať ohľad na jej city, pretože vedel, že by jej tým nepomohol. Aj by sa nad tým snažila zamyslieť dôslednejšie, keby bol jej mozog v plnej forme. Ale spánkový deficit jej v tom bránil. A zabránil jej v tom aj príchod Harryho a Ginny.
                „Je to v poriadku, je to len Severus a Hermiona,“ upokojoval Harry Ginny. Obaja držali v rukách prútiky. Harry im len nemo kývol na pozdrav a objímajúc usadil Ginny do voľného kresla. Stále bola vydesená a chvela sa po celom tele. Prikľakol si k nej aj napriek tomu, že sa pri tom pohybe celým jeho telom niesla pichľavá bolesť šíriaca sa z kolena. „Už sme doma,“ šepol a vzal jej dlane so svojich rúk.
                „Čo sa stalo?“ opatrne sa spýtal Severus. Hermionu Ginnin výraz totálne zaskočil. Naposledy, keď ju videla, jej pripadala odvážna a sebavedomá. Teraz to bol úplný opak.
                „Boli sme v Šikmej pre prútik,“ Harry pozrel na Severusa. Potom aj na Hermionu. Prekvapilo ho, že ju tu vidí. Teraz to však riešiť nemienil. „Ginny tam zbadala Millsa,“ opatrne hlesol. Okamžite preniesol pohľad na Ginny.
                „Si v poriadku, Ginevra?“ starostlivo sa pýtal Severus.
                Ginny sa pozvoľna upokojovala. Edmunda predýchala už v Šikmej. Potom sa však vrátili sem a ona si za tými zvukmi predstavovala tie najhoršie možnosti. Že sem prišiel, aby sa jej a Harrymu pomstil, že si priviedol kumpánov, aby Harryho zabili a ju zrejme tiež. To ju vydesilo ešte viac, než samotný Edmund. Pretože nechcela, aby sa jej vinou stalo niečo Harrymu. Ale boli to len Severus a Hermiona. Nemôže sa sem dostať. Je tu v bezpečí.
                „Som v poriadku,“ odpovedala Severusovi a jemne sa pousmiala na Harryho. Ale nepresvedčila ho. Ich dlane boli stále spojené, zľahka si preplietali navzájom prsty. Snažila sa ho svojím výrazom presvedčiť. „Len som si myslela, že by mohol prísť sem.“
                „Nemôže vypátrať tento dom.“
                „Ja viem, Harry,“ zovrela mu dlaň. „Už to viem. Nedáme si čaj?“ pozrela na ostatných.
                „Ja ho spravím,“ vyhŕkla Hermiona a vybrala sa do kuchyne. Pripadala si ako piate kolo u voza. Akoby tu, medzi nimi, v momentálnej situácii, nemala čo pohľadávať. Ako nejaký votrelec. Nemohla vidieť, ako Harry spýtavo nadvihol obočie smerom k Severusovi a ako ten odpovedal myknutím pliec. Obaja mali iné starosti, než riešiť jej prítomnosť v dome. Jej zrejme nevhodnú prítomnosť v dome.
                „Pomôžem ti,“ ozval sa hlas za jej chrbtom. Preľaknuto sa obrátila.
                „Ginny,“ vydýchla. „Ja, ja...“ zakoktala sa.
                „Spravíme ten čaj a potom sa porozprávame, dobre?“ navrhlo mladšie dievča.
                „Ja absolútne nechápem, čo sa tu deje,“ povedala na rovinu. Chvíľu sa na seba len dívali.
                „Nechodíš sem.“
                „To sa zmení!“
                „Vážne?“
                „Určite.“
                Mlčky pripravili čaj a dve šálky Ginny odniesla do obývačky, kde viedli tichý rozhovor Severus s Harrym. Oni dve sa vybrali do záhrady. Slnko sa chystalo zapadať, povieval mierny večerný vánok. Sadli si do altánku.
                „Mám nový prútik,“ spustila Ginny a ukázala ho Hermione. „Nakoniec som sa odvážila vystrčiť nos z domu, aj keď...“ mierne sa striasla. „Bol tam on.“
                „Myslím, že keď oni dvaja vravia, že sa sem nemôže dostať, tak si nemusíš robiť obavy,“ nadhodila nesmelo Hermiona. Nevedela čo a ako hovoriť. Nebola si istá. Ani Ginny a ani sebou. A nemohla ani ujsť. Raz sa pre niečo rozhodla, tak to musí dotiahnuť do konca!
                „Ja viem. Tu sa cítim v bezpečí,“ usmiala sa na kamarátku. „Vydesil ma. Viem, že by si nič nedovolil, keď som bola s Harrym. Ale stále sa môže s niekým spojiť. Môže ich byť veľa a vtedy by asi ani Harry veľa nespravil. A ja nechcem, aby mu kvôli mne ublížil,“ šepla.
                „Nepoznám celú situáciu, ale ťažko by si ten človek našiel kumpánov k tomu, aby zaútočil na Harryho Pottera. A keby si aj našiel kumpánov, neverím, že by si Harry nechal od nich ublížiť. A už vôbec by nedovolil, aby bolo ublížené tebe.“
                „Dúfam.“
                „Keď budem môcť niečo spraviť, čím by som ti pomohla, tak to spravím,“ sľúbila Hermiona. Ginny sa na ňu pozorne pozrela.

 „Myslím, že už robíš. Tým, že si tu,“ usmiala sa. „Harry bude rád.“
                „No ja...“ zasekla sa. „Vlastne som prišla pre to, aby som sa s ním porozprávala.“
                „Ja viem. Dobre to dopadne,“ Ginny natiahla ruku cez stôl a zovrela Hermione dlaň. Staršie dievča sa neveriacky zahľadelo na to mladšie.
                „Zmenila si sa,“ šepla a stisk jej opätovala. „Som rada.“
                „Ty tiež. Už sa na mňa dokážeš pozerať.“
                „Prepáč mi to. Ja...“
                „Nič mi nemusíš vysvetľovať, Hermiona,“ prerušila ju Ginny.
                „Všetko je také zvláštne,“ vydýchla Hermiona. „Pripadáš mi oveľa dospelejšia, než som ja. Rozumnejšia, zmierenejšia, odvážnejšia. Harry robí zázraky,“ usmiala sa. Ginny len potichu prikývla. „Milujete sa, však?“ spýtala sa s úsmevom. Reakciou bolo mierne zapýrenie. „Je to na vás vidieť a určite je to dobre. Snape je tiež iný. Vlastne ma asi priviedol k rozumu. Tykáte si, ako som si všimla. Vážne je to zvláštne. Tie týždne, kedy som bola niekde úplne mimo, sa toho stalo toľko. Medzi vami. Ja som si dokázala priznať len to, že som alkoholička, kým ty si úplne niekto iný,“ zadívala sa na Ginny. V očiach sa jej zrkadlili slzy, ale usmievala sa. „Bola som hlúpa a zaslepená. Myslela som si, že som stredom vesmíru. Nepomohla som ti v ničom. Nikomu som v ničom nepomohla. A vy všetci ste sa zatiaľ dostali niekde úplne inde. Som bezcharakterný sebec, ktorý myslel len na vlastné problémy. Mala som jedinú starosť. Ako sa v pokoji spiť do bezvedomia. Nemohla som na teba myslieť, nieto ti pomôcť, pretože si Weasleyová. Akoby si ty mohla za to, že Ron...“ vzlykla.
                „Hermiona...“
                „Neprerušuj ma, prosím,“ pípla. „Harry. Ja viem, že za nič nemohol. Vždy som to vedela. Snape má pravdu. Vyhovovalo mi byť na Harryho naštvaná a obviňovať ho. Nie pre to, že by som si myslela, že za niečo môže, ale pre to, že som ho mohla od seba odháňať, aby... aby som mohla v pokoji piť. Aby som mala výhovorku pre to, prečo pijem.“
                „Všetko sa zmení, len sa musíte porozprávať.“
                „Áno, preto som prišla. Aby som sa s ním porozprávala. Ibaže... ja medzi vás nepatrím, nepatrím.“
                „To je hlúposť, Hermiona! A mlč!“ prerušila ju Ginny. Hermiona sa na ňu zarazene dívala. „Harry si nepraje nič iné, len aby sa to medzi vami vyjasnilo. Nie je na teba nahnevaný. Myslí si, že za to môže. Cíti sa vinný za to, že vám to nemohol povedať. Mám pocit, že sa obviňuje aj za to, čo sa stalo Ronovi a tebe a vlastne všetkým. Možno sa zmenil, ale ten pocit zodpovednosti za celý svet v ňom ostal. Dala som si za úlohu presvedčiť ho, že za nič nemôže. Ale budem potrebovať pomoc. Tvoju pomoc, Hermiona!“
                „Si neuveriteľná,“ šepla Hermiona. „Po tom všetkom...“ zavrtela hlavou. „Nechápem...“
                „Ale ja to chápem,“ usmiala sa Ginny. „Lepšie povedané, práve som to pochopila. Máš pravdu, s Harrym sa milujeme. Aj keď, v mojom prípade je to...“ zarazila sa. „Ale to je jedno. To môžeme riešiť neskôr. Aj to je vlastne niečo, čo som práve pochopila. Áno, s Harrym si pomáhame. Ale nejde to vo všetkom, vieš? My musíme držať pri sebe. Všetci. Môžeme si pomôcť navzájom. V tom, v čom mu nemôžem pomôcť ja, mu môžeš pomôcť ty alebo Severus. A naopak. Sú veci, pri ktorých mi Harry veľmi nepomôže a Severus už vôbec nie. Ale si tu ty! Máš problémy, Severus ti začal pomáhať. Ale priznajme si. Môže ti pomôcť úplne vo všetkom? To ťažko. Ale som tu ja. Nie je pravda, že medzi nás nepatríš. Iba si sa niekde zdržala, ale to sa môže zmeniť. Môžeš byť tu, s nami, keď sa budeš cítiť úplne najhoršie a my nedovolíme, aby si skĺzla. Chce to len jediné, aby sme si navzájom dôverovali.“
                „Dôvera,“ vypustila, akoby to bolo cudzie slovo, ktorému nerozumela. Všetko vyzeralo byť také jednoduché, keď jej to tu Ginny vychrlila. Až príliš jednoduché. Pravdou ale bolo, že to najťažšie už mala za sebou.  Aj keď si to riadne neuvedomovala. Teraz proste muselo ísť všetko jednoduchšie. „Potrebujem sa v prvom rade poriadne vyspať. Nejako mi to nemyslí.“
                „Chceš ísť na Rokfort? Alebo ostaneš tu?“
                „Odídem,“ sklonila hlavu. „Pôvodne som prišla za Harrym. Ale zrejme som sa precenila,“ pozrela sa na Ginny. „Mrzí ma to. Nemysli si, že utekám alebo niečo,“ vysvetľovala.
                „Ja to chápem, Hermiona,“ usmiala sa na ňu Ginny. „Ale, zvládneš to?“
                „Nemaj strach. Som taká unavená, že padnem do postele a okamžite zaspím,“ zasmiala sa. „Nebudem piť.“
                „To je dobre. Ak by si sa... niečo...“
                „Jasne. Ak budem bojovať s chuťou na alkohol, prídem sem,“ ubezpečila ju. „Najprv len za tebou. A budem dúfať, že to bude aj za Harrym.“
                „Hocikedy budeš chcieť.“
                „Prídem zajtra. Po večeri. Cez deň musím pomáhať Minerve.“
                „Budem čakať.“

------

„Ginn, vážne si v poriadku?“ spýtal sa Harry. Trocha nesmelo prišiel k nej do izby, aby sa uložili k spánku. Ani jeden z nich nemal chuť na večeru. V okamihu, ako sa s Hermionou vzdialila, on a Severus prebrali všetky možné kroky, ktoré by mali podniknúť pri zvýšení ochrany Harryho domu. Ibaže ochrana bola taká veľká, že sa už zvýšiť nedala. Potom odišla Hermiona a vzápätí na to aj Severus. Večera ostala nedotknutá.
                „Áno,“ usmiala sa naňho. Rozčesávala si vlhké vlasy sediac na posteli. „Tu a s tebou áno. Vydesil ma a desiť ma bude ešte dlho. Ale viem, že sa mi pri tebe nemôže nič stať. Tu,“ zdôraznila. „Pochybujem však, že sa ešte niekedy odvážim ísť medzi ľudí, na verejné priestranstvá, kde ma môže vypátrať,“ úprimne priznala.
                „Asi ho nájdem a zabijem. Mal som ho zabiť už vtedy,“ povzdychol, keď si sadol za ňu. Vzal jej z rúk kefu a sám jej začal česať vlasy. „Máš nádherné vlasy. Nikdy neviem, akou farbou ma prekvapia. Nech sa pozriem kedykoľvek, vždy žiaria iným odtieňom červenej,“ šepol úplne mimo tému. Len prekvapene zamrkala.
                „Nechcem, aby si ho zabíjal.“
                „Nedá ti pokoj do konca života,“ namietol.
                „Ja ale chcem dosiahnuť toho, aby ma do konca života nestrašil,“ otočila sa k nemu a vážne sa mu zadívala do očí. Vzala kefu a odložila ju na stolček. „Harry, keď ho zabiješ, odstrániš síce problém, ale nevyriešiš ho. To musím spraviť ja, vo svojom vnútri,“ aj napriek tomu, že sa snažila hovoriť odhodlane, mierne sa chvela. „On je vlastne zbabelec, vieš? V tých prvých rokoch...“ zasekla sa pri spomienkach, „nikdy by si nedovoľoval, keby som mala prútik. Dokázala by som sa ubrániť. Viem to. Lenže, všetko sa tak nejako pokazilo a ja, no...“ koktala. Zmanipuloval ju a zlomil. Teraz to vedela. „Strašne rada by som ho stretla. Nie ešte teraz, ešte stále som príliš slabá, ale raz, keď sa z toho dostanem, chcem ho stretnúť a všetko mu vrátiť.“
                „Si veľmi odvážna,“ usmial sa. „Dobre teda, nebudem po ňom pátrať s úmyslom ho zabiť. Len si zistím, či tu je a čo vlastne chce.“
                „Harry!“
                „Sľubujem, že ho nezabijem.“
                „Ale on...“
                „Myslíš, že by sa zmohol k tomu, aby mi ublížil?“
                „Nie, on nie, ale keď bude mať nejakých...“
                „Ver mi, Ginny. Aj keby mal celú armádu gaunerov, stále by sa nemohli rovnať Voldemortovým smrťožrútom. So Severusom sme stáli proti presile mnohokrát a len občas sa im podarilo trochu nám poničiť naše účesy,“ uškrnul sa.
                „Preto máš takmer všade jazvy?“ nadvihla obočie.
                „No, občas sa to vymklo z rúk. To uznávam. Chcem tým povedať len to, že sme sa so Severusom rozhodli zistiť, či tu ešte je. A ak by bol, tak by sme mu chceli vysvetliť, kade všade sa tiahnu hranice Anglicka a upozorniť ho, aby ich zbytočne neprekračoval.“
                „Aj Severus?“
                „Iste. Záleží mu na tebe a má ťa rád. Nič sa nám nestane. A ak si to praješ, tak ani jemu. Počká si, kým budeš pripravená vysvetliť mu geografiu Anglicka sama a som si istý, že ho to potom bude veľmi mrzieť.“
                „Prisahaj, že nespravíte žiadnu hlúposť,“ vyzvala ho. Povytiahol obočie.
                „Nikdy sme so Severusom nerobili hlúposti,“ uškrnul sa. „Dobre teda, sľubujem,“ privolil.
                „Som rada.“
                „A ja som rád, že si v poriadku,“ jemne ju objal. „Bál som sa. Chvíľu si vyzerala...“ jeho objatie zosilnelo.
                „Ja viem. Akoby som sa vracala niekoľko týždňov dozadu,“ hlesla mu do trička. „Už som v poriadku, vážne,“ znova ho ubezpečila.
                „To je dobre,“ šepol jej do vlasov. Boli čerstvo umyté a podmanivo voňali. Vtisol jej do nich jemný bozk. „Čo Hermiona?“ spýtal sa, keď sa znova zadívali do tvári. „Prečo prišla?“
                „Severus mal pravdu, dostala rozum,“ usmiala sa naňho. „Prišla sa s tebou porozprávať. Vysvetliť si to a čo je najhlavnejšie, zmieriť sa s tebou. Len, tá situácia sa trocha zvrtla,“ povzdychla. „Sľúbila, že zajtra večer príde. V noci nespala a bola unavená.“
                „To bolo vidieť,“ prikývol. „Vážne si myslíš, že...“ skúsil nesmelo.
                „Vážne,“ zasmiala sa. „Uvidíš, že bude všetko zase dobré,“ tentoraz ho objala ona. „Všetko sa vyrieši.“

------

„Slečna Grangerová, môžete na moment?“ oslovil Severus Hermionu na ďalší deň poobede. Zodpovedne sa pustila do zveľaďovania Rokfortu. Dohliadala a pomáhala pri stavbe skleníkov. Všimol si aj to, že Robert sa zdržuje na opačnej strane pozemkov.
                „Iste, pán kolega,“ natiahla s miernym úškľabkom. „Potrebujete moju pomoc? Neviete si rady s tým, ako vkusne porozdeľovať gobelíny?“
                „Nerobil by som si príliš žarty s úlohou, ktorá mi bola, určite nechtiac, pridelená,“ krivo sa zaceril. „Gobelíny sú mi momentálne ukradnuté. Potreboval by som pomoc. Teda ja a Potter by sme potrebovali pomoc. Minerve som situáciu vysvetlil a je ochotná vás na dnešné poobedie uvoľniť.“
                „O čo ide?“ spozornela.
                „Ide o to, že mne a ani Potterovi sa na ministerstvo príliš nechce,“ znechutene natiahol. „To viete, povojnová popularita. Na ministerstve máme známeho. Ibaže keby sa tam niektorí z nás ukázal, novinári by sa na nás vrhli ako supy. Párkrát sme to zažili. Tento známy by nám mohol zistiť, či Mills prekročil hranice Anglicka, respektíve či tak spravil v súlade so zákonmi. A či tu ešte je a prečo tu je. Po vojne sa akési migrovanie čarodejníkov sleduje. Samozrejme sa dajú hranice prekročiť, v našom prípade pri návšteve Španielska alebo USA, že? Ale Mills nie je naša kategória, takže ak ho nepodceňujeme, je tu oficiálne a ak ho podceňujeme, musíme si dávať väčší pozor. Chápete?“
                „Chápem, nie som úplný debil,“ prskla po ňom.
                „Som rád."
                
„Takže mám zistiť, či je tu ten smrad oficiálne. Dobre. Meno toho vášho človeka?“
               
 „S vami je radosť spolupracovať.“

------

„Mills prišiel do Anglicka oficiálne,“ povedala Hermiona a začervenala sa. Pohľad všetkých troch ju znervóznil. Stretli sa u Harryho, sedeli v obývačke za stolom a čakali na ňu a na informáciu, ktorú mala priniesť. „No, ehm, na nejaký novinársky kongres, ktorý skončil dnes. A do dnes sa mal zdržiavať v Anglicku, takže by tu už nemal byť. Oficiálne.“
                „Ďakujeme a posaď sa,“ vyzval ju Harry, ale pohľad zabodol do Severusa. „Prekvapuje ma, že má ešte chuť novinárčiť. Že má vôbec chuť žiť a liezť sem.“
                „Harry,“ upozornila ho Ginny. Znepokojovali ju už len reči o ňom.
                „Ja viem,“ povzdychol.
                „Každopádne my sme pripravení na následné kroky, nemám pravdu?“ Severus povytiahol obočie.
                „Áno, vieme na čo sa zamerať,“ prikývol Harry.
                „Ak by ste potrebovali pomoc, dajte mi vedieť,“ nesmelo sa ozvala Hermiona.
                „Budeme si to pamätať,“ Harry sa na ňu pozrel. Pod jeho pozorným pohľadom znervóznela ešte viac.
                „Dobre,“ prikývla. „A teraz, teda, keď nebudem zdržovať. Mohli by sme sa porozprávať?“ s napätím vydýchla dívajúc sa na Harryho.
                „Samozrejme,“ prikývol.
                „Výborne,“ Severus si pomädlil ruky. „Ginevra, nepochváliš sa mi so svojím novým laboratóriom? Strašne rád by som sa pozrel, ako si si to tam usporiadala.“
                „Samozrejme. A keď tam už budeme, mohol by si mi pomôcť s jedným elixírom? Zrejme som barbar, ale uvarím vždy len akúsi blatistú hmotu, ktorá...“
                Ich rozhovor utíchol, keď za sebou zavreli dvere.
                „Pôjdeme von?“ spýtal sa Harry.
                „Jasne, čerstvý vzduch zrejme pomôže.“

TOPlist