23. Niečo končí a niečo začína

 

V okamihu, ako ráno otvoril oči, spomenul si na udalosti predchádzajúceho dňa a vôbec sa mu nechcelo vyliezť z postele. Vedel však, že takto zalezený nemôže zostať večne, tak sa prinútil obliecť. Na jeho prekvapenie, Ron sa zobudil skôr a v izbe už nebol. Rozhodol sa teda ísť na raňajky s predsavzatím, že keď Hermionu nikde nenájde, zájde k Tonksovej. Raňajkoval medzi poslednými v takmer prázdnej sieni a i tak si všimol zvedavé pohľady a šuškanie. Ignoroval to.  
                „Čauko, poď ďalej,“ privítala ho usmiata Tonksová, „je v pohode,“ okomentovala jeho zdvihnuté obočie.
                „Ahoj, Harry,“ húkla po ňom vysmiata Hermiona a jeho to vôbec neprekvapilo. „Ako dopadol konkurz?“
                „Celkom dobre,“ usmial sa a prisadol si k nej, „máme tím, aj keď odrážači sú viac ako slabí.“
                Tonksová mu ponúkala čaj a on neodmietol.
                „Požičali sme si toho tvojho škriatka aj na večeru a dnes na raňajky. Je milý,“ zachichotala sa Tonksová. Musel sa pri spomienke na Dobbyho usmiať a v tom mu napadlo, že sa s ním bude musieť porozprávať aj o plánovanej Hermioninej oslave, na ktorej bude Ron určite chýbať.
                „A čo Ginny? Dostala sa do tímu?“ opýtala sa so záujmom Hermiona.
                „Áno, nemala konkurenciu,“ odvetil s úsmevom, ale pri pomyslení na Ginny mu zovrelo srdce. 
                „A čo on?“ opýtala sa opatrne a pozerala mu do očí. „Ale chcem pravdu.“ Zadíval sa na ňu.
                „Vyzerá byť v poriadku, asi sa z toho dostal, neviem, dnes som ho ešte nevidel,“ odvetil s trpkým úsmevom.
                „To je dobre, nezaslúži si trpieť a mňa už vôbec nie,“ viditeľne posmutnela, vzápätí sa však usmiala. „A my pôjdeme do knižnice, čo povieš?“
                Dopili čaj, pri ktorom veselo diskutovali o plánovanom duelantskom turnaji. Hermiona sa sťažovala, že jej neverbálne kúzlenie ešte stále nejde tak, ako by si predstavovala a Tonksová ju ubezpečila, že najťažšie je spraviť prvý krok. S tým súhlasil aj Harry. Potom sa jej poďakovala za azyl a vybrali sa do knižnice. Harry sa obával, či cestou nenarazia na komplikácie v podaní výsmechu alebo hlúpych poznámok na Hermioninu adresu. Tá si zjavne z prípadnej konfrontácie starosti nerobila. Celou cestou sa usmievala a vŕtala do Harryho, aby sa k jej dobrej nálade pridal. Našťastie k žiadnemu incidentu nedošlo, ale Harry si všimol pokukovania.
                V knižnici, na jeho veľké prekvapenie, našli sedieť a zaujato listovať v knihe Rona. Hermiona sa najprv zarazila, ale potom bez slova prešla do zakázanej časti. Ten sa zatváril, akoby ju ani nezaregistroval. Spoločne prešli za Hermionou, keďže zakázaná časť bola v dostatočnej vzdialenosti od pozorného zraku a sluchu madam Pinceovej, aby sa mohli porozprávať. 
                „Ráno som ťa nechcel budiť. Večer si sa dosť dlho prehadzoval na posteli a ja som nemal to srdce ťa zobudiť,“ ceril sa naňho divný, citlivý Ron.
                „Hm, tak vďaka,“ uškrnul sa Harry.
                „A okrem toho, potrebujem ísť poobede na to rande...“ povedal to dosť nahlas, aby to začula aj Hermiona. Harry len mykol plecami, nemohol si nevšimnúť Hermioninej zarazenej reakcie.
                „Harry, ja si zoberiem túto knihu, budem vedľa, keby niečo,“ povedala a nečakala na odpoveď, takmer vybehla von.
                „Dobre,“ schválil mu rande, „myslíš to s Lucy vážne?“ opýtal sa obozretne.
                „Neviem, Harry. Je to len rande, ženiť sa zatiaľ nemienim,“ mračil sa, „ale taktiež nemienim sedieť a ľutovať sa.“
                Celé doobedie strávili prezeraním a skúmaním ďalšej police hľadajúc náznak po nejakej tajnej skrýši, ale bezvýsledne. Všetko vyzeralo byť v úplnom poriadku. Hermiona si raz prišla vymeniť knihu, ale obišli sa bez poznámky. Nie že by táto situácia bola Harrymu milá, ale aspoň sa to obišlo bez zbytočných scén. Ron ju úplne ignoroval, aj keď si prišla vymeniť knihu a prehodila pár slov s Harrym, on sa tváril, akoby v miestnosti ani nebola. Ona však hádzala po ňom dosť bolestné pohľady. Harrymu nezostalo nič iné, ako sa s týmto vývojom ich vzťahu zmieriť.
                Na obed šli spolu. Harry a Hermiona šli spolu a Ron kráčal asi dva metre pred nimi. Za stôl si však sadali spoločne prenasledovaní zvedavými pohľadmi. Najhorší a najskľúčenejší výraz z trojky mal však Harry. Ron sa veselo pozdravil so všetkými naokolo a Hermiona sa tiež snažila tváriť bezstarostne. Harry zbadal pozorný Ginnin pohľad, ktorým zhodnotila situáciu a pristavila ho na ňom. Zdvihla obočie a potom sa slabo naňho usmiala.
                „Weasley, je pravda, že ti Potter pretiahol Grangerovú?“ ozvalo sa piskľavo za ich chrbtami počas obedu. Všetko naokolo stíchlo a začalo ich pozorovať. Hermiona sa naštvane pozerala na víťazne sa tváriacu Parkinsonovú, ktorá využila príležitosti, ktorá sa jej naskytla. Takmer vždy sa totiž stávalo, že počas nedeľňajšieho obedu bola sieň bez učiteľa. Teraz za nimi postávala aj so svojimi dvoma spoločníkmi. Harry spozornel.
                „Neviem, či to je pravda,“ povedal Ron s úškľabkom, „Harry, ty vieš o niečom takom?“ vyzval ho k hre.
                „Nie,“ pridal sa k nemu nevinne, „neviem, Hermiona, ty si o niečom podobnom počula?“ pobavene sa obrátil k prekvapenej Hermione a tá začala krútiť hlavou.
                „Nevieme o ničom, Parkinsonová,“ zaškeril sa Harry na Slizolinčanku, „nehovoríš nám náhodou o svojich tajných túžbach? To snáď nie!“ tváril sa pohoršene a zarazene, „V tom prípade by si nemala chodiť za mnou a Ronom, veď vedľa teba stoja takí fešáci,“ spolu s Ronom sa začali smiať. A následne sa k nim pridal celý chrambromilský stôl. Parkinsonová očervenela a vyzerala, že každou chvíľou vybuchne. A tí dvaja vôbec nechápali situáciu.
                „To si uhádol, Potter,“ vyštekla naštvane, „nie som ako tamtá humusácka štetka.“
                Razom smiech ustal. Hermiona sčervenela a zarazila pohľad do stola.
                „To máš pravdu. Hermione nesiahaš ani po členky,“ odhodlane sa postavil pred Parkinsonovú Neville s prútikom v ruke. A v momente pri ňom stála Ginny s výzvou v očiach, postupne sa k nim pridali Seamus, Dean a ostatní členovia bývalej Dumbledorovej armády s napriahnutými prútikmi, ktorí boli v dosahu. Hermione sa objavili v očiach slzy dojatia a Ron mal tvár zvraštenú v nenávistnej grimase. Ťažko odhadnúť, či to bolo mienené Slizolinčanke alebo Chrabromilčanke.
                „Zober si tie nádhery a vypadnite, špiníte nám vzduch,“ vrkla na slizolinskú trojku Ginny. A tým neostávalo nič iné, iba poslúchnuť. Uznali, že proti nim stojí presila.
                „Ďakujem,“ povedala Hermiona, keď sa všetci pousádzali.
                „To je v pohode,“ usmial sa na ňu Neville.

------

Počas nasledujúcich dní sa situácia upokojovala, zdalo sa, že sa na celý incident pomaly, ale iste zabúda. Aspoň v areály školy. Vo vzťahu Rona a Hermiony nič nenaznačovalo, že by sa mali uzmieriť. Ron ju úplne ignoroval a prehliadal, nemal však žiadne poznámky k jej osobe. V jej prítomnosti si však nezabudol vychvaľovať svoj rozvíjajúci sa vzťah s Lucy. Po nedeľňajšom rande spolu začali chodiť. Lucy sa zdala byť milá a príjemná, na tréningoch bola odhodlaná stále sa zlepšovať, aby sa dostala na úroveň Katie a Ginny. Tie dve sa už po pár tréningoch začali zohrávať a v hre si stále viac rozumeli. Ron, ovplyvnený blízkosťou Lucy, podával taktiež uspokojivé výsledky. Jedinou slabinou v chrabromilskom tíme sa zdali byť odrážači, avšak aj tí dvaja prejavili aspoň snahu zlepšovať sa.
                Hermiona sa správala, akoby sa nič nestalo. Na hodinách sa väčšinou bavila s Nevillom a Rona taktiež ignorovala. Respektíve sa prispôsobila jeho správaniu. Harry si však všimol, že po ňom občas pokukuje a tvári sa pri tom skľúčene. Bolo mu jasné, že ju táto situácia mrzí a trápi. A jemu nezostávalo nič iné, iba sa počas hodín venovať Ronovi a čas strávený v knižnici a večer pri úlohách zase Hermione. Ron si robil úlohy v prítomnosti Lucy a šlo mu to celkom dobre.
                Harry sa dohodol s Dobbym na vyzdobení Núdzovej miestnosti. Dobby prejavil obrovskú radosť z toho, že môže pre Harryho Pottera niečo urobiť. Prisľúbil, že spolu s ostatnými škriatkami upečú tortu a taktiež zabezpečia ostatné občerstvenie. Ponúkol okrem džúsov aj medovinu a sľúbil dodať aj jednu fľašu ohnivej whisky. Preto sa Harry rozhodol presunúť oslavu zo štvrtka na piatok. Heslo pre vstup do Núdzovej miestnosti malo byť Hermionine narodeniny. Obišiel všetkých pozvaných a oboznámil ich s termínom aj heslom a taktiež im prikázal v piatok nevečerať. Mal určitú predstavu o tom, ako ich asi Dobby zabezpečí. Všetci prisľúbili účasť, aj keď Tonksovú musel chvíľu presviedčať. Nakoniec, pod vyhrážkou oslovovania krstným menom, prisľúbila účasť.
                „Ron,“ oslovil kamaráta v piatok v klubovni, „dnes o šiestej oslavujeme Miine narodeniny.“
                „To je kto?“ prekvapene sa opýtal Ron neskrývajúc nechuť.
                „Ale, no tak, prestaň. Máme predsa pre ňu darček,“ skúsil ešte raz, aj keď vedel, že výsledok bude nulový.
                „Nie, Harry. Mňa jej narodeniny absolútne nezaujímajú. Mám na dnes vlastný a lepší program,“ vrkol nevraživo.
                „Keby si si to rozmyslel, budeme v Núdzovej miestnosti, heslo je Hermionine narodeniny,“ oznámil mu a odchádzal do izby. Začul za sebou zúrivé zavrčanie. Svojho kamaráta sa na dnešnej oslave určite nedočká.
                Krátko pred šiestou to Harry v knižnici ukončil, aj napriek Hermioninmu frflaniu. Mal svoj plán. Hneď ako vyšli z knižnice, vtiahol Hermionu do výklenku.
                „Čo robíš?!“ vyhúkla prekvapene a tvárila sa pohoršene.
                „Pst,“ a začal sa chechtať, „chcem ti niečo ukázať, ale musíš spolupracovať.“
                „Harry, čo to má znamenať?“ snažila sa zo seba striasť ruky, ktoré sa jej pokúšali zaviazať šatku na očiach.
                „Prestaň vyvádzať a spolupracuj, no tak,“ bojoval s jej rukami. Nakoniec sa podvolila a nechala si zatemniť zrak.
                „Môžeš mi vysvetliť, aká hlúposť ti zase napadla?“ vrkla po ňom naštvane s rukami skríženými cez prsia.
                „Ticho a dozvieš sa,“ prehodil cez nich neviditeľný plášť a začal ju ťahať preč.
                „Ani sa odtiaľto nehnem, pokiaľ mi nepovieš, čo mieniš so mnou robiť,“ protestovala a nohami sa zapierala do zeme.
                „Veríš mi?“ chechtal sa.
                „Samozrejme, že ti verím,“ namietla urazene.
                „Tak nešpekuluj a poď,“ a začal ju ťahať.
                „Harry, ja spadnem, riadne ma drž,“ panikárila.
                „Buď potichu, máme plášť. Nikto nemusí vedieť, kam ideme,“ škeril sa.
                „Kam ma vedieš? Harry, čo chceš robiť?“ šepla podozrievavo.
                Len sa potichu smial a viedol ju na siedme poschodie pred gobelín palicovaného Barnabáša Bláznivého. Na schodoch si užil kopec zábavy, pretože Hermiona bola každým krokom čoraz viac hysterická.
                „Harry, keď zletím z tých schodov a zabijem sa, tak ťa zabijem,“ mrmlala šepky. Uškrnul sa. „Kam ideme? Ešte budú schody?“ zakvílila.
                „Pst, už nie. Ešte kúsok,“ šepkal jej do ucha, „dobre, nikto tu nie je,“ hovoril už normálne, „dám dole plášť, ale neopováž sa stiahnuť si tú šatku!“ prikázal.
                Nato sa trikrát prešiel popred stenu s pomyslením na Hermionine narodeniny a ukázali sa pred ním dvere. Chytil nevidomú Hermionu za plecia a viedol ju ku dverám. Stále frflala nechápajúc, čo má Harry v pláne. V miestnosti bolo šero, svietila tu jediná sviečka na torte v tvare sedemnástky. Iné svetlá tam neboli. Harry jej opatrne zložil šatku a prvé, čo Hermiona uvidela, keď sa zorientovala, bola práve táto sviečka. A potom jej to zaplo, začala sa chichotať.
                „Harry, ty si blázon,“ vyprskla naňho. On len mávol prútikom a rozsvietili sa sviečky po celej miestnosti. Na prekvapenú Hermionu vyskočili Ginny, Luna, Tonksová a Neville, ktorí boli poskrývaní. Všetci sa na vyjavenú oslávenkyňu rehlili, gratulovali a predávali darčeky. A Harry sa k nim pripojil.
                „Toto je darček odo mňa a od Rona,“ povedal potichu a objal ju, „všetko najlepšie.“
                Zostala naňho zarazene pozerať, úsmev jej zmrzol na tvári.
                „No otváraj,“ vyzval ju, „som zvedavý, čo na to povieš.“
                Spamätala sa a začala sa usmievať. Rozbalila darček a zhíkla. Dievčatá sa k nej zbehli, aby nazreli aj ony.
                „Harry, to si nemal,“ šepla a vytiahla retiazku, na ktorej bol prívesok v tvare knihy, s ozdobným gravírovaním, zo zlata.
                „Máš sedemnásť, si plnoletá. A mimochodom, tá kniha sa dá otvoriť,“ povedal s úsmevom.
                Spolu s prekvapenými dievčatami, ktoré okomentovali darček ako nádherný, skúmali, ako otvoriť knihu. Nakoniec tento problém vyriešili a po otvorení knihy objavili na stránkach vygravírované Hermionine iniciály HG.
                „To si vážne nemal, Harry,“ opakovala so slzami v očiach, keď ho objímala.
                „Zaslúžiš si to,“ šepol najtichšie, ako sa dalo. Tak, aby to počula iba ona a potom ju pobozkal. Zobral od nej retiazku, zavesil jej ju na krk a zavelil k oslave.
                „My chceme tortu,“ zachichotala sa Tonksová. Luna a Neville nevedeli, či sa môžu smiať. Videli svoju učiteľku Obrany proti čiernej mágii, ako šermuje pri torte s nožom. Neskôr sa však uvoľnili aj oni dvaja a začali sa zabávať. Po torte prišlo na rad pitie. Whisky si dali len Harry s Tonksovou. Neville dal prednosť medovine spolu s dievčatami. Ako Harry predpokladal, Dobby sa nenechal zahanbiť a na stole pod oknom bolo všetko. Od obložených chlebov, cez rôzne druhy koláčov až po oriešky a podobné drobnosti.
                „Harry, môžem s tebou chvíľu hovoriť osamote?“ spýtala sa ho Tonksová.
                „Jasne, o čo ide?“ a zatiahol ju ku gauču na vzdialenejšom konci miestnosti.
                „Ide o to, že teraz máme pohotovosť, ale to vieš,“ vysvetľovala mu a on prikyvoval, „Dumbledore tu nie je a Rád vedie Divooký. No a vieš, aký je.“ Pozeral na ňu nechápavo. „No proste začína panikáriť kvôli Azkabanu. Najneskôr do troch týždňov ho napadnú a my máme obavy, že sa dovtedy Dumbledore nevráti.“
                „Kto má obavy a z čoho?“ nechápal.
                „Ja a Remus. A bojíme sa toho, aby tam Moody nezatiahol aj teba. Poznáš jeho teórie, bude tam chcieť mať každý prútik. Je to maniak.“
                „Vy nechcete, aby som tam šiel,“ nakoniec pochopil a ona mu to odsúhlasila. „A čo na to hovorí Sirius?“
                „Ten pôjde tiež, ale bude musieť byť maskovaný. A na teba hovorí, že sa musíš rozhodnúť sám.“
                „Pôjdem,“ nezaváhal.
                „Harry, to je ale nebezpečné.“
                „Viem, ale pôjdem, aj keby som mal len rozháňať dementorov. Môj Patronus je celkom dobrý.“
                „Ale hovoril si, že chceš ísť do Rádu len kvôli schôdzam,“ protestovala.
                „Ja viem, ale keď ma Moody povolá, nemôžem odmietnuť, nie? Prisahal som.“
                „Veď práve o to ide, preto sa ho teraz snažia všetci presviedčať. A hlavne Molly,“ pripomenula mu.
                „A keď ho nepresvedčia?“
                „Tak budeš musieť ísť,“ dodala smutne.
                „Tak budem musieť ísť,“ s úsmevom pokrčil ramenami.
                „Ty sa na to tuším tešíš,“ vyprskla naňho nahnevane a pokrútila hlavou. Nato odišla za Hermionou.
                Harry si zrazu uvedomil, že praje Moodymu, aby zostal vo funkcii aj počas útoku na Azkaban. A aby ho nepresvedčili. Také bojové dobrodružstvo spolu so Siriusom sa mu celkom pozdávalo. Prútikom si privolal whisky a nalial si. Musel sa uškrnúť. Potom si však spomenul na Molly a svoj sľub, že nebude vyhľadávať nebezpečenstvá. Zahanbil sa. Ale keď to dostane príkazom, odmietnuť to nemôže. S tým sa musí zmieriť aj ona. Dumbledore by mu to nikdy nedovolil, nikdy by ho nepovolal. Ktovie, kde vôbec je, od začiatku roka, behom predchádzajúcich dvoch týždňov ho videli na otváracej hostine a potom asi len dvakrát. Ktovie, kde teraz hľadá a možno je tam aj Voldemort.
                „Čau,“ vyrušila ho Ginny a prisadla si k nemu. „Čo si spravil Tonksovej?“
                „Ja? Prečo?“ prekvapene pozrel na ňu a potom sa zadíval na oslavujúcich. Tonksová tam už nebola.
                „Rozlúčila sa s rozprávkou, že ide za Remusom,“ upila si z medoviny.
                „Prečo s rozprávkou?“ nechápavo sa k nej obrátil a ona len pretočila oči.
                „Porozmýšľaj,“ vyzvala ho s úškľabkom. Mykol plecami, nemal náladu na hádanky. „Pretože je spln a okrem toho na teba škaredo zazerala, preto sa pýtam, čo si jej spravil?“
                „Nič som jej nespravil, len sme sa nezhodli v názore na Moodyho, asi išla žalovať,“ zaškeril sa.
                „Komu?“ spýtala sa s neskrývanou zvedavosťou. Nalial si a ponúkol aj jej, na whisky však pokrútila nosom.
                „No, veci sa majú asi tak, že Moody je odhodlaný, v prípade neprítomnosti Dumbledora a útoku na Azkaban, povolať aj mňa. A ja som prejavil trošku viac radosti a ona sa naštvala. Asi im to išla povedať,“ vysvetlil jej s úsmevom. Jej to však vôbec nepripadalo smiešne.
                „Zbláznil si sa?“ vyletela, „Tebe by robilo radosť ísť tam a...“
                „Nerozčuľuj sa,“ upokojoval ju, „oni mu to aj tak nedovolia. Len som si predstavil, aké by to bolo bojovať vedľa Siriusa.“
                „No, to je fakt parádna predstava,“ vyprskla nahnevane. A jemu jej starostlivosť zalichotila. Vzápätí si však uvedomil, že je úplne nevinná, kamarátska. Hermiona by určite robila väčší cirkus.
                „Dumbledore sa dovtedy vráti a ten ma určite nepovolá,“ chcel za touto témou spraviť bodku.
                „To dúfam,“ povedala miernejšie a poriadne si odpila. Privolal jej medovinu, aby ju mala po ruke. Našťastie sa tomu zachichotala. Usmiata Ginny je bezpečnejšia ako tá naštvaná, pomyslel si a nalial jej. Aj by sa rozprávali dlhšie, keby ich nezavolali tí traja. Sadli si teda k nim na zem.
                „Harry, chceli by sme sa s tebou porozprávať o Dumbledorovej armáde,“ spustil nervózne Neville.
                „Už som vám to vysvetlil, nemám na to čas,“ oponoval, „a nemám vás už čo učiť.“
                „A čo to neverbálne? Ani Hermione to ešte nejde,“ skúšal znova.
                „Harry, my sme sa o tom teraz bavili,“ podotkla Hermiona, „a prišli sme k záveru, že by šlo len o nás, čo sme tu. Nezaťažovalo by ťa to tak veľmi.“
                „Ako to môžeš tvrdiť,“ prerušil ju napálene, „veď dobre vieš, čo...“
                „Ja viem, ale počkaj,“ skočila mu do reči a obrátila sa ku zvyšku. „Ospravedlníte nás na chvíľu?“ milo sa na nich usmiala a ťahala Harryho preč. Sadla si s ním na gauč. „Počúvaj, je predsa jedno, či tie knihy prezeráme v klubovni alebo tu. Aj úlohy by sme si mohli robiť tu,“ vysvetľovala pokojne.
                „Ale keď ich budem musieť učiť, tak sa k tým úlohám a ku knihám veľmi nedostanem, nemyslíš?“ namietal podráždene a pritom pozeral na Nevilla a Lunu, ktorí boli zjavne netrpezliví.
                „S úlohami problémy nemáš, čo nosíš na krku strelu,“ vyhŕkla hľadiac mu pritom na hruď, „a knihu máme len jednu. Načo v nej musíme mať nos strčený obaja?“
                „O čo ti vlastne ide?“ nechápal.
                „Jednoducho potrebujú pomoc, hlavne Neville a Luna vlastne tiež, potrebujú priateľov. Pred pár mesiacmi sa za teba postavili, nemyslíš, že im niečo dlžíš? A vôbec ich nezaujímalo, o čo ide,“ uprene sa naňho dívala.
                Vedel, že má pravdu. Chceli mu pomôcť a nepýtali sa na príčinu. Mohli tam umrieť obaja. Obom chýbajú priatelia, hlavne Lune, zvykli sa na ich minuloročné stretnutia a veľmi im chýbali. Dokázali, že mu veria, že sú odhodlaní ísť s ním kamkoľvek, kvôli priateľstvu. Mal ich rád. A Neville skutočne potreboval pomoc, o tom nebolo pochýb. A keby mu dokázal pomôcť, tak by to mal urobiť, práve kvôli priateľstvu. Zadíval sa na nich a videl ich nedočkavosť a túžbu, aby ich neodmietol.
                „Ako si to vlastne predstavuješ?“ obrátil sa k nej.
                „Asi tak, že by sme sa po knižnici stretli tu. Úlohy sa dajú robiť aj v knižnici, tu by sme mohli trénovať a študovať knihy, do večierky toho stihneme dosť. Nevillovi by si mohol pomôcť aj v inom,“ pokojne predkladala návrh.
                „V čom asi?“ vyprskol.
                „Napríklad v tom, aby získal sebadôveru. Harry, na teba dá, tebe verí,“ prehovárala.
                „Ale čo tie knihy? Nemôžeme im o tom povedať,“ zafrflal.
                „O tom by, samozrejme, nevedeli,“ mávla rukou.
                „Ja neviem, a čo Ron?“ skúsil vytiahnuť posledný argument.
                „Ten by mohol chodiť tiež, aj so svojou priateľkou, ostatne, je to Ginnina spolužiačka,“ s problémami mu vyvrátila aj jeho záverečnú šancu na odpor.
                „A čo ostatní? Vlani ich bolo cez dvadsať.“ Topiaci sa slamky chytá.
                „Tak práve na to by si nemal čas. Čo povieš?“ milo sa naňho usmievala. A on nenašiel žiadnu ďalšiu námietku, ktorú by jej predložil. Nechcelo sa mu do toho, ale pripustil, že na tom, čo Hermmiona hovorí, je kusisko pravdy. Vlastne má úplnú pravdu. Len mykol plecami. Vrátili sa k nim a oni z neho nespúšťali zrak.
                „Dobre teda,“ povedal nie práve najšťastnejším tónom a oni sa začali usmievať, „ale iba vás dvoch, na viacerých skutočne nemám čas,“ dodal na vysvetlenie.
                „A čo ja?“ vyprskla Ginny, „Ja som od cudzích alebo čo?“
                „Nevedel som, že by si mala záujem,“ jej reakcia ho prekvapila.
                „Samozrejme, že mám záujem. Kto by nechcel ovládať neverbálne?“ škaredo naňho zazerala.
                „Dobre no, nemusíš hneď zvyšovať hlas,“ urazene odvetil.
                „A čo Dean?“ opýtala sa Hermiona. Toto zaujalo aj Harryho.
                „Čo s ním má byť?“ prekvapene sa opýtala Ginny už miernejším tónom.
                „Keď budeš chodiť ty, logicky z toho vyplýva, že bude aj on,“ vložila sa Luna.
                „Nebude,“ odvetila dosť roztrpčeným tónom.
                „Prečo?“ nedalo Lune.
                „Pretože mám na to svoje dôvody a hotovo,“ uzavrela zamračene a dolievala si medovinu. A Harrymu sa v momente zdvihla nálada. Luna sa na ňu chvíľu uprene dívala, potom však pohodila hlavou a rozhodla sa ďalej nevyzvedať.
                Sedeli a diskutovali ešte dlhú dobu, rozprávali o tom, ako by to malo vyzerať. Harry na nich videl tú obrovskú radosť a nezostávalo mu nič iné, iba sa usmievať. Dumbledorova armáda síce nebude v plnej sile, ale kto vie, možno sa časom rozrastie. Dohodli sa, že to budú držať v tajnosti. Po čase sa rozlúčila Luna a Neville sa ju ponúkol odprevadiť. Neodmietla. Neskôr sa rozlúčila aj Ginny a oni tam ostali sami.
                „Harry, chcem ti za všetko poďakovať. Tento týždeň nepatril práve k tým najšťastnejším.“
                „To nič, ty by si spravila pre mňa to isté,“ usmial sa a objal ju. Chvíľu sa potichu držali, potom sa usadili, ale Harry ju stále jednou rukou objímal.
                „No nemáme my smolu?“ opýtala sa Hermiona. „Obaja trpíme kvôli Weasleyovcom. My sme vlastne ich obete. No, v mojom prípade sa asi o obeť nejedná, ale i tak...“
                „To sa spraví, všetko bude v poriadku,“ ubezpečoval ju.
                „Myslíš?“ nádejala sa.
                „Neviem, asi. Hovorila to Ginny a ja sa tomu snažím uveriť,“ poznamenal.
                „No, skôr sa ty dáš dokopy s Ginny, ako mne Ron odpustí,“ zasmrkala a nahla sa za svojím pohárom. Poriadne si uhla.
                „Ako to myslíš?“ vzplanula v ňom iskierka nádeje.
                „Neverím, že ich vzťah vydrží dlhšie ako mesiac. Bola by hlúpa. Napríklad len tento týždeň jej spravil dve scény. Nechápem, prečo sa ho stále drží a stále mu dáva šancu, čo tým sleduje,“ snažila sa mu vysvetliť.
                „Aj keby, ja zase neverím, že mám nejakú šancu ja,“ zafrflal.
                „Nevzdávajme sa nádejí. Možno to bude inak, ako si obaja myslíme. Možno mi Ron odpustí a budeme zase priatelia a možno sa vy dvaja dáte dohromady. Možno...“
                Zostali v Núdzovej miestnosti ešte dlho.

TOPlist