23. Doktor Potter

 

      Byt Harryho Pottera, Londýn, 16.1.2002
               
„Poď ďalej,“ vyzval ju zbytočne, keď jej vzal z rúk kabát, aby ho zavesil. Prešla k pohovke a sadla si. Jej pohľad okamžite padol na krb. „Takže zrejme to vychladené otvorím,“ povedal sám pre seba. Prekvapila ho. Áno, on mal pripravené víno v prípade, že by ho neodmietla. Nečakal ale, že by sama nejaké priniesla.
                „To bude fajn.“ Počul ju odvetiť. Vymenil fľaše v chladničke a za pár sekúnd sa vracal aj s dvoma pohármi.
                „Na čo si pripijeme?“ spýtal sa, keď jej podával pohár. Sadol si oproti nej do kresla. „Navrhujem nové začiatky, čo?“ skúsil. Opatrne sa naňho pozrela.
                Na počudovanie sa jej nechcelo zvracať. Desila sa viac tej situácie, ktorá nastala. Je s ním sama v jeho byte a dobrovoľne. Nenávidela ho ale. To si uvedomovala pri pohľade naňho.
                „Bude lepšie, keď sa na teba nebudem dívať,“ povedala a odvrátila pohľad.
                „Chápem, dobre,“ prikývol.
                „Ten prípitok ale... je možno dobrý. Na nové začiatky,“ súhlasila a odpila si. A on spravil to isté. „Takže? Ron mi vravel, aby som ti dala šancu. Neviem síce k čomu, ale máš ju mať. Čo chceš robiť?“ spýtala sa chladne.
                „Rozprávať sa,“ odvetil pokojne. „Rozprávať sa čo najviac to bude možné.“
                „O čom?“
                „O tebe, samozrejme. O tom, čo sa stalo, čo cítiš. Chcem, aby si o tom hovorila, Ginn. So mnou, ak dovolíš. To je tá šanca, o ktorú ťa prosím,“ vyšlo z neho prosebne. V duchu sa modlil, aby neodmietla. Aby ho neposlala do pekla a neodišla. Možno riskoval až príliš, ale musel to skúsiť. Inú možnosť nenašiel a to ju hľadal aj s Charliem a aj s Ronom.
                Niekoľko minút bolo ticho. Chcela súhlasiť okamžite. Ibaže potom jej hlava povedala, že je nechutný, pretože sa jej dotýkal tým spôsobom. A niekde vzadu, úplne potichu kričalo jej srdce, že to nemôže byť pravda. Nemôže byť nechutný. Nikdy nespravil nič zlé, to si uvedomovala. Preto nechápala svoju hlavu, ale tá bola tvrdohlavejšia a vytrvalejšia než jej srdce.
                „Dobre,“ súhlasila potichu. „Rozprávajme sa o tom...“ stiahla obočie.
                „Fajn,“ potešene prikývol. Ibaže kde začať? Díval sa na ňu, stále hľadela do krbu. „Nemôžeš sa na mňa pozrieť. Prečo?“ skúsil. Nadýchla sa a vydýchla.
                „Pretože pri pohľade na teba si uvedomujem, že ťa nenávidím, vieš?“ vyšlo z nej o niečo odvážnejšie. „Keď sa na teba nedívam, tak...“ stiahla obočie.
                „Tak tá nenávisť nie je až taká silná, však?“ mierne sa pousmial.
                „Možno.“
                „Dobre, tak sa na mňa zatiaľ nedívaj,“ prikývol súhlasne. „Pamätáš si ale, že si ma milovala, však?“ spýtal sa. Vedel to veľmi dobre, Charlie mu to povedal.
                „Pamätám si všetko, čo sme zažili. To je na tom to najdesivejšie,“ zamračila sa. „Ibaže... to mám v hlave tak pomotané, že si nedokážem vybaviť tie pocity. Neviem, aké to bolo, keď som ťa milovala. Viem, že som psychopat, alebo čo. Vždy som to vedela a aj som ťa na to upozornila,“ vypúšťala zo seba odvážnejšie. „Varovala som ťa, že to takto dopadne, dala som ti príležitosti z toho vycúvať, ale ty si nechcel.“
                „Nechcel a nechcem. Viem, že sa to dá prekonať. Ten tvoj... tá tvoja psychická porucha.“
                „Bež do prdele, Potter!“ vyštekla a zagánila naňho. Ani netušila, ako ho tým potešila.
                „Ako to chceš inak nazvať?“ pokojne a vážne sa spýtal. „Sama vravíš, že si psychopat. Ja by som ťa síce týmto termínom nenazval, ale určitá psychická nerovnováha je celkom jasná. A všetko sa dá liečiť, Ginny. Som si istý, že by si sa vyliečila,“ dohováral jej. Neprestávala naňho gániť. „Vidíš? Už sa na mňa dívaš.“
                „A nenávidím ťa, tým si buď istý,“ mračiac sa naňho zaprskala.
                „Chcem byť tvojím psychoterapeutom,“ navrhol. Vyvalila naňho oči. Ale dívala sa, čo bolo potešiteľné.
                „Čože?“
                „Chcem byť tvojím psychoterapeutom,“ zopakoval s myknutím pliec.
                „Ty si si stihol za ten mesiac spraviť liečiteľský kurz? Alebo si tajne študoval muklovskú medicínu?“ sarkasticky natiahla.
                „To nie, ale potrebuješ ho. Za tým čarodejným ísť nemôžeš a muklovského si poslala do prdele. A ani Ron ani Charlie... Agáta už vôbec nie... nikto z nich ti nedokáže pomôcť. Napokon to možno ani ja nedokážem, ale keď si tú rovnicu vyriešiš, dostaneš výsledok, že to musím byť ja.“
                „No páni,“ vyprskla s úškľabkom. A nie, vôbec ju neprekvapilo, že mu Ron povedal aj o Charliem. „Takže to je tá šanca? Chceš byť mojím doktorom cez hlavu,“ ironicky sa uchechtla.
                „Správne,“ prikývol bez váhania a vážne. Stále sa naňho dívala a krútila hlavou. Nedokázala to pochopiť.
                „A ehm...“ pokračovala s úškabkom. „Mám si ľahnúť na chrbát? Alebo sa budeme rozprávať v sede? Ja neviem, čo je lepšie. Čo navrhujete, pán doktor Potter?“
                „Prestaň si z toho robiť žarty, Ginn. Toto nie je vhodná situácia,“ zamračil sa na ňu.
                „Dobre, dobre, jasne,“ zavrčala podráždene.
                „Nie som doktor, sťažka si vyliečim odreté koleno. Ale niečo málo predsa viem. Najprv si priznaj, že máš problém, Ginny. Priznaj ho, pomenuj ho a rozprávaj o ňom.“
                „A...“ stiahla obočie. Chcela si z neho znova strieľať, ale nešlo to. Vyzeral vážne, myslel to všetko naozaj. A chcel, aby s ním spolupracovala. Prosil o to svojim pohľadom. A jej sa z neho nechcelo zvracať, to si uvedomila.
                „Videl som pár filmov,“ nevinne sa uškrnul. A ona vyprskla. Rozhihňala sa a preňho to bolo ako počúvať rajskú hudbu.
                „Tak to ma značne upokojilo,“ prikývla s úškľabkom. Chvíľu sa na seba dívali. „Už sa na teba môžem dívať,“ prekvapene oznámila. A on sa usmial ešte viac.
                „No vidíš, moja terapia zaberá. Dáš si ešte víno?“
                „Jasne,“ prikývla. „Naposledy ale, keď som pila víno, tak sme to riadne prehnali a zaspali sme v nočných košeliach v obývačke na zemi,“ vravela dívajúc sa na to, ako nalieva.
                „Prehnali?“
                „Ja, Hermiona a Luna,“ prikývla.
                „Aha. Nech sa páči,“ podal jej pohár. „Ginny, vráťme sa ale k nášmu problému...“
                „Nášmu?“
                „Iste, je to náš problém,“ pozrel sa na ňu.
                „Nie, je to môj problém,“ protirečila.
                „Je to tvoj problém, ktorý ma výrazne ovplyvňuje a tým sa stáva aj mojím problémom,“ múdro vyriekol.
                „Ako chceš,“ mykla plecami a oprela sa o pohovku. Nohy vytiahla nahor a sadla si do tureckého sedu.
                „Fajn. Takže... tvoj problém. Máš ho, že?“ vyzýval ju, aby sa rozrečnila.
                „Kurva veľký,“ prikývla.
                „A chceš s tým niečo robiť?“
                „Preto tu sedím, pán doktor.“
                „Výborne, slečna Weasleyová,“ zaškľabil sa. „Povedz mi, aký je tvoj problém.“
                „Nenávidím chlapov, s ktorými sa vyspím.“
                „A zvraciaš po sexe.“
                „Správne. A pritom mám na sex veľkú chuť. Nedokážem si to ale spraviť ani sama. Je to frustrujúce, bolestivé a... únavné,“ stiahla obočie.  
                „Akých partnerov si si vyberala?“
                „Náhodné známosti v muklovských baroch. Nechala som chlapa, aby ma priviedol k nemu domov a spravil mi to. Potom som sa zavrela v kúpeľni a keď zaspal, zdrhla som,“ mykla plecami.
                „A už nikdy si sa s ním znova nestretla.“
                „To bol zámer. Nepotrebovala som si pripomínať tie pocity, ktoré ma po sexe ovládli. Nechcela som znova vidieť chlapa, ktorý ma najprv spravil šťastnou a priviedol ma k orgazmu a že boli sakra veľké a potom som ho znenávidela. Aký to malo zmysel? Má to vôbec nejakú logiku? Je to normálne?“ zavrtela hlavou. A pozrela sa naňho.
                „Nie je,“ vypustil potichu.
                „Prečo ti to tu vlastne hovorím?“
                „Pretože som tvoj doktor cez hlavu,“ pripomenul jej. „A okrem toho... toto všetko viem. Snažíme sa dopátrať k niečomu, čo by pomohlo. Čo by ťa presvedčilo, že to tak nemusí nutne byť. Niečo musí predsa existovať,“ mierne sa zamračil. Musel si dávať sakra pozor na to, čo vraví.
                „Áno, možno,“ privolila. Uprene sa naňho dívala. „S tebou to bolo ale iné. Viem to.“
                „A myslíš, že keby si sa so mnou vyspala druhýkrát...“
                „To nejde. Nenávidím ťa a si mi odporný,“ vyprskla znechutene.  
                „Áno a sme pri jadre tvojho problému. Tvoj psychický blok.“
                „Tak sa to volá?“ spýtala sa zvedavo.  
                „Čo je viem?“ mykol plecami. „Som len stíhač.“ 
                „Myslela som, veď vieš... v tých filmoch,“ zahryzla si do jazyka, aby sa nerozhihňala znova. Na to, že ho nenávidela a bol jej odporný a na to, o čom sa bavili a za akých podmienok, jej bolo celkom dobre.
                „Možno to tam spomenuli. Z prsta by som si ten názov nevycucal,“ znova mykol plecami. „Ale vráťme sa späť k problému. Spať so mnou nemôžeš. Bavíš sa so mnou, už, celkom v pohode. Existuje možnosť, že by si do mňa znova zamilovala?“ spýtavo sa na ňu zadíval. „Chápeš... akože by sme začali odznova.“
                „Ja neviem, Harry,“ frustrovane šepla. „Viem, že nie si zlý človek. Viem, že som ťa milovala a ty mňa. Viem, čo sme zažili. Ale netuším, či sa cez to dokážem dostať. Je to... divné a zvláštne a na nervy. Tá nechuť všetko prekrýva a ja si neviem spomenúť. Ale pritom mi je jasné, že je to len ten blok, či čo to je... a že tam tie pocity musia niekde byť. Len sú zablokované,“ stíchla a znova sa mu zadívala do očí. 
                „Výborne,“ prikývol spokojne. „Pomenovala si svoj problém a uvedomuješ si ho. Teraz sa ale musíš rozhodnúť, či s tým chceš niečo spraviť. Či chceš bojovať a blok odstrániť.“
                „Chcem, určite chcem,“ okamžite súhlasila. „Ale ako?“
                „Už som ti raz povedal, že keby som to vedel, neváhal by som ani chvíľu a priviedol ťa naspäť.“
                „K rozumu,“ opravila ho. 
                „K rozumu,“ privolil. „Neviem Ginny,“ nešťastne sa na ňu zadíval. „Neviem, čo robiť. Ale môžeme niečo skúšať.“
                „Čo napríklad?“
                „Napríklad mi dovoľ byť pri tebe a rozprávať sa s tebou. Možno by sa postupne podarilo ten blok odstrániť. Daj sebe a mne príležitosť, aby si sa do mňa znova zamilovala. Pretože, ako si sama povedala, tie pocity tam niekde sú. A keď sa budeme obchádzať a nebudeme spolu, tie pocity úplne zaniknú. Je rozdiel medzi tými chlapmi a mnou. Mňa si milovala a ja som tu.“
                „Áno,“ zamyslene súhlasila. Prekvapene zamrkal. Neveril, že by súhlasila. „A bude to presne tak, ako predtým. Budeš ma dobýjať, postupne a presviedčať,“ zavrtela hlavou.
                „A úspešne,“ nesmelo dodal.  
                „A čo keď nie? Čo keď to nevyjde?“
                „Aj to tu už raz bolo. Som pripravený bojovať. Budeš bojovať aj ty?“ spýtal sa.
                „Ja neviem,“ zavrtela hlavou a dopila víno. „Daj mi ešte, prosím,“ natiahla k nemu prázdny pohár.
                „Nemáme čo stratiť, aspoň myslím,“ vravel, keď jej nalieval. A nalial aj sebe. „Ak to nevyjde, budeš ma nenávidieť do konca života. Ale ak áno, tak si myslím, že moje liečenie bude úspešné.“
                „Bolo niečo podobné v tých filmoch, ktoré si videl?“ spýtala sa popíjajúc víno. Dobré víno.
                „Takéto nič,“ zavrtel hlavou. „Budeš so mnou spolupracovať?“ nesmelo sa spýtal.
                „Spolupracujem dosť aktívne, nemyslíš?“
                „Myslím aj v budúcich dňoch. Nevrátiš sa teraz do bytu a nebudeš sa mi vyhýbať?“
                „Asi nie,“ zavrtela hlavou. Padol mu kameň zo srdca. „Máš výborné víno... to mi ten prvý psychiater neponúkal,“ zaškľabila sa. A on sa uchechtol.
                „Čo cítiš teraz?“ skúšal ďalej. Pozrela na neho. „V chladničke je ešte jedno víno,“ mykol plecami na vysvetlenie. S miernym úsmevom zavrtela hlavou. 
                „Cítim... sa celkom dobre na to, že ťa neznášam,“ stiahla obočie a premýšľala, ako najlepšie opísať svoje pocity. „Na počudovanie viem, že ti môžem povedať úplne všetko.“
                „Dôveruješ mi,“ prikývol. „To je dobre.“
                „Nezradil si ma... po tom, čo sa stalo,“ pripomenula.
                „Nespravil by som to, ani keby som sa nevrátil,“ povedal so samozrejmosťou. „A ani ty si nezradila moje tajomstvo,“ usmial sa. Len mykla plecom.
                „A nezradil si ma ani svojim rodičom,“ pozrela naňho. Neprestával sa usmievať.
                „Povedal som im veľmi skreslenú pravdu a rázne som zatrhol pokusy o vypočúvanie,“ prezradil. „A oni ťa majú natoľko radi, že to nemohlo ich názor zmeniť. V jednu chvíľu som bol ja ten zlý,“ zaškľabil sa.
                „To ma mrzí!“ okamžite vyhŕkla.
                „To je v pohode, Ginny. Čo ešte cítiš?“ nástojil ďalej. Pozrela naňho podozrievavo.
                „Cítim, že musím nutne navštíviť onú miestnosť,“ zatvárila sa nevinne.
                „Dobre,“ uchechtol sa. „Ja zatiaľ otvorím ďalšiu fľašu.“
                Keď odišla, vydýchol si. Šlo to oveľa lepšie, než predpokladal. Charlie to ale predvídal. Už v Rumunsku bola váhavá a to sa teraz len potvrdilo. To, čo k nemu cítila predtým, bolo príliš silné, aby to zastrela nejaká umelo navodená nenávisť. Hoci to bola kliatba. Každá sa dá zlomiť a oni sú na celkom slušnej ceste.
                Ginny si v kúpeľni umývala ruky a dívala sa na seba v zrkadle. Poznala tu všetko, všetko si pamätala. Strávila tu pekné chvíle. To vedela. Poznala aj jeho vôňu, ktorá tu bola stále prítomná. Poznala jeho pohľad, ktorým sa na ňu díval. Poznala ho veľmi dobre. Ale nepoznala samú seba. S povzdychom sa vybrala naspäť. Dokázala sa naňho dívať, dokázala sa s ním rozprávať, dokonca vtipkovať. Hoci vedela, že ho neznáša. Keby sa jej dotkol, zrejme by mu ublížila. Vedela však aj to, že z neho zo začiatku zvracala. Z neho, z tej predstavy, z jeho hlasu, z jeho prítomnosti. Už to nie je také silné, ako to bolo vtedy. Bude sa to dať napokon prekonať?
                „Sedenie u psychiatra s vínom a večerou?“ prekvapene z nej vyšlo, keď zbadala na stole sendviče.
                „Moji pacienti sa sťažovali, že je to tu také obyčajné, tak som to chcel vylepšiť,“ usmial sa. A ona sa uchechtla. Už znova. Bolo fajn počúvať to. „Ešte som nevečeral a pripravil som ich viac. Dáš si?“
                „Jasne, mám hlad ako vlk,“ prikývla a s chuťou sa pustila do sendviča.
                „Takže... kde sme to prestali?“
                „Že čo cítim,“ pripomenula, keď prehltla.
                „A cítiš čo?“
                „Premýšľala som o tom, v kúpeľni,“ prezradila potichu. „Je to rozhodne lepšie, než to bolo... v ten večer,“ stiahla obočie pri tej spomienke. „A než to bolo napríklad pred týždňom.“
                „Čas je najlepší lekár,“ prikývol. 
                „Vážne?“ pozrela naňho. „Tak prečo ma teda zdržuješ ty?“ uchechtla sa. A on sa rozosmial. Po vyše mesiaci sa cítil šťastne.
                „Stále ma nenávidíš?“ spýtal sa na rovinu. Prehltla a pozrela naňho opatrne.
                „Ja neviem... áno,“ stiahla obočie. „Harry, je mi to ľúto,“ nešťastne vyhŕkla.
                „To je v poriadku,“ rezignovane povedal.
                „Nie, nie je to v poriadku,“ vyzerala nahnevane. Ale bol to hnev na ňu samú. Capla sendvič na tanier. „Nezaslúžiš si to všetko. Nezaslúžiš si niekoho takého poblázneného. Ja ani neviem, čo cítim. Nenávidím ťa, ale je mi tu teraz, s tebou, dobre. Dáva to zmysel? Nedáva. Ako mi môže byť dobre pri niekom, koho nenávidím?“ vyštekla.
                „A je to vôbec nenávisť?“ skúsil znova. Dívala sa naňho so široko otvorenými očami.
                „Možno nechuť, odmietanie, odpor. Ale... ale,“ koktala a krútila hlavou. „Keď o tom hovorím, je to silnejšie. Keď na to nemyslím, dá sa na to zabudnúť. A keď, si predstavím, že by...“ s odporom sa striasla, „nie, na to myslieť nemôžem.“  
                „Tak na to nemysli. Vráťme sa k rozhovoru, dobre?“ zachraňoval situáciu. Celkom jednoznačne zabudla, že by ho mala neznášať.
                „Och, Merlin,“ nešťastne si položila hlavu do dlaní. Chcel vstať a objať ju. Ale to by všetko pokazil. „Ja som teda úbohé stvorenie, nemyslíš?“ spýtala sa bez toho, aby naňho pozrela.
                „Nie si, len máš problém.“
                „Len mám problém,“ znechutene zavrčala. „Skazím úplne všetko.“
                „Hlúposť, Ginn. Zabojujeme a zvládneme to.“
                „Ty sa asi nikdy nevzdáš, čo?“ opatrne zdvihla hlavu.
                „Nikdy,“ zavrtel hlavou. „Mám to v povahe,“ zaškľabil sa. „A ty tiež, pokiaľ si môžem dovoliť zhodnotiť. Keby nie, nebola by si najlepšou metlobalistkou Anglicka,“ pripomenul s úsmevom. Odfrkla si.
                „Tým si ty. Mne to dali len preto, aby to bolo... tradičnejšie a podľa anglických kritérií,“ mierne sa zaškľabila.
                „Nesúhlasím. Stíhač je možno hviezda, ale triafači a ostatní celý zápas oddrú.“
                „To je vlastne pravda. Som lepšia než ty,“ uškrnula sa. A jemu sa uľavilo. Neskazil to úplne.
                „Jednoznačne,“ usmial sa. „Dojedzme tú večeru...“
                „A potom budem musieť ísť.“
                „Už?“
                „Harry, som tu už skoro dve hodiny.“
                „No a?“
                „Sedenie u terapeuta trvá hodinu.“
                „Ja som špeciálny terapeut.“
                „S výbornými sendvičmi.“
                „Tak aspoň dopime to víno. Ešte máme každý zo dva poháre.“
                „Budem opitá. Už som opitá.“
                „Máme prestávku, môžeme si dovoliť sa opiť.“
                „Ty zajtra trénuješ,“ upozornila.  
                „A ty? Nezalietaš si s nami?“ s nádejou sa spýtal.
                „Nemôžem trénovať s Kanónmi, ako by to vyzeralo?“ zavrtela hlavou.
                „Nikto sa to nedozvie.“
                „To možno nie, ibaže ja nemôžem riskovať, že sa pri Kanónoch moja výkonnosť zníži,“ zaškľabila sa.
                „Až takí strašní nie sme,“ dotknuto sa ohradil.
                „Až tak síce nie, ale dosť,“ zahihňala sa.
                „Tak by sme si zahrali zápas, ako minule,“ navrhoval. „Videl som ťa, vo vzduchu si šťastná, potrebuješ to,“ lákal ju. „A pomôže ti to.“
                „Uvidím, čo bude zajtra,“ povedala potichu a s úsmevom. A on sa usmial tiež. Možno ho nenávidí, ale v tejto chvíli na to nemyslí. Ďalší dôkaz toho, že tá nenávisť je umelá a proti jej láske nemá šancu.
                „Dopijeme ho teda?“ zamával fľašou vína. Bolo ho tam ešte dosť a ona sa už vážne cítila opitá.
                „Posledný pohár.“
                „Ja ťa po schodoch odprevadím. Nespadneš, neboj.“
                „To by nebola adekvátna smrť pre víťazku, nemyslíš?“ natiahla uštipačne.
                „V novinách by sa to ale krásne vynímalo,“ zazubil sa. „Ozaj... koľko prestupových ponúk si dostala? Nejak som to na tom plese nezachytil.“
                „Nemohol si to zachytiť, pretože som to nevedela. Ponuky boli tu a ja som bola v Brlohu. Našla som ich až včera. Sedem ponúk,“ stiahla obočie. „Ako by už každému za tú dobu nebolo jasné, že ja proste neprestúpim. Hoci... Draci mi ponúkali trojnásobok toho, čo mám teraz,“ prezradila významne.
                „Jasne, Malfoy,“ uchechtol sa. „Nechápem... prečo nekúpil Harpye, keď ťa tak strašne chce.“
                „Pretože majitelia Harpyí nie sú idioti. A samozrejme im Harpye dobre zarábajú.“
                „Tiež pravda,“ prikývol.
                „Budem už musieť vážne ísť,“ prehlásila a postavila sa. Mierne sa zaknísala. Predsa len s ním pri tom pití držala krok. Nebola opitá ako v Rumunsku, alebo pred pár dňami u Luny, ale bolo toho dosť. „Krb ti už nefunguje, čo?“ pozrela naňho.
                „To bolo to prvé, čo som odpájal,“ zavrtel hlavou. „Zvládneš tie schody?“
                „Budem musieť,“ zahihňala sa súkajúc sa do kabáta, ktorý jej pridržiaval.
                „Pôjdem s tebou,“ prehlásil a chopil sa vetrovky. Už mal v ruke kľúče.
                „Či to nebol zámer ma opiť,“ podozrievavo naňho pozrela, keď otváral dvere.
                „Ja som mal len jednu fľašu, ty si dotiahla druhú,“ upozornil.
                „Pravda,“ prikývla a odhodlane sa vybrala na zostup po schodoch. Nechcela pôsobiť neschopne, jednou rukou sa však istila zábradlím. A on ju pomaly sledoval pripravený ratovať ju, ak by náhodou skutočne padala. Nespadla.
                „To už zvládnem,“ mávla pred seba. Bolo potrebné prejsť cez ulicu.
                „Slečna Weasleyová, rád by som pripomenul, že sme si ešte nedohovorili ďalšie sedenie,“ ozval sa potichu. Otočila sa k nemu.
                „To by sme asi mali, však, pán doktor?“ natiahla.
                „Kedy vám to vyhovuje?“ opatrne sa spýtal. Nech si sama určí tempo.
                „Ja sa niekedy zjavím,“ sľúbila. „Dobrú noc, Harry.“
                „Dobrú, Ginny,“ hlesol jej chrbtu a čakal, kým nezmizne vo svojom vchode. A kým sa neobjaví svetlo v jej byte. Až potom sa hrabal naspäť do bytu.
                Keď za sebou zavrel, vošiel do spálne a vytiahol zrkadlo.
                „Charlie Weasley,“ zahlásil sa. O malý okamih sa na druhej strane zjavil chovateľ drakov.
                „Harry?“
                „Hlásim sa s pravidelným prísunom noviniek,“ zaškľabil sa.
                „Neblbni. Tak ako to dopadlo?“
                A on mu porozprával o ich prvej psychoterapeutickej seanse.
                „No vidíš,“ Charlie sa usmieval. „Vravel som ti to, nie je to také silné, ako by si pán Ross predstavoval. Alebo skôr nepredpokladal, že by sa mohla až tak zamilovať.“
                „Je zvláštne, že si sama neuvedomuje, čo sa s ňou deje.“
                „Myslí si, že za to môže, čo je pochopiteľné. Komu by napadla kliatba? Merlin, v akom svete to žijeme?“
                „Kedysi to bolo bežné.“
                „Kedysi žili idioti. Tí žijú síce aj teraz, ale kliatby sa bežne nepoužívajú. Ani nám to nenapadlo.“
                „Máš pravdu.“
                „A čo ďalej?“
                „Budem sa ju snažiť nahlodávať, samozrejme. Určite tú kliatbu zlomím,“ prehlásil pevne.
                „To je dobre, Potter,“ prikývol Charlie. „Nakoniec ťa aj budem mať rád,“ zaškľabil sa naňho.
                „Nie že by práve toto bolo naplnením jedného z mojich životných predsavzatí, ale rád to počujem,“ usmial sa naspäť.
                „Tak sa drž a daj vedieť.“
                „Jasne, Charlie.“

      Byt Ginny Weasleyovej, Londýn, 21.1.2002
               
Harry stál nervózne pred dverami jej bytu. Prešlo už päť dní, odkedy sa videli naposledy. Každý večer čakal, či nepríde v snahe dodržať svoje prvotné predsavzatie, že nechá tempo určovať ju. Už to bolo ale päť dní a nejako tušil, že čím dlhšie sa neuvidia, tým horšie sa bude kliatba lámať. Alebo jeho liečenie nebude účinkovať.
                Zaklopal a čakal, v ruke držiac kvetináč s nejakou zelenou burinou, ktorú mu odporučila Dana. Dnes sa u nej svietilo na rozdiel od víkendu, kedy bola v jej byte len tma.
                „Ahoj, slečna Weasleyová,“ pozdravil opatrne, keď otvorila pozorne sledujúc jej reakcie. Hoci nebol znalec, jej mierny obranný postoj, ktorý okamžite zaujala, neušiel ani nemu. „Prišiel som skontrolovať, či je moja pacientka v poriadku, keď sa niekoľko dní neukázala. Ani v Brlohu a ani v mojej ordinácii,“ nevinne sa pousmial a natiahol ruku s kvetináčom.
                „Poď ďalej,“ pozvala ho s povzdychom uchopiac kvet, ktorý jej podával. V druhej ruke niesol víno, keď sa osvedčilo. „Psychiater s vínom a chamedoreou priamo do bytu,“ zavrtela hlavou a zatvárala dvere. „Ďakujem. Trvalo mi pár dní, než som si zachránila kvety. Hoci boli začarované, bolo im za mnou smutno,“ vysvetlila.
                „To im verím,“ prikývol a nasledoval ju ďalej. „Cham... či čo to je, to je to v tom kvetináči?“
                „Áno, horská palma. Sadni si,“ vyzvala ho a skúmala, kam by nový kvet v tom svojom pralese umiestnila. „Dobrý výber, horskú palmu ešte nemám,“ slabo sa pousmiala, keď sa k nemu otočila dívajúc sa však na jeho hruď.
                „Dobrá náhoda, nemám o tom ani tušenia. Poradila mi Dana,“ mykol plecami.
                „To je fajn,“ vyšlo z nej sťažka. „Prinesiem poháre, otvor zatiaľ to víno,“ vyzvala ho a náhlila sa do kuchyne. Jeden skúmavý pohľad na jej krb a zistil, že ich fotka chýba. Zamračil sa. Možno je ale len odložená a nie vyhodená.
                „Takže?“ spustil, keď mu podala poháre a on nalieval. Nervózne sa usadila do kresla. „Ako si trávila posledné dni?“
                „Trochu pozmeň otázku,“ opatrne sa naňho pozrela. Dokázala ten pohľad vydržať. „Prečo som sa neukázala v posledných dňoch.“
                „Alebo, áno,“ prikývol podávajúc jej víno. „Za predpokladu, že naša dohoda stále platí, ma určite zaujíma, prečo si neprišla,“ riskol priamy útok.
                „Dva dni som zachraňovala kvety,“ mierne sa zamračila. Uľavilo sa mu. Rozhodla sa spolupracovať. „Milujem ich, ale všetko prútikom neviem robiť. Musela som ich popresádzať, musela som zájsť za Nevillom, aby mi úplne nepokapali,“ vysvetlila, znova sa naňho pozrúc. „No a cez víkend som bola u Agáty. Nie je to tak, že by som sa ti vyhýbala,“ okamžite dodala.
                „Skutočne?“ nepozdávalo sa mu.
                „Samozrejme, celý svet sa netočí len okolo teba. Alebo mňa,“ stiahla obočie.
                „Dobre, prepáč,“ rýchlo zareagoval.
                „Ty prepáč,“ nenechala ho pokračovať. „Len... je to dosť ťažké, som podráždená a tak,“ sklonila hlavu.
                „No a preto je tu tvoj doktor. Rozprávaj o tom,“ vyzval ju. Nesmelo zdvihla hlavu. „Čo si cítila počas tých dní?“ nabádal ju k rozprávaniu. Niekoľko sekúnd sa mu dívala do očí. Výborne. Dokáže to.
                „Ja neviem,“ povzdychla. „Je to všetko zvláštne, ako som ti už hovorila. Potrebovala som sa o tom porozprávať s niekým, kto o všetkom vie, ale nie je taký neodbytný a nástojčivý, ako ty, Ron alebo Charlie.“
                „Agáta,“ prikývol. „A čo vravela?“ to ho zaujímalo.
                „Že to nie je zlý nápad. Vyjadrila sa presne, že je to taký dobrý nápad, že pochybuje, že si ho vymyslel ty,“ uškrnula sa. Znova mu odľahlo. Začína sa dostávať do formy.  
                „Náhodou to je môj nápad,“ predstierajúc dotknutie sa obhajoval. „A ďalej?“
                „Súhlasila s týmto postupom. Rozprávali sme sa celý víkend a aj podľa nej tie pocity niekde musia byť a na tebe záleží, aby si ich vytiahol na povrch, inak prisahá, že ťa prekľaje tak dôkladne, že ťa ani v Mungovi nedajú dohromady,“ natiahla s úškľabkom. A on sa pousmial.
                „To je dobre,“ spokojne prikývol.
                „Že ťa prekľaje?“
                „Nie, že súhlasí. A dúfam, že ty tiež,“ zadíval sa jej do očí. Znova povzdychla.
                „Súhlasím, samozrejme. Ibaže... neviem, čo robiť.“
                „Čo cítiš teraz?“
                „Nechcem, aby si sa ma dotýkal. Pri tej myšlienke sa mi znechucuješ. Nechcem, aby si sa mi znechucoval, nechcem ti ubližovať. Ale pamätám si, že mi bolo pri tebe dobre. Neviem, aké to bolo, ale viem, že to bolo dobré. A chcem, aby mi bolo dobre. A napriek tomu, že ťa momentálne nemám rada... alebo teda, moja hlava mi hovorí, že ťa nemám rada tak chcem, aby bolo aj tebe dobre. A to pri mne nehrozí. Nie je to zmätené?“ vyhŕkla a dívala sa naňho. Zbadal v jej očiach slzy. „Nedokážem si predstaviť, že ťa milujem. Ale viem, že som ťa milovala. Hlava mi ale bráni spomenúť si na to, aké to bolo. A unavuje ma to už. Všetko ma strašne unavuje a vyčerpáva.“
                „Ginny,“ hlesol nešťastne. Slzy jej predsa len ušli a ona si ich zúrivo zotierala. „Ja ťa ale nemôžem nechať len tak, rozumieš?“
                „Rozumiem ti,“ vrkla potichu. „Viem, že tu musíš byť, aby si, alebo ja, alebo možno spolu... tie pocity odniekiaľ vyhrabali a aby som bola zase normálna. A chcem to. Nemysli si, že by som nechcela. Lenže... hlava mi vraví, aby som si držala od teba odstup a nenávidela ťa, pretože si sa so mnou miloval a to sa nemalo stať.“
                „A srdce ti vraví čo?“ spýtal sa potichu. Prekliata kliatba! Chcelo sa mu kričať a nadávať, niekomu rozbiť hubu. Rossovi, najskôr.
                „Nie je príliš počuť, vieš?“ smrkla nešťastne. „Občas ho ale počujem,“ šepla. „Presviedča ma o tom, že nie si zlý. Že nebolo zlé to, čo sme spolu robili. Že ma miluješ a že ja milujem teba. Ibaže potom sa vráti tá nechuť a je silnejšia a všetko zničí,“ rozplakala sa. Bola zúfalá a na dne, neschopná zorientovať sa vo svojich pocitoch. Takto má tá kliatba pôsobiť? Tak pôsobí dôkladne.
                „Ginn,“ šepol aj on bojujúc so slzami frustrácie. „Neplač, Ginny,“ pokračoval hlasnejšie. A vstal, aby podišiel k jej kreslu a kľakol si pred ňu. Vlastne zažíval dejavu. „Tvoja hlava je sviňa a my nad ňou napokon vyhráme. Rozumieš?“ potreboval na seba upútať pozornosť.
                Pozrela sa na neho. Na jeho zúfalstvo a snahu o pomoc. Nadýchla sa vydýchla. Bol blízko. Zotrela si slzy a prinútila sa prestať plakať. Len smrkla neprestávajúc sa naňho dívať. Chcela ho odohnať, okamžite dostala pokyn po ňom vyštartovať a poslať ho do pekla. Aj sa nadychovala, že naňho zakričí. Ibaže jeho výraz a jeho pohľad ju bezpečne zarazil.  
                Opatrne sa natiahol za jej rukou, odhodlaný podstúpiť obrovské riziko. A chytil jej dlaň. Čakal odstrčenie a krik. Jej telo stuhlo, ale ona sa len dívala do jeho očí, snažiac sa nevšímať si všetko, čo sa v nej hromadilo a potlačiť to. Nerobil nič viac, len ju držal za ruku a ona sa sústredila výhradne na jeho oči, ktoré kričali po jej srdci a ono sa snažilo odpovedať. Skutočne veľmi.  
                „Je to zvláštne,“ vyriekla zamyslene. „Cítim ten boj vo svojom vnútri. Nechcem ťa odohnať,“ povedala nahlas. Akoby to vravela svojej hlave. „Strašne sa snažím, aby moje srdce na teba reagovalo, Harry,“ vravela zvláštnym tónom. „Chcem mu dať šancu. A tebe. A mne,“ mierne zvraštila obočie. „Ale nejde to.“
                „Ono to pôjde, uvidíš,“ pousmial sa spokojne. Bol to čiastkový úspech, ale bol aspoň nejaký.
                „To dúfam,“ stále naňho uprene hľadela snažiac sa to vydržať. „Ako by som ťa mohla nenávidieť?“ šepla podivne. Akoby to ani nehovorila jemu, akoby sa rozprávala s vlastnou hlavou. Harrymu sa rozbúchalo srdce. Možno prichádza k zlomu. „Akoby som mohla cítiť nechuť?“ položila ďalšiu otázku, ktorá však nebola adresovaná jemu. Trpezlivo vyčkával. „Koľkokrát si bol v takejto situácii?“ Tentoraz to bolo mierené naňho.
                Nespočetne krát. Pretože ťa ten panghart zaklial a ty si od začiatku nebola schopná viesť normálny vzťah. Vďaka kliatbe, ktorou si vlastne zaručil tvoju oddanosť a vernosť. Ibaže zmizol a nechal ťa takto. Trápiť sa, mučiť a ničiť sa. Úžasnú osobu, ktorá si zaslúži len to najlepšie. Aj keby som mal toto absolvovať ešte tisíc ráz, dostanem ťa z toho. A potom bude všetko v poriadku.  Potom bude náš vzťah úžasný a výnimočný.
               
„Milujem ťa,“ povedal nahlas.
                „Ja viem,“ prikývla a zdvihla svoju druhú ruku, aby ho pohladila po tvári. Jej dotyk bol elektrizujúci. „Aj ja by som chcela, strašne,“ vydýchla napäto. Odtiahla ruku a potom si vyvliekla aj druhú. „Nejde to,“ zavrtela hlavou. 
                „Ono to pôjde, uvidíš,“ už znova ju presviedčal. Neodohnala ho. Ostával kľačať pri jej kresle.
                „Mrzí ma to,“ stiahla obočie. „Určite,“ povedala samej sebe. „Na ministerstve... tam som sa ťa mohla dotýkať. Bola som pod drobnohľadom ostatných, nemohla som si dovoliť spanikáriť. Moja hlava vtedy spolupracovala práve pre to, aby som zo seba nespravila idiota na verejnosti. A neznášala som ťa. Ibaže teraz...“ pohľadala jeho oči.   
                „Budeme to skúšať aj naďalej,“ navrhol pokojne. „Napokon svoju hlavu prekričíš a som si istý, že keď sa ti to podarí raz, ona sa stiahne a nechá tvoje srdce, aby sa ozvalo v plnej sile.“
                „Pekne povedané,“ mierne sa pousmiala.
                „Dávam si záležať,“ usmial sa aj on. Cítil, že sa ľady znova o niečo pohli. Nedotýkal sa jej ani trocha, ale bol pri nej bližšie, než kedy za posledné takmer dva mesiace. 
                „Myslíš, že keby sme boli niekde vonku a nie takto, že by som ťa mohla aspoň držať za ruku?“ spýtavo naňho hľadela.
                „Netuším,“ odvetil úprimne. „Vôbec neviem, čo mám robiť. Len skúšam a testujem a som rád, že spolupracuješ.“
                „A spolupracovať neprestanem,“ pevne prehlásila. „Už niekoľkokrát si ma presvedčil, že sa odohnať nedáš. A ja viem, že chcem, aby si sa nedal presvedčiť. Chcem, aby si to vedel. Netuším, čo spravím alebo poviem, keď moja hlava znova zvíťazí. Som chorá, uvedomujem si to... len chcem, aby si vedel, že o teba stojím,“ stiahla obočie, akoby neverila tomu, čo povedala.
                „To je dobre,“ prikývol spokojne. „Budeme to skúšať. Akokoľvek,“ povedal a znova sa natiahol za jej rukou. Mierne stuhla, nebolo to však také, ako predtým. „Vidíš,“ povedal s úsmevom. „Môžem ťa držať za ruku, môžem sa s tebou rozprávať, byť pri tebe blízko. To je úspech,“ pozrel sa na ňu. Svojimi prstami ju jemne hladil. Zamyslene sa dívala na ich ruky.
                „Je to fajn,“ vypustila po chvíli s úsmevom. „Nemám pocit, že by som ťa chcela poslať do čerta. Až taký silný pocit,“ rýchlo naňho pozrela.  
                „Ja viem,“ usmial sa na ňu. „Miluješ ma,“ sebavedomo prehlásil. Vyzerala nedôverčivo. Napriek tomu sa mierne pousmiala.
                „Asi áno,“ prikývla. „Len sa o tom ešte presvedčiť.“
                „Aj k tomu príde, uvidíš...“

TOPlist