22. Ultimátum

                „Akým kameňom úrazu som bol?“ spýtal sa Harry. A skutočne ho to zaujímalo.

                „Poďte ďalej, nebudeme stáť na chodbe, slečna...“ pozrela na Ginny.

                „Weasleyová,“ prezradila. Petúnia prikývla, pozrela na manžela a otočila sa k obývačke. Harry si s Ginny vymenil pohľady.

                „Dobre,“ vyriekla Petúnia, keď si posadali. Oboch si ich premeriavala pohľadom. Zastavila na Harrym. „Chcela som svoju sestru pochopiť, aby si vedel. Snažila som sa o to, keď nám zomreli rodičia. Ostali sme len my dve. Stretli sme sa a skúsila som to. Vravela mi o vašom svete, o tom, že je to úplne normálne...“ krivo sa zaškľabila. „Nikdy som to nepochopila, ale snažila som sa to aspoň tolerovať pod podmienkou, že ja, alebo moja rodina, sa toho nikdy nestaneme súčasťou. Obe sme porodili v tom istom roku. Môj manžel nevedel o tom druhom svete... a aj tak sa mu James príliš nepáčil. Uznával len to, že je Lily moja sestra. Vlastne jediná rodina nás oboch. Stretali sme sa všetci spolu na Vianoce. Ostatné stretnutia odmietal. Ale keď si k nám chodil, nemal námietky. Rovnako mohol chodiť Dudley k vám. Pretože som to tak chcela a Lily tiež. Ibaže potom...“ zamračene zmĺkla a zavrtela hlavou. „Mal si vtedy byť u nás celý víkend. Lily chcela s manželom osláviť výročie a chceli zapracovať na ďalšom dieťati,“ smutne sa pousmiala. Pozrela na Harryho. „Všetko si to pokazil ty,“ obvinila ho zamračene. „Bol si u nás. Vernon tu bol tiež. S Dudleym ste sa hrali, stavali ste kocky. Keď tu náhle tie kocky...“ zachvela sa pri tej predstave, „vzniesli sa do ovzdušia a začali okolo vás lietať. A neprestávalo to. Vedela som, že si čarodejník, ale toto ma vydesilo. Dudley sa rozplakal a neprestával. Vernon takmer omdlel, keď to videl. Rozkričal sa a vravel, že si posadnutý diablom. Vzal Dudleyho a kázal mi, aby som ťa odniesla. A aby si už nikdy nevošiel do nášho domu. Nechápal to. Neskôr som sa mu to snažila vysvetliť, prezradila som mu pravdu o tom druhom svete, ale odmietol ho. Teba a aj moju sestru. A potom... som sa dozvedela, že ich zabili,“ stíchla.

                „Bol to výbuch mágie, nemohol za to,“ ozvala sa Ginny. „Mal len tri roky, stáva sa to, síce nie tak skoro...“

                „Ale to je jedno,“ prerušila ju Petúnia. „Stalo sa. Možno, keby vedel Vernon pravdu skôr, tak by ho to tak nevydesilo.“

                „Mala by si zakázané stretávať sa s nami o to skôr,“ protirečil Harry zamračene. Vernon nebol dobrý človek, nech by o tom vedel od začiatku, alebo aj nikdy.

                „Asi áno,“ pripustila jeho teta. „Priznávam, že som sa potom nepokúsila vypátrať, čo sa s tebou stalo. Nikto za mnou kvôli tebe neprišiel a mne to tak vyhovovalo. Aspoň som mala doma pokoj,“ uprene pozrela na Harryho.

                „Aspoň si úprimná,“ ocenil. Každému inému by to bolo zrejme ľúto. Jemu to bolo jedno. „Prišli sme za tebou... zrejme kvôli tomu incidentu.“

                „Čo sa vlastne deje?“ spýtala sa Petúnia. „Prečo ste tu?“

                „Sme aurori,“ ozvala sa Ginny. „Niečo, ako muklovská polícia,“ doplnila. Petúnia vyzerala chápavo. „Vyšetrujeme sériu vrážd a stopa vedie do minulosti. Práve do noci, kedy mal byť auror Potter mimo dom, ale nebol.“

                „A vyzerá to tak, že je to práve chvíľa, kedy si ma mimo plán priviedla naspäť,“ doplnil Harry.

                „A po mne chcete konkrétne čo?“

                „Nemyslím, že by si si pamätala všetko, čo sa vtedy udialo. My to ale potrebujeme vedieť do najmenších detailov. Máme podozrenie, že niekto tretí musel byť pri tom, priamo alebo nepriamo, keď ste s mamou plánovali ten víkend, ale nebol tam, keď si ma priviedla naspäť. Potrebovali by sme tvoje spomienky...“

                „Čože to?“ vyhŕkla prekvapene.

                „Potrebovali by sme, aby ste si tú chvíľu predstavili,“ vysvetľovala Ginny pokojne. „Nemusíte všetko, len si predstavte tú chvíľu a my vám spomienku vytiahneme z hlavy,“ pokračovala. Videla, že prestrelila. „Nie je to nič nebezpečné, nemusíte mať strach. Nie je to ani bolestivé a nezanechá vám to...“

                „Nikto sa mi nebude hrabať v hlave!“ odsudzujúco skríkla. „Nikto mi nebude dávať k hlave... tú vašu paličku!“

                „Prútik, teta,“ Harry prevrátil oči. S podobnou reakciou počítal. „Pozorne ma počúvaj. Je to veľmi dôležité. Vrah, ktorý zabil tvoju sestru, zabíja aj v súčasnosti. Musíme ho dolapiť. Tvoja spomienka je nesmierne cenná a ja pevne verím, že z úcty a možno lásky, ktorú si cítila k mojej mame, nám tú spomienku dáš,“ vyriekol s nádychom nervozity.

                „Môžeme odhaliť vraha vašej sestry. To by ste chceli, nie?“ skúsila aj Ginny.

                „Samozrejme!“ vykríkla. „Ale zabudnite na to, že na mňa budete používať tie vaše čary! Už dosť, že ste ich použili na Vernona.“

                „Nič sa vám nestane. Nebudete to ani cítiť...“

                „Nie!“ skríkla znova a prebodla pohľadom Ginny. „Keď s tým neprestanete, vyhodím vás z domu. Zavolám políciu. Pôjdete...“

                „My sme polícia, pani Dursleyová,“ prerušila ju Ginny. Začala mať strach, že spraví Harry nejakú hlúposť. Alebo nie hlúposť, skôr rázne zakročí a to by mohlo skončiť horšie, než omráčením strýka. „Uvedomte si, že sme mohli prútik použiť už prv,“ vypustila mierne varovne. Predpokladala, že ju nebude brať Petúnia príliš vážne, no zároveň ju to upozorní na nebezpečenstvo.

                „Vyhrážate sa mi?“

                „Nie, pre Merlina,“ zavrčal Harry. „Len ti vravíme, že ti polícia nepomôže, ak sa rozhodneš spraviť sprostosť. Sme čarodejníci, dokážeme rôzne veci. Prišli sme ale v mieri, s úmyslom sa porozprávať. Vysvetliť ti situáciu a požiadať ťa o spomienku dobrovoľne.“

                „Tak ste prišli zbytočne,“ nesúhlasne vrtela hlavou.

                „Akože vážne?“ neveril Harry. „Nespravíš to kvôli sestre?“

                „Sestra je už dvadsaťdva rokov mŕtva!“ skríkla po ňom. „Už sa jej nedá pomôcť, z hrobu sa nevráti!“ štekla.

                Harry akoby dostal facku. Zbledol a pevne zovrel čeľusť. Keď bol maličký, túžil použiť kameň oživenia, aby si matku s otcom priviedol späť. Svojmu psovi dal meno Cadmus. Zabudol na to. Ginny naňho pozrela.

                „Mysleli sme, že ste väčší charakter, pani Dursleyová,“ preniesla pohľad na ženu.

                „Tak asi nie som, no,“ vyšlo z nej. Mala síce v očiach slzy, ale boli to skôr slzy hnevu a roztrpčenia, než smútku.

                „Ako chceš,“ hlesol Harry. „Mohol by som sa ti v tomto momente začať hrabať v hlave a ty by si ani prstom na nohe nepohla a tú spomienku by som si našiel. Som ale charakter, na rozdiel od teba. Bývam v dome svojich rodičov. Ak si to rozmyslíš, tak príď. Čo najskôr.“ Otočil sa na päte a odkráčal z domu.

                „A čo môj manžel?“ kričala za ním.

                „Odčarujem ho,“ Ginny na ňu hľadela sklamane. „Môžete spraviť niečo užitočné. Jeho matku to už nevráti, ale on zavrie chlapa, ktorý to spravil. A bude môcť konečne žiť, pretože tam vtedy bol. Viete? Bol tam a videl to. Mal tri roky a videl zavraždených a znetvorených rodičov. Dvadsaťdva rokov nerobí nič iné, len sa snaží dopátrať pravdy. A keď je už blízko, skutočne blízko, jeho snahu zhatí vlastná rodina?“ zavrtela hlavou. „Nikdy ste preňho nič nespravili. Tak to spravte aspoň teraz,“ potichu dodala.

                Potom švihla prútikom, aby sa Vernon mohol pozviechať. Nechala za sebou stáť zarazenú Petúniu a náhlila sa za svojím šéfom.

------

                „Riskujeme toho až príliš, Harry,“ zamrmlala Tonksová držiac v ruke hlásenie, ktoré písala Ginny.

                „Ale len my dvaja. Nikto iný,“ stiahol obočie. „Nanešťastie sa mi nepodarilo teba z toho vynechať.“

                „A ako by sa ti do malo podariť?“ nasilu sa usmiala a odložila hlásenie. „Som šéfkou vyšetrovateľov, rozhodujem o tom, kto bude čo vyšetrovať. Schvaľujem akcie a rozdeľujem úlohy. Je správne, že ak už... tak mám vyletieť ja. S tebou, ale robia veľkú chybu. Rozprávala som sa s Kingsleym a je tlačený ministrom. Minister je idiot a Kingsley je hlupák, že sa nechá tlačiť,“ vyprskla nahnevane.

                „Tak nech,“ mykol plecami. Pozorne sa naňho zadívala.

                „Nebudeš mi tvrdiť, že ti to je jedno?“

                „To nie. Ale nech sa stane, čo má. Okrem toho, stále ešte máme šesť dní.“

                „Päť,“ opravila ho.

                „Nie, šesť. Včera mi to Kingsley oznámil... po upokojení všetkých rozvášnených emócií. Týždeň od včera. Šesť do konca ultimáta,“ zaškľabil sa.

                „Ultimáta, ktoré si dostal len preto, lebo si Harry Potter,“ opatrne upozornila.

                „To by malo byť teraz výhodné.“

                „No a... čo chceš teraz robiť? Nie, čo je v hláseniach. Čo chceš robiť ty?“

                „Popravde, sám neviem. Spoliehal som na to, že mi moja teta tie spomienky dá. To by som takmer necítil. Keby som sa jej mal hrabať v hlave a hľadať konkrétne spomienky, odpísalo by ma to na niekoľko dní, ktorých aj tak máme málo.“

                „Šesť.“

                „Správne. Chlapci majú za úlohu zistiť, kto v tej dobe pracoval s mojím otcom. Hicks tvrdí, že po tom, čo si vrah zabezpečil obete za splnu... môže teraz démona vyvolať kedykoľvek. Tam sa nemáme čoho chytiť. Znova preberáme jednotlivé vraždy a hľadáme niečo, čo nám možno uniklo.“

                „Také nič ale nie je.“

                „Nemalo by.“

                „Nie je. Pozri, Harry,“ unavene povzdychla. „Máš pravdu. Bolo potrebné, aby všetky rozvášnené city utíchli. Tiež som toho narozprávala veľa a nie všetko si v skutočnosti myslím. Ste tí najlepší a chybu ste nespravili. Ty si nespravil chybu. Akurát je vrah skutočne geniálny,“ zamračila sa. „Nech dali akékoľvek ultimátum. Nech by to vyšetroval ktokoľvek, aj sám Kingsley, či v minulosti Moody, zistili by presne to isté a postupovali rovnako ako ty. A Shacklebolt si to skôr či neskôr uvedomí, ak už to nevie, a potom to vytmaví aj ministrovi,“ pokúsila sa o úsmev.

                „Milé slová,“ ohodnotil jej prejav. „A ja sa im skutočne snažím uveriť. Pravdou je ale to, že je nám to momentálne na hovno.“

                „Asi tak,“ prikývla. „No ale, teba môžu vykopnúť vyššie. Na moje miesto,“ zacerila sa.

                „Nech si ho strčia niekam,“ zamračil sa. „Nie, Tonksová. Ak ma vyrazia, tak nech. Nebudú ma ale vykopávať do nejakej kancelárie, na to nech zabudnú.“

                „No...“ zamrmlala záhadne. Stiahol obočie. „Mám taký pocit, že ak sa nepodarí do tých šiestich dní nič zistiť, aj tak nastane problém, s ktorým sa bude musieť Kingsley vysporiadať,“ natiahla s úškrnom.

                „Čo sa deje?“ podozrievavo sa spýtal.

                „Vieš, ako to u nás chodí. Tiché tamtamy úradujú,“ povytiahla obočie. Prikývol. „Tak nejako sa obsah tvojho včerajšieho rozhovoru s Kingsleym dostal na svetlo Merlinovo. Boli za mnou Frank Longbottom a tiež Cornelius Blake. Ak bude Kingsley prinútený ťa... alebo teda aj mňa, vyhodiť, zrejme bude musieť prepustiť celý vyšetrovateľský úrad. Do včera to bola záležitosť tvojej jednotky. Už je to záležitosť celého úradu.“ Frank a Cornelius mali na starosti ďalšie dve jednotky rovnako, ako Harry.

                „To myslia vážne?“ zamračil sa. „Najskôr Frank riskuje zamlčanie dôkazov a ešte sa aj nechajú všetci vyraziť?“

                „Vravela som ti, Harry, že ani netušíš, koľko ľudí stojí na tvojej strane. Rozhodli sa tak a ja im brániť nebudem. Neverím síce, že niečo dosiahnu, ale nech tam hore vedia, čo si o tebe myslia ľudia, s ktorými pracuješ.“

                „To nemôžu...“

                „A ako im chceš brániť?“ Tonksová ho prebodla očami. „Sú to dospelí ľudia a majú svoj rozum. A nepodliehajú tvojmu veleniu, k tvojej smole. Preto sa rozhodujú tak, ako chcú. A chcú to takto. Minister ťa možno vyrazí, možno prijme ich výpovede, ale skôr si myslím, že bude potrebovať dohodu a o to im ide. Aby premýšľali skôr, než ťa vážne vyhodia. O toto šlo aj mne, predvčerom. Podarilo sa mi vyjednať aspoň odklad. Vtedy pre nás všetkých. Ty si to včera stiahol len na mňa a seba. No a oni... by to radi dotiahli do zdarného konca. A ja, ako tvoja nadriadená, ešte stále ňou vážne som, ti zakazujem im čokoľvek hovoriť alebo ich presviedčať. Máš svoju úlohu, na ktorú sa musíš plne sústrediť.“

                „Tak si mala mlčať a nemala si mi nič vravieť,“ nesúhlasne sa zamračil.

                „Ako som povedala, tiché tamtamy úradujú a aj tak by si sa to dozvedel. Takto som ťa varovala dopredu a prikázala ti, že nemáš nič podnikať. A ty rozkazy predsa plníš, nie?“ významne sa naňho zadívala.

                „Pokiaľ sú tie rozkazy rozumné,“ nesúhlasne zaprskal.

                „Tieto sú. Venuj sa vyšetrovaniu.“

                „To mám aj v pláne.“

                „Výborne, tak sme si to teda vyjasnili,“ mierne sa pousmiala.

------

                Harry sa od Tonksovej vybral do svojej kancelárie. Včera sa mu podarilo vyhnúť ministerstvu, dnes sa tam ale musel objaviť a hneď šiel odovzdať hlásenie z predchádzajúceho dňa, ktoré napísala Ginevra po návrate od jeho rodiny. Podarilo sa im nespomínať to. Stále bol nahnevaný a ona ho nechala, aby vychladol. Zrejme by sa pohádali, pretože neboli v práci a mimo nej jeho rozkazy počúvať odmietala. Preto sa zobrala a šla spísať hlásenie a vyspať sa do svojho bytu. A on ju prezieravo nechal tak.

                Ráno našiel hlásenie na svojom stole, ale po nej nebolo ani pamiatky. Zrejme niekde niečo riešila s ostatnými. Keď ju tam nenašiel ani teraz, znervóznilo ho to. Našiel však odkaz na svojom stole a vybral sa do jednej z miestností, ktoré slúžili k vypočúvaniu.

                Takmer sa zadrhol, keď vkročil dnu. Bola tam celá jeho jednotka, po stenách boli rozvešané fotografie, na tabuli boli spísané fakty. Stôl sa prehýbal pod množstvom pergamenov a jeho ľudia intenzívne pracovali.

                „No teda,“ uznanlivo prikývol. „Pustili ste sa do toho s vervou.“

                „Ide nám predsa o zadky,“ vyriekol Sean. „Teda... momentálne je to len tvoj zadok, ale my o tvoj zadok nechceme prísť, vieš?“ natiahol.

                „Seanovi sa tvoj zadok páči, len to doteraz nechcel povedať nahlas,“ zazubil sa Joel. Sean ho s úškľabkom drgol.

                „Nepáči sa mi jeho zadok.“

                „Tak to si ma upokojil,“ uznanlivo vydýchol Harry.

                „Žarty bokom, mládež,“ Gus sa ich snažil umravniť a pristúpil k Harrymu. „A sústreďte sa,“ povedal Seanovi a Joelovi. Potom pozrel na Harryho. „Bol to Ginnin nápad. Máme to tu všetko na očiach. Možno nám niečo napadne,“ prezradil. Harry pozrel na Ginny. Hlavu mala vedľa Dawninej a niečo zúrivo vypisovali.

                „Dobrý nápad,“ prikývol Harry. „A? Napadlo vás niečo?“

                „Zatiaľ nie, ale sme tu len chvíľu.“

                „Vlastne sme doteraz len rozvešiavali fotografie a vypisovali fakty,“ pridal sa k nim Clark. „Toto je zoznam aurorov, ktorí vtedy pracovali s tvojím otcom,“ strčil mu do rúk pergamen s takmer tridsiatimi menami. „Pracoval na oddelení vyšetrovateľov. Krv sa nezaprie,“ plesol ho po ramene.

                „Niekto známy?“ letmo prebehol zoznam. A videl to sám.

                „Iste. Frank a Alica Longbottomovci, hoci bola predtým na materskej rovnako, ako tvoja mama, vrátila sa do práce skôr. Už sme hovorili s Frankom. Malého Nevilla im strážila babička,“ prezrádzal Clark.

                „Potom sú tam Cornelius Blake, Shacklebolt ešte ako vyšetrovateľ, svetoznámy Alastor Moody, Josh Dawlish a Copper Savage. Ostatní sú už nečinní,“ ozrejmil Gus.

                „A týchto siedmych pánov môžete zo zoznamu vyškrtnúť,“ pristúpila k nim Ginny. „Sú mŕtvi.“ Pozrela na Harryho, ktorý jej pohľad opätoval. Gus od nej vzal pergamen, aby zredukoval tridsaťčlenný zoznam.

                „Dobrá práca, Ginevra, s týmto všetkým,“ vypustil neurčito.

                „Napadlo nám to s Dawn. Aby sme to všetko mali na dosah, a aby sme my boli na dosah,“ mykla plecami.

                „Aby tí hore videli, že za sebou stojíme,“ mrkol naňho Clark.

                „Dobre.“

                „A ty? Nemáš nič nové?“ obrátil sa Gus naspäť, keď poškrtal mená. „Ginny nám nechcela nič povedať. Vraj napísala hlásenie, ale neprislúcha jej, aby podávala konkrétne informácie. Na to má vraj šéfa.“

                „Vlastne nás slušne poslala do prdele,“ uchechtol sa Logan. Harry sa znova pozrel na Ginny. Videl mierne pýrenie.

                „A spravila dobre,“ okomentoval pokojne. „Nemám nové nič. Myslel som si, že získam informáciu, ktorá by nám napovedala viac. Merlinžiaľ je rodina mojej matky totálne nanič, takže nemám nič.“

                „Auror Potter svojej tete síce mohol vliezť do hlavy, ale než by bol schopný informácie spracovať, analyzovať a vyhodnotiť, prešlo by veľa času,“ vypustila Ginny.

                „Merlin, Weasleyová,“ fascinovane vydýchol Sean. „Nechceš sa živiť politikou? Rovno si mohla povedať, že by bol v prdeli,“ uchechtol sa.

                „Ibaže ona sa vie vyjadrovať distingvovane, na rozdiel od teba,“ drgla doňho Dawn.

                „Keď má k tomu dostatok priestoru,“ priateľsky si vŕtol aj Joel. Ginny sa pýrila už viditeľne.

                „Hodne dosť priestoru,“ prikývol Clark.

                „Držte zobáky,“ vrkla po nich menovaná.

                „A sme doma,“ usmial sa Sean na Dawn. „Takže to mohla povedať tak, ako som navrhoval ja. Po zobákoch je k prdeli už len kúsok.“ Joel sa zahihňal.

                „Nestrácame čas, však?“ zasiahol Harry zamračene. „Ak by sa vám zdalo, že ho máme dostatok, tak pokojne pokračujte. V opačnom prípade sa môžeme venovať prípadu? Ak vás teda neruším.“

                „Nie, pohoda. Sme pozorní!“ zahlásil Sean. Harry sa naňho zamračil.

                „Tak si to zhrňme,“ pozrel na všetkých. „Vrah Potterových poznal veľmi dobre. Možno si v súčasnosti obete vyberal náhodne, v minulosti ale vedel o ich živote viac. To je jediná stopa, ktorú máme, a ktorej sa musíme držať.“

                „Čiže musí ísť o niekoho z ich blízkeho okolia,“ pridal sa Gus. „Ako vieme, príbuzných a rodinných priateľov môžeme vylúčiť.“

                „Suseda tiež, poslednú noc nevyšiel z domu,“ pokračovala Dawn.

                „Čiže by mohlo ísť o nejakého kolegu,“ dopĺňal Logan. „Ak šlo o aurora, vysvetľovalo by to jeho schopnosti.“

                „Aurori by sa nemali medzi sebou vraždiť, či?“ spýtal sa Joel.

                „Nie všetci môžu byť takí mierumilovní, ako sme my,“ protirečil Sean.

                „To je pravda. Častá blízkosť temných síl môže človeku zatemniť mozog,“ súhlasil Harry. „Ak by to nebol ešte niekto ďalší, čo teraz už nezistíme, keďže nemám spomienku, musíme sa zamerať na bývalých kolegov. A preveriť všetkých.“

                „A ak by to náhodou mal byť niekto ďalší, tak sme v tej Seanovej prdeli všetci,“ nadhodil Clark. Harry naňho pozrel. Vedel, ako to myslí. Ak tam bol ešte niekto, za šesť dní na to nemajú šancu prísť. Hrom aby trafil do tetušky Petúnie.

                „Dostal som rozkaz sa k tej záležitosti nevyjadrovať,“ vypustil potichu. „Nedá mi ale nepovedať aspoň raz... vykašlite sa na to. Keď ma vyhodia, budem vyhodený. Neskazte si ale kariéru aspoň vy.“

                „Jasne, šéf,“ Joel to riskol a plesol Harryho po ramene. Harry ho za to nepreklial. „Nevyjadrujeme sa k tomu...“

------

                „Prečo práve Kingsley?“ nespokojne prskla Ginny, keď prešli do Harryho kancelárie, aby na seba navliekli oficiálny aurorský odev. „Aha, jasne. Zabudla som. Vy si vždy vyberáte k vyriešeniu to najťažšie. Takže teraz pôjdeme vypočuť hlavného šéfa. Toho, ktorý vám mimochodom dal padáka. Vskutku... pohodová akcička,“ prskla ironicky. „Tým si prácu rozhodne získate naspäť...“

                Nedopovedala. Harry k nej pristúpil a obrátil si ju k sebe. Nič ho nezaujímalo, o nič sa nestaral. Len o to, aby ju pobozkal. Nech by bol v tej chvíli kdekoľvek, potreboval to spraviť. 

                „Nie, že by mi to prekážalo... ale neriskujeme prezradenie? Ak vám tykám v teréne, kde nás nemôže nik počuť, zvozíte ma. A teraz? Čo to bolo?“ spýtavo naňho hľadela. Rýchlo pozrela na dvere. Usmial sa.

                „Nikto sem nevkročí,“ vysvetlil a vtisol jej ďalší letmý bozk na pery. Nebránila sa. Vôbec. Oprela sa oňho. „Chcem sa poďakovať... za trpezlivosť, organizáciu toho všetkého, za dôveru. Za všetko.“

                „Už znova?“ nevinne naňho pozrela. „Neunavuje vás to?“

                „A toto bolo čo?“ nechápavo zvraštil obočie.

                „Ja nepotrebujem, aby si mi ďakoval priemerne trikrát do týždňa, Harry,“ pozrela mu do očí. „Ja ťa milujem a to značí, okrem telesného kontaktu aj to, že tomu druhému dôveruješ. Stojíš za ním. Znášaš jeho nálady. Snažíš sa mu pomôcť. Chápeš?“ povzdychla.

                „Jasne,“ prikývol. „Určite to chápem. Chýbala si mi.“

                „Tým je ten bozk vysvetlený lepšie,“ usmiala sa a tentoraz to bola ona, kto sa mu prisal na pery. „A teraz... vážne to musí byť Kingsley?“ zabručala nespokojne.

                „Určite. Kto z našej jednotky by sa odvážil za ním ísť?“ povytiahol obočie.

                „Mám smolu, že pracujem s tebou,“ zafrflala. A on sa uchechtol.

------

                Skôr, než sa vybrali do jamy levovej, počkali na Dawn. Tá im priniesla od Tonksovej povolenia k vypočúvaniu. Podpisovala hromadne dvadsaťtri pergamenov. Bolo jej povedané, že sú to aurori pracujúci v minulosti s Jamesom Potterom a to jej stačilo. Neskoro si uvedomí, kto s ním vtedy pracoval.

                „Mám to,“ mávla im pred nosom hŕbou dokumentov. „Takže si to porozdeľujeme. Vy máte týchto piatich plus bonus,“ zaškľabila sa na Harryho a Ginny. „Čerešničku na torte. Škoda, že tam nemôžem byť s vami.“

                „Veď ona ti to potom Ginevra vylíči,“ Harry sa mierne uškrnul. Bol pokojným, ako sa mu už dlhú dobu nepodarilo. Zmiereným a vyrovnaným.

                „So všetkými detailmi,“ sľúbila menovaná.

                „Dobre, rozdeľte si ten zvyšok a do práce. Stretneme sa tu večer o siedmej,“ vydal rozkaz. „A my poďme.“

                Ginny bola u Kingsleyho len dva razy. Keď žiadala o prácu, a keď ju prijímal. A videla ho za vyše polroka možno päťkrát. Rozhodne si svoju ďalšiu návštevu nepredstavovala tak, že tam príde a začne ho vypočúvať. Alebo skôr že bude prítomná pri vypočúvaní. Zrejme by nenabrala odvahu opýtať sa ho ani na to, aký mal včera deň.

                „Aurori Weasleyová a Potter,“ Kingsley sa postavil, keď ich sekretárka pustila ďalej. „Dúfam, že za mnou idete s niečím iným než s tým, čo je momentálne aktuálne.“

                „Popravde, ideme presne kvôli tomu, pane,“ Harry použil veľmi oficiálny tón. Kingsley spozornel. „Máme tu povolenie k vypočutiu ohľadom práve vyšetrovaných vrážd,“ podal mu pergamen. Kingsley sa naňho díval ako na blázna, ale papier si prebral.

                „K vypočutiu? Mňa?“ uchechtol sa a pozrel na Ginny. „Robí si žarty, však?“

                „Nie,“ vyšlo z nej. Až sa začudovala a pochválila, aká je odvážna. Musela sa v duchu zaškľabiť.

                „Nežartujete?“ povytiahol obočie a prečítal pergamen. „Vážne, je to povolenie. Takže? Sadneme si?“ ponúkol im stoličky. „Čo by vás zaujímalo?“

                „Naše pátranie v súčasnosti stojí na mŕtvom bode, Merlinžiaľ,“ spustil Harry. „Páchateľ nespravil žiadnu chybu, vďaka ktorej by sme ho zadržali. A keďže je tu isté ultimátum, ako dobre vieš,“ natiahol so značnou dávkou sarkazmu. Ginny v duchu zaúpela. On si prácu skutočne nechcel udržať. „Museli sme sa zamerať na vraždy v minulosti,“ pokračoval Harry. Kingsley ho pozorne počúval. „Po dvadsiatich dvoch rokoch bol vrah pripravený na výbornú. V minulosti ale spravil chybu. Vedel, že ak má obetovať mojich rodičov, musí byť dom prázdny. A to nebol. Pátral po mne na hornom poschodí, čiže musel vedieť, že v dome býval ešte niekto. A to znamená, že vedel o dieťati Potterových. To nás privádza na stopu... vrah musel poznať mojich rodičov. Musel si myslieť, že doma nebudem. Ale bol som. Naše pátranie preukázalo, že to nemôže byť nikto z rodiny, ani z rodinných priateľov, či susedov,“ povytiahol obočie.

                „Tak ste sa zamerali na spolupracovníkov tvojho otca, celkom logicky,“ prikývol Kingsley. „A na to, aby ste sa ma to spýtali, ste museli ničiť kus pergamenu?“ nechápal. „Prísť za mnou týmto spôsobom? Nebolo by lepšie, keby ste prišli normálne?“ preniesol spýtavý a káravý pohľad na Ginny. „Došuchtali ste sa sem v oficiálnom šate, s oficiálnym pergamenom, ako za nejakým...“ zamračil sa. Ginny prehltla.

                „Som podmienečne prepustený a predpokladám, že každé vychýlenie z pravidiel by mi len uškodilo,“ vysvetlil Harry.

                „A odkedy tebe ide o pravidlá?“

                „Od včera mi na nich mimoriadne záleží,“ Harry takmer šepol. Kingsley sa zamračil. Pozrel na Ginny, ktorá sa zbytočne tvárila nenápadne.

                „Nerobíme rozdiely medzi... podozrivými,“ vypustila váhavo. „Aj Franka a Corneliusa budeme vypočúvať takto...“

                „Podozrivými?“ vyletel Kingsley rozčúlene. „Ja som podozrivý?“ Ginny sa prekliala za svoju hlúposť.

                „V minulosti si bol vyšetrovateľom. Pracoval si s mojím otcom. V tom prípade, áno. Si podozrivým,“ zabil ho Harry.

                „Ty to vážne myslíš vážne,“ uchechtol sa Kingsley. Harry mal kamennú tvár. „A vy, aurorka Weasleyová? Tiež si myslíte, že som podozrivým?“

                „Máme dvadsať tri mien, ktoré musíme preveriť. A vy medzi nimi figurujete,“ diplomaticky odvetila.

                „Kde ste boli pred troma dňami v noci, pán Shacklebolt?“ spýtal sa Harry vážne. Kingsley sa vystrel na stoličke. Keď chcú oficialitu, budú ju mať.

                „Bol som doma, nanešťastie sám. Bol som v pohotovosti, pripravený k okamžitému premiestneniu na ministerstvo, ako som aj učinil po oznámení ďalších vrážd,“ vypustil ľadovo.

                „Nemáš alibi,“ prikývol Harry.

                „Nie, nemám,“ štekol po mladom aurorovi. „Aké ďalšie otázky máš pre mňa prichystané?“ natiahol nepriateľsky. „Vieš, Harry. Keby si za mnou prišiel ako normálny človek, normálne sa porozprávať, tak by bolo všetko v poriadku. Ale ty si momentálne strašne urazený, však? Nepozdáva sa ti postoj, ktorý proti tebe zaujali tvoji nadriadení. Cítiš sa ponížene, pretože si niekto dovolil prepustiť ťa. Teba, veľkého Harryho Pottera. Nemám pravdu?“

                „Nie,“ odvetil pokojne. Kingsley sa zarazil. „Ide mi o to dodržiavať pravidlá. Ak by som teraz vypočúval nejakého niekoho niekde, tak by bolo všetko v poriadku. Mám oficiálny odev a oficiálne povolenie. Zodpovedne reprezentujem Oddelenie vyšetrovateľov aurorského úradu. Ja som si ale ako prvého k vypočutiu vybral teba. A zrazu nereprezentujem? A ešte si nebodaj z teba strieľam, nie? Nie som ani urazený a ani ponížený. Bol som mimoriadne nahnevaný, to je fakt. Ale to sme si už predsa vydiskutovali včera. Teraz som tu, pretože mám prácu. Aspoň zatiaľ.“

                „Aha,“ prikývol Kingsley nepresvedčene. Ginny akosi pričasto naprázdno prehĺtala. „Stále budeš domýšľavý a arogantný...“ Kingsley radšej nedohovoril. Harry mal stále kamenný výraz.

                „Kde si bol v nociach, kedy sa stali ostatné vraždy?“ spýtal sa pokojne. „Vieš, o ktoré noci ide.“

                „Viem, ale nanešťastie si už nevediem podrobné záznamy,“ zaprskal Kingsley neprestávajúc vraždiť pohľadom mladého aurora. „Možno mi to neuveríš, ale tvojmu vyšetrovaniu fandím. Zrejme sa v momentálnej situácii nedá nič robiť... a ja som rád, že máš čo robiť. Že sa dá ešte minister obmäkčiť, ak vraha vypátraš. Aj keď si ten najnemožnejší, najtvrdohlavejší a najprotivnejší chlap pod slnkom, si dobrý vyšetrovateľ,“ neprestával prskať. „Niečo ti dám,“ vrkol o čosi pokojnejšie. „Aby si sa mohol sústrediť na skutočné vyšetrovanie a aby si tu naďalej nerobil zo seba hlupáka...“

                Zohol sa a otvoril jednu zo zásuviek vo svojom stole. Ginny riskla pohľad na Harryho. Len flegmaticky mykol plecami. Podarilo sa mu ich šéfa vytočiť do najvyššej možnej miery. Zdalo sa ale, že by nemuseli dostať hodinovú výpoveď.

                „Možno si o mne budete myslieť, že som šialenec,“ Kingsley sa zamračil, keď sa vystrel. Vytiahol hrubú knihu. Jeho tón bol už úplne pokojným. „Bol som ale takým,“ prehraboval sa stránkami, až našiel to, čo potreboval. „Odkladal som si všetko, čo som mohol niekedy použiť. Zaplatené účty, rôzne potvrdenia, doklady o plate...“ vybral pergamen a zamával ním, „a tiež rozpisy služieb. Tento je z júna roku 1983,“ podal ho Harrymu. „Zistíš, kto z aurorov nebol 25. júna v práci a kto mohol zavraždiť tvojich rodičov.“

                „Ale to je výborné,“ zahlásila Ginny. Ona sama vyhadzovala každý papier, ktorý jej zavadzal. A tento človek skladuje zrejme aj svoje obrázky zo škôlky. Nie, na to sa ho radšej nespýta.

                „Ty si bol v práci,“ oznámil Harry, keď si prezrel dokument. Podal ho Ginevre.

                „Správne,“ prikývol Kingsley. „Pamätám si tú nočnú, bolo to dosť drsné. Mojím partnerom bol Jack Khan. Neboli sme v teréne, boli sme tu. To nám hlásili dvoch mŕtvych aurorov a my sme vysielali jednotku na miesto činu,“ zadíval sa na Harryho. „Nevravel som o tom. Ty si pôsobil, že o tom nechceš hovoriť. Ale keď sem teraz prídeš a...“ zovrel pery. „Na súčasné noci alibi nemám, ale v minulosti som bol tu a alibi mám. Tak prosím, auror Potter, ak si máš zachrániť svoju riť, tak bež vypočúvať niekoho menej zaneprázdneného...“

 

                „Môžeme byť radi, že nás rovno nevyrazil,“ skonštatovala Ginny v ten večer. Bola už znova u Harryho, keď noc predtým spala doma.

                Rozpis služieb od Kingsleyho bol veľmi užitočný. Mohli zo zoznamu vyškrtnúť ôsmich aurorov, ktorí mali tú noc službu. Bolo nemožné, aby sa dvojice roztrhli a jeden z nich šiel vraždiť. Taktiež bolo nemysliteľné, aby boli vrahmi práve členovia dvojice, keďže to mala byť sólo akcia. Manželia Potterovci to tiež nemohli byť. A siedmi aurori boli mŕtvi. Ich zoznam sa zúžil na číslo trinásť.

                Z ktorého vyškrtli Alastora Moodyho. Ten bol zavretý v liečebni so zvýšenou ochranou, pretože mu mierne povedané, preskočilo. A nikto nemyslel na to, že by vrahom mali byť Frank Longbottom a Cornelius Blake, hoci aj tých preverili. Každopádne im ostávalo desať mien.

                Spolu v ten deň navštívili jedného z neaktívnych aurorov, ale ako sa ukázalo, mal alibi. Ich kolegovia zahlásili dvoch aurorov s alibi a troch neurčitých. Harry chcel na ďalší deň skončiť s predbežným vypočúvaním, aby vzápätí vyhodnotili situáciu a prišli k nejakým záverom. Mali ešte päť dní.

                „Teba. Ja už vyhodený som,“ mierne sa pousmial. Ginny naňho pozrela.

                „Vieš, čo sa chystá, však?“ spýtala sa.

                „Hromadné podanie výpovedí?“ Nedalo sa nevšimnúť si aktivity na úrade. Pohľadov, ktoré po ňom vrhali kolegovia mimo jeho jednotky. Úsmevov, takých jednoznačných, že si už zrovna ten oznam mohli vytetovať na čelo. „Sprav mi láskavosť, Ginevra. Nepridaj sa k tej šialenosti,“ poprosil ju.

                „Už mám svoju podpísanú a dala som ju Frankovi,“ zaškľabila sa. Prevrátil oči.

                „Mohol som si myslieť. A vieš, že by si mohla dostať moje miesto? Mohla by si mať vlastnú jednotku...“

                „Nechcem vlastnú jednotku,“ protestom ho prerušila. „Nie, pokiaľ by si v nej nebol ty.“

                „Čože?“ uchechtol sa. „Ty by si mi chcela šéfovať?“ povytiahol obočie.

                „No a?“ mykla plecami. „Ak mať nejaké ciele, tak len tie najvyššie.“

                „Správne, to je správne uvažovanie,“ prikývol súhlasne. „Ale klaď si trochu reálnejšie ciele,“ nevinne zamrkal.

                „Ty si myslíš... Hej!“ symbolicky ho plesla, keď si uvedomila, že si z nej robí žarty. A zasmiala sa. Od ich bozku v kancelárii bol uvoľnenejším. Akoby mu z ramien padla ťarcha sveta, v prenesenom zmysle slova. Možno bol u Kingsleyho drsnejší, pokúšal sa však šéfovi vrátiť požičané. „Ale to znamená, že budeme musieť mať vlastné jednotky, pretože ja budem rovnako dobrá, ako si ty. A zavadzali by sme si.“

                „Určite áno,“ prikývol zamyslene. „Ak prežijem nasledujúce dni...“

                „Prežiješ ich,“ prerušila ho. „Nedovolím, aby ťa vyrazili. Budem sa za teba biť,“ sľúbila a obrátila sa, aby si mu sadla do lona. „Pôjdem za ministrom a prekľajem ho,“ zazubila sa. Jej nálada musela rozveseliť aj jeho.

                „Som si istý, že sa bude zviechať u Munga mesiac,“ pripustil a jeho ruky vbehli pod jej sveter.

                „To minimálne,“ sklonila sa k jeho tvári. „A schytá to aj Kingsley. Nech si nemyslí, že keď je taký veľký, že sa ho naľakám.“ Teraz bola hrdinka, keď bola od Kingsleyho na kilometre ďaleko. Musela sa uškrnúť.

                „Som rád, že si na mojej strane,“ usmial sa a pobozkal ju. Pohla sa mu v lone dosť významným spôsobom. Vytiahol ruky len preto, aby ju objal a postavil sa spolu s ňou. Neprerušoval bozk. Položil ju na pohovku a jeho ruka sa vrátila tam, kde bola predtým, aby ju rozdráždila. Svojím lonom sa tisol k tomu jej. „So všetkými výhodami, ktoré k tomu prináležia,“ šepol jej do ucha a pritlačil sa ešte viac. Zastonala.

                Ich milovanie ale malo byť kruto prerušené hneď na začiatku. Ozval sa zvonček.

                „Kto to do pekla je?“ zamračil sa Harry, keď sa odtrhol od jej vzrušením začervenanej tváre. „Je desať hodín večer.“ Postavil sa a naštvane kráčal k dverám.

                Ginny sa posadila a upravila si sveter. V rýchlosti si aspoň prehrabla vlasy. Napadlo jej, či by sa nemala niekde skryť. Ale z ministerstva by to nemal byť nikto. Poslali by správu. Neprepadávali sa takto.

                „Petúnia?“ Začula Harryho prekvapený hlas. Okamžite bola na nohách a hnala sa k dverám aj ona.

                „Prišla som ti dať tie spomienky,“ povedala na vysvetlenie a prešla popri ňom do domu. „Slečna... Weasleyová? Dobre si pamätám?“

                „Áno, dobrý večer,“ Ginny fľochla po Harrym. Zamračene zatváral dvere. Petúnia sa obzerala okolo seba.

                „Je to tu takmer rovnaké,“ hlesla a obrátila sa na Harryho. „Dosť dlho som o tom premýšľala a dnes som sa rozhodla. Slečna mala pravdu. V živote som ti nedala nič a ty pritom... Ja som ťa mala rada, keď si bol ešte maličký. Potom si ma ale vydesil a... no, to je jedno. Vernon šiel služobne preč, tak som vzala auto a prišla som.“

                „Prišla si mi dať tie spomienky?“ potreboval sa ubezpečiť.

                „Áno, všetky, ktoré budeš potrebovať.“

 

TOPlist