22. Tajomstvo vyzradené

 

Potom preniesol pohľad na Hermionu a pôsobil ubolene, v očiach mal nechuť, odpor a zlobu. Hermiona začala tušiť, o čo ide a sklopila zrak do taniera.
                Harry začínal mať tiež podozrenie, ale zobral list a prečítal si ho.  
                Ahoj Ron,

                možno si ma pamätáš, bol som u vás na Trojčarodejníckom turnaji. Píšem ti len preto, lebo ti musím povedať niečo veľmi dôležité. A je to rovnako závažné ako pre mňa, tak i pre teba. Ako iste vieš, Hermiona bola u nás na prázdninách. Boli sme priatelia už pred dvoma rokmi, ale teraz sa z nás stali viac ako priatelia. My sme sa totiž spolu milovali. A keďže mala veľký strach, čo na to povieš ty, tak som sa ti rozhodol napísať. Viem, že ona by ti o našej láske nikdy nepovedala. Preto ťa varujem, daj od nej ruky preč, je moja. Milujeme sa.
                Viktor Krum
                A jeho obavy sa naplnili. Pozrel na Rona, ktorý nespúšťal nenávistný pohľad z Hermiony. Tá stále hľadela do taniera. Pod stolom ju chytil za ruku a tým prinútil ju pozrieť naňho. Očami jej dával najavo to, čo už i tak dávno vytušila. V očiach sa jej zaleskli slzy, pozerala na Harryho a hľadala u neho pomoc. Ako jej však pomôcť?
                „Ty si to vedel?“ vyhúkol naňho Ron, vyletel zo stoličky a v tvári sa mu zračilo čoraz viac nenávisti. Upútal tým pozornosť.
                „Ron, mali by sme sa porozprávať inde. Tu by sme to nemali...“ nedokončil, prerušil ho nepríčetný Ron.
                „Ty si to celú dobu vedel a nič si nepovedal? A to si hovoríš kamarát? Potter, si hajzeľ a ty...“ húkol na Hermionu, „ty si obyčajná...“
                Nato vybehol zo siene. Hermiona si zakryla tvár rukami a začala plakať. Harry sa nezmohol na nič, len si zložiť hlavu do rúk. Zdalo sa, že stratil najlepšieho kamaráta. Celý stôl ich pozoroval. Pozrel sa dookola a videl zvedavé tváre. Rozhodol sa.
                „Poď, ideme,“ zobral list, chytil Hermionu za ruku a viedol ju preč.     
                Chcel odísť čo najďalej od všetečných pohľadov. Zastavil sa až pod ich stromom, kde si sadol a privinul si vzlykajúcu Hermionu k sebe. Len nech sa vyplače, nech to zo seba dostane. Videl pred sebou nenávistnú tvár Rona, plnú hnusu a odporu. Počul v ušiach ozvenu jeho obviňujúcich slov. Mal plnú hlavu jeho výčitiek. Potter, si hajzeľ. Nechcel prísť o najlepšieho priateľa.
                Nedokázal robiť nič iné, len tuho zvierať Hermionu a chlácholivo ju hladiť. Pozeral na jazero, vedel, že spravili chybu v tej chvíli, ako sa rozhodli mlčať. Mohlo im napadnúť, že Viktor to nenechá len tak. Sedeli v objatí dlhú dobu, nakoniec sa Hermiona upokojila, prestala plakať a len sa ho držala.   
                „Nemali by ste tu sedieť,“ ozval sa za nimi hlas. Okamžite vedel, komu patrí. Ginny si k nim pričupla, v ruke mala Harryho batoh. Starostlivo sa zahľadela na Hermionu, tá jej pohľad oplatila. „Poďte, pôjdeme k Tonksovej, za chvíľu začnú vyliezať decká,“ pozrela na Harryho a podávala mu batoh, „toto by si nemal nechávať ležať bez dozoru,“ vyčítala mu.
                „Nechcem ísť za Tonksovou,“ skrúšene sa ozvala Hermiona. Hlas mala už vyrovnaný a stále nechápavo hľadela na Ginny, „Ty vieš, o čo ide?“ 
                „Tonksová ma pre teba poslala, tiež bola na raňajkách a nie je ťažké domyslieť si, o čo ide,“ nehovorila však vyčítavo, ale ustarane.
                „Poď, Mia,“ Harry sa ju pokúšal zdvihnúť zo zeme, „Ginny má pravdu.“
                Nakoniec sa mu ju podarilo postaviť. Vyzerala byť upokojená, neplakala, ale oči mala podliate krvou. Ginny vytiahla neviditeľný plášť a prehodila ho cez nich. Harry ju držal pevne za plecia a pridržiaval plášť. Bol to celkom dobrý nápad, takto sa aspoň nepozorovane dostanú k Tonksovej. Pre Hermionu by teraz nebolo vhodné, aby na ňu ukazovali prstom. Šuchtavým krokom nasledujúc Ginny sa dostali až pred kabinet učiteľky Obrany. Tonksová sa okamžite ujala Hermiony a viedla ju do bytu. Keď sa Harry rozhodol nasledovať ich, zadržala ho Ginny a zavrela dvere.
                „Ty by si mal nájsť Rona, my sa o ňu postaráme,“ a tlačila ho preč.   
                „Ale...“ pokúsil sa odporovať. Bol zúfalý, bál sa toho, ako bude naňho Ron reagovať. Stále mal pred očami ten nevraživý pohľad v ktorom sa odrážala nechuť, odpor, nenávisť a sklamanie. Pozrel na ňu zroneným pohľadom a oprel sa o stôl. Nechcel si medzi nimi vyberať, nato nemal silu ani odvahu. Mal ich oboch rád. Spravil chybu, veľkú chybu v snahe ochrániť Hermionino tajomstvo. A to ho teraz bude stáť priateľstvo. To, čo si najviac cenil. A ona to pochopila. Spravila jeden váhavý krok, ale hneď nato sa rozhodla a objala ho. Pevne. On bol zato vďačný, aspoň ona sa mu neobrátila chrbtom. Ronova sestra. Pritisol si ju k sebe.
                „Môj brat je možno somár,“ chlácholivo mu hovorila do ucha, „ale až taký veľký zase nie. Vysvetli mu to. Stačí, keď mu povieš pravdu, že sa ti zverila. Nemá dôvod hnevať sa na teba. Pochopí to, uvidíš,“ pozrela mu do tváre. Hľadel jej do očí a pokúšal sa v nich nájsť chýbajúcu odvahu. Tú však musel hľadať inde.
                „Dobre,“ odhodlal sa napokon. Pustil ju a vytiahol list. „Daj jej to, klamal v ňom. Mala by to vedieť,“ podával jej list. Ona ho po prikývnutí skryla do vrecka.
                „Budeme tu, tak potom príď,“ povzbudivo sa naňho usmiala a zmizla za dverami bytu.
                V prázdnej učebni si sadol za stôl a vybral záškodnícku mapu. Tú nosil, rovnako ako neviditeľný plášť, stále so sebou. Odhalil ju a rozložil s úmyslom nájsť Rona. Nedalo mu to ani veľa práce, Ron bol v ich spálni a bol sám. Neostávalo mu nič iné, len sa prinútiť a vykročiť. Musel v sebe potlačiť obavy z nastávajúceho rozhovoru. Musel byť pripravený na odmietnutie, kruté slová, výčitky. Nevšímal si pohľady, ktoré ho sprevádzali. Prechádzal po chodbách a ignoroval šepot a poznámky, ktoré sa za ním ťahali. Vyštekol heslo a vstúpil do takmer zaplnenej klubovne. Keď ho zbadali, všetko utíchlo. Nikoho nebral na vedomie, rozhodnými krokmi prechádzal popri nich. Zastavil až v ich spálni, stále prázdnej. Okamžite ju kúzlom zabezpečil a pristúpil so strachom k zatiahnutej Ronovej posteli. Sadol si na svoju posteľ.
                „Ron,“ začal potichu a roztrasene. Žiadna odozva, žiaden pohyb a žiadne výčitky. Zatiaľ. „Ron,“ skúsil hlasnejšie, „viem, že si tam, tak vylez. Potrebujem ti to vysvetliť, potom mi môžeš rozbiť hubu.“
                Záves sa odhrnul a objavila sa červená, uplakaná tvár jeho priateľa. Bola plná bolesti, sklamania, smútku a rozčarovania. Predchádzajúcu nenávisť však nevidel, nebola na nej najmenšia známka minulých negatívnych emócií.
                „Harry, prepáč,“ povedal smutným, užialeným hlasom, ale už bez sĺz, „viem, že sa ti zverila a poprosila ťa o mlčanie. Nemal som na teba tak vyletieť, je mi to ľúto.“
                Toto nečakal. Zo srdca mu spadol obrovský kameň, tak strašne sa mu uľavilo. Vedel však, že týmto to zďaleka nekončí.
                „Nič sa nestalo. Ron, ja ti to musím vysvetliť,“ pozeral sa kamarátovi do zarmútených očí.
                „Nevysvetľuj mi nič, je mi to jedno,“ namietol skleslo.
                „Nie,“ povedal dôrazne, „zaslúžiš si vysvetlenie. On v tom liste klamal.“
                „Chceš tvrdiť, že sa s ním nevyspala?“ spýtal sa ironicky. Harry sa naňho stále díval a vedel, že to bude veľmi ťažké.
                „Ron, ty si ju nevidel, keď mi to hovorila. Bola zúfalá, hanbila sa a priznala chybu. Ona spravila chybu, rozumieš?“
                „To je úplne jedno. Spravila to a je mi jedno, za akých okolností.“
                „Neodsudzuj ju, keď nepoznáš fakty. Prepáč mi, čo ti teraz poviem, ale ty nemáš žiadne právo ju súdiť,“ hovoril opatrne nespúšťajúc ho z očí.
                „Máš pravdu,“ povedal sarkasticky a škľabil sa pri tom, „nemám na to právo. Mal som ju rád, ale to sa zmenilo. Nemôžem sa na ňu ani pozrieť, je mi z nej zle,“ vyhúkol. 
                „Ron, ona Kruma nemiluje, nikdy ho nemilovala. Ľutuje toho, čo sa stalo. Pili a zviedol ju. Je z toho nešťastná...“
                „Načo mi to hovoríš?“ zarazil ho roztrpčene, „Nechápeš? Je mi jedno, ako sa to stalo, už k nej necítim nič iné, iba odpor. Hnusí sa mi, zničila všetko, čo som k nej cítil, je koniec.“
                „Prečo si jej nikdy nepovedal, že ju miluješ? Prečo si váhal?“ vedel, že s kamarátom nepohne.
                „Bál som sa odmietnutia,“ stíšil hlas, zase znel bolestne. „Považoval som ju za dokonalú, bezchybnú, ale vidím, že úplne zbytočne. Zbytočne som strácal čas, ale to sa zmení.“
                „Ron,“ Harry sklonil hlavu, bol zúfalý, „každý môžeme spraviť chybu...“
                „Jasne,“ skočil mu do reči, „spravila chybu, fajn, ale mne je to jedno, chápeš? A nechcem sa o nej baviť.“
                „Ona ťa má rada...“
                „Tak toto mi nehovor, keď ma nechceš nasrať, tak s tým prestaň,“ vyletel.
                „Čo bude teraz?“ spýtal sa Harry. Vedel, že tí dvaja sa tak skoro nezmieria, keď to vôbec niekedy spravia. A to ho bolelo.
                „Neviem, Harry, skutočne. Najprv to musí prebolieť. Tvojím kamarátom však ostávam. A ona? Nie som schopný pozerať sa na ňu. Ale ty zostaň s ňou, potrebuje ťa,“ doložil so slzami v očiach. „Teraz ma nechaj, na konkurz prídem, len sa musím upokojiť,“ pozrel zronene na Harryho a vzápätí zatiahol závesy.
                Harry ostal sedieť skľúčene na posteli a premýšľal. Táto situácia znamenala jediné, koniec ich dlhoročného priateľstva. Bol rád, že neprišiel o najlepšieho kamaráta, ale uvedomil si, že tak či onak, bude musieť medzi nimi vyberať. Nehneval sa ani na jedného, na to nemal právo. Chápal Rona, vedel, že ho to hlboko zasiahlo a ranilo. A Hermione odpustil jej chybu už dávno. Nevedel si predstaviť ich spoločnú budúcnosť, mali sa radi a všetko sa tak nezmyselne pokazilo. Radšej sa ani nesnažil uvažovať nad tým, ako sa tí dvaja budú k sebe správať. Všetko sa ukáže časom. Ron mu však povedal, že má byť s Hermionou. Snaží sa byť silný, musí to prebolieť, potom sa to možno zmení. Možno. A Harry sa rozhodol ísť za Hermionou.  
                Tak ako predtým, šiel nevšímavo rovno za nosom a ignoroval všetko a všetkých naokolo. V hlave si preberal rozhovor s Ronom a nevedel, čo z neho povedať Hermione. Všetko určite nie, nemusí vedieť o tom, ako sa mu zhnusila a že k nej cíti odpor. Ale niečo podobné môže predsa očakávať. Skľúčene a zarmútene sa dohrabal až pred byt Tonksovej a zaklopal. Vo dverách sa zjavila fialová hlava a vzápätí ho pustila dovnútra.
                „Čauko,“ zamrmlala mu. Len kývol hlavou a pozrel na gauč, kde sedela Hermiona. Vyzerala byť v poriadku, bola upokojená a aj oči prezrádzali, že dávnejšie neplakala. S napätím naňho strelila netrpezlivý a nedočkavý pohľad. Keď ho videla, tak dokázala len potichu pípnuť:
                „Nenávidí ma a nechce ma vidieť, že?“
                Nedokázal prehovoriť, tak len prikývol a prisadol si k nej. Chytil ju za ruku, zadívala sa do neznáma.
                „Vysvetlili ste si to aspoň vy dvaja?“ spýtala sa ustarane Ginny. Pozrel na ňu a prikývol.
                „Tak mi treba,“ povedala Hermiona rozhodným hlasom, „môžem si za to sama, som krava,“ otočila sa k Harrymu. „Čo teraz? Čo chce robiť?“
                Harry bezmocne mykol plecami.
                „Potrebuje čas,“ na viac sa nezmohol.
                Tie tri sa začali rozprávať. Po chvíľke sa s nimi Ginny rozlúčila a oni dve pokračovali v uvoľnenej diskusii. Harry sa im do toho radšej nemiešal. Keď však prišiel čas obedu, Hermiona sa nechcela odtiaľ pohnúť a tak Harry zavolal Dobbyho a poprosil ho o tri obedy. S radosťou mu vyhovel. Nejedol však s chuťou, pozoroval Hermionu, ktorá bola úplne pokojná, vyrovnaná. Až ho to desilo, absolútne nedávala na sebe nič znať.
                „Budem musieť ísť na ten konkurz,“ povedal im, „potom prídem.“
                „Netreba, Harry,“ usmiala sa Hermiona, „ja dnes prespím tu, nemusíš si robiť starosti, som v poriadku.“
                Pozrel na Tonksovú a tá prikývla. Mykol teda plecami a odišiel si vziať metlu.

------

„Nazdar,“ vyhúkol na nich Ron, keď za sebou zavrel dvere šatne. „Tak pôjdeme na to, nie?“ opýtal sa s úsmevom.
                Harry sa pozeral s úžasom na svojho kamaráta. Čakal hocičo, ale takú dobrú náladu rozhodne nie.
                „Je tu celá fakulta,“ nadhodila Katie, „prilákal ich ten váš ranný incident, čakajú bitku medzi kapitánom a strážcom.“
                „No tak to ich sklameme, nie? My sme úplne v pohode. Čo povieš, Harry?“ obrátil sa naňho a škľabil sa.
                „Hm,“ zamrmlal a pozeral do vyškerenej kamarátovej tváre, „to teda sme.“
                „Výborne,“ prekvapene zdvihla obočie, „tak začneme výberom triafačov a potom až odrážačov. Môže byť?“
                Keď vyšli von zistili, že Katie mala pravdu. Štadión bol takmer do polovice zaplnený, na možnú bitku sa prišli pozrieť aj zástupcovia ostávajúcich troch fakúlt. Ron sa zaškeril na tribúnu a oblapil Harryho za ramená. Štadiónom sa nieslo nesúhlasné šumenie a všimli si, že poniektorí začali vstávať a odchádzať. Očakávaná bitka sa konať nebude. Harry sa musel usmiať tiež. Pozrel sa na škeriaceho kamaráta a obaja vybuchli v hurónsky smiech. To prinútilo k odchodu ďalších.
                „Za chvíľu tu nebude nikto,“ chichotala sa Katie.
                Predstúpili pred nedočkavých dvadsiatich siedmych uchádzačov. Harry cítil, ako červená. Prikázal im, aby sa rozdelili na dve skupiny podľa toho, na aký post sa prihlásili. Začali sa teda obchádzať, triafači stáli vpravo a odrážači vľavo. Všetko by bolo v poriadku, keby v strede nezostalo stáť päť dievčat, viditeľne nevediac, kam majú ísť. Ron sa začal chechtať. Harry na nich neveriacky civel.
                „Viete vôbec, aký je rozdiel medzi odrážačom a triafačom?“ skríkol po nich, ale oni sa len zachichotali. Nechápavo pozrel na škeriaceho sa Rona a nespokojne pôsobiacu Katie. Tá sa odhodlala k činu a všetkých päť s krikom vyhodila z konkurzu. Jedna z nich sa však nabrala odvahu a pristúpila k Harrymu.
                „Ahoj, Harry, volám sa Miranda, nechcel by si ísť so mnou na rande?“ Harry prekvapene vytreštil oči a očervenel. Ron vedľa neho sa začal nepríčetne rehotať a prehýbať v bokoch.
                „Nie, nechcel,“ povedal naštvane a pozeral sa za odchádzajúcou a nešťastne pôsobiacou, odhadoval že tretiačkou. Ron sa stále rehotal a on doňho musel drgnúť, aby sa spamätal.
                Nato vysadli na metly a zavelili pätnástim záujemcom, aby ich nasledovali. Harry si okamžite všimol, že traja z nich sa ledva udržia na metlách a tak sa rozhodol s nimi s poďakovaním rozlúčiť. Prikázali im, aby obleteli štadión a tak ako predpokladali, ďalší štyria mali problémy zostať sedieť pevne na metle pri oblúkoch. Začali im prihrávať prehadzovačku, ale z ôsmich ostávajúcich ju dokázali zachytiť iba štyria. Preto sa rozhodli pokračovať v skúšaní ostávajúcich štyroch. Harry a Katie im prihrávali do letu a oni mali strieľať na chechotajúceho sa Rona, ktorého dobrá nálada neprešla. Všimli si aj, že štadión sa takmer vyprázdnil, ostalo len pár chichtajúcich dievčat. Na Harryho obrovskú radosť Ginny zvyšných troch prekonala na celej čiare. Nebolo pochýb, že sa do tímu dostane.
                „Takže?“ opýtal sa  Harry Rona a Katie, keď zlietli, aby sa poradili. Nechcel rozhodovať sám.
                „Jednoznačne Ginny Weasleyová,“ zamyslene skonštatovala Katie a Harry sa musel uškrnúť, „pokojne ju môžeš zavolať, medzi nimi nemá konkurenciu.“
                „Weasleyová,“ zahučal smerom k nervózne pôsobiacej malej skupinke, „môžeš sa pridať k nám,“ povedal jej s úsmevom. Tá od radosti vyskočila a objala svojho priateľa, ktorý stále čakal na rozhodnutie. So širokým úsmevom sa k nim pripojila a veselo drgla do Harryho. Rona si nevšímala.
                „A ďalej?“ opýtal sa Ron.
                „Neviem, všetci traja sa zdajú byť vyrovnaní,“ rozmýšľala Katie, „najviac sa mi páči to dievča, neviem, čo myslíte?“
                Obrátila sa na zvyšok. Harry mykol plecami a Ron Katien názor odsúhlasil. Ginny sa zdržala komentára, neodvážila sa zatiaľ podieľať na rozhodovaní.
                „Budú strieľať na Rona, budú mať päť pokusov a kto dá viac gólov, tak sa pridá,“ rozhodol Harry.
                Ron sa vrátil medzi obruče a očakával nálety. Keďže Dean nedal ani jeden gól a Seamusovi a spomínanému dievčaťu sa podarilo dať po jednom góle, Harry bol prinútený rozlúčiť sa aj s Deanom. Aj napriek nevraživému zazeraniu a nepriateľským pohľadom z Deanovej strany sa s ním rozišiel podaním ruky. V duchu sa radoval, aj keď videl nie práve najšťastnejší Ginnin výraz. Razom sa však oklepala a spolu s Katie bránili dvom ostávajúcim v náletoch. Dievča bolo jednoznačne šikovnejšie.
                „Hovorila som, že sa mi to dievča páči,“ vrkla po nich Katie, keď sa zase zhromaždili.
                „Kto to vlastne je?“ opýtal sa Harry prítomných.
                „Volá sa Lucy Simmonsová a je to moja spolužiačka,“ vysvetlila Ginny. Harry si pritom všimol, ako pozorne si ju Ron obzerá. Zadíval sa teda aj on na ňu a musel uznať, že Ronov záujem je opodstatnený. Lucy bola pekná, štíhla plavovláska, o niečo vyššia ako Ginny. Pozval ju do tímu. Seamusovi vysvetlil, že bude vo funkcii náhradníka. Ten to prijal vcelku pokojne a odišiel.
                Nasledoval výber odrážača, ktorý bol dosť zúfalý. Zostalo im sedem kandidátov, z ktorých dvoch hneď na začiatku vylúčili z podobných dôvodov, ako tomu bolo pri triafačoch. Nevedeli usedieť na metlách. Ďalší nemal ani tušenie, ako sa drží pálka. Ani ostávajúci štyria nepôsobili najistejšie. Dokázali síce usedieť na metle, dokonca aj s jednou rukou držiac pálku, ale to bolo asi tak všetko. Nakoniec ich zachvátilo zúfalstvo a s nešťastnými výrazmi vybrali dvoch, ktorým sa dvakrát podarilo dorážačku trafiť a odraziť. Na dvojčatá Weasleyové nemali ani zďaleka, ale momentálne to muselo stačiť. Preto sa k tímu pridali John Barrie, tretiak a štvrták Robert Townson. Tím bol po troch únavných hodinách kompletný a štadión vyprázdnený.
                „Najprv by sme mali prebrať to kapitánstvo, než prejdeme k tréningom,“ nadhodil Harry prosebným pohľadom upreným na Katie v momente, ako sa pousádzali v šatni.
                „Ja som ti svoj názor povedala, fakulta bude nespokojná, keď to nebudeš ty,“ namietla.
                „Veď ja ani neviem, že sa majú vypĺňať nejaké formuláre,“ oponoval jej.
                „O čo ide?“ opýtala sa Lucy. Harry si všimol Ronov záujem, ktorý sa ho ani nepokúšal skryť.
                „Harry nechce byť kapitánom,“ odpovedal jej a pohľadom na nej visel, „navrhuje, aby bola kapitánkou Katie,“ dodal s úsmevom.  
                „To by bolo najrozumnejšie. Nemôžem ním byť, nemôžem vás dirigovať z tej výšky, to sa nedá,“ prezeral ich. „Ron,“ obrátil sa na kamaráta, „keď to nechce Katie, zober to ty.“
                „Nie, ja budem rád, keď niečo chytím to po prvé a vysvetli mi, ako môžem riadiť hru od obručí. To je to isté, ako u teba,“ protirečil.
                „Navrhujem hlasovanie,“ nadhodila Lucy. John a Robert prikyvovali.
                „Fajn,“ povedala Katie, „kto je za to, aby som to bola ja?“
                Otočila sa na prítomných. Jediná ruka, ktorá bola vo vzduchu, bola Harryho. Škaredo zazrel na dvoch odrážačov, ale ani jeden neprejavil záujem o zdvihnutie svojej pravačky. Ron sa začal chechtať. Pozrel na Ginny, tá sa len uškŕňala.
                „A kto je za Harryho?“ spýtala sa usmievajúca Katie.
                Hore bolo šesť rúk.
                „Takže je to jasné,“ zhrnula priebeh hlasovania Katie, „nie je o čom diskutovať.“
                „Ale to nejde,“ pokúsil sa klásť odpor.
                „Prečo by to nemalo ísť?“ opýtala sa Ginny. „Hru môže riadiť Katie. Bola by niečo ako, hm, asistent?“ Harry na ňu škaredo zazeral a ona sa tvárila strašne nevinne.
                „To je dobrý nápad,“ odsúhlasila jej Katie, „takže je rozhodnuté.“
                „Dobre, ako chcete,“ vrkol Harry, „a teraz k tréningom. Navrhujem minimálne päť týždenne. Dva voľné dni, jeden určite v sobotu a na druhom sa dohodneme.“
                „Sme prví, kto si má možnosť rezervovať štadión,“ prehlásila Katie, „začali sme najskôr, takže si môžeme vybrať aj čas.“
                „Mohli by byť od piatej do šiestej?“ Harry prezrel tváre a keď nevidel žiadne námietky pokračoval, „tak ten ďalší voľný deň. Má niekto nejaké krúžky alebo iné záujmy v tom čase?“
                Zistili, že John a Robert chodia v tú dobu v utorok do pľuvadlíkového klubu. Ron sa im začal rehotať a Harry na nich pozeral nechápavo. Len zakrútil hlavou.
                „Dobre, to by sme mali. Tréningy sú od piatej do šiestej a to denne okrem utorka a soboty. Začíname zajtra,“ povedal smerom k tímu a potom sa obrátil ku Katie. „Čo mám vypisovať?“
                Tá mu predložila dva kusy pergamenu, do ktorého mal zaznamenať jednotlivé dni a hodiny ich tréningov. Vyplniť mal každý zvlášť a to na dva mesiace dopredu. Minimálne. Ron sa s ním rozlúčil, pretože mal záujem odprevadiť Lucy, ktorá s tým súhlasila. Nevedel, čo si o tom myslieť, ale prešiel to bez poznámky. Sadol si na lavičku a chystal sa pustiť do vyplňovania formulárov. Vôbec sa mu do toho nechcelo, aj z tohto dôvodu nechcel byť kapitánom. Vyplňovať formuláre, aké duchaplné. Zaškľabil sa. Šatňa sa medzitým vyprázdnila. Takmer.
                „Vidím, že sa ti do toho chce,“ uškrnula sa Ginny a prisadla si k nemu. Zacítil jej vôňu a telom mu prebehla príjemná triaška.
                „No to hej, strašne zmysluplná práca,“ uškrnul sa s nosom v pergamenoch.
                „Vypíš jeden riadok bez dátumu a potom mi to daj,“ povedala a pozerala do pergamenu. Nechápal síce, čo má v pláne, ale spravil, ako chcela. Nato vytiahla prútik a zamrmlala Revolvo ordo a švihla nad pergamenom. Riadky sa začali zapĺňať textom, presne skopírovaným podľa predlohy. Ukazoval sa názov tímu, jeho zloženie a taktiež čas tréningu. Všetko, čo by musel vypisovať ručne. To isté spravila aj s druhým pergamenom.
                „To je šikovné, ďakujem,“ usmial sa na ňu.
                „Teraz stačí, keď tam dopíšeš dátumy. Nadiktujem ti ich,“ úsmev mu opätovala. Spoločnými silami dokončili prácu, pri ktorej by sedel ktovie dokedy. Ešte raz jej poďakoval.
                „Zabudol som ti povedať, že ťa pozdravuje Sirius. Včera tu bol,“ povedal len tak mimochodom.
                „Hm, ďakujem. Ako sa má?“ spýtala sa so záujmom.
                „Celkom dobre. So Susan si to vyjasnili, všetko vyzerá byť v poriadku,“ natiahol si nohy a oprel sa o stenu.
                „To ma teší, zaslúži si byť šťastný,“ na chvíľu sa zamyslela. „Nemá jeho návšteva niečo spoločné s tým, že si nechcel voľné stredy?“
                Mohlo mu napadnúť, že si toho všimne. Že si to nevšimol Ron, to ho neprekvapilo, mal plnú hlavu Lucy.
                „Áno, skončil som s oklumenciou. Mám toho veľa,“ okamžite zbadal, že ju nepresvedčil.
                „Tomu neverím, nemyslím, že by si sa vzdal možnosti byť so Siriusom. A jeho to určite mrzí.“
                Len mykol plecami. Vedel, že má pravdu.
                „A s tým, že je Susan Snapova sestra to náhodou nesúvisí?“ uprela naňho zrak.
                „Ginny,“ vyhŕkol a zadíval sa jej do očí. Chcel začať protestovať a vyhovárať jej to, ale niečo ho prinútilo nerobiť to. Nevládal od nej odtrhnúť pohľad, „Máš pravdu, súvisí to s tým, ale nie priamo s ňou. Nikomu som o tom nepovedal a zatiaľ to nemám v pláne porušiť, prepáč,“ zabodol oči do zeme.
                „Chápem a tvoju rozprávku o preťaženosti môžem podporovať,“ prehodila.
                „Ty si tu neostala len preto, aby si mi pomohla s formulármi, že?“ spýtal sa po nepríjemnom tichu. Zavrtela hlavou.
                „Chcela som ti povedať o tom, čo sa začalo šíriť po škole,“ spustila a oprela sa pri tom o stenu obdobným spôsobom ako Harry, „to, čo ráno vyhúkol Ron na celú sieň stačilo na to, aby sa začali vytvárať rôzne teórie. Hovorí sa o tom, že Hermiona je, ako to povedať slušne, trošku ľahších mravov a že ty máš s tým niečo spoločné.“
                „To sa dalo čakať,“ zamrmlal.
                „Preto sa čakala aj bitka. Našťastie môj brat nie je až taký tupec, ako som si myslela, všetkým ste im vytreli zrak. Ale to s Hermionou asi pretrvá,“ povedala zamyslene. Harry vedel, že má pravdu. Na Hermionu čakalo ťažké obdobie.
                „Prečo si ju neposlal za mnou?“ pokračovala po chvíli.
                „Ja som ju posielal, ona nechcela ísť. Bála sa, že ju zabiješ,“ odvetil.
                „Aj by som ju zabila, keby mala niečo s Ronom, ale keďže si nikdy nič nezačali...“ Zdalo sa, že s niečím bojuje. „Najprv som si myslela, že Kruma miluje, ale potom som zmenila názor,“ pozrela mu do očí.
                „Čo tým myslíš?“ zadíval sa na ňu.
                „Ale no tak, Harry, ty by si sa dokázal s niekým vyspať bez lásky?“ vypálila naňho.
                „Chceš jej to snáď vyčítať?“ schválne sa vyhol odpovedi. A bol zvedavý, čo tým chce vlastne naznačiť.
                „Nie, nemienim jej nič vyčítať,“ hovorila potichu, „rozhodne som jej k tomu nezagratulovala a svoj názor som jej povedala, ale neprestane byť mojou kamarátkou, aj keď spravila totálnu hlúposť.“
                „To som rád, vážne. Aj tak je toho na ňu veľa, keby si sa ešte aj ty na ňu vykašľala,“ pozrel sa jej do očí. „Potrebuje kamarátku. Ja jej veľmi nepomôžem,“ hovoril dosť prosebne.
                Prikývla: „A čo Ron? Čo hovoril? Určite si jej nepovedal všetko.“
                „Mohol som jej snáď povedať, že sa mu znechutila? Že sa na ňu nedokáže pozrieť? Že k nej cíti odpor?“ spomenul si na kamarátove slová. Pozrel na Ginny a tá naňho hľadela nechápavo.
                „Až tak strašne ju nenávidí?“
                „Bol úplne na dne, keby si ho videla, tak strašne ho to bolelo,“ slová z neho ťažko vyliezali, „povedal mi, aby som ostal s ňou, že ma potrebuje viac, snaží sa byť silný,“ hlas sa mu zasekol. Ucítil, ako jej malá ruka vkĺzla do jeho dlane. Zovrel ju.
                „Čo budeš robiť? Ron vyzerá byť v poriadku,“ zamyslene sa spýtala, „šiel dokonca vyprevadiť Lucy.“
                „Neviem, obidvaja sa správajú tak normálne, až ma to desí. Bojím sa toho, čo sa stane keď sa stretnú. Ja si medzi nimi nechcem vyberať, na to nemám ani silu a ani odvahu,“ do očí sa mu drali slzy, úspešne ich však potláčal.
                „Nebudeš si musieť vyberať,“ snažila sa ho upokojiť, „zo začiatku sa budú ignorovať a možno, časom sa začnú tolerovať. Ich priateľstvo bolo príliš silné nato, aby sa úplne rozpadlo. Ale bude to chcieť čas.“
                „Myslíš?“ hľadeli si do očí. Prikývla.
                „Nemal by si si to tak brať,“ presviedčala ho, „pripadáš mi, akoby si sa za to vinil. A momentálne trpíš najviac ty. Len nechápem prečo? Oni sú už dosť veľkí, aby vedeli, ako sa majú k sebe správať. Ron ti povedal, aby si zostal s Hermionou, tak zostaň. To ešte neznamená, že sa mu otočíš chrbtom. A okrem toho, všetci poctivo na niečom pracujete v knižnici. Myslíš, že ťa v tom nechajú samého? Budú ti chcieť pomôcť, takže skôr, či neskôr sa budú musieť začať spolu rozprávať.“
                „Vážne si myslíš, že existuje nejaká nádej, že by sa tí dvaja mohli uzmieriť?“ neveriacky sa na ňu díval. Tak strašne si želal, aby ho presvedčila a uistila.
                „Samozrejme,“ usmiala sa, „určite a ty by si sa mal tiež začať správať tak ako predtým, toto trúchlenie ti vôbec nesvedčí, nie je s tebou žiadna zábava,“ podarilo sa jej zachichotať. A on sa musel usmiať tiež. „No vidíš, hneď je to  lepšie,“ odsúhlasila mu výraz tváre.
                „Ginny,“ jej ruku stále zvieral v tej svojej, vpíjal sa jej do hnedých očí a cítil neuveriteľnú túžbu opäť ju pobozkať. Zdvihol rozochvetú ruku a pohladil ju po tvári. Tentoraz ju to neprekvapilo, nezľakla sa a neuhla, len sa naňho uprene dívala. Srdce mu prudko búchalo. „Ďakujem, za všetko,“ nahol sa k nej, bol tak blízko jej sladkých pier a pobozkal ju na líce.
                „Asi by si už mala ísť,“ navrhol v momente, ako jej pustil ruku.
                „Máš pravdu,“ povedala potichu a vstala, „budeš v poriadku?“
                „Áno,“ usmial sa, aby ju presvedčil. Hodila po ňom posledný, smutný pohľad a odišla.
                Keď sa vrátil z konkurzu, dokázal sa len hodiť na posteľ a sústrediť sa na vyprázdnenie mysle. Potreboval zo seba dostať všetky nahromadené emócie, ktoré sa ho zmocňovali počas celého dňa. Potláčal nepríjemné zážitky do najhlbších útrob svojej mysle. Musel sa upokojiť, chcel sa začať správať normálne, potreboval to všetko hodiť za hlavu. Aj sa mu to začínalo dariť. Potom sa do izby vrútil vysmiaty Ron a začal ho ťahať na večeru. Prekvapila ho tá jeho dobrá nálada a nechal si ju vysvetliť. Ron mu povedal, že chce začať nový a hlavne lepší život, že sa nechce zameriavať na minulosť a to ho zarazilo. Nato mu oznámil, že si dohodol na zajtra rande s Lucy a to ho dorazilo úplne. Keďže sa Hemiona rozhodla prespať u Tonksovej, povedal mu, že na žiadnu večeru nejde a zaliezol do postele. Nemal dosť síl, dnes toho bolo naňho príliš. Možno zajtra.

TOPlist