22. Prútik


Bolo to zvláštne prebudenie. Dalo by sa povedať, že to bolo výnimočné a mimoriadne prebudenie, aj keď si to v ten moment ani jeden z nich neuvedomoval a rozhodne nemal čas o niečom takom špekulovať.
                Stalo sa prvý raz, čo sa zobudili obaja takmer súčasne. Nie v jeden okamih, ale stačilo, keď sa jeden trocha pomrvil pri prebúdzaní a ten druhý bol v ten istý moment zobudený. Harry tentoraz nestihol zmiznúť z Ginninej postele skôr, než sa ona prebrala. Možno to bolo následkom absolútne pokojného a výdatného spánku. Alebo sa to proste len muselo stať.
                Harry ležal presne v tej istej polohe, v akej včera večer zaspal. Nezvykol sa príliš prevracať a cestovať po posteli. Niekoľkoročné spanie na tvrdých podlahách, či kameňoch, ho jednoducho naučilo, že je lepšie si ľahnúť a v tej istej polohe spať čo najdlhšie, ako sa prevracať a riskovať škrabance od kameňov. Takže si večer ľahol a ráno sa tak aj zobudil.
                A Ginny? Niečo v jej podvedomí proste chcelo, aby ostala v jeho náručí. Nie, nebolo to podvedomie, ktoré sa s nimi zahrávalo. Bol to osud? Možno. Už sa síce netúlila v jeho náručí ako večer. Ležala o pár centimetrov nižšie a na jeho tele spočívala len jej ľavá ruka, ale objatia sa nevzdala. Hlavu mala schúlenú pod jeho rukou, ktorá ju stále objímala. Akoby si vták krídlom chránil svoje vtáča.
                Než si obaja vôbec všimli, v akej prazvláštnej polohe sa zobudili, napadlo im obom ako prvé to najdôležitejšie. Ani jednému sa nesnívala jeho mora. Ani jeden nemusel prežívať svoje hrôzy. Nielen prežívať, ale ani začať prežívať. Nič. Žiadna vojna, ani pivnica. Ginny si nepamätala nič. Spala bezsenným spánkom. A Harry?
                „Mám to,“ vypustil do priestoru nadšene.
                „Čo máš?“ Ginny k nemu zdvihla hlavu spod jeho ramena. Pozreli sa na seba. A zarazili sa. Ginny v momente sčervenela, keď si uvedomila, kde sa nachádza jej ruka a čo sa vlastne stalo. „Prepáč,“ zapípala a v momente sedela na posteli otočená mu chrbtom.
                „Ginn, to nič," hlesol a posadil sa za ňu. Opatrne ju pohladil po ramene. Nemykla sa, len stuhla. „Nič sa nestalo, pre Merlina. Len sme včera nejako zaspali a teraz sme sa nejako zobudili.“
                „Ja viem,“ šepla. Nechápala, prečo reaguje práve takto. Nebolo jej to nepríjemné. Ani náhodou. Len sa preľakla, pretože si nebola istá, ako sa na celú situáciu díva on. Ako jej ukázal, tak to berie úplne normálne asi nie, skôr prirodzene. Prirodzene! Čo je vlastne na tom prirodzené? Nič. Je to len liečebná kúra. Zarazila sa, keď vo vlastných myšlienkach zbadala až príliš sarkazmu.
                „Nie je to normálne, však?“ spýtal sa, akoby jej čítal myšlienky. Opatrne sa k nemu otočila. Videl na nej zmätenosť a hanbu. „Asi sme špeciálny prípad,“ mierne sa zaškľabil v snahe odohnať jej pochybnosti. Jeho pokus neslávil úspech, ako si uvedomil. Povzdychol. „Ginny, to, že sa bozkávame a spíme v objatí ešte neznamená, že sa nutne spolu musíme hneď aj vyspať,“ vypustil tvrdo a na rovinu. Vyvalila naňho oči, len nevinne mykol plecami. „Teraz by som mal asi povedať, nie že by sa mi to nepáčilo,“ natiahol s úškrnom, „ale to by asi nebolo vhodné, čo?“
                „Ja viem, že nám to obom pomáha,“ vypustila. Jeho poslednú poznámku akoby prepočula, alebo čo. Proste sa sústredila len na to, čo mala v hlave.
                „To určite,“ prikývol. „Dostávame z hláv naše nočné mory a podobne.“
                „Aj ty?“ nadvihla obočie. Zdalo sa mu, že sa už z toho prvotného šoku dostala. Akoby sa rozhodla tváriť, že sa nič nestalo.
                „Pozvoľna,“ pousmial sa. „Čo sa ti dnes snívalo?“ nadhodil.
                „Absolútne nič. Až ma to prekvapilo,“ zamyslene skonštatovala.
                „Niečo na tom objatí teda bude.“
                „Ale...“ zaváhala. Akoby náhle otočila vypínačom a vrátil sa jej obraz a zvuk. „Ja neviem, myslím, že to nie je úplne najvhodnejšie správanie sa.“
                „Ja si to nemyslím,“ potichu ju prerušil. „Ginny, ja ťa milujem a ty miluješ mňa,“ povedal ako holý fakt. Neprotestovala proti tomuto prehláseniu a jeho to potešilo. „Je logické, že si po tom všetkom chceme byť na blízku. To, čo sa deje medzi nami je zvláštne,“ na chvíľu sa odmlčal. Čakal na jej reakciu, ale videl, že sa žiadnej zatiaľ nedočká. „Ginn, čoho sa bojíš?“ šepol. Zdvihla k nemu zapýrenú tvár.
                „Ja...“ Nedokázala vyjadriť svoje obavy. Ale neodvrátila pohľad, takže si uvedomil, že za tým pýrením nie je hanba.
                „Nikdy by som nespravil to, čo by si sama nechcela. Ani vo sne by mi nenapadlo spraviť niečo, čím by som ťa vydesil. Nikdy by som...“
                „Ja viem,“ prerušila ho. Spodná pera sa jej zachvela a ona sa nútila vypúšťať slová: „Vravel si, že sa budeš správať spontánne, ale viem, že to nikdy nespravíš. To nie je to, čoho sa bojím,“ vravela takmer až nečujne. „Sme dvaja dospelí ľudia, ktorí sa milujú,“ hlas sa jej zadrhol, napriek tomu to priznala a jemu sa nesmierne uľavilo. Jemne sa na ňu pousmial. „Vravel si, že mi dokážeš, že si zaslúžim hocikoho a ja tomu verím. Spíme v jednej posteli a to všetko. Už to stráca na nevinnosti a ja...“ zakoktala sa. Musela sa nadýchnuť, aby mohla pokračovať. „Nemám strach z toho, že by sa niečo mohlo stať. Ale je jasné, že sa niečo musí stať a ja... Ja by som chcela, aby sa niečo stalo, ale,“ očervenela, napriek tomu sa od neho neodvrátila. Mlčal, pokojne a trpezlivo. „Bojím sa toho, ako budem...“ oči sa jej zaliali slzami. Nemala ďaleko k tomu, aby sa rozplakala. Pochopil, že strašne túži po tom, aby ho presvedčila a aby jej porozumel. „Viem, že ty si Harry, ale...“
                „Pst, Ginny,“ prerušil ju. Chcel ju objať, ale to teraz nešlo. Chcel ju aspoň vziať za ruku, ale stále ich mala zamotané v prikrývke, ktorú si držala pri sebe. „Povedal som, že by som nespravil nič, čo by si sama nechcela. Nech by trvalo akokoľvek dlho, kým by si bola pripravená k ďalšiemu kroku. To, že ťa milujem, spím pri tebe a bozkávam ťa ešte neznamená, že dnes večer alebo hocikedy, kým to sama nebudeš chcieť a hlavne, kým na to nebudeš pripravená, že by som chcel niečo viac, že by som...“ tentoraz sa zakoktal on. Vážne je také ťažké hovoriť o milovaní?
               
A nechceš?“ mierne nadvihla obočie. Prekvapene zamrkal.
                „No, ehm, chcem,“ pripustil.
                „Tak vidíš.“
                „Ginny, ale ja na tom nebudem trvať.“
                „Ja viem!“
                „Tak potom...“ zarazil sa. Dívali sa na seba. Skúmal jej výraz a až potom mu to došlo. „A ty by si to chcela tiež?“ skúsil nanajvýš opatrne. „Chcela,“ s prikývnutím zašepkal. Mierne sa zapýrila. „Ale bojíš sa toho, ako budeš reagovať na to všetko.“
                „Áno,“ priznala sa napokon. „Mám strach, ako zareagujem na to všetko,“ vydýchla stále sa pýriac. „Je jasné, kam to všetko smeruje a ja by som nechcela, aby si si myslel, že ťa odmietam alebo, že...“
                „Že by si sa dotkla môjho ega?“ mierne sa zaškľabil. Prekvapene sa naňho pozrela. Je možné, že by to všetko prijal tak ľahko? „Ginny, viem ako si vyzerala pred mesiacom. Že ťa desil aj najmenší dotyk. Nemôžem čakať, že by si po tom všetko okamžite prijala bližší telesný kontakt. O tom všetkom viem a určite by som sa neurazil, keby si ma odmietla v prípade, že by som sa o niečo pokúsil. Ale znova ti vravím, že dokážem počkať. Stojíš mi za to.“
                „Dotkni sa ma,“ opatrne ho vyzvala.
                „Čo?“
                „Dotkni sa ma,“ zopakovala o niečo odvážnejšie a zložila ruky s prikrývkou, ktoré si držala tesne pri tele. Odhalila vrchnú časť tela. Videl drobné pehy, ktoré redli v jej odhalenom dekolte. Rozbúchalo sa mu srdce. Pripadal si, akoby boli dve deti, ktoré len skúšajú a skúmajú svoje telá. Alebo aspoň jedno. Keď mal fungovať ako nejaký Ginnin tester na prijímanie stále dôvernejších dotykov, nevadilo mu to. Pozrel sa jej do očí, videl v nich výzvu. Mierne sa pýrila, ale bola rozhodnutá túto skúšku podstúpiť. Bolo jasné, že nechce len kontakt ich spojených dlaní, alebo pohladenie po chrbte.
                Prisunul sa k nej bližšie a opatrne natiahol ruku. Bol rozhodnutý neprestať sa jej dívať do očí. Nech vidí, že je to on a nikto iný. Pohladil ju po líci. Nie, neplesne to, nedostane facku! Zamrkala a dych sa jej zrýchlil. Je to Harry. Dívala sa mu do očí a nevidela v nich nič iné, len lásku. Veľké množstvo lásky a túžby po dôvere. Ruka sa mu mierne chvela, keď pomaly skĺzla k jej krku. Nestisne a nebude ju dusiť! Neprestával sa jej dívať do očí, aj keď cítil jej splašené srdce pod končekmi svojich prstov. Aj keď videl jej zrýchlený dych po tom, ako sa začal sunúť nižšie. Aj keď videl v jej očiach narastajúcu paniku.
                „Som Harry,“ šepol. Vedel, že to jasne vidí, ale vedel aj to, že nad ňou začínajú vyhrávať jej spomienky.
                „Ja viem,“ zapípala nešťastne. Skutočne sa snažila, ale nešlo to.
                „Dívaj sa mi do očí,“ upozornil ju, keď jej rozrušenie začalo narastať. Dotkol sa jej prsníka a musel sa premáhať, aby sa dokázal aj naďalej dívať do veľkých hnedých očí, ktoré sa začali zastierať zmätkom a strachom. Nebude ťa gniaviť, neznásilní ťa! Vedela to, napriek tomu sa z nej vydral zúfalý ston a prudko od seba odstrčila jeho ruku, ktorá jemne zovrela jej prsník v dlani.
                „Vidíš,“ takmer až zaskučala bolesťou a sklamaním. Tak strašne chcela! V sne bolo všetko jednoduchšie, predstavy boli jednoduchšie. Ale skutočnosť? Z očí jej vyhŕkli slzy. Nedokáže to, nikdy už nebude normálnou ženou. Úplnou ženou. Na čo mu je? Na čo je vôbec dobrá? Na nič, len na to, aby robila problémy.
                „Bude to v poriadku,“ hlesol jej do vlasov, keď ju objal. Chcela sa od neho odtrhnúť, ale nedovolil jej to. Jednoducho ju zovrel v náručí a nepúšťal. Nie silno, ale nedovolil, aby sa mu vyšmykla. „Nič sa nedeje, Ginny. Všetko bude zase dobré. Spolu to zvládneme. Uvidíš,“ šepkal jej a jemne ju hladil po chrbte. Upokojovala sa len veľmi pozvoľna. Dlhú dobu sedeli v objatí a on jej žvatlal do ucha, že bude všetko tak, ako má byť. Strašne túžila mu veriť...

------

Sakra! Sakra! Sakra!“ štekla po stoličke, ktorá sa mala zmeniť na kameň. Nezmenila, len sa rozsypala, pretože sa zmenila na piesok. Švihla prútikom a znova pred ňou stála stolička. Toto jej šlo. Ale kameň nevyčaruje snáď ani za sto rokov.
                „Duro,“ ozvalo sa jej spoza chrbta a miesto stoličky pred ňou stál kameň. Zamračila sa.
                „Predvádzaš sa?“ Ginny sykla na Harryho. Pobavene. Uškrnul sa.
                „Toto mi náhodou ide. S inými transfiguračnými kúzlami som mal problémy,“ pristúpil k nej.
                „Nikdy to nezvládnem,“ povzdychla.
                „Ako to robíš?“ spýtal sa. Povytiahla obočie. Potom mykla plecami a ukázala mu kúzlo. Technika bola správna. Kúzlo vyslovila správne. Aj napriek tomu sa stolička rozsypala na piesok.
                „Vidíš? Sakra,“ vrkla po kope piesku.
                „Aká si bola študentka?“
                „Viem, čo mi chceš naznačiť,“ povzdychla. „Študentkou som bola... no, povedzme, že som bola o niečo lepšou študentkou, ale neexcelovala som,“ zamračila sa a pozrela na prútik. „Je to v ňom. Nikdy mi nesadol. Dokázala som sa naučiť hocičo, ale nie vždy to bolo hneď. Niečo mi trvalo dlhšie, niečo kratšie.“
                „Je to spojením prútika a tvojej magickej sily,“ prikývol. „Preto bolo vždy lepšie, aby si prútik vybral svojho čarodejníka. Ale ani to nebolo zárukou toho, že sa vďaka prútiku stane z človeka dobrý čarodejník. To záviselo od magickej sily. A ty ju máš veľkú. Vážne! Nepozeraj tak na mňa,“ uškrnul sa. „Teraz sa ti ale vôbec nechcem zapáčiť nejakými lichôtkami. Weasleyovci boli dobrí, všetci. Máš to v krvi. A to, ako si dokázala po ôsmich rokoch čarovať, aj keď si prútik nedržala v ruke, to je dôkaz toho, že tvoja magická sila je veľká. Keby sa k tomu ešte pridal zodpovedajúci prútik a nie tento zdedený, mohla by si sa učiť rýchlejšie a ľahšie.“
                „Jasne,“ prikývla na jeho preslov. „A obaja vieme, ako to dopadne,“ povzdychla.
                „Mohla by si to skúsiť,“ opatrne nadhodil.
                „Harry, vieš že ja do Šikmej nemôžem,“ namietla.
                „Budem tam s tebou.“
                „A bude tam kopa ďalších ľudí.“
                „Teraz ešte nie. Ešte nie je koniec prázdnin, ešte sa zástup ľudí netlačí, aby nakúpil veci deťom na Rokfort,“ upozornil. Šikmá bola vždy preplnená, ale bolo to väčšinou posledné dva augustové týždne. Nie, že by sa mu tam nejako obzvlášť chcelo, ale ona potrebovala prútik, ktorý by sa k nej hodil. „Nebýva tam veľa ľudí. Bol som tam síce len asi tri razy, ale ľudia sa teraz starajú o to, aby si dali do poriadku domovy. Nemajú čas chodiť po obchodoch.“
                Pozrela sa naňho. Uvedomila si, že ani on príliš nos nevystrkuje z domu. A keď sa teraz ponúka, že by šiel s ňou, tiež sa musí premáhať. Cítila sa previnilo.
                „Prečo tam vlastne nechodíš?“ spýtala sa, keď si sadla do trávy. Miesto stoličky sa pri nich týčila kopa piesku, ale bolo jej to jedno. Zadíval sa na ňu. Naznačila mu, aby si sadol k nej. Od rána medzi nimi panoval tichý súlad, ale nevracali sa k tomu. Napokon sa upokojila a sľúbila si, že sa z toho dostane. Bola si istá, že jej pomôže. A dúfala, že to nakoniec zvládne.
                „Ale ja tam chodím,“ namietol, keď sa usadil vedľa nej.
               
Iste, keď si prinútený,“ natiahla. Fľochol po nej, len nevinne mykla plecami. Usmial sa.
                „To je pravda. Chodím tam, keď som prinútený. Neukazujem sa na verejnosti, netúžim po tom. Nechcem byť hrdinom, na ktorého si budú ukazovať prstom. Zažívam to celý život a mám toho plné zuby,“ stiahol obočie.
                „Ale ty predsa si hrdinom,“ jemne ho upozornila.
                „Ginny, ja som vrah,“ šepol. Jeho výraz ju zarazil. Čo všetko pred ňou tají? Neverila, že je jeho prehlásenie úplne doslovné. Ale to, čo si pod tým predstavoval, ju vydesilo. Vedela, že to niečo je práve to, čo ho vnútorne ničí. Kam sa ona hrabe so svojimi problémami ohľadne dotykov? Možno práve teraz nastáva jej čas. K tomu, aby mu pomohla. Nepredpokladala, že by sa jej okamžite zdôveril, na to bol príliš tvrdohlavý a šľachetný. A mal kopu ďalších potterovských vlastností, ešte ‚skrášlených‘ Snapeovou výchovou, takže vedela, že dostať sa mu pod kožu, bude ťažké. Ale on to mal s ňou tiež ťažké, že? V prvom rade ho bude musieť presvedčiť, že jeho snaha nie je márna a že jej pomáha. A to jej teda pomáha!
                „Možno si zabil,“ šepla, keď sa k nemu prisunula a objala ho. Tentoraz to bola ona, kto mu šepkal do vlasov. „Ale bolo to z prinútenia.“
                „Zabil som niekoľkokrát,“ upozornil.
                „Bola vojna. Mal si snáď stáť a čakať, kým zabijú teba?“ odtiahla sa od neho a dívala sa mu do tváre. Boli pri sebe veľmi blízko. O vojne sa doteraz nerozprávali. O ničom, čo súviselo s vojnou. „Harry, vo vojne sa bojuje a zabíja. Ja viem, že toto nie je to hlavné, čo ťa v snoch mučí. Nie je to zabíjanie, sú to iné hrôzy, ktoré si prežil. A viem aj to, že mi o nich raz povieš. Presne tak, ako si mi sľúbil,“ upozornila ho. Len sa na ňu nemo díval. „A potom ti možno pomôžem,“ šepla. „Možno len tým, že ťa presvedčím, že ty si nikdy nemohol za to, ako to všetko malo skončiť. Pamätám na tie reči o Vyvolenom a všetko nasvedčuje tomu, že boli pravdivé. Ty si si svoj osud nevybral, ty si ho len musel nasledovať. Nebol si tým zlým, tým bol Voldemort. Ty si len šiel po ceste a nech bola akokoľvek dlhá a nech si na nej musel zažiť čokoľvek, nakoniec si zvíťazil. A spolu s tebou aj celý svet. Kto na tej ceste ostal a nedošiel do cieľa,“ hlas sa jej zasekol, „ten tak činil z vlastnej vôle uvedomujúc si riziko a nasadzujúc život. Nikoho si do ničoho nenútil,“ zmĺkla. Držala mu tvár v rukách. Snáď prvý raz za celú tú dobu, okrem chvíľ, kedy ho budila uprostred noci, videla v jeho očiach odraz jeho duše. Zničenej a zúfalej. Smutne sa pousmial. „Ty nie si zlý človek, Harry Potter. Ja to viem,“ hlesla a pobozkala ho. Jemne a opatrne. „A postarám sa o to, aby si to vedel tiež.“
                „Milujem ťa,“ skonštatoval. Nebola to adekvátna reakcia na jej dohováranie. Respektíve čakala, že by z neho dostala viac slov. Alebo v to aspoň dúfala. Nie vysvetľovanie a líčenie jeho zážitkov, ale aspoň niečo viac.
                „Ja teba tiež,“ potichu sa zasmiala. Ani netušila, aký pokoj tým priznaním zasiala do jeho srdca. „A teraz poď,“ vstala a podala mu ruku. „Možno ti narobím ďalšie problémy, ale je načase, aby som mala nový prútik.“
                „Vážne si pripravená isť medzi ľudí?“ neveriacky sa spýtal a v momente dodal: „Aj keď ich tam nebude veľa.“
                „S tebou som pripravená to risknúť.“

------

Hodinu sa ubezpečovala a presviedčala, že je to dobrý nápad. Musí to spraviť. Keď sa bude do konca života skrývať uňho v dome, nikdy sa z toho nedostane. A keď chce spraviť skúšky čo najskôr a nie až po niekoľkých rokoch, potrebuje nový prútik. A keď mu chce pomôcť, potrebuje sa svojho strachu zbaviť. To bol ten hlavný dôvod, ktorý ju napokon presvedčil, aby podnikla návštevu Šikmej. Bude tam predsa on. Ľudia sa nebudú na ňu vrhať s úmyslom jej ublížiť. Nikto ju nepozná, nemá sa čoho báť.  
                Neprekvapilo ju, keď ho zbadala so šiltovkou vrazenou hlboko do čela. Jazva vidieť nebola, šilt zakrýval oči. Ale nie toľko, aby ich nevidela, keď k nej pristúpil a objal ju okolo pliec. Povzbudivo sa usmial. A ona mu to oplatila.
                „Vyzeráš frajersky,“ zaškľabila sa, aby prekryla vlastnú nervozitu.
                „A ty vyzeráš úplne dokonale,“ vrátil jej to. Prebehol ju pohľadom. V letných šatách jej to vážne mimoriadne svedčalo. Ale keď si spomenul, že jej to svedčalo aj v jeho teplákoch, tak ho to ani neprekvapilo. Sčervenela.
                „No, ehm, ďakujem,“ vykoktala.
                „Ginn, nepýr sa,“ vyprskol. „Si krásna, to je fakt, tak sa už konečne s tým zmier,“ zasmial sa. Snažil sa ju odpútať od toho, do čoho sa hodlala pustiť.
                „Som?“ spýtala sa nie príliš múdro.
                „Iste.“
                „Dobre,“ prikývla. „No a ty. Myslíš, že ťa v tej šiltovke nepoznajú?“ nadvihla obočie.
                „Minimálne nie okamžite,“ usmial sa. „Získam viac času na útek,“ zaškľabil sa.
                „Hrdina,“ vyprskla so smiechom.
                Chvíľu sa podpichovali, než sa rozhodli premiestniť sa zo svojho útočiska. Objavili sa v Londýne, v jednej z postranných uličiek v blízkosti Deravého kotlíka. Prvé, čo si uvedomila, bol hluk premávky na rušnej ceste. Pokrikovanie ľudí, zvuk áut. Jej odhodlanie kleslo pod bod mrazu. Srdce sa jej rozbúchalo.
                „Ginny,“ otočil si ju k sebe. Zdvihla k nemu prestrašenú tvár. „Pamätaj si, že som pri tebe. Stále budem pri tebe a nedovolím, aby sa ti čokoľvek stalo. Nikto z tých ľudí ti nebude chcieť ublížiť. Ak sa na teba niekto pozrie tak len preto, lebo uvidí krásnu ženu. A keď bude chcieť niekto za tým hľadať niečo viac, tak ho na mieste prekľajem,“ stiahol obočie. Dosiahol toho, že sa jej výraz zmiernil. „Si len moja a nikto sa ťa ani nedotkne,“ šepol a pobozkal ju. „Všetko bude v poriadku.“
                „Ja viem,“ hlesla pritískajúc sa k nemu. Pokojný tlkot jeho srdca kontrastoval s jej divokým búšením, ale po chvíli sa začala upokojovať. Nazbierala stratenú odvahu. Presvedčila sa, že on tu nie je. Je tu len Harry. Nič jej nehrozí. „Tak poďme,“ nesmelo sa usmiala. Vtisol jej ešte jeden letmý bozk a pevne ju objal okolo ramien. Zavesila sa doňho, ruku mala omotanú okolo jeho pása. Držala sa ho ako topiaci záchranného kolesa.
                Vyšli do ulice. Museli prejsť asi dvadsať metrov k Deravému kotlíku. Privrela oči, keď zbadala prúd ľudí náhliacich sa ulicami za svojimi povinnosťami. Zvuky jej hučali v hlave a ona pevne stískala zuby. Nebude panikáriť. Cítila jeho silnú pažu, ktorá jej dodávala istotu. Jemne jej zovrel rameno. Otvorila oči a videla jeho pokojný a povzbudivý úsmev. Mierne prikývla, aj keď sa neistoty stále nezbavila. Spravili pár krokov. Schválne ju držal pri domoch, nechcel, aby do nej niektorí z náhliacich sa ľudí vrazil. Než prešli tých dvadsať metrov, tak sa niekoľkokrát pristihla pri myšlienke, že vezme nohy na ramená. Videla tváre ľudí, ale nikto si ju nevšímal. Ak sa aj niekto na ňu pozrel, očný kontakt trval len zlomok sekundy. Uvedomila si, že sa každý stará len sám o seba. Ale v Deravom kotlíku a v Šikmej to bude zrejme iné. Sú to miesta, kde sa zdržujú len čarodejníci a tých nie je toľko, aby sa dokázali starať len sami o seba.
                „Dobrý deň, budete si priať stôl v súkromí?“ zvedavo si ich obzeral nový majiteľ Deravého kotlíka, keď vstúpili z londýnskej ulice dnu. „Alebo si budete priať prenajať izbu?“ usmial sa. Harryho si nevšímal, upútala ho Ginny. Mala sklonenú hlavu, ale Harry jej strnulosť cítil. Nového majiteľa nepoznal, aj keď ho už niekoľkokrát videl. Vždy len podnikom prechádzal do Šikmej. Chlap zrejme netušil, že sa pod šiltovkou skrýva hrdina. Netušil to vtedy a teraz na to kašľal úplne, pretože mal pred sebou Ginny.
                „Nie, ďakujeme. Len prechádzame.“
                „Iste, všetci len prechádzajú,“ zakrákal starý chlap dotknuto. „Nikto nechce jesť, nieto aby sa tu ubytoval,“ sťažoval sa. Ginny mu venovala jeden letmý pohľad.
                „To mi je ľúto,“ vypustil Harry. Ale bolo mu to jedno. „Možno na spiatočnej ceste povečeriame.“
                „To by bolo krásne. Máme výborné teľacie kotlety s brusnicami. Určite by tejto krásnej dáme chutnali,“ robil si reklamu.
                „Uvidíme.“
                „Nepoznáme sa?“ spýtal sa dotieravý chlap. Ginny opatrne zdvihla hlavu. Predpokladala, že sa pýta Harryho. Ale on prepaľoval očami ju. Okamžite sklonila hlavu. Cítila, že jej Harry jemne zovrel rameno. „Ako sa voláte?“
                „To je, myslím, jedno,“ pod šiltovkou sa zamračil. „Len by sme radi prešli do Šikmej.“
                „Iste, iste,“ podráždene si frkol chlap. Potom konečne pozrel na Harryho. Ten sa ale otočil a viedol Ginny k prechodu za Deravým kotlom. „Počkajte, nie ste...“
                Chlapa už nepočuli. Zavreli za sebou dvere a ocitli sa pred prechodom oddeľujúcim muklovský svet od toho čisto čarodejníckeho.
                „Starý Tom nebol taký vtieravý,“ odfrkol Harry. „Ginn, ak by si chcela teľacie kotlety s brusnicami, vezmem ťa do nejakého iného podniku.“
                „Kašlem na kotlety,“ zasmiala sa. Keď boli zasa sami, upokojila sa. Zatiaľ sa to dalo prežiť, aj keď ju zajačie úmysly stále neopúšťali. Jej srdce znova bilo pokojne. Pri ňom. Pozrela naňho. „Teda, keď si mal v pláne pozvať ma na rande, tak moja reakcia bola zrejme trápna.“
                „Rande, to je dobrý nápad,“ zasmial sa.
                „To asi nebol ten zámer, čo?“ uškrnula sa. Pritiahol si ju do náručia a pobozkal ju. Absolútne sa nebránila.
                „Nie, ale zistím, kde sa dá v Londýne pokojne povečerať a na rande ťa pozvem. Ak si teda nebudeme chcieť dohodnúť rande na záhrade v altánku a škriatok nám tie kotlety nepripraví.“
                „A zabije akúkoľvek romantiku?“ hlesla odvážne. „Nie, Harry, príde aj k tomu, že si pokojne vyrazíme na rande. Sľubujem.“
                „O tom nepochybujem. A teraz, prútik.“
                Šikmá ulička skutočne nebola tak preplnená, ako si pamätala zo svojich návštev v detstve. Vtedy sa to tam hemžilo netrpezlivými rodičmi, ktorí na poslednú chvíľu, spolu so svojimi ratolesťami, zháňali veci do školy. Weasleyovci vtedy neboli výnimkou. Bolo tu síce na jej vkus až príliš ľudí, ale aspoň nehrozilo, že budú musieť podnikať nejaký slalom medzi čarodejníkmi. A bol tam oveľa väčší pokoj, ako na rušnej londýnskej ulici.
               Znova ju vzal okolo ramien a ona mu ovinula ruku okolo pása. Vyzerali ako dvaja milenci na nákupoch. Aspoň tak mohli pripadať prípadným zvedavcom. A tých muselo byť určite viac, ako ľudí v muklovskom svete. Napadlo jej, že svojimi ryšavými vlasmi môže upútať pozornosť. Mohla by vyvolať spomienky na rozvetvenú rodinu, ktorá bola kedysi známa. A oni by si ju mohli pozornejšie všimnúť. A spolu s ňou aj toho muža, ktorý ju sprevádzal a ktorý mal na hlave nie príliš tradičnú šiltovku. No, hádam sa v súčasnosti stará každý sám o seba.
                Nechcela sa na nikoho dívať a pátrať po tom, či sú jej úvahy správne. Mala sklonenú hlavu a Harry ju viedol na koniec uličky, pretože sa práve tam nachádzal obchod s prútikmi. Kedysi patril Olivanderovi. Meno obchodu ostalo, ako úcta starému prútikárovi. Patril však niekomu inému. Podobnému starcovi, akým bol aj Olivander. Ťažko odhadovať, či bol aj podobným odborníkom, ale nahradiť Olivandera asi nebude nikdy možné.
                Harry ju pohladil po ramene a naznačil jej, že má polovicu cesty za sebou. Vstúpili do obchodu a on jej zložil ruku z ramien. Avšak jej dlaň vzal do svojej.  Bol tu, keď mal jedenásť. A naposledy pred pár týždňami. Veľa sa toho nezmenilo. Predstúpil pred nich starý muž.
                „Čo vás ku mne privádza?“ spýtal sa jemne, keď sa pozdravili. „Na vlastné dieťa máte ešte čas. Stratili ste prútik počas vojny?“ díval sa na Ginny. Potom pozrel pozorne na Harryho.
                „Prednedávnom som u vás  kúpil tento prútik,“ Harry mu podával Ginnin prútik. „A vravel som, že ho zrejme prídem vymeniť.“
                „Áno, spomínam si,“ prikývol starec. Znova sa zadíval na Ginny, v ruke zvieral jej prútik, akoby sa z neho snažil niečo vycítiť. „Predpokladám, že ste svoj prútik stratili. Mladý pán vám kúpil náhradný, presne taký istý, akým bol ten pôvodný, avšak ani ten vám asi nevyhovoval, však?“ milo sa pousmial. Pozrela sa naňho. Snažila sa v sebe potlačiť chuť otočiť sa na päte a utiecť. Prikývla.
                „Ten prvotný som zdedila po babičke,“ potichu vypustila.
                „Dedenie prútikov by mali zakázať,“ rozohnil sa starec. „Je to rovnako odsúdeniahodné, akoby niekto po niekom nosil jeho spodnú bielizeň,“ zaškľabil sa. Ginny sčervenela, Harry sa pobavene uchechtol. „Pardon. No, zrejme vám nedokážem pomôcť tak, ako by to spravil Olivander, nech mu je zem ľahká. Nepoznám vás, nepoznám vašu rodinu, neovládam čarodejnícku komunitu tu v Anglicku tak, ako Olivander.“
                „To budem musieť vyskúšať každý prútik?“ zhrozila sa Ginny.
                „Nie, tak to nefunguje,“ starec sa pousmial. „Viete niečo o prútikoch?“
                „O jadrách, drevách a ich spojitostiach s povahou a charakterom čarodejníkov?“
                „Áno, presne o tom hovorím,“ starec sa skúmavo zahľadel na Harryho. Akoby pátral po tom, odkiaľ mu je povedomý.
                „Povedzme, že cezmína bola v rodine tradičná,“ Harry zovrel prútik v ruke. „Väčšina mala cezmínu. Ale jadro? V tomto je vlas z chvosta jednorožca. Slečnu poznám a jednorožec sa k nej nehodí,“ mierne sa pousmial. „Vždy bola impulzívna a výbušná. Tipoval by som šľachu z dračieho srdca. A dĺžka,“ pozrel na Ginny. „Čo ti šlo v škole najlepšie? Čarovanie, transfigurácia, obrana alebo niečo iné?“
                „No, ja neviem,“ prekvapene sa naňho dívala. „Asi tá obrana,“ zapýrila sa, akoby sa snáď mala za toto vyhlásenie hanbiť. Usmial sa ešte viac.
                „V tom prípade by som povedal, že takých jedenásť, jedenásť a pol palca vzhľadom k jej výške by malo stačiť. K obrane sú vhodnejšie dlhšie prútiky, k čarovaniu tie kratšie. A aj tu treba brať do úvahy výšku čarodejníka,“ pozrel na starca, ktorý sa usmieval snáď ešte širšie, ako Harry.
                „Vidím, že sa prútikom rozumiete. A k tej cezmíne, ste si istý drevom? Skutočnosť, že takmer každý v jej rodine mal cezmínu, ešte nemusí byť rozhodujúca,“ upozornil.
                „Iste. Cezmína je kráľovské drevo. Reprezentuje čistú dušu a pevnú vôľu. Možno by sa ešte hodil eben, ale skôr by som sa prikláňal k tej cezmíne. Predsa je to len veselšie drevo a slečna dokáže byť mimoriadne zábavná,“ mrkol na Ginny. Dívala sa naňho ešte prekvapenejšie, ako predtým. A starec bol fascinovaný.
                „Výborne,“ zasmial sa. „Tak mi napadá, nechceli by ste prevziať obchod po mne?“
                „Nechcel, možno som sa netrafil. A okrem toho, asi by som nedokázal vytvoriť ani náznak prútiku, nechám to na odborníkoch.“
                Starec si niečo veselo brblal pod nos a hnal sa dozadu vybrať prútiky podľa Harryho inštrukcií.
                „Ako to vieš?“ vyzvedala už s úsmevom.
                „Keď tráviš s niekým osem rokov a nudíš sa, tak vyfasuješ rozmanité lekcie.“
                „Aha,“ prikývla s porozumením. „Ktovie, čo ti všetko Severus súkal do hlavy.“
                „Nestihla by si sa čudovať.“
                „A prečo nie vlas jednorožca? Vždy mi boli sympatickejší ako draci.“
                „Ginny, vo vašej rodine by sa jednorožec hodil jedine Percymu. S privretím oboch očí Charliemu. Ale určite nie tebe a ani dvojčatám,“ zmĺkol. Ocitli sa v nebezpečných vodách.
                „Percymu by stačil možno aj vlas víly,“ zahihňala sa. A jemu sa uľavilo.
                „Tak tu to máme,“ starec sa vrátil a niesol niekoľko balíčkov. „Cezmína a dračie srdce, od desať do dvanásť palcov. A priniesol som aj ten eben. Čo keby náhodou?“ usmial sa na Ginny. Opatrne pristúpila k pultu. „No, len si ich vyskúšajte,“ nabádal ju a otváral škatuľky, v ktorých ležali na červenom zamate nové prútiky. „Jeden po druhom, nech sa páči.“
                S úsmevom sa jej díval do tváre. A ona mu trocha nesmelo úsmev vrátila. Vzala do ruky prvý prútik. Desaťpalcový. Nič sa nestalo. Vedela, že ak si ju má prútik vybrať, tak musí niečo cítiť. Čo, to netušila. Ale niečo určite. Nič necítila ani pri desať a pol palcovom. Ani pri jedenásťpalcovom. Až potom to prišlo. Keď zovrela prútik z cezmíny so šľachou z dračieho srdca dlhý jedenásť a pol palca, akoby jej telom prebehol elektrický prúd. Mala pocit, akoby prútik poznala už dlhé roky. A akoby on poznal ju. Patrili k sebe, jednoznačne to cítila.
                „Toto je on,“ šepla a fascinovane sa dívala na prútik.
                „Výborne! Áno, tak je to správne,“ zvýskol starec. Jeho výkrik ju vytrhol zo zasnenia, preľaknuto odstúpila od pultu. Harry ju okamžite povzbudzujúco vzal za ruku.
                „Dobre, tak teda výmena tamtoho prútika za tento nový,“ netrpezlivo vypustil.
                „Áno a doplatíte dva galeóny,“ prikývol starec. Strieľal pohľadom z jedného na druhého a pritom balil ostávajúce prútiky. „Dračie srdce a dlhšie drevo,“ vysvetlil. Harry bez námietok položil peniaze na pult. Šepla mu, že keď si vyberie peniaze z trezoru, vráti mu to. Len mykol plecami. Nechcel s ňou preberať financie pred starým pánom. Pobrali sa k odchodu.
                „Je úžasný,“ hlesla pred obchodom dívajúc sa na svoj nový prútik. Usmial sa. „Kde bol celú tú dobu?“
                „Čakal na správnu chvíľu. Dovolíš mi ho skryť k tomu môjmu? Alebo sa ho nemôžem ani dotknúť?“ zavŕtal s úsmevom. Zasmiala sa.
                „Ďakujem ti,“ objala ho a pobozkala. Na ulici to zrejme bolo neprístojné, ale v tej chvíli jej to bolo srdečne jedno. „No, tak mi napadá, že si tie prútiky mohol vziať so sebou a ja som nikde nemusela chodiť,“ upozornila držiac ruky okolo jeho krku.
                „To by som ale musel vziať aj ten eben a k tomu možno aj vŕbu,“ zaškľabil sa. „Odvaha je v cezmíne, moja milá a ty si dokázala, že odvážna si. A okrem toho pochybujem, že by mi ten chlap dovolil požičať si pol obchodu.“
                „To je tiež pravda. A čo teraz? Ideme... domov?“
                Vracali sa po ulici naspäť k Deravému kotlíku. Znova si ju držal pri tele. Cítil, že nie je úplne pokojná, ale aspoň nebola taká strnulá ako na ceste tam. Nič sa nestalo a ona bola odvážnejšia. Kráčali popri obchodíkoch a zrejme obaja spomínali na to, ako si tu kupovali pergameny a knihy, prísady do elixírov a habity. Krmivo pre zvieratá a... Zrazu si spomenul na svoj sen, ktorý sa mu sníval a ktorý sa im podaril tak excelentne zahovoriť.
                „Ginny, no, ehm,“ zastavil. Pozrela sa naňho. „No vieš, asi by som to mal vedieť a keď mi to aj Ron spomínal, zabudol som na to. Viem len, že to bolo cez prázdniny, tak dúfam, že už to nebolo.“
                „Nebolo čo?“ povytiahla obočie.
                „Tvoje narodeniny. Kedy máš narodeniny?“
                „Krátko po tebe. Presnejšie za týždeň, štrnásteho,“ zapýrila sa. Chodil k nim až koncom prázdnin, takže jej narodeniny prešvihol. A keby aj nie, nikdy ich nejako výnimočne neslávili, pretože na to proste nemali. „Zabudni na to,“ zamračila sa, keď si uvedomila, prečo sa pýta. „Nechcem od teba žiaden darček. Už si toho spravil pre mňa toľko, že to pokrylo moje narodeniny až do konca môjho života a tiež značnú časť toho nasledujúceho.“
                „Takže štrnásteho, fajn,“ usmial sa.
                „Harry!“
                „No čo? Nebude to darček len pre teba. Dostanem ho aj ja. Niečo sa mi snívalo a ja viem, že to musíme spraviť, aby sme sa obaja cítili lepšie.“
                „Čo sa ti snívalo?“
                „Keď ti to poviem, tak to už nebude prekvapenie, že?“ významne sa uškrnul.
                „Ale...“
                „Pst, pomôže nám to.“
                „Harry!“
                „Ginny?“ nevinne natiahol. Musela sa zasmiať. Potom jej pohľad padol niekde zaňho. Premýšľala, čo sa mu mohlo snívať. Na čo si spomenul, keď kráčali popri obchodoch? Čo by im mohlo obom pomôcť? Čo má v pláne? Ale to, čo uvidela, prekonalo aj tú najhoršiu nočnú moru. Srdce jej v momente zmeravelo. Z tváre sa jej stratila všetka farba a ona vyzerala, akoby zbadala ducha. Bol to len okamih, ale ona si bola istá tým, čo vidí.
                „Čo sa stalo?“ jej výraz ho vystrašil. Otočil sa, aby zistil, na čo sa díva. Nevidel nič mimoriadne. Stála tam Fortescuova cukráreň, pred ktorou sedela jedna jediná rodina. Z obchodu s knihami vyšiel akýsi mladý chlapec. Cez ulicu prechádzal starší manželský pár. Inak nič. „Ginny,“ pozrel na ňu.
                „Bol tam,“ šepla dezorientovane. „V uličke medzi obchodmi. Bol tam a díval sa na mňa.“ Stále mala pred očami ľadový pohľad jeho modrých očí. Nenávistnú tvár. Videla stelesnenie svojich desivých snov.
                „Mills?“ spýtal sa. Prikývla. Vyzerala, že odpadne. Pevne si ju pritisol k sebe. Mal chuť rozbehnúť sa k obchodom a prekontrolovať postrannú uličku. Ale nemohol ju tu nechať. Nemuselo by sa to pre ňu skončiť dobre. Počul ju, ako začala potichu vzlykať. Cítil, že sa celá chvie. „Ginny, neublíži ti. Neodváži sa. Poď, pôjdeme pomaly domov. Poď,“ nabádal ju k pohybu.
                Nemohol tomu uveriť. Ak sa jej to nezdalo, ak si pri tom všetkom strese Millsa len nevyfantazírovala a on tam skutočne stál nevedel, čo si myslieť. Ten chlap musel byť šialený. Ak sa po tom všetkom odvážil prísť do Anglicka, do Šikmej a zrejme po nej pátrať. Prečo by tu inak bol? Ak tu bol?
                „Ginny, si si istá, že tam stál?“ pýtal sa jej, keď ju podopierajúc viedol preč. Tentoraz na nich ľudia zvedavo pokukovali. Dokonca zaregistroval cvaknutie fotoaparátu. Za normálnych okolností by sa zrejme na fotografa vrhol a aparát mu rozbil, ale to bolo teraz jedno. Obzeral sa okolo seba, prútik držal v ruke a striehol po Millsovi. Nikoho však nevidel. Plakala, triasla sa a stále opakovala, že tam bol. „Doma budeš v bezpečí. Nedostane sa tam,“ dohováral jej. „Ginn, pozri na mňa,“ chytil jej tvár do svojich dlaní a zdvihol si ju k sebe. Boli za prechodom predeľujúcim Šikmú a Deravý kotlík. Pozrela sa naňho. Za tú bolesť a strach, ktorú v jej očiach videl, by najradšej zabíjal. „Upokoj sa. Aspoň trocha. Premiestnime sa domov, tam budeš v bezpečí. A ja ho potom vypátram. Zistím, kde je a vytlčiem z neho dušu.“
                „Nie, Harry. Nechaj to tak,“ zavrtela hlavou. „Nestojí za to. Je to hajzeľ a ty si s ním nešpiň ruky,“ vykoktala snažiac sa o odvahu.
                „Dobre,“ súhlasil pre túto chvíľu.
                Pobozkal ju na čelo. Vošli do hostinca. Majiteľ ich spoznal a pýtal sa, či im má pripraviť stôl. Nereagovali. Podarilo sa jej trocha upokojiť a aj keď sa triasla ako osika, neplakala už. Tých dvadsať metrov do postrannej uličky, odkiaľ sa premiestnili domov, prešli ako v mrákotách.
                „Sme doma, už je všetko v poriadku,“ šepkal jej do vlasov, keď spolu stáli na záhrade pod altánkom. Jej chvenie postupne ustupovalo, pevne sa ho držala. Ibaže jeho tenké uši zaregistrovali nezvyklý zvuk, ktorý sa tiahol z domu. Zamračil sa a pevne zovrel prútik. Dnes by tu nemal byť nikto. Ani Severus, ani Minerva a ani Hermiona. „Ginn, niekto je v dome...“

TOPlist