22. Harpya versus Kanóni

 

      Ministerstvo mágie, Londýn, 4.1.2002
               
„Čo sa deje, Harry?“ podišla k nemu jeho mama. Ples bol v plnom prúde, na parkete sa vlnili tanečníci, pri stoloch sa popíjalo a diskutovalo.
                „Čoby?“ tváril sa nechápavo. Celý čas civel na Ginny a bol by hlupák, keby si myslel, že svoju mamu oklame. Bolo len otázkou času, kedy ho prekukne. A keď bola v jednej miestnosti s oboma, zákonite si musela niečoho všimnúť.
                „Ty a Ginny, to sa deje,“ zamračila sa naňho. „Stále ju miluješ. A nesnaž sa mi tvrdiť opak, je to do očí bijúce.“
                „Nemôžem o tom hovoriť,“ vypustil prosto. Lily sa zamračila ešte viac. „Vážne, mami. Nevyzvedaj. Ale máš pravdu, milujem ju. A budem o ňu bojovať. To je všetko, čo môžeš vedieť.“
                „Ide o to, čo sa jej stalo v minulosti, však?“
                „Mami, prosím,“ prerušil ju náhle a dôrazne. „Nepátraj po tom, dobre?“
                „Harry.“
                „Mami.“
                „Si nešťastný, trápi ma to. Keby som mohla niečo spraviť...“
                „Nemôžeš spraviť nič. Sľúb mi, že sa do toho nebudeš angažovať.“
                „Nikdy som sa neangažovala do tvojich vzťahov.“
                „Nikdy pri mne nebolo dievča, ako Ginny.“
                „No, to je vlastne pravda...“
                „Tak vidíš. Mami, prosím. Nechaj to na mňa, dobre?“
                „Máš šancu to urovnať?“ povytiahla obočie.
                „Spravím pre to všetko,“ pevne prehlásil. Odľahlo jej. Poznala ho a vedela, že vždy, po takomto istom prehlásení, dosiahol úspech. Smutne sa usmiala.
                „Budem ti držať palce.“ Jemne ho objala a vrátila sa k Jamesovi, ktorý diskutoval so svojim šéfom a Seamusom. Zrejme bude pri tom rozhovore trpieť.
                Znova pozrel na Ginny, ktorá sa práve bavila s niekým, ani nevedel, kto to je, ale musel to byť niekto významný, keď dostal pozvánku. Povzdychol si. Po tom, čo absolvovali svoje sólo, sa už k sebe nedostali. S ňou si chceli zatancovať všetci a on sa tancom vyhýbal. Absolvoval len pár zdvorilostných tancov, aby nebolo príliš zjavné, že tam trpí.
                S Ronom sa bavili o ich rozhovore. A sľúbil mu, že na ňu bude v podobnom duchu, ale nie tak dôrazne, tlačiť aj on.
                Mal by to byť veselý večer a on aj bol, ibaže on ho nevedel prežívať nijako inak, ako tragicky. Nedostal ďalšiu možnosť byť s ňou osamote a pochyboval, že by spravila nejakú chybu a umožnila mu to. Dávala si mimoriadny pozor. Niekoľko hodín pretrpel a keď usúdil, že sa zúčastnil dostačujúco, jednoducho odišiel.

      Byt Luny Lovegoodovej, Exeter, 6.1.2002
               
„Stále nechápem, ako som ti dovolila ukecať ma,“ odfrkla si Hermiona, keď stúpala po schodom do bytu na piatom poschodí vo vysokej bytovke na kraji Exeteru.
                „Sľúbila som ti dámsku jazdu,“ zaškľabila sa na ňu Ginny. „A keďže ty sa nepohybuješ v prostredí, ktoré by hýrilo dievčatami nášho veku a moje prostredie by ti určite nevyhovovalo, toto je jediná normálna možnosť, ako hlavný zmysel dámskej jazdy naplniť.“m
                „Luna Lovegoodová,“ zastavila sa na jednom schode. „Keby si mi pred pár rokmi povedala, že budem na pyžamovej párty s Lunou Lovegoodovou, tak by som ťa poslala k liečiteľovi,“ uškrnula sa.
                „Neostali mi žiadne iné priateľky zo školy a tebe tiež nie, tak nefrfli a poď,“ zdrapila ju za ruku a so smiechom ťahala hore. „Každá z nás žije odlišný život, ale máme niečo spoločné.“
                „Veď dobre, len je to pre mňa nepredstaviteľné.“
                „A keby si mala stráviť večer s Lav-lav, zdalo by sa ti to predstaviteľnejšie?“ zahihňala sa. Hermiona vydala zvuk, ktorý sa nápadne podobal dáveniu. „Tak vidíš. Luna je fajn.“
                To už boli ale pred dverami a tak bola ušetrená ďalšieho Hermioninho frflania.
                „Ahoj,“ pozdravila ich Luna s úsmevom, keď im otvorila po zaklopaní. „Poďte ďalej. Rada ťa vidím, Hermiona,“ obrátila sa na ňu. Hermiona si ju opatrne prezerala, nenašla však známky tej zasnenej a podivnej dievčiny, ktorú si pamätala z Rokfortu. „Dospela som,“ mykla Luna ramenami, akoby vedela, nad čím Hermiona premýšľa.
                „Áno, to som si všimla,“ prikývla. Viedla ich do obývačky. „Aj ja ťa rada znova vidím. Ako sa ti darí?“ spýtala sa zdvorilo. Ginny sa okamžite chopila prvej fľaše vína, aby ju otvorila. Luna podávala poháre.
                „Celkom dobre, som spokojná,“ usmialo sa blonďavé dievča. „V nemocnici ma už nechávajú slúžiť samú, hoci ešte nemám všetky skúšky,“ mykla plecami.
                „To je fajn,“ prikývla Hermiona. Vedela toho dosť na to, aby pochopila, že je mimoriadne inteligentná, preto jej dávajú šancu už takto skoro.
                „A čo ty a výskum? Ginny mi vravela, že sa vám to trocha zadrhlo,“ stiahla obočie a vzala si od Ginny pohár vína.
                „Nemáme vlkolaka,“ pokrútila nosom. „Musíme čakať, kým nám profesor Snape nejakého nezoženie.“
                „Tak vlkolaci nie sú bežní sortiment, ktorí by sa dal zohnať v každom druhom obchode,“ nadhodila Luna. Ginny sa rozhihňala.
                Skutočne stačilo pár viet, aby sa Hermiona uvoľnila. Luna bola úplne obyčajná, ničím výnimočná. Zrejme skutočne dospela, ako sama prehlásila. V škole neboli najlepšie kamarátky, ale obe sa pohybovali na okraji spoločenskej vrstvy, ak by sa týmto termínom dali definovať školské kamarátske partie. Luna bola zvláštna a samotárska a Hermiona bola knihomoľka a tiež samotárka. Ginny síce takéto problémy nemala, vždy bola dosť obľúbená, bola však po svojej mame, ktorá mala rada zrejme úplne všetkých na svete. A chcela pomáhať. Preto s nimi trávila dosť času na to, aby sa spolu spriatelili.
                Po dvoch vypitých fľašiach už boli všetky tri v nočných košeliach a hihňali sa úplne všetkému. Hermiona sa pristihla pri myšlienke, že sa takto dobre nezabávala... vlastne nevedela, či sa vôbec niekedy zabávala týmto spôsobom.
                „Bolo ťažké nájsť termín, ktorý by vyhovoval nám všetkým,“ hihňala sa Ginny a mierne sa jej plietol jazyk. „Obe ste tak nechutne pracovne vyťažené, až sa mi chce z toho grcať.“
                „Nenarodili sme sa všetci ako metlobalové hviezdy, vieš?“ Luna jej vyplazovala jazyk a naťahovala sa za praclíkmi, ktoré boli na skrinke za ňou. Bolo potrebné niečo zajesť. Lenže to nezvládla a prevrátila sa na chrbát. Hermiona sa na nej hihňala a Luna sa hihňala na zemi.
                „To je pravda, Ginevra Molly,“ Hermiona sa k nej obrátila. Snažila sa tváriť vážne, ale stále sa pohihňávala. „Pozri sa na seba. Máš dovolenku. Odkedy? A dokedy? To len my musíme stále robiť.“
                „Vedela som sa narodiť, no...“ nevinne natiahla. „Ale tiež to nie je med lízať, nemyslite si. Viete, koľkokrát ma trafila dorážačka?“
                „To je vidieť,“ hihňala sa Luna, ktorá úspešne ulovila praclíky.
                „Čo je? Mám nejaký zdeformovaný nos?“ hmatkala po ňom.
                „Nos máš v poriadku,“ ubezpečila ju Hermiona a chňapla po praclíku.
                „Som rada, vážne. Na mojom nose mi veľmi záleží. Mám k nemu vybudovanú citovú väzbu,“ uchechtla sa. „No a... teraz, keďže sme v takej dobrej nálade a ja som mimoriadne snorivý a zvedavý tvor... chcem od teba pravdu, Hermiona,“ vážne sa jej zadívala do očí, ale najprv musela tie oči zamerať.
                „Ginny ide vyšetrovať,“ natiahla Luna. „To bude chcieť ďalšiu fľašu.“
                „Ideš ma vyšetrovať?“ nechápala Hermiona. „Nie som chorá.“
                „To je fajn,“ prikývla Luna. Skutočne našla tretiu fľašu. A vývrtku. Ale ani za nič sa jej nedalo trafiť do korku. „Ako si to robila?“ spýtavo sa zadívala na Ginny. „Mne to nejde.“
                „Ukáž,“ vzala od nej fľašu. Hermiona sa pohihňávala, keď sledovala počínanie ryšavého dievčaťa. „Chachá!“ víťazne im ukazovala vytiahnutý korok.
                „Ja to nechápem,“ zavrtelo hlavou najstaršie dievča. „Sme čarodejnice. Prečo ani jedna z nás nepoužila prútik?“
                „To je jedno, je to otvorené!“ radostne zvolala Luna a chystala poháre.
                „A ty poznáš kúzlo na vytiahnutie korkového štupľa z fľaše?“ Ginny na ňu spýtavo hľadela.
                „Jasne, Hermiona ovláda všetky kúzla.“
                „Jasne, ovládam to kúzlo.“
                Na to sa všetky tri rozhihňali nanovo.
                „No ale k veci,“ pokračovala Ginny, keď si znova štrngli a znova pripili, tentoraz na Snapea a jeho honbu za vlkolakmi. „Chcem od teba pravdu, Hermiona,“ zadívala sa jej do očí. Takým pohľadom, ktorý prinútil Hermionu naprázdno prehltnúť. Luna sa dívala striedavo z jednej na druhú.
                „O čom?“ so strachom sa spýtala.
                „Chcem vedieť, s kým chodíš. Chcem to vedieť a chcem a hotovo,“ zamračene a tvrdohlavo sa dožadovala.
                „To bude zaujímavé,“ vyriekla pobavene Luna.
                „Nie je to dobrý nápad,“ Hermiona sa zamračila.
                „Prečo by to nemal byť dobrý nápad? Zamlčuješ ho už... myslím, že niekedy od októbra. To je vyše troch mesiacov. Prečo?“
                „Vážne, prečo?“ zaujímalo aj Lunu.
                „Asi mám k tomu dôvod, nemyslíš?“ natiahla Hermiona netypicky. A neprestávala sa mračiť.
                „Dobre, možno. Ale aký dôvod?“ nedalo jej.
                „Osobný.“
                „Nebude to tým, že ho všetci poznáme?“ povytiahla obočie.
                „Možno.“
                „Hermiona, je to môj brat?“ spýtala sa Ginny potichu a s nadšením. Hermiona vyvalila oči.
                „Ktorý z tvojich bratov? Máš ich na výber dosť. Charlieho a Billa asi nie, tí sú ženatí. Percy je síce tiež ženatý, ale je to hňup. Potom je tu ešte... Ahá! Niektoré z dvojčiat?“ Luna sa usmiala na Hermionu.
                „Nie, myslím svojho najmladšieho brata.“
                „Ronalda?“ prekvapilo Lunu. „Ale veď to je...“ stiahla obočie.
                „Nemysliteľné, však?“ Ginny sa víťazne škľabila. „A myslím, že práve preto je to Ron, pretože to by nikto nikdy nečakal. Neznášali ste sa a stále hádali. A čo je nehádané, nie je milované.“
                „Vravíš z vlastnej skúsenosti?“ Hermiona bola okamžite v opozícii a zahnaná do kúta a preto sa rozhodla vytiahnuť tvrdé zbrane. 
                „To je podpásovka, Hermiona,“ zamračila sa. „Keď som s ním chodila, nehádali sme sa. A teraz nekomunikujeme nijako, nieto hádkami.“
                „Prepáč, no. Len že... toto je niečo, čo nemôžem povedať.“
                „Ja som sa niekde stratila a neviem sa dostať naspäť,“ vyšlo z Luny nešťastne.
                „A prečo? Ron je v pohode, mám ho rada, je to dobrý človek a zmenil sa. Už nie je taký, ako bol v škole. A aj on má priateľku, ktorú zubami nechtami tají a ja nevidím iný dôvod, prečo by to robil, len ten, že si to ty.“
                „Si to ty?“
                „Nie, nie som to ja! Nechodím s Ronom,“ vyštekla Hermiona a poriadne si uhla.
                „Nechodíš?“ Ginny na ňu vyvalovala oči. Bola si tým istá.
                „Tak s Fredom? Alebo Georgeom?“ Luna znova rátala na prstoch Ginniných bratov.
                „Nechodím so žiadnym Weasleym,“ povzdychla nešťastne. „Nemôžem to povedať,“ vrtela hlavou.
                „Tak teraz som sa stratila aj ja,“ vyšlo z Ginny rezignovane.
                „A na to si pripijeme, nie?“ Luna jej doliala.
                „Hermiona,“ potichu ju oslovila Ginny. „Vieš, že nám môžeš veriť, však?“
                „Strašne rada by som to povedala, verte mi. Vykričala do sveta, že ho milujem. Ale on nechce,“ vyzerala nešťastne až takmer plačlivo.
                „No páni,“ zamračila sa Ginny a snažila sa poskladať túto záhadnú skladačku. Potom jej napadla hrozná predstava. „Prosím, prosím, prosím povedz, že to nie je Snape...“ prosebne sa na ňu zadívala. Hermiona vyvalila oči.
                „Pre Merlina, až taká zúfalá nemôže byť, nie?“ vytreštila oči Luna. Hermiona ju prizabila pohľadom.
                „Nie, nie je to Snape.“
                „Zabini?“
                „Ďalšie fuj.“
                „Nie, nie je to Blaise,“ Hermionu začala zaplavovať panika.
                „Nevrav, že ten starý Japonec,“ s hrôzou vyšlo z Ginny. „Ešte by sa dal pochopiť ten Portugalec...“
                „Nie je to ani jeden z nich. A už dosť!“
                „Tak kto potom, do čerta...“ zamyslela sa. Hermiona bola príliš samotárska, príliš veľa času strávila v laboratóriu na to, aby viedla spoločenský život, pri ktorom sa mohla s niekým zoznámiť. Ginny zamrkala a uprene sa pozrela na kamarátku. Tá jej pohľad okomentovala nešťastným zafunením.
                „Prišla na to! A na to si pripijeme,“ Luna im ponúkala víno.
                „Je to on, že?“ spýtala sa potichu. Hermiona sa na ňu dívala takmer až bojazlivo.
                „Takže chápeš, prečo to chce tajiť.“
                „Len prosím nevybaľte meno ako Horace Slughorn, lebo ma tu prekotí.“
                „Nie, ten to nie je.“
                „Uch, dobre,“ spokojne prikývla. Zdalo sa, že ju vôbec nezaujíma, kto je onen záhadný priateľ.
                „Na jednej strane to chápem, na druhej strane je to riadny hňup,“ zamračila sa Ginny.
                „Prisahaj na Merlina, že to nikdy nikomu nepovieš, inak prisahám ja, že za tebou prídem a prekľajem ťa,“ vyhrážala sa Hermiona. Ginny sa uchechtla.
                „Ty? Ty by si ani muche neublížila.“
                „Prisahaj, Ginny,“ mračila sa.
                „Dobre, prisahám na Merlina, že nikdy nikomu nepoviem meno tvojho priateľa,“ slávnostne prehlásila.
                „Ďakujem,“ zaškľabila sa na ňu Hermiona.
                „A kto to teda je?“ Luna sa na obe pozrela. A oni pozreli na ňu.
                „Jeden taký hňup,“ zaškľabila sa Ginny.

      Dom Potterových, Godricova úžľabina, 9.1.2002
               
„Takže, čo nové?“ spýtala sa Lily svojho syna počas večere, na ktorú sa, ako takmer každú stredu, dostavil.
                „Nič, všetko po starom,“ mykol plecami. „Alebo teda... niečo je skutočne nové. Novinári už prestali obliehať dom, takže si nechám odstaviť krb,“ zaškľabil sa. James sa uchechtol.
                „Stále nevidím dôvod, prečo to robíš,“ namietla mierne dotknuto. „Nikdy by sme ti tam len tak nevtrhli, to dobre vieš.“
                „Muklovský spôsob života má predsa len niečo do seba,“ zastal si Harryho otec.
                „Mám lepší pocit,“ usmial sa Harry na mamu. „Keď viem, že mám úplné súkromie.“
                „Ako myslíš,“ povzdychla. Už si na to zvykla za tie roky.
                „Čo reprezentácia?“ obrátil sa Harry na otca. Lily prevrátila oči. A dostávajú sa do bodu, v ktorom je jej prínos do diskusie absolútne nepotrebný.
                „Všetko je už natešené na marec, ako určite vieš,“ vypustil, ale natešene nevyzeral. „Súpiska je stále taká istá, ako s Rusmi. Tri ligové zápasy pred Írmi môžu ale všetko zmeniť. Vieš, čo tým myslím?“ povytiahol obočie.
                „To viem dokonca aj ja a to nemusím byť ani expert,“ zaškľabila sa na nich Lily a vstala, aby poodnášala taniere.
                „No vidíš,“ mávol rukou na svoju odchádzajúcu manželku. „Tu je jasný dôkaz toho, aké je to dôležité.“
                „Uhm,“ prikývol Harry. „Ale Kanóny svoje prehlásenia berú smrteľne vážne.“
                „To je dobre. Bolo by potrebné, aby ste vyhrali všetky tri zápasy. Hoci...“
                „Nestrácajme vieru, otec,“ usmial sa Harry. „Hráči si veria po tom ocenení. Sú rozhodnutí trénovať ešte tvrdšie. Aspoň s niektorými sme sa dohodli, že nebudeme čakať na február a na začiatok sezóny. Ron a ja sme už zorganizovali individuálne tréningy,“ prezradil. James naňho civel. „Nepozeraj, chceme vyhrať ligu,“ posunul ďalšiu informáciu.
                „Tak, ale to je silné predsavzatie.“
                „Rozhodne držím palce!“ ozvala sa mama z kuchyne, kde chystala dezert.
                „Porazíme Harpye, Netopiere a určite aj Katapulty ešte pre Írskom a ty budeš mať v zostave svojho stíhača,“ s úsmevom ho plesom po ramene a šiel pomôcť mame.
                „Ako to chcete spraviť?“ pýtala sa mama. James ostal sedieť za stolom utopený vo vlastných myšlienkach. „Na štadión by vás nemali pustiť, nie?“
                „Máš pravdu, je zavretý až do februára. Ron prišiel s nápadom, že by sme mohli, hoci trocha sparťansky a improvizovane, trénovať u nich v Brlohu. Majú na lúke za domom malý... štadión zrejme nie, ale plochu, kde sa dá lietať. Aj ja som tam párkrát lietal,“ mykol plecami. Lily sa naňho sústredene zadívala.
                „No a... s Ginny to nemá nič spoločné?“ spýtala sa šepky. Harry sa na ňu zadíval. S Ginny to malo spoločné úplne všetko. Ron už bol zúfalý. Bola skrytá v Brlohu, domov sa vrátiť nechcela, aspoň nie do začiatku sezóny a v Brlohu nebola možnosť, ako umelo vytvoriť stretnutie s Harrym. Preto sa rozhodol, že ju týmto spôsobom buď vydurí z Brloha naspäť do Londýna, alebo sa nájde nejaká možnosť, kde by sa jej Harry pripomenul.
                „Ale jasne,“ uškrnul sa. Lily spozornela. „Je to Harpya a už prvý zápas hráme proti nim. A chceme ich poraziť,“ prehlásil.
                „Harry...“ vrkla podráždene. „Vieš, ako to myslím.“
                „Viem,“ prikývol a pozrel do obývačky, kde jeho otec stále špekuloval. Možno si v hlave dával dohromady nejakú rezervnú súpisku, keby sa doterajší reprezentanti neosvedčili. „Je tam zalezená a my s Ronom ju chceme prinútiť, aby sa niektorým smerom pohla konečne z miesta, vieš? Ale... mlč,“ pobozkal ju s úsmevom na líce a zobral puding do obývačky.

      Brloh, Vydrí svätý Dráb, 11.1.2002
               
Ginny si naštvane sadla na posteľ vo svojej dievčenskej izbe. Bolo jej tu celkom fajn, keď sa matka zmierila s jej životom. Dokonca sa s ňou rozprávala už aj o metlobale. Bola tu doma, bola tu v bezpečí a hlavne ďaleko od neho.
                Dokonca sa už aj v novinách prestali objavovať špekulatívne články o tom, prečo sa vlastne rozišli. Na počudovanie to novinári príliš nerozoberali. Ona bola Harpya a to bolo samo o sebe dosť výrečné a on tiež nemal povesť verného romantika. Objavilo sa niekoľko článkov, ktoré sa snažili o trápny rozbor, ale ubezpečenie oboch, že to reprezentáciu neovplyvní, im stačilo. A bola to príležitosť pre jeho obdivovateľky, ktoré majú šancu, keďže je voľný. Znechutene sa zaškľabila.
                Potom nasrdene dupla nohou. Jej brat prišiel s tým stupídnym nápadom, aby použili ich pozemky na trénovanie Kanónov. Bola tu v bezpečí, ďaleko od znechutenia a on sem privedie toho človeka, aby jatril jej rany. A nevoľnosť. Nenávisť a hnev. Idiot.
                Najhoršie na tom je, že matka s tým súhlasila. Dokonca by povedala, že nadšene. Molly videla svoju dcéru s Harrym pred vyše mesiacom a pochopila, že je jej dcéra konečne šťastná, ako jej sama vtedy povedala. Ich rozchod ju chladnou nenechal. Lenže na rozdiel od Johna, ktorý bol niekde v pekle, Harry bol príliš blízko, tak sa rozhodla, v nevinnej naivite netušiac o ničom, že im poskytne príležitosť to urovnať.
                „Ginny, no tak!“ vtrhol jej do izby Ron.
                „Vypadni,“ zasyčala nebezpečne.
                „Prestaň na mňa vrčať, dobre? Buď tej lásky,“ nenechal sa odbiť. „Dobre vieš, že to Kanóny potrebujú a nikde inde trénovať nemôžeme.“ 
                „A ja som taká naivná, aby som ti túto rozprávku zožrala, však?“ zamračene zagánila. Ron pribuchol dvere a zabezpečil izbu. Bola tu síce len Molly, Charlie s rodinou už odišli, bolo však bezpečnejšie, keď ich rozhovor nezačuje.
                „Je to pravda,“ povzdychol a sadol si na stoličku k jej stolu. „Viac menej je to pravda,“ mykol plecami.
                „No jasne,“ prevrátila oči. „Prosím, nevracajme sa k tomu rozhovoru už znova, dobre?“ požiadala dôrazne. „Zbalím sa a odídem.“
                „A prečo?“ stiahol obočie. „Nepolezieme do domu, budeme len vonku, na pozemkoch. Nijako ťa obmedzovať nebudeme.“
                „Už len ten pocit, že bude blízko, ma znechucuje... si predstav,“ ironicky natiahla.
                „Uhm,“ stiahol obočie. A zavrtel hlavou. Jeho sestra sa naňho stále mračiac dívala. „Musíme trénovať, to je fakt. Alebo teda... chceme sa zlepšiť. A nikde inde sa vážne nedá,“ pozrel na ňu.
                „Dobre, tomu by som možno aj verila,“ mávla rukou a posadila sa k stene, aby sa o ňu oprela.
                „No a Harry...“
                „Prosím, Ron, znova nie!“ zúfalo po ňom štekla.
                „A prečo nie? Povedz, že na jeho slovách nie je ani zrniečko pravdy a ja odídem a už to spomínať nebudem,“ zamračene zvýšil hlas. „No tak, Ginn. Povedz, že nemá pravdu. Máš to vo svojej hlave, to si uznala aj sama. A kto iný by ti mohol pomôcť? Kto?“
                „Daj mi pokoj,“ vrkla a položila si hlavu na kolená. Nevoľnosť sa vracala, hoci už nebola taká intenzívna, ako predtým. Otravoval ju s tým často. A ona si pamätala jeho slová. Preto ostávala v Brlohu, ďaleko, pretože nechcela zažívať znova to znechutenie.
                „Nedám,“ oznámil pokojne. „Skôr či neskôr sa mu budeš musieť postaviť. A ty si nebola nikdy zbabelá, tak nevidím dôvod, prečo si s tým vôbec začala,“ povedal potichu. Zdvihla hlavu, aby naňho nepekne zagánila.
                „Ron...“
                „Som si istý, že by ti pomohol. Nie je to tak, ako predtým. Tých chlapov si už viac nevidela. Čo ty môžeš vedieť, čo by sa stalo, keby...“
                „Ron, prosím...“
                „Daj mu šancu to skúsiť. Daj sebe šancu to vyskúšať.“
                „Pošlem ťa do riti!“
                „A ja sa nenechám, vieš to. A viem, že to chceš aj sama skúsiť, ale máš strach. Bojíš sa tej nechuti, pretože v kútiku duše chceš, aby si tú nechuť necítila. Nie k nemu.“
                „Prosím, bež preč,“ zúfalo ho žiadala. Po tvári jej stekali slzy. Mal pravdu. Už dávnejšie si priznala, že sa mu vyhýba práve pre to, aby tú nechuť znova necítila nie kvôli sebe, ale kvôli nemu.
                „Ty nenávidíš Johna Rossa, nie Harryho Pottera, sestrička,“ smutne prehlásil. „A ja nedovolím, aby si sa vzdala,“ zdvihol sa zo stoličky, aby k nej podišiel a prinútil ju nechať sa objať. „Vieš to aj sama. Nemám pravdu?“
                „Nemáš,“ smrkla protestne.
                „Ale mám,“ pobozkal ju do vlasov. „Neodchádzaj z Brloha. Zalietaj si s nami. Miluješ lietanie a určite by ti to pomohlo. No a... mohla by si dať pár rád našim triafačom,“ zaškľabil sa. Okamžite zdvihla hlavu a šokovane sa naňho dívala. 
                „Mám pomáhať Kanónom? Zbláznil si sa?“ vyletela naštvane. Aspoň ju ale odpútal od svojho prvotného cieľa, s ktorým sem prišiel, aby ho splnil a ktorý už, viac menej splnil.
                „Vysvetlil by som im, že nešpehuješ pre Harpye,“ mykol plecami.
                „Harpye nepotrebujú špehovať Kanóny, pre Merlina!“ vyletela šokovane. „Veď je to... absolútne smiešne.“
                „No vidíš. Takže nepotrebujú sledovať náš tréning. Výborne. Mohla by si lietať s nami, odreagovala by si sa, zabavila by si sa, zahrala nejakú hru. Čo?“ uprene sa na ňu díval. Ponuka hrania metlobalu bola lákavá, to určite. Lietala by aj sama, keby nebola taká zima. „Keby sme preberali nejaké strategické prvky a cvičili signály, nebola by si pri tom,“ usmieval sa. 
                „Kanóny nemajú žiadnu stratégiu. Lietajú ako blázniví a ani nevedia, do ktorých obručí sa triafať,“ vyšlo z nej posmešne. Rona to potešilo. Rýpali do seba večne a ako sa zdalo, dostávala sa do formy.
                „Preto by sme asi neboli druhí a nedýchali vám na chrbát.“
                „Harpye by museli zápasy prehrávať, čo sa im bežne nestáva a Kanóny vyhrávať, čomu tiež raz musí byť koniec, aby ste sa k nám priblížili. Ale zase... mohli by ste zamestnať ostatných, aby nám dali pokoj,“ uškrnula sa.
                „No vidíš. Budeš s nami lietať?“ s nádejou sa spýtal.
                „Neviem, skôr nie,“ zavrtela hlavou.
                „Ponuku si dostala, popremýšľaj,“ povzdychol. Potom na ňu pozrel a opatrne sa spýtal. „A ten Harry...“
                „Ron, prosím!“ vyletela zúfalo. „Keď ti sľúbim, že to skúsim, že... ja neviem čo a ako, ale že proste niečo... dáš mi s tým už konečne pokoj?“ zamračila sa naňho. Srdce mu radostne poskočilo.
                „Sľubujem na svoju kanónsku česť, že ak mu dáš šancu, tak ťa s tým už otravovať nebudem,“ slávnostne prehlásil a s úsmevom jej vlepil bozk na líce.  Zavrtela hlavou.

      Brloh, Vydrí svätý Dráb, 14.1.2002
               
Ginny podráždene pozrela na svoje okno. Už znova sa stretli za domom, aby trénovali. Tréningy viedla Dana Perkinsová. Hlavnému trénerovi nepovedali nič, ako jej prezradil Ron. A bolo to dobre. Toho chlapa nemal nikto rád. Nebol to zlý tréner, ale po ľudskej stránke bol aj trol citlivejší. Mali tam aj liečiteľku Becky. Nemohli trénovať na tvrdo a nemohli riskovať zranenia, pretože trénovali tajne. Bez vedomia vedenia tímu Kanónov. A neboli tam ani všetci, ako sa dozvedela. Samozrejme jej brat a potom on. Tí nemohli chýbať. A spolu s nimi traja hlavní a dvaja náhradní triafači a tiež hlavní odrážači. Ostatní z tímu trávili svoje dovolenky a prestávku tak, ako všetci normálni metlobalisti. Títo ale zjavne neboli normálni, pretože tam výskali a jej to liezlo na nervy. A kto by aj v tejto zime lietal dobrovoľne? Zavrtela hlavou.
                Snažila sa sústrediť na čítanie knihy, lenže ten hluk bol otravný. S povzdychom sklapla knihu. Jej matka bola taká ústretová, že im pravidelne pripravovala občerstvenie. Dokonca sa objavovali v Brlohu aspoň dievčatá, aby si odskočili na toaletu. A Dana ju bez obáv včera zavolala, aby si zalietala s nimi. Stisla pery. Samozrejme by si rada zalietala a zahrala. Metlobal bol jej život. A blízko nej je jeden kompletný profesionálny tím, hoci sú to Kanóny a ktorý ju volá, aby si zahrala. Nie jej bratia, s ktorými to nebolo nikdy vážne, okrem Rona. Ale profesionáli. 
                Ale bol tam on. Zložila si hlavu do dlaní a zhlboka sa nadýchla. Už to nebolo také hrozné, ako v tých prvých týždňoch. Dokázala už nad ním premýšľať bez toho, aby si najprv overila, či má do čoho zvracať. A sľub, ktorý dala Ronovi, skutočne mienila dodržať. Ibaže k tomu sa bude musieť najprv odhodlať.
                „Prečo si nejdeš zalietať s nimi, zlato?“ spýtala sa mama, keď vstúpila do jej izby s čerstvo vypranou bielizňou. Skúmavo sa na ňu zadívala. „Chceš to, vidím to na tebe,“ usmiala sa.
                „Mami, sú to Kanóny,“ zareagovala zúfalo.
                „No a čo?“ mykla plecami. „Majú metly a tie lopty a lietajú, nie?“
                „Ja viem, že ty si zatiaľ nováčik čo sa fandenia v metlobale týka,“ trpezlivo vysvetľovala, „len by som upozornila na skutočnosť, že sú to naši konkurenti. Ja hrám za Harpye, mami. To je pre nich nepriateľský klub.“
                „Ale to samozrejme viem,“ neprestávala sa usmievať. „Ale je tam Ronald a tiež Harry a to nie sú nepriatelia, nie? Tak si obleč teplý habit, vezmi metlu a utekaj. Ja vám neskôr spravím teplý čaj a nejaké obložené chlebíky,“ zavelila pokojne. Ginny prevrátila oči. Nie, s jej mamou sa neoplatilo diskutovať.
                Pozrela do okna. Aj na tú vzdialenosť ich dokázala rozoznať. A potom vyletel on, prudko nahor prenasledujúc strelu. Dívala sa na jeho let a na jeho manévre. Keď o pár minút víťazne zdvihol ruku s lapenou strelou, súhlasne prikývla. Proste to vedel. A ona si náhle uvedomila, že jej neprišlo zle pri pohľade naňho. Ale to mohlo byť tým, že bol ďaleko.
                Rozhodla sa. Teplo sa obliekla, vzala svoj súkromný Blesk a vyšla von. Molly sa za ňou zamyslene usmievala.
                Bola nervózna, to určite. Ale sama trénerka ju volala, nehovoriac o jej bratovi, ktorý ju tam chcel v prvý deň dovliecť násilím. Danine výkriky už boli zreteľnejšie. Na moment sa zastavila, aby sa dívala na akciu triafačov.  
                Harry visel vo vzduchu a jastril po strele, ktorá si lietala, ako chcela, ale za hranicu pozemku nešla. Bill okolie začaroval už pred rokmi. A zbadal ju prichádzať, s metlou v ruke. Usmial sa. Bol rád, že napokon vyliezla z domu. Lietanie jej môže len pomôcť. Ron mu samozrejme vravel o ich rozhovore. A samozrejme informovali aj Charlieho. Vlastne s ním hovoril každý večer. Vedel, aký dala sľub bratovi. Teraz to už záležalo čisto na nej, kedy sľub splní. A potom nastúpi Harry a snáď sa všetko urovná.
                „Och, Merlin!“ skríkol odrážač Eddie Drudy, ktorý ju zaregistroval. „Kráľovná metlobalu sa rozhodla zísť z výšin popularity a poctiť nás, obyčajných smrteľníkov, svojou vznešenou prítomnosťou!“ teatrálne rozhodil rukami. Ron okamžite zlietal k svojej sestre.
                „Ty si bol vždy somár, Eddie. Nemám pravdu?“ uchechtla sa pobavene. Medzi tímami samozrejme vládla rivalita. Všetci boli konkurenti. Ale s Kanónmi mali Harpye najmierovejšie vzťahy, pretože boli takmer neškodní a konkurenciu nepredstavovali.  
                „No to je sen!“ pridal sa druhý odrážač, Jacob Lovelock. „Vážené dámy, vážení páni. Dovoľte mi predstaviť vám víťazku prvého ročníka ankety o najlepšieho metlobalistu roka 2001, strednú triafačku Holyheadských Harpyí, Ginny Weasleyovú, ktorá práve podstúpi obrovskú obeť a zúčastní sa tréningu Kudleyovských Kanónov, ktorých hráčom sa práve splní sen a môžu v pokoji dožiť svoje biedne životy.“  
                „Prestaňte blbnúť,“ zahriakol ich Ron, ale vyzeral pobavene. „Nazdar, ségra. Takže budeš lietať?“
                „Mám metlu, balet tancovať nemienim,“ nevinne natiahla. Dana sa zasmiala. Aj ona už bola dole.
                „Som rada, že si prišla. Chalani blbnú, ale tvoja prítomnosť nám môže byť napokon k osohu,“ vravela jej Dana.
                „Chcem ale upozorniť, že som si prišla zalietať, možno poprihrávať, dať bratovi pár gólov... trénovať s vami ale nemôžem,“ jemne naznačila.
                „No, my ti v prvom rade ani nechceme ukazovať, čo vieme,“  upozornil jediný muž v ich hlavnom útoku, Bob Brown.
                „Veľa času by ste tým nestrávili, že?“ zaškľabila sa. Na Harryho, ktorý visel pár metrov nad nimi, nepozrela.
                „Dobre teda!“ skríkla Dana. „Bob, Sandra, Clea proti Neilovi, Charlesovi a Ginny. Jacob bráni Bobov útok, Eddie Neilov. Strieľate na Rona, samozrejme,“ zaškľabila sa. „Harry, ty sa im do toho nemotaj a chytaj si strelu!“ zavelila. Potom sa otočila k Becky. „No a my sa trocha zohrejeme,“ podišla k nej a k ohňu, ktorý im tam plápolal.
                „To robím od rána... trocha sa zohrievam,“ zacerila sa liečiteľka.
                Bol to dobrý nápad, to vskutku. Keď zabudla na to, s kým hrá a za akých podmienok, tak si to užívala. Milovala metlobal, bol to celý jej život a teraz dokonca hrala s kvalitnými hráčmi. Neboli síce ani zďaleka takí dobrí, ako Harpye a ona hrala vlastne len s rezervou Kanónov, ale aj tak vyhrávali. Pár krát hlasno zakričala a vážne im dala pár tipov, ako zlepšiť pohyb, či prihrávku. Keby aj... do prvého zápasu sa extrémne nezlepšia a keby potom vyhrávali, Harpyám by to len pomohlo.
                Harry sa vážne venoval zháňaniu strely, pár krát ju aj chytil, ale viac ho bavilo sledovať jej hru a lietanie, pretože to bol oku lahodiaci pohľad.  
                „Myslím, že dnešný deň dal našim triafačov oveľa viac, ako neustále buzerovanie hlavného trénera,“ povedal jej, keď zlietli dole, aby sa občerstvili a zohriali teplým čajom. Bola nádherná so začervenanými lícami od mrazu. S tými nadšenými iskierkami, ktoré jej žiarili v očiach. So spokojným úsmevom na tvári, pretože dala bratovi niekoľko gólov.
                Zarazila sa, keď ju oslovil. Mala plné ústa chlebu, ktorých priniesla jej mama takmer za vagón. Na počudovanie sa jej ten chleba nechcelo vyvracať. A bola zaň rada. Aspoň mohla prežúvať a bola ušetrená okamžitej reakcie. Kútikom oka videla ostatných, ktorí sa kŕmili pri ohni. A zamračila sa. Ťažko ale predpokladať, že by ju ani neoslovil, keď vlastne sama a dobrovoľne prišla. Prehltla, stále sa mierne mračiac a vyhýbajúc sa mu pohľadom.
                „Myslím, že by triafači Kanónov spravili lepšie, keby si našli nejakú poriadnu prácu, pri ktorej by nenapáchli toľko škody,“ prskla. A on sa zasmial. Stisla zuby a radšej si upila teplého čaju.
                „Nehovor im to ale, prosím. Dotklo by sa ich to a my sa vážne vidíme, ako držíme trofej pre víťazov ligy,“ mierne vŕtol. A ona naňho šokovane pozrela.  
                „Musím sa mamy spýtať, z čoho konkrétne varila ten čaj,“ zavrtela hlavou a odvrátila sa od neho. Chcela odísť medzi ostatných.  
                „Som doma každý večer, ak by si chcela prísť,“ ozval sa potichu. Zmeravela v pohybe. Ron mu to povedal. Povedal, čo sľúbila. No samozrejme, že mu to povedal. Čakala snáď opak? On vie, aký sľub dala. A bude ho musieť splniť. Bude mu musieť dať šancu. Nadýchla sa a vydýchla.
                „Zajtra sa vraciam do Londýna,“ povedala bez toho, aby sa k nemu otočila. A odkráčala. K hráčom a k ohňu, aby sa rozlúčila. Na ich naliehanie sľúbila, že si ešte niekedy zahrajú. Teraz ale potrebovala ísť domov a upokojiť sa. Bol blízko, nevoľnosť však necítila. Len vtedy, keď ju oslovil. Neznášala ho. Skutočne? Hlava jej to jasne hovorila. Že ho neznáša. Čo keď jej srdce šepkalo, že to možno nemusí byť také jednoznačné, ako si namýšľa. On je presvedčený, že jej hlava klame. Mohla by. Vážne mohla. Ibaže hlava je sviňa, ktorá kričí oveľa hlasnejšie, než srdce.

      Byt Harryho Pottera, Londýn, 16.1.2002
               
Harry vyliezol zo sprchy, narýchlo si utierajúc hlavu. S prútikom mu to nikdy poriadne nešlo. Nervózne a netrpezlivo na seba naťahoval domáci úbor. Musí si švihnúť, mohla by zazvoniť hocikedy.
                Včera sa mala vrátiť do Londýna a keď prišli trénovať, skutočne tam už nebola. A neprišla si zahrať ani dnes. Včera večer nazeral do jej okien. Bola doma, v jej spálni svietila malá lampička. Ale neprišla. Dnes sa ospravedlnil rodičom z ich rodinnej večere. Radšej ostal doma a čakal. Ron bol presvedčený, že príde. A on sa modlil, aby tomu tak bolo.
                Pozrel sa do zrkadla, vyceril zuby, prešiel si po tvári dlaňou. Vždy sa jej páčilo jeho strnisko. A zarazil sa. Prezerá sa v zrkadle ako nejaký idiot. Uchechtol sa sám nad sebou.
                Skontroloval víno. Možno bude príležitosť ho vypiť. Nazrel do chladničky, kde boli bezpečne uložené sendviče. Možno neodmietne jedlo. Pozrel na krb, v ktorom uspokojivo plápolal oheň. Milovala zohrievať si holé nohy pri ohni. Spomenul si na chvíle šťastia. Len Merlin vie, ako to dopadne, keď príde. A len Merlin a ona vedia, či vôbec dnes príde. Keď nie dnes, tak zajtra. Ale musí prísť.
                Už mal namierené do okna, aby pozrel, či sa u nej svieti, keď ho na polceste vyrušilo klopanie. Nadýchol sa a vydýchol. Prišla. Teda v prípade, že je to ona. Nikto iný by ale nemal prísť. Asi. Mala by to byť ona. Potriasol hlavou. Srdce mu splašene tĺklo. Nemôže to pokaziť. Musí sa mu to podariť.
                „Ahoj,“ stručne pozdravila bez toho, aby naňho pozrela. Odstúpil, aby jej uvoľnil cestu.
                „Ahoj,“ odzdravil. Prechádzajúc popri ňom mu strčila do rúk fľašu vína. „Jedno sa už chladí,“ okomentoval hľadiac na fľašu.
                „Tak ich vymeň, zrejme budú nápomocné obe,“ mykla plecami a vyzliekala si kabát. Len teraz zatváral dvere...  

TOPlist