21. Sila lásky

 

„Dobrý večer,“ pozdravil Harry, keď za sebou zavrel dvere strýkovho kabinetu. Od rána uvažoval nad nasledujúcim rozhovorom. Nad tým, čo mu chce Snape vysvetliť. Nemali dnes Elixíry, takže ho okrem obeda nezahliadol, na večere sa neobjavil. Aspoň nie v tom čase, kedy tam boli oni. A ani šiestaci nemali hodinu a preto nedostal žiadne informácie.   

„Sadni si,“ vyzval ho po tom, ako mu kývnutím hlavy odpovedal na pozdrav. Celkom prekvapujúco sa cítil nervózne a neisto. „Je tu niečo, čo by si mal vedieť, aby si ma prestal považovať za chladného hajzľa neschopného akejkoľvek vďaky...“

„To som už pochopil,“ zamračene mu skočil do reči. „Určite by ste...“

„Aspoň raz mlč,“ zavrčal uprene mu hľadiac do očí. „To, k čomu sa chcem priznať, je dosť ťažké. Mohol by si sa začať správať dospelejšie a aspoň raz nechať niekoho, nech niečo dopovie. Určite by to ten druhý ocenil.“ Harry si všimol, ako si nepokojne žmolí ruky. A on zaregistroval jeho pohľad, okamžite strčil ruky pod stôl a venoval mu škaredý pohľad.

„V poriadku,“ hlesol opatrne a podozrievavo. Premýšľal, čo také strašné mohol spraviť, že bol z toho napätý a nevyrovnaný, čo vôbec nezodpovedalo Snapovi. Niečo mu aj napadlo, ale to bolo nemysliteľné.

„Tak. V minulosti sa stala jedna vec, na ktorú nie som vôbec hrdý a ak by sa to dalo vrátiť, určite by som nespravil to, čo som vtedy spravil,“ pomaly vypustil. Chcel to zo seba dostať čo najskôr. Chcel to naňho vysypať a potom mlčky a oprávnene znášať jeho zlosť a nenávisť. „Dusím sa tým už šestnásť rokov a nikdy neprestanem. Nikdy ma to neprestane prenasledovať a nikdy sa nezbavím svojej viny.“ Nemohol sa mu ďalej dívať do očí, v ktorých sa začali črtať známky postupného pochopenia. „Nenávidíš Pettigrewa, pretože zradil tvojich rodičov a nenávidíš človeka, ktorý Temnému pánovi vyzradil časť znenia proroctva. Toto všetko viem od Dumbledora.“ Zdvihol hlavu. Tentoraz ju mal sklonenú Harry. Nechcel prezrádzať svoje emócie. „Preto nechcem, aby si kvôli mne riskoval život. Nedovolím, aby si umrel, dlžím to tvojej matke. Musím jej splatiť svoj dlh, dohliadnem na to, aby si prežil. Aj keď mi to už nedovolíš, pretože som svojou trochou prispel k tomu, aby sa k nim Temný pán dostal. Ja som vypočul proroctvo a ja som ich zradil. Chápeš?“ spýtal sa potichu. Srdce mu šlo vyletieť z hrude, žalúdok mu podivne zvieralo, pevne stískal zuby a čakal na jeho predpokladanú reakciu. Stále mlčal, neukazujúc svoju tvár, ale videl, aké mal zbelené hánky od pevného zatínania pästí. Samozrejme. „Nebudem sa diviť, ak ma znova začneš nenávidieť. Bude to adekvátna reakcia, keď už som ti zničil detstvo a pripravil ťa o rodičov,“ s trpkosťou doložil.

„Nie,“ hlesol sotva počuteľne. Od Dumbledora vedel, že Voldemort pozná isté súvislosti ohľadne proroctva a vedel aj to, že vinník len urýchlil jeho pátranie po tom, o kom sa hovorilo. Tušil dokonca, že pozná aj jeho meno. Ale zistenie pravdy ho citeľne zasiahlo. Veľmi dobre mu porozumel, ale bránil sa tomu uveriť.

„Nechápeš? Alebo ma nebudeš nenávidieť?“ opatrne skúsil. Nevedel to jeho slabé nie zaradiť. Stále bol až nenormálne pokojný, čo ho prekvapilo, ale aj vydesilo. Netrúfal si odhadnúť, čo bude nasledovať.

„Chápem,“ šepol a konečne zdvihol hlavu. V očiach sa jasne zrkadlil smútok a sklamanie. „Veľmi dobre som porozumel všetkému,“ doložil hlasnejšie a zažmurkal. Potláčal zradné slzy. „Len je ťažké uveriť. Možno je to tým, že neexistuje na svete nik iný, okrem vás, kto by bol schopný takej podlosti, zákernosti a zloby. Nemôžem uveriť, že by niečia nenávisť a nevraživosť prerástla až do takýchto rozmerov a že by ste kvôli tomu boli schopný ohroziť hocikoho. O to horšie, že išlo o vašu, údajne najlepšiu priateľku. O mojom otcovi sa vyjadrovať nebudem. Nevedeli ste o tom, že tá nenávisť je bezdôvodná, ale i tak. Stále to bol váš brat. Brat, pre Merlina!“ po lícach sa mu skotúľali dve slzy, ktorým nedokázal zabrániť. Okamžite si ich utrel.

„Ja o tom viem a ľutujem toho,“ hlas sa mu zachvel. „Spravil som tú najväčšiu hlúposť a uvedomil som si ju skôr, ako som zistil pravdu. O to to bolo horšie,“ šepol.

„Oprávnene ľutujete,“ prebodával ho pohľadom. „Ale už je neskoro. Spravili ste to a nech je vaša vina hocaká, aj keby len zanedbateľná, minimálna, jednoducho je...“

„Viem!“ vyprskol. „A ver, že si ju pripomínam denne, už šestnásť rokov. Deň čo deň si predstavujem, aké by mohlo všetko byť, keby som sa odhodlal predstúpiť pred svojho otca. Aj keby len preto, aby som mu v nenávisti všetko vykričal. Určite by mi niektoré veci vysvetlil. Môj život boli len samé po sebe nasledujúce chyby. Jedna za druhou. A vyvrcholili práve v tú noc, keď som utekal za Temným pánom. S novinkou, hrdo a zbabelo zároveň, presiaknutý a zaslepený nenávisťou k tvojmu otcovi, aby som sa hnusne a nízko chválil tým, čo sa mi podarilo zistiť. Aby som v jeho očiach stúpol. Dávno o tom vedel. Moje žobranie o milosť pre Lily nebral na vedomie, smial sa mi a vyhrážal. Čo mi však už bolo jedno, vedel som, že pokojne zabije aj ju. Následné priznanie si chyby už bolo zbytočné, rovnako ako utekanie za Dumbledorom. Pretože tvoj otec hlúpo veril Petrovi. Možno neuveríš, ale tú noc som hľadal Blacka, chcel som ho varovať, pretože som nevedel, kde bývate. V okamihu, kedy Temný pán mieril k vám domov, Dumbledore aj s Hagridom vám šli na pomoc. Mne to nedovolili. A potom, potom som vystopoval Petra, sám som ho chcel dostať, ale Black ma predbehol. A viním sa aj za to. To ja som ho mal zabiť, už vtedy, aby som aspoň trocha uľavil svojmu svedomiu. Ale to už je teraz jedno, čas sa už nedá vrátiť. Pochybujem, že by si mi niekedy vedel odpustiť a preto ťa o to ani nežiadam. Chcem sa len ospravedlniť, aj keď to určite znie pokrytecky. Ľutujem, že som ti zničil život. Pokojne ma nenáviď, ale nezabrániš mi, aby som ti pomáhal,“ rozhodne prehlásil s očami vpitými do tých jeho.

„Iste,“ zavrčal. „Veľkému Severusovi Snapovi nikto nikdy nezabráni v tom, čo sa rozhodne vykonať. Nemám pravdu?“ ironicky natiahol. Snape prekvapene zažmurkal. „Keďže ste Fénix, budeme prinútení spolupracovať, ale to je asi tak všetko,“ vypustil ľadovo. Slzy sa mu neprestávali tlačiť do očí a on vynakladal úpornú snahu o ich zadržanie. „Nie je pravda, že by som vás nenávidel. Nie. Je mi vás ľúto. Nechápem, ako môže niekto takto nenávidieť a nezblázniť sa z toho. A k tomu, čo ste spravili... Z mojej strany si zaslúžite maximálne opovrhnutie. Aj keby ste akokoľvek ľutovali svoj čin, čomu verím, stalo sa, ako ste už povedali,“ vyskočil zo stoličky. Strýko ho v momente nasledoval, aby ho zadržal.

„Radšej ma nenáviď, ako by si mnou pohŕdal,“ vyšlo z neho so zvláštne zastreným hlasom.

„Nie, ja vás totiž chápem,“ krivo sa zaškľabil a napriek snahe sa mu začali predierať slzy. Otočil sa k odchodu.

„Harry...“ chytil ho za plece a nútil ostať.

„Nedotýkajte sa ma,“ zasipel striasajúc zo seba jeho ruku. „A nevolajte ma Harry, to môžu len priatelia,“ tentoraz sa zaškľabil presvedčivejšie. Vedel, že mu tým ubližuje a v tom momente mu chcel ublížiť. Zatresol za sebou dvere.

Snape ostal stáť na mieste s pohľadom upreným na jedno miesto. Pohŕdanie a dešpekt bolo horšie ako zloba, či nenávisť. V jeho prípade určite. Bol zvyknutý, že ho ľudia nenávidia, ale všetci ho rešpektovali. Jeho synovec si vybral tú najhoršie variantu trestu. Aspoň to tak chápal. Neúctu a odmietanie. Nie nenávisť. Pochopenie, ale nie nevraživosť. Ich ťažko vybudovaný vzťah sa otriasol v základoch a zosypal ako domček z kariet. Vedel a čakal, že to takto dopadne. Ale odstraňovať nenávisť bolo ľahšie ako budovať si znova rešpekt a úctu. Pohŕdal ním, ale pomoc neodmietne. Nie, toto nepredpokladal, nerátal s tým a netušil, ako sa to bude vyvíjať ďalej. Vo svojej snahe však neupustí. A keď ním bude synovec opovrhovať, vlastne si nič iné ani nezaslúži. Prudko sa nadýchol a dotackal sa ku stoličke. Toto je už príliš, ozveny minulosti vyrieknuté nahlas ho ubili. Keď na to len myslel, bolo to menej mučivé, počujúc znieť tie slová bolo vražedné. Zvalil sa na stoličku a hlavu vložil do dlaní.

V momente, ako zatresol strýkove dvere, myslel len na jediné. Niekde sa zavrieť a počkať, kým to prebolí. Teraz by v ňom každý čítal ako v otvorenej knihe. A on nechcel nikomu vysvetľovať, aký je jeho strýko. Nie, teraz na to nemal náladu. A vedel, že by ho vďaka mape skôr či neskôr našli. Nie však v Núdzovej miestnosti. S vlastnou myšlienkou sa do nej zavrel. Opäť. Znova si pripadal ako krysa, ktorá sa zahrabe do tmavej kobky, aby unikla pred dotieravými otázkami.

Sklamal sa v ňom. Začal ho mať rád, začal ho brať ako svoj vzor, čo si uvedomoval. Ale toto priznanie v ňom zabilo akýkoľvek cit. Nebol schopný ho ani nenávidieť, ani ľutovať, ako mu to vyhodil na oči. V tomto momente necítil nič. Len ľútosť, bolesť a rozčarovanie. Nad všetkým, čo sa v momente zničilo. Existuje cesta k návratu? Bude vedieť odpustiť? Pretože bez toho nebude šanca k ničomu.

Jeho rodičia mu ale odpustili. Určite. Museli vedieť, čo spravil. Z Prázdnoty predsa sledovali všetko. Prečo by nemohli popri ňom sledovať aj Snapa? A pôsobili zmierlivo, dokonca aj jeho otec. Musí spoznať silu lásky. Teraz už bolo nad slnko jasnejšie, čo tým myslela jeho matka, s tichým súhlasom jeho otca. Nemysleli dievča, ale nemysleli ani Snapa, obklopeného týmto tajomstvom. Mysleli odpustenie a zmierenie sa. Vybudovanie nového vzťahu, možno silnejšieho. Nech je Sirius čokoľvek, oni sú rodina. Dvaja ľudia, ktorí tvoria súčasť niečoho tak silného, akým bezpochyby rodina je. Dvaja ľudia s ťažkým osudom a životom, ktorí by mohli nájsť opäť k sebe cestu. Sila lásky, sila rodiny. Presne na toto narážala jeho matka.

Nájsť k sebe cestu. V jeho prípade to bude zložité. Darmo mu jeho rodičia odpustili, on tak ľahko nebude vedieť zabudnúť. Nemôže ignorovať skutočnosť, že mal záujem o zničenie Potterov. Nie nenávisť, ale túžbu po ich smrti. Aj keď to malo byť len chvíľkové zaváhanie, jednoducho to tam bolo. Aj keď to možno nič neznamenalo a nič nespôsobilo. A to sa odpustiť nedá, aspoň nie ľahko. Ale keď to dokázali jeho rodičia, zabudli na to, že sa podieľal svojou trochou na ich odtrhnutí od vlastného syna, možno by mohol niekedy aj on. Možno. A uvedomoval si aj to, že po tom v kútiku duše túži. Tá maličká časť jeho vnútra po tom volala, snažila sa prekričať tú väčšiu, plnú bolesti, hnevu a nespravodlivosti. Lily a James Potterovci mu odpustili. A po svojom synovi chceli len to, aby sa o to isté pokúsil aj on. Prečo má taký pocit, že oni vždy vedeli a aj vedia, ako všetko napokon dopadne?

------

„Dobré ráno,“ ozvalo sa s nádychom výčitky v klubovni. Zostal v Núdzovej miestnosti celú noc a naivne si myslel, že keď sa vráti do klubovne, všetci už budú na raňajkách. Urazení. A ako to vyzerali, tak skutočne boli takmer všetci urazení. „Myslela som si, že sa ukážeš neskôr,“ Ginny sa naňho mračila.

„Ginn, prepáč. Vôbec som včera nemal náladu.“

„Tak na to by som teda neprišla,“ ironicky natiahla. A on sa jej nedivil, neodpovedal na náramok a ani na ich pokusy dostať sa do Núdzovej miestnosti. „Povieš mi, čo ťa tak rozhodilo?“ skúsila, keď si k nej ospravedlňujúco prisadol. Očakával túto otázku od všetkých. Pri nej však cítil túžbu so všetkým sa priznať.

„Tebe asi áno,“ povzdychol. „Ale neskôr. A ostatným nechcem povedať nič. Hlavne nie Siriusovi, zabil by ho.“

„Rozhovor s tvojím strýkom nebol asi ničím príjemným.“

„Nie, to teda nebol,“ prikývol a pozrel jej do očí. Miloval na nej, že ju zlosť prechádzala tak rýchlo. Alebo možno len jemu dokázala v momente odpustiť. „Radšej mi povedz, čo sa včera dialo,“ pousmial sa. Mierne sa zamračila a prevrátila oči.

„Videli sme, že si u Snapa. Potom sme sledovali Slizolinských. Ako obvykle bol pokoj. Medzitým si sa z mapy stratil a nám došlo, že si v Núdzovej miestnosti. Skôr, ako sme sa rozhodli ísť za tebou, šli sme na miesto predpokladanej Bifľomorovej miestnosti, keďže sme ju mali ísť po večierke preskúmať,“ opäť sa mierne zamračila. „Sirius tam už čakal a prišiel aj Dumbledore. Povedali sme, že si s najväčšou pravdepodobnosťou v Núdzovej miestnosti a profesor oznámil, že sa nebude nič diať a rozpustil nás. Odišiel spolu so Siriusom a my sme šli za tebou. Netreba spomínať, že sme klopali na stenu a aj keď si nás náhodou počul, neráčil si odpovedať. Nehovoriac o náramku, z ktorého ti musela brnieť ruka,“ fľochla po ňom urazene. „A Hermiona s Ronom sa nahnevali. Nielen preto, že si sa neozýval a oni nevedia, o čo ide, ale aj preto, že si odignoroval pátranie, na ktoré sme všetci zvedaví.“

„Pôjdeme tam dnes,“ zamyslene skonštatoval. Potláčal myšlienku na strýka a na ich následnú spoluprácu. Skôr či neskôr sa budú musieť pred seba postaviť. A neprekvapilo ho, že sa včera na schôdzku tiež nedostavil, ale zistenie, že Dumbledore ich hneď rozpustil, ho utvrdilo v názore, že o Snapovom tajomstve vedel. Ktovie, čo nahovoril Siriusovi.

„Uhm a na raňajky chceš ísť?“ spýtala sa.

„Jasne, ale najprv sa pôjdem prezliecť.“ Pri sprchovaní a prezliekaní si sľúbil, že sa jej so všetkým zverí. Určite si to zaslúži a dokáže udržať tajomstvo. Na to sa mohol spoľahnúť. S jeho priateľmi to bolo horšie. Keď sa dovliekli na raňajky, Hermiona sa práve lúčila s Ronom. Ponáhľala sa na arytmanciu, ale i tak neodolala, aby zamračene nezavŕtala.

„Jednoducho sú veci, o ktorých nechcem hovoriť. S našou vecou to nemá nič spoločné,“ vrkol po nej podráždene.

„Takže sa môžeme spoľahnúť na to, že dnes budeme pokračovať?“ spýtala sa rovnakým tónom. Trocha ho prekvapilo, že sa príliš nesnažila dozvedieť podrobnosti.

„Samozrejme,“ prikývol a kútikom oka sledoval, ako pobozkala Rona a náhlila sa preč. „Nie, Ron,“ okomentoval jeho následný spýtavý pohľad. Len mykol plecami a vyzval Nevilla, aby šli do klubovne. Ten ešte zdrapil Draca, keďže mali všetci prvú hodinu voľnú.

„Harry,“ ozvalo sa mu za chrbtom a nahol sa k nim Sirius. Veľká sieň už bola takmer prázdna, ostalo tu len pár oneskorencov majúcich voľno.

„Uhm,“ zamrmlal. „Nemal by si byť na hodine?“

„Mal, ale proste sa musím opýtať. Je všetko v poriadku? Nestalo sa nič závažné?“

„Nie, všetko v poriadku.“

„Aha, tak to som rád.“ Ani on sa mu nepáčil. Presne, ako Hermiona, aj on vyzeral, že sa s týmto ubezpečením akosi rýchlo zmieril. „Takže dnes po večierke to platí,“ ešte sa ubezpečil a náhlil sa na hodinu. Prekvapene zažmurkal.

„Nezdá sa ti akýsi zvláštny? A Mia tiež? Nevyzvedajú. Akoby nad tým mávli rukou a nepátrajú po tom,“ pozrel na Ginny.

„Asi áno. A ja tiež, ale to si si nevšimol, pretože mi to chceš povedať a ja som ťa nechala tak,“ mykla plecami a stiahla obočie. „Mám pocit, akoby v tom mal prsty Dumbledore, nemyslíš?“

„Vyzerá to tak, inak by do mňa vŕtali až kým by zo mňa nevytiahli pravdu alebo by sme sa nepohádali.“ A uvedomil si aj to, že ak bol profesor prinútený použiť nejaké kúzlo, aby od ich sporu odvrátil pozornosť, pri Ronovi sa ani namáhať príliš nemusel. „Ty by si sa ma nevypytovala?“ potreboval si to ujasniť. Zavrtela hlavou. Takže asi skutočne zaúradoval Dumbledore. Nevedel, či mu má byť vďačný alebo sa naňho hnevať, pretože zjavne o všetkom vedel a neráčil ho informovať.

„A zveríš sa?“ opatrne nadhodila. O tom nepochyboval a po raňajkách sa zavreli v Núdzovej miestnosti. Ani ona tomu nemohla uveriť. Takmer hodinu sedeli v objatí a preberali to z každého možného uhla. Presviedčala ho, že si svoju časť viny za tie roky odtrpel už niekoľkonásobne a keď boli schopní odpustiť mu jeho rodičia, mohol by sa o to pokúsiť aj on.

„Samozrejme, že to nepôjde hneď,“ napokon pripustila, „ale časom by ste mohli k sebe nájsť cestu. Aj keď, on sa na teba vôbec nehnevá. Skôr naopak,“ zhrnula ich dovtedajšiu diskusiu. „Možno sa aj jeho správanie zmení.“

„Myslíš, že bude vtieravejší?“ zaškľabil sa.

„Skôr opatrnejší a ústretovejší,“ zamračila sa. „No uvidíme. My máme dvojhodinovku hneď teraz,“ fľochla po hodinkách.

„Tak to ti držím palce. My máme jednu hodinu hneď poobede.“

------

Poobedňajšia hodinovka prebehla v nezvyčajne tichej atmosfére, kedy sa Snapov hlas ozval len na začiatku, aby ich informoval o teste, ktorý sa pred nimi následne objavil. A potom mlčal, len automaticky prebiehal po učebni zamysleným a zamračeným pohľadom, aby ich ubezpečil, že ich kontroluje. Aj keď bol duchom niekde úplne mimo. V pravidelných intervaloch sa jeho oči zastavili na Harrym a s bodnutím v srdci sa mu nepríjemne vracali spomienky z minulosti striedajúce sa s tými zo včerajška. Ani raz nezdvihol hlavu, i keď len preto, aby sa zamračil alebo iným spôsobom naznačil, že aj on to má na mysli. Zjavne a úspešne ho ignoroval, správal sa flegmaticky a nadnesene, akoby šlo o niekoho iného a nie o nich dvoch. Akoby mu na tom nezáležalo. Avšak zmena v správaní Ginevry, ktorá naňho pozerala o čosi opatrnejšie a pozornejšie mu napovedala, že sa s tým zveril. A o ostatných sa postaral Dumbledore, ako mu prezradil.   

------

„Harry, dal som si ťa zavolať, aby sme spolu prebrali istú záležitosť,“ spustil Dumbledore. Krátko po večeri, na ktorej sa Snape opäť neobjavil, rovnako, ako pri predchádzajúcich dvoch príležitostiach, sa mu do rúk dostalo pozvanie na návštevu riaditeľovej pracovne. Samému.   

„Nie je potrebné. Len ma mrzí, že ste mi o tom nepovedali,“ zamrmlal.

„Nie, nepovedal. Už ma poznáš a vieš, že v niektorých situáciách jednoducho nechávam možnosť vyriešiť si problémy priamo ich účastníkmi. Severus sa už dlho rozhodoval, že ti to povie. Hneď, ako sa váš vzťah dostával do roviny, kedy ste si začali uvedomovať vzájomnú náklonnosť a hrozilo, že by to bolo potom ťažšie,“ odmlčal sa. A mlčal aj Harry. Nemal čo povedať, pokiaľ by nechcel vyletieť a rozkričať sa na toho starého pána. Toho, ktorý ho tajomstvami a zakrývaním pravdy už začal štvať. A to priadne. „Na Severusovu obhajobu môžem povedať len to, že ten čin oľutoval hneď na začiatku a...“

„Áno, to viem,“ skočil mu do reči podráždene. „Poznám všetky podrobnosti. Pán profesor ma už informoval,“ natiahol ironicky. „Nič však nemôže zmierniť váhu jeho viny, ani následná ľútosť a ani odčinenie tej nešťastnej udalosti.“

„Áno, máš právo byť nahnevaný.“

„Nahnevaný? Vy to nazývate takto?“ zaškľabil sa. „Keď sa niekto pokúša niekoho zavraždiť a v konečnom dôsledku sa mu to aj podarí, ja si myslím, že si to zaslúži viac ako nahnevanie,“ potichu zavrčal.

„Severus predsa nikoho...“

„Ale to je jedno, pán profesor,“ opäť mu skočil do reči. Profesor sa naňho skúmavo díval. „Aj keby Voldemortovi nikdy nič nepovedal, keby mu to len tak preletelo hlavou, keby to nič neznamenalo, stále tam bol ten nápad, podnet k zrade, myšlienka, impulz. A už vtedy je vinný, len pomyslením. A ako vieme, tak len pri myšlienke neostalo.“

„Ty sa na to dívaš týmto spôsobom, pretože tebe by nikdy nenapadlo nikoho zradiť. Ani vo sne by si nepomyslel na niečo podobné a to je obdivuhodné. Ale svet sa nerozdeľuje len na to dobré a zlé. Svet nie je len biely či čierny. Spomeň si na Satora, odhadol jeho dušu a prijal ho.“

„Ja mu to neberiem,“ rozhodil rukami. „Uznávam, že sa zmenil, je schopný čarodejník, nie, je výborný čarodejník, hodí sa byť pravým Fénixom, jeho zmýšľanie je teraz iné, dokonca ma začal uznávať a určite sa nemýlim, keď poviem, že ma začal mať rád, ale to nikdy nemôže zmierniť jeho vinu z minulosti. Bol by som radšej, keby mi to nikdy nepovedal a ja by som naďalej žil s ilúziou toho Snapa, toho, ktorý mi pomohol. Ale pomohol kvôli mne a nie kvôli nejakému dlhu, ktorý cíti voči mojim rodičom,“ doložil zatrpknuto.

„Toto si myslíš,“ prikývol s porozumením. „Harry, možno sa ti to bude zdať divné, ale Severus, aj keď ťa od začiatku nemohol vystáť, od rovnakého začiatku bojoval s túžbou priblížiť sa k tebe. Nie kvôli dlhu alebo výčitkám. Bolo to kvôli tebe, pretože v tebe videl to, čomu sa bránil. Videl svoju priateľku a to nielen v očiach. Aj on bol osamelý, najmä po tom, čo odišla jeho sestra a ostala v Európe. A keď si sa ukázal ty, stále viac mu to pripomínalo, že si jeho synovec. Zbytočne sa snažil v tebe vidieť Jamesa, víťazila Lily. A ja to viem, to mne sa zveroval počas posledných rokoch. Svoju prísahu, že ti pomôže prežiť, pretože ti to dlží, spravil až teraz v lete, práve pred Satorom. A on mu uveril, pochopil, že svoj čin ľutuje tak, ako nikto nie je schopný a dal mu príležitosť. Preto sa stal Fénixom. Ale spomeň si, čo spravil na konci minulého roka. Otvorene sa postavil Temnému pánovi, zahodil šestnásť rokov starostlivej pretvárky len preto, aby ťa dostal do bezpečia. Nemohol pozerať na to, ako trpíš. Bolelo ho to, pretože už vtedy ťa mal rád. A znova opakujem, nebolo to kvôli nejakému dlhu, ale kvôli tebe, kvôli Harrymu. Ver mi, poznám ho lepšie ako ktokoľvek iný, otvoril sa mi so všetkým a svoj čin už oľutoval. A dovolím si tvrdiť, že vďaka svojej preháňanej vine sa už potrestal mnohokrát.“

„Nedá sa tak ľahko zabudnúť,“ hlesol nešťastne.

„To je samozrejmé a ja ťa o tom nebudem ani presviedčať. Len o tom uvažuj,“ postavil sa a podišiel k nemu. „Harry, už ani neviem koľkokrát som ťa obdivoval za tvoje srdce, za tú dobrotu a lásku, ktorú rozdávaš takmer každému. Ak môže niekto niečo podobné odpustiť, tak si to práve ty. Nepochybujem o tom, že časom odpustíš aj svojmu strýkovi.“

„Ja neviem, je to ťažké.“

„O tom nepochybujem,“ pritakal s povzdychom. „Len mi sľúb, že o tom porozmýšľaš.“

„Porozmýšľam.“

„To je dobre,“ s miernou úľavou si šiel sadnúť naspäť.

„On o tom vie? Že sa teraz rozprávame?“ spýtal sa ostražito.

„Nie,“ potichu sa zasmial. „Keby o tom vedel, tak by ma asi na mieste preklial. Už sa so mnou na túto tému hádal veľakrát. Nechce prijať pomoc od nikoho.“

„Aha,“ prikývol a uprene sa pozrel profesorovi do očí. „Aj ja by som bol rád, keby sme sa my dvaja už o tom nerozprávali,“ vyslovil dôrazne. Profesor z neho nespúšťal zrak.

„Áno, iste, chápem. Očakával som to, začínate sa na seba dosť ponášať,“ pousmial sa, keď sa Harry zamrvil. „Ako chceš, nepadne medzi nami na túto tému už ani slovo.“

„Určite o tom budem rozmýšľať,“ v rýchlosti povedal, akoby sa ospravedlňoval, že po ňom niečo podobné chcel. Profesor s miernym úsmevom prikývol. „Čo ste spravili s ostatnými? Že sa na to nepýtajú?“ vyzvedal.

„Aha to?“ teraz sa zasmial nahlas. „Len som im vsugeroval myšlienku, že si sa so mnou nepohodol na istej veci ohľadne Bifľomorovej a Bystrohlavovej miestností a šiel si premýšľať. Keďže vedia, aké je to dôležité, uverili tomu,“ nevinne mykol plecami.

„Vsugeroval myšlienku,“ neveriacky sa zaškľabil. Profesor so smiechom prikyvoval. „Výborne, aspoň sme sa vyhli zbytočným výzvedám,“ prikývol. Na moment sa zamyslel. „Ako to vyzerá s Voldemortovým príbuzným?“

„Áno. Bol som za Petrom Pettigrewom a rovnako aj za uväznenými smrťožrútmi. Peter ma pod vplyvom Veritasera poukázal na Albánsko, vraj tam trávil dosť času aj predtým, ako sa mu nešťastne podarilo stratiť telo,“ mrkol na Harryho. Znamenalo to vtedy, kedy sa z neho stal len odraz tela a duše po neúspešnej kliatbe. „Nevedel ale bližšie povedať o jeho pôsobení nič, rovnako ako ostatní uväznení. Pohyboval sa takmer všade, všade zbieral sily a všade mohol mať pletky či s čarodejnicami alebo s mukelkami. Aj keď túto možnosť si dovolím vylúčiť vzhľadom k tomu, aký postoj zaujíma voči muklom. Budem musieť chodiť z dediny do dediny, z mesta do mesta a dôkladne položenými otázkami sa dopátrať k bližším informáciám. Smrťožrúti mi poskytli zoznam sedemnástich miest po celej Európe, kde sa zdržoval o čosi dlhšie,“ dodal s povytiahnutým obočím.

„Aha, takže to bude poriadne šichta,“ zamrmlal nespokojne.

„Nemohli sme očakávať, že dostaneme konkrétnu odpoveď. Tom si svoje tajomstvá úzkostlivo strážil a nezveroval sa s nimi. My sme ale inteligentnejší, vytrvalejší a trpezlivejší. Zistíme nakoniec to, čo potrebujeme.“

„Áno.“

„No, ty by si sa mal teraz ísť pripraviť na naše povečierkové dobrodružstvo,“ šibalsky sa uškrnul a vyprevadil ho. Hneď, ako sa za ním zavreli dvere, výrazne sa mu uľavilo. Vedel, že bude premýšľať a vedel aj to, že on je skutočne schopný odpúšťať. Jeho láskavosť stále hraničila s naivitou a hlúposťou. V tom mal jeho strýko pravdu.

------

„Výborne, otváraj,“ vyzval ho Sirius netrpezlivo a s úškrnom. Stáli na mieste predpokladanej Bifľomorovej miestnosti. Tentoraz sa všetci stretli včas, vrátane Snapa. Mierne sa mračil a uprene sa díval na Harryho, ktorý sa mu radšej otočil chrbtom. Keďže z nich nik nevedel o nejakej ich hádke, nikomu sa ich správanie nezdalo podozrivé. Až na Dumbledore, ktorý sa však typicky mierne usmieval a Ginny, ktorá hodila jeden zamyslený pohľad na Snapa. Neopätoval jej ho, pretože si všímal svojho synovca.

„Tak fajn,“ zamrmlal a odhodlane strkal chrýzos do obdobnej priehlbinky, aká sa objavila na mieste Bystrohlavovej miestnosti. Rovnako ako v prvom prípade, aj tieto kamenné dvere sa otvárali do strán s miernym šramotom. A opäť na nich dýchlo tisícročné tajomstvo. Miestnosť pred nimi bola dlhá a priestranná, nedovideli na koniec. Kam až ich oko dohliadlo sa rozprestierala zeleň a farebnosť kvetov. Obrovská lúka, jasná obloha, spev vtákov a v úzadí obrysy akýchsi zvieratiek.

„To je nádhera,“ hlesla Hermiona fascinovane. Nikto z nich nepredpokladal, že sa v útrobách rokfortského hradu môže rozkladať tak rozsiahly kus panenskej prírody.

„Vstúpime, nie?“ otočil sa k ostatku prekvapených spoločníkov. Mierne prikývli a on spravil prvý krok. Cítil neistotu a zvedavosť, opatrnosť a dychtivosť. Cítil, že ho príroda vábi každým krokom. Už ich spravil asi päť, keď za sebou začul hlasy.

„Nás to nepustí,“ vyhŕkol Sirius s narastajúcou panikou. Otočil sa a pozrel, čo sa za ním deje. Sirius spolu s Ginny a Hermionou stáli na mieste, zjavne sa pokúšali spraviť krok dopredu. Akási sila ich však držala a nedovolila postúpiť.

„Počkajte!“ skríkol a chcel ísť za nimi. Neviditeľné ruky, ktoré ho okamžite zdrapili, ho nepúšťali. Dvere sa začali so šramotom zatvárať.

„Musíš ísť ďalej, len ty!“ skríkol po ňom Dumbledore.

„Ale...“ chcel protestovať, chcel sa vyšklbnúť. Chcel ísť naspäť.

„Choď a dávaj si pozor!“

„Harry!“

Než sa dvere úplne zavreli, videl vydesené tváre dievčat, mierne Ronovo roztrpčenie, ale aj pohľad svojho strýka, ktorý ho povzbudzoval a v ktorom sa zračila dôvera. Všetko stíchlo, dvere zaklapli a ruky ho pustili. Vrhol sa na dvere, ale nedali sa otvoriť. Ani chrýzosom. Bol v pasci a bol sám. Obrátil sa k lúke.

„Nedostaneš sa odtiaľto. Nie skôr, než sa porozprávame,“ začul neznámy hlas.

Srdce sa mu rozbúchalo a ruky začali potiť. Obzeral sa okolo seba, ale nikde nikoho nevidel. Určite sa mu to nezazdalo.

„Kto ste? A kde ste?“ skúsil nervózne. Tentoraz sa ozval zvonivý smiech. Nie výsmech, ale milé zasmiatie sa, ktoré sa do tohto prostredia náramne hodilo. Páčil sa mu, rovnako ako všetko, čo videl. Pripadalo mu to bezpečné a uspokojivé.

„Vôbec netušíš, kto by som mohla byť?“ hlas mal mierny podtón pobavenia, ale i akejsi radosti, hravosti a potešenia.

„No,“ zrazu bol o čosi smelší. Cítil, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Pousmial sa. „Táto miestnosť bola tisíc rokov zavretá. Neverím, že by sa niekto do nej dostal. A keďže sa tu niekto nachádza, aj keď vás stále nevidím, môžete byť niekto, koho tu zavrela Brigita Bifľomorová alebo môžete byť dokonca sama Brigita. Len mi nie je jasné, ako niekto mohol prežiť tisíc rokov.“

„Tisíc rokov vravíš?“ zrazu bol hlas o čosi vážnejší a zamyslenejší. „Tak to trvalo oveľa dlhšie, ako sme si predstavovali.“

„Myslíte vás? Zakladateľov?“ skúsil zvedavo a dychtivo. Podľa jej slov by to mala byť Bifľomorová, ale stále tomu nechápal.

„Koho? Áno, Zakladateľov,“ opäť sa zasmiala. „No, nemyslím, že k tomuto zisteniu si potreboval Brunhildin kamienok.“

„Môžete mi povedať niečo konkrétne, prosím?“

„Ale iste. Preto tu aj čakám. Ale najprv sa premiestni tam, dopredu, k tým kameňom.“ Síce si mohol len predstavovať, ako natiahla ruku a ukazovala mu smer, ale keďže vpredu boli len jediné kamene, bolo jasné, kam má ísť. Ešte mu neodpovedala na otázku, či je alebo nie je Bifľomorová, ale akosi mu táto predstava pripadala ako najlogickejšia. Kto iný by tu mohol byť? A určite nebola nebezpečná a nič mu tu nehrozilo.

„Ste duch? Alebo čo?“ vypálil, keď sa usadil na jeden z kameňov. Tušil, že tam niekde je. „Alebo sa vám podarilo prežiť?“ Čo bolo však nemysliteľné.

„Nie, určite som neprežila tisíc rokov,“ opäť veselý smiech. „A nie som ani duch. Určite už vieš, že duchom sa stávajú tí, ktorí boli v živote nešťastní, ktorí sa nedokážu so smrťou vyrovnať alebo tí, ktorí sa jej boja. Ja som určite nebola ani jeden z týchto prípadov.“

„Ste spomienka?“ spomenul si na denník Toma Riddla. „Ukážete sa mi vôbec?“

„Si veľmi netrpezlivý a zvedavý, aj keď sa nie je čomu diviť,“ zhodnotila. „Spomienka? No, skôr by som povedala, že som odkaz. Svoj vlastný odkaz pre toho, kto otvorí túto miestnosť. A či sa ti ukážem? Ale iste, aj ja by som si ťa rada poriadne obzrela. Tento momentálny stav mi bráni v určitých vymoženostiach. Nevidím, len cítim,“ zachichtala sa. V zlomku sekundy strelil pohľadom doprava. Medzi kameňmi sa formovala strieborná para, ktorá postupne naberala tvar. V okamihu pred ním stála matná postava oblečená v bielom habite. Čarodejnica bola ešte celkom mladá, krásna so striebornými vlasmi a širokým úsmevom. Fascinovane sa na ňu díval, dokonale zapadala do tohto nádherného prostredia.

„Ste Brigita Bifľomorová?“ nesmelo sa opýtal, aby sa už konečne utvrdil vo svojej domnienke.

„Ako sa to vezme,“ odvetila a rovnako skúmavo si obzerala aj ona jeho. „Nie som živá a asi som v normálnom svete už mŕtva, nie?“ uškrnula sa. „Bola som Bifľomorová ako si povedal pred tisíc rokmi a toto, čo vidíš, som vo svojej miestnosti zanechala, aby ti to pomohlo v tvojom rozhodovaní. Získal si predsa odo mňa kamienok a máš niektoré moje schopnosti. Môžeme ma nazývať ako odkaz pre nositeľa kamienka,“ zaškľabila sa a neprestávala ho skúmať. „No, ale my sme skôr predpokladali, že sa nositeľom stane niekto starší. Respektíve, že sa ku slovu a k otvoreniu miestností dostane v trošku staršom veku. Veď ty si len chlapec,“ nadvihla obočie.

„Som dospelý,“ zamračene sa obhajoval a sčervenel.

„Vážne? Koľko máš rokov?“

„Osemnásť,“ zamrmlal urazene.

„Skutočne?“ zabodla doňho pohľad s ihrajúcimi pobavenými iskričkami.

„Dobre, ešte nie, ale už mi veľa nechýba,“ zamračil sa ešte viac. „Ale dokázal som toho už dosť, to môžem s určitosťou tvrdiť. Preto si myslím, že môj vek príliš nezaváži,“ nepáčilo sa mu, že akýsi odkaz ide riešiť jeho vek.

„To je jasné. A tvoj vek riešiť nejdem,“ vyprskla. Sčervenel ešte viac. Odkiaľ to môže vedieť? „Nezabúdaj, že mám isté schopnosti a ak sa nechceš dostávať do rozpakov, nechaj to tak a netráp sa tým,“ povedala významne. „Vráťme sa ale k tvojmu veku. Nič proti nemu nemám, len mi je ľúto, že ti nebudem vedieť pomôcť viac,“ mykla plecami.

„Ako?“ nechápal.

„Máš predsa isté schopnosti. Po mne. Aj keď v pravom kamienku ich bolo oveľa viac, spojením s kamienkami Bystrohlavovej a Chrabromila sa ich sila zmenšila. To sme predpokladali. No a začali sa ukazovať po tvojej šestnástke. A keďže ešte nemáš osemnásť,“ lišiacky zamrkala, „nemal si dosť času, aby si ich rozoznal a dokázal poznať. Nemám pravdu?“

„Vlastne áno,“ prikývol.

„Fajn, rozprávaj, ako sa prejavujú? Predvídaš? Vidíš budúcnosť? Čo sa s tebou deje?“ vypálila otázky a tvárila sa dychtivo. „No nepozeraj, samozrejme, že ma to zaujíma.“

„No,“ odkašľal si. Ešte stále mal problém stráviť, že sa rozpráva s jednou zo Zakladateliek, aj keď len v slabej hmotnej forme. „Najprv som mal len pocity, najmä, keď sa malo stať niečo nepríjemné, nejaké nebezpečenstvo. Tento pocit stále silnel a postupne sa k nemu pridal pocit, že je niekto blízky v nebezpečenstve. No a nakoniec som zistil, že sa mi sníva o smrti niekoho blízkeho, prípadne o nebezpečenstve, ktoré niekomu blízkemu hrozilo. A prvotný pocit sa stráca. Tuším niečo zlé, ale už nie tak skoro,“ vysypal zo seba mierne vyčítavo.

„Aha, no, uhm,“ vypustila zamyslene. „Tak to je skutočne málo,“ prvý krát zbadal na jej tvári nepokoj. Spýtavo nadvihol obočie. „Aby si ma pochopil, schopnosti sa mali postupne vyvíjať a silnieť. To, že sa akosi vplyvom spojenia pomotajú, sme predpokladali. Ale toto, čo si mi povedal, ma prekvapilo. A to aj v tom prípade, keby si mal o tridsať rokov viac a svoje pocity by si definoval a spoznal lepšie. Nepomôžem ti tak, ako som plánovala, poriadne sa nepoznáš, čo sa týka predvídavosti a preto sa budeš musieť rozhodnúť sám.“

„Rozhodnúť sám? A v čom?“

„V tom, čo ti nakoniec po mne ostane.“

„Ostane?“ Zvraštil obočie a ona prevrátila oči.

„Zdá sa, že aj Brunhildin kamienok akosi hapruje,“ zaškerila sa, ale vzápätí zvážnela. „Ostane, či si necháš schopnosť predvídať nebezpečenstvo, či si necháš snívať o smrti alebo o hrozbe. Rozumieš? Pôvodne bolo plánované, že zostarneš a budeš vedieť rozhodnúť, ktorá schopnosť ti viac vyhovuje. Ale z toho, čo si vymenoval mi došlo, že si skôr zmätený a vo svojich pocitoch tápeš. Už sa stalo, prišiel si príliš skoro.“

„Takže sa budem musieť rozhodnúť len pre jeden spôsob,“ prikývol. „No, pocity sa strácajú a sny ostávajú. Ale sú nepresné, neurčité, teda až na tú smrť.“

„Keď sa zameriaš na jeden spôsob snov, ten druhý bude postupne zanikať,“ upozornila.

„To znamená, že keď sa rozhodnem ponechať si predvídavé sny s možnosťou, že sa mi rozvinú, sny o predvídaní smrti budú zanikať?“ pozrel na ňu, len prikývla.

„Opakujem, že si mal prísť až vtedy, keby si mal s tým viac skúseností. Dosť času otestovať si svoje schopnosti. Prišiel si príliš skoro. Nečakali sme, že boj medzi Chrabromilovým potomkom a tým Slizolinovým sa rozbehne v tvojom tak mladom veku.“

„No, on prebieha už od môjho narodenia,“ jemne naznačil.

„Hm, tak to je zaujímavé. Určite mi o tom porozprávaš, ale najskôr si budeš musieť vyriešiť záležitosť s mojimi schopnosťami,“ vyriekla vážne. „Nechala som sa tu len na jeden raz. Keď svoju úlohu splním, zmiznem,“ povedala akoby nič.

„Musím sa rozhodnúť. A keď tak nespravím?“

„Stratíš ktorúkoľvek z možností.“

„To ale nie je veľká pomoc,“ dovolil si namietnuť.

„Nie, ale schopnosť v kamienku nie je navždy. Žiadna. Ani jedného z nás. Určite vieš, že pri tvorení kamienkov šlo skôr o pokus ako o niečo trvalé. Ak by sa to vyplatilo, zdokonalili by sme to. Keď sme ale zistili, čo sme  skutočnosti spravili, ratovali sme sa. Alebo aspoň väčšina z nás.“

„A keď sa rozhodnem pre jednu z možností?“

„Tak ti ostane až do konca. Až dovtedy, kedy sa znenie sudby naplní. Ale o tom určite vieš. Dám ti teraz určitý čas na premýšľanie. Potom sa budeme môcť porozprávať o všetkom, čo ťa zaujíma a čo si vlastne pamätám,“ veselo sa zasmiala a kráčala preč.

Výborne, pomyslel si, keď pozeral za vzďaľujúcou sa štíhlou postavou. Rozhodovať o niečom. Aj keď by mal byť vlastne vďačný. Kde by prišiel len tak k daru predvídavosti? Svojim pocitom, ktoré sa postupne strácali, nerozumel. Možno, keby mali priestor k zdokonaľovaniu sa, boli by čitateľnejšie. Má však na to čas? Môže si dovoliť čakať, kým bude vedieť presne pomenovať nebezpečenstvo? Rovnako tomu bolo aj pri predvídavých snoch. Logicky sa ponúkala možnosť ponechať si schopnosť predvídať smrť niekoho blízkeho. S dvojdňovým predstihom, čo by malo byť dosť skoro, aby sa smrti dalo zabrániť. Ale zase hocaké nebezpečenstvo... Lenže, keby v ňom hrozila smrť, zase by sa mu o tom snívalo. Ale len smrť nie je jediným zlým. Čo Ginny a jej takmer slepota? Čo pani Weasleyová? Nikdy sa mu nepodarí zachrániť celý svet. Ale môže sa ho pokúsiť ochrániť. Keď si nechá schopnosť predvídať smrteľné sny, bez možnosti predvídať nebezpečenstvo a hrozby, stále je tu istá možnosť, ako tomu prípadnému nebezpečenstvu a hrozbám zabrániť. Že mu to nenapadlo hneď.

Nikdy nebude schopný zachrániť všetkých, nebezpečenstvo číha na každom kroku, vo vojne sa umiera a Fénixom nezabráni, aby riskovali svoje životy. Ale môže ochrániť civilistov, respektíve tých, ktorý prišli o domovy, ktorí sa nemajú kde skrývať. Uvedomil si, že Brloh aj Hlavný štáb sú preplnení, už nie je miesto pre ďalších utečencov, štvancov, Fénixov, bojovníkov. Načo riešiť provizórne útočiská, slabo zabezpečené, neisté a riskantné, keď on má možnosť vytvoriť silnú skrýš, takmer neohrozenú, aspoň nie bežnými spôsobmi, kde by boli všetci v bezpečí? A táto skrýš by mohla mať neobmedzenú možnosť, mohla by sa podľa potrieb rozrastať a pojímať nekončiace množstvo štvancov, všetkých. A boli by na jednom bezpečnom mieste, všetci pokope a v prípade nutnosti pripravení chrániť Rokfort, svoje životy, svoju budúcnosť.  Prečo mám taký pocit, akoby sa z Rokfortu mala stať vojenská základňa? Spomenul si na svoje vlastné slová po prečítaní Chrabromilovho odkazu. A už je to tu, práve toto sa stane. Bystrohlavovej miestnosť sa predsa prispôsobí jeho požiadavkám. A keby chcel, aby poskytovala domov všetkým, nikdy by sa nezastavila. Stále by vytvárala nové a nové priestory, presne podľa potrieb. Bolo by to dokonalé. Vojenská základňa? No samozrejme. Všetci Fénixy pokope, všetci bojaschopní a odhodlaní a maximálne chránení. Už by nepotreboval predvídať nebezpečenstvo, boli by v bezpečí. Bolo rozhodnuté. Ponechá si schopnosť predvídať smrť. Predsa budú Fénixy aj vonku a Bystrohlavovej miestnosť zmení na akési mesto vnútri Rokfortu, pripravené pojať kohokoľvek na tom najbezpečnejšom mieste.

„Rozhodol si sa?“ vrátila sa s úsmevom. Všimol si, že ju obozretne nasledujú lev, jazvec, plaziaci sa had a pomaličky sa k zemi zniesol aj orol. Ostali od neho v dostatočnej vzdialenosti, nedôverčivo si ho prezerajúc, ale pritom pôsobili pokojne.

„Áno, rozhodol,“ mierne sa pousmial a nespúšťal pohľad zo zvierat. Bolo jasné, čo symbolizujú.

„Sú to moji priatelia,“ ukázala na nich. „Dokonca aj had,“ dodala s významne nadvihnutým obočím. „On predsa nemôže za to, čo spravil Salazar,“ prisadla si na kameň oproti nemu a zadívala sa naňho. „Vieš, všetci traja ma považovali za najslabšiu, prostoduchú, naivnú. Tú, ktorá sa zatvárala do svojej miestnosti a trávila tam veľmi veľa času. Nemusela som to robiť, ale chcela som. Len ja a moja samota a tieto zvieratká. Sú to dobrí spoločníci a rozumieme si. So všetkými. Oni si mysleli, že sa vo svojej miestnosti, ja neviem, učím alebo niečo podobné,“ povedala úprimne a zasmiala sa tomu. „Že to potrebujem, aby sme si rozumeli,“ jej úsmev sa rozšíril. „A preto sme pomenovali moju fakultu Bifľomor. A ja som ich v tom nechala. Oni vymýšľali rôzne kúzla a elixíry, vyžívali sa v tom a ja som sa pokúšala pochopiť prírodu. Vyhovovalo mi to, aspoň som mala pokoj od vždy vážnej a rozumnej Brunhildy, úprimného a tvrdohlavého Richarda a aj od cieľavedomého a hrdého Salazara.“ Uprene sa naňho dívala, čo ho znervóznilo. Nevedel, čo jej na to povedať. „Zrejme patríš do Chrabromilu, keďže si Richardov potomok. Alebo by zaúradovali kamienky?“

„Nezaúradovali. Patrím do Chrabromilu. Aj keď ma chcel klobúk zaradiť do Slizolinu,“ vyhŕkol nepremyslene.

„Zvláštne,“ mierne zvraštila obočie. „Prečo?“

Ani nevedel prečo, ale cítil, že jej môže dôverovať. Povedal jej všetko o svojom živote. Teda všetko, čo sa týkalo jeho boja s Voldemortom.

„Tak Salazarov potomok sa volá Tom Riddle. To je skôr muklovské meno.“

„Je to polovičný mukel, rovnako ako ja.“

„Vážne?“ zaškľabila sa. „V tvojom prípade ma to neprekvapuje, ale Salazar musí vrnieť blahom, keď o tom náhodou vie,“ škodoradostne vypustila a zachichotala sa. Toto si vôbec netrúfal komentovať. „Nemala som ho rada. Nikdy,“ žmurkla naňho. „Ani keď bol ešte celkom normálny,“ dodala.

„Stretnem aj niekoho iného? Myslím Chrabromila alebo Bystrohlavovú?“

„Neviem,“ mykla plecami. „Netuším, ako zabezpečili, aby ti pomohli. Určite spravil každý niečo podobné, ako som sa ja nechala v tejto miestnosti. Bolo jasné, že sa do miestnosti dostane len majiteľ kamienka, ktorý so všetkým nakoniec skoncuje. Preto som bola trocha prekvapená tým, aký si mladý. A prečo sme si tým boli istý? Kamienok tu bol tisíc rokov, ale len ten pravý mohol naraziť na sudbu, spojiť sa s Fénixmi a abaurami a umiestniť štít a otvoriť túto miestnosť,“ pousmiala sa. „No, aj keď ma podceňovali a nepripisovali mi ktovieakú dôležitosť a zaradili ma do svojich plánov len pre istú vyváženosť ženského a mužského pohlavia, rozmýšľala som aj ja,“ povedala tak úprimne a samozrejme, že mu v momente pripomenula Lunu. Zjavne si nerobila nič z toho, čo si o nej myslia druhí. „Predpokladám správne? Rozhodol si sa ponechať si sny, v ktorých predvídaš smrť?“

„Áno,“ prikývol prekvapene.

„Nepozeraj, je to celkom logické. Určite si sa niekedy čudoval, prečo sa tvoje predtuchy spájajú len s blízkymi. Nezabúdaj, že máš len minimum schopností. Keby sa mali spájať so všetkými, zbláznil by si sa. Možno preto som trocha zvláštna. V poriadku. Vypi teraz tento elixír,“ v ruke sa jej zjavil pohár a podávala mu ho.

„Čo to je?“

„Tvoje predtuchy zmiznú a ostanú len predvídavé smrteľné sny. Žiadne sny, ktoré by ťa mohli mýliť, žiadne predtuchy, ktoré by ťa odvádzali od toho, čo je dôležité. Od tvojho poslania. Len tie, v ktorých jasne uvidíš smrť. Myslím, že by si za tento dar mal byť vďačný.“

„Áno, to som, samozrejme,“ vyhŕkol presvedčivo.

„Tak v poriadku. Môžeš mi dôverovať,“ usmiala sa, keď videla jeho váhanie. Opatrne si vzal kalich a vypil elixír. „To by sme teda mali. A ešte by tu mala byť pevná vôľa, ktorú som do kamienka vložila. Tú nestratíš, pokiaľ bude fungovať kamienok. Určite si si už všimol, že vydržíš vo všetkom, čo si zaumieniš.“ Mlčky prikývol. Toto fungovalo už niekoľkokrát. O väznení a mučení nehovoriac. Tam sa pevná vôľa ukázala najzreteľnejšie. „A ešte je tu niečo, čo by si mal vedieť. Spomínala som svoju záľubu v prírode a najmä zvieratách. Získal si prirodzený talent porozumieť im, vedieť s nimi komunikovať, prijímať ich pomoc. Neviem, či sa ti to niekedy bude hodiť, ja som to neskúšala, ale možno dostaneš príležitosť k tomu, aby si sa spojil so zástupcami jedného z týchto druhov,“ ukázala na leva, jazveca, orla a hada. „Vlastne len s troma z nich. Keďže Salazarov kamienok nemáš, hady si nepodvolíš. Neberme teraz na zreteľ tvoju parselčinu. Tú si získal náhodou a nezaručuje, že ťa budú všetky hady rešpektovať. Ostatné kamienky máš s naším povolením a ja som ti dala aj túto schopnosť, hoci je podceňovaná, tak ako všetko, čo súvisí so mnou. Len neviem, ktorý kamienok je dominantný. To zistíš, až sa k tomu dostaneš, ak však taká situácia nastane. Nie je to dôležité, možno, hovorím to len preto, aby si bol na to pripravený. Každý z nich má vlastný svet, ktorý musíš odhaliť. V tom momente ich získaš a budeš môcť použiť na čokoľvek. Z toho dôvodu ti nemôžem povedať nič viac.“

„Mohol by som napríklad levov použiť k boju?“ opýtal sa so záujmom a pozoroval majestátne zviera, ktoré práve unudene zívlo a ukázalo mu dva rady bielych tesákov.

„Mohol,“ mierne sa zamračila. „Chápem, že sa v prvom rade špekuluje o levoch. Ale nezabúdaj, že je nehodno podceňovať žiadne zviera,“ zatvárila sa urazene. Podvedome možno túžila, že by sa okamžite opýtal na jej jazveca. „Ale ako som hovorila, k tomuto som ich nikdy neskúšala.“

„Iste,“ vypustil červenajúc sa. „Čo tie kúzla, ktoré ste vymýšľali? Čo mi viete povedať o nardajskej žiare? O pätici?“

„Ja som len odkaz,“ ospravedlňujúco mykla plecami. „Bifľomorová tu nechala odraz svojej duše, myšlienok len málo a tých, ktoré si myslela, že by boli pre teba dôležité. Vymýšľali kúzla, elixíry. Vedela o nich, ale príliš sa o to nezaujímala. Neviem ti pomôcť. Pätica je súbor magických artefaktov, ale opäť je tu istá laxnosť. Prenechala starostlivosť na Brunhilde a Richardovi. O nardajskej žiare počula a v pamäti jej utkvelo, že sa jedná o ochranu čarodejníkov, na ktorých poukáže ten, ktorý si nardajskú žiaru privlastní. To ja asi všetko.“

„Aha, myslel som si, že by ste mi mohli pomôcť aj v tomto,“ zamrmlal sklamane.

„Pokiaľ viem, ty to musíš vyriešiť,“ pousmiala sa.

„Áno, to je pravda.“

„Povedz mi, prosím. Ako som zomrela?“ spýtala sa po chvíli očného kontaktu. „Ocitla som sa tu ešte za svojho života a posledné, čo si pamätám bolo to, že som sa rozhodla zaniesť štít abaurom krátko po tom, ako som si zabezpečila túto miestnosť. Čo bolo ďalej? Určite sme ešte niečo podnikali. No? Nevieš nič konkrétne?“ zareagovala na jeho opatrné pokukovanie. „Ale pravdu.“

„Zomreli ste, keď ste niesli štít abaurom,“ vydralo sa z neho.

„Ako?“ opýtala sa zvedavo. Vôbec ju to nevykoľajilo. Prekvapene zažmurkal.

„Zabili vás mordengraudi a vzali štít. Na Salazarovu žiadosť.“

„Vždy to boli pangharti a on ten najväčší,“ prskla nabrúsene.

„Už nie sú, všetkých sme ich zničili.“

„To je fajn, bez nich je na svete určite lepšie,“ opäť sa škľabila.

„Aké ďalšie potvory existujú?“

„Neviem. Tisíc rokov som tu mlčala a čakala na teba. Netuším, čo vydržalo tak dlho.“

„Aha.“

„Je to zvláštne, pozerať sa na toho, kto má za úlohu vyriešiť našu kardinálnu hlúposť,“ povedala vážne a prepaľovala ho skúmavým pohľadom. „Nenapadlo nám, že to bude trvať tak dlho. Ani jedného. Škoda, že som sa toho nedožila,“ skonštatovala zamyslene. Harry sa radšej zdržal nejakého vnútorného rozoberania toho prehlásenia. Tušil, že by to v ňom vyčítala.

„Vy ste dokázali predpovedať budúcnosť?“ spýtal sa miesto toho.

„Nenazvala by som to tak. Presnú budúcnosť predpovedali abauri. Ja som mala talent len niektoré veci vycítiť a aj vtedy šlo len o blízku budúcnosť. Ktovie, možno som o svojej smrti vedela, ale na truc som sa na tú cestu vydala. Na truc Brunhilde a Richardovi. Čítala som v nich ako v otvorenej knihe, keď sa mi chcelo. A vedela som, že ma berú len do počtu. Ale nevadilo mi to vôbec, môžeš mi veriť,“ uškrnula sa nad jeho prekvapením.

„Verím,“ sklopil hlas. Privádzala ho do rozpakov tou svojou úprimnosťou ešte viac, ako dokázala Luna. „Neviete mi povedať nič o ďalších skrytých miestnostiach?“

„Jedna patrí Brunhilde, škrečkovala si v nej záznamy o pokusoch. A ďalšia patrí Richardovi, trénoval v nej svojich vybraných študentov. Asi k boju, myslím. Vždy sa v tom vyžíval, aj keď nikdy nebojoval. Salazar, ten sa vždy držal Richarda, aspoň čo sa pokusov týkalo. Mám pocit, že bol dosť prefíkaný a rafinovane mu podstrkoval svoje názory, ktoré potom Richard uvádzal do praxe, ak sa to dá takto nazvať. Mňa vážne nebral a pred Brunhildou mal rešpekt. Boli to výborní priatelia, až kým Salazar nezradil. Myslím, že aj on mal niečo, čo tajil. Možno to bola tá komnata, ktorú si mi spomínal. Ale nepamätám, že by som ho niekedy videla chodiť na druhé poschodie,“ mykla plecami.

„Možno tajil ešte niečo?“ skúsil ju postrčiť v myšlienkach. Aj keď vedel, že odraz mysle Bifľomorovej mu veľmi nepomôže.

„Možno. Skutočne ti v tomto neporadím,“ povzdychla si. Ale zároveň sa už usmievala. „Nikdy sme nezapochybovali, že by mal Richardov potomok posilnený troškou našich schopností zlyhať. Verili sme, že to nakoniec dokončí, skôr či neskôr. A zbaví Richarda tých výčitiek svedomia, čo mu aj Brunhilda stále vyhadzovala na oči. Nechcel zle, nikdy nekonal so zlými úmyslami, len sa mu jeden pokus nevydaril,“ nevinne mykla plecami. „Ale už sa stalo.“

„Áno, to je pravda.“

„Dobre, myslím, že toto je všetko, čo tu chcela Bifľmorová zanechať. A priznávam, že tých... tisíc vravíš? No, proste, mám toho plné zuby aj keď som len nehmotný odkaz,“ postavila sa. „Dvere sa ti už teraz otvoria, keďže si vypil elixír.“

„Stretneme sa ešte niekedy?“ postavil sa aj on, pretože považoval rozhovor za ukončený. „Teda, myslím, niekedy. Nemusí to byť tu.“

„So mnou určite nie,“ zasmiala sa. „Som odkaz, ktorý zmizne. A Brigita? Keďže je mŕtva, tak možno na onom svete. Alebo sa ti môže zjaviť v snoch? Tak to mŕtvi niekedy robia.“

„A čo bude s touto miestnosťou?“ napadlo mu pri kráčaní smerom k dverám.

„Tiež zmizne, rovnako, ako ja. Bola to Bifľomorovej miestnosť a chcela to tak. Aby ti raz poslúžila a potom upadla do zabudnutia.“

„A tie zvieratá?“ obzrel sa na ne.

„Tie tiež zmiznú. Sú len predstavou, Brigitinou. Chcela mi to čakanie trocha uľahčiť. Musíš uznať, že bola veľmi ohľaduplná. Ešte mi povedz, máš priateľov aj v bifľomorskej fakulte?“ uprene sa naňho zadívala. Jedného skutočne mal. Cedrica.

„Nejakí by sa našli,“ odpovedal vyhýbavo.

„Nemyslím známych, či spolužiakov, ale skutočných priateľov.“

„Tak to nie. Chrabromilčania držia spolu, ale máme jednu dobrú kamarátku z Bystrohlavu.“

„Tak to je škoda,“ zjavne posmutnela. „Zdá sa, že tá Brigitina nálepka snaživosti a netalentu prežila aj tisíc rokov.“

„Tak to nie je. Bifľomorčania sú dobrí, spoľahliví a čestní. Len tá fakultná príslušnosť je príliš silná.“

„Si milý,“ pousmiala sa, ale to sa už rozhodol zaprieť do dverí a otvoriť ich. „Počkaj ešte moment,“ zarazila ho. Obzrel sa a videl, ako sa začína pomaly rozplývať. „Ako sa vlastne voláš?“

„Harry Potter.“

„Mladý Harry Potter,“ zvonivo sa zasmiala. „Nech sa ti darí,“ posledné slová zazneli z pary, ktorá sa vznášala do výšky. A príroda na horizonte tmavla a postupne sa strácala, tento jav smeroval ku dverám. Bifľomorovej miestnosť upadala do zabudnutia a on sa vrátil späť do hradu.

------

„Zaujímavé,“ skonštatoval Dumbledore. Po opätovnom zjavení sa ho všetci zasypávali otázkami. Takmer všetci, Snape bol mlčanlivý, ale aj na ňom bolo vidieť, že mu odľahlo. Rovnako ako všetkým. Zdržal sa v miestnosti štyri hodiny a aj napriek pokročilej nočnej hodine sa vrhli k profesorovi, aby im o všetkom povedal.

„Bifľomorová,“ vydýchla Hermiona. „Prečo aj nás tá miestnosť nepustila? Tak rada by som sa s ňou stretla.“

„To asi každý,“ zaškľabil sa Sirius.

„Bol to len odkaz. A to dosť uchechtaný a ukecaný,“ Harry mykol plecami a zaceril sa.

„Myslím, že si sa rozhodol správne, s tou Bystrohlavovej miestnosťou,“ pozrel naňho Dumbledore. „A čo sa týka tej predvídavosti, asi si veľa možností nemal. Takto to bude správne. Hneď zajtra sa môžeš do nej pustiť.“

„A všetkým sa bude musieť povedať, že sa nám túto miestnosť podarilo objaviť náhodou,“ špekuloval Sirius. „Ale nemyslím, že by bolo jednoduché ich tak ľahko presvedčiť.“

„Milý Sirius,“ pousmial sa Dumbledore. „Myslím, že moje slovo má ešte stále istú váhu a že by sa mi mohlo podariť niečo im nahovoriť. Trúfam si tvrdiť, že ich ako tak presvedčím,“ mierne zdvihol hlavu a žmurkol na deti. Ron sa rozchechtal.

„A ja vám budem držať palce,“ povytiahol obočie. „Susan, Remus a Bill sú obzvlášť podozrievaví.“

„Ale to je predsa jasné,“ neprestával sa usmievať. „Bolo by divné, keby im nebolo nič podozrivé. A keď niečo tušia, tak v tom im nezabránime. To však neznamená, že musia vedieť pravdu.“

„Držať tajomstvá je naše krédo.“

„Ako to spravíme s vchodom do miestnosti?“ konečne sa ozval Snape. „Navrhoval by som tajný vstup na hraniciach rokforstkých pozemkov. Dlhú podzemnú chodbu a zabezpečený vstup z vnútra hradu. Von a dnu by sa mali dostať len označení čarodejníci. Žiaden letax, žiadne premiestňovanie, žiadna sovia pošta.“

„Ale to nás budeš držať v izolácii.“

„Samozrejme. Keď sa má vytvoriť vo vnútri hradu akési mesto, tak by malo byť maximálne zabezpečené. A nemyslím voči útokom, ale hlavne voči prezradeniu. Aspoň pokiaľ sa bude dať, pretože utajiť naveky to asi nebude možné.“

„Čo myslíš, Harry?“ usmial sa naňho Dumbledore.

„Myslím, že ak sa niekto skrýva na Grimmauldovom námestí a túto skutočnosť prijme, nemalo by mu robiť problém prijať aj podmienky vo vnútri Rokfortu. Myslím, že kontakt s vonkajším svetom by sa mal obmedziť na minimum a von by mali vychádzať len Fénixy. Okrem toho, keď si zmyslím, môže sa tam vytvoriť aj miestnosť simulujúca vonkajšie prostredie, keby niekto ťažko znášal akési odrezanie sa.“

„Áno, toto by nebolo zlé. Každý z nás si premyslí, ako by podľa jeho predstavy malo také vnútorné mesto vyzerať a podá návrh. Teraz už môžeme spojiť sily, keďže hlavná myšlienka je vyslovená.“ Dumbledore sa na všetkých usmieval.

------

Na ďalší deň sa stretli, aby každý predniesol svoju predstavu o tom, ako by malo vyzerať takéto mesto, čo by v ňom nemalo chýbať, ako by malo fungovať vzájomné spolunažívanie, aby mal každý aj kúsok súkromia a voľnosti, aby sa zabezpečila istá činnosť a nikto sa nenudil. Hermiona si pred seba predostrela tri zvitky pergamenu. Keďže bola ten deň sobota a nemuseli sa nutne učiť do školy, plne sa tomuto „projektu“ venovala. Za miernej asistencie Ginny. Kým ony dve vyťahovali rozumné možnosti, Harry s Ronom špekulovali len nad hlúposťami, čo sa nemohlo skončiť inak, ako ostrejšou výmenou názorov. Nakoniec sa upokojili a snažili sa s dievčatami spolupracovať civilizovanejšie.

To, že by mal mať každý svoju vlastnú miestnosť, na tom sa zhodli všetci. Každé dieťa, každý manželský pár, každý samostatný dospelý čarodejník. Spoločnú kuchyňu sa rozhodli vybudovať na každom poschodí, keďže predpokladali, že sa mesto bude rozrastať. Tým sa mali zabaviť minimálne štyri čarodejnice z toho ktorého poschodia. Muži, keďže sa na začiatku presťahuje takmer osemdesiat percent Fénixovho rádu, by mali mať o zábavu postarané. V akciách rozhodne nemienili skončiť. Čo znamenalo, že budú musieť vybudovať aj nemocnicu. Pomfreyová môže zaučiť niektoré čarodejnice do tajov bežného ošetrovania. Skutočne sa rozhodli vybudovať aj priestor imitujúci vonkajšie prostredie. Bystrohlavovej miestnosť im túto možnosť dávala. Jedlo malo byť spoločné, nákupy sa mali robiť tak, ako na Grimmauldovom námestí. To znamenalo, že dvaja čarodejníci sa denne dostanú von. Na škriatkov sa nechceli spoliehať, ale prípadnú núdzu mohlo prípadne pokrývať zabezpečenie rokfortskej kuchyne. Z vnútra hradu do mestečka sa malo chodiť len v prípade nutnej potreby. Žiadne návštevy tipu: Mami, prišli sme pozrieť a naopak, sa netolerovali. A taktiež musela padnúť myšlienka, že sa miestnosť okamžite prispôsobí potrebám.

Toto všetko si Harry vtesnal do hlavy, každú drobnosť, každý detail, aby si dokázal v miestnosti na všetko spomenúť. Mal len jeden pokus, na nápravu nebola možnosť. Stojac v maličkej miestnosti Brunhildy Bystrohlavovej sa plne sústredil, držiac chrýzos v pästi a s pevne privretými viečkami si v duchu premieľal všetky ich poznámky. Do jedného a plynule. Bez zaváhania, bez prerušenia, rozhodne a odhodlane.

A miestnosť sa skutočne zmenila. Zatiaľ tam bol len on sám, ale všetko, o čom uvažovali, tam bolo k dispozícii. Z maličkej chodbičky razom viedla dlhá chodba. Na jednej strane dvere vedúce do spální, celkom priestrannej a kompletne zariadenej, ako zistil, keď nazrel. Na druhej strane viedlo zo steny množstvo postranných chodbičiek. Jedna viedla do kuchyne, do ktorej sa zmestilo možno aj päťdesiat ľudí, ako odhadol. Ďalšia do nemocničného krídla s desiatkou postelí. Pomfreyová bude mať radosť keď zbadá, aké vybavenie jej vymyslel. Bola tam knižnica, salónik a aj miestnosť na tajné schôdze Fénixovho rádu. Miestnosť, v ktorej mohli precvičovať duely, miestnosť so zeleňou a potôčikom, v ktorej mohli relaxovať, dokonca aj miestnosť imitujúca detské ihrisko. A toto bolo len prvé poschodie. Miestnosť bola pripravená sa rozširovať podľa požiadaviek. Ako do šírky, tak i do hĺbky. Grimmauldovo námestie a Brloh, spolu s niekoľkými tajne poskrývanými Fénixmi sa mohli začať sťahovať.

------

„Je to perfektné,“ uškrnul sa Ron pri obede po troch dňoch. „Len si neviem predstaviť, ako presvedčia mamku, aby sa sťahovala.“

„Veď tam má všetko, dokonca aj záhradku,“ pousmiala sa Hermiona. Tiež by ju to zaujímalo, ale verila, že to pani Weasleyová nakoniec pochopí. „Miluje Brloh, ale v súčasnej dobe dá určite prednosť bezpečiu.“

„Pravda a našťastie máme zákaz tam zbytočne chodiť,“ Ron sa neprestával škeriť. Nezmieril by sa s myšlienkou, že ho matka kontroluje denne.

„Luna ráno spomínala, aby som vám poďakoval,“ vložil sa Neville. „Že ste mysleli aj na jej otca a má tam tlačiareň,“ povytiahol jedno obočie. „Len dúfam, že babke sa ujde nejaké nižšie poschodie.“

„Neville, ty si...“ zachechtal sa Draco.

„A čo? Už takto bude až príliš blízko a ja sa bojím, že keď sa rozhodne kontrolovať, nezastavia ju ani desiati Fénixy. O zabezpečených dverách radšej pomlčím,“ povedal naoko vážne. Bolo jasné, že to myslí nadnesene a všetci sa tomu zasmiali.

„No, my budeme pokračovať vo svojich aktivitách,“ nadhodila Ginny, keď sa dosmiali. „Najbližšie to je zápas so Slizolinom a my nie sme ktovieako zohratí.“

„Skôr si dovolím tvrdiť, že my sme zohratí,“ zdôraznil Malfoy. „Len jeden by potreboval asi polroka, aby niečo uhral.“

„Výnimočne s tebou súhlasím,“ zaškľabil sa naňho Ron.

„To ma tak potešilo,“ ironicky natiahol, Hermiona ho prebodla pohľadom.

„Ale som si istý, že keď sa Harry posnaží chytiť strelu čo najrýchlejšie, odrážači, vrátane mňa uhrajú štandard, tak vy dvaja budete schopný držať s tými hadmi krok. Aspoň tak a Colin, no, dúfajme, že nebude mať veľa možností to pokaziť.“

„Krásne si nám to zorganizoval,“ uškrnul sa Harry. „Len, keby to bolo také jednoduché.“

„Nebude. Sú pripravení ubližovať a v ich tíme po odchode Montanguea a Warringtona nastúpia Mulvey a Abracus,“ oznamovala Ginny. „A keďže Mulvey patrí k našim známym a v tíme je aj Zabini, Crabe a Goyle, nebude to asi úplne bezpečný zápas.“

„To nebude a preto sa v posledných štyroch tréningoch zameriame hlavne na vrtkosť, ohybnosť a rýchlosť,“ oznámil Harry. „Aby sme im dali čo najmenej možností k tomu, aby nám ublížili.“

------

„Ako pokračuješ, Severus?“ pousmial sa naňho Dumbledore.

„Pomaly. Tento druh pergamenu je mi neznámy, samozrejme a preto musím skúšať množstvo kúziel,“ zamrmlal bez toho, aby zodvihol hlavu. „A čo je horšie, tak si ich drahá Bystrohlavová zabezpečovala. Síce bežnými kúzlami, ale aj to dosť zdržuje. Keď chcela niečím pomôcť, určite nemyslela to, že sa bude musieť človek hrať s jej šibnutými nápadmi,“ sarkasticky natiahol.

„No, určite sa chránila. Pri jej opatrnosti jej to nemôžeme zazlievať.“

„Iste, ale na to jej kašlem,“ konečne zdvihol hlavu. „Vôbec nechcem preceňovať svoje schopnosti,“ vypustil s úškľabkom, „ale toto by bežný čarodejník nezvládol.“

„My ale máme teba, našťastie,“ uškrnul sa Dumbledore. „A ty to určite dokážeš.“

„Presne tak. Mimochodom, toto sa mi už podarilo scivilizovať,“ ukázal mu tri pergameny.

„Čo to môže byť za kúzla? O nardajskej žiare zatiaľ nič?“

„Netuším. Spoznáme ich, keď ich vyskúšame. V miestnosti Chrabromila, ktorá je zatiaľ, ako sa zdá, úplne k ničomu.“

„Severus, to, že je prázdna, ešte neznamená, že nemôže byť napokon k niečomu vhodná,“ vyriekol mierne odsudzujúcim tónom. „Nie všetko chrabromilské je zároveň aj zlé.“

„To nie, ale možno je to zbytočné,“ neodpustil si. „Odporúčam však, aby Potter tieto kúzla radšej neskúšal vzhľadom k tomu, čo bol schopný spáchať pri mordengraudoch,“ zaceril sa. „Možno by sa mu podarilo zbúrať pol hradu. Navrhujem, aby ich skúšal na voľnom priestranstve, mimo dosah všetkého živého.“

„Nie je to zlý nápad, rozhodne sú jeho kúzla výnimočné. Nemyslíš?“

„Nie, skôr nebezpečné.“

------

Zápas so Slizolinom pútal aj na pomery v Rokforte nezvyčajnú pozornosť. Už niekoľko dní pred samotným meraním síl zaznievali posmešné, či povzbudzujúce heslá. Slizolinčania otvorene sľubovali krv, na čo im Chrabromilčania, vrátane dvoch ostatných fakúlt, odpovedali, že ak chcú vidieť krv, môžu sa pokojne pootĺkať vnútri vlastného teritória. Nikde inde totiž nič nezmôžu. Vo vnútri chrabromilského tímu ale vládla ponurá nálada. Bez troch členov si štyria uvedomovali, že slizolinské vyhrážky nemožno brať na ľahkú váhu.

„Pevne verím, že to neposeriete,“ vrkol po nich Seamus, keď odchádzali do šatní. „Po tom, ako si ma nezmyslene vykopol a zobral si úplnú nulu,“ pozeral na Harryho.

„Tak to pozor,“ vrkol Colin. „O miesto si sa pripravil svojou vlastnou tuposťou.“

„To je pravda,“ pridal sa aj Draco. „Občas by si mohol skúsiť používať aj to minimum, čo máš v hlave.“

„Drž hubu, Malfoy.“

„Poďme,“ Harry chytil Draca za zápästie a Ron schmatol Colina. „Nemá cenu sa teraz zdržovať hlúposťami,“ mračil sa na Seamusa. „Máme pred sebou dôležité víťazstvo.“

„To je pravda,“ zavrčal za nimi Seamus. „V opačnom prípade ti rozhodne fakulta nepoďakuje.“

TOPlist