21. Pred svadbou


Ginny, kde, prosím ťa, si?
               
Hrdlo mal stiahnuté, keď vysielal správu. Keď sa mu podarilo zmraziť ju na ceste k veži, tak... Pokúšal sa ani si to nepredstavovať.
                Už idem od mamky.
               
 Odpoveď sa zjavila na náramku. Od úľavy sadol na stoličku.
                Trochu sa ten rozhovor natiahol. Všetko ti porozprávam.
                Ginny, zadrž. Nechoď sem. Alebo keď sem pôjdeš, zober so sebou metlu. A zožeň niekoho, Billa alebo Remusa. Severusa asi ťažko, ten lietať nebude. Proste zožeň metly a...
                 Čo sa stalo?
                Ehm, trochu sa mi podarilo zamraziť okolie veže. Neviem, čo všetko, ale je toho poriadny kus. Len dúfam, že som nezmrazil nič živé.
                Zmrazil, tým kúzlom?
                Áno.
                Waw.
                Nie je to nič k nadchýnaniu.
                Mám metlu, som pri Základni, zastavím sa pre Remusa.
               
Harry preklínal toho niekoho, kto vzal z veže metlu. Je pravda, že ich mali málo a nemohli nimi vybaviť všetky veže, ale určite tu niekedy nejaká musela byť a teraz tu nebola. Skúsil zliezť dole, ale pôda bola vplyvom jeho kúzla taká zmrznutá a ľadová, že na nej dokázal ustáť len niekoľko sekúnd. Nohy mu potom začali trnúť. Vzduch bol tiež ťažko dýchateľný. Akoby sa ocitol na Južnom póle a oblečenie, ktoré mal na sebe, by ho zabilo. Preto sa vyhrabal naspäť do veže a nedočkavo čakal na záchranu. Aj hore bola až príliš veľká zima.
                Záchrana dorazila po polhodine. Ginny našla v Remusovom byte Billa aj s Hermionou, ktorí mu prišli prezradiť, že sa ich Severus skutočne nepokúsil podviesť a kúzla, ktoré im pridelil, sú pravé. Hermiona však lietať na metle nemohla a ani po tom netúžila. Len sa ponúkla, že počká pri Sebastianovi na správy, keďže Tonksová stále striehla niekde v hrade.
                „Takže takto má vyzerať kúzlo Algaty v celej svojej nádhere,“ zaškľabil sa Bill po hodine pátrania po následkoch po okolí. Harry zmrazil vyše deväťsto metrov štvorcových. Alebo skôr kubických, keďže zmrzli aj stromy a kríky. Značná časť jednej strany najbližšej veže bola posiata srieňom. Susan Bonesová si však nič nevšimla a bola v poriadku. Harryho veža stála blízko jazera, na ktorom sa teraz vytvorila hrubá vrstva ľadu. „Mám taký pocit, že si vyslúžiš novú prezývku. Mrazík,“ zaceril sa. Jeho sestra sa zachichotala.
                „Vážne to nie je k smiechu,“ stiahol obočie. „Prišlo mi zle, keď som si predstavil, čo sa mohlo stať, keby niekto stál bližšie než tých tridsať metrov.“
                „Povzbudivé je zistenie, že keď sa pred tebou zjaví nejaká Voldemortova obluda, v momente ju zmrazíš,“ usmial sa Remus.
                „Za predpokladu, že sa mi podarí dokonalo mávnuť rukou,“ dovolil si namietnuť.
                „Ale podarí,“ presviedčala ho Ginny. Nedôverčivo mykol plecami.
                „Každopádne tu ostať nemôžeme,“ Remus vystrčil hlavu z priezoru. „Je tu strašná zima, sála to z tej ľadovej plochy. Budeme dúfať, že sa dnes v noci Voldemort nerozhodne zaútočiť z tejto strany a ty, spolu so Susan, pôjdete do hradu.“
                „A zajtra nastúpi každý prútik k brigáde a pokúsime sa rozmraziť toto tvoje veľdielo,“ uškrnul sa Bill. „Ja zaletím pre Susan, vy leťte do hradu.“
                A tak sa stalo. Remus spolu s Harrym a Ginny ešte skúsili vyslať niekoľko kúziel, aby si overili, či sa bude dať územie odmraziť. Nakoniec bude, ale pôjde to pomaly ako zistili. Im trom sa podarilo rozmraziť len necelého pol metra štvorcového.

------

„Dobrý večer, no to mi je ale neočakávaná návšteva,“ natiahol Harry, keď v nedeľu večer otvoril dvere osobe, ktorá sa dôrazným zabúchaním dožadovala vstupu.
                „To pochybujem, Potter,“ zavŕkal Severus a predral sa dovnútra. „Verím v tvoju aspoň zanedbateľnú dávku inteligencie. Určite ti došlo, že keď si sa mi celý deň vyhýbal, že ťa napokon prídem navštíviť.“
                „Celý deň som pracoval.“
                „Aby som ti zagratuloval k úžasnému kúzlu. Iste, že si pracoval. Musel si sa predsa podieľať na tom, aby sa časť hradu vrátila do pôvodného stavu.“
                „Skúšal som ho.“
                „V poriadku, prestaň sa paprčiť,“ prebodol ho pohľadom. „Vravím, že to kúzlo bolo úžasné,“ zaškľabil sa.
                „Tak to by som neočakával, že by si mi prejavil obdiv.“
                „Veď som ti ani obdiv neprejavil. Len som ti prišiel zablahoželať. Teraz, keď dokážeš tak nádherne zmrazovať, tak máme my ostatní o starosť menej. Len to som ti prišiel povedať.“
                „Milé. No ale to si mi mohol povedať aj zajtra pri raňajkách. Nemusel si preto chodiť sem, nie? Ibaže by ti bolo za mnou smutno a cítil by si neuveriteľnú chuť a potrebu byť chvíľu so svojím milovaným synovcom,“ provokačne sa zazubil.
                „Vystihol si to úplne presne, nemám k tomu čo viac podotknúť,“ zavrčal a vošiel ďalej do bytu. „Aha, to mi mohlo napadnúť,“ zamračil sa, keď sa pristavil pri krbe. „Z môjho uhľa pohľadu vás nebolo vidieť, slečna Weasleyová, tak ste sa v tom kresle stratili. Môžem predpokladať, že vaša návšteva v byte profesora Pottera práve končí a vy sa, ako zodpovedná študentka, vrátite do svojej fakulty, hoc je dávno po večierke a váš profesor Obrany zrejme nemyslí na niečo také zanedbateľné ako strhávanie bodov, ja nebudem taký nedôsledný a strhávam Chrabromilu desať bodov.“
                „Čo vás určite plne uspokojilo,“ zamračila sa.
                „A ďalších desať bodov za drzosť a neúctu voči riaditeľovi,“ spokojne sa pousmial.
                „Severus...“
                „Mlč, Potter. Čo oči nevidia, to srdce nebolí, ale teraz som tu a pristihol som študentku po večierke mimo fakultu, takže zákonite musí prísť trest.“
                „Sme rodina a za tri týždne budeme rodina a...“
                „No a čo ma je po tom?“ zazubil sa. „Slečna Weasleyová, bol by som rád, keby ste sa vrátili do svojej fakulty, hneď. Ďakujem,“ vypustil a prestal si ich všímať. Pohodlne sa usadil do kresla. „Hotovo?“ zaškľabil sa, keď sa Harry vrátil do bytu.
                „Si krutý,“ zamračil sa.
                „Veď vy si to vynahradíte,“ mykol plecami. „Nemáš tu nejaké víno alebo niečo podobné?“ obzeral sa okolo seba.
                „Víno alebo niečo podobné?“ zamračil sa Harry. „Kvôli čomu si vlastne prišiel?“ zatváril sa podozrievavo.
                „Tak máš?“
                „Áno.“
                „A načo čakáš? Kým sa návšteva obslúži sama? Alebo k tomu potrebuješ svojho škriatka?“
                „O čo ti ide?“
                „Čo bude?“ vyzývavo povytiahol obočie. Harry zavrtel hlavou, ale ponúkol svojho strýka vínom, ktoré bolo k dispozícii v každom profesorskom byte.
                „Tak spusti,“ vyzval Harry Severusa, keď sa posadil oproti nemu.
                „Ty nebudeš?“ prekvapene pozrel na Harryho.
                „Nie, nebudem piť víno, pokiaľ ho nemám piť v pokoji.“
                „A keď som tu, nie si v pokoji?“
                „Nie. Vtrhneš mi sem, doslova vyhodíš Ginny, vypýtaš si víno a to ma má nechať pokojného?“
                „Pravda, môj nástup bol trocha dramatický, to uznávam,“ prikývol.
                „Tak naposledy, o čo ide?“
                „Prišiel som na návštevu.“
                „A?“
                „Aké a, Potter? Som tvoj strýko, nemôžem prísť na návštevu?“ zatváril sa ukrivdene.
                „Nie som na to zvyknutý. Nehodí sa to k tebe. Nezvykneš sa tak správať. Rozhodilo ma to, dokonca by som povedal, že ma to vydesilo.“
                „Áno, to chápem,“ povzdychol. Harry sa zatváril ešte podozrievavejšie. „Skutočne mi ide len o návštevu synovca, podotýkam že jediného, ktorého mám.“
                „Dobre, prišiel si na návštevu. Prečo?“
                „Pretože sa návštevy medzi príslušníkmi rodiny obvykle uskutočňujú.“
                „To áno, ale je to divné, keď je jedným z príslušníkov Severus Snape.“
                „Vskutku. Tak dobre. Poviem ti jedno tajomstvo. Ja to proste neviem. Neviem, ako sa mám správať. Ale viem, že už raz som tvoj strýko a podľa toho by som sa mal aspoň pokúsiť sa správať. Ale asi pri tom budem potrebovať nejaké pomôcky. Možno ma láka vykašľať sa na to, mávnuť nad tým rukou a ignorovať to, ten fakt, že si moja rodina. Pravdou je ale to, že mi na tebe trocha záleží a niečo v mojom vnútre mi našepkáva, aby som na to nekašľal,“ rozhodne prehlásil. Harry sa naňho celú dobu zarazene díval. Vyzeral presvedčivo.
                „Áno, to by bolo pekné, keby si sa aspoň trocha správal ako strýko a nie ako pes, ktorý len šteká na všetko okolo mňa, vrátane mňa.“
                „Také hrozné to nie je.“
                „Ale nemá to k tomu ďaleko.“
                „Dobre a zrejme s tým neskončím. Ale teraz som tu a chcem sa rozprávať so svojím synovcom.“
                „O čom?“
                „Čo ja viem, o čom sa zvykne rozprávať so synovcom?“
                „Tiež pravda.“
                „Ideš sa oženiť...“ nadhodil Snape a pomaly si upil z vína. Harry stiahol obočie.
                „To som už predsa spravil.“
                „Áno, ale teraz sa ideš oženiť oficiálne,“ povedal a stíchol. Harry neprestával civieť. Severus sa dlho nedokázal tváriť flegmaticky, keď videl ten nechápavý výraz. „Ach, Merlin,“ prevrátil oči. „Vieš, čo sa zvykne pri svadbe diať?“
                „No...“
                „Iste, že nie.“
                „A ty to vieš?“
                „Zvyklosti ovládam, prax nemám.“
                „Opaku by som sa divil.“
                „Pri svadbách sú určité zaužívané štandardy, ktoré by sa mali dodržiavať.“
                „Molly sa o všetko postará.“
                „Molly sa postará o to, na čo bude mať,“ prskol Severus nervózne.
                „Aha,“ Harry stiahol obočie a prikývol. „Čo konkrétne máš na mysli?“
                „Čo vieš o svadbách medzi čarodejníkmi?“
                „No...“
                „Takže zase nič.“
                „Videl som niekoľko svadieb.“
                „A všimol si si rozdiely?“
                „Neviem, čo máš na mysli,“ Harry zavrtel hlavou. „Och, Merlin, tak sa už konečne vytlač.“
                „Pokoj, Harry,“ natiahol Severus pobavene. „Rozdiel medzi Blackovou a Weasleyovou svadbou bol ten, že pokým si Susan a Black vymenili prstienky, Weasley s vílou nie,“ veľavravne nadvihol obočie.
                „Aha,“ vypustil Harry nie príliš múdro. „Už si spomínam. Takže pri čarodejníckej svadbe sa môže a nemusí vymieňať prstienok,“ prikývol.
                „Správne. Som rád, že si na to nakoniec prišiel,“ uštipačne zaprskal. „Muklovia prstene musia mať, ako mi svojho času prezradila Susan. Čarodejníci nemusia, keďže ide o magický zväzok. Nie taký silný, aký je práve teraz na tvojej a Ginevrinej hlave, ale úradník vás pri sobáši začaruje a tým váš zväzok upevní.“
                „Nikdy som nebol na žiadnej čisto muklovskej svadbe, ale o prstienkoch som vedel. Iste, doteraz mi to nedošlo. Určite by mi to niekto pripomenul, alebo by som si spomenul,“ zamyslene stiahol obočie. „Určite by som...“
                „Potter, som si istý, že by to napokon došlo aj tebe,“ ironicky sa zaškľabil strýko. „Rovnako ako ďalšie šialenosti, ktoré sa pritom zvyknú robiť. O to tu teraz nejde. Molly prstienky zháňať nebude, pretože na to Weasleyovci určite nemajú peniaze najmä preto, že sa rozhodla všetko zorganizovať sama, ako matka nevesty a najmä preto, že ty rodičov nemáš,“ tentoraz to bol on, kto sa zatváril zachmúrene. „No a keďže som tu ja, mal by som teoreticky zastupovať tvojich rodičov.“
                „Budeš sa podieľať na organizácii mojej svadby?“ Harry vyvalil oči.
                „To ani náhodou!“ vydesil sa. „Ani vo sne. A nie preto, že by mi to Molly nikdy nedovolila. Nie, v žiadnom prípade.“
                „Tak o čo potom,“
                „Keďže mám vystupovať ako zástupca tvojich rodičov a možno mi to nebudeš veriť, ale minimálne tvojej matke toho dlžím veľa a som pripravený jej to aspoň takýmto spôsobom vracať, tak by som sa mal postarať aspoň o niektoré veci, ktoré prináležia rodičom, v našom prípade zástupcovi rodičov ženícha,“ zovrel pery.
                „A to jest? Vyberieš nám snáď prstienky?“ zachechtal sa Harry.
                „Keď chceš mať na ruke krúžok, ktorým sa označujú holuby, tak áno, vyberiem vám prstienky,“ zaškľabil sa naňho. „Ale keďže predpokladám, že ani ty a už vôbec nie Ginevra, sa nebudete chcieť spoľahnúť na môj výber, tak si ich vyberiete sami a ja, ako zástupca tvojich rodičov, tvoj strýko, tvoja jediná rodina, vám ich zaplatím,“ mykol plecami.
                „Ja...“ Harry znova vyvalil oči. „No páni, vážne to chceš spraviť? Iste, ak je to tak, tak na to dám peniaze.“
                „Ja vám ich zaplatím, som povedal,“ zavrčal.
                „No, dobre, ale ehm, nikdy som nerozmýšľal nad tým, či máš peniaze.“
                „Potter, je ťa figu po tom, či a koľko mám peňazí. Povedal som, že vám ich zaplatím a už o tom nediskutuj.“
                „Dobre, dobre, ale...“
                „Mlč.“
                „Iste, už mlčím.“
                „Som potešený. Takže to by bolo toto. Teraz tvoj oblek.“
                „Ideš riešiť môj oblek?“
                „Celkom zjavne idem riešiť tvoj oblek, keď som ho spomenul.“
                „Fascinujúce.“
                „Čo si oblečieš?“
                „Oblek, biely. Hovorila Molly.“
                „A kde ho vezmeš?“
                „Premýšľal som, že si vezmem Siriusov, len ho budem potrebovať upraviť.“
                „To určite. V poriadku. Čo si oblečie Ginevra?“
                „Biele šaty...“
                „Nevrav! Myslel som si, že sa bude vydávať v školskej uniforme,“ zazubil sa.
                „Po matke. Severus, prestaň byť protivný. Svadobné šaty sa v ich rodine dedia po generácie. V Prewettovskej  rodine. O tom už diskutovala s matkou.“
                „V poriadku. Čo po svadbe?“
                „Toto má byť rodinné posedenie alebo výsluch tretieho stupňa?“
                „Vravel som, že som debutant v riešení rodinných vecí, tak mi dovoľ získať trocha praxe.“
                „Fajn. Čo má byť po svadbe? Život pôjde ďalej. Budem mať manželku, budeme sa snažiť o zázrak, aby sme mohli mať potomkov a niekedy medzitým zavraždím Voldemorta.“
                „Aha, tak pri tom ti budem určite fandiť. Myslel som však na prítomnosť. Bude oficiálne Potterová?“
                „O to sa predsa postará úradník.“
                „Bude Potterovou v škole?“ prevrátil oči.
                „Áno,“ rozhodne prehlásil. „Nemáme sa za čo hanbiť a nemáme čo skrývať. Povedal som, ak by niekto mal námietky, môže...“
                „Dobre, mlč,“ prerušil ho podráždene. „Myslel som si to,“ zavrtel hlavou. Potom pozrel uprene na Harryho. „Ako riaditeľ by som nemal tolerovať vzťah profesora a študentky. Mal by som proti nemu zasiahnuť. Avšak vy už nebudete mať vzťah, vy budete manželia. Pravdou je, že nad takýmto niečím sa neuvažovalo, keď sa vytvárali školské pravidlá. Nikdy nikomu nenapadlo, že by sa chceli študentky vydávať za profesorov. Vzhľadom k blízkej minulosti sa tomu ani nedivím,“ zaškľabil sa. „Preto neviem, čo mám s vami spraviť za tri týždne,“ nadvihol obočie.
                „Milovať nás tak, ako nás miluješ teraz,“ zazubil sa.
                „Si mimoriadne vtipný,“ zavrtel hlavou. „Rozprával som sa s profesorom Dumbledorom.“
                „Ako sa má?“
                „Je mŕtvy, ako sa asi má mať? Každopádne sme vašu situáciu prebrali. Nepamätá si, že by sa niečo podobné odohralo v minulosti. Apeloval na hlavný zmysel rodiny,“ zatváril sa, že mu je to proti srsti. „Mám vám vraj umožniť, aby ste mali možnosť hlavnú úlohu manželstva a rodiny napĺňať.“
                „Budeme bývať spolu?“ zjavne ho to potešilo.
                „Čo mám s vami robiť?“ povzdychol.
                Harrymu sa napokon nedeľa zdala veľmi vydarená. Takmer celému čarodejníckemu hradu sa podarilo odstrániť jeho zmrznuté územie. Aj keď to šlo ťažko a najmä zeleň utrpela značnú ujmu, napokon všetko vyzeralo tak, ako pred vyslaním jeho dokonalého kúzla, ktorému vzdal hold aj Severus, hoci to nevyslovil nahlas. Zapojili sa všetci. Študenti ovládajúci rozmrazovacie zaklínadlo, čarodejníci obývajúci Základňu a tiež profesorský zbor.
                Večer ho prišiel navštíviť strýko, ktorý svojským spôsobom vyjadril, že ho osud a budúcnosť synovca zaujíma. Nebol to taký normálny rozhovor, ktorý sa bežne vedie medzi členmi rodiny, ale bol to rozhovor o doteraz najvážnejšej alebo skôr o najnetradičnejšej téme pre Severusa. O svadbe. Strčil svoj nos do života synovca dosť neštandardne, ale aj tak vlastne povedal, že má Harryho rád a že má rád aj Ginevru. A že pre nich a pre ich šťastie spraví čokoľvek. Nie, toto nepovedal nahlas, ale jasne to naznačil a Harry bol za to rád.
                A keďže aj Ginnin rozhovor s matkou dopadol dobre, nič nebránilo tomu, aby sa svadba mohla priblížiť a najmä, aby to všetci prežili v zdraví. Hlavne Mollino najbližšie okolie. Pochopila, že nech by svadbu pripravila akokoľvek, pre jej dcéru to bude to najkrajšie, čo by mohla pripraviť. Preto prestala panikáriť a stresovať. Začala si prípravy užívať. Počúvla si názor a želanie svojej dcéry, ktoré neboli nijako náročné, skôr naopak, jej dcéra si priala hlavne skromnosť a prispôsobila svoje predstavy predstavám dcéry. A konečne si povedali nahlas, ako veľmi sa majú radi. Aj keď to zrejme opakovať často nebudú.

------

„Syn môj,“ vyšlo z Voldemorta nasilu a s neskrývaným pohŕdaním. „Počul som, že si sa činil. Mohol by si mi sám predostrieť svoj plán?“
                „Iste, otče,“ vypustil Dacian neskrývajúc sklamanie. Bol spolu s otcom v jednej z jeho komnát. Bez prítomnosti ostatných smrťožrútov. Bez prítomnosti Lestrangovej, s ktorou napokon uzavrel spojenectvo. Vyznala sa. Nielen čo sa zabíjania týkalo. A on si mohol poriadne uľaviť aspoň čo sa sexu týkalo. Okrem toho vedel, že je výhodné mať ju na svojej strane.
                „Tak spusti,“ ľadovo ho vyzval otec. „Zdržím sa tu dva dni, potom odídem na jedno miesto. Keď sa z neho vrátim, mohli by sme mať pre Rokforťanov pripravené nepríjemné prekvapenie,“ vražedne sa zaškľabil. Samozrejme v Dacianovi vzbudil zvedavosť.
                „V prvom rade by bolo dobré, keby sme ich odrezali od diania vonku. Úplne odrezali. Aby boli izolovaní a nedostali sa k informáciám.“
                „Áno, viem. V tom prípade by boli prinútení vystrkovať nosy častejšie,“ prikývol Temný pán.
                „Pre každého je výhodné vedieť, aké plány majú nepriatelia. My ich máme. Síce nám toho veľa nehovoria, ale aspoň vieme, čo sa deje vnútri Rokfortu. Abracus a ostatní sa držia inštrukcií, ktoré dostali cez prázdniny a nedovolia, aby ich komunikačný artefakt odhalili. Hoci sa o to snažia, ako vieme. Zistia, čo sa deje v tej Potterovej armáde, alebo teda Rokfortskej alebo to je jedno, ako sa tí sopliaci budú nazývať, keď ich nikto nebude nič učiť na hodinách za prítomnosti našich slizolinských priateľov. A my budeme vedieť, na čo sa zameriavajú. Napríklad to zmrazené územie. Nechce sa mi veriť, že by to vytvorila nejaká rastlina, ako sa to snažia nahovoriť deckám. Skôr si myslím, že Potter použil kúzlo podobné tomu, ktoré vyslal na mojich drakov. Tie kúzla sú ale neznáme,“ hodil návnadu. Voldemort spozornel.
                „To teraz riešiť nebudeme,“ zamračil sa na syna. „Keď príde čas a ja si budem istý, že sa na teba dá spoľahnúť, tak ťa hádam zasvätím. Moju krv,“ dodal pohŕdavo. Dacian zovrel pod stolom päsť.
                „Takže späť k prerušeniu ich kontaktu so svetom. Treba im zničiť sovy a Bellatrix už vie, ako na to. Bude to pre nich dosť nepríjemné. Keď nebudú mať sovy, nebudú vedieť, čo sa deje vonku a budú žiť v neistote. A neinformovaní si nemôžu dovoliť byť.“
                „To je pravda. Na to ale prišli moji verní aj sami, určite. K tomu nepotrebovali tvoju bystrú myseľ, nie? Lestrangová mi povedala, že máš plán, ktorý si chcel prezradiť len mne. A potom sa pochváliť ostatným. Tak hovor a nech ma tvoj plán poteší.“
                „Dobre. Chcem dostať na hrad jed,“ vyhŕkol a díval sa, čo to spraví s otcom. Ten naňho len flegmaticky hľadel.
                „To sme už predsa skúšali a zistili sme, že sú dobre zabezpečení,“ ironicky zavrčal.
                „Iste, to sú. Znútra. Prezrel som si mapu Rokfortu a jeho priľahlé okolie. A viem, ako dostať do hradu jed, ktorý by ich možno nezabil, pretože by ho nebolo dostatočné množstvo, ale ktorý by ich poriadne ochromil a zdecimoval ich rady, pretože nie každý z nich je fyzicky v takom stave, aby prežil účinok jedu bez následkov.“
                „Ako?“ Voldemort konečne prejavil záujem a zvedavo sa nahol nad Dacianove popísané pergameny.
                „A najlepšie na tom je, že by nemali možnosť prerušiť príval jedu na hrad, aj keby náhodou prišli na to, odkiaľ sa tam zobral, pretože by sme jeho zdroj kontrolovali,“ hrdo pokračoval. Napokon sa mu podarilo zaujať svojho otca. Rokforťania na to síce doplatia, zrejme aj životmi, ale nejakí Rokforťania mu boli úplne ľahostajní. Nepoznal z nich nikoho. Nepoznal síce ani smrťožrútov, ale sedel vedľa neho jeho biologický otec, ktorý mal v rukách moc a on bol odmalička vychovávaný k moci. K moci k drakom, ktorých už nemal, pretože mu ich zabil Potter, ktorý za to bude musieť pykať. Aj keď pri tom zrejme zavraždí niekoho nevinného. Je vojna a vo vojne nevinnosť nehrá vôbec žiadnu úlohu.

------

Čas sa posunul o poriadny kus smerom k spoločenskej udalosti posledných sto rokov, ako svadbu svojho synovca pomenoval Severus. Nie, že by z toho bol nadšený, ale jednalo sa o jeho synovca a šťastie mu určite prial. Manželstvo s Ginevrou šťastím rozhodne nazvať mohol. Či je to šťastie aj pre ňu, to už bolo otázne, ale to riešiť nemienil.
                S prstienkami to myslel vážne. Radil sa s Hermionou, ktorá ho prinútila navštíviť Tonksovú, pretože mala zakázané, okrem iného, aj premiestňovanie a spoločne naplánovali, ako by to s takými prstienkami mohlo vyzerať, keď sú prakticky zavretí na hrade. Tonksová dostala podrobné inštrukcie a navštívila zlatníctvo v mieste bývalého bydliska slečny Grangerovej. Odtiaľ priniesla katalóg, z ktorého by si nastávajúci manželia mohli vybrať tie, ktoré sa im budú najviac páčiť. Samozrejme s presnými mierami ich prstenníkov.
                S peniazmi problémy skutočne nemal. Gringottovým nikdy neveril. Raráškom by nezveril do opatery ani zbierku známok, ak by nejakú mal. Nehovoriac o peniazoch. Našetrené mal dosť. Nikdy nemíňal a pochyboval, že by niekedy stihol začať míňať. Odvážil sa dokonca ponúknuť Molly svoju pomoc, aj keď vedel, že to Potter spravil už dávno, ale ako predpokladal, vyhnala ho. Nie doslovne, ale nechcela si od neho vziať ani knut. Treba však podotknúť, že na svadbu na hrade veľa galeónov nebolo potrebných. Ale aj tak, šlo o princíp a Molly bola tvrdohlavá ako mulica.
                Lupin s Weasleym prejavili mimoriadnu spokojnosť, keď sa mohli, každý osve, venovať odhaľovaniu kúziel a tým značnou mierou prispieť v boji proti Temnému pánovi. Aspoň ho prestali otravovať. On sa, okrem kúziel, musí zamerať aj na niečo iné. Niečo, čím by Pottera pripravil na stret s Temným pánom. Nešlo len o kúzla alebo o umenie prečítať si nepriateľove myšlienky. Šlo o to, proti čomu bude Potter protestovať zo všetkého najviac. Čo sa nebude chcieť naučiť. Čo nepôjde tak ľahko sa naučiť. Ale čo sa bude musieť naučiť, pretože bez toho by skutočne mohol čakať, kým Temný pán neumrie na starobu. Bude sa musieť naučiť zabíjať. Ale to až po svadbe. Nechcel by ho znechutiť predtým. 
                „Vážne sa to bude musieť naučiť,“ šepla Hermiona, keď jej Severus povedal o svojich plánoch. V posledných dňoch sa stalo, že sa tí dvaja začali stretávať pravidelne. Boli za tým Bystrohlavovej kúzla, o ktoré prejavila Hermiona záujem. Bol za tým aj fakt, že Ginny, okrem rozbehnutých fakultných povinností, po večeroch chodila spolu s Harrym na Základňu, kde sa to už vážne vo veľkom pripravovalo na svadbu. A po večeroch sa jej doma sedieť nechcelo. Keď si splnila profesorské povinnosti, logicky hľadala spoločnosť. Najprv Harry s Ginny, potom aj Bill, ale napokon ostal len Severus, ktorý sa vyhýbal prípravám svadby rovnako ako ona. Mrzelo ju to. Priala im to, to určite a bola za nich šťastná, ale za normálnych okolností by pripravovala svoju svadbu. Avšak potenciálny ženích sa jej vyhýbal. A ona ho nevyhľadávala.
                „Určite sa to bude musieť naučiť,“ privolil. „Nevravím, že z toho mám radosť, ale jeho obľúbený Expeliarmus na Temného pána určite stačiť nebude,“ nasilu sa zaškľabil. „Nikomu neprajem naučiť sa používať Avadu Kedavru, ale on sa tomu proste nevyhne.“
                „A niektoré z tých kúziel? Napríklad keby ho zmrazil? Dobre, ja viem, že to nebude fungovať,“ povzdychla, keď videla jeho výraz. „Síce sme radšej neskúšali, či by zmrazenie fungovalo na živého človeka, ale vzdušný vír na dobro neúčinkoval. Tak som si myslela...“
                „Myslela si si celkom logicky, ale takto to fungovať nebude. Tie kúzla boli vytvorené na určitý druh obludy alebo ktovie čoho. Možno by ho to zmrazilo, ale zrejme by ho to nezabilo. To len Potter bezmyšlienkovite panikáril, keď si predstavoval, ako pozabíjal pol hradu,“ zavrtel hlavou. „Nie. Aj keby ho zviazal alebo omráčil, nakoniec ho bude musieť zabiť. Vezme snáď do rúk muklovský revolver a vystrelí mu mozog?“ povytiahol obočie. Hermiona zbledla. „Je jedno akým spôsobom, ale zabiť ho bude musieť len on.“
                „Takže sa z neho stane vrah.“
                „Myslím, že to bude lepšia možnosť, ako keby sa z neho stala obeť.“
                „To iste, ale... Myslím, že to nebude chcieť spraviť.“
                „Príliš na výber nebude mať. My mu môžeme pomáhať, ale to hlavné bude musieť spraviť sám. Jedine on.“
                „Áno, asi áno.“
                „Hermiona, iná možnosť nie je. Nechcem mu to hovoriť teraz. Nech je ešte niekoľko dní relatívne šťastný. Starosti nech nastanú potom.“
                „Veď on nemá nič iné, len starosti,“ namietla protestne.
                „Len ho nezačnime ľutovať, tým mu nepomôžeme,“ zaškľabil sa.
                „Niekedy si k nepochopeniu,“ zavrtela hlavou. „V jednej vete takmer povieš, že ho máš rád a hneď vzápätí to pokazíš nejakou nemiestnou poznámkou.“
                „Teraz som nepoužil žiadnu nemiestnu poznámku,“ obhajoval sa.
                „Vieš ako to myslím. Možno by si s ním mal viesť viac rozhovorov v normálnom duchu, podobných ako ten prstienkový,“ zacerila sa. „Obom by vám to prospelo.“
                „Možno, keby som sa narodil ako niekto iný. Nie ako Severus Snape.“
                „To je výhovorka.“
                „To je skutočnosť.“
                „Nie, len ti to vyhovuje, pretože sa bojíš, že by si sa dokázal skutočne správať ako strýko a nie ako Snape z minulosti.“
                „Hermiona...“
                „No čo? Nie je to pravda? Prekľaješ ma teraz, pretože som ti povedala pravdu do očí?“
                „Si tehotná, nebudem ti ubližovať.“
                „Ou, aké veľkorysé gesto z tvojej strany. Také nesnapovské,“ zaškľabila sa.
                „Začínaš byť poriadne rýpavá,“ stiahol obočie.
                „Nie som rýpavá, len som rozhorčená, pretože sa správaš otrasne a ani jeden z vás si to nezaslúži.“
                „Možno.“
                „Určite.“
                „On sa tiež správa otrasne.“
                „On sa správa tak, ako mu to dovoľuje situácia, respektíve ty.“
                „Takže keby som sa s ním bavil normálne, on by sa tiež správal normálne?“
                „Prečo to nevyskúšaš?“
                „Správať sa normálne?“
                „Nie, lietať na metle. Iste, že správať sa normálne. Veď o tom sa bavíme.“
                „Nie som na to stavaný.“
                „Hlúposť.“
                „Neviem, či by som to dokázal,“ priznal.
                „Za posledné dva roky si toho dokázal oveľa viac. Mám to snáď pripomínať?“ pousmiala sa. Zadíval sa na ňu. Neprekvapilo ho, že ju neposlal do čerta. Po Lily, Susan a Ginevre bola štvrtou osobou, od ktorej si nechal prehovárať do duše. Zvláštne, že sa to doteraz podarilo len ženám. Teda pardon. Aj Albus prejavoval snahu, ale jeho pokusy zväčša stroskotali, kým tým trom sa to aj podarilo. Trocha ho umravniť a prinútiť spraviť niečo nepredstaviteľné. Že by sa to podarilo aj Hermione?
                „Nemusíš mi to pripomínať. Už samotný fakt, že sa na mňa študenti pozerajú s menším strachom ako pred rokom, či dvoma napovedá, že dávno nie som tým Snapom ako v minulosti. Ja to viem, ty to vieš, Potter to vie a k mojej smole to vedia už všetci.“
                „Ale o nich nejde, však? Ide o teba a Harryho. Alebo teda, len na tomto ti záleží,“ takmer šepla.
                „Obávam sa, že mi začína záležať na oveľa viac ľuďoch, ako len na ňom,“ zabodol do nej čierne oči.
                „A my všetci to vieme,“ usmiala sa. „Nemusíš nikomu nič hovoriť, vidíme ako sa k nám správaš. A je nám jasné, že to robíš kvôli Harrymu alebo vďaka Harrymu, pretože nás má Harry rád a keď nás má rád on, ty nás máš rád tiež.“
                „No ale to sú už príliš odvážne úvahy, nemyslíš? Je rozdiel medzi tým mať niekoho rád a sympatizovať s niekým.“
                „To je pravda,“ prikývla vážne. „Ale aj ja a aj Ginny proste vieme, že nás máš rád,“ zazubila sa. „Dokonca by som povedala, že si nás začal mať rád oveľa skôr, než Harryho. V Ginninom prípade to bolo vďaka jej podobnosti s Harryho matkou a v mojom prípade vďaka mojej láske a znalostiam elixírov. Preto si si nás obľúbil a obľúbenosť už nie je sympatizovanie a má veľmi blízko k láske,“ nevinne dodala.
                „Neuveriteľná dedukcia,“ zavrtel hlavou.
                „A budeš proti tomu protestovať?“
                „Som dosť inteligentný k tomu, aby som dokázal zhodnotiť svoje možnosti. Aj keby som začal protestovať, ty si dosť inteligentná k tomu, aby si ma, ehm, prehádala. Najmä teraz, keď si sa ma prestala báť,“ zaškľabil sa.
                „Nikdy som sa ťa nebála,“ zaprotestovala. „Len som mala prirodzený rešpekt.“
                „No ako myslíš,“ významne pokrčil ramenami.
                „Je to pravda!“ napaprčila sa, pretože sa jej nepozdával jeho výraz.
                „Samozrejme,“ zaceril sa.
                „Vážne.“
                „Dobre, ja ti verím.“
                Nedá sa povedať, že by ho Hermionino dohováranie presvedčilo k tomu, aby spravil nejaké výraznejšie kroky k zlepšeniu jeho vzťahu k Potterovi. K Harrymu. Pokúsiť sa o to môže, pokiaľ bude on dosť rozumný a neprinúti ho pochybovať o tom, že je duševne kompletný, alebo aspoň dostatočne vyzretý. Svetlé chvíľky preukázal, to je pravda, ale viac bolo tých, s ktorými, ako strýko, spokojný nemohol byť. Ale zase si pripustil, že jeho rebríček hodnôt je dosť náročný a nikto nikdy nebude schopný ani priblížiť sa čo i len k niekoľkým bodom v tomto pomyselnom rebríčku. Albus takým bol. Lupin sa trocha dokázal priblížiť. Weasley bol ešte zelenáč. Black zaostával kilometre za tým rebríčkom. A Potter je Potter. Zvláštne, že podľa takéhoto rebríčka hodnotil len mužov.
                O tom, že Harry skutočne ešte nie je dostatočne vyzretý, sa presvedčil len pár dní pred svadbou. Neskôr pripustil, že za to mohla mladícka nerozvážnosť, prípadne potreba nadobudnutia vlastných skúseností, ale to, čo jeho synovec predviedol ten večer... nevedel, či sa má na ňom smiať, alebo ho pripleštiť o najbližšiu stenu.
                Mohli za to dojčatá, ktoré podľa muklovských zvyklostí usporiadali rozlúčku so slobodou. Pokým niekoľko dievčat, na čele s Ginevrou, sa stretlo u Angeliny v byte, aby viedli také tie babské reči pri medovine, chlapci sa stretli u dvojčiat na pánskej jazde, kde však tiekla whisky vo veľkom. Leemu Jordanovi napadlo, že by mohli vyliezť z hradu a ísť do nejakého striptízového baru, ale to im Bill zatrhol. Potom navrhli, že by predsa len nejakú striptérku dovliekli, ale ani to im neschválili. Tak im neostalo nič iné, len sa váľať od smiechu na zemi, keď sa za striptérky prezliekli dvojčatá a ukazovali im chlpaté nohy. To by sa ešte dalo stráviť.
                Keď ale neskoro v noci zbadal metlobalový štadión naplno osvetlený, samozrejme ho to naštvalo. Celá ta banda pripitých somárov, vrátane účastníčok dámskej jazdy, vzala metly a chcela si zahrať akýsi exhibičný zápas bývalých metlobalových legiend. Okrem Ginevry a Malfoya, tí boli ešte stále študentmi a svadba–nesvadba, rozlúčka so slobodou–nerozlúčka so slobodou, Chrabromil tú noc prišiel o dvesto bodov.
                „Vravela som, aby to nerobili,“ chichotala sa Hermiona, keď vletel na štadión a okrikoval ich. Zjavne ho ignorovali. „Dávam pozor, aby si neublížili.“
                Skutočne bola pripravená s prútikom v ruke. Našťastie zasahovať nemusela. Aj keď boli spití ako číky, teda väčšina z nich, na metlách to skutočne vedeli a lietali ako besní aj v alkoholovom opojení. Vrátane jeho synovca, ktorý sa naháňal po strele vedľa Čchangovej.
                „Že si proti tomu nezasiahla,“ zamračil sa. Konečne zareagovali a nedobrovoľne zlietali k zemi. „Kde je Weasley? Alebo Lupin?“
                „Remus stráži, Bill zaspal už dávno.“
                „Že ho tento huriavk neprilákal,“ zavrčal a nazúrene vbehol do chechtajúceho sa klbka. Ginny a Dracovi strhol body a naparil im tresty. Viac spraviť nemohol. Mohol im všetkým len vynadať a obdarovať kopou všakovakých prívlastkov, ale dosiahol len čiastkového úspechu. Dievčatá sa upokojili. Štadión sa postupne vyprázdňoval.
                Ešte aj tento opitý exhibičný zápas by dokázal stráviť. Keď ho ale podgurážené dvojčatá na metlách zdrapili pod ramená a pokúsili sa s ním vzlietnuť, to už bolo naňho príliš. Jednoducho ich omráčil s tým, že sa prespia na štadióne, keď ho tak milujú. Draco ani Harry neboli v stave, aby dvojčatá zachraňovali. Angeline a Alici sa to zdalo náramne vtipné, ale aj tak neskôr, hneď, ako profesor Elixírov zmizol, odlevitovali dvojčatá do postelí.
                Na ceste do hradu musel pridržať Pottera, ktorý chcel zabehnúť s Malfoyom do Zakázaného lesa, pretože cítili potrebu zahrať sa na vlkov. Musel ich umlčať, keď sa aspoň pokúsili vyť na mesiac. Musel sľúbiť Ginevre, že naňho dá pozor, kým ona ťahala pod ramenom ožratého Draca do chrabromilských spální. V Potterovom byte  musel počúvať srdcervúce opilecké výlevy nad nespravodlivosťou života, kde hlavným dôvodom Potterovho bedákania bol fakt, že im pokazil hru, ktorú už mali vyhratú.
                Potom čakal, kým sa priadne vyvracia na záchode. Aby sa následne rozchechtal, keď sa jeho synovec vyhrabal zo záchoda po štyroch. A aby znova počúval, že je život krutý, keď mu pomáhal do pyžama. A aby si vypočul, ako mu synovec vyznáva lásku.
                No, človek sa musí prvý raz poriadne ožrať, aby zistil, že na ďalší deň prekliato bolí hlava a žalúdok. Že pomôže, aspoň trocha, jedine elixír proti opici. A že sa človek čuduje, čo je schopný spraviť, keď sa spije. Harry si nepamätal takmer nič. Teda od doby, kedy dopil tretinu fľaše krátko po tom, ako prišli na štadión a rozdelili sa do družstiev. Že hral po boku dvojčiat, Wooda, Ginny, Malfoya a Finnigana proti silnej trojici Spinnetová, Bellová, Johnsonová doplnené o Cornera, Čchangovú, Boota a Jordana, to si nepamätal vôbec. Že sa ťahal s Malfoyom, kedy pôsobili ako najlepší priatelia na svete, to si tiež nepamätal. Že horko ťažko dobehol na záchod, aby si nepovracal posteľ, to si tiež nepamätal. A že plakal v Severusovom náručí, za to bol vďačný, že si to nepamätá.
                „Nebudem to jesť...“ odtlačil od seba obed. Severus sa zaceril. Aj Malfoy pri chrabromilskom stole bol rovnako bledý a skleslý. Ginny sa uškŕňala pod nos.
                „Už si vynechal raňajky. Držíš snáď diétu?“ nevinne sa spýtal.
                „Pche,“ zabrblal.
                „Mali ste to podniknúť cez víkend. Takto ťa čakajú ešte dve hodiny, kedy sa budeš trápiť.“
                A trápil sa aj na druhý deň. Skutočne bola sprostosť podniknúť niečo také v utorok, keď mal na druhý deň vyučovať. To bola odplata dvojčiat za fakt, že si dovolí vziať si za ženu ich sestru, ako sa neskôr dozvedel. A odplata Malfoyovi, že je taký, aký je. V tomto Severus dvojčatá tajne podporil.
                Do soboty bolo ale času ešte dosť a Harry sa mohol v pokoji pripraviť na svoju svadbu.

TOPlist