20. Prepadák

                Ginny nervózne pochodovala po obývačke v Harryho dome. Od večera ležal nehybne na gauči tak, ako ho tam zložila. Vyzliekla z neho šaty a navliekla spací úbor. Dokonca mu vyprázdnila mechúr a teraz netrpezlivo čakala, kedy sa preberie. Už by sa mal. Minule už bol. Mala nachystaný obed, ktorý sama uvarila. Nebolo to nič extra, ale spravila to s prútikom a bez pomoci, a keby nebola situácia taká vážna, bola by na seba hrdá. Zastavila sa pri ňom. Ležal tam absolútne odovzdane a nevinne a ona tušila, že toto je jeho najdlhší spánok, aký si kedy doprial. Alebo skôr bezvedomie. Už by sa ale mal začať preberať.

                Jeho večerné prehlásenie vyvolalo vlnu nepokoja. Boli v bezvýchodiskovej situácii. Všetci čakali, že označí vinníka. Nestalo sa. O jedného podozrivého mali síce menej, ale ďalší štyria boli na scéne stále, čo bolo veľa. Až príliš na to, aby všetko vyriešili do piatich dní.

                Ako predpokladal Harry a ako jej večer predtým naznačil, otázok na zodpovedanie bolo razom niekoľkokrát viac. A páchateľ sa stal ešte prefíkanejším. Nebol o krok pred nimi. Bol pred nimi o niekoľko míľ.

                „Harry!“ vyhŕkla, keď ho zazrela pohnúť hlavou. V momente kľačala pri gauči a hladila ho po nej. Sťažka otváral oči.

                „Ahoj,“ zamrmlal uvedomujúc si situáciu. Cítil sa oveľa horšie, než tomu bolo po jeho predchádzajúcich odpadnutiach. Vedel, že to prehnal, že sa príliš vysilil. Chcel zistiť čo najviac a precenil sa. Hoci, v skutočnosti toho veľa nezistil. Nespokojne sa zamračil.

                „Ako ti je?“ starostlivo sa spýtala. „Trvalo ti dlho než si sa prebral.“

                „A ako dlho to má trvať podľa príručiek?“ krivo sa zaškľabil. Videl, že prestrelil. „Prepáč, som nervózny.“

                „To sme asi všetci,“ odpustila mu sarkazmus. „Poď, pomôžem ti posadiť sa.“

                „Nechce sa mi močiť,“ prezradil poznatok, keď ho s námahou usádzala. Bol bezvládny a ťažký. Nakoniec sa jej to podarilo.

                „Som šikovná,“ mierne sa zaškľabila.

                „Škoda,“ zabrblal. „Ginny,“ pozrel na ňu. Opätovala mu pohľad. „Daj mi, prosím, pusu,“ díval sa ako nešťastné a sklamané chlapča. Zabolelo ju to. Bol si istý, že chytil toho, kto mu zavraždil rodičov. Musel byť frustrovaný.

                „Milujem ťa,“ šepla, keď sa odtrhla od jeho úst. Na tvári sa mu usadil smutný úsmev. „A uvarila som obed!“ oznámila snažiac sa o veselosť. „Sama, s prútikom, z čerstvých surovín. Som vážne šikovná,“ zopakovala.

                „To posúdim, až ochutnám,“ snažil sa opätovať jej úsmev.

                „Alebo až to prežiješ?“ povytiahla obočie.

                „Určite to prežijem. Si dcérou svojej matky. Možno ti to bude trvať tridsať rokov, ale nakoniec sa variť naučíš,“ zamrkal.

                „Si otrasný,“ uchechtla sa a symbolicky ho udrela do ramena. Nemohla silnejšie, zrejme by sa zložil do polohy ležmo a zdvíhanie jeho nespolupracujúceho tela absolvovať znova nechcela. Mala to telo rada o niečo živšie. „Ale aspoň sa snažíš o vtipy,“ ocenila snahu.

                „Ja som vtipkoval?“ spýtal sa vážne.

                „Toto bolo dobré,“ uznanlivo prikývla. Dívala sa do jeho vážnej tváre a začala pochybovať, či to myslel zo žartu. Zamračila sa. „Harry...“

                „Vtipkoval som!“ okamžite sa začal obhajovať. A zaškľabil sa. Zrejme to len predstieral, jeho snaha ju však potešila.

                „No veď preto.“

                Z kuchyne skutočne priniesla svoj výtvor. Vývar zo sliepky a ako druhé upiekla mäso a uvarila zemiaky. Viac toho skutočne neovládala.

                „Je to dobré,“ prehlásil, keď hltal. Znova ho musela kŕmiť ako batoľa. Zajtra už rukami pohne. Pozajtra sa postaví z gauča a zrejme sa bude hneď hrabať do práce.

                „Veď vravím, som šikovná,“ povedala ten deň už tretí raz.

                „Kto to...“ zamračil sa na zvonček, ktorý ich vyrušil.

                „To bude Gus s Dawn a Tonksovou. Bol tu ráno a povedal, že sa zastavia. Potrebujú tvoje hlásenie,“ vysvetlila a zdvíhala sa, aby otvorila.

                „A to nemohlo počkať?“ nepozdávalo sa mu.

                „Harry, ako ti je?“ spýtal sa Gus svojho šéfa. Dawn ho jemne objala a prisadla si k nemu. Tonksová ostala stáť.

                „Ako mi asi môže byť? Skúsme porozmýšľať,“ zatváril sa zamyslene. „Hm... nemôžem sa ani pohnúť, musím sa nechať kŕmiť a nemôžem vás poslať do čerta inak, než slovne. A! Aby som nezabudol. Ani to jedlo v pokoji zjesť nemôžem, pretože ma od neho vyrušujú. Takže, ako sa asi môžem mať? Povedzme, že som zažil už šťastnejšie dni,“ zavrčal podráždene. Dawn prevrátila oči a Tonksová zavrtela hlavou.

                „Je krízová situácia,“ vysvetlil Gus a pozrel na Ginny. Mykla plecami.

                „Ale to ja viem veľmi dobre, predstav si,“ zamračil sa naňho Harry.

                „Trvalo dlhšie, než sa prebral,“ vysvetlila Ginny stav svojho pacienta. „Po pravde, keby sa neprebral do hodiny, volám k Mungovi.“

                „Vážne?“ Tonksová stiahla obočie.

                „Ja som tu, milé dámy.“

                „To nejde prehliadnuť a ani prepočuť,“ prskla po ňom Dawn.

                „Včera si to držal dlhšie, než by si mal,“ povedala Tonksová. „A Gus má pravdu. Je kríza. Normálne by sme počkali, než prídeš do práce. Tlačí nás čas, ako sám najlepšie vieš. Takže sme prišli, aby si nám povedal, čo si sa dozvedel.“

                „Nadiktujem to Ginevre a ona ti moje hlásenie prinesie,“ neprestával sa paprčiť.

                „Sme tu a chcem to počuť,“ protirečila šéfka vyšetrovateľov.

                „Aj tak to musí písať,“ zagánil. „Len pred pár minútami som sa prebral. Nehnevaj sa na mňa, ale necítim sa najlepšie. Dokonca by som povedal, že sa cítim mimoriadne zle a rozmrzelo. Sám si len matne spomínam, čo som sa dozvedel. Ale ako si budem spomínať, Ginevra to bude zapisovať. Ušetrím jej prácu s oficiálnym hlásením. A potom ti ho prinesie. Je nevinný, to je hlavné. A sám si presne nepamätám, ktoré z tých informácií by nám mohli byť užitočné,“ vypustil na jeden nádych. Tonksová sa naňho uprene dívala. Jeho slová ale dávali zmysel.

                „Na tom niečo bude,“ Gus sa postavil na Harryho stranu. „Bol riadne dlho mimo a vieme, ako ho to vycicia. Dajme mu čas, kým si to v hlave zrovná.“

                „A určite sa bude snažiť spomenúť čo najskôr, nemám pravdu?“ Dawn naňho nenápadne mrkla. Stiahol obočie.

                „Samozrejme. Zajtra príďte, Gus a Dawn,“ zdôraznil, „aby sme sa dohodli na ďalších krokoch. Som si istý, že mi zajtra bude mozog fungovať stopercentne.“

                „Dobre teda,“ napokon súhlasila aj Tonksová. Asi sa skutočne uponáhľala. Zodpovednosť za vyšetrovanie však ležala na jej ramenách. Bola presvedčená, že sú pred ňou najlepší súčasní vyšetrovatelia, a áno, rátala aj s Ginny, ktorým dôverovala. „Zajtra budem očakávať raport,“ uprene sa dívala na Harryho, ktorý prikývol. Na to sa otočila k dverám, aby odkráčala.

                „Počkaj, ideme s tebou,“ zavolal za ňou Gus. „Dawn!“

                „A vy sa tu pekne liečte,“ zaškľabila sa na nich vyšetrovateľka.

                „To bolo drsné,“ obrátila sa Ginny na Harryho, keď za nimi zavrela dvere. Cítila z Tonksovej ublíženie a hoci mal Harry svojím spôsobom pravdu, mohol to podať jemnejšie.

                „Bola to pravda. Človek sa preberie z bezvedomia a oni mu nedajú ani hodinu na spamätanie sa. Hneď naňho skočia a dožadujú sa odpovedí. A tie ja nemám,“ pozrel na Ginny. Stiahla obočie a prisadla si k nemu. „Nemám nič, čo by som im povedal.“

                „Pamätáš si všetko? Zmätenosť si len hral?“ neverila. Mykol plecami.

                „Pamätám. Ibaže chcem nad tým najprv porozmýšľať sám, než im niečo poviem. Chcem na niečo prísť. Ale pravda je aj to, že sa cítim na nič. A nechcem, aby ma takto videli. Ani nos si nemôžem poškriabať.“

                „Svrbí ťa? Ak...“

                „Nie, Ginevra, nos mám v poriadku. To bol len príklad. Ale tej výbornej polievky by som si ešte dal.“

                A dal si jej hneď dva razy. Vážne bola výborná na to, že to robila prútikom možno druhý raz v živote. Pečené mäso bolo možno tuhšie, než by sa na dvadsaťštyriročnú čarodejnicu patrilo, ako sama prehlásila, ale dalo sa zjesť aj to.         

                „Dawn o nás vie,“ nadhodila Ginny neskôr večer, keď pri ňom sedela a bola pustená televízia. Vedela, že ju nesleduje, vlastne sa ani ona nevedela do programu zadívať, ale trápilo ju okrem akútnych problémov aj toto.

                „Áno, vie,“ pritakal. „Nič ale neprezradí, tým si môžeš byť istá,“ snažil sa ju upokojiť. Chcel by spraviť viac, ale jeho telo bolo stále bezvládne a nepohyblivé.

                „Ja viem,“ mierne povzdychla a pozrela naňho. „Povedala ale niečo, čo ma prinútilo rozmýšľať.“

                „Muselo to byť niečo vážne, keď dávaš prednosť tomu pred...“ stíchol. Zatvárila sa tak, že musel stíchnuť. „Čo ti povedala?“ zaujalo ho to.

                „No...“ znova povzdychla a vyrovnala sa do sedu. Uprene sa naňho pozrela. Povytiahol obočie. „Vlastne to nepovedala priamo, ale bolo jasné, čo tým myslí,“ mierne sa zamračila. „A popravde, ako tak nad tým premýšľam, a áno, momentálne ma to žerie viac ako naše vyšetrovanie, tak zrejme nič iné nebude prichádzať do úvahy, ak budeme chcieť naďalej spolu pracovať,“ takmer šepla. Videl, že sa začervenala. A zamyslel sa. Pár sekúnd mu trvalo, kým mu jednotlivé indície zapadli do tých správnych miest.

                „Rozprávali ste sa o jediných troch dvojiciach, ktorým spolu dovolili pracovať,“ prikývol. Sčervenela ešte viac. Toto pre ňu nebolo typické. Iste, občas sa zapýrila, teraz sa pýrila ale akosi pričasto. „A tebe sa nechce vydávať,“ skonštatoval chápavo.

                „Samozrejme,“ mierne vrkla. „Mám len dvadsaťštyri rokov. Iste, podľa zmýšľania mojej rodiny, alebo skôr matky, by sa mladá čarodejnica, ako napríklad jej dcéra, mala vydať hneď po škole a mala by na svet privádzať malých čarodejníkov. Čím viac, tým lepšie. Osem, najskôr, aby som ju tromfla,“ vyprskla so sarkazmom na jeden záťah a pozrela naňho. „Toto bolo niečo, s čím sme bojovali dlho. A tak nejako som sa proti tej predstave zatvrdila,“ vysvetľovala, hoci vôbec netušila, či niečo vysvetľovať musí. „Nejde o to, že sa nechcem nikdy vydať a mať deti. Chcem, samozrejme. Ale rozhodla som sa pre túto kariéru a som len na jej začiatku,“ zamračila sa. „Túžim ju aspoň rozbehnúť a potom, teda...“ stiahla obočie. „Možno, niekedy...“

                „Vydesila ťa predstava, že sa o nás za mesiac dozvedia a za dva mesiace nás budú chcieť prinútiť vziať sa? A do roka a do dňa po nás budú vyžadovať malého Potterka?“ uchechtol sa. Nebezpečne po ňom fľochla pohľadom. Ju to vážne trápilo a nečakala, že by si robil žarty. Ale bol to Harry Potter. Čo mohla čakať iné? Možno hromy a blesky.

                „Napríklad,“ vrkla. „Podľa Dawn to neskončí inak, len našou svadbou,“ hlesla a dívala sa naňho. Zamyslene ju študoval niekoľko dlhých chvíľ až znervóznela.

                „Tak sa vezmeme,“ mykol plecami po chvíli. Vytreštila oči. „Pozri, ja viem, že nie som taký ten chlap, ktorého žena túži stretnúť, aby sa vydala a založila rodinu. Tá predstava ma desí,“ priznal úprimne. „Nielen svadba, ale deti viac,“ krivo sa zaškľabil. „Uvedomujem si, že som problematický a ty to so mnou máš ťažké a zrejme budeš mať ešte ťažšie. Ak by k niečomu podobnému malo prísť, aj tak mi budeš musieť hovoriť, čo mám robiť. Dopadnúť to tak ale asi bude musieť, keď na to pozrieš logicky a racionálne. Buď odídeme z úradu, aby sme si založili vlastnú detektívnu kanceláriu, čomu by sme sa radi obaja vyhli. Alebo nás rozdelia na iné oddelenia, čomu by sme sa tiež obaja radi vyhli. Alebo sa vezmeme, aby sme im zavreli ústa a robili naďalej to, čo chceme najviac. V tomto mala Dawn pravdu. Ja sa ťa nikdy nevzdám a spravím všetko pre to, aby som si ťa udržal... ak sa teda správne vyjadrujem. Najskôr to budeme držať v tajnosti. Ak sa to prevalí, skúsime ich presvedčiť, že dokážeme spolupracovať. Ak by robili príliš veľké problémy, tak sa vezmeme,“ znova mykol plecami.

                Celý jeho monológ ho pozorne počúvala. Áno bolo to logické. Nebolo to nič spontánne, nič romantické, nič čo si žena vysníva. Bola by to dohoda založená na racionalite a logike. Ťažko mohla očakávať, že by jej Harry zaspieval serenádu a za svitu mesiaca ju niekde kľačiac požiadal o ruku a vyznal nehynúcu lásku. Nie tento Harry Potter a vlastne ani netušila, či by to od kohokoľvek prijala. Vedela, že sa od neho možno nikdy nedočká priameho vyznania lásky. A pritom jej vo svojom prehlásení vyznal lásku niekoľkokrát.

                Tento Harry Potter, vyznávajúci logiku a racionalitu, prišiel k logickým a racionálnym záverom, v ktorých s ňou počítal do konca života. Jednoducho zapadala do jeho sveta. Už naveky. Neštandardné vyjadrenie lásky. Vedela však, že ak by jej akýkoľvek chlap tisíckrát povedal, že ju miluje, neverila by mu ani z desatiny toľko, ako práve v tejto chvíli Harrymu.

                „Merlin, ja ťa milujem,“ hlesla pohnuto a vrhla sa naňho, aby ho objala a bozkávala. Nemohol nijako zareagovať, nemohol ju objať, nemohol spraviť nič. Ale bozky jej opätoval.

                „Zrejme som spravil niečo úžasné,“ zamrmlal jej do úst, keď sa od neho na moment odtrhla.

                „Normálny chlap by nadrístal hromadu sprostostí,“ vysvetlila svoju reakciu, „ale ty si povedal, že ma miluješ,“ šepla s úsmevom. Videl, že sa jej lesknú oči. A vedel, že skutočne je rozdiel medzi normálnym chlapom a ním. Sakra veľký rozdiel. Zaškľabil sa.

                „Normálny možno, ale ja som jedinečný,“ odfrkol.

                „Tak to povedz. Aspoň raz,“ vyzvala ho stále ho objímajúc.

                „Nemôžeš počkať, kým budem schopný aspoň rukou pohnúť?“ spýtal sa rezignovane. Cítil sa zbytočne práve v tejto chvíli.

                „Sila okamihu bude preč,“ zaprotestovala.

                „Nájdeme iný okamih,“ sľúbil. Neverila však tomu. Len povzdychla. Nie, sila okamihu ho nedokázala zdolať. „No a...“ mierne sa zamračil. „Nechceš rodiť deti ako na bežiacom páse. Či?“ nervózne sa spýtal. Pozrela naňho. Jeho výraz ju rozosmial. Obávanému Harrymu Potterovi sa v očiach zračilo takmer zdesenie.

                „Osem ich mať nebudem, sľubujem,“ zaškľabila sa. Nevyzeral, že by ho to upokojilo. „Harry!“ zamračila sa. „Hlavným zmyslom života je niečo po sebe zanechať. A nemyslím tým zaplnený Azkaban,“ dívala sa naňho vyčítavo.

                „Ale veď ja viem,“ povzdychol. „Nie som úplný idiot. Nehovorilo sa o tom často, vlastne nikdy, ale viem, ako mojich náhradných rodičov mrzelo, že nemohli mať vlastné deti,“ prezrádzal. Pozrel na ňu. So zatajením dychom sa naňho dívala a on si uvedomoval, že o podobných veciach nehovoril s nikým. Ani so strýkom či tetou. Len s ňou. Smutne sa pousmial. Nevadilo mu to. „Možno preto sa na mňa strýko tak upäl. Pretože Cat nemôže mať deti.“

                „Ale to je hlúposť,“ vyhŕkla. „Upäl sa na teba, lebo ťa má rád a nie preto, aby si kompenzoval vlastnú stratu,“ zamračila sa.

                „Možno,“ privolil. „Asi áno. Viem, že by mal rád aspoň jedno vlastné dieťa. Nikdy som nad tým neuvažoval... či by som ja chcel vlastné dieťa. Zrejme nie. Pred rokom by som podobnú úvahu zavrhol. Vlastne by mi ani nenapadla. Ale teraz, možno...“ stiahol obočie. Pousmiala sa.

                „Poznal si jednu úžasnú aurorku a nezavrhuješ myšlienku mať s ňou dieťa,“ domýšľavo prehlásila. Uchechtol sa.

                „Pri tejto úžasnej aurorke sa moje zmýšľanie totálne pretáča a rovnako, ako ma prinútila hrať pľuvadlíky, ma zrejme prinúti splodiť potomka,“ zaškľabil sa. Bola rada. Vyšetrovanie šlo aspoň na moment bokom.

                „Jedného?“ významne zamrkala.

                „A koľko by si ich chcela mať?“ podozrievavo sa spýtal. To zdesenie sa mu znova vkrádalo do výrazu. Zasmiala sa.

                „Neviem. Tiež som nad niečím takýmto ešte nepremýšľala. Ani nad svadbou a už vôbec nie nad deťmi. Chcem sa vydať a ako takmer každá žena chcem aj deti. Ale o podrobnostiach som neuvažovala,“ mykla plecami. „Možno dve... tri?“ opatrne sa naňho pozrela.

                „Netuším, akým by som bol otcom,“ hlesol.

                „Určite neštandardným. Ale určite nie zlým,“ ticho vypustila. „Cat mi vravela, čo jej hovoril strýko o tvojich rodičoch,“ pokračovala ešte tichšie. Toto boli nebezpečné vody, v ktorých sa rozhodla plávať. „A boli úžasní. Nemôžu mať nanič syna.“

                „Možno,“ pripustil nepresvedčivo. „No, každopádne budeš mať ešte dosť času napraviť ma a dostať do relatívneho normálu... aby som potom svoje deti nedesil,“ zaškľabil sa. „Pokiaľ teda nechceš dieťa do roka a do dňa,“ povytiahol obočie. A ona sa zasmiala. Ustál aj hovor na citlivú tému, akou spomienka na jeho rodičov určite bola. Lepšil sa.

                „Nie, ubezpečujem ťa, že nechcem dieťa tak skoro...“

-----

                „Všetko, na čo som si pospomínal, som nadiktoval Ginevre,“ vravel Harry na ďalší deň Gusovi a Dawn, keď sa uňho pred obedom zastavili. „Vezmete to hlásenie Tonksovej?“ pozrel na Dawn. Prikývla. Gus si hlásenie čítal.

                „Nebola včera naštvaná?“ spýtala sa Ginny. Harry si odfrkol. Na rozdiel od včerajška už dokázal hýbať končatinami. Aspoň mierne zlepšenie a zajtra by sa už snáď dokázal aj postaviť.

                „Ani náhodou,“ zasmiala sa Dawn. „Sme zvyknutí na oveľa vrúcnejšie Harryho správanie,“ zaškľabila sa. Ginny im aspoň spravila čaj, keď odmietli naobedovať sa spolu s nimi. Mamka im toho pripravila dosť, nebol problém podeliť sa, ale Gus sa chcel čo najskôr vrátiť do práce a Harry toto jeho nadšenie okomentoval kladne.

                „Dobre, takže podľa tohto...“ Gus zamával hlásením a podal ho Dawn, aby si ho preštudovala aj ona, „...nemáme vlastne nič.“

                „To som vravel aj včera,“ zamračil sa Harry. Ginny si k nim prisadla. „Snažil som sa v jeho mysli niečo nájsť, nejakú konkrétnu stopu. Každopádne spomienka na jednu z nocí, kedy sa vraždilo, bola jednoznačná. Skutočne bol doma, náš páchateľ to nie je. Ale to, že vlastní sošku Kasadye, ktorú mu zrejme ukradli, nemôže byť len náhoda.“

                „To rozhodne,“ prikývol Gus. „Stavil by som mesačný plat na to, že mu ju ukradol práve náš páchateľ.“

                „No a preto som sa v pátraní zameral práve na tú sošku,“ pokračoval Harry. „Škoda len, že si Jewit svoj poklad nekontroloval pravidelnejšie. Sledoval som súvislosti okolo sošky tak ďaleko, ako sa dalo, než ma Tonksová upozornila, že už musím skončiť. Polroka na svoju skrýš ani nesiahol.“

                „To znamená, že ju zlodej musel ukradnúť niekedy... na konci jari?“

                „Alebo hocikedy predtým,“ doplnila Ginny Dawnin odhad.

                „Mesiace, možno roky predtým,“ prikývol Gus.

                „Minimálne po decembri minulého roka... vtedy sa mu podarilo prepašovať jednu zo sošiek a ukladal ju do skrýše. Vtedy tam Kasadya ešte bola,“ upresnil Harry.

                „Veľmi dlhá doba, veľmi ďaleko v minulosti a málo času prísť na niečo sledovaním tejto stopy,“ zamračil sa Gus.

                „Nie je to úplne márne,“ namietol Harry zvierajúc svoju šálku s čajom. „Vieme o tom, že o nich nehovoril, samozrejme. Strážil si svoje tajomstvo. Ale uvažoval nad nimi. Nie stále, ale občas hej. A vieme aj to, že páchateľ bude ovládať legilimenciu a zrejme je dobrý... čiže mohol získať od Jewita informácie a on si to ani nevšimol.“

                „A tiež ho mohol chytiť pod krk, zistiť z neho, čo chcel a upraviť mu pamäť,“ povedala Ginny a vzala Harrymu z ruky šálku. Dokázal ju síce držať, ale ešte nevládal nakloniť sa nad stôl a položiť prázdny pohár. Dawn sa nad týmto gestom pousmiala.

                „Určite. Ale nespravil tak za posledný polrok. Nezistil som známky zásahu do vedomia,“ mračil sa Harry.

                „Nerád sa k tomu vraciam,“ nesmelo spustil Gus, „ale naznačuje to, že by páchateľom mal byť Alfred Reid,“ opatrne sa pozrel na Harryho. Ten mlčal. „Rovnako ako Goldon a Jewit aj on chodí do šachového klubu. Od Jewita sa mohol dozvedieť o soške, od Goldona o aurorských akciách.“

                „Možno,“ súhlasil. „Ale rovnako to mohol byť niekto, koho sme nezahrnuli podľa profilu medzi možných páchateľov,“ zdvihol hlavu a prebehol ich pohľadom. „V jeho dome sme nič nenašli a vedel, že Potterovci majú syna. Možno je páchateľ natoľko bystrý, že sa celú dobu mýlime. A možno je to skutočne Reid a obrovská chyba, ktorú spravil v minulosti. Možno nemá páchateľ so šachovým klubom nič spoločné a možno je toto všetko zmes náhod. Čo vieme? Nič,“ vrkol potichu. Gus pozrel na Dawn a Ginny.

                „Za päť dní príde k ďalším vraždám,“ upozornila Dawn. „Možno by sme to mohli risknúť...“

                „Nie, nemohli,“ zamračila sa Ginny. „Nemôžeme staviť všetko na jednu kartu a obviniť Reida. Auror Potter mu nebude môcť vliezť do hlavy takto krátko po Jewitovi a nemôže sa odpísať na ďalších niekoľko dní. Za päť dní bude potrebný.“ Vyzerala bojovne. Gus len nadvihol obočie, ale nekomentoval to.

                „Vskutku,“ vŕkol Harry.

                „Čo teda môžeme spraviť?“ spýtala sa Dawn.

                „Budeme sledovať domy hlavných podozrivých, tentoraz už len štyroch. Ak vylezú z domu s úmyslom vraždiť, klepneme ich po prstoch hneď na začiatku,“ navrhol Gus.

                „Bude potrebné zabezpečiť ich domy,“ Harry pozrel na Gusa. „Tesne pred tou nocou. Nesmú sa z domu odmiestniť, ani preniesť a ani použiť krb. Všetko musí byť zaistené tak, aby páchateľ musel za pozemky a tam by sme ho dostali.“

                „Bude mu to podozrivé,“ namietla Ginny. „Ak sa dnes odmiestni a zajtra by mu to nešlo, varuje ho to, že s jeho domom niekto manipuloval. Vykašle sa na vraždy, pretože bude vedieť, kto zasiahol do jeho domu, čo je síce fajn, ale my nezistíme, kto vraždil...“

                „Správna pripomienka, Ginevra,“ Harry na ňu pozrel s chválitebným výrazom. „Vrhneme na ich domy zaklínadlá, ktoré nás upozornia na pokus o opustenie domu,“ preniesol pohľad na Gusa. „Nenápadne. Ak sa tí štyria akokoľvek pokúsia opustiť dom, zadržíme ich. Možno ich nepristihneme na mieste činu, ale za pár dní budem schopný absolvovať vypočúvanie znova.“

                „A ak sa náhodou páchateľ nenachádza medzi tými štyrmi, aurori budú sledovať mladé dvojice,“ prikývla Dawn.

                „Dúfam, že sme nemrhali dva mesiace vyšetrovania a páchateľ je medzi tými štyrmi,“ zabrblal Gus.

                „Všetci aurori sa momentálne sústreďujú na nacvičovanie si alarmových kúziel... aby sa k nim tak ľahko nepriblížil nik zneviditeľnený,“ prezradila Dawn.

                „Výborne. Chcel som to navrhnúť,“ súhlasil Harry.

                „Nie je to ktovieaká ochrana, ale snáď bude dostatočná.“

                „Musíme v to veriť,“ vypustil Harry. „Zajtra sa postavím na nohy a prídem do práce...“

                „Ale to je skoro,“ vyhŕkla protestne Dawn skôr, než to stihla Ginny. Zamračene prikývla.

                „Možno, ale radšej budem sedieť tam a aspoň niečo robiť, ako drepieť tu,“ zamračil sa. „Nie, že by som si necenil starostlivosti, ktorej sa mi od aurorky Weasleyovej dostáva, ale keď tam budem ja, bude tam aj ona a môže sa beztrestne sústrediť na vyšetrovanie, pretože doteraz nepochopila moju žiadosť, aby sa vrátila do práce a pomáhala,“ zamračil sa na ňu.

                „Ale ja pomáham. Vám,“ zamračila sa aj ona naňho.

                „Harry, veď sa na seba pozri,“ zavrtela hlavou Dawn. „Nedokážeš si ani podať pohár s vodou. Je jej povinnosťou byť pri tebe...“

                „To ja viem, ale je krízová situácia,“ pripomenul s úškľabkom ich včerajší vpád do jeho domu. „Úrad potrebuje každú ruku. Ja som momentálne nepoužiteľný. Uznávam, starostlivosť potrebujem. Zrejme ju budem potrebovať aj zajtra, ale prídeme do práce. Ja môžem sedieť a čumieť. Ginevra je ale potrebná pri vyšetrovaní... a bez námietok,“ zamračene prekazil všetky ich pokusy o protest.

                „Ako chceš, ty si šéf,“ Gus napokon mykol plecami.

                „Výborne. Chcem mať zajtra pripravené všetko. Chcem si to prezrieť ešte raz a skúsiť niečo nájsť...“

-----

                Harry si vždy myslel, že je silný, má výbornú kondičku a vydrží čokoľvek. Znova sa však precenil, ako si uvedomil po niekoľkých hodinách strávených na ministerstve. Takmer celý včerajšok sa s Ginevrou dohadoval. Chcela, aby ešte minimálne deň ostal doma. S ňou, samozrejme. A on potreboval, aby bola aspoň ona z ich dvojky prítomná pri plánovaní. Cítil sa totiž zbytočný a nepotrebný a nechcel, aby boli takýto obaja. Ibaže ona sa od neho nechcela ani pohnúť.

Vedel, že ju potrebuje. Už ráno, ako sa postavil a zaknísal vedel, že ju bude potrebovať. Pri sprchovaní a schádzaní zo schodov sa o tom len ubezpečil. A ona frflala na jeho tvrdohlavosť.

S ťažkosťami spravil tých pár krokov k premiestňovaciemu územiu. Idúc ministerstvom ho musela podopierať. Ale aspoň bol tam, mal pred sebou spis k prípadu a ona pracovala. Boli užitoční. To si hovoril päť hodín.

„Prinesiem nám niečo jesť,“ nadhodila. Pozrela do jeho bledej tváre. Usmial sa. Aj tak mu ten úsmev neverila. „Mal si ostať doma a...“

„Vykanie, Ginevra. Sme v práci,“ upozornil. Prevrátila oči.

„Mali ste ostať doma. Ešte aspoň dnes. Týmto spôsobom sily nenazbierate a ľahko sa môže stať, že budete za štyri dni nepoužiteľný.“

„Ale nebudem. Je mi celkom dobre,“ vypustil. Ale trpel. Trpel svoje kreslo, v ktorom sa krčil. Bolel ho chrbát aj nohy, ktoré si vystieral. Bolela ho hlava. Najradšej by šiel domov, ľahol si a zaspal. Ibaže ona by šla automaticky s ním a tu je teraz potrebná viac.

„Prečo musíte byť tak nechutne tvrdohlavý?“ zamračila sa. Mykol plecami. Frustrovane zafunela. „Tak mi aspoň sľúbte, že sa najete a pôjdete si chvíľu ľahnúť aspoň tu. Ja zatiaľ kolegom pomôžem, s čím budem vedieť,“ navrhla kompromis.

„To by možno šlo,“ prikývol po chvíli premýšľania.

Priniesla mu z jedálne obed, ktorého sa sotva dotkol. Potom ho prinútila zaliezť do jednej z miestností, ktoré slúžili k tomu, aby si v nich aurori pospali a dohliadla, aby zaspal.

„Je to proste somár idiotský,“ vŕkal Gus, keď sa skláňali nad zoznamami mladých čarodejníckych párov. „Keby to bol môj syn, prehol by som ho cez koleno a vyprášil ho ako hada.“

„To je nemožné, Gus,“ Dawn naňho mrkla. „Keď si mal pätnásť, bol si ešte panic. Nemohol by si splodiť Harryho...“ Ginny sa rozchechtala.

„Nebol som panic,“ zamračil sa na chichotajúcu dvojicu žien. „Do čerta aj s vami,“ po mračení nebolo ani pamiatky a zasmial sa. „Ale viete, ako to myslím. Nie? Čo keď nie je nikto, kto by mu tie blbosti vyhovoril. Hoci...“ zarazil sa a pozrel na Ginny. Dawn na ňu tiež mrkla. „Možno sa to jedného pekného dňa podarí tebe,“ natiahol s úškrnom.

„Včera ten pekný deň nebol,“ vypustila úplne pokojne. „Úspechom ale je, že ma pri tých hádkach nepreklial.“

„To nespraví. Váži si ťa,“ usmial sa na ňu Gus.

„Áno, okrem iného,“ zamrmlala Dawn nečujne. Ginny ju kopla pod stolom.

„Čo mrmleš?“ Gus ju prebodol pohľadom. Len mávla rukou. „Tak do práce, dievčatá. Keď náš šéf vstane, bude chcieť informácie. Dúfam, že vstane až zajtra na obed.“

------

Celé aurorské oddelenie bolo znova v plnej pohotovosti. Dnes v noci bol spln a vrah mal zaútočiť, aby získal svoje ďalšie obete. Aurori istili mladé manželské, či milenecké páry oficiálne žijúce spolu. Niektoré dvojice sa museli potrhať, aby zabezpečili čo najväčšie množstvo kandidátov k obetným vraždám. Pretože zásadná časť pozornosti sa venovala sledovaniu štyroch hlavných podozrivých a táto činnosť zamestnala dve kompletné jednotky vyšetrovateľského úradu.

Domy podozrivých boli zabezpečené alarmovými kúzlami. V momente, ako sa dotyčný pokúsi premiestniť, preniesť alebo aktivuje krb, zaklapne pasca. Toto kúzlo vylepšil v rekordnom čase troch dní Harryho strýko. A bude jedno, či si dotyčný bude chcieť ísť do večierky kúpiť šalát, alebo dostane návštevu, či sa rozhodne ísť vraždiť. Pasca udrží podozrivého päť minút v nehybnosti a aurori ho zadržia.

Ak sa páchateľ rozhodne pre premiestnenie mimo dom, boli tam pripravené dve najlepšie dvojice aurorov, pred domom a aj za ním, aby ho znehybnili. A tiež nezáležalo, prečo podozrivý opúšťa dom. Na otázky bude čas neskôr.

Toto mali zabezpečené obstojne a Harry, už konečne vystrábený a v plnej sile, spolu s Ginny striehli pred domom Alfreda Reida. Za domom boli Clark s Loganom. Držali sa za ruky, zneviditeľnení, v tieni stromov. Mali pekný výhľad ako na dom Alfreda, tak aj na ten Harryho.

„Mohla by som zájsť spraviť nám teplú čokoládu,“ zašepkala Ginny s pohľadom do okien Harryho kuchyne. Bolo chladno. Bol november a rosničky predpovedali prvý sneh. Hádam nezačne snežiť práve v túto noc. Bolo by to pre ňu depresívne. Neznášala zimu.

„Iste a mohli by sme si zájsť trocha zdriemnuť, nie?“ ozval sa Harry rovnako potichu. Počula v jeho hlase náznak smiechu. Vedela, že nespúšťa pohľad z Alfredových dverí. V dome sa svietilo. Hore v jednom z okien presvitalo slabé svetlo zrejme nočnej lampy. Starý pán si možno pred spaním čítal. V tom lepšom prípade.

„Myslíš, že je to on?“ spýtala sa po chvíli. „Veď vieš. Vždy si berieš to najťažšie a vybral si si jeho.“

„Neviem. Nie. Nemyslím,“ v tme zavrtel hlavou. „Všetci si myslia, že je to on. Čo keď sa mýlim ja? Nejde mi to do hlavy.  A sme v práci, Ginevra. Nezabúdajte na vykanie.“

„Kašlem na vykanie,“ zamračila sa. „Je jedenásť. Podľa časov vrážd by mal začať jednať. Uvidíme, kde je pravda,“ zachvela sa.

„Je vám zima?“ Napriek rečiam o profesionalite a o vykaní si v práci za účelom utajenia ich vzťahu si ju pritiahol k sebe a objal. Boli zneviditeľnení, nikto ich nemohol vidieť. Nebránila sa. Zavŕtala sa do jeho kabáta a neprestávala hľadieť na dom.

„Začínam byť nervózna,“ prezradila.

„Aj ja,“ priznal. „Čo hlásenie?“

„Zatiaľ všade pokoj,“ oznámila. Mala na starosti komunikačné zariadenie. Všetci podozriví boli doma. Aspoň v túto chvíľu. K vraždám ale prišlo medzi jedenástou a druhou hodinou nočnou, takže páchateľ by sa mal začať činiť.

„Zhasol,“ oznámil Harry. Zdvihla hlavu a pozrela do okna. Práve vysielala ich hlásenie o nulovej aktivite na ich strane domu. „Uvidíme, či šiel spať alebo sa k niečomu chystá...“

A čakali. Komunikačné zariadenie nehlásilo zmeny. Alarmové kúzla sa neozývali. Pred dom a ani za dom nikto nevyšiel. Starý pán bol stále doma a v dome sa nič nepohlo. Bola polnoc a oni nepreriekli hodinu ani slovo. Len ju držal v objatí a prebodával dom pohľadom. Chladná noc sa začala zavrtávať do kostí aj jemu a uvítal teplý čaj z termosky, ktorý mu ponúkla. Čokoláda, ktorú milovala, to síce nebola, ale aspoň sa na moment zahriali. Ponúkaný sendvič odmietol. Zrejme by mu neskĺzol hltanom do žalúdka.

Blížila sa jedna hodina v noci, kedy si Harry prvý raz pripustil, že zrejme strácajú čas. Ibaže odnikiaľ neprišlo hlásenie o žiadnej činnosti. Všade bol pokoj a jemu sa to nepozdávalo. Vrah predsa nemohol pred poslednými obetami cúvnuť. Ibaže by vrah nebol sledovaný.

„Nepáči sa mi to,“ priznal nervózne.

„Zrejme spí. Čudujem sa, že vydržal hore skoro do pol dvanástej. Mamka chodí spať o desiatej a je oveľa mladšia...“

„Áno, toto áno. Ale nepáči sa mi, že je všade pokoj.“

„Budeme ale čakať, však?“ spýtala sa opatrne. Začala mať tušenie, že by najradšej vyskočil a šiel niekde niečo robiť, aj keď samozrejme nemal poňatia, kde by čo mal robiť.

                 „Samozrejme,“ so sebazaprením z neho vyšlo.

                Čakali takmer celú ďalšiu hodinu, keď sa skutočne začalo niečo diať.      

                „To je z ministerstva,“ oznamovala Ginny obsah hlásenia na komunikačnej doštičke. Harry prvý raz spustil pohľad z domu a pozrel niekde do miest, z ktorých vychádzal jej hlas. „Tonksová nás zvoláva... prišlo k ďalším vraždám.“

                „Čo?“

                ------

                Harry stál zamračene v rokovacej miestnosti, kde šumeli rozhorčené rozhovory a ozývalo sa prekrikovanie zúčastnených. Ginny stála vedľa neho s takmer identickým, zarazeným výrazom. Bol podvečer nasledujúceho dňa.

                „Utíšte sa!“ skríkla Tonksová do miestnosti hlasom, ktorý prinútil Ginny zdvihnúť pohľad a pozrieť na svoju šéfku. Jednoznačne zúrila. A nebola jediná. Zúrili vlastne všetci. „Ďakujem,“ vrkla, keď miestnosť utíchla. Sadla si do kresla a pretrela si oči rukou. „Chcem, aby tu ostala jednotka Harryho Pottera. Ostatní sa rozídu a pôjdu si za svojimi povinnosťami. A bez diskusií!“ skríkla, keď zbadala známky protestov.

                „Super, rozzúrená Tonksová je nebezpečnejšia, než nevrlý Harry,“ zabrblal za Ginniným chrbtom Joel.

                „Máme sa na čo tešiť,“ súhlasil Sean.

                „Mlčte,“ vrkol po nich Harry a díval sa, ako sa miestnosť vyprázdňuje.

                „Ten človek z nás všetkých spravil totálnych debilov,“ zasyčala, keď osamela s ôsmymi vyšetrovateľmi. Prebodla Harryho pohľadom. „Celé oddelenie vyšetrovateľov vyzerá ako banda pomätencov ženúcich sa za preludmi a ja týmto hlupákom šéfujem,“ mračila sa a vstala. Prešla pred stôl. Oči mala nebezpečne zúžené a jej vlasy menili farbu rovnako často, ako sa menia farby na bilboardoch. Clark o krok odstúpil.

                „Tonksová...“ skúsil Gus zmierlivo, ale aurorka mu nedala šancu.

                „Drž zobák, Gus!“ zabila ho pohľadom, aby ho znova preniesla na Harryho. „Nielen moja stolička sa trasie... nie že by ma to ktovieako trápilo... ale vy všetci, čo ste tu, to máte nahnuté,“ preletela ich pohľadom. „Kingsley zúri. Minister zúri ešte viac. A hrozí, že nás vyrazia všetkých. Mňa ako prvú, samozrejme. Ale vy pôjdete tiež,“ neprestávala prepaľovať Harryho očami. „Nebude sa to dať tajiť pred médiami a akonáhle vyjde na povrch, že sme zlyhali, je s nami všetkými koniec.“

                „My sme ale nezlyhali...“

                „Nie, Harry?“ prerušila ho vytočene. „Chlap si príde do stráženého domu, kde zavraždí manželský pár, zasviní im dom a to pod dohľadom aurorov?“

                „Už sa konečne upokoj!“ štekol po nej aj Harry. Vraždili sa pohľadmi takmer minútu. Ginny ani nedýchala a cítila napätie za svojím chrbtom. „Chlap spravil to, čo sme predpokladali predtým. Jednoducho zabezpečil dom, aby nebol rušený a svoju prácu dokonal,“ zavrčal. Štvalo ho to a veľmi. „Tušil, že budeme naňho pripravení.               Je proste geniálnejší, než banda imbecilov, ktorým šéfuješ,“ zaprskal nahnevane. Tonksovej sa zježili krátke vlasy na hlave. Doslovne.

                „A ten ohňostroj v závere?“ vypľula znechutene. Na svojho podriadeného nebola nahnevaná. Bola len nahnevaná rovnako ako všetci. „Merlin, vidím tie titulky: Vrah previezol vyšetrovateľský úrad a na svoje vraždy upozornil aurorov skvelým ohňostrojom. Tragikomédia,“ nasilu sa zasmiala.

                Áno. Vrah si zabezpečil dom tak, aby z neho nevyšiel žiadny zvuk a ani svetlo. Zabil a zhanobil telá dvoch mladých ľudí. A nastražil ohňostroj, ktorý sa spustil po jeho odchode, a ktorý upozornil strážiacich aurorov, že sa niečo stalo. Vystrelil si z nich a to riadne.

                „A čo ti mám na to povedať?“ zasyčal Harry. „Vedel, že tam sme. Spravil si z nás dobrý deň. Fajn. Výborne. Stalo sa. A čo? Čo ako? Teraz sa na všetko vykašleme?“

                „Drž hubu, Harry,“ Tonksová pred neho predstúpila. To už spravila krok vzad aj Ginny. Tí dvaja vyzerali, že si to snáď rozdajú hneď tam, na mieste. Prútikmi. „A pozorne ma počúvaj. My všetci patríme do jedného tímu a keď padne na hubu jeden, padneme všetci. Zaručila som sa Kingsleymu a takmer som vyžobrala od ministra možnosť vyriešiť to,“ bodla mu prstom do hrude. „Chceli nás totiž všetkých vyraziť, vieš?“ krivo sa zaškľabila. Jej tón bol o čosi miernejší. „Vlastne máme všetci vyhadzov,“ prebehla pohľadom po ostatných. Tvárili sa neveriacky a nechápavo. Nasilu sa uchechtla. „Je to pravda, vážení. Najprv sme dostali padáka. Potom som prehovorila Kingsleyho a ten mi pomohol s ministrom. Úlisný chlap,“ znechutene vypľula. Potom si ale sadla na stoličku a znavene zložila hlavu do dlaní. Napätie v miestnosti sa mierne uvoľnilo.

                „Zaručila si sa za nás,“ vypustil potichu Clark.

                „Máme ešte jednu šancu, ako si udržať prácu. To nie je zlé,“ zabručal Sean.

                „Sklapni,“ vrkla Dawn.

                Ginny sa na nich všetkých pozrela. Všetci boli v jednom momente prepustení, aby vzápätí dostali poslednú možnosť ako sa zachrániť. Takto si svoju kariéru nepredstavovala. Pozrela na Harryho, ktorý nespúšťal pohľad z Tonksovej. Bolo jej zrazu strašne mizerne.

                „My ho dostaneme,“ vyšlo z Harryho potichu. Tonksová sa naňho pozrela.

                „Ako asi?“ ozval sa Logan. „Nemáme žiadnu stopu, nič. Nikto z podozrivých to nebol. Je tu niekto ďalší, niekto úplne...“

                „Geniálny,“ doplnil ho Gus.

                „Nevzdáme to predsa, nie?“ zamračil sa Joel.

                „Hlavne, keď nám ide o krky,“ prikývol Sean.

                „Neviem, akým spôsobom, ale nejaký nájdeme,“ pevne prehlásil Harry a pozrel na členov svojej jednotky. Pozrel na Ginny. Nedovolí, aby skončila takto. Ak by ich vyrazili od vyšetrovateľov, mohli zabudnúť na nejakú dobrú prácu. Zrejme by ich zahrabali do kancelárie, z ktorej by skôr či neskôr všetci zošaleli. „Niekde musí byť nejaká stopa!“ štekol nasrdene.

                Tonksová sa rozosmiala. Bol to zúfalý a nešťastný smiech. Dal sa v ňom počuť plač. Bolo toho na ňu v ten deň už príliš. Najprv jej oznámili totálny prepadák nočnej akcie. Potom si ju zavolal Kingsley, aby ju takmer zadupal do zeme. Keď ho ako tak presvedčila, dal nôž pod krk Harrymu a jeho vyšetrovateľom. A minister k tomu pridal slučku na jej krk. 

                „Harry, ani netušíš, koľko ľudí je na tvojej strane... a koľkí ťa majú radi,“ zaškľabila sa naňho. Zamračil sa. „Toto našiel Frank Longbottom na mieste činu. Len on a jeho partner o tom vedia. Skryli to a zamlčali. Dali mi to, aby som rozhodla. Ak by o tom vedel Kingsley alebo minister, druhú šancu by si nedostal, pretože to je už kurva osobné a bol by si bez práce. My všetci by sme si mohli hľadať novú prácu. Nikde nie je o tom zmienka, ale ak máte niečo vyšetriť, toto vám možno pomôže,“ podávala mu kus pergamenu. „Možno to pomôže nám všetkým.“  

                Harry sa natiahol za pergamenom, aby si prečítal jeho obsah. Od prekvapenia sa mu zúžili zreničky. Keď po pol minúte zdvihol hlavu, Gus sa natiahol, aby od neho vzal pergamen. Harry sa však díval na Ginny. Videla na ňom šok, nechápanie a údiv. Mračiac sa od neho vzala papier, na ktorom bol jasný odkaz.  

                Vrah si nielenže vystrelil z aurorov, ale otvorene vyzval Harryho k boju.

Milý Harry Potter. Už raz si mi moju akciu prekazil. Nemal si vtedy byť v dome. Tentoraz som úspešnejší a akciu dotiahnem do konca. Skús ma zastaviť!

 

 

Komentáre

26.02.2019
• Jana Varga  |  26.02.2019 08:22:20  |  IP: 178.41.---.---
Ďakujem,
No áno, vrah je mimoriadne inteligentný. A všetko sa postupne vysvetlí :)

25.02.2019
• jerry  |  25.02.2019 09:51:46  |  IP: 84.47.---.---
Čauko. Dobrá práca, fakt dobrá. Nápadov mám veľa, pochybností ešte viacej. A netuším prečo je vlastne taký dlhý časový predel medzi vraždou Harryho rodičov a terajšími vraždami. Chrobák v hlave. Teším sa na pokračovanie.
Nový príspevok
nick  
text
 
 
863-1päť  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist