20. Piť či nepiť‚ to je otázka!

 

Sedela v hojdacom kresle. Večerný teplý vánok jej ovieval tvár. Pár cvrčkov niekde v diaľke cvrlikalo svoje ódy, ale ona ich nepočula. Ani ten vánok nevnímala. Dívala sa na fľašu. Bola tak blízko a bola plná. Stačilo len málo, len sa pre ňu načiahnuť, otvoriť ju a odpiť si.

Bola pokojná, mala na dosah oslobodenie od myšlienok a spomienok. Zovrela fľašu v ruke a otvorila ju. Netrvalo by to dlho a ona by zabudla. Ale prišla sem premýšľať, ako si náhle uvedomila. Áno, pár dúškov a ona by zabudla, ale asi to nebolo to najsprávnejšie riešenie. Teraz musí mať čistú hlavu. Musí si spraviť poriadok vo svojich prioritách.

Položila fľašu naspäť na stolček. Robert. A to, ako sa usídlil v jej živote. Chcela ho tam? Veľmi dobre vedela, že samej by jej bolo najlepšie. Dôvernejší vzťah znamenal, že sa nutne musia poodhaliť ak nie tajomstvá, tak určitý zaužívaný stereotyp. A jej doterajší spôsob života vážne vyhovoval. Nemilovala ho. To vedela určite. Možno ho mala rada, ale láska a podobné pocity umreli v ten deň, keď...

Opäť siahla po fľaši. Ani nemusela myslieť na to, čo sa vtedy stalo. Stačil len slabý náznak spomienky, len uvedomenie si problému a ona bola v koncoch. Dokáže ešte niekedy milovať? A chce to vôbec dokázať? Potrebuje to vôbec na niečo? Tresla fľašu na stôl, z hrdla sa jej vydral tlmený bolestný výdych. Je Robert vôbec ten pravý, pri kom by mala premýšľať nad takým niečím vzdialeným, ako je láska? Ťažko si dokáže pripustiť, že by niekedy znova milovala. A vlastne ani nevedela, či chce ešte niekedy milovať. Alebo dobre teda, určite by niekedy chcela milovať. Možno to bola cesta ako sa úplne odpútať od minulosti. Ale Robert?

On ju miluje. To je fakt, ktorý sám priznal. Poznajú sa len krátko. Ale dobre, uznáva aj to, že za ten krátky čas sa človek môže zamilovať. Vôbec ju však nepozná. Miluje vojnovú veteránku, s mnohými tajomstvami. Možno ho priťahuje. Ale to je všetko. Nevie o nej nič a povedať o sebe niečo viac by znamenalo, ak nie rozchod, tak zrejme nechuť alebo niečo podobné. Bola by preňho alkoholička presne tak, ako je pre ostatných. Trpko sa zasmiala a siahla po fľaši.

Musí sa s ním rozísť. Aj keď to znamenalo, že sa jej nedostane istých telesných pôžitkov, ktoré mala rada. Aj keď to znamenalo, že sa v jeho posteli nebude môcť skrývať pred tým... pred alkoholom? Pred spomienkami? Nie, už si to konečne priznaj! Pred alkoholom. Dobre, uznávala, že si občas vypije o trocha viac. No a čo? Na to teraz kašľať.

Dívala sa na fľašu. Stačilo len ju nadvihnúť a priložiť k ústam. Ale tým by len podporila teóriu toho sviniara. Že bez toho nedokáže byť ani minútu. A ona predsa nemusí! Nepotrebuje to! Naštvane hodila fľašu o stenu domčeku. S hlasným trieštením sa rozbila. A ona sa zasmiala. Zvuk rozbíjajúceho sa skla jej rezonoval v ušiach a ona sa tomu smiala. Potom sa však rozplakala. Zložila si hlavu do dlaní a plakala nad vlastným skurveným životom.

Tu ju predsa nikto nevidí. Nemusí sa nikomu zodpovedať. Nemusí sa báť, že by ju niekto pristihol, ako si dá pár panákov. A preto aj vlastne prišla, nie? Aby si poriadne uľavila, aby sa odreagovala. Tak prečo tú posratú fľašu rozbila? Že by v nej začal hlodať svoje cestičky červíček pochybností? Vráti sa predsa na Rokfort a tam už nebude mať takéto príležitosti. Mala by to využiť.

Postavila sa a vošla do domčeka pre novú fľašu. Rozhodne ju položila pred seba a dívala sa na ňu. Piť či nepiť. To je otázka! Krivo sa zaškľabila. Čo sa stane, keď sa teraz poriadne ožerie? Potvrdia sa slová, že si rada uhne. Dobre, proti tým slovám nemá námietok. Inak by nemusela brať ten elixír. Ale nie je pravda, že piť musí. Nemusí, keď nechce. Ale teraz zrejme chce. Chcieť či nechcieť. To je tiež otázka! Znova sa zasmiala. Počula v tom smiechu značnú dávku trpkosti.

Nie je tu ten nechutný netopier, aby ju ponižoval a pľul okolo seba moralistické kecy. Nie je tu ani Minerva, aby sa pred ňou musela cítiť trápne. Nie je tu ani Robert, aby sa musela pretvarovať. Nie je tu ani Harry, aby ho nenávidela. Nie je tu Ron, rodičia, nikto. Je sama. Ostala úplne sama. Všetci odišli a ju tu nechali. Smrkla.

Dobre jej tak. Netušila síce, čo kedy komu spravila, že musela dopadnúť takto, ale zrejme tu niečo bolo a tento prázdny život je len adekvátnym trestom. A ak je možnosť zmierniť trest, tak sa nikto nemôže čudovať, že sa ho pokúsi zmierniť. Aj keď bude zajtra alebo za mesiac na tom rovnako biedne.

Nechce pomoc, od nikoho, povedala si, keď otvorila fľašu a napila sa. Nepotrebuje ju. Prijatie pomoci od kohokoľvek by malo za následok tomu dotyčnému niečo dlžiť. V prípade úspešnosti tejto pomoci by tomu dotyčnému bola zaviazaná. Nielenže by dlžila, ale musela by to aj splatiť. Prijatie pomoci od niekoho by znamenalo aj to, že by si k dotyčnému zrejme vytvorila nejakú citovú väzbu. A o to skutočne nestála. Preto sa bude musieť zrejme s Robertom rozísť. Nie že by mu šla svoje problémy vešať na nos, ale udržiavanie vzťahu by znamenalo stále ďalšie a ďalšie otázky.

Nemôže sa na nikoho citovo viazať. Ani akokoľvek inak. Nestojí o to. Ostala tu sama, pretože to osud zrejme tak chcel a tak to aj musí ostať. Vyrovná sa s tým sama. Určite sa chcela zmieriť s minulosťou, pretože inak sa žiť nedá. Ale spraví to po svojom. Nech sa všetci strčia do zadku.

------

Severus stál napäto pod stromom a pozorne sledoval každý jej pohyb. Čakal, čo napokon spraví. Bol na to nesmierne zvedavý. Už opäť ho prekvapila. Videl na jej tvári, že s niečím bojuje. K čomu to povedie, to sa neodvažoval odhadovať. Iste, mohol by sa jej ponoriť do hlavy a čítať jej myšlienky, ako to raz pomenoval Potter. Ale to považoval za nechutný zásah do súkromia. A okrem toho, nie je hlúpa. Určite by ho vo svojej hlave vycítila. Aj keď, ktovie? Možno má už mozog ako špongiu nasiaknutú destilátmi a neodhalila by ho.

Ale nie, k tomu sa znižovať nebude. Počká si, aké odpovede mu svojim správaním poskytne. Civela na tú fľašu, ako by ju chcela zhypnotizovať. Alebo myšlienkou rozmnožiť. Alebo sa snáď pokúša o telepatiu a núti ju, aby k nej doletela? V každom prípade vyzerala Grangerová veľmi zaujímavo. Možno sa rozhoduje nepiť? Nie, to by bol až príliš veľký zázrak.

No iste, už ju drží v ruke. Ako mu mohla napadnúť taká bizarná myšlienka, že Grangerová nebude dnes piť? Keď je tu úplne sama, skrytá pred zrakmi tých supov, ktorí po nej striehnu? Ako si sama namýšľa? Hm, ale keď tak, tak nech sa už napije, aby mohol vypadnúť. Nakoniec tam snáď vystojí jamu.

Fľaša sa ocitla na stole a potom znova v jej ruke. Zaujímalo ho, ako to napokon dopadne. Stavil by mesačný plat na to, že neodolá a uhne si. Teda len v prípade, že by bol hazardný hráč. Aj keď, na Grangerovej záchvat abstinencie by bol veľmi vysoký kurz.

Jeho obočie prekvapene vyletelo nahor, keď videl letieť fľašu vzduchom a rozbiť sa na stene domčeka. Že by skutočne? V tom prípade ale nie je taká hlúpa, ako sa mu javila. A to je dobre. Pre ňu je to určite dobre. Možno sa začína spamätávať. Možno konečne dostala rozum a začne si vo svojom živote robiť poriadok. Mierne sa pousmial.

Jeho úsmev mu však zmrzol na tvári, keď ju videl, ako z domčeka priniesla druhú fľašu. A zamračil sa. To nie je dobré. Keď tú fľašu nestihne rovnaký osud, ako jej kolegyňu pred malou chvíľou, tak Grangerovej problémy pretrvajú. Škoda. Napila sa. A znova. Takže tu zrejme na dnes skončil. Príde niekedy v noci, aby sa presvedčil, kde presne odkväcla.

Na malú chvíľu si myslel, že Grangerová nie je stratený prípad. Nikdy nebol naivný, preto nechápal, prečo s tým začína na staré kolená. Jej problém.  

------

Plamene sa zväčšovali. Oblizovali nábytok a zahryzávali sa doň. O chvíľu už dosiahnu aj k nej a rovnako nenásytne sa do nej pustia. Zhorí tam zaživa. Bolo jej horúco. Dusila sa. Kričala, ale nikto ju nepočul. Alebo možno nechcel počuť. Možno ju chcú vytrestať. Nemala kam utiecť. Všade okolo nej vyčíňal požiar, ktorý sťahoval svoju smrteľnú slučku. Mala strach. Bála sa. Zdesene prosila, aby škriatkovia prišli. Aby ju tam nenechávali. Aby niečo spravili. Blížil sa koniec. Tentoraz už neujde.

Padla na kolená. Celé jej telo bolo rozhorúčené. Dýchala hustý dym. Už to nemalo dlho trvať. O malý okamih bude po všetkom a ona sa najprv udusí a potom zhorí na popol. Za živa.

Ako vo sne, v mrákotách cítila pevné paže, ktoré ju objali, aby ju chránili. Nedovolili plameňom, aby ju tam zahubili. Predsa sa našiel niekto, kto nedovolí, aby tam zhorela. Aby sa jej niečo stalo.

Cítila, že sa ocitla vo vode, ktorá chladila jej horúce telo. Cítila, ako jej z tela páľava odchádza. Bol to úžasný pocit po tom všetkom. Oslobodenie. Záchrana. Mohla znova dýchať čerstvý vzduch. Lačne hltala čistý kyslík. A pevné paže, ktoré ju stále držali, pretože balansovala na pokraji bezvedomia. Nedovolí, aby sa ponorila do vody a utopila. Napriek tomu cítila, ako ju predsa len ponoril. Ale len na okamih. Na krátku chvíľu, kedy si v studenej vode osviežila aj tvár a hlavu.  

Cítila sa tak bezpečne. Už sa jej nemôže stať nič zlé. Teraz už nie. Už je všetko v poriadku.

Ocitla sa na lúke a teplé slnečné lúče sušili jej mokré šaty. Ležala v tráve a plnými dúškami si užívala nový pocit. Už jej nikto nikdy nikde neublíži. Šepkal jej to do uší. A ona tomu verila. Postupne sa zbavila paniky a strachu. Bola v bezpečí. Bola doma. Jeho slová jej to stále pripomínali a ona tomu verila. Ležala v jeho náručí, vo voľnej prírode, na slobode a široko ďaleko nebolo nič, čo by ju mohlo ohroziť. O to sa on postará. 

Jeho pery šepkajúce tiché povzbudzovanie sa postupne približovali po jej tvári až k jej perám. A ona mu chcela dokázať, že mu verí. Že sa stal všetkým, na čo sa upierala. Čomu verila. Čo nechcela sklamať. Čo sa stalo stredom jej vesmíru. Nie kvôli vďačnosti. Ale kvôli nemu. Pretože bol neskutočným a úžasným. Pretože bol jej oporou.

Ich pery sa spojili. Všetok strach a panika sa stratili. Bol tam len on a jeho bozky, ktoré mu opätovala. Odvážne a hladne mu ich vracala. Už sa ničoho nebála. Nič ju nemohlo ohroziť, ublížiť jej. Už bolo všetko v poriadku. Všetko presne tak, ako malo byť. Už to nebol len nevinný a nesmelý bozk. Cítila jeho vášeň a ona po nej túžila. Chcela viac.

Už to bolo tak dávno, kedy mala naposledy radosť z bozkov. Kedy ju vzrušovali niečie dotyky. Kedy chcela, aby toho bolo viac. Cítila to. Vnímala ho. Jeho pery na svojom krku. Jeho dlane na svojom tele. A oplácala mu to rovnako. Potrebovala ho, aby jej dokázal, že ešte stále je...   

Ginny zadýchane vystrelila do sedu. Svoju ruku si pri tom náhlom pohybe vyšklbla z Harryho dlane, ktorá ju jemne zvierala. Vydesene sa naňho pozrela. Nezobudila ho, našťastie. Len sa pomrvil, ale spal ďalej. Akoby sa práve teraz nemal prebrať a pristihnúť ju. Akoby to osud, alebo niečo podobné, nechcelo. Zamračila sa. Dych sa jej už upokojil, ale srdce jej stále splašene bilo.

Spomínala si na to, čo sa jej snívalo. Najprv to boli plamene. Stále ich cítila, ale... Nezobudila sa. Jej nočná mora nestihla prerásť v niečo, pri čom by bol prinútený ju tíšiť. Ale prečo? Tíšil ju v sne. Prišiel, aby ju zachránil. Áno, toto bolo jej podvedomie. Už sa usídlil aj tam. Už jej pomáha aj v snoch. Ale ten záver sna. Uvedomovala si ho.  Veľmi dobre si spomínala, čo sa jej snívalo a čo ju napokon vytrhlo zo spánku.

Nebolo to správne. Aspoň v tejto chvíli. Vedela, po čom túži. Čo si jej telo žiada. Len malý okamih svojho života sa pri ňom cítila ako žena. Len chvíľu sa snažil, aby mala z toho aj ona pôžitok. Len pár mesiacov. Potom mu to bolo jedno. Len uspokojoval svoje potreby a na jej city ohľad nebral. A už vôbec nie na jej pocity. Len matne si spomínala, aké to je dosiahnuť vrchol.

Vydesila sa z toho, čo jej naznačilo jej telo. Ale to predsa nešlo. A okrem toho teraz, keď bola prebratá, keď nesnívala, by jej to ani nenapadlo. Ako by asi tak mohla? Sťažka znesie dotyk. Ako by mohla zniesť... Ale je to Harry. No a? Stále je to chlap. A ona je stále tá, ktorá... Nie, neexistovalo. To, čo naznačilo jej telo a to, čo jej dovolí akceptovať jej rozum, sú dve rozdielne veci. Určite by sa pri tom zablokovala alebo niečo podobné a odohnala by od seba kohokoľvek, kto by sa pokúsil... Merlin, ani nad tým rozmýšľať nemôže. Cítila, ako jej horí tvár len pri tých myšlienkach.

Zakázala si premýšľať nad niečím takým. Nútila sa zamerať svoje myšlienky ku kúzlam, ktoré sa učí. Opatrne si ľahla naspäť. Bolo zvláštne, že sa nezobudil. Spal tak pokojne. Na jeho tvári sa nemihla ani brva, dych mal pokojný. Chytila ho za ruku, ktorú pred malou chvíľou pustila. On si nezaslúži roztrasenú psychickú trosku, ktorá nedokáže normálne ani premýšľať. Nezaslúži si ju. A ona si nezaslúži jeho.

Kúzla! Kúzla! Kúzla! A elixíry. To sú veci, nad ktorými si môže dovoliť rozmýšľať. Určite nie nad ich prípadným vzťahom alebo čímkoľvek, čo môže, možno, vzniknúť.

------

„Dobré ráno,“ veselo pozdravil Harry Ginny. A v obrannom geste zodvihol ruky: „Sľubujem, že len dochystám raňajky a hneď si zodpovedne a poslušne sadnem v obývačke na gauči na zadok,“ zasmial sa a otočil sa jej chrbtom.

„Dobré ráno,“ odzdravila s plachým, neistým úsmevom. Nemusí sa cítiť trápne, predsa nemôže tušiť, čo sa jej snívalo. A čo ju rozhodilo. Jednoducho na to nebude myslieť a hotovo. Aj tak na to nemôže myslieť, pretože to proste nejde. Ani s Harrym a ani s nikým iným. Dávno prestala byť ženou so všetkým, čo k žene patrí. Nezaslúži si Harryho lásku. Je príliš poškvrnená pre niekoho, ako je on.

„Stalo sa niečo?“ Z myšlienok ju vytrhol starostlivý tón položenej otázky. Položil pred ňu tanier s obloženým chlebom a kávu.

„Nie,“ zavrtela hlavou. Na podloženie svojich slov sa pousmiala. „Len som sa v noci zobudila z ďalšej nočnej mory. Našťastie skôr, než by som ťa stihla zobudiť.“

„Aha,“ zamyslene stiahol obočie. Prisadol si k nej a odpil si zo svojej kávy.

„To je dobre, nie?“

„Áno, to určite. Ale je to zvláštne. Budieval ma aj najmenší hluk, zvuk, pohyb...“

„No, zrejme som sa nestihla mrviť,“ mykla plecami. Dívala sa mu do očí a vedela, že ešte niečo musí povedať. „V tom sne sa stalo niečo zvláštne,“ nesmelo spustila. Pohľadom ju vyzýval k pokračovaniu. „Bola som v plameňoch,“ vydýchla so sebazaprením. Veľmi dobre vedel, koľko premáhania ju stojí, aby hovorila o svojej more. Stisol jej ruku. „Prišiel si tam pre mňa a odviedol odtiaľ. Zachránil si ma už aj vo sne.“

„Páni,“ povytiahol obočie uvažujúc nad práve získanou informáciou. Jemne si vyvliekla ruku z jeho zovretia a maskovala to tým, že zovrela v ruke hrnček s kávou. Nespúšťal z nej pohľad. „Tak to je potom dobre. Všetko je na najlepšej ceste k tomu, aby si sa tých môr úplne zbavila.“

„Neviem, či úplne,“ povedala, keď si usrkla z kávy.

„Chceš o tom hovoriť?“

„Ja, ehm, tie plamene boli obrovské,“ šepla a podvedome sa striasla. Oboma rukami držala hrnček, takže ju nemohol vziať za ruku. „Neviem prečo, ako...“ pokračovala tichým hlasom. „Viem, že som bola vydesená rovnako ako predtým. Neviem, prečo som sa nezmietala. Viem len to, že si ma odtiaľ vzal.“

„Akoby si podvedome vedela, že sa ti nič nestane?“ skúsil opatrne. Mykla plecami a pozrela sa naňho.

„Neviem,“ usmiala sa. „Ale nech je to akokoľvek, som za to rada. Kiež by si v každej ďalšej nočnej more prišiel a pomohol mi. Aj keď to asi nebude možné,“ trpko vypustila.

„Ovplyvniť to neovplyvním. Ale želám si, aby som ti pomohol aj takto,“ s úsmevom ju povzbudzoval. Nemal ani tušenia, aké hrôzy sa jej v snoch vracajú. Nevedel si ani vysvetliť to, čo sa stalo v noci. Ale psychika je veľmi komplikovaná a ťažko vysvetliteľná. Ak sa naňho upla a upnúť sa musela, nikto iný nablízku nebol, bolo to len dobre.

„Kiež by som ti mohla aj ja podobne pomôcť.“ Tentoraz ho ona vytrhla z myšlienok. Pozrel sa na ňu. Dívala sa naňho smutne. Usmial sa.

„To teraz nechajme tak.“ Nevedel si predstaviť situáciu, pri ktorej by ho ona mohla ratovať. „Dôležité je, že sa možno začala ukazovať cesta pre teba.“

„Tak by sme mohli hľadať cestu aj pre teba,“ skočila mu do reči. Na pár sekúnd zmĺkli. On sa neprestával usmievať nad jej zásahom a ona sa už nie vydesila, ale prekvapila vlastnou reakciu. Zamračila sa. „Myslím to vážne, Harry. Stále len ja a ja a na teba sa nedostáva.“ A okrem toho mu musela pomôcť, aby si zdvihla sebavedomie.

„Ja ale neviem ako by si...“

„Ani ja nie,“ znova ho prerušila. Už bez výčitiek svedomia. „Ale keď mi nepovieš, aspoň náznakom, o čo ide, tak si ani nevytvorím predstavu, ako by som ti mohla pomôcť.“

„Dobre teda,“ prikývol. „Ale nie teraz.“

„Iste, že nie teraz,“ súhlasila tentoraz prekvapená, že rezignoval. Možno by skutočne stačilo len otvorenie svojho srdca, aby mu pomohla. Aby mu opätovala jeho lásku. Možno by to stačilo jemu. Ale nie jej. Pripadala by si ako nejaká... ktorá poskytuje pôžitok a útechu. Tak sa cítila pri tom druhom. Pri Harrym sa tak nechcela cítiť. Aj keď sa niekedy začnú milovať navzájom, musí to byť dôsledok a nie príčina. Musí mu pomôcť inak. Netušila ako. Ak jej dá príležitosť, možno to zistí. To, že ho vlastne už miluje, si nemohla dovoliť priznať. Hoci jej podvedomie a dokonca aj telo, dávali jasné signály.

„Ten správny okamih sa naskytne sám,“ vypustil zmierene. Zistí, kedy bude pripravená vypočuť si niečo z toho, čo ho trápi.

„V poriadku. Ale prosím, nemaj na mysli to, že ma musíš šetriť,“ poprosila ho s jemným úsmevom. Akoby mu čítala myšlienky.

„Budem to mať na pamäti,“ opätoval jej úsmev. Znova ho dokázala prekvapiť. A potešiť. Je vážne silná.

„Fajn a teraz teda MLOKy.“

------

Keď Severus prišiel na druhý deň skontrolovať slečnu Grangerovú, v akom štádiu alkoholového opojenia skončila, či visí cez plot, na ktorom zaspala, keď dávila, či leží pod stolom s divne pokrútenými končatinami alebo čokoľvek iné, prekvapene zistil, že slečny Grangerovej niet. Zrejme disciplinovane zaliezla do domčeka, kde možno ležala aj na posteli ako správne vytrénovaný spiťák.  

Potom ho ale zaujala fľaša ležiaca na stole, z ktorej chýbala len asi tretina. Bolo ťažko uveriteľné, že by slečna Grangerová ostala len pri tretine svojej dávky. Skôr by svoju dávku o tretinu pretiahla. Ale zase na druhej strane, nech by bola slečna Grangerová akákoľvek šampiónka v požívaní alkoholických nápojov, ktorá by mala na svojom konte niekoľko titulov majsterky sveta, vrátane zlatých olympijských medailí z tejto disciplíny a bola by držiteľkou nielen európskych ale aj svetových rekordov a na dôvažok by bola zapísaná v Guinessovej knihe rekordov, vyše litra whisky by ju určite skolilo. Minimálne by stratila vedomie a ostala by ležať pod stolom, kde ju aj pri svojej nočnej návšteve predpokladal nájsť. Všetko naznačovalo, že sa uspokojila len s tretinou fľaše. Čo je síce u druhých žien viac ako dosť, ale u trénovanej slečny Grangerovej, ktorá sa sem jednoznačne prišla spiť, to bolo viac ako prekvapujúce. Že by???

Týmto úvahám sa Severus zaoberal pri svojom rannom príchode. Teraz bola pokročilá odpoludňajšia hodina a on si spĺňal ďalšiu časť svojej sledovacej misie. Slečna Grangerová ležala na pláži a oddávala sa slnečným lúčom. S knihou, ako inak. Mohol by sa premiestniť, aby Minerve zvestoval svoj poznatok, ale pristihol sa pri tom, že sa ani veľmi neponáhľa. Pohľad na slečnu Grangerovú ho prinútil zdržať sa.

Nikto nemôže byť prekvapený tým, že Severus Snape je úplne normálny a zdravý chlap, ktorý má svoje potreby a o tie sa aj zodpovedne stará. Alebo teda aspoň v rámci možností. Po smrti Lily sa nikdy nezamiloval. Nikdy nebol videný so žiadnou ženou. Nielenže si to jeho situácia vyžadovala, ale ani to nechcel. To však neznamená, že Severus pocitovo vyprahol. O citovú vyprahnutosť sa postaral Temný pán a Severusov spôsob života, ktorý musel viesť v rokoch, kedy pôsobil ako dvojitý agent. Pravidelne však navštevoval verejné domy, ktoré mu mohli poskytnúť isté odreagovanie. Počas vojny, kedy sa staral aj o vývoj Pottera v tejto oblasti, si však mohli dovoliť vyhodiť si z kopýtka (veľmi dvojzmyselne myslené) len zriedkavo. Naposledy tomu bolo zhruba pred dvoma rokmi. Áno, existuje aj iný spôsob, ako sa zbaviť vnútorného napätia, ale ani k tomu nebolo veľa príležitostí.

Severus si povzdychol. Prečo ho prilákal pohľad na alkoholičku a šprtku v dvojdielnych plavkách? Veď okolo nej leží kvantum opaľujúcich sa polonahých žien. Najprv to bola zvedavosť. Chcel vidieť o kúsok viac toho, čo skrýva pod habitom jeho kolegyňa. Potom to bolo prekvapenie, keď skonštatoval, že to, čo zahaľuje šatstvo, aj keď si istú predstavu mohol spraviť aj vtedy, kedy mala slečna Grangerová na sebe niekoľko vrstiev oblečenia (fantázii sa medze nekladú), patrí na mimoriadne vysoký stupienok rebríčka prezentujúceho ženskú príťažlivosť. No a napokon to bol celkom normálny obdiv nežných ženských kriviek. Lahôdka pre oči.

Severus sa zaškľabil. Keby slečna Grangerová vedela, nad čím teraz premýšľa, tak by nielenže vyletela z kože, ale zrejme by sa pokúsila siahnuť mu na život. Bojoval s nutkaním pristúpiť k nej a trocha si zavŕtať. Minerve by sa to asi nepáčilo. Každopádne zistil, že slečne Grangerovej nechýba nič, čo sa telesných predností týka. V psychike má však dieru veľkosťou rovnajúcou sa Mariánskej priekope. Takže zase večer. Zrejme sa stane svedkom ďalšieho vnútorného boja. Teraz bol však odhodlaný dotiahnuť sledovanie až do konca a odhaliť tým záhadu fľaše prázdnej len z tretiny.

------

„Veľmi zaujímavý priebeh vývoja jej duševného stavu,“ skonštatoval Severus, keď mu Harry prezradil Ginnine pokroky a pozrel sa von, do záhrady, kde menovaná nacvičovala transfiguráciu gombíka na korytnačku. „Zrejme sa na teba upla a jej podvedomie to vzalo ako fakt.“

„Áno, na tom sme sa obaja zhodli,“ prikývol Harry. „Snáď to tak bude pokračovať a ona sa začne s minulosťou zmierovať aj vo svojom vnútri. Teda hlavne v ňom,“ povzdychol si. Potom pozrel na Severusa. „Chce mi pomôcť. Chce vedieť niečo o vojne. Niečo o tom, čo sa nám stalo. Chce poznať obsah mojich nočných môr.“

„Aha,“ okomentoval Severus. „A ty jej to nechceš povedať, pretože si myslíš, že by ju podrobnosti mohli vydesiť a uškodiť jej?“

„Tak nejako.“

„No, vzhľadom k tomu, že s tebou žije pod jednou strechou, tak sa domnievam, že už proti väčším hrôzam stáť nemôže,“ zachechtal sa.

„Nerýp. Toto nie je vhodná situácia,“ zagánil naňho ukrivdene.

„Ale veď dobre,“ natiahol profesor. „Chcela by ti oplatiť to, čo pre ňu robíš. Myslím, že by, po tom sne, chcela v tvojom živote zaujať podobné miesto, aké si ty zaujal v tom jej. A to jej nemôžeš vyčítať.“

„Ani by mi nenapadlo jej niečo vyčítať!“

„Dobre, zle som sa vyjadril,“ prevrátil oči. „Ako si mi už prezradil, odhalila ťa, tvoju lásku k nej. A pre teba je teraz najdôležitejšie len to, aby ti ju opätovala. Potter, nemáš ten pocit, že práve v tejto chvíli by si mohla namýšľať, že opätovanie tvojich citov môže vyznieť akoby ti platila za to?“

„Mlč, prosím ťa,“ zamračil sa Harry. „Tak to nie je ani náhodou.“

„Ja to viem, ty to vieš a v kútiku duše to vie aj ona. Ale skús sa vžiť do jej kože.“

„Tak čo mám teda robiť, pán Freud?“ zaškľabil sa.

„Otvor sa pred ňou trocha. Ukáž jej to, čo pre teba znamená, ale čo jej ty nepovieš. Nemaj strach z jej reakcie. Nemusíš vravieť o jej rodine, ani o nikom, koho poznala. Videli sme toho dosť. Povedz jej prečo si sa cítil tak, ako si sa cítil, než prišla ona. A čo pre teba spravila. Pretože toho bolo dosť. Ja to viem, ty to vieš, ale ona to nebude vedieť, keď sa ju budeš snažiť chrániť a podobné potterovské sprostosti, z ktorých som si myslel, že si už vyrástol.“

„Áno, premýšľam nad tým čím ďalej tým viac.“

„Aj to je úspech,“ zaceril sa naňho Severus. „A stiahni sa. Teraz nechaj ju, aby, ako by som to čo najvýstižnejšie povedal, aby prevzala taktovku vo vašom pozvoľna sa vyvíjajúcom vzťahu.“

„Hm, skúsim to.“

„A netvár sa ako zbitý pes. Neodhryzla ti predsa hlavu. Len prejavila túžbu spoznať ťa trocha bližšie, tak jej to umožni. Určite tvoj príbeh nepôjde predať do novín.“

„Ale to mi je jasné.“

„Tak aspoň niečo.“

„A budeš rýpať? Chýba ti to? Dlho si do nikoho nezavŕtal? O áno, už si spomínam a hneď je mi všetko jasné. Hermionina dovolenka a tvoja anonymita ti v tom bránia, však?“ natiahol s úškrnom. Potom ale zvážnel. „Ako to s ňou vyzerá?“

„Zrejme sa vráti opálená. Neviem, ako to s ňou vyzerá. Rád by som veril, že tá chýbajúca tretina z litrovej fľaše bola včera skutočne jediným, čo vystrebala,“ prskol.

„No, mňa by zrejme také množstvo alkoholu skolilo,“ stiahol obočie. „Ale podľa tvojej reakcie predpokladám, že ťa to potešilo,“ mrkol naňho.

„Potešilo by ma, keby sa fľaše nedotkla. Toto sa dá považovať len za čiastkový úspech.“

„Aj tak je to pokrok. Mohla a odolala. Síce nie hneď, ale stopla to. Dobre tomu rozumiem?“

„Možno.“

„Idem zohrievať večeru, pán profesor. Dáte si s nami?“ v obývačke sa objavila usmiata Ginny. „Na dnes končím. Korytnačku som síce nevyčarila, ale niečo, čo sa matne na korytnačku podobalo, sa objavilo.“

„Myslím, že mám ešte nejaký čas,“ Severus pozrel na nástenné hodiny v Potterovej obývačke. „Takže asi áno, ak vám to nebude prekážať.“

„Ako by si nám mohol už len ty prekážať?“ zaškľabil sa naňho Harry.

„Tiež netuším,“ Severus sa zatváril nevinne. Potom ale pristúpil k Ginny. „Ginevra, teraz keď ste si už na mňa ako tak zvykli, rád by som sa vás spýtal, či by vám nerobilo problémy ma oslovovať mojím krstným menom,“ vypustil vážne. „Oslovovanie pán profesor v našej situácii už nie je žiaduce,“ usmial sa. Prekvapene zamrkala, ale rýchlo sa oklepala.

„Áno, dobre, myslím, že mi to nebude robiť ani najmenší problém,“ odvetila možno opatrnejšie, ale aj tak s citeľnou dávkou sebavedomia. „Teší ma, volám sa Ginevra,“ obozretne k nemu natiahla ruku.

„Ani netušíte, ako teší mňa,“ jemne jej stisol dlaň.

„Výborne, tak už len stačí, aby ste si potykali,“ uškrnul sa Harry.

„Ginevra, prosím, naložte najprv jemu. Rozpráva od hladu.“

„Prečo?“ nevinne sa pousmiala cítiac šancu vŕtnuť si do obávaného profesora bez hrozby ujmy na zdraví, ktorá by nad ňou visela. „Myslím, že je to celkom rozumné.“ Chcela si vyskúšať, koľko toho profesor od nej znesie. Kde presne sa nachádza hranica, u tohto nového profesora, za ktorú jej nedovolí ísť. Po škole ju predsa už nemôže nechať, nie? Maximálne ju pošle najkratšou možnou cestou na miesto, ktoré jej podľa neho patrí. „Ahoj, ja som Ginny,“ už znova mu podávala pravicu.

Harry to celé pobavene sledoval. Mal z nej radosť. Už znova. Jej odvaha rástla každým dňom. Nemal už žiadne pochyby, že by z nej nemohla byť znova tá Ginny spred vojny. Severus sa škľabil. Iste, ten profesor spred ôsmich rokov by jej zrejme dal doživotný trest v žalároch. Alebo možno aj niečo horšie. Ale táto Ginevra nielenže už nie je jeho študentkou, ale dokázala ho presvedčiť o tom, aby si ju vážil. A možno aj obdivoval za to, čo behom mesiaca dokázala.

„Ahoj, ja som Severus,“ zoširoka sa usmial a prijal podávanú ruku, čím samotnú Ginny vyviedol z miery. „Ale prosím, nepokúšaj sa ma v záchvate rýpavosti volať Sevie. O to sa Potter pokúsil len raz a zrejme to dodnes ľutuje.“

------

„Dobrú noc, Ginny,“ hlesol Harry a chystal sa zhasnúť svetlo. Mal na pamäti Severusove slová a prenechal iniciatívu na Ginny. Ak teda k nejakej iniciatíve z jej strany malo prísť. Túžil po bozku. Minimálne po nevinnom bozku. Ale cítil sa pred ňou vinne. Dlžil jej toho toľko.

„Dobrú noc, Harry,“ odvetila potichu. A nervózne. Počas dňa na záver svojho sna nemyslela, ale teraz, keď sedel len pol metra vedľa nej...

Miestnosť zahalila tma. Nebude konať spontánne? Nepobozká ju? Chcela ten bozk. Tak prečo? Asi sa po tom všetkom cíti neisto. Bola to ale predsa jej chyba. To ona sa mu nanútila. Prinútila ho k sľubu, že sa pred ňou otvorí. A nepýtala sa ho na jeho názor. Bráni sa tomu, celkom logicky, ale ona ho presvedčí, že vyslovenie obáv a strachu nahlas mu môže pomôcť. A potom začne hovoriť aj ona. Bola si tým istá.

Teraz ale chcela iné. Chcela ten bozk a ako si uvedomovala, nedočká sa ho. Takže si bude musieť vziať to, po čom túži. Potlačila myšlienku na sen. Je to len bozk. Už si ho dali. Bozky si dávajú aj priatelia. Bozk nič neznamená. V ničom ho tým nebude podporovať. Možno jedine tak v nádeji, ktorú si chová aj ona.

Už ležal na chrbte, keď sa nad neho nahla. Tentoraz ho nepohladila po tvári. Takmer až inštinktívne našla jeho pery. Jej telo sa bolestne ozvalo. Zrazu na sebe cítila jeho ruky. Vnímala jeho hladenie. A uvedomovala si to, čo pri tom cítila. Ale to bolo v sne. Toto je skutočnosť. Je to len bozk.

Cítila, ako poodchýlil pery. Odpovedala mu takmer reflexívne. Ich jazyky sa jemne a opatrne pozdravili. V tom momente už šiel rozum bokom. Už ju nikto nepresvedčí a ani samú seba nepresvedčí, že ho nemiluje. Jeho ruka sa objavila na jej chrbte a on si ju nežne priťahoval k sebe. Ťažko odhadovať, ako dlho to trvalo. Bol to ten najúžasnejší bozk, aký doteraz dostala. Vášni sa obaja podvedome bránili. A pritom tomu bozku nechýbalo absolútne nič. Skôr naopak.

„Drž ma v náručí, prosím,“ šepla mu na hrudníku, na ktorom sa po čase uložila. A nemienila sa ho pustiť.

------

Severus stál už opäť pod svojím stromom, ako ho familiárne pomenoval. Slečna Grangerová sa zrejme naopaľovala dosýta. Teraz stála na terase rukami opretá o zábradlie (v krátkych šortkách a tesnom tielku, ako si stihol všimnúť) a vystavovala tvár večernému vánku, ktorý prinášal vôňu ihličia z neďalekého lesíka. A k tomu to absolútne ticho. Hotová idylka.

Márne hľadal fľašu. Nebola na dosah. Zatiaľ. Keby to tak chcelo ostať až dovtedy, keď sa slečna rozhodne ísť spať. Znamenalo by to v jej živote obrovský úspech, možno až významný medzník. Severus sa už znova pristihol pri myšlienke trocha si s kolegyňou podebatiť. Ktovie, dokedy tu bude trčať. Avšak idylke mal byť razom koniec. Začul tlmenú vravu, ktorá sa tiahla od vyprázdnenej pláže a naberala na intenzite. Fľochol po Hermione. Nevyzerala nadšene. A jeho šiesty zmysel šípil problémy.

„Tak tu je to,“ zubil sa dvadsaťpäťročný chlap, ktorý prišiel v sprievode troch kumpánov. Severus ani nevedel prečo, ale v duchu ich tak pomenoval.

„Mal si prísť sám, Mike,“ upozornila ho Hermiona. A! Takže oni sa poznajú. A pozvala ho. Zrejme presne pre to isté, čomu holdovala aj v Španielsku.

„Mal,“ prikývol a laxne sa oprel o terasu pod Hermionou. „Ale nehovor, že ti to vadí.“

„To mi teda vadí, to si píš!“ Hermiona už stála v bojovej pozícii. Avšak bez prútiku, naivka. Chlapi vyskočili na terasu a než sa zmohla na ďalší pohyb, obkľúčili ju. Severus si pripravil prútik.

„Ale nám nie,“ odvetil Mike. „To vieš, drahá... Keď sa na pláži objaví buchta ako ty a v následnom prínosnom rozhovore sa dozviem, po čom jej srdce túži a napokon dokonca dostanem pozvánku do postele, prečo by som sa nepodelil s kamarátmi?“ zubil sa. Jeho kolegovia sa pochechtávali. „Turistka bývajúca v tomto domčeku takpovediac na samote, ktorú svrbí v rozkroku a chce si to rozdať s prvým, kto jej príde pod ruku alebo skôr pod...“

„Drž hubu a vy ma pustite!“ štekla po nich. Dvaja ju už držali za ruky a nedovolili jej príliš sa vzpierať. Tretí ju obchytkával.

„Ale to vieš, že nepustíme. Pomaly chlapci, každému sa ujde,“ chechtal sa Mike, keď ju pokladali na zem.

TOPlist