2. Huelva a Salem

 

Minerva, Harry a Severus sa stretli jednu sobotu na večeri v prenajatom byte profesorky, aby si vymenili informácie o svojich pátraniach po oboch dievčatách, či vlastne už ženách a o tom, ako pokračuje Minervina snaha o sprevádzkovanie Rokfortu. Nový minister ju bez okolkov vymenoval novou riaditeľkou, keďže zo starej garnitúry už nežil nik a ona sa stala, vďaka svojmu prežitiu, akousi rokfortskou ikonou. Absolútne proti tomuto rozhodnutiu nenamietala, milovala Rokfort, učenie, dokonca aj deti, i keď koľkokrát tak nepôsobila. Preto dohliadala na práce, ktoré sa odvádzali na hrade a taktiež zháňala nových profesorov.  

Severus im povedal to, čo už vedeli. Že v istom okamihu Hermiona akoby prestala existovať. Alebo lepšie povedané, prestala používať mágiu. Poslednou stopou, ktorú mali, bolo použitie prenášadla, ktoré ju dostalo do Španielska, do malého mestečka Huelva. Stalo sa tak v roku 2001, po jej poslednej návšteve Minervy a po smrti oboch najstarších Wealseyovcov. Ron už v tej dobe nežil. Ako sa mu podarilo zistiť, v tom roku boli zavraždení aj jej rodičia, čo bolo asi posledným dôvodom, pre ktorý opustila Anglicko aj vojnu. Španielske ministerstvo mágie neregistrovalo vo svojej krajine žiadnu čarodejnicu s jej menom. Severus povedal, že sa magická stopa, ktorou disponuje každý čarodejník, dá vystopovať, aj keď sa čarodejník rozhodne, že mágiu prestane používať. Preto vyjadril nádej a presvedčenie, že ak sa niekde v okolí Huelvy Hemiona skutočne nachádza, zistí to. Ak nie, zistí to aj tak, aj keď to bude oveľa ťažšie.

Harry disponoval oveľa konkrétnejšími informáciami, ktoré mala Minerva od Charlieho. Svoju sestru odviedol do Spojených štátov a skryl ju u známeho čarodejníka, ktorý sa volal Edmund Mills. Nebolo toho veľa, ale bolo to viac ako nič. Harry Minerve povedal o Timovi Gordonovi, jednom z amerických bojovníkov, s ktorým prežili niekoľko mesiacov skrytí v Alpách. Patril k hŕstke preživších a po vojne sa vrátil na americké ministerstvo mágie. Najdôležitejšou informáciou, ktorú Harrymu poskytol bola tá, že Ginny stále žije. Americké ministerstvo ju síce šesť rokov neregistrovalo a nebyť toho, že ju pred dvoma rokmi Edmund Mills v novinách predstavil ako svoju snúbenicu, ministerstvo by ju stále neevidovalo, pretože svoj prútik nepoužívala. Okamžite im napadlo, či svoj prútik mala. Či sa nerozhodla dištancovať sa od čarodejníckeho sveta. To bola ale hlúposť, keďže sa mienila vydať za čarodejníka, ktorý bol vlastníkom americkej obdoby novín Denný prorok.

„Je to dosť zvláštne,“ skonštatoval na záver svojho monológu. „Človek by pochopil, že ju počas vojny skrývali, ale pred dvoma rokmi ešte zúrila vojna. A stále nie je evidovaná ako čarodejnica. Ministerstvo vlastne o nej nevie. Tim to zistil náhodou, pretože ten Mills je, niečo na spôsob Skeeterovej u nás, keď ešte žila. Verejnosť o nej vedela všetko, pretože bola ‚veľké zviera‘“

„No, najjednoduchší spôsob ako zistiť, čo sa deje, je zistiť, čo sa deje,“ natiahol Snape. Harry nereagoval.

„Charlieho pred dvoma rokmi doslova vyhnala,“ vravela Minerva. „Tie posledné dni nehovoril veľa, len stále opakoval, že dúfa, že je jeho sestra v poriadku. Bolo to krátko po smrti ich rodičov. Pýtala som sa, ale nechcel hovoriť podrobnosti. Zdal sa mi nešťastný, sklamaný. Jediné, čo povedal bolo to, že spravil obrovskú chybu, keď ju tam odvliekol. Že dúfa, že prežije, aby ju zobral naspäť.“

„Aký ste z toho mali pocit?“ spýtal sa Harry s nefalšovaným záujmom. Minerva sa naňho uprene zadívala.

„Niečo nebolo v poriadku, ale nechcel hovoriť. Nezveril sa mi.“

„Niečo nebolo v poriadku,“ zopakoval Harry zamyslene. Celá tá situácia sa mu zdala podozrivá. Ginny nie je doteraz braná ako čarodejnica, len ako obyčajná mukelka. Čarodejník, ktorý ju mal chrániť, ju predstavil ako svoju snúbenicu. Dobre, možno sa za tie roky zblížili. Ale prečo nepoužíva kúzla? Nechce? Alebo nemôže? „Najmenej, čo môžem zistiť je to, či je skutočne v poriadku,“ prehlásil. Charlie mal zjavne strach a on ho začal mať tiež. Weasleyovci boli jeho rodina, ona bola ako jeho sestra. Je jeho povinnosťou zistiť, čo sa s ňou stalo.

„Potter, rád by som upozornil na to, aby si využíval všetko, čo som ťa za tie roky naučil,“ Snape ho prebodol pohľadom. „Aj mne sa zdajú jednotlivé súvislosti okolo slečny Weasleyovej prinajmenšom zvláštne.“

„Ja viem, budem postupovať ako vonku,“ zazubil sa naňho. „Najprv overím terén, potom nepriateľa. Pouvažujem nad všetkými kladmi a zápormi jednotlivých výpadov, než sa rozhodnem zaútočiť. Nebudem ľahkovážny a nebudem riskovať. Keď bude potrebné, stiahnem chvost medzi nohy a ujdem sa skryť niekde do nory a budem čakať na svoju ďalšiu príležitosť.“

„No, viac menej tak nejako,“ prikývol bez emócií. „A ešte oveľa viac. Využi všetky možné aj nemožné spôsoby ako si zistiť to, čo potrebuješ. Nestrávil som s tebou osem rokov, aby som musel znova prehlásiť, že si idiot.“

„Budem sa snažiť, ver mi. Nebude ti v Španielsku horko?“ posmešne prebehol jeho habit.

„O to sa nestaraj.“

„Páni, prosím,“ zasiahla Minerva s náznakom úškrnu, pretože sa jej zdalo, že by toto viac-menej priateľské vŕtanie mohlo prerásť do niečoho dramatickejšieho a na to náladu nemala. „Keďže máte základné informácie, čo keby ste sa pustili do zháňania oboch slečien?“

------

Malé mestečko Huelva nakoniec nebolo až také malé a teplo tu bolo poriadne. V tom sa ten malý skrčok nemýlil, uvedomil si Severus, keď sa pozrel z okna hostinca, v ktorom sa ubytoval. Musel sa vzdať svojho habitu a s odporom sa navliekol do nohavíc a čiernej košele. Chladno mu v tom síce nebude, ale aspoň vyzerá ako mukel. Ženskej za prijímacím pultom musel trocha upraviť pamäť, aby si jeho podivné oblečenie nepamätala.

„Pán ísť aj dole na pláže?“ vyzvedala majiteľka lámanou angličtinou. Severus ju prebodol pohľadom. „Je tam krása...“ dodala, ale okamžite sa zarazila. Pri tomto cudzincovi zrejme prestrelila.

„Pochybujem, že si nájdem čas na kúpanie,“ zavrčal. Jeho výraz sa ale vzápätí zmiernil. Potreboval predsa poradiť, muklovské záležitosti boli preňho španielska dedina. „Neviete mi pomôcť? Chcel by som zoznam knižníc, kníhkupectiev. Ako by som mohol zistiť, kde sa nachádzajú?“ dokonca sa posnažil aj o úsmev. Nakoniec to bol len o niečo miernejší úškľabok. Tipoval, že sa knihomoľka  Grangerová aj v muklovskom živote zameria práve na túto svoju mániu.

„Pán nevedieť?“ vyvalila oči. Asi to bola trochu primitívna požiadavka, ale tak prútik mal pod rukávom, takže to nebol až taký veľký problém.

„Nie, nevedieť,“ prskol.

„To ľahké. Tuto,“ natrčila pred neho telefónny zoznam a nalistovala stránku. „Tu byť názov, telefónne číslo a aj adresa. A tuto,“ zavrela zoznam a otvorila ho na piatej strane, „tu byť mapa Huelva.“

„Aha,“ prikývol. Tak, mapa by nemala byť problém. Orientačný zmysel mal dobre vyvinutý a úplný tupec nie je. Takže pochopí aj ten ich stupídny jazyk, aspoň čo sa názvov ulíc týka. „Vďaka,“ precedil pomedzi zuby. Žena sa naňho usmiala, ale vzápätí stuhla. Nepotreboval, aby začala kvákať o tom, ako si jej nový hosť nevie poradiť s takou celkom zjavnou vecou. Prebehol mená pod písmenom G. Nikde ani zmienka o Hermione Grangerovej. Ani Weasleyovej, ani Potterovej. Predstavil si jej osobné papiere z Rokfortu. Jej matka sa za slobodna volala Keynesová. Ani pod týmto menom sa tu neskrývala. Buď je tu pod iným menom alebo nie je v zozname vôbec. Neostane mu nič iné, len sa zamerať na knihy. Neobťažoval sa s prepisovaním ulíc zo zoznamu. Zoberie si ho so sebou a potom ho na recepciu vráti. Možno. Zneviditeľnil ho a strčil si ho pod pazuchu.  

------

Pokým sa Severus dostal do čisto muklovského mesta, Harryho informácie dostali do jedného z najčarodejníckejších miest na svete. Do Salemu. Ale najprv sa musel zastaviť vo Washingtone a svojmu priateľovi Timovi upravil pamäť. Nepochyboval o jeho lojálnosti a bol si istý, že mu informácie zháňal v úplnej diskrétnosti, ale vojna a hlavne Severus ho naučili veriť len samému sebe.

Ubytoval sa v jednom z miestnych hostincov, ktorý mu veľmi pripomínal Deravý kotol.

„Pán Evans,“ usmial sa naňho starší hostinský. Aj ten sa nápadne ponášal na starého Toma. „Izba sa vám páči? Ste spokojný? Dáte si raňajky? Budete chcieť aj noviny?“ vyhŕkol otázky. Harry ho ubezpečil, že izba je v úplnom poriadku a neopovrhol ani raňajkami a už vôbec nie novinami.

Sadol si k jednému zo stolov a opatrne roztvoril Salemský hlas s cieľom trocha nahliadnuť na ‚nepriateľa‘. Edmund Mills bol majiteľom novín, ktoré zaplavili celé západné pobrežie Spojených štátov a dostávali sa do všetkých čarodejníckych rodín. Pozorne ho prelistoval. Okrem miestnych záležitostí tu bola špeciálna príloha zameraná na dianie v Európe. Najmä na vojnu, ktorá skončila pred niekoľkými mesiacmi. Mills v jeho očiach o niečo stúpol. Bolo zrejmé, že rovnaké prílohy sa objavovali aj v predchádzajúcich rokoch. Vojne sa venovala mimoriadna pozornosť. Keď však natrafil na podobný článok, ktorý sa objavil aj v Dennom prorokovi s názvom Hrdina sa skrýva, znechutene pretočil stránku.

Zrak mu padol na oznam, v ktorom sa hovorilo o charitatívnom podujatí s názvom Pomoc zničenej Európe. Edmund Mills organizoval spoločenskú akciu, na ktorej sa mali zúčastniť najvýznamnejší a hlavne najbohatší čarodejníci amerického kontinentu. Akcia vrcholila slávnostným banketom v jeho sídle, na ktorý boli pozvané aj manželky či priateľky zúčastnených. Harry sa zachmúril. Prišlo mu to, akoby tie čarodejnice pozvali veľkoryso. Akoby to brali ako akt dobročinnosti. No, keď už ide o charitatívnu akciu, tak nech je charitatívna vo všetkých smeroch. Edmund Mills sa mu prestal páčiť.

„Prepáčte,“ oslovil hostinského. „Kde sa tu dá kúpiť nejaký slávnostný habit alebo spoločenský muklovský oblek?“

Dostal neuveriteľnú chuť zúčastniť sa snobskej večere a stretnúť Ginny. A spraví pre to všetko.

------

Severus vyšiel na ulicu a poobzeral sa z jednej strany na druhú. Kam najskôr? Asi to nebude také rýchle a ani ľahké. Vo vrecku mal maličký krištáľ, ktorý mu vibráciami naznačoval, či sa niekde v jeho okolí nenachádza akákoľvek magická sila. Darček od Dumbledora, ktorý dostal v deň jeho zasvätenia do záležitostí okolo horcruxov. Nosieval ho neaktívny, aktivoval ho len pri pátraní po horcruxoch. A teraz. Bol však chladný a nevibroval.

Taxík. To mu hovoril Potter. Jeden si zastavil a nechal sa odviezť do stredu mesta. Vodič sa pokúsil nadviazať rozhovor celkom slušnou angličtinou, ale Severus zavrčal a taxikár to vzdal. Bude postupovať systematicky. Čaká ho takmer stopäťdesiat kilometrov štvorcových na presnorenie. Ale keď mal Grangerovú odhadnúť, skutočne nič iné ako kníhkupectvá, knižnice, či vysoké školy k nej nepasovalo. Aj keby ako zanevrela na čarodejnícky svet, jej láska či dokonca fanatizmus spojený s knihami, nikdy nezmizne. Na to je príliš veľký šprt.

Priamo v strede mesta stála Andalucía Biblioteca. Výborne, je dosť veľká s množstvom kníh. Priamo raj pre Hermionu Grangerovú. Vkročil do nej. Kryštálik vo vrecku mlčal, nikde ani pamiatky po niekom, kto by disponoval akoukoľvek mágiou. Ani vnútornou. Prešiel všetkých päť poschodí, ale bez výsledku. Takže v najväčšej knižnici Andalúzie sa Grangerová nenachádza.

Asi to bude musieť skúsiť niekde inde. Ale najskôr bude musieť vypiť niečo studené. To slnko a horko mu liezlo na nervy. Grangerová vlastne tiež a to bol len na začiatku svojho pátrania.

------

„Dobrý deň, hľadám pána Edmunda Millsa,“ oslovil Harry čarodejnícku sekretárku. Čarodejníci nemali žiadne telefónne zoznamy, takže sa musel spoľahnúť na redakciu, ktorá bola v strede mesta. Tam sa dostane skôr ako do Millsovho domu, ktorý bol zabezpečený viac ako dokonale, ako sa mu nadávajúc podarilo zistiť. Dole na prízemí redakcie Salemského hlasu visela tabuľa, na ktorej bolo napísané, že kancelária hlavného redaktora a generálneho riaditeľa Edmunda Millsa, sa nachádza na piatom poschodí. Nezdržoval sa nazeraním ani načúvaním. Len registroval hovor, hluk a zvuk tlačiarenských strojov. Bez mihnutia brvou sa vyteperil až na najvyššie poschodie a na koniec dlhej chodby.

„Dobrý deň,“ čarodejnica si ho zvedavo obzerala. Nepozdával sa jej. Ani jeho krívanie a už vôbec nie anglický prízvuk. „Máte dohodnutú schôdzku? Pretože o tom neviem.“

„Nie, nemám dohodnutú schôdzku,“ odvetil pokojne. „Kde by som ho našiel?“

„Nemám právo poskytovať tieto informácie cudzincom. Ako sa vlastne voláte?“

„Harry Evans.“

„Harry Evans,“ zamračila sa ešte viac. „Je mi ľúto, ale nespomínam si, že by sa vaše meno riešilo.“

„Connie, čo sa tu deje?“ podišiel k nim mladý muž. Habit mu ležérne poletoval.

„Tento pán, Harry Evans, sa dožaduje schôdzky s pánom Millsom.“

„Pán Evans?“ mladík doňho zabodol prenikavé modré oči a skúmavo si ho prezeral. Niekoľko sekúnd bolo ticho. Harry bol napätý a pripravený vytiahnuť prútik. „Prepáčte,“ ozval sa po chvíli. „Volám sa Noah Heeger a zastupujem pána Millsa počas jeho neprítomnosti. S čím vám môžem pomôcť?“

„Obávam sa, že s ničím,“ snažil sa o to, aby nebol príliš nepríjemný. „Potreboval by som hovoriť priamo s ním.“

„Vy ste Angličan?“ usmial sa. Harrymu premýšľal, čo sa za tým úsmevom skrýva.

„Áno, som. Mení sa tým niečo?“

„Nie, prepáčte. Ja mám k Anglicku veľmi blízky vzťah. Viete, už pár rokov som vedúcim špeciálnej prílohy v Salemskom hlase. Asi viete, čo je našou náplňou,“ počkal, kým Harry mierne prikývne. „Preto je pre mňa poctou, že sa stretávam s jedným Angličanom osobne, keď som sám do vojny nemohol ísť. Aj vy ste bojovali?“

Harrymu v momente pripomínal Colina Creeweyoho a jeho snaživosť. Takmer nadskakoval od radosti.

„Áno, povedzme, že som sa niektorých bojov zúčastnil.“

„Aha!“ vyhŕkol nadšene. Stále si ho obzeral, až sa Harry začal cítiť trápne. „A voláte sa Harry,“ privrel oči. Harrymu sa to prestávalo páčiť.

„Pán Heeger, čo keby sme sa šli porozprávať do súkromia?“

„Ale iste, iste,“ prikyvoval. Neprestával civieť. „Poďme do mojej kancelárie. Connie, nech ma nikto neruší. Ibaže by to bol sám pán Potter a rozhodol sa poskytnúť nám interview,“ zasmial sa. Harry stuhol. Za chrbtom začul sekretárkino chichotanie. „Poďte,“ zdrapil ho pod pažu a ťahal do vedľajšej kancelárie. Úctivo pozrel na jeho krívajúcu nohu. Zrejme mu vojnové zranenie inklinovalo. „Takže, pán Evans, sadnite si,“ ponúkol mu stoličku.

„Nie, nemyslím, že by som sa zdržal. Pán Mills tu nie je. Vrátim sa, keď bude prítomný.“

„Len si sadnite. Môžem vám pomôcť s čímkoľvek, s čím sa plánujete obrátiť na pána Millsa. Som jeho pravá ruka,“ vysvetlil hrdo. Gratulujem, pomyslel si Harry. Potom však spozornel. Chlap ho neprestával skúmať a úsmev sa mu zväčšoval. A jemu napadlo jediné.

„Tak dobre, pán Heeger. Zrejme vás moje meno neoklamalo,“ tváril sa porazenecky.

„Na moment áno, pán Potter.“

„Musíte uznať...“

„Áno, uznávam, že meno Harry Potter je v tejto chvíli veľmi žiaduce. Všade na svete priťahuje veľa pozornosti, preto je meno Evans vďačnou alternatívou, ako si zaobstarať relatívny pokoj.“

„Ako ste ma odhalili?“ hral milého.

„Angličan, Harry,“ myklo plecami. „I keď sa veľmi snažíte, pod ofinou je vidieť jazva,“ zazubil sa.

„Aha tak, moja jazva,“ povzdychol s ospravedlňujúcim úsmevom.

„Áno tá! Rovnako známa, ako vy, ako Voldemort, ako Dumbledore!“ nadšene vysypal. „Ani neviete, čo pre mňa toto stretnutie znamená! Prečo ste tu? Prečo sa chcete stretnúť s pánom Millsom? Nehovorte, že ste sa rozhodli poskytnúť interview a anglickí redaktori sú vám proti srsti. Aj keď by som to chápal. Ak sú všetci takí, akou bývala drahá Rita.“

„No, Rita bola skutočne výnimočná,“ nevinne natiahol.

„Pravda. Osobne som sa s ňou síce nestretol, ale počul som dosť. Od našich vyslaných reportérov, ktorí písali články priamo z bojov. Chcel som tam ísť, mnohokrát, ale vraj som bol veľmi mladý. Tak som dostal na starosť aspoň tú prílohu a tým spôsobom som mohol byť bližšie k bojom.“

„Vám sa to zdá fascinujúce?“ neveriacky sa spýtal Harry. „Vojna, bitky, vraždy, mŕtvi?“

„Áno, prečo nie? Je pravda, že USA to príliš nezasiahlo, ale bol to boj vlastne celého sveta.“

„Aha.“

„Muselo to byť hrozné,“ skúsil.

„Nie, nebudem vám poskytovať interview,“ zavrtel hlavou Harry.

„To je škoda,“ jeho sklamanie bolo celkom zjavné. „A pánu Millsovi? Je to ten najlepší novinár v USA a stavím sa, že aj na svete. Jemu by ste mohli povedať aspoň niečo. Aspoň to veľké finále.“

„Pán Heeger,“ prerušil ho zamračene. Ten chlapík mal z vojny šou, ako sa zdalo. „Nie sú to príjemné spomienky.“ Ale potreboval sa dostať k Millsovi bližšie. Vlastne k Ginny. „Možno niečo skutočne...“

„To je skvelé!“ nadšene zvolal. „Výborne! Pán Mills tu momentálne skutočne nie je, ale zajtra príde na charitatívnu akciu. Poviem mu o vašej návšteve. Poviem o tom, že chcete povedať niečo z vašich dobrodružstiev. Určite bude rovnako očarený, ako ja. Harry Potter poskytne rozhovor pre Salemský hlas! Alebo nie. Viete čo? Čo keby ste zajtra prišli aj vy? Harry Potter na charitatívnej akcii na pomoc Európe, ktorú on zachránil. To je vynikajúce, čo poviete?“

„Nie, obávam sa, že nie som úplne zdravotne v poriadku, aby som mohol,“ významne si poklepal po nohe. Dostane tohto nadšenca tam, kam sám chce. „Neznášam dlhé prechádzky, ani dlhé postávanie. Dosť to bolí, stále.“

„Aha,“ s účasťou a takmer blahosklonne sa díval na nohu. Možno bola ešte zaujímavejšia ako Harry Potter. Vojnové zranenie. Harry sa v duchu zaškľabil. „A čo tak večera?“ Noah sa naňho pozrel s novou nádejou. Tak a dostávame sa tam, kam chceme, pomyslel si Harry. „Som si istý, že všetci budú bez seba, ak im pán Mills predstaví svojho mimoriadneho a špeciálneho hosťa! Harryho Pottera. Čo poviete? Je to len večera v jeho sídle, žiadne prechádzky. Možno trocha postávania, ale nič, čo by vyžadovalo stopercentnú fyzickú zdatnosť.“

„No, ja neviem. Takto narýchlo.“

„S tým si starosti nerobte. Pán Mills bude nadšený, to vám zaručujem. Nebude problém pridať k stolu jeden tanier na viac a vy budete určite sedieť na čestnom mieste po jeho pravici.“

------

Severus sa znechutene škľabil. Celý včerajší deň strávil chodením po Huelvských knižniciach a kníhkupectvách, dokonca vliezol aj do jednej vysokej školy, ktorej názov v miestnom jazyku nemal šancu zapamätať si. A nič. Grangerová nikde. Už sa mu raz zdalo, že by mohol mať úspech, keď v jednej z knižníc jeho kryštálik zavibroval. Nebolo to nič intenzívne, ale on sa postupne dostal až k miestu, kde vibroval tak silne, že mu jeho otrasy nepríjemné trhali celým stehnom. Na jeho smolu však narazil len na matku s asi päťročným chlapcom. Zrejme budúci čarodejník, muklovského pôvodu, keďže z jeho matky necítil ani náznak mágie. Alebo možno polovičný, keď tam jeho otec nebol. Napokon sa presvedčil, že aj v južnom Španielsku žijú čarodejníci.

Dnes už od rána pokračoval v pátraní a mal za sebou celé centrum mesta. Rozhodol sa preskúmať južnú perifériu. Bolo až neskutočné, koľko sa tu nachádzalo kníhkupectiev. Knižníc až toľko nebolo, vlastne doteraz narazil len na tri. Španieli mali knihy proste radi. Ani sa neodvažoval počítať, koľko kilometrov musel za tieto dva dni prekonať. Nie, že by sa sťažoval. To ani náhodou. Bol zvyknutý na oveľa dlhšie túry v oveľa horších terénoch. Ale v lesoch aspoň nepálilo to prekliate slnko ako tu.

Obchody už boli dávno zavreté a on sa rozhodol, že to pre dnešok vzdá a vráti sa sem zajtra. Rozhodol sa premiestniť sa z miesta medzi dvoma domami na miesto pred svojím hostincom, ktoré si vytipoval už včera. Zarazil sa. Stehno mu začalo vibrovať a on sa obozretne obzrel do miest, kam mal namierené, ale ten deň ich už nepreskúma. Videl, ako sa spoza rohu vynorila osoba. Jej pohyby a krok boli známe a jemu sa okamžite v mysli vybavila tá snaživka spred ôsmich rokov. Okamžite sa zneviditeľnil. Nemusí ho zbadať skôr, kým on nepreverí ‚nepriateľa‘.

Hermiona zamierila rýchlym krokom k zastávke autobusu. Mala naponáhlo a on okamžite vedel, prečo. Autobus práve zastavil a Severus mal čo robiť, aby naskočil dovnútra. Jeho objekt si sadol a vytiahol knihu. Ako inak. Autobus sa pohol a on si ju premeriaval. Osem rokov je dlhá doba, vojna ľudí mení. Aj navonok. Bola to pekná, mladá žena, ale niečím zvláštnym sa mu nepozdávala. Nevedel, čím presne. Nebolo to jej vzhľadom. Nelíšila sa príliš od tej násťročnej Grangerovej so strapatými vlasmi. Mala ich strapaté aj teraz, jej telo malo oveľa viac ženských kriviek, bola vyspelejšia, vyzretejšia. Nepozdávali sa mu jej pohyby. Listy v knihe prevracala trhano. Nie s takou ľahkosťou a istotou, ako predtým. Nervózne sa ošívala, jej ruka podchvíľou vošla do vlasov, oči utekali z knihy, aby kontrolovali okolie. Možno bola nepokojná, možno mierne paranoidná. A možno... Nevedel presne, čo to je.

O necelú polhodinku autobus zastavil na ďalšej zastávke a ona vystúpila. Stále zneviditeľnený ju nasledoval. Otočila hlavu, akoby za sebou niekoho cítila a pridala do kroku. Vošla do domu s nájomnými bytmi. Ako si Severus všimol, vonkajší zámok bol zničený, takže sa sem dostane hocikedy. Už aspoň vedel, kde býva. O malú chvíľu vošiel dnu. Dole na schránke našiel jej meno. Takže tu nie je inkognito. Je to stále Hermiona Grangerová, teraz však obyčajné anglické dievča, ktoré sa presťahovalo do Španielska. Lákalo ho to hore. Potichu šiel po schodoch a pozeral na dvere. Na treťom poschodí našiel jej menovku. Načúval, z jej bytu sa ozývali len zvuky krokov. Nič iné. Asi býva sama. A keby aj nie, veď on by si poradil. Nebude to už naťahovať. Zviditeľnil sa a zaklopal. Postavil sa tak, aby ho nebolo vidieť cez priezor.

„Que es?“ začul otázku. Nezdržoval sa odpovedaním. Zaklopal ešte raz. „Mierda!“ vyštekla a dvere sa rozleteli. „Pýtala som sa, kto je!“ automaticky otočila na angličtinu, keď videla, kto stojí pred dverami.

„Dobrý večer, slečna Garngerová,“ pokojne pozdravil. Hermionine oči sa rozširovali od prekvapenia tým viac, čí viac si uvedomovala, čo to je za človeka.

------

Harry dlžil Severusovi za veľa vecí. Niekoľkokrát mu zachránil život, dohliadal naňho, pomáhal a navádzal pri love horcruxov. Ale bolo tam aj iné. Naučil ho zvládať hnev, držať emócie na uzde. Naučil ho kúzlam, kliatbam, výrobe elixírov, aj liečeniu. Mali na to dosť času. A naučil ho aj iné. Naučil ho poznávať reč tela a mimiku tváre. Odhalil mu umenie odhadnúť ľudskú bytosť, jej povahové vlastnosti, jej myšlienky. Nebola to priamo legilimencia, bolo to umenie vnoriť sa do ľudských oči a pochopiť to, čo je skryté vnútri osoby. Naučil sa poznať ľudí len jedným pohľadom do očí. Vedel, na čo myslia len tým, že pozoroval ich pohyby. Nebol dokonalý pozorovateľ, ako Severus. Ale jemu by sa rovnať nemohol nikto.   

Preto len chvíľu stál pri dverách obrovského salóna, ktoré mu tak nechutne pripomenulo pompéznosť Malfoyovcov, až sa mu zdvihol žalúdok a pozoroval okolie. Odvšadiaľ sa ozýval falošný smiech a on len s ťažkosťami zakrýval svoje znechutenie. Nie, toto nebolo miesto, ktoré by sa hodilo k Ginny. Alebo aspoň k tej, ktorú si pamätal. Bola tu asi päťdesiatka čarodejníkov v pestrých habitoch, ktoré vyzerali draho. Neskutočne snobsky. Niektorí mali muklovské odevy, hlavne tí mladší. Bolo tu aj dosť žien, ktoré sa s habitmi nenamáhali. Nepáčilo sa mu to ani trocha. Pokúšal sa nájsť snúbenicu pána domu, ale nevidel ju nikde. Možno je v ďalšej miestnosti.

„Pán Potter,“ Noah Heeger pri ňom pribrzdil. Našťastie jeho meno nevykríkol. „Poďte, rád by som vás predstavil pánovi Millsovi. Už sa vás nevie dočkať.“

Dalo by sa povedať, že Harry cítil rovnakú nedočkavosť. Aké bolo jeho prekvapenie, keď ho mladík priviedol k starému, tučnému čarodejníkovi. Mierne stiahol obočie. Toto má byť chlap, za ktorého by sa mala Ginny vydať? Si snáď robia žarty.

„Pán Mills, predstavujem vám pána Harryho Pottera,“ šepol starcovi do ucha. Jeho tvár sa okamžite rozžiarila. Mladík bol nadšením bez seba a starký práve tak. Harry sa snažil tváriť priateľsky.

„Áno, skutočne,“ aj Mills šepkal. Zrejme nechcel svojich hostí pripraviť o prekvapenie. Jeho oči zamierili k čelu. Tak, ako vždy a stále.  

„Teší ma, pán Mills,“ Harry natiahol ruku. Chlapov stisk bol skutočne silný.

„Nie, potešenie je na mojej strane. Pre dom Millsov je toto neskutočná udalosť. Nikdy sme totiž nehostili tak významnú osobu a to už tu boli aj traja prezidenti. Len poďte ďalej, pán Potter,“ zdrapil ho pod pažu a ťahal dovnútra. Harry si kútikom oka všimol, ako zvedavci natŕčali krky a pozorovali ich. Za nimi sa rozprúdilo šepkanie a šumenie. Cítil sa trápne, ale aj na tento pocit už bol zvyknutý. „Keď mi Noah povedal, kto dnes príde na večeru, myslel som si, že ho na mieste prekľajem za jeho bezočivosť a drzosť. Až keď kľačal na kolenách a prisahal na Merlina, tak som mu dal príležitosť presvedčiť ma o pravdivosti jeho slov. Viete, on je veľký nadšenec,“ vysvetľoval. Harry sa musel premáhať, aby si nevyšklbol ruku a neprevrátil oči. Starcov kontakt mu bol proti srsti. Noah ich takmer skackajúc nasledoval. „No, vy ste prišli do redakcie s úmyslom poskytnúť nám interview, čo si neskutočne ceníme a je to pre nás veľká česť. Vážne. Rovnako ako aj pre môjho syna, ktorý vlastne redakciu teraz vedie. To viete, už mám svoje roky a vlastne si už zaslúžim odpočinok. Rád vás s ním zoznámim. On a jeho snúbenica sa už nevedia dočkať, kedy vás spoznajú.“

Harrymu sa rozbúchalo srdce. Fajn, takže tento starec nie je pre Ginny. Nesmierne sa mu uľavilo. Viedol ho k nej, aby ich zoznámil. Jeho syn ho nezaujímal ani v najmenšom. Moment. Ako spoznajú? Zarazil sa. Jeho klátivý krok ešte viac zneistel. Čo to má znamenať? Starec sa k nemu spýtavo otočil. Harry nahodil bezstarostný úsmev a pokračoval ďalej. Aspoň sa mu podarilo striasť sa Millsovej ruky. Prešli zo salóna do menšej miestnosti. Okamžite zbadal, že je to knižnica.  

„Pán Potter, rád by som vám predstavil svojho syna, Edmunda Millsa a jeho snúbenicu, Ginny Weasleyovú.“

„Teší ma.“ Jeho pravica uchopila podávanú ruku mladého muža, venoval mu však len toľko pozornosti, ktorú si vyžadovala táto situácia. Sálala z neho arogancia, nadradenosť a namyslenosť. 

„Rada vás spoznávam, pán Potter,“ pípla Ginny s miernym, nesmelým úsmevom. Chytil jej drobnú dlaň, cítil nepatrné chvenie. Stačil mu krátky pohľad do jej očí, aby v nich zbadal strach. Prosila ho, aby ju neprezradil. Toto vyrozumel. Nechápal však, prečo.

TOPlist