19. Žiadosť o dovolenku

 

„Čo ti povedal Snape?“ vrkla po ňom. Bola pripravená na čokoľvek. A on bol tiež pripravený na čokoľvek. „Čo ti narozprával ten podliak?“ sykla.  

„Nič konkrétne,“ zvraštil obočie. Jej reakcia bola neúmerná situácii. A jeho podozrenie to len podporilo. „Pýtal som sa, či nevie, čo ťa trápi. Pretože teba jednoznačne niečo trápi. Nepovedal mi nič.“

„Aha,“ trocha sa upokojila. Aj tak sa jej to vôbec nepáčilo. „Tak o čom ste sa bavili?“

„O tebe, samozrejme,“ skúmavo si ju prezeral. Bezradne sa zvalil na stoličku. „Povedal len toľko, že všetci, ktorí bojovali vo vojne, musia mať negatívne spomienky. Nezabudol štipľavo poznamenať, že ja o tom nemôžem mať tušenie,“ krivo sa zaškľabil. Opatrne si sadla oproti nemu. „Vlastne ma poslal do čerta,“ mykol plecami. „Poznamenal aj to, že on je poslednou osobou, ktorej by si sa zdôverovala a že keď mám s tebou nejaké problémy, tak si ich mám vyriešiť sám.“

„A máš so mnou nejaké problémy?“ stiahla obočie. Uľavilo sa jej. Ten hnusák držal hubu, aspoň že tak. Ale aj tak. Nepozdával sa jej Robertov prehnaný záujem a zbytočne nafúknutá starostlivosť o ňu.

„Neviem,“ vydralo sa z neho. Díval sa jej do očí. Stále bola zamračená. Až začal ľutovať, že s tým vôbec začínal. „Myslím, že ja nemám problémy, ale ty ich máš. Dobre, uznávam, vojna sa určite postarala o to, aby si mala nepríjemné spomienky. Sama si mi to naznačila. A to chápem. Ibaže, správaš sa divne. A to nielen pri Snapeovi. Nenávidíte sa, to je jasné už každému. Neverím ale, že sa to tiahne z minulosti. Tá nenávisť voči učiteľovi elixírov by ťa už dávno prešla. A počas vojny ste v kontakte neboli. Musí ísť o niečo z prítomnosti, prečo sa neznášate.“

„Aha,“ pomaly prikývla. V hlave si v rýchlosti ukladala práve počuté informácie a snažila sa ich zhodnotiť. A vyvodiť záver. Taký, aby Roberta upokojil, aby ju prestal tak sliedivo pozorovať. Potrebovala ho.

„Hermiona, nech sa s tebou deje čokoľvek, chcem ti pomôcť,“ šepol potichu.

„Nič sa nedeje,“ zaprskala.

„Vážne?“ neveriacky zavrtel hlavou. „Neverím. Reaguješ veľmi nepredvídateľne a iracionálne.“

„A divíš sa?“ prerušila ho napálene. Bol ďalšou osobou, ktorej sa podarilo zahnať ju do kúta. Aj keď on to spravil vlastne neúmyselne na rozdiel od všetkých ostatných. „Áno, niečo som ti naznačila,“ povzdychla a pomaly spustila. Stále nevedela, ako z tejto situácie vyviaznuť. „Nechcela by som ti hovoriť podrobnosti o vojne. Nerada na to spomínam. Ale niečo ti predsa len musím povedať, aby som vysvetlila svoje, pre teba nelogické správanie,“ neodpustila si iróniu. „Nebudem zachádzať do detailov,“ striasla sa. Tentoraz to nehrala. Len pomyslenie na všetky tie hrôzy ju desili. „Šesť rokov som bojovala, bola som pri mnohých vraždách. A neboli to len vraždy, boli to nechutnosti a špinavosti, ktoré smrťožrúti predvádzali, než dotyčného zabili. Videla som umrieť takmer všetkých, ktorých som poznala,“ šepla. „Našla som si rodičov umučených na smrť,“ oči sa jej zaliali slzami. Zarazene sedel a načúval. „Bolo toho veľa a bolo to hrozné. Mala som priateľa, poznali sme sa od jedenástich, vždy sme boli spolu. Milovala som ho a on miloval mňa. Videla som, ako ho doslova zožrali vlci,“ vzlykla. To už nevydržal a vrhol sa k nej.

„Nehovor o tom, prosím.“

„Musím, aby si pochopil,“ šepla. Stieral jej slzy a ona musela pokračovať. „Ty si ani nevieš predstaviť, koľkokrát som sa v noci zobudila, keď sa mi to stále opakovalo. Zdám sa ti divná? A kto by po tom všetkom nebol! Chcem na to zabudnúť a spravím všetko preto, aby som zabudla.“

„Pomôžem ti.“

„Nemáš ako, nedokážeš to,“ smutne sa pousmiala.

„Spravím čokoľvek,“ nežne ju objal okolo pliec. „Budem pri tebe.“

„Snape,“ pokračovala, keď sa jej trocha uľavilo. Cítila jeho silné paže a bola za ne rada. Ale to nebolo všetko. „Máš pravdu, nenávidím ho. A nie je za tým školské nechutenstvo. On...“ niečo musela vymyslieť. „Ja, Ron, môj priateľ a Harry Potter, sme boli najlepší priatelia. Vieš, kto je to Harry Potter?“ úplne zbytočne sa spýtala. Hladil ju po vlasoch a v duchu sa nenávidel, že s tým začínal. „Pred ôsmymi rokmi Snape a Harry zmizli. Šli zničiť Voldemorta, sami a spolu. Trvalo to príliš dlho,“ smrkla. „Pred tým, vyše päť rokov, sme to boli len my traja. Spolu sme sa niekoľkokrát postavili Voldemortovi a jeho pokusom o návrat. A uspeli sme. Boli sme nerozluční, dali by sme pre toho druhého život. Snape a pár ľudí prinútili Harryho, aby klamal. Možno to robili s vyšším cieľom, ale on nám klamal. Mali sme to byť my traja, kto by bojoval proti zlu a Harry náhle zmizol. So Snapeom. Ron sa bezhlavo pustil do bojov, chcel Harryho nájsť, pretože neveril, že by dobrovoľne odišiel. A ja som šla s ním. Než napokon umrel, uvedomil si, že Harry zradil. Našu dôveru, naše priateľstvo. Možno nakoniec Harrymu odpustil, ale ja nikdy neodpustím Snapeovi, tým ľuďom a ani Harrymu, hlavne Harrymu, že zradil Ronovu dôveru. Chápeš? Možno bol Harry len chlapec, ktorému niekto naordinoval takýto postup, možno nemohol protestovať, možno nás nechcel vynechať, ale stalo sa. A má v tom prsty Snape. Možno to nepochopíš. Musel by si nás poznať, poznať Rona, aby si pochopil, ako ho to zničilo. A to Snapeovi nikdy neodpustím. A ani Harrymu,“ už znova plakala.

„Bude sa to dať prekonať a zabudnúť,“ ticho jej dohováral. Nie, nevedel si predstaviť, aké to všetko muselo byť. Ale pochopil, že nech bola Hermiona v minulosti akoukoľvek, tieto zážitky sa hravo postarali, aby sa zmenila.

„Neviem ako,“ pípla. „Snažím sa o to už dva roky a nejde to.“

„Pomôžem ti, sľubujem. Poď, teraz by si si mala ľahnúť. Ostanem pri tebe.“

------

„Dobré ráno,“ Ginny opatrne vošla do kuchyne neodvažujúc sa predpokladať, ako sa teraz budú k sebe správať. Uľavilo sa jej, keď ho našla vyškľabeného, v dobrej nálade, ako sa motká pri kredenci.

„Skôr dobré poludnie,“ povytiahol obočie. Jeho dobrá nálada bola nákazlivá. Musela sa usmiať aj ona. „Dnes sme si obaja trocha viac pospali. Aj ja som vstával len pred chvíľou. Škriatok práve odišiel. Myslím, že obedovať ešte nebudeme, skôr by som navrhol skorú večeru. Čo myslíš?“

„Tiež sa mi ešte nechce obedovať.“

„Fajn, tak navrhujem kávu a hrianku, než začneme s prebudovávaním dolnej hosťovskej izby na laboratórium.“

„S kávou súhlasím. Ale pokiaľ viem, máš až do zajtra sedieť na gauči,“ upozornila ho. „Takže prebudovávanie bude musieť počkať a ty sa teraz posadíš na zadok a nebudeš nič robiť. O raňajky sa postarám.“

„Ale mne nič nie je,“ pokúsil sa protestovať.

„Ty sa možno tak cítiš,“ podišla k nemu a vzala mu z rúk vrecko s hriankami, „ale určite veľmi dobre vieš, že by sa nemali podceňovať možné následky akejkoľvek nehody,“ mierne sa pousmiala a vzala ho za ruku. Ťahala ho do obývačky. „A určite je ti ešte jasnejšie, že by nebolo dobré protirečiť Snapeovým príkazom,“ vtlačila ho na gauč. Uškrnula sa. „Ty by si proti nim možno aj protestoval, ale ja nie som taká odvážna. Takže tu budeš sedieť a ani sa nepohneš. Nepotrebujem mu vysvetľovať, ak by sa tu znenazdajky objavil, prečo pobehuješ po dome.“

„Upozorňujem, že viem byť veľmi nepríjemný, keď sa nudím,“ skúsil s úsmevom. Zdala sa mu dosť odvážna na to, aby mohol zariskovať a nadhodiť podobnú poznámku. Aspoň ju otestuje. Možno sa nepatrne zarazila, či to neprehnala, ale jeho úsmev bol veľavravný.

„A ja ťa ubezpečujem, že sa nudiť nebudeš ani najmenej,“ vrátila mu provokačný úškrn. Vytiahla prútik a mávla ním. Prileteli pred neho dve kôpky kníh. „Toto je transfigurácia od prvého až po siedmy ročník. Potrebujem pomôcť s hľadaním a spracovaním tém na MLOKy. Môžeš sa do toho pustiť,“ zazubila sa. A on sa musel uchechtnúť. Všetko vyzeralo byť na dobrej ceste. Aj keď by bol možno rád, za ešte priaznivejší vývoj.

------

Hermiona sa na ďalší deň prebudila značne dolámaná. Dlho do noci ju Robert chlácholil a držal v náručí. A mala podozrenie, že ju držal ešte dlho po tom, ako zaspala. Bolo už skoro poludnie, ale ona si pripadala, akoby spala len pár hodín.

Nebol tam, ako si s úľavou uvedomila. Aspoň mala priestor na to, aby o všetkom pokojne popremýšľala aj keď vedela, že by mala ísť do vstupnej haly dohliadať na lavice, ktoré im mali dnes priviezť. Kašľať na ne. Veď ony nikam neutečú.

Nebola si istá, či je s vývinom včerajšej situácie spokojná. Mala na mále, to si priznala už včera. Keby Snape nemlčal, keby ju prezradil, aj Robert by bol ovplyvnený tým výmyslom a zrejme by sa jej otočil chrbtom, ako všetci ostatní. Našťastie sa z toho dokázala vykecať. Dokonca sa Robert rozhodol, že ju bude podporovať. A to bolo to, čo ju začalo trápiť. Či mu to má dovoliť, respektíve, či mu to chce dovoliť. Chcela ho preto, aby jej pomohol zabúdať na problémy počas večerov, kedy sa starali o vzájomné uspokojenie telesných túžob. Nevedela, či mu má dovoliť aj to, aby sa staral o jej psychiku vedome. Bola sama, už niekoľko rokov a to jej vyhovovalo.

Nemusela nič predstierať, nemusela sa na nič hrať, nemusela brať na nikoho ohľad. Ale keď sa jej niekto takto vtrepe do života, nedalo by sa povedať, že z toho bola nadšená. A okrem toho, niekoľkodňové odopieranie si radosti, inej ako telesnej, jej práve na pokoji nepridávalo. Iste, dalo sa fungovať aj tak, ale ona túžila po tom úplne na všetko zabudnúť. Túžila po pokojnom spánku, podobnom ako túto noc, kedy ju neprebudí žiaden zlý sen. Ani náznak ničoho nepríjemného.

Potrebovala dovolenku. Na niekoľko dní mať od všetkého pokoj. Od Snapea, Roberta, Minervy. Vedela, že návrat bude ťažký. Len nepredpokladala, že bude až taký ťažký. Zamračila sa. Mala všetkého po krk. Pretvárok a lží. Potrebovala sa aspoň dva dni venovať len samej sebe. Potom by snáď mohla znova normálne fungovať.

Včera nemala sily na to, aby poslala Roberta do čerta. Alebo minimálne do svojho bytu po tom, čo mu vyklopila skoro všetko. Nenávidela sa za to. A nenávidela Snapea, že ju vlastne k tomu prinútil. Boli to jej tajomstvá, nikto o nich nemal vedieť. Prečo sa potom nechala uniesť a rozprávala o tom? Skoro o všetkom? Ostával len jeden moment v jej živote, o ktorom mlčala. Ako sa to mohlo stať? Že by jej na Robertovom názore záležalo až tak, že bola ochotná odhaliť časť svojej duše?

Mala ho poslať preč hneď, ako s tým začal. Teraz už je na špekulácie neskoro. Zrejme by sa pohádali, on by odišiel, nič by sa nevyriešilo a ona by získala ďalšieho nepriateľa, ktorý by striehol na každý jej krok. Znova sa pristihla pri myšlienke, že jej na Robertovom názore záleží viac, ako by mohlo byť pre ňu výhodné.

Ale čo je pre ňu vlastne výhodné? Vďaka tomu, že prišla na Rokfort, kde tých príležitostí nebolo veľa, vlastne neboli takmer žiadne, sa obrala o možnosť viesť svoj starý život bez väčších problémov. Tu boli problémy na každom kroku. Snape sa nachádzal na každom kroku. Môže si za to sama. Mala ostať v Španielsku a mala by pokoj. Nemala. Nikde by ho nemala. Teraz trčala tu, bez možností odreagovania. Toho pravého odreagovania.

Robert nebol zlý muž. Ibaže vďaka obmedzeným možnostiam bol vlastne jediným mužom. Chtiac či nechtiac si ho musela pustiť viac k telu. A to prinášalo následky. Buď sa mu zdôverí so všetkým, čo rázne zamietla, alebo mu bude klamať, čo by nemalo byť problémom. Avšak lož má krátke nohy. Ešte ho môže pustiť k vode. Ale jej ďalšie možnosti by boli zahatané, rovnako ako boli zničené tajné chodby v Rokforte, ktoré by jej umožnili nepozorovane odchádzať a vracať sa.

Školský rok však stále nezačal. Potrebuje nad tým porozmýšľať úplne v pokoji a osamote bez toho, aby nad ňou visel Damoklov meč v podobe povinností, Roberta alebo Snapea.

------

„Dovolenku?“ Minerva neveriacky civela na Hermionu, keď jej predložila svoju žiadosť o voľno. „Hermiona, aj keď opomeniem fakt, že ste tu všetci dobrovoľne, že pomáhate z vlastnej vôle, že vaša pracovná zmluva je počas prázdnin dosť ústretová, myslíte, že žiadať o dovolenku ani nie po mesiaci je celkom mimoriadna?“

„Ja sa ale nachádzam v mimoriadnej situácii, ako obe veľmi dobre vieme,“ povzdychla si a zvalila sa do kresla pred riaditeľku. Prosebne na ňu pozrela. „Potrebujem vypadnúť z hradu. Aspoň na chvíľu. Všetko to tu na mňa dopadá, všetko mi pripomína minulosť,“ nevinne mykla plecami. „Všetci tí, čo sú tu, okrem vás a profesora Elixírov, tu nežili predtým. Nevplýva to na nich tak, ako na mňa. Možno sa vy dokážete s tou situáciou zmieriť, ale ja nie. Všetko mi tu pripomína Rona,“ pípla. Kútikom oka pozorovala starú ženu. Chcela sa odtiaľto dostať a bola odhodlaná spraviť pre to čokoľvek.

„Chápem,“ Minerva prikývla. Potom sa uprene pozrela na Hermionu. Videla, že sa jej v očiach lesknú slzy. „Ak by som pristúpila na vašu žiadosť, kam chcete ísť? Čo chcete robiť?“

„No,“ vlastne nevedela, kam by mala ísť. Aj keď, všade lepšie, ako tu. „Mám niečo ušetrené. Myslela som si, že by som na dva dni zapadla do malého, nie drahého hotela na juhu. Pri mori.“

„Aha,“ Minerva ju neprestávala skúmať. „A čo budete robiť?“ stiahla obočie.

„Viem, o čo vám ide,“ Hermiona v sebe dusila zlosť. Premáhala sa, aby svoju nechuť zakryla. Musí ju presvedčiť. „Ak si stále namýšľate, že potrebujem piť, tak nepotrebujem. A aby som svojim slovám, ktorým aj tak nikto neverí, dodala istú dôležitosť, beriem si so sebou dva elixíry. Ja proste len potrebujem premýšľať, byť sama so sebou, mať chvíľu pokoj.“

„Nechcete spraviť žiadnu hlúposť, však?“ Minerva stále nebola presvedčená.

„Akú? Že by som sa opila po požití elixíru? Takú hlúposť som spravila len raz. Alebo že by som chcela odtiaľto ujsť nadobro? Nemám kam. Alebo že by som sa chcela zasamovraždiť? To by som spravila už dávno. Verte mi, Minerva,“ musela vyzerať skutočne presvedčivo. Riaditeľka si povzdychla.

„Na jednej strane vás chápem. Aj mne sa chcelo odtiaľto už toľkokrát odísť.“

„Tak poďte so mnou,“ navrhla Hermiona vážne. Veľmi dobre vedela, že McGonagallová by radšej umrela, akoby mala odísť od svojich povinností. Riskla to, ale vlastne bez rizika.

„Je to možno lákavá ponuka,“ usmiala sa Minerva. „Ale nejde to. Rokfort sa za necelý mesiac otvorí pre deti a je tu ešte veľa práce.“

„Keď sa vrátim, vrhnem sa do nej s novou chuťou a novými silami,“ aj Hermiona sa usmievala. Vedela, že má vyhrané.

„Dobre teda,“ privolila napokon. „Na zajtra a pozajtra vám dávam voľno, ale musíte mi sľúbiť, že nasledujúce dni budete pracovať čo najzodpovednejšie.“

„Sľubujem a ďakujem.“

------

„Vážne sa nestačím čudovať, kam až je tento svet schopný dospieť,“ Severus sa tváril prekvapene, keď sa priletaxoval k Harrymu. „Potter, ktorý poslušne sedí na gauči po tom, čo mu to bolo odporučené. Dobrý večer,“ zaškľabil sa.

„Dobrý večer,“ zafrflal Harry. Ginny ho pozdravila s úsmevom. „Vieš, od niekoho sa to odporúčanie dá vziať bez námietok, pretože to vie dotyčná osoba podať milo, kým pri niekom už len z princípu musím protirečiť.“

„Protirečil dlho?“ Severus sa usmial na Ginny.

„Ani nie. Určite som mu to nepodala až tak milo, ako ste toho určite schopný vy, ale nakoniec poslúchol,“ nevinne natiahla. A Severus sa usmial ešte viac.

„Bála sa, že by si ju preklial,“ dodal Harry s rovnakým širokým úsmevom. Obom sa jej otvorenosť páčila.

„Ja?“ vyprskol hrajúc urazeného. „Koho som ja kedy preklial? Nie, nie, drahá Ginevra, ja som mu svoje požiadavky vždy dokázal predostrieť priateľsky, mierovo a v pokoji. To on sa úplne nezmyselne vzpieral a nadával.“

„Čo som mal robiť, keď si mi vzal prútik?“

„Robil som to kvôli tvojej bezpečnosti.“

„Aj k lôžku si ma priväzoval kvôli mojej bezpečnosti?“

„No samozrejme, vždy mi šlo len o tvoje dobro.“

„Alebo o svoje nervy.“

„Áno, aj tie boli dôležité.“

„Dáte si s nami večeru?“ s úškrnom ich prerušila Ginny.

„Nie je na večeru skoro?“ podivil sa.

„Vlastne to v našom prípade bude skôr neskorý obed alebo skoršia večera,“ vysvetľoval Harry. „Dnes sme si trocha prispali.“

„A!“ Severusovi vyletelo obočie vysoko hore. Oboch si ich skúmavo premeriaval. „A čo sa stalo včera také vyčerpávajúce, že ste si dnes prispali?“ zavŕtal. Ginny sčervenela.

„To by si rád vedel, čo?“ natiahol Harry. „Nič, ibaže sa nám mimoriadne dobre spalo.“

„Tak to rád počujem. Ale nie, večeru či obed, či čo to budete vlastne mať, si nedám. Minerva chce so mnou o chvíľu hovoriť a ešte mám prácu. Prišiel som si pozrieť tvoju hlavu, tvoju bradu, tvoj chrbát, tvoju nohu... až ma to unavuje, ako často si ťa musím prezerať.“

„Nemôžem za to, že sa ti zdám taký zaujímavý.“

„A prišiel som si pozrieť nové laboratórium.“

„Žiadne nie je, zatiaľ. Mám zákaz zdvíhať sa z gauča.“

„Veľmi dobre,“ Severus spokojne prikývol. Díval sa na Ginnin chrbát, ktorý sa vzďaľoval. Ospravedlnila sa, chcela si pred večerou precvičiť pár kúziel. „Tak čo sa včera stalo?“ Severus sa netrpezlivo pozrel na Harryho. „Prišlo na moje slová? Dostali ste sa vo svojom vzťahu o niečo ďalej? Vyzerá to, akoby ste si včera vymieňali genetické informácie.“

„Keď zabudnem na tvoju zbytočnú a prekvapujúcu zvedavosť, tak ti musím oznámiť, že si perverzák. Čo ťa je vlastne po tom?“ Harry ho prebodával vyčítavým pohľadom.

„A ako to mám nazvať? Súložou? To sa ti bude zdať menej perverzné?“ zaceril sa. „No tak, hovor. Je ma do toho dosť. Za tých osem rokov som si, či som chcel alebo nie, na teba zvykol. A je jasné, že ma tvoj osud tak trocha zaujíma. A v tomto prípade by to bolo pre teba prínosné. Aspoň by si potlačil predstavu svojej zbytočnosti na vedľajšiu koľaj a začal by si sa venovať niečomu plodnejšiemu.“

„Si perverzný,“ zopakoval Harry. „Nič sa nestalo a ani sa tak skoro nestane. Len sme si dali dva bozky.“

„No ale aj to je začiatok, nie? Nikto by od teba ani nechcel, aby si na ňu skočil od dverí.“

„Severus, nemohol by si sa vyjadrovať trocha distingvovanejšie?“

„Mohol, určite, len pochybujem, že tebe na tom záleží.“

„Ak ide o ňu, tak určite.“

„Dobre, ospravedlňujem sa, už sa to nestane. Spokojný? No tak. Vymenili ste si dva bozky. A ďalej? Ako to vidíš?“

„Si neoblomný.“

„Keď si ty nezlomný, ja som neoblomný. No tak, Potter, poznám ťa ako svoje vlastné ponožky, čo je určite na škodu, ale tak nech. Tak hovor.“

„Asi sa ťa nezbavím.“

„Do konca života,“ zaksichtil sa.

„Dobre. Boli to dva nevinné bozky. Dôveruje mi viac. Sme priatelia. Veľmi dobrí priatelia. Časom to snáď prerastie v niečo pevnejšie, ale zatiaľ sme len priatelia.“

„Škoda,“ povedal Severus sklamane. „Prospelo by to obom.“

„Myslíš?“

„Viem.“

„Aj ja si to myslím.“

„Tak tomu ver.“

„Budem.“

„A ona bude časom tiež. Som si istý. Tak, čo tvoje zranenia?“

„Je to dobré. No a keď som sa ti ja zdôveril, mohol by si sa aj ty mne. Čo ty a Hermiona?“ zavŕtal.

„Čo má akože byť?“ Severus naňho vyvalil oči sponad jeho hlavy, ktorú prezeral. „Potter, ak si myslíš, že medzi mnou a Grangerovou niečo môže byť, dobre, tak si to mysli. Ako náhle vydržíme v jednej miestnosti desať minút bez toho, aby sme sa zavraždili a v tom prípade by na tej tvojej teórii mohlo byť niečo pravdivé, tak ti to oznámim a ty budeš môcť špekulovať. Ale keďže to momentálne tak nie je, tak ťa zrejme sklamem.“

„Dobre, oznám. Mne a Ginny sa ale zdá, že aj tak raz skončíte spolu,“ mierne sa pousmial.

„Aha, takže slečna Weasleyová tiež vytvára podobné bludné predpoklady? Dobre. Uznávam. Môžeme skončiť s Grangerovou spolu. Ale len v prípade, že ma svojou prítomnosťou privedie k šialenstvu a ja siahnem po alkohole. V tom prípade môžeme spolu skončiť na protialkoholickom liečení.“

------

„Čože mám spraviť?“ Severus Minervinej žiadosti absolútne nerozumel. Alebo dobre, rozumel, len ju odmietal pochopiť. „Pri všetkej úcte, Minerva, ktorú k vám prechovávam, vám musím teraz s poľutovaním oznámiť, že vám zrejme preskočilo.“

„Ale Severus, no tak,“ Minerva prevrátila oči. „Na mojej žiadosti nie je nič nezmyslené. Nepreskočilo mi. Len si robím obavy a pri tvojej povesti a minulosti sa mi zdalo vhodné požiadať ťa o to.“

„Nemám na to čas,“ prskol naštvane. „Pozrite, koľko je tu práce. Skleníky sa musia postaviť, ohrady pre zvieratá, mosty zrekonštruovať, ešte aj to zbytočné metlobalové ihrisko sa musí vybudovať, keď si na ňom tak zakladáte. Mám veľa práce. Nemôžem a hlavne nechcem.“

„Ja ťa o to žiadam a pokiaľ si pamätám, vždy si moje žiadosti splnil. Alebo prosby, keď chceš,“ netiahla nevinne.

„Takže vy ma o to budete nakoniec prosiť,“ zavrtel hlavou. „Prečo musím byť taký dobrý a ústretový, čo?“ sarkasticky natiahol. „Minerva, nech boli vaše žiadosti v minulosti akokoľvek zvláštne, vždy sa dali logicky vysvetliť. A to sa poznáme už takmer tridsať rokov. Ale to, čo odo mňa chcete teraz, tomu chýba aj ten najmenší základ logickosti,“ vydýchol.

„Je to logické až dosť,“ vystrčila bradu. „Hermiona chce dva dni dovolenky a ja som jej ich dala. Prečo, to nám je hádam jasné. Chcem od teba len takú maličkosť, aby si na ňu dohliadol, keby chcela spraviť nejakú hlúposť. Dosť mi na nej záleží, vieš? A keďže si špiónom vlastne odjakživa, nebude ti robiť problémy ostať v utajení. Nechcem od teba, aby si jej robil spoločnosť. Takú obetu od teba vyžadovať určite nebudem,“ aj ona použila sarkazmus. „Len chcem, aby si ju mal na očiach. Nič viac, nič menej.“

„Nič viac, nič menej,“ zopakoval zamračene. „Vy veľmi dobre viete, že vám nedokážem povedať nie,“ prskol nahnevane. A ona sa len usmievala. „A vôbec vám nezáleží na tom, ako veľmi budem pri tom trpieť.“

„Ale no tak, len nepreháňaj,“ uškrnula sa. „Podľa jej slov by mala ísť na juh, k moru. Nebude pre teba problém ju vystopovať, občas na ňu dohliadnuť a pritom sa sem tam objaviť aj na hrade, aby si nevzbudil podozrenie. Viem, že to zvládneš, Severus. Si na to ako stvorený.“

„Iste, len neviem, či som stvorený na to, aby som robil Grangerovej akúsi gardedámu,“ zavrčal.

„Spravíš to pre mňa, však?“ Minerva naňho takmer zažmurkala. Mal chuť poslať ju do čerta.

------

„Zdá sa mi to zvláštne,“ zamyslene sa ozval Robert pri večeri. Hermiona mu práve povedala o dvoch dňoch dovolenky. „Najprv to tvoje včerajšie zdôverenie a teraz dovolenka. Pripadá mi to ako útek,“ pozrel na ňu.

„Asi to tak bude,“ povzdychla si. Opätovala mu pohľad. „Ešte nikdy som o tom nikomu nepovedala a neviem, či som spravila dobre. Chápeš? Potrebujem čas o všetkom porozmýšľať.“

„Premýšľať? Ako o tom, či si spravila dobre, že si sa mi zdôverila?“ pýtal sa.

„Premýšľať o tom, ako to bude teraz vyzerať,“ prezradila mu na rovinu. „Je to pre mňa úplne nová situácia. Pochop ma, prosím.“

„Dobre teda,“ privolil so sebazaprením. „Chápem a dúfam, že si všetko dobre premyslíš k mojej spokojnosti,“ hlesol. „Moja ponuka stále platí. Chcem ti pomôcť, chcem byť pri tebe.“

„Ja viem,“ prikývla. A desila sa toho. „Odchádzam už dnes. Zbalím si pár vecí a vypadnem odtiaľto,“ dodala. Len prikývol. Na nič iné sa nezmohol.

Severus tú scénku nenápadne pozoroval. Všimol si, že ich vzťah je iný, ako  bolo včera. Ona sa mu zdala iná. Hermiona Grangerová ho dokázala už toľkokrát šokovať, že teraz vážne nevedel, čo si o tom myslieť.

------

„Myslím, že tak, ako mi ty budeš pomáhať pri Obrane, Snape pri Elixíroch, tak budem musieť poprosiť aj McGonagallovú, aby mi pomohla s transfiguráciou,“ povzdychla si Ginny večer pred spaním. „Alebo Hermionu. Nejde mi to. Vôbec.“

„No, možno ti to teraz nejde, ale ono to pôjde,“ povzbudil ju s úsmevom. „Nedržala si prútik v ruke osem rokov, doteraz si si skúšala len kúzla do piateho ročníka. Nemôžeš čakať, že za dva týždne urobíš skúšky z MLOKov. Bude to len lepšie,“ mrkol na ňu.

„Dúfam, že máš pravdu,“ stále vyzerala nepresvedčene.

„Keď sa do toho poctivo pustíme, predpokladám, že do polroka si MLOKy spravíš.“

„Ty mi teda ale fandíš,“ podarilo sa jej zaceriť.

„Určite. Nebudú ťa odpútavať domáce úlohy a podobné hlúposti,“ jeho výraz trocha potemnel. „Chýba mi to. V škole, na Rokforte, som sa cítil ako doma.“

„Ja viem,“ prikývla. Potom sa usmiala. „A nič ti nebude brániť vrátiť sa domov. Keď sa staneš profesorom, budeš v Rokforte. Síce na opačnom fronte, ale budeš tam.“

„Ešte aj ty s tým začínaj,“ s úškrnom sa na ňu pozrel.

„A čo chceš neskôr robiť? Chceš tu ostať zavretý do konca života?“ povytiahla obočie.

„No, napadlo mi to,“ zachechtal sa.

„Nič prekvapujúce.“

„Ginny, vieš o tom, že začínaš krásne a hlavne dobre cielene vyrypovať?“ neprestával sa škľabiť. Na jeho potešenie sa nezarazila, dokonca ani nezačervenala.

„Začínam si to uvedomovať,“ prikývla. „A nie je to ani také ťažké. Hlavne pri tebe,“ nevinne natiahla. A on sa musel zasmiať.

„Dobre a už si premýšľala čo budeš robiť neskôr ty?“ spýtal sa. Zvážnela.

„Netuším. Neviem, čo robiť. Kedysi ma bavilo lietanie a metlobal, ale na to je už neskoro. Žiadna vysoká škola ma nelákala. Ešte som sa nemusela rozhodovať, čo ďalej, po škole.“

„Veď my na niečo prídeme,“ pousmial sa. „Času je dosť.“

„Áno, to je,“ privolila. „Raz sa ale budeme musieť rozhýbať obaja. No, je načase zaľahnúť. Dúfajme, že sa nám nočné mory vyhnú.“

„Dúfajme a ehm, no,“ zakoktal sa. Povytiahnutím obočia ho vyzývala pokračovať. „Možno by sa nám, no, lepšie spalo, keby, keby...“ nevedel, ako to povedať.

„Keby sme sa pobozkali?“ skúsila miesto neho. Tentoraz celá červená.

„Áno. Možno to malo včera za následok náš pokojný spánok,“ vypustil už odvážnejšie.

„Možno,“ šepla.

„Teda, len v prípade, že ma chceš pobozkať aj ty,“ okamžite dodal.

„Harry, ja...“

„Jasne, prepáč, bol to len návrh. Zabudni na to,“ okamžite sa snažil z toho vycúvať.

„Nie. Teda, ono je dosť trápne o tom hovoriť,“ dívala sa všade, len nie naňho. A on trpezlivo čakal. „Myslím, že takéto veci by sa mali diať a nie o nich rečniť,“ vydýchla, tekajúc pohľadom. „Aj keď chápem, že pri mne konať nejako spontánne sa nedá,“ konečne naňho pozrela. Nemala v očiach strach, ani obavy. Len nerozhodnosť. „Máš to so mnou ťažké,“ máličko sa pousmiala len preto, aby prekryla nervozitu. 

„No,“ vydralo sa z neho. „Stále neviem, či môžem alebo...“

Zarazil sa uprostred vety. Ona ho zarazila. Bez toho, aby sa mu prestala dívať do očí, sa k nemu prisunula. Tentoraz bola ona tá aktívna. Pohladila ho po líci, jej dlaň mu vkĺzla do vlasov a opatrne si ho k sebe pritiahla. Prekvapila ho až tak, že sa v tom momente nezmohol na nič. Videl, ako privrela oči, ako sa k nemu naklonila. Potom už nevidel nič. Sústredil sa len na jej pery na svojich ústach. Ten dotyk sa mu zdal dôverne známy.

„Znamená to, že môžem pri tebe konať spontánne?“ hlesol, keď sa od neho odtiahla. Ale len na kúsok. Jej ruka bola stále v jeho vlasoch a nesmelo sa s nimi pohrávala.

„Som si istá, že ty budeš vedieť, ako konať,“ šepla s miernym úsmevom.

„Keby sa ti zdalo, že som nedostatočne spontánny, daj mi vedieť,“ zamrmlal a očami visel na jej perách. „Opak zrejme hroziť nebude,“ brbotal z cesty. „Tak ja by som to skúsil ešte raz. Spontánnejšie.“

„Nerečni,“ upozornila ho. Pozrel sa jej do očí. Sama sebou si možno istá nebola, ale vedela, čo chce. A on vedel, čo si môže dovoliť. A keď si bude môcť dovoliť viac, vycíti to. Milovala ho? Určite, len to ešte sama nevedela. Ale on ju presvedčí. Postupne jej dokáže, že je dobrá pre kohokoľvek bude chcieť.

------

Absolútne nebolo ťažké vystopovať, kam sa to Grangerová utiahla. Jedno nenápadné sledovacie kúzlo vyslané, keď okolo nej prechádzal po večeri a on do piatich minút po jej odmiestnení vedel, že sa nachádza na juhu v Looe v blízkosti Polperra, v malej chatke v blízkosti mora. Zrejme už aj ona dostala od Ministerstva odškodné, inak si nevedel predstaviť, kde by na to vzala.

Stále to považoval za stratu svojho drahocenného času. Čo uvidí? Ako sa Grangerová spráši pod Merlinov obraz? Na čo ho tu vlastne Minerva chce? Má snáď obavy, že by si Grangerová siahla na život? To pochyboval. Možno sa utápa v sebaľútosti, ale nemá na to, aby so všetkým skoncovala. Nie po toľkých rokoch trápenia sa.

Stál pod stromom pod splývacím zaklínadlom a čakal. Výhľad na chatku mal dokonalý. Prišla pred chvíľou. Predtým sa zastavila v Polperre. U nejakého chlapíka, zrejme majiteľa chatky, pretože bola vnútri veľmi krátko a v obchode. Kúpiť si fľaše. Takže ho čaká únavné divadlo v hlavných úlohách Grangerová a whisky.

Hermiona vyšla na terasu. Už sa zmrákalo a ona si sadla do hojdacieho kresla. Fľaša stála pred ňou na stolčeku. Stále zavretá! No tak, otvor ju a vypi ju. V duchu ju povzbudzoval. Nech môže čo najskôr podať hlásenie. A potom ju tu ráno nájde, ako vyspáva opicu zrejme stále na terase, pretože sa nedokáže dohrabať do postele.

Na čo čaká? Severus stiahol obočie. Vyzerala skutočne divne. Nezvyčajne a zarážajúco. Takúto ju ešte nevidel. Čo sa vlastne chystá spraviť? Prečo nechľastá? Nad čím špekuluje?

TOPlist