19. Predstavy a sny


„Ja a Ginny sme sa vzali,“ vydýchol. Uprene sa díval na manželov Weasleyovcov. Molly prekvapene zamrkala a Artur nechápavo stiahol obočie.
                „Čo ste spravili?“ dvojčatá to síce vypustili jednohlasne, ale nanajvýš šokovane.
                „No, vzali sme sa,“ Harry zapípal. Cítil, že v ňom začína narastať panika. Cítil, že mu Ginny pevnejšie zovrela dlaň. Neodvážil sa na ňu pozrieť, len úzkostlivo pozeral na svokrovcov.
                „Pokračuj,“ vyzval ho Bill s úškrnom.
                „Nevzali sme sa oficiálne, aby ste si nemysleli.“
                „Tiež by sme sa divili, kedy by ste to stihli,“ vŕkol Fred.
                „Napadlo nám ísť chytiť Bradleyho pod krk,“ doplnil George.
                „Tak čo to potom má znamenať?“ zamračene sa spýtal Artur. Harry naprázdno prehltol. Mlčanlivá a zarazená Molly, ktorá sa na nich len dívala, vyzerala nebezpečnejšie, než keby sa hneď rozkričala a dožadovala sa vysvetlenia. To Harrymu napadlo podvedome a vedel, že sa nemýli. Niečo horšie sa len malo stať.
                „No, ide o to, že som v dome svojich...“
                „Hlasnejšie, Harry. Nie je ťa poriadne počuť,“ zazubil sa Bill. Harry ho prebodol pohľadom.
                „V dome mojich rodičov som našiel prsteň, ktorý celkom jasne dal otec mame pri zásnubách. Keďže sa stala Ginny plnoletou, požiadal som ju ním o ruku a ona prijala.“
                „A?“ nechápal Artur. „Dobre, zasnúbili ste sa. Prečo teda tvrdíte, že ste sa vzali?“
                „Ja to viem,“ konečne sa ozvala Molly tichým hlasom.
                „Mami?“ hlesla Ginny.
                „Čo?“ pýtali sa dvojčatá.
                „Viem, prečo to tvrdia,“ Molly sa mierne zamračila a konečne odvrátila svoj pohľad zo svojej dcéry a Harryho. „Chlapci, bežte von. Musíme sa s nimi najprv porozprávať.“
                „Ale mami!“ protestovali dvojčatá.
                „Aj my chceme vedieť...“
                „Dozviete sa,“ prísne zagánila.
                „To nám nemôžeš spraviť.“
                „Hneď,“ zamračene a nekompromisne zavelila. Harry sa podvedome prikrčil. Už to zrejme prichádzalo. Blesky a hromy Molly Weasleyovej. Díval sa, ako sa dvojčatá protestne zberajú z miestnosti nasledovaní Billom, ktorý sa na svoju sestru povzbudzujúco usmial. Harry pozrel aj na ňu. Na tvári mala akýsi kŕčovitý úsmev.
                „Vieš, o čo ide, mami?“ opatrne sa spýtala Ginny.
                „Sadnite si,“ zavelila najprv nepozrúc sa ani na jedného z nich. Artur nervózne a netrpezlivo sedel už dávno. „V momente,“ prskla na svoju dcéru, ktorej okamžite zmrzol úsmev na tvári. Pozrela na svojho otca, ten sa na ňu sústredene díval. Poslušne si sadla na stoličku oproti svojej matke.
                „Mami...“ chcela spustiť vysvetľovanie.
                „Áno, viem o čo ide. Ty si nesadneš?“ zagánila na Harryho.
                „Ja by som radšej ostal stáť,“ priškrtene sa z neho vydralo a postavil sa za Ginny.
                „Plánuješ snáď z tejto izby utiecť?“ povytiahla obočie a prebodávala ho pohľadom. Zavrtel hlavou. „To by som ti radila,“ prikývla a znova sa pozrela na Ginny. „Viem o čo ide,“ odpovedala na prvotnú otázku. „Ide o to,“ pozrela na manžela, „že existujú prstene, na ktorých je uvalená kliatba.“
                „Kliatba?“ zhrozil sa. „Do čoho ste sa to zaplietli?“ vyletel na Harryho. Ten sa nadychoval, že mu to vysvetlí, ale Molly ho predbehla.
                „Nie je to zase nič až také strašné. Ide o to, že keď si ten prsteň navliekla, vlastne sa magicky zosobášili. Teraz to úradne neplatí, ale v minulosti to bol posvätný záväzok a magické puto pretrváva dodnes. Ak jeden z nich, ehm,“ zakoktala sa a sčervenela. „No, podvedie toho druhého, umrie.“
                „Ak zahneš, tak umrieš? Alebo ty?“ Artur sa na nich díval.
                „Neplánujem zahýbať s nikým,“ Ginny sa mierne zamračila.
                „Ja tiež nie, to vás môžem ubezpečiť,“ prehlásil Harry.
                „Teraz už určite nie, samozrejme,“ povzdychla Molly.
                „Sú manželia alebo nie?“ Arturovi zrejme trvalo trocha dlhšie, než to bol schopný úplne pochopiť.
                „Sú,“ prikývla Molly. „Kliatba pominie, až sa vezmú oficiálne. Ale vziať sa môžu už len oni, inak tiež umrú.“
                „Mám v tom guláš,“ zamračil sa. „Takže ste sa vzali a vziať oficiálne sa aj musíte. Nedajú sa tie zásnuby, alebo sobáš alebo čo to bolo, zrušiť?“
                „My to nechceme zrušiť,“ napaprčila sa Ginny.
                „Ginevra, dávaj si pozor na svoj tón,“ prísne ju zahriakla Molly. „Nie si v situácii, kedy by si mohla vyskakovať.“
                „Nechcem vyskakovať, len chcem povedať, že sme si vedomí toho, čo sme spravili. Aj možných následkov. A aj...“
                „Dobre, to je zrejme jasné,“ prerušila ju matka. Harrymu sa zdalo, že v jej očiach vidí smútok a sklamanie. Čo sa však aj dalo očakávať.
                „Mrzí ma, že sme sa s tým nezverili skôr,“ ticho povedal. „Ani som nevedel, o čo vlastne ide. A keď som to zistil, tak som sa bál, že by ste nám to nedovolili. Ale som presvedčený, že to bolo správne, teda ten sobáš, nie moje mlčanie,“ rozhodol sa vziať vinu na seba. A vlastne aj bol vinný. Nikdy sa Ginny nespýtal, či to nechce rodine prezradiť.
                „Naše mlčanie,“ upresnila Ginny. „Ani mne sa vám to nechcelo prezrádzať. Čo by si na to povedala, mami? A ty?“ pozrela z jedného na druhého.
                „Že si príliš mladá, samozrejme,“ zamračila sa na ňu matka. „A že toto je až príliš silné puto na vás oboch...“
                „To si nemyslím,“ Harry jej odhodlane skočil do reči. Protestovať proti hocičomu môže, ale nedovolí jej spochybňovať svoju lásku k ich dcére. „Ginny milujem takmer tri roky, keď rátam aj obdobie u kentaurov. A ona mňa snáď ešte dlhšie. V našom vzťahu sme prežili krásne chvíle. Ale aj tie zlé. A že ich nebolo málo. A že boli až príliš zlé na to, aby náš vzťah poriadne otestovali. A my sme tým testom prešli. Obdobie, kedy sme sa rozišli, bolo najhorším v mojom živote. Horším, než mučenie u Voldemorta. Radšej by som znášal znova to podzemie, ako odlúčenie od Ginny. Cítim to tak a viem, že ona to cíti rovnako. Nech je toto puto akokoľvek silné, na nás je slabé. Potrebujeme sa, cítim to. Ona to cíti tiež tak. Myslím si, že tento krok bol tým najrozumnejším, ktorý som v doterajšom živote spravil a nechcel by som, aby ste ho spochybňovali,“ rozhodne dovŕšil svoj monológ.
                Molly naňho prekvapene civela. Videla jeho presvedčenie. Videla a vedela, že sú jeho slová pravdivé. Vedela to, čo každý. Keď boli od seba, zle to vplývalo nielen na nich dvoch. Ale aj na celé okolie. Každému bolo jasné, že tí dvaja k sebe patria. Aj jej. Ale aj tak to bolo... ona si to predstavovala inak.
                „Mami, ja to tiež tak vnímam,“ ticho sa ozvala Ginny, čím stiahla matkinu pozornosť na seba. Molly pozrela na Harryho ruku. Končekmi prstov sa jemne dotýkal Ginninho ramena. Potrebujú sa cítiť. Potrebujú sa. V očiach sa jej zaleskli slzy.
                „Ste obaja dospelí,“ ozval sa Artur. Aj ten vyzeral zvláštne. „Spravili ste to, zrejme sa to už nedá vziať späť...“
                „Otec...“
                „Mlč, Ginny,“ jemne ju zahriakol Artur. „My si nemyslíme, že by na vašom zväzku bolo snáď niečo zlé, nie?“ pozrel na Molly. Vyťahovala vreckovku, aby si zotrela slzy. Zavrtela hlavou. „Keď som to pochopil správne, váš sobáš je jedným z najsilnejších magických pút.“
                „Správne,“ prikývla Molly.
                „Keď ste spolu začali chodiť, povedali sme si, že sa našej dcére nemohlo stať nič lepšie. Poznáme Harryho už roky a vieme, čo je to za človeka. Poznáme jeho silné stránky a aj jeho slabé. A že ich nie je málo. Ale popri tých všetkých kandidátoch bol Harry správna voľba. Lepšie, ako by si začala chodiť s niekým, koho nepoznáme a koho by som zrejme nikdy nezačal mať rád,“ stiahol obočie. „A áno, aj my vieme, že vaše chodenie, alebo teda vaše, ehm, manželstvo, je výnimočné,“ konečne pozrel na Harryho. „A nič proti nemu nemáme,“ zavrtel hlavou. Harrymu sa mierne uľavilo. Ale stále tu bola akési ale.
                „To som rada,“ usmiala sa Ginny na rodičov. „Obaja sme šťastní, že ste to pochopili, že to akceptujete a že...“
                „Ale to nie je všetko,“ Molly jej skočila do reči a smrkla.
                „Vieme, že to malo prebehnúť inak, ale...“
                „Ticho, Harry,“ mierne sa zamračila. Artur ju chytil za ruku. Pozreli na seba. Prebehlo medzi nimi zjavné porozumenie. „Nemáme nič proti tomu, že ste manželmi.“
                „Mrzí nás iné,“ pridal sa Artur. „Vždy sme si predstavovali, že sa to stane normálnym spôsobom. A že to budeš ty,“ pozrel na svojho zaťa, „o tom sme nepochybovali. Mysleli sme si, že to bude tradičnejším spôsobom. Požiadanie o ruku, zásnuby, príprava svadby a tak.“
                „Aj ja som si myslel, že to tak bude. Ten prsteň dal otec mame a ja som ho chcel dať Ginny. Nevedel som, o čo ide. A keď som to zistil, pripadal mi ten spôsob ešte lepší. Po tom, čo sa nám stalo, som proste potreboval Ginny ubezpečiť, že o ňu stojím a že nechcem nikoho iného,“ jemne jej zovrel rameno, pretože sa mierne striasla. „Mali sme vám to povedať, spravili sme chybu a tú už nejde zvrátiť.“
                „My vám to nezazlievame, Harry,“ Molly sa naňho konečne mierne pousmiala. „Len nás mrzí...“ znova smrkla. „Prosím ťa, povedz to ty,“ pozrela na svojho manžela, ktorý ju objímal okolo pliec.
                „Zrejme sa vám to bude zdať hlúpe,“ potichu spustil. „Keby to spravil Bill alebo niektorí z ďalších mojich synov, tak by sme to vzali lepšie. Toto nás dosť zasiahlo. Ginny je naša jediná dcéra. Najmladšia. Najvytúženejšia a my sme chceli pre ňu to najlepšie. Nie, neprerušuj ma,“ zamračil sa na dcéru. „Nemyslíme si, že Harry nie je najlepšia voľba, ale my sme ti chceli poskytnúť to najlepšie, čoho by sme boli schopní. A aj viac. A o toto ste nás obrali. Svadba mojej dcéry mal byť okamih v mojom živote, na ktorý som sa najviac tešil a ktorého som sa zároveň najviac desil.“
                „Ale tak to aj bude,“ aj Ginny sa v očiach zjavili slzy. „My sa vezmeme normálnym spôsobom niekedy v budúcnosti. Budete mať možnosť spraviť všetko, čo budete chcieť.“
                „Ale už to nebude ono!“ skríkla po nej Molly. „Nechápeš? Pripravovali sme sa na niečo iné. U teba zvlášť. Dobre, Bill sa oženil. Dvojčatá sa zrejme tiež oženia. Dáme im všetko, čo budeme môcť. Ale u teba to malo byť výnimočnejšie. Si... Mrzí ma, že som sa s tebou nikdy poriadne neporozprávala,“ otočila smer rozhovoru. „Nielenže nebol čas, ale ty si sa vyhýbala tým klasickým rečiam, ktoré by mohli viesť matka s dcérou. A keď si sa dostala do veku, kedy by to už bolo potrebné, tak na to nebol čas. Boli iné problémy a starosti. Vojna, nešťastia. A potom som sa zrazu dozvedela, že je moja dcéra tehotná a tak...“ zarazila sa. „Pri tom všetkom som si ani nestihla uvedomiť, že si dospela. Keby sme sa niekedy vážne porozprávali, vedela by si, čo pre mňa znamenáš,“ rozplakala sa. „Vedela by si... Je to moja chyba. Zlyhala som.“
                „Ale to je hlúposť!“ Ginny vyskočila na nohy a okamžite objala svoju matku. „Ty si nezlyhala, ani náhodou. Viem, čo pre teba znamenám. Ty pre mňa znamenáš to isté. Ja som ani nechcela viesť také tie reči, ktoré sa zrejme vedú medzi matkou a dcérou. Aj si sa o to pokúšala, ale ja som vždy utiekla. Nie je to tvoja chyba, ani najmenej.“
                „Mrzí ma to,“ vzlykla a objala Ginny. Ani tá nemala ďaleko k slzám. Harry si bezradne sadol na stoličku, dívajúc sa na scénu pred sebou.
                „Čo môžeme spraviť, aby sme to odčinili?“ spýtal sa Artura. Ten len mykol plecami.
                „Teraz už zrejme nič.“
                „Nemôžeme to brať tak, akože sme sa zasnúbili a svadba príde neskôr?“ skúsil.
                „To by sa samozrejme dalo,“ prikývol svokor. „Mohli by sme sa pokúsiť tváriť sa, že vlastne ani nie ste manželia. Aj tak bude musieť byť oficiálna svadba, pokiaľ nechcete žiť donekonečna pod tou kliatbou.“
                „Je mi to ľúto. Nevedel som, ako to môže skončiť.“
                „Nič tragické sa predsa nestalo,“ usmial sa naňho Artur. „Len ste nám trocha pokazili naše plány a predstavy ako sa čo najlepšie postarať o našu jedinú dcéru.“
                „Mrzí ma to,“ hlesol nešťastne aj on. Díval sa, ako sa Molly pomaly upokojuje, ako ju Ginny stále zviera v náručí a šepká jej o tom, že je tá najlepšia matka na svete. Takéto niečo vlastne nezažil, ako si uvedomil. Iste, Molly ich objímala všetkých, vrátane neho. Ale nebol svedkom žiadnych citových výlevov. Oni tú lásku brali automaticky a samozrejme. Nemuseli si nič hovoriť, dokazovať, ani sa o ničom presviedčať. A napriek tomu sa teraz cíti, akoby zlyhala pri výchove svojej dcéry. Čo bola hlúposť. Mala svoje predstavy, už od jej narodenia. Robila plány, aj keď vlastne nemohla svojej dcére naplánovať život. Snila o tom, ako to s jej dievčatkom bude vyzerať. A svadba bola jedným z hlavných bodov, na ktoré sa ako matka tešila. A oni, nie, on to teraz skazil. „Pani a pán Weasleyovci,“ potichu ich oslovil. „Dovoľte mi vziať si vaše dcéru za ženu čo najskôr to pôjde,“ nesmelo sa pousmial. Všetci traja naňho vyvalili oči.
                „Už ste predsa manželia,“ Artur stiahol obočie.
                „Myslím oficiálne, riadnu svadbu, čo najskôr.“
                „Harry,“ Ginny naňho prekvapene pozerala. „Hovorili sme...“
                „Ja viem, že sme hovorili o svadbe po vojne. Ale hovorili sme aj o tom, že bude lepšie, keď o našom terajšom manželstve bude vedieť len hŕstka ľudí a ten nápad nebol práve najšťastnejší.“
                „Nechcem, aby si svoje plány menil kvôli nám,“ prehlásila Molly vážne.
                „Vy ste prinútení meniť ich kvôli mne,“ protirečil. „Môžeme sa aspoň pokúsiť tváriť, že ide momentálne o zásnuby a vy naplánujete svojej dcére svadbu tak, ako ste vždy chceli?“
                „To sa môže spraviť aj po vojne,“ vrtela hlavou.
                „A čo keď umriem?“ spýtal sa potichu. Molly sa striasla a Ginny ho pripleštila svojím pohľadom. Ale tá hrozba tu bola, aj keď o nej nikto nehovoril. „Stať sa to môže, nebudeme si klamať...“
                „Ty neumrieš,“ zamračila sa pani Weasleyová.
                „To ale nemôžeme tvrdiť s určitosťou. Samozrejme nemám v pláne umrieť, ale Voldemort plánuje skrížiť moje plány a nemusí byť v mojich silách a ani v silách nikoho, nad jeho plánmi vyhrať. Nikoho potom nebude zaujímať, že Ginny je Potterová, aj keď, vtedy to už bude zrejme jedno,“ s trpkosťou dodal.
                „Ale ona je Potterová alebo nie?“ Artur pozrel na Molly aj na Ginny.
                „Oficiálne nie je. Pred zákonom je stále Weasleyová.“
                „Aha...“
                „Nech sa tak stane až po vojne,“ namietla Molly. „Ty neumrieš a potom svojej dcére vystrojím svadbu tak, ako som si to predstavovala.“
                „Ale nemusí to byť až do najmenších detailov, nie?“ Ginny sa vydesila pri predstave matkiných predstáv. Artur sa potichu zachechtal.
                „Ale to vieš, zlatko, že to bude presne tak,“ Molly sa na ňu mierne zamračila. Harry vedel, že sa práve prelomili ľady a že to bude všetko v poriadku. Teda navonok.
                „Trvám na tom, aby to bolo čo najskôr,“ nechcel sa vzdať svojej myšlienky. „Nikdy to nebude také, ako ste si to predstavovali, ale čím dlhšie bude trvať naše magické manželstvo, tým skôr sa s touto predstavou zmierite a svadba potom bude vlastne už len formalitou. Z nutnosti a povinnosti. Kvôli prerušeniu kliatby. Kvôli zákonom. A ja neviem, kvôli čomu všetkému, ale vaše nadšenie bude už dávno preč. Aj to najmenšie nadšenie, ktoré by ste mohli pociťovať teraz, pri svadbe svojej jedinej dcéry, bude v tom prípade dávno v nenávratne,“ pokúsil sa hrať na ich city.
               „Nechceme ťa k ničomu nútiť.“
                „Ja sa práve teraz nenechávam do ničoho nútiť,“ zavrtel hlavou.
                „Harry, si si vážne istý?“ Ginny naňho skúmavo hľadela. Akoby sa snažila odhaliť jeho najskrytejšie pohnútky. „Si profesor a...“
                „A čo je koho po tom?“ usmial sa. „Rokfort je samostatná inštitúcia vedená Severusom a profesorským zborom, financovaná vlastnými prostriedkami. Nemusí sa držať žiadnych zákonov. A ak sa jedná o školský rád, Severus bude mať na výber. Buď bude naše manželstvo akceptovať, alebo si môže zháňať nového profesora Obrany. Pretože ja si ťa vezmem a ty sa budeš volať Potterová. A hotovo. A komu sa nebude páčiť, tak sa môže sťažovať, ani vlastne neviem komu.“
                „Harry...“ Molly nenachádzala slová.
                „Dalo by sa počkať,“ skúsil Artur.
                „To možno dalo,“ súhlasil. „Ale ja nechcem čakať,“ pevne prehlásil. „Teda, ak mi dovolíte vziať si vašu dcéru, samozrejme,“ mierne sčervenel.
                „A nevzal si si ju už náhodou?“ Artur sa zaceril. „Dokonca bez nášho zvolenia?“
                „Ehm, vlastne áno,“ stiahol obočie.
                „Si si istý?“ Ginny k nemu pristúpila a zopakovala otázku. Niekoľko sekúnd sa mu dívala do očí. Uprene. Potom sa len usmiala a objala ho. Pochopili sa.
                „No,“ Molly sa dívala, ako sa pevne a šťastne stískajú. „Nevravím, že by ma to nepotešilo, ale nechcem, aby ste to robili z pocitu, že ste nás sklamali.“
                „Sklamal som vás, to je fakt,“ Harry sa usmial na Molly. „Ale z pocitu viny to nerobím. Robím to z lásky k Ginny, z lásky k vám, pretože si zaslúžite to všetko, čo ste tu vymenovali. Bill mal pravdu, okradol som vás o možnosť tešiť sa spolu so svojou dcérou. A to hodlám napraviť. Netuším, koľko môže trvať príprava svadby?“ veselo pozrel na Ginny, potom na Molly.
                „No, ja, ehm,“ Molly stiahla obočie. Stále bola šokovaná.
                „Mesiac?“ mrkol Artur na Ginny.
                „Dobre, tak mesiac,“ prikývol. Pozrel na Ginny. Jemne ju pobozkal na pery.
                „S dovolením,“ strčil doňho Artur. „Blahoželám, dcérka,“ usmial sa na Ginny a objal ju. Pevne mu objatie opätovala. „Poprosím nechať si tieto vaše prejavy istej náklonnosti na súkromie, dobre?“ ponad Ginninu hlavu sa díval na Harryho. „To že ťa mám rád a dovolím ti vziať si moju dcéru ešte neznamená, že sa potrebujem nutne dívať, ako sa cicmáte,“ zaškľabil sa. Ginny sa mu v náručí zachichotala.
                „Ehm, mesiac,“ Molly stále vyzerala, že nevie, kde sa nachádza. Až keď Artur povedal Harrymu, že ho víta do rodiny a objal aj jeho, až potom sa spamätala. „Mesiac! Bude potrebné všetko poriadne naplánovať,“ vyhŕkla a oboch ich objímala.
                „Och, Merlin môj najmilší,“ zastonala Ginny. „Sľúb mi, že mi nedovolíš príliš často chodiť na Základňu,“ prosebne pozrela na Harryho.
                „Ginevra, budeš chodiť tak často, ako to bude potrebné,“ zamračila sa na ňu matka. „A ty,“ usmiala sa svojho zaťa. „Harry, zlatko, dlho sme čakali, kým ti budeme môcť navrhnúť toto,“ mrkla na svojho manžela. „Chceli by sme, aby si nás oslovoval menom a tykal nám.“
                „No, dobre,“ mierne sčervenel. „Keď na to nebudem zabúdať.“
                „Ale nebudeš. A ty nám ukáž ten prsteň.“  

------

Kým Harry a Ginny viedli svoj „boj“ so zvyškom weasleyovského klanu, Draco viedol svoj vnútorný boj pri pohľade na Hermionu. Ktorú miloval, to jednoznačne. Ale teraz tu bola prekážka. Svoje dieťa vo svojej hlave jasne nazval prekážkou. A príčinou, ktorá zmarí jeho plány a jeho predsavzatia. Jeho jasne stanovené ciele. V jeho živote dieťa vlastne ani nikdy v živote nefigurovalo. Predtým. Teraz by ho bol akceptoval, kvôli nej, ale to by musel najprv zabudnúť na veci z blízkej minulosti. Veľmi blízkej minulosti. Všetko je ešte príliš čerstvé, ešte sa nestihol spamätať z hrôz, ktoré musel zažiť a on práve teraz nie je vhodný adept na úlohu rodiča. Ak niekedy vôbec bude.
                „Ako sa cítiš?“ spýtal sa, keď Harry s Ginny zmizli. Ani si nesadol na stoličku vedľa postele. Ani ju nechytil za ruku, neobjal, o bozku ani nehovoriac. Trpko si to uvedomila.
                „Dobre,“ potichu odvetila dívajúc sa mu do tváre. „Nemyslím, že by ma tu museli držať až do konca týždňa. Aj ja a aj dieťa sa cítime dobre.“
                „To je fajn,“ prikývol. Nastalo hlučné a trápne ticho. „Chcel som sa ubezpečiť, že si v poriadku,“ opatrne na ňu pozrel. Stiahla obočie. „A samozrejme, že je aj dieťa v poriadku,“ v rýchlosti dodal.
                „Severus tu zatiaľ nebol, ale zrejme sa po večeri zastaví. Ale cítim, že je to zbytočné. Nič nám nehrozí po fyzickej stránke,“ cielene zavŕtala.
                „Áno...“
                „Čo áno, Draco?“ vyletela. To jeho mlčanie sa už nedalo zniesť. „Si skutočne rád, že je dieťa v poriadku? Alebo uznávaš, že by som mohla byť na tom lepšie po psychickej stránke? Čo by mimochodom prospelo aj dieťaťu? Čo...“
                „Ja som sa neprišiel hádať,“ prerušil ju pokojne. Alebo sa pokojne snažil tváriť. „Prišiel som sa ubezpečiť, že je ti dobre.“
                „A to je všetko?“
                „Včera sme sa o niečom bavili a...“
                „A nezmenil si názor, však?“
                „Od včera som...“
                „Mlč, Draco,“ prerušila ho podráždene. „Jasne, že si od včera nemohol zmeniť názor. Tu nejde o kúzlo, kedy by si švihol prútikom a všetko by bolo tak, ako má byť. Všetko by bolo správne. Chápem ťa. Musíš si to premyslieť a prehodnotiť svoje priority. Dobre, prehodnocuj. Dúfam, že ich prehodnotíš tak, ako si želám. Ale dovtedy, ak máš len chodiť, aby si sa ubezpečoval, či som alebo či sme v poriadku, tak snáď radšej ani chodiť nemusíš. To dieťa nás celkom jednoznačne rozdelilo. Ty ho nechceš, ja ho chcem. Na nešťastie, pre teba, je moje dieťa práve teraz a určite do konca môjho života to, na kom mi záleží najviac. A pre ktoré chcem len to najlepšie. A otec, ktorý je nerozhodný, ktorý tápe vo vlastných pocitoch voči nemu, ktorý je s ním len z povinnosti a nie preto, že by ho bez výhrad a bez dôvodu miloval, takého otca moje dieťa nepotrebuje.“
                „Hermiona...“
                „Povedala som to dosť jasne, nie?“
                „Ty si ma snáď znenávidela?“ neveriacky stiahol obočie.
                „Nie, neznenávidela,“ potichu, takmer plačky odvetila. „Tu nejde ani o mňa a ani o teba. Tu ide o dieťa. Myslíš, že keď budeš pri mne, že sa ho snáď naučíš milovať? Že ťa prinútim ho milovať? Že ti dám nejaký recept, podľa ktorého sa budeš riadiť? Alebo že budeš pri mne a ja budem zúfalo čakať na moment, kedy by si naše dieťa mal rád? Chceš mňa, ale nechceš naše dieťa. Prepáč, ale v tom prípade ťa nechcem ja.“
                „Pochopil som,“ zvesil ramená. „Kvôli dieťaťu si schopná zabudnúť na to, čo bolo medzi nami.“
                „Možno,“ prskla po ňom. Z očí sa jej skotúľali dve slzy. Ignorovala ich. „Pretože to dieťa je pre mňa teraz to najdôležitejšie. A nebudem si ťa držať pri sebe len preto, že sa milujeme, keď ty nie si ochotný milovať svoje vlastné dieťa.“
                „Dobre, fajn!“ štekol frustrovane. Bol naštvaný hlavne na seba. A potom aj na ňu za jej tvrdohlavosť. Možno by sa skutočne naučil tešiť sa na to malé, keby mu dala možnosť byť pri nej. Ale ona sa jednoznačne odmietla postaviť do úlohy akéhosi sprostredkovateľa medzi ním a jeho dieťaťom. „Prepáč, že som ťa obťažoval. Sľubujem, že sa ti už nebudem zbytočne pripomínať,“ zasyčal a odkráčal z ošetrovne.
                „Tvrdohlavý, arogantný idiot,“ prskla sama pre seba. „Slizolin...“
                Sedela a premýšľala asi hodinu. Nevymyslela nič nové. Nechcela ho od seba odohnať, ale nechcela ho ani pri sebe držať zubami nechtami. On by bol snáď najradšej, keby šla na potrat. Keby to dieťa vôbec nezačalo existovať. Miluje ju. O tom nepochybovala. Zrejme viac, ako svoj vlastný život. Určite by ju miloval celý svoj život. Ale dieťa? To bolo niečo, čo mu spravilo škrt cez rozpočet a v tom prípade nech sa ide radšej vypchať. Aj so svojou láskou aj so všetkým. Smrkla.
                „Ahoj,“ k jej posteli pristúpil Bill a starostlivo si ju obzeral. „Prišiel som ťa pozrieť.“
                „Ahoj,“ pousmiala sa naňho a zotrela si slzy. „Tak ako dopadlo vaše rodinné stretnutie?“ nasilu sa zaškľabila.
                „Ešte vlastne stále prebieha. Mamka vyrazila so mnou a bratmi dvere a nechala si na koberci len Ginny a Harryho,“ mierne sa uškrnul. Videl, že je totálne rozhodená a nebolo potrebné príliš dlho premýšľať, prečo tomu tak bolo. Nedokáže jej pomôcť, ale minimálne ju môže rozptýliť. „Hodinu som vysvetľoval bratom, čo sa to vlastne stalo. Zdá sa, že to nakoniec pochopili,“ zazubil sa.
                Bill u nej strávil vyše hodiny, keď sa k nim pridali aj Ginny s Harrym s oznámením svadby, ktorá vlastne ešte ani nemala stanovený termín. Hermiona sa úprimne potešila a Harry vyfasoval inštrukcie od Billa, ako si asi predstavuje, že sa bude k jeho sestre počas manželstva správať. A keďže nešlo o dvojčatá, tak Ginny svojho brata ani príliš nekrotila.

------

„Uhm, takže oficiálna svadba,“ Severus prebodával pohľadom svojho synovca a aj jeho manželku. „No to mi je ale prekvapujúca novinka, že sa mi Hermiona nezverila, keď som tam bol.“
                Bolo krátko pred večierkou, keď sa Severus vrátil zo Základne. Je potrebné pripomenúť, že ho tam vlastne obaja aj čakali a odišli s ním do jeho bytu. Keď ho tam tak prepadli, začal mať tušenie, čo z nich vylezie. Bol ale rád, že je Hermionin stav a stav jej dieťaťa výborný, takže ani príliš nefrflal, keď sa rozhodli odprevadiť ho.
                „Zrejme dokáže udržať tajomstvo,“ usmial sa Harry.
                „Z čoho by si si mohol vziať príklad, nemyslíš?“ natiahol.
                „Nemyslím,“ zavrtel hlavou.
                „Prečo to chcete spraviť teraz, týmto spôsobom a Ginevra, prečo to vy stále chcete spraviť, to snáď nepochopím nikdy.“
                „Možno preto, že vášho synovca milujem?“ nevinne natiahla aj ona.
                „Tak prečo tá zmena?“ obrátil pozornosť na Harryho.
                „Spravili sme chybu, keď sme to zamlčali Ginniným rodičom.“
                „A to si pochopil až teraz?“
                „Ty si navrhoval, aby to vedelo čo najmenej ľudí,“ zamračil sa.
                „To iste, ale ja som sa ani neženil, ani nevydával a ani sa nemusel neskôr nikomu spovedať,“ zaškľabil sa.
                „Vskutku hrdinské.“
                „Ginevra, mlčte.“
                „Nebude mlčať, keď má pravdu. A znova si dovolím pripomenúť, že je to môj život. Za mesiac sa budem ženiť. Bol by som rád, keby si prišiel na moju svadbu, keďže si vlastne moja jediná rodina. A tiež, aby si mi robil svedka, keďže si moja jediná rodina. Nič iné po tebe nechcem.“
                „To skutočne nie je málo,“ zamračil sa. „Ale máš pravdu, je to tvoj život. Rozhodne nemám právo sa ti doňho pliesť, keďže som tvoja jediná rodina,“ sarkasticky natiahol. „A čo vzťah profesor–študentka? Zabudol si...“
                „Nezabudol. Ak by ti to robilo problémy, aj keď nevidím žiadny dôvod, pre ktorý by si mal mať problémy, tak môžeme Ginny naďalej volať Weasleyová,“ zaškľabil sa. Ginny mykla ramenami.
                „A ako dlho si myslíš, že by táto lož pretrvala?“
                „To mi je vážne jedno.“
                „Prevalilo by sa to najneskôr na Vianoce, kedy prídu decká za svojimi rodinami a určite sa to po Základni rozšíri. Svadba nie je niečo, čo sa dá zatajiť.“
                „Už som povedal, že mi to je jedno. Keď sa to prevalí, tak sa to prevalí. Keď zistia, že je Ginny moja manželka, budem nanajvýš hrdý, určite nie zaskočený alebo čokoľvek. Ak by mal niekto snáď podozrenie, že budem svoju manželku pri výučbe protežovať, môže si ju vyskúšať a zistí, že vynikajúcu dostáva za to, čo predvedie na hodinách a nie za to, čo predvádza niekde inde,“ zazubil sa. Severus aj Ginny poriadne sčerveneli.
                „Sklapni,“ vrkol po ňom. „Skutočne ma nič nenúti, aby som vašu svadbu zatrhol. Jedine môj vlastný rozum, ale na ten zvysoka kašlete. Školský rád bude aj tak oklamaný, keď sa prevalí, že ste manželmi. Nepochybujem ani o tom, že Ginevra dostáva kladné hodnotenia za to, čo predvádza na hodinách.“
                „Takže vlastne súhlasíš?“
                „Takže mi vlastne nič iné neostáva, ale zabudni na to, že by som sa z toho tešil,“ prskol po ňom.
                „To vážne nie je potrebné,“ natiahol Harry ironicky.
                „Výborne,“ usmiala sa Ginny. „Poprosila som Hermionu a súhlasila, že mi pôjde za svedka.“
                „Vážne?“ Severus na ňu pozrel. „Keby ma aj náhodou zaujímali podrobnosti tejto spoločenskej udalosti roka, tak by som prehlásil, že Hermiona aj tak nebude môcť tancovať a príliš sa veseliť. Ale aj tak ďakujem za túto vskutku cennú informáciu,“ zaceril sa.
                „Takže fajn, budeme sa správať nanajvýš diskrétne, pretože pochybujem, že by si nám, ako manželom, dovolil zdieľať spoločný byt.“
                „Tak na to určite zabudni.“

------

Nasledujúce dni Hermiona na ošetrovni doslova pretrpela. Mala návštevy skoro stále, ale mučilo ju len ležať, prípadne sedieť. A to hlavne preto, že sa vážne cítila výborne. Strata krvi bola nahradená okamžite, oslabený organizmus sa zregeneroval pomerne rýchlo a sily jej dodávalo aj jej dieťa, ktoré začala okamžite milovať a na ktoré sa neuveriteľne tešila. Radosť jej robili aj rodičia, ktorí túto novinu prijali s nefalšovanou radosťou. Matka s ňou preberala budúcnosť a ubezpečovala ju, že nech to dopadne s otcom dieťaťa akokoľvek, oni ju nikdy neopustia a postarajú sa o ňu. Nepredpokladala, že by bola prinútená vložiť sa aj s dieťaťom do rúk svojich rodičov, ale hriala ju už len tá istota, že za ňou stoja.
                Všetci za ňou stáli. Aj Tonksová s Lupinom, ktorí ju navštevovali denne. Tonksová aj niekoľkokrát za deň, pokiaľ nemala službu na veži. Buď sama, alebo so Sebastianom. Dvojčatá aj s priateľkami chodili tiež často. Síce stále brblali na to, ako ich Harry s Ginny previezli, ale vyzerali celkom spokojne. Na Harryho si zvykli dávno predtým, než začal s ich sestrou chodiť a aj keď sa možno zjavili nejaké nejasnosti, mali ho radi ako vlastného brata.
                No a Molly sa zamerala na podrobné plánovanie svadby svojej jedinej dcéry. Aj keby náhodou niekedy padol návrh, aby to ostalo tajné, bola natoľko nadšená, že by v momentálnom citovom rozpoložení nedokázala utajiť ani to, akú prezývku používa jej manžel, keď sú spolu osamote.
                Draco trpel podobne. Cítil sa odstrčený, ale vedel, že si za to môže sám. Ginny doňho štyri dni vŕtala, ale potom to vzdala. Zlomila nad ním pomyselnú palicu. Nehla s ním a bola z neho unavená. Nech si robí, čo chce, keď je somár. A on si robil, čo chcel. Chodil na vyučovanie, chodil do chrabromilského súbojníckeho klubu, kde mal po týždni najvyššie skóre. Hneď za ním bola Ginny a ani jedného nepotešilo, že sa pred Colina dostalo ešte jedno dievča z ich ročníku. A v tesnom závese za ním bola rada ďalších študentov, takže jeho štvrté miesto bolo v ohrození. A oni mu podvedome veľmi fandili.
                Ginny okrem školských povinností chodila denne po večeri spolu s Harrym za Hermionou. Niekoľkokrát sa pri nej stretli s Billom, ktorý ju chodil informovať o tom, ako sa má jej fakulta, pretože toto by popravde Harrymu nikdy nenapadlo. Čo bolo ale horšie, Molly sa podarilo akosi odpozorovať zvyk svojej dcéry a už na tretí deň si ju odchytila, aby s ňou preberala jej svadobné šaty, sviatočné menu, výzdobu a zoznam hostí... Ginny Hermionu zaprisahávala, aby čo najskôr vypadla zo Základne.
                Harry si niekoľkokrát vypočul prednášku od svojho strýka, ktorú si síce skutočne vypočul, ale na ktorú kašlal presne tak, ako to prorokoval Severus. Aj keď treba pripustiť, že veľký prorok z neho ani nemusel byť. Počas vyučovania sa k blondiakovi správal rovnako, ako k svojej manželke a zvyšku triedy. Bolo mu ale jasné, že akýsi odstup alebo nechuť, z neho blondiak musel vycítiť. Nestaral sa do toho presne tak, ako sľúbil. Bol však veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať, keď sa Hermiona vráti na hrad a na vyučovanie. A to sa malo stať v sobotu. Ešte predtým však bola na programe iná udalosť, ktorá Harryho mimoriadne zaujímala. Nešlo tak ani o konkurz na miesto chrabromilského triafača, ale najmä na súboj po konkurze, na ktorom sa malo rozhodnúť, kto bude novým chrabromilským stíhačom. Nikoho ani veľmi neprekvapilo, keď si vyžiadal od riaditeľa možnosť zastúpenia Hermiony na tomto fakultnom podujatí. Táto možnosť existovala. Vedúci fakulty mohol byť prítomný na konkurze. A keďže bola Hermiona indisponovaná, jej miesto zaujal ďalší „nestranný“ profesor. Nikto z fakultných vedúcich to nemohol byť, ale Harry či Hagrid áno. A Chrabromilu sa ten nápad pozdával.
                „Chytím možno chrípku,“ sťažovala sa v piatok večer Ginny svojmu manželovi. „Keď sa budeš na mňa dívať,“ zafrflala.
                „Ale prosím ťa,“ usmial sa. Sedela pred ním opretá o stôl, kým on sedel na svojej stoličke. „Budeš výborná. Chytíš strelu a hotovo. Nikto nad iným ani neuvažuje. Malfoy to nemôže byť a teraz to už vôbec nemôže byť,“ zamračil sa.
                „Nebudeme vyťahovať tú záležitosť, že?“
                „Nie, nebudeme,“ zamračil sa ešte viac. Párkrát sa na túto tému bavili, ale väčšinou to skončilo tak, že začal špekulovať nad nejakou pomstou za Hermionu. Ale ona o to nestála a Ginny už vôbec nie. Dokonca ho spočiatku obhajovala, potom len mávla rukou.
                „To som rada,“ prikývla, ale príliš radostne nevyzerala.
                „Ginn, už sa tým netráp. Si obratnejšia, ľahšia, šikovnejšia, rýchlejšia a máš lepšiu metlu. A si krajšia. Nemá šancu. Keď teda neuvažuješ nad možnosťou, že by si ho nechala vyhrať,“ stiahol obočie. „Neuvažuješ nad tým, že?“
                „Strieľanie gólov ma baví viac,“ nevinne natiahla.
                „To je možno pravda, ale toto nepripadá do úvahy,“ tváril sa pohoršene. „Predstav si, že za mesiac, na prvom zápase so Slizolinom, vlastne môže mať stíhač na chrbte rovnaké meno, ako minulý rok,“ zachechtal sa (ja viem, že je to jasné každému, ale aj tak, anglické ženské priezviská nemajú koncovku –ová) „Nemyslíš, že by ich to mohlo zmiasť? Keby sa pred nich znova postavil Potter?“
                „Oni sú takí blbí, že by im to možno ani nedošlo,“ zasmiala sa. „Ale nie, vážne. Nemám v pláne darovať Dracovi nič. Dokonca som ochotná pripustiť, že ma to láka. Ale bojím sa, že nebudem taká dobrá, ako si bol ty.“
                „Drahá, to nebude nikto a nikdy.“
                „Tak toto bolo hnusné a hnusne neskromné,“ symbolicky ho plesla po ramene tváriac sa pohoršene.
                „Ale no tak,“ postavil sa a priblížil sa k nej. Vtesnal sa medzi jej nohy, aby ju mohol pevnejšie objať. „Nad Malfoyom zajtra vyhráš a potom pochytáš toľko striel, koľko budeš môcť. A na budúci rok nás to zase až tak zaujímať nebude.“
                „Teba bude metlobal zaujímať do konca života,“ zapriadla mu do ucha.
                „Rozhodne nie tak, ako ma budeš do konca života zaujímať ty,“ zahryzol do toho jej a vyzliekal z nej habit.
                „Strýko nám vážne nedovolil užívať tvoj byt spoločne,“ zamrmlala, ale snažila sa o to, aby z neho v rýchlosti zmizla košeľa.
                „Koho teraz zaujíma strýko?“ zaprotestoval, ale viac ho zaujímala jej košeľa a najmä gombíky, ktorých bolo zbytočne veľa a boli zbytočne zapnuté.
                „Mala by som sa asi poriadne vyspať, keď ma zajtra čaká taký významný akt.“
                „Teraz je na programe ale iný akt,“ siahol jej pod sukňu. Protestná reakcia sa nedostavila. Konkurz, Hermiona a aj ich svadba v momente upadli do zabudnutia.

------

Na štadióne sa zišla celá chrabromilská fakulta. Dokonca aj prváci, ktorí ešte poriadne nevedeli, čo to ten metlobal je, sa prišli pozrieť ani nie tak na konkurz, ako na následný boj o post stíhača. Mali potrebné informácie. Vedeli, že mladý profesor Obrany za nich ešte minulý rok lietal, preto sa nečudovali, že prejavil záujem o následné rozuzlenie.
                Harry bol rád, že sedí na profesorskej tribúne sám, nikým nerušený a môže si všetko vychutnať. Pochyboval, že na tomto mieste niekedy sedela McGonagallová, keď sa jednalo o konkurz. A Hermiona tu tiež nikdy nebude sedieť, možno ani vtedy nie, keď pôjde priamo o zápas. Ale on sem mohol a pohodlne sa rozvaľoval. V hrade by sa zrejme od nervozity zbláznil. Strašne túžil po tom, aby vyhrala Ginny.
                Presne o desiatej vyšlo na trávnik chrabromilské družstvo vedené svojou kapitánkou. Pred nimi s metlami v rukách postávali desiati študenti. Jasne, najprv bolo potrebné vybrať triafača, prípadne stíhača, ale tomu neveril hádam nikto a nikto sa ani neprihlásil. Práve preto sa koná konkurz. Zaujímavejšie veci sa však len mali diať.
                Harry so zaujatím sledoval aj výber triafača. Minulý rok sa ho to bytostne týkalo a klamal by sám sebe, keby tvrdil, že je mu to teraz jedno. Nebolo. Cítil sa byť Chrabromilčanom stále. Nielen potomkom Chrabromila, ale samotným príslušníkom fakulty.
                Možno deti cez prázdniny viac trénovali, možno boli odvážnejšie alebo vyspelejšie, ale Ginny mala napokon s výberom viac práce, než by ktokoľvek predpokladal. Ukázalo sa viac schopných letcov a strelcov, čo bolo dobré hlavne pre nasledujúce roky. Po hodine a pol vybrali jedného, Harrymu sa zdalo, že ho videl v šiestackej triede, ale bolo zrejmé, že rozhodnutie nebolo jednoduché. Chrabromilské družstvo si napokon dovolilo mať aj náhradníka.
                No a potom to začalo. Harry sa nervózne napriamil. Colin držal v ruke zlatú strelu a Ginny s Malfoyom boli pripravení vyletieť do vzduchu. Harry mal v živej pamäti svoje tréningy so strelou. Akoby vedela, že nejde o zápas a príliš mu stíhanie nekomplikovala. Preto vedel, že ani im to nebude komplikovať. Aj napriek tomu ale vyleteli do vzduchu a začali po nej striehnuť. Stratila sa im a oni po nej jastrili. Štadión ich povzbudzoval, alebo teda skôr povzbudzoval Ginny, keďže tá bola obľúbená viac, než bývalý Slizolinčan.
                Harry videl aj na tú diaľku na Ginny plné sústredenie. Akoby zabudla, že tam je aj on a pozorne ju sleduje. Zaujímala ju len strela a jej momentálna poloha. Pripravená okamžite vyštartovať.
                K jeho smole videl však rovnaké sústredenie aj na Malfoyovi. Nie, nemienil jej víťazstvo darovať. Skôr naopak. Bol pripravený chytiť ju skôr. Možno preto, aby sa sám pasoval na citlivé miesto chrabromilského stíhača a aby sa tým pomstil... nie všetkým Chrabromilčanom. To určite nie. Ale minimálne vedúcej ich fakulty. Bývalý Slizolinčan stíhačom Chrabromilu. To by bola pre Chrabromil krutá rana, aj keď ho už neberú ako Slizolinčana. To dávno nie. Ale toto bola príležitosť a on sa ju rozhodol využiť.
                Harry stŕpol. Sám ju zbadal. A pristihol sa, ako podvedome popchal neexistujúcu metlu pod svojím zadkom. Chcel skríknuť a upozorniť Ginny. Chcel, ale nemohol.

TOPlist