18. Pivnica

 

„Si úžasná,“ vykĺzlo mu spomedzi pier. A nechcel svoje slová vziať späť. Myslel to vážne a cítil, že v tejto chvíli je vyslovenie týchto slov úplne na mieste. Díval sa jej do tváre, ktorá v momente sčervenela. Nemienil uhnúť pohľadom. Chcel, aby pochopila, že tieto dve slová, ktoré vyslovil, myslí vážne.

„Čo?“ prekvapene z nej vyšlo. Iste, vo svojom živote počula už dosť lichôtok a niektoré z nich boli mienené úprimne, ale už niekoľko rokov nezačula nič, čo by niekto myslel vážne. A ona prestala podobné lichôtky brať vážne. Aj keď zazneli, vždy boli predzvesťou niečoho zlého, niečoho, čím si chcel dotyčný spraviť akési alibi pred tým, čo chcel spraviť. Buď ju zbiť, alebo znásilniť. Ale Harry nič z toho určite nechcel spraviť. Tomu neverila!

„Si úžasná,“ zopakoval so samozrejmosťou. „Obdivujem tvoju silu. Aj napriek všetkému, čo sa ti stalo, dokážeš postupom času na to všetko zabudnúť. Aj keď si to spočiatku uvedomovať nebudeš. Je úplne úžasné, že popri tom všetkom dokážeš premýšľať aj nad niečím iným, ako nad vlastnou bolesťou. A ešte úžasnejšie je, že som si práve uvedomil dve veci,“ usmial sa ešte viac, pokým sa ona neprestávala pýriť. Dokonca v jej pohľade, ktorý naňho upierala, videl ustráchanosť. „Videl som Ginny spred ôsmich rokov. Tú Ginny, ktorá sa dokázala v premýšľaní nad vážnymi vecami preniesť a všetko dokázala premeniť na humor. Na Ginny, ktorá sa tak typicky škľabila, ktorá ma dokázala uzemniť, ktorá mi dokázala zdvihnúť náladu, aj keď mi do smiechu nebolo. Toto všetko si ty, Ginn, len to všetko musíš začať používať a využívať. Vtedy si neodolateľná,“ stíchol. Poslednú poznámku síce myslel vážne, ale nikdy by si nepomyslel, že ju aj vysloví.

„Harry,“ pípla potichu. „Ja, no, ehm, ďakujem,“ šepla takmer nečujne. „Ale aj tak si nemyslím...“

„Ale ja si to myslím,“ prerušil ju, pretože vedel, čo chcela povedať. „Je to pravda. Neviem síce, čo všetko sa stalo počas posledných rokov, ale za svojimi slovami si stojím. Poznal som ťa predtým a skôr či neskôr sa vrátiš práve tam.“

„Dúfam v to,“ prikývla už pokojnejšie.

„Ver tomu,“ prehlásil a neprestával sa usmievať. Dívala sa mu do tváre, videla jeho presvedčivý výraz. A videla jeho oči, jeho pohľad. Niečo v ňom bolo iné a zvláštne. Nové. Ešte včera sa na ňu takto nedíval. A ona nedokázala pripustiť, že by to mohlo byť to...

Videl jej skúmavý pohľad, ktorým ho pozorovala. Došlo mu to. Cítil niečo zvláštne, čo sa v ňom budilo. A nevedel, či sa má snažiť potlačiť to. Aspoň vo svojom vnútri, pretože na ňu tlačiť nemohol.

„Pôjdeme spať?“ v rýchlosti sa spýtal. A to jej stačilo. V kútiku duše vedela, že sa do nej Harry zamiloval a rovnako dobre vedela aj to, že by to nemal robiť.

„Áno,“ pritakala s istotou. Nebola si istá, či je rozumné túto tému práve teraz rozoberať. Vlastne ju ani rozoberať nechcela. So svojou domnienkou si nebola istá, mala len podozrenie. A spraviť zo seba hlupáka len na základe jedného pohľadu, to nechcela.

Harry zhasol svetlo. Už ho nepotrebovala. Ich dlane sa automaticky spojili. Než zaspal, bojoval  so svojimi pocitmi. Na jednej strane bolo to, čo začal cítiť a na druhej to, čo si mohol dovoliť prejaviť. Vedel, že by ju všetko mohlo vrátiť na úplný začiatok. Ešte nad sebou nevyhrala.

------

„Dobré ráno, Severus,“ pozdravila profesorka McGonagallová, keď si k nemu prisadla na raňajky k  prázdnemu stolu. „Dnes si si privstal,“ vŕtla s úškrnom.

„Nechodím na raňajky posledný,“ hrajúc ublíženie fľochol po nej. „A okrem toho, dnes musím dohliadnuť na skultúrnenie sovinca,“ zaškľabil sa. „Dobré ráno.“

„Určite sa pri tej práci zabavíš,“ pobavene natiahla. „Kedy si sa včera vrátil od Harryho?“

„Dosť skoro, vlastne len chvíľu po vás. Ginevra si pustila jazyk na prechádzku,“ pobavene nadhodil. „Áno, spolupráca s Berelsonom bude určite zábavná,“ uštipačne prskol.

„Slečna Weasleyová ma včera milo prekvapila,“ Minerva sa zamyslene usmiala. „Vyzerá to s ňou veľmi dobre. Harry sa mimoriadne snaží a ide mu to,“ usmiala sa ešte viac a nakladala si vajíčka. „No a čo sa týka profesora Berelsona, myslím, že vám spolupráca pôjde od ruky.“

„Pevne verím, že si bude Berelson hľadieť svojho a nebude túžiť po spolupráci,“ zavrčal znechutene. „Áno, Potterovi sa darí mať na Weasleyovú dobrý vplyv a myslím, že táto snaha bude v konečnom dôsledku aj ocenená.“

„Ty si s nimi častejšie ako ja. Vlastne som Ginny videla len trikrát, napriek tomu mi včera neuniklo ich akési súznenie,“ Minerva pozrela ponad kanvicu s kávou Severusovi do očí. „Myslíš, že by medzi nimi vzplanul silnejší cit?“

„Myslím, že už vzplanul,“ Severus sa mierne pousmial. „Ibaže. Potter sa bojí dať svoje city najavo, pretože nechce tlačiť. A Ginevra sa tiež bojí dať city najavo, pretože za nimi vidí len obyčajnú vďačnosť. Iste, je Potterovi vďačná, ale tá vďačnosť sa mení na lásku.“

„Severus, ja žasnem,“ Minerva sa potichu zasmiala. „Netušila som, že si taký znalý v oblasti citov a emócií ľudí okolo teba. Iste, si znalec, ale nepredpokladala som, že do tvojho repertoáru patrí aj láska.“

„Nie?“ unudene natiahol. „Drahá Minerva, už ste ma určite prekukli a viete, že som taký psychológ amatér,“ zaceril sa. „K tomuto však netreba ani základné lekcie psychológie. Bije to do očí tak, že by si to len slepý nevšimol. A oni dvaja sú zrejme ešte k tomu aj natvrdnutí.“

„Alebo len mimoriadne opatrní a nesmelí. Obaja zažili toľko zla, že im je zaťažko veriť na niečo také nevinné a čisté, ako láska.“

„Aj vy ste psychologička,“ uškrnul sa. „Uvidíme, ako dlho im bude trvať, kým precitnú. Každopádne majú moje sympatie a držím im palce.“

„Neprestávaš ma prekvapovať,“ Minerva si ho dôkladne prezerala.

„Neskúmajte ma tak,“ zamračil sa. „Aj ja som sa trocha zmenil, pokiaľ ste si ešte nevšimli. Potter bol vytrhnutý z náručia svojej ázijskej priateľky ako pätnásťročný, kedy ešte ani zďaleka nemohol pochopiť, čo je to láska. Behom tých ôsmich rokov zažil len pár dobrodružstiev, keď sme sa skrývali v bordeloch. Je to preňho novinka. A Ginevra? Tá možno zistila, čo je to láska, ale ten cit ňou príliš kruto zamával. Fandím im.“

„No, tak, že by som chcela počúvať podrobnosti, po tom veľmi netúžim,“ Minerva sa mierne zapýrila. „Ale vlastne máš znova pravdu.“

„Že áno?“ zazubil sa nad profesorkinou ostýchavosťou. „Ja totiž nedokážem mať nič iné, len pravdu,“ teatrálne prevrátil oči.

„Vážne si sa zmenil,“ usmiala sa. „A preto dúfam, že s pánom Berelsonom dokážete vychádzať,“ hlavou mu naznačila prichádzajúcu dvojicu, ktorá sa niečomu smiala a držala sa za ruky. Severus sa zamračil.

„Tak toto je tajomstvo slečny Janikdynepijem,“ vrkol potichu. „Vymenila fľašu za sex.“

„Severus, správaj sa slušne,“ upozornila ho Minerva mierne výstražne.

„Ale iste,“ nasilu sa pousmial na profesorku.

„Dobré ráno,“ pozdravili tí dvaja. Minerva im s úsmevom odvetila, pokým zo Severusa vyšlo podráždené niečo, čo s veľkou dávkou fantázie mohli považovať za pozdrav.

Severus do seba namrzene pchal vajíčka, pokým tí traja diskutovali o najbližšom dianí na Rokforte. Vraj má niekto priniesť niekoľko brnení, aby sa chodby aspoň trocha podobali na tie z minulosti. Bolo mu to jedno. Kútikom oka pozrel na Hermionu, ktorá ho celkom okate ignorovala. Počítal s tým, že večer zalezie do svojej izby, kde sa totálne spráši a ráno vylezie s riadnou opicou. Miesto toho len rozkvitala. Berelson musí byť zdatný milenec, keď dokázal odpútať nenapraviteľnú pijanku. Ktovie, ako dlho im to vydrží.

Hermiona zacítila na sebe čierny pohľad. V duchu sa potešila. Netopierovi celkom jasne klesla nálada, keď ju videl veselú a spokojnú. Šťastnú nie, to zrejme nedokáže nikdy. Nevedela, či sa má naozaj tešiť, keď si uvedomila, že vlastne Roberta len využila. No ale zase na druhej strane, nebolo to úplne najhoršie. Možno by ho dokázala využiť a časom by sa to využívanie zmenilo na niečo iné. Nie, nevedela si predstaviť, že by začala nový vzťah. Aj keď si zrejme Robert bude po včerajšku myslieť, že nejaký vzťah začal existovať. Každopádne mala teraz bod k dobru. Pri vojne proti Snapeovi. A nad ostatným sa bude zamýšľať až neskôr.

------

„Transfigurácia, Čarovanie a Obrana by nemali byť problémom,“ povedal Harry pri obede Ginny. „Všetko sa dá skúšať vonku v záhrade, prípadne v dome, pokiaľ nepôjde o devastačné kúzla,“ zasmial sa. Ginny prejavila túžbu po MLOKoch a vôbec ho to neprekvapilo. Nemala spravené ani VČÚ. Pokiaľ sa chce v budúcnosti niekde uplatniť, pokiaľ si chce nájsť prácu a živiť sa ňou, musí si spraviť minimálne MLOKy. Potom, možno, môže ďalej študovať, keď sa zbaví toho strachu. A ona sa chcela raz osamostatniť. Veľmi dobre vedela, že nemôže ostať Harrymu na krku navždy.  

„Áno, pravda. Myslím, že by nebolo rozumné rozložiť si v obývačke kotlík,“ zamyslene skonštatovala a pozrela naňho. Obaja sa tej predstave zasmiali.

„Možno by sa dal rozložiť v kuchyni,“ mykol nevinne plecami. „Horšie to bude ale s Herbológiou. Teoreticky sa na skúšky môžeš pripraviť, ale skúšajúci bude chcieť zrejme počuť aj o praktických skúsenostiach nehovoriac o tom, že môže chcieť vidieť, ako presadíš nejakú rastlinu, alebo čo ja viem čo a ja mám na záhrade maximálne pár začarovaných rastlín, o ktoré sa vlastne ani nemusím starať, keďže sú začarované.“

„Bude to problém,“ povzdychla si. „Ale týchto päť predmetov je základných. Nechcem si robiť MLOKy z Veštenia alebo Astronómie, ale tieto predmety vyžadujú všade,“ stiahla obočie. Pred ňou ležali prospekty o zamestnaniach a vysokých školách, ktoré jej priniesla Minerva spolu so zoznamom tém, ktoré od nej budú na skúškach vyžadovať. A výsledky hlavných piatich predmetov chceli úplne všade.

„Nejako sa to zariadi,“ povzbudil ju s úsmevom. „Pozri sa na mňa. Počas ôsmich rokov som robil všetko možné, aj nemožné, ale hrabanie sa v kvetináčoch medzi mojimi aktivitami nefigurovalo. A MLOK z Herbológie mám,“ zachechtal sa.

„Pretože si Vyvolený,“ pozrela naňho s predstieraným pohoršením. „Si záchranca sveta a preto ti patria isté výhody,“ s úškrnom mu pripomenula Severusove slová. A on sa na ňu nedokázal prestať pozerať. Bola neodolateľná, keď vtipkovala. Keď bola tou starou Ginny. „Mne nikto nič nedaruje zadarmo,“ zasmiala sa a pozrela naňho. Jeho upretý pohľad s neskrývaným záujmom ju znova zarazil. Musela sa skloniť naspäť k polievke. Vo chvíli, keď ju takto skúmal, sa nedokázala naňho pozerať. Začala si pripadať, ako vo svojich desiatich rokoch, keď mu nedokázala odpovedať ani na pozdrav.

„No, tak to si budem musieť pestovanie rastliniek aj ja natrénovať,“ nevinne sa uškrnul. Zbadal jej pochyby a v duchu si nadával. Musí sa ovládať, nemôže na ňu tak civieť. „Proste nám Minerva zoženie všetkých desať rastlín, ktoré sa vyžadujú na MLOKoch a my sa budeme na záhrade o ne starať. Uvidím, či si MLOK z Herbológie zaslúžim alebo či mám zaň vďačiť svojej nálepke, či svojej povesti, alebo charizme a prirodzenému šarmu,“ zasmial sa. „Každopádne mi to je jedno. Zrejme tie buriny len rozryjem, zahubím a zničím.“

„Vážne by si sa aj ty ryl v hline?“ prekvapene naňho pozrela. Herbológia bola vlastne jeden z najnudnejších predmetov a pokiaľ sa niekto nenarodil ako Sproutová, či Longbottom, tak pri nej len trpel. Preto ju zaujalo, že by kvôli nej strácal čas takým niečím.

„Určite, povedal som ti predsa, že ti pomôžem so všetkým. Aj keď v tomto prípade je tá pomoc dosť diskutabilná,“ usmieval sa. A dával si pozor, aby jeho výraz bol obyčajným.

„Ďakujem,“ opätovala mu úsmev.

------

„Pán kolega, mohol by som sa vás niečo spýtať?“ Robert Berelson pozrel na Severusa. Obaja stáli v nanovo postavenom sovinci a čarovne ho upravovali do podoby, ktorá bude vyhovovať ako sovám, tak aj majiteľom sov.

„Pokiaľ sa nejedná o riešenie nejakého architektonického problému a to by som sa vskutku divil, technický výkres čítať určite dokážete, tak si myslím, že nejestvuje nič, na čo by ste mohli byť v súvislosti so mnou zvedavý,“ prskol po ňom nevraživo. Nemal ho rád. Už z princípu. Od začiatku. A teraz, ani sám dobre nevedel prečo, sa mu ten chlap doslova protivil.

„No, vás sa to vážne netýka,“ odvetil obdobným tónom. Aj on toho čierneho chlapa neznášal. „Ide o Hermionu. Poznáte sa už dlho. Z vašich rozhovorov som pochopil, že viete niečo čo... chápte ma,“ pokúsil sa o priateľský tón. „Chcel by som jej pomôcť. Prežila hrôzy vojny a určite to na nej zanechalo následky. Rád by som jej pomohol vyrovnať sa s tým.“

„Aha. A odo mňa chcete konkrétne čo?“ Severus prestal s čarovaním a otočil sa k Robertovi.

„Chcel by som sa o nej dozvedieť čo najviac.“

„Prečo?“

„Prečo?“ zopakoval nechápavo. „Pretože jej chcem pomôcť.“

„Moment, ujasnime si to,“ Severus sa škaredo zamračil. „Chcete jej pomôcť, pretože si myslíte, že prežila hrôzy vojny, čo je aj fakt a túžite po tom, aby sa vďaka vám cez to preniesla.“

„Áno, tak nejako.“

„A ako vám mám k tomu dopomôcť ja? Ja som nebojoval po jej boku. Skutočne nechápem, ako by som vám mohol pri vašej snahe pomôcť. Tým, že vám budem rozprávať o jej elixírových úspechoch na mojich hodinách? Alebo tým, že vám budem rozprávať, ako sa z jedenásťročného snaživého dieťaťa rokmi stávalo dospievajúce snaživé dievča? Alebo tým, že vám prezradím, koľko bodov som jej a jej fakulte za tie roky strhol? Alebo tým, že vám prezradím, že som jej niekedy v živote udelil školský trest? Alebo tým, že sa mi pravidelne darilo nachytať ju a jej priateľov pri potulovaní sa po hrade? Alebo tým, že som...“

„Dobre, dobre.“ Robert nasrdene prerušil jeho monológ. „Myslel som to asi tak, že ju poznáte najdlhšie, ak opomeniem riaditeľku. A že vám je jasné, že nemôže byť úplne v poriadku. Alebo mi snáď chcete nahovoriť, že ste si ničoho nevšimli? Nepoznám ju dlho, ale je mi jasné, že ju niečo trápi, s niečím bojuje. Nespráva sa úplne... normálne.“

„Uhm,“ Severus pomaly prikyvoval. „Ste skutočne veľmi vnímavý,“ ironicky zaprskal. „A keďže máte výnimočne vyvinutú senzitivitu, určite ste si všimli, že ja som posledná osoba na celom tomto krásnom a rozsiahlom svete, ktorej by sa slečna Grangerová zdôverovala so svojimi problémami.“

„Takže uznávate, že má nejaký problém?“ Berelson sa nevzdával.

„Pán kolega,“ Severusa už unavoval. „Každý, kto bojoval vo vojne, ale to vy nemôžete pochopiť, že, má nejaký problém. To je holý fakt. Aj ja mám problém. Aj Minerva má problém. Všetci majú problém. Videli totiž to, čo si vy neviete ani predstaviť a to následky pochopiteľne zanechalo. Ak máte vy osobne nejaký problém so slečnou Grangerovou alebo si namýšľate, že máte nejaký problém, riešte si ho sám, dobre? Mňa do toho nezaťahujte. Ako som spomínal, ja som s ňou posledných osem rokov netrávil. Určite uznáte aj tú skutočnosť, že ja som poznal šestnásťročné dievča. S dvadsaťštyriročnou ženou som sa stretol v tom istom okamihu, ako vy. A je rozdiel medzi pubertiačkou a bojom zničenou ženou. Závery si vyvoďte sám.“

A otočil sa mu chrbtom. Nevedel pochopiť, prečo sa Berelson niečo pýta práve jeho. Každý v hrade si všimol, že on a alkoholička sa z duše neznášajú. Čo čakal, že mu prezradí? Že jeho milovaná chľastá ako dúha, že behá pomätene po hrade? Tak to prestrelil. Nielenže by mu neveril, ale ešte by to vytáral Grangerovej a tá by mu spravila scénu a o to skutočne nestál. A okrem toho, toto jej tajomstvo nemienil šíriť ďalej. Keď je taká natvrdnutá, tak nech s tým bojuje sama. Je len otázkou času, kedy sa znemožní aj pred Berelsonom. Tak nech to tak má, keď sa zahráva s ohňom.

A Robert v duchu zúril. Dúfal, že by mu mohol niečo prezradiť. Nejakú jej traumu. Niečo, z čoho má strach. Pretože nebola v poriadku, to bolo jasné. Áno, dobre, možno hrdinsky nebojoval, možno sa vojne zámerne vyhýbal, ale vedel si predstaviť, že to, čo všetci prežili, určite nebola prechádzka ružovou záhradou. A on by jej chcel pomôcť. Myslel si, že by sa cez riaditeľku alebo cez kohokoľvek Snape mohol dozvedieť, čo Hermionu trápi. A mohol by mu to prezradiť. Ale buď nič nevie, alebo mu na nej vôbec nezáleží. Vsádzal by na možnosť číslo dva.

------

Harry rozsvietil prútik a namieril ho na schody pod sebou. V pivnici bol len raz, len ju vtedy letmo prezrel, keď sa rozhodoval, že si tento dom kúpi. Nijako bližšie sa o ňu nezaujímal. A vlastne sa o pivnicu nezaujímal ani teraz. Iste, bolo by praktické, keby sa vyprázdnila a spravila v nej akási provizórna učebňa elixírov, kde by si Ginny mohla skúšať variť elixíry do sýtosti. Ibaže to by nemohla mať panickú hrôzu z pivníc. A on sa jej nedivil. Tri roky v úplnej tme... Nie, tu sa rozhodne na skúšky pripravovať nebude.

Pamätal si však z leteckej exkurzie do pivnice, že sa tam nachádza množstvo vecí, ktoré by boli užitočné. Pamätal si kvetináče, lopatky, dokonca vrecia s hlinou. Možno sa bude dať použiť. Spomínal si, že zazrel kotlíky rôznych veľkostí a k tomu váhy. V tomto dome bývali čarodejníci a z pivnice si spravili sklad nepotrebných, či vyradených vecí. A im by sa teraz hodili.

Pod schodmi skúsil rozsvietiť vypínač. Bývali tu čarodejníci alebo poloviční, ktorí mali elektrinu ponaťahovanú všade. Ibaže tu sa zrejme vypálila žiarovka, ako si znechutene uvedomil, keď sa svetlo po otočení vypínača nerozsvietilo. Len si povzdychol. Tak si bude svietiť prútikom.

Vošiel do rozsiahlej, chladnej a stuchnutej miestnosti. Pri troch stenách stáli vysoké železné regály, na ktorých boli naukladané rôzne veci. Zbadal asi sedem kvetináčov rôznych veľkostí. Určite sa budú hodiť. Postupne ich vylevitoval hore a uložil pred vchod do pivnice. Vrátil sa, aby skontroloval hlinu v dvoch vreciach. Nebola príliš stará, aj keď vedel, že na niektoré rastliny budú potrebovať čerstvú hlinu. No, možno sa hodí. Keď z regála ručne vyberal druhé vrece, regál sa nebezpečne nahol. Prestal pracovať a čakal, kým sa drobnosti poukladané v policiach prestanú hýbať. Zavrtel hlavou. Starý dom, stará pivnica, staré regály.

Bolo tam hneď päť kotlíkov a keď si posvietil do ich vnútra, dva sa mu zdali pomerne zachovalé. Ostatné mu pripomenuli staré časy, keď museli podobný hnus čistiť u Severusa v žalároch. Váhy tam síce tiež boli, ale ako zistil, boli nefunkčné. Dopodrobna ich preskúmal kľačiac na zemi. Absolútne nič by s nimi nenavážili.

Bol zabratý do skúmania váh. Ale aj keby nebol na ne taký sústredený, najhoršiemu by nestihol zabrániť. Starý železný regál, ktorý mal zrejme skorodované skrutky a matice, nevydržal. Keď vzal hlinu, ostatné veci na druhej strane regálu ho prevažovali. Ozval sa ohromný rachot padajúcich železných vecí, zvuk rozbíjaného skla zaváraninových fliaš naukladaných v policiach. Nestačil sa ani otočiť za zvukom, keď ho padajúci regál pripleštil na kamennú zem. Cítil, ako sa mu pri páde rozbila brada. Cítil tú obrovskú tiaž na chrbte, ktorá mu na okamih vyrazila dych. Cítil, že mu niečo rozbilo hlavu. Prútik sa mu odkotúľal a on sa ponoril do absolútnej tmy. Ešte chvíľu to tam rachotilo, než všetko zmĺklo.

„Skvelé,“ zachrapčal bolestne. Regál ho gniavil a nech sa pokúšal na rukách akokoľvek zaprieť a nadvihnúť ho, nešlo to. Hromada železa bola nad jeho sily. Pripomenulo mu to kamene, ktoré uväznili jeho nohu. „Takto to nepôjde,“ natiahol obe ruky čo najďalej od seba a pokúšal sa nahmatať svoj prútik. Dosiahol akurát to, že si rozrezal ruku na porozbíjanom skle. Do očí mu stekala krv z rozbitej hlavy. „Takže ani prútik,“ v tme sa zaškľabil. „To bude ohromný titulok v novinách. Záchranca sveta nezahynul rukou Voldemorta. Umrel vo vlastnej pivnici prišpendlený vlastným regálom.“

„Harry!!!“ Začul výkrik.

Rachot bol taký veľký, že prilákal Ginny zo záhrady. Vbehla do domu. Netušila, čo sa stalo. Dostala strach. O Harryho. Čo keď ich nakoniec Edmund vypátral a oni teraz vnútri bojujú? Nech je to akokoľvek, musela to zistiť.

„Ja som tu!“ skúsil zakričať. Uvedomil si, že ho až von počuť nemohla. Ťažko sa mu dýchalo a kričať sa mu nedalo. „Dole, v pivnici,“ zabrblal znechutený sám sebou. „Ako potkan v pasci.“

„Harry? Si tam dole?“ ozvalo sa nervózne. Videla pri otvorených dverách kvetináče, hlinu aj kotlíky. Pochopila. „Si v poriadku?“ s obavami sa pýtala. Nech je v poriadku, len nech je v poriadku. Z tmy, ktorú videla pod sebou, sa jej zježili chlpy na zátylku. Oblapila ju studená dlaň a gniavila. Cítila, že sa začína dusiť. Že panikári.

„Nie.“ Začula ho hlesnúť. V jeho hlase sa jasne ozývala bolesť. „Som pod železným regálom, nepohnem ním a nemám prútik.“ Každé vyrieknuté slovo sa z neho dralo so sebazaprením. „Bež ku krbu a zavolaj McGonagallovú, prosím.“

Posledné slovo sa k nej sotva predralo. Ten regál ho dusil. Nemal veľa času. Napriek hrôze, ktorá sa pred ňou rozprestierala vedela, že váhať nemôže. Čo keď nebude Minerva v kabinete? Čo keď stratí zbytočne čas? Musí mu pomôcť. Nemôže váhať. Musí to spraviť, kvôli nemu. Musí prekonať vlastný strach. Musí zísť dole a kúzlom ten regál nadvihnúť. Musí. Musí.

Nevšímala si toho, že sa trasie po celom tele ako ratlík. Že sa jej zadrháva vlastný dych. On za to stál. Teraz ju potrebuje. Nechcela oňho prísť. Nevedela si predstaviť, že by oňho prišla. Rozsvietila si svoj prútik a spravila prvý krok. Bolo jasné, že sa musí ponáhľať. Ale, ale rýchlejšie to nešlo. Druhý krok spravila už odvážnejšie. Nezadusila sa. Cítila, že jej pot steká po tvári, ale ona jednoducho musela ísť ďalej. Veď je to len ďalšia miestnosť. Možno bez okien, ale je to len miestnosť. Bola jej zima, ale pivnicou to nebolo. Zvyšok schodov zišla akoby v mrákotách. Avšak pohľad, ktorý sa jej naskytol potom, ju dokonale prebral.

„Harry!“ s hrôzou si k nemu pričupla. Hlavu mal krvavú, pod tvárou ďalšia kaluž krvi. Poobzerala sa okolo seba. Všade boli porozhadzované a porozbíjané veci. Kus od neho ležal jeho prútik. Vrhla sa k nemu.

„Ginn,“ zachrapčal neveriacky. „Ty...“

„Mlč,“ prerušila ho dôrazne. „Budeš mi musieť pomôcť. Moje kúzlo nebude dosť silné, aby tým regálom pohlo. A šetri dych.“ Strčila mu do ruky prútik. Pevne ho zovrel v ruke. Vo svetle z jej prútika sa na ňu zadíval. „Ideme na to? Na tri,“ nadvihla obočie. Napriek absurdite celej tejto situácie sa zaškľabil. A prikývol.

„Raz, dva, tri.“

Dva zaklínadlá Wingardium Leviosa sa opreli do mohutného regálu. Nadvihli ho a Harry sa vyplazil von. Okamžite sa mu začalo ľahšie dýchať. A rozkašľal sa.

„Poď odtiaľto prosím ťa preč.“ Pomáhala mu vstať. Videla, že má celú tvár krvavú. A videla jeho úškrn. „Aj mne sa to zdá neuveriteľné,“ pokúsila sa mu vrátiť úškľabok. „Môj názor na pivnice sa ale nezmenil.“

------

„Pri všetkých tých zraneniach a nehodách, čo sa ti pritrafili, je pricapenie regálom zrejme najkurióznejšie,“ škľabil sa mu Severus, keď ho doošetroval.

„Neuveriteľne zábavné, len čo je pravda,“ vrkol naňho Harry. Hlava ho bolela, brada ho bolela a hrudník ho vlastne tiež bolel. Na podobné bolesti bol ale zvyknutý.

„Ja si z teba nestrieľam, ja len žasnem,“ uškrnul sa. Harry kútikom oka videl, že sa uškŕňa aj Ginny, keď im nalievala čaj. „Hlava ťa zajtra prestane bolieť, rany sa ti do pozajtra zahoja a ten hrudník? Mal si šťastie. Ešte chvíľu a dolámal by sa ti. Avšak do Vyvoleného bolo za dlhé roky ponalievaných už toľko kostrorastov a kostrocelov, že je vlastne nezlomiteľný,“ natiahol. To už Ginny nevydržala a rozchichotala sa. Obaja na ňu prekvapene pozreli.

„Ešte aj ty si zo mňa strieľaj,“ Harry predstieral ublíženie. Bol vlastne za tú nehodu rád. Vyhrala nad svojím strachom, aby mu pomohla. Chcel jej poďakovať a aj poďakuje. Ale až keď budú sami. Hneď, ako sa vyhrabali z pivnice, posadila ho na gauč a utekala ku krbu. Minerva nakoniec v riaditeľni predsa len bola a okamžite zavolala Severusa. K rozhovoru, súkromnému, sa ešte nedostali.

„Ja si z teba nestrieľam, vážne,“ naoko zvážnela. „Ale keď profesor dokáže všetko okomentovať tak pútavo,“ vyprskla.

„Ďakujem za priaznivé ohodnotenie mojich rečníckych predností,“ obaja sa smiali, kým Harry po nich zazeral. „Každopádne, Potter, budeš teraz minimálne dva dni odpočívať. Som si istý, že Ginevra sa postará o to, aby si sa nepohol z gauču,“ prehlásil a Ginny súhlasne prikývla.

„Ale veď mi nič nie je!“ rozčúlene zaprotestoval. „Chcel som ísť zajtra do Šikmej a nakúpiť...“

„Mne je jedno, kde si zajtra chcel ísť,“ prerušil ho Severus. „Spomínam si na istý okamih v našom súžití, kedy som ti výslovne zakázal protestovať proti mojim rozhodnutiam, čo sa tvojich častých rekonvalescencií týka a ty si súhlasil.“

„Ale už nie sme vo vojne a okrem toho si si ten súhlas vynútil,“ zabrblal.

„Získanie tvojho súhlasu momentálne nie je predmetom riešenia,“ Severus sa naňho nevinne pozrel. „Jednoducho počúvneš. Nechám ťa v dobrých a zodpovedných rukách. Myslím, že zákaz pobehovania od Ginevry vezmeš prijateľnejšie, než svojho času od Pomfreyovej.“

Ginny ich chvíľu počúvala a pritom uchlipkávala z čaju. Bola na seba hrdá. Preto sa cítila neuveriteľne uvoľnene, aj keď sedela za jedným stolom s profesorom elixírov. Uvedomovala si, že sa jej podarilo dokázať spraviť jeden ďalší, aj keď len zdanlivo malý krok k úplnému spamätaniu sa. A fakt, že pri tom zrejme Harrymu zachránila život, jej dodal ešte viac sebavedomia. Vyhrala nad vlastným strachom, aj keď vedela, že to platilo len pre tú chvíľu. Ťažko by ju teraz posielali pre niečo do pivnice. Zrejme by sa totálne zosypala. Alebo možno ani nie.

„Tak, to by sme mali,“ vypustil Snape, keď sa s Harrym dohádal. Alebo keď sa prestali podpichovať. Harry napokon súhlasil s tým, že bude dva dni sedieť na zadku a ani sa nepohne. „A čo sa týka vášho štúdia, Ginevra,“ obrátil sa k nej. „Môžete počítať s mojou pomocou. Ak by ste si nevedeli rady pri niektorom z elixírov potrebných ku skúškam z MLOKov, neváhajte ma požiadať o radu,“ mierne sa pousmial. Ginny naňho uprene a zarazene civela. Bol rozdiel medzi tým, byť medzi nimi, keď sa podpichovali, brať Snapea inak, ako počas školy a počuť od neho, že by bol ochotný zdržovať sa, dobrovoľne, pri takmer súkromných hodinách. Snape sa usmial ešte viac, keď videl jej výraz. „Nech vás moje správanie až tak priveľmi neprekvapuje. Vždy som bol vlastne milý chlapík, ktorého ale nikto nedokázal oceniť.“

„To si vskutku bol,“ tentoraz vyprskol Harry.

„Ďakujem,“ pípla a jemne sa pousmiala. „Budem to mať na pamäti a s najväčšou pravdepodobnosťou vašu ponuku aj prijmem. Nikdy som nebola v elixíroch dobrá.“

„Ale to je hlúposť,“ zavrtel hlavou. „Pamätám si vaše... snahy,“ natiahol. „Pamätám si snahy všetkých, ktorí sa obšmietali okolo Pottera a verte mi, vaše elixíry patrili medzi schopné. Na vašu smolu ste ale boli Chrabromilčanka a všetci vieme, ako to asi mohlo dopadnúť.“

„Na to netreba prílišnú fantáziu,“ zaškľabil sa Harry.

„Ďakujem,“ Ginny sčervenela a sklopila pohľad. Snape bol vážne nevypočítateľný.

„Prísady, ktoré by vám chýbali, samozrejme dodám. A nápad varenia elixírov v kuchyni, by som rázne zamietol,“ Severus zavrtel hlavou. „Pozval by som vás ku mne, tam by ste mali všetko potrebné pri ruke, ale viem, že odmietnete. Takže môžem maximálne poradiť, aby ste dočasne zmenili hosťovskú izbu na laboratórium, ktoré pomôžem vybaviť.“

„Severus, si mimoriadne veľkorysý a my tvoju ponuku s radosťou prijmeme,“ povedal Harry, aby zachránil Ginny, ktorá už skutočne nevedela, čo na to všetko povedať.

„Áno, aj to je jedna z celej plejády mojich predností.“

------

Robert pri večeri pozorne skúmal Hermionu a snažil sa pochopiť nezrovnalosti v jej správaní. Alebo aspoň jemu sa zdali tie drobné odchýlky zvláštne. Áno, bol rád tomu, že sa mu odovzdala. Zamiloval sa do nej hneď pri prvom stretnutí. Možno ho priťahovala tá tajomnosť. A keď za ním prišla a milovali sa, bol šťastný. Vtedy nad tým príliš nerozmýšľal, ale keď vášeň prešla, musel sa zamyslieť.

Určite niečo skrývala. Mohol si len namýšľať a priraďoval jej tajomstvo k nejakému negatívnemu zážitku z jej minulosti. Videl, že je až príliš nervózna a roztekaná. Keby to bolo tajomstvo z minulosti, stavala by sa k životu takto? Ako sa môže správať niekto, kto v sebe nosí hrôzy minulosti? To nevedel. Nemal ani tušenia. Ale niečo mu nahováralo, že jej správanie nie je priamo súvislé s minulosťou. Nepochyboval o tom, že zažila ťažké časy. Ale to nemohlo byť všetko.

Bolo jasné, že súperí s profesorom elixírov. Nevedel, čo je predmetom ich súperenia. Aj keď mu Snape dnes vlastne nič nepovedal, nemusel byť mimoriadny génius, aby si ich vzájomnú nevraživosť nevšimol. Niečo za tým muselo byť. Nemohol sa za tým skrývať len vzťah profesora a študentky spred ôsmich rokov. Nie, tak detinsky by sa ani jeden z nich nesprával. Aj keď si vedel predstaviť, že tí, ktorí Snapea poznali zo školských lavíc, ho musia nenávidieť. Ale deti predsa vyrastú. Vojna ich zmení. Takže nie, túto ďalekú minulosť zo svojho skúmania vylúčil.

V tom prípade sa muselo udiať niečo len prednedávnom. Z novín a aj z rečí pochopil, že Snape bol s Potterom. Podieľal sa na tom, aby  Ten-koho-ešte-stále-nedokážeme-menovať zmizol. Hermiona bojovala na inom fronte. Tam sa zrejme nestretli. Niečo sa muselo udiať po vojne. Možno to bol práve Snape, kto Hermionu našiel a pritiahol do profesorských radov. V tom prípade, v tom prípade sa muselo niečo udiať práve v tom okamihu. Niečo, čo Snapea vytočilo a Hermionu rozzúrilo. Ale čo to bolo? Čo to, sakra, mohlo byť?

„Pôjdeme k tebe? Alebo ku mne?“ spýtala sa ho Hermiona po večeri. Snape tu nebol. Takže práve v tejto chvíli sa nesnažila niečo dokázať jemu. A to ho potešilo.

„To záleží na tebe,“ usmial sa na ňu. Netušil, že si dnes vzala elixír a že nechcela ostať sama. Že mala proste chuť na sex.

„Takže ku mne,“ zapriadla. Tam aspoň neboli fľaše, ktoré by ju mohli lákať.

Súhlasil. Ale aj tak váhal. Chcel ju, to určite. Ale chcel ženu, ktorej by dôveroval. A to Hermiona momentálne nebola.

„Rozprával som sa dnes so Snapeom,“ nadhodil, keď boli zavretí u nej v byte. Zarazil ju v jej snahe o jeho zvedenie. Práve sa mu snažila v rýchlosti rozopnúť košeľu. Dokonale ju zarazil v pohybe.

„Prečo?“ snažila sa zamaskovať hnev. Ak mu ten kretén niečo povedal, zadrhne ho. „A o čom?“ Už sa jej podarili emócie vziať pod kontrolu.

„Prečo?“ vydýchol. „Hermiona, robím si o teba starosti. Je mi jasné, že ťa niečo trápi. Alebo že ti niečo bráni normálne fungovať. Záleží mi na tebe a mám o teba strach.“

„Čo ti povedal Snape?“ vrkla po ňom. Bola pripravená na hocičo. A on bol tiež pripravený na hocičo.

------

„Ahoj,“ usmial sa Harry na Ginny, keď k nej prišiel prespať. Ako obvykle.

„Ahoj,“ opätovala mu úsmev. Ale hneď zvážnela. „Skôr, ako sa uložíme spať, musím splniť isté inštrukcie, ktoré mi dal Severus,“ upozornila ho. Mávala v ruke tubou s masťou.

„No iste,“ prevrátil oči. „Severus a jeho inštrukcie,“ zaceril sa.

„Je vážne zvláštny,“ nadhodila a rukou potľapkala po matraci naznačujúc mu, kde sa má uložiť. „Ani vo sne by som si nedokázala predstaviť, že pivničný netopier dokáže byť taký... ja ani neviem, ako by som ho mala pomenovať.“

„Aj pre mňa to bolo zvláštne,“ vypustil, keď sa posadil pred ňu. „Ale na rozdiel od teba, mne to nepríde nepredstaviteľné. Možno pre to, že som s ním strávil osem rokov a aj keď to tak spočiatku vôbec nevyzeralo, môžem ťa ubezpečiť, že to všetko myslí vážne,“ snažil sa ju presvedčiť.

„Ja viem,“ usmiala sa. „Sledujem ho už niekoľko týždňov. Je mi jasné, že medzi vami vznikol zvláštny vzťah. Zrejme ste boli závislí jeden od druhého. Proste ste si museli začať dôverovať. Viem, že mi o tom niekedy porozprávaš,“ skúmavo sa naňho zadívala. Svojím miernym, pokojným úsmevom jej dával za pravdu. „Dobre. A viem, že vaše spolužitie, ako to dnes sám nazval, bolo aj pre neho prínosné. Zmenil sa. A to dosť. Aj keď stále dokáže byť rovnako nepríjemný, ako to bolo v minulosti, vaše spolužitie ho naučilo byť ústretovejším, príjemnejší, dokonca dobrým,“ vydýchla.

„Máš pravdu,“ neprestával sa usmievať. „Severus, keď chce, vie byť hnusák. Ale keď niečomu verí, vie to otvorene podporiť. A tebe verí. Rovnako, ako ti verím ja,“ takmer šepol. Jeho slová ju zarazili. „Ginny, skôr než začneme s mojím ošetrovaním alebo skôr, ako sa náš rozhovor zvrtne na súťaž o čo najlepší chválospev na Severusovu adresu, by som sa ti rád poďakoval,“ uprene sa jej díval do očí. V tichosti a napätí čakala, čo bude nasledovať. Aj keď to vlastne vedela. „Severus to možno nafúkol ako veľkú bublinu, ale aj tak si myslím, že mal pravdu. Zachránila si mi život. Ten regál by ma zadusil. Dokázala si v sebe prekonať strach a pomohla si mi. Môj život je úplne bezvýznamný pri tom, čo sa podarilo tebe. Som na teba neuveriteľne hrdý. Som rád za to, že si sa premohla. Dokázala si, že si pravá Weasleyová. Si pravá dcéra svojej matky a postupne to dokážeš vo všetkom. Možno sa budem opakovať, ale si proste úžasná,“ usmieval sa. „Ďakujem ti, za všetko,“ opatrne chytil jej ruku do tej svojej.

Vedela, že k tomuto príde. Ale rozhodne nepočítala s podobnými slovami. Do očí sa jej tisli slzy. Nielen dojatia. Veril jej a zrejme jej veril aj Snape. Naposledy jej prejavil dôveru Charlie. Keď ju strčil tam. Veril, že to prečká. A ona prečkala. Nie jeho vďaka za záchranu života. To na ňu nespravilo dojem. Ale otvorený prejav dôvery.

„Ja...“ hlesla pohnuto. Dívala sa do očí, v ktorých už nevidela len dôveru a vďaku. Alebo obdiv. Videla v nich lásku. A to jasne. Nech by bola akokoľvek zničená, tento signál nemohla prehliadnuť. Miloval ju. Ale ona si sebou stále nebola istá. Musela sa od toho odpútať. „Nevedela som si predstaviť, aké by to bolo, keby, keby si tam umrel. Keby som zbytočne stratila čas zháňaním pomoci. Vedela som, že o teba nechcem prísť,“ šepla. „Proste som sa musela prekonať a prekonala som sa. Ale zajtra ma do pivnice nedostaneš. Ani keby si tam umiestnil pergamen, ktorý by hlásal, že som zložila MLOKy a keby k ich získaniu stačila len tá maličkosť, že si preň do pivnice zbehnem,“ pokúsila sa túto situáciu premeniť na humor. A on sa zasmial.

„Nebudem ťa nútiť zbiehať do pivnice absolútne pre nič,“ smial sa. „Vážne,“ uškŕňal sa, až kým jej neistota a zmätenosť nepominuli a ona sa opäť nezačala usmievať. „Ale aj tak, som šťastný za tento tvoj úspech.“

„Ja tiež,“ úprimne sa usmiala. „Cítila som sa po tom všetkom dobre,“ prezradila. „Teda, nie, že by sa mi páčilo, čo sa stalo tebe...“ v rýchlosti zarazene vysvetľovala.

„Viem, ako to myslíš,“ ubezpečoval ju a neprestával sa usmievať.

„Dobre,“ pomaly prikývla bojujúc medzi radosťou zo svojho úspechu, šťastím, že je v poriadku a nervozitou z uvedomenia si jeho citov. Nevedela, ktorý cit má nechať prevládnuť. „Otoč sa a vyzleč si pyžamo, nech ťa môžem ponatierať,“ vyzvala ho hlavne preto, aby od seba odpútala ten upretý a taký nežný zelený pohľad.

Poslúchol ju. Otočil sa a pretiahol si cez hlavu vrch pyžama. Netušil, že jeho city odhalila. Jej nervozitu priradil k neistote z práve prežitých zážitkov. Na jednej strane hrôza z pivníc a na druhej vlastné prekonanie sa. Myslel si, že sa správa adekvátne. Že vyjadrí svoju radosť z jej úspechu, svoju vďačnosť a hrdosť. Myslel si, že svoju lásku úspešne zakrýva. Možno by práve teraz, keď nadobudla viac sebavedomia, mohol skúsiť aj niečo viac. Silne si zahryzol do jazyka, aby sa z neho nevydral slastný ston, ktorý so sebou prinášala úľava. Masť skutočne pôsobila liečivo. A to okamžite. A keď si ešte predstavil, kto ju na jeho chrbát nanáša...

Placho sa dotkla tmavého, červeného pásu na jeho chrbte, ktorý sa bude postupne zafarbovať, ako sa bude dotlačené miesto hojiť. Nemala by sa cítiť divne, veď predsa vedľa seba spávajú a teraz potrebuje od nej túto maličkosť. Ibaže... Ale figu! Hlavne by mala zo svojej hlavy vyhodiť všetky tie naučené formulky o spôsobnom správaní, ktoré jej vtĺkali do hlavy. Boli to hlúposti, rovnako ako boli hlupáci všetci tí ľudia, s ktorými prišla do kontaktu. Pretvárka, falošné priateľstvá, nevraživosť, závisť a zloba. Videla to na nich. Videla to aj na Edmundovi. Ale nie na Harrym.

Silno stisla zuby. Harrymu videla v očiach všetko možné, ale nič z toho, čo sa jej protivilo a čo sa musela naučiť strpieť. A prehliadať, aby mala pokoj. A zamiloval sa do nej. Možno by si po tom všetko dokázala predstaviť, že jeho city opätuje. Bola mu vďačná za všetko, za každú minútu, ale... on bol až príliš dobrý na to, aby miloval práve ju. Uvedomila si ale aj iné. Že keď za ním šla do tej pivnice, keď v sebe dokázala prekonať panickú hrôzu a zdesenie, bolo to kvôli nemu. Kvôli Harrymu. Nie kvôli niekomu, kto sa o ňu stará. Nebolo to kvôli jej spasiteľovi, ale kvôli mužovi, ktorému, ktorého, ktorý...

„Ďakujem,“ s úsmevom sa k nej otočil, keď prestala s natieraním. Pretiahol si naspäť pyžamo. A zasekol sa v pohybe. Jej výraz ho zarazil. „Čo sa stalo?“ okamžite sa pýtal. Vyzerala ešte prestrašenejšie, než tie prvé dni.

„Miluješ ma,“ pípla šepky. Nebola to otázka, bolo to konštatovanie faktu. Prekvapene vyvalil oči. Nevedel, čo povedať. Ako zareagovať. Ako to myslí. Ako to dopadne. Čo bude nasledovať.

„Áno, asi áno,“ vyšlo z neho rovnako ticho. Klamať jej nedokáže. „Ak je to, čo cítim láska, v tom prípade ťa milujem,“ hlesol. Nedokázali si pozerať do očí. Triasla sa pohnutím, po tvári jej skĺzla slza. „Ja som to neplánoval, Ginny,“ vedel, že to musí nejako vysvetliť. Možno ešte nie je všetko stratené. Opatrne sa na ňu pozrel. Jej zdesený výraz nezmizol, pridali sa k nim slzy. Bol ten najväčší idiot pod slnkom. „Ja vlastne ani neviem, čo je láska,“ vypustil nešťastne. „Ale... Si krásna žena, ktorá si zaslúži obdiv. Pomohla si mi. Vďaka tebe som začal žiť. Zrejme by som tu ostal zavretý ešte riadne dlho, so svojimi nočnými morami, znechutený sám sebou, v sebaľútosti a strachu. Ale ty si ma prinútila ísť ďalej a som si istý, že to časom bude ešte lepšie. Myslím ten môj názor na svet,“ v rýchlosti dodal a pozrel na ňu. Tentoraz sa naňho dívala.

„Harry,“ vydýchla. Videla mu v očiach slzy. Netušila, že to berie takto. Že to chápe takto. „Ty si ma nezaslúžiš,“ zašepkala.

„Prečo?“ nechápavo stiahol obočie.

„Pretože...“ ani nevedela, čo povedať.

„To je somarina,“ vyhŕkol. Všetko vsadil na jednu kartu. Neposlala ho dočerta, neušla od neho. Nechápal to síce vôbec, ale možno maličká iskierka nádeje, pre nich oboch, ešte niekde v kútikoch duší planie. Prisunul sa k nej a opatrne jej chytil tvár do dlaní. Videl tie nádherné oči plné neistoty, strachu, zmätenia. „Ja ti prisahám, že ti dokážem, že ty za to stojíš,“ usmial sa. Náhle mu to došlo. Neodtiahla sa od neho. „Naučím ťa vážiť si seba samú, pretože ty si seba samú môžeš vážiť viac, než si ktokoľvek iný na tomto svete môže vážiť sám seba,“ zotrel jej slzy z tváre.

„Myslíš?“ zapípala. Tak strašne tomu chcela veriť.

„Viem to,“ prikývol bez váhania. „Ale máš pravdu. Ja si ťa nezaslúžim. Si príliš dobrá pre niekoho, ako som ja,“ jeho tvárou prebehol bolestný kŕč.

„Čo?“ tentoraz to bola ona, kto nechápavo stiahol obočie. „To je blbosť,“ mračila sa. „Nech si spravil vo svojom živote čokoľvek, vždy to malo nejaký zmysel. Keď ma chceš naučiť vážiť si samu seba, tak by si to mohol skúsiť aj so sebou.“

Obaja náhle stíchli. Ešte stále jej tvár držal v rukách. Boli blízko seba. Tá iskierka nádeje, ktorá im planula  v dušiach, začala planúť možno silnejšie.

„Alebo to budem možno ja, kto ťa naučí vážiť si samého seba,“ šepla. Usmial sa. A usmiala sa aj ona. Nesmelo a opatrne. Ešte stále netušiac, čo to všetko bude znamenať. Ani sami netušili, že v tomto momente vzniklo niečo úplne iné. Zvláštnejšie a krehkejšie. Niečo, čo môže všetko zmeniť, ale zároveň aj všetko zničiť. A náhle medzi nimi niečo opadlo. Viera sa zmenila na dôveru. Takmer až bojazlivo sa k nej sklonil. A ona neuhla. Opatrne sa dotkol svojimi perami tých jej. Placho ju pobozkal. Neodtiahla sa ani potom. Cítil jej ruku na svojom ramene. Ale neodtláčala ho. Jemne mu zovrela pažu. Pozrel sa jej do očí. Stále v nich videl strach a neistotu, ale už nie tak intenzívne, ako to bolo pred chvíľou. Jeho dlane spočívajúce na jej tvári jej vkĺzli do vlasov a on ju nežne pohladil. Privrela oči pod tým novým dotykom. Jej zovretie zosilnelo. Ale...

„Myslím, že by sme mali ísť spať,“ zmätene zabrblala. Videla, že prikývol. Pustili sa. Vážila si ho za to, že po nej neskočil. Že bol taký ohľaduplný. „To by mohlo na dnes stačiť.“

„Áno, asi áno,“ prikývol. Ťažko v sebe potláčal sklamanie. Ale aj tak, bolo to viac, než by si mohol želať. „Dobrú noc, Ginny,“ pozdravil, keď sa zamotali do prikrývok. Zhasol svetlo. Tentoraz jej ruka automaticky nehľadala tú jeho. Bolo ticho. A bolo jasné, že ani jeden z nich tak skoro nezaspí.

V tme prevrátila oči. Zaslúžil si oveľa viac. Nech sa tváril akokoľvek statočne, vo vnútri bol rovnako prestrašený ako ona. Otočila sa k nemu. Bozk je to najmenej, čo mu môže dať. Nahmatala jeho tvár a rovnako nežne ho pohladila. A našla jeho pery. Tentoraz bol bozk o niečo odvážnejší. Aj keď bol stále nevinný.

„Dobrú noc, Harry.“

Obaja spali tú noc dovtedy najpokojnejšie. S prepletenými prstami. Tak dobre a spokojne spali naposledy zrejme v detstve.  

TOPlist