18. Konečne Rokfort

 

Odchod do Rokfortu tentoraz prebiehal oveľa pokojnejšie ako minulé roky. Všetci mali kufre zbalené a pripravené už deň vopred, takže len stačilo vziať do klietok sovy a Krivolaba zavrieť do prúteného košíka. Na nástupisko ich malo odviezť ministerské auto, ktoré zaobstaral pán Weasley. Ako povedal, neboli s ním žiadne problémy vzhľadom k tomu, že mali viezť Harryho. Sprevádzať ich mal okrem šoféra aj jeden auror a pani Weasleyová. Na stanici potom mali čakať členovia Rádu.
                Ráno sa úplne v pokoji naraňajkovali a začali sa lúčiť so Siriusom. Vyzeral byť pokojnejší ako vlani a rozhodne ich nemienil vyprevadiť ako Tichošľap. Harrymu pripomenul to isté ako v predchádzajúci večer a poriadne ho vyobjímal. Dal si záležať aj na rozlúčke s Ginny a šepol jej, aby niekedy prišla s Harrym, keďže ten bude hodinu zavretý so Susan v salóniku, mohli by sa porozprávať. Ona prisľúbila, že sa o to pokúsi.  
                Pohodlne si posadali do čarovne zväčšeného auta, mamka sedela vpredu medzi aurorom a šoférom a deti sa usadili dozadu. Hermiona mala na kolenách prskajúceho Krivolaba a Ron s Harrym si držali slušne sa správajúce sovy. Na stanici King´s Cross už na nich čakali Lupin, Moody a Gravesová. Harrymu zaplo, že Tonksová sa s najväčšou pravdepodobnosťou chystá do Rokfortu, prípadne tam už je. Dokonca im už pristavili aj vozíky, na ktoré si vyložili kufre a cez bariéru sa postupne pretlačili až na nástupisko deväť a trištvrte. Tam už čakal pripravený purpurový Rokfortský expres. Dnes sa tu objavili výnimočne načas, z čoho si robil žarty hlavne Ron.  
                „Harry, ty mi daj vedieť, kedy ti budú vyhovovať tie hodiny,“ pripomenula mu Susan, keď sa zoskupili do hlúčiku.
                „Hneď, ako si zistím rozvrh, tak sa ti ozvem,“ odvetil.
                „Počuj, kamoš, zdá sa, že máš obdivovateľky,“ zaškľabil sa Ron a ukázal na skupinky dievčat, ktoré sa chichotali a prstom naňho ukazovali.
                „To bude kvôli tým kravinám, čo písal Prorok,“ odfrflal mu Harry.
                „Zdá sa, že budeš tento rok veľmi populárny,“ zasmiala sa mu Hermiona. Škaredo na ňu zazrel a radšej sa otočili naspäť k ich hlúčiku.
                „Harry, my sa určite v škole uvidíme...“ začal Lupin, ale ten mu so smiechom skočil do reči.
                „Jasne, keď pôjdeš navštíviť istú pani profesorku.“ K jeho smiechu sa pridali aj ostatní a Lupin vyzeral, ako by sa chcel zahrabať čo najhlbšie do zeme. Priateľským poklepaním po pleci ho Harry ubezpečil, že to vedia všetci už niekoľko týždňov. To mu príliš nepridalo. Iba Molly sa tvárila pobúrene a hádzala po Harrym nesúhlasné pohľady. Gravesová a Moody sa od skupinky oddialili už dávnejšie, aby nepôsobili príliš nápadne, ale Moodyho čarovné oko sa stále pretáčalo a kontrolovalo celé nástupisko.
                Čas rozlúčky sa nenávratne blížil a pani Weasleyová ich so slzami v očiach po jednom objímala a upozorňovala na bezpečnosť. Harrymu to zopakovala trikrát a on sa tváril, že nechápe, prečo to vraví práve jemu, keď je vždy taký zodpovedný. Nastúpili so vlaku.
                „Harry, my budeme musieť ísť do prefektského kupé,“ upozornila ho Hermiona.
                „A je to nutné?“ zafrflal Ron.
                „Samozrejme, že je to nutné, Ronald. Už si raz prefekt, tak sa podľa toho správaj,“ zvozila ho pohotovo.
                „Zmiznem odtiaľ hneď, ako to bude možné,“ zavolal Ron na Harryho a už sa ponáhľal za Hermionou.
                Harry sa zatiaľ predieral pomedzi šepkajúce skupinky študentov, ktorí naňho zvedavo hľadeli. Pripadal si trápne a chcel čo najskôr zapadnúť do prázdneho kupé. Našťastie netrvalo dlho a on jedno objavil. Na jeho prekvapenie sa za ním predrala Ginny a zavrela za sebou dvere. Pálila ho na jazyku dotieravá otázka.
                „Nejdeš za ním?“ A vykladal si kufor na odkladaciu policu.
                Vyzerala, že rozmýšľa nad odpoveďou a pritom ho skúmavo pozorovala.
                „Poviem to asi takto: Keď bude chcieť, tak si ma nájde,“ začala sa  lomcovať s kufrom. Pomohol jej vyložiť ťažký kufor a položil klietky so sovími slečnami vedľa neho. Vlak sa pohol a oni sa vyklonili z okienka, aby zakývali vzďaľujúcej sa pani Weasleyovej. Pozeral na ňu kútikom oka a rozhodoval sa, či sa má pýtať ďalej. Zvedavosť napokon zvíťazila.
                „Stalo sa niečo?“ sadol si k oknu, založil si ruky na prsia a nespúšťal z nej zrak. Sadla si oproti nemu a pozorne ho študovala.
                „Áno stalo. Ale my by sme sa o tom nemali baviť,“ povedala tónom, ktorý nepripúšťal námietky.
                „Som zvedavý. Vyčítala si mi, že sa o teba nezaujímam. Len sa to snažím napraviť,“ povedal ospravedlňujúco, ale v duchu jasal. Vyzeralo to na problémy, jeho šanca zatiaľ nezhasla. Netlač na ňu, ozval sa mu v hlave Hermionin hlas.
                „To si síce cením, ale toto nie je pre nás dvoch tá najvhodnejšia téma. Nájdi inú,“ vyzvala ho v pokoji a uprene sa naňho dívala. Zvolil rovnaký štýl. Pochopil, že zašiel priďaleko a rozmýšľal, ako sa z toho dostať. Uškrnul sa.
                „Aké si mala prázdniny?“ opýtal sa nevinne. Začala sa smiať.
                „Harry, ty si somár.“
                Vtom sa otvorili dvere a dnu nazreli Neville a Luna.
                „Čaute, máte tu voľno?“ opýtali sa s úsmevom.
                „Samozrejme,“ Harry bol vzápätí na nohách a veselo sa s nimi vítal. Dávali mu na vedomie, že sú šťastní, že je v poriadku. Hovorili o tom, aký mali strach a ako sa im uľavilo, keď sa z toho dostal. Harry ešte vyobjímal a vybozkával prekvapenú Lunu na obe líca a ďakoval jej za to, že mu zachránila život. Podľa jeho názoru by ho tí ignoranti bez mihnutia oka pochovali, začo si vyslúžil symbolický kopanec od Ginny.
                „A to, čo sa stalo vám, Ginny,“ hovoril citlivo Neville, keď sa pousádzali, „dozvedeli sme sa o tom a je nám to ľúto. Babka odkazuje, že keď budete niečo potrebovať, nemáte sa hanbiť a máte sa ozvať.“
                „Ďakujem, Neville,“ viditeľne posmutnela, „napíš babke, že si to vážime, ale už sme to vyriešili. U jedného priateľa bývame a ďalší nás zafinancoval, takže nám nič nechýba. Teda okrem domova.“
                Luna si k nej pohotovo prisadla a objala ju, ale Ginny vyzerala prekvapivo vyrovnane, len sa na nich smutne usmievala. Harry sa okamžite rozhodol zmeniť tému.
                „Aké ste mali prázdniny?“ opýtal sa Nevilla a Luny a žmurkol na Ginny. Musela sa uškrnúť.
                „My sme boli s otcom vo Švédsku pozorovať krčorohé chrapogoty,“ povedala po chvíli Luna a vytiahla si Sršňa. Neville vyzeral, že mu zabehlo a Harry mal tiež problémy udržať vážnu tvár.
                „A videli ste nejaké?“ opýtala sa opatrne Ginny, ktorej mykalo kútikmi úst, ale prezieravo sa na tých dvoch nedívala.
                „Nie, ale na budúci rok to skúsime znova,“ vysvetľovala dôležito.
                „Moja babka je na mňa veľmi hrdá,“ Neville okamžite zareagoval, pretože hrozilo, že budú počúvať prednášku na jednu z Luniných nezmyselných tém. Luna si teda začala listovať v Sršni. Neville pokračoval: „Stále dokola som jej musel hovoriť o tom, čo sa stalo na Ministerstve. O Lestrangovej som jej radšej nehovoril.“
                Neville chvíľu pozeral na Harryho a vyzeral, akoby zvádzal vnútorný boj. Harry si zase uvedomil, že proroctvo mohlo hovoriť o Nevillovi. Mal by on potom pokojnejší život? Nakoniec to Neville nevydržal.
                „Prečo si mi ju nedovolil zabiť?“ dotknuto sa opýtal. Harry vyzeral prekvapene a nechápavo.
                „Neville, ja som ti nič nezakazoval. Ty si sa rozhodol sám a podľa mňa správne. Chcel by si sa kvôli nej nechať zavrieť?  Myslíš si, že tým by si rodičom pomohol?“
                „To možno nie, ale aspoň by som ich pomstil,“ vyhŕkol nešťastne.
                „Neville,“ napomenula ho Luna, „nemôžeš myslieť na pomstu! Radšej mysli na to, ako im pomôcť. Chceš byť predsa liečiteľ a keď budeš zavretý, tak pre nich ťažko nájdeš liek.“
                Neville sa zatváril, akoby ho toto prezradenie zahanbilo, pretože očervenel a zaťato pozeral do zeme.
                „To je skvelé,“ podporila ho s úsmevom Ginny, „nevedela som, že chceš byť liečiteľ. Aj ja by som sa ňou chcela stať.“
                „Áno, je to môj sen,“ Neville bol povzbudený jej záujmom a usmieval sa, „a teraz, keď Snape upustil zo svojich zásad, tak mám šancu spraviť si MLOK-y, dostal som totiž P, na moje veľké prekvapenie. Ale keď pri mne pri skúškach nestál, tak mi to celkom šlo.“
                Začali sa rozprávať o ich plánoch do budúcnosti a o možnostiach ďalšieho štúdia. Luna sa chcela stať novinárkou a prebrať po otcovi časopis Sršeň. Harryho prekvapilo Ginnino prehlásenie, že chce byť liečiteľkou a uvedomil si, že o nej skutočne veľa nevie. O sebe povedal to, čo i tak každý vedel, že chce byť aurorom a na MLOK-y bude študovať len päť predmetov. V duchu si však pomyslel, že bude rád, keď sa skúšok vôbec dožije. Táto téma im vydržala až do príchodu Rona a Hermiony.
                „Skutočne je divný,“ povedala Hermiona, keď si sadla vedľa Luny.
                „Malfoy?“  skúsil Harry. Ron prikyvoval a pozeral na Harryho vyjavene.
                „Áno ten! Absolútne sa nestaral o to, čo preberáme. Keď ho primuska upozornila, aby dával pozor, tak sa len otočil k nám a nepovedal nič! Žiadna námietka, urážka, provokácia, nič. Zato Parkinsonová, tá si servítok pred hubu nedáva, mrcha,“ rozčuľovala sa Hermiona a vyzerala, že by najradšej do niečoho kopla. Ron pre istotu stiahol nohy.
                „Čo ti spravila?“ spýtala sa Ginny.
                „Klasika,“  nahnevane vrkla, „Harry, myslím, že máš pravdu. Budeme si musieť dávať na nich pozor. Na všetkých a všetci. A ja idem hneď obísť prefektov a poviem im náš názor. Nech to vo fakultách rozhlásia. Ideš so mnou?“ pozrela na Rona. Ten sa tváril ako umučenie samo, tak len frkla a odišla.
                „Čo sa deje?“ spýtal sa Neville. Porozprávali im o vypočutom rozhovore medzi Malfoyovcami, o divnom Dracovom správaní a o svojich podozreniach. Zdalo sa, že s nimi plne súhlasia a preberali ďalšie možné varianty.
                „A čo tak znovu zaktivovať Dumbledorovu armádu?“ spýtal sa Neville a všetky oči strelili po Harrym.
                „Nie, na to nebudem mať čas, vážne,“ snažil sa ich presvedčiť, najmä Lunu a Nevilla, pretože vyzerali veľmi sklamane.          
                „Tak, už to vedia,“ do kupé vbehla Hermiona a vyzerala spokojnejšie, „teraz záleží na nich, ako si to zariadia. U nás to vybavím ja,“ hodila sa na sedadlo „Čo preberáte?“
                „Dumbledorovu armádu,“ ozrejmil Ron.
                Hermiona pochopila a pozrela na Harryho. „Viem, že na to nebude čas. Ale uvažovať o tom môžeš,“ veľavýznamne naňho hľadela, „časom sa to možno zmení.“
                „Mia,“ vrkol na ňu Harry, „ty možno vieš čítať myšlienky, ale je neviem. Takže mi to povedz zrozumiteľne!“
                „Myslí tým asi to, že keď preštudujete knižnicu, tak na to čas budeš mať,“ prevrátila oči Ginny, Hermiona prikývla.
                „Aha,“ zamračil sa na Ginny, „možno, ale aj tak už nie je nič, čo by som vás mohol učiť. Všetko už viete.“
                „A čo ten tvoj ohňový štít?“ spomenul si Ron. „Ten je veľmi užitočný.“
                „Ron, to je neverbálne kúzlo. Siedmaci neverbálne kúzlia, my sa to len budeme učiť a čo ostatní? Oni budú zatiaľ sedieť a hrať rachotiacu sedmu alebo čo?“
                „Harry,“ prehovorila Luna, „keď si bol schopný naučiť nás Patronove zaklínadlo, ktoré neovláda polovica dospelých, nemyslíš, že by si nás dokázal naučiť aj neverbálne kúzlenie?“
                „To je fakt,“ vyhŕkla nadšene Ginny. Harry na nich zazeral a oni netrpezlivo čakali na odpoveď.
                „Neviem, nie som si istý,“ povedal.
                „Uvažuj o tom,“ navrhol Ron.
                „Harry, aj tak nakoniec tá knižnica zostane na mne,“ zafrflala Hermiona. „Ron už protestuje, a to nie sme ani v Rokforte a ako poznám teba, tiež sa tam dlho nezdržíš.“
                „Tak to sa mýliš,“ urazil sa Harry. Ron sa zatváril, že poznámku o svojej osobe prepočul. Hermiona sa naňho ospravedlňujúco a milo usmievala.
                Prepukla búrlivá diskusia na tému znovu vytvorenia DA, ale Harry ich radšej nepočúval. Vedel, že jeho prvoradou úlohou je pokúsiť sa zistiť niečo o chrýzose a pätici. A prehľadanie knižnice môže trvať dlho, času bude mať málo. Bude sa musieť v prvom rade učiť do školy, bude mať metlobalové tréningy, musí chodiť na hodinu oklumencie, potom sú to schôdze Rádu a nikde nemá zaručené, že jeho rok sa zaobíde bez školských trestov. Hlavne u Snapa. Keďže boli všetci zabratí do hovoru, nikto si nevšimol osôb postávajúcich vonku. Spamätali sa, až keď sa dvere prudko otvorili.
                „Tak tu ho máme! Poďte sa pozrieť na Vyvoleného,“ dnu vpadol Crabe a za ním sa hrabal Goyle. Vyzerali ako ozrutné gorily, cez prázdniny ešte viac zmohutneli. Vyzerali hrozivo a hádzali na nich zastrašujúce pohľady. Neville sa snažil splynúť so sedadlom.
                „Čo tak čumíš, Potter?“ zahučal Goyle.
                „Netušil som, že viete rozprávať. Prekvapilo ma to,“ odvetil pokojne a hľadel mu priamo do očí. Ron sa zachechtal.
                „Ty si šváb, Potter, ten sa tiež ťažko hubí,“ ozval sa za nimi piskľavý hlas a predstúpila pred nich Parkinsonová.
                „To by stačilo, Parkinsonová,“ postavila sa odhodlane Hermiona, „zober si tie obludy a vypadnite odtiaľto. Nikto vás nepozval.“
                Pansy na ňu s odporom pozrela: „Mne nebude rozkazovať nejaká špinavá humusáčka!“ Hermiona sa zarazila a sadla naspäť, v tvári celá horela.
                „Drž hubu, Parkinsonová!“ Ron sa naštvane postavil a vytiahol na ňu prútik. Crabe a Goyle spravili to isté a namierili na Rona. Ten bol celý červený, ale neustúpil ani o krok. Harry si nenápadne vytiahol svoj prútik a všimol si, že Neville spravil to isté.
                „Ty sa čo ozývaš?“ oborila sa na Rona, „Počula som, že vám ten chliev zhorel, ale to nebola až taká veľká škoda, no nie? Tak z ktorého kanála ste vyliezli tentoraz?“
                „Zoberte sa a vypadnite,“ Harry sa postavil vyzývavo vedľa Rona a namieril na ňu prútik. Ostal však pokojný.
                „Stále rovnaký Potter,“ zaškľabila sa Pansy, „ochranca humusákov, chudákov a bláznov.“ Pritom prstom ukazovala od jedného k druhému. Ginny bojovne vyletela:
                „Parkinsonová, ty si obyčajná trápna krava bez najmenšieho kúska fantázie. Mohla by si si zmeniť slovník, toto je už dosť otrepané a bezduché!“
                „A ty si čo, Weasleyová? Malá hrdzavá úbožiačka, ktorá vyrástla v hnoji. Vidím, že máš nové handre. Kde všade musela tvoja rodina žobrať, aby ste sa tu mohli ukázať?“
                To bolo na Ginny priveľa, sčervenela a vylepila Parkinsonovej facku. Hermiona a Luna na Ginny obdivne pozreli.
                „Ty sviňa!“ zvreskla Parkinsonová a šmátrala po prútiku. Kritická hranica sa nebezpečne približovala. Harry švihol prútikom a než sa tá spamätala, začali jej nekontrolovateľne tiecť sliny z úst. Držala si ruky pred tvárou, sliny jej však pretekali cez prsty. Luna sa začala chichotať. Crabe s Goylom nevideli, čo sa s ňou deje, ale ich nepozornosti využili Ron a Neville a dvojhlasným Expelliarmusom ich odzbrojili. Prútiky vyleteli do vzduchu a dopadli k vzdialenejšiemu koncu chodbičky.
                „Zoberte si ju a zmiznite, než nám to tu celé zašpiní,“ povedal im Harry. To už sa prehýbalo smiechom celé kupé. Ešte stále nevedeli pochopiť, čo sa vlastne stalo, ale zobrali predklonenú Pansy pod paže a šľahali preč. Harry ešte Tergeom očistil ostatky po Parkinsonovej.
                „Skutočne by si mohla zmeniť slovník,“ chechtal sa na celé kolo Ron, Neville sa chytal za brucho.
                „Predpokladám, že to bolo kúzlo z otcovho zápisníka,“ zadúšala sa smiechom Hermiona.
                „Áno, hovoril som, že sa výnimky nájdu,“ smial sa.
                „Kedy jej to zmizne?“ opýtala sa usmiata Ginny.
                „Do hodiny bude rovnako škaredá ako doteraz, bohužiaľ tá tuposť je trvalá,“ Harry na ňu pozrel a uznanlivo dodal. „Vy Weasleyové, teda viete strieľať riadne facky.“
                „Tak si začni dávať pozor,“ podpichla ho s úškrnom.
                „Zdá sa, že zmenili vodcu,“ povedal po chvíli Ron. Neville pomaly oddychoval, v tvári celý červený a držal sa za brucho.
                „Alebo hovorcu,“ doplnila Hermiona, ktorá si utierala slzy z kútikov očí.
                „Harry, to o Vyvolenom bola pravda? To čo písal Prorok? O proroctve?“ opýtal sa udýchane Neville. Luna spozornela a uprene sa naňho zadívala. Harry zaváhal len na zlomok sekundy.
                „Samozrejme, že nie. Veď to písal Prorok. A videl si sám, že sa to rozbilo,“ povedal mu s úsmevom, všimol si pri tom, ako nervózne po sebe Ron a Hermiona pokukujú.
                „To je fakt. Len si spomeňte, jeden týždeň bol Harry mŕtvy a na ďalší bol v poriadku,“ zachraňovala situáciu Hermiona. „Prorok treba brať s veľkou rezervou.“
                Luna však nevyzerala byť presvedčená a upierala na Harryho skúmavý pohľad. Silene sa na ňu usmieval. Nakoniec si zobrala časopis a začítala sa. Nevillovi toto vysvetlenie zrejme stačilo a tak si zobral na ruky svoju žabu. Harry pozrel na Ginny, tá zamyslene hľadela z okna. Uvedomil si, že polovica cesty ubehla a Dean sa zatiaľ neukázal. Nevedel, či sa má radovať. Keď ju videl takto sedieť, bolo mu to ľúto. Ronovi zaškŕkalo v bruchu.
                „Už by mohol prísť vozík,“ vzdychol s pohľadom upretým na dvere.
                „Ronald, vozík nemôže prísť,“ upozornila ho Hermiona, „vozík s občerstvením dotlačí predavačka.“
                „A nie je to jedno? Mám hlad, pre mňa za mňa, nech sem tie tekvicové pirohy aj dostepujú,“ zaškľabil sa. Harry s Nevillom vybuchli a Hermiona vyzerala viac ako pohoršene. Už sa nadychovala, že mu odvrkne, keď sa dvere kupé otvorili. Stál v nich Dean, všetkých ich preletel očami a zastavil sa na Ginny. Hodil po nej tie najpsovatejšie psie oči, aké kedy Harry v živote videl.  
                „Čaute, máte sa?“ na odpoveď nečakal. „Ahoj, Ginny, mohla by si ísť, prosím ťa, so mnou? Chcem sa s tebou porozprávať.“ Vyzeral strašne zúfalo a prosebne. Hotová komédia, pomyslel si Harry.
                „Iste. Aj ja sa chcem s tebou porozprávať,“ povedala chladne a mračila sa naňho. Začala si zbierať veci.
                „Ahoj, Dean! Ako si sa mal?“ spýtal sa so záujmom Neville.
                „Dobre, porozprávame sa večer,“ odvetil mu, pritom pozeral so zle skrývaným hnevom na Harryho. Ten sa nadychoval, že mu niečo pekné z duše povie za jeho výraz, ale zahliadol varovný Hermionin pohľad.
                „Tak bež,“ Ginny ho tlačila von z dverí. Ešte im stačila zamávať. Ron na celú scénku pozeral s otvorenými ústami.
                „To malo znamenať čo?“ opýtal sa udivene, pravdepodobne o priateľovi svojej sestry nevedel.
                „Oni spolu chodia. To si nevedel?“ Luna vyzerala prekvapene a odsudzujúco. Dávala tým najavo, že nechápe, ako nemôže nevedieť takú samozrejmosť.
                „Nie, nevedel. Nebolo mi povedané a na to nech zabudnú, obaja,“ vyzeral naštvane.
                „Ronald, ty im nemáš čo zakazovať,“ vybuchla Hermiona, ale úzkostlivo pozorovala Harryho.
                „To sa ešte uvidí,“ zafrflal.  
                Našťastie prišiel vozík s občerstvením, ktorý tlačila predavačka a všetci sa vrhli povyberať si sladkosti. Harry si s nechuťou kúpil jeden tekvicový piroh a jedol ho pozerajúc z okna. Mal po nálade. Prisadla si k nemu Hermiona.
                „Harry,“ šepkala, aby ju nik nepočul, „nezabúdaj, že o ničom nevieš. A práve sme sa presvedčili, že som mala pravdu. S najväčšou pravdepodobnosťou na teba žiarli. Ty proste nevieš o ničom.“
                „Aha a ty si myslíš, že je to jednoduché?“ podráždene jej odšepol.
                „Nie a aj som ťa na to upozorňovala...“ nedokončila.
                „Čo tam robíte?“ skontroloval ich Ron a už sa napchával svojím olovrantom. Na nohách mal kopu sladkostí.
                Ostatok cesty prebehol v pokojnej atmosfére. Luna sa bavila čítaním Sršňa, pričom ho stále obracala hore nohami. Ron začal učiť Nevilla strategické ťahy v šachoch a dosť pri tom gestikuloval, z čoho začali byť nervózne hlavne sovy. Hermionin podráždený pohľad ani netreba spomínať. Tá sa rozprávala s Harrym, ako inak o knižnici. Niekoľko krát zbadali prechádzať okolo ich kupé Čcho Changovú, bývalú Harryho lásku. Na jeho prekvapenie s ním nespravil nič ani pohľad na ňu, ani jej nesmelé pohľady a úsmevy. Hermiona mu povedala, že sa stala primuskou a s Michaelom Cornerom už nechodí. Toto zistenie Harryho nerozhodilo. Bol čas prezliecť sa do školských habitov.       
                Vlak zastavil na stanici v Rokville. Ron a Hermiona utekali do prefektského kupé. Luna sa ponúkla, že zoberie Surniu a stretnú sa pri kočoch. Prvé, čo Harry zbadal, keď vystúpil z vlaku, bola ozrutná Hagridova postava.
                „Prváci, tuto ku mne!“ zareval na celý perón. Harry ho s úsmevom štuchol.
                „Harry! To som rád, že ťa vidím,“ a už ho objímal, div mu rebrá nezlámal. Kývol Nevillovi a Lune.
                „Aj ja som rád, Hagrid,“ kontroloval si celistvosť hrudného koša.
                „Kde je Ron a Hermiona? Aha, prefekti,“ dodal, keď pochopil.
                „Zajtra je nedeľa, Hagrid, prídeme ťa pozrieť a porozprávať sa,“ a ponáhľal sa ku kočom.
                „Budem sa tešiť,“ hučal za ním hájnik, „no tak, prváci, pohyb, nepárajte sa.“      
                Cestou ku kočom zažil to, čo aj predtým, šepot a ukazovanie prstom. Škoda, že si neprehodil neviditeľný plášť. Zastal a pohladil jedného testrala. Ten naňho hľadel múdrym pohľadom. Študenti ich míňali a nasadali do kočov. Zbadal skupinku Slizolinčanov, ktorí nevraživo zazerali. Neville ich zbadal tiež a obozretne siahol po prútik, pripravený na čokoľvek. Harry sa musel v duchu uškrnúť, Neville už nebol ustráchaný ako predtým. Skupinku tvorili Malfoy, Crabe, Goyle a Parkinsonová. Za nimi sa ťahali ďalší dvaja. Parkinsonová naňho znechutene zazerala, sliny jej už netiekli. Usmial sa na ňu a ona niečo zavrčala. Keď prechádzali popri nich, Malfoy vystrúhal nadradenú a arogantnú tvár a podišiel k Harrymu. Ten si rýchlo vytiahol prútik, Malfoy spravil to isté. Študenti ich pozorovali.
                „Dávaj si dobrý pozor, Potter,“ šepol a tvár mal tesne pri tej jeho.
                „Vyhrážaš sa, Malfoy?“ zašepkal Harry naspäť a prútik mu oprel o hruď. Malfoy toto gesto zopakoval.
                „Iba varujem,“ zavrčal, ale jeho tvár stratila na chvíľu z arogancie, na pár sekúnd vyzerala byť celkom ľudská. To sa však náhle zmenilo a Malfoy nasadil tradičný úškľabok a odkráčal ku svojej skupinke.
                Harryho to zaskočilo. Zbadal snáď náznak záujmu?         
                „Čo to malo znamenať? Čo chcel?“ konečne prišli Hermiona a Ron, ktorý si zobral od Luny Surniu.
                „Nasadajme, všetko vám poviem,“ posúril ich Harry, ale pozeral za odchádzajúcimi Slizolinčanmi.
                Harry im po ceste všetko vyrozprával. Nechápali ani oni. Zbadal bránu s okrídlenými diviakmi, ten pohľad ho zahrial pri srdci. Konečne doma. Cestou do Veľkej siene sa snažil byť čo najnenápadnejší, ale i tak neunikol pozornosti. Hľadel do zeme a kontroloval Ronove nohy pred sebou, ktoré ho doviedli až ku chrabromilskému stolu. Sadol si medzi Hermionu a Rona a konečne zdvihol zrak. Na jeho nevôľu sedel oproti nemu nevšímavo pôsobiaci Dean, vedľa neho Ginny, ktorá si práve prezerala učiteľský stôl.
                Harry zablúdil očami k učiteľom. Dumbledore sedel na svojom mieste v strede stola s rukami klasicky zopnutými pred tvárou a zamyslene si prezeral čašu pred sebou. Vedľa neho po pravej strane bolo prázdne miesto profesorky McGonagallovej a po ľavej strane sedel Snape, s tradičným nepriateľským úškľabkom sa obzeral po sieni. Vedľa prázdnej stoličky profesorky Transfigurácie sedela Tonksová. V čiernom habite a krátkych čiernych vlasoch vyzerala veľmi zvláštne a atypicky. Toto nebola tá uchichotaná Tonksová, ale vážna profesorka Obrany proti čiernej mágii.
                „Pozri na Tonksovú,“ zachechtal sa a drgol do Rona. Ten keď ju zhliadol, musel si strčiť hánky do úst. Tonksová ich zbadala a oni jej zakývali. Slabo sa na nich usmiala.
                „Nie je to tá, čo bola na Ministerstve?“ spýtal sa ich Neville.
                „Nie, Neville,“ Hermiona po ňom hodila výhražný pohľad a on pochopil, „to je niekto iný.“
                Do sály prišiel ťažko prehliadnuteľný Hagrid, takže prváci tu už boli. A bolo to tak, prváci vstupovali do Veľkej siene v sprievode profesorky McGonagallovej a predstúpili pred učiteľský stôl. Tam na ich čakal triediaci klobúk, ktorý začal tradične vyspevovať pesničku. Harry jej však nevenoval pozornosť. Zaujal ho slizolinský stôl a pätica, na ktorú mal celkom slušný výhľad. Malfoy sedel vedľa choro vyzerajúceho študenta, Harry si spomenul, že sa volá Nott. Po Malfoyovej druhej strane sedela Parkinsonová, ktorá mu visela na ramene. Dve gorily sedeli vedľa nej.
                Malfoy zamyslene pozeral do taniera a vyzeral, že pesničku taktiež ignoruje. Harry si všimol, že vyzerá rovnako nezdravo ako aj v Šikmej uličke. Ako keby Malfoy vycítil niečí pohľad, zdvihol hlavu. Ich oči sa stretli, Harry neuhol a Malfoy miesto grimasy len zdvihol obočie a sklonil hlavu. Klobúk dospieval a ozval sa potlesk. Začalo sa triedenie. Prváci po jednom ustráchane predstupovali pred študentov a dávali si klobúk na hlavu. Ozývali sa potlesky a Ronove tradičné škŕkanie v bruchu. Nakoniec boli prváci roztriedení a vstal usmiaty Dumbledore.
                „Vítam našich nováčikov a taktiež vás ostatných, ktorí ste sem zavítali opäť! Avšak teraz je čas na niečo príjemnejšie ako rečnenie, takže, dobrú chuť vám prajem!“ a mrkol na nich.
                Stoly sa začali prehýbať pod množstvami rôznych jedál a nápojov. Harry si naložil pečené zemiaky a rezne a Ron bral na tanier zo všetkého, na čo dosiahol. S chuťou sa pustili do jedenia a rečnenia.
                „Harry, je to pravda?“ začal Seamus, „To čo písal Prorok? Že si Vyvolený? A že si bol mŕtvy?“
                Všetci naokolo stíchli a spozorneli. Dokonca aj Dean pozeral na Harryho so zjavným záujmom, Ron sa netrpezlivo hrabal v tanieri a Hermiona hľadela na Harryho ako zareaguje.
                „Vyzerám ako mŕtvy?“ povedal podráždene, „Seamus, písal to Prorok. Už raz si veril tomu, čo písal. A ako to dopadlo?“
                „Ale bol si predsa tri týždne mimo,“ ozval sa Dean, „tak čo sa stalo?“
                Harry znervóznel a situáciu sa snažila zachrániť Hermiona.
                „Mal úraz, bol v bezvedomí a Prorok to nafúkol. To je všetko a zbytočne z toho robíte vedu,“ povedala pokojne.
                „A čo potom to Ministerstvo?“ skúšal ďalej Seamus.
                „O Ministerstve my nič nevieme,“ ozval sa Ron, „my sme tam neboli. Boli tam len aurori, oni pochytali smrťožrútov. Skeeterová robí zo všetkého vedu.“
                „Aký úraz si mal?“ kontroloval ho Dean. A Harry už bol rozčúlený, Hermiona ho pod stolom chytila za ruku.
                „Nič hrdinské, spadol som zo schodov a rozbil som si hlavu,“ povedal s úškľabkom.
                „Na Ministerstve?“ vŕtal opäť Dean, „tam ste predsa boli na konci roka alebo sa mýlim?“
                „Nie neboli. A čo je vlastne teba do toho?“ vyletel Ron a spozorneli aj druhé stoly.
                „Nehuč, len som sa pýtal,“ zavrčal Dean a zazeral na Rona, ktorý mu odpovedal rovnako. Všetci sa vrátili naspäť k tanierom, ale Harry si neodpustil pohľad na Ginny, ktorá sa naňho ospravedlňujúco usmiala. Prinútil sa hodiť po nej jeden silený úsmev. Chcel byť čo najskôr v posteli. Zvyčajné jedlá nahradili koláče a dezerty. Ronovi sa opäť zlepšila nálada a začal si nakladať. Keď sa všetci nasýtili a stoly vyprázdnili, vstal profesor Dumbledore.
                „Milí študenti, skôr ako sa odoberiete do svojich postelí, na ktoré sa už určite všetci veľmi tešíte, dovoľte mi, aby som povedal pár tradičných oznamov, tak typických pre začiatok roka. Prváci a taktiež niektorí starší študenti by mali vedieť, že vstup do Zakázaného lesa je prísne zakázaný, preto sa aj les volá Zakázaný (mrkol na Harryho a spol.). Ďalej by ste mali všetci vedieť, že je prísne zakázané používať akékoľvek výrobky zakúpené v obchode Vydarené Výmysly Weasleyovcov Ďalej je zakázané čarovať na chodbách a tak ďalej, kto by chcel nahliadnuť do kompletného zoznamu, náš školník, pán Filch, ho rád privíta (ozval sa smiech). Tí, ktorí chcú svoje fakulty reprezentovať metlobale, nech sa prihlásia u vedúcich svojich fakúlt a to v priebehu budúceho týždňa. Chýbajú nám aj metlobaloví komentátori, takže ak má niekto záujem ujať sa tejto funkcie, môže svoje meno taktiež zahlásiť. A na záver je mojou milou povinnosťou predstaviť vám vašu novú učiteľku Obrany proti čiernej mágii, ktorú nám zo svojich služieb veľmi rado uvoľnilo Ministerstvo. Myslím, že tento rok sa im voľba podarila. Privítajte medzi sebou potleskom aurorku Nymphadoru Tonksovú.“
                Tonksová sa postavila v tvári celá červená. Snape na ňu nevraživo zazeral. Ozval sa hlučný potlesk, Harry, Ron, Hermiona aj Ginny sa postavili a Ron začal dokonca pískať, začo vyfasoval spaľujúci pohľad profesorky McGonagallovej, ale aj vďačný úsmev Tonksovej, ktorá si potom sadla. Dumbledore sa šibalsky usmieval. Hluk pozvoľna ustával.
                „Už by som chcel vidieť ministra, ako uvoľňuje Tonksovú. Dumbledore ich k tomu dokopal,“ šepol vysmiaty Harry Ronovi do ucha. Ten so širokým úsmevom prikyvoval.
                Nasledoval tradičný príhovor riaditeľa, ktorý upozorňoval na bezpečnosť a zodpovednosť, nabádal hlásiť akékoľvek podozrivé veci, povzbudzoval k medzifakultnej spolupráci, načo hlavne Slizolinčania šomrali. Treba dodať, že Chrabromilčania tiež nevýskali od radosti. Po príhovore sa s nimi rozlúčil a zaželal im dobrú noc.
                Ozvalo sa škrípanie stoličiek a Hermiona sa vrhla na zvolávanie prvákov. Ronovi sa podarilo ubziknúť jej a vyhnúť sa tak prefektským povinnostiam. Harry chcel zostať a pozdraviť Tonksovú, preto sa s Ronom zdržiavali. Pomaly sa sieň vyprázdnila a oni mohli zájsť za ňou. Sedela tam s Hagridom, ostatní už boli preč.
                „Myslela som si, že prídete,“ usmiala sa na nich.
                „Chceli sme ťa pozdraviť. Čo si so sebou spravila? Vyzeráš strašne vážne,“ zaškľabil sa na ňu Harry.
                „Ďakujem za tú podporu,“ mrkla na Rona. „To len pre dnes, musela som vyzerať reprezentatívne, nemohla som sem napochodovať s ružovou hlavou,“ zachichotala sa.
                „Dúfam, že na hodinách budeš vyzerať zase normálne,“ chechtal sa Ron.
                „Určite, spoľahni sa. Nechceli by ste zajtra prísť?“
                „Neviem, sľúbil som už Hagridovi, že doobeda prídeme. Potom by som chcel ísť do knižnice,“ povedal Harry.
                „No, ja vás budem čakať, ale do knižnice? Nepreháňaš to?“ opýtal sa Hagrid.
                „Ja mu to tiež tvrdím. Harry je nedeľa, nechceš si užiť ešte jeden deň voľna?“ skúšal skrúšene Ron.
                „Uvidím, čo povie Mia,“ odpovedal vyhýbavo Harry.
                „Keď tak príďte. Budem v byte nad učebňou. A už by ste ale mali ísť,“ povedala autoritatívne.
                „Áno, pani profesorka,“ zachechtali sa a rozlúčili.
                Ron Harryho celou cestou do chrabromilskej veže presviedčal, aby si to s tou zajtrajšou knižnicou rozmyslel. Harryho lákala predstava nedeľňajšieho ničnerobenia, ale jeho zvedavosť bola veľmi silná. Spoločne sa aspoň zhodli na fakte, že Tonksovej sa počas sviatočnej hostiny nepodarilo nič rozbiť, čo bol podľa nich ohromný úspech.
                „Vieš heslo?“ opýtal sa Harry Rona, keď sa zastavili pred Bucľatou dámou. Tá na nich pozerala so zdvihnutým obočím.
                „Virtus,“ predniesol Ron, „Mia mi ho prezradila, inak by sme tu asi trčali do rána.“
                So smiechom preliezali otvor, ale keď vkročili do takmer prázdnej klubovne, spustilo sa tornádo.
                „Môžeš mi vysvetliť, kde si zmizol, Ronald? Nezdá sa ti, že ako prefekt musíš pristupovať k svojim povinnostiam zodpovednejšie?“ húkla po ňom Hermiona. Ron celý červený a neschopný jediného slova na ňu gánil. Harry sa uškŕňal, ale keď sa k nemu otočila s hrozivým výrazom a otázkou v očiach, okamžite sklapol.
                „Boli sme pozdraviť Tonksovú a zajtra doobeda navštívime Hagrida,“ vysvetľoval potichu, „a chcem sa ťa opýtať, či pôjdeme zajtra do knižnice.“
                „Samozrejme, že pôjdeme do knižnice,“ už bola pokojnejšia, ale na Rona stále zazerala. „A teraz idem spať, ak dovolíte.“
                A nahnevaným krokom sa vydala ku schodom. Ron ešte stále červený pozrel na Harryho a ukázal za odchádzajúcou Hermionou.
                „Poď,“ zasmial sa Harry, „ideme radšej spať.“
                S ešte stále dezorientovaným Ronom vyšli do spálne, kde ich veselo privítal Neville. Seamus už ležal v posteli a Dean, sediac na posteli, si ich nevšímal. Aj tak dobre, pomyslel si Harry a prezliekol sa do pyžama. Zaľahol a zatiahol za sebou závesy. Konečne doma.
           

TOPlist