17. Za dobrotu na žobrotu

 

Pozrela za hlasmi, prebehla z jednej tváre na druhú. Pri každej sa na moment zastavila, aby si ju poriadne obzrela. Prihovárali sa jej, volali na ňu. Počula ich slová, pokúšali sa preniknúť do jej mozgu a ona sa ich snažila pochopiť. Rozoznávala slovo mama a vedela, že pozná jeho význam. Pred očami mala krvácajúce telo. Zažmurkala, chcela sa tej predstavy zbaviť, ale oni sa nevzdávali. Upozorňovali na seba dôrazne a vytrvalo. Niečo ju prinútilo spozornieť, niečo, o čom sa rozprávali. Čo to bolo? Opäť sa zamerala na krvácajúce telo, ktoré sa zachvelo v poslednom smrteľnom kŕči. Nemôže na to myslieť, bolí ju z toho srdce, je prázdna, prišla o niečo dôležité. O to najdôležitejšie. Rozprávali sa o smrťožrútoch. To chápala, vedela, že sú nebezpeční a potom o nejakom obchode. Že tam budú zalezení. Prečo má pocit, že v tom obchode nemôžu byť? Že je to riskantné? Cítila, že ich musí varovať. Je to jej povinnosť, pretože. Prečo?

Zmietajúce sa ryšavé telo, rovnaké vlasy, ako mali osoby nahýbajúce sa cez posteľ a dohovárajúce jej. Mierne ju triasli za ramená. To telo sa prestalo triasť a ona počula smiech. Šialený smiech spojený so zeleným lúčom. A obrovská bolesť, pred ktorou sa snažila utiecť. Potlačiť ju, zmierniť ju, nemyslieť na ňu. Aby ju nemusela prežívať znova a veľa krát. Pretože jej sľubovala niekoľkonásobnú bolesť. Mučenie smrťou. Bola by radšej, keby sa týkala jej, ale ona hovorila o niekom inom. Niekoľko bolestí, niekoľko rán, niekoľko strát. Niekoľko detí. Jej detí. Bol to Percy, teraz to vedela. A bolesť ju zasiahla nanovo. Chcela sa jej zbaviť, opäť sa uzavrieť do svojho bezstarostného sveta. Ale nie je len on. Je ich viac a ona ich musí varovať. Je to jej úloha, musí byť zodpovedná, musí na nich dohliadnuť. Na všetkých. Bol to Bill, Fred a George. Ale kde sú Ginny a Ron? Videla ich stáť pri nej, pri tej beštii. Zovrelo jej srdce. Čo keď sú mŕtvi?

„Čo sa stalo s Ginny a Ronom?“ úzkostlivo sa z nej vydralo. Hrdlo mala vyprahnuté, hlasivky oslabené.

„Mami!“ všetkým trom sa nesmierne uľavilo. Ale vedeli, že zďaleka nie je koniec. „Sú v poriadku,“ upokojoval ju Bill a ešte viac zvieral jej dlaň. „Sú na večeri, sme v Rokforte, všetko je v poriadku,“ vedel, že práve toto potrebuje počuť.

„Percy,“ šepla s námahou. V okamihu sa jej rozjasnilo, spomenula si na každý detail, aj ten najmenší a hruď jej zvierala ľadová päsť. Všetko sa vracalo, celá tá bolesť. „Ona ho zabila,“ z očí jej stekali slzy.

„Áno,“ privolil nešťastne.

„Mami, všetko bude v poriadku.“ Ešte nikdy neboli dvojčatá také vážne, ako v túto chvíľu. Cez slzy na nich vzhliadla.

„Vy sa do obchodu už nevrátite. Už nikdy,“ prísne prehlásila. Nechápavo zvraštili obočie. „Hovorila, že vás všetkých zabije,“ hlas sa jej zasekol. „A vy jej k tomu nedáte príležitosť. Rozumiete?“

------

„Čo robíš?“ Hermiona doňho sprudka drgla. Prekvapene sa naňho dívala. V okamihu sa dostal späť do reality a uvedomil si svoju chybu. Nedokázal sa jej dívať do očí, cítil, ako jeho tvár červenie. Poriadne to domrvil.

„Prepáč,“ hlesol. Teraz mu určite vynadá, pošle ho do čerta, prezradí to a čo je najhoršie, pravdepodobne to znamená koniec ich priateľstva. „Nechal som sa uniesť. Ja... neovládol som sa,“ nesmelo sa na ňu pozrel. Mračila sa snažiac sa to pochopiť. Všetko je v háji. „Asi je už zbytočné klamať alebo niečo predstierať.“

„Nevedela som, že to vnímaš takto,“ šepla. Cítila, ako jej líca horia, keď sa konečne spamätala. „Netušila som, že si si za mojím správaním vysvetlil niečo iné...“

„Nie je to tvoja chyba,“ zareagoval.

„Ale asi je!“ Jej výkrik ho prinútil opäť na ňu vzhliadnuť. „Nejakým spôsobom som musela...“

„Ty si nič neurobila.“

„Ticho buď!“

„Nebudem!“ vykríkol naspäť. „Proste som sa do teba zamiloval. Také veci sa stávajú, aj u smrťožrúta. Áno, zamiloval som sa. Milujem ťa, Hermiona. Teraz to už vieš. Nechcel som sa prezradiť, ale už sa stalo.“

„V tom prípade mi to je veľmi ľúto.“ Prekvapenie sa najprv zmenilo na zlosť, teraz to bola však už len ľútosť. „Mám ťa rada, ako kamaráta. To je všetko. Som ti vďačná za život, podporujem tvoju zmenu, pomáham ti, ale asi som...“

„Ja viem!“ skríkol zúfalo. „Je mi to jasné...“

„Potom ti je jasné aj to, že milujem Rona,“ skočila mu do reči opäť naštvane. „A nechcem, aby sa niečo komplikovalo. Bolo by múdrejšie, keby si sa z toho pobláznenia dostal.“

„To nie je pobláznenie.“

„To je ale tvoj problém! A je mi to jedno,“ sykla a prebodávala ho pohľadom. „Nikdy sa to už nebude opakovať. Rozumieš? Nikdy! A budeš mlčať,“ dodala výstražne. „Úplne stačí, že sa s Ronom nenávidíte. Keby sa dozvedel toto,“ pokrútila hlavou. Cítil, ako pod váhou jej slov jeho duša zamŕza. „Žiadam ťa, aby si na to zabudol,“ pokračovala a v jej tóne nebol ani náznak neistoty. Bol odhodlaný a presvedčivý. „Žiadam ťa, aby si o tom nehovoril, aby si sa vyhýbal tomu byť so mnou osamote. Budeme sa snažiť tváriť, že sa nič nestalo a pevne dúfam, že toho budeš schopný. Môže sa totiž stať, že prídeš o priateľstvo, ktoré ti všetci ponúkli. Pamätaj na to. Pre mňa to nič neznamenalo,“ dodala tvrdo. „Absolútne. Si kamarát a kamarátom aj ostaneš.“

„Samozrejme,“ roztrpčene prikývol. Asi by mal byť vďačný za to, že ho rovno neposlala do čerta, ale stále ho berie ako kamaráta. No, teraz ho už asi nikdy nebude brať ako kamaráta. Bude sa pretvarovať, aby nezranila svojho priateľa. Ale to by mu malo vyhovovať, keď sa už takto hlúpo prezradil. Aspoň pred ostatnými. Uvedomil si, že mu na tom prestalo záležať. Ona sa to hlavne nemala dozvedieť. Merlin, on je taký blbý. Všetko je v riti jeho hlúposťou. „Budem mlčať aj naďalej. Tak, ako to robím už niekoľko mesiacov,“ uprene na ňu pozrel. Zbadal, že sa mierne vykoľajene nadýchla. Zrejme nečakala, že by k nej niečo cítil už tak dlho. „Na mne predsa nezáleží, ide hlavne o teba. Vážne je mi to ľúto, nechcel som sa nikdy prezradiť. Aspoň nie dovtedy, kým by trval tvoj vzťah s Weasleym. Ale už sa stalo, teraz je to jedno. Záleží mi na tebe a na tom, čo chceš. Nebudeme to spomínať a nebudem sa k tebe približovať, keď si to praješ.“

„Ešte sa budeš tváriť urazene?“ okomentovala jeho jedovitý tón nasrdene. „To ty si na mňa vybehol.“

„Viem,“ zamračil sa. „Ale vieš čo? Som tomu aj rád. Aspoň to vieš. Ja ťa vážne milujem a som ochotný pre teba spraviť všetko.“

„Prestaň! Povedali sme, že to nebudeme spomínať!“

„Nebudeme,“ privolil potichu. „Mrzí ma to.“

„Aj mňa.“ Nemohla si nevšimnúť, že sa mu opäť zaleskli oči. „Ukončíme túto tému, raz a navždy. Súhlasíš?“ s nádejou sa spýtala. Nemala v úmysle ďalej sa v tom paprať, chcela na to čím skôr zabudnúť. Ale to už asi nepôjde.

„Áno,“ prikývol a otočil sa. Potreboval skryť nával tých nízkych emócií nehodných Malfoya. Zamrkal, aby zahnal slzy, ktoré sa mu drali z očí.  

„Môžeme ísť na večeru?“ opatrne sa spýtala. „Aby nemal nikto podozrenie, keď...“

„Jasne,“ s trpkosťou ju prerušil. Iste, že nebudú vyvolávať zbytočné otázky. Čo, keby si jej hlúpy priateľ náhodou niečo domyslel? „Poďme.“ Otočil sa a ráznym krokom sa vybral po chodbe. So stiahnutým obočím ho nasledovala, nevidela mu do tváre a preto nezbadala, ako jeho pohľad stvrdol.

------

Už sa nedalo na nič čakať, ani nič vymyslieť. Nemal čas špekulovať, jeho strýko mal práve v tejto chvíli v úmysle napiť sa jedu. Reagoval inštinktívne. Okamžite sa postavil vyberajúc prútik. V zlomku sekundy mal napriahnutú ruku a sústredil sa len na to, aby sa mu podarilo neminúť. Veľkou sieňou letel červený lúč, našťastie mieril aj na tú vzdialenosť presne a kovový štrngot kalicha, ktorý narazil na stenu a poskakujúc mizol pod stolom, dokázal prehlúšať aj hovor vo Veľkej sieni. Hluk pozvoľna ustával. Vydýchol si. Strýko bol síce obliaty a držal si narazené prsty, ale tekutiny sa nestihol napiť.  

„Pán Potter!“ zapišťal Flitwick. „Vy ste si dovolili zaútočiť na profesora!“

„Čo sa stalo?“ Začul niesť sa zo všetkých strán.

„Potterovi vážne preskočilo.“ Zneli odpovede tých, ktorí mali to šťastie a niečo zazreli.

„Potter, čo to má znamenať?“ McGonagallová strieľala prísnym pohľadom z Harryho na Snapa, ktorý ho prebodával pichľavým pohľadom.

„Si dobrý, Harry,“ zachichotal sa Colin potichu. A pridávali sa k nemu aj druhí, ktorým sa akože napadnutie Snapa veľmi pozdávalo.

V hlave začul strýkov hlas, ktorý znel presne rovnako naštvane, ako aj jeho majiteľ vyzeral.

Čo to má, do čerta, znamenať?

V tom pohári bol jed.

Iste...

Iste.

Obaja zároveň zabodli pohľady do slizolinských, ktorí sa tvárili prekvapene. Ako náhle zaregistrovali, že sa na nich tí dvaja uprene zadívali, znervózneli a sklopili hlavy. Nemohol si nevšimnúť, že Zabinim lomcuje hnev, pokým Nott vyzeral, že sa mu uľavilo. Snape sa sklonil k tekutine, ktorá tvorila menšiu kaluž pod stenou a začal ju skúmať.

„Tak vysvetlíte mi to, Potter?“ McGonagallová obišla stôl a zamračene sa zastavila až pri ňom. „Upokojte sa, všetci a hneď!“ vykríkla do celej siene, v ktorej sa rozliehal šum rozhovorov a tlmený chechot.

„Ja som len...“ nevedel vymyslieť nič, čím by sa obhájil. Ono sa ani nedalo vymyslieť nič normálne pokiaľ nechcel povedať pravdu o sne a jede. Skutočne to vyzeralo tak, že zaútočil na profesora pred komplet celou školou. „Ja som,“ očami preletel učiteľský stôl, pohľadom hľadal pomoc v podaní Siriusa. Ako na potvoru sa ešte neráčil dostaviť na večeru. Hagridove drobné očičká boli od prekvapenia vyvalené. Ron aj s Nevillom pozerali nechápavo, kým Ginny ho chytila za ruku. „Len som chcel,“ Čo má povedať?

„Prepáčte, milá kolegyňa,“ Snape sa k nim presunul a vraždil pohľadom svojho synovca. „Dovoľte mi, aby som si to s pánom Potterom vyriešil osobne,“ znechutene sa na Harryho zaškľabil. „Keď si dovolil nazbierať až toľko odvahy a neskonalej drzosti, aby sa pokúsil ma ohroziť počas večere,“ chytil ho za rameno a svojimi chudými prstami mu doňho zreteľne zabodával, „budem prinútený mu vysvetliť nemiestnosť jeho opovážlivosti.“

„Severus, ako zástupkyňa riaditeľa a vedúca chrabromilskej fakulty mám povinnosť vyvodiť z tohto činu dôsledky,“ neprestávala Harryho prepichovať očami.

„To iste a určite k tomu budete mať skvelú príležitosť, Minerva,“ nasilu sa usmial a zabodol do nej pohľad. Ich očný kontakt trval len tri sekundy, ale nateraz im to stačilo. „Akonáhle Potterovi vysvetlím určité zásady slušného správania,“ zavrčal veľmi výstražným a nebezpečným tónom čo spôsobilo, že Harry začul niekoľkých spolužiakov úzkostlivo zastonať, „veľmi rád ho prepustím a poskytnem vám možnosť udeliť mu adekvátny trest.“

„V poriadku,“ prikývla. „Som si istá, že si od vás zoberie pán Potter potrebné ponaučenie. A vy ostatní, môžete pokračovať vo večere,“ otočila sa na všetky strany.

Chrabromilčania proti jej rozhodnutiu protestne šomrali. Nepozdávalo sa im, že mal ich momentálne šibnutý hrdina ostať sám s obávaným a nenávideným profesorom a to ešte k tomu s odobrením ich vedúcej. Slizolinčania, okrem istej skupinky, sa škodoradostne chechtali. Snape ho naštvane postrkoval pred sebou vedúc ho z Veľkej siene. Začul ešte, ako sa Neville s Ronom dožadujú vysvetlenia od Ginny. Len si povzdychol. Nechal ju samú, aby im odpovedala na ich dotieravé otázky čo znamenalo, že im bude musieť povedať, Ronovi určite, pravdu o sne a tým pádom aj o tom, že im opäť niečo zamlčal. A keď zbadal vo dverách Malfoya s Hermionou, ktorá naňho civela s nechápavo povytiahnutým obočím, ľutoval Ginny ešte viac.

------

„Môžeš začať,“ vrkol Snape, keď Harryho dosť rázne usadil na stoličku. Zamračene sa posadil oproti nemu a pohľadom ho vyzýval k rozprávaniu. Len si povzdychol a povedal mu o sne, o svojom podozrení a aj o slizolinskom správaní.

„A preto som ten pohár odrazil,“ nevinne mykol plecami.

„Aha,“ strýko sa pohŕdavo zaškľabil. „Keď nebudem brať do úvahy sen, o ktorom si sa pozabudol zmieniť, tvoja divoká akcia v sieni skutočne neprejde bez povšimnutia. Nikomu ani v najmenšom nebude tvoje správanie podozrivé a Slizolinčanom už vôbec nie. Bude im úplne jedno, odkiaľ si to vedel a Temný pán sa túto informáciu určite nedozvie.“

„A čo som mal robiť?“ vyštekol naštvane. Vôbec sa mu nepozdávala irónia v strýkovom hlase. „To som mal dovoliť, aby ste to vypili?“

„Mohol si o tom povedať skôr. Ale našťastie môžeme byť všetci pokojní a môžeme sa spoľahnúť na tvoju vynikajúcu mušku,“ natiahol so sarkazmom.

„A kto hovorí, že mám dobrú mušku?“ zaškľabil sa. „Ja som sa netrafil.“

„Vážne? Tak tomu teda neuverím.“

„Ale uverte. Pôvodne som vás chcel omráčiť.“

„V tom prípade som neskutočne rád, že máš vážne zrakové problémy aj napriek istej posile, ktorá sa ti tak nádherne vyníma na tvári,“ uškrnul sa. „Ale teraz k veci. To si z toho sna nevedel nič vyčítať?“

„Nie, všetko, čo som vedel, som povedal,“ odvrkol.

„Ten jed, ktorý sa nachádzal v pohári,“ Snape sa s prevrátením očí rozhodol prehodiť tému, „je jed Perfero. Je to skrátený názov pre elixír vyvoľávajúci mučivú bolesť najmä vnútorných orgánov, ktoré postupne opuchajú a pretrhávajú sa. Jednoducho ide o čiernu mágiu. Účinok jedu trvá dlho, smrť prichádza postupne. Za normálnych okolností sa jeho prítomnosť nedá zistiť, pretože je bez farby, chuti aj zápachu. Existuje však jednoduchý test, do tekutiny, v ktorej sa jed nachádza, sa ponorí lístok hurtovca poľného. Ak zošedivie, jed je prítomný. Takto sa vlastne zisťuje prítomnosť viacerých jedov a tento je u smrťožrútov veľmi obľúbený. Kaluž som odstránil, nikto sa nedozvie, čo sa v pohári nachádzalo a svoj obliaty habit budem musieť vyhodiť. Ak by si ma upozornil, dával by som si pozor na to, čo jem alebo pijem.“

„Mohlo ísť o kohokoľvek,“ namietol.

„Iste, ale keďže vieme, o koho Temnému pánovi v prvom rade ide, tak by sme si my traja dávali pozor.“

„Teraz sa to krásne komentuje. Nebol som si istý, nevidel som smrť. Poriadne som si ten sen nepamätal a ani som nevedel, o koho ide. Nakoniec ani ten pohár nebol ako z toho sna a ja som hľadal práve...“

„Mlč,“ prerušil ho mierne podráždene. „V tom sne si cítil bolesť. Už len to ťa malo upozorniť. Vlastne aj upozornilo, ale pravdaže sa stále potrebuješ hrať na záchrancu sveta, tak si sa rozhodol, že to vyriešiš sám. Nie, pardon, sám nie. Mal si so sebou slečnu Weasleyovú a to je vskutku významná posila.“

„Že ja som sa vôbec snažil,“ zavrčal podráždene. „Mal som to nechať tak, možno by bol pokoj.“

„Ale nebol, Potter, veľmi ťa sklamem. Každý rozumný čarodejník totiž vie, že má mať pri sebe niečo, čo mu v prípade otravy zachráni život. Som si na sto percent istý, že profesorka McGonagallová, prípadne profesor Flitwick sú dosť inteligentní na to, aby to niečo mali pri sebe. Keby som sa začal zmietať na zemi, určite by mi pomohli. Pochybujem však, že by si mi ty dokázal pomôcť, aj keby si sa náhodou o to snažil, pretože sa vsadím, že nemáš ani tušenia o čom hovorím,“ s úškrnom pozeral do jeho kamennej tváre. Niekoľko sekúnd mu poskytol na odpoveď, ale nedočkal sa jej. „No samozrejme. Kto by sa odvážil naivne dúfať, že by si si pamätal niečo z prvého ročníka? Uznávam, trocha ťa ospravedlňuje tých sedem rokov a skutočnosť, že sa o kameni z kozieho žalúdka budeme učiť až tento rok. A taktiež chápem, že si sa o ňom nedozvedel, pretože si sa nezveril slečne Grangerovej, ktorá by sa po oboznámení s tvojím snom okamžite vrhla na zháňanie aspoň tucta bezoárov.“ Postavil sa a podišiel ku svojej skrinke.

„Načo to potom robili?“ spýtal sa nespúšťajúc z neho oči.

„Pravdepodobne ma chceli dostať na ošetrovňu. Tam by mali väčšiu príležitosť k tomu, aby ma dorazili.“ Otočil sa a podal mu malú škatuľku. „Malo by tam byť dosť bezoárov pre celú tvoju bandu. Noste ich pri sebe, ak by hrozilo, že sa stane nejaká nehoda,“ hlavou mu ukázal na dvere. Pochopil a postavil sa.

„A čo teraz s nimi bude?“

„Ja to vybavím. A, Potter,“ zastavil ho na polceste k dverám, „samozrejme si odpykáš trest. Dva týždne každý deň od štvrtej do šiestej u mňa,“ zaceril sa.

„Ale to máme DA a tréningy,“ zaprotestoval.

„Na to si mal myslieť skôr, ako si po mne začal páliť.“

„Zachránil som vám život!“

„A žiadal ťa niekto o to? Nezabúdaj, že to vlastne nebolo ani potrebné.“

„Vy ste tak...“

„Áno som. Teraz pôjdeš za Minervou,“ škľabiac sa od neho odvrátil pozornosť. S naštvaním zasyčaním zatresol dvere.

------

„Potter to musel vedieť!“ vyštekol Zabini na svojich kumpánov. „Inak by mu ten pohár nevyrážal. Podozrievajú nás! Kto zradil?“ vyhúkol na celú slizolinskú spálňu siedmakov.

„Blaise, z nás nikto nezradil,“ vyhlásila Parkinsonová úplne presvedčene.

„A si si až taká istá?“ prizabil ju pohľadom. „On to vedel. Tak mi vysvetli, ako sa o tom mohol dozvedieť?“ Rezignovane zavrtela hlavou. „Tak vidíš,“ otočil sa k ostatným. „Kto z vás mu to povedal? Kto ich varoval?“

„My sme to neboli,“ zamrmlal Crabe. Goyle pohotovo prikyvoval.

„Myslíš, že by sme niečo také riskovali?“ urazene sa ohradil Tyndale. „Máme sa príliš radi na to, aby sme si zahrávali s Temným pánom.“ Jeho spolužiaci prikyvovali.

„Nott,“ vrkol po potichu a nenápadne sa tváriacom chlapcovi. „Ty sa správaš divne, akoby si nesúhlasil s tým, čo robíme.“

„Len mi netvrď, že ty s tým súhlasíš,“ ozval sa zamračene. „Ani jeden z nás to nerobí dobrovoľne. Rozdiel medzi mnou a vami je ten, že ja svoju nechuť dávam aj najavo. Ale to neznamená, že som niekomu niečo povedal!“

„Možno máš pravdu, ale mohol by si prejavovať svoju lojálnosť otvorenejšie! Niekto mu to musel povedať a z nás si ty ten najpodozrivejší.“

„Tak to moment,“ ohradil sa naštvane.

„Nikto mu to nemusel povedať,“ ozval sa Mulvey a prerušil ich. „Veď ani naisto nevieme, že vedia, o čo ide! Okrem toho, mohol nás niekto začuť, ako sa rozprávame.“

„Nerozprávali sme sa o tom nikde, len tu.“

„Mohol to byť niekto zo Slizolinu!“

„Neverím.“

„Temnému pánovi sa to nebude páčiť. Do čerta. Niečo musíme urobiť!“ štekla Parkinsonová, ktorú zaplavovala panika.

„Počúvaj, Nott,“ Zabini sa k nemu znova otočil. „Dávaj si dobrý pozor. Toto nám asi neprejde a všetci vieme, čo máme robiť. Ale ty, ak sa ešte raz stane niečo podobné...“

„Prestaň mňa obviňovať!“ húkol po ňom. „Nikomu som nič nepovedal!“

„Už držte zobáky, obaja,“ zasyčal Mulvey. „Radšej sa poďme dohodnúť, čo bude ďalej.“

Zabini s Nottom po sebe stále zazerali, Parkinsonová sa pokúsila svojho nového priateľa chytiť za ruku, ale vytrhol sa jej. Crabe s Goylom len mlčky načúvali a čakali, kedy dostanú nejaké inštrukcie. Momentálne sa šiestaci zdali tými najracionálnejšie pôsobiacimi osobami. Ale len chvíľu. V momente, ako sa dvere spálne rozleteli a zjavil sa v nich Snape, všetkým prestalo biť srdce. 

------

„Profesor Snape mi naznačil, že váš útok mal súvislosť s Rádom.“ Profesorka McGonagallová mala stiahnuté obočie a prísnym pohľadom skúmala Harryho sediaceho pred sebou.

„Áno.“ Asi preto na seba tak civeli, pomyslel si.

„Predpokladám, že Slizolinčania zaútočili na jeho osobu, nejakým spôsobom, o ktorom ste sa dozvedeli.“

„Áno.“ A to by malo hádam stačiť.

„Nemám dúfať, že by ste mi prezradili, ako k tomu mohlo dôjsť?“

„Pani profesorka, profesor Dumbledore...“ chcel spustiť nejakú narýchlo vymyslenú obhajobu.

„Samozrejme, ako inak,“ prerušila ho podráždene. „Potter, vaše správanie sa mi nijako zvlášť nepozdáva. Rovnako, ako tomu bolo v minulom roku. Je až zarážajúce, ako vždy spomeniete Albusa vo chvíli, keď sa snažím...“

„Ale veď je to pravda,“ nešťastne si povzdychol. „Nemôžete...“

„Mlčte, ja som ešte neskončila,“ zamračila sa. „Ak sa skutočne jednalo o Rád a profesor Dumbledore o tom samozrejme vie,“ povedala, ale z jej tónu cítil ublíženie. Určite sa chcela dozvedieť viac a hnevalo ju, že sa musí topiť v nevedomosti. „Ako zástupkyňa riaditeľa musím z tohto činu vyvodiť dôsledky. Nech sa jednalo o čokoľvek. Možno bolo vaše počínanie úplne neškodné a vplyvom okolností aj nevyhnutné. Skutočne to vyzeralo ako útok na profesora a keďže to videla celá škola, tak mi neostane nič iné, len sa podľa toho zariadiť. Strhávam Chrabromilu sto bodov, ktoré ste aj tak ešte nestihli nazbierať,“ pery sa jej stiahli do tenučkej čiarky, tak sa snažila ovládnuť. „Oficiálne vás napomínam a upozorňujem, že najbližšie napomenutie už bude znamenať vylúčenie zo školy. Profesor Snape vám dal trest, podľa môjho názoru bol až príliš dobrosrdečný a keďže viem, že podnikáte niečo súkromne, na Albusovu žiadosť, budeme sa tváriť, že si odpykávate trest aj u mňa. Oficiálne každý deň po večeri. Nevzťahuje sa to však na vaše hodiny legilimencie, v tom čase budete tu.“

A história sa opakuje. Svojou hlúposťou si zavesil nad hlavu Damoklov meč a teraz bude úzkostlivo čakať, kedy sa nitka pretrhne a odsekne mu hlavu. A to ešte neskončil ani september. Ako má budúcich deväť mesiacov sekať dobrotu? Keby to nevidela škola, keby niečo povedal skôr, keby, keby... Do čerta, to je už jedno. Hodiny legilimencie síce odpadnú, ale hádam si to strýko vynahradí pri treste a nebude ho nútiť drhnúť kotlíky. Vážne? Že by ho ušetril? O tom pochyboval. Zaujímalo ho, či trest u profesorky platí aj na sobotu, kedy mal ako jediný deň voľno, ale nebol taký odvážny a neriskol otázku. Zrejme by ho roztrhla napoly. Ozval sa náramok a Ginny ho informovala, že sa mamka prebrala. Oznámil to profesorke a trochu mu odľahlo, keď sa jej naštvanie na moment stratilo a v očiach sa jej zjavila radosť. Ale len na moment. Chňapla ho za rameno a vyvádzala von.

------

„Klamal by som, keby som tvrdil, že vás tu nenájdem, takto združených,“ sarkasticky natiahol Snape a s úškľabkom si premeriaval všetkých prítomných Slizolinčanov. „Zrejme dumáte nad spôsobom, akým oznámite Temnému pánovi, že sa vaša akcia nevydarila.“

„Nevieme, o čom hovoríte,“ zavrčal Zabini.

„Ale samozrejme. Určite tu sedíte len tak, nevinne a premýšľate o tom, ako strávite nasledujúci víkend,“ posmešne sa uškrnul. „Neklamme si, ak vás o to môžem požiadať. Veľmi dobre viem, o čo ide. A som si istý, že aj vy vlastníte miernu dávku inteligencie a došlo vám, že to neprejde len tak. No, u niektorých to až tak zrejmé nie je,“ zapichol oči do Craba a Goyla.

„Pán profesor, ale...“

„Mlčte! Teraz ma dobre počúvajte. Mám prísne zakázané použiť Veritaserum. Za normálnych okolností by som neváhal ani na moment a vytiahol z vás pravdu. Nie, pravdu ani nie, pretože tá je jasná. Prišiel by som na vinníka. Neverím totiž, že by ste sa priznali dobrovoľne a ja sa nebudem zdržovať jednotlivými vypočúvaniami. Mám na starosti dôležitejšie veci ako zahadzovať sa s bandou malých, neschopných smrťožrútov. Keby záležalo na mne, vyrazil by som vás bez mihnutia oka. Ale nemal by som to ako zdôvodniť a s tým zrejme rátate. Preto ste pokojní, to sa však v okamihu zmení. Nechápem, ako ste si mohli myslieť, že ma preveziete elixírom. Jeho účinky dôverne poznáte, ale asi ste zabudli na istú maličkosť. Jednoduchým testom sa dá zistiť, kto s rastlinou Passius modicus alebo tiež Bolestník obyčajný pracoval. Priznáte sa teraz dobrovoľne? Alebo ma prinútite otestovať vám prsty a zistiť vinníka takýmto spôsobom? V každom prípade sa výrobca alebo výrobcovia elixíru ešte dnes zbalia a zajtra vypadnú z Rokfortu.“

Každého pomaličky zabíjal pohľadom. Zrejme dostali cez prázdniny dôkladnejšiu výučbu, než by si pomyslel. Tváre neprezrádzali nič, ale i tak v ich očiach videl zaváhanie. Ovládali sa celkom slušne, nedokázali ho ale úplne presvedčiť. Zaškľabil sa na nich.

„Stále netušíme, o čom hovoríte,“ ozval sa znechutene Zabini. „Nevieme, o akej rastline to hovoríte a ani prečo to vôbec spomínate. Tiež sme sa čudovali, prečo na vás Potter vypálil.“

„Aha,“ významne pritakal. „A ja som taký hlúpy a naivný, že ma presvedčíte. V poriadku, ako chcete,“ pomalým pohybom vytiahol fľaštičku s elixírom. „Toto je elixír odostretia. Postačí pár kvapiek na vašich prstoch a budem poznať toho snaživca, ktorý jed vyrobil.“

Dal im niekoľko sekúnd na rozmyslenie. Váhanie bolo zjavnejšie, ale oddanosť Temnému pánovi bola väčšia. Parkinsonová bola červená, šiestaci nervózni, dve gorily netušili, čo sa deje a Zabinimu sa v tvári zračil odpor. Nott mal sklonenú hlavu.

„Fajn,“ sykol a švihol prútikom. Všetkých naraz znehybnil a umlčal. Zabránil im tým v protestoch, prípadne vo vzpieraní sa. Jednému po druhom zdrapil ruky a nakvapkal elixír. Pôvodne chcel dosiahnuť, aby sa priznali sami. Ale kašľať na to, týždeň ich teraz budú svrbieť ruky. „A máme výsledok,“ zdôraznil, keď od nich o krok odstúpil. „Pán Tyndale, keby záležalo na mne, roztrhol by som vás na niekoľko častí. Môžete si zbaliť všetky svoje veci, týmto sa vaša túžba po dosiahnutí vzdelania na tejto škole končí. Pre vás to určite nič neznamená, o vašu osvetu sa určite postarajú iní,“ znechutene ho prebodával pohľadom. Na jeho ruke sa rysovali fialové fľaky, kým ostatní ich mali zatiaľ čisté. Jeho tvár hovorila za všetko. Nenávisť, hanba, nechuť a napriek tomu hrdosť. „A k vám ostatným,“ obrátil sa k nim. „Upozorňoval som vás, že vás máme pod dohľadom. Zaručujem, že sa mi dostane príležitosti k tomu, aby som aj vás ostatných vyprevadil z tejto školy a verte, že to spravím s potešením,“ uškrnul sa. „Ak sa chcete o niečo pokúsiť aj nabudúce, dávajte si pozor, čo kde poviete,“ nadvihol obočie a rázne za sebou zatresol dvere. Dúfal, že v nich zaseje svojou poznámkou zrniečko pochybností a odvráti tým pozornosť od svojho synovca.

„Je to v prdeli!“ vykríkol Tyndale a zvalil sa do kresla. „Schytám to. Ja si to odseriem!“

„Nepanikár.“

„Tebe sa to povie.“

„Kto kde táral?“ vyštekol Zabini. Ostali po sebe zazerať. „Niekto musel niekde niečo spomenúť.“ Ako na povel zabodli oči do Craba a Goyla.

„Čo?“ zabručali obaja nechápavo. Zabini len prevrátil oči.

------

Molly sa ten večer nachádzala v obklopení rodiny a svojich najbližších. Značne oslabená a ešte stále rozľútostená nevedela pochopiť, že bola takmer mesiac úplne mimo. Plakala, keď jej povedali, že Percyho pochovali bez nej. Rozplakala sa ešte viac, keď im hovorila o jeho posledných slovách. A samozrejme chcela urobiť rázne opatrenia voči ďalšej možnej snahe Bellatrix Lestrangovej zaútočiť na jej deti, čo vyvolalo ostrejšie výmeny názorov. Na jednej strane bola ona a jej príkazy, ktoré zahrňovali nielen prítomnosť nerokfortských detí doma a ich absolútne dištancovanie sa od každodenných činností, ale aj okamžitý koniec ich rádových povinností. A myslela tým všetkých, vrátane svojho manžela. A na druhej strane bol ostatok weasleyovskej rodiny, ktorá sa proti jej slovám rázne postavila, odmietla ich a argumentovala ich plnoletosťou. Totálne ju rozzúrilo, keď sa na stranu svojich synov otvorene postavil aj Artur. Ginny sa tvárila veľmi nenápadne a nezúčastnene, aby náhodou nepreniesla pozornosť matky na svoju osobu. Nebolo jej to nič platné. Vypočula si dlhý monológ, ktorý napokon Molly tak rozvášnil, že na okamih nemyslela na bolesť. Aj tak si všetci v duchu hovorili, že sa Molly zbytočne namáha.

Prítomní boli okrem Harryho a Hermiony, samozrejme rokfortskej ošetrovateľky, aj Sirius so Susan. Harryho prekvapilo, že doňho jeho krstný otec príliš nevŕtal a jeho útok na strýkov pohár zobral s humorom. Mierna výčitka o jeho nepodelení sa so snom sa však dala cítiť. Hermiona si však servítok pred ústa nedávala a dlhú dobu mu v rohu ošetrovne dôrazne oznamovala svoj názor.

Snape sa stretol s McGonagallovou a vysvetlil jej, k čomu sa u Slizolinčanov odhodlal. Priamo jej povedal o jede, ale spôsob, ktorým sa Harry o tom dozvedel, samozrejme mierne upravil. Vraj si tajne vypočul ich rozhovor. A profesorka mu jeho vyrazenie Tyndalea odobrila. Či mu verila, to bolo otázne. Určite tušila, že sa za tým skrýva viac, nepredpokladala však, že by jej kolega čokoľvek povedal. Na ďalší deň oznámila škole, že sa rodičia Jordana Tyndalea rozhodli preradiť svojho syna na Durmstrang.

Harryho po návrate do klubovne čakali búrlivé ovácie. Jeho spolužiaci ho vynášali do nebies, neváhali prejaviť svoj obdiv nad jeho odvahou vyslať po obávanom profesorovi zaklínadlo. K jeho smole však zaznievali aj poznámky týkajúce sa jeho duševného zdravia. Colin vyhukoval svoje obavy ohľadne Harryho bezproblémového prežitia trestu u Snape a dvaja rokfortskí odrážači mu vymysleli prezývku Snapobijec a navrhli mu, že si nabudúce môže rovno požičať niektorú z ich pálok. Nikomu nevadilo, že Chrabromil sa v bodovom hodnotení dostal do mínusu. A nikomu sa v tej chvíli nezdalo divné ani to, že trest mal trvať, len, dva týždne.

------

„Tak fajn. Keďže tu Harry nie je a my vás nemôžeme učiť ohňový štít, ktorý ešte neovládame,“ vyhlásil Ron na stretnutí DA, „tak by sme sa mohli venovať napríklad tomu Patronovmu zaklínadlu.“

Harry im oznámil, že bude viesť ich praktické cvičenia počas jeho neprítomnosti. Chcel mu prejaviť dôveru a povzbudiť ho, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Ron svoje asistentské miesto vzal veľmi zodpovedne a vážne. Väčších povzbudzoval a menším trpezlivo vysvetľoval, ako na to majú ísť. A automaticky sa k nemu pridali aj ostatní, ktorí Patrona zvládali. Luna sa zamerala na Nevilla, ktorému sa stále nedarilo.

Hermiona sa rýchlo obrátila ku štvrtákom, aby sa vyhla prípadnému kontaktu s Malfoyom. Rozhodne sa nedokázala pretvarovať tak, ako on. Pohodlne sa vedel prinútiť nepozerať jej do očí, pred ostatnými sa správal tak, ako predtým. Akoby sa nič nebolo stalo. Teraz si už uvedomovala jeho občasný pohľad, ktorý cítila na svojom chrbte a ktorý predtým prehliadala. Už sa s ním nedokázala ani baviť tak nenútene, ako predtým. A to najmä pred dievčatami. Vedela si domyslieť, že by si mohli zmenu jej správania všimnúť. Určite skôr, ako chlapci. Preto odsúdila ich vzájomnú komunikáciu na minimum. A on sa snažil o to isté. Nechcel jej robiť problémy. Vlastne ich už spôsobil. A to poriadne. Nevyčítal jej ani to, ako sa nechá aj naďalej obchytkávať Weasleym. A prečo by to mala vlastne meniť? Prečo by jej mal čokoľvek vyčítať? Snáď si nemyslí, že by sa k Weasleymu nemala len preto, že jej tak hlúpo vyznal city. Ako povedala, je to jeho problém a ju do toho nič. Tak mu treba.

„Sústreď sa na nejakú šťastnú spomienku.“ Ginny sa k nemu postavila. Videla jeho bezradnosť pri kúzlení a odhadla, prečo tomu tak môže byť. Jeho otec mu asi neposkytol veľa možností na to, aby si vytvoril šťastnú spomienku. „Keď si nedokážeš nič vybaviť, spomeň si na Ministerstvo a na to, ako ťa zbavili obvinení. Som si istá, že za pokus to stojí. S niečím musíš začať. Vtedy si bol predsa šťastný,“ nadvihla obočie.

„Pravda,“ pritakal. No iste, vtedy skutočne cítil niečo, čo by sa dalo nazvať radosťou a spokojnosťou. A nebol to len pocit zadosťučinenia a spravodlivosti? Fľochol po Hermione, ktorá mu stála chrbtom. Jej by sa zveril a ona by mu to možno pomohla pochopiť. Skúsiť to ale môže. Aj napriek snahe o vybavenie si toho, ako sa v tej chvíli cítil, aj napriek snahe dokázať jej, že je schopný niečo zo seba dostať, aj keď sa momentálne cíti úboho, nešlo to. Jednoducho nedokázal vyčariť nič. V tú chvíľu dostal neuveriteľnú chuť niekoho prekliať. Prebralo ho zapišťanie maličkého Dennisa Creeweyho, ktorému z prútika vychádzali strieborné nitky. Aj jemu sa to podarí skôr.

------

„Ja by som s tými metlami ešte počkala,“ šepla Ginny, keď sa postavili s Dracom a Ronom k menšej bojovej porade a hlavou im ukázala Colina. „Keď ho nechceš uraziť tým, že by si ich dal len niektorým a keď nechceš riskovať, že by ti jednu zlámal, tak s tým počkaj.“

„Tentoraz s tebou musím súhlasiť, sestrička,“ zaškeril sa na ňu Ron.

„Možno by ho to povzbudilo,“ namietol. Už na začiatku chcel dať všetkým piatim svoje Nimbusy 2001, keďže o ne Rád momentálne neprejavil záujem. Vtedy ho prehovoril Harry, vraj ich nemá rozmaznávať.

„Alebo by ho zabila. Je rozhodne rýchlejšia ako Ometlo. Zosype sa a dokaličí,“ krútila hlavou. Mala Colina rada, minulý rok jej dosť pomohol a ona mu bola vďačná, ale metlobal, aspoň zatiaľ, hrať proste nevedel.

„Dobre, ale druhým to ide.“ mykol plecami. „A myslím, že by mali začať trénovať na nových metlách čo najskôr.“

„Nie, že by som ju nechcel,“ ozval sa Ron a oči mal zabodnuté v metle, ktorú Malfoy držal, „a skutočne by sa s metlou mal človek zžiť, ale myslím, že by bolo lepšie počkať na Harryho. On tieto presvedčovacie monológy ovláda najlepšie. Pochybujem, že by to od teba zniesli.“

„Jasne, ja sa im nebudem ani nič pokúšať nahovoriť,“ vrkol.

„Iste.“

„Skončite!“

Obaja zmĺkli. Rovnako, ako Ron zastupoval Harryho na cvičeniach DA, zastupovala ho na tréningoch Ginny. Bol si istý, že svojimi hlasivkami ich prinúti poctivo trénovať. Stihla toho dosť odpozorovať od Katie. A nemýlil sa. V okamihu, ako vyleteli do vzduchu a začali si medzi sebou hádzať prehadzovačku, ozval sa aj jej krik. Odrážači trénovali samostatne, dosť sa toho minulý rok naučili a teraz potrebovali len to, aby sa po dvojmesačnom výpadku dostali do formy. Preto sa spolu s Malfoyom, ktorý si tiež neodpustil občasný rev a nadávky, pustili do Colina a nútili ho stále viac a viac siahať si až na dno vlastných síl. Chudák chlapec lietal medzi nimi dvoma ako splašený a dokázal už aspoň zachytávať loptu, ktorú mu v besnom tempe hádzali. Jeho streľba na Rona však bola aj naďalej dosť slabá. Dala by sa nazvať až neškodnou, keďže nemala ani silu, ani presnosť, nič.

------

Harry sa okrem vyučovania so svojimi priateľmi stretával len na súkromných hodinách v podzemnom žalári. Snapovo vrčanie si už dokázali nevšímať. Preletelo jedným uchom dnu a druhým von. Ani Ron už tak často od zúrivosti nečervenel. Jednoducho sa s ním zmierili a dokázali sa nad to povzniesť. K Harrymu sa pridala Ginny a obaja odmeňovali Snapovo frflanie a buzerovanie úškľabkami. Ron si to dovolil tiež, ale len v prípadoch, kedy mu stál profesor chrbtom. Hermiona sa síce tvárila vážne, ale ani ona sa už nesnažila príliš kryť svoje pobavenie. A Snapa to samozrejme vytáčalo. Stávalo sa však čoraz častejšie, že sa pristihol, ako ich ignorovanie a nadnesenie zámerne prehliada.  

Nič z toho však nebránilo tomu, aby sa všetci štyria snažili o významné pokroky. Harrymu sa postupne darilo dostávať svoju mágiu pod kontrolu. Neovládal ju ešte úplne najuspokojivejšie, ale aspoň dokázal zmierňovať jej silu a intenzitu. Ostatné hmly sa zlepšovali, silneli a hustli.

„Výborne, keď to pôjde takto ďalej, nepotrvá dlho a my sa vyberieme do Nórska,“ uškrnul sa na nich Sirius.

„No ja by som to tak presvedčivo netvrdil,“ natiahol Snape. Všetci po sebe fľochli pohľadmi a mierne sa uškrnuli. Teraz bude určite nasledovať nejaká provokácie. Len ich zaujímalo, kto si to odnesie tentoraz. „Pokiaľ ma pamäť neklame, dohodli sme sa na tom, že do Nórska pôjdeme až vtedy, keď bude na svete minimálne päť svetiel.“

„Vidíš, Sirius?“ otočil sa k nemu Harry úplne vážne. „A zatiaľ ho dokáže vyčariť len Dumbledore, takže tak skoro nepôjdeme nikde. On sám nás určite nedokáže ochrániť,“ natiahol.

„Áno, to je pravda,“ okamžite sa pripojil. „Aspoň my, skúsenejší, by sme sa mohli konečne pohnúť z miesta. Ľahko sa môže stať, že nás tieto deti predbehnú. Nemáš rovnaký názor, Severus?“ zaškľabil sa. Snape ho prebodol pohľadom.

„Ja neviem, Black,“ vypustil jedovito. „Ja sa rozhodne nezúčastňujem akejsi súťaži s týmito deťmi. Nepotrebujem to. To len ty si možno potrebuješ dokázať, že si aspoň od niekoho lepší. Alebo že by ani nie?“

„Nie, nepotrebujem si nič dokazovať,“ milo sa pousmial. „Ak by sa stalo, že by ma niektorí z nich predbehol, len mu zagratulujem. Ja by som bol toho schopný na rozdiel od niekoho. Ale to už nebude za potreby. Svoje svetlo som už vyčaril.“

„Vážne?“ spýtal sa Harry s neskrývanou radosťou. A pridali sa všetci.

„Vážne,“ prikývol.

„Tak to je veľmi chvályhodné, Black,“ prebodol ho pohľadom, v ktorom sa dalo jasne čítať, že nesúhlasí z jeho prezradením.

„Vieš, každý máme nejaké spôsoby, ktoré s obľubou používame,“ mierne prikývol, dal mu na vedomie že vie, čo si myslí. „Určite budú decká radi, keď uvidia svetlo na vlastné oči a dopredu ich bude hnať túžba predbehnúť teba,“ významne doložil. Snape sa len zaškľabil. Sirius vyslyšal prosby a predviedol im silné oranžové svetlo, aby si na vlastnej koži vyskúšali účinok mocného zabudnutého zaklínadla.

------

„Slečny Weasleyová a Grangerová.“ Niesol sa chlapčenskou spálňou prísny hlas profesorky Transfigurácie. Obe menované na ňu prekvapene vzhliadli, obe v pyžamách a županoch, obe pripravené zaliezť do postelí svojich miláčikov. Rozhodne ju tu hodinu po večierke nik nečakal. „Môžem sa opýtať, čo tu robíte?“

„Prišli sme na návštevu,“ nevinne mykla plecami Ginny.

„Áno, to iste,“ profesorka vôbec nevyzerala, že by jej verila. „A vaša návšteva býva každý večer a trvá celú noc. Však?“ prepichla ich pohľadom. Vyjavene vytreštili oči. „Dostala som anonymný list, v ktorom som bola upozornená na nemiestny spôsob vášho prespávania. Aj keď to je necivilizovaný spôsob dorozumievania, i tak ho musím preveriť. Vo vašom prípade o to viac, slečna Weasleyová, že ešte nie ste plnoletá. A ak by tomu aj náhodou tak bolo, ešte stále ste študentkami tejto školy a pravidlá výslovne zakazujú obdobné zmiešané ponocovania. Preto vás žiadam, aby ste sa láskavo vrátili do svojich spální a môžem vám zaručiť, že sa to vaši rodičia dozvedia,“ nechala ich tak a zmizla.

„A som mŕtvy,“ hlesol Harry. Keď sa toto dozvedia Weasleyovci, k svojej záhube veru Voldemorta potrebovať nebude.

„Ale neplaš sa,“ Ginny sa to nezdalo ako veľký problém. Neveriacky na ňu pozrel.

„Zaujímalo by ma, kto bol ten anonym,“ zavrčal Ron znechutene. Hermiona strelila pohľadom po Dracovi, ktorý sedel na posteli a vyzeral rovnako prekvapený, ako oni. Zamračila sa naňho, len zavrtel hlavou. Vôbec neprotestoval proti profesorkinmu náletu, ale v tomto prsty nemal.

„Žeby nejaký žiarlivý ctiteľ? Alebo ctiteľka?“ nadhodil Neville.

„Alebo niekto, kto nás, konkrétne mňa, nemá rád,“ vypustil Harry. Všimol si, ako sa Seamus nervózne ošíva a zavraždil ho pohľadom. „To ty si na nás nabonzoval. Nemám pravdu?“ otvorene ho obvinil. Celá spálňa naňho upriamila pozornosť. Sčervenel.

„A čo? Som prefekt a vadí mi to. Nielenže porušujete pravidlá, ale človek tu nemá ani súkromie. A je jedno, čo za závesmi robíte, keď umlčíte zvuky. Jednoducho v tejto izbe bývam aj ja a nepozdáva sa mi to.“

„Si úbožiak,“ pokrútil hlavou Neville.

„Sedem rokov nemáš žiadne súkromie, ale zrazu ti to začalo vadiť?“ pridal sa Ron.

„Neviem síce prečo, ale pomstil si sa. Môžeš byť spokojný,“ povedal mu Harry flegmaticky. „Dúfam, že sa ti bude dobre spať. Ešte ma zaujíma, čo si vymyslíš na Malfoya. Určite sa nevyhne tvojej trápnej pomste. Poďme,“ chytil Ginny za ruku. Obe naňho neveriacky hľadeli, len červenel a upreto pozeral niekde do protiľahlej steny. Všetci štyria odišli do klubovne.

„Čo ti vlastne spravil?“ spýtal sa ho Malfoy, keď za sebou zavreli dvere. „Ešte by som pochopil, že sa chceš voziť po mne. Ale prečo na ňom?“

„Čo je teba do toho?“ zavrčal.

„Máš pravdu, nič. Len, že ťa nechápem,“ zavrtel hlavou a zatiahol za sebou záves.

„Čo sa s tebou stalo, Seamus?“ spýtal sa ho Neville. Odpovede sa však nedočkal.

------

„Takže vám to zarazila,“ povedala zamyslene Luna. O chvíľu mala začať DA a sedela spolu so všetkými za jedným stolom, kde čakali na ostatných. Colin s Dennisom už snaživo nacvičovali Expelliarmus a Protego.

„To áno, ale rodičom nič nepovedala, aj keď sa vyhrážala,“ zaškľabila sa Ginny. Včera mamku prepustili domov a oni sa s ňou šli rozlúčiť. Aj keď Harry dosť opatrne. A skutočnosť, že od Siriusa odchádzal vcelku napovedala, že sa weasleyovská banda nič nedozvedela a preto nepociťovala potrebu ho preraziť.

„Hádam to ani naši nebudú vedieť, aj keď nehrozí, že by ma zabili. Aj v muklovskom svete som už dospelá. Bude lepšie, keď sa budú nachádzať čo najdlhšie v sladkej nevedomosti,“ uškrnula sa Hermiona.

„Len aby sa nestalo, že niektorá z vás otehotnie,“ Luna nadvihla obočie. „Síce predstava, že by som mala na rukách držať nejakého špunta nie je až taká strašná.“

„Nestraš. Keď budeš chcieť, Tonksová ti rada požičia malého Lupina,“ usmiala sa Ginny.

„Okrem toho existujú ochranné kúzla.“

Následný rozhovor už neregistroval. Predstava, že by s tým ryšavcom mohla dokonca otehotnieť, ho ešte viac rozhodila. Creeweyovci prestali kričať zaklínadlá a všetci sa venovali ošetrovateľskej časti. Ginny im povedala o zaceľovacom kúzle, poradili im Snapovo kúzlo na spôsobenie si bezbolestnej reznej rany a oni trénovali jej ošetrenie. Spolu s Lunou a Hermionou chodili pomedzi nich a kto to potreboval, tomu poradili. Základy prvej pomoci u smrťožrútov dostal, preto mu to prišlo ako zbytočná strata času. Radšej ju nenápadne sledoval. A možno by dokázal pozorovať jej zanietenie až do konca, keby neucítil prenikavý Lunin pohľad. Pozrel jej do očí, stiahnuté obočie napovedalo, že nesúhlasí s jeho okukovaním. Zamračil sa a smerom k nej mykol plecami. Obrátil pozornosť na svoje narezané lýtko a už po niekoľkýkrát si zacelil ranu.

Aj keď sa snažila plne venovať sa svojej úlohe, k jej nespokojnosti bolo jej sústredenie naštrbené. Cítila ho, vedela, že po nej pozerá. Znova a znova. A cítila aj to, že sa jej vkráda do tváre zradná červeň. Potrebovala sa vydýchať, aby bola schopná skloniť sa k maličkému tretiakovi a pomôcť mu zaceliť silne krvácajúcu nohu. Nevedela si pomôcť. Keď odvrátila pozornosť od nohy a cítila ten pohľad, pred oči sa jej dostával obrázok jeho šedých očí. Zaslzených a nešťastných. A jeho pery. Potláčala myšlienku na jeho bozk. Nemôže na to myslieť, bola to hlúposť. Jeho hlúposť a pre ňu to vážne nič neznamená. Skutočne? Prestaň, Hermiona. Čo sa to s tebou, do kotla, deje?

------

„Pomaličky, ale iste sa dostávame k jednému z našich vytúžených cieľov, drahá Bella,“ natiahol Voldemort škrabkajúc pri tom Nagini po hlave. „Alebo aspoň k najbližšiemu cieľu. Potrebujem vedieť, kedy sa Dumbledore vráti do školy. To by mal byť signál, že sú všetci pripravení a my sa pripravíme tiež.“

„Iste, môj pane,“ natiahla, aj keď netušila, o čo ide. Zatiaľ. „Pošlem odkaz našim mladým smrťožrútom.“

„Samozrejme a potom sa zameriam na zistenie, čo sa to vlastne deje s naším malým Potterom. Nemyslím, že by záležitosť so Snapom bola čisto náhodná. Niečo sa tam deje a ja by som rád zistil, o čo konkrétne ide.“ Zjavne ho nevedomosť znechucovala. „Aj ten incident s pohárom. Nemyslím, že by na to prišiel tak primitívne, že by ich začul rozprávať sa. Podľa mňa je za tým viac. Predtuchy, ale to by znamenalo Bifľomorovú, čo je v rozpore so Snapovými informáciami, že je bystrejší. Každopádne je to záhada, ktorú sa pokúsime vypátrať následne. Ak sa naša akcia Nordkapp nevydarí...“

------

Harry sa nemýlil v tom, že jeho strýko pojme tresty ako príležitosť vynahradiť si jeho povečerový trojhodinový pobyt u profesorky Transfigurácie, ktorá ho opäť nútila úmorne lúštiť a prepisovať staré pergameny a nezabudla pri tom naňho frflať. Takže sa pred večerou venovali klasickému precvičovaniu oklumencie a následnému trénovaniu myšlienkovej komunikácie.

Hermiona na hodine oklumencie dosiahla úspech ako prvá. Dokázala dešifrovať, že jej kornat sa skladá z vody. Zameriavala sa preto na vodopád, ten mal slúžiť ako jej bariéra. Ron frustrovane oznamoval, že zo sústredenia skôr zaspí, ako niečo zistí a Luna ich oboznámila s ohňom. Rovnako ako Harry, aj ona sa bude zameriavať na oheň. Ďalšou úspešnou bola Ginny, ktorá kornat definovala ako veľké pieskové duny. Neville bol na tom podobne ako Ron. Úspech zatiaľ nezaznamenal.

Súkromné hodiny v žalári pokračovali zdrvujúcim tempom. Sirius sa po ukážke svetla neukázal, stále častejšie sa riešili útoky na muklov a čarodejníkov. Dokonca bol Rád prinútený ubytovať v Siriusovom dome jednu štvorčlennú rodinu, ktorá behom chvíle prišla absolútne o všetko. Holé životy im zachránili len vďaka náhodne získanej informácie. Postupne sa zvyšovala aj intenzita besných napádaní vlkolakmi. Čo na tom, že sa európskej vetve podarilo zadržať menšiu skupinku, keď sa takýchto bánd po Anglicku pohybovalo niekoľko. Aj aurori mali plné ruky práce. A treba spomenúť aj vyčíňanie dementorov, ktorí boli schopní týždeň hodovať na jednej dedine. Pomoc v podaní Patronusov prichádzala neskoro.

„Tak, pokračujte. Som si istý, že z vás niekto, už konečne, zaznamená aký-taký úspech,“ vŕkal Snape na celý žalár. A jeho hlas sa odrážal od stien, keďže sa nik iný neprejavoval slovne. „Rozhodne by už bolo načase. Toto otravovanie sa s vami mi už zo začiatku liezlo na nervy, ale teraz ma už doslova privádza k šialenstvu. Uznávam, že by pre vás bolo vskutku zábavné takýmto ľahkým spôsobom dostať ma k Mungovi a tým sa ma zbaviť. Verte, že táto túžba je vzájomná. Neviem sa dočkať, kedy sa vás zbavím. Tak už konečne niečo robte.“

Ani jeden z nich neráčil odpovedať. Len prevracal očami a zúfalo pokukoval z jedného na druhého. A jeho výraz bol beznádejný. Od Pottera, cez Grangerovú s Weasleyovou a Weasley ho dorazil. Odfrkol si.

„Poďme. Vyčarujte už svetlo. Aspoň jedno jediné svetlo. Nechcem po vás predsa až tak veľa!“ Napokon sa dočkal. Doslova si to vyštekal a žalár osvietilo oranžové svetlo, vzduchom rezonovala neviditeľná sila. Bol ňou presýtený.

TOPlist