17. Uzmierenie

 

      Zápas Puddlemere United  - Kudleyovské kanóny, Leeds, 20.10.2001

Harry sedel v šatni na lavičke a nijako zvlášť nepočúval rečneniu trénera. Dnešný zápas bude predovšetkým predstavením dvoch strážcov a dvoch stíhačov. Pokým Ron vyzeral, že sa na konfrontáciu s Oliverom Woodom teší, Harry mal o niečo väčšie obavy. Bude lietať proti Leovi Corkinovi, ktorý momentálne zvádza nepriamy súboj o miesto náhradníka s Ruth Snyderovou od Harpyí. Ich súboj by ho príliš zaujímať nemal. On si bude lietať po svojom a bude chytať strelu tak, ako vždy a tak, ako vie. Ibaže existovala reálna možnosť, že by neuspel. A to by si nemal dovoliť v súboji so svojím možným náhradníkom.
                Neprajníci by sa potešili, keby ho porazil možný náhradník. Vyhral nad Ruth a aj nad Claytonom Brixom. S Leom môže prehrať. Azda prvý raz od začiatku sezóny ho pochytili obavy. A zodpovednosť. Toto mal zažívať až pred koncom sezóny, kedy sa rozhodovalo o titule. Oni nemajú za sebou ešte ani polovicu a on začína byť nervózny. To nie je dobre.
                Nehovoriac o tom, že ho stále trápila Bellatrix. Teda nie osobne, ale tie jej reči ho pokojným nenechali. Prezradil ich rozhovor Siriusovi a požiadal ho, aby dal na Regulusa pozor. Jeho krstný otec sa len zachechtal, zanadával si a snažil sa ho upokojiť.
                A potom tu bol ešte Malfoy mladší, ktorý ho znervózňoval. Ginny mu povedala o ich incidente. A vysvetlila mu, čo sa na škole stalo. Draco si zaumienil, že s ňou začne chodiť. Jej názor ho samozrejme nezaujímal. Prenasledoval ju, prehováral a ona ho vždy poslala do čerta. Neprekážalo mu ani to, že s niekým chodí. S Johnom ich raz obkľúčila partička Slizolinačanov na čele s Malfoym. Prišlo k potýčke, našťastie len slovnej. Zakliala ho svojimi netopiermi pred očami jeho spolužiakov. Zjavila sa tam profesorka, takže to nemalo následky. Aspoň nie vtedy. Neprestal ju však prenasledovať. Už roky sa snaží pritiahnuť ju do svojho klubu. Vyhrážky strieda sľubmi, aby jej následne vyznával lásku. A nevadí mu ani to, že sa jej z neho zdvíha žalúdok.
                Harryho život sa za posledné dva dni dosť zdramatizoval, ako si s úškľabkom uvedomil. Je pred ním ale celkom dôležitý zápas, tak sa musí sústrediť. Ron ho poplieskal po pleciach, keď sa hrabali zo šatne. Všetci hráči sa navzájom povzbudzovali a do zápasu nastupovali s nadšením. Prešli výraznou zmenou od začiatku sezóny. Ono druhé miesto je významnou motiváciou. Tak si ho len udržať...
                Celý zápas sa sústredil a hľadal strelu. Poctivo prelietaval ponad hlavami hráčov a jedným uchom počúval komentátora. United mal mierne navrch. Ale len mierne. Strážcovia boli dobrí a triafačom nebolo súdené dnes excelovať. United vyhrával o tri góly, čo nebolo vôbec rozhodujúce.
                Rozhodnúť sa malo hore. Počas hodiny a pol strelu nezbadali. Až potom. Boli pri sebe blízko a Leo ju zbadal skôr. Harry ho vzápätí prenasledoval a takmer okamžite dohonil. Niekoľko minút stíhali strelu, ale tá bola dnes rýchla. Až príliš rýchla a ich naháňanie skončilo tak náhle, ako začalo. Obaja zahrešili, keď im strela zmizla z dohľadu. Diváci zmiernili svoje povzbudzovanie a zápas pokračoval.
                Zápas pokračoval ďalšiu hodinu. Trénerovi Kanónov ani nenapadlo Harryho prestriedať a tréner súpera mal rovnaký názor. United vyhrával už o sedem gólov. Čo na plat, útok Kanónov bol slabý.
                K ďalšej naháňačke prišlo v dobe, kedy Kanóny prehrávali už o desať gólov a situácia začínala byť kritická. Leo sa zavesil na Harryho s úmyslom nepustiť sa ho. Strela bola tentoraz zhovievavejšia. Nestratila sa tak rýchlo a dala vyniknúť obom stíhačom. Tí ju naháňali cez celý štadión štvrť hodiny. Chvíľu bol vpredu Harry, chvíľu zase Leo, ale ani jeden druhému neušiel.
                A Harrymu spadol obrovský kameň zo srdca, keď sa mu podarilo lapiť ju prv, než súperovi. Bola to riadna naháňačka, obaja boli uštvaní a mali toho plné zuby. Takto výdatne si už dlho nezalietal. Leo mu sympaticky potriasol pravačkou a významne sa zaškľabil. Nie, Harry zatiaľ nepoznal ďalšieho stíhača, ktorý by ho porazil, okrem írskeho hráča Netopierov, Varneyho.

      Výskumno – experimentálny  ústav, Londýn, 25.10.2001
               
Hermiona sedela za stolom, ktorý bol zaprataný pergamenmi a pojedala sladké pečivo pri káve. Nos mala pichnutý v novinách a škľabila sa nad fotkou svojej kamarátky, ktorá pózovala novinárom aj so svojím priateľom. Alebo skôr bola prinútená pózovať. V poslednom období sa nepísalo a nehovorilo o ničom inom, než o metlobale, čo bolo otravné aj za normálnych, pokojných čias. Teraz to začínalo byť chorobne nepríjemné. Kamarátke samozrejme želala šampionát, taktiež synovi svojej šéfky. A ešte lepšie by bolo, keby vyhrali titul. Tieto otravnosti okolo toho ale vážne byť nemuseli.
                „Ďalšia?“ spýtala sa Lily, keď nazrela ponad jej plece do novín. Sadla si oproti mladej žene a prehrabovala sa v pergamenoch.
                „Ďalšie tri,“ uchechtla sa. „A ušlo sa aj Oliverovi. Dáte si?“ ponúkla ju pečivom. Zavrtela hlavou.
                „Bude zimná prestávka, novinárov to prestane baviť, čarodejníci si nájdu inú zábavu. Vianoce napríklad a potom sa to upokojí.“
                „Myslíte?“
                „Dúfam v to,“ zahihňala sa a nazrela do novín. Jej syn držal Ginny za ruku a niekam spolu šli. Zavrtela hlavou. „Otrasné. Aspoň, že podniky majú zákaz vstupu novinárom. Harry už zmenil obchod, kam chodili nakupovať. Pravidelne obmieňajú premiestňovacie územie. Keď chcú ísť na prechádzku, idú niekam veľmi ďaleko. Naposledy šli až do Liverpoolu,“ pozrela na Hermionu.
                „To vážne?“ šokovane sa na ňu zadívala. Lily prikývla.
                „Je pre nich najbezpečnejšie nevystrkovať nos. Dokonca bol prinútený zájsť až tak ďaleko, že mu Sirius nechal zapojiť krb. A potom sa musí niekam preletaxovať a odtiaľ premiestňovať.“
                „To je ale... zasahovanie do súkromia! To nemajú v sebe novinári kúska cti? A úcty?“
                „Nie, sú ako supy číhajúce na to, kedy zviera umrie, aby mohli zlietnuť a zožrať jej mŕtvolu,“ ozval sa vo dverách Severus. „Dobré ráno a dobrú chuť,“ veselo pozdravil.
                „Práve mi prešla,“ znechutene sa otriasla Hermiona. „Po tej poznámke o supoch, samozrejme,“ okamžite dodala.
                „Som rád, že vás neznechucujem ja, slečna Grangerová,“ blahosklonne sa usmial, aby sa sklonil a vtisol bozk na usmiatu Lilynu tvár. „Merlin, Lil, si čoraz krajšia,“ takmer zastonal a hodil sa na stoličku.
                „A ty si čoraz protivnejší,“ zaprskala.
                „Prečo?“ nevinne natiahol.
                „Preto.“
                „To je vážne silný argument,“ prikývol. „Tvoj syn sa teší popularite?“ natiahol sa pre noviny.
                „Trpí popularitu,“ upresnila. „Hoci... na niečo podobné je rozhodne zvyknutejší, než nebohá Ginny alebo Marcus s Oliverom. Ale po nich tak nejdú.“
                „To je pochopiteľné. Stali sa národnými miláčikmi a verejnosť chce vedieť všetko. Zrejme aj to, kedy si prdnú.“
                „Veď vravím, si protivný,“ zamračila sa naňho. Hermiona sa napokon prinútila dojesť svoje pečivo, avšak po profesorovej poznámke ho odložila.
                „Len rád pomenúvam veci správnymi a presnými termínami. To však nemení nič na fakte, že sa tí dvaja stali obeťami honby za senzáciami. Mal by som ich ľutovať?“ uškrnul sa.
                „O to určite nestoja,“ ubezpečila ho Hermiona s úsmevom. Severus na ňu pozrel.
                „O tom nepochybujem,“ opätoval jej úsmev. „Tak čo, slečna Grangerová? Váš tajuplný ctiteľ ešte plní svoju funkciu? Alebo už žiadny nie je? Môžem vás pozvať na rande?“ zažmurkal.
                „Nemôžete,“ vyšlo z Hermiony nesmelo a so začervenaním. „Stále mám priateľa a som spokojná. Ďakujem za opýtanie,“ otočila sa a prešla do laboratória v mierne rozhádzanej nálade.
                „Že žiadny nie je?“ Severus stočil svoj pohľad, ktorý dovtedy venoval Hermioninmu pozadiu, k Lily.
                „Ale je,“ s úsmevom mu potvrdila.
                „Kto?“
                „Severus, si zvedavejší než stará baba.“
                „A čo je na tom, keď chcem poznať identitu priateľa slečny Grangerovej? Rád by som vedel, ktorému pajácovi dala prednosť pred mojou dokonalosťou.“
                „Neviem to,“ mykla plecami. Severus vyvalil oči.
                „Ako to nemôžeš vedieť? Ste kolegyne, priateľky... dôverníčky? A to ti nepovedala, s kým chodí?“
                „Nepýtala som sa,“ pozrela naňho vyčítavo. „Vraví len o priateľovi. A keď na začiatku mlčala, nepovažovala som za nutné ťahať z nej meno jej priateľa. Ale je spokojná, to môžem potvrdiť.“
                „Hm, zaujímavé,“ zamyslel sa Severus. Lily ho kútikom oka pozorovala. Potom sa zasmiala.
                „Zjavne ťa to trápi viac, než by človek predpokladal. Prečo?“
                „Pretože je tu záhada, na ktorú nepoznám odpoveď.“
                „Len preto?“ usmiala sa. „Nežiarliš?“
                „Ja? V živote som týmto nízkym povahovým rysom netrpel, ako si určite spomínaš.“
                „Spomínam si, že si jančil, keď som začala chodiť s Jamesom.“
                „Pretože to bol tupec.“
                „Pretože si žiarlil.“
                „Možno trocha.“
                „Trocha viac.“
                „Nehodil sa k tebe,“ pozrel na ňu. „Ten názor som mal a mám ho stále.“
                „Máme šťastné manželstvo, Severus,“ upozornila.
                „Ale veď dobre,“ nervózne zabrblal. „Hoci... ideálne tiež nie je, nie?“
                „Čo je v dnešnej dobe ideálne?“
                „Takže priznávaš, že máte problémy?“ s úsmevom a takmer víťazným výrazom sa na ňu zadíval.
                „Nemáme žiadne problémy, Severus. Sme spolu už viac ako dvadsaťpäť rokov a nesťažujeme si. Možno máme každý iné záujmy, ale tie do postele neťaháme,“ prskla po ňom. „A už mlč!“ zarazila jeho nadýchnutie. Vydýchol.
                „Dobre, len to skúšam,“ rezignovane zafunel. „A čo tá slečna Grangerová?“ nazeral do laboratória, kde sa skláňala nad skúmavkami. Skláňala sa veľmi pôvabným spôsobom. „Zistím si meno toho anonymného kamaráta slečny Inteligentky.“
                „Zdá sa mi, že si v druhej puberte, Severus. Alebo máš možno krízu stredného veku.“
                „Ale figu, Lil,“ urazene sa ohradil. „Mne sa také veci stať nemôžu,“ uchechtol sa.
                „Aha, áno,“ zavrtela hlavou. „Zabudla som. Apropo, čo ťa k nám privádza v túto skorú hodinu? Nemal by si učiť?“
                „Náhodou mám prvé dve hodiny voľno, vďaka Merlinovi za to svetlo na konci tunela. Prišiel som povedať, že zatiaľ pre vás nemám žiadneho mŕtveho vlkolaka.“

      Brloh, Vydrí svätý Dráb, 28.10.2001
               
Po tom, čo v sobotu vyhrali svoje zápasy ako Kanóny, tak i Harpye a v nedeľu sa čakalo na výsledky ostatných zápasov, sa už večer vedelo, že po prvej polovici ligy vedú Harpye s náskokom pred Kanónmi, za nimi sú Netopiere a stíha ich aj dvojica United a Draci. Ostatné tímy mali príliš veľkú stratu, aby ju mohli dohnať. Medzi týmito piatimi družstvami sa strhne boj o trofej. Avšak, to by sa muselo Harpyám mimoriadne nedariť, aby ich niektorý tím dohnal. Hoc aj Kanóny, ktoré mali o jedno víťazstvo viac, ale štyristo bodovú stratu. A Netopiere na tretej priečke mali síce o jednu prehru viac, než Kanóny, ale len päťdesiat bodovú stratu na druhé miesto. 
                Pri večeri v Brlohu, na ktorú bol pozvaný aj Harry, sa toto samozrejme nespomínalo. Vcelku ho potešilo, keď sa nedostavil Percy a ani najstarší synovia. Možno ho mrzel Charlie, nie možno, určite ho mrzel, ale dvojčatá bohato stačili. Aj tak ich bolo priveľa.  
                „Mama stále spomína tú vašu omáčku,“ otočil sa pri jedle na Molly. Dvojčatá niečo preberali s Ronom a tak to bolo úplne fajn. „Vraví, že niečo podobne dobré ešte nejedla,“ usmial sa. A Molly sa zapýrila.
                „Ďakujem za pochvalu, mladý muž,“ spokojne sa pomrvila. „Hádam sa nehnevá, že som jej neposlala recept.“ 
                „Nie, ani náhodou,“ ubezpečil ju. „Chápe to. Aj tak sa vyjadrila, že keby hneď mala ten recept, zrejme by to domrvila.“
                „Ale nedomrvila.“
                „Keby ju robila mama, to by si len videl,“ vložila sa Ginny. Mama bola upokojená, Harry, ako sa zdalo, sa jej začal páčiť a to bolo fajn. Keby sa ešte zmierila s metlobalom, bolo by všetko výborné. „Nepodarila sa mi tak, ako jej.“
                „Potom si teda neviem predstaviť, čo by som robil, keby som ju jedol,“ otočil sa k nej s úsmevom. „Ešte teraz sa mi o nej sníva.“
                „Nepreháňaj.“
                „Niekedy ju spravím a pozvem aj vašich rodičov, Harry,“ sľúbila Molly.
                „To by bolo fajn,“ usmial sa. „A... ak by vám to neprekážalo, bol by som rád, keby ste mi tykali, pani Weasleyová,“ navrhol opatrne.
                „Dobre teda,“ prikývla mierne zarazene. „A od teba by som chcela, aby si ma volal Molly, ak by ti to nevadilo,“ navrhla aj ona so zapýrením.
                „A mne Artur, mladý muž,“ poplieskal ho po ramene Ginnin otec a zdvihol sa, aby priniesol víno.
                „Pokúsim sa o to, ďakujem,“ prikývol spokojne. Cítil, že doňho Ginny významne strčila stehnom. Ľady sa pohli, John Ross možno začal zapadať prachom. „A ten sirupový koláč... to bol sen,“ pokračoval.
                „To bol len obyčajný koláč,“ Molly červenela. „A okrem toho, varila a piekla predsa Ginny.“
                „To áno a pochvaly sa jej dostalo neúrekom. Ale niekto ju to musel naučiť a pochvalu si určite zaslúžite, Molly,“ zoširoka sa usmial a Molly sa tentoraz nervózne pomrvila. „Horšie, že mi ho už nechce Ginny upiecť,“ posťažoval sa hrajúc ublíženie.  
                „Upečiem, až si ho zaslúžiš,“ zaškľabila sa naňho.
                „Veď sekám dobrotu,“ naklonil sa k nej, aby ju pobozkal na líce. „Čo mám ešte spraviť?“ takmer zafňukal.
                Molly sa na tú scénu dívala mierne zarazene. Jej dcéra bola šťastná, prvý krát od doby, kedy... otriasla sa pri tej spomienke. Mala by jej to priať. Mala by byť šťastná spolu s ňou. A ona bola, vážne. Harry bol milý mladý muž. Dobrý a príjemný, ako už zistila. Miloval jej dcéru a ona milovala jeho. Tak nech čert vezme nejakého Johna Rossa.
                „Spravím kávu. A vy všetci sa presuňte do obývačky,“ zavelila všetkým prítomným.  
                „Pomôžem ti s riadom,“ Ginny okamžite vstala a začala spratávať neporiadok. Molly sa na ňu zahľadela. Takáto nebola už dávno. „Čo je?“ zarazila sa uprostred pohybu. Kuchyňa už bola prázdna. Jej matka sa na ňu dívala zvláštnym pohľadom. „Niečo sa stalo? Niečo som pokazila? Alebo...“
                Nedohovorila. Matka k nej pristúpila a silno ju objala. Zarazila sa, ale vzápätí jej objatie opätovala.
                „Mami...“ hlesla dojato.
                „Som šťastná, keď si ty šťastná, dievčatko,“ smrkla jej do ramena. „Mrzí ma to, všetko. Odpustíš mi?“ pozrela na ňu. Ginny sa v očiach hromadili slzy.
                „Už som ti predsa odpustila.“  
                „To áno, ale... úplne všetko, rozumieš? Nielen tamto. Vidím čo sa deje okolo teba. Vidím, že si slávna a že... sa na teba Anglicko spolieha. Nemysli si, že to nesledujem. Ale stále budem mať strach, chápeš?“ vyhŕkla v rýchlosti. Slovo metlobal hádam nikdy nevypustí z úst.  
                „Dávam si na seba pozor, mami. Strachu sa nezbavíš a ja sa tiež bojím, nemysli si. Dôveruj mi ale.“
                „Pokúsim sa prekonať ten strach a samozrejme ti verím,“ prikývla a pár sĺz jej skutočne ušlo.
                „Mám ťa rada, mami,“ šepla a tentoraz objala ona ju.
                „Ach, zlato moje,“ vzlykla dojato. „Poď, spravíme tu poriadok. Mám dnes chuť na pohár vína... ak ho teda celé nevypijú,“ pousmiala sa. A Ginny sa rozosmiala. 
                Harry bol úžasný a každý ho musel mať rád. Nepochybovala o tom, že sa jej rodine zapáči. Samozrejme postupne a samozrejme sú indivíduá, ktorým sa nezapáči nikdy. Ale na Percyho kašľala. Všimla si, že ho matka začala rešpektovať, keď sa v Brlohu objavili, aby si zalietali. Ale dnes... dnešok bol úplne úžasný. Dnes si získal jej srdce. A ona to tiež dnes s mamou urovnala. Merlin, doteraz si neželala nič iné, len aby to bolo ako predtým. A ono bude. Odteraz bude všetko úplne úžasné.
                „Milujem ťa, vieš o tom?“ šepla Harrymu, keď si k nemu prisadla v obývačke. Dvojčatá vysvetľovali nejaký ich nový výrobok, príliš ju to ale nezaujímalo.
                „Čím som si zaslúžil toto vyznanie?“ uškrnul sa významne a zamrkal. Vedel, prečo to povedala. Vravela mu o nespokojnosti s rozkolmi s jej matkou. A jej matka ho začala brať vážne, čo Ginny veľmi pomohlo.
                „Pretože si úžasný,“ hlesla a vtisla mu letmý bozk na pery. A on zachytil jej pery, aby jej venoval o niečo výrečnejšie pobozkanie.
                „Ale vôbec nás nepočúvajú, bratku,“ ozvalo sa jedno dvojča ublížene.
                „Haló! Cicmať sa môžete neskôr. Toto je dôležité.“
                „Tie vaše somariny majú byť dôležité?“ obrátila na nich pozornosť ich sestra. Ron sa uchechtol a vzal pohár Harrymu, aby mu dolial vína.
                „No, samozrejme, drahá sestra,“ zamrkali na ňu.
                „Sú dôležité,“ pridal sa na ich stranu Harry. Ginny naňho neveriacky pozrela a dvojčatá víťazne zaskandovali.
                „Prosím?“ nechápala.
                „Počúvni si ich,“ zasmial sa a vzal od Rona pohár s vínom. „Na dvojčatá Weasleyové a ich nový výrobok!“ zahlásil prípitok. Artur si s ním štrngol. Ginny neveriacky zazerala.
                „Na mojich skvelých bratov, ktorí konečne pochopili, kde je ich miesto,“ natiahol Ron.
                „Čo sa to tu deje?“ do obývačky sa dohrnula Molly. „Dúfam, že ste mi nechali trocha vína. Dnes som naň dostala chuť,“ oznámila s úsmevom.
                „Poď, sadni si,“ vyzval ju Artur a vstával, aby jej uvoľnil miesto. Ron v úlohe barmana jej už nalieval.
                „O čo som prišla?“ spýtala sa, keď sa usadila a obzerala sa po miestnosti.
                „No, toto je síce trocha citlivá téma,“ spustil Fred prezentáciu.
                „Napokon však môže byť vcelku užitočná,“ pridal sa George.
                „V širšom kontexte. Samozrejme.“  
                „Nechoďte okolo horúcej kaše. Každý vieme, že téma metlobalu je v tejto domácnosti citlivou témou,“ vložil sa im do toho Ron otvárajúc ďalšiu fľašu. Ginny sa zamrvila, Harry jej stisol ruku. „Ide o to, aby sa zosmiešnili Draci... každým možným spôsobom,“ povedal hlavne matke, ktorá sa dívala nedôverčivo.
                „Správne,“ prikývli dvojčatá dívajúc sa na svoju sestru.
                „Nikto ich nemá rád, to je fakt.“
                „Malfoy je kretén, ďalší fakt.“
                „Sú podlí a zlí... tretí fakt.“
                „Hrabú sa na miesta, na ktoré nemajú... nepopierateľný fakt.“
                „Brix nevie lietať, Bletchley je zákerný a Short je blb. Samé fakty.“
                „Fakty, ktoré poznajú všetci ľudia.“ 
                „Vieme to, lebo sme sa pýtali.“
                „Verejnosť ich nechce.“
                „A my sme s verejnosťou vždy sympatizovali.“
                „Počúvame hlas ľudu...“
                „...a dáme im to, čo chcú,“ uškrnuli sa a zamrkali.
                „Dozvedeli sme sa, že bude anketa.“
                „Ako?“ spýtala sa Ginny. Na verejnosti sa to malo objaviť až za pár dní.
                „Ale to je jedno, drahá sestra.“
                „Nie je.“
                „Dobre... malý Creewey k nám chodí nakupovať, zbierať novinky, podklady pre články a prezradil nám to.“
                „Colin?“
                „No iste. Máte priateľov na správnych miestach.“
                „Každopádne, od zajtra začneme s protidračou kampaňou.“
                „Staré známe odznaky a letáky.“
                „Čapice a šály ostatných tímov.“
                „Ale hlavne... veľmi veľa predmetov...“
                „Ktoré budú vravieť...“
                „Aká úžasná je naša sestra!“ dodali nadšene. Ginny sa zapýrila. Kútikom oka videla mamu, ako sa uprene díva na svojich synov. Nie odsudzujúco, pohoršene, alebo tak podobne, ale zamyslene, akoby si to v hlave skladala dohromady.
                „To je výborné,“ s úsmevom ich pochválil Harry.
                „Keby sa objavilo pár predmetov so mnou, tiež by som sa nenahneval,“ zaškľabil sa Ron.
                „Mierne nenásilne povieme verejnosti, aby sa na Drakov vykašľala.“
                „Samozrejme budeme protežovať teba,“ dívali sa na Ginny.
                „A možno aj teba,“ benevoletne sa otočili na Rona.
                „A keď budeš poslúchať, tak aj teba,“ pozreli na Harryho.
                „Čím bližšie k Majstrovstvám, tým väčšia podpora zo strany Weasleyovských výmyslov a vynálezov, drahí priatelia!“ prehlásili s úškľabkami.
                „A na to si musíme pripiť niečím lepším, ako otcovým vínom,“ zavrteli hlavou.
                „Tak to pozor. Moje víno je dokonalé,“ ohradil sa dotknuto. „Je domáce, ríbezľové,“ povedal Harrymu.
                „Je výborné,“ ubezpečil ho.
                „Pch, k tejto príležitosti sme priniesli šampanské.“ 
                „Čo na to povieš?“ spýtal sa Harry Ginny. Usmieval sa ako slniečko.
                „Že konečne robia niečo, čo má nejaký zmysel,“ šepla, ale dívala sa na mamu, ktorá sa tvárila úplne normálne a o niečom diskutovala s Arturom. Dvojčatá priniesli dve fľaše šampanského a nalievali.
                „Na neformálnu spoluprácu WWW a anglického metlobalového tímu!“
                Tak znel prípitok, ku ktorému sa pridala aj Molly. Mrkla pri tom na Ginny. A tej sa uľavilo. Napokon možno téma metlobalu nebude v Brlohu tabuizovaná.
                „Dvojčatá sa s tým zmierili,“ povedal Ron Harrymu o niečo neskôr. Dívali sa na Ginny, ktorú obkľúčili dvojčatá a ukazovali jej prvé prototypy ich výrobkov. Ozýval sa smiech, ktorý zrejme v Brlohu dávno neznel. Molly sedela vedľa Artura, držali sa za ruky a tvárili sa spokojne. „Myslím s tebou a že tamten... už nie je.“
                „To je dobré,“ prikývol.
                „Metlobal mali stále radi, v tom problém nebol,“ pokračoval.
                „Hrávali ho,“ spomenul si Harry.
                „Tak je. Jednu sezónu dokonca aj závodne. Oliver vtedy ukecal trénera a on ich vyskúšal. Darilo sa im, ale dali prednosť podnikaniu. Metlobal hrali všetci Weasleyovci, s výnimkou toho ministerského idiota. Ibaže... Ginny, ako jediná dcéra, ako rodinný poklad, ktorý chceli snáď držať vo vitríne...“ zavrtel hlavou. „Nepozdávalo sa im to. Mali strach, že sa zraní. Nedaj Merlinovi prizabije, zmrzačí.“
                „Jasne, chápem,“ prikývol dívajúc sa na Molly. Jeho mama mala rovnaký strach. „Moja mama mi tiež občas príde, že by ma najradšej niekam zavrela a vyťahovala len na sviatky,“ uchechtol sa.
                „Tvoja mama je super,“ plesol ho po ramene so smiechom. „Vyzerá to tak, že sa s tým moja mama konečne zmierila,“ usmial sa. Potom pozrel na Harryho. „Dokonca mi povedala, že ak bude hrať Ginny v základnej zostave proti Rusku, tak mám zohnať lístky na zápas,“ šepol významne. Harrymu vyletelo obočie až niekam k vlasom.
                „Ale to je super!“ usmial sa.
                „Pst, ticho,“ uchechtol sa. „Má to byť prekvapenie, tak mi ho neskaz.“
                „Budem mlčať ako hrob,“ prisahal so spokojným úsmevom.
                „S tým počítam,“ prikývol.
                „A keď sme už pri tých prekvapeniach... Kedy nás zoznámiš s tvojou priateľkou? Kedy nám povieš aspoň jej meno?“ nevinne natiahol. Ron bol v momente červený.
                „No... neviem,“ mykol plecami. „Nechceme to roztrubovať.“
                „Nie je to metlobalistka, však?“ vyzvedal. To bolo jasné. Ron sa s metlobalistkami netajil.
                „Máš pravdu, nie je,“ prikývol s povzdychom. „Je to zvláštne, vieš?“ vyliezlo z neho. „Ten náš vzťah. Bude lepšie, ak ho udržíme v tajnosti čo najdlhšie.“
                „Prečo?“ nechápal. Ron už vyše mesiaca udržiaval akýsi tajný vzťah.
                „Pre veľa vecí. A nevyzvedaj, nepoviem ti to,“ zamračil sa.
                „Len som zvedavý.“
                „Tomu rozumiem, ale takto je to lepšie. Ver mi.“
                „Prečo?“
                „Merlin, Potter, daj už pokoj,“ zachechtal sa.
                „Dobre, no...“ natiahol ublížene.

      Reštaurácia Typing Room, Londýn, 31.10.2001
               
„Som neskutočne rád, že si napokon prijala moje pozvanie,“ uškrnul sa Sirius na Gwen.
                „Áno, bol si neskutočne vytrvalý,“ priznala s úsmevom. A prečo nie? Prečo by si s ním nemohla vyraziť? Na jedno, či dve rande? V jej živote to inak ani nešlo. Obdivovala Sundersovú za to, že mala manžela. Obdivovala aj Ginny, že dokázala udržiavať vzťah už mesiace. Áno, bola Harpya do morku kostí a Sirius bol kus dobrého chlapa. Prečo to nevyužiť?  
                „Tak si sa zmilovala,“ prikývol. „Jasne, chápem. Starnem. Moje zvádzačské prednosti začínajú hrdzavieť,“ žmurkol. „Ale napokon si neodolala.“
                „Už mesiac po mne prahneš. Nevravím, že som nechcela podľahnúť už pred tým mesiacom...“
                „Ale to je výborná správa!“ potešilo ho. „Takže mi to stále ide.“
                „Možno,“ pritakala. „Náš vzťah by mal byť čisto pracovný.“
                „Ale figu. Nespolupracujeme spolu. Že vám trocha pomáham? No a? James je môj najlepší priateľ. Hawk je môj krstný syn. Ginny poznám od malička a zbožňujem ju. Prečo vám trocha nepomôcť, keď k tomu mám prostriedky?“
                „Si šéf aurorov, mal by si byť nestranný,“ dovolila si upozorniť.
                „Minister mágie nech je nestranný. Ja na nestrannosť kašlem,“ zaceril sa. „Regulus je pod kontrolou, dávam naňho pozor. Dokonca si myslím, že by dohľad ani nepotreboval. Neviem síce, čo chce vyšpekulovať moja drahá, večne nadržaná sesternica, ale Regulus sa nedá zmanipulovať. Vzhliadol sa v tom a ide mu to,“ zažmurkal.
                „To je dobre,“ prikývla. Pozrela naňho. „A čo Malfoy a Draci?“ spýtala sa.
                „Čo zmôžu?“ mykol plecami. „Maximálne závidieť a dusiť sa nenávisťou. Výsledky sú jednoznačné, Brix nemá momentálne šancu, je za Snyderovou a Corkinom. A Hawkom, samozrejme. Ginny dala v štrnástich zápasoch stošesťdesiatštyri gólov, Short v pätnástich o desať menej. A Bletchley? Vyrobí viac faulov ako ďalších sedem odrážačov dohromady.“
                „Máš prehľad,“ pochvalne skonštatovala.  
                „Samozrejme, o tom nepochybuj. Ak sa v sobotňajších zápasoch nestane zázrak a všetci spomínaní Draci nebudú excelovať, nikto nemôže povedať ani mäkké fň, keď James nepostaví proti Rusku žiadneho Draka. To sú štatistiky. Nech by mali Malfoyovci všetko zlato sveta, štatistikami hýbať nedokážu.“
                „James premýšľa, že by postavil Bletchleyho,“ prezradila.
                „Super, tak sa Draci aspoň potešia. Nevravím, že je zlý, ale po tom, ako chcel spáchať atentát na Hawka, tak ho neznášam.“
                „Hrá v zlom tíme.“
                „To ho neospravedlňuje. Nemá plniť zlé inštrukcie.“
                „Zrejme asi áno,“ privolila. „Je to škoda. Draci bývali výborný tím, pokým ich neprežrala blonďavá nákaza,“ zasmiala sa. „Ale Bletchley dostane šancu.“
                „A nech ju dostanú aj ostatní, keď si ju zaslúžia. Mne sú Draci ukradnutí,“ vypustil flegmaticky. „Ale dosť o Drakoch, poďme sa baviť o nás...“

      1.11.2001 – 9.11.2001
               
Už v prvom novembrovom dni sa zjavili upútavky na anketu ako v Dennom Prorokovi, tak aj vo Večernom Prorokovi, týždenníku Čarodejnica, v troch metlobalových mesačníkoch a na letákoch. Čarodejníci mohli svoj hlas posielať na ministerstvo, na oddelenie Hier a športov, kde si anketu vzal na starosti Seamus Finnigan. Samozrejme musel mlčať. Až do druhého januára, na kedy bolo vyhlásené slávnostné odovzdávanie cien metlobalistom samotným ministrom mágie, žrebovanie jedného víťaza spomedzi hlasujúcich a tiež spoločenský večierok pri tejto príležitosti. A hlasovania sa mohli zúčastniť aj rodinní príslušníci metlobalistov. Samotní hráči samozrejme hlasovať nemohli. Čím viac anketových lístkov, tým viac hlasov a, čo verejnosť najviac zaujímalo, tým vyššia pravdepodobnosť výhry. Už na tretí deň si musel Seamus zabezpečiť dvoch asistentov.
                Harry aj s Ginny odohrali cez víkend svoje prvé zápasy druhej polovice ligy. A ich tímy uspeli, čím si upevnili pozície jednotiek na svojich postoch. K neskonalej radosti Jamesa, ktorý sa stále musel vyrovnávať so síce sporadickými, ale zato dobre mierenými poznámkami novinárov. A zistili, odkiaľ vietor vanie, respektíve kto dáva dotyčným novinárom financie, aby sa pýtali na to, čo už vlastne nikoho nezaujímalo.
                Stále sa museli zo svojich bytov preletaxovávať buď do Brlohu, na Grimmauldovo námestie alebo do Godricovej úžľabiny, keď sa chceli dostať z domu, alebo domov. Neprekážalo im to. Bolo to síce otravné, ale nevideli za tým nič viac. Bolo to nadšenie novinárov, ktoré ich poháňalo vpred. Nikto im nechcel ublížiť, len chceli zistiť čo najviac z ich súkromia. A oni si svoje súkromie chránili, ako najlepšie vedeli.
                Lily si po poslednej návšteve Severusa začala všímať svoju mladú kolegyňu viac. Nikdy nebola zvedavá, nevyzvedala a rešpektovala súkromie druhých, ale Severusove poznámky v nej predsa len vyvolali zvedavosť. Niekoľkými opatrnými otázkami zistila, že je mladé dievča skutočne spokojné a šťastné. A zamilované. Na priamu otázku, ktože je onen šťastný muž však Hermiona kriticky sčervenela, odvetila vyhýbavo a Lily svoje ďalšie výzvedy stopla.
                Sirius naďalej stíhal Gwen. Po ich prvej a druhej a tiež tretej spoločne strávenej noci mu chcela dať zbohom. Presne tak, ako to robia Harpye. Ibaže on bol vytrvalý, nenechal sa odohnať a prenasledoval ju s kyticami, bonboniérami a pozvánkami na všetky možné a častokrát aj nemožné miesta. A ona jeho šarmu podliehala, ako si s nevôľou uvedomovala.
                Ron ostával taktiež tajnostkársky, čo sa jeho partnerky týkalo. Po tréningoch sa zvykol stratiť, do Ohnivej strely zavítal tiež len sporadicky a Harryho to samozrejme zaujímalo. Jeho kamarát vyzeral spokojne a hlavne upokojene. A to v ňom vyvolalo úplne normálne otázky, na ktoré však odpoveď nedostal. Keď sa posťažoval Ginny, tá len mávla rukou. Milostný život jej brata ju nikdy nezaujímal a nehodlala to zmeniť.

      Zápas Rusko – Anglicko, Moskva, 10.11.2001
               
Molly sa nervózne ošívala na tribúne vedľa svojho manžela a troch zo svojich detí. Ron tentoraz nenastúpil, miesto neho robil náhradníka Oliverovi Woodovi strážca Dennis Thacker z Pých z Portree, ktorý dostal prednosť pred ostatnými strážcami. James pokračoval v taktike vyskúšania kohokoľvek.
                „Tá povedačka o zime v Rusku je pravdivá,“ otriasla sa vo svojom hrubom zimnom habite. Prišli sem už včera. Dvojčatá zaistili akýsi čarodejnícky hotel cez svojich známych.
                „Za chvíľu nám bude horko,“ Artur ju objal. Mal radosť. Jeho žena vyzerala spokojnejšie, než kedykoľvek za posledné štyri roky. Zmierila sa s ich dcérou, ktorá skoro odpadla, keď sa dozvedela, že dnes budú na tribúne fandiť aj jej rodičia. O dôvod viac, aby sa ukázala v dobrom svetle. Len dúfal, že tam hore nebude príliš vystrájať, aby jeho manželka neskolabovala.
                „To určite,“ prikývol Ron sediac vedľa matky z druhej strany. „Rusi sú vynikajúci, patria do najlepšej osmičky na svete.“
                „A od Ruska to už bude len a len ťažšie,“ pridal sa Fred.
                „A lepšie,“ prikývol George.
                „A dramatickejšie.“
                „A napínavejšie.“
                „A...“
                „Sklapnite,“ ohriakol ich Artur vidiac bledosť svojej ženy. „Pán Potter vybavil silných súperov, čo nášmu tímu môže len pomôcť.“
                „Veď to sme tvrdili aj my,“ prevrátili oči.
                „Už nastupujú!“ upozornil Ron.
                Molly sa dívala, ako vylieta anglický tím a ako ich komentátor predstavuje. Nerozumela tomu jazyku ani za mak, ale nevadilo jej to. Stačí, keď to bude vidieť a bude umierať strachom. Nepotrebuje to mať ešte aj s komentárom.  
                Hrdo sa napla, keď vyletela jej dcéra. Jej synovia vyskočili a skandovali a neudržal sa ani Artur. S úsmevom a strachom stiahnutým žalúdkom tlieskala. A tlieskala aj vtedy, keď vyletel Harry.
                Z rečí pochopila, že pán Potter a tá trénerka jej dcéry dali možnosť hneď dvom Drakom. Bolo jej to vcelku jedno, očami visela na svojej dcére, ktorá tam bola bez diskusií najmenšou. Zamračila sa, keď videla obrovského chlapa na metle v drese Ruska. Bol skoro dva razy taký veľký ako ona.
                Okamžite pochopila, že to nebol dobrý nápad sem dnes prísť. A už to nikdy ani neurobí. Ginny vie, že je na jej strane, že ju podporuje, rešpektuje a fandí jej. Ale bude to robiť z bezpečia Brloha. Už chcela navrhnúť, aby odtiaľ odišli, keď sa zápas začal hrať.
                Dobre teda, bude sa dívať. A videla, ako Ginny rýchlo lieta a nahráva spoluhráčom, ktorí jej prihrávky vracajú. Videla, ako sa ďalší dvaja starajú o to, aby ju tá hnusná lopta nezasiahla. Správne, tí dvaja jej boli sympatickí. Videla aj to, ako tá ruská žena do jej dcéry vrazila. Keby to bolo dovolené, okamžite by ju prekliala prútikom. Mrchu jednu. Potešilo ju, keď dala gól. A spolu s rodinou nadávala, keď dali Rusi hneď dva.
                Boli dobrí. Asi. Nerozumela tomu, ale vyhrávali a zdalo sa jej, že sú rýchlejší. Ron jej vysvetlil, alebo sa snažil vysvetliť, že za to môžu ich metly. Ruské Siberiany, ktoré vychvaľoval Harry. Angličania stále lietali na predpotopných Bleskoch. Hnevalo ho to. Asi to nebolo dobré.
                Čo na plat. Anglický tím sa snažil držať krok s ruským útokom. Ginny zatiaľ dala päť gólov. To vedela, pretože to rátala. A ďalších päť pridali jej spoluhráči. Ibaže Rusi ich dali už sedemnásť.
                Práve v tejto chvíli záležalo na Harrym, či chytí strelu skôr, než im nasúkajú ešte viac gólov. Bolo to frustrujúce. Ron bol nervózny a nervózni boli aj ostatní členovia jej rodiny. Ona bola nervózna od začiatku zápasu, možno ešte oveľa skôr. A nechápala, prečo sa stále častejšie dívali hore, keď ich sestra a dcéra lietala dole. Alebo teda dobre, chápala to. Vedela, že sa musí chytiť strela. Ale to ich neospravedlňovali, aby nesledovali Ginny.
                Vcelku jej bolo jedno či, kedy a kto, chytí strelu. Chcela, aby bola dole z metly, s nohami bezpečne na zemi. To si želala najviac. A kto vyhrá? To jej bolo asi jedno.
                Tréner niekoľkokrát prestriedal hráčov. A bola to úžasná polhodina, kedy sedela jej dcéra na lavičke. Ibaže znova vyletela a znova lietala, nebezpečne, rýchlo a jej tuhla krv v žilách pri každej jej obrátke, zmene smeru letu, zabrzdeniu, zrýchleniu, kontaktu s protihárčom. Našťastie ju tie zlé lopty netrafili, čo sa nedalo povedať o jednom z jej spoluhráčov, ktorého museli odniesť na nosidlách. Zavrtela hlavou.
                Po ďalšej polhodine to vyzeralo kriticky a beznádejne. Anglicko prehrávalo už 270:140. Rusi ich jednoznačne prestrieľavali a stačilo im toto tempo udržať a Harry, keby aj strelu chytil, prehre by to nezabránilo. Práve v tom okamihu začal štadión búriť. Nechápavo sa dívala na svoju dcéru, ktorá pribrzdila akciu a dívala sa kamsi hore. Pozrela tam. No jasne, Harry sa teraz bude snažiť lapiť tú čudnú loptičku.
                Nemohla ju vidieť ani náhodou. Ale on ju videl a to bolo to hlavné. Priateľ jej dcéry vyštartoval a letel ešte bláznivejšie než jej dcéra. A Rus ho doháňal, to videla aj takto, voľným okom. Rusi povzbudzovali svojho stíhača, Angličanov v tom hluku počuť nebolo. Jej synovia šaleli a Artur jej pevne stískal ruku. Tiež sa pristihla pri tom, ako v duchu fandí. Ale ten chlapec bol skutočne šialený! Letel strmhlav k zemi, až sa čudovala, ako je možné, že pri tom uhle neúčinkuje zemská gravitácia a on nezanecháva metlu za sebou.
                Držala sa za srdce a cítila, že prestala dýchať. A vrchol všetkému bol Ron, ktorý oslavne zaskandoval, keď sa jeho kamarát skoro pripleštil. Nič to nemenilo na fakte, že strelu nedohonil. Skôr naopak. Rus sa naňho zavesil a teraz lietali vedľa seba, štuchajúc a udierajúc sa, ako sa snažili predrať pred súpera. Nie, nemohla sa na to dívať, už toho bolo príliš.
                Privrela oči a sklonila hlavu. V hlave jej dunel hluk štadióna a ona sa modlila k Merlinovi, nech už je po tom a nech sa ten chudák chlapec nezabije...

TOPlist