17. Umelý spánok


Díval sa na Hermionu a na moment stuhol zdesením. Jej habit bol čoraz viac nasiaknutý krvou. Neprestávajúc držať svoj ohňový štít si k nej prikľakol a priložil svoje prsty ku krčnej tepne. Modlil sa k Merlinovi, aby niečo zacítil.
                Nemohol vidieť, ako Severus odhodil niekoľkých útočníkov vyčarovaným kamením. Nemohol vidieť ani to, ako Koreško padol do náručia Lupinovi. Kúsok od neho vrazil zelený záblesk do pôdy a zanechal po sebe maličký kráter. To ho prebralo. Pod prstami cítil slabučký tlkot jej srdca. Ešte nie je úplne neskoro.
                Severus naňho už niekoľkokrát zareval, aby odtiaľ vypadol. Stačil jeden skok a mohol sa odmiestniť. Ale Hermionu tam nemienil nechať ani náhodou. Konečne prerušil svoj štít a zdrapil ju za habit. Možno jej tým nepomôže, zrejme by potrebovala okamžité ošetrenie, ale to si teraz dovoliť nemohli.
                Niekoľko nasledujúcich sekúnd bolo najťažších v jeho živote. Sústredil sa len na to, aby ju čo najrýchlejšie dotiahol tie dva metre k premiestňovaciemu územiu. Snažil sa ignorovať kliatby, ktoré svišťali okolo neho. Severus ho síce kryl, ale boli v obkľúčení a hrozba číhala z každej strany. Podarilo sa mu to. Než sa odmiestnil zbadal, že Lupin podobným spôsobom ťahal Koreška.
                Na lúke ich už čakali škriatkovia. Severus aj s Remusom vyzerali v poriadku. Ale Koreško, ten bol zrejme mŕtvy. Nemienil Hermionu  pustiť. Držal ju v náručí a nechal sa premiestniť na hrad. Tam sa naňho vrhol Draco. A nielen on čakal na ich návrat. Chcel si ju od Harryho zobrať, ale so zraneným ramenom by toho veľa nespravil. Náhlili sa na ošetrovňu, aby ju odovzdali do rúk Poppy a Goldsteinovi. Pohľad na Draca mu napovedal, že ani ich skupina nezachraňovala bez problémov. Odmietol ošetrenie a celú pravú ruku mal od krvi. Poobzeral sa po ošetrovni a v zadnej časti miestnosti zbadal weasleyovské klbko okolo jednej z postelí. Prišlo mu zle.
                Molly ich s mokrou tvárou ubezpečovala, že bude v poriadku. V posteli sa takmer strácala a strácala sa aj pod obväzmi. Vysvetľovali mu to, čo vravel Goldstein. Že síce má tri rany, ale že nebude dlho trvať a dostane sa z toho. Díval sa na ňu a najradšej by do niečoho kopal. Dvojčatá boli mimoriadne vážne. Artur bol bledý ako stena. Hľadel na dcéru zarazene a nevyzeral, že by z neho ktokoľvek dostal aspoň jediné slovo. Bill mu vravel, čo sa stalo, ale nepočúval ho príliš. Len si k nej sadol s úmyslom nepostaviť sa zo stoličky, kým sa sama nepreberie a nepovie mu, že to bude dobré.

------

Severusovi po premiestení na lúku odľahlo. Videl, že je Koreško mŕtvy, ale to ho nijako zvlášť nezasiahlo. Bol rád, že nie je mŕtvy Harry. Aj keď by ho za niekoľkonásobné neuposlúchnutie jeho výzvy najradšej zadrhol sám. Zase sa musel hrať na záchrancu a riskovať vlastný život. Ale čomu sa čudoval, že? Aj keď nerád, musel si pripustiť, že to vlastne chápe. Ako si mohol myslieť, že ju tam nechá a sám zdupká? Nielenže je to stupídnosť, pretože šlo o jeho najlepšiu kamarátku a tú by ťahal aj z horších problémov. Keby ho počúvol a utiekol by bez toho, aby sa aspoň pokúsil jej pomôcť, zrejme by v očiach svojho strýka poriadne klesol, pretože šlo práve o Hermionu. Uvedomil si, že mu začína záležať nielen na svojom synovcovi, ale aj na jeho najbližších priateľoch, alebo teda na vybraných osobách z Harryho blízkosti. Netušil, čo s ňou bude, ale bol by rád, keby bola v poriadku.
                Po premiestnení na hrad jeho kroky takmer okamžite viedli na ošetrovňu. Po tom, čo odovzdali mŕtve telo Koreška do rúk ostatných. Potreboval zistiť, aké problémy vznikli po týchto posledných záchranách.
                Zbadal svojho synovca vzadu pri jednej z postelí. Kontrolným pohľadom porátal ryšavcov. Takže jediná, kto môže ležať v posteli, je jeho takmer neter. Stiahol obočie a hnal sa k nim. Zbytočne Molly bľabotala znova to isté, že ich Goldstein ubezpečil, že bude všetko v poriadku. Potreboval si to overiť sám. Neveril ani jemu a už vôbec nie Pomfreyovej. Alebo teda veril, ale riadil sa heslom: Dôveruj, ale preveruj. Upokojil sa. Síce si teraz trocha pospí a zrejme ju niekoľko dní bude bolieť pravé rameno a aj pravý bok, ale bude v poriadku. Dostala všetky elixíry, ktoré boli potrebné. Keď to povedal nahlas, uľavilo sa celej weasleyovskej rodine. Aj oni akoby sa viac spoliehali na jeho slová, než na vyjadrenia ostatných liečiteľov. Arturov výraz sa okamžite zlepšil. Dokonca sa usmial na svoju manželku. Dvojčatá len šťastne poplieskali Harryho po ramenách a prehlásili, že keď má spať, nech spí a keď sa má prebrať, oni budú tí poslední, ktorých bude chcieť vidieť, takže teraz radšej odídu. Zelené oči naňho vďačne hľadeli. Chápal to. Jemne a povzbudzujúco stisol svojmu synovcovi rameno.
                Potom sa ale jeho pozornosť sústredila o niekoľko postelí ďalej. Poppy spolu s Goldsteinom kúzlili a liali do Hermiony elixíry. Tonksová stála vedľa Draca a držala ho za ramená. Vyzeral, že o malú chvíľu to už nevydrží a zosype sa priamo tam. Prešiel až k nim, aby sa im do toho zamiešal. Vyslal po jej tele pár vyšetrovacích kúziel. Krvácanie  mala zastavené, množstvo dokrvovacích elixírov, ktoré do nej už dostali, odvrátilo tú najväčšiu hrozbu. Vyzeralo to nádejne. Aspoň neumrie vykrvácaním.
                Poppy vyhnala Goldsteina, aby ošetril ostatných pozráňaných. Snape požiadal Tonksovú, aby odtiaľ odviedla to neželané obecenstvo. Ostať mohol len Malfoy a aj to až po ošetrení. Momentálne by tu aj tak len zavadzal.
                Nechal Pomfreyovú, aby Hermione vyliečila všetky rezné rany. Alebo aspoň tie, ktoré sa kúzlami dali vyliečiť. Na zvyšné bude potrebný tiež nejaký ten čas. Keď odišla, vyslal na Hermionu ešte niekoľko kúziel. Stiahol obočie. Skúsil ďalšiu sériu vyšetrovacích kúziel. Zavrtel hlavou.
                „Malfoy,“ oslovil ho potichu. Prešli už dve hodiny po poslednej záchrane a ošetrovňa bola takmer prázdna. Bledý chlapec sa okamžite vrhol k posteli.
                „Čo s ňou presne je? Ale pravdu. Pomfreyovej akosi nedôverujem,“ šepol tak, aby ho menovaná náhodou nezačula.
                „Nemáte dôvod jej nedôverovať,“ upozornil ho, ale v mysli mu dal za pravdu. „Necháme ju v umelom spánku aspoň dva dni. Utrpela veľa zranení, našťastie sa doliala elixírmi skôr, než mohla vykrvácať,“ zamračil sa. „Jej organizmus sa z toho šoku potrebuje spamätať. Ale bude v poriadku,“ ubezpečil ho, keď videl jeho zúfalý výraz. „Týždeň sa zrejme budeme musieť zaobísť bez vašej profesorky Transfigurácie,“ mierne sa zaškľabil.
                „Na to kašľať,“ mávol rukou a uväznil jej tvár vo svojom pohľade.
                „Správne, na to kašľať,“ prikývol riaditeľ. „Zájdem teraz do svojho laboratória, aby som spravil jeden elixír, ktorý jej dám.“
                „Aký elixír?“ podozrievavo pozrel na Severusa. „Je niečo, na čo Pomfreyová zabudla? Alebo čo...“
                „Nič také, Malfoy. O Hermionu bolo dostatočne postarané. Ale obaja vieme, že ja mám vždy niečo špeciálne,“ nasilu sa zaškľabil.
                „Čo to je?“ vyzvedal.
                „Ste snáď liečiteľom vy?“ prskol po ňom. „Nie ste, tak nekomentujte. Aj tak by ste tomu neporozumeli, tak sa zbytočne netrápte. Ubezpečujem vás, že chcem pre ňu len to najlepšie.“
                „Ja viem, len som zvedavý.“
                „Tak nebuďte. Mali by ste sa ísť vyspať. Aj tak ju skôr ako v nedeľu nepreberieme.“
                „Ostanem pri nej,“ rozhodne prehlásil.
                „Ako chcete,“ mykol plecami. „Ak si myslíte, že vám to Poppy povolí...“ obrátil sa na päte a odkráčal. Draco sa za ním díval, ale potom obrátil pozornosť smerom k Hermiona.
                „Potter,“ Severus sa zastavil pri ďalšom z lôžok, už zastretých zástenou, aby bolo vytvorené medzi posteľami aspoň zdanlivé súkromie.
                „Bill odviedol Artura a Molly sa šla venovať zachráneným rodinám,“ vysvetlil svoju samotu. „Remus s Tonksovou vedú vypočúvania a...“
                „To mi je jedno,“ prerušil ho tichým hlasom. Prebehol po Ginninom tele ešte jedným kontrolným kúzlom. „Za pár hodín sa preberie a zrejme sa bude čudovať, prečo ona leží v posteli, pokým ty sedíš pri nej s celkom jasným neporušením svojho organizmu.“
                „Rád by som si to vymenil,“ díval sa na svoju manželku bolestne.
                „O tom nepochybujem. Neposlúchol si ma,“ upozornil vyčítavo.
                „No a? Nič sa mi nestalo,“ mykol plecami.
                „Ale mohlo.“
                „Mohlo,“ prikývol.
                „Harry,“ s povzdychom ho oslovil. Harry naňho prekvapene pozrel.
                „Áno, Severus?“ povytiahol obočie.
                „Privedieš ma do hrobu,“ zamračene mu oznámil. „Neprekvapilo ma, že si ma nepočúvol. Zrejme by ma prekvapilo, keby si ma počúvol. Keby šlo o niekoho iného, zrejme by som ti jednu vrazil. Ale keďže šlo práve o Hermionou, tak by som ti vrazil, keby si ma počúvol.“
                „Musíš sa cítiť dosť zmätene, nie?“ Harry sa aj napriek situácii musel uškrnúť. „Ako je na tom Hermiona?“ zvážnel.
                „Dostane sa z toho. Stačil moment a vykrvácala by. Stačilo pol centimetra a jedna z kliatob by jej prerezala tepnu a v tom prípade by jej nepomohlo nič. Mala šťastie, z najhoršieho je vonku, ale bude ešte chvíľu trvať, kým bude opäť fit a kým bude zadávať domáce úlohy.“
                „To je dobre,“ prikývol a znova preniesol pohľad na svoju manželku. „Zájdem za ňou hneď, ako budem vedieť, že je Ginny v poriadku.“
                „Budú v poriadku obe. A mimochodom, ponáhľať sa nemusíš. Hermione je teraz jedno, či za ňou prídeš alebo nie.“
                „Dobre, ja viem,“ podráždene prskol. „Ale aj tak...“
                „Iste, chápem,“ prerušil ho. „Ja si musím ešte jednu vec vybaviť a potom by som sa rád konečne vyspal. Hovoriť to isté tebe je asi zbytočné. Zajtra ráno prídem skontrolovať tvoju manželku.“
                „Dobre, ďakujem.“
                Severus vo svojom byte vytiahol knihu o liečiteľských elixíroch. Pamätal si ten elixír, ale nikdy v živote ho nerobil. Postup si pamätal, ako zistil pri kontrolovaní postupu v knihe, ktoré zrovnával so svojimi vedomosťami v hlave. Našťastie mal základy liečiteľských elixírov, ktoré sú takmer všetky rovnaké, vyrobené už dávno. A vlastne vždy. Stačilo len doplniť pár prísad a za hodinu mal elixír pripravený. Len ho kúzlom vychladil a ponáhľal sa na ošetrovňu. Nevedel, či to pomôže, ale to uvidí až po opätovnom vyšetrení najskôr doobeda nasledujúceho dňa. Malfoy aj s Potterom stále sedeli pri posteliach, ale to mu bolo jedno. Rozhodol sa na pár hodín zaľahnúť. Zajtra ráno bude musieť vyrobiť ešte aspoň päť rovnakých elixírov.

------

„Harry...“
                Z polospánku ho vytrhlo tiché volanie. Niekoľko hodín sedel v tichosti vedľa jej lôžka. Raz dokonca zašiel za Malfoyom spýtať sa na to, čo aj tak vedel. Len chcel Hermionu vidieť a prehodiť pár slov s Dracom, s ktorým sa zhodli, že to obaja riadne posrali. Potom ho ale premohla únava. Nebol vytrénovaný tak ako ona, preto ho jej mierne mrvenie nezobudilo, musela to spraviť až jej ruka, ktorá ho hladila po hlave.
                „Ginn,“ v momente bol prebudený a starostlivo na ňu hľadel. „Ako sa cítiš?“
                „Fajn,“ hlesla skrývajúc bolesť.
                „No jasne,“ zaškľabil sa a natiahol sa za pripravenými elixírmi. „Máš vypiť toto, keď sa preberieš.“
                „Proti bolesti?“
                „Áno.“
                „Tak dobre, keď na tom trváš,“ vrátila mu úškľabok, ale elixír poslušne vypila. „Čo všetko sa udialo?“ vyzvedala.
                Držal jej ruky vo svojich a rozprával to, čo vedel. Že ju priniesol Bill a že jej brat mal preseknuté stehno, ktoré už mal vyliečené. Že Dracovi rozťali rameno, ale ten bol už tiež v poriadku. Že je Hermiona na tom najhoršie a že ju nechajú v umelom spánku aspoň do nedele. A že je Koreško mŕtvy, čo najviac zasiahlo Kruma. Prišiel o svojho posledného zahraničného priateľa.
                „Čo to chce Snape s Hermionou?“ zamyslene stiahla obočie.
                „Ako?“ nechápavo na ňu pozrel. Opätovala mu pohľad.
                „Nalial do nej nejaký špeciálny elixír. Je to divné. Všetko, čo mohlo Hermione pomôcť, sa nachádza na ošetrovni. Čo to vyrobil?“
                „Nemám tušenia,“ stiahol obočie. „Čo myslíš?“
                „Neviem,“ zavrtela hlavou. „Ale drží to v tajnosti, v tom prípade budeme aj my mlčať. Každopádne hneď, ako vstanem, na to skúsim prísť.“
                „Nepochybujem o tom, že na to prídeš,“ pousmial sa. „Teraz by si ale mala spať,“ upozornil ju.
                „Uhm,“ súhlasila, ale myšlienky jej zalietli o niekoľko postelí ďalej. „Aj ty by si sa mal vyspať,“ vrátila mu upozornenie.
                „Zrejme áno,“ prikývol. „Zajtra budem mať nočnú na veži, asi by som mal aspoň trocha spať. Ale nepôjdem odtiaľto preč,“ prehlásil a postavil sa. Čo najtichšie prilevitoval druhú posteľ až k tej jej. Zvalil sa a chytil ju za ruku. „Malfoy spravil niečo podobné,“ zaškľabil sa a nahol sa nad ňu. „Som rád, že to dopadlo takto a nie horšie,“ vtisol jej nežný bozk na pery. „Asi by som sa zbláznil. A teraz by sme skutočne mali spať.“

------

Severus skoro ráno prišiel na ošetrovňu, aby skontroloval Ginevru, ktorú našiel spať s Harrym vedľa seba a tiež Hermionu. Malfoy tiež nevyzeral, že by sa chystal tak skoro prebudiť. Skontroloval účinkovanie svojho elixíru. Stiahol obočie. Zatiaľ nezistil nič, čo by mu prezradilo viac. Poppy ho síce sledovala, ale videla len to, ako sa zaujíma o pacientov a tak sa mu neplietla pod nohy. Zamračene odišiel do svojho bytu, aby pokračoval v práci, ktorú začal už v noci.
                Sproutová spolu s Billom informovali v sobotu ráno študentov, ktorí požiadali o pomoc, že sa budú môcť na chvíľu stretnúť so svojimi rodinnými príslušníkmi. Prišli k záveru, že keď už tu majú rodičov a súrodencov, že nie je nevyhnutné udržiavať presné miesto Základne v tajnosti. Najmä keď bolo jasné, že sa dnu nedostanú bez sprievodcu alebo bez označenia, ktoré by im dovoľovalo prechádzať cez priechod neobmedzene. A to tak skoro nedostanú. Najprv Chrabromilčanov, potom Bystrohlavčanov a neskôr aj Bifľomorčanov vzali na Základňu na dve hodiny, aby mohli byť so svojimi rodinami. Aby sa upokojili a ubezpečili, že je všetko v poriadku.   
                Bolo až neuveriteľné, čo všetko sa za posledné obdobie zmenilo. Keď sem prišli pred takmer rokom, zaplnili jedno poschodie aj kúsok. Následne necelé tri poschodia. Po bitke pri väzení sa ich rady opäť zúžili a oni obývali dve poschodia. Pred pár týždňami bola Bystrohlavovej miestnosť prinútená pridať ďalšie dve poschodia. Ale teraz, s príchodom sedemdesiatich deviatich rodín, sa miestnosť rozšírila o ďalšie poschodia. Alebo skôr podlažia, keďže šla do hĺbky. Každá rodina, v ktorej boli dve deti, zaberala dve miestnosti. Každá rodina, v ktorej boli už dospelí potomkovia, mala samostatné byty. Bystrohlavovej miestnosť sa behom necelého týždňa rozšírila a teraz mala jedenásť podlaží. Zámerne dali čisto muklovské rodiny do tých najnižších priestorov. Bolo jasné, že si budú musieť ľudia zvyknúť nielen na nový spôsob života, na nový systém a prostredie, ale zároveň aj na nových ľudí okolo seba. Na možno stiesnené podmienky a nedostatok činnosti, ktorej by sa venovali. Boli ale v bezpečí a to na určite dlhšiu dobu, než by boli vonku.  
                „Tak ako?“ spýtala sa Ginny Draca, keď si k nemu prisadla vedľa Hermioninej postele. Pomfreyová ju najprv nechcela pustiť z postele, ale keď ju už po siedmy krát presviedčala, že je v poriadku a okrem miernej bolesti a sťaženej hybnosti pravej ruky jej nič nie je, tak rezignovala a prepustila naštvanú Ginny do domácej starostlivosti s troma elixírmi a hojivou masťou. Aj tak ju držala v posteli takmer až do večera. Harry ráno, keď sa ako tak vyspal, najprv dohliadal na študentov, ktorí prišli za rodinami, potom sa už konečne vybral na hrad vybrať štyri zhodné miestnosti pre Súbojnícke kluby, ktoré chcel čarovne prispôsobiť, alebo skôr chcel pri tomto úkone asistovať Billovi. No a večer sa chystal na svoju nočnú do veže.
                „Žiadna zmena,“ odvetil Draco potichu. Bol bledší než zvyčajne a vyzeral strhano, aj keď v noci spal.
                „To viem. Ale čo ty?“ starostlivo sa pýtala. Preniesol k nej skrúšený pohľad.
                „Čo ja? Nič,“ stiahol obočie. „Mne je dobre, na rozdiel od nej. Aj keď ani jej momentálne nie je zle, ale zle jej bude, keď sa preberie. Rád by som si to s ňou vymenil,“ zažmurkal a odvrátil od nej tvár.
                „O tom nepochybujem,“ prikývla a zadívala sa do tváre svojej kamarátky. Teda teraz profesorky Transfigurácie a vedúcej ich fakulty. „Keď sa preberie, bude ubolená a slabá, ale iné následky by nemala mať.“
                „To hovoril aj Snape.“
                „Tak vidíš. Tak to skús ešte do zajtra vydržať. A myslím, že by si sa mal ísť dnes v noci poriadne vyspať do svojej postele. Nemal by si tu tráviť viac času. Aj tak jej teraz nemôžeš pomôcť. Ona sa nepreberie sama od seba, budú jej k tomu musieť pomôcť,“ skúsila mu dohovoriť. Na žiadosť Tonksovej a aj jej matky, pretože ich dve nepočúval.
                „Ja viem a pôjdem,“ privolil napokon. „Som si toho vedomý, len som ju nechcel nechať samú. Aj keď ona nevie, že pri nej som,“ na moment stíchol. Potom sa zadíval na Ginny. „Nebude mať žiadne následky, že?“
                „Nebude.“
                „Všetci to hovoria, ale Snape ma desí, ako ju chodí pravidelne kontrolovať.“
                „Áno, to som počula,“ stiahla obočie. „A aj mne to príde divné. Ale Snape vie, čo robí.“
                „Tak prečo nepovie, prečo robí to, čo robí? Ale jasne, je to Snape, ten nepovie nikdy nič,“ krivo sa zaškľabil.
                „Možno sa len presviedča, či tie rany nespôsobili alebo ešte nespôsobujú nejaké škody,“ zamyslene skonštatovala.
                „Dáva jej nejaký elixír. Teda, včera jej ho dal a dnes znova. Nevieš, čo za tým môže byť? Nie som sčítaný, čo sa liečiteľstva týka.“
                „Ani ja príliš nie,“ zavrtela hlavou. Zamračila sa.
                „Ale hlúposť.“
                „Neviem, Draco, vážne. Snape má zrejme dôvod, prečo to robí a už sme si pri ňom zvykli, že všetko, čo robí má nejaký dôvod a vždy ide len o to, aby nám alebo komukoľvek pomohol. Budeme mu musieť dôverovať. Mám taký pocit, že keď sa Hermiona preberie, bude nám viac vecí jasnejších.“
                „Takže hrozí, že by mala nejaké následky?“
                „Ale ona ich nebude mať,“ rozhodne prehlásila. A zamračila sa ešte raz. Premýšľala nad tým už od skorého rána. Začala vlastne už v noci, keď jej Harry o podivnom strýkovom správaní povedal a nielenže jej to prišlo divné, ale začínala mať podozrenie. Dáva jej elixír, ktorý sa nenachádza na ošetrovni, kde ale sú všetky potrebné elixíry nutné pri liečbe rozsiahlych a hlbokých zranení, ktoré potrebovala Hermiona v momentálnej situácii. Takže zrejme potrebuje niečo iné. Ale čo iné? S čím by jej rezné rany mohli súvisieť, aby to ohrozilo jej postupné liečenie? Alebo liečil niečo iné, čo nesúviselo so zranením? Ginny na moment zatuhla. Dívala sa do tváre svojej kamarátky. A prečo by to nemohla byť pravda? Nepoznala kúzlo, ktorým Snape vyšetroval Hermionu. Možno by si ho mohla niekde naštudovať a potom ho skúsiť použiť, aby zistila, či je jej podozrenie správne. Ale to by do zajtra večera určite nestihla a mala dojem, že v momente, ako Hermionu preberú, sa dozvedia dôvod prílišného Snapovho angažovania. A keď to bolo tak, v tom prípade dúfala, že Snapovo liečenie bude úspešné. Zamračila sa do tretice.
                „Dobre že sme ten konkurz presunuli na nasledujúcu sobotu, čo?“ Draco sa nasilu zaškľabil. „Akoby sme tušili, že sa niečo zvrtne.“
                „Aj keby sa nič nezvrtlo, z konkurzu by nebolo nič. Doteraz sem chodili decká z hradu. Za rodičmi a súrodencami. Sem k nám našťastie nikoho nepustili,“ mierne sa pousmiala a bola vďačná za zmenu smeru rozhovoru. „Ani Lunu a Colina, aj keď tí tu majú rodinu už dávno.“  

------

„Zajtra budem musieť ísť do tej knižnice, kde ste boli cez leto,“ nadhodil Bill, keď sa im podarilo nájsť aj poslednú prázdnu učebňu. Všetky štyri boli rovnako veľké, všetky štyri zabezpečili rovnakými ochrannými zaklínadlami, aby zablúdené lúče neporozbíjali steny a obloky, do všetkých štyroch dali informačné tabule, ktoré uľahčia fakultám viesť prehľady o jednotlivých súbojoch a najmä víťazoch a do všetkých štyroch pričarovali fakultné znaky a farby. Len pri Slizoline si dávali prednosť, ktorí z nich to má urobiť. Napokon bol Harry presvedčivejší a škľabil sa, keď Bill obvešiaval steny slizolinskými znakmi a zelenými doplnkami.
                „No jasne, tentoraz bude mail výrazne odlišnejší, než predchádzajúce,“ prikývol Harry. „Nemám ísť s tebou?“
                „Nie, ty budeš dospávať,“ zavrtel hlavou jeho švagor. „Mama s Tonksovou musia všetko poriadne premyslieť a tak... ako nakŕmiť skoro tristo hladných krkov,“ ušknul sa. „Ešteže my jeme na hrade. Je nás tam menej, než momentálne na Základni. Skúsim nahovoriť Draca, aby so mnou šiel. Do večera aj tak nič robiť nemôže a sedieť a čakať, kým sa Hermiona preberie.“ Bolo jasné, že ho to riadne trápi. „Keď nebude chcieť, tak poviem Tonksovej alebo aj bratom. Tí službu vo vežiach budú mať až zajtra. Hermiona mi všetko vysvetlila, viem ako sa posiela taký mail,“ zaškľabil sa.
                „V tom prípade toho vieš viac ako ja,“ uškrnul sa Harry.  „Myslíš, že by sa teraz mohla situácia trocha upokojiť? Aspoň na chvíľu?“
                „Neviem, ty by si to mal predsa vedieť lepšie, nie?“ spýtal sa. Harry zacítil podivný tón jeho hlasu. Iste. On aj Remus sa stále cítili odstrčene. Vedeli toho síce dosť, ale nevedeli úplne všetko.
                „Nemôžem vedieť, čo vyšpekuluje Voldemort najbližšie,“ stiahol obočie. „Či niečo, alebo kedy a už vôbec nie čo.“
                „Jasne, prepáč,“ povzdychol Bill. „To mi len tak ušlo.“
                „Viem, ako si to myslel,“ Harry sa naňho opatrne pozrel. Potom mykol plecami. „Vlastne už skoro všetko s Remusom viete, ostatné si ľahko domyslíte. Učíte sa to, čo aj my, len nepoznáte poriadne dôvod celého snaženia. A myslím, že by ste už fakt mohli vedieť všetko. Už ma to nebaví, pozerať sa na teba a na Remusa.“
                „Nemusíš nám hovoriť nič preto, lebo sa tvárime nejako ublížene a teba to už nebaví,“ Bill sa mierne zamračil.
                „Zle som sa vyjadril. Iste, vaše výrazy sú občas na zabitie,“ zaškľabil sa na Billa. „Ale ide o to, že ma už nebaví pred vami niečo tajiť, dávať si pozor na to, čo pred vami poviem. Alebo povieme. Aby sme toho nebodaj nepovedali príliš, pretože po každom takom prerieknutí logicky prídu ďalšie a ďalšie otázky a keďže s vami dvoma najviac spolupracujeme, vyhneme sa zbytočnej ostražitosti.“
                „Takže si sa rozhodol, že nám povieš úplne všetko? Nielen to, že niekde sú nejaké obludy, proti ktorým zaberajú len isté zabudnuté kúzla? Povieš, prečo to všetko?“
                „Poviem. Tebe a Remusovi. A zrejme ešte teraz.“

------

Stretli sa o pol hodiny v Remusovom byte. Harry bol na ošetrovni prebrať  Ginny do „domácej starostlivosti“. Chvíľu sa zdržal pri Dracovi, ale momentálne skutočne nebolo čo robiť. Aspoň mu predložil Billov návrh, aby s ním šiel zajtra vybaviť mail. Na počudovanie Draco súhlasil pod podmienkou, že sa vrátia do chvíle, kedy sa Snape rozhodne Hermionu prebrať z umelého spánku.  
                „Mama a pani Grangerová chodia po jednotlivých podlažiach a vedú akési schôdze, kde vysvetľujú čo a ako,“ oznámil Bill. Ginny sa práve vítala s Tonksovou. „A dvojčatá s Leeom spisujú zoznam záujemcov o stráže na vežiach a taktiež robia zoznam nových bojovníkov. Alebo skôr obrancov. Uvidíme, kto bude ako schopný.“
                „To je fajn,“ prikývol Harry. „Aspoň nebudete takí vyťažení,“ usmial sa na manželov Lupinovcov. Predpokladal, že sa Tonksová s Ginny zavrú u Sebastiana. „A ostane viac času na trénovanie.“
                „No a Harry sa rozhodol, že nám povie pravdu. Celú pravdu,“ Bill významne zdvihol obočie smerom k Remusovi.
                „Vážne? A ja som si myslel, že ide len o zdvorilostnú návštevu,“ pousmial sa Remus. „Tak do toho,“ vyzval ho.
                „Pravdu, to vyzerá zaujímavo,“ uškrnula sa Tonksová a pohodlne sa usadila do kresla. Ginny ju nasledovala, krstňa spokojne sedelo na jej rukách, aj napriek tomu, že mala ešte bolesti a prezeralo obrázky z akejsi detskej knižky. Akoby Sebastian vedel, že nemá príliš vymýšľať, aby svojej krstnej mame neublížil.
                „No,“ Harry zaváhal. Díval sa na Tonksovú a nechystal sa začať rozprávať.
                „Myslíš, že to Nymph nepoviem?“ pobavene naňho hľadel Remus. „Len mi ušetríš kopu času.“
                „No tak, Harry, spusti,“ vyzvala ho Tonksová. „Nezabúdaj, že my ženy vlastníme zbrane, ktorými si vybojujeme to, po čom túžime. A keď teraz viem, že to Remus bude vedieť, určite zvíťazí moja zvedavosť a nakoniec si vyhádam pravdu aj ja,“ nevinne sa pousmiala. Ginny sa potichu zasmiala, ale Bill nebol až taký ohľaduplný. Rozchechtal sa na celé kolo.
                „Dobre teda,“ rezignoval. „Ale len vy traja. Vážne nepotrebujú ostatní vedieť nič viac, než je nevyhnutné. Až keby hrozilo, že nie je inej cesty a že bude potrebné, aby to vedeli aj ostatní, tak sa im to povie. Súhlasíte?“
                S tým súhlasili všetci. Vážne nebolo potrebné, aby Molly s Arturom vedeli viac, než vedia. Už tak bola najmä Molly vydesená. Keby sa dozvedela úplne všetko, tak by sa zrejme od strachu zbláznila. Ani dvojčatá nepotrebovali vedieť nič viac. Nemysleli, že by bolo nutné, aby poznali pravdu k tomu, aby ich to nejako zvlášť motivovalo. Všetko brali s humorom a pritom dosť vážne a zodpovedne.
                A tak sa Harry rozhovoril a povedal to, čo už vedeli, aj to, čo len tušili a aj to, o čom nemali ani poňatia. Povedal o všetkom, čo doteraz zažili, čo sa dozvedeli. Rozprával o kentauroch, o stretnutiach s Bifľomorovou, Chrabromilom aj s Bystrohlavovou, s Merlinom. Prezradil Elenin pôvod aj skutočnosť, že je u Voldemorta jeho syn, ktorý sa volá Dacian Miloševič a ktorého bude potrebné zabiť skôr, než sa pokúsi zabiť Voldemorta. Vysvetlil pôvod kúziel, ktoré trénujú a aj obludy, proti ktorým by mohli účinkovať. Ginny ho občas doplnila. Sebastian stále čušal ako pena, akoby aj on rozumel tomu, čo sa hovorí. Niečo však predsa pred Billom zatajil. A to skutočnosť, že sú s jeho sestrou manželmi.
                „Neuveriteľné,“ vydýchla Tonksová do ticha, ktoré sa rozhostilo po tom, čo Harry zmĺkol.
                „To vysvetľuje mnohé,“ prikývol zamyslene Lupin. „Je zrejmé, prečo to nechceš rozširovať ďalej, než je nevyhnutné. A vážim si, že si nakoniec dospel k rozhodnutiu zveriť sa aj nám. O našej lojalite si určite nepochyboval, len prehlásim, že od teraz bude naše snaženie ešte výraznejšie, než bolo.“
                „A to sa ešte dá? Byť výraznejšie?“ Harry sa mierne zaškľabil.
                „To uvidíme,“ usmial sa Bill. „Aj ja ďakujem,“ mrkol na Harryho. „No a minimálne teraz budeme poznať motív našej činnosti. A že je sakra veľký.“
                „Ja som aspoň pochopila, prečo si sa od tých kentaurov vrátil taký vyspelý,“ zaškľabila sa naňho Tonksová. „Ginny mi síce čo to naznačila, ale vedieť o čo presne tam šlo... Klobúk dole,“ usmiala sa. „Síce si nemyslím, že je tvoja fyzická zdatnosť pri aurorstve až taká nevyhnutná, ale minimálne Ginny sa to musí zdať príjemné,“ zachichtala sa.
                „Tonksová!“ upozornila ju Ginny so začervenaním.
                „Tiež si nemyslím, že by mi pri práci aurora pomohlo oháňanie mečom a strieľanie z luku,“ Harry rýchlo prikývol. Aj Bill a dokonca aj Remus sa pobavene uškŕňali. „Ale kentaurov si zavoláme, keď k tomu nadíde čas. Myslím, že si Voldemort nazhromaždí všetko temné z minulosti, čo sa bude dať a potom zaútočí na Rokfort. Podľa sudby to tak má byť. A keďže existujú bojoví kentaurovia, určite budú existovať ešte aj scorstrangs.“
                „S tým jediným si môžeme byť na istom,“ prikývol Remus. „Mám pocit, že by sme mohli Severusovi podať pomocnú ruku pri lúštení záhady, ktoré že to kúzla ešte fungujú. Tiež nemôže odhaliť všetko. A keď budeme vedieť, ktoré to sú, môžeme sa rýchlejšie začať učiť tie, ktoré ešte fungujú.“
                „Správne,“ prikývol Bill. „Navrhneš to svojmu strýkovi?“ zaceril sa na Harryho.
                „Myslím, že by bolo rozumnejšie, aby mu to navrhol Remus,“ pousmial sa. „Síce si nemyslím, že by ma zadrhol za to, že som vám to prezradil, ale Remus vystupuje distingvovanejšie, reprezentatívnejšie, inteligentnejšie, vyspelejšie a dôveryhodnejšie než ja,“ zachechtal sa.
                „V poriadku, skúsim to,“ usmieval sa Remus. Bol zvláštne pokojný. Určite sa netúžil za každú cenu dozvedieť pravdu o všetkom, čo súviselo so synom jedného z jeho najlepších priateľov, ale teraz mu zvláštne odľahlo. Poznal pravdu, poznal súvislosti a aj keď nikdy nepochyboval, že by Harrymu nepomohol najlepšie, ako vedel, teraz poznal aj dôvody a príčiny. Dôležitosť. A hlavne mal Harryho plnú dôveru, ktorá mu dodávala zvláštny pokoj. „No a keď sme už pri tomto vylievaní duší,“ neprestával sa usmievať na Harryho. „Nechcel by si povedať ešte niečo?“
                „Nechcel,“ zavrtel hlavou. Vedel, na čo vlkolak naráža. Netúžil po tom, aby sa Bill dozvedel o jeho manželstve.
                „Niečo mi uniká?“ spýtal sa Bill. Harry kútikom oka pozrel na Ginny, ktorá mierne stuhla. Tonksová po nich pokukovala a uškŕňala sa.
                „To je úplne súkromné,“ odvetil Harry. „Nič, čo by sa týkalo pátrania a boja proti Voldemortovi.“
                „Aha,“ zamyslene prikývol. Harry sa zamračil na Lupina, ktorý mykol plecami, čím mu naznačoval, že nevidí najmenší dôvod, prečo by to nemohol prezradiť Billovi. Lenže je to Weasley. Dozvie sa to jeden Weasley a budú to vedieť všetci Weasleyovci. Nemôže zakázať Weasleymu, aby informoval Weasleyov o tom, čo sa stalo s Weasleyovou. Bill sledoval túto tichú pantomímu. Zadíval sa na Ginny, ktorá pod jeho pohľadom sčervenela. „Si tehotná?“ spýtal sa na rovinu. Nezdalo sa, že by ho to roztrpčilo.
                „Nie som,“ zavrtela hlavou.
                „Aha, tak o čo ide? Nehovorte že o nič a nehovor, že je to súkromné, pretože sa to zjavne týka mojej sestry a aj keby to malo byť súkromné, Lupinovci to vedia, takže to zase až také strašne súkromné nebude, že?“
                „Uhm,“ vyliezlo z Harryho.
                „Ja v tom vážne nevidím nič zlé,“ nadhodil Remus. „A keď poviete Billovi, aby to nerozširoval, tak som si istý, že to rozširovať nebude, aj keď ide o Weasleyovcov,“ uškrnul sa. Akoby Harrymu čítal myšlienky. Ten stále zaryto mlčal. Díval sa na Ginny, ktorá mu vracala spýtavý pohľad.
                „Čo nemám rozširovať?“ nedalo Billovi. Zvedavosť ho znútra už doslova zožierala.
                „A okrem toho, zveril si sa s tajomstvom, o ktorom pred rokom vedela hŕstka ľudí. A teraz vie o veľkej časti z toho kopa ľudí. Myslím, že keď si máme dôverovať, mala by si istá úzka skupinka ľudí dôverovať bez výhrad. No a v neposlednom rade si myslím, že by si Ginny zaslúžila podporu aj od svojej vetvy rodiny,“ Remus povytiahol obočie.
                „Tak povie mi niekto konečne, o čo tu ide?“ zavrčal Bill. Harry sa díval do zeme, tvrdohlavo držiac jazyk za zubami. S otázkou v očiach sa pozrel na svoju sestru.
                „Tak dobre,“ povzdychla a postavila sa. Vložila Sebastiana do rúk jeho matke. Harry na ňu opatrne pozrel. Pristúpila k Billovi a silou myšlienky zviditeľnila prsteň. Natrčila mu ho pred nos. „Harry a ja sme manželia,“ prosto oznámila.
                „Čo ste...“ vydýchol a civel na prsteň. „Čo ste spravili?“
                „Vzali sme sa,“ mykla plecami Ginny a pristúpila k stuhnutému Harrymu.
                „Kedy?“ stiahol obočie a snažil sa to pochopiť.
                „Nevzali sme sa oficiálne...“ Ginny mu vyrozprávala všetko. Bill sa počas jej rečnenia díval zamračene na Harryho. „A keď si myslíš, že ho teraz zavraždíš, tak na to rýchle zabudni,“ varovala ho pokojne.
                „Nechcem ho zavraždiť,“ prskol. Tonksová za zachichotala.
                „Keď si myslíš, že sme príliš mladí na to, aby sme...“
                „Nič si nemyslím a mlč,“ zagánil. „Už s tým zrejme nespravím nič...“
                „Upozorňujem, Bill, že...“
                „Ginevra, mohla by si byť chvíľu ticho?“ zavrčal po nej už dôrazne.
                „Bill, počuj...“
                „Aj ty buď ticho,“ vrkol po Harrym. „Bol by som rád, keby ste ma obaja nechali povedať to, čo chcem,“ vytiahol obočie. Ginny zodpovedne mlčala a Harry mykol plecami. „Poznám tú kliatbu. Myslím, že ste si vy dvaja poriadne rozmysleli, do čoho sa chcete pustiť. A keďže ste nad tým uvažovali a aj tak ste spravili to, čo ste spravili, tak musím skonštatovať, že to obaja myslíte smrteľne vážne a v tom prípade nemám zrejme príliš možností voči tomu protestovať, aj keby existovala minimálna šanca, že by niekto z vás môj protest vypočul. No a vzhľadom k tomu, že som bratom nevesty myslím, že by som mal dôvod protestovať, ak by som chcel. Niečo ma ale mrzí, Ginny,“ pozrel sa na svoju sestru smutne. „Že si o tom nepovedala našim. Nemyslíš, že by mala mama o tom vedieť? Že mala dostať príležitosť k tomu, aby sa spolu s tebou tešila? Viem, že toto nie je nič oficiálne, ale aj keď nie je, určite by mala dostať šancu prichystať ti niečo, čo by nahradilo oficiálnu svadbu. A keď už, ja viem, že to zatiaľ nejde, keďže je medzi vami vzťah profesora a študentky, že musíte počkať minimálne rok, aj keď predpokladám, že Harry čaká skôr na to, než skončí vojna, ale aj tak, nemala to byť skôr normálna, naša, zákonom podporená svadba?“
                „Boli to len zásnuby, Bill,“ namietla Ginny bojujúc proti zahanbeniu. Mrzeli ju tie slová. Vedela, že má jej brat pravdu. „Je to len sľub vernosti, normálna svadba bude, určite raz,“ mierne sa pousmiala.
                „Je to silnejšie, než zásnuby,“ pridal sa Harry tichým hlasom. Bill po prvotnom šoku nekričal a neprotestoval, len nepríjemne upozornil na ich pochybenie. A po tých slovách Harry vedel, že spravili chybu. Mali o tom povedať Ginninej rodine. Mala na to právo ako ona, tak aj jej najbližší. „Je to moja chyba. Myslel som si, že bude najlepšie, keď o tom budeme vedieť len my a Severus s Hermionou, keďže oni boli naši svedkovia. Nikto viac. Potom sa to dozvedel Malfoy a Lupin s Tonksovou.“
                „Hanbíš sa snáď?“ Bill naňho po dlhej chvíli konečne pozrel. Uprene.
                „Skôr som sa bál,“ priznal trpko.
                „Nás?“ vyvalil oči. „Prečo?“ spýtal sa nechápavo, keď Harry mykol plecami. „Harry, my ťa berieme ako súčasť rodiny už skoro osem rokov. Poznáme ťa. S Ginny chodíš už... vlastne to ani nespočítam, keď mám zarátať ten čas u kentaurov. Keby si sa nás mal báť, tak ti garantujem, že by si sa nás začal báť už ďaleko skôr,“ vyprskol. Harry cítil, že sa Ginny uvoľnila. Vyzeralo to nádejne.
                „No, pamätám, keď ste na mňa všetci vyleteli a chceli ste ma kastrovať,“ jemne upozornil.
                „Ale to bola sranda,“ neveriacky zavrtel hlavou. „Harry, si idiot,“ oznámil mu pokojne.
                „Len som chcel, aby sa tá informácia príliš nerozširovala, aby sa o tom nedozvedelo hlavne na hrade, aby...“
                „Tak ste nás o to mali požiadať. Ubezpečujem ťa, že by tvoja žiadosť bola vyslyšaná,“ zaškľabil sa.
                „Bill, keď ti sľúbim, že to pri prvej vhodnej príležitosti poviem mamke, prestaneš nás trápiť?“ Ginny naňho nevinne pozerala.
                „Ale iste,“ prikývol. „Aj keď po vás nemôžem chcieť, aby ste spravili niečo, čo nechcete a keď mi poviete, aby som mlčal, tak určite mlčať bude, chcem len, aby ste o mojich slovách uvažovali.“
                „Už som pouvažoval a máš pravdu. Mamka má právo to vedieť,“ vyhŕkol Harry. Opatrne sa díval, ako Ginny podišla k bratovi a ten ju silno objal. S úsmevom. „Pri najbližšej vhodnej príležitosti jej to povieme,“ zopakoval Ginnine slová.
                „Ešte stále sa ma bojíš?“ zaškľabil sa naňho Bill, keď k nemu podišiel.
                „Nie,“ zavrtel hlavou a nenápadne prehltol.
                „Tak sa aspoň postav, aby som ti potriasol pravačkou,“ vyzval ho. „Som rád, keď je moja sestra šťastná a to s tebou celkom zjavne je, takže mi neostane nič iné, len ti pogratulovať a takmer oficiálne ťa privítať do rodiny.“
                Len u podaní ruky neostalo. Bill objal aj jeho. Nakoniec sa Harrymu podarilo ako tak uvoľniť. A uľavilo sa mu. Nemal žiadne tajomstvá pred Remusom a teraz už ani pred Billom. Sedeli u Lupinovcov až do večera, Ginny mu jemne zvierala dlaň. Potom ale musel nastúpiť na svoju stráž na veži.
                Zašiel s Ginny do svojho bytu, kde jej pomohol ponatierať jej pomaly sa strácajúce rany. Potom ju odovzdal Tonksovej, keďže aj Remus mal stráž na veži. Vzal si písomné práce a vrhol sa do ich opravovania. Respektíve do stráženia.

------

Na ďalší deň ráno si musel začarovať izbu proti hluku, aby sa mohol aspoň trocha prespať. Na celej Základni vládol ruch, stále sa niečo dolaďovalo a zariaďovalo. Bill šiel s Dracom von poslať mail s novými požiadavkami. Pri Hermione ho vystriedala Ginny. Artur spolu s Krumom chystali pohreb pre Koreška. Dvojčatá špekulovali nad rozdelením stráží. Neville zašiel na štvrté podlažie, kde v miestnosti kopírujúcej vonkajšie prostredie zariadil umelé skleníky, aby mali dosť priestorov na pestovanie liečivých rastlín. A zaúčal záujemcov, ktorí budú zodpovední za skleníky. Všade sa niečo dialo.
                „Čo jej to dávate?“ spýtala sa Ginny Severusa, keď sa zjavil pri Hermione, aby ju vyšetril a nalial do nej tretí elixír. Spražil ju pohľadom.
                „Mám taký dojem, že vám to už došlo, Ginevra. Bol by som však rád, keby ste tento oznam nechali na ňu.“
                „Možno som si to domyslela. A zrejme by si to domysleli viacerí, keby ste jej ho nepodstrkovali tajne,“ zamračila sa.
                „Je to jej vec, jej telo, jej život a jej právo na zverejnenie.“
                „Dobre, jasne,“ zavrtela hlavou. „Keď som si doteraz nebola istá, tak ste mi to práve potvrdili. Vyvíja sa to dobre?“ so záujmom sa spýtala.
                „Neviem,“ povzdychol. „Neviem, či bude všetko v poriadku.“
                „Nie ste si istý,“ prikývla zarazene. Nepozdával sa jej ani jeho tón, ani slová, ktoré vyriekol. Preto chodí tak často. Pretože...
                „Myslím, že za tri kontroly budem múdrejší.“
                „Tri kontroly. Chodíte každé tri hodiny, takže večer pri prebratí ju sklamete alebo potešíte,“ šepla.
                „Áno,“ okomentoval jednoducho. Nepozastavoval sa nad tým, ako na to prišla. Proste na to prišla a jeho to neprekvapilo. „Takže prídem na obed, o tretej a potom večer. Potom ju preberiem a budem vedieť, čo jej mám oznámiť.“
                „Ale...“ nestihla dopovedať. Otočila sa za ním, ale videla už len jeho plášť. Obrátila sa naspäť k svojej priateľke. To množstvo zranení a veľká strata krvi neveštila nič dobré. A práve strata krvi, tým pádom nedostatočné okysličenie krvi. Len nech sa to nestane. Ani jej nenapadlo, aby začala žiarliť a závidieť. Len ju zaplavila nepríjemná predtucha. Nebude pokojná. Do večera sa tu určite zblázni. Našťastie je Hermiona v bezvedomí, inak.

------

Harryho budilo nežné hladenie po tvári. Nechcelo sa mu vytrhnúť z nádherného sna, v ktorom bol spolu s Ginny pod vodopádom v kentaurej ríši, obaja nahí v priezračnej vode a práve v tom najlepšom.
                „Harry, vstávaj, bude večera,“ už dôraznejšie s ním potriasla.
                „Poď so mnou plávať,“ zamrmlal do vankúša.
                „Čo? No jasne, pôjdeme si zaplávať. Ale teraz poď na večeru. Po večeri Snape preberie Hermionu.“ Vyberala mu zo skrine čisté oblečenie.
                „Ginn, sníval sa mi úžasný sen a ty si ma z neho nešetrne vytrhla a teraz vyžadujem náhradu,“ zaprotestoval. Otočila sa k nemu. Sedel na posteli a ublížene gánil. Pohľad na trenky jej napovedal, o čom sa mu asi snívalo.
                „Aha, ehm,“ zaškľabila sa. „Tak si bež dať sprchu, pretože teraz nič nebude.“
                „Ale...“
                „Po večeri preberú Hermionu,“ pripomenula mu.
                „Jasne,“ prikývol. Mal dojem, že mu niekto ráno nalial do džúsu elixír na pokojný spánok. Inak by nemohol spať takmer až do večere. Hodila mu do náručia čisté šaty. „Nehrozí, že by si...“
                „Nepôjdem s tebou do sprchy, lebo sa z izby dostaneme najskôr zajtra. Nemáš hlad?“ povytiahla obočie.
                „Áno, aj ten mám. Okrem iného,“ zafrflal a šiel do kúpeľne. Len sa za ním zachichotala.
                Zabudol síce za sebou zavrieť dvere, ale na to teraz nereagovala. Mala strach. Snape sa objavil presne v čase, ktorý spomínal ráno. Nepovedal ani pol slova. Len vypustil jedno zaklínadlo a potom odišiel. Draco pri jeho návštevách našťastie nebol, inak by sa nevyhla vypočúvaniu. S Billom sa vrátili len pred chvíľou, kedy ju vystriedal pri jej posteli a ona sa vrhla k Harrymu. Severus mu musel niečo primiešať do raňajšieho džúsu. Alebo niekto iný, kto bol k tomu predurčený. Inak by bol vonku z izby už dávno.
                Jej myšlienky znova zalietli k spiacej kamarátke. A cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce.
                „Čo je, Ginn?“ spýtal sa jej Harry, keď vyliezol z kúpeľne. Hlavu mal stále mokrú. „Vyzeráš prazvláštne. Zamyslene, nervózne a smutne. O čo ide?“
                „O Hermionu,“ zdvihla k nemu pohľad plný obáv.
                „Severus vravel, že bude v poriadku, nie?“ zamračil sa. „Klamal snáď?“
                „Neklamal.“
                „Tak prečo máš strach? Ginn,“ nežne ju oslovil. Jej výraz sa mu ani trocha nepozdával.
                „Nemala by som ti to hovoriť,“ zaprotestovala. Len spýtavo nadvihol obočie. „Toto je tajomstvo, ktoré sa nás netýka, Harry. Preto ti to nemusím hovoriť,“ upozornila ho.
                „Dobre, jasne. Ale aj tak, nepáči sa mi, keď sa tváriš takto.“
                „Som si istá, že sa onedlho takto prestanem tváriť,“ pokúsila sa usmiať. Na tvári sa jej zjavil len zúfalý pokus. „Poď na večeru. Po nej budeme múdrejší. A tvár sa, ako by som ti nič nenaznačila, dobre?“
                „A myslíš, že to pôjde?“
                „Ale určite,“ pritisla sa veľmi tesne k nemu a pobozkala ho. „Máme sa dnes vrátiť na hrad, ale som si istá, že tam nikomu nebudem chýbať a my by sme mohli pokračovať niekde tam, kde som ťa prebudila, dobre?“
                „Jasne,“ prikývol. „Ale nemysli si, že sa ti ma podarilo týmto odpútať.“
                „Poďme,“ vyzvala ho a ťahala na chodbu.
                Vôňa z kuchyne ho veľmi lákala. Uvedomil si, aký veľký má hlad. Bill sedel oproti nim a pozorne ich sledoval. Zrejme si myslel, že sú z neho takí nervózni. Ginny do seba hádzala večeru ani si poriadne neuvedomujúc, čo vlastne je a Harry hltal, čo mu pod vidličku prišlo a pritom po očku sledoval svoju manželku a jej nepokoj. Už to spôsobilo, že bol nesvoj.
                Po večeri sa vrhli na ošetrovňu, kde boli okrem Draca a Pomfreyovej prítomní Grangerovci a Tonksová. Museli počkať na Severusa. Nie preto, že by Hermionino prebratie Poppy nezvládla, ale preto, že ju o to dôrazne požiadal. Po pár minútach sa skutočne objavil. Ginny ho pozorne sledovala. Mávol nad Hermionou prútikom. Sledovala každý jeho pohyb, každé zatvárenie, každú viditeľnú zmenu emócii. Nedal na sebe nič znať. Videla, že sa Poppy hotuje pýtať si vysvetlenie, ale nasledovalo ďalšie švihnutie prútika a Hermiona sa začala preberať. Odpútal od seba pozornosť majstrovsky.
                Najprv sa k nej opatrne vrhol Draco. Ubezpečila ich, že je v poriadku a dožadovala sa vysvetlenia. Cítila miernu bolesť, ktorú nedokázali potlačiť elixíry. Slabosť a bolesť hlavy. Ale inak jej bolo celkom dobre. V stručnosti jej povedali, že ju zasiahlo sedem kliatob, ktoré boli hlboké a silno krvácali. Než sa dostala na ošetrovňu, stratila množstvo krvi. Za dva dni vyliečili zranenia, nadopovali ju dokrvovacími elixírmi a dopriali organizmu dostatočné množstvo času a pokoja na regeneráciu.
                Po Dracovi nasledovali ostatné objatia. Najprv jej rodičia, potom Harry s Ginny a Tonksovou, Molly, ktorá sa zjavila na ošetrovni a Bill, ktorý šiel hneď za ňou. Strávili pri nej polhodinu, po ktorej Severus vyhodnotil, že to už skutočne stačilo.
                „Ak by vám to nevadilo, rád by som strávil s Hermionou niekoľko minút osamote,“ vyzval to štebotavé klbko. Jedine Ginny naňho uprene hľadela. „Mám to snáď zopakovať ešte raz?“ prskol po nich netrpezlivo.
                „Severus, ak chcete skontrolovať pacientku...“
                „Iste že chcem skontrolovať pacientku,“ prerušil Poppy jedovito.
                „Je v poriadku, nie?“ Draco stiahol obočie.
                „Samozrejme. Pán Granger, nemýlim sa? V muklovskej nemocnici sa pravidelne koná niečo, čo sa tuším nazýva vizita. Nemám pravdu?“
                „Iste.“
                „Tak si predstavte, že som lekár a že chcem spraviť vizitu pacientky Grangerovej, pri ktorej chcem mať pokoj.“
                „Ehm, áno, dobre...“
                „Profesor...“ skúsila Ginny.
                „Nerozumeli ste niečomu na mojej žiadosti, Ginevra?“ zamračil sa na ňu.
                „Ako...“
                „Bežte už, prosím, kým nebudem prinútený vás odtiaľto vyraziť,“ prskol po nej nečujne.
                Díval sa, ako sa protestne hrabú von. Ako naňho Harry zagánil. Akoby ho najradšej Malfoy vypitval pohľadom. Bolo mu to jedno. Potreboval sa s ňou okamžite porozprávať, nechcel to zbytočne naťahovať.
                „Severus, čo sa deje?“ ozvala sa Hermiona. Pozrel na ňu. Mračila sa. Nepozdávalo sa jej, že ich všetkých vyhodil pred dvere. Natiahol ruku a mávol prútikom. Teraz budú mať absolútne súkromie.
                „Prejdem teda rovno k veci. Poppy ti správne povedala, že je všetko v poriadku, čo sa tvojmu organizmu týka. Pri prvotnom vyšetrení však nezistila istú vec, ktorú sa podarilo odhaliť mne. No a práve o tom sa chcem s tebou rozprávať.“
                „Na to, že si tvrdil, že prejdeš priamo k veci, tak si sa vydal nejakou obchádzkou, nie?“ spýtala sa. Ale nepáčilo sa jej to ani v najmenšom. On sa jej nepozdával.
                „Zrejme áno,“ prikývol. Pritiahol si k nej stoličku a pomaly si sadol. Potom sa uprene zadíval do jej očí. „Vedela si o tom, že si tehotná pred tým, než si šla do tej akcie?“
                „Čo že som?“ vyvalila oči.
                „Tehotná, gravidná, ťarchavá, v inom stave. V tom. Tvoj výraz mi napovedá, že si o tom teda nevedela. Inak by si sa zrejme, no, zrejme by si sa zachovala presne tak, ako si sa zachovala.“
                „Nevedela som to. Ešte som si to nestihla všimnúť,“ mierne sčervenela. „Čo sa stalo? Tie zranenia, potratila som?“
                „Nie, inak by som si pri prvotnom vyšetrení nevšimol, že si tehotná. V tej dobe sa plod držal. Vedel som však, že množstvo krvi, o ktoré si prišla, mohlo spôsobiť nenávratné poškodenie plodu.“
                „A spôsobilo? Severus? Prišla som o dieťa? Alebo budem mať postihnuté dieťa? Alebo čo!?!“  

TOPlist