17. Podozriví

 

               „Ahoj, Alfred,“ pozdravil Harry svojho suseda, keď mu po zaklopaní otvoril dvere. Nechcel nič odkladať na ďalší deň a preto sa vybrali s Ginny zo šachového klubu okamžite za ním.
                „Och, Merlin, Harry,“ usmial sa naňho Alfred, „za celé tie roky sotva dve návštevy a teraz ďalšie dve behom pár týždňov?“ zvedavo naňho hľadel a rovnako zvedavo pozrel na jeho partnerku. „Teší ma, volám sa Alfred Reid. Som si istý, že ma Harry spomenul,“ s úsmevom jej podával ruku.
                „Ginny Weasleyová. Áno, spomínal vás,“ pritakala mu. Harry jej vravel o tom, ako ho vtedy vytiahol z domu, vzal ho na vyšetrenie do nemocnice a počkal uňho, kým si preňho neprišiel strýko. A ako celé roky dával pozor a staral sa o jeho dom. Harry mu bol veľmi vďačný za všetko, ale hlbšie city k nemu neprechovával. Bol to jednoducho len sused.
                „Situácia si vyžiadala, aby som ťa znova navštívil,“ povedal Harry skôr, než by sa medzi nimi stihla rozvinúť nejaká zdvorilostná konverzácia. Bolo jasné, že ju Alfred musel vidieť, keď k nemu chodila. A chodila takmer denne. To však neznamenalo, že by si teraz, alebo niekedy v budúcnosti, spravili nejakú susedskú záhradnú párty alebo niečo podobné.
                „Áno,“ Alfred naňho uprene pozrel. Bol to bývalý auror a okamžite mu došlo, že sa stalo niečo dôležité. „Poďte ďalej, nebudeme predsa stáť pred dverami,“ pozval ich dnu. „Dáte si čaj? Alebo kávu?“ zdvorilo sa spýtal, keď si sadli do obývačky.
                „To nebude potrebné, nezdržíme sa dlho. Len by som ti rád položil pár otázok,“ odmietol ho Harry. Alfred si povzdychol a povytiahol obočie. Spýtavo sa naňho zadíval.
                „Ide stále o to, čo sa stalo vtedy? A aj teraz?“
                „Správne,“ priíkýyvol mladý muž.
                „Myslím, že som ti všetko povedal...“
                „Teraz ma zaujíma ale iná tvoja aktivita,“ prerušil ho Harry pokojne. Skutočne mu povedal všetko a niekoľkokrát o tom, čo sa stalo v tú noc.
                „Aká?“ pozrel z Harryho na Ginny.
                „Ste členom šachového klubu v Londýne,“ vložila sa Ginny. Alfred prikývol. „Zaujímalo by nás, či ste sa poznali bližšie s Terrym Goldonom.“
                „Terry Goldon,“ Alfred stiahol zamyslene obočie. „Poznal som ho, ale nijako bližšie,“ zdvihol hlavu a pozrel na nich. „Vedel som, že je to auror. Myslím, že sme pár krát viedli rozhovor na túto tému... on ako auror a ja ako bývalý auror, ale to je asi tak všetko. On reprezentoval strednú triedu, ja tú staršiu. Okrem toho sa venoval juniorom. Ani na súťažiach sme sa príliš nestretali, možno len na tých medzinárodných,“ zavrtel hlavou. „Neviem, ako by som vám mohol pomôcť.“
                „Zaujímali by nás hlavne mená ľudí, s ktorými si bol bližší. Prípadne by nás zaujímalo, čo si si nevšimol niečo zvláštne,“ Harry povytiahol obočie. Predpokladal, že ako bývalý auror vie presne, čo tým myslí.
                „Čo sa vlastne stalo?“ Alfred sa podozrievavo zamračil.

------

                „Čo myslíte?“ spýtala sa Ginny v ten večer Harryho v ich kancelárii.
                „Že na nás čaká hromada práce,“ zamračene civel na pergamen so zoznamom členov šachového klubu. Bol si istý, že im dá Alfie nejaký tip. Že si všimol niečoho podozrivého, že ich na niečo upozorní. Ibaže on s ich kolegom skutočne neprichádzal do kontaktu tak často, aby si, ako bývalý auror, všimol niečo zaujímavé. Nepomohol im. Povedal im len to, čo im povedal aj riaditeľ klubu. Spomenul pár mien, s ktorými bol Terry v kontakte najčastejšie a o čom vedeli všetci. Nič viac.
                „Bude potrebné preveriť úplne všetkýych,“ s povzdychom prikývla.
                „Úplne všetkých nie, nebudeme predsa preverovať šesťročné deti,“ aj napriek frustrácii sa zaškľabil. Zavraždila ho pohľadom.
                „A predpokladám, že by sme mali preverovať osoby staršie ako štyridsať rokov... skôr ešte staršie. Prvé vraždy sa stali pred dvadsiatimi dvoma rokmi a skôr ako osemnásťročný hádam nevraždil,“ nadhodila.
                „Správna úvaha. Takže to máme...“ na moment vrazil nos do pergamenu, „celkovo tridsaťdva podozrivých, z ktorých to nemusí byť ani jeden, pretože vrah sa tu nachádzať ani nemusí,“ zavrtel hlavou. „Treba tie mená porozdeľovať medzi aurorov a preveriť. Dúfal som, skutočne som veril, keď som tam zbadal Alfieho meno, že by nás na niečo naviedol,“ pozrel na svoju partnerku.
                „Je vo výslužbe a ani s ním nebol v kontakte,“ namietla.
                „Áno, jasne, ale auror svoje zmysly nestratí nikdy. A on bol výborným aurorom,“ protirečil. „A aj pred dvadsiatimi dvoma rokmi bol vo výslužbe,“ upozornil ju.
                „To je fakt,“ prikývla a dívala sa naňho. „Ale asi by to bolo príliš jednoduché a rýchle, nie?“ vypustila s trpkosťou. Rovnako trpko sa zaškľabil. Skutočne bolo viac ako naivné čakať, že by im Alfie poskytol informáciu a oni by na jej základe vyriešili celý prípad.
                „Len dúfam, že vyriešenie prípadu nebude trvať dvadsaťdva rokov.“
                „Nebuďte sarkastický...“

------

                „A sme na začiatku,“ skonštatoval Gus po tom, ako sa stretli štyria hlavní vyšetrovatelia prípadu Biela ruža u Harryho v kancelárii. Bolo niekoľko dní po štvornásobnej vražde, ale oni sa neposunuli ani o kúsok vpred v pátraní. „Preverili sme všetkých, bez výsledkov.“
                „Niekde tam niečo musí byť,“ vyšlo z Harryho potichu. Jeho narastajúca frustrácia sa menila na bezradnosť a začínal ho dokonca zaplavovať pocit neschopnosti.
                „Keď tam niečo je, tak je to riadne skryté,“ zamračila sa Dawn. Všetci traja vyzerali ako zmoknuté sliepky.
                „Tak si to preberme ešte raz,“ odhodlane sa ozvala Ginny s úmyslom trocha ich prebrať k životu. Všetci boli unavení a otrávení z preverovania toľkých osôb. Nebolo to len vypočúvanie jedného či dvoch podozrivých. Začalo sa to vypočúvaním komplet celého aurorského úradu a pokračovalo každým, s kým sa dostali zavraždení aurori do kontaktu. Aj zdanlivo bezvýznamného kontaktu. Trval na tom Harry a otrávil tým život celému vyšetrovateľskému úradu. Previerky však skončili a oni nezistili nič prínosné. „Vieme o tom, že náš fanatický vyvolávač démonov je veľmi, ale skutočne veľmi inteligentným a schopným čarodejníkom. Vedel, že sme sledovali domy a dozvedieť sa to mohol len od mŕtvych. A vzhľadom k tomu, že sme nič nezistili... on sa postaral o to, aby sme nič nezistili,“ povytiahla obočie. Všetci traja na ňu pozreli.
                „Myslíš, že ten vrah je medzi tými, ktorých sme vypočúvali?“ spýtala sa Dawn. Harry sa zamračil. Gus neveriacky zavrtel hlavou.
                „Nie nutne. Vedel, kto je Terry, vedel, čo zvykol robievať a nejako sa k nemu dostal. Nemusel osobne, mohol cez niekoho.“
                „Imperius?“ navrhol Gus.
                „Napríklad,“ prikývla.
                „To je na dlhé lakte,“ protestoval Harry. „Vieme, že je sólista. Neverím, že by práve toto riešil cez niekoho ďalšieho.“
                „V tom prípade sme sa s ním stretli a nevieme o tom. Oklamal nás,“ mykla plecami. Na moment zavládlo ticho.
                „Môže to byť pravda,“ Harry s tou myšlienkou napokon súhlasil.
                „Len prosím nevrav, že ich budeme všetkých vypočúvať znova, tentoraz pomocou Veritasera,“ Gus takmer zafňukal.
                „Predpokladám, že nie je naším hlavným cieľom nechať po slobode behať osemnásobného vraha,“ zamračil sa naňho šéf.
                „To určite nie, len by sme mohli skúsiť niečo iné...“
                „Čo napríklad?“ zavrčal. „Pekne ho v Prorokovi požiadame, aby sa vzdal?“
                „Zúžime počet podozrivých,“ v rýchlosti sa ozvala Ginny, pretože hrozilo, že sa tí dvaja navzájom porafajú. Skuútočne boli všetci citovo vypätí a podobné podráždené výmeny názorov neboli ojedinelé.
                „Vek, štyridsať a vyššie,“ pridala sa aj Dawn.
                „Mimoriadna inteligencia, na tom sme sa zhodli. Podľa profilu by mal byť skôr samotár a introvert...“
                „Tichý, nenápadný, bez najbližšej rodiny...“
                „Zrejme bez zamestnania...“
                Obe vyšetrovateľky vymenúvali vlastnosti, ktoré by mali sedieť na vraha. Postupne vyškrtávali mená nielen zo zoznamu zo šachového klubu, ale všetkých, kto bol v kontakte s mŕtvymi aurormi a kto nezodpovedal profilu. Po chvíli sa k nim pridali aj Harry s Gusom, niekoľkokrát sa takmer pohádali, keď sa nevedeli zhodnúť, ale napokon sa dopracovali k istým záverom.
                „Tak a máme piatich favoritov, ktorí by zodpovedali našim predpokladom,“ Gus sa oprel na stoličke takmer až s úľavou. Rozhodne bolo päť mien na dôkladnejšie preverenie lepších, ako to kvantum predtým.
                „Alebo to môže byť niekto úplne iný,“ Harry sa mračil.
                „To určite, ale zhodli sme sa na tom, že je to sólista, ktorý by si určite nezisťoval potrebné informácie prostredníctvom niekoho ďalšieho, takže to musí byť niekto z týchto,“ Ginny ďobla do pergamenu. „To je to jediné, na čo sme doteraz prišli,“ dodala s trpkosťou.
                „Dobre teda, hneď zajtra by sme sa mali sústrediť na ďalšie pátranie. Dnes už ale vážne nie, máme toho všetci plné zuby,“ Dawn pozrela prosebne na Harryho. Ten sa stále neprestával mračiť.
                „Súhlasím,“ napokon vyšlo z Harryho. Bolo jasné, že všetci čakajnú na jeho súhlas, prípadne rozkaz, ale na rozkazy bol aj on vyčerpaný. Sám to cítil.

------
                „Nepáči sa mi to,“ prezradil Harry v ten večer. V televízore bežal nejaký film, ale ani jeden z nich sa naň plne nesústredil. V pátraní sa, hoci vylučovacím systémom a čisto intuitívne a logicky, konečne dopracovali k niečomu prínosnému. K niečomu, čo ich posunulo o kúsok vpred k dopátraniu páchateľa. Samozrejme to mohlo byť všetko úplne inak a vrah predsa len mohol konať úplne odlišne od toho, ako predpokladali.
                „Musíš ale uznať, že on zapadá do profilu úplne jednoznačne,“ Ginny sa posadila na pohovke a obrátila sa k nemu. „Vo všetkých bodoch najlepšie zo všetkých piatich.“
                „To uznávam, samozrejme. Keď zabudnem na to, že mi tu na to dával pozor a keď úplne zabudnem na to, že by Alfie predsa len bol osemnásobným vrahom,“ zavrtel pri tej predstave hlavou, „povedz, prečo by zabíjal mojich rodičov? Mal mať na to pokoj, nikto ho nemal vyrušiť... a bol som tu ja. On predsa vedel, že s nimi býva aj ich syn. To nedáva zmysel,“ znova zavrtel hlavou. Podľa Hicksa ho práve on pred dvadsiatimi dvoma rokmi prinútil prestať v obetných vraždách.
                „To je asi pravda,“ zamyslene prikývla.
                „Súhlasím s tým, že dokonalo zapadá do profilu vraha... bol veľmi schopným aurorom, nikdy nemal rodinu, s nikým sa nestretáva a neprekvapilo by ma, keby ovládal dvojitú mágiu a vymyslel nadnášajúce čižmy... mojich rodičov by si ale k prvým obetám rozhodne nevybral. Poznal ich, boli aurori a prekonať ich muselo byť ťažké nehovoriac o tom, že mali syna, ktorý mu pri tom zavadzal,“ stiahol obočie. „Vrah má byť inteligentný a toto je viac ako nešťastný výber,“ zaškľabil sa.
                „Tak potom jeden z pánov Cooper, Baker, Sullivan alebo Jewit,“ prikývla Ginny. „Mne sa ale nepáči Cooper. Poznám ho, ako som vravela a na vraha nevyzerá,“ tentoraz to bola ona, kto odmietavo vrtel hlavou. Do zúženého výberu sa dostal aj riaditeľ aurorskej školy spolu s jedným z profesorov, Kenom Sullivanom.
                „Kto z vrahov na vraha vyzerá, než ho usvedčia?“ spýtal sa Harry. „Veľmi vysoké percento vrahov vyzerá sprvu neškodne.“
                „Áno, aj to je pravda, ale nesedí mi to naňho.“
                „Uvidíme, kto v konkurze napokon vyhrá,“ ironicky natiahol. Nesúhlasne naňho pozrela. „Máme zhruba dva týždne na to, aby sme našli víťaza.“
                „To je dosť času,“ s povzdychom sa oňho oprela. „Použijeme Veritaserum?“
                „Nie je spoľahlivé. V dnešnej dobe existuje účinnáa forma proti elixíru pravdy a vrah je určite zodpovedne pripravený brániť sa mu. Doteraz nespravil chybu a neverím, že by sa nechal takmer dobrovoľne prezradiť.“
                „Pomohla by legilimencia, tej sa brániť nedá ak sa prekoná prvotná zábrana a v tom si dobrý... ale päťkrát to postupovať? To ti nedovolí nielen Tonksová, ale ani ja,“ povedala rozhodne. Nikto mu nič zakazovať nebude musieť. Ak by preveril jedného, úplne by ho to vyšťavilo a niekoľko dní by bol mimo. Za dva týždne by všetkých piatich nepreveril, ani keby ako chcel.
                „To je zrejmé. K legilimencii pristúpime v krajnom prípade, respektíve vtedy, ak vylúčime zo zoznamu aspoň troch ďalších... ak k tomu bude čas,“ privolil. Spokojný ale nebol. Keby ovládal legilimenciu bezchybne, nemali by absolútne žiaden problém.
                „Takže preveríme minulosť všetkých piatich a budeme ich sledovať,“ zhrnula doterajšie pátranie. Bude to ich aktivita v najbližších dňoch a budú dúfať, že ak sa aj páchateľ niečím neprezradí, niečo v jeho minulosti im napovie, že by to mohol byť on.
                „Nič iné nemáme,“ súhlasil. „Buď je to jeden z tých piatich a my na to prídeme, alebo Merlinžiaľ je vrah až taký mimoriadny, že sa mu to prepečie.“
                „Dokonalá vražda predsa neexistuje. V celej histórii vrahovia predsa len spravili chybu, ktorá im bola osudná.“
                „Dôležité je ale to, po koľkých vraždách tú chybu spravili.“
                „To áno,“ povzdychla. „Nechajme to už ale tak,“ pozrela na Harryho. „Radšej mi povedz, či si už niečo vymyslel pre Cat,“ povytiahla obočie. Zarazene na ňu pozrel.
                „Čo som mal vymyslieť?“
                „Bude mať predsa narodeniny, nie?“
                „No, to áno.“
                „Tak sa pýtam, či si pre ňu niečo vymyslel?“
                „Nie, nič som nevymýšľal,“ zavrtel hlavou. „Nikdy som nič nevymýšľal. Keď som bol malý, niečo som spravil ručne. Buď v dielni alebo som niečo namaľoval alebo tak... Ale ako som starol, prestal som to považovať za dôležité. Má všetko, čo potrebuje. Aj ona a aj strýko. K narodeninám a na Vianoce jej dávam kvety a strýkovi fľašu.“
                „A to je všetko?“ neveriacky stiahla obočie. Mykol plecami. „Fľaša a kvety? Na narodeniny a na Vianoce?“
                „Viem, že to nie je nič revolučné, ale doteraz to fungovalo.“
                „To je absolútne trápne!“ vyletela pobúrene. Len si rezignovane povzdychol. Vedel, čo bude nasledovať. Vedel, že jeho postoj k sviatkom je neštandardný a že každý iný sa k sviatkom stavá stavia odlišnejšie a hlavne normálnejšie než on. Vedel aj to, že bežný smrteľník vyberá klasické dary k venovaniu. Dokonca vedel aj to, čo všetko sa môže za dar považovať a úspešne použiť. Ibaže teraz bude zrejme nasledovať výpad jeho učiteľky bežného života a on bude prinútený kúpiť Cat niečo obvyklejšie.
                „Absolútne netuším, čo by som jej mohol darovať. Teda viem, čo sa dá darovať, len netuším, čo by spravilo Cat radosť.“
                „Ešte že si to uvedomuješ,“ zaprskala nespokojne. „Kvety samozrejme darovať môžeš. Na narodeniny sú v poriadku. Keby mi ale niekto daroval kvety na Vianoce, asi aby som ho s nimi vyplieskala,“ zaškľabila sa a pozrela naňho. „Ale aj na narodeniny by si jej mohol venovať niečo osobnejšie.“
                „Asi áno, súhlasím,“ zvraštil obočie, „ale ako som povedal, netuším, čo by ju... potešilo.“
                „Správne, darčekmi máš človeka potešiť, aspoň v tom máš jasno,“ nevedela si odpustiť iróniu. Ublížene zagánil. „Dám ti to za domácu úlohu. Skús sa zamyslieť a porozmýšľaj, čo by pre Cat mohlo byť vhodné. Čo by bolo len pre ňu a čo by ju potešilo. Žil si predsa vedľa nej dlhé roky, vychovávala ťa... aspoň do určitej miery,“ dodala potichu.
                Toto bolo to, čo ju z celého jeho života šokovalo najviac. Pochopila by ten jeho fanatizmus. Dokonca aj to, že sa na niečo dokázal upnúť od útleho veku. Len si nevedela predstaviť, ako mohol vedľa niekoho žiť dlhé roky, dokonca ho považovať za náhradného rodiča a nedovoliť mu, v tomto prípade jej, aby sa k nemu priblížila o čosi viac. Mali sa radi, to vedela. Dokonca by sa odvážila tvrdiť, že Cat miluje. Ale považuje ju len za niekoho, kto vedľa neho žil, kto bol súčasťou jeho života, avšak bez možnosti dôkladnejšie doňho zasiahnuť, pretože jej to nedovolil.
                „Pokúsim sa o to,“ sľúbil po chvíli. Mierne sa pousmiala. „Ale asi budem potrebovať trocha pomôcť,“ prosebne sa na ňu zadíval. Prikývla. „A samozrejme, keď jej pôjdem gratulovať, pôjdeš so mnou. Predstavím ti muklovský spôsob oslavovania narodenín,“ vypustil rozhodne. „Som si istý, že ťa moji náhradní rodičia radi znova uvidia...“

------

                „V poriadku, takže si našich podozrivých rozdelíme,“ vydával Harry rozkazy na ďalší deň ráno. „Poriadne preveríme ich minulosť bez toho, aby o tom dotyční vedeli. Vieme, ako na to. Sústredíme sa na hocičo, čo by poukazovalo na ich... nenormálnosť, na vymykanie sa bežnému štandardu, na čokoľvek, čo by nám naznačilo, že dotyčný nemusí byť úplne taký nevinný, ako sa pokúša presvedčiť svoje okolie.“
                Tentoraz budú musieť postupovať nanajvýš opatrne a nenápadne. Pri prvotných vypočúvaniach sa im páchateľ mohol vyšmyknúť najmä preto, lebo ho považovali za mimoriadne inteligentného, teraz mu k tomu nebudú môcť dať príležitosť.
                „Gus, Dawn, vy si beriete na starosť Jamesa Coopera. Zistite čo najviac o riaditeľovi aurorskej školy,“ pozrel na nich. Prikývli. „Logan s Clarkom preveríte Martinovho rodinného priateľa Davea Bakera a Sean s Joelom majiteľa antikvariátu Petra Jewita. Ja a Ginevra sa sústredíme na profesora Kena Sullivana.“
                „A Alfred Reid?“ spýtal sa Logan. Ginny pozrela kútikom oka na Harryho.
                „Toho si berieme tiež my,“ odvetil rozhodne.
                „Ale...“
                „Správne, najlepšie zodpovedá profilu vraha,“ prerušil Harry Seanovu snahu. „A možno by sme mohli zapojiť ešte jednu dvojicu mimo našej jednotky. Nepredpokladám však, že by práve Alfred bol naším vrahom. Ako sme už riešili a zhodli sme sa... pri vrahovej inteligencii a dôraze na maskovanie každej maličkosti, pri jeho precíznosti v plánovaní a realizovaní, by nezaútočil na dvoch aurorov s dieťaťom v dome. On o tom vedel, čiže poslední, na koho by chcel v minulosti útočiť, by boli práve Potterovci,“ zaškľabil sa na nich. Dawn pozrela na Ginny, mladšia aurorka mykla plecami. „Nebudeme nič podceňovať, preveríme aj jeho, ale je najnepravdepodobnejším možným páchateľom. Súhlasíte?“ Počkal, kým mu všetci zamrmlú na súhlas. „V poriadku. Kingsley nám dal univerzálne povolenie,“ zamával pergamenami a rozdával im ich. „Samozrejme sa obmedzme len na pátranie v maximálnej diskrétnosti bez toho, aby sme vzbudili zvedavosť alebo aby sme niekoho podráždili. Keď niečo zistíme, okamžite sa budeme informovať. V opačnom prípade chcem hlásenie každý večer. Rozchod.“
                Keď osameli, Harry pozrel na Ginny.
                „Alfred prakticky nevychádza z domu, ale Ken Sullivan vyučuje, tak zájdeme k nemu domov a pozrieme, či pred nami niečo neskrýva, o čom sa pri vypočúvaní pozabudol zmieniť,“ zaškľabil sa.
                „Dobre a keď sa vrátime, zájdem do ministerského archívu a pozriem, čo skrýva osobná zložka Alfreda Reida,“ spýtavo nadvihla obočie. Prikývol.
                Byt Kena Sullivana sa nachádzal v staršom dome na okraji Liverpoola. Vedeli, že bude až do štvrtej hodiny poobednej na aurorskej škole vyučovať, takže by mal byť byt prázdny. Presne, ako všetci podozriví, aj on býval sám. Mal síce zamestnanie, čo nezodpovedalo vytvorenému profilu páchateľa, avšak bol to len orientačný profil, ktorý sa v jednotlivých prípadoch mohol mierne odlišovať. Napríklad taký James Cooper, riaditeľ aurorskej školy, vôbec nebol introvert. Peter Jewit, majiteľ antikvariátu, bol vdovec a mal syna. Dave Barker bol výborným rodinným priateľom zavraždeného aurora Martina Bernarda. Ken Sullivan, profesor na aurorskej škole, spoločnosť vyhľadával. Všetci štyria boli zamestnaní. Do vytvoreného profilu dokonalo zapadal len Alfred Reid. Hoci... ak má byť páchateľ mimoriadne inteligentný, len sotva by pri prvých vraždách spred dvadsiatich dvoch rokov Alfred postupoval práve tak, ako vrah postupoval.
                „Prezriem pracovňu,“ navrhla Ginny, keď sa im podarilo prelomiť komplikované bezpečnostné kúzla a dostali sa do trojizbového bytu, ktorý bol, podľa jej názoru, pre Sullivana zbytočne veľkým.
                „Dobre. Ja prezriem spálňu.“
                Niekoľko hodín prezerali celý byt. Ginny nazrela do každej zásuvky, do každej knihy, ktorá sa v byte nachádzala. Harry prezrel všetku obuv, ktorú mal Sullivan doma, ale žiadna nebola podozrivá. Nikde v byte nezistili žiadne známky čiernej mágie, žiadnu tajnú priehradku.
                „Ani sa mi nechce veriť, že je to byt profesora na aurorskej škole,“ Harry stiahol obočie. „Čo presne to vyučuje?“ spýtal sa, keď prechádzal pohľadom po tituloch v celkom chudobnej knižnici.
                „Hm, vlastne jeden z tých nudných a nutných predmetov,“ uškrnula sa a pozrela na šéfa. „Právo a zákony.“
                „Bŕ,“ ohodnotil Harry. „Rozhodne to nie je taký ten pravý auror.“
                „To je fakt. Ale ani taká pani Southersová, ktorá nám prednášala dejiny aurorstva, pravá aurorka nie je,“ zaškľabila sa.
                „Správne. Hlavne, že sa nájde niekto, kto budúcich aurorov trýzni, nudí a trápi.“
                „Keď sa chce niekto stať aurorom, musí to pretrpieť. Nie každý si môže nakráčať na aurorský výcvik bez predchádzajúcej prípravy a excelovať,“ nevinne mu pripomenula.
                „To je pravda. Taký mimoriadny čarodejník sa narodí len raz za tisíc rokov,“ s úškľabkom sa k nej obrátil. „Čo si myslíte o tomto byte?“ nadvihol obočie.
                „Zbytočne veľký pre Sullivana. Aspoň jednu izbu by mi mohol venovať...“
                „Vážne, Ginevra,“ upozornil zamračene.
                „Vy ste začali vtipkovať,“ ohradila sa. „Tento byt... Sullivan aj mňa nudil a trápil, ale tento byt sa k nemu hodí. Je nudný, ničím zaujímavý. Všimla som si, že tu nemá žiadne knihy, ktoré by upozornili na to, čo vlastne robí. Vyučuje. Právo a zákony. Aurorstvo. Ani jedna jediná kniha. Dobre, uznávam, že to môže byť krytie kvôli muklom, ak by nejaký prišiel na návštevu. Ale ja by som si knihu o metlobale, napríklad, schovala aspoň v spálni pod posteľou. Je síce pravda, že jeho kabinet v škole je knihami zaprataný, ale aby doma nemal nič?“ povytiahla obočie a pozrela na Harryho. Prikyvoval. „V pracovni len pár pergamenov s poznámkami... na počudovanie o zákonoch. Takmer žiadna pošta. Účty len z Gringottbanky... profesorstvo zrejme nie je príliš výnosné. Nikde žiadne fotografie alebo albumy. Všade poriadok a čisto, čo ma tiež neprekvapuje. Ale zdá sa mi to, akoby...“ zamyslene sa zamračila. Chvíľu sa obzerala okolo seba. „Akoby to tu bolo umelé. Nastražené. Aj ja mám rada poriadok a čisto, ale také stĺpiky šiat v skriniach som nemala, ani keď som sa presťahovala,“ nasilu sa zacerila a zabodla pohľad do Harryho.
                „Skutočne to tu vyzerá, akoby sem ani noha nevkročila,“ súhlasil Harry. „Ale nie je to podozrivé. Sullivan sa zrejme radšej ničoho nechytá, len aby to potom nemusel upratovať. Alebo naopak. Trpí poruchou, ktorá ho núti mať tu takýto poriadok. Každopádne nič. K týmto bytom nepatria pivnice. Na ministerstve si necháme vytiahnuť záznam o tom, či a kde vlastní nejakú nehnuteľnosť. V noci zájdeme do jeho pracovne v škole. A necháme ho dvadsaťštyri hodín denne sledovať.“
                Z bytu Kena Sullivana sa vrátili až v poobedňajších hodinách, keď prekopírovali všetko, o čom si mysleli, že by k niečomu bolo, hoci v tom momente to nepovažovali za dôležité. Harry zašiel za úradníkom, ktorý mal na starosti nehnuteľnosti a pozemky a Ginny sa vybrala do archívu, v ktorom sa skladovali zložky všetkých pracovníkov ministerstva za posledných dvesto rokov.

------
                „Tak prosím. Môžete začať s podávaním hlásení,“ vyzval Harry večer svojich podriadených. Nielen on, ale aj ostatní si nechali vyhľadať informácie o všetkých nehnuteľnostiach, ktoré by podozriví mohli vlastniť.
                „Dave Baker sa zdá byť čistým. V dome sme nenašli nič, ani v pivnici. Nič, čo by čo i len zďaleka smrdelo čiernou mágiou alebo démonmi. Hoci...“ zaškľabil sa Logan.
                „V jeho knižnici sú asi dve knihy, dve detektívky s nádychom čiernej mágie. Ale je to len treťotriedny brak,“ vysvetlil Clark.
                „Odkedy si znalec beletrie?“ zazubila sa Dawn.
                „Toto nie je beletria ani náznakom,“ uškrnul sa na ňu.
                „Každopádne okrem svojho domu vlastní ešte jeden domček po svojich rodičoch. Umreli len prednedávnom a zatiaľ ho nestihol, alebo len jednoducho nechcel predať. Zajtra to preveríme, možno si niečo skladuje tam,“ vážne dodal Logan.
                „To by bol vhodný úkryt,“ prikývol Harry.
                „Byt Jamesa Coopera je naopak čiernou mágiou presýtený,“ prezrádzal Gus. „Ako riaditeľ školy je to pochopiteľné.“
               „Väčšinou ide o učebnice a kroniky, čo nemusí byť nič mimoriadne. Chceme presnoriť aj školu,“ pridala sa Dawn.
                „Tam by sme to mohli prezrieť spolu. My si chceme posvietiť na kabinet Kena Sullivana, pretože jeho byt bol sterilný ako jednotka intenzívnej starostlivosti u Munga,“ zazubila sa Ginny.
                „Až tak veľmi nie, ale podstata je rovnaká,“ mračil sa Harry. „V byte nemá nič mimoriadne. A vy?“ pozrel na Seana a Joela.
                „Byt Petera Jewita budeme musieť prezrieť ešte raz,“ ospravedlňujúco sa ozval Sean. Možno si oni dvaja pred schôdzou strihali rukami, kto to šéfovi oznámi. Harry vyzeral, že mu riadne nerozumel. „Pretože je jeho byt totálne zaprataný!“ okamžite reagoval Sean. „A všetko vyzerá staro, dalo by sa to použiť k čiernej mágii, k vyvolávaniu démonov... k čomukoľvek si vieš len predstaviť,“ stiahol obočie a bojovne zazeral po mračiacom sa šéfovi.
                „Vyzerá to, akoby mal pol antikvariátu aj doma,“ opatrne sa pridal aj Joel. „Nechcem si ani predstaviť, ako to vyzerá uňho v práci. Skutočne vážne... hromada prastarých vecí, ktoré ani netušíme na čo slúžia, ešte väčšia hromada schátraných pergamenov, ktoré sme museli prezerať. Nie je to jednoduché a ani rýchle, ak máme byť dôkladní.“
                „Nezvládnete to? Potrebujete pomoc?“ Harry sa neprestával mračiť. Počítal s tým, že pátranie v domovoch budú mať hotové ešte dnes. Nebudú.
                „Zvládneme to, len k tomu budeme potrebovať ešte jeden deň. Na snorenie v antikvariáte, ktoré sa má uskutočniť v noci, ale zrejme budeme musieť nastúpiť viacerí,“ s trpkosťou vypustil Joel.
                „Možno aj na snorenie v škole by sme mohli nabehnúť všetci,“ dovolila si ozvať sa Ginny a zachrániť kolegov, pretože Harry vyzeral, že ide vyletieť z kože. „Na akúsi brigádu,“ pokúsila sa zavtipkovať. Uškrnuli sa ale len Gus a Clark. „Keď zoberieme do úvahy fakt, že sa v škole dá nájsť niekto aj o desiatej večer, nebudeme mať toľko času, ako cez deň a ak sa nebudeme chcieť do školy... a do antikvariátu vracať ešte raz, mali by sme sa na to vrhnúť všetci,“ dodala neisto. Harry teraz zazeral aj na ňu. Sean na ňu vďačne mrkol.
                „Možno,“ vyšlo z Harryho po chvíli. Oddýchli si hneď viacerí. Vyzeralo to tak, že sa ich šéf so situáciou rozhodol zmieriť. „Dobre. Vy dvaja sa zajtra vrátite do Jewitovho bytu. S Gusom a Dawn prezrieme ostatné nehnuteľnosti, ktoré podozriví vlastnia a do ktorých nemusí nutne hroziť, že by zajtra chceli prísť a Clark s Loganom preveria všetky mená, ktoré sme dnes nazhromaždili. Možno to bude zbytočné, ale nenecháme nič náhode. V piatok v noci sa Sean s Joelom pozrú do práce Dave Barkera. Ministerský úrad by nemal byť problémom,“ nasilu sa zaškľabil. „No a v sobotu v noci sa vrhneme na školu bez Joela a Seana, ktorí budú dospávať.“
                „Dokázali by sme vydržať dve noci hore,“ ohradil sa Joel.
                „Nie je to trest za to, že sme dnes nespravili to, čo sme mali, však?“ ubezpečoval sa Sean.
                „Nie, nebudem vás trestať takou stupídnosťouiditou. Keď sa vás rozhodnem potrestať, rozhodne to budete cítiť,“ zaškľabil sa na nich. „V nedeľu v noci sa pôjde do antikvariátu a tam bude zrejme najviac práce. Dawn, oznámiš to Tonksovej?“ pozrel na aurorku.
                „Určite áno, ale dnes už v práci nie je. Šla...“
                „Je jedno, kam šla. Dôležité je to, aby o našich krokov vedela,“ prerušil ju. Dawn pretočila oči.
                „A čo ten Reid?“ spýtal sa Clark.
                „Jeho záznamyi sú veľmi pestré, rozsiahle a zaujímavé,“ spustila Ginny, ktorá preštudovala pracovné materiály Harryho suseda. „Bol špičkovým aurorom, za celú dobu mal len dvoch partnerov, obaja sú mŕtvi a počas kariéry sa stretol nielen s vrahmi a čiernou mágiou, ale aj s uctievačmi démonov,“ pozrela na Harryho. Pozorne ju počúval nielen on. „Viedol vyšetrovanie, ktoré odhalilo sektu a obetné vraždy. Zachránil niekoľko životov. Za svoje služby spoločnosti dostal Merlinov rád prvého stupňa. Odišiel do predčasného dôchodku na vlastnú žiadosť, Píšu, že si jedno zranenie nieslo následky a už nemohol vykonávať svoje povolanie stopercentne, ale ktovie? Možno mal psychické problémy. Vieme, že takí aurori existovali a existovať aj budú.“
                „Jasne, je to náročná práca,“ prikývol Logan. „Aj Clark občas vyzerá, že mu prepína,“ drgol do svojho partnera.
                „Ty tak vyzeráš stále,“ vrátil mu to menovaný.
                „Neviem, kvôli čomu odišiel do výslužby,“ Harry si nevšímal ani jedného z nich. „Nikdy som sa nepýtal a asi by mi to ani nepovedal. A pri našej práci sa môžeme stretnúť s hocičím, ako sme sa už presvedčili.“
                „Mal by sa nejako vylákať z domu a mali by sme to tam prezrieť,“ odvážil sa navrhnúť Sean. Všetci vedeli, že Harryho sused je jeho srdcu akýmsi prazvláštnym spôsobom blízky a reaguje naňho neočakávane.
                „Možno,“ zareagoval neočakávane a stiahol obočie. „Možno vtedy, keď bude v šachovom klube...“

------
               
                „Tak hovor. Čo sa deje?“ spýtal sa strýko Harryho. Sedeli spolu v obývačke s pohárom škótskej, pokým Ginny bola s Cat v kuchyni, kde obe obdivovali šijací stroj, ktorý dostala Cat od Harryho. Respektíve Cat obdivovala a Ginny sa ten stroj snažila pochopiť.
                Jeden večer prinútila Ginny Harryho premýšľať o svojej náhradnej matke. Zamietla rozhovor o prebiehajúcom vyšetrovaní, rovnako tak i o dvojitej mágii. Vypla televízor, keď ho zapol a taktiež zatrhla jeho pokusy o bližší telesný kontakt. Keď sa urazil, tak sa vyjadrila, že môže pokojne odísť aj domov. A tak skutočne premýšľal a spomínal na to, čo Cat rada robievala, keď bol malý. Veľa si toho ale nepamätal, alebo skôr Cat nerobievala nič mimoriadne. Bežne sa starala o domácnosť, do práce nechodila. Spomínal, že rada vyšívala a šila, že si občas prečítala knihu. Ginny by bola radšej, keby prišiel na niečo viac osobnejšie, napokon bola spokojná, keď sa Harry vyjadril, že jej kúpi nový šijací stroj, ktorý dokázal dokonca aj vyšívať, pretože ten jej už bol starý. Cat sa určite poteší.
                Pre bežného človeka úplne samozrejmá vec, pre Harryho, ale najmä pre Ginny, ohromný boj.
                Harryho náhradní rodičia sa museli najprv spamätať zo šoku, ktorý nasledoval po tom, čo im Harry oznámil, že na slávnostnú večeru pri príležitosti Catiných narodenín príde aj jeho partnerka. Túto skutočnosť najmä Cat očakávala, i tak to bolo prekvapivé. Potom ich šokoval ďalšou vecou a tým bol veľký balík, ktorý dotiahol. Klasické kvety síce nechýbali, držala ich v rukách Ginny, ale priniesol niečo netradičné. A bolo im jasné, kto za tým stojí. Cat pozrela významne na svojho manžela a ten konečne pripustil, že slečna aurorka má na ich Harryho mimoriadne silný vplyv a že ho dokáže zmeniť, čo sa jej postupne úspešne darilo.
                Dokonca rozhovory pri večeri boli zvláštne. Samozrejme za to mohla mladá žena, ktorá sa vypytovala na všeličo a manželia jej ochotne odpovedali. Harry sa taktiež zapojil. Žiadne reči na tému útočných kliatob alebo zaklínadiel, na cvičenia či behania, prípadne na varenie alebo domácnosť, o čom sa v tom dome hovorievalo v minulosti. Ginny bola pri prvej návšteve viac ako nervózna a ani pri Harrym nevedela, na čom vlastne je. Tentoraz však vedela veľmi presne, kde sa vo vzťahu nachádzajú a to jej dodalo odvahu, aby bola pred jeho náhradnými rodičmi odvážnejšia a veselšia. Harry jej už hlavu neodtrhne.
                Cat si mladé dievča okamžite zamilovala. Videla postupné zmeny na Harryho správaní, ktoré boli čoraz výraznejšie. A čo bolo najdôležitejšie, Harry ju miloval. Nie, nepovedal to nahlas, ani keď sa na to prednedávnom pýtala. Nie preto, že by si to nemyslel, ale preto, že mu to ešte stále prišlo pred Cat podivné. Rozprávať o niečom takom. A ona to vedela.
                „Nič sa nedeje,“ Harry pozrel na strýka. Obe ženy sa v kuchyni na niečom zasmiali. Uškrnul sa. „Alebo deje. Môj darček zožal úspech.“
                „Áno, tvoj darček sa vymyká všetkému, na čom sme boli pri tebe zvyknutí. Slečna aurorka odvádza špičkovú prácu,“ uprene sa naňho zadíval. Všimol si, že Harry sa okamžite neuzaviera do seba, nezaujíma obranný postoj, ako tomu bolo v minulosti, keď sa náhodou dostali v konverzáciách k chúlostivým témam, ktorým sa naučili vyhýbať. O tomto mu Cat vravela, teraz si to uvedomoval aj sám.
                „Ginevra je veľmi šikovná, pravda,“ mierne sa pousmial. Strýkovi vyletelo od prekvapenia obočie takmer až k vlasom.
                „Mám to chápať tak, že má Cat pravdu a ty si sa zamiloval? Že možno plánuješ spoločnú budúcnosť so svojou partnerkou?“ vyzvedal. Tentoraz sa Harry uprene díval na svojho strýka.
                „Možno,“ privolil. „Núti má žiť život tak, ako som to vám dvom nedovolil. Chápať ho a spoznávať. Možno užívať,“ mykol plecami. „Neverím, že by sa v mojom živote objavil niekto taký, ako ona.“
                „Uhm, pamätám, že niečo podobné som si hovoril kedysi aj ja,“ usmial sa strýko. „A dopadlo to veľmi dobre. Ale čo vaše aurorské záväzky?“
                „Nemyslím, že by mal náš vzťah ovplyvňovať našu profesionalitu.“
                „Ešte ste sa poriadne nedostali do situácie, pri ktorej by mohol váš vzťah ovplyvniť vaše úsudky,“ upozornil. Sám bol prekvapený, ako ďaleko sa dostali pri rozhovore na takúto ľudskú a civilnú tému.
                „Obaja sme maximálne profesionálni. Je síce pravda, že sme sa do takej situácie zatiaľ nedostali, ale obaja sme dosť rozumní a schopní, aby sme sa profesionálne dokázali správať,“ presvedčivo tvrdil.
                „Tvojmu úsudku samozrejme absolútne verím. Keď si myslíš, že to Ginevra zvládne, tak to aj zvládne. Ale čo tvoji nadriadení?“
                „Platí to, čo platilo pred Ginevrou. Ak sa ma budú snažiť do niečoho natlačiť, tak sa s nimi budem musieť rozlúčiť.“
                „A otvoríš si detektívnu kanceláriu...“
                „Napríklad,“ prikývol.
                „Skutočne si ma prekvapil. Určite v dobrom,“ spokojne sa naňho díval. A Harry mu niekoľko sekúnd pohľad opätoval.
                „Dobre, fajn. Skvelo sme si pokecali. Môžeš toto všetko tlmočiť Cat. Určite budeš čeliť krížovému výsluchu,“ zaškľabil sa naňho. Strýko len zavrtel hlavou. Aj tento vtipkujúci Harry bol prekvapivý.
                „Bude len rada. Ale vráťme sa k tomu, čo som sa chcel spýtať. Čo sa deje? Počas večere si bol zachmúrený, čo síce nie je nič prekvapujúce, ale bol si zachmúrený zvláštnym spôsobom. Ide o ten prípad?“ Strýko sa natiahol, aby im obom dolial škótsku. Bol výnimočný, sviatočný večer, tak si to mohli dovoliť obaja. Obvykle spoločne vypili jeden pohár, dnes sa rozhodli dať si repete.
                „Vyše dvoch mesiacov ide o ten prípad. Alebo skôr, už dvadsaťdva rokov ide o ten prípad,“ zamračil sa. „Máme niekoľkých podozrivých a ja pevne verím, že je vrah medzi nimi...“
                Porozprával strýkovi o zisteniach posledných dní. Vlastne sa mu zdôveroval už niekoľko rokov, keď mal nejaký komplikovaný prípad. Alebo aj keď mal úplne ľahký prípad. Strýko mu dokázal poradiť, niekedy ho aj nasmerovať na správnu stopu. Síce nemal osobné skúsenosti, ale znalostí mal neúrekom. Harry ho považoval za najlepšieho čarodejníka súčasnosti, hoci on toto tvrdenie rázne odmietal.
                „Profil jeden, podozrivých päť a všetkých päť úplne rozdielnych,“ zamyslene stiahol obočie.
                „Čo si o tom myslíš?“
                „Najlepšie sa hodí Alfred, ale takú chybu, akú spravil vrah v minulosti, takú by určite nespravil. A z ostatných... Každý z nich by to mohol byť. Niekto viac, niekto menej. Najmenej sa mi na to hodí riaditeľ aurorskej školy. Dokonca ešte menej, ako rodinný priateľ mŕtveho aurora. A potom je tu profesor, ktorý by si mohol týmto spôsobom kompenzovať vlastnú frustráciu. Ten jeho čistý byt napovedá, že má nejaký problém. A potom je tu majiteľ antikvariátu. Toho by kontakt so starožitnosťami mohol zdeformovať do tej miery, až z toho sfanatizoval...“
                „Všetkých sledujeme dvadsaťštyri hodín denne. Samozrejme to dostali za úlohu bežní aurori. Zatiaľ sa ani jeden ničím neprezradil, čo ma zase neprekvapuje. Dúfame, že nájdeme nejakú stopu. Známku niečoho, čo by nám napovedalo, že je to náš človek.“
                „Taká stopa sa bude hľadať len ťažko. Je mimoriadne inteligentný, stopy určite nezanecháva. Každopádne, ako sa bude blížiť termín posledných dvoch vrážd, možno priamo neznervóznie, ale pripraviť sa bude musieť. Takže sa jeho správanie bude musieť zmeniť.“
                „To áno, ale bol by som rád, keby sme ho odhalili ešte predtým a neriskovali. Môže sa stať, že už to má premyslené a pripravené dopredu.“
                „Aj to je možnosť,“ súhlasil s jeho úvahou strýko. „A čo sa týka dvojitej mágie,“ znova stiahol obočie. „Neviem, kto z nich by ju mohol ovládať. Skôr si myslím, že ani jeden. Trocha ju ovládame my dvaja, ale aby na svete bol ešte niekto?“ pozrel na Harryho.
                „Ponúka sa Alfred,“ upozornil mladý auror.
                „Neprekvapilo by ma to. Určite menej, než u ostatných. Môže sa ale pokojne stať, že jeho preceňujeme a ostatných podceňujeme...“  

TOPlist