16. Torta

 

„Ginny,“ neisto spustil, keď vydýchol. „Asi je to ten najjednoduchší spôsob, pre oboch, aby sme sa nemuseli krčiť v kresle. Myslím, že na to nie je ani nič zlé,“ pokračoval a cítil, že mu už nehoria len uši. Stále nervózne mlčala so sklonenou hlavou. „Ale ak by ti to malo byť nepríjemné, ja v tom kresle...“

„Nie, nejde o to, že by mi to malo byť nepríjemné,“ hlesla a konečne zdvihla hlavu. Videl jej neistotu a zahanbenie, sám sa cítil nejako podobne. „Ide o to...“ skúsila, ale nevyšlo z nej nič viac.

„Stále máš strach z ľudí, zo mňa,“ odtušil už istejšie. Zavrtela hlavou. Ani jej tvár už nehorela tak, ako pred chvíľou. „Tak o čo potom ide?“

„Nie je to len zvláštne,“ vydýchla napäto. „Je to aj nevhodné a nesprávne.“

„Toto ťa učili?“ vyletela z neho otázka skôr, než si ju premyslel. Strelila po ňom pohľadom, ale v tej chvíli už to bolo jedno. „Predpokladám, že áno. Iste, bežne ženy nespávajú s mužmi v posteliach bez toho, aby predtým...“ zahryzol si do jazyka. „Ale čo. Ginny, obaja sme dospelí ľudia a obaja vieme o čom hovoríme. Ak si niekto myslí, že je vhodnejšie, správnejšie a normálnejšie, aby ženu tĺkol, je to jeho problém. Ja ten názor nezdieľam.“

„Nie, toto ma neučili, to je úplne samozrejmá vec,“ zamračila sa.

„Prepáč,“ šepol zahanbene. Bol idiot, že spomínal bitky, ale ona vyzerala, že aj keď sa jej to dotklo, nezapôsobilo to príliš negatívne.

„Nič sa nestalo,“ nadýchla sa. „Možno sa ti zdám ako puritánka,“ mykla plecami, „ale je to pre mňa novinka.“

„Pre mňa tiež,“ cítil, že sa ľady začínajú hýbať. Stačilo by, len aby svoje pochybnosti vyriekli nahlas, hneď by bolo všetko ľahšie. „Ale rozhodne je to pozitívna novinka. Tiež sa mi takéto veci nestávajú bežne,“ pokúsil sa vyznieť pobavene. Chcel aspoň trocha rozohnať ten neistý a nervózny mrak, ktorý sa nad nimi vznášal. „Vlastne som doteraz spal, nevinne, len s Ronom a Severusom,“ zasmial sa. Pozrela naňho. Uškŕňajúc zavrtela hlavou. „Mohli by sme to ale skúsiť. Obom nám to pomôže,“ pokračoval.

„Na to, aby sme sa obaja vyspali, aby som vôbec zaspala, musím byť, ale aj ty, úplne uvoľnená,“ zvážnela.

„To je fakt, preto by bolo najlepšie, aby sme si všetky veci vyjasnili,“ prikývol, aj keď netušil, kam tým smeruje. „Ginny, z mojej strany ti nehrozí ani najmenšie nebezpečenstvo. Ver mi. Keď si myslíš, že by som spravil niečo proti tvojej vôli,“ skúsil, pretože začal predpokladať, že práve z toho má strach, „tak sa nemusíš obávať ničoho. Uznávam, že si veľmi pekná a príťažlivá žena, nebol by som normálny, keby som si to nevšimol...“

„Nie som,“ prerušila ho pýriac sa. V hlave jej zaznel výsmešný Edmundov hlas, ktorý jej oznamoval, že je dobrá len na to, aby mu poslúžila. Že si nezaslúži úctu, pretože je len jej majetok. Že je len súčasťou jeho postele, ktorá je mu vždy k dispozícii. Že si nezaslúži ani štipku rešpektu, pretože je len jeho vec, rovnako ako jeho zubná kefka, či holiaci strojček.

„Ale si, Ginny,“ šepol. „Neviem síce, kto ti čo nahovoril, ale rozprával pekne z cesty,“ povedal presvedčivo s úsmevom. Možno by sa nemal znova vracať k jej minulosti, ale ak si majú vyjasniť všetko, tak sa to všetko práve minulosti týka. „Zabudni už na tie reči a ver mne. Si krásna, to je fakt. A ja som muž. Možno by toto mal byť dôvod, aby sme sa obaja správali v rámci istých konvencií, ale na tie ja kašlem. Vážim si ťa, pretože obdivujem tvoju silnú osobnosť. A chcem ti pomôcť. Ak by ti malo pomôcť to, že by som vliezol do diery acromantuly, ver mi, že by som to spravil. To ale nie je potrebné. Našťastie to chce len takú maličkosť. Aby sme spali vedľa seba.“

„Maličkosť,“ slabo sa usmiala. „Harry, o maličkosť skutočne nejde. Nielen pre to, čo si tu rozprával. Aj keby som na to všetko zabudla, stále je tu niečo, čo by mi nedovolilo byť pokojnou a uvoľnenou, alebo by som sa minimálne prestala cítiť zahanbene. Niečo v mojej minulosti, na čo nejde len tak zabudnúť a preto by som nemohla bezstarostne zaspať,“ vychrlila zo seba. Neprestával sa na ňu dívať a ona cítila srdce až niekde v krku. „Merlin, tak mi pomôž,“ vyšla z nej takmer zúfalá prosba.

„Asi viem, čo máš na mysli,“ povedal po tom, čo sklonila hlavu. „Minulosť je už ale dávno preč. Už nie sme deti. Vyrástli sme z toho. Alebo teda dobre, ty si z toho už vyrástla a je to jasné ako tebe, tak i mne. Ak by toto mal byť dôvod, prečo sa teraz nepokúsiť si navzájom pomôcť, tak je to obyčajný nezmysel.“

„To si myslíš?“ opatrne k nemu zdvihla hlavu.

„Áno, presne to si myslím,“ odvetil dôrazne. „Možno sme sa o tom nikdy nerozprávali, nestihli sme. V posledných týždňoch nášho spoločného detstva som si všimol, že si z tej zamilovanosti začala vyrastať a aj ja som sa pri tebe začal cítiť istejšie. Netuším, ako by to všetko dopadlo, keby som nemusel zmiznúť, keby šlo všetko inak a normálne, ale osem rokov je dlhá doba. Ani mne a ani tebe neostal čas, aby sme na také niečo mysleli a upierali sa na to. Ak si myslíš, že si myslím, že ťa to stále ešte drží, že si do mňa aj po tých všetkých rokoch zamilovaná, tak to nie je pravda.“

„Vážne?“ roztekane zažmurkala. Prikývol s vážnou tvárou. „Aha, to je dobre,“ šepla nervózne. „Nechcela by som, aby si si myslel, že mám nejaký vedľajší úmysel, že som to všetko naaranžovala len preto, aby som ťa dostala do svojej postele...“ vydralo sa z nej zvláštnym tónom. Bola predsa vypočítavá mrcha, prospechárka, ktorá musela mať zo všetkého nejaký zisk.

„Ginny,“ prerušil ju neveriacky. „Toto sa nedá naaranžovať,“ nepokračoval. Pochopil, čo sa jej deje v hlave. Čo všetko jej ešte dokázal nahovoriť? Ten hajzeľ. „Prosím, pozri sa na mňa,“ požiadal ju, keď si opatrne sadol na kraj postele. Neprešla už do nejakej defenzívy, neutekala pred ním, ale i tak videl, ako stuhla. „Ginny, prosím,“ skúsil znova. Pomaly k nemu zdvíhala hlavu, jej zahanbenie bolo zrejmé a v očiach sa jej leskli slzy. Fakt, že sa ešte stále nerozplakala, mu dával istú nádej. „Zabudni naňho. Alebo sa aspoň o to pokús. Na tie jeho reči...“ stiahol obočie. „A keď to nepôjde, tak ver mne.“

„Ja ti verím,“ ubezpečila ho takmer nečujne.

„Ja viem,“ slabo sa pousmial. Všetko by možno mohlo byť jednoduchšie, keby nebol muž. Alebo keby sa nepoznali. Alebo keby v ich minulosti nebolo tých niekoľko rokov. Alebo keby... Lenže potom by táto situácia nikdy nemohla nastať. Jedna jej slza si predsa len našla cestu von. A on, aj keď opatrne, ale i tak automaticky natiahol ruku. „Neplač, prosím.“ Stuhla ešte viac, keď sa končekmi prstov dotkol jej tváre, aby jej ju zotrel. „Nie kvôli minulosti.“

„Pokúsim sa na to myslieť čo najmenej,“ pripustila napokon, keď odtiahol svoju ruku. „Nie preto, že ma o to žiadaš, ale preto, lebo chcem.“

„Áno, to je správne. A teraz teda by sme sa mohli pokúsiť spať.“

Prikývla. Stále sedel na kraji postele a díval sa, ako si ľahla a prikryla sa až po bradu. Tvárou k nemu, aby ho mala na očiach. A neprestávala sledovať, čo spraví. Čo bude ďalej nasledovať. Dobre vedel, že by sa pod jej prikrývku zmestili obaja. Ale keď chcel, aby celá táto situácia, ktorá možno vyzerala ako banálna, ale z ktorej mali obaja strach, bola stále nevinná, alebo aby ju obaja brali čo najnevinnejšie, nemohol jej vliezť pod prikrývku. Natiahol sa pre náhradnú deku a ľahol si oproti nej.

Jej tvár bola veľmi blízko, napätie z nej však pozvoľna odchádzalo. Vedela, že sa nič nestane. Nič, z čoho by mala mať strach. Bol však veľký rozdiel medzi zaspaním a zaspávaním v jeho blízkosti. V blízkosti kohokoľvek. Podvedome však cítila, že na to, aby pokojne zaspala nepotrebuje ubezpečenie, že muž vedľa nej už spí. Vedela, že ten muž čaká len na to, kým ona pokojne zaspí.

Po chvíli zhasol prútikom svetlo. Jej maličká dlaň vykĺzla spod prikrývky, aby v polospánku podvedome našla jeho ruku. Ich prsty sa preplietli a potom to bola už len jej tvár zaliata mesačným svetlom, na ktorú sa sústredil. Krásna tvár.

------

Hermiona svoj elixír  vypila aj na ďalší deň. Ako zázrakom sa nestretla s nenávideným profesorom, za čo bola vďačná prozreteľnosti. Netušila o tom, že sa jej Severus zámerne vyhýba len preto, aby neprišlo ku konfliktom, takže prozreteľnosť mohla ísť v tomto prípade bokom. Nepátrala po príčinách. Bola s Robertom, spolu dohliadali na prísun lavíc a stoličiek do učební, ktoré stále zívali prázdnotou. Takto sa začali napĺňať a ona sa pristihla pri myšlienke, že aj jej život sa možno začal niečím napĺňať.  

Po večeri neodmietla jeho ponuku na večernú prechádzku a odprevadenie do jej bytu. Aj tak mala v úmysle dať mu knihu, ktorú kúpila spolu s ostatnými, od ktorých očakávala, že ju unudia k smrti a pomôžu jej zaspať.

„O chove ošípaných odborne, prakticky a veselo?“ uškrnul sa.

„No áno. No a čo?“ sčervenela. Zrazu sa jej ten nápad nezdal až taký geniálny. „Môžeš si prečítať, ako muklovia chovajú prasce,“ prskla, ale už sa usmievala, pretože jeho výraz si to doslova pýtal. „Máš rád opekanú slaninku, nie?“

„Áno, tú milujem, okrem iného,“ vypustil. „Rád si o tom prečítam,“ pokračoval v rýchlosti. „Ďakujem. A ty si si teda nakoniec aké knihy kúpila?“

„Ech, myslím, že samé hlúposti,“ červenajúc bľabotala. Jeho poznámka ju mierne vykoľajila. Aj keď nechápala prečo. „Knihu o meditácii, do ktorej vkladám veľké nádeje v to, že by mi pomohla svojím duchaplným obsahom zaspať. Potom ešte nejaké knihy o Feng šuej, čínskom bylinkárstve...“

„Meditáciu nepodceňuj. Je to niečo ako vyprázdňovanie mysle, ako oklumencia,“ hodil do éteru múdrosť.

„Ja viem, preto do nej vkladám nádeje.“

„Máš problémy so spánkom?“ stiahol obočie.

„A kto ich nemá?“

„Tiež pravda,“ prikývol. Každý, kto bojoval vo vojne, pokojne spať nemôže. „Keby si mala problémy so zaspávaním, rád ti s tým pomôžem,“ riskol to šepky.

„Aha,“ mierne sa zamračila. A prečo nie? Prečo by nemohla vyplniť tú samotu pred spánkom? Vymeniť čítanie kníh za jeho blízkosť? Elixír už užila, takže by mala spať pokojne. A ten čas pred zaspatím. Prečo by sa nemohla unaviť niečím príjemnejším ako čítaním nudných kníh? Keď jej tu jasne naznačuje, že by o niečo podobné stál? Pretože jej na ňom záležalo? Pretože ho nechcela zneužívať presne tak, ako to robila so známosťami predtým? Pretože ho nechcela využívať, klamať mu? „No, myslím, že je na to ešte skoro,“ odvetila.

„Áno, asi áno,“ súhlasil sklamane. „Každopádne, keby si potrebovala moju pomoc, s hocičím, neváhaj povedať, dobre?“

„Jasne.“

„Nie! Ja to myslím úplne vážne. Hermiona, začalo mi na tebe záležať a to veľmi. Nejde mi len o sex, aj keď to tak mohlo vyzerať.“

„Dobre, ja ti verím,“ prerušila ho s rozšírenými očami. „Skutočne ti verím, tiež mi na tebe začalo záležať, ako som si práve uvedomila.“

„Uvedomila si si to?“

„Áno.“

Stíchli. Len sa na seba dívali. Nečervenali sa a ani sa necítili trápne. Veľmi zvláštne vyznanie lásky, ako si v duchu povedala Hermiona. A zaskočilo ju to. To určite. Po Ronovi nebol žiaden muž, na ktorom by jej záležalo. Alebo aspoň žiaden, ktorý by bol v jej živote dlhšie ako jednu či tri noci. A s Robertom skutočne nešlo len o sex, alebo aspoň zatiaľ.

„Robert, záleží mi na tebe. Som s tebou rada. Si vtipný, dokážeš ma rozosmiať. A si dobrý. Ale je ešte skoro.“

„Ja viem, len mi to tak napadlo, keď si vravela, že máš problémy so zaspávaním. Berme to ako nepodarený pokus o vtip, dobre?“ usmial sa. „Ale pravda je taká, Hermiona, že by som bol s tebou najradšej stále a vždy,“ šepol.

„Dobre, tak...“

„Tak ja radšej pôjdem, aby som to nepokazil ešte viac.“

„No...“

„Dobrú noc, Hermiona,“ nenechal ju dohovoriť. Aj tak k nej pristúpil, aby ju pobozkal. A musel sa premáhať, aby jeho bozk neprerástol v niečo vášnivejšie, po čom by sa už asi prestal ovládať.

Chvíľu len stála a dívala sa na dvere, za ktorými zmizol. Potom sa zviezla na stoličku. Nikdy by nepredpokladala, že by jej ešte dokázalo na niekom záležať. Aj keď vlastne sama nevedela, či jej na ňom záleží preto, aby ho nezranila, alebo aby nezranila samú seba. A vlastne ani nevedela, v akej úrovni sa jej záležanie nachádza. Nie, nemohlo ísť o lásku. Možno náklonnosť, sympatie, ale určite nie lásku. Tá stále patrila a bude patriť len jedinému. Nechcela však, aby sa jej údajný problém prevalil a aby sa o ňom on dozvedel. Hanbila sa? Nemala prečo, ale nebolo jej to jedno. Nemusí vedieť, že ju kde-kto obviňuje, že musí brať elixíry, aby mohla spať, že sa jej minulosť vracia vo všetkých svojich hrozivých bodoch.

Minulosť... Nie, predsa užila elixír, nemôže pripustiť, aby sa začala upokojovať fľašou, ktorú si kúpila, keď bola v Šikmej a ktorá stála skrytá za posteľou. Pre prípad potreby. Keď to bude už neúnosné. Nemôže si dovoliť podobnú nehodu, akú pred dvoma dňami. Nesmie pripustiť, aby netopier vyhral. Aby spravila nejakú podobnú hlúposť. Nemôže a nesmie. Nechce.  

Radšej siahla po knihe o meditácii. Nemôže sa zaoberať ani myšlienkami na Roberta, pretože podobné úvahy smerujú k jednému. Výčitkám svedomia a spomienkami na minulosť. Nesmie ich dvoch porovnávať, pretože sú neporovnateľní. S Ronom nesmie nikoho porovnávať. Ak by aj niekedy začala novú etapu svojho života, musí byť zmierená sama so sebou. A to nebude také jednoduché.

Začítala sa do knihy. Spočiatku jej myšlienky zabiehali za posteľ, ale v hlave jej svietila varovná kontrolka. Elixír, Snape, prehra, výhra. Nenapije sa. Bojovala s riadkami, snažila sa na ne sústrediť. Postupom času vnímala význam písaného slova. A darilo sa jej ho aj chápať. Ale boli to samé nezmysly. Skutočne nudné bláboly a tie ju nakoniec uspali. Presne tak, ako si to predsavzala. Len nečakala, že bude musieť bojovať sama so sebou takmer štyri hodiny.

------

„Mám pre vás odkaz, pán kolega,“ Hermiona zastavila pred večerou Severusa vo vstupnej hale. Náhodou ho zbadala a našťastie, ako si v momente pomyslela, inak by ho musela vyhľadať a stretnutiu s ním sa bránila ako čert kríža.  

„Ale nevravte,“ udivene na ňu pozrel. „Mám si začať robiť obavy?“

„Vo voľnom čase si robte čo chcete,“ sykla po ňom nasrdene. Už len pohľad naňho ju dokázal vmiesť do bojovej nálady. „Bola som za Ginny a...“

„Vy ste sa snáď spamätali a spomenuli ste si, že máte aj nejakú kamarátku, ktorá...“

„Buďte ticho a nechajte si tie svoje moralizujúce kecy,“ prerušila ho ešte nasrdenejšie. „Posiela vám odkaz. Nechodíte k nim pravidelne a nevedela, či vám to stihne povedať do soboty,“ na chvíľu stíchla a čakala, či začne znova rýpať, alebo či ju nechá dohovoriť. Upreto sa na ňu díval zachmúreným, zamysleným pohľadom, nie tým svojím typickým vražedným. Ale mlčal. „Za dva dni má Harry narodeniny a ona mu chce tajne vystrojiť oslavu. No, oslavu, skôr akési priateľské posedenie pri tej príležitosti,“ natiahla s náznakom irónie. Ale venovala ju jemu, nie nápadu svojej kamarátky. „Bola by rada, keby ste prišli v sobotu o tretej k Harrymu, samozrejme sa má všetko držať v tajnosti. S tým ste nikdy nemali problémy, však? Držať veci v tajnosti,“ tentoraz bol jej hlas sarkazmom presýtený.

„Nie, to som skutočne nemal,“ prebodol ju pichľavým pohľadom. „Vám sa však v tejto činnosti v poslednom období tiež neuveriteľne, až takmer obdivuhodne, darí,“ zavŕkal.

„Prídete?“ nevšímala si jeho poznámky.

„Iste, Potter mojím priateľom určite je. A čo vy? Prídete? Je aj vaším priateľom?“ natiahol.

„O to sa nestarajte.“

„Neuveríte, ale budem sa starať. Prinajmenšom o Pottera, ktorý je tým vaším správaním dosť zaskočený. Čo vám, pre Merlina, spravil, že k nemu pociťujete až takú nenávisť?“

„Nečakáte snáď, že by som podobnú tému preberala s vami?“

„Nie, nečakám totiž ani to, že by ste vlastné problémy riešili sama so sebou.“

„Takže jej poviem, že prídete.“

„Povedzte. A prídete aj vy?“ rýpal ďalej.

„Áno, asi áno. Už len preto, že viem, že vám tým spravím neskutočnú radosť,“ zaškľabila sa naňho.

„S elixírom alebo bez?“ nevinne sa pousmial. Zarazene stiahla obočie. „Predstavte si takú oslavu, či priateľské posedenie. Nemôžete predpokladať, že sa tam neobjaví aj nejaký ten alkohol. A čo vy na to? Využijete túto príležitosť? Alebo odoláte?“ uškŕňal sa. Keby mohla, zadrhla by ho.

„Bola by som rada, keby ste sa prestali obávať o to, čo budem robiť ja. Nechápem to. Vážne. Prečo vás tak strašne a stále zaujímam? Čo sa skrýva za tou vašou nepretržitou pozornosťou? Priznajte sa.“

„K čomu sa mám priznávať? K tomu, že vás s potešením sledujem a čakám, kedy to nakoniec pokazíte? Kedy zo seba spravíte úplného... a zosmiešnite sa pred všetkými? V tom prípade áno. Čakám len na to.“

„Ste sviniar,“ sykla nenávistne.

„To je možné, ale nikto to o mne nevie. Kým o vás to za chvíľu bude vedieť celý svet,“ usmial sa.

„Viem, že sa vyžívate v tom, ako ubližovať druhým. Ale máte smolu, nedočkáte sa toho, na čo tak úchylne čakáte,“ zavrčala a otočila sa na opätku. Díval sa za ňou a jeho posmešný výraz pomaly mizol. Miesto neho sa objavil vážny, až takmer účastný výraz.

„Ani si neviete predstaviť, ako by ste ma tým potešili,“ zašomral si pod nos.

------

„Lily.“

Jej telo bolo ešte stále teplé. Cez končeky prstov mu do tela prúdili posledné doznievajúce známky toho, že žila. Že bola. Dýchala a existovala. Smiala sa a plakala. Radovala sa zo života. Cítila a vnímala. Rozprávala a počúvala. Uvažovala a reagovala. Jej telo bolo ešte stále teplé. Ešte mohol zacítiť niečo z toho, čo pozvoľna odchádzalo. Preč, ďaleko. Od všetkého, od neho. Už to dlho nepotrvá. Jej telo vychladne a zmení sa v prach. Obyčajný prach.

„Čo som to spravil?“

Jej oči sa už nikdy neotvoria. Jej ústa už nevyrieknu ani slovo. Jej uši už nikdy nedostanú príležitosť počuť to, čo mal povedať. Už dávno, dávno pred touto chvíľou jej mal povedať, čo k nej cíti. Už bolo neskoro. Na všetko. Všetko mohlo byť iné a inak. Nemusela umrieť, keby nezaváhal. Nemusela umrieť, keby sa nechcel pomstiť. Nemusela umrieť, keby nabral odvahu. Nemusela umrieť, keby necítil až takú nenávisť.

„Vždy som ťa miloval.“

Vedel, že toto už počuť nemôže. Srdce sa mu pomaly rozpadalo pod tým pohľadom. Aspoň využiť poslednú príležitosť a pritisknúť si ju k sebe. Pokiaľ je jej telo ešte stále teplé.

Posledný pohľad do mŕtvolnej bledosti milovanej tváre. Posledný bozk na čelo. Jediná slza, ktorá mu stiekla po tvári, dopadla na ňu. Ona to už však nezacíti.

„Zbohom, Lily a odpusť mi to, prosím. Pokúsim sa túto chybu napraviť.“

Vedel, že si odpustenie nezaslúži. Tento jeho čin sa proste nedá odpustiť. Nikým. Nedá sa ani odčiniť. Ničím.

Severus sa prudko posadil na posteli. Na čele sa mu perlili kvapky potu a po líci stekala slza. Jedna jediná, ktorá prichádzala vždy, keď sa mu o nej snívalo. Vlastne sa mu sníval len tento jediný sen. Ani oklumencia nedokázala potlačiť tento sen. Už vyše dvadsať rokov sa mu sníva len o tom jednom.

Pocit viny a výčitky svedomia. Žiadne nočné mory, žiadne desivé pripomínanie si tých ohavností, ktoré musel počas rokov vidieť. Všetko bolo preč, pred všetkým bol uchránený. Len nie pred týmto. Jeho podvedomie sa ho rozhodlo týrať dlhé roky. Možno to tak aj sám chcel. Pravidelne si pripomínať svoju osudovú chybu. Nedá sa zabudnúť na najväčšiu zradu a zlyhanie. Nemôže sa na to zabudnúť.

Prišiel o všetko. Jediným švihnutím prútika stratil zmysel života. Nech by spravil čokoľvek, zvrátiť osud nejde. Možno zmierniť, zachrániť aspoň to, čo po nej ostalo. Čo vzišlo z jej tela. Čo mohlo byť možno jeho. A to sa mu nakoniec podarilo.

Svojho sna sa ale nezbavil. A vedel, že sa ho nikdy ani nezbaví. Nikto mu nikdy nemôže odpustiť tú ohavnosť, ktorú spáchal. Vedome a s jasným cieľom. Chcel odstrániť prekážku, ktorá stála jeho šťastiu v ceste. Teraz však vedel, že by nikdy nemohol byť šťastný. Na tom však už teraz nezáležalo. A nezáležalo by na tom ani vtedy, len keby mohla znova dýchať a vnímať. Smiať sa. Žiť.

„Odpusti mi, Lily.“

------

„Sakra!“

Kuchyňou sa rozľahla zúfalá nadávka. Ginny sa zarazila. Iste, kedysi nadávala a nadávky používala dodnes, ale už dávno do nich nevložila nejaké emócie, prchkosť či hnev. Vždy si len zahrešila a hotovo. Ale tentoraz ju tá varecha vážne naštvala. A ona jej to chcela aj naznačiť. Ako môže niekto kúzliť v kuchyni? Dobre, pamätala si mamku. Tá to robila s ľahkosťou a samozrejmosťou a ona ju ako malá za to obdivovala. Teraz ale tú varechu neznášala.

„No tak ma neštvi, vieš aké je to dôležité,“ snažila sa dohovoriť vareche. Možno by to aj robila manuálne, ale v knihe, ktorú jej priniesla Hermiona, bol čarodejnícky postup. Aj tak rozbila vajcia a naliala mlieko ručne. Možno by cesto aj zamiešala sama, ale tak si sakra musela dokázať, že to vie. Nemôže byť predsa až také ťažké začarovať jednu hlúpu varechu, aby miesila cesto. A ona nie je idiot, aby to nezvládla. Je predsa Weasleyová, a tie vedia variť. Od prírody. Je to ich danosť, ich prirodzenosť.

„Tak prosím. Chcem len upiecť jednu obyčajnú tortu, tak trocha spolupracuj.“

Mávla prútikom znova. Možno dôraznejšie, než bolo nutné. Varecha vyletela z misy a obsah sa rozprskol na všetky strany.

„Do riti! Ja sa na to vyseriem!“ vážne bola naštvaná.

„Ginny, si v poriadku?“ ozvala sa starostlivá otázka spoza zamknutých dverí. Harry sa márne pokúšal ich otvoriť. Nie, že by to skúšal násilím, ale predsa to skúsil.

„Áno, Harry! V najlepšom,“ v rýchlosti utierala tú spúšť. Nesmie ju pristihnúť. Malo to byť prekvapenie. Dobre, povedala mu, že si chce vyskúšať pár kúziel a rada by to spravila sama. Síce nechápal, prečo na to potrebuje práve kuchyňu, ale neprotestoval.

„Si si istá? Nemáš nejaké problémy?“ nedalo mu. Dôveroval jej, to iste. Ale zaujal ho ten naštvaný tón jej hlasu. Zaujal a určite aj potešil. Nech skúša čokoľvek, spôsobuje to, že sa pri tom rozčuľuje. A to bolo, vzhľadom na okolnosti, viac ako potešiteľné zistenie.

„Nie, nemám,“ ubezpečovala ho. Už bolo všetko poutierané, dokonca nechala zmiznúť aj kúsky cesta zo seba samej a teraz premýšľala, čo mu povedať, aby... nie neotravoval, ale aby jej dal voľnosť na sebarealizáciu. „Ver mi, prosím,“ použila jeho frázu. „Všetko je v poriadku. Nedarí sa mi jedno kúzlo, a tak ho skúšam stále dookola. Keby si niečo potreboval z kuchyne, stačí povedať a ja ti to dám. Dobre? Ale prosím, nechaj ma tu trápiť sa s tým samú.“

„Dobre,“ uškrnul sa nad jej monológom. Ide si cieľavedome za svojím. Nech to má na svedomí akékoľvek kúzlo, bol mu za to vďačný. „Budem na záhrade a keby som umieral od smädu, požiadam ťa o nejakú vodu.“

„Nenechám ťa umrieť od smädu, tým si môžeš byť istý.“

Už sa obzerala okolo seba a premýšľala, čo ďalej. Nič. Bude musieť proste do tej varechy toľko vŕtať, kým to nepochopí a nezačne robiť to, čo ona chce. Ani si neuvedomovala, ako ho svojím správaním potešila. Bola proste zaujatá svojou úlohou až tak silne, že si nevšímala svoju nahnevanosť a prudkosť. Skrotí tú varechu, prinúti ju poslúchať. Je to predsa len hlúpy kus dreva a ona potrebuje tú tortu upiecť.

------

Dve noci spala bez problémov. Bez nočných môr. Tentoraz ju jeden sen vytrhol zo spánku. Našťastie to bol len obyčajný sen, ale i tak spôsobil, že sa prebrala. V sne ju naháňala varecha. Aké neočakávané vzhľadom na jej celodenné a zbytočné úsilie. Povzdychla si a zadívala sa na muža spiaceho vedľa nej. Musí to dokázať. Kvôli nemu. Tak strašne túžila po niečom, čo by mu spravilo možno trocha radosti.

Bola si vedomá, čo všetko pre ňu spravil a čo aj stále robí. A ona preňho nemôže spraviť nič, čím by sa revanšovala. Aspoň zatiaľ nie. Ale ona sa to naučí. Síce nevedela čo, ale bola ochotná naučiť sa čokoľvek. Netušila, že najväčšiu službu mu robí práve svojou prítomnosťou. Alebo možno tušila, ale bolo to také divné. Obaja potrebovali prítomnosť toho druhého, potrebovali byť zaujatý tým druhým, aby zabúdali na vlastné súženia. Vedela to o sebe veľmi dobre. A len tušila, že to môže byť rovnako brané aj druhou stranou.

Končekmi prstov mu prešla po čele. Upečie tú prekliatu tortu. Zajtra sa jej to musí podariť. Je sobota a poobede prídu všetci traja. Možno s darčekmi, aj keď dala vedieť, že nejaké dary nie sú potrebné. Šlo jej len o atmosféru. Zamerala sa na Harryho narodeniny, robila pre ne všetko. Zaslúži si to. Pamätala si, ako miloval torty. A dostane ju aj tento rok. Nič iné mu ona dať nemôže.

Sklonila sa a jemne ho pobozkala na líce. Neuvedomovala si, že pocit vďaky sa mení na niečo iné. Niečo silnejšie. Neuvažovala nad tým, stále nemala dôvod a ani potrebný duševný pokoj, aby pochopila, že obrovská vďaka už nemusí byť len prostou vďakou.

------

Šlo to dobre. Znova bola zamknutá v kuchyni. Začarovala ju, aby vôňa neprenikala. Obyčajné izolačné kúzlo, ktoré preberali v treťom ročníku a ktoré si veľmi dobre pamätala. Varecha ju nakoniec poslúchla, aj keď si vypočula všakovaké prívlastky. Cesto vymiešala, vliala do formy a strčila do trúby.

S napätím čakala, čo z trúby nakoniec vylezie. A s výsledkom musela byť spokojná. Nedokáže síce zatiaľ upiecť torty, aké piekla jej mama, ale hádam bude obyčajná okrúhla dostačujúca. Vzhľadom na jej prax určite.

Ešte uvariť polevu a vyzdobiť tortu. Striedmo, ale výstižne. Nakoniec sa zjavil len nápis HARRYMU. Osem rokov určite nemal možnosť oslavovať svoje narodeniny, niekde v divočine, na úteku, pri pátraní. Ale dnešok bude iný.

„Haleluja!“ skríkla radostne spokojná sama so sebou.

„Ginny!“ znova sa ozvalo volanie, tentoraz však zvedavé. Už naštvane neprskala, zdalo sa, že jej niečo spravilo obrovskú radosť. A pochyboval, že by ju až tak veľmi potešilo zvládnuté kúzlo. Vlastne ho šokovalo, až takmer vystrašilo, že ju počuje takú veselú.

„V poriadku! Môžeš ísť dnu,“ okomentovala. „Všetko najlepšie k narodeninám, Harry,“ usmievala sa, keď opatrne vstúpil dnu.

„Ginn.“ Najprv sliedivým pohľadom zisťoval situáciu v miestnosti. Keď jeho oči padli na tortu, začal chápať. Pre toto sa zatvárala v kuchyni. Toto tak nepretržite, usilovne a cieľavedome skúšala. Upiecť tortu. Jemu k narodeninám. Aj zabudol, že nejaké má. A ona mala z toho očividnú radosť, že sa jej to podarilo. Pozrel do jej usmiatej a zjavne spokojnej tváre. Nie, torta to nebola ani v najmenšom. Jej výraz bol tým najkrajším darčekom, ktorý by si mohol k sviatku priať. „Ďakujem,“ usmial sa aj on a pristúpil k nej.

„Nie je za čo. Dúfam, že bude chutiť rovnako dobre, ako aj vyzerá. Aj keď, mohla vyzerať krajšie, ale...“

„Je nádherná,“ prerušil ju a objal ju. „Vážne,“ povedal presvedčivo. „Aj keď, ty si mi spravila väčšiu radosť,“ zašepkal držiac ju v náručí. „Ešte raz ti ďakujem,“ vypustil stále potichu, keď sa jej díval do tváre. Len sa zasmiala. Potom však obaja zvážneli uvedomujúc si výnimočnosť tejto chvíle. Sklonil sa k nej, aby ju jemne pobozkal na pery... 

TOPlist