15. Harryho tajomstvo

 

„Bola by som radšej, keby som si tú večeru mohla vziať do svojho bytu.“

„Áno, tomu verím. Ibaže ešte je stále málo hodín, ešte stále sa po hrade pohybuje dosť ľudí. Neverím, že by ste chceli riskovať odhalenie. Budete sa musieť zmieriť s tým, že tu so mnou pobudnete ešte nejaký čas. Určite vám to ani v najmenšom nevadí,“ nevinne sa pousmial.

Rozhodla sa radšej to nekomentovať. Aj keď s nie príliš príjemnými pocitmi, i tak si sadla k večeri. Snažila sa predstavovať si, že tam nie je. Proste mlčky zje večeru a potom sa poberie preč. Aj keď chcel dokončovať nejaký rozhovor, ona to v pláne rozhodne nemala. Nech si rozpráva, čo chce. Ona ten čas prečká zarytým mlčaním. Nemôže ju donútiť rozprávať, žiadnym spôsobom.

Severus pokojne pozeral, ako v nej mizne večera. Premýšľal, či ešte ďalej vŕtať, alebo či už dosiahol ten pomyselný bod a prinútil ju aspoň sa nad sebou zamyslieť. Premýšľala, to vypozoroval hneď, ako sem vkročil. Len nevedel odhadnúť, ako intenzívne a či sa vo svojich úvahách dopracovala k pre ňu prínosným záverom. Možno by ho to nemalo trápiť, ako sa snažil sám seba presvedčiť. Ale trápilo ho to, pretože to trápilo ďalších troch ľudí a na tých mu záležalo.

Snažila sa ho ignorovať, ako to najlepšie šlo. Bolo to však ťažké, pretože ju iritovala už len predstava, že sedí kúsok od nej. A hlavne, že sa na ňu díva. Až tak uprene, že cítila jeho pohľad na svojom chrbte. Chcela ho poslať do čerta, ale nemohla. Nebolo by to najmúdrejšie vzhľadom na to, čo sa dnes udialo. Štvala ju vlastná hlúposť vďaka ktorej pripustila, aby ju nielen odhalil, ale aby získal účinné zbrane. Niečo v jej vnútri ju presviedčalo, že ich nezneužije. Určite ju nezradí svetu, ale nič mu nezabráni, aby ich nepoužil proti nej. Už teraz ho mala plné zuby, čo bude robiť potom?

Profesor si spokojne poposadol na stoličke, keď dojedla a dopila pohár s džúsom.

„Chutilo vám?“

„Nechcem s vami rozoberať ani večeru a ani nič,“ vrkla po ňom hneď v úvode. „Nebudem s vami diskutovať o ničom.“

„Iste,“ natiahol. „Predpokladám, že vám chutilo. Škriatkovia dnes odviedli ešte lepšiu prácu, ako obvykle. Akoby tušili, že vám momentálne treba do žalúdka len to najlepšie,“ uškrnul sa. Ostala sedieť na stoličke, ale otočila sa k nemu, aby ‚dovidela na nepriateľa‘. Vyhýbala sa mu pohľadom, radšej sa sústredila na dôkladné prezeranie miestnosti. „No, keďže ste prehlásili, že so mnou nebudete nič preberať, to ešte neznamená, že by som sa nesmel vyjadriť ja. Pevne dúfam, že ste čas osamote využili čo najefektívnejšie a že vám vaše úvahy prinesú úžitok. Sedieť niekde niekoľko hodín a nerozmýšľať, to dokážu len trolovia. Preto verím, že ste zapli svoje mozgové závity. Nebudem spomínať to, čo sa udialo včera večer a čo sa dialo celý dnešok. Vyjadril som sa, myslím, že dosť pochopiteľne. Následné kroky záležia len od vás. Nebudem spomínať nič ani profesorke McGonagallovej. I tak od vás bude chcieť vedieť, ako ste strávili noc po použití elixíru.“

„Ste taký šľachetný,“ nedalo jej, aby sarkasticky nepodotkla.

„Počuť lichôtku z vašich úst je také milé.“

„To nebola lichôtka!“

„Ale no tak sa nehanbite,“ jednoducho nešlo nevŕtať. „Viem, že ste mi vďačná a že...“

„Najradšej by som vás zadrhla.“

„Ľudia dokážu z lásky robiť hocaké hlúposti.“

„Čo?!?“

„Dobre, tak som to trocha prehnal. Z lásky možno nie, ale z vďačnosti určite,“ s úsmevom sa díval do jej zamračenej tváre. Vzápätí len rezignovane mávla rukou a zavrtela hlavou. „Vidíte? Súhlasíte. Som rád, že sme sa aspoň v niečom zhodli. Myslím, že pomaly nastáva čas, kedy budete môcť vypadnúť.“

„Konečne,“ vrkla a sťažka sa zdvíhala na nohy. „Divím sa, že ste to nechceli rozpitvávať celú noc.“

„To nebude potrebné, to budete určite robiť sama. Hlavne, keď vám oznámim istý úskok, ktorý som sa rozhodol, podotýkam, že pre vaše dobro, podniknúť.“

„Prosím?“ nechápavo sa naňho pozrela.

„Viete, drahá kolegyňa, minulá noc pre vás nedopadla najlepšie. Váš určite dobre mienený pokus o pokojný spánok skrachoval a ja som vám proste chcel dať druhú šancu.“

„Vy...“ vyprskla. Narastala v nej zlosť. „Vy ste mi niečo podstrčili v tom džúse.“ Nebola to otázka, bolo to konštatovanie skutočnosti, ktorú si uvedomila.

„Vidíte, ako vám to myslí, keď ste dvadsať hodín triezva.“

„Ste obyčajný...“ nenachádzala slová. Alebo by ich určite našla, ale bola taká vytočená, že z nej nevyšla ani jedna nadávka, ktorá by ho presne vystihovala.

„Čo sa rozčuľujete?“ predstieral nechápanie. „Nemusíte piť. To je formulka, ktorú s obľubou používate. Tak to dokážte. Včera sa podľa vašich slov stala akási nehoda. Dnes máte možnosť reparátu.“

„Ako ste sa opovážili niečo mi podstrčiť?“

„Úplne normálne. Zobral som elixír a nalial som vám ho do džúsu.“

„Prestaňte zo seba robiť idiota!“ zavrčala. Pokojne, bez známok výsmechu, sa na ňu díval. „Neviem, na čo sa hráte. Ale ak si myslíte, že ste vyhrali, tak sa mýlite.“

„Som rád, vážne. Bol by som totiž radšej, keby ste vyhrali vy,“ vypustil úplne vážne. Zarazene sa naňho zadívala. Vyzeral, že to myslí vážne a to ju prekvapilo.

„Nemusím piť. Nepotrebujem to,“ precedila pomedzi zuby.

„Dokážte to.“

Pozeral sa na dvere, ktoré sa za ňou zatresli. Po chvíli len zavrtel hlavou. Komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Niekde v kútiku duše ale vážne veril, že by dokázala aspoň jednu noc nechľastať. Keď sa normálne vyspí, tak by mohla uveriť, že môže pokojne spať aj ostatné noci.

------

Harry sa premiestnil spolu s Ginny naspäť, celí premočení a stále sa objímajúc. Pred ich domom nespadla ani kvapka, dokonca ani obloha nebola zatiahnutá a nič nenasvedčovalo tomu, že by malo v blízkej budúcnosti pršať. Nechcel ísť do domu a určite ju nechcel nechávať samú. Aj keď neplakala tušil, že ju práve prežitý zážitok zranil omnoho viac, ako zranil predtým jeho.

Sadol si na lavičku spolu s ňou, nespúšťal pravú ruku z jej pliec a ona sa oňho oprela. Sedeli mlčky a nepohnuto dlhú dobu. Aj keď obaja uschli, nepohli sa z miesta. Zdalo sa mu, že si na chvíľu zdriemla. Až keď sa slnko skláňalo k západu, až vtedy sa mierne pomrvila. Čo na tom, že boli obaja stuhnutí. Potrebovali jeden druhého. Na jedlo nemal ani jeden z nich pomyslenie. Len sa presunuli do domu a on sa ponúkol, že spraví aspoň čaj.

Slová boli zbytočné aj v tejto chvíli. Nevyčítal si, že jej to miesto ukázal. Skôr či neskôr by k tomu určite prišlo a on zastával názor, že radšej skôr, ako sa mučiť po čase. V jej prípade to platilo dvojnásobne. Nechcel, aby trpela, keď sa dostane z najhoršieho. Nespravil chybu, tým si bol istý v momente, ako sa naňho mierne pousmiala predtým, než sa rozlúčili pred spaním. A slová profesora Snapea dostávali formu. Je oveľa silnejšia, než si dokážu predstaviť.

------

Hermiona vbehla do svojho bytu maximálne naštvaná. Nestretla nikoho, ako správne predpokladal ten idiot. Že vraj formulka, ktorú s obľubou používa. Je to pravda a aj mu to dokáže. Nepotrebuje piť. A hlavne teraz, keď jej tak zbabelo podstrčil ten elixír. Keby sa s ňou normálne porozprával a navrhol by jej to, súhlasila by. Určite? No, možno by nesúhlasila, pretože by jej to navrhol práve on. Keby jej to navrhol ktokoľvek iný, tak by súhlasila.

Nebola si tým istá. Striasla sa pri tom pomyslení. Spomienka na minulú noc jej spôsobila zimomriavky, po chrbte jej prebehol mráz. Ale to sa už nebude opakovať. Podstrčil jej elixír a ona musí odolať. Nemôže podľahnúť. Stačí, že ju odhalil on, nemusí jej tajomstvo poznať niekto ďalší. V tom lepšom prípade. V tom horšom... mohla sa zabiť. Možno by to bolo vyslobodenie, ale k tomu by nikdy nenabrala odvahu. Ani triezva, ani keď si dá jeden či dva poháriky.

V prvom rade musí odstrániť všetko, čo by ju mohlo dostať do toho stavu, v ktorom bola minule. Musí sa zbaviť všetkého alkoholu, ktorý má v byte. Má ho tam pre prípadné návštevy, ktoré by niekedy mohli prísť. Nič to, môže si ho zaobstarať niekedy inokedy, dnes musí ísť preč.

Nepotrebuje piť! Nemusí si denne dať pohárik! Stále sa ubezpečovala, keď vylievala whisky do výlevky. Po tvári jej stekali slzy zúfalstva. Nie, neplakala za alkoholom, skôr naopak. Vzala ďalšiu fľašu a aj tú vylievala. Plakala preto, lebo ju zahnal do kúta. Preto, lebo jej Ron bol mŕtvy. Jej vinou. Pozná jej najväčšie tajomstvo. Má ju v hrsti. Môže ju vydierať, ak si to zaumieni. Môže jej spraviť zo života peklo, ak mu k tomu dá dôvod. Ale ona je silná. Nedovolí mu to. Ani jemu a ani Ronovi, aby znova prišiel, aj keď len v jej myšlienkach.

Vyliala všetok alkohol, ktorý mala poskrývaný v byte. Bezradne si sadla. Necítila úľavu, ani nič podobné. Len premýšľala, kde by ešte mohla byť schovaná fľaša. Potom jej napadlo, že to nie je úplne bežné. Bežne si človek neodkladá fľašu za posteľ len čisto pre návštevu. Bola tam skrytá pre ňu, pretože jej pomáha. Takmer ako hypnotikum. Teraz bude musieť zaspať bez pomoci. Zvládne to. Dokáže tomu kreténovi, že jej to nerobí ani najmenší problém.

Ale problém jej to robilo, ako si uvedomila, keď si ľahla do postele. Spánok neprichádzal, presne ako minule. Ale ona vážne nepotrebuje pohárik, aby zaspala. Teraz ho nielenže nepotrebuje, ale ani nemôže. Niekoľko minút sa prehadzovala na posteli. Stále sa v duchu ubezpečovala, že dokáže zaspať. Určite. Raz to musí prísť, veď zaspávala aj dávno pred tým, ako našla spôsob, ako rýchlejšie a bez mučenia zaspať. Zaspí aj teraz. Jej myšlienky boli upreté na Snapea, ktorého dokola preklínala. Jej telo bolo ešte stále zničené po nepríjemnom a vyčerpávajúcom zážitku. Nesústredila sa na Rona. Možno práve preto sa jej tentoraz podarilo zaspať. Aj keď po veľkom boji.

------

Zobudilo ju nástojčivé búchanie. Niekto sa pokúšal dobyť do jej bytu. Chcela ešte spať, nechcela vidieť nikoho. Búchanie ale neprestávalo a to ju prinútilo vstať. Natiahla si župan a ešte nie úplne prebratá sa odhodlala vyraziť toho dotieravca.

„Hermiona, kde si bola?“ Robertova náruč prekazila všetky jej predsavzatia o vyhodenie votrelca. Nie, že by bola z neho a hlavne z jeho zobudenia nadšená, ale to objatie bolo také prudké a jej mozog stále zastretý, že sa ani nezmohla na protest. „Kedy si sa vrátila? A prečo si nebola na raňajkách?“

„Počkaj, pomaly,“ snažila sa mu vytrhnúť. Zavrel za sebou dvere a nasledoval ju. Snažila sa spomenúť si na všetko. Spala pokojne! Nič sa jej nesnívalo!

„Mal som o teba vážne strach. Prečo si mi nedala vedieť, že ideš za tetou?“

Za tetou? Tá Snapeova lož. A ten elixír. Zaspala úplne netradične, ale zaspala. A žiadnu nočnú moru nemala.

„Hermiona, vnímaš ma?“ Robert stiahol obočie.

„Čo? Jasne, že ťa vnímam. Ja...“ nadýchla sa, aby získala čas na usporiadanie si vlastných myšlienok. „Teraz som sa len zobudila. Nemôžeš odo mňa chcieť stopercentnú koncentráciu. Daj mi chvíľu.“

„Iste. Nemám zariadiť, aby ti priniesli raňajky?“

Raňajky. Večera. Podstrčený elixír. Ale pomohlo to! Aspoň túto noc. Nenapila sa, spala, nezažívala nočné mory. Dokázala to tomu kreténovi!

„Nie, počkám do obeda. Koľko je hodín?“

„No, už pomaly bude obed.“

„Aha, spala som teda poriadne,“ zamračila sa. Spala! Bez môr a bez alkoholu! „Vrátila som sa neskoro, nechcela som ťa budiť.“

„V poriadku. Ako sa má teta?“

„Teta, ehm, nie je to s ňou dobré.“

„To ma mrzí.“

„Aj mňa. Nechcem o nej hovoriť. Teraz nie.“

„Dobre.“

„Chcem sa umyť a obliecť. Nebude ti vadiť, keď sa stretneme neskôr?“

„Nie, určite nie.“

„Tak fajn.“

Dlhú dobu po jeho odchode sedela na stoličke s pohľadom vrazeným do protiľahlej steny. Ide to, keď sa chce. Ibaže on ju k tomu prinútil. Spravil dobre? Vyzerá to, že spravil dobre. Lenže aj tak ju naštval a to poriadne. Nenávidela ho a toto jej zmýšľanie nemohlo zmeniť. Dobre, možno jej zachránil život, možno aj česť a ukázal jej, že to ide. Ibaže to spravil podlým spôsobom. A to mu nikdy neodpustí.

Spala. Vyspala sa najlepšie, ako za posledných vyše osem rokov. Cítila sa dobre. Ani si nepamätala, kedy sa naposledy cítila tak dobre. Odpočinuto, bez bolesti hlavy. A existuje nádej, že by sa to mohlo zopakovať. Ten elixír má niečo do seba. Lenže keď ho začne brať pravidelne a o tom by sa určite nerozprávala s ním, nemohla by... Nie, že by to potrebovala, ale každý si predsa občas vypije. Čo keď bude nejaká oslava, na ktorej bude prítomnosť alkoholu úplne normálna? Napríklad tá Harryho oslava. Nemohla by ani prípitok. Ani kvapku.

Teraz sú jej myšlienky oddýchnuté tak, že sa nepotrebovala ničím upokojiť. Ale akonáhle začne myslieť o niečo viac na Rona a na všetko. Bola proste zvyknutá upokojovať sa. Čo keď to nezvládne? Snape sa bude cítiť ako víťaz. Možno by to mohla striedať. Predsa ten alkohol nepotrebuje, ako už dokázala. Keď sa úplne upokojí, mohla by neužiť elixír a pokúsiť sa zaspať bez všetkého. Potom by sa videlo, čo sa s ňou stane. Či ju prepadne nočná mora, alebo či už prešiel dostatok času a to zlé začína byť zabudnuté.

------

„Posaďte sa, Hermiona,“ Minerva ukázala na stolička a prešla k svojmu stolu. „O čom ste so mnou chceli hovoriť?“ spýtala sa.

„Ďakujem,“ Hermiona si nervózne pomädlila ruky, keď si sadla. Riaditeľka na ňu skúmavo hľadela. „No, chcela som sa s vami porozprávať o tom elixíre, ktorý ste mi dali.“

„Pomohol vám?“ povytiahla obočie. „Vlastne, zrejme ste si to nemohli vyskúšať, keď ste šli navštíviť svoju tetu.“

Niečo v jej správaní Hermione našepkávalo, že riaditeľka niečo tuší, že ju to Snapeovo klamstvo nepresvedčilo. A ona sa zrazu cítila unavená zo všetkých výhovoriek, ktoré bola nútená roky vymýšľať, len aby presvedčila svoje okolie o tom, že je všetko v poriadku, že sa nedeje nič mimoriadne. Ani nedialo, ibaže dnešná spoločnosť je vo svojich názoroch neuveriteľne zaostalá a ona chcela mať jednoducho od všetkých pokoj.

„Pani riaditeľka,“ Hermiona sa nadýchla. V prvom momente chcela pritakať a chrliť ďalšie výmysly, ale potom len zavrtela hlavou. „Viem, že tej Snapeovej lži neveríte. Poviem vám, čo sa skutočne stalo, ale bez podrobností. Tie odo mňa nemôžete chcieť.“

„Nemôžem od vás chcieť ani to, aby ste sa mi zverovali nasilu, ak to sama nechcete,“ podotkla Mineva zmierlivo.

„Ja chcem. Alebo teda nemám komu inému to povedať.“

„I keď si cením vašu dôveru, nedá mi nespomenúť, že stále je tu niekto alebo niektorí, ktorí by vás určite vypočuli.“

„Nie,“ rázne zavrtela hlavou. „Nie, to nechcem spomínať,“ stiahla obočie. Minerva by rada v tejto téme pokračovala, ale nechcela, aby sa Hermiona stiahla do seba keď už to vyzeralo, že by sa trocha mohla otvoriť. Len pokojne prikývla.

„Tak teda, povedzte mi, čo máte na srdci,“ vyzvala ju priateľsky.

„Elixír, ktorý ste mi ponúkli som pred vami vypila,“ začala potichu a opatrne, uvažujúc nad každým slovom, ktoré zo seba vypustí. Svoju reč síce mala pripravenú už dopredu, len sa kontrolovala, aby ostala pri tom, čo chcela povedať. „Nebudem spomínať podrobnosti, pretože sú veľmi bolestivé. Ale pravdou je a viem, že vy, ak to neviete tak, minimálne tušíte, že som to nezvládla a chcela som zaspať presne tak, ako sa mi to darilo predtým. Profesor Snape...“ Jej hlas bol čoraz tichší. Hanbila sa, to si jasne uvedomovala. Na profesorku sa radšej nepozerala, chcela čo najrýchlejšie prejsť k tomu podstatnejšiemu. „On ma našiel a povedzme, že zabránil, aby to nedopadlo zle pre mňa,“ odvážila sa kútikom oka pozrieť na riaditeľku. Potešilo ju zistenie, že sa netvári nijako odsudzujúco, len na ňu pozorne hľadí čakajúc, že k tomu hlavnému sa len dostanú. „Podstrčil mi druhý elixír. Bolo to z jeho strany síce podlé, ale dostala som možnosť na reparát. A ten dopadol dobre.“

„Musím vám vašu domnienku potvrdiť, skutočne som niečo podobné tušila,“ prezradila Minerva, keď Hermiona stíchla. „I keď to bolo až po rozhovore so Severusom. Nech bol prvý pokus akokoľvek neúspešný, nebudem vyzvedať prečo. Zaujíma ma vaše prehlásenie, že druhý pokus už priniesol svoje ovocie, takže vlastne bolo použitie elixíru úspešné.“

Hermiona jej bola vďačná za to, že ju nekritizuje a nevyzvedá podrobnosti. Ale najviac ju potešilo, že ju riaditeľka za jej nezvládnutie prvej situácie nezavrhla. Tvárila sa takmer až chápavo. Možno nie nadšene a radostne, očakávať niečo také by bolo číre bláznovstvo, ale vyzerala, že tamto proste obe hodia za hlavu a nebudú sa k tomu vracať.

„Áno, bolo úspešné. Podarilo sa mi zaspať a ako zázrakom som nemala žiadnu nočnú moru,“ už sa dívala na svoju nadriadenú odhodlanejšie.

„To ma teší,“ riaditeľka sa mierne usmiala. „A dôvod vašej návštevy? Viem, že ste neprišli len preto, aby ste mi to povedali.“

„Nie. Určite som vám to chcela oznámiť. Bol to váš nápad a máte právo vedieť, ako to dopadlo. Ale...“ Hermiona uhla pohľadom. „No, ja by som ho chcela brať ďalej. Pomohol mi, veľmi. Konečne som sa skutočne vyspala a cítim sa dobre.“

„Ale nechcete žiadať o pomoc Severusa?“ dovtípila sa.

„Rada by som sa tomu vyhla,“ prikývla červenajúc sa. „Vzťah nás dvoch je nepriateľský a to som sa vyjadrila celkom mierne.“

„Všimla som si a mrzí ma to. Bola by som rada, keby sme si my traja pomáhali. Keď už pre nič iné tak preto, že nás spája minulosť. Možno nie až tak dôverne, ale poznáme sa oveľa lepšie, než s kýmkoľvek iným na tejto škole.“

„Myslím, že táto skutočnosť veľmi nezaváži v našom vzájomnom vnímaní sa,“ mykla plecami. Riaditeľka si povzdychla.

„Škoda. Budem pevne dúfať, že sa to časom zmení. Ale nechajme váš vzťah tak. Chcete odo mňa, aby som pýtala od Severusa viac elixírov a aby som pred ním mlčala, že sú pre vás?“ spýtala sa.

„Áno. Je mi jasné, že profesor sa dovtípi, pre koho sú. Určite ho to neprekvapí. Ide mi len o niekoľko elixírov, než si zoženiem všetky potrebné prísady, aby som si ho vyrobila sama a nebola nútená byť závislá na jeho pomoci. Predpokladám, že to bude len pár dní.“

„Severus má zrejme všetky potrebné prísady.“

„Nie, zoženiem si ich sama,“ odmietavo zavrtela hlavou. „Pár dni či nocí. Pár elixírov.“

„Dobre, ako chcete,“ rezignovane mykla plecami. „Keď sa dovtípi, tak sa dovtípi. Nepoviem mu nič. Koniec koncov som skutočne rada, že ste sa takto rozhodli. Je vidieť, že chcete niečo pre seba spraviť. Že chcete spraviť bodku za svojím minulým životom a za problémom, ktorý ho sprevádzal.“

„Chcem len pokojne spať,“ hlesla. Už boli znova pri tom. Pri jej údajnom probléme.

„Iste. A čo budete robiť pre to, aby ste sa vyhli podobnému zlyhaniu ako pri prvom užití elixíru?“ vyzvedala riaditeľka zámerne. Hermiona ju prebodla očami. Potom sa zarazila a zmiernila svoj výraz. S ňou sa do konfliktu vážne nechcela dostať.

„Nebude sa to opakovať. V mojom byte sa nenachádza nič, čo by mohlo mať negatívne účinky v spojení s elixírom,“ veľmi sa snažila, aby neznela sarkasticky. Minerva prikývla. Jeden malý krok k priblíženiu sa k úspešnému koncu. Aj keď, nič jej nebude brániť zaobstarať si iný alkohol.

„Viete, že elixír je návykový? Časom by sa jeho užívanie malo veľmi obmedziť. Bolo by dobré, tak ako to robím ja, brať ho každý druhý deň.“

„Viem a som na to pripravená. Spočiatku sa môže brať pravidelne.“

„Áno, prvé týždne je neškodný, ale potom... Čo budete robiť, keď sa dostanete k situácii, že ho budete musieť obmedziť?“

„Neviem, zrejme ho neužijem. Pani riaditeľka, to je niečo, nad čím teraz neuvažujem. Som rada, že mi pomohol a chcela by som ho brať naďalej. Som si istá, že sa časom naučím spávať bez snov.“

„Dobre teda,“ rezignovala. Než na to dôjde, uplynie nejaký čas. Až potom bude potrebné sa tým zapodievať. Jej bývalá študentka teraz pôsobila rozhodne a vyrovnane a to bol určite obrovský pokrok. Možno skutočne bola len dobre vyspatá a možno bola sama so sebou zmierená. „Spravím, čo bude v mojich silách a Hermiona, ak by ste čokoľvek potrebovali, ak by ste cítili potrebu nebyť v noci sama, pokojne ma vyhľadajte. Sme v tom obe.“

------

Nerozprávali sa o návšteve Ginninho zničeného domova. Išla síce ten deň spať skôr, než bolo u nej obvyklé, ale na druhý deň sa zobudila odpočinutá a pokojná. Nechcela hovoriť a on jej rozhodnutie akceptoval. Ani nemusela nič spomínať, dokázal ju pochopiť. Bolo to zvláštne, ale akoby vždy dokázal vytušiť, ako sa cíti a presne tomu sa prispôsobil. Všimla si to už skôr, ale dokázalo ju to stále rovnako prekvapiť. Mlčal, keď to bolo potrebné, poradil, keď potrebovala, rozprával, keď to bolo vhodné. A trpel.  

„Čo sa dá robiť s tou nohou?“ spýtala sa. Všímala si ho. Hlavne vtedy, keď si bola istá, že ju nemôže vidieť. A videla jeho výraz. Márne sa snažil tváriť, že je všetko v poriadku, že sa dá tá bolesť vydržať. Videla pevne stisnutú čeľusť, tvrdý pohľad, ktorý ale okamžite zmizol, keď pozrel na ňu. A trpel aj vtedy, keď sa nehýbal.

„No, Severus vkladá všetky nádeje do masti, ktorú mám užívať ešte mesiac,“ pokojne na ňu pozrel. „Ale veľmi dobre vie, a ja tiež, že už je neskoro. Mala sa liečiť hneď, ale vtedy nemohla. Mohol mi len provizórne sprevádzkovať nohu,“ mierne sa pousmial. Stiahla obočie. Že si robil vtipy na adresu svojej nohy jej až tak nevadilo. Chcela mu pomôcť. Vedela, že mu nedokáže vyliečiť mu nohu, ale keby sa dalo aspoň niečo urobiť...

„Neverím, že by bolo neskoro,“ zavrtela hlavou. „Nejaká nádej musí existovať. Nemôžeš takto trpieť do konca života. Nemysli si, že som si nevšimla, ako ťa bolí a to skoro stále. A nehovor, že nie. Nie som slepá,“ zamračila sa nad jeho odmietavým výrazom. Jeho obočie vyletelo od prekvapenia nahor. A ona vytreštila oči. Neuvedomila si, že zvýšila hlas.

„Existuje nádej,“ prikývol s úsmevom. „Trošku drastická, ale je.“

„Aha,“ hlesla roztržito. Že jej nenadával, na to už bola zvyknutá. Bola zarazená vlastnou reakciou. „Aká drastická nádej?“

„Severus mi bude musieť rozlámať koleno a potom ho dať do poriadku. Elixírmi, kúzlami. Presne tak, ako mal vtedy, ale nemal na to prostriedky.“

„Rozlámať koleno?“ vydýchla.

„Znie to strašne, ja viem, ale nebudem nič cítiť. Aspoň dúfam,“ uškrnul sa.

„Dúfaš?“ neveriacky sa zamračila.

„Ktovie, čo napadne Severusovi.“

Napokon ju upokojil. Alebo skôr presvedčil o tom, že Severus vie, čo má robiť a bude to robiť berúc ohľady na jeho city. Nakoniec sa uškrnula, aj keď neskôr začul, ako si pod nos brble niečo v súvislosti s dolámaným kolenom a krúti pri tom hlavou. Musel sa usmiať. Hlavne nad tým jej takmer výbuchom. Spomenul si, ako naňho vyletela cez prázdniny pred jeho piatym ročníkom. Dovtedy sa hanbila a vyhýbala sa rozhovoru s ním. Ale vtedy naňho tak prskla, že sa až zarazil a nechápal. Neskôr si všimol, že podobne dokáže reagovať aj na druhých, najmä na svojich bratov, keď ju niečím nahnevali. Uvedomil si pravú povahu Ginny Weasleyovej, ktorej sa táto žena pomaličky začne možno, dúfal v to, podobať.

Pokojný a plnohodnotný spánok je výborná vec, to je známy fakt. Harry si nielen všimol na Ginny, že jeho dve tajné návštevy jej izby v nočných hodinách jej pomáhajú, ale sám na sebe pozoroval, že je to aj preňho prospešné. Počas dňa na minulosť nemyslel. Nemal na to čas. A v noci? Dve noci spal nerušene, len s rukou vloženou do tej jej. Síce pokrútene v kresle, ale odpočinutá duša je preňho dôležitejšia ako unavené telo, ktoré sa aj tak bolesťou len hemží. Určite to ale nie je konečné riešenie. Začne jej to byť podozrivé a on bude musieť s pravdou von. Ale nech to ešte chvíľu vydrží. Nech majú ešte pár možností poriadne sa vyspať.

------

Minerva splnila svoj sľub a zaobstarala Hermione dva elixíry. Ani jej nespomínala, že Severus pri odovzdávaní odkázal Hermione svoje pozdravy. Skutočne to nebol idiot a domyslel si súvislosti. Minerva mu prezradila Hermionino rozhodnutie, že si bude vyrábať elixíry sama, čo Severus okomentoval len flegmatickým myknutím pliec. Podľa neho, aj keď bol elixír na výrobu náročný, stále to bola Grangerová, ktorá sa za triezveho stavu veľmi nápadne podobá na tú Grangerovú zo školských lavíc.

Hermiona ďalší večer užila elixír. Mala síce väčšie problémy so zaspávaním, než večer predtým, ale nemala doma nič, čo by ju lákalo. Dokázala sa presvedčiť, že vyhodenie alkoholu bolo dobrým rozhodnutím aspoň do doby, kým bude užívať elixíry. Nakoniec zaspala. Síce až po dvoch hodinách bojov so sebou samou, ale zaspala.

A na druhý deň sa rozhodla zájsť do Šikmej na nákupy potrebných prísad. Spraví si ho sama, nebude na ňom závislá. Kúpila si aj muklovské chovateľské knihy. Možno ju čítanie niečoho nezáživného unudí a rýchlejšie zaspí. A možno by Roberta zaujímalo, ako muklovia chovajú zvieratá. Možno by to takto mohlo fungovať. Možno.

------

„Kry mi chrbát. Nadvihnem tie kamene,“ sykol Severus na Harryho. Ten sa skutočne snažil sústrediť sa na dianie za profesorovým chrbtom. Aj keď sa mu od bolesti zahmlieval zrak, aj keď sa musel strašne premáhať, aby od múk nekričal. Nemal by tam byť už nikto, všetkých pobili, ale i tak ich musel istiť. Musel. Teraz si nemohol dovoliť omdlieť alebo zlyhať, pretože by ich mohli zabiť. Aj keď sa práve teraz cítil, akoby bol  zabitý on. Musel mať tú nohu odtrhnutú...

„Potter, táto chvíľa nie je najvhodnejšia na to, aby si tu omdlieval.“ Profesor sa viac menej snažil len upútať jeho pozornosť, aby neodpadol, kým sa nedostanú do bezpečia.

„To bolí,“ zasýpal. Nie, nebolelo to. Doslova to trýznilo a mučilo. Ale keby mal tú nohu odtrhnutú, tak už by vykrvácal. Už by bolo po ňom. To si ešte dokázal uvedomovať. Potom si uvedomoval už len bolesť. Nedostávalo sa mu dychu, tak úporne sa snažil potlačiť bolestné a slabošské prejavy. Slzám však nedokázal prikázať. Rinuli sa mu z očí. Chcel upadnúť do bezvedomia, ale ešte nemohol. Stromy pred ním splývali do jedného rozmazaného obrazca.

„Už len chvíľu.“ 

Nakoniec vykríkol. Pri pohľade na krvavú kašu, ktorú mal miesto kolena. Rozdrvené kosti vytŕčajúce cez kožu. Keď prestal pôsobiť tlak obrovského kameňa, dostavila sa bolesť, ktorú dovtedy nemal šancu cítiť. A cítil ju aj vtedy, keď ho napoly v bezvedomí preniesol Snape do úkrytu. Aj vtedy, keď sa prebral a jeho koleno bolo zachránené od najhoršieho. Aj vtedy, keď sa pokúšal postaviť sa na nohu, ktorá mala byť podľa Snapea už v poriadku. Aj vtedy, keď ho nútil chodiť, behať a bojovať. Bolela ho stále. A bolela ho aj teraz.

------

Spala pokojne až do momentu, kým sa jej do sna nezačala vkrádať spomienka na Edmunda. A na tresty, ktoré boli s ním spojené. Na bolesť, ktorú pri ňom cítila. Akoby ani nespala, akoby to bolo skutočné. Také živé a reálne. Strhla sa. Cítila to, až mučivo intenzívne.

Uvedomila si, že spala a niečo ju vytrhlo zo spánku. Bolesť. Niekto jej gniavil ruku, dosť pevne a neprestávalo to. V prvom momente sa preľakla. Určite je naspäť v tom dome a Edmund... Lenže ona tam nebola. Siahla za prútikom a rozsvietila svetlo. Chcela si vykrútiť ruku zo zovretia, ale nemala šancu. Tá ruka bola príliš veľká a silná. Harryho ruka.

„Harry!“ skríkla po ňom. Napoly ležal v kresle, celé telo mal napnuté, len v tvári mu šklbalo. Nočná mora, to jej napadlo okamžite. „Zobuď sa,“ zatriasla ním. „Harry! Zobuď sa!“

Trvalo to síce len krátko, ale ona mučivo prežívala každú jednu sekundu, počas ktorej jej gniavil ruku. Až keď sa prebral, až vtedy jeho zovretie povolilo a ona bolestne sykla.

„Ginny,“ hlesol stále sa snažiac pochopiť, čo sa vlastne stalo. Uvedomil si sen, videl, ako si drží ruku, pochopil, čo spravil. Bol idiot. Ona sa snaží zo všetkých síl zabudnúť na bitky, bolesť a týranie a on jej tu gniavi ruku. „Prepáč, prosím ťa, prepáč mi to,“ šepol frustrovane a pokúsil sa chytiť jej ruku. Uhla. Vydesene sa naňho pozrela. „Nechcel som,“ nešťastne sa ospravedlňoval úplne ignorujúc vlastné koleno, ktoré bolestne pálilo. „Mrzí ma to, nechcel som ti ublížiť.“

„Bol to len sen,“ vydýchla. Počul v jej hlase, že jeho stisk musel byť veľmi citeľný.

„To ale neospravedlňuje to, čo som spravil,“ ovisli mu ramená. „Nechcem, aby si sa na mňa hnevala,“ skúsil. Jasne videl, že jej zdesenie pomaly mizne. Bola to nehoda, nebol to zámer. Ale i tak jej musel nechtiac pripomenúť všetko. „Ginny...“

„Je to v poriadku, vážne,“ ubezpečovala ho presvedčivo. „Nemohol si za to.“

„Ale aj tak...“

„Vážne je to dobré,“ mierne sa pousmiala. Silene. „Ani to nebolí.“

„To iste. Ukáž, nezlomil som ti ju?“ starostlivo sa spýtal a opatrne k nej natiahol ruku.

„Až takú silu nemáš, nefandi si,“ zavrtela hlavou. Tentoraz bol jej úsmev presvedčivejší.

„Tak ukáž,“ nevzdával sa. Dovolila mu vziať jej ľavú ruku do dlane. Pozorne ju prezrel, dokonca zobral prútik, aby sa ubezpečil, že jej neublížil ešte viac. Nakoniec uznal, že je len poriadne potlačená, že bude mať možno nejakú modrinu. „Je mi to ľúto,“ znova sa ospravedlňoval. „Toto som nechcel,“ pritisol pery na miesta, kde ešte pred chvíľou vyčíňala jeho dlaň a stisol viečka. Jej oči sa od údivu nad jeho gestom rozšírili. Nebolo to však nič nepríjemné, skôr naopak. „Mohlo mi napadnúť, že to môže takto skončiť.“

„Teraz mi je jasné, prečo som dve noci pokojne spala. Bol si tu,“ rozhodla sa pretočiť tému. Zdvihol k nej hlavu, ale jej ruku nepúšťal. Previnilo kľačal pri jej posteli a tentoraz vnímal bolesť svojho kolena ako zaslúžený trest.

„Najprv som si myslel, že je to náhoda. Prvú noc si sa začala zmietať a ja som tu ostal. Spala si pokojne a ja tiež. Druhú noc som už prišiel schválne. Rovnako ako túto. Vedel som, že nočné mory skôr či neskôr prídu a mal som predpokladať aj niečo takéto, ale...“

„Chcel si mi dať toľko času, koľko by sa len dalo, než by si prezradil tento svoj fígeľ,“ prikývla s porozumením.

„Tak nejako. Keby to bolo naopak, prebral by som ťa. Ja som asi nedomyslel, čo sa môže stať, keby sa situácia vyvinula práve takto. Že by som ti mohol ublížiť.“

„Vážne to nebolo nič strašné.“

„Klameš, tá ruka ťa stále bolí,“ protirečil nežne ju hladiac po chrbte ruky. Stále sa na ňu previnilo díval a ona sa usmiala ešte viac.

„Dobre, bolí, ale prechádza to.“

„Určite?“

„Áno.“

„Dobre teda, keď to vravíš,“ pripustil, aj keď tomu neveril.

„Nechajme už ruku rukou,“ rozhodla sa uzavrieť tému. „Neublížil by si mi vedome a ja viem, čo je to mať nočnú moru, takže ti nič nevyčítam. Dobre?“ spýtala sa. Svoju ruku ale v tej jeho nechávala.

„Dobre,“ súhlasne prikývol. „No a, keby ti to nevadilo, ostal by som tu. Svoju nočnú moru mám už za sebou, takže by som nemal predstavovať hrozbu. A do svitania je ešte ďaleko. Doteraz to fungovalo. Chcem, aby si spala zvyšok noci pokojne. Poprípade nemusím spať, budem bdieť,“ sypal zo seba.

„Počkaj. Ty mi navrhuješ, že tu budeš už tretiu noc vykrútený v kresle? Harry, tak sa nedá normálne vyspať.“

„Veď vravím, že nemusím spať.“

„S tým nesúhlasím,“ zavrtela hlavou. „Uznávam, že ten tvoj nápad je dobrý. Pre mňa určite. Už trikrát som spala úplne pokojne, ale ty určite nie. Zbytočne mi budeš tvrdiť, že si sa vyspal, neuverím ti. Týmto spôsobom si neoddýchneš nikdy.“

„Stačilo mi to.“

„Teraz. Predpokladám ale, že v tom budeš chcieť pokračovať a dlho sa to vydržať nedá.“

„Takže čo? Obaja sme sa presvedčili, že to pomáha. Nepôjdem do svojej postele a nenechám ťa tu.“

„Budeme sa striedať. Túto noc budem ja v kresle.“

„Tak to v žiadnom prípade, s tým nebudem nikdy súhlasiť,“ rezolútne zavrtel hlavou.

Nastalo ticho. Dívali sa na seba a bolo jasné, že ani jeden z nich neustúpi.

„Vydržím v kresle.“

„Neznesiem pocit, že sa krútiš v kresle.“

„Nemôžeš tak spať.“

„Ubezpečujem ťa, že som spal aj v horších podmienkach.“

„Tomu verím, ale necítila by som sa dobre, keby som vedela, akú obeť zase podstupuješ.“

„Nie je to obeť.“

„Pôjdem do kresla.“

„Nie, nepôjdeš.“

Znova stíchli. Aj keby ju mal k tej posteli priviazať, ona do kresla nepôjde. Videl v jej očiach, že rozmýšľa nad spôsobom, ako ho prehovoriť. Potom zbadal, že začína pomaly červenieť. A jemu napadlo to isté takmer v rovnakú chvíľu. Cítil, že mu horia uši.

„No, zrejme sme v patovej situácii,“ zamrmlala roztržito.

„Asi áno. Následné dohadovanie je úplne zbytočné,“ prikývol nervózne.

„Nedovolím, aby si sa trápil v kresle,“ zamrkala a sklopila zrak. Podvedome si pritiahla prikrývku až ku krku a opatrne si vyvliekla ruku z tej jeho. „Je tu istá možnosť,“ zakoktala sa. Dívala sa všade, len nie naňho.

„Aj mne to napadlo,“ vydýchol. „Ale aj tak trvám na tom, že budem v kresle.“

„Nie s tvojou nohou,“ zamračene sa naňho pozrela. „Nie, to už nedovolím a keď ty nedovolíš, že ja budem v kresle, tak sa buď teraz vrátiš do svojej postele s tým, že budeme dúfať, že nás nočné mory obídu, alebo si ľahneš vedľa mňa,“ šepla a sčervenela. 

TOPlist