14. Schôdza


Harry sa nechápavo poobzeral po miestnosti. Bolo tu najmenej desať osôb v čiernych plášťoch s kapucňami na hlavách, ktoré im prekrývali tváre. Presne v strede stála stolička. Na Harryho úžas bol v rohu miestnosti  priviazaný Sirius, vyzeral byť v poriadku. Veľmi ho zaujímalo, čo z tejto situácie nakoniec vylezie. Pozrel na Siriusa, zahľadeli sa do očí. Sirius sa naňho ani neusmial, ani nijakým iným spôsobom mu nedal najavo, čo si o tom myslí. Buď to tak dobre hral, alebo je to vážne. Dve držiace postavy ho tvrdo posadili na stoličku a postavili sa k ostatným postavám. Snape tu našťastie nebol, asi si niekde vychutnával svoje víťazstvo.
                Harryho bolelo celé telo, ak sa rozhodnú mučiť ho, tak dlho nevydrží. Moody síce sľuboval krv a pot, ale hádam sa neznížia k smrťožrútskym praktikám. Sedel, pozeral po osobách, ale nevidel tváre. Predstúpil pred neho jeden z nich. Harry ho podľa hlasu okamžite poznal. Moody.
                „Nepredpokladali sme, Potter, že by si mohol so Snapom držať krok,“ vrkol.
                Harry sa pomrvil a čakal. Takže sa od hanby prepadnúť nemusí.
                „Prečo ťa tu teraz držíme? Doteraz si si viedol celkom dobre. Niektorí by povedali, že až nad očakávanie.“
                To ma teší, ale už sa vytlač.
                „Teraz by sme sa chceli od teba dozvedieť pravdu,“ naťahoval a Harry nechápal. „Všetci vieme, že od tvojho návratu niečo tajíš a my chceme vedieť, o čo ide.“
                Tak toto sa Harrymu ale ani trochu nepáčilo. To nemohli myslieť vážne.
                „Nič netajím,“ odporoval.
                „Potter, my nie sme hlupáci. Neurážaj našu inteligenciu. Ak to nepovieš dobrovoľne, nalejem do teba Veritaserum.“
                Tak to moment, toto nemienil dovoliť. Čo im to vôbec napadlo! Bol čím ďalej nervóznejší, pozrel na Siriusa, ale ten naňho nehľadel. Obzeral sa po postavách, ale neprejavili ani najmenšiu známku pokusu o protest. Oni to mysleli vážne.
                „S týmto by profesor Dumbledore nikdy nesúhlasil. O čo vám ide? Ja nič netajím!“ rozkričal sa.
                „Ale súhlasil s tým. Toto je tvoja posledná skúška. A vidím, že to nepovieš dobrovoľne, takže pristúpime k Veritaseru.“
                Pristupoval k nemu a v ruke držal fľaštičku s priehľadnou tekutinou. Harry panikáril, ak mu to naleje do krku, tak im vytára všetko. Premeriaval osoby a snažil odhadnúť, či niektorá z postáv nie je sám Dumbledore. O čo mu ide? Moody ho chytil za bradu, skúšal sa vyšmyknúť. Chytil mu ruky a odtláčal ho. Pristúpili k nemu ďalší dvaja a pevne ho chytili za ruky. Moody mu znova zovrel bradu a tlakom na líca mu roztvoril ústa. Harry nemal šancu, kopal nohami, ale bezvýsledne. Moody mu nakvapkal do krku presne tri kvapky.
                „Toto nemôžete myslieť vážne. Zbláznili ste sa?“ vrieskal, chcel vstať a utiecť, ale niečie ruky ho vzápätí usadili. Sirius mal sklonenú hlavu.
                Moody ho kúzlom priviazal ku stoličke a Harry naňho nenávistne zazeral.
                „Takže začneme s vypočúvaním, budeš odpovedať áno alebo nie, pokiaľ nerozhodnem inak,“ začal posmešne Moody.
                Harry mal chuť vybrať mu čarovné oko a rozšliapať ho. Nemohol sa pohnúť a rezignoval. Ak si to Dumbledore takto praje, bude to mať.
                „Voláš sa Harry James Potter?“
                Harry prevrátil oči. Úplne nezmyselná, aj keď neškodná otázka.
                „Áno.“
                „Chceš sa stať členom Fénixovho rádu?“
                „Áno.“
                „Je to kvôli schôdzam?“
                „Áno.“
                „Prejdime ďalej. Povedz svojimi slovami, čo pred nami tajíš, Potter!“
                Harry zúril, teraz im to vykváka. Nedokázal sa prinútiť klamať, proste to v túto chvíľu nešlo. Otvorí ústa a všetko im povie. To je úžasná hra, to si teda vymysleli. Ale vymyslel to Dumbledore. Prečo? On predsa tiež nechce, aby to Harry niekomu povedal.
                Tak o čo mu ide?! Musí si byť istý, že to nepoviem. Ale prečo? Ako to nemám povedať, keď mi dali ten sprostý elixír?... Tak rozmýšľaj, Potter!... Veď rozmýšľam!... Vymyslel to Dumbledore, takže musí existovať riešenie...A ty ho snáď poznáš?... Samozrejme, že áno... ja som predsa tvoja inteligentnejšia polovica... Povieš mi to?... Niekedy si myslím, že Snape má pravdu, ty si skutočne...Prestaň!!! Už ma štveš! Buď mi to povedz, alebo zmizni!... Tak mysli, čím si odlišný?...  Odlišný???... Áno, odlišný, ty tupec... Ja neviem... Ty si ale hňup, vieš predsa niečo, čo iní nie!!!... Aha, a čo?... Merlin, ja sa z teba... Počkaj!!! No jasne, parselčina, budem hovoriť pravdu, ale oni mi nebudú rozumieť... No, hurá, to trvalo...
                A tak spustil v parselčine:
                „Aj keď ma tu rozkrájaš, nič ti nepoviem.“
                Miestnosťou sa ozval prekvapený šum, samozrejme mu nikto nerozumel. Harry zbadal víťazoslávny úškrn na Siriusovej tvári.
                Tak o toto im šlo? To je trápne.
                Spomedzi postáv vyšla vysoká postava, ktorá si zhodila čierny plášť. A bol to práve profesor Dumbledore s radostným  výrazom. Postavy sa začali vyzliekať a Harry okrem chlapa, ktorého zneškodnil a ktorého nepoznal, poznával členov: Lupina, Tonksovú, Gravesovú, Artura a Billa Weasleyovcov, Kingsleyho, Diggla, Dogea a Jonesovú. Okamžite išli odviazať Siriusa .Všetci k nemu pristupovali a gratulovali mu. Sirius pribehol s víťazným úškrnom a začal ho pevne objímať. Vzápätí mu podali Antiveritaserum.

„Takže ste sa mohli uistiť, že som sa v Harrym nemýlil,“ začal Dumbledore, pričom sa postavil k Harrymu a dal mu ruku na plece, „Presvedčil nás o svojom ume, dôvtipe, pevnej vôli a odvahe. A nakoniec  dokázal, že vie niečo, čo nám všetkým chýba. Ak by bol vypočúvaný smrťožrútmi, nedostali by z neho nič, na rozdiel od nás všetkých. Samozrejme s výnimkou Voldemorta, ale pri ňom by zlyhal každý. Tak nevidím dôvod, prečo by nemal byť prijatý do Fénixovho rádu.“
                „Pán profesor,“ začal Harry, kým ostatní začali medzi sebou diskutovať. Stál pri nich iba Sirius, „Ako ste si mohli byť istý, že to nepokazím a nevyzradím? Prepáčte mi, ale podľa mňa to bol priveľký risk.“
                Stále bol na Dumbledora nahnevaný.
                „Pretože som vedel, že ti to dôjde. Musel som presvedčiť pár neveriacich a veril som ti,“ povedal s úsmevom a pristúpil ku skupinke debatujúcich.
                „Čo bude teraz?“ obrátil sa na Siriusa.
                „Teraz zložíš prísahu a dostaneš znamenie. Ako ti je?“ spýtal sa starostlivo.
                „Celkom dobre, keď zabudnem na bolesti hlavy, chrbta, pleca, žalúdka, stehna a kolien. Aké znamenie máš na mysli? Niečo ako temné znamenie?“
                „Tie bolesti prejdú. Dopadol si úplne fantasticky, ver mi. A to znamenie, ha-ha, áno je to niečo ako temné znamenie, až na to, že to nie je vidieť, je to malé a nebolí to. Budeš mať na dlani pod kožou maličkú značku a keď sa niečo bude diať, tak ťa bude svrbieť dlaň. Potom sa budeš musieť čo najskôr dostať do Hlavného štábu.“
                Začali sa baviť o vyriešení jednotlivých úloh, Harry musel prisahať, že o skúške nebude hovoriť a nikomu neprezradí jej obsah. Bolo to pre prípadných ďalších záujemcov a Sirius s úsmevom spomenul Rona a Hermionu, čo sa vôbec nepáčilo pánovi Weasleymu.
                „Keďže Harry skončil skôr, ako sme predpokladali,“ spustil profesor, „dohodnime sa na tom, že to všetko urýchlime. Keď sme sa tu stretli v takom hojnom počte a ja neviem, kedy budem najbližšie k dispozícii, spravíme si schôdzu dnes večer o ôsmej. O šiestej sa dopravím s Harrym, Fredom a Georgom do mojej pracovne, kde zložia prísahu. Bill, bol by som rád, keby si im to šiel oznámiť a ty Harry sa vrátiš domov a dáš sa trocha do poriadku. Súhlasíš?“
                Samozrejme, že súhlasil, nevedel sa dočkať a prekypoval radosťou. Splnil sa mu sen, spravil prvý krok pri svojom boji proti Voldemortovi. Ale vedel, že tých krokov bude ešte veľa.

------

Keď sa zjavili na Grimmaldovom námestí spolu so Siriusom a Susan, tá mu najprv ošetrila rany. Jednoduchými kúzlami mu ich vyliečila. Naliala doňho aj povzbudzujúci elixír. Akonáhle Hermiona uvidela, v akom je stave, začala sa vypytovať na skúšku. Samozrejme jej nemohol povedať nič a tej sa to, ako inak, nepáčilo. Osprchoval sa, obliekol sa do čistého, najedol sa  a napäto čakal. Krátko pred šiestou sa dostavili Weasleyovci a Dumbledore. Stihol akurát vyfasovať od pani Weasleyovej nie príliš šťastné objatie, na Rona len kývol a usmial sa na Ginny. Vzápätí sa s Fredom, Georgom a Dumbledorom odletaxovali do profesorovej pracovne.
                „Ako dlho si bol u tej Nymfy?“ vŕtol do Harryho s úškrnom Fred. Stáli nervózne v pracovni rokfortského riaditeľa a netrpezlivo ho pozorovali. Pracovňa vyzerala tak ako vždy. Na svojom bidielku sedel krásny fénix Félix, všetky profesorove strieborné prístroje boli na svojich miestach.
                „Ja som sa tam zdržal dosť dlho,“ oznámil mu veselo George.
                „Ja len pár minút, ale na viac sa ma nepýtaj,“ zapýril sa Harry. Všetci sa zachechtali.
                Dumbledore sa postavil pred Félixa a zadíval sa mu do očí. Vták mu jeho pohľad opätoval a pritom mierne pootočil hlavu. Vyzeralo to, akoby sa dorozumievali, ak je teda možná komunikácia medzi čarodejníkom a jeho zvieraťom. Neverbálna. Harry svojej Hedvige rozprával a ona mu rozumela, ale toto bolo zvláštne. Zaujato to pozoroval. Dumbledore po pár minútach len prikývol a švihol nad fénixom prútikom. Pred vtákom sa zrazu objavila červená, kovová hlava fénixa. V tom istom okamihu z nej vyletel kus pergamenu. Harry to so zatajeným dychom pozoroval.
                Dumbledore najprv pokynul Harrymu, aby pristúpil pred Félixa a zahľadel sa mu do očí. Pozeral mu do očí a cítil sa, akoby mu vták pozeral hlboko do duše. Nezaváhal, nežmurkol a nechal ho, aby sa naňho díval. Vták ho pozoroval tým istým spôsobom a keď sa rozhodol ukončiť tento napínavý zrakový kontakt, sklonil hlavu. Pravdepodobne to bolo správne, pretože sa Dumbledore usmial, dal Harrymu do rúk pergamen a povedal mu, aby siahol ľavou rukou na hlavu kovovej napodobeniny fénixa. Keď sa Harry lepšie pozrel, uvidel na hlave vyčnievajúce tenké prúžky kovu, ktoré zobrazovali maličkého letiaceho fénixa. Harry na ňu siahol a ucítil na dlani teplo. Toto teplo mu vypaľovalo na dlani znamenie. Pritom nahlas čítal prísahu z pergamenu:
                „Ja, Harry James Potter, prisahám pred Albusom Percivalom Wulfricom Brianom Dumbledorom a fénixom Félixom , ktorí sú zároveň mojimi svedkami, že ako člen budem vždy verný, oddaný a lojálny Fénixovmu rádu. Budem zachovávať mlčanlivosť ako o Ráde, tak i o jej členoch. Zaväzujem sa týmto dodržiavať a plniť inštrukcie, nariadenia a predpisy súvisiace s Rádom a to čestne, poctivo a bezúhonne. Budem sa snažiť obhajovať, ochraňovať a pomáhať všetkými svojimi schopnosťami a možnosťami ako ostatných členov, tak i nevinné osoby potrebujúce moju pomoc. Nikdy nezradím, nepoškodím, neohrozím činnosť a chod Fénixovho rádu.  Ak by sa tak stalo v plnom mojom vedomí, som ochotný niesť následky z toho vyplývajúce, nech sú akékoľvek. Toto je moje slobodné rozhodnutie urobené bez nátlaku, bez vyhrážok a vydieraní. Tak prisahám.“
                Celú dobu čítania z pergamenu ho pálila dlaň. Keď po dočítaní stiahol ruku z fénixa, zbadal na svojej dlani odtlačok žiarivého bieleho fénixa. Nebolel, len slabo pálil a Harry sa cítil neuveriteľne uvoľnene. Profesor ho chytil za ruku, natiahol ju k Félixovi a ten, svojimi slzami, ranu zahojil. Tá vzápätí zmizla. Potom pozrel na Harryho, ktorý sa v tento moment stal členom Fénixovo rádu.
                Toto isté sa zopakovalo aj s Fredom a Georgeom Weasleyovcami. Harry celú dobu stál a pravou rukou zamyslene pretieral ľavú dlaň.

------

„Privítajme medzi sebou troch čerstvých členov Fénixovho rádu,“ vyhlásil v ten večer s úsmevom profesor Dumbledore.
                V kuchyni Hlavného štábu, čarovne zväčšenej, teraz sedelo alebo postávalo zo dvadsať ľudí. Tí zatlieskali a podišli gratulovať postávajúcej trojici. Harry sa trocha hanbil, ale dvojčatá vyzerali šťastne a každému sa klaňali. Keď predstavovanie skončilo, začala schôdza. Harry si nemohol nevšimnúť nevraživého zazerania Snapa a pozorného pohľadu Susan, ktorá sledovala ako ostriež Siriusa a Snapa. Taktiež si všimol, že z jeho členstva sa okato neraduje ani Moody. Na jeho prekvapenie však napríklad taká McGonagallová mala evidentnú radosť z troch nováčikov. Pani Weasleyová bojovala medzi hrdosťou a strachom. Tesne pred tým, ako začala schôdza, vyhodila svoje dve deti spolu s Hermionou z kuchyne a Harry im len stihol vrknúť, že im to potom povie. Bol si istý, že teraz na neho netrpezlivo čakajú.
                „Takže prejdime k prvému bodu, Kingsley, Artur, ako to vyzerá na Ministerstve?“ spýtal sa Dumbledore.
                „Ministerstvo sa necháva uspávať touto pokojnou situáciou,“ začal pán Weasley, „zameriava sa na predvolávanie pracovníkov z predchádzajúcej garnitúry a vypočúvanie, ale pravdou je, že väčšina z nich zmizla. Buď sú v zahraničí alebo sa skrývajú. Ministerstvo teraz prebieha dôkladnou očistou, každý sa preveruje. Spolupráca s Denným Prorokom tiež nie je na vysokej úrovni, ako sme si všimli.“
                „Oddelenie aurorov sa zameriava na hľadanie predvolaných pracovníkov,“ pokračoval Kingsley, „sprísnila sa aj ochrana Azkabanu. Prišli informácie, že dementori sa začínajú správať podozrivo, Ministerstvo aspoň v tomto smere zareagovalo. Nie som si však istý, či to bude dostatočné, pretože len zdvojnásobila nasadenie aurorov v Azkabane a to sa mi zdá príliš málo. Od septembra sa začne s hliadkovaním v okolí Rokfortu.“
                „Myslíte, že hrozí útok na Azkaban? Že budú chcieť oslobodiť väzňov?“ spýtal sa Lupin prítomných. Tí sa ako na povel obrátili k Snapovi. Predpokladal, že čakajú na odpoveď.
                „Neviem, či má Temný pán v pláne zaútočiť na Azkaban. Momentálne sa zaoberá svojimi vlastnými plánmi. Ale podľa môjho názoru, minimálne dvanásť väzňov ho zaujíma.“
                „To iste, Lestrangová, Malfoy a ich banda,“ vrkol Bill, „nedivil by som sa.“
                „A čo teraz robí Veď –vieš -kto?“  spýtal sa Snapa akýsi chlapík, ktorého meno si Harry nezapamätal. Ten však spozornel, aby mu neušlo ani jedno Snapovo slovo.
                „Temný pán teraz často cestuje,“ škaredo zahliadol na Harryho, „niečo hľadá, nanešťastie, neviem čo. Až tak veľmi mi nedôveruje, aby sa mi zdôveril. Na týchto cestách ho sprevádzam, väčšinou sa jedná o niekoľko dní. Teraz prehľadáva východnú Európu.“ 
                Harry spýtavo pozrel na Dumbledora, ten naňho len žmurkol a usmial sa. Je jasné, čo Voldemort hľadá.  Náramok a ak doteraz nenašiel nijaký kameň, tak ich hľadá minimálne tri.
                „Viac nám o Voldemortovi nemôžeš povedať, Severus?“ spýtal sa pokojne profesor.
                „Neviem, čo sa deje v jeho sídle, neviem kto vedie smrťožrútov, keď tam Temný pán nie je. Nechodievam tam, pokiaľ nemusím a to nie je tak často. Našťastie,“ zavrčal.
                „Dobre, Severus,“ odobril mu profesor a otočil sa na Billa. „Ako to vyzerá s Gringottovými?“
                „Raráškovia sa nepostavia na žiadnu stranu, aspoň to stále tvrdia. Ale ja by som im neveril, nie sú veľmi spoľahliví.“
                „Tak ďalej pokračuj v presviedčaní tých dôveryhodnejších raráškov,“ pokynul Billovi, ten prikývol.
                „Tento pokoj je priveľmi podozrivý,“ zamyslene povedal Sirius, „je to ako ticho pred búrkou.“
                „Obávam sa, že máš pravdu,“ pritakal Moody, „osobne si myslím, že to začne útokom na Azkaban. Všetko tomu nasvedčuje. A keď bude vonku Malfoy a hlavne Lestrangová, tak potom prídu aj útoky. Na nich sa môže Voldemort spoľahnúť.“
                Kuchyňou prebehla vlna súhlasného šomrania.
                „Preto sa treba zamerať hlavne na sledovanie dementorov,“ prehlásil profesor, „ a Kingsley s Arturom budú musieť presvedčiť ministra, aby ešte posilnil stráženie Azkabanu.“
                „Veľa nádejí do toho nevkladám, keď sa od septembra má strážiť aj Rokfort. Až tak veľa nás nie je,“ zaprotestoval Kingsley.
                „O Rokfort sa postará Rád,“ pripomenul profesor, „okrem toho mám v pláne dosadiť aj do vnútra Rokfortu člena Rádu ako učiteľa Obrany proti čiernej mágii, takže nás tam bude celkom dosť.“
                Harry opäť spozornel, ale váhal s otázkou, kto to bude. Dúfal, že sa to niekto opýta za neho. Pritom sa pozrel na Snapa, ktorému sa to viditeľne nepáčilo a tváril sa, akoby mu niekto podstrčil citrónovú šťavu.
                „Kto to bude?“ opýtal sa Sirius, akoby čítal jeho myšlienky.
                „Mám jeden tip, ale najprv si budem musieť pohovoriť s dotyčnou osobou,“ povedal tajomne a s úsmevom Dumbledore.
                „A čo Pettigrew?“ opýtal sa opäť Sirius.
                „Stále sledujeme jeho brata, ale bol tam len raz,“ odpovedal mu Lupin, „ Nevyzerá, že by ho navštevoval pravidelne. Vtedy tam bol tri hodiny. Vyzerá to tak, že to bude musieť byť náhodná a rýchla akcia.“
                „Budeme to musieť risknúť len s tými najlepšími. Druhú šancu asi nebudeme mať,“ dodala Tonksová.
                Harry mal v momente po nálade. Ak toho potkana nechytia a on dokáže ujsť, už sa tam neukáže. Smutne pozrel na Siriusa, ten s totožným výrazom pokrčil ramenami.
                „Mundungus, ty budeš pokračovať v zháňaní informácií tak ako doteraz,“ rozdával príkazy profesor, „budeš spolupracovať s dvojčatami Weasleyovými, ktorí ponúkli zadnú miestnosť svojho obchodu za účelom možných stretnutí s tebou. Ďalej sa ponúkli zháňať nové kontakty, pri svojej činnosti sa stretnú s hocikým.“
                Dvojčatá hrdo prikyvovali. Mamka Weasleyová len pohoršene krútila hlavou. Profesor Dumbledore sa ďalej otočil k dvom Harrymu neznámym členom a povedal im, že majú pokračovať v zhromažďovaní ďalších síl. Harry tejto pripomienke síce nerozumel, ale domyslel si, že ide o získavanie nových členov do Fénixovho rádu. A veruže by sa zišli.
                „Severus,“ obrátil sa profesor na osloveného, „bol by som rád, keby si sa pokúsil zohnať meno človeka, ktorý komunikuje s dementormi.“
                Snape prikývol, ale nevyzeral nadšene. Harry naňho nevraživo zazeral.
                „Ak sa najbližšie naskytne príležitosť,“ pokračoval, „chytiť Pettigrewa, ak sa objaví u svojho brata, navrhujem na akciu Moodyho, Lupina, Kingsleyho, Billa a Susan. Sú najlepší a my si nemôžeme dovoliť zaváhať. Kto súhlasí, nech zdvihne ruku.“
                Nato sa začali zdvíhať ruky a Harry nevedel, či sa má pridať. Keď však videl vedľa seba uškŕňajúce dvojčatá ako mávajú rukami, nesmelo zdvihol aj on tú svoju. Snape sa škaredil, ale ruku mal hore. Susan mrkla na Siriusa a ten sa škľabil. Ak však má niekto šancu chytiť potkana, tak sú to títo piati. Teda okrem Siriusa, ten však musel trčať doma a Dumbledora, ale ten cestuje rovnako ako Voldemort.
                „Takže jednoznačne odsúhlasené,“ usmial sa Dumbledore, „keď už nemáte nikto žiadne pripomienky, ukončíme dnešnú schôdzu a opäť sa stretneme v septembri. Dovtedy dovidenia.“
                Členovia Rádu sa začali pomaly rozchádzať, niektorí medzi sebou debatovali. Harry si všimol, že Snape niečo v rýchlosti preberá so Susan a pritom škaredo zazerá na Siriusa. Ten sa bavil s Lupinom a Tonksovou, ku ktorým sa pridal aj on.
                „No čo, Harry?“ chichotala sa Tonksová, „Strašne zábavné, že?“
                „Náhodou, bolo to poučné,“ usmial sa a zbadal, ako sa dvojčatá lúčia s mamkou, otcom a bratom, ktorý ich s úsmevom trieska po chrbte.
                „Toto bola celkom rýchla schôdza,“ vysvetľoval Lupin, „počkaj, keď príde k nejakému útoku a to určite príde. Dve hodiny sa poniektorí dokážu hádať, kto mal čo spraviť lepšie.“
                „Nemáte tušenie, kto bude učiť Obranu?“ vyzvedal Harry.
                „Ja to určite nebudem,“ skonštatoval Lupin, „dobre vieš prečo. A nemám tušenie o kom Dumbledore hovoril.“
                „Ja to tiež nebudem,“ pridala sa k nim Susan, „ale viem, že budeš raz týždenne za mnou dochádzať sem. Budeme pokračovať v hodinách. Dumbledore mi to dnes povedal. Potom sa ešte dohodneme, keď zistíš, ako ti to bude vyhovovať.“
                Snape už našťastie odišiel a s ním väčšie množstvo členov. Kingsley sa o niečom dohadoval s Arturom. Mamka Weasleyová pripravovala dačo v kuchyni a vyzerala smutne.
                „Sirius,“ chytil ho Harry za ruku a odtiahol ďalej, „prosím ťa, nemôžeš mi povedať, kto ako hlasoval? Keď ma prijímali? Proti bol určite Snape a pani Weasleyová a ďalej?“
                „Harry, toto sa nezvykne hovoriť. Ale viem o čo ti ide,“ povedal, keď zaregistroval smer jeho pohľadu. „Molly sa zdržala hlasovania a viac ti nepoviem.“
                Harryho po tomto zistení zalial silný príval lásky k tejto žene. Vedel, že je proti tomu, aby nasadzoval svoj krk, ale ona zase poznala Harryho túžbu a nechcela ho raniť.
                „Harry,“ prerušil ho Dumbledore, ktorý sa tu ešte niekde nachádzal, „už si niečo zistil o tej tvojej veci?“
                „Nie. Hermione iba napadlo, že by to mohol byť liečivý kameň alebo niečo také. Čakáme, kým neprídeme do Rokfortu, tu sa k žiadnej rozumnej knihe nedostaneme. A vy?“
                „Áno, slečne Grangerovej to vždy dobre pálilo,“ povedal s úsmevom, „možno má pravdu, uvidíme. A v tej mojej záležitosti nič nové, ale jedno ti poviem. Východnú Európu už mám prezretú.“
                S touto pripomienkou žmurkol a rozlúčil sa. Harry zistil, že v kuchyni zostali okrem manželov Weasleyovcov už len Sirius so Susan a Lupin s Tonksovou. Zdalo sa mu, že aj tí dvaja sa k sebe akosi majú. Nejako sa to začalo párovať. Prisadol si k nim a Molly pred neho položila tanier s obloženými chlebmi. Poďakoval a ona sa usmiala.
                „Sirius, ja si pôjdem teda ľahnúť,“ povedala. Dohodli sa, že tu dnes prespia, keďže nevedeli, kedy skončí schôdza. „Ešte pôjdem skontrolovať deti, či spia. A ty, Harry, dlho neponocuj.“
                Spolu s manželom odišli.
                „Keď tí traja spia, tak som v živote nebol v Azkabane,“ zachechtal sa Sirius.
                „Samozrejme, že čakajú novinky,“ pridal sa Lupin.
                „Čo všetko im môžem povedať?“ vyzvedal Harry.
                „Keď Dumbledore neoznačí niečo ako prísne tajné,“ spustila Tonksová, „tak im to môžeš povedať. Samozrejme iba im, keďže sú prakticky domáci.“
                „A čo keď sa ten Pettigrew nepodarí chytiť?“ zaujímal sa a pritom sa napchával.
                „Nad tým radšej neuvažuj,“ zamračil sa Sirius, „musel by sa vypátrať vo Voldemortovom sídle a ten nevieme, kde je.“
                Harrymu sa stiahol krk. Pustili sa do hľadania prípadných riešení. Harry  do seba rýchlo nahádzal chleby, zapil ich poriadnym pohárom džúsu. Potom zobral štyri fľaše ďatelinového piva a s úsmevom sa rozlúčil.

------

„No? Čo ste preberali, ty člen?“ vybafol naňho Ron v momente, ako za sebou zavrel dvere. Ako predpokladali, mamka Weasleyová bola oklamaná a oni tu čakali.  
                „Počkaj,“ najprv zabezpečil izbu kúzlom z otcovho zápisníka, ktoré priradil k tým rozumnejším a porozdával im pivá. Potom im vyrozprával všetko, čo sa na schôdzi dozvedel. Všetko okrem Voldemorta. Povedal im aj o prísahe, avšak o skúške pomlčal. S napätím počúvali a popíjali.
                „Takže nám nepovieš, čo bolo na skúške?“ skúšal Ron.
                „Nemôžem, keď sa budeš chcieť stať členom, tak si to budeš musieť prejsť sám,“ odvetil Harry s miernym úškľabkom.
                „No, ale nevyzeral si dobre,“ zafrflala Hermiona a spolu s Ginny prezerali jeho dlaň.
                „Oni teda očakávajú útok na Azkaban. To sa dalo čakať,“ zamyslene povedala Ginny.
                „Samozrejme, Malfoya a Lestrangovej by sa nevzdal,“ zaškeril sa Ron.
                „Tí dvaja to tu asi majú riadiť, pokým je on preč,“ povedal Harry a vzápätí sa zarazil. Ostatní si to všimli.
                „Asi som počula niečo, čo som nemala, že?“ spýtavo pozrela Ginny na Harryho.
                „Vieš, že ani nie? Je preč a hľadá, ale Dumbledore je krok pred ním. Aj tak z toho nič nemôžeš pochopiť, takže si to mohla pokojne počuť,“ vysvetlil jej s úsmevom.
                „A to je asi tak všetko, čo sa o tom dozvieš, sestrička.“
                „Jasne, už som si zvykla na tie vaše tajnosti,“ povedala zachmúrene a Harrymu to bolo ľúto.
                „Rokfort bude strážený členmi Rádu,“ snažila sa zahovoriť Hermiona, „a Obranu bude učiť tiež člen. Koho tipuješ?“ obrátila sa k Harrymu.
                „Lupin ani Gravesová to nebudú, Moody tiež nie. Sirius nemôže, Bill má inú robotu, takže to vyzerá na Kingsleyho alebo Tonksovú. Neverím, že by to zobral niekto iný.“
                „Radšej Tonksová, s tou je aspoň sranda,“ povedal Ron.  
                „Kingsley je výborný, naučil by nás veľa,“ namietla Hermiona.
                „Ani Tonksová nie je ľavá, veď je aurorka,“ zastala sa svojej kamarátky Ginny.
                „No, a decká budú uzatvárať stávky, koľko toho na hodine rozbije,“ zasmial sa Harry a ostatní sa k nemu pridali.
                „A čo Pettigrew? Čo keď ho nechytia?“ spýtala sa po chvíli Hermiona.
                „Tak to bude viac ako zlé, Sirius tu bude musieť trčať, kým ho nedostanú,“ Harrymu v momente klesla nálada.
                Preberali informácie zo schôdze ešte asi hodinu, kým sa pobrali spať. Harrymu sa zdalo, že Hermiona sa k Ronovi už nespráva tak odmerane. Možno sa rozhodla hodiť Viktora za hlavu a prestala mať výčitky kvôli Ronovi. Pochytil ho ale zvláštny pocit, že im niečo uniká. Niečo dôležité.

TOPlist