14. Rokfortská armáda


Díval sa na prichádzajúce skupinky študentov, ktorých debaty sa tlmili po vstupe do učebne a úplne stíchli, keď si posadali. Najprv Bifľomor, potom Slizolin. Videl, že mu chcel Colin zamávať, ale Draco ho s úškľabkom včas štuchol do rebier. Ginny na svojho profesora provokačne zamrkala, ale potom si už disciplinovane sadala do lavice vedľa Malfoya. A Luna sa naňho významne usmievala aj po usadení na stoličku. Všetci sa pousádzali a tíchli práve vo chvíli, keď zazvonil zvonček.
                „Výborne,“ vyriekol Harry pokojne snažiac sa ignorovať svoje rozbúchané srdce. „Na predchádzajúcich hodinách sa darilo dodržiavať akýsi obojstranný rešpekt, tak pevne verím, že tomu bude aj vo vašej triede. Jednoducho som profesor a vy sa tak budete správať,“ prechádzal po nich pohľadom. Všetci sa naňho uškŕňali a prikyvovali. Tak sa toho snáď budú držať. „No a odo mňa sa vám dostane rovnakého zaobchádzania,“ pohľad mu stvrdol, keď pozrel na Mulweyho a ostatných Slizolinčanov. Niektorí ho zjavne ignorovali, alebo sa tak tvárili a niektorí naňho pozerali pohŕdavo. Ich problém. „Nechcem vo svojej triede žiadne vykrikovanie a prekrikovanie, žiadne hádky, náznaky fakultnej nevraživosti, alebo nebodaj prejavy špeciálnych sympatií,“ pozrel na Lunu. Neprestávala sa naňho významne usmievať. V duchu si povzdychol. „Všetkých vás poznám a všetci poznáte mňa, čo by za istých okolností mohlo byť mínus, ale budeme sa tváriť, že je to výhoda. Dobre?“ mykol plecami. Chrabromil sa zasmial. „V predchádzajúcich šiestich rokoch ste zažili šesť rôznych učiteľov Obrany a vlastne šesť rozličných prístupov k vyučovaniu. Niektoré boli dobré, niektoré už menej. Ja dávam skôr prednosť tomu praktickému vyučovaniu.“
                „Čo sa budeme učiť?“ spýtal sa Bystrohlavčan. Harry v hlave listoval, ako sa ten chlapec volá. Luna sa tentoraz usmiala na chlapca sediaceho vedľa nej. Podľa odznaku to bol hlavný prefekt. Aha.
                „Pán Belby,“ Harry sa snažil o čo najautoratívnejší tón. „Upozorňoval som na to, že nestrpím vykrikovanie. Ak chcete niečo povedať, tak sa prihlásite. Nabudúce už budem strhávať body,“ zaceril sa. Aj Belby sa pridal k tichému smiatiu. „Učebnice ležia pred vami, z nich sa dočítate, čo sa budete učiť... Prosím?“ Tentoraz sa prihlásil Slizolinčan Abracus.
                „Budeme sa učiť len z kníh?“
                Colin chcel po ňom niečo vyprsknúť, ale Demelza Robinsová ho kopla pod stolom do predkolenia. Harry videl, ako Colin sčervenel a prehltával ako nadávky, tak aj bolestné syknutie.
                „K úspešnému zloženiu MLOKov vám kúzla nachádzajúce sa v učebnici budú stačiť, takže áno, budeme sa učiť len z kníh.“
                „Ale...“ ozval sa protest odniekiaľ z bystrohlavských radov.
                „Všetkým vám predsa ide o to, aby ste úspešne dovŕšili rokfortské štúdium,“ Harry významne povytiahol obočie. Nespokojná vlna odznela. „Nemám pravdu?“ mierne sa zamračil. Prihlásil sa Draco. „Áno, pán Malfoy?“ vyzval ho bojujúc proti nesmiernej chuti zaceriť sa na kamaráta.
                „Myslím, že sme to všetci pochopili, pán profesor,“ Draco sa pozeral na nespokojné tváre svojich spolužiakov. Tých chrabromilských a bystrohlavských. A pár bifľomorských. Významne sa na nich pozeral. Vlastne to Harrymu ani nehovoril. Len sa prihlásil, aby tú vetu nemusel vykríknuť. Akoby sa študenti medzi sebou tajne dorozumievali pohľadmi. A Harrymu prišli na rozum slová Hermiony, že ho čaká návšteva. A to sa dalo aj čakať.
                „Som rád, že sme si to vyjasnili,“ Harry sa na všetkých usmial. Aj na Ginny. Videl, že jej v očiach plápolajú veselé ohníčky. Zjavne ju bavilo sledovať ho, ako sa snaží vcítiť do úlohy profesora. Musel sa nadýchnuť a odvrátiť pohľad. Už tak mu dalo veľa práce, aby na ňu nepozeral viac ako na ostatných. Slizolinčania podozrievavo pokukovali po zvyšku triedy. „Keď sme sa teda zhodli na tomto, mohli by sme prejsť k niečomu ďalšiemu, nad čím budem, ako profesor Obrany, držať akúsi ochrannú ruku,“ zaškľabil sa. „A tým je duelantský pohár. Pred pár rokmi sa profesor Lockhart pokúsil oživiť zvyk, ktorý tu bol kedysi dávno. A tým bol Súbojnícky klub. No a pred dvoma rokmi profesorka Tonksová vyhlásila súťaž s názvom Duelantský pohár, ktorý mal doteraz dva ročníky. Ja som sa rozhodol, že sa tieto dve aktivity spoja,“ na moment zmĺkol. Všetci ho pozorne počúvali. „Navrhoval by som, aby mala každá fakulta svoj vlastný súbojnícky klub, v ktorom by sa vybrali štyria najlepší a tí napokon bojovali v záverečnom boji o povestný duelantský pohár. Systémom každý s každým. Aby bol víťaz spravodlivý. A aby bola celá súťaž spravodlivá, aby boli sily vyrovnanejšie a aby mal každý rovnakú šancu zabojovať o čo najlepšie umiestnenie, tak by som obmedzil používanie zaklínadiel a kúziel... Áno?“
                „Vyberiete dajme tomu desať zaklínadiel a obmedzíme sa len na používanie tých?“ Carl York stiahol obočie.
                „Presne tak,“ prikývol Harry. „Dostanete zoznam kúziel, ktoré sa budú môcť použiť. Tým sa zabráni používaniu menej známych kúziel, ktoré by boli výhodou na strane jednotlivca. Tým pádom bude mať šancu niekto mladší poraziť staršieho, pretože bude závisieť len na sile, schopnostiach, rýchlosti, vytrvalosti. Tým pádom absolvujete viac súbojov, ako ten jeden svoj, pri ktorom by ste vypadli v prvom kole. Napríklad. Ak sa vám podarí pokaziť jeden súboj, budete mať možnosť napraviť to v ďalšom. Budem sa snažiť vidieť čo najviac súbojov a samozrejme to bude zohľadnené aj na vašej známke z Obrany. Záverečné boje už budú ostro sledované. Fakultné súboje, ich férovosť budú sledovať hlavní prefekti a prefekti. Neverím, že by sa napríklad Bifľomorčania snažili zmrzačiť medzi sebou. Ak by prišlo k medzifakultným bojom, ak by pocítil túžbu zmerať si sily Bystrohlavčan so Slizolinčanom, napríklad, tak sa bude vyžadovať profesorský dozor. Okrem tréningu a príprave na záverečný duelantský pohár a okrem akémusi zlepšeniu si svojej známky, pôjde samozrejme aj o body do školského pohára. Nie vo fakultných súbojoch, ale v medzifakultných. Účasť v súboji bude ohodnotená piatimi bodmi, víťazstvo desiatimi. Čím viac súbojov absolvujete a vyhráte, tým viac získate pre svoju fakultu. Aj toto by vás mohlo motivovať.“
                „Takže vlastne chcete, aby sme čo najviac bojovali,“ ozval sa Mulwey.
                „Strhávam Slizolinu desať bodov, pán Mulwey,“ vypustil flegmaticky. V duchu sa však zaradoval. Možno to znie škodoradostne, ale bol rád, že mohol prvý raz v živote strhnúť body, a ešte k tomu Slizolinu. Slizolin sa tváril protestne. „Nabudúce sa prihláste, ak budete chcieť niečo povedať nahlas,“ pokojne sa naňho díval. Mulwey zatínal zuby. „Ale áno, máte pravdu. Vravel som, že dávam prednosť praktickým cvičeniam. Keďže sa vám zdá málo to, čo sa bude preberať na hodinách, dávam vám možnosť vybojovať sa do sýtosti,“ pousmial sa. „A to všetkým fakultám. Prosím, slečna Shullová?“ vyzval Slizolinčanku, ktorá sa zodpovedne prihlásila.
                „Budete pristupovať spravodlivo?“ nesmelo sa spýtala. Oči mu skĺzli k Severusovmu pergamenu. Táto podčiarknutá nebola. „Prepáčte, ale nebudete sledovať viac chrabromilských, ako napríklad nás? Keď ide o zlepšenie známky?“
                „Nie,“ pousmial sa. „Váš slizolinský súbojnícky klub budú mať na starosti pán Mulwey a slečna Hardenová. Ak budete chcieť, aby bol pri súbojoch prítomný váš vedúci fakulty, požiadate ho o to. Ak by sa napríklad pán Abracus rozhodol, že si chce zmerať sily napríklad so slečnou Lovegoodovou, prizvú si k tomu profesora, ktorý udelí za účasť päť a za víťazstvo desať bodov. Budem sa snažiť byť prítomný pri všetkých medzifakultných súbojoch. Ak by som nemohol, budete sa musieť obrátiť na iného profesora. Záverečný turnaj už bude pod mojím osobným dohľadom. A zúčastnia sa na ňom štyria najlepší čarodejníci jednotlivých fakúlt na základe výsledkov fakultných súbojov, bodovanie bude rovnaké, keďže bude účasť vyrovnaná. Víťaz získa okrem pohára ako bonus ďalších päťdesiat bodov pre svoju fakultu.“
                „Potter sa tuším rozhodol, že sa budú body tento rok zbierať len pri súbojoch,“ zabrblal Draco Ginny.
                „Hlavne chce, aby sme v každej voľnej chvíli bojovali a bojovali,“ zamrmlala mu naspäť.
                „Slečna Weasleyová,“ natiahol Harry. „Chcete sa podeliť o svoje názory aj s nami ostatnými?“
                Okamžite ich skúmalo tridsať päť párov očí.
                „Áno, pán profesor. Chcela som si ujasniť len jednu vec. Tých konečných štyroch najlepších určí počet víťazstiev vo fakultných súbojoch. Bude existovať nejaký počet minimálnych súbojov toho ktorého študenta, podľa ktorého sa bude počítať jeho konečné umiestnenie? Alebo to bude záležať len od nás, ako sa interne dohodneme?“
                „Dobrá pripomienka,“ prikývol. „Najskôr desať bodov dole Chrabromilu za vyrušovanie, slečna Weasleyová,“ vypustil. Nechápavo sa naňho dívala tretina triedy. A Ginny sa tvárila ublížene. Slizolin neveriacky zazeral. „Predpokladám, že si každá fakulta vyberie to najlepšie, čím bude disponovať, aby v pohári vyhrala. Takže svojím spôsobom pôjde o internú dohodu. Zároveň si však myslím, že napríklad taký Chrabromil nebude váhať a bude bojovať čo najviac. Iná fakulta túto súťaž nemusí brať až tak vážne. Ale to všetko závisí od toho, ako sa k tomu postavíte. Body pre fakulty a lepšia známka sa ale bude udeľovať až pri medzifakultných bojoch. A ani tu nie je presne stanovená hranica. Pán Malfoy sa môže rozhodnúť, že sa pokúsi nazbierať Chrabromilu čo najviac bodov a bude vyzývať súperov z iných fakúlt denne. Napríklad. Ak sa tak stane a Chrabromilu bude narastať počet bodov, samozrejme sa ho pokúsia ostatné fakulty dohnať. Tu si ale stanovíme počet súbojov. Medzifakultných. Ste štyri fakulty, to znamená, že denne po večeri, ak nedáte prednosť inej činnosti, môžu prebehnúť najviac dva súboje. Vo Veľkej sieni. Vždy ráno, ten ktorý deň, sa na nástenke vo Veľkej sieni prihlásia záujemcovia o súboj. Systémom, kto skôr príde, ten skôr melie. Samozrejme len jeden zástupca jednotlivých koľají. Ak sa do večera nájdu súperi, spustia sa súboje... Pán Terrell?“ Prihlásil sa Chrabromilčan.
                „Takže ja pôjdem ráno na raňajky a budem chcieť bojovať. A pôjdem veľmi skoro, aby ma napríklad Colin nepredbehol. Alebo sa v klubovni dohodneme, kto bude ten deň bojovať. To je jedno, proste prídem a zapíšem sa. A budem čakať, kto moju výzvu prijme. Pripíše sa tam napríklad Baddock, k môjmu menu, pretože to bude chcieť Slizolinčan natrieť Chrabromilčanovi, aj keď neverím, že sa mu to podarí,“ zaškľabil sa na Slizolinčana. Ozval sa smiech a následný protest. „No a ďalej,“ pokračoval rýchle, „sa bude môcť prihlásiť už len jeden Bystrohlavčan a Bifľomorčan. Pripíše sa Palmer,“ ukázal na Bystrohlavčana, „ale nikto z Bifľomoru ten deň nemusí chcieť bojovať. A keďže Palmer nebude mať súpera, jeho súboj sa zruší? Čisto teoreticky?“
                „Niekto z nás by sa mohol dopísať, keby tam meno chýbalo,“ ozval sa Mulwey.
                „Bifľomorčania výzvu určite prijmú,“ zamračil sa Summersby.
                „Jasne, ale keby niečo...“
                Harry sa spokojne pozeral, ako medzi sebou diskutujú. Ani nestŕhal body. Bolo príjemne vidieť, že ich niečo nadchlo. Že našli spoločnú reč, dokonca aj so Slizolinčanmi, ktorí sa aj tak zapájali len preto, aby ostatným ukázali, že majú navrch. Skôr si len mysleli, že majú navrch.
                Dovolil si pozrieť sa na Ginny, ktorá sa naňho mierne zamračila. Nenápadne pokrčil ramenami. Musia vidieť, že nemieni Chrabromil protežovať len preto, že sám je Chrabromil, aj keď vlastne len bývalý.
                „Dobre, fajn!“ prerušil ich po pár minútach, pretože sa blížil koniec hodiny. „Tak sme sa teda ako tak dohodli. Maximálne dva medzifakultné súboje po večeri. Keďže budú použité len predpísané zaklínadlá, nemali by byť súboje zdĺhavé. Ak by pán Palmer predsa len nenašiel medzi Bifľomorčanmi svojho súpera, môže sa tam dopísať Slizolinčan alebo Chrabromilčan. Uzávierka prihlášok bude o šiestej pred večerou. A samozrejme sa nemusíte obmedzovať len na súboje Chrabromil proti Slizolinu, aj keď to k tomu navádza,“ uškrnul sa. „Pokojne si môže zmerať sily Bifľomor a Slizolin. S medzifakultnými súbojmi ale začneme až od októbra. Od budúceho týždňa môžete spustiť svoje fakultné súboje. Porozprávam sa s vedúcimi vašich fakúlt a každej fakulte nájdeme prázdnu učebňu, ktorá by mohla slúžiť práve k tomuto účelu. Budem sa chcieť stretnúť aj s hlavnými prefektami vašich fakúlt a vlastne ste všetci tu, takže s vami do konca tohto týždňa. Duelantský pohár spustíme od februára, dovtedy sa budete môcť rozhodnúť, ktorí štyria študenti budú reprezentovať vašu fakultu. Za moment bude zvoniť. Chcel som začať vyučovať, ale k tomu sa dostaneme asi až zajtra. Takže máme na dnes hotovo. Dovidenia,“ povedal zároveň so zvončekom.
                Študenti vstávali a za sprievodu zanietených debát odchádzali z učebne. Harry si vydýchol. Dopadlo to celkom dobre.
                „Pán profesor, môžeme na moment?“ ozvalo sa mu za chrbtom. S nadvihnutým obočím sa otočil za hlasom. Trieda bola takmer prázdna, stáli tam len Colin, Draco, Ginny, vlastne všetci deviati Chrabromilčania. A Luna.
                „Áno?“ všetkých ich prebehol pohľadom. „Predpokladám, že toto je tá sľúbená návšteva, ktorá ma mala čakať,“ zaškľabil sa na nich.
                „No, ehm, asi áno,“ Carl York pozrel na Draca. Ginny sa za ich chrbtami usmievala.
                „Spusti, bol to tvoj nápad,“ Draco ho s úsmevom povzbudil. Carl znova pozrel na Harryho.
                „Dobre, poviem to na rovinu,“ odhodlane sa díval do očí svojho profesora. „Chceli by sme viac,“ stíchol. Dívali sa na seba. „Je nám jasné, že to hlavné, čo bolo spojené s Dumbledorovou armádou, je zo školy preč. Ostali len Ginny, Luna, Draco, Colin a niekoľkí z nás. Ja teda nie, ja som nechodil. Ale... ale to je jedno. Včera aj dnes sme sa rozprávali aj s ostatnými fakultami. A nielen so siedmakmi. Chceli by sme vytvoriť niečo podobné, ale už nie Dumbledorovu armádu. Ako nám bolo vysvetlené, tá vznikla na protest proti Umbridgovej. A tá tu nie je a nie je tu už ani Dumbledore. Chceli by sme vytvoriť Potterovu armádu,“ vydýchol. Harry naňho vyvalil oči a sčervenel.
                „Vieme, že nás nemôžeš učiť viac, než je v knihách,“ zaševelila Luna. „Ou, pardon. Nemôžete, pán profesor.“ Harry sčervenel ešte viac.
                „A pritom všetci dosť dobre chápeme, o čo tu ide. Všetci sme čítali Sršňa a veríme tomu,“ nadhodila Demelza Robinsová.
                „Všetci by sme sa chceli pridať k rebelom,“ zaceril sa Terrell.
                „Je nám jasné, že sa nám nebudete môcť venovať naplno, pán profesor,“ usmiala sa Natalie McDonaldová. „Len by sme chceli, aby ste nám občas prišli ukázať niečo viac, než sa dočítame v knihách.“
                „Budete mať predsa chrabromilský súbojnícky klub,“ stiahol obočie. „A ten názov sa mi nepáči.“
                „Dumbledorovou armádou už byť nemôžeme,“ ozvala sa Ginny. „A toto bolo prvé, čo im napadlo,“ zacerila sa naňho.
                „A okrem toho, keď nám predpíšete zaklínadlá, pán profesor,“ zdôraznil Draco, „ktoré budeme môcť pri súbojoch použiť, veľa sa toho nenaučíme, však?“ provokačne natiahol.
                „Dobre,“ zavrtel hlavou. „Samozrejme môžete mať nejakú svoju mimoškolskú aktivitu, pri ktorej sa budete zdokonaľovať a hovoriť niečo také, že vám to k ničomu nebude, je hlúposť, ktorú mi neuveríte a ktorej neverím ani ja a dokonca som ochotný prísť a pomôcť, pretože skutočne na hodinách nič viac preberať nebudeme a dokonca som s niečím podobným aj rátal a dúfal v to. Ale na Potterovu armádu okamžite zabudnite,“ zamračil sa. Colin sa rozchechtal. „Vymyslite si iný názov,“ vyzval ich.
                „Nám sa to páči,“ uškrnula sa Southersová.
                „Ale mne nie,“ zamračil sa ešte viac.
                „Dobre teda, vymyslíme nejaký iný názov,“ prikývol York.
                „Armáda tam ale bude musieť byť.“
                „Čo tak... Rebelantská armáda?“
                „Nie, to nie...“
                „Moment,“ prerušil ich Harry. „Názov si vymyslite. Dohodnite sa na niečom, čo by vás vystihovalo. Predpokladám, že si za veliteľa zvolíte Mal... pána Malfoya,“ mierne sa zamračil nad svojím omylom. „Keď sa tak stane, pán Malfoy za mnou príde a preberieme spolu ostatné podrobnosti. To je myslím na teraz všetko. Mali by ste ísť na obed,“ chcel ukončiť debatu.
                „Dobre, pán profesor,“ prikývol Terrell. Dievčatá už boli pri dverách.
                „Prídem, keď sa na niečom dohodneme,“ Draco sa smerom k Harrymu uškrnul. Ten len prikývol a díval sa, ako odchádzajú.
                „Slečna Weasleyová,“ oslovil ju. Nevedel si pomôcť. „Vy na moment ostaňte. Rád by som s vami prebral vyrušovanie na hodinách.“
                „Aj tak sa to dá nazvať,“ zasmiala sa Luna, ale už zdrapila Colina za rameno a tlačila ho von.
                „Nemáme počkať?“ spýtal sa York. „Veď viete, Slizolinčania,“ významne sa uškrnul.
                „Ja slečnu na obed odprevadím,“ stiahol obočie.
                „Jasne,“ zabrblali a spokojne sa hrabali von z triedy. Draco sa na nich usmial, keď za sebou zatváral dvere.
                „Počuj, to bolo dosť kruté...“ obrátila sa Ginny na Harryho, keď osameli. Chcela sa sťažovať za neoprávnené odrátanie bodov, ale nedostala sa k slovu. Nechápala, ako sa mohol behom tej chvíli dostať až k nej a než sa stihla spamätať, už ju zvieral v náručí a náruživo ju bozkával.
                „Musel som dokázať, že som pripravený odrátavať body hocikomu,“ šepkal jej do ucha.
                „A využil si k tomu mňa? To Malfoy začal diskutovať,“ pokúšala sa mu vysvetliť.
                „Ja viem, ale Malfoy by mi to pripomínal ešte tri mesiace a jeho by som takto ľahko nepresvedčil,“ zabručal.
                „Ja ti to môžem pripomínať aj dlhšie,“ upozornila.
                „Môžeš, ale nebudeš,“ nežne ju pobozkal. „Vyše dvadsaťštyri hodín bez tvojej blízkosti je dosť zdrvujúcich,“ posťažoval si po chvíli.
                „Mi hovor,“ zamrmlala. „Po Čarovaní sme prinútili Billa, aby z nás to monitorovacie kúzlo odstránil,“ zachichotala sa. „Teda zatiaľ len zo mňa, Draca, Luny a Colina. Ostatní sa uvidia, podľa toho, či sa osvedčia.“
                „Pst, ticho,“ prerušil ju bozkom. „Máme ešte tri minúty, než to začne byť až priveľmi podozrivé, tak nestrácajme čas.“

------

Napokon sa Ginnin „eskort“ do Veľkej siene zaobišiel bez väčších ťažkostí, keďže boli na obede zatiaľ len siedmaci, tretiaci a štvrtáci. Harry vedel, že prvé dni ich bude každý pozorovať a až po čase ich záujem ochabne a nakoniec bude na nich každý kašľať. Možno. A vlastne mu to bolo jedno. Určite sa mienil správať ako profesor, na druhej strane sa však nemienil vzdať istých práv, na ktoré mal nárok. Teraz mal pred sebou ale mäsový koláč a ten bol zaujímavejší ako fakt, že profesor Obrany odprevadil do Veľkej siene Weasleyovú zo siedmeho ročníka. S ktorou minulý rok chodil a určite chodí aj teraz. Keby tu bola Umbridgová a oni sa riadili Ministerstvom, nikdy by mu nedovolili učiť. Ale teraz tu šéfuje Snape a to je o niečom inom.
                „Nemohli ste si to odpustiť, však?“ natiahol sarkasticky sediac pri obede vedľa neho.
                „Vyrušovala a ja som jej dôrazne dohovoril, že to na svojich hodinách nebudem tolerovať,“ zahryzol do koláča.
                „Aha, a to ti mám veriť?“
                „Dokonca som strhol Chrabromilu desať bodov.“
                „Nehovor,“ zaškľabil sa. „A bolelo to?“
                „Veľmi.“
                „Dávaj pozor na svoje zdravie.“
                „Je to moja manželka,“ sykol na strýka potichu. „Čo čakáš? Že si ju nebudem všímať?“
                „Na to máte predsa večeri, nie?“
                „No tak som sa nechal uniesť.“
                „No tak sa nenechaj unášať.“
                „Daj pokoj.“
                „Nedám, som riaditeľ.“
                „Čo nás všetkých mimoriadne teší.“
                „Neprskaj, Harry,“ vyriekol medovo. „Ešte raz sa budete ohmatkávať a oslintávať behom vyučovania.“
                „Bola prestávka, čas obedu.“
                „Neprerušuj ma.“
                „A nemôžeš tušiť, čo sme robili.“
                „Mám dosť bujnú fantáziu.“
                „Čo ti nie je k osohu.“
                „Už sklapni.“
                „Nesklapnem.“
                „Ale sklapneš. Odpustite si to. Nemusíte na seba upozorňovať.“
                „Veď to všetci vedia a nie je komu sa sťažovať, teda len tebe, samozrejme.“
                „Ale niekomu sa to môže nepáčiť.“
                „A čo s tým ten niekto môže spraviť? Nič.“
                „Proste si to nechajte na večeri a už okolo toho nekecaj.“
                „Ty si začal.“
                „Merlin, Potter.“
                „Merlin, Snape, tu sa človek nemôže ani v pokoji najesť.“
                „Prskajúce, malé decko,“ okomentoval Snape jeho napaprčený odchod z Veľkej siene.
                Milo sa pousmial na slečnu Weasleyovú, ktorá ich tichú výmenu názorov sledovala a oboch poznala tak dobre, že si dokázala predstaviť, o čom sa bavia. Zamračila sa na svojho takmer strýka.
                Harry skoro vpálil do profesorky Grangerovej, ktorá práve prichádzala s piatakmi na obed.
                „Harry...“ šepla.
                „Kde si bola?“ zamračene sa jej pýtal. Piataci okolo nich prechádzali do siene.
                „Učila som, trochu sme sa zdržali. Čo sa deje?“ pozerala do jeho rozčúlenej tváre.
                „Vedľa toho chlapa už sedieť nebudem,“ stiahol obočie. „Ani pri raňajkách, ani pri obede, ani pri večeri. Sadaj si, prosím, vedľa neho ty. Alebo to navrhni Billovi.“
                „Čo sa deje?“ zopakovala otázku.
                „Štve ma, to sa deje,“ vrkol a otočil sa na opätku, aby nasrdene odkráčal.
                „No, že by som sa niečo dozvedela, to sa nedá povedať,“ zavrtela hlavou a vošla do siene, kde vládol pravý obedňajší hluk. „Čo si spravil Harrymu?“ spýtala sa, keď si sadla vedľa Snapa.
                „Ja? Absolútne nič.“

------

Harry mal poobede ešte dve hodiny. Jednu s piatakmi a jednu s prvákmi. Dávno bol rozhodnutý, že deti nebude zavaľovať domácimi úlohami. Raz za týždeň, niekedy ku koncu týždňa, im dá test, aby preveril ich pripravenosť, ale písať polmetrové práce? Nielenže si pamätal, ako to miloval on. Ale musel by to aj čítať a na to nemal čas. Proste nemal. Podobný názor mal aj Bill. Cez víkend budú musieť mať minimálne jednu službu vo veži a počas dlhej noci bude môcť aspoň tie testy poopravovať. To ho prinúti nezaspať.
                Piatakom vysvetľoval pŕhliace zaklínadlo a prvákom len rozprával o všelijakých temných bytostiach, zvieratách a rastlinách, ktoré môžu stretnúť a proti ktorým sa budú musieť vedieť ochrániť. Postupne sa naučia všetko. Ale pokým sa so svojím prútikom aspoň trocha nezžijú, neodváži sa s nimi nacvičovať nič. Väčšina prvákov naňho pozerala s otvorenými ústami a zatajeným dychom. Akoby na prízrak. A to ho znervózňovalo. Díval sa na stenu za ich chrbtami a rečnil a rečnil... Konečne zazvonilo a jeho prvý profesorský deň skončil.
                „Pán profesor,“ vypísklo spred katedry. Zdvihol pohľad od svojich pergamenoch. V duchu sa už pripravoval na to, že zájde na Základňu. Pred ním stálo nervózne a ustráchane šesť detí. Všetko Chrabromilčania, ako zbadal na ich habitoch. A za nimi, medzi lavicami, postávalo ďalšie klbko.
                „Nerozumeli ste niečomu vo výklade? Potrebujete s niečím pomôcť?“ tváril sa pokojne, aby ich nevystrašil ešte viac. Strýko by na nich zrejme prskol a oni by ušli.
                „Potrebovali by sme s niečím pomôcť,“ ozval sa najodvážnejší z nich.
                „A s čím konkrétne?“
                „No, chceli sme vás poprosiť o to, či by ste...“ obrátil sa k dverám a kontroloval situáciu. Harry si všimol, že už tu nie je žiaden malý Slizolinčan, „či by ste sem nemohli priviesť naše rodiny,“ šepol nesmelo a zapýril sa. Ostatní pozerali do zeme.
                „Vaše rodiny?“ spýtal sa. Stiahol obočie, keď ten malý prikývol. Už naňho hľadeli aj ostatní. Čítal v ich tvárach prosbu a nádej. Toto vyzeralo skutočne zaujímavo.
                „Myslím, že by sme sa o tom mali porozprávať s vedúcimi vašich fakúlt a s riaditeľom,“ navrhol.
                „Ale vy ste Harry Potter,“ vyhŕkol dotknuto.
                „Vy dokážete všetko,“ pridalo sa dievčatko. Anna Juddová, ako si spomenul.
                „Prišli sme sem preto, aby sme vás poprosili o to, aby ste sem doviedli našich rodičov. A súrodencov. A rodinu,“ žvatlali aj ostatní. Aj malí Bystrohlavčania a Bifľomorčania pristúpili bližšie.
                „Prosíme, pán profesor. Rodičia sa nevedeli s vami spojiť.“
                „A vy ste o našich rodinách nevedeli, aby ste ich zachránili.“
                „Všetci majú strach.“
                „Boja sa ostať vonku.“
                „Prišli sme len preto, inak by sme ušli z krajiny.“
                „A nielen my, aj starší sem prišli preto.“
                „Ale boja sa o tom hovoriť. Nikto nikomu neverí.“
                „Veríme len vám. Vy ste Harry Potter!“
                Akoby to mal byť recept na všetko, že? Harry na nich zamyslene pozeral. Mali pravdu. A potrebovali pomoc.
                „Dobre, upokojte sa,“ jemne ich zahriakol. „Ak sa bude dať, určite vašim rodinám pomôžeme. Ale my všetci. Nielen ja. Preto teraz zájdeme za riaditeľom, zvoláme vedúcich vašich fakúlt a dohodneme sa, ako budeme postupovať.“
                „Za riaditeľom?“ vypískli. „Nedalo by sa...“
                „Nie, nedalo,“ prerušil ich. „On len vyzerá strašidelne. Inak je to dobrák od kosti,“ usmial sa. „Ak má niekto pomôcť, on je ten najkompetentnejší. Nemusíte sa ho báť.“
                „Ale vy ste Harry Potter,“ zopakovali po niekoľký krát.
                „Ale aj Harry Potter potrebuje pomoc a najviac mi pomáha práve Severus Snape.“

------------

„Prvý deň ako profesor a už si sa začal nudiť, tak si si vymyslel toto?“ vrkol po Harrym Severus. Pomona s Hermionou počúvali prvákov, ktorí otvorene požiadali o pomoc. Bill stál pri Harrym. Nechal toto jemné vyzvedanie na ženy.
                „Je to celkom logické,“ nadhodil Bill, pretože Harry nevyzeral, že by sa strýkovi chystal odpovedať. Zamyslene študoval tváre tých malých, ktorí sem prišli, aby hľadali pomoc pre rodiny, pretože inú šancu nemali. „My sme priviedli rodiny, na ktoré sme mali kontakty. Ostatní mali smolu, pretože sme o nich nevedeli.“
                „To je fakt,“ prikývol Snape. „Ale či je to všetko také nevinné?“
                „Myslíš, že by sa niekto pokúsil dostať k nám za pomoci tých detí?“ Harry konečne pozrel na strýka.
                „A čo je na tom také nepredstaviteľné?“ mykol plecami. „Ako inak by sa mohli dostať dnu, než tak, že sa nami nechajú bezpečne priviesť?“
                „Myslíš, že tie deti klamú?“ nedalo mu.
                „Nie nutne. Nemusia klamať,“ vypustil. „Môžu byť zneužité.“
                „Vlastnými rodičmi?“
                „Hocikým, Harry,“ Severus naňho pokojne pozrel. „Každopádne musíme postupovať nanajvýš opatrne. Tak isto to môže byť pasca. My vystrčíme nos v snahe zachrániť ich rodiny a oni nás prepadnú.“
                „To by sa mohlo pokojne stať,“ prikývol Bill. „Takže pristúpime k podrobnému vypočúvaniu každého a keď sem niekoho privedieme, tiež ho dôkladne prezrieme.“
                „Áno, Weasley, budem sa špárať v nechutne veľkom počte mozgov. Ale najprv treba pozbierať mená všetkých, kto dúfa v to, že sem dostaneme ich rodiny. Aj starších. Výnimku tvoria Slizolinčania. Tých z toho zatiaľ vynechajme.“

------

„Ja som za Potterovu armádu!“
                „Ale to on nechce.“
                „No a?“
                „Čo tak Dobrovoľná armáda rebelantských študentov?“
                „Ty máš teda fantáziu.“
                „Tak niečo vymysli ty, keď si taký múdry!“
                V chrabromilskej klubovni to vrelo. Zišli sa tam najmä tí starší, aby sa dohadovali o názve zatiaľ neexistujúceho spolku.
                „Navrhujem Rokforstkú armádu!“ skríkol Colin. Všetci stíchli a zamysleli sa.
                „Rokfortstká dobrovoľná armáda rebelantských študentov,“ vypustil akýsi piatak.
                „To je dlhé,“ zavrtel hlavou Draco. „Ale tá Rokfortská armáda je výstižná a jednoduchá.“
                „Ale sme študenti.“
                „Za rok nebudeme. A aj tí, čo sú poskrývaní a boli v minulosti študenti, sa tak môžu nazývať,“ zaprotestoval Draco.
                „Dobre, tak Rokfortská armáda. RA. Teraz ešte zistiť, kde sa budeme stretávať, koľkí sa budeme stretávať a čo budeme robiť.“
                „Kde, to nezáleží na nás, čo, to tiež zrejme nezáleží na nás ale kto, tak to by sme mohli hneď ísť zistiť.“
                Nato sa väčšina Chrabromilčanov vybrala do bystrohlavskej a bifľomorskej klubovne.
                „Tí to berú vážne,“ zamrmlal za nimi Draco.
               „Nedivme sa im,“ mykla plecami Ginny. Starostlivo sa dívala na portrétovú dieru.
                „Čo vyhliadaš? Potter už do klubovne nepríde,“ zaškľabil sa na ňu.
                „Vtipné,“ prevrátila oči. „Nezdá sa ti, že tu niekto chýba?“
                „Zdá, ale tá sem tiež už nepríde.“
                „Malfoy,“ prskla po ňom. „Chýbajú tu prváci. Ešte neprišli z hodiny.“
                „Veď dobre, Weasleyová,“ vrátil jej to. „Tak sa asi zdržali. Čo mali poslednú hodinu?“
                „Obranu.“
                „No vidíš, tak pošli správu svojmu manželovi a on ti povie, že sú ešte uňho.“
                „Neotravujeme sa cez deň. Správy si posielame len ráno a večer...“ zarazila sa. Zabodla doňho svoj pohľad. Nevinne sa usmieval. „Takže ti to Hermiona vytárala,“ zamračila sa.
                „No áno, zverila sa mi,“ usmial sa. „Nepozeraj sa na mňa takto. Ešte sa ťa zľaknem,“ zazubil sa. „No tak, nič na tom nie je a ja to určite nebudem roztrubovať. Keď si myslíš, že si spravila správnu vec, je to tvoja vec. A môj názor je nepodstatný.“
                „To určite je,“ prikývla mu. Potom mykla plecami a obrátila sa znova k portrétu. „Možno len zablúdili.“
                „Aj ja som dostal taký prsteň,“ vypustil potichu. Prudko k nemu otočila hlavu. Zvraštila obočie.
                „Ou, a čo sa stalo s tvojou manželkou?“ opatrne sa spýtala. Pohľad mu potemnel.
                „Zabil som ju,“ vo všetkej vážnosti vypustil.
                „Čo?“ vydýchla.
                „Uhm,“ prikývol. Zarazene sa naňho dívala. Potom sa zaškľabil. „Skočila si na to?“ zachechtal sa.
                „Malfoy, ty si taký idiot,“ vrkla naštvane a hodila po ňom vankúš. „Blbec.“
                „Dostal som ťa, paráda,“ smial sa. „Nie, hoci si môj otec myslel, aká sme úžasná rodina s koreňmi, ktoré siahajú snáď aj medzi dinosaurov, taký prsteň sme nemali. V opačnom prípade by som bol zrejme od svojich troch rokov oženený s Parkinsonovou.“
                „To vážne?“ zatvárila sa, ako zjedla niečo hnusné, nechutné a kyslé.
                „Uhm, a ja by som ju musel zabiť,“ uškrnul sa.
                „Nedivím sa. No, našťastie to tak nie je,“ s povzdychom sa obrátila k diere. „Vážne by tu už mali byť.“
                „Pošli mu správu.“
                „Nepošlem, môže robiť niečo dôležité a oni sa fakt mohli len zatúlať.“
                „A čo môže robiť Potter dôležité? Vyberať si nederavé ponožky na zajtra?“
                „Draco, prestaň. Sme hlavní prefekti a je našou povinnosťou pomôcť im, keby mali problémy.“
                „Ponášaš sa na Hermionu.“
                „A ty na Harryho.“
                „Au, to bolelo,“ zaksichtil sa. „Dobre, idem pre mapu a zistíme, kde sú.“
                Po pár minútach sa vrátil zo siedmackej chlapčenskej spálne. Pár študentov, ktorí ostali v klubovni, si ich nevšímalo. Roztvorili mapu a hľadali svoje bodky. Po pár minútach ich našli.
                „Čo robia prváci, takmer všetci, v riaditeľni so Snapom, Harrym, Hermoionou, Billom a Sproutovou?“ podivila sa Ginny.
                „Mám také tušenie, že to onedlho zistíme.“
                Od tej chvíle sledovali mapu pravidelne. Ginny si vytiahla knihu Elixírov, pretože im Severus, ako jediný, zadal hneď v prvý deň úlohu napísať tridsať centimetrov o regeneračnom elixíre, ktorý len pred chvíľou dovarili a ktorý uvarila, na truc svojmu takmer strýkovi, úplne dokonale. Medzitým sa vrátili spolužiaci, aby dávali dohromady zoznam žiakov, ktorí budú navštevovať Rokfortskú armádu. Colin im oznámil, že ich dohromady bude štyridsaťosem. A to vyberali len od piateho ročníka hore. Vrátane malého Kennyho Macmillana, ktorý sa na Colina vrhol hneď, ako sa objavil v ich klubovni a on sa ho nevedel striasť. Teraz dávali mená z troch fakúlt dohromady na jeden pergamen, ktorý akýsi šiestak ozdobne pomaľoval.
                „Fajn, to by sme mali. A teraz... Súbojnícky klub,“ nadhodil Colin. Ginny zdvihla pohľad od úlohy. Draco zavrtel hlavou, v riaditeľni sa zatiaľ nič nezmenilo. Jedine to, že tam prišiel Lupin s Koreškom.
                „No, uvidíme, ktorú učebňu nám pridelia. A potom by sme si mali spísať náš interný zoznam,“ odvetil Draco. „Predpokladá sa, že ho povediem ja a Ginny,“ stiahol obočie. „Ale zrejme ťa, Colin, menujem za nášho zástupcu a budeš ho spolu s Jacobom, Bradom a Carlom viesť,“ zaškľabil sa.
                „A my sme čo? Onuce?“ nepozdávalo sa Demelze.
                „Tak aj s vami, veď vy sa nejako dohodnete,“ mrkol na ňu.
                „A čo metlobal?“ skúsili. „Už ste sa rozhodli, ako to v ňom bude vyzerať?“
                Draco sa pozrel na Ginny a tá sa pozrela na Draca.
                „Vyhlásime konkurz, samozrejme. Chýba nám jeden triafač,“ prehlásila kapitánka.
                „Áno, to iste, ale už ste sa dohodli, kto z vás nastúpi po Harrym a bude stíhač?“ zvedavo sa spýtala Natalie McDonaldová.
                „Draco.“
                „Nie,“ zavrtel hlavou. „Nikdy mi to poriadne nešlo.“
                „Ani mne to nikdy poriadne nešlo. Ty si chytil viac zlatých striel ako ja.“
                „Ale si menšia, ľahšia a máš najrýchlejšiu metlu zo všetkých.“
                „Ja to nebudem.“
                „Ani ja to nebudem.“
                „Ja to nechcem byť.“
                „Ja tiež nie.“
                „Merlin, tak sa dohodnite.“
                „Nech je stíhačom Colin,“ navrhol Draco.
                „Čo?“ vyprskol. „Stále sa neviem spamätať z toho, že nechcete hľadať za mňa náhradu a ponúkate mi niečo takéto?“
               „Uhm.“
                „Je pravda, že Harryho nedokáže nahradiť zrejme nikto a zrejme dlhé roky,“ povzdychla si Agatha Southersová. „Stíhača však potrebujeme. A ide o celkom prestížny post,“ zazubila sa. „Keby som vedela lietať, neváhala by som,“ mrkla na Ginny.
                „Ja ale váham,“ stiahla obočie.
                „Čo keby ste si to medzi sebou rozdali po konkurze na prvom tréningu?“ navrhol Carl York. „Aj tak všetci vieme, že po tom obaja potajme túžite, akurát sa bojíte nastúpiť po niekom takom, ako bol Harry.“
                „To je pravda!“ súhlasili viacerí.
                Draco pozrel na Ginny. A Ginny pozrela na Draca. Ani jeden to dobrovoľne nevezme.
                „Netúžim po tom.“
                „Ani ja po tom netúžim.“
                „Merlin!!!“
                „Tak dobre, no, rozdáme si to a ten šťastnejší bude triafač,“ zaškľabil sa Draco.
                Potom sa ale sústredil na mapu. Spustila sa debata o metlobale, ale nepočúval ju. Mrkol na Ginny. Z riaditeľne odchádzali Hermiona, s Billom a Sproutovou. A viedli so sebou prvákov. Pohľadom ich sledovali. Rozdelili sa. Pomona šla ku kuchyni, Bill k bystrohlavskej veži a Hermiona ku chrabromilskej veži.
                „Keď nejde hora k Mohamedovi, musí Mohamed k hore,“ zabrblal Draco.
                „Nikdy by som od teba neočakávala nič také muklovské,“ zaškľabila sa naňho.
                „Ktovie, čo sa teraz bude diať,“ zamyslene skonštatoval sledujúc Hermionu, ako vystupuje s prvákmi na siedme poschodie.
                „Uvidíme.“
                A uvideli za pár chvíľ. Do klubovne vstúpila vedúca ich fakulty s vážnym výrazom. Deti, ktoré priviedla, sa však tvárili spokojne.
                „Prosím vás, aby ste sa tu zišli všetci. Zájdite za svojimi spolužiakmi, nech už sú v knižnici alebo kdekoľvek inde. Za dvadsať minút s vami potrebujem niečo vyriešiť,“ prehlásila Hermiona. Niektorí sa hneď začali vypytovať, čo sa deje, ale odmietla im podať akúkoľvek informáciu. A ostatní sa rozutekali, aby pozháňali všetkých.
                „Čo sa deje?“ pristúpili k nej Draco s Ginny.
                „Zrejme niečo tušíte, nie?“ šepla im a hlavou ukázala na mapu, ktorú Draco zvieral v ruke. „Poviem to naraz a všetkým. Nejde o nič vážne, aspoň zatiaľ.“
                Ginny si automaticky chytila náramok. Nevydrží čakať dvadsať minút a dohadovať sa so svojou vedúcou pred všetkými študentami tiež nie je rozumné. Čo by sa stalo, keby proste vyslala myšlienku? Zrejme nič. Odpovedal by jej. Ale dohodli sa, že to cez deň robiť nebudú. Pozrela na Draca a ten mykol plecami.
                „Dobre, počúvajte ma,“ spustila Hermiona, keď sa jej zverenci zhromaždili v klubovni. „Všetci určite viete, že sa nám podarilo pár rodín dostať sem, do tajnej skrýše alebo do Základne, ako tie priestory nazývame my. Pán Creewey je toho živým dôkazom. Niektoré rodiny sa nám nepodarilo zachrániť. A o niektorých rodinách sme nevedeli. Nespojili sa s nami, či už zo strachu alebo z akéhokoľvek iného dôvodu. Niektorí z vás sem prišli kvôli vzdelaniu, niektorí sa prišli skryť a zároveň hľadať pomoc pre svojich blízkych. Ak sa medzi vami nachádzajú takýto študenti, neváhajte. Sme pripravení pomôcť komukoľvek, kto o to požiada. Nemajte z toho strach a nehanbite sa.“
                Klubovňa bola stíchnutá, deti po sebe pokukovali.
                „Možno ste chceli najprv overiť, ako to tu chodí a až potom sa ozvať. Vaši spolužiaci z prvého ročníka to spravili a už sa pripravujú záchranné misie, ktoré by dopravili ich rodiny sem. Nemusíte mať z ničoho strach,“ vyzvala ich s úsmevom.

------

„Tak ako?“ pýtal sa Remus. Bol spolu s Harrym a ostatnými, ktorí nemali službu vo veži, v rokovacej miestnosti Základne a čakali na podrobnejšie informácie z hradu. Severus sťažka dosadol na stoličku. Nie, nebude mať pokoj snáď nikdy. 
                „Pomona nám dala tento zoznam,“ Hermiona položila kus pergamenu na stôl. „Toto je Chrabromil.“
                „A toto Bystrohlav.“
                „Ja som sa Slizolinu z pochopiteľných príčin nepýtal,“ natiahol Severus.
                „Niektorí vraveli, že sa ich rodičia skryli k príbuzným. Väčšinou sa jedná o nejakého muklovského príbuzného,“ povzdychla Hermiona.
                „Pomoc logicky pýtajú čarodejnícke deti,“ doplnil Bill.
                „Niektorí si myslia, že keď sa budú správať akoby nič, že sa im nič nestane.“
                „No a tí, čo do školy neprišli, proste utiekli do cudziny.“
                „Pár ich vravelo, že sú z Írska a Škótska a tam je zatiaľ relatívne bezpečne. Možno neskôr budú tiež chcieť pomoc.“
                „Sedem detí je zo sirotinca.“
                „Merlin,“ Lupin stiahol obočie. „To je dohromady sedemdesiatdeväť detí.“
                „Dlho sme sa nenudili, však?“ ironicky prskol Severus. „Všetkých ich treba preveriť. Všetkých takmer osemdesiat adries treba skontrolovať, než u nich zaklopeme. A keď sem prídu...“
                „Čaká nás dosť roboty.“
                „Asi by sme mali začať hneď, nie?“ navrhol Harry.
                „Čím skôr, tým lepšie,“ prikývol Bill. „Prváci sú skontrolovaní, navrhujem okamžité spustenie akcií. Tí, čo sú na vežiach, sa posťahujú, aby bolo čo najviac prútikov. Severus spolu so Sproutovou skontrolujú ostatné deti. Molly, ty si vezmeš na starosti príchod nováčikov. Treba zabezpečiť čo najviac elixírov,“ pozrel na Longbottomovú. Okamžite sa vrhla smerom k laboratóriám. „Nebude to akcia na jednu noc. Zrejme pôjdeme von na niekoľkokrát.“
                „Koľko rodín, ak prejdú previerkou, môžeme priviesť za jednu noc? Teoreticky,“ spýtal sa Harry.
                „Neviem. Je nás tu málo,“ zamyslene odvetil Remus. „Je tu veľmi málo čarodejníkov schopných ísť do terénu,“ zdvihol hlavu. „Zrejme nám to bude trvať týždeň, minimálne.“
                „Dobre, vy tu plánujte, ja idem kontrolovať. Hermiona, poď so mnou, prosím. Musíš mi tých faganov postupne privádzať pod prútik.“

------

Neučíme sa nič mimoriadne. Nechcú pred nami nič ukázať. Okolo pozemkov sú pasce a strážne veže. Novinku ale máme. Jeden prvák vypočul druhých prvákov. Chcú ich požiadať o presun ich rodín sem. Postupne dodáme mená všetkých deciek, ktoré sem prišli. Sú medzi nimi rodiny, s ktorými sa v najbližšej dobe spoja. Nevieme kto konkrétne, ale určite sú to prváci.  
                Na náramku sa postupne objavili mená všetkých šestnástich prvákov z Chrabromilu, Bystrohlavu a Bifľomoru.

TOPlist