14. Interview

                Harry sa spokojne pousmial, keď si spomenul na víkend. Remusa v šachu porazil, z čoho mal najväčšiu radosť Frank. Luna to nechápala. Povedala, že si najbližšie bude musieť zahrať partiu s krstným Ronom, aby videla, či len nemal šťastie. Nemusel vravieť o tom, ako mu dával Snape lekcie aj v šachu, nie? Hlavne, že na seba upozornil a Ginnine druhé dve deti ho zaregistrovali výraznejšie. To chcel dosiahnuť.

                Hermiona sa napokon neopila až tak veľmi. Mala len trocha viac rozjarenú náladu a vymámila si sľub od všetkých, že sa spácha prespávačka u Pottera. A Harryho potešilo, že to vravela aj pred Frankom a Lunou a tým sa veľmi pozdávalo, že by tu mali prespať s Charliem. Neville bude zrejme zúriť, ale budú to chcieť deti. Nebola to ani jeho a ani Ginnina iniciatíva.

                Nedeľa bola taktiež mimoriadne vydarená. Strávil s Charliem a Tedym veľa času a prebrali metlobal z každej strany. Tedy síce lietať vedel, ale jeho túžba uplatniť sa v chrabromilskom družstve nebola ani zďaleka taká veľká, ako Charlieho a ten na Rokforte ani nebol. Počúval toho ale o oboch rodičoch toľko, že jednoducho vedel, že metlobal hrať bude. Rozprávali sa aj o metlách a anglickej metlobalovej sezóne, v ktorej mu vysvetlili, ako jednotlivé tímy na tom sú.

                To bol ale víkend. Začal nový týždeň a Hermiona s Ginny sa skutočne rozhodli, že ho musia pripraviť na stret s novinármi. Vytiahli otázky od Rity Skeeterovej a dusili ho. Doslovne. Doobeda Hermiona, poobede Ginny a večer si Hermiona dala ešte reparát. Začínal toho mať plné zuby.

                A brávali si ho aj bokom, ďaleko od Charlieho uší. Nasledovali ešte drsnejšie otázky a on skutočne nemohol odpovedať. Nedokázal to. Kocky vo vrecku sa hýbali a jeho nervozita narastala. Každým dňom viac a viac, pretože Charlie mal mať za desať dní narodeniny a dovtedy sa musel objaviť na verejnosti, aby mohol ísť pokojne do Šikmej a postarať sa o veci, o ktoré by sa mal správny rodič postarať.

                Jediné, čo obe po piatich dňoch dosiahli bolo to, že pri položených otázkach už netuhol. Nerozhodili ho a dokonca sa snažil sformulovať vyhýbavú odpoveď. Ibaže bol logicky podráždenejší, nervóznejší a popudlivejší.

                „Je úplne v prdeli,“ skonštatovala Hermiona dívajúc sa na Harryho stojaceho pod stromom ako civí do neznáma. S rukami vo vreckách. Ostala ten deň poobede v Brlohu, nešla do práce. „Cez víkend mu dáme pokoj,“ pozrela na Ginny. Tá prikývla.

                „A oslavu o týždeň posuniem, Charlie to pochopí,“ potichu dodala. Charlie bol s Molly v kuchyni. Veľmi dobre si uvedomoval, čo sa deje. Jeho otec to všetko robil len kvôli tomu, aby s ním mohol ísť pokojne kúpiť prútik a veci do školy. Nervoval sa a stresoval len kvôli takej hlúposti. Keď mu nadhodil, aby to nechal tak a nenútil sa, že tie veci môže kúpiť s mamou, alebo aj neskôr, nedal si povedať. Rozhodol sa, že to tak bude a tak to aj bude.

                Následne sa obe ženy dívali na to, ako Harry vytiahol mobil a telefonoval. Pozreli na seba. Nemal príliš komu volať. Oni dve stáli za oknom, Remus učil, čiže to mohla byť jedine Tonksová alebo Ron. Telefonoval niekoľko minút, keď zložil a strčil telefón do vrecka. Potom sa obrátil a kráčal k domu.

                „Komu si volal?“ spýtala sa ho Hermiona okamžite, ako vkročil dnu. Harry pozrel na Charlieho a Molly a potom aj na ne dve.

                „Špehovali ste ma?“ zaškľabil sa. „Volal som Tonksovej. Požiadal som ju, aby mi na pondelok dohodla stretnutie s ministrom. Nebudem to ďalej odkladať...“

------

                Harry nesúhlasil s tým, aby sa Charlieho oslava posúvala. Jednoducho bude podľa plánu, nasledujúci víkend a po ňom, v pondelok, v deň jeho jedenástych narodenín, pôjde s ním do Šikmej, aby si kúpil všetko, čo bude potrebovať do školy. Ani o deň skôr a ani neskôr. A mama, ak bude chcieť, môže ísť s nimi. Veľmi dobre si uvedomoval, že aj pre Charlieho to bude vôbec prvá vychádzka do čarodejníckeho sveta. Iste, že už bol mimo dom, nielen v Brlohu alebo na chate, ale medzi čarodejníkmi ešte nebol.

                Cez víkend mu rozprával, že ich osud je takmer taký istý. Tiež sa prvý raz do čarodejníckeho sveta dostal až po jedenástych narodeninách. Síce kvôli niečomu inému, ale bolo to tak. A Charlie to veľmi dobre vedel. Mama mu tieto historky rozprávala. Vedel ale aj to, že sa jeho otec potrebuje upokojiť a vedel aj to, že pri ňom sa mu upokojuje ľahšie a preto ho nechal, nech rozpráva. A počúvať tie príbehy z otcových úst tiež malo niečo do seba.

                A tak takmer celý víkend rozprávali, alebo hrali šach a Hermiona bola blízko. Dokonca sa jej podarilo uvariť jedlo a bolo dobré, ako skonštatoval Charlie, ktorý vyrástol prakticky na weasleyovskej kuchyni. Hermiona sa potom škľabila a hrdo nosila po dome. Len aby Harrymu zdvihla náladu. A obom sa to darilo.

------

                Ginny na rozdiel od nich celý víkend premýšľala, ako obísť Skeeterovú. Nedalo sa to však. Nech by akokoľvek argumentovala, jej šéf neustúpi. Aj po rokoch bola Skeeterová medzi novinármi klenotom. A to práve kvôli tomu, ako dokázala z každého dostať pravdu. Iste, stále si vymýšľala, stále dokázala odpovede prekrútiť, ale v konečnom dôsledku sa takmer vždy popri prekrútených otázkach a odpovediach dozvedela, čo chcela. A šéf si ju vážil. Nebola už síce taká aktívna, ale kvôli Harrymu rozhodne bude. Tým si bola Ginny istá.

                Ona s ňou pracovala len preto, lebo sa inde v Prorokovi na polovičný úväzok pracovať nedalo. Túžila písať do športových rubrík, bol to jej sen, ale na to musela pracovať nielen na plný úväzok, ale najmä cez víkendy, kedy sa zápasy hrali. A to sa momentálne nedalo. Hoci Neville svojho času vravel, že dá na deti pozor a ona o tom nepochybovala, nemohla nechať Charlieho celé dni doma a preto čakala, kým odíde na Rokfort. Potom sa chcela zamestnať naplno a víkendy by pokrýval Neville. Ale ani to už zrejme nebude také jednoznačné.

                „Predpokladám, že si celý deň taká zadumaná kvôli Harrymu,“ privítal ju Neville, keď vyšla v sobotu večer z kúpeľne. Ležal v posteli a bolo jasné, čo bude nasledovať. Stiahla obočie.

                „V pondelok sa chce stretnúť s ministrom,“ prezradila, keď si ľahla na svoju polovicu postele a vytiahla prikrývku. „No a potom sa zlietnu novinári ako supy. Ešte nie je úplne v poriadku,“ zavrtela hlavou.

                „No, som si istý, že sa s tým napokon vyrovná,“ povedal. Cítila na ňom, že mu je to vlastne jedno. A pochybovala, že by si Harry robil starosti s niečím, čo sa týkalo Nevilla. Boli si kvit.

                „Áno, to dúfam,“ hlesla a ľahla si mu chrbtom. Bolo ticho. Chvíľu, ktorá sa jej zdala ako celá večnosť. Potom sa na ňu zozadu prilepil, chytil ju za prsník a cítila na zadku jeho erekciu.

                „Ginny,“ hlesol jej do ucha. „Dva týždne suším. Rád by som sa miloval,“ rukou jej siahol do rozkroku a tlačil sa k nej viac.

                „Neville, nie. Nemám náladu,“ zamračila sa a chytila jeho ruku, ktorá celkom šikovne nahmatala to, čo chcela. Nič to s ňou nespravilo. Odtisla ju.

                „Čítal som, že najzdravšie je milovať sa dvakrát do týždňa, vieš?“ šepol a pobozkal ju na ramene. Snažil sa vyhrnúť jej pyžamový kabát, ale držala ho lakťom.

                „Zrejme v Čarodejnici, nie?“ natiahla. „Neville, nechcem. Nechaj ma,“ uhýbala zadkom, do ktorého jej štuchal.

                „Nechceš prečo konkrétne?“ spýtal sa podráždene.

                „Povedala som, že nemám náladu,“ prskla a posadila sa.

                „Ale blbosť,“ prskol aj on.

                „Dobre teda, keď to chceš vedieť,“ zamračene sa postavila a obrátila k nemu. „Ako som povedala, ostanem s tebou a deťmi. To je fakt. Stále ťa mám rada, to je tiež fakt. A zrejme ťa budem mať rada do konca života. Ale nemilujem ťa. Rozumieš? Nemilujem a nechcem sa už s tebou milovať. Radšej budem do smrti sušiť...“

                „Je to kvôli nemu, že?“ spýtal sa na počudovanie pokojne. Trochu ju tým vykoľajil. Bola pripravená na krik.

                „Rozdiel medzi tým, čo bolo medzi nami dvoma ešte prednedávnom a teraz je len ten, že som ťa vtedy nechala, aby si sa so mnou miloval. To sa ale už zmenilo. A keď chceš za tým vidieť Harryho, nebudem ti tvoje predstavy brať. Zbytočne budem tvrdiť to, či ono... aj tak budeš vidieť len svoju pravdu...“

                „Takže s ním chrápeš?“ zamračil sa.

                „A kedy asi?“ vyprskla. „Povedz, kedy by sme asi spolu chrápali, keď je s ním celé dni buď Charlie, alebo Hermiona či matka? Lenže ty si vidíš to svoje, tak si to viď...“

                „Kam akože ideš?“ zamračil sa.

                „Do hosťovskej izby,“ zaškľabila sa. „A do tejto izby sa vrátim, až prestaneš blúzniť.“

                „Počkaj, Ginny. No tak, počkaj,“ vyštartoval z postele a zastavil ju pri dverách. „Ja... sa ospravedlňujem. Ale keď ešte spolu nespíte, tak začnete...“

                „Ale daj mi pokoj,“ prerušila ho. „A pusti ma,“ zamračila sa na jeho ruku držiacu kľučku.

                „Nemôžeš odísť do hosťovskej izby,“ protestoval.

                „A necháš ma teda v pokoji spať?“ zagánila naňho. Bol červený. Od hnevu to ale nebolo, to vedela. Bolo jej ho ľúto, pravdu mu povie ale až vo chvíli, kedy sa situácia okolo Harryho upokojí. Nepotrebuje teraz riešiť žiarlivého soka.

                „Dobre, jasne,“ stiahol obočie. Vyzeral celkom krotko. „Nechám ťa spať...“

------

                „Volala mi Tonksová,“ prezradila Hermiona Harrymu v pondelok ráno, keď zišla zo svojej izby. Mala na sebe sukňový kostým a kriticky si prezrela Harryho v muklovskom obleku s plášťom v ruke. Svoj mala tiež. „Keď chceš na ministerstve udržať tajomstvo... nikomu nič nehovor. To je základné pravidlo,“ postavila sa oproti nemu. Bol nervózny, ako videla. Nie však až tak, ako predpokladala. „Vyzeráš dobre,“ skonštatovala.

                „Zato ty vyzeráš až príliš... oficiálne,“ nasilu sa zaškľabil prezerajúc si ju. Sukňu už na nej videl. Ale kostým nie.

                „A budem ešte viac,“ mávla plášťom. „Od rána sa ministerstvo zapĺňa, Harry. Nebudú to len novinári, budú to asi davy čarodejníkov,“ upozornila ho. „Zvládneš to?“

                „Nič iné mi neostáva,“ krivo sa zaškľabil.

                „Budem pri tebe. Predpokladám že aj Ginny, keď má byť tvojou spojkou s médiami. Skúsime to zahrať na ministra,“ povzdychla a navliekla si plášť, na ktorom mala akýsi odznak.

                „Aurorský úrad?“ zvedavo sa spýtal dívajúc sa na odznak.

                „Skôr Nedotknuteľní,“ usmiala sa. „Oddelenie Záhad s aurormi veľmi úzko spolupracuje, ale má vlastnú hierarchiu,“ vysvetlila.

                „To je teda kariéra,“ zavrtel hlavou. Pri nej by predpokladal hocičo, ale Oddelenie záhad vôbec.

                „Bola som blízko kliatbe, vieš?“ povzdychla. „Tak pôjdeme? Najskôr do Brlohu a potom na ministerstvo.“

                „Áno,“ prikývol.

                „Dobre.“

                Premiestnili sa pred Brloh. Vnútri už čakala Molly, aby ho silno objala a tiež Charlie, ktorý sa naňho zazubil a vyjadril sa, že to zvládne. Usmial sa. Určite to zvládne. Molly mu strčila do rúk fľaštičku s elixírom. Vraj ju len pred pár minútami priniesla Ginny, ale musela sa vrátiť naspäť.

                „Vrie to tam,“ prezrádzala Molly starostlivo na Harryho hľadiac. „Tá informácia sa dostala von a je to tam vraj preplnené, vravela Ginny. Tonksová tam ale čaká s aurormi... kvôli bezpečnosti, alebo čo.“

                „Skôr kvôli tomu, aby sme sa vôbec pohli z miesta,“ vyjadrila svoju domnienku Hermiona. Dívala sa, ako poslušne kopol do seba elixír. „Budú čakať na druhej strane krbu...“

                „Tak poďme na to.“

                Pár minút ale počkali a Harry cítil, ako ho elixír upokojuje. Nadýchol sa a vydýchol, keď vstúpil za Hermionou do krbu.

                Molly mala pravdu. Vrelo to tam. Po vypadnutí z krbu, a Merlinovi vďaka za udržanie rovnováhy, Harry videl preplnené átrium. Alebo ho aspoň predpokladal, pretože v okolí ich krbu bolo množstvo čarodejníkov zvedavo nazerajúcich nad hlavy ostatných. Oni ale mali priestor, ktorý im skutočne zabezpečovali aurori na čele s Tonksovou. Ron sa okamžite pridal k ich dvojici. A Harry bol za to rád. Do tohto všetkého šli ako trojica a mali by byť trojicou aj teraz.   

                „Ani sa od nás nehni,“ šepol Harry.

                „Nemám v pláne,“ zaškľabil sa Ron v oficiálnom aurorskom plášti.

                Lenže v momente, ako čarodejníci videli, že Harry pohol pusou, ozvali sa nadšené výkriky, ktoré sa miešali s otázkami novinárov. Zbadal dokonca nejaké malé dieťa, ktoré zrejme jeho otec držal na pleciach, ako drží v ruke jeho zväčšenú fotku. A skutočne nemal náladu dívať sa po ostatných.

                Tonksová zavelila a aurori sa pohli vyzývajúc k uvoľneniu cesty pre hrdinu. Rozoznal otázky novinárov. Rozoznával výkriky. A chcel odtiaľ čo najskôr zmiznúť. Hermiona ho chytila pod pažu, Ron ho taktiež zovrel za rameno.

                Ich sprievod sa celkom svižne predieral cez átrium. Ľudia nechceli robiť problémy, len boli zvedaví. Každý chcel vidieť hrdinu naživo. Aurori slušne žiadali a uvoľnenie cesty a ľudia ustupovali. Nemal čas príliš premýšľať napríklad o tom, kde je Ginny, pretože ju v dave novinárov nevidel. Nevidel však ani Skeeterovú a tú by si pamätal. Prorok možno nepociťoval potrebu stíhať ho na ceste k ministrovi, hoci Colina zazrel medzi fotografmi, ktorí ho nepretržite oslepovali.

                Zbadal svoju sochu, o ktorej mu Hermiona vravela. A bola vážne otrasná. Alebo dobre, možno nebola úplne najhoršia, ale jemu sa zdalo úplne šialené, že ho tu vystavujú v takmer trojmetrovej výške.

                Napokon sa celkom ľahko dostali až k výťahom. Tonksová im vrkla, aby šli na prvé podlažie sami. Dostať sa z ôsmeho na prvé podlažie si predsa len vyžiadalo trocha času.

                „Si v poriadku?“ spýtala sa ho Hermiona. Kyslo sa zaškľabil.

                „Na počudovanie áno. Akurát som znechutený,“ zavrtel hlavou. „Človek by čakal, že po tom všetkom, čo som pre nich spravil, mi postavia aspoň štvormetrovú sochu...“ natiahol. Ron sa rozchechtal.

                „Výborne, zmysel pre humor ťa neopustil. Ale vážne, Harry...“

                „Chcel by som to mať už za sebou,“ pozrel na Hermionu. „Čo myslíš?“ mykol plecami. „Radšej by som bol teraz kdekoľvek inde na svete, ako tu. Ale je to potrebné.“

                „To je,“ prikývla. „Budeme pri tebe, nech sa deje čokoľvek...“

                Ibaže musela stíchnuť, pretože sa výťah zastavil. Na rozdiel od átria tu vládlo hrobové ticho. Pred výťahom stáli traja ľudia a napravo ďalší traja. Ginny s nejakým chlapom a na Harryho nevôľu aj Skeeterová. Keď sa výťah zastavil, pristúpili k výťahu aurori. A aurori stáli aj na oboch stranách chodby. Zabezpečovali súkromie. Hádam súkromie a nie niečo iné, pomyslel si Harry. Nepáčilo sa mu to.

                „Pán Potter,“ predstúpil pred neho starší, šedivý muž. „Som Saul Croacker, minister mágie. Veľmi rád by som vás privítal... medzi živými,“ zasmial sa. Harry prijal jeho ruku, ktorú mu minister silno zovrel. „Ani si neviete predstaviť, čo všetko to znamená pre náš svet.“

                „Ale viem, videl som sochu,“ vypustil nervózne. Ozval sa ministrov neistý smiech.

                „Zrejme si na mňa nepamätáte... ale videl som vás pred finále metlobalu v deväťdesiatom štvrtom,“ usmial sa. „Prechádzal som okolo vášho stanu.“

                Harry vedel, kto je Saul Croacker. Hermiona mu o ňom samozrejme hovorila. Bol to bývalý Nedotknuteľný, pracovník Oddelenia záhad, ktorý svojho času pomáhal spolu s Rádom strážiť Proroctvo. Vo funkcii ministra mágie vystriedal pred piatimi rokmi... to meno Harrymu neutkvelo v pamäti.

                „Nie, prepáčte, nepamätám. Ale samozrejme viem, kto ste,“ vyšlo z neho. Zatiaľ sa skutočne cítil vcelku dobre, hoci nervozita ním lomcovala. Cítil vedľa seba Hermionu a Rona a Ginny tiež nebola ďaleko. A hlavne, musí toto všetko absolvovať, aby mohol pokojne žiť.

                „Ale iste, nikto si nemôže pamätať každého, hlavne keď len prechádzal okolo stanu,“ zasmial sa. „Šéfa aurorov ale určite poznáte,“ predstavil mu muža po svojej pravici.

                Aurora Dawlisha si pamätal veľmi dobre. Utkvel mu v pamäti, keď prišiel na popud ministra Fudgea zadržať Dumbledora spolu so Shackleboltom. Neskôr sa ukázalo, že aj on pracoval pre Rád.

                „Samozrejme. Pán Dawlish,“ zovrel mu ruku.

                „Dumbledore by bol rád. A Kingsley tiež,“ usmial sa naňho auror. „Výborná práca, Harry,“ dôverne ho oslovil. Harrymu sa podarilo slabo usmiať.

                „A toto je Tiberius Ogden, najvyšší predstaviteľ Wizengamotu,“ zoznámil ho aj s ďalším mužom, ktorý mu s úsmevom podával ruku.

                Tento človek bol Harrymu zvláštnym spôsobom sympatický. Hermiona mu prezradila, že v dobe zavedenia funkcie hlavného rokfortského inkvizítora, čiže Umbridgeovej, na protest proti tomu vystúpil z Wizengamotu. A spomenul si aj na meno Croackerovho predchodcu, brata Tiberiusa, Eldera Ogdena.

                „A Arnie Princkle, vedúci  Proroka.“

                Harry stisol ruku chlapovi, ktorého Ginny presvedčila, že ju má nechať napísať o ňom článok. A presvedčila ho aj o tom, že ho majú nechať mesiac na pokoji. Zjavne ho ale nedokázala presvedčiť o ďalších veciach. Predstavovať ho Ginny nebolo potrebné.

                „Rita Skeeterová...“

                „Som rada, že vás znova vidím, Harry,“ skočila ministrovi do reči, dôverne ho oslovila a schmatla mu ruku. Ten jej medový úsmev si pamätal veľmi dobre.

                „Ja ale nie som rád, že vás znova vidím, slečna Skeeterová,“ odvetil pomaly a zamračene si vyvliekol ruku. Zarazilo ju to. Jej šéfa tiež a minister sa pomrvil. „Predpokladám, že vám pani Longbottomová odovzdala môj odkaz, pán Princkle,“ obrátil sa k nemu. Ten sa nadýchol.

                „Harry, Prorok spadá pod ministerstvo a je dôležité, aby sa v ňom objavili najaktuálnejšie a najpravdivejšie témy...“ pristúpil k nim minister.

                „Pán minister,“ prerušil ho Harry dôrazne. Hermiona sa pomrvila a Ron pozeral na Dawlisha. „Bol som ubezpečený, že sa v Prorokovi skutočne zverejňujú objektívne články a že sa história neopakuje. Že sa v ňom nezjavuje len to, čo chce ministerstvo...“

                „Harry,“ vrkla mu za chrbtom Hermiona.

                „Nie, vážne,“ zavrtel hlavou. „Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale mám isté obavy. A pri pohľade na slečnu novinárku sa mi v hlave vynárajú len negatívne skúsenosti. Viem, že je Prorok akýmsi hlásateľom ministerstva. Vždy to tak bolo a vždy aj bude. Z toho dôvodu aj rešpektujem prítomnosť zástupcov médií, hoci som žiadal najskôr o súkromnú návštevu vás, pán minister. Keď je tu ale hlava Wizengamotu, šéf aurorov a minister, zrejme tu musí byť aj niekto z Proroka, aby sa v ňom objavili najaktuálnejšie a najpravdivejšie informácie,“ ironicky z neho vyšlo. Kútikom oka videl, ako Dawlish Ronovi prikývol.

                „Chceli sme len, aby toto bolo skutočne oficiálne privítanie národného Hrdinu, pán Potter,“ ozval sa Ogden neisto. Harry bol zjavne nahnevaný.

                „História je históriou, Harry...“ skúsila Rita, ale keď sa k nej Harry obrátil, o krok cúvla.

                „Budem mať tridsať, slečna. Už dávno nie som tým tragickým hrdinom, s ktorým ste sa zavreli v komore na metly, aby ste prekrútili každé moje slovo, ktoré som vlastne ani nevyriekol. Preto si vyprosujem také dôverné oslovenie. Som pre vás pán Potter, žiaden Harry. Veľmi dobre si pamätám, ako ste špehovali a ako ste znevážili každého môjho priateľa, ktorý proti vám vystúpil, alebo o mne nechcel hovoriť. Veľmi dobre si pamätám aj to, ako ste poľovali na Siriusa Blacka. Ako ste zo mňa spravili šialenca, chlapca dožadujúceho sa pozornosti a popularity, ktorý si vymýšľal a klamal, keď vravel o návrate Voldemorta. Ako ste podporovali Fudgea a Umbridgeovú. A ani potom ste nepoľavili. A keď vojna vrcholila, pokračovali ste. A neverím, že ste tak robili len na popud ministerstva...“

                „Harry, mlč,“ sykla Hermiona a poťahala ho za habit.

                „Nebudem,“ zamračil sa neprestávajúc prepaľovať Skeeterovú pohľadom. Bola kompletne červená. Stavil by sa, že je to skôr od zlosti, ako z hanby.

                „Pán Potter...“

                „Nie,“ neprestával sa mračiť. „Ja rešpektujem postavenie Proroka v čarodejníckom svete a tiež jeho väzby na ministerstvo. Ako som povedal, doba sa zmenila. Súhlasím, aby bol Prorok pri našom stretnutí. Súhlasím, aby sa uskutočnila tlačová konferencia. A tiež uznávam, že novinári majú právo pýtať sa na hocičo. Ale jednoznačne nesúhlasím s prítomnosťou slečny Skeeterovej v mojej blízkosti,“ zaprskal.

                „Arnie, čo keby skutočne zastupovala Proroka pani Longbottomová?“ spýtal sa Ogden šéfa Proroka. „Veď to bolo predsa povedané jasne, nie?“

                „Ja ale nesúhlasím,“ Rita pozrela na šéfa. „Je mladá, nemá skúsenosti a má s ním syna. Nič...“

                „Už mlč, Rita,“ zamračil sa Dawlish.

                „Bude lepšie, keď odídeš,“ prikývol aj Princkle. Rita sa naňho neveriacky dívala. „Bež dole a pridaj sa k našim. No tak, bež,“ vyzval ju. Pozrela ešte raz nasrdene na Harryho a potom odkráčala smerom k protiľahlému výťahu, ktorý istili dvaja aurori. Pustili ju.

                Harry pozrel na Ginny, ktorá pohľadom sledovala Ritu. Keď sa však obrátila k nemu, mierne sa uškrnula.

                „Je to nehorázne,“ vyšlo z Princkla dívajúc sa na Harryho. „Viete, pán Potter, novinári majú podľa zákonov právo pokladať otázky. Majú určitú imunitu a svet toto rešpektuje,“ zamračil sa. „Myslíte, že keď ste Hrdinom, platia pre vás iné pravidlá?“ povytiahol obočie.

                „Nie, neplatia, pán Princkle. Ale rovnako, ako má slečna Skeeterová svoje práva a svoju imunitu, ja mám tiež právo chrániť si vlastnú osobu,“ zaškľabil sa. A vytiahol z vnútorného vrecka habitu kus pergamenu. „Toto boli otázky, ktoré mi mala Ginny položiť na rozkaz vašej chránenkyne. Myslíte, že v nich ide len o to, aby sa svet dozvedel niečo o Hrdinovi? Nie je v nich takmer polovica otázok jednoznačne snažiacich sa o moje zdiskreditovanie? O útok na moju osobu? Moje súkromie a moju rodinu? Nemám právo chrániť sa pred takýmto človekom?“ strčil mu do rúk pergamen. Potom sa Harry obrátil na ministra. „Tak, teraz som spokojný. Môžeme prejsť k tomu stretnutiu.“

                „A po pravde sa uľavilo aj mne,“ uškrnul sa Dawlish.

                „Musím pripustiť, že niektoré Ritine metódy by sa pokojne dali skúmať aj u nás,“ Ogden povytiahol obočie.

                „Tak teda prejdeme ku mne,“ prikývol minister. „Slečnu Grangerovú a pána Weasleyho poznáme a zrejme bude správne, keď sa stretnutia zúčastníme v rovnocennom zastúpení,“ obrátil sa smerom ku svojej kancelárii.

                „Ospravedlníte ma?“ ozval sa Princkle. Muži sa zastavili a obrátili. Zamával pergamenom. „Musím si niečo overiť,“ stiahol obočie a fľochol po Harrym. Potom sa obrátil k Ginny. „Zaznamenávajte všetko,“ stiahol obočie.

                „Iste,“ prikývla.

                Harry bol rád, že sa Skeeterky zbavil. Zrejme na dobro. Na pergamene bol dôkaz, ktorým by ju pokojne mohol udať. A ak by ju aj neodsúdili, poriadne by ju mohol povoziť krížom krážom cez Wizengamot a zrejme by si ani neškrtla. Už nikdy by si neškrtla. Vedela ale, že to nespraví. Nebude sa tým zaťažovať. A on ani nechcel. Ale týmto jej vyslal po jej šéfovi jasné posolstvo.

                Minister mu prezradil, prečo stretnutie v takomto zložení. On bol minister. Iste. Bol tu šéf aurorov, ktorí sa starali o to, aby bol svet poriadne vyčistený a hlava Wizengamotu, ktorá posielala do väzenia. Celá politika čarodejníckeho sveta  po vojne bola sústredená práve týmto smerom. Aby sa svet zbavil všetkej buriny. A bolo príznačné, aby práve Hrdinu privítali v takomto zložení. Harry by to možno aj akceptoval.

                 Hermiona Harryho pozorne sledovala. Vážne sa jej zdal pokojným. Iste, boli tu len traja cudzí ľudia. Či skôr len dvaja, pretože Dawlisha poznal. Ale aj tak.

                Mala najskôr obavu, keď videla to zabezpečenie. Aurori striehli pripravení nepustiť nikoho. V prvej chvíli jej napadla šialenosť... že ich všetkých proste uväznia alebo niečo. To samozrejme bola hlúposť, ale minister si súkromie zabezpečil vskutku nezvyčajným spôsobom. Bolo to ale kvôli Harrymu. Nie preto, lebo to bol Hrdina. Minister mu chcel prezentovať presne to, o čom mu vravel. Ministerstvo a aurori ťahali za jeden povraz. S posvätením Wizengamotu. A možno spustil svoju hru, aby Harryho pritiahol na svoju stranu.

                Takmer dve hodiny sedeli u ministra a rozprávali Harrymu vlastne to, čo mu už vravela ona aj s priateľmi. Ibaže teraz to bolo oficiálnejšie. A samozrejme sa pýtali. Akceptovali však Harryho vyhýbavé odpovede. Bolo nemysliteľné, aby sa po necelom mesiaci vyjadril k politike, smerovaní čarodejníckeho sveta, o budúcnosti. Sľúbili mu, že mu poskytnú priestor, že nebudú naliehať, hoci by ho verejnosť chcela vidieť v nejakej dôležitej funkcii. Croacker priamo naznačil ministerskú stoličku a keby Harry sedel vo svojej obývačke, zrejme by sa od smiechu zosunul na zem. Len úctivo poďakoval a vyjadril sa, že o jeho miesto skutočne záujem nemá.

                Lenže potom malo prísť k oveľa ťažšej záležitosti. Pre Harryho určite. Toto boli len traja ľudia. Mal sa postaviť pred celé Anglicko a zrejme aj svet, pretože tlačová konferencia bola verejná, vysielaná dokonca čarodejníckym rádiom. Mal šťastie, že pokusy čarodejníkov o prenášanie obrazu čarodejným spôsobom ešte nedoriešili.

                Ginny sa pridala ku svojim kolegom novinárom a fotografom, ktorí okupovali prvé dva rady pod vyvýšeným pódiom v átriu. Videl na ňu. Keď bude stáť tam, kde teraz minister, uvidí na ňu. Hermiona s Ronom mu budú stáť za chrbtom. Z toho zaplneného átria sa mu dvíhal žalúdok a on siahol do vrecka. Hermiona mu zovrela predlaktie.

                Bolo mu horko, keď ho minister slávnostne uvítal a požiadal ho, aby predstúpil pred mikrofón. Aspoň nebude musieť použiť Sonorus.

                Stál na pódiu za stolčekom s mikrofónom a díval sa, ako ten dav jasá, vykrikuje. Videl svoje plagáty, oslavné heslá. Dlhé átrium bolo preplnené a jemu sa chcelo omdlieť. Zhlboka dýchal, vo vrecku stískal kocky a nechápal, prečo tí ľudia tak šalejú. Pozrel dole, k novinárom, ktorí sa už chystali páliť otázky. Zdvihol ruku.

                „Ehm, prosím, pokoj,“ vyriekol a zľakol sa svojho hlasu, ktorí sa niesol átriom. Vytiahol ruku s kockami. Nikto ho nemôže vidieť, bol pred ním stolček. Kocky teraz potreboval. Dav sa pozvoľna upokojoval. Vzápätí nastalo hrobové ticho. Každý sa snažil zachytiť všetko, čo Hrdina povie. „Skôr, než sa dostanú k slovu novinári, by som rád niečo povedal,“ vyšlo z neho.

                Hermiona pozrela na Rona. Toto si predsa nedohovorili. Mal odpovedať novinárom a nie dávať nejaké svoje vyhlásenia. Ale možno má plán. Nejaký podobný, akým zadupal do zeme Skeeterovú, ktorá mu to zrejme nikdy neodpustí. Nebola tu. To si všimla okamžite. A vedela aj to, že Ginny otázky klásť nebude.

                „Nie som síce ktovieaký rečník, ale niečo tu je, čo musím povedať,“ pokračoval dívajúc sa ponad dav dozadu, na protiľahlú stenu, ktorá bola dobrých sto metrov od neho. „Vrátil som sa len pred mesiacom a za ten čas sa nestíham čudovať. Jasne, vedel som, že nejaký sviatok existuje. Ale toto?“ ukázal rukou na svoju sochu. Zavrtel hlavou. „Ja nie som hrdina. Ja som spravil len to, čo mi bolo povedané. Čo vymyslel niekto iný. Ja som vlastne ani nevedel, čo robím, v opačnom prípade by som nezostal jedenásť rokov mimo,“ mierne sa pousmial. Hovoril pomaly a zreteľne. „Oslavujete deň Harryho Pottera len preto, lebo niekto iný niečo vymyslel a ja som to len splnil. Ale čo všetci tí mŕtvi pred tým? Čo Dumbledore, napríklad? Každý, kto umrel pri strete so smrťožrútmi alebo s Voldemortom je hrdina. Všetci tí, ktorí bojovali po mojom boku, sú hrdinovia. A ja, len preto, lebo som vyriekol jedno kúzlo, ktoré ho zničilo, mám byť oslavovaný?“ odmietavo zavrtel hlavou. „Koľkí z vás prišli o niekoho blízkeho? Toho nazývajte hrdinom. Nechcem ničiť nič, čo tu bolo jedenásť rokov. Na čo ste si zrejme všetci zvykli, ale prosím, prestaňme ten deň nazývať Dňom Harryho Pottera, pretože je to lož. Deň Víťazstva... to by bolo správne meno, napríklad. Nikto by nedokázal normálne žiť, keby vedel, že sa jeden deň v roku bude jeho meno obmieľať a oslavovať. Je to dosť nepríjemné, viete?“ prinútil sa nezaškľabiť. Jeho pohľad skĺzol k rukám. Kocky sa nehýbali. Boli absolútne pokojné. Usmial sa. „Ja žijem,“ zdvihol hlavu a pokračoval. „Žiadna obeta, žiadne položenie života sa nekonalo. Preto nie je potrebné ma oslavovať. Zvíťazili sme ten deň všetci a berme to tak. Ďakujem,“ dôrazne zakončil.

Potom pozrel na novinárov s tým, že ich vyzve, aby sa pýtali, keď sa átriom ozvali výkriky. Čarodejníci skandovali jeho meno, mávali jeho fotografiami a kričali mu na slávu. Potrebovali mať svojho hrdinu a ignorovali všetko, čo povedal. Pozrel na Ginny, ktorá sa naňho nešťastne dívala. Potom sa ale postavila, začarovali si hlasivky a ozvala sa.

„Pán Potter, prosím...“ aj napriek zosilnenému hlasu musela kričať, aby ju bolo počuť. „Pokoj prosím, stíchnite!“ obrátila sa k davu. „Pán Potter, mám otázku,“ obrátila sa k nemu, ale musela čakať, kým sa ľudia utíšia. A oni pochopili, že teraz sa dozvedia možno niečo viac. „Chcem sa spýtať,“ vravela už pokojnejšie, keď nastalo ticho. „Vy navrhujete, aby bola vaša socha odstránená z átria?“ povytiahla obočie. V duchu sa musel zaškľabiť.

„Určite áno,“ prikývol. „Nič by mi nespravilo väčšiu radosť ako to, keby bola moja socha zničená,“ usmial sa. Ginny si sadla. Dav bol ticho.

„Pán Potter, rád by som sa vrátil k vášmu prehláseniu, že nie ste hrdina,“ postavil sa akýsi chlapík. „Je faktom, že ste boli vy oným Vyvoleným z minulosti. Je to pravda?“

„Tak, keď je to faktom, tak asi hej,“ díval sa na chlapa, ktorý si ale nesadol. Pokračoval.

„A v proroctve, ktoré vás označilo ako Vyvoleného sa vravelo, že ste vy jediným, kto ho môže zastaviť. Nie je tak?“

Harry sa nepokojne pomrvil. Došlo mu, o čo chlapovi ide.

„Príliš si na znenie nepamätám,“ mierne sa zaškľabil. To iste. Chlap vyzeral, že mu neverí.

„My ale áno,“ pousmial sa. „Nebudem ho teraz citovať... A podľa toho, čo ste povedali... nech by vymyslel spôsob k jeho zničeniu ktokoľvek... vy ste držali prútik. Vy ste vyslali kúzlo. Vy ste sa nechali prekliať. Nemám pravdu?“ povytiahol obočie. Ozvalo sa pár súhlasných výkrikov. Nepohne nimi. Týmto smerom to nepôjde.

„A rovnako ma mohol rozprášiť ako Dumbledora,“ mykol plecami.

„Ale nerozprášil. Čiže vaše prehlásenie, že nie ste hrdina... je len čisto vaším želaním. Stále ním však ostávate...“

A dav sa znova súhlasne rozkričal. Harryho kocky sa pohli.

„Prosím!“ tentoraz sa chlap snažil utíšiť dav. „Ďakujem,“ prikývol, keď znova nastalo ticho. „Ja vás chápem, pán Potter. Podľa toho, čo o vás vieme, ste vždy boli až príliš skromným. Ale to je jedno... Každopádne uznávam, že velebiť mŕtveho hrdinu, ktorý žije, je nezmyselné,“ usmial sa naňho. Harry si vydýchol.

„Kto bol čarodejníkom, kto prišiel s tou kliatbou?“ ozval sa ďalší novinár.

„No, myslím, že jeho meno tajiť je už zbytočné. Bol to Severus Snape,“ pevne prehlásil. Ozvalo sa šumenie. „Áno, bol to smrťožrút, ktorý však pôsobil ako špeh vo Voldemortových radách. Preto sa jeho meno nezjavilo v istom zozname aurorského úradu, ako mi bolo povedané. To on prišiel na spôsob, ako ho zastaviť a on všetko zariadil tak, aby to vyšlo,“ rozprával rozhodne hrajúc sa s kockami.

„Bol... Je mŕtvy?“

„Áno. Preto môžem jeho meno vysloviť nahlas.“

„V čom spočívala tá kliatba?“

„Prepáčte, ale k nej sa vyjadrovať nebudem. Skutočne. Bola to čierna mágia a nikto sa nemôže hnevať, keď o nej netúžim vravieť...“

Otázky pokračovali. Novinári sa ešte chvíľu snažili vymámiť z neho o čo v kliatbe šlo. Keď však zaryto mlčal, respektíve tvrdohlavo odmietal odpovedať, pretočili stránku a pýtali sa na jeho názor na politiku. Jeho plány do budúcna. Jeho ambície. Tieto otázky a odpovede mal nacvičené a odpovedal presne podľa programu, ako si ironicky pomyslel. A novinári skutočne neboli až takí dotieraví, ako si myslel. Respektíve tu nebola Rita, aby ich viedla ako roj včiel.

Potom nasledovali, podľa očakávania, otázky súkromnejšieho razenia. Pýtali sa na jeho syna. Odvetil, že sa stále len spoznávajú, ale že je to bystrý a rozumný chlapec, ktorý mu robí radosť. Potom sa ho ktosi, koho začal hneď nemať rád pýtal, čo vraví na to, že sa jeho snúbenica vydala. Neodvažoval sa na Ginny v ten moment pozrieť. Odvetil tiež naučeno. Jedenásť rokov je príliš dlhých, aby sa čakalo na mŕtveho a jeho snúbenica si zariadila život tak, ako uznala za vhodné. Rešpektuje jej rozhodnutie, rovnako ako rešpektuje rozhodnutie všetkých svojich blízkych a priateľov.

Aj tak sa tam dusil viac ako dve hodiny. Napokon uznal, že by si možno aj zvykol. Aj na ten dav, ktorý sa občas rozkričal, aj na otázky. Našťastie sa nikto z novinárov nerýpal v jednej konkrétnej téme tak, ako by to zrejme spravila Skeeterová. Dusili ho, ale bola to čistá zvedavosť a záujem. A napokon verejne požiadal o rešpektovanie súkromia všetkých tak, ako sa to zjavilo v prvom článku.

„A čo bude nasledovať teraz?“ spýtal sa už v bezpečí Brlohu. Molly s Charliem počúvali rádio, ako mu prezradili. A Molly už servírovala neskorý obed.

„Myslím, že ťa niekoľko dní budú preberať zo všetkých strán,“ skonštatovala Ginny. „Určite sa bude vo veľkom uvažovať, či tú sochu zrušiť alebo nie. Andrew Malcolm je novinár z Magických listov, to je hlavná Prorokova konkurencia, súkromná. Oni budú zrejme za to, aby sa odstránila,“ uškrnula sa. Malcolm bol novinár, ktorý ho chytil na hruškách. Najskôr ho odhalil, ako pravého hrdinu a potom nepriamo vyzval všetkých, aby neoslavovali živého mŕtveho.

Harry bol vyčerpaný. Počúval rozhovory, ale nezapájal sa. Ginny si vyžiadala súkromie. Musela napísať článok o rozhovore Harryho Pottera s ministrom. Na interview sa už zrejme vrhli jej kolegovia. Neobávala sa ho však.

Ako neskôr prezradila, Skeeterovú si Princkle pozval na koberček. Zrejme ohľadne otázok. A ona v najbližších dňoch uvidí, či si nebude musieť hľadať nové miesto. Vravela to ale s úškľabkom. Princkle by sa ju teraz určite nerozhodol vyraziť. Nie, keď je na scéne Harry.

------

                „Brzdi,“ upozornila ho Hermiona v ten večer doma, keď si nalial štvrtý pohár whisky.

                „Nie, chcem sa opiť,“ zamračil sa na ňu. „Pretvarujem sa celý deň. Som psychicky vyšťavený, vieš?“

                „Viem,“ prikývla. „Ale ožranie ti v tom stave môže maximálne uškodiť. Takže už žiaden chľast.“

                „Zajtra to skúsim,“ díval sa, ako odkladá fľašu. Rýchlo vypil obsah pohára, pretože už sa naťahovala aj za ním.

                „Čo skúsiš?“ spýtala sa, keď si prisadla.

                „Pôjdem do Šikmej,“ pozrel na ňu. „Teda pôjdeme,“ opravil sa s úškľabkom. „Chcem kúpiť Charliemu darček k narodeninám,“ významne nadhodil. Usmiala sa.

                „To je dobrý nápad.“

 

 

 

 

Komentáre

24.03.2020
• Jana Varga  |  24.03.2020 08:11:51  |  IP: 78.99.---.---
Ďakujem, Sasha!
Rita sa asi nedokáže len tak zmieriť s prehrou. A vždy bola veľmi zvedavá... :)
V tejto poviedke bude záporákov hneď niekoľko, nielen Neville, postupne sa odhalia. No a Neville... s ním to bude tiež ešte zaujímavé (aspoň myslím:D)

22.03.2020
• Sasha  |  22.03.2020 19:24:10  |  IP: 147.78.---.---
Veľmi sa mi páčilo, ako Harry Ritu odstavil a dúfam, že aurorský úrad sa postará o to, aby sa Rita k nemu nedostala... napáchala už dosť zlého
Veľmi ma mrzí, za akého blbca je Neville v tejto poviedke, hlavne preto, že väčšinou je on ten dobrý :D ale hádam, že nejaký "záporák" existovať musí :D som zvedavá, ako sa to s ním a Ginny bude ďalej rozvíjať
Každopádne ďakujem za kapitolku
• Jana Varga  |  22.03.2020 11:29:52  |  IP: 188.121.---.---
Ďakujem,
Tak čítal to :D Jasne, že je to individuálne a jasný "recept" na to neexistuje. Tebe sa to môže zdať málo a niekto iný v tvojom veku sa pri tej predstave môže zhroziť :D
Áno, Rita sa bude veľmi snažiť mu uškodiť...
• jerry  |  22.03.2020 10:12:46  |  IP: 91.127.---.---
Čauko. Dvakrát do týždňa? Nie je to málo? Predpokladám, že mu teraz Rita riadne zavarí. Drsný život hrdinu.
Nový príspevok
nick  
text
 
 
857-0štyri  =  
Vyplňte kontrolu proti SPAMu.
TOPlist

aktualizované: 20.09.2020 18:02:54