14. Deň po tom

 

„Zlé správy,“ vypustil Harry. Jeho zamračený pohľad, ktorý venoval pergamenom, sa zmenil na opatrný a starostlivý, ktorý vzápätí uprel na Ginny. „Skôr nepríjemné, ako zlé.“

„Týkajú sa mňa?“ vyzvedala, aj keď vôbec netušila, aká pošta by mohla súvisieť s ňou.

„Ginny,“ zmotal pergameny a odložil ich na kraj stola. „Neviem, či by nebolo najlepšie, keby som si obsah tých pergamenov nenechal pre seba.“

„Aspoň zatiaľ, však?“ šepla so stiahnutým obočím. „Ak je to niečo, čo sa týka mňa, aj keď len okrajovo, chcela by som to vedieť. Či je to zlé alebo len nepríjemné. Ak je to skutočne niečo, o čom by som mala vedieť, bolo by najlepšie, keby si mi to povedal hneď a neodkladal to. Aj tak už viem, že niečo proste je.“

Díval sa na ňu s obavami. A napriek tomu v ňom rástla, možno by sa ten pocit dal nazvať hrdosťou. Bola odhodlaná postaviť sa čomukoľvek, aj keď netušila čomu. Odhodlaná bola, ale pochyboval, či je už pripravená čeliť nepríjemnej minulosti a hlavne prítomnosti. Na druhej strane sa však nejedná o nič nové či prekvapujúce. Vie o tom a možno je s tým zmierená. Len či je nutné jej to pripomínať. Jej pohľad bol však veľavravný. Aj keď videl strach, videl aj to, že odmieta jeho ďalšie vyhýbavé odpovede.

„Týkajú sa teba,“ prikývol po chvíli. „Vlastne sa týkajú len teba. Najprv by si mala vedieť, že mám na ministerstve svojho človeka. Niečo mi dlží a vracia mi to službičkami. Ale to je jedno. Nie je to až také dôležité. Mala by si vedieť aj to, že som sa do tohto pustil hneď po vojne. Vtedy som ešte netušil, čo sa s tebou stalo, či žiješ. Krátko po vojne som zašiel na staré známe miesta. Rokfort napríklad. A aj na miesto, kde bol...“ na moment sa odmlčal, aby sa nadýchol.

„Brloh,“ doplnila miesto neho. Pozorne ho počúvala, nespúšťala z neho pohľad a došlo jej to.

„Áno,“ prikývol neisto. Dával pozor na každú jej reakciu. „Na tom mieste bol kedysi Brloh. Teraz je to miesto prázdne,“ šepol.

„Prázdne,“ hlesla. Vedela, že to tak nejako muselo skončiť. Keď celá jej rodina umrela a smrťožrúti vyčíňali tak, ako o tom počula, muselo zákonite prísť k niečomu takémuto. Ich dlane sa samovoľne našli a zovreli.

„Dal som tomu človeku nejaké inštrukcie a poprosil som ho o pár maličkostí, ktoré by mohol pre mňa spraviť,“ pokračoval po chvíli, keď si bol istý, že môže. „Pozemok je prepísaný na teba, ako na poslednú žijúcu Weasleyovú,“ jeho hlas bol tichý a opatrný. „Pochybujem síce, že tam niekedy budeš chcieť bývať, ale je tvoj. Ja som ale, nevedel som, že žiješ a dovolil som si požiadať ho o...“ stiahol obočie. Strelila po ňom pohľadom povzbudzujúc ho, aby dokončil. „Ginny,“ podvedome ju stisol pevnejšie. „Ja som ich chcel všetkých pochovať,“ sťažka sa z neho vydralo a privrel oči. „Ibaže, ibaže to nejde, pretože...“ musel sa veľmi premáhať, aby sa nerozplakal. Sklonil hlavu, cítil, že zmeravela. „Nejde to, už je neskoro, pretože...“

„Ich telá nie sú,“ dokončila zaňho. Prudko k nej zdvihol hlavu. Po lícach jej pomaličky tiekli dve slzy. Videl pochopenie a obrovský smútok.

„Nie sú,“ prikývol a prisunul sa k nej bližšie. „Dvojčatá a Percy sú pochovaní v spoločnom hrobe. Tí áno, ale ostatní...“

„O čo si ho teda požiadal?“ smrkla. V tejto chvíli nechcela počuť o tom, čo sa stalo so všetkými. Teraz nie, ale raz to bude chcieť vedieť. To vedeli veľmi dobre obaja.

„Nechal som vyrobiť a postaviť niečo ako pamätnú tabuľu. Nie pomník, nie sú tam pochovaní, len niečo, čo by poukazovalo na miesto, kde žili. Najprv som to robil len kvôli sebe, ale teraz to patrí tebe. Ak budeš chcieť, môže to ísť odtiaľ preč. Ten pozemok už nie je chránený. Keď umrel Artur, ako strážca tajomstva, všetky ochrany zanikli. Ale keby si chcela, mohli by sme ho začarovať naspäť a strážkyňou by si bola ty. Aj keď len preto, aby tam nik cudzí nemohol vkročiť.“

„Chcela by som tam ísť,“ pípla.

„Ginny...“

„Ja chcem, Harry,“ pozrela mu priamo do očí. „Myslím, že by si ma tam dokázal dostať tak, aby som nestretla žiadneho človeka. A keď tam budeš so mnou, nech to bude akokoľvek bolestivé a smutné, ja to zvládnem,“ rozhodne prehlásila. Smutne sa na ňu pousmial.

„Viem, že to zvládneš.“

„Je ešte niečo, čo by som mala vedieť?“

„Áno,“ prikývol. „To som začal zariaďovať v čase, kedy si už bola tu. Nielen pozemok je tvoj. Ministerstvo, aj keď je teraz takmer na dne, sa rozhodlo v spolupráci s Gringottovými poskytovať akési odškodné pozostalým. Rovnako, ako sa snažia finančne pomôcť všetkým tým, ktorí prišli o všetko hmotné. Nie je toho veľa. Poškodených je až príliš mnoho. Aj keď si myslím, že ty by si od ministerstva nemusela nič prijať, pretože by som ti mohol pomôcť ja, aj keď budeš odmietať, alebo možno práve preto, že budeš odmietať, tak som sa rozhodol konať v tvojom mene. Severus mi svedčil. A ten môj človek ti vybavil odškodné za každého, o koho si vo vojne prišla. Ako som už povedal, nie je toho veľa. Ale niečo predsa len máš vo svojom osobnom trezore v Gringottbanke.“

„Harry,“ neveriacky stiahla obočie. Všetky tieto novinky ju tak strašne boleli.

„Patrí ti to presne tak, ako ktorémukoľvek inému čarodejníkovi. A zabudni na to, že by si mi to dala, pretože budeš chcieť splatiť akési dlhy, ktoré voči mne máš. O tom sme sa už bavili. Žiadne dlhy nemáš a to, čo je v banke, si necháš na naštartovanie začiatku nového života.“

„Ja už som predsa nový život naštartovala.“

------

„Nechcel som sa pripraviť o to potešenie vidieť vás ráno po,“ zaškľabil sa jej do tváre. Skutočne v sebe nenašla dostatočné množstvo síl na to, aby sa s ním hádala.  

„Som rada, že vám dokážem zdvihnúť náladu,“ vrkla.

„Zaručene. Nechcel som v noci ťahať Minervu z postele, veď vy za ňou pôjdete aj sama a zdôveríte sa jej so svojím nočným dobrodružstvom.“

„Kde beriete tú istotu?“

„V poriadku, dovolím si preformulovať svoje konštatovanie. Veď Minerva sa o vašom nočnom dobrodružstve i tak dozvie.“

„Budete na mňa žalovať?“

„V krajnom prípade by som si dovolil upozorniť riaditeľku, že jedna jej profesorka má záľubu v nočnom splašenom pobehovaní po hrade a naháňaní sa za akýmisi preludmi, ktoré sú spôsobené zaujímavou kombináciou istého elixíru a destilátu. Ale som si istý, že k tomu nebudem prinútený. Čo poviete, slečna Grangerová?“ povytiahol obočie.

„Uvedomujete si, že ma len sprosto vydierate?“ sykla po ňom naštvane. Vzápätí bolestne stiahla obočie. Skutočne nevládala ani vstať a zmiznúť odtiaľ.

„No vidíte! A ja som sa snažil prísť na to, ako správne pomenovať toto moje počínanie,“ pobavene rozhodil rukami. „Ďakujem. Pre vaše dobro, drahá kolegyňa, by bolo najlepšie, aby ste sa niekomu zdôverili. Síce nechtiac, ale podarilo sa vám odhaliť predo mnou, aké strašné to musí pre vás byť. Pochybujem, že by ste sa zdôverovali Potterovi. Svojmu novému priateľovi zrejme ešte príliš nedôverujete. Potom tu máte Minervu, ale pred ňou máte rešpekt. Možno by do úvahy pripadala slečna Weasleyová, ale zrejme si myslíte, že má dosť vlastných problémov a aj má. Ale na rozdiel od vás sa snaží im čeliť. A má silu. Takú, ktorá vám zjavne chýba. Možno by vám nezaškodilo, keby ste si z toho zničeného dievčaťa vzali príklad a pokúsili sa so sebou niečo spraviť, inak skončíte oveľa horšie než váľaním sa na zemi v tráve v noci v nočnej košeli,“ prskol jej do tváre. Zamračene sa naňho dívala.

„Krásny monológ,“ precedila pomedzi zuby. „Máte pravdu, dostali ste ma. Nemám veľa možností, však? Ale jedno je isté a táto naša spoločná noc to nemôže zmeniť. Ste len odporný, sarkastický sviniar, ktorý sa vyžíva v nešťastí druhých,“ zavrčala.

„Omyl. Som odporný, sarkastický sviniar, ktorý sa nebojí povedať človeku do očí pravdu a stále na ňu upozorňovať. Rovnako ako na chyby, ktorých sa ten druhý dopúšťa. Ak vám moje prejavenie potešenia, ktoré so sebou prinieslo vaše dnešné prebudenie, pripadalo ako škodoradostné, tak mi to ale vôbec nemôžete mať za zlé. Bolo to niečo, čo určite stálo za to, aby to človek prežil. Ale to je asi tak všetko. Ak si myslíte, že mi nešťastie druhých prináša radosť, tak sa veľmi mýlite. Pravdou je maximálne to, že mi je, vo väčšine prípadov, nešťastie druhých úplne ľahostajné. Zdôrazňujem však, že vo väčšine prípadov. Viete, vojna mi niečo priniesla. Naučila ma nielen trpieť a znášať niekoho v tesnej blízkosti, ale naučila ma ho aj pochopiť, zvyknúť si naňho a v konečnom dôsledku si ho aj vážiť. A ak tento niekto má niekoho, kto má problémy, som ochotný mu dokonca pomôcť, ak vidím, že dotyčný má snahu so sebou niečo spraviť. Vidíte, aké zázraky dokáže robiť taká obyčajná hlúposť, akou je vojna?“ ironicky zatiahol.

„Nestačím sa diviť,“ zavrtela hlavou. „Vážne, doslova ste ma šokovali. Človek by z toho vášho rečnenia dokonca mohol nadobudnúť pocit, že mu dobrovoľne ponúkate pomoc,“ zacerila sa. „Má to ale jeden háčik. Nepotrebujem pomoc a už vôbec nie vašu,“ zamračila sa. „Som vám vďačná, že ste ma z toho dostali, ale to je asi tak všetko. Spravila som chybu, ktorá sa už nebude opakovať a aby sa neopakovala, na to skutočne nikoho nepotrebujem. A o svojej chybe Minerve aj poviem, môžete sa spoľahnúť.“

„Ste neskutočná,“ zavrtel hlavou. „Spravili ste len chybu. To je vaše zhrnutie celej tejto situácie?“

„Obrovskú chybu,“ prikývla a pokúsila sa vstať. Nešlo to.

„Aha,“ prikývol. „Nesnažte sa o to, ešte pár hodín sa sama nepostavíte,“ varoval posmešne. „A som zvedavý, čo poviete druhým. Ako sa vyhovoríte, keď zistia, že ste strávili noc tu, so mnou. Chýbali ste na raňajkách a do večera vás vlastne nebolo. Čo si vymyslíte, slečna Grangerová? Že ste spravili chybu? Že ste vlastne len námesačná a v noci vás vaše nohy zaniesli až sem? Miesto toho, aby ste sa ťahali do bytu pána Berelsona, ktorý by bol nadšením celý bez seba? A že sme sa ráno prebudili a hrali šachy alebo pľuvadlíky? Alebo že sme si skúšali nové kúzla, či nebodaj spoločne kutili pri kotlíkoch? Čo? Tak...“

„Dajte mi pokoj. Držte už ústa,“ naštvane ho prerušila. Tak prudko, až sa jej tisíce ihličiek zabodli do mozgu. „Neprosila som vás, aby ste ma zachraňovali. Ale už sa stalo. Ak čakáte, že vám budem zaviazaná životom, tak sa dajte vypchať. Som vám vďačná, ale nečakajte, že by som sa k vám začala večer čo večer modliť.“

„To od vás vskutku neočakávam.“

„Tak sa mi aspoň prestaňte starať do života. Prestaňte špekulovať nad tým, čo bude alebo nebude. Chcem odísť, ale zjavne nemôžem. Tak by som od vás rada vedela, ako dlho bude tento stav trvať a či skutočne neexistuje nič, čím by sa to dalo urýchliť, aby som vás zbytočne neobťažovala.“

„Slečna Grangerová, máte problém.“

„Dajte pokoj.“

„Nedám.“

„Ako dlho tu budem musieť trčať?“

„Chcete sa vrátiť do svojej izby a vrhnúť sa na ďalšiu fľašu?“

„Nerozumeli ste otázke?“

„Úplne jasne.“

„Tak odpovedajte.“

„Prestanete piť?“

„Vy mi proste nedáte pokoj,“ sykla so stisnutými zubami a chytila sa za hlavu. „Baví vás to? Vidíte, že nie som schopná ani hrešiť, nieto zmiznúť, tak ste sa rozhodli, že budete vŕtať?“

„Správny odhad.“

„Nenávidím vás.“

„Nič prekvapujúce.“

Vraždila ho pohľadom. Odpovedal jej úplne flegmatickým zazeraním. Nebol nadšený, že mu vysedáva v posteli práve ona, ale keď už tam je a je v takom stave, v akom je, tak to chcel využiť a pokúsiť sa splniť Potterovu prosbu, aby jej pomohol. Nie chlácholivými rečami, aké používa Minerva. Ale tvrdo a nekompromisne.

A ona vedela, niekde v kútiku duše sa ozýval slabučký hlások, že ten kretén má možno pravdu. Nebola však schopná poriadne uvažovať a premýšľať. Nebola schopná dostať svoj mozog do nejakého akože pohotovostného režimu, počas ktorého by vymýšľala výhovorky a už vôbec nebola schopná prísť na niečo, čím by kontrovala tým jeho rečiam.

„Zdá sa, že máme návštevu,“ zaškeril sa, keď sa ozvalo dosť hlasné a nástojčivé búchanie. „Buďte tu ako myška, sľubujem, že sa nikto nedozvie o našej nádhernej noci.“

Skôr, ako by stihla niečo zavrčať, s úškľabkom zavrel dvere spálne. Skutočne bola ticho ako tá myška. Nikto nemusel vedieť, kde vlastne je. Hlavne, keď celkom jasne počula rozhovor z druhej miestnosti.

„Dobrý deň, Minerva,“ úctivo pozdravil riaditeľku. „Berelson. Ten, kto mal na starosti vašu výchovu, zrejme opomenul upozorniť na tú skutočnosť, že trieskanie na cudzie dvere je krajne nezdvorilé.“

„Snape.“

„Páni, prosím,“ zahriakla ich Minerva. „Dobrý deň aj tebe, Severus.“

„Čo vás ku mne privádza?“ usmial sa na ňu, kolegu celkom okate ignoroval.

„Len sme sa prišli spýtať, či si dnes náhodou nevidel slečnu Grangerovú,“ Minerva stiahla obočie. „Neobjavila sa na raňajkách a Robert ju nenašiel v jej izbe, tak prišiel za mnou s prosbou, či by som mu ju nepomohla nájsť.“

„Aha,“ Severus pomaly prikývol. „Skôr, ako odpoviem na vašu otázku, by som rád počul odpoveď na tú moju. Akými prazvláštnymi cestami sa uberali vaše myšlienky? Aké nevídané logické metódy ste museli použiť, aby ste dospeli k záveru, že by vaše kroky mali smerovať až k môjmu bytu, kde si myslíte, že nájdete odpoveď na vašu otázku?“ prebodol Roberta pohľadom.

„Profesor Snape,“ spustil Robert pohŕdavo. „Nie je žiadne tajomstvo, že vy a Hermiona sa príliš nemusíte a...“

„A to má byť výsledok vašej logickej úvahy?“ prerušil ho Snape jedovito. „To, že sa s profesorkou príliš neobľubujeme je odpoveď na to, prečo ju hľadať tu? Ale nie! Máte pravdu. Odhalili ste ma!“ teatrálne natiahol. „Nemám ju rád, preto som ju v noci uniesol, aby som ju tu rozštvrtil a postrkal do skriniek! Ja som vlastne kanibal. Stehno som už zožral, bolo výborné!“

„Severus, sklapni!“ vrkla po ňom Minerva, kým Robert od zúrivosti očervenel. „Nevidel si ju?“ mračila sa na všetky svetové strany.

„Videl som ju,“ odvetil jej pokojne. Minerva prevrátila oči. „A musím podotknúť, že toto stretnutie mi pokazilo celý zvyšok dňa, ale to nie je nič prekvapujúce vzhľadom na to, ako strašne sa my dvaja nenávidíme, však?“ fľochol po Robertovi.

„Čo je s ňou?“ zavrčal ten.

„Tak to netuším,“ mykol plecami. „Len prskla niečo o tom, že dúfa, že ma v lese podupe stádo hipogryfov. A potom zavrčala, aby som sa nestaral o to, kam ide, že to nie je moja starosť a aby som zašiel na kozmetiku, aby mi dali trocha farby na ten môj biely ksicht,“ vymenovával na prstoch. Potom však zbadal Minervin výstražný pohľad. „Tak dobre. Povedala niečo v tom znení, že si potrebuje vybaviť niečo súrne. Že dostala v noci sovu a musí odísť kvôli nejakej tete či komu, úbohá žena. Vráti sa hneď, ako si to vybaví a že nechcela nikoho budiť ráno o piatej. To vám mám odkázať,“ pozeral na Minervu. Tá len v krátkosti prikývla. Kútikom oka videl, ako Robert naštvane kráčal preč. Zaškeril sa za ním.

„Severus, je pravda to, čo si povedal?“ spýtala sa Minerva, keď osameli.

„Ona toho narozprávala ešte viac, ale z toho podstatného je to všetko.“

„Určite?“ stiahla obočie.

„No áno. Prečo?“ zatváril sa ako stelesnená nevinnosť.

„No, v prípade, že vravíš pravdu, je to v poriadku. Zodpovedalo by to tomu, že všetko prebehlo bez komplikácií,“ nadvihla obočie. „Ale ak si vymýšľaš, tak zrejme na to máš dôvod. A za vyše tridsať rokov, čo ťa poznám viem, že ak máš dôvod, tak aj vieš, čo robíš,“ zadívala sa naňho.

„Veľmi si vážim to, že máte o mojom počínaní takú vysokú mienku.“

Minerva sa naňho chvíľu uprene dívala, než sa rozhodla odísť. Poznala ho a vedela, že nech sa deje čokoľvek, môže mu dôverovať. V momente, ako za ňou Snape zavrel dvere, jeho pobavený výraz zmizol. Zamračene pozrel na druhé dvere.

„Takže, museli ste počuť, že je pol hradu v pohotovosti, pretože ste nezvestná,“ vrkol po Hermione, ktorá si držala hlavu v dlaniach. Unavene naňho pozrela. „Teda, pol hradu,“ zaškľabil sa. „Berelson sa nedá nazývať pol hradom.“

„Čo proti nemu máte?“ stiahla obočie.

„Ja? Nič,“ usmial sa. „No tak? Ako ste sa rozhodli? Poviete konečne nahlas, že ste alkoholička?“

„A spraví vám to radosť?“

„Ja nie som ten, kto potrebuje byť permanentne v liehu.“

„Čo keby ste predstierali, že tu nie som? Keď už nemôžem preč?“

„Ja som ale hlupák! A otrasný hostiteľ, len čo je pravda. To ste ma nemohli upozorniť? Ani som vám nič neponúkol na pitie. Bude vám stačiť obyčajná voda? Risknete to? Skutočne by som vás ňou nechcel zabiť, ale po tej parádnej noci by to nejakú tekutinu chcelo.“

„Najradšej by som vás poslala do pekla.“

„Ale smäd vám v tom momentálne bráni, však?“

„Všetko ste to spravili naschvál, držíte ma tu naschvál,“ zakňučala. Tá hlava jej tak neskutočne trešťala.

„Nech sa páči, napite sa,“ podával jej pohár vody. „Vy si vážne myslíte, že by som si dnes nenašiel inú, zábavnejšiu činnosť, ako pozerať sa na vás?“ spýtal sa. Len po ňom sykla, keď sa napila, ale neodpovedala. „Povedzte, skutočne si nepotrebujete každý večer dať aspoň jeden, dva či viac pohárikov alkoholu?“ skúsil trpezlivo. Stále bolo ticho, len sedela a držala si hlavu v dlaniach. „Dobre, ako chcete, nebudem vás mučiť, keď si myslíte, že ja som príčina, pre ktorú sa mučíte,“ mykol plecami. Zdvihla k nemu pohľad. „Nebudete mi veriť, ale nielen vy máte zlé spomienky. Nie, nebojte sa, nebudem vás zdržovať zbytočnými rečami. Zrejme chcete utiecť do svojho bytu, aby ste si mohli stále v hlave premieľať svoj najnepríjemnejší zážitok, prípadne, aby ste mohli v rýchlosti skočiť po fľaši a zahnať nielen minulosť, ale aj tú halucináciu. Poviem vám len jediné. Halucináciou, ktorá vzniká kombináciou elixíru a alkoholu, je prejavený strach, ktorý sa skrýva v jedincovi. To najhoršie, čoho sa daná osoba bojí. Myslím, že aj keby sa vaša predstava skutočne zhmotnila, nedopadlo by to takto. A stále máte niekoho, komu sa môžete zveriť, kto by vám dal odpoveď na vaše nevyrieknuté otázky. Porozmýšľajte nad tým. Vzhľadom na to, že sa ešte pár hodín nepostavíte a ja skutočne nemám v úmysle prenášať vás do vášho bytu, a berúc v úvahu aj ten fakt, že sa od svojej tety vrátite až niekedy v nočných hodinách, pretože by nebolo rozumné, aby vás nachytali na chodbe uprostred dňa, či pri večery len v nočnej košeli, budete musieť ostať tu. Ak ste sa práve vydesili, tak to bolo úplne na mieste. Ale nebojte. Nechám vás osamote s pevným presvedčením, že vás váš nočný zážitok aj s jeho následkami prinúti aspoň trocha rozmýšľať. Vrátim sa, povedzme, o niečo neskôr.“

------

Harry, aj keď mal určité obavy, aj tak bol rád, že si Ginny tvrdohlavo stála za tým, že sa chce ísť pozrieť na miesto, kde kedysi stál jej domov. Teda, počas obedu pôsobila, že ju jej vlastná požiadavka vydesila. Bola zamĺknutá a len občas naňho pozrela. Neisto. Ale keď videla, že jej žiadosť, ktorá sa jej s odstupom času videla asi až príliš trúfalá, žiadne pohoršenie nevyvolala, postupne sa upokojila. Zrejme jej nebolo dovolené prezentovať svoje túžby. Nehovoriac o tom, že by boli niekedy splnené.

Obaja cítili napätie, keď sa po obede pripravovali na odchod. Pre Ginny to bolo po prvýkrát za viac ako osem rokov, kedy sa dostane niekde úplne mimo domu či záhrady, Millsových alebo tu, Harryho. Do otvoreného priestoru, do sveta, von. Bola z toho nervózna a to ju aspoň trocha odpútavalo od myšlienky, kam to vlastne pôjdu. Ale Harry bol tomu rád. Možno to nebolo to najlepšie miesto, ale najťažšie bolo vôbec začať. A ona začala sama, čo je určite povzbudzujúce.

„Len z tohto miesta sa dá odmiestňovať,“ prezradil jej o niečo neskôr, keď spolu stáli pod altánkom. „Vieš o tom len ty a Severus.“

„Dôveruješ mi natoľko, že mi to prezradíš?“ pozrela sa naňho.

„Samozrejme,“ prikývol s úsmevom. „Neverím, že by si ma chcela zradiť. Pevne sa ma drž. Budeš cítiť šklbnutie, možno sa budeš trocha dusiť. Je to v poriadku, nech ťa to nevydesí.“

Videl jej v očiach nepokoj. Ešte sa nepremiestňovala. Charlie kedysi použil prenášadlo, rovnako ako on pred pár týždňami, ale vtedy nemala šancu pamätať si nič. Nechcel, aby spanikárila, premiestňovanie bolo nepríjemné aj preňho a to tento spôsob cestovania využíval od svojich pätnástich rokov. S povzbudzujúcim úsmevom jej navrhol objatie a ona so strachom naplnenou dušou súhlasila. Pevne sa k nemu pritisla, aby prvýkrát okúsila úskalia asistovaného premiestňovania.

Vedel, kam s ňou ísť, aby sa vyhli náhodným stretnutiam s obyvateľmi Vydrieho svätého Drábu. Na oblohe sa začali kopiť mraky, horúce ovzdušie sparného, letného dňa predznamenalo búrku. Vládlo tu úplne iné počasie ako zistila, keď sa s výdychom pustila Harryho. Bolo to nepríjemné, ale s ním sa cítila istejšie.

Poznala to tu. Lúka, na ktorej sa v lete často hrávali. Blízko by mal byť rybník, v ktorom sa kúpavali. Na týchto miestach trávila každú voľnú chvíľu počas takmer pätnástich rokov. Mala radosť, že je doma, ale tá radosť v momente zmizla, keď si uvedomila, že žiaden domov nie je. Ani rodina.

Pevne ho uchopila za ruku a vykročila. Vedela, kam má ísť. Poznala tu každý strom, krík aj kameň. Rybník tu skutočne bol. Medzi stromami sa dali rozpoznať zvyšky bunkra, ktorý si tam postavili jej starší bratia, ale do ktorého v živote nevkročila, pretože ju tam nepustili. Čím viac sa blížila k miestu, kde by za normálnych okolností našla rodičovský dom, tým viac sa okolie menilo. Bolo tam viac trávy. Všetko bolo akési hustejšie, neudržiavané.

Videla, že na mieste, kde kedysi jej mamka s pýchou pestovala zeleninu a z ktorej pravidelne vyhadzovali záhradných trpaslíkov, je pokrytá vysokou burinou. A miesto, kde kedysi stál ich dom... Nie, nerástlo tam nič. Nebolo tam nič. Len kus sčernetej pôdy. Takým istým miestom bol aj priestor, kde kedysi stávala otcova kôlňa. Čierne smutné škvrny, ktoré sa zahryzávali do duší tých, ktorí to tu poznali predtým, keď to tu žilo. Kruto ju bodlo pri srdci. Všetko je v nenávratne, nielen dom, ale aj jej rodina.

Harry mal pravdu. Jediným znamením, že toto miesto úplne neupadlo a ani nikdy neupadne do zabudnutia, bola veľká biela mramorová doska. Podišli k nej. Harrymu odľahlo, keď skontroloval posledný riadok. Vtedy to nevedel, ale potom, potom stihol dať inštrukcie na zmenu.

Ginny ostala fascinovane stáť. Dívala sa na nápis a na obrázok. Harry musel nakresliť Brloh tak, ako si ho pamätal. Síce určite neohrabane a s najväčšou pravdepodobnosťou aj škaredo, ale ten niekto, kto vytesával siluetu Brlohu na dosku musel byť možno nie umelec, ale minimálne vedel kresliť a mal neuveriteľnú fantáziu. Obrázok na doske až príliš nápadne a dôveryhodne zobrazoval nezabudnuteľnú stavbu, ktorá na tomto mieste kedysi zvykla stávať. Ktorá bola plná smiechu a dobrosrdečnosti. V ktorej žila rodina Weasleyová. Keď si niekto prečíta nápis vedľa obrázka, pochopí...

 

Na tomto mieste kedysi žila jedna z najúžasnejších rodín na svete.

Rodina Weasleyová.

Rodina, ktorá znamenala pre každého, kto ju poznal, niečo iné, ale pre každého rovnako dôležité.

Jej členovia postupne prišli o život.

Ako plynuli čas a vojna, život v tomto dome zanikal.

Percy Weasley – 22.8. 1976 - 7.5. 1997

Fred Weasley – 1.4. 1978 - 29.8. 1999

George Weasley - 1.4. 1978 - 30.8. 1999

Bill Weasley – 29.11. 1970 - 21.12. 1999

Ronald Weasley – 1.3.  1980 - 3.3. 2000

Molly Weasleyová – 30.10. 1950 - 7.4. 2001

Artur Weasley – 6.2. 1949 - 7.4. 2001

Charlie Weasley – 12.12. 1972 - 14.6. 2002

Na večnú pamiatku a s vďakou v srdci ten, ktorému bola táto rodina ako vlastná.

Dom zničili a životy vzali. Ale nie všetky. To je nádej a tú si nosíme v srdci.

 

Ginny sa dívala na tabuľu a po tvári jej stekali slzy. Žiadne hysterické vyplakávanie, len tichý plač. Aj keď jej dušu trhalo na kúsky.

„Ďakujem,“ šepla.

„Nie je za čo,“ viac hovoriť nemusel. Obaja vedeli, čo preňho rodina Weasleyová znamenala. „Nechám ťa tu na chvíľu samú?“ nesmelo sa opýtal. Možno by chcela byť chvíľu len so svojimi spomienkami. „Nikto sem z dediny nepríde. Dám pozor a nebudem ďaleko.“

Síce po ňom strelila pohľadom, v ktorom čítal, že má strach ostať sama. S úsmevom ju povzbudzoval. Neisto mu pustila ruku, ale odvrátila sa od neho až keď zbadala, že zastal len niekoľko metrov za ňou. Až potom spravila dva kroky vpred k miestu, kde sa kedysi točila celá jej existencia.

Harry ju s bolesťou v srdci pozoroval. Jemu samému stačila jedna návšteva, aby ho ten pohľad doslova roztrhal na kusy. Ale muselo to tak byť. Pokým sa človek pravde nepozrie do očí, nebude ju chcieť prijať. A ona bola vážne silná. Nie fyzicky, to ani náhodou. Ale svoju drobnú, krehkú až takmer subtílnu postavu dokázala vyvážiť a neváhal tvrdiť, že prevážiť svojou psychickou silou. Nepochyboval o tom, že sa dokáže vyrovnať aj s týmto pohľadom. Nech bol akokoľvek tvrdý, nebolo to nič v porovnaní s tým, akým peklom musela prejsť. A to ju nezničilo. Určite nie. Možno jej ten človek ublížil, ale neporazil ju.

Ginny stála so skríženými rukami na prsiach a spomínala na niektoré chvíle vo svojom živote. Keď ešte žila tu, keď bolo všetko v poriadku. Boli to šťastné chvíle. No a čo, že sa s ňou bratia nechceli hrávať, že jej robili zle, že bola odstrkovaná? Ona si dokázala vždy nájsť cestičku k tomu, aby dosiahla to, po čom túžila. Či už to bolo nenápadné vypočutie si tých strašne tajných rečí, ktoré viedli jej bratia. Nikdy ju nenachytali. Bola maličká a dokázala sa skryť hocikde. A oni si mysleli, akí sú pred ňou múdri. Alebo kradnutie metiel. Chcela lietať? Tak proste lietala. Aj keď to mala zakázané.

S každým bratom si rozumela. Ešte aj s Percym, aj keď jej liezol na nervy. Možno bola spočiatku odstrkovaná, ale svojou povahou sa postupne dokázala medzi nich začleniť. Nič iné jej ani neostávalo, len byť priebojnejšou, s ostrejšími lakťami a hlavne podrezaným jazykom. Týmito metódami dosiahla vždy to, čo chcela a čo by inak nemohla mať, pretože bola jediným dievčaťom. Mamka by nebola proti, aby ju držala v ústraní ako sošku z porcelánu. Len aby sa jej dievčatku nič nestalo. Ešteže aspoň jej otec mal trocha rozumu, alebo bol aspoň viac ústretovejší a dovolil jej viac. Inak by ani na ten Svetový pohár v metlobale pred svojím tretím ročníkom nešla.

Tu bola skutočne šťastná. Tu bola doma. Potom jej to vzali, odtrhli ju od rodiny a ostalo z nej... ostala z nej len telesná schránka. Tá Ginny, ktorá tu vyrastala, zmizla rovnako ako ten dom. Ale nádej stále je a tú si nosíme v srdci.  

Stála tam zabratá do svojich spomienok tak intenzívne, že si ani nevšimla, ako na ňu dopadajú prvé dažďové kvapky. Behom chvíle sa spustil silný lejak, ale ona tam len stála a civela na miesto, ktoré vytvorilo v jej srdci obrovskú dieru. Až keď k nej pristúpil Harry, aby jej cez ramená prehodil svoj sveter, až vtedy trocha precitla. Jej letné šaty boli premočené do nitky a sveter ju len slabo chránil, ale napriek tomu sa ani jeden z nich neponáhľal.

Možno už neplakala a možno sa len slzy miešali s kvapkami dažďa. Stačil im jeden jediný pohľad do očí, aby sa k sebe pritisli. Uvedomovala si, že mu je vďačná nielen za tú tabuľu, ale aj za skutočnosť, že bez neho by ju nikdy nevidela. Nikdy by sa neodvážila ani vystrčiť nos z domu. Bolo také zvláštne cítiť jeho ruky na svojom chrbte a vedieť, že sa jej nezastaví dych, pretože nedostane úder. A bolo zvláštne, ako automaticky túto novú skutočnosť prijala. Jeho hladenie na ňu pôsobilo až tak upokojujúco, že jej bolo všetko ostatné jedno. Mohla by na tom daždi stáť až do súdneho dňa a vôbec nič by jej nechýbalo. S ním...

------

Hermiona proste neverila, že len tak jednoducho odišiel zo svojho bytu a nechal ju tam. Ju! Vo svojom byte, svojej posteli! Keby ju tá hlava tak nebolela, tak by ňou neveriacky zavrtela. Ale pravdou bolo, že takto hrozne sa necítila ešte nikdy. No, nie je opica ako opica. A toto bola veľmi špecifická opica.

Radšej myslela na netopiera a na to, aký je to hajzeľ, než na svoju halucináciu. Vedela, čo je to halucinácia, až taká vymetená zase nie je, to nech si on nemyslí. Veľmi dobre vedela, že sa Ron nevrátil a ani nikdy vrátiť nemôže. Je proste mŕtvy a nikto len tak neožije, aby šiel robiť výčitky.   

Postupom času pochopila, že Ron, než umrel, myslel všetko, čo povedal, vážne. Ona sa nepotrebuje s nikým radiť o jeho možnom správaní. Nič jej nevyčítal, to je fakt. Rovnako ako to, že si to vyčíta len ona sama. Mala ho vtedy počúvnuť a možno by prežil. Ale to je už jedno! Striasla sa. Nemohla na to myslieť, nemohla myslieť naňho.

Preto sa sústredila radšej na Snapea. Aj keď v momentálnom rozpoložení nevedela, čo je viac vyčerpávajúce. Videl to, čo nemal. To bola chyba. Pozná jej najväčšie tajomstvo a ona nevedela, či ho chce za to roztrhnúť, alebo či by nebolo rozumnejšie získať si ho na svoju stranu, aby to náhodou nezneužil. Prečo ju zo všetkých ľudí na svete musel odhaliť práve on? On? Rona roztrhali vlci. To bola historka, ktorú nechala, aby sa šírila ďalej. Aby si to celý svet myslel, čo bola aj pravda, ale podrobnosti si ona mala vziať do hrobu. A teraz si naklusá on, v noci niekde zbierať stupídne byliny a jej prísne strážené tajomstvo je odhalené. Ach, Merlin.

Nevedela, ako z tejto situácie vyviaznuť. Nie, neverila, že by zneužil jej tajomstvo proti nej. Ale ak na to bude mať príležitosť, a tú si on nájde, aj keby ju mal z kameňa nechtami vydriapať, bude ju tým mučiť. Bude jej tým stále strpčovať život. Nedá jej pokoj. Už nikdy. Snape.

Tajomstvo, ktoré ju nútilo utiecť a odplaviť ho do krajiny Zabudnutia. Možno mal pravdu. Jedna časť jej mysle mu dávala za pravdu. Ale druhá hlasnejšie kričala, že všetka omáčka okolo, ktorú narozprával, je len veľká kopa sračiek, ktoré by ju nemali ani trocha zaujímať. Áno, je pravda, že si vypije. Občas. Dobre, možno potrebuje denne minimálne jeden pohárik, ale nespíja sa každý deň. Alebo že by si to nepamätala? Hlúposť. Teraz by si potrebovala vypiť.

Zarazila sa. Skutočne vážne sa nad svojimi úvahami zarazila. Ona si nechce vypiť? Ona si potrebuje vypiť? Tak ale teraz je výnimočná situácia. Po tom nočnom zážitku by predsa každý. Zarazila sa znova. Nie pre zážitok, ale pre uvedomenie si, ako to mohlo nakoniec dopadnúť. Mohla sa zabiť. Ale, možno by jej potom bolo lepšie. No, vlastne ako mŕtvej, by jej bolo už nijako.

Sťažka povzdychla. Čudovala sa, že sa ešte nerozplakala, ale plakávala zriedkavo. Keď, tak ju chytil hysterický záchvat, kedy rozbíjala taniere a poháre. Zúrila. Ale plakávala málokedy. Teraz by možno aj rozbíjala, ale najprv by musela mať čo a potom by na to musela niekde zohnať aj silu, ktorá jej veľmi chýbala. Chýbala aj na to, aby vôbec plakala. Aby sa rozčuľovala. Skutočne pojala podozrenie, že jej to spravil schválne, aby ju prinútil premýšľať.

A zrejme sa mu to aj podarilo. Zrejme do nej vložil akúsi nádej. On. Akoby o ňu stála, alebo ju potrebovala. No, dnes v noci ju zrejme potrebovala a ani si to neuvedomovala. Veď mu povedala, že mu je vďačná, tak nech ju nezačnú zaplavovať akési výčitky svedomia. Je to idiot a idiotom aj ostane. Ibaže ten idiot jej pred malou chvíľou zachránil krk. Vlastne, krk jej zachránil v noci, pred chvíľou jej zachránil povesť. Akoby asi vyzerala pred Robertom, keby ju videl tu? Alebo pred Minervou? Môže jej povedať pravdu, ale zaobalenú. Nemusí priznať, že vylihovala v jeho posteli, že dával pozor, aby sa neudusila vlastnými... Och, Merlin.

Nech rozmýšľala akokoľvek usilovne, alebo skôr tak, ako jej to unavený mozog dovolil, za celý deň pripustila len to, že Snape má MOŽNO pravdu a že by nebolo rozumné si ho ešte viac znepriateliť. Vyzeral, že by jej chcel pomôcť. Síce pomoc nepotrebovala, ale vyklíčila v nej zvedavosť. Ako jej asi on môže pomôcť, samozrejme za predpokladu, že je nejaká pomoc potrebná? Keď už nič iné, tak by to bolo hodno možno nejakej mimoriadnej štúdie – Snape ide pomáhať. Musela sa zaškľabiť a na malý moment vytlačila Rona zo spomienok.

„Je čas večere, zrejme už máte hlad,“ vyrušil ju z myšlienok sladkastý hlas. Pozrela sa do čiernych očí. Ani si neuvedomila, ako ten čas rýchle ubehol. Nie, že by jej to bolo nepríjemné, aspoň odtiaľ za chvíľu vypadne. Prekvapene zamrkala, keď videla v jeho rukách podnos s večerou. Zrazu sa jej dosť hladno ozval žalúdok, ktorý dovtedy mlčal. Alebo bolel. „Prehovoril som jedného škriatka, aby mi sem doniesol toto tu,“ nevinne sa na ňu pousmial. „To viete, mám diplomatický talent, ľudia mi väčšinou nedokážu odolať. Spravili by pre mňa čokoľvek.“

„Toto bol ale škriatok.“

„No iste, tí tiež. Dobrú chuť!“ poobzeral sa okolo seba. „Hm, ako tak vidím, tak môj majetok ostal po vašej návšteve bez ujmy. Aké potešiteľné. No tak, slečna Grangerové, drahá kolegyňa, milá pani profesorka, alebo ako vás mám nazývať. Myslím, že ste mali dostatok času na úvahy a na prehodnotenie svojej, ehm, dosť ošemetnej situácie a ja pevne verím, že by sme mohli pokračovať v našom rozhovore, ktorý sme na moje veľké sklamanie nedokončili. Ale samozrejme až dovečeriate, aby vám náhodou nezabehlo...“

TOPlist