14. Bez stopy a podozrenia


Ginny ležala na pohovke s hlavou položenou Harrymu v lone a dívala sa na film, ktorý pustil. Spokojne a pokojne po tom, čo ju skutočne masíroval, avšak len pozvoľna, hoci sa toho chcel najprv chopiť takmer až profesionálne. Presne tak, ako v to doobedie, ležala na stole úplne nahá a už len ten pocit bol pre ňu vzrušujúci. Učila ho, ako sa venovať ženskému telu nežne a citlivo, pretože to skutočne neovládal.  
                Prezradil jej, ako prišiel o panictvo. Samozrejme poznal rozdiely medzi ženským a mužským telom už predtým a vedel, čo by mal robiť so svojím penisom. Na rovinu prezradil aj to, že pravidelne masturboval od štrnástich rokov po tom, ako sám prišiel na to, čo robiť. Cat mal rád, ale nikdy jej nedovolil podieľať sa na svojej výchove v takej miere, ktorá by bola zodpovedajúca. A jeho strýko bol v týchto oblastiach ľahkovážny. Nikdy nepozeral ani žiaden film, ktorý by mu naznačil, ako sa správať k opačnému pohlaviu. Nehovoriac o tom, že to nemal s kým riešiť a baviť sa. Nesťažoval si.
                V osemnástich prešiel výcvikom a prijali ho medzi aurorov. Až vtedy sa dostal do kontaktu s opačným pohlavím a samozrejme bol rád, keď mu Tonksová ukázala, respektíve mu dovolila použiť svoj penis tak, ako by sa patrilo. Nebola náročná, nechcela žiadne prejavy lásky, maznanie, ani nič podobné. Chcela len sex, len uvoľnenie a naučila ho, ako jej ho poskytnúť. Naučila ho bozkávať, naučila ho vzrušiť ženu len dotykmi na tých správnych miestach. Nič viac intímnejšie nerobili. Takmer rovnaké to bolo aj s Dawn. A on potom vyhľadával ženy, ktoré prijali takúto pozornosť, pretože nič iné nevedel a ani nechcel vedieť. Vyhovovalo mu to a muselo to vyhovovať aj ženám, s ktorými spával.
                Ginny ho nabádala, aby sa s jej telom hral. Aby ho len nemasíroval, ale aby ho hladil a dráždil. Zapýrene vravela o miestach, ktoré sú pre ženu citlivé na dotyk. A on ju vážne skúmal celú. Svojimi ústami a jazykom mapoval jej telo a bolo to preňho nové a mimoriadne vzrušujúce. Doteraz sa zameriaval len na ústa ženy a na jej prsia. Nič iné ho nezaujímalo a ani sa o nič iné nestaral. So záujmom načúval jej tichým stonom. Bolo to preňho fascinujúce a mučivé zároveň, pretože cítil svoju tvrdú erekciu a tiež cítil extrémne veľkú potrebu vlastného uspokojenia.
                Keď siahol prvý raz do jej lona, automaticky roztiahla svoje nohy zdolaná vzrušením, ktoré sa stupňovalo každým jeho dotykom a bozkom. Bol vážne mimoriadne učenlivý. Každopádne sa jeho prsty nachádzali tam, kde to poznali a kde vedeli, čo robiť. A teraz vedel, že tam jeho prsty musia ostať, až kým nedosiahne orgazmu. Že ich nebude môcť nahradiť svojim penisom. A on sa prvý raz díval do tváre ženy ženúcej sa k svojmu vyvrcholeniu. Zrýchlil pohyby svojich prstov, pamätal si však na jemnosť a citlivosť. Užasnuto a so záujmom sa díval na jej tvár, keď vrcholila a on si jej orgazmus veľmi citeľne uvedomoval. Bolo to to najkrajšie, čo doteraz videl a vedel, že to bude chcieť vidieť ešte mnohokrát.
                Stále sa len pozvoľna upokojovala, keď spravil niečo, čo tiež ešte v živote nespravil, pretože to nepovažoval za potrebné. Jednoducho to chcel spraviť, pretože to bola Ginny, bola to jeho Ginevra a on sa sklonil medzi jej stále roztiahnuté nohy a prvý raz pobozkal ženské prirodzenie. Chutilo to síce nezvyčajne, ale vôbec nie odporne. Skôr naopak. Po jej prvotnom šoku, keď dvihla hlavu a pýtala sa, čo robí, sa však rýchlo podvolila, pretože jeho ústa a jazyk si v momente našli niečo, čo budú mať určite radi a k čomu sa budú radi vracať. Nevedel či to, čo robí, robí správne, ale ona začala znova potichu vzdychať, jej ruky sa zjavili na jeho hlave a ona ho nabádala, aby pokračoval a on jej veľmi rád vyhovel. Pridal svoje prsty, aby do nej vstúpili znova a jej stony boli oveľa hlasnejšie, ako tie predtým a jemu to pripadalo, ako božská hudba, ak niečo také existuje. Druhý raz ju priviedol k vrcholu a spokojne a s chuťou lízal jej prirodzenie, až kým sa úplne neupokojila.
                Ibaže to všetko bolo až príliš vzrušujúce a on si siahol na svoj penis, aby sa aspoň rukou zbavil potreby, ktorá bola už takmer bolestivá. Zbadala jeho počínanie a zarazila ho. Pritiahla si ho k sebe, aby oslobodila jeho erekciu a vzala ju do úst. Začala sa po nej pohybovať rukou a ústami s jazykom sa starala o to, aby sa aj on uvoľnil a zbavil priveľkého tlaku. V prvom momente chcel začať strkať a rýchlo vyvrcholiť, ona ho však vyzvala k zdržanlivosti. K tomu, aby mal otvorené oči a díval sa na ňu. K tomu, aby neváhal a zastonal. K tomu, aby sa vôbec nehýbal a nechal to na nej.
                Stálo ho to veľké premáhanie, ale poslúchol. Rukami sa opieral o stôl a díval sa do jej očí, ktoré ho pozorovali. Díval sa, ako sa jeho penis stráca v jej ústach. Videl, že ju to baví rovnako, ako jeho pred chvíľou a toto tiež ešte nevidel. Žena ho predtým pár krát vzala do úst, aby bol ešte tvrdší prv, než do nej prenikol. Toto bolo rovnako prekvapivé a vábivé, ako dívať sa na jej vyvrcholenie. Mala v ústach jeho penis, zrýchlila pohyb rukou a z neho sa vydralo takmer až zúfalé zaskučanie, ktoré ju malo upozorniť na to, že sa blíži jeho vrchol. Čakala na to, jej snaha bola o to výraznejšia a jeho telo sa roztriaslo a napokon privrel oči, pretože orgazmus, ktorý práve prežíval, bol jedným z najväčších, ktoré doteraz zažil. Keď znova otvoril oči videl, ako s pôžitkom olizuje jeho penis a on sa na ňu vrhol, aby ju pobozkal a aby v ústach toho druhého cítili samých seba.
                „Dúfam, že to bude rovnaké aj keď sa budeme skutočne milovať, Ginevra,“ hlesol. Stále na to musel myslieť. Aj keď sa už osprchovali a najedli, stále mal pred očami jej tvár.
                „To bude záležať od teba,“ šepla a natočila sa, aby videla do jeho tváre. Nemračil sa. Mal svoj zamyslený výraz a ona sa pousmiala. „Za svoju prvú lekciu však dostávaš jednotku.“
                „Jednotku? To som rád, vážne,“ mierne ironicky natiahol a zaškľabil sa. „Ale, šlo to skoro samo,“ stiahol obočie. „Teda, nejako som vedel, čo mám robiť,“ pozrel na ňu. „Alebo nevedel, ale ty si reagovala, tak som pokračoval,“ dodal bez váhania a hanbenia. On s úprimnosťou nemal problémy. To ona sa často pýrila. A pri podobných témach oveľa viac. Bola však jeho učiteľka, tak by to mohla brať aspoň z desatiny tak samozrejme, ako on.
                „Myslíš orálny sex,“ pousmiala sa. „Bolo to fajn. Budeš potrebovať trocha praxe, aby to bolo dokonalé, ale bolo to fajn,“ mierne rýpajúc natiahla.
                „Dobre,“ prikývol. „Samozrejme budem zbierať toľko skúseností, koľko sa bude dať,“ povedal vážne. Uchechtla sa.
                „Robila som si srandu, Harry. Bol si dobrý.“
                „Ja viem,“ znova prikývol. Potom na ňu pozrel a zaškľabil sa. „Rozhodne mi ale nezabrániš v tom, aby som zbieral skúsenosti.“
                „Ty si to hral!“ mierne vyčítavo sa zasmiala, keď jej to došlo.
                „Jasne,“ nevinne natiahol. „Ale aj tak. Chcem to robiť veľmi často. Bola si úžasná. Ten tvoj výraz a tvoj vrchol...“ vykladal nadšene. Vydesilo ju to.
                „Neviem, či chcem počuť o tom, ako sa tvárim pri orgazme,“ zarazila ho. Mrkol na ňu významne. „Stále si zo mňa strieľaš!“ tentoraz ho aj tresla po ramene. A on sa zasmial. Schuti a radostne a bol to nový zvuk. „Smeješ sa krásne, rob to častejšie,“ vyzvala ho úprimne. Zadíval sa na ňu.
                „Smejem sa s tebou a pri tebe. Ak mi dáš viac dôvodom, budem v tom pokračovať,“ hlesol znova hrajúc vážnosť.
                „Si otrasný, Potter,“ zabrblala protestne.
                „Som šťastný. Tak sa volá to, čo teraz cítim?“ pokračoval nevšímajúc si jej protest. Vážne sa cítil podivne spokojne a akosi, akoby ten pocit pomenoval, harmonicky? Pokojne a vyrovnane.
                „Čo dokáže spraviť s človekom jeden orgazmus,“ odfrkla si pobavene. Tiež bola šťastná. Momentálne určite. Vážne bol výborný, hoci ho spočiatku musela viesť. Snažil sa byť pozorný a trpezlivý a určite sa takým bude snažiť byť aj pri skutočnom milovaní.
                „Skvelý orgazmus od skvelej ženy, ktorej som videl do tváre, ktorá chutí úplne úžasne a ktorá sa tvári ako...“
                „Dosť, Harry,“ znova ho prerušila. „To nehovor.“
                „Budeš dnes so mnou spať?“ spýtal sa. Prekvapene zamrkala. „Myslím len spať. S nikým som ešte nespal v mojej posteli, v mojom náručí, úplne nevinne,“ pozrel jej do očí. Pousmiala sa.
                „To by mohlo byť zaujímavé...“

------

Prešlo už niekoľko dní od chvíle, kedy im Tonksová nakázala vrátiť sa do bežných služieb. Boli už na jednej dôležitej sledovačke. Navštívili svojich informátorov. Harry sa však stále vracal k prípadu Biela ruža. Mali niečo cez dva týždne k tomu, aby našli nejakú stopu, alebo niečo, čo by im napovedalo, kto by mohol byť páchateľom, v ideálnom prípade by ho dolapili. Podobne to dopadlo aj pred rokmi. Nemali stopy a prípad uzavreli. Vtedy prekazil páchateľovi vo vraždách práve on. Teraz by sa o to rád pokúsil tiež.
                Čakať do chvíle, kedy zabije ďalších dvoch ľudí a možno by spravil chybu, ktorá by ich k nemu nasmerovala, na to sa spoliehať nechcel a ani nemohol. V Prorokovi sa objavila akási úvaha, ktorá nenápadne a nenásilne nabádala, že ochrana príbytkov je mimoriadne dôležitá spolu so zoznamom zaklínadiel, pomocou ktorých by sa zlepšiť ochrana mohla. Nemohli si dovoliť na verejnosť vyjsť s pravou príčinou. Nielenže by vyvolali paniku, varovali by tým páchateľa, aby bol v ešte väčšom strehu.
                Mladých manželských párov bolo príliš. Vybrali tých, kde obaja pracovali na miestach so zvýšenou fluktuáciou obyvateľstva, pričom by im mohol páchateľ podstrčiť niečo, čím by ich omámil a tieto páry sa rozhodli chrániť presne na tridsiaty deň po prvých vraždách. Viac spraviť nemohli a nevedeli.
                S tým sa však Harry zmieriť nechcel a v každej možnej chvíli skúmal fotky, čítal spisy a hľadal niečo, čo možno prehliadli alebo niečo, čo by sa ešte dalo spraviť. A Ginny z neho začala byť zúfalá.
                „Už zase?“ potichu sa spýtala, keď im priniesla polnovrant na nočnej. Naučil sa pri nej jesť častejšie. Jedol síce menej, ale často, na rozdiel od nej, ktorá jedla často a dosť. Nechápal, kde to všetko dávala. Vyzerala skôr ako podvyživená, než ako niekto, kto sa takmer nepretržite napchával.
                „Áno,“ sťažka povzdychol prezerajúc si fotky. „Mám pocit, že mi niečo uniká,“ pozrel na ňu, keď mu pod nos strčila tanier s matkinými koláčmi. Sadla si oproti neho a pustila sa do jedla. „Nejaká maličkosť, niečo.“
                „Čo myslíš?“
                „Neviem. Nepozdáva sa mi, že nezanechal stopy. Nepozdáva sa mi to omámenie. Nepozdáva sa mi, že prekonal dvoch schopných aurorov. Nepozdáva sa mi nič,“ odfrkol a vzal si koláč. Molly bola výborná kuchárka. „Hm, tekvicový... ten mám rád.“
                „Hovorili sme už o tom hádam dvadsaťkrát a nič nám nenapadlo,“ stiahla obočie.
                „Tak poďme dvadsiaty prvý raz,“ vypustil. Tentoraz to bola ona, kto povzdychol. „Prečo nezanechal stopy? Iste, mohol ich zahladiť. Ale mal na to čas? Nemal. Musel použiť niečo iné. Ale čo? Nepredpokladám, že to bol animágus. Určite sa neprevtelil do nejakého vtáka a nevyletel hore, na poschodie. Podľa Hicksa nemal ani komplica, ktorý by zahladzoval stopy. Musel to byť jedine on, ibaže použil niečo, pri čom nerobil stopy...“ vychrlil a uprene sa na ňu díval. Do tohto momentu to preberali dvadsať ráz. A v tomto momente sa zastavili. Nič im nenapadlo.
                „Vieme o tom, že nemohol použiť kúzlo, ktoré by ho nadnášalo,“ dumala so stiahnutým obočím. „Skúšali sme to, je nemožné korigovať samého seba a komplica nemal.“
                „Správne,“ prikývol. „Vieme aj to, že neexistuje elixír, ktorý by mu umožnil nadnášať sa. A on sa musel nadnášať, aby nezanechal stopy.“
                „Možno niečo vymyslel,“ nadhodila. „Presne tak, ako vymýšľa rôzne veci tvoj strýko.“
                „Možno, ale je to málo pravdepodobné. Takéto veci robí strýko... nenormálne veci,“ zaškľabil sa. „Strýko je mimoriadne inteligentný. Podľa Hicksa je veľmi pravdepodobné, že aj páchateľ je inteligentný, ale aby vymýšľal takéto veci?“ stiahol obočie.
                „Toto asi bude niečo nenormálne, pokým tvoj strýko vymýšľa užitočné veci...“ náhle stíchla a uprene sa dívala Harrymu do očí. Ten stiahol obočie. Mala medzi obočím svoju sústredenú vrásku a on dúfal, že by na niečo mohla prísť. Na hocičo. Aj bezvýznamné. Nejaká malinká stopa by bola vítaná.
                „Tak poviete, čo vám napadlo, Ginevra?“ posúril ju, keď mlčala aj na jeho pomery dlho.
                „Váš strýko sa zameriava na užitočné veci. Prečo by sa niekto nemohol zamerať na vymyslenie zdanlivej hlúposti, ktorá by ale mohla viesť k tomu, aby prekonal gravitáciu a dokázal sa pohybovať pár centimetrov nad zemou? Sme predsa čarodejníci. A keď je niekto šikovný čarodejník, dokáže vymyslieť hocičo,“ vydýchla.
                „Myslíte, že by niekto,“ tentoraz to bol on, kto sa zarazil a stiahol obočie, „vymyslel obuv, ktorá by ho nadnášala nad zemou?“ vypustil zamyslene. „Tá moja neustále sa opakujúca nočná mora a tie čižmy, ktoré som zbadal spod postele...“ šepol, akoby si ani neuvedomoval, že s ním niekto je v miestnosti. Ginny naprázdno prehltla. Nočné mory mal. Raz ju tým zobudil. Ale nerozprával, hoci nemusel. Vedela, že sa stále vracia v oný osudný večer.
                „Áno,“ potichu pritakala. Rýchlo na ňu pozrel, až sa preľakla, že ju prekľaje za to, čo počula.
                „Pred dvadsiatimi dvoma rokmi na zemi stopy neboli,“ začal v rýchlosti hrabať v neporiadku na stole. „Nikomu nenapadlo nad takýmto niečím premýšľať,“ našiel zložku aj s fotkami. Na zemi boli mláky krvi. Neporušené a pritom vrah musel cez mláky prechádzať, keď šiel na horné poschodie. „Možno sa tomu začudovali rovnako ako my, nesnažili sa to ale vyriešiť,“ stíchol. „Nám napadlo zahladzovanie stôp. Hoci s problémami a nedostatkom času, ale páchateľ by sa s tým mal vysporiadať. Podľa našej teórie. Čo keď mal obuv, napríklad obuv, ktorá ho nadnášala a on nezanechával stopy? Je to somarina, to je pravda. Ale čo ak je to to, čo hľadáme?“ díval sa na ňu. Prikyvovala.
                „Jasne. Poznám dvoch maniakov, ktorí sa zaoberajú podobnými hlúposťami. Tí by vám vedeli narozprávať, koľko hovadín povymýšľali. A ak sa toto zdá šialené, oni by ten nápad prijali s nadšením.“
                „Vaši bratia, dvojčatá,“ prikývol.
                „Možno je ešte jeden šialenec, ktorý vymyslel takúto vychytávku.“
                Harry sa na ňu díval so stiahnutým obočím. Bolo to možné, to určite. Ale profil páchateľa tomu nenasvedčoval. Bol to určite inteligentný, zrejme vzdelaný človek, keď dokázal spáchať také zločiny a nezanechal ani jedinú stopu. Ale nesedelo to na človeka, ktorý by vymýšľal podobné veci. Fred a George Weasleyovci boli unikátni. Jeho strýko bol ďalším unikátom. Ich vrah bol prešibanec, ale nie vynálezca.
                „Tie čižmy z minulosti,“ zamračil sa ešte viac, „mám ich pred očami. Neboli ničím výnimočné, ničím zvláštne, ani iné. Boli to len čižmy.“
                „Aj cukríky mojich bratov sú na prvý pohľad len cukríky a po ich požití sa začnú diať veci. Napríklad,“ mykla plecami. Tá predstava sa jej začala páčiť čoraz viac.
                „Dobre. Dajme tomu, že náš páchateľ skutočne niečo vymyslel. Niečo, čo ho dokáže udržať nad zemou a on sa dokáže pohybovať. Neviem, nie som expert, ale je také niečo možné?“
                „Môžeme zájsť za dvojčatami a spýtať sa na ich názor. Na názor expertov,“ navrhla.
                „Áno,“ prikývol. „A ak by naša teória bola správna, čo nám to hovorí o páchateľovi?“
                „Že má veľa času na vymýšľanie hlúpostí,“ zaškľabila sa. „Neverím, že by sa tým niekto živil, ako moji bratia, preto to dotyčný musí robiť vo voľnom čase a keďže je to zrejme komplikované, musí na to mať čas.“
                „Presne tak. Alebo ho mal dosť, pred rokmi použil to isté, prípadne niečo podobné.“
                „Veľa nám to nepovedalo, ale aspoň vieme, na čo sa zamerať,“ opatrne naňho pozrela. Vedela, že sa pre to nadchne a bude sa to snažiť vyriešiť. Aspoň mal niečo, na čo sa mohol upnúť.
                „Navštívime vašich bratov. Budeme na to potrebovať oficiálne poverenie?“
                „Nemyslím, že by dvojčatá očakávali kus papiera, aby sa s nimi mohla porozprávať ich sestra,“ zazubila sa.

------

Harry pozorne sledoval súrodenecké doberanie a žartovanie. Dvojčatá už videl, keď ho Ginevra vzala predstaviť mu kúsok toho normálneho života a ukázala mu ich obchod. Spolu so svojimi bratmi. Už predtým sa mu zdali príliš hluční, zbytočne výstrední, takmer až infantílni. Nedokázal si ich predstaviť ako svojich priateľov, každopádne svoju sestru mali radi a ona mala rada ich. A zdalo sa mu, že pred ňou majú rešpekt, čo bolo vcelku zaujímavé najmä po tom, čo mu o nich rozprávala.
                Momentálne sa nachádzali u nich doma. Ponúkli im čaj, dokonca aj whisky. Nejaké oriešky, pretože z jedla doma nič iné nemali. Aj to sa zdalo Harrymu zvláštne. Skutočnosť, že stále bývali spolu.
                „Takže by ste chceli vedieť, či existuje možnosť niečo takéto vymyslieť...“
                Harry sústredene načúval ich slovnej prestrelke. Bolo neskutočné, ako sa dopĺňali, akoby premýšľali za toho druhého. Práve preto musel byť ešte pozornejší, aby mu neušlo ani jedno slovo. Ako prezradili, sami nad niečím takým uvažovali. Vymysleli už obuv, vďaka ktorej dokázali chodiť po stenách. Obuv, ktorá zrýchlila beh. Obuv, ktorá sa dokázala meniť niekoľkými spôsobmi podľa toho, čo si človek obliekol. Vymysleli niekoľko vecí, do ktorého vložili levitujúce kúzlo. Všetko to boli ale drobnosti. Nič zložité a komplikované. Premýšľali však nad niečím, vďaka čomu by človek dokázal, možno nie lietať, ale vznášať sa bez metly, prípadne bez prútika. To si však vyžadovalo veľa času, veľa komplikovaných kúziel, veľa skúšania a najmä veľa trpezlivosti.
                Takže áno. Podľa expertov na slovo vzatých skutočne existovala možnosť, ako začarovať napríklad obuv, aby bez prútika dokázala udržať osobu minimálne niekoľko centimetrov nad zemou a človek by sa dokázal pohybovať. Tak sa vrah v minulosti dostal na horné poschodie bez toho, aby zanechal jedinú stopu. A v súčasnosti taktiež.
                Ibaže im to zrejme nebolo k ničomu. Momentálne určite. Profil ich páchateľa sa síce rozšíril, ale keďže nemali podozrivých, neposunulo ich to vpred. Pre budúcnosť to bola ale prospešná informácia a Ginny sa dobrovoľne ponúkla, že bude informovať Tonksovú. Nie, že by to robila nadšene, ale Harry podávanie informácií a písanie hlásení neznášal oveľa viac.

------

„Tak, to by sme mali,“ prehlásila Ginny po tom, čo dopísala ich ďalšie hlásenie zo zadržania jedného menej významného zlodeja a pozrela na Harryho. Zamyslene sedel za stolom, hľadel do neznáma a ona vedela, nad čím premýšľa. Vlastne takmer nad iným nerozmýšľal. „Auror Potter!“ oslovila ho dôrazne.
                Začínala toho mať plné zuby. Termín ďalších dvoch vrážd sa nezadržateľne blížil a celé aurorské oddelenie, nielen vyšetrovatelia, sa na akciu pripravovali a mali sledovať vytipovaných mladých manželov. V uplynulých dňoch dokonca obchádzali mladé bezdetné rodiny, či partnerov o ktorých sa vedelo, že žijú spolu a kontrolovali ich zabezpečenie. Maskovali to akciou, ktorú vyhlásilo ministerstvo a ktorej súčasťou bol aj prieskum. Keďže sa jednalo o ministerstvo a o aurorov, čarodejníci im vychádzali v naivite v ústrety.
                Spravili všetko, čo sa dalo a vedeli to všetci. Dokonca aj Harry. Nevedel sa však prinútiť nemyslieť a nešpekulovať nad prípadom. Takmer nepretržite. Jedinými chvíľami, keby na to nemyslel boli iné akcie, ktorých sa zúčastňovali a ich chvíle, ktoré trávili spolu. Či už meditácia s jej snahou o zmanipulovanie vlastnej mágie, alebo vzájomné uspokojovanie ručným, či ústnym spôsobom. Ako sa priznal, nikdy by mu nenapadlo, že by ho tento spôsob milovania mohol tak veľmi baviť. A bol čoraz lepším, čo bola najmä jeho zásluha, pretože jej veľmi túžil vyhovieť vo všetkom.
                „Áno, Ginevra?“ pozrel na ňu absolútne pokojne, hoci ho práve vytrhla zo zadumania. Musela prevrátiť oči.
                „Máme padla. Koniec služby. Hlásenie je dopísané,“ oznámila a povytiahla obočie.
                „Výborne,“ prikývol. „Určite je napísané ukážkovo,“ mierne sa zaškľabil a postavil sa, aby sa ponaťahoval.
                „To sa môžete staviť,“ zaprskala nespokojne. Aj keď boli podobné poznámky z jeho strany bežné, vedela že to nemyslí úplne vážne. Ani ona to nemyslela úplne vážne. „Keby záležalo na vás, Tonksová by sa hlásenia nedočkala ani na Vianoce.“
                „Na Vianoce jej plánujem darovať niečo iné, to je pravda,“ vypustil absolútne vážne. Podozrievavo stiahla obočie. „Zrejme fľašu kvalitného vína, ako obvykle,“ uchechtol sa na jej výraz. Nie, sex od neho pod stromček nedostane.
                „Hláseniu by sa potešila viac, najmä ak by bolo odovzdané v termíne,“ mykla plecami a postavila sa, aby na seba navliekla aurorský plášť. Vzala do rúk pergamen. „Zanesiem ho,“ mávla s ním. „A vy by ste zatiaľ mohli vymyslieť, čo s načatým večerom,“ mrkla naňho. Zarazil sa.
                „Uhm,“ natiahol zamyslene. „Navrhujem, aby sme zašli k vám a venovali sa jeden druhému,“ uškrnul sa významne. No iste, našiel si nový koníček, ktorému sa chcel venovať stále.
                „A čo tak zmeniť program?“ spýtala sa s podobným úškrnom. „Nenapadá vám nič iné, len sa zameriavať na ženské telo?“
                „Vaše telo, Ginevra,“ doplnil významne. „A to mi ku šťastiu stačí.“
                „Ale to robíme stále,“ mierne sa zamračila. „Ako vaša učiteľka vám teraz dávam úlohu. Než sa vrátim od Tonksovej, vymyslíte nám večerný program, ktorý bude tentoraz iný, než obvykle. Dobre?“ pousmiala sa a než stihol odpovedať, zmizla za dverami.
                Odfrkol. Zatiaľ mu úlohy, kde musel zapojiť svoju absentujúcu romantickú fantáziu, nedávala. Teraz má vymyslieť čo? Ona by si poradila. Niekde by ho vytiahla. Rovnaké miesta, na aké ho vzala ona, použiť nemôže. Nie, že by ju aj niekde chcel ťahať. Zavrtel hlavou a natiahol sa za svojím plášťom. Pôjdu domov, k nemu alebo k nej a hotovo.
                „Takže?“ O pár minút sa vrátila a čakala jeho návrh.
                „Pôjdeme k vám, alebo ku mne. Ak nechcete, aby sme sa venovali jeden druhému, môžeme napríklad čítať knihy,“ natiahol ľahostajne. Vyvalila oči.
                „To má byť náš večerný program? Potrebovali by sme sa trocha odreagovať. Najmä vy by ste to potrebovali. A vy navrhujete čítanie kníh?“ uchechtla sa. Myslel to vážne? Vyzeral tak.
                „Áno,“ prikývol. „Po večeroch robievam to. Alebo pozerám film. Vyberiem nám film?“ zvedavo na ňu pozrel. Zrejme o chvíľu vyletí z kože.
                „Nechcem pozerať film,“ zamračene zagánila. Tváril sa pokojne, flegmaticky a úplne samozrejme a to ju štvalo viac, než jeho samotný nápad. „A nechcem čítať ani knihy. A jeden večer by sme sa skutočne mohli zaobísť aj bez vzájomného uspokojovania sa!“ vyletela podráždene.
                „Pst, potichu, niekto vás môže začuť,“ usmial sa na ňu. Počuť ich nemohol nikto, miestnosť zvykol zabezpečiť práve kvôli takýmto prerieknutiam sa.
                „Kašlem na to,“ mračila sa. „Máte nedostatočnú za váš návrh, auror Potter. Náhradný program vymýšľam ja.“
                „Ale nie,“ povzdychol. Zrejme mu odhalí znova kúsok normálneho sveta. Niekoľko dní bol toho ušetrený. Bol zvedavý, to určite, ale radšej trávil večeri s ňou, pri nej a dúfal, že čoskoro aj v nej. To ale nahlas nevysloví. Zrejme by ho na mieste prekliala.
                „Ale áno,“ uškrnula sa. „Teraz zájdeme domov, osprchujeme sa a pekne sa oblečieme. A pôjdeme von.“
                „Kam?“ ostražito vyzvedal.
                „To bude prekvapenie.“
                „Nie, vaše prekvapenia sa mi nepáčia.“
                „A mne sa nepáči vaše protirečenie.“
                „Len sa bránim.“
                „Nemáte proti čomu.“
                „Ale mám, proti vám,“ nevinne sa usmial. Podráždene zafunela.
                „Zvláštne, že sa nebránite, keď mi leziete do nohavičiek,“ neprestávala sa mračiť. „Je to dnešná domáca úloha.“
                „Vážne to musí byť?“ skúsil prosebne. Tentoraz sa uchechtla.
                „Vážne to musí byť,“ ubezpečila ho. „Takže... obaja sa odoberieme k sebe domova a vy ma za hodinku vyzdvihnete. A budete mať oblečené niečo z toho, čo som vám vybrala ja.“
                Protestoval však len naoko. Šiel domov, aby sa umyl a obliekol si niečo z toho, čo sa páčilo jej. Nielenže si zvykol na jej predstavovanie sveta, ale sa mu to aj začalo pozdávať. Jedna skúsenosť striedala druhú a on si uvedomil, že je zvedavý na to, ako to vyzerá v tom bežnom živote, kedy nie sú ľudia poznačení žiadnou traumou, nie sú zatvrdení, ako on a nevystavali si akési obranné hranice okolo vlastnej existencie. A hlavne mohol byť s ňou. Mala radosť z toho, že mu môže predstaviť svet a zoznámiť ho s ním, že ho mohla učiť v normálnom svete sa pohybovať. A keď mala radosť, smiala sa a on bol vtedy pokojný a zrejme aj šťastný.
                Prestalo ho to desiť. Tie pocity, ktoré ho zaplavovali v jej prítomnosti a ktoré mu pomáhala identifikovať. Možno bol ich vzťah neštandardný, príliš riskantný a veľmi zvláštny, ale bol to ich vzťah a obom sa pozdával. Začal si uvedomovať, že ak sa to niekedy prevalí, nebude to chcieť s ňou skončiť. Dlžil jej toho už veľa. Budú musieť pristúpiť k vážnym rozhodnutiam a jedným z nich bude bezpochyby koniec ich profesionálnej spolupráce. Preto bude potrebné, aby ich prazvláštny a tajný vzťah ostal tajným čo najdlhšie.
                „Pán Potter, vyzeráte mimoriadne dobre,“ kladne ho ohodnotila, keď mu otvorila dvere. Bola spokojná. Disciplinovane si obliekol čierne rifle a modré tričko, v ruke držal mikinu. A bol vážne nádherný. Znova sa pristihla pri myšlienke, čo môže chlapa ako on priťahovať na žene, akou bola ona.
                „To áno, som pekný chlapec,“ mrkol na ňu. Potichu sa rozhihňala. „Na rozdiel odo mňa, ktorému to svedči dnes, vám to svedčí presne tak, ako vždy,“ usmial sa.
                „Ďakujem,“ zaškľabila sa. „Ale vo vymýšľaní komplimentov sa budeš musieť zlepšiť,“ mierne upozornila. „Povedal si, že mi to dnes svedčí rovnako ako vždy. Zabudol si ale povedať, či mi to svedčí krásne ako vždy, alebo otrasne, ako vždy...“
                „Nádherne, samozrejme!“ okamžite sa začal obhajovať. A ona sa rozhihňala. Zamračila sa. „Mohla by si aspoň oceniť moju snahu,“ zaprskal nespokojne.
                „Ja ju oceňujem, ale pri jednaní s opačným pohlavím musíš byť konkrétny a presný, vieš?“ jemne ho uchopila za pažu, aby vyrazili na spoločenskú, preňho však dobrodružnú akciu.
                „Budem si to pamätať,“ odfrkol si. „Ženy sú komplikované bytosti.“
                „S tým súhlasím,“ prikývla. „Ale ani tá najkomplikovanejšia ti nesiaha ani po členky.“
                „Ginevra, nerýp,“ upozornil jemne.
                „Baví ma to!“
                „Všimol som si,“ zaškľabil sa. „Nemôžeš sa baviť rýpaním napríklad do Gusa?“
                „Nie, on sa tak roztomilo nepaprčí ako ty.“
                „Som roztomilý?“
                „Roztomilo sa paprčíš.“
                „Ginevra!“
                „Pardon, už budem vážna.“
                „Tipujem to na desať minút.“
                „Možno jedenásť.“
                So smiechom sa s ním premiestnila na miesto, ktoré často navštevovala s priateľmi, keď študovala na aurorskej škole. Smiech ho prešiel presne v tom istom okamihu, v ktorom si uvedomil, kam ho dotiahla.
                „Toto nie, to vážne nie,“ zamračene na ňu pozrel. Odpovedala mu povytiahnutým obočím. „Viem, že mi chceš ukázať normálny svet, povodiť ma po ňom a naučiť ma orientovať sa v ňom, ale toto je už príliš.“
                „Je to len disko klub,“ mykla plecami.
                „Možno, ale ja tancovať neviem a nebudem. Nikdy,“ pevne prehlásil.
                „Prečo?“ ťahala ho dnu. Vzpieral sa.
                „Neviem to, nerobil som to a je to nezmyselné,“ stál pevne na chodníku. S povzdychom sa k nemu obrátila.
                „Nezmyselné je mať dom zabezpečený tridsiatimi ôsmymi pascami. Nezmyselné je mať štyri náhradné prútiky, ktoré máš aj teraz na nohách. Nezmyselné je nosiť košele v tridsiatkach horúčavách. Nezmyselné je mať doma miestnosť s pozaklínanými objektami. Nezmyselných je ďalších kvantum vecí. Áno, aj toto je nezmyselné,“ mávla rukou za seba. „Nezmyselné, ale zároveň zábavné. Neskúsil si to, nemôžeš tvrdiť, že by sa ti to nezdalo zmysluplné.“
                „A čo by na tom malo byť zmysluplné? To natriasanie sa?“ zamračil sa.
                „Áno. Natriasať sa a zabudnúť na starosti. Napríklad,“ povzdychla. „Harry, neštvi. Dobre vieš, že ti nechcem zle. Ofrflal si všetko, ale uznal si, že si rád, keď si to vyskúšal. Nie?“
                „Možno. Ale toto je tanec.“
                „Nemusíme sa natriasať. Môžeme si zatancovať pomalé pesničky,“ skúsila navrhnúť kompromis. „Rada tancujem,“ skúsila mierne vydieranie a nahodila prosebný výraz. „No tak, Harry,“ hlesla a pristúpila k nemu, aby ho jemne objala. „Milujem tancovanie a dávno som netancovala.“
                „Mohla si povedať Dawn,“ brblal nespokojne.
                „Dawn by mi pri slaďákoch nemohla poslúžiť tak, ako ty,“ šepla mu do ucha. „A okrem toho, je to celkom príjemná predohra.“
                „Moment,“ spozornel a uprene na ňu pozrel. Uchechtla sa. „Predohra... k tomu?“
                „A k čomu inému?“ prevrátila oči.
                „Začalo to vyzerať zaujímavo,“ pousmial sa.
                „Ja viem, ako ťa presvedčiť, Potter.“
                Aj tak sa mu to nepáčilo. Bol tam ešte väčší hluk, než na metlobalovom štadióne. Sotva sa počuli nehovoriac o tom, že bolo úplne normálne, keď do seba ľudia drgali. Než sa prebojovali k baru mal sto chutí vytiahnuť prútik a popreklínať ich. Bol tam smrad, svetlá ho dráždili, snažil sa však tváriť pokojne. Aspoň pokojne, pretože nadšenie od neho očakávať nemohla.
                Snažila sa ho upokojiť aspoň tým, že vypýtala dvojitého panáka whisky. Podozrievavo hľadel na pohár, rozhodol sa ho do seba kopnúť. A o chvíľu na to aj druhý. Možno ho trocha alkoholu presvedčí, že tanečný klub nie je úplne nezmyselná vec.
                Prehovárala ho k tancu, veľmi presvedčivo. On však presvedčivejšie odmietal. To, čo púšťali, sa nedalo ani počúvať, nieto na to tancovať. A on to ani nevedel. Díval sa na zmietajúcich sa mladých ľudí, ktorí žili v predstave, že tancujú a nechápal to. Je predsa rozdiel medzi tancom a týmto takmer až chorobným šklbaním sa končatín, poskakovaním a ostatnými skoro akrobatickými kúskami.
                Keď však pustili prvý blok pomalých pesničiek, nechal sa presvedčiť jej výrazom. Toto mu aspoň netrhalo uši. Ale ani toto nebol tanec, ktorý on poznal. Alebo nepoznal, ale počul o ňom. A občas videl svojich náhradných rodičov, ako tancujú pri niekoľkých príležitostiach. Toto skutočne vyzeralo ako súčasť predohry.
                Nesmelo sa na ňu pozrel a ešte nesmelšie si ju pritiahol do náručia. Bolo to celkom jednoduché. Vlastne len prešľapovali z miesta na miesto, pomaly a ich telá sa k sebe tisli. Kútikom oka sa díval, čo robia ostatní, aby aspoň trocha dokázal, že má nejakú predstavu o tom, ako tancovať.
                Potom to už šlo ľahko. Sklonil hlavu k jej tvári a nechal svoje ruky putovať po jej chrbte, dole k pásu, a znova nahor. Cítil jej ruku vo vlasoch a druhú na chrbte, ako ho hľadí v drobných kruhoch.  Bolo to fajn, bolo to príjemné a on vyslal svoje ústa, aby ju jemne dráždili na krku. V jednom okamihu úplne zabudol kde je a že ho môže vidieť päťdesiat, ak nie viac, párov očí. Jeho ruky skĺzli až k jej zadku a pevne ho zovreli. Možno sa mu to len zdalo, možno si to namýšľal, ale počul jej ston a on pochopil, čo myslela poznámkou o predohre. Cítil, že sa jeho rifle zapĺňajú a on sa automaticky pritisol svojím lonom k nej. Zdvihla hlavu, aby ho pobozkala.
                „Prvý tanec a bol si úplne hotový,“ jemne sa zahihňala, keď sa premiestnili k nej domov. Šiel ju disciplinovane odprevadiť, ale strašne túžil po tom, aby sa ich vzťah posunul vpred. V klube po prvom tanci trpel ešte viac, než pred vkročením do klubu. Tancovali niekoľko kôl pomalých pesničiek a po každom kole sa musel upokojovať.
                „Nečuduj sa mi,“ hlesol potichu. Díval sa, ako pristúpila k jednej z mála muklovských vecí, ktoré vlastnila a pustila prehrávač, z ktorého sa začala niesť pomalá pesnička.
                „Vravela som ti, že tanec môže byť fajn predohrou,“ šepla zvodne a pristúpila k nemu, aby ho objala a začala pomaly tancovať.
                „Ginevra,“ hlesol vzrušene. Jeho narastajúce vzrušenie cítila a svoje si uvedomovala.
                „Chcem to, Harry,“ zašepkala s perami na jeho krku. „Sľúb mi ale, že ma budeš počúvať.“
                „Sľubujem...“

TOPlist