13. Skúška


Nastal deň D. Harry vstal ráno veľmi skoro a bol viac ako rozrušený. Bol vystrašený, znepokojený a nadával si, ako sa do takej somariny mohol pustiť. Teraz ale nemienil cúvnuť, bol by všetkým na posmech. Nevedel, čo ho čaká, nedokázal si to ani predstaviť. Nikto mu nepovedal ani slovko, každý sa oháňal tým, že je to skúška. Previerka, preukázanie jeho schopností. Keď chce byť členom Fénixovho rádu, musí presvedčiť.
                Sirius ho v kuchyni, tak ako vždy, s úsmevom vítal. Povzbudzoval ho a snažil sa o vtipy. Harrymu do smiechu veru nebolo. Vysmiata Tonksová mu naložila raňajky, pri ktorých stihla rozbiť tanier. Do jedla len rýpal, nemal chuť ani jesť. Nakoniec však do seba niečo natlačil, s prázdnym žalúdkom sa neodvážil vyliezť z domu. Zobral si Siriusove hodinky, na krku mu visela strela a prvýkrát si zapol opasok s puzdrom na prútik. Aspoň mu nezhorí zadok a on bude mať pri sebe kúsok od Ginny. Neviditeľný plášť mu zakázali.
                O deviatej preňho prišiel zachmúrený Moody. Toho už tiež dávno nevidel. Ktovie, čo robia okrem špehovania potkanovho brata.  
                „Potter, si pripravený?“ vrkol po ňom.
                Harry prikývol. Nie, že by si to myslel, ale nechcel to zbytočne naťahovať.
                „Teraz ťa zoberiem von a premiestnime sa na jedno miesto. Už si sa premiestňoval?“ spýtal sa.
                Zavrtenie hlavou.
                „Nevadí, všetko je raz po prvý krát. Vidím, že už prútik nemáš na zadku. To je múdre,“ zavrčal.
                Hermiona ho vystískala a zaželala mu veľa šťastia. Sirius ho potľapkal po pleci a povedal mu o svojom presvedčení, že to zvládne. Tonksová ho objala a usmiala sa naňho. A šli.

------

Aj keď si niekedy myslel, že nemôže existovať nič horšie ako cestovanie letaxom, teraz zmenil názor. Premiestňovanie bolo oveľa horšie, akoby ho preťahovali cez trubičku. Nevedel dýchať, oči sa mu vytláčali z jamiek a v ušiach zaľahovalo. Potom to prestalo a Moody mu tvrdil, že to chce prax. No vďaka.  
                Nemal ani poňatia o tom, kde sú. Stáli uprostred lesa na rozsiahlej čistine a oproti ním stála polorozpadnutá búda. Všade vyspevovali vtáci a jeho to rozčuľovalo. Čo tu, pre Merlina, bude robiť? Zaklínať tých vtákov? Veď tu nikto nie je! Moody ho chytil pod pažu a ťahal smerom k búde. Harryho srdce bilo ako splašené, pokúšal sa upokojiť, veriť si. Vstúpili dnu, na konci búdy viedli schody nadol, hlboko do útrob zeme.  
                „Teraz ma pozorne počúvaj, Potter. Aj keď je toto iba skúška, nebude to pre teba ľahké. My cintľavky nepotrebujeme. Zídeš po tých schodoch dole, čaká ťa tam plno prekvapení. Musíš nájsť Siriusa.“ Harry sa strhol. „A vyslobodiť ho. Iste si si domyslel, že proti tebe budú stáť členovia Rádu.“ Tak toto mu nenapadlo. „Nemysli si však, že ťa budú šetriť. Nebudú mať zľutovanie. Budeš cítiť ich kliatby, užiješ si bolesť. Jediné, čo tu neplatí, je smrť. Budeš potiť krv, Potter.“ 
                Prečo mu to tak nepríjemne pripomína Trojčarodejnícky turnaj? Keď mu chcel nahnať strach, tak sa mu to podarilo. Harry zbledol a Moody ho potisol ku schodom. Ešte raz sa naňho obrátil:
                „Potter, prútik maj pripravený a buď vždy v strehu,“ a odišiel.
                Paráda. Harry osamel, pozrel sa na schody. Že by sa teraz otočil a utiekol? Potom by sa im ospravedlnil a oni by mu určite odpustili. Veď je Vyvolený. Zachechtal sa a vykročil. Rozsvietil prútik, schody sa prudko zvažovali, nedovidel na koniec. Začal pomaly zostupovať, prútikom obozretne osvecoval všade, kam svetlo dosiahlo. Bol pripravený na všetko, na náhly útok, na vyskočenie nejakej osoby spoza jemu zatiaľ neviditeľnému výklenku, na kliatbu z neznáma.
                Zbadal svetlo, schody končili a začínala osvetlená chodba. Zostúpil a zhasol prútik. Celkom dobrá viditeľnosť, v úzkej chodbe boli pozastrkované fakle v držiakoch. Kam mu až zrak dopadol, nezbadal žiadnu postrannú chodbičku, nič. Pokračoval, krok za krokom, opatrne našľapoval na kamennú zem. Zdalo sa mu, že prešiel ostražitým krokom asi dvesto metrov, keď uvidel tri okrúhle otvory. Chodba sa rozdeľovala a nad každou dierou bola zhasnutá fakľa. Podišiel ku križovatke a obzeral sa. Prútik mal stále namierený a na zemi zbadal kúsok pergamenu. Vzal ho do rúk a začítal sa:
                Dám ti hádanku, máš jeden pokus povedať správnu odpoveď nahlas. Ak uhádneš, ukážem ti cestu, ak nie, môžeš skúsiť tipovať. Veľa šťastia, Harry!
                Čo je tu navždy a pritom tak krátko?
 
                Harry sa zamyslel. Hádanky nenávidel, na to tu bola Hermiona. Ale teraz tu nie je.
                Čo je tu navždy a pritom tak krátko? Navždy, stále, tu. Čo môže byť tu, na zemi? V lese? V tejto diere? Na svete? Ak toto vymyslel Dumbledore, tak to bude určite niečo veľké. Tu, zem, svet. Navždy, naveky a pritom tak krátko. Čo je naveky ale krátko. Doparoma, Harry rozmýšľaj! Na svete je stále. Čo je na svete stále ale aj krátko? Ach, bože, mami!
                Harry sa zarazil.
                Mama s otcom za mňa položili život. Ten je tu vždy, všade, všetko žije, navždy, vždy tu bol život a pritom...  ľudský život krátky oproti... Navždy tu je a bude život, ale človek pritom žije krátko. Bude to život, áno.
               
„Život!“ vykríkol a napäto čakal.
                Po netrpezlivom čakaní sa nad otvorom napravo rozhorela fakľa. Zaradoval sa, prvá úloha je hotová. Musel si rozsvietiť prútik, v chodbe za otvorom bola tam. Postupoval opäť obozretne, oči mu mihali na všetky strany, uši mal nastražené. Po pár metroch prišiel k ďalšej križovatke, tentoraz mu do chodby zasahovala osvietená chodbička. Je to pasca? Má pokračovať rovno alebo to preveriť. Ja tam svetlo, tak to skúsi. Keď sa bude vracať, pôjde napravo.
                Zhasol prútik a vybral sa do chodbičky. Nezdala sa byť popretínaná ďalšími a po istej chvíli prišiel na to, že to bola zbytočná strata času. V tejto chodbe, hoci osvetlenej, nebolo nič. Obrátil sa k odchodu. Vrátil sa k rázcestiu a vydal sa napravo. Po pár metroch zbadal zase svetlo. Pred ním sa rozpínala kruhová miestnosť s množstvom masívnych pilierov, ktoré podopierali strop. Toto vyzeralo byť vážne.
                Potichu pristupoval k jednému z pilierov. Ak vedia, že príde, tak naňho určite čakajú. Skryl sa za pilier a opatrne sa poobzeral. Do stredu miestnosti nevidí, kraje sú prázdne. Bolo by potrebné prinútiť ich, aby sa pohli. Určite o ňom už vedia. Odstúpil od piliera a chrbtom sa oprel o stenu. Chrbát mal krytý, potichu, opatrne sa posúval pritlačený k stene, centimeter po centimetri a jastril za každý pilier. Pokúšal sa zazrieť aspoň kúsok nejakej postavy. Bolo prítmie, takže neuvidí ani tieň. Zrazu začul zvuk, úplne nepatrný, akoby niekto šuchol nohou o podlahu. Spozornel. Bol už v štvrtine okrúhlej miestnosti, keď uvidel za jedným z pilierov osobu. Tá evidentne netušila, v ktorých častiach sa Harry nachádza. Potichučky sa skryl za pilier. Ale je tu len jedna osoba? Čo keď za ďalším pilierom čaká ďalšia? Osobe mieril na chrbát. Stačilo by jedno kúzlo a bolo by po starosti. Poprípade by naňho vyskočili ďalší traja. Harry si spomenul na otcov zápisník. Keby sa mu podarilo pohnúť osobou bez zbytočného prezradenia sa, možno by sa prezradil niekto, kto tu je. Hlavne nech dotyčný spraví hluk. Začal premýšľať nad kúzlami a v momente mu jedno napadlo. Mieriac prútikom na osobu si pomyslel: Falsio! Osoba si ľahla na zem a ako predpokladal, narobila pri tom mierny šramot. Započúval sa, nič sa však neozývalo. Nedostatkom tohto kúzla bolo to, že dotyčný si síce ľahol, ale hneď mohol aj vstať. Svoj omyl si Harry následne uvedomil a stihol skríknuť Petrificus Totalus, ale odstraňovacie zaklínadlo ho vrazilo do piliera.
                Poriadne si udrel chrbát. Zastonal. Vyzeralo to, že tu nikto nie je. Pristúpil k znehybnenej osobe, mala na sebe čierny plášť s kapucňou. Stiahol pokrývku hlavy a spoznal jedného člena Rádu, ktorého párkrát zahliadol. Potom ho zviazal kúzlom Incarcerous a odišiel pohľadať východ. Aj ho našiel, od miesta z ktorého prišiel, to bolo priamo. Boli to masívne dvere. Keď ich teraz otvorí, určite naňho vyskočí pár osôb.
                Nedá sa nič robiť, je absolútne jedno, či ich otvorí pomaly alebo rýchlo. Preto stlačil kľučku a otvoril dvere s prútikom pred sebou a pripravený zarevať znehybňujúce zaklínadlo. To, čo uvidel, ho doslova fascinovalo. Pred ním sedela na kameni žena. Na trávnatej pokrývke uprostred lesnej čistinky sedela Nympha. Nepopísateľne krásna víla a bola bez akéhokoľvek kúska oblečenia. Prekrásna nahá žena. Dlhé svetlé vlasy jej prevísali cez plecia a chabo zakrývali isté časti hrudníka, nohy mala prehodené cez seba a vyzývavo pozerala na prichádzajúceho. Harry rozrušene civel.
                Merlin, tá je krásna, to je sen a ako sa na mňa pozerá... Potter nechaj toho!... Ona sa mi doslova ponúka... Potter, uvedom si, že je to pasca... Čo?... Je to pasca, rád ti ju podhodil... Ja sa jej musím dotknúť... Nerob, to! Chyť sa jej a skončil si... Tá je krásna, úžasná, úchvatná, dokonalá, bezchybná, rozkošná, neodolateľná, kúzelná, podmanivá, očarujúca... Vidím, že máš bohatú slovnú zásobu, ale nechaj ju na pokoji... Ona ma chce, ja idem... Potter, nepribližuj sa k nej! Neopováž sa jej dotknúť!... Je nádherná a... a...  nahá... A čo Ginny!... A čo s ňou akože má byť?... O nej hovoríš, že je krásna... Ale ona tu teraz nie je a ty jej to aj tak nepovieš... Potter, spamätaj sa!!!... Myslíš?... Rozmýšľaj... Ty si moje svedomie?... Áno, začni rozmýšľať mozgom a nie tým, čo máš niekde inde... No dovoľ!... Vypadni odtiaľto, kým nespravíš hlúposť... Ale... VYPADNI... ???... Tak je to rozumné, stlač tú kľučku a vypadni, HNEĎ!
               
Stále rozrušený prudko otvoril dvere a vybehol. No teda, čo si naňho ešte vymyslia? Vďaka víle zostal nepripravený a roztekaný. Na poslednú chvíľu zazrel kútikom oka žltý lúč smerujúci na jeho hlavu. Nebol však dosť rýchly a kúzlo ho zasiahlo nad pravým uchom. Au. Skočil za kameň, ktorý zbadal a rukou si pritláčal reznú ranu. V duchu zaklial. Rana nebola hlboká, dokonca ani veľmi nekrvácala. Nadával sám na seba.
                Prikrčený za kameňom sa pokúsil zhodnotiť, v akej situácii sa nachádza. Pokúsil sa pozrieť spoza kameňa na to, čo ho čaká. Miestnosť bola pokrytá hlinou, ten kameň, za ktorým sa krčil bol jediný. Zbadal dve osoby stojace pred dverami, vedúce do ďalšej miestnosti. Inak tam nebolo nič. Pozrel na strop. Ten bol postavený vysoko, nebolo na ňom nič. Steny, na ktorých držali fakle, tiež neboli ničím výnimočné. Tak a teraz čo? Odzbrojiť čo len jediného člena Rádu je takmer neriešiteľný problém, ale hneď dvoch? Musí vymyslieť niečo podobné, ako to bolo pri tom prvom. Možno mu bude môcť opäť pomôcť otec.
                „No tak vylez!“ vykríkla osoba, ktorej hlas mu bol povedomý, aj keď bol priškrtený.
                To určite. Harry si držal krvácajúcu ranu a nazeral spoza kameňa. Nevedel, z ktorej strany sa naň rozhodnú zaútočiť. V duchu listoval v otcovom denníku snažiac sa spomenúť na niečo, čo by mu pomohlo.
                „Bež preňho,“ povedal ten, čo aj predtým, druhému.
                Harry jastril, kde sa kto objaví. Nenapadalo mu nič, tak sa rozhodol, že použije rovnakú fintu, ako prv. Srdce sa mu rozbúchalo ako o život, dych sa mu zrýchlil. Vpravo sa objavil pohyb. Neváhal, zamieril prútik a neverbálne kúzlil: Falsio! Osoba si začala líhať, tak v momente vykríkol:
                „Stupefy!“
                Dotyčný v takmer ležiacej polohe odletel pár metrov a zostal nehybne ležať. Tak to by sme mali. Na kameň narazil červený záblesk, tesne pri Harryho hlave a odťal kúsok kameňa. Preľakalo ho to. Ešte ten druhý.
                „Ó, niekto sa tu naučil používať záškodnícke kúzla!“ vykríkla osoba pobavene.
                Lupin! Ha–ha. Harry vystrčil ruku s prútikom nad kameň a len tak, do vetra, vyslal odrážacie zaklínadlo, ktoré narazilo do steny.
                „No tak, Harry, vylez a bojuj. Stačí, keď sa prebojuješ ku dverám. A nezabúdaj, na mňa záškodnícke fígle nezaberajú,“ vŕtal posmešne.
                „Ty by si ma asi nepustil, že?“ skúsil.
                „To si píš, že nie.“
                Nezostávalo mu nič iné, len sa skúsiť prebojovať ku dverám. V mysli sa sústredil na oheň, aby bol pripravený kedykoľvek použiť svoj ohňový štít. Nevedel sa rozhodnúť, či sa má postaviť pomaly, alebo či len tak vyskočiť. Zvolil druhú možnosť. S pripraveným prútikom vyskočil do strany. Mal ho rovno pred sebou. Lupin neváhal ani sekundu a vyslal po ňom kúzlo. To pohltil Harryho štít, než sa stratil, Harry zakričal Reducto. Lupin uskočil do strany a vyslal po ňom ďalší záblesk. Harry ho vykryl, vzápätí naň letelo jedno zaklínadlo za druhým. Harry sa vykrýval, k útoku nedostal šancu. Hodil sa na zem a kotúľal sa po zemi. Za nohami cítil odskakujúce kusy hliny. Točiac sa pokúšal trafiť Lupina. Vrieskal jedno zaklínadlo za druhým, ale nevedel poriadne zamieriť. Lupin tentoraz mieril presnejšie, Harry mal rozdriapané plece. Au. Začal sa opäť vykrývať. Vzápätí sa mu podarilo medzi jednotlivými štítmi vyslať jedno odzbrojujúce zaklínadlo. Lupin bol prinútený uskočiť. Harry toho využil a snažil sa kúzlami odohnať Lupina od dverí. Vyzeralo to, že Lupin skutočne bude prinútený opustiť svoje územie. Omyl. Harry mal vzápätí natrhnuté stehno. Nebol však ďaleko od dverí. Jeden ochranný štít za druhým teraz vyčarovával a snažil sa zakričať aspoň jedno odrážacie. To sa mu podarilo, nezasiahol ho síce, ale minulo Lupina len tesne. Ten bol prinútený zohnúť sa. Túto nepozornosť využil Harry. Teraz vrieskal ako zmyslov zbavený Reducto! Reducto! Reducto!  Lupin odskakoval, takmer bol zasiahnutý. Účel to však splnilo, Lupin bol odohnaný Harryho zaklínadlami od dverí. K tým sa po každom kúzle približoval. Už len maličký kúsok. Posledné odrážacie zaklínadlo a Harry sa doteperil k dverám. Nerozmýšľal a vrhol sa na ne. Otvoril ich, nad hlavou sa mu ozvala rana, kus kameňa sa odlomilo od steny. Harry sa hodil do chodby za dverami. Prešiel. 
                Ležiac na zemi vykúzlil štít. Za chrbtom mu buchli dvere. Pozrel do chodby a z úľavou zistil, že je prázdna. Oddychová chodbička. Teraz mal čas zastonať a poprezerať sa. Ľavé rameno aj pravé stehno mal poranené. V duchu nadával na Lupina. Spomenul si však na čosi z otcovho zápisníka. Priložil prútik k zakrvavenému stehnu a pomyslel si: Tractio. Rana síce nebola zahojená, ale aspoň zastavil krvácanie. To zopakoval aj na ramene. Rana na hlave bola už zaschnutá. Tí to skutočne myslia vážne, kedy bude koniec? Možno sa to ešte ani nezačalo a ja už toho mám plné zuby.
                Z prútika si vyčaroval vodu, aby sa napil a omyl tvár. Potreboval sa vydýchať. Pozrel na hodiny a zistil, že je tu už dve hodiny. Strašne dlhé dve hodiny. Keď pochytil dych a srdce sa mu trocha upokojilo, tak vstal. Šiel po osvetlenej chodbe rovno za nosom, s prútikom v pohotovosti. Ďalšie dvere. Už nech je to za ním. Obozretne ich otvoril.
                Zdalo sa, že pred ním nič nie je, začul však tlmený hukot. Nazrel do miestnosti. Pred ním bol pás čiernej zeme končiacej u ďalších dvier. Pozrel doľava a vytreštil oči. Podišiel bližšie. Pred ním sa nachádzalo koryto, široké asi päť metrov, v ktorom bublala láva. Tiekla od jednej steny k druhej a zdalo sa, že zo steny pramení a končí taktiež v nej. Určite kúzlo. Na jednej zo stien boli uchytené dve laná vedúce z jednej strany na druhú. Prvé jednoznačne určené pre nohy, druhé pre ruky. Presne na to, aby sa človek prekľučkoval na druhú stranu. Harry pozrel, čo na tej druhej strane je a zaúpel. Bol tam kovovými reťazami pripútaný o skalnú stenu Ron.
                „Harry, pomôž mi!“ vykríkol zúfalo.
                „Čo sa stalo, prečo si tu?“ zakričal naňho a obzeral si protiľahlý breh. Vedľa Rona boli kamene. No iste, sú tam skrytí.
                „Prišli pre mňa a dotiahli ma sem, prosím ťa, pomôž mi!“
                A čo ak tam nie sú skrytí, čo ak Ron neklame? Keby tam boli, Ron by ho do nebezpečenstva nevolal. Zaváhal len chvíľu a podišiel k lanám. Dotkol sa ich a v momente sa strhol. Čo keď to je pasca? Keď začne preliezať na druhý breh, bude ľahkou korisťou. Bez možnosti brániť sa, bez pripraveného prútika. Ron by ho neklamal. Komu nemôže veriť? Ronovi veril, jemu áno, ale čo ak to nie je Ron? Môže to byť niekto, kto sa zaňho vydáva. Jasne, odvar všehodžúsu. Ale ako to má zistiť? Otázka. Niečo, na čo by vedel odpovedať len Ron.
                „Ron, kto je tam s tebou?“ nespúšťal zrak z kameňov.  
                „Nikto, Harry, prosím!“ orodoval. Ale Ron by sa predsa nesprával ako zbabelec. Namieril prútik na kamene.
                „Ja si myslím, že nie si Ron. Že si niekto, kto sa naňho premenil!“
                „Harry, jasne že som to ja, na čo čakáš? Pomôž mi!“ zaúpel Ron.
                Samozrejme, skúšajú ten jeho povestný záchranársky komplex.
                „Tak mi povedz, čo si videl v prvom ročníku v zrkadle z Erisedu,“ vyzval ho Harry.
                Ticho. Trápne ticho a Harry to tušil. Ron naňho len tupo zízal. V momente, kedy by preliezol, by ho zaistili. Odfrkol.
                „Tak vidíš. Majte sa tu všetci krásne.“
                A vykročil smerom k ďalším dverám. Na ‚Rona‘ už nemyslel, sústredil sa na to, čo ho čaká ďalej. Kiež  by to bol Sirius. Pootvoril dvere a s namiereným prútikom nahliadol dnu.
                „Expelliarmus!“ vykríkol okamžite ako zbadal osobu stojacu oproti nemu. Tá len mávla prútikom.
                „Duel, Potter. Tu a teraz, len vy a ja,“ pohŕdavý smiech.
                Na konci obdĺžnikovej miestnosti, holej a ničím výnimočnej, na kamennej podlahe stál s nenávistným výrazom profesor Elixírov. Harrymu sa vydral slabý ston. A je nahraný, s ním nemôže ani bojovať, nieto vyhrať.
                „Tento duel bude mať víťaza, Potter. Žiadny únik z miestnosti, ktorý sa vám podaril u Lupina. Jeden víťaz a hádajte kto,“ povedal s úškľabkom, „ak sa vám náhodou podarí vyhrať, čo je asi vaším najväčším, ale merlinžiaľ nesplniteľným snom, Black je voľný. Ak prehráte, čaká vás niečo iné.“
                A som v riti, v riadne veľkej prdeli.
               
„Na čo čakáte, Potter? Viete ako sa postupuje v dueli.“
                Postavili sa pred seba, Harry sa snažil zachovať pokojnú tvár, ale kolená sa mu triasli. Srdce mu šlo vyskočiť z hrude, ruky sa mu potili a v spánkoch hučalo. Snape sa len pohŕdavo uškŕňal, v očiach nenávisť. Harry mu oplatil rovnaký pohľad. Nato zdvihli prútiky k tvári a trhli rukami dozadu. Poklonili sa a otočili. Urobili niekoľko krokov smerom vzad a obrátili sa. Harry si pripravil prútik do bojovej pozície, ľavú ruku pritom, mierne pokrčenú, zdvihol za seba. Snape urobil to isté. A vyčkávali. Harry nemal v úmysle zaútočiť prvý. Stáli a zazerali. Keď v tom Snape švihol prútikom a k Harrymu letel fialový lúč. V momente mal pred sebou ohňový štít.
                „Hm, pekný štít,“ opovržlivo natiahol Snape.
                K Harrymu náhle začali smerovať lúče jeden po druhom. Horko ťažko sa im vykrýval. V jeho mozgu sa nenašlo ani jedno voľné miesto, celou mysľou mu prúdilo jediné: Flamaegis. Nezmohol sa na nič iné, ako stále dookola v mysli vykrikovať túto formulku. Dochádzal mu dych, ruka sa mu roztriasla. Uvedomil si, že ho to stojí kopu síl. Náhle to ustalo. Snape prestal útočiť. Harry si chytil trasľavú ruku.
                „To ste až taký slaboch, Potter, že nedokážete ani raz zaútočiť? To aj váš otec sa dokázal brániť!“
                Môjho otca spomínať nebudeš, Srabus. V Harrym vzkypela žlč, rozzúril sa a nabral nové sily. Nevaroval Snapa a začal útočiť. Mal v sebe toľko hnevu, že metal mĺkvo zaklínadlá, ako mu prišli na rozum. Expelliarmus, Imobilus, Reducto nepretržite jedno za druhým, mával pritom prútikom ako besný. Snape len flegmaticky vykrýval alebo odkláňal Harryho lúče. Naraz zaútočil a kliatba zmietla Harryho z nôh, zasiahla ho do žalúdka a on mal pocit, že ho v momente vypľuje. Snape pozeral na ležiaceho Harryho a s posmeškom ho zdvihol za košeľu na nohy.
                „Pokračujeme, Potter, ešte nie sme pri konci. Budete potiť krv, ako vám povedal Moody,“ nato mu prikopol prútik, ktorý sa mu pri páde odkotúľal.  
                Harry mal toho plné zuby. Vzal si prútik a prinútil sa postaviť vzpriamene. Začalo to odznova. Tentoraz nechal Snape Harryho, aby útočil. Chcel ho zbaviť všetkých síl. Razancia Harryho výpadov začala upadať. Snape znova zaútočil a Harrymu sa podlomili kolená. Tak neuveriteľne boleli. Kľačal na zemi a od bolesti mu vhŕkli do očí slzy. Nedovolil však vykĺznuť ani jednej. Snape sa zasmial. Harry nenávistne gánil.
                „A to chcete byť členom Rádu? Ste slaboch, Potter. Poďme, vstávajte, prejdeme do ďalšej miestnosti.“
                Nato ho opäť vytiahol za košeľu, jeho prútik si víťazne zobral do rúk a postrkujúc pred sebou ho poháňal k dverám. Harry by ho najradšej zaškrtil, týmto sa s najväčšou pravdepodobnosťou skončila jeho túžba stať sa členom Fénixovho rádu.
                Prišli k dverám, Snape ich otvoril a surovo ho vsotil dovnútra. Spadol na zem.
                „Vediem vám zajatca,“ vrkol Snape.
                Harryho zdrapili dva páry rúk a nešetrne vytiahli nahor. Pozrel sa po miestnosti a vytreštil oči.

TOPlist