12. Elixír spánku

 

Ginny sa prebudila s pocitom, ktorý už dávno nezažila. Vlastne si ani poriadne nepamätala, keby bolo jej telo ráno po prebratí aspoň trocha odpočinuté. Nespala dobre, jedna menšia nočná mora jej vzala spánok, ale zarazila ju skôr, než by mohla nabrať desivejšie rozmery. Potom našla Harryho, ktorý bojoval proti svojim vlastným nočným prízrakom. Zobudila ho a uložila do postele. Vlastne sa sám uložil do postele. Potom si už nepamätala nič. Žiadna nočná mora, dokonca žiaden sen. Absolútne vypnutie mozgu, ktoré malo blahodarné účinky. Aspoň na chvíľu.

Niečo jej však v tejto skladačke nezapadalo na to správne miesto a keď otvorila oči, pochopila, čo ju znepokojilo. Chýbala cesta do jej vlastnej postele. Ona spala v tej Harryho. Okamžite sa jej srdce rozbúchalo. Spravila chybu. Takto sa rozhodne správať nemala, je to nevhodné a vybočuje to z pravidiel konvencie. Čo si o nej vlastne pomyslí? Ale... ale keby nechcel, aby tam ostala, tak by ju zobudil, alebo minimálne odniesol preč. Dovolil jej tam ostať a určite to nespravil s nečestnými úmyslami. Sčervenela. Hanbila sa za svoje myšlienky. Tento Harry síce nebol ako ten z minulosti, aj keď ani toho poriadne nepoznala, ale určite by ju nechcel zneužiť.

Posadila sa a zmätene sa obzerala. Musí ísť preč skôr, než sa on vráti do svojej izby. Musí si usporiadať vlastné myšlienky predtým, ako sa odváži pred neho postaviť. Oči jej skĺzli na vlastné telo. Mala jeho župan. Ponúkol jej ho, aby sa necítila trápne. Keby chcel niečo také, tak by jej určite nenavrhol, aby sa zamotala do niečoho ďalšieho. Mierne si oddýchla, ale aj tak ju neopúšťal nepríjemný pocit, že sa správala veľmi nevhodne. A odmenou za nevhodné správanie bol trest. Ale nie tu. Tu jej nič také nehrozí. Harry nie je taký.

Vyzliekla si župan a čo najtichšie nazrela do chodby. Bola prázdna a ona neváhala. V momente bola vo svojej izbe. S trpkosťou pozrela na vlastnú posteľ. Alebo teda nie na vlastnú, stále to bola Harryho posteľ, rovnako ako tento dom a všetko v ňom. Ona bola len hosť. Nemala vôbec nič.

Pri pohľade na tú posteľ ju zaplnil iný pocit. Uvedomila si, že je jedno, v akej posteli by spala. Nech by patrila komukoľvek a nech by bola na akomkoľvek mieste na svete, s posteľou sú späté jej nočné mory. Ten pocit, ktorý ju zaplnil, však pramenil z úplne iného zistenia. Nočné mory prežíva, keď spí sama. Striasla sa pri tej myšlienke. Ale uvedomila si, že keď spala s Harrym, alebo lepšie povedané vedľa Harryho, nemala žiadnu moru. Žiaden zlý sen, ktorý by jej narúšal spánok. Bola, nie prekvapená, ani šokovaná, bola vydesená. Vydesilo ju vlastné priznanie si, že to bolo niečo zvláštne. Niečo, čo sa jej asi páčilo. Komu by sa nepáčilo, keby po dlhých rokoch zistil, že ešte dokáže spať bez toho, aby sa v noci zobudil? Či už len z nepokojného spánku alebo z desivej nočnej mory? A možno, možno on spal rovnako pokojne. Aspoň pár hodín. A možno to bola len náhoda.

V sprche jej myšlienky zablúdili do iných vôd. Do citlivých a nebezpečných. Z jej hľadiska určite. Nevdojak začala porovnávať Edmunda a Harryho. Aj keď porovnávanie týchto dvoch mužov bolo absolútne bezpredmetné, v súčasnosti určite, Edmund taký nebol vždy. Veľmi dobre si pamätala, ako ju vyviedol z tej tmy a beznádeje na denné svetlo. Podal jej pomocnú ruku a ona sa mu postupne odovzdala. Dôverovala mu, vložila vlastný život do jeho rúk. Spočiatku to bolo krásne. Keď pominulo všetko zlé, keď si získal jej dôveru, dokonca aj jej srdce, bolo to nádherné. Kto mohol vtedy vedieť, ako to všetko skončí? Nevyzeral ako podliak. Nikdy by si nepomyslela, že ten Edmund bude používať násilie, aby si zabezpečil oddanosť. Zlomilo ju to a zničilo. Sklamala sa a nechcela to prežívať znova.

Harry nevyzeral, že by sa znížil k niečomu takému. Ona však mala veľmi zlé skúsenosti. Už raz sa spálila. Čo keď... Nie. Nedokázala si predstaviť, že by bol Harry schopný niečoho takého. Ale to si kedysi nedokázala predstaviť ani pri Edmundovi. Ale Harryho poznala ešte predtým, keď boli len deti. Neprejavoval sa ako násilník. Ale čo vojna? Mohla ho zmeniť? Sám vravel, že ubližoval keď musel. Jej by ale neublížil. Verila tomu. A napriek tomu sa bála.

Bezradne si sadla na svoju posteľ a rozčesávala si mokré vlasy. Bola mu vďačná. Vzal ju odtiaľ, poskytol jej útočisko, pripravil jej pôdu pre nový život, ak sa k nemu odhodlá. Mohol sa starať sám o seba. Po vojne a po všetkých tých hrôzach sa vôbec nedivila, že sa takto izoloval od okolitého sveta. A miesto toho, aby v tej samote vytrval, vzal ju k sebe a stará sa o ňu. Aj keby to robil len z povinnosti, pretože ho jej rodina kedysi prijala takmer za svojho. Určite za to nikdy nebude nič chcieť. Určite sa nesnaží len získať si jej dôveru, aby ju potom mohol ovládať tak, ako to spravil Edmund.

Musí presvedčiť samú seba, aby tomu uverila. Jeho oči by neklamali. A cíti sa pri ňom pokojne a isto. Nie je šialená? Nenahovára si to len preto, lebo sa správa ako rytier na bielom koni? Je to niečo v nej, ten slabý hlások, ktorý ju nabáda, aby mu dôverovala. Ale viera a dôvera nie je úplne to isté. Verí jeho slovám, že sa jej tam nič nestane, že je v bezpečí a že je všetko preč. Verí slovám. Mala by však dôverovať aj Harrymu ako človeku. Ako mužovi. Ten dotyk ich rúk jej našepkáva, že nemusí mať strach, že mu môže dôverovať, že ju nezradí. Nikdy by to nespravil.

Reči a slová, nech by boli akokoľvek správne povedané, nemusia vyriecť všetko presne tak, ako to človek môže cítiť. To ju učila už jej matka. Pri množstve jej povinností pri starostlivosti o sedem detí mala málo času. Príliš málo času, aby sa mohla venovať každému jednotlivo. Ani tisíc vyrieknutých viet počas dňa o tom, ako svoju dcéru miluje, nemohlo vynahradiť ten jeden okamih večer pred spaním, keď svoju dcéru objala. V tom objatí sa dalo vycítiť omnoho viac.

Potláčala pocit hanby, keď zostupovala zo schodov. Keby nechcel, nenechal by ju vo svojej posteli. Pomohlo jej to a on ju tam nechal práve preto. Robil všetko preto, aby jej pomohol.

„Dobrý deň,“ pozdravila neisto. Bolo skoro poludnie, tak dlho nespala už veľmi dávno. Edmund ju budil, nezniesol, aby spala dlhšie než on.

„Dobrý,“ otočil sa k nej s miernym úsmevom. Zbadala, že je rovnako nervózny ako ona. Možno ešte viac. Možno aj on premýšľa, či nespravil chybu, keď ju tam nechal. Možno sa teraz strachuje, ako zareaguje. „Ehm, spala si dobre?“ spýtal sa rozpačito.

„Spala som výborne,“ ubezpečila ho. Chcela sa usmiať, aby svoje slová podložila niečím presvedčivým, ale nedokázala to. Nie, keď sa chystala spraviť niečo, na čo zbierala odvahu. Niečo vážnejšie. Pre ňu to bolo určite vážne. Niekomu sa to mohlo zdať ako maličkosť, ako niečo samozrejmé. Ona musela pohľadať a pozbierať všetky zvyšky svojej bývalej chrabromilskej odvahy.

„Tak to je dobre,“ povedal potichu. Videl v jej očiach nesmelosť a ustráchanosť, keď k nemu pristúpila. Nechcel spraviť nič unáhlené, žiaden pohyb, aby ju nevydesil ešte viac. Mohol len predpokladať, čo chce spraviť a jeho samotného to prekvapilo.

A ona v jeho očiach videla to, čo doteraz. Úprimný a nefalšovaný záujem. Nie, tieto oči by nedokázali klamať. Určite nie jej. Srdce jej šlo vyletieť z hrude, musela vyhrať nad vlastným strachom. Nad nedôverou voči ľuďom. On si to určite zaslúži.

Privrela oči. Posledný nádych a spravila to, na čo sa nakoniec odhodlávala. Opatrne a obozretne ho objala. Jej ruky sa omotali okolo jeho pása a ona sa k nemu jemne pritlačila, hlavu si položiac na jeho hruď. Nič búrlivé, ani prudké. Ale musela mu aspoň takýmto spôsobom vyjadriť nielen vďačnosť, ale hlavne dôveru. Skôr cítila a tušila, že ho prekvapila, možno dokonca šokovala. Len stál, bál sa spraviť akýkoľvek pohyb, len aby ju od seba neodplašil. Jeho ruky sa zdvihli, keď jej chcel opätovať objatie, ale potom prezieravo klesli naspäť. Nedúfal v to, že by sa dostala aspoň kúsok cez tú svoju ochranu, že by prekonala svoj strach z ľudí a z akéhokoľvek kontaktu s nimi.

„Objím ma, prosím,“ šepla. Keď už zašla až sem, dotiahne to dokonca. Istota a sila, ktorú jej dodávalo len obyčajné spojenie ich dlaní sa teraz ešte znásobilo. Objal ju, najprv až príliš opatrne. Cítila jeho ruky na svojom chrbte a uvedomila si, že nedošlo k žiadnemu odmietnutiu ani odstrčeniu a ona, na vlastné prekvapenie ani neočakávala žiaden úder. Keď sa jeho paže omotali okolo jej pliec, začala sa pomaly upokojovať. Jeho silné paže jej dodávali pocit pokoja a bezpečia. Bol pripravený dať jej vlastnú silu, aby dokázala znova žiť. Aká zanedbateľná maličkosť je obyčajné objatie, ale koľko toho dokáže vypovedať.

Jeho šok prešiel najskôr v úľavu a potom v radosť. Reflexívne zosilnil svoje objatie, ona sa však neodtiahla. Skôr naopak, pritisla sa k nemu ešte viac. Bol to úspech. Nielen preňho, ale hlavne pre ňu. Ďalší krok k tomu, aby sa dokázala spamätať, aby jej súkromná vojna dosiahla ďalšie, i keď zdanlivo bezvýznamné víťazstvo. Neodvážil sa postúpiť o ďalší pomyselný krôčik ďalej. Chcel ju pohladiť, aby si spomenula, že existujú aj iné dotyky, nielen rany. Vedel však aj to, že by sa nemalo nič uponáhľať.

Stáli v objatí dlho. Až pokým sa jej srdce úplne neupokojilo.

------

„Posaďte sa, Hermiona,“ s miernym úsmevom vyzvala Minerva profesorku Grangerovú. „Zrejme netušíte, čo s vami chcem prebrať.“

„No, po pravde, netuším,“ Hermiona stiahla podozrievavo obočie. „Predpokladám, že to bude niečo ohľadne Rokfortu. Alebo mojich hodín,“ mykla flegmaticky plecami a snažila sa, aby skutočne tak aj pôsobila. Ak ju začne znova z niečoho obviňovať, tak sa zrejme neudrží.

„Skutočne ide o Rokfort,“ Minerva prikývla. „Je po vojne, svet sa úspešne spamätáva z úderov, ktoré mu boli uštedrené a robí tak v dobrej viere, s nadšením a hlavne s pocitom, že je všade bezpečne. Napriek tomu,“ sťažka si povzdychla a ukázala na hromadu pergamenov, „som dostala veľké množstvo sov od rodičov, ktorí pošlú v septembri na Rokfort svoje deti...“

„A rodičia sa boja o bezpečnosť svojich detí,“ prikývla Hermiona s porozumením. Stále však mala pocit, že sa jej tento rozhovor nebude ani trocha páčiť.

„Presne tak,“ z riaditeľky sa vydral slabý, utrápený výdych. „Darmo môžeme my, rovnako ako ministerstvo, tvrdiť, že je Rokfort bezpečný. Takto krátko po vojne sú všetci stále, akoby som to povedala, znepokojení. Spomienky sú príliš čerstvé.“

„Áno, to iste. A o čo konkrétne ide?“

„Chcem túto situáciu prebrať so všetkými členmi profesorského zboru, pretože sa to týka nás všetkých, ale musela som hovoriť najprv s vami. Osobne a súkromne.“ Minerva hľadela na Hermionu a tá jej vracala netrpezlivý pohľad so spýtavo zdvihnutým obočím. „Hermiona,“ napokon spustila. „Myslím, že bude najlepšie, ak budem hovoriť priamo k veci. Všetci sme si všimli, že po ôsmej nevychádzate z izby. Ja, na rozdiel od ostatných profesorov, viem, prečo to tak je. Je mi to ľúto, ale to bude musieť skončiť. Tak, ako to bolo za starej éry, aj v súčasnosti bude musieť byť prítomný po večeroch, po večierke a aj celú noc na chodbách Rokfortu učiteľský dozor a budú ho musieť tvoriť všetci profesori, výnimky sa nepripúšťajú. Budete sa musieť zapojiť aj vy. Neviem, čo by som povedala vašim kolegom, ako by som vysvetlila vašu neúčasť,“ stíchla a čakala.

Hermiona stiahla obočie a trávila informácie, ktoré boli doslova vysypané. Musela sa upokojiť a hlavne si poriadne rozmyslieť, čo Minerve odpovie. Ona, na rozdiel od druhých vie, prečo je večer čo večer zavretá vo svojej izbe. Nevie nič. A ani sa nič nedozvie.  

„Nevidím v tom žiaden problém,“ mykla plecami a nasilu sa usmiala. Minerva sa zatvárila nedôverčivo. „Skutočne, je to v poriadku. Keď bude treba robiť dozor, budem ho robiť. Aj to predsa patrí k náplni práce profesorky Transfigurácie,“ jej úsmev sa ešte rozšíril. Nemôže dopustiť, aby o nej McGonagallová pochybovala.

„Ste si istá?“

„Určite. Prečo by som si nemala byť istá?“

„No,“ Minerva zaváhala. „Keď vezmeme do úvahy tú skutočnosť, že nevychádzate po ôsmej hodine večernej zo svojho bytu a...“

„To nie je problém,“ prerušila ju. „Nevychádzam, pretože chcem byť sama. Keď bude potrebné, tak tú svoju samotu na večer či dva do týždňa vynechám.“

„Ste si istá, že budete schopná vynechať aj iné svoje aktivity?“ Minerva ju prebodla pozorným pohľadom. Hermionu táto priama otázka, vychádzajúca z úst profesorky, zarazila.

„Aké iné aktivity máte na mysli?“ zamračila sa. Veľmi dobre vedela, na čo Minerva naráža. A nepáčilo sa jej to ani v najmenšom.

„Veľmi dobre viete, čo konkrétne mám na mysli,“ odvetila Minerva potichu.

„Je mi ľúto, že vás presvedčili klamstvá profesora Snapea,“ prehlásila veľmi presvedčivo. „Mrzí ma, že tieto klamstvá ničia môj už aj tak zničený život.“

„Hermiona, ja som vás v Huelve videla,“ profesorka stiahla neveriacky obočie.

„A čo presne ste videli? Videli ste cudzieho chlapa v mojom byte. To je všetko. Ostatné si len domýšľate, pretože vám nahovoril tento blud profesor Snape.“

„Profesor Snape mi nič nenahováral a ani nahovárať nemusel.“

Dve ženy sedeli oproti sebe v takmer bojovných pozíciách. Hermiona sa mračila. V duchu už znova nadávala na toho netopiera a profesorke vyčítala, že je taká zaslepená. Bola si však vedomá toho, že by nebolo rozumné, keby sa hádala nielen so svojou nadriadenou, ale zároveň s osobou, ktorú si mimoriadne vážila.

„Pani profesorka,“ spustila oveľa miernejšie. „Či vám niečo nahováral alebo nie, to je jedno. Môžete mi veriť. Som úplne v poriadku, nemám žiaden problém. Môj život v Huelve bol možno trocha nezáväzný, ale to je už za mnou. Ak náhodou narážate na alkohol, nemám s ním problém. To, že si občas vypijem ešte neznamená, že som neschopná, ľahkovážna alebo že si nedokážem plniť svoje povinnosti. Veľmi dobre viem, čo ma ako profesorku čaká a máte moje slovo, že tak, ako ste boli pre mňa vzorom vy, ja sa pokúsim dať tým deťom všetko, čo viem. Moje zatváranie sa v byte je spôsobené len a jedine nepríjemnými spomienkami na vojnu,“ šepla a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Určite si to dokážete predstaviť. Prežívate to aj vy,“ smrkla. Po očku pozorovala Minervu, ako na ňu jej prehlásenie zapôsobí.

Nie, že by Minerva svojej bývalej študentke neverila. Väčšina z toho, čo povedala, bola určite pravda. Uvedomila si však aj to, že je zrejme zbytočné poukazovať na nejaký problém, keď si ho ona sama nielenže nemieni priznať, ale sa dokáže celkom úspešne od tejto témy odkláňať. Nie klamstvami, ale tým, o čom je zjavne presvedčená, že je jej pravda.

„Hermiona, každý máme nepríjemné zážitky, ktoré sa nám vracajú. A každý máme iný spôsob, ako s týmito spomienkami bojovať. Je veľa spôsobov, ako si pomôcť a vy ste si vybrali ten nevhodný.“

„Ak znova narážate na alkohol...“ vyprskla.

„Možno áno!“ Minerva ju okamžite prerušila a veľmi nápadne sa podobala na tú prísnu profesorku z minulosti, ktorá nepripúšťa protesty. „Možno, ale hlavne som mala na mysli samotu.“

„Keď som sama, cítim sa najistejšie.“

„Veľmi dobre viem, ako sa cítite. Možno som nebola v prvej línii, ale to neznamená, že som na vlastnej koži neokúsila hrôzy vojny. Ubezpečujem vás však o tom, že vaša istota v samote môže byť len klamlivá.“

„Som s ňou spokojná.“

„Dobre. Dobre teda,“ Minerva bezradne mykla plecami. „Ak si myslíte, že je to ten najlepší spôsob...“ myšlienku nedopovedala. „Ako bojujete proti svojim nočným morám?“ nadvihla obočie. Hermiona sa zarazila.

„Nijako,“ vypustila. Určite jej to nepovie. Znova by spustila prednášku.

„Trápia vás?“

„Zriedka,“ povedala a ani veľmi neklamala. Alkohol jej pri tom predsa pomáhal.

„Zriedka,“ Minerva zamyslene pokyvkala hlavou. Vedela, čo to znamená. „Skúšali ste oklumenciu?“

„Oklumenciu som skúšala, samozrejme,“ Hermionino obočie bolo podozrievavo stiahnuté. „Nikdy som v nej nebola až taká dobrá, aby som potlačila aj tie najdesivejšie spomienky.“

„Ja napríklad beriem elixír na pokojný spánok,“ nadhodila profesorka akoby mimochodom. „Je celkom účinný. Možno by ste ho mohli skúsiť,“ pozrela jej do očí.

„Prečo?“

„Pretože je účinný. Pravda, nemôže sa brať pravidelne, pretože sa môže stať návykovým. Raz, lepšie dvakrát do týždňa sa musí vypustiť. A nechcú ho brať všetci, pretože je to len prvá pomoc pri odstránení nepríjemne strávených nocí. Neodstraňuje však hlavný problém. Na mne už tak veľmi nezáleží, ale napríklad taký Harry ho odmietol brať a Ginny Weasleyová ho brala len prvý týždeň.“

„Prečo mi to tu vravíte?“ nedôverčivo a opatrne sa spýtala.

„Pretože si myslím, že by ste ho mohli skúsiť, Hermiona. A pretože si myslím, že by ste mohli vylúčiť to občasné popíjanie alkoholu. Ak s tým nemáte problémy, ako sama vravíte, samozrejme.“

„Nemám s tým problém,“ Hermiona vedela, že ju profesorka zahnala do pasce. Musí si dávať pozor.

„To som rada,“ mierne sa pousmiala. „Skúsite ho teda? Ale upozorňujem, že v deň použitia elixíru sa nesmie piť žiaden alkohol a ani užívať žiadna iná psychotropná látka.“

Hermiona mala nepríjemný pocit, že sa na ňu profesorka zodpovedne pripravila. Ak odmietne, vlastne tým potvrdí jej mylné predpoklady o jej údajnom alkoholizme. Ak privolí, určite si ju Minerva odsleduje. Hádať sa nechcela, s ňou určite nie.

„No, možno by som to mohla skúsiť,“ stiahla obočie. Možno by sa dala profesorka niečím oklamať. Bude musieť nad touto možnosťou poriadne pouvažovať. „Ale elixíry vyrába profesor Snape,“ znechutene poznamenala. „Nehnevajte sa na mňa, od toho človeka nechcem nič.“

„To nie je problém. Keďže ho vyrába mne, môže spraviť viac dávok. A nemusí vedieť, pre koho sú.“

------

„Hermiona,“ Robert si chcel jemným štuchnutím vynútiť jej pozornosť. „Čo sa s tebou deje?“

„Ale nič, vážne,“ pousmiala sa. Niečo sa dialo. Dialo sa asi to, že musela neustále myslieť na slová Minervy McGonagallovej, ktorá sedela pri nedeľnom obede len kúsok od nej a bavila sa s jedným z profesorov.

„Si zamyslená. Nestalo sa niečo, o čom by som mal vedieť?“ Aj keď sa mu v hlase odrážal úprimný záujem, aj tak jej trocha liezol na nervy. „Niečo so Snapeom?“ A to ju dožralo ešte viac. Nie, so Snapeom sa zdalo byť všetko v poriadku. Od knižnice sa spolu nerozprávali.

„Absolútne nie,“ zavrtela hlavou a nasilu sa usmiala. „Veď tu ani nie je,“ mávla rukou do priestoru.

„Pravda. Všimol som si, že sa v nedeľu stráca. Ktovie, kam chodí.“

„To je to posledné, čo ma trápi,“ vrkla sama pre seba. Pozrela naňho. Stále sa na ňu díval pátravo. „Skutočne sa nedeje nič, pre čo by si sa mal znepokojovať,“ povedala s miernym povzdychom. „Ide len o mňa a o niečo, čo by som mala asi spraviť,“ sťažka vypustila. Neprestával sa na ňu pozerať. „Je nedeľa, Minerva nám dala voľno a ja by som mala navštíviť svoju kamarátku. Príliš sa mi do toho nechce, keď mám pravdu povedať.“

„No, myslel som si, že by sme spolu strávili voľné nedeľné popoludnie,“ trpko poznamenal.

„Aj ja by som bola rada, keby sme strávili viac času osamote v súkromí. Ibaže, nevidela som ju vyše týždňa a mala by som sa minimálne ukázať. Predpokladám, že sa príliš nezdržím.“

„Prečo? Keď ste sa nevideli týždeň?“

„Je to zložité. Nechcem to vysvetľovať,“ pozrela naňho. Zvedavosť z neho doslova kričala. „Jednoducho sme sa obe veľmi zmenili a ona to má teraz ťažké.“

„Aha. Keď to má ťažké, tak by si ju asi mala ísť pozrieť,“ stiahol obočie. „Každopádne ťa budem čakať.“

„Budem sa ponáhľať,“ sľúbila s úsmevom. Len preto, aby za touto témou spravila bodku.

------

„Aj napriek tomu, že je jedlo rovnaké a napriek tomu, že mi spoločnosť robíš ty, Potter,“ natiahol Severus pri nedeľnom obede u Harryho, „tak musím uznať, že mi je toto stravovanie sympatickejšie, než to rokfortské.“

„Ani mne dnes nechutí o nič menej, než inokedy,“ Harry sa nevinne pousmial. „Čo máš proti rokfortskému stravovaniu? Mne tam vždy chutilo. Hm?“ Harry pozrel na Ginny, ktorá ich potichu sledovala. Otázku venoval vlastne jej, aspoň sa chcel pokúsiť o to, aby ju zatiahol do rozhovoru.

„No,“ hlesla tichým, nervóznym hlasom. Stále jej pripadalo viac ako zvláštne, že je so svojím bývalým profesorom, ktorého nijako neobľubovala, v jednej miestnosti, dokonca s ním sedí za stolom a obeduje a ešte sú tu náznaky, že by s ním mohla viesť normálny, ľudský rozhovor. A ako čerešnička na torte bol jeho pokojný, mierny, dokonca až priateľský výraz tváre. „Na Veľkú sieň mám len dobré spomienky.“

„To bude tým, že vy dvaja ste boli v obklopení priateľov, kým ja tam trpím ako ten starý Jób,“ zaškľabil sa. Keby mala Ginny v tom momente niečo v ústach, zrejme by sa začala drhnúť.

„Ale nehovor,“ Harry sa zatváril neveriacky. „Nejdeš mi tvrdiť, že si si tam nenašiel žiadneho kamaráta.“

„Nie,“ zavrtel hlavou. „Všetci mi lezú na nervy rovnako ako ty, ale s nikým nie je taká zábava ako s tebou.“

„Už s tým skonči, lebo sa začnem cítiť previnilo, že som to miesto profesora nevzal.“

„To by si sa mal začať cítiť.“

V podobnom duchu sa niesol celý obed pripravený rokfortským škriatkom. Ako Harrymu, tak i Severusovi sa občas podarilo nejakou otázkou zapojiť aj Ginny. Tá sa však uspokojila len s pozorným sledovaním rozhovorov. Nestihla sa čudovať. Harryho potešilo, keď v istých okamihoch zbadal v jej očiach náznaky pobavenia.

„Myslím, že sa to začína zlepšovať. Čo?“ nadhodil o niečo neskôr Severus. Ostali s Harrym v dome, kým Ginny si po poupratovaní kuchyne vzala svoj čaj von na záhradu.

„Určite. Mierne, ale predsa,“ prikývol Harry. Sadol si tak, aby dovidel k altánku. „Malé krôčiky vedú k veľkému úspechu a to je pre ňu veľmi dôležité,“ povedal potichu. Severus ho chvíľu pozoroval. Mlčky, ale za to veľmi pozorne.

„Ty, Potter,“ ozval sa po chvíli. „Vieš, čo môže vzniknúť zo spolužitia dvoch mladých ľudí, keď sú ešte k tomu opačného pohlavia?“ spýtal sa s úškľabkom.

„Čo?“ Harry obrátil pozornosť z Ginny na Severusa. Neprestával sa škľabiť. „Ale prosím ťa, prestaň. To by mi nenapadlo a jej tiež nie. Je na dne a ja si tiež nespievam Ódu na radosť. Nejaký ľúbostný románik je to posledné, na čo chceme myslieť.“

„Veď dobre, ja ani nejdem tvrdiť, že na seba skočíte už zajtra,“ flegmaticky mykol plecami. „Ale čo nie je, môže byť. Neskôr,“ povedal spôsobom, akoby práve vyriekol nejakú sudbu. „Potter, váš vzťah je veľmi zvláštny. Snažíš sa jej pomôcť a robíš to dobre. Nečum tak na mňa! Vážne si to myslím. Robíš to premyslene, citlivo a so záujmom. A tento spôsob môže byť neskôr odmenený,“ uškrnul sa. Harry naňho stále neveriacky civel. „Čo? Mám na brade prischnutú omáčku, či čo?“ teatrálne sa utrel.

„Si neskutočný,“ Harry zavrtel hlavou.

„Ja viem a každý to dokáže úprimne oceniť. Potter, ale moju domnienku mi vyvrátiť nemôžeš, však?“ vŕtal ďalej. „Určite si si všimol, že je to veľmi pekná mladá žena, ktorá je síce na dne, ale obaja veľmi dobre vieme, že je dosť silná na to, aby sa dokázala pozbierať. A čo potom? Keď sa spamätá, keď sa znova postaví na nohy? Hm? Povedz.“

„Mal by si prestať fantazírovať. K tebe sa absolútne nehodia nejaké halucinogénne predpoklady či domnienky,“ zabrblal a obrátil pozornosť späť k záhrade.

Ginny sedela na stoličke, tvár vystavovala slnečným lúčom. Severusove slová ho prinútili pozrieť sa na ňu inak, než dovtedy. Mal pravdu. Bola to pekná žena. A keby nebolo hrôz, ktoré zažila a ktoré sa nutne museli na nej odzrkadliť, či už bojazlivým výrazom, pohľadom naplneným strachom, bola by... Čo keď ju doteraz bral ako Ronovu sestru? Nie, nebral ju ako malé dievčatko, to by musel byť slepý, aby ju bral ako pred ôsmymi rokmi, ale stále to bola sestra jeho najlepšieho kamaráta a hlavne zničená žena, ktorá nutne potrebovala pomoc. Myslieť na nejaký románik, to nemohol. A nielen kvôli nej, ale ani kvôli sebe. Jednoducho sa na to necítil. Osem rokov žil v pekle a zvykol si na to. Nepredpokladal, že by niečo dokázalo jeho zmýšľanie zvrátiť.

„No tak ako?“ Severus sa neprestával uškŕňať. „Už si si ju poriadne poobzeral?“

„Nechaj to. Dobre vieš, že vo mne neostalo nič, rovnako ako v tebe. Sme dvaja zničení psi, v ktorých bol zabitý akýkoľvek náznak citov. V tebe dokonca oveľa skôr ako vo mne.“

„Keby si aspoň netrepal. Dobre, ja som ja. Ale ty si predsa charakterný Potter. Ten nezlomný, dobrý a šľachetný záchranca sveta.“

„Budeš už ticho?“

„Fajn, ako chceš. Čo noha?“

„V háji. Rovnako ako ja.“

„Aha! Tak predsa len kúsok toho starého Pottera. Sebaľútosť?“

„Nie, len konštatovanie. To tvoje liečenie stojí za... nestojí za nič.“

„Trpezlivosť.“

„Nevylieči sa.“

„Tak budeme lámať.“

„Paráda. Koľko dôvery do tvojho liečenia ešte vložíme?“

„Minimálne mesiac ešte budeme čakať. Ukáž ju.“

Harry si vyhrnul nohavicu vlastne len pro forma. Žiadne zlepšenie nebolo citeľné a očakávať nejaké viditeľné zlepšenie by bolo nezmyselné. Ale tak, keď už Severus na ten obed prišiel, tak nech aspoň pozrie tú jeho nohu.

„A chvíle pohody sú fuč,“ zabrblal Severus, keď sa obaja strhli, aby skontrolovali hluk vychádzajúci z krbu. Priletaxovala sa Hermiona a oboch ich prebehla rýchlym pohľadom. Na Harryho kolene jej oči zotrvali o malý okamih dlhšie.

„Dobrý deň,“ oficiálne pozdravila, Severusa ignorujúc. „Prišla som za Ginny.“

„Kto by to len predpokladal?“ zamrmlal si Severus. Harry sa nadýchol.

„Zdá sa vám moje prehlásenie šokujúce, milý pán kolega?“ natiahla so značnou dávkou irónie.

„Nie až v takom rozsahu, ako keby ste prehlásili, že ste prišli pozrieť Pottera.“

„Stačilo, dobre? Obaja,“ vrkol po nich Harry. „To do seba musíte stále skákať?“

„Akoby tvoj rozhovor s drahou profesorkou Grangerovou prebiehal pokojne,“ zaškľabil sa Severus.

„Kde nájdem Ginny? Je hore?“ Hermiona pozrela na Harryho.

„Na záhrade,“ mávol rukou k dverám. „Nech sa páči, môžeš ísť ďalej. A cíť sa tu ako doma. Keby si chcela niečo na pitie, čaj, vodu, alebo čokoľvek, stačí povedať.“

„Dobre, budem si to pamätať,“ prikývla vo dverách vedúcich na záhradu.

„Pochybujem o tom,“ zabrblal Severus smerom na jej chrbát. „Zrejme má na chrbte hrb ako ťava plný hádaj čoho. Len aby si nemusela pýtať vodu.“

„Čo stále medzi sebou vy dvaja máte?“ zamračil sa naňho Harry. „Dobre, na mňa nie je milá a ani tak skoro nebude. Ale vy si doslova idete po krku.“

„Povedzme, že sme na seba alergickí.“

„Alergickí, aha. Ako to s ňou vyzerá?“

„Čo ti mám povedať? Každý večer sa zavrie vo svojom byte, kde s najväčšou pravdepodobnosťou nasáva. Pochybujem, že sa mýlim. Cez deň sa tvári, akoby sa nič nedialo, akoby žiaden problém neexistoval. A všetci tomu aj veria, aspoň zatiaľ. No a aby som nezabudol, našla si nového kamaráta. Takého idiota z Durmstrangu. Bude učiť Starostlivosť o zázračné tvory. Pevne verím, že vie, ako skrotiť istý druh tvora. Ožratú Grangerovú.“

------

„Ahoj,“ potichu pozdravila Hermiona Ginny. Cítila sa neisto a nervózne, ale už to nebolo také strašné, ako pred pár dňami.

„Ahoj,“ Ginny sa mierne pousmiala. „Prekvapila si ma a potešila.“

„Áno, to verím. Mrzí ma, že som neprišla skôr. Povinnosti na Rokforte mi zaberajú všetok čas. V nedeľu nám dala Minerva voľno.“

„Nemusíš nič vysvetľovať. Sadni si,“ ponúkla jej miesto.

„Ďakujem. Vyzeráš,“ Hermiona sa nadýchla, „lepšie a si zhovorčivejšia,“ skonštatovala.

„Trocha som sa upokojila,“ prikývla. „A čo ty? Ako sa máš?“

„Ujde to. Mohlo by to byť lepšie, ale samozrejme aj horšie. Myslím, že sa momentálne nemám na čo sťažovať. Našťastie je práce dosť, takže nemám čas myslieť na to všetko.“

„Chápem.“

„A ty? Vidím, že som šaty odhadla dokonale,“ usmiala sa.

„Správna veľkosť. Všetkého,“ Ginny mierne sčervenela.

„To je dobre. A čo učenie? Keby si chcela, mohla by som ti niečo ukázať, niečo ťa naučiť. Viem, že som hovorila, že prídem, ale skutočne nemám čas...“

„To je v poriadku, učím sa s Harrym.“

„S Harrym,“ Hermiona prikývla. Pozorne sa zadívala na mladšie dievča. „Harry... on ti asi dosť pomáha, však?“

„Áno, pomáha mi viac ako dosť.“

„To je dobre,“ šepla. Cítila sa vinná. Keď bola v Rokforte, tak si to ani neuvedomovala. Nie, že by na Ginny nemyslela, ale necítila žiadnu zodpovednosť. Keď ju ale teraz videla pred sebou, bolo jej to ľúto. Bola to predsa jej kamarátka. „Keby si potrebovala čokoľvek, povedz Harrymu, zašiel by za mnou na Rokfort.“

„Budem na to myslieť. Niečo by som možno ale potrebovala už teraz,“ nesmelo skúsila. Hermiona spozornela.

„O čo ide?“

„Harry bude mať za týždeň narodeniny,“ nadhodila.

„Áno, iste. Uprostred prázdnin,“ spomenula si. „Čo potrebuješ? Chceš mu niečo kúpiť?“

„No, chcem mu niečo darovať, ale...“

„Keď potrebuješ požičať, stačí povedať. Keď potrebuješ niečo kúpiť, rada zájdem do obchodu.“

„Nie, to nechcem,“ rozhodne zavrtela hlavou. „Teda, určite mu chcem niečo darovať, ale nechcem si požičiavať peniaze. A ja nič nemám. Ja, ja by som chcela, aspoň sa pokúsiť, niečo mu spraviť. Neviem čo, netuším. Vlastne nič neviem. Matne si pamätám na to, ako ma matka učila štrikovať, ale to sú všetko hlúposti...“

„Ginny,“ prerušila ju. Bola prekvapená tým návalom slov. A mladšie dievča bolo zjavne v koncoch a zmätené. Strašne chcela, ale nevedela čo a ani ako. „Mám nápad. Keď mu chceš niečo spraviť, ručne, niečo, čo by ho určite potešilo a čo by si myslím zvládla, čo keby si mu upiekla tortu?“

„Tortu?“ Ginny zvraštila obočie. „No, za úvahu by to stálo, ibaže to nezvládnem.“

„Ale zvládneš. Viem o jednej knihe, v ktorej sú použité veľmi jednoduché kúzla.“

„Ty by si mi s tým asi nepomohla?“

„Ja...“ zamračila sa. „No, Harry by asi nebol rád, keby som sem prišla.“

„To je hlúposť,“ Ginny si dovolila zamračiť sa. Ani si to neuvedomila. „Harry s tebou nemá problém. Skôr ty s ním,“ vyletelo z nej. Už bolo neskoro. Už to bolo povedané. Zarazila sa.

„Zrejme máš pravdu,“ privolila. Ginny prekvapila nielen samú seba. Obe sa navzájom dívali do očí, než ich napokon mladšie dievča, červenajúc sa, previnilo nesklopilo. „To je v poriadku. Nemusíš mať strach povedať pravdu, ak si o nej presvedčená.“

Tentoraz to bola Ginny, ktorá sa šokovane zadívala na Hermionu. Nemohla si byť istá, ale predpokladala, že sa Hermiona musela pred stretnutím niečím upokojiť. Inak by nemohla viesť vcelku pokojnú diskusiu, dokonca sa aktívne zúčastňovať na plánovaní darčeka pre svojho momentálneho nepriateľa a už vôbec by nebola schopná prijať takú otvorenú kritiku. Nemohla však tušiť, čo sa odohráva v jej vnútri.

„No, myslím, že keď prídeš hocikedy a s akýmkoľvek úmyslom, Harry ťa nevyženie.“

„Viem,“ šepla Hermiona. „Ale skutočne toho času nemám veľa. Môžem ti zohnať tú knihu, ale asi ti nebudem schopná pomôcť.“

„To je v poriadku, hádam by som to nejako zvládla.“

„Určite, si Weasleyová a tie majú varenie a pečenie v krvi.“

„Áno, na to som zabudla,“ pípla. Potom zdvihla hlavu. „Ale na Harryho narodeniny by si mohla prísť. Predsa mávate voľné nedele.“

„No,“ tentoraz ostala nefalšovane vykoľajená. S tým nerátala. „Ja neviem či je to dobrý nápad. Myslím, že nie.“

„Ale áno, je to výborný nápad. Teda, ono je to všetko zatiaľ len nápad a neviem, ako by zareagoval Harry, ale myslím, že by nebolo na škodu, keby sa všetci mohli stretnúť. Kvôli Harrymu. Žiadne bujaré oslavy, nič podobné. Len, aby sa všetci stretli s Harrym.“

„Každý, kto ho má rád, však?“ trpko sa spýtala Hermiona. „V tom prípade tam nebudem mať čo pohľadávať.“

„Nemyslím. Už som ti povedala, že Harry s tebou nemá problém.“

„Dobre, viem. To ja mám problém s Harrym.“

„Áno, máš.“

„Neviem, čo bude o týždeň. Neviem, či prídem. Nič ti sľubovať nebudem. Keby som aj prišla, bolo by to kvôli tebe, kvôli nikomu inému.“

„Budem dúfať, že kvôli mne prídeš. A že by ste si to s Harrym vydiskutovali.“

------

„Hermiona, som rada, že ste prišli,“ usmiala sa na ňu McGonagallová.

„No, rozhodla som sa, že to skúsim. Už teraz,“ vyšlo z nej trpko. Musela sa presviedčať, aby sa vôbec prinútila prísť. Spravila to len kvôli profesorke. Vezme ten elixír a zmizne. A zajtra jej niečo narozpráva.

„Výborne, je to skvelé rozhodnutie. Nech sa páči,“ podávala jej malú fľaštičku. „Ubezpečujem vás, že profesor Snape netuší, komu ten elixír pripravoval.“

„Možno by to chcelo len trocha cviku, trocha sa rozpamätať a mohla by som ten elixír vyrobiť sama,“ skonštatovala Hermiona a otáčala sa na päte.

„Nevypijete ho tu?“ Minerva ju zastavila. Mierne sa červenajúc, obrátila sa k nej. Pripadala si ako malé dievča, ktoré pristihli pri nejakej nepleche.

„Myslela som, že ho vypijem po večeri.“

„Musíte ho vypiť minimálne šesť hodín pred spaním. To si iste pamätáte,“ Minerva sa chlácholivo pousmiala. „A prečo ho nevypiť už teraz? Sú len tri hodiny, skôr ako o deviatej nepôjdete spať.“

„Ale...“

„Nechcete odtiaľto len tak odísť, elixír niekde vyliať a potom mi niečo nahovárať, však, Hermiona?“ Minerva stiahla obočie.

„Nie, to som nechcela,“ zaklamala. Zrejme strácala istotu v klamstvách. Vlastne to ani nikdy poriadne nevedela. Klamať niekomu do očí. A už vôbec nie profesorke McGonagallovej.

„Takže?“

Hermiona sa pozrela na fľaštičku. Dnes bude musieť byť bez alkoholu. Nebude sa môcť upokojiť svojím osvedčeným spôsobom. Bude sa musieť spoľahnúť len na tento výrobok toho sviniara. Sťažka povzdychla a kopla do seba obsah fľaštičky.

------

„Takže?“ Harry sa večer nadýchol. Bol čas ísť spať. „Ehm, takže skúsime ísť spať.“

„Dobre,“ hlesla nervózne. Úspešne sa vyhýbali téme spoločne strávenej noci. „A skúsime ísť spať, no, sami.“

„Áno, ja by som to skúsil,“ v rýchlosti prikývol.

„Fajn.“ Kráčali spolu ku schodisku. „Ak by to nevyšlo...“

„Tak sa zobudíme navzájom. A potom sa uvidí.“

„Súhlasím. Podľa toho, aká strašná bude nočná mora.“

„A kto bude mať to šťastie, že ju túto noc zažije,“ sarkasticky natiahol. Strelila po ňom pohľadom.

„Myslím, že som na rade ja. Ty máš túto noc voľno,“ mierne sa pousmiala. A on sa zachechtal. Táto Ginny, ktorá sa pokúša o vtipy, je rozhodne zaujímavá. Stáli pred jej izbou, automaticky sa držali za ruky. Obaja sa báli noci a snov. Nahlas to však nepovedal ani jeden.

„Želám ti tú najlepšiu noc, Ginny,“ šepol.

„Prajem ti to isté,“ mierne sa pousmiala. Nedobrovoľne ju pustil a díval sa na dvere, ktoré sa za ňou privreli. Ale nezavreli. Dohodli sa, že dvere zatvárať nebudú. Keby sa náhodou jeden z nich zmietal a keby bolo potrebné, aby ho ten druhý šiel ratovať...

TOPlist